jún 2008
V tomto čísle nájdete:
Spomienka na Karola Taubera:
Po stopách záhadných mien a názvov alebo Výlet do čarovnej krajiny zvanej Etymológia
Útržky spomienok (úryvok z nedokončenej knihy Memoáre)
Môj najsmutnejší príspevokOsturňa – neobjavený unikát
História sa opakuje... (Malokarpatský CIK-CAK 2008)
Aktuálne zaujímavosti - Najstarší horolezec na najvyššom vrchu sveta
Výkon mladých Trnavčanov v ročenke AAJ 2007Trnavská stovka:
Doplnenie tabuľky úspešnosti pred 35 r. T-100
Trnavská stovka - Odysea pokračovala aj v roku 2007
Trnavská stovka, 35.ročník, 6.-7.6.2008 - pohľad účastníkaOdpoveď na odpoveď – v došlej pošte (kauza plot v CHKO Dunajské luhy)
Štvrťstoročná stovka "2 x 50 a dosť..."
KALENDÁR - júl 2008
Po stopách záhadných mien a názvov
alebo
Výlet do čarovnej krajiny
zvanej Etymológia
Už ako dieťa som občas premýšľal o tom, prečo sa niekto volá práve tak, a nie inak. Skade sa vlastne vzali mená? Prečo môjho kamaráta mama volá Peter, a nie Pavol? A prečo spolužiak, s ktorým sedím v jednej lavici, je Zoltán, zatiaľ čo psíka, ktorý predo mnou pobehuje na ulici, jeho majiteľka okrikuje menom Sultán? Môjmu vernému priateľovi z gymnázia dali rodičia pri krste meno Iľja, ale triedny profesor v kvinte sa mu snažil dokazovať, že sa v skutočnosti volá Eliáš. A prečo sa traja verní kamaráti v jednej z mojich obľúbených kníh z čias, keď som ešte vysedával v školských laviciach, nazývali tromi mušketiermi? Kto to vlastne boli tí mušketieri? Mali niečo spoločného s muškami a či so stredovekými rytiermi?
Ja som vždy mal zopár takých priateľov, čo si toto meno skutočne zaslúžia. Najradšej sa s nimi stretávam v prírode, najmä v Malých Karpatoch, kde sme v každom ročnom období znovu a znovu svedkami zázrakov. Veď povedzte sami, nie je zázrakom už len to, že po každej zime, nech je už akákoľvek dlhá a krutá, príde opäť jar, keď zdanlivo mŕtvy les znovu ožije, holé konáre stromov a kríkov sa zazelenajú, zo zeme vyraší čerstvá sviežozelená trávička, potoky rozmrznú a zase začnú veselo žblnkotať, vtáčiky sa pustia do radostného spevu a zelené lúky sa prikryjú kobercom pestrofarebných kvietkov?
Vráťme sa však k tým menám a názvom. Tie mi odjakživa nedávali spať. Môj verný priateľ, s ktorým sa poznáme už 58 rokov a s ktorým sme pred mnohými rokmi krížom – krážom prešli pol Slovenska, sa volá Ivan. Občas sa mi vysmieva, že stále pátram po pôvode slov alebo skúmam, z čoho to – ktoré meno alebo názov mesta či dedinky, rieky, jazera, pohoria alebo svetadiela vlastne vzniklo.
Veď každé slovo a každé pomenovanie v ktoromkoľvek jazyku musí predsa z niečoho pochádzať! A pripadá mi to napínavé ako čítanie nejakej detektívky, keď sa rýpem vo všelijakých slovníkoch a nakoniec takmer vždy nachádzam to, čo som hľadal.
Iný priateľ, s ktorým ma zviedol osud o takmer 40 rokov neskôr, sa pre zmenu volá Janko. Vďačím mu za veľa. Vďaka nemu som začal svet vnímať celkom inak. Pochopil som, že Boh a Láska sú vlastne totožné pojmy a že ak viera, či už v Boha alebo v človeka, v prírodu alebo v dobro a spravodlivosť, nie je založená na láske, nestojí za nič.
A teraz si predstavte, že mená oboch týchto mojich priateľov sú vlastne jedným a tým istým menom!!! To som veľmi dlho ani len netušil. Slovenský Janko i ruský Ivan, nemecký Johann i maďarský János, francúzsky Jean i anglický John, španielský Juan i taliansky Giovanni sú len rozličnými formami jedného a toho istého mena. Už pred najmenej dvetisíc rokmi sa tieto mená spomínajú v Knihe kníh, ktorú my kresťania nazývame Bibliou. Všetky tieto na prvý pohľad tak rozdielne mená sa odvodzujú od hebrejského mena Jochánan /tak sa nazýval aj Ján Krstiteľ, známa postava z Nového zákona - pustovník, ktorý sa živil kobylkami a medom, prorok, ktorý nabádal ľudí, aby sa konečne polepšili a ten, ktorý krstil Ježiša v rieke Jordán/. Toto meno v preklade znamená “Boh je milostivý”.
Bratislava, Karol Tauber
So záhadnou dámou, ktorá má cudzokrajné meno Etymológia, som sa zoznámil ako dvadsaťročný mladík. A hneď z toho bola láska na prvý pohľad! Musím sa Vám priznať, že ju milujem dodnes. Prvýkrát som túto švárnu dievčinu stretol na brehu rieky Nevy. V jednom z najkrajších miest na svete – v Sankt–Peterburgu. Tam ma totiž zavial osud rok po maturite. Bývali sme vo vysokoškolskom internáte na Mýtninskom nábreží, neďaleko Petropavlovskej pevnosti. Priamo oproti nám, na druhom konci Nevy, sa ligotal v slnečných lúčoch nádherný zeleno – biely Zimný palác, niekdajšie sídlo ruských cárov. Teraz v tomto prekrásnom paláci nájdete svetoznámu Ermitáž – jedno z najrozsiahlejších múzeí a obrazových galérií na svete.
Návštevníci tam môžu obdivovať nádherné obrazy, sochy a umelecké predmety zo všetkých piatich svetadielov – od archeologických vykopávok zo starého Egypta, Asýrie a Babylonu až po prekrásne obrazy zo všetkých stáročí a najrozličnejších krajín sveta.
V spomínanom vysokoškolskom internáte bývali v tom čase /1954 -1957/ nielen študenti zo všetkých kútov a krajov rozsiahleho Sovietskeho zväzu, ale aj zo všetkých krajín východnej Európy, ba dokonca aj z krajín Ďalekého východu, Číny, Kórey a Mongolska.
Až tam na brehoch Nevy som vlastne zistil, aké je to skvelé, keď sa človek vie dohovoriť rozličnými jazykmi. S Rusmi, Arménmi, Gruzíncami, Kirgizmi, ale aj s Číňanmi som hovoril po rusky /v škole sme mali 8 rokov povinnú ruštinu a po niekoľkých týždňoch v Sankt–Peterburgu som získal aj patričný “tréning” /zatiaľ čo so Slovákmi, Čechmi a Poliakmi som, pochopiteľne, hovoril slovensky/. Ale nielen to. Pokiaľ ide o Maďarov /zopár ich tam bolo ešte aj z Rumunska/, pokladali za Maďara aj mňa, keďže som po maďarsky hovoril s mamou od narodenia /”Hát ez a Karcsi is Magyar – hiszen o egy Pozsonyi fiú!”/ a zasa Nemci z NDR si ma tak isto prisvojili /”Der Tauber spricht ja genau so gut deutsch wie wir – er hat sogar einen rein deutschen Familiennamen !”/ Takto teda si ma vzhľadom na to, že som hovoril plynule niekoľkými jazykmi, “prisvojili” príslušníci rozličných národov. A vtedy som si vlastne uvedomil, že nemá zmysel pokračovať v štúdiu chémie, ktoré mi v podstate nanútili. /”Nemyslite si, chlapci a dievčatá, že budete študovať to, čo si zmyslíte – naše národné hospodárstvo potrebuje betonárov, strojárov, stavbárov – no a ešte tak fyzikov a chemikov atď. Na školu nám poslali smerné čísla, na nijakú vysokú školu sa aj tak nedostanete...” – takto nám to vysvetľoval triedny profesor v septime na gymnáziu!/
A tak som sa rozhodol vybojovať svoj prvý veľký životný boj – žiadal som ministerstvo v Prahe, aby mi dovolili – vzhľadom na moje rečové znalosti – prestup na Filologickú fakultu. Tento boj som nakoniec, po dlhých peripétiach, síce vyhral, ale - ako sa vraví - s odratými ušami... Pristúpil som na samovražedné ultimátum, “soudruhu ze Školmini”, ako uvádzali na telegrame, ktorý mi nakoniec, po nekonečných prieťahoch poslali – asi aby ušetrili na poštovnom – veď “Ministerstvo školství v Praze” bolo príliš dlhé a za obdobie 9 mesiacov odpoveď mi poslali tak, že som sa namiesto 1.septembra mohol vrátiť do “Benátok Severu” až začiatkom októbra! a podal som výkon, na ktorý môžem byť dodnes hrdý: za oných deväť mesiacov som úspešne /na samé “atlično”, čiže na samé výborné/ zložil šestnásť skúšok /!!!/ a štrnásť /!!!/ klasifikovaných a “obyčajných” zápočtov. A okrem toho som musel aj napísať ročníkovú prácu. Práve tam na Filologickej fakulte som musel študovať aj predmet, ktorý sa nazýval ”Základy jazykovedy”. Jedným z odvetví jazykovedy je práve “etymológia”.
Toto všetko sa dalo zvládnuť jedine tak, že som bol po celé týždne hore dlho do noci, že som sa naučil piť kávu, aby som od únavy nezaspal, a čo je ešte horšie, “naučil” som sa ešte aj fajčiť cigarety /čo ma potom držalo a nepustilo vyše desať rokov!/.
“Ničevó ne podélaješ”, ako hovoria Rusi – všetci na našej izbe, s jedinou výnimkou nášho čínskeho priateľa Šao zo Šanghaja, fajčili – tak som si osvojil tento škodlivý návyk aj ja, mysliac si vo svojom stále ešte postpubertálnom mozgu, že si tým “ukľudním nervy”... Bol to pochopiteľne veľký omyl. Výsledok: totálna vyčerpanosť nervového systému a na základe horeuvedenej diagnózy mi doktori nariadili “jednoročný pôst” – musel som na jeden celý rok prerušiť vysokoškolské štúdium.
Skončilo sa to nakoniec dobre, podľa starej osvedčenej pravdy “Keď je bieda najvyššia – pomoc božia najbližšia”. Za všetky komplikácie som vlastne mohol vďačiť “socialistickému humanizmu” boľševických byrokratov – namiesto po piatich rokoch po maturite, som získal vysokoškolský diplom až v roku 1962 – čiže nie za päť, ale až za deväť rokov po absolvovaní gymnázia. Nuž a ten nadľudský výkon, keď som za spomínaných 9 mesiacov urobil toľko skúšok, zanechal na mne príšernú únavu nervového systému, výsledkom ktorej boli aj ťažké depresie. Vyliečila ma skutočne iba tá pomoc božia, a to “najdôležitejšie”, pravidelné dlhé prechádzky po prírode a pocit, že predsa len mám zopár priateľov, hodných tohto mena.
“Alľs Well That Ends Well” – tak nazval najväčší dramatik všetkých čias, Wiliam Shakespeare, jednu zo svojich komédií, ktorú ešte aj dnes, po vyše 400 rokoch po jej napísaní uvádzajú divadelné scény po celom svete. Toto príslovie našťastie platilo aj v mojom prípade. Po “ročnej pauze” mi dali dokonca vybrať, či chcem pokračovať v štúdiu filológie v Sankt–Peterburgu alebo v Prahe alebo v mojom rodisku Pressburg – Pozsony – Bratislave. Samozrejme som si zvoli tú tretiu možnosť. Mesto na Neve, kde som strávil 2,5 roka, je síce nádherné, ale v dlhých jesenných a zimných mesiacoch tie večné hmly a dažde pôsobia naozaj depresívne – veď si stačí prečítať Gogoľove “Peterburské poviedky” alebo Dostojevského romány...
Ale slovenskí “soudruzi” mi prekazili plynulý postup do tretieho ročníka, hoci som už dva mal úspešne zakončené v Sankt–Peterburgu i keď moja praktická znalosť angličtiny a ruštiny, a to nechcem byť neskromný, bola na prinajmenšom na úrovni dvoch študentov v onom ročníku, trvali na tom, že môžem nastúpiť len do druhého ročníka. Presadili si svoje. Tak som stratil jeden rok.
Posledný rok som stratil, keď nás doslova okradli o piaty ročník! Geniálni “súdruzi” a la Biľak a Šalgovič totiž nariadili, že celý jeden ročník študentov na FFUK /jedinú výnimku tvorili žurnalisti a psychológovia/ dostane “povinné umiestenky” na dedinské školy roztrúsené po celom Slovensku, keď zrazu zistili, že republika nemá dostatok učiteľov. To, že ja a najmenej polovica ostatných kolegov v ročníku, sme si nikdy ani len vo sne nepomysleli na to, že by sme chceli učiť, to predsa nikoho nezaujímalo...
A tak sa stalo, že som hneď zo štvrtého ročníka musel nastúpiť do zamestnania. Kam? Nuž “súdruzi” mi síce do diplomu napísali, že som “učiteľ angličtiny a ruštiny” pre stredné školy, ale povinnú umiestenku mi dali na základnú školu do malej dedinky Beckov. “Což o to”, je tam parádna zrúcanina starého hradu a aj príroda pekná. Keď som sa súdruha na ONV v Trenčíne, u ktorého som sa hlásil, nesmelo opýtal, koľko hodín angličtiny a ruštiny budem do týždňa učiť, hneď ma patrične poučil slovami. “Ná čo ste z jahody spadli, angličtinu tu nemáme vóbec, ruštinu máme, ale máme aj ruštinárku!” “A čo teda chcete, aby som tie deti vlastne učil?” spýtal som sa s mierne roztraseným hlasom.
“O to sa vy, súdruženko, nestarajte! Prvého septembra pekne nastúpite a ja vám už povjem čo budete učiť – o to nemajte žádne strachy. Potrebujeme učitela na kreslení, zpev, telocvik... ”
Stál som tam ako teľa pred novými vrátami a na viac som sa nezmohol. Zamrmlal som čosi ako pozdrav, sadol na vlak a pevne rozhodnutý, že ma ten “súdruženko” už v živote neuvidí, vrátil som sa do Prešporka kraj Dunaja. Jediné, čo ma zachránilo pred ďalším stretnutím s týmto “súdruženkom”, bolo to, že sa mi podarilo dostať sa do redakcie “Pravda”, kde zhodou okolností potrebovali prekladateľa z angličtiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny. Prihlásil som sa na zahraničnom oddelení a na moje prekvapenie ma zobrali.
Bolo to pre mňa výhodné aj z inej stránky - oni ako orgán ÚV strany – mohli bez problémov zariadiť, aby ma uvoľnili zo školských služieb, takže tú miestenku som mohol kľudne zahodiť.
A tak som sa ja, nestraník, ocitol priamo “v jame levovej”.
Koľkokrát som ešte ako malé dieťa musel počúvať arogantné a primitívne pokrikovanie “Na Slovensku po slovensky!”, keď som sa s rodičmi rozprával po maďarsky alebo nemecky.
Keď to isté šovinistické heslo začali pokrikovať príslušníci lumpenproletariátu, z ktorých sa grupovala väčšina prívržencov “pána” Mečiara, Slotu či Mórica o polstoročie neskôr, bolestne zarezonovali v mojej pamäti spomienky na tie chvíle, keď som ako jedenásťročné dieťa bol pozbavený štátneho občianstva jedine preto, že môj otec, ale už ako ťažko chorý, sa v roku 1940 hlásil pri sčítaní ľudu k národnosti nemeckej, veď všetci jeho praprapredkovia po nejakých 700 rokov bývali a hovorili v Prešporku iba po nemecky. Zatiaľ čo moja mamička – pochádzala z Čeklísa, sa hlásila k národnosti maďarskej /podľa mamy bola vlastne Chorvátka, moja zlatá Omama pochádzala z Jaroviec /Horvat Járfalu, Kroatisch Jandorf/.
Ešte aj po dlhých desaťročiach, keď vidím v televízii nejaké dokumenty o výčinoch Hitlerových, Stalinových výčinoch alebo Milošovičových vrahúňov v bývalej Juhoslávii alebo čiernych Afričanov z kmeňa Tútsi alebo Hutú, ktorí sa navzájom zmasakrovali, či zverstvá Červených Khmérov v Kambodži, krutosť Pinocheta v Chile alebo vyčíňanie islamských či iných teroristov vo všetkých piatich svetadieloch, mi behajú zimomriavky po chrbte – keď vidím toľkú nenávisť.
Kedy sa tento diabolský kolotoč skončí? Že by sa ľudstvo za celé tie tisícročia existencie nebolo poučilo? Kedy sa už prestanú hľadať všelijaké argumenty na zdôvodnenie tej “našej spravodlivej veci” – zakaždým inej, ale vždy a všade “zaručene správnej a jedine možnej”???
Za obdobie vyše 74 rokov, ktoré som už strávil na tomto hrboľatom svete, sa žiaľbohu, máločo zmenilo k lepšiemu. Skôr k horšiemu. Zdevastované životné prostredie, až príliš často nedobré vzťahy medzi ľuďmi, ešte aj tými najbližšími, honba za peniazmi, za mocou, na vedúce miesta za každého režimu sa svojimi širokými lakťami a bezohľadnou brutalitou pretlačí väčšinou len tá najväčšia chamraď. Som šťastný, že už máme za sebou dva otrasné totalitné režimy, ale čo teraz...
Ostáva mi už len dúfať, že naše vnúčatá, veď najmä im adresujem tieto svoje memoáre, urobia všetko pre to, aby tej nenávisti, toho šovinizmu a tej nelásky medzi ľuďmi aspoň po troške ubúdalo. Že nikdy nebudú rozlišovať ľudí podľa toho, akej je kto národností alebo náboženstva a či presvedčenia. A že budú mať aj náležitú dávku zmyslu pre humor – s ním sa všetko dá ľahšie znášať!
Bratislava, december 2007, Karol Tauber
P.S.
Uvedený článok je výber z materiálov, ktoré sú
v rukopise a sú napísané pre jeho “Memoáre”, ktoré
pripravoval k vydaniu...
Peter Minárik
Trikrát som to napísal, trikrát vymazal a keď som to už mal hotové, omylom som to znovu vymazal. Tak ťažko som ešte nikdy neskladal slová do súvislých viet. Myšlienky mi nekoordinovane lietajú hlavou a nie som schopný z nich vytvoriť súvislý text, dokonca aj vety sú akési kostrbaté a vyzerajú akoby ich písal školáčik, ktorý ešte nie je schopný poskladať vety tak, aby to malo racionálny význam...
A pritom je to jednoduché, je to nemenné a nemeniteľné a predsa sa človeku prieči uveriť a pochopiť, že na tomto svete nie sme večne. Keď sme sa stretli, sme sa zdravili “Ahoj braček”, prechodili sme spolu azda celé Malé Karpaty a vždy sme mali okolo seba partiu turistov, ktorá sa síce menila, ale ten základ tvoril vlastne On. Podivuhodne vedel k sebe priťahovať ľudí rôzneho názoru, vierovyznania, povahy a spoločenského postavenia. Hlavným kritériom bolo pre neho, aby to boli dobrí ľudia. Dokázal s nimi “prekecať” celú trasu Trnavskej stovky. Na diaľkové pochody nosil popri strave telesnej aj stravu duševnú, na kontrolách DP nám čítaval úryvky z kníh, ktoré nosil v batohu so sebou, recitoval básne a niekedy nás potešili aj tóny jeho ústnej harmoniky. Tí, ktorí brázdia malokarpatské chodníky od počiatkov organizovaných diaľkových pochodov, sa zrejme dovtípili, že píšem o Karolovi Tauberovi. Príčinou tohto zdanlivo nesúvislého úvodu je to, že kamaráta Karola na malokarpatských chodníčkoch už nikdy viac neuvidíme. Odišiel na svoj najdlhší pochod, na pochod, z ktorého niet návratu. Zanechal tu však po sebe toľko stôp viditeľných aj neviditeľných, že sa nezmazateľne zapísal do malokarpatského diaľkoplazeckého života.
V aprílovom čísle MKD som bol na “krížovom” výsluchu u Peťa Minárika a v treťom bode mojich odpovedí som pripomenul, že “Vždy mám nesmiernu radosť, keď niekde stretnem Angeliku a Honzu Venclových, Marušku a Rasťa Mrvových, Danku Hromkovičovú, Táničku Bušinskú a môjho turistického bračeka Karola Taubera, s ktorými som kadečo v našich horách zažil. Žiaľ, paradoxom života je, že v ten deň, 26. mája 2008, keď sme Karola odprevádzali na jeho poslednej ceste v horeuvedenej zostave, radosť vystriedal smútok. Uvedomili sme si, že už nikdy s ním nepôjdeme na jeho obľúbený Klokoč, nebudeme sa spolu s ním kochať panorámou Malých Karpát zo Skalnatej a bude nám chýbať aj na jarných prechádzkach Devínskou Kobylou.
Pred štyrmi rokmi mi Karol venoval svoju knihu “Aj knihy majú svoje osudy”. Prečítal som ho s veľkým záujmom a keď som ho dočítal, uvedomil som si, že mi tam niečo chýba. Do dnešného dňa som netušil čo to je. Asi osud chcel, aby som znovu vybral Karolovu knihu a zalistoval v nej. Pri vyberaní som posunul vedľajšiu útlu knižôčku s názvom “Čajka” od Richarda Dávida Bacha. Ak si ju prečítate, uvedomíte si nielen to nádherné spojenia človeka s prírodou, ale aj túžbu po slobode, láske aj nenásilnej ľudskej sile, ktorá bola vlastná aj Karolovi. A tak, ak sa dostanete k tejto knižke, prečítajte si ju a spomeňte si na nášho priateľa Karola Taubera. Určite by Vám ju doporučil aj on.
Bratislava, máj 2008, Števo Sládeček
Ponúknutý tip na júnový výlet
Osturňa –
neobjavený unikát
Júnovým tipom na výlet je rázovitá zamagurská obec Osturňa. Dedina uprostred hustých lesov Spišskej Magury. Susedný Ždiar pod Belianskymi Tatrami je vyhľadávaným cieľom mnohých návštevníkov, zato Osturňa je neobjaveným miestom a miestom oddychu milovníkov zabudnutých končín.
V minulom roku prebehla médiami správa o ničivom požiari osturnianskych dreveníc po zásahu blesku. Napriek nenávratnej strate má Osturňa stále čo ponúknuť turistom.
Kedysi najrozsiahlejšia obec na Zamagurí sa rozprestiera pozdĺž Osturnianskeho potoka v dĺžke neuveriteľných 9 kilometrov. Preto výlet je dosť náročný na chodenie.
Územie Osturnianskej brázdy osídlili Rusíni z Lemkovštiny, lokalizovanej v dnešnej Zakarpatskej Ukrajine. Obyvatelia si dodnes zachovali pôvodnú gréckokatolícku vieru. Murovaná cerkev s cintorínom presne uprostred obce stojí na vyvýšenom mieste za potokom mimo zástavby. Murovaný kostolík v klasicistickom slohu je zasvätený sv. Michalovi archanjelovi a je jedným z najzápadnejšie strojacich svätostánkov byzantského obradu na Slovensku. Drevený strop pochádza z roku 1796. Celá cerkev vznikla podľa lemkovskej tradície, čo je spolu s bojkovskou stavebnou tradíciou typickým znakom architektúry Rusínov, obývajúcich prevažne východné Karpaty na Slovensku, v Poľsku a Ukrajine.
Hlavným lákadlom Osturne je zachovaná jedinečná ľudová architektúra. Zrubové drevenice tvoria reťazovo – potočnú zástavbu. Od 16.storočia, keď prebehla valašská kolonizácia, sa Osturňa rozrástla do súčasnej veľkosti, presnejšie na dĺžku 9 kilometrov.
V 1979 bola obec vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Pod ochranu spadá až 134 usadlostí. Bola zachránená aj kováčská vyhňa v hornej časti obce.
Z obce vedú dva turistické chodníky priamo na hrebeň Spišskej Magury, kde sa dajú kombinovať viaceré trasy. Zelená značka Bystrou dolinou je zároveň aj cyklotrasou po rozbitej a tvrdej zvážnici na rázcestie Pod Príslopom, kde sa križuje s modrou hrebeňovou trasou. Zelená schádza k známemu lyžiarskemu stredisku Ždiar – Strednica a ďalej k Monkovej doline s náučným chodníkom cez Belianske Tatry. Modrá značka na západ spadá do sedla pod Príslopom, kde sa spája s Cestou slobody. Opačným smerom chodník sleduje hlavný chrbát Spišskej Magury okolo vrcholu Priehrštie. Blízko vrchu Magurka sa križuje s červenou značkou na sever dolu do dedín Malá a Veľká Franková a južne chodník pokračuje do centra obce Ždiar. Od rázcestia Magurka vychádza tiež žltá značka, ktorá prevažne zalesnenou rázsochou zostupuje do Osturne. Značenie chodníkov je v porovnaní so susednými Tatrami značne zanedbané a pešia túra s mapou je nevyhnutnosťou. Na podporu turistického ruchu v oblasti vznikli dva hraničné priechody do Poľska pre peších turistov. Jeden na severovýchod od obce pri Osturnianskom potoku spája Veľkú Frankovú a poľský Kacwin. Druhý turistický priechod nájdete na hrebeni medzi Osturňou a Lapszankou.
Veľkou škodou je, že ani jedna turistická trasa nevedie priamo k prírodným jazerám, ktorých je nad obcou niekoľko. Rozlohou ani hĺbkou nevynikajú, no svojou opustenosťou sú balzamom na dušu. Južne od dediny je Osturnianske jazero pod ochranou prírodnej pamiatky Jazero. Upozorňuje naň tabuľka s nápisom “Jazero Kovaľa Mišku”, vzdialená asi 30 minút chôdze od obce. Pod severozápadným hraničným chrbátom sú ďalšie 3 lokality s jazerami. Najväčším z nich je Veľké Osturnianske jazero, ľudovo nazývané Dankovo jazero /alebo aj Dankino jazero/ alebo tiež Jarušovské pleso. Tabuľku k nemu nájdete na prvej veľkej ľavotočivej zákrute povyše pohostinstva. Prírodná rezervácia ochraňuje aj vzdialené Ksenino jazierko
Služby pre návštevníkov tejto oblasti sú veľmi skromné. Ubytovacie zariadenia sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Ľahko ich nájdete aj cez internetový vyhľadávač. Reštauráciu v obci zato nenájdete ani jednu. Prekvapí vás tiež iba jedno pohostinstvo umiestnené logicky v strede dediny.
Kuriozitou je biblická dvojička Getsemanskej záhrady, ktorá sa údajne nachádza na úplnom konci dediny. Zelená stráň nad poslednými chalupami. Dookola samé božské ticho.
Tomáš Trstenský
príspevok poslal Attila Korčok
Po viac ako 25 rokoch sa k slovu dostali znovu “bývalí” turisti a organizátori z TJ Štart Bratislava a zorganizovali reprízu diaľkového pochodu pomenovaného “Malokarpatský CIK – CAK”.
Pochod mal dve trasy, a to 50 a 38 km. DP na 50 km mal následovnú trasu: Rača – Medené Hámre – Biely Kríž – Svätý Jur – Neštich – Košiarisko – Limbach – Tri Kamenné Kopce – Biely Kríž – Rača. Ako je z toho vidieť, tak účastníci mali o zábavu postarané, lebo najmenej päťkrát v priebehu DP prekročili hrebeň Malých Karpát.
Cieľ bol na Bielom Kríži.
Peter Minárik
Nepálsky horolezec sa stal najstarším človekom, ktorý kedy vystúpil na najvyšší štít sveta. V nedeľu 25. mája 2008 to oznámilo oddelenie horolezectva nepálskeho ministerstva turizmu.
77 ročný Nepálčan MIN BAHADUR ŠERČAN dosiahol vrchol v nedeľu ráno 25. mája 2008. Šerčan je v dobrom zdravotnom stave a pomaly sa z vrcholu vracal do základného táboru, kam dorazil v pondelok 26.5.2008
Doteraz najstarším človekom, ktorý vystúpil na Mount Everest, bol bývalý japonský učiteľ Kacusuke Janagisava, ktorý najvyšší vrchol sveta zdolal vlani /2007/ vo veku 71 rokov.
Agentúry neuvádzajú žiadne podrobnejšie informácie, napríklad či išiel s kyslíkom alebo bez, akou cestou vyšiel na vrchol, koľko členov mala jeho doprovodná skupina, koľko nosičov sa mu venovalo, koľko mu trvala cesta celkom, atď.
Peter Minárik
Výkon mladých Trnavčanov v ročenke AAJ 2007
Je zvláštne, že pokiaľ sa niečo zaujímavé odohráva, tak o tom málokto vie a píše, to je jedno v akom športe.
Až keď jedna z najprestížnejších svetových horolezeckých ročeniek, The American Alpine Journal /AAJ/ 2007, si všimla výkon štyroch mladých trnavských zanietencov horolezectva, tak až potom to preberajú už i naše média.
Ich prvovýstup v ťažkých lezeckých podmienkach, na nórskych ostrovoch Lofoty, zaradila spomínaná ročenka medzi najzaujímavejšie výstupy roka 2007.
Andrej a Ján Haršányovci, Marcel Zemko a Peter Neštický vyliezli počas mesačného pobytu za polárnym kruhom 20 ciest, vrátane dvoch prvovýstupov klasifikácie 6 a 7 stupňov obtiažnosti. AAJ priniesol opis prvovýstupov v žulových stenách ostrova Austvagoy, ale i ďaľších klasických ťažkých ciest, ktoré vyliezli na známej 150 metrov vysokej žulovej veži Svolvaergeita a pilieri Vagakallen.
Mladí horolezci, odchovanci trnavskej “bubovej a celovej” školy Horolezeckého oddielu mali v čase výstupu vek 17 až 21 rokov a tento výkon venovali symbolicky k 60.výročiu založenia horolezeckého oddielu v Trnave. Svoj ďalší výkon, ktorý plánujú, cestu za polárny kruh chcú venovať mestu Trnava a to k 770. výročiu od udelenia výsad kráľovského mesta.
V letných mesiacoch roku 2008 majú v pláne liezť na Baffinovom ostrove, ktorý je najvýchodnejším ostrovom v Kanadskom arktickom súostroví. Letenky sú už kúpené.
Keď som sa pýtal Andreja Haršánya prečo práve tam - odpovedal mi, že navštíviť tento ostrov je jeho detský sen, kedy to čítal v nejakých dobrodružných románoch. Po návrate z cesty sa samozrejme podelia s nami so svojimi zážitkami.
Tentokrát bude i zloženie výpravy trochu pozmenené a to že s Andrejom Haršánym ide Marcel Zemko a jeho otec Edo Zemko. Prajeme im šťastnú cestu a ešte krajší návrat domov...
Trnava, apríl 2008, Celo Radványi
Doplnenie tabuľky úspešnosti pred 35 r. T-100
- Divko Miroslav Tomášov 14/14 2007
- Valach Peter Bratislava 13/12 2007
Peter Minárik
Trnavská stovka
Odysea pokračovala aj
v roku 2007
Trnavská stovka je turistické podujatie, organizované každoročne Klubom Diaľkoplazov a Horolezcov Skoba Trnava. Je zaradené do klasifikácie Malokarpatský Diaľkoplaz a Slovenský superdiaľkoplaz. Tento ročník (r.2007) je už 34. Je zaujímavé, že aj keď tento pochod nesie názov “Trnavská stovka”, cez Trnavu trasa neprechádza. V skutočnosti sa začína v Bratislave na hlavnej stanici a hrebeňom Malých Karpát prejde až do Brezovej pod Bradlom.
Neviem, kde a ako som sa o Trnavskej stovke dozvedela. Možno to bolo pri prezeraní webových stránok s turistickou tematikou. Pred dvomi mesiacmi sa mi však do rúk dostal nový výtlačok Bajovho “Smiechu na lane”. V jednom z článkov opisoval svoje zážitky z Trnavskej stovky. Odvtedy mi v hlave vŕtala otázka: “Dokážeš to? Prejdeš za 24 hodín 100 km?” A tu už stačilo len málo, mať pri sebe správnych ľudí, naladených na tú istú vlnu, odhodlaných preveriť si svoju kondíciu, motiváciu a pevnú vôľu.
Tak sme myšlienku šírili medzi známych v nádeji, že sa podobných šialencov nazbiera viac, ale ako sa približoval termín štartu Trnavskej stovky, motivácia postupne upadala, meteorológovia hlásili tlakovú níž s dažďom, všetkých nás súrili študijné povinnosti. A tak napokon sme zostali len dvaja – Marek a Barbora.
Celý týždeň u nás na strednom Slovensku bol poznačený poobedňajšími búrkami. Obávame sa, že podobné by to mohlo byť aj na stovke. Ďalšou komplikáciou je skorý štart. Začína sa na bratislavskej hlavnej stanici, medzi šiestou a ôsmou. Hlavný organizátor nás upokojil, v Bratislave bolo celý týždeň krásne. A čo je najlepšie, počká na nás, pretože prvý spoj z Banskej Bystrice do Bratislavy prichádza až o 8,30 h.
Ešte večer o deviatej nakupujeme nevyhnutné zásoby. Základ nášho jedálneho lístka tvoria sójové rezy, müsli tyčinky a chlebíky, ktoré si pripravíme až ráno. Podľa mapy je v priebehu trasy dostatok možností na načerpanie vody, takže si berieme každý po jeden a pol litri. Vyriešili sme aj dilemu s potrebným vybavením. Každý si oblečieme na seba niečo ľahké a vzdušné. Do batohu nepremokavú bundu, náhradné ponožky, teplejšie tričko s dlhým rukávom a na noc čelovku. Obúvame si trekové tenisky. Dali sme si podmienku – ak bude ráno pršať – nikam nejdeme!!!
Ráno s nevôľou pozerám na mobil, 4,45 h, to je pre väčšinu ľudí ešte hlboká noc. Ešte tu je možnosť, že nikam nepôjdeme? Pozerám z okna, ale pri pohľade na vychádzajúce slnko a modrú oblohu sa všetka nádej na príjemne strávený deň rozplýva. V rýchlosti raňajkujeme, balíme zvyšné jedlo a o 5,20 h vyrážame na vlak.
Prestávame veriť pesimistickej predpovedi počasia, postupne rozplývajúci sa opar veští teplý a slnečný deň. Zo začiatku sa vo vlaku pokúšame dohnať spánkový deficit, avšak nejako sa spať nedá. Prezeráme dookola trasu, ktorá nás dnes čaká. Na starej mape Malých Karpát v mierke 1:100 000 vyzerá sto kilometrov celkom sympaticky.
S miernym meškaním zastavujeme v našom hlavnom meste. Pán Ing. Peter Minárik by nás mal čakať pod schodmi vedúcimi zo železničnej stanice. Po chvíľke hľadania nás víta s úsmevom na tvári. Zaplatením dvadsaťkorunového štartovného sme oficiálne zaregistrovaní. Sme poslední, s poradovými číslami 268 a 269. Keďže také množstvo účastníkov prekvapilo aj samotných organizátorov, každý so štartovným číslom nad 200 dostal namiesto tradičnej kontrolnej karty – pohľadnicu pochodu. My sme neboli výnimkou.
Úvodná eufória: Bratislava, hlavná stanica – Biely Kríž
Prvou métou je Koliba a vysielač Kamzík. Nestrácame ani sekundu a o deviatej hodine cvakáme prvé vysmiate zábery v pozadí so siluetou rannej Bratislavy. Dávame našim nohám zabrať pri prekonávaní prvých výškových metrov.
Po zelenej značke parkom prichádzame na Kolibu /320 m n.m./, kde sa pripájame na červenú značku. Červená značka nenápadne odbočila z asfaltky na lesný chodník. V dobrej nálade a silne motivovaní ukrajujeme prvé kilometre. Ukazovateľom prejdenej vzdialenosti je vysielač Kamzík miznúci za nami. Slnko už poriadne pripeká a po asfaltovej ceste lemovanej zeleňou sa nám kráča príjemne. Máme celkom dobré tempo. Predbiehame turistov, ktorí sa tak neženú a vychutnávajú si prvú júnovú sobotu. Tajne im závidíme? Neviem, čo si o nás môžu myslieť, ale pani, ktorá sa nás pýtala na cieľ našej cesty, iba zagúľala očami...
Po 12,5 km o 11,15 h prichádzame na prvý kontrolný bod – horáreň Biely Kríž /500 m n.m./. V tieni stromu na lavičke sedí zjavne už unudený pán. Čaká nás skoro hodinu. Dostávame pečiatky na pohľadnice, dopĺňame tekutiny a hor sa ďalej na druhú etapu.
Rezkým krokom ďalej: Biely Kríž – sedlo Tri kamenné kopce
Namiesto asfaltu kráčame po spevnenej lesnej ceste. Nohy už cítia, že kráčajú nad limit. Naša bežná túra zvyčajne neprevyšuje 20 kilometrov. Obloha sa postupne zakrýva oblakmi, začína byť dusno, presne ako pred búrkou. Ani nie po dvoch hodinách stojíme na ďalšom kontrolnom bode, na 23.kilometri. Stretávame sa so skupinou kontrolórok, ktoré sa už pomaly balia na odchod. Stihli sme. Dokonca sme podľa ich záznamov stiahli náskok posledných “stovkárov” na asi dvadsať minút, čo nám poriadne zdvihlo sebavedomie. Obohatení o radu – pred zotmením sa treba kvôli ťažkej orientácii pridať k niekomu, kto trasu už pozná – vyrážame ďalej.
Už treba spomaliť: Sedlo Tri Kamenné Kopce – Čermákova lúka
Okolie sa vôbec nemení – prašná cesta, potom hustý listnatý les, lúka a zase prašná cesta, les, lúka... Ale čo ma teší, je Kamzík strácajúci sa v letnom opare. Lesom prichádzame okolo druhej hodiny na Pezinskú Babu. Tu sa v nás prvýkrát ohlásil pud sebazáchovy a kupujeme si prvé dnešné teplé jedlo. Hustá fazuľová polievka /s rezancami?!/ je to pravé pre vyhladnuté telo. Po doplnení vody, trochu oddýchnutí, pokračujeme.
Chodník začína stúpať. V sprievode hukotu stíhačiek lietajúcich nad základňou v Kuchyni prichádzame k bývalému vojenskému vysielaču, kde už lapáme po dychu. Vzápätí zase klesáme. Postup začína byť náročnejší, musíme trochu spomaliť. Najvyšší bod tejto lokality je Skalnatá, vysoká 704 m n.m. Za ňou, asi po pätnástich minútach chôdze, nás čaká vytúžená Čermákova lúka. Tu konečne dobiehame posledných “stovkárov”. Ich dva a pol hodinový náskok je minulosťou. S nevôľou prijímame fakt, že sme prešli iba 35km, dúfali sme, že to bude viac.
Lámanie chleba: Čermákova lúka – Pod Vápennou
S ďalšou pečiatkou na pohľadnici predbiehame pomalšiu skupinku Trnavčanov a Pezinčanov. Na základe skúsenosti z predošlého ročníka nás upozornili, že sa jeden úsek trasy skracuje cez oboru, čím sa vyhneme Taricovým skalám. Na koži cítime prvé kvapky dažďa. Našťastie kráčame dlhý úsek hustým lesom, takže dážď vnímame skôr ako príjemné osvieženie. Asi po pol hodine prichádzame k spomínanej obore, skupinku skúsenejších “stovkárov” sme už nechali ďaleko za sebou. Rozhodnutí neriskovať blúdenie po obore pokračujeme teda po červenej značke kopírujúc plot. Stále prší a čo je horšie, k dažďu sa pridáva vzdialené hrmenie. Pred Taricovými skalami nám chodník skrížila nádherne sfarbená salamandra škvrnitá. Prekonávame klzké skaly, človek si tu rozmyslí každý krok.
Obišli sme celú ohradu a znovu sa stretávame so spomenutými “stovkármi”, ktorí vďaka skratke cez oboru zmazali náš náskok. Tento raz sa k nim pridávame a s boľavými nohami zostupujeme nepríjemným terénom až na asfaltku vedúcu do Sološnice. Teraz nás čaká vyše 500 metrové stúpanie na najvyšší bod celej trasy – Vápennú, mrholí, stále nevieme, či nás búrka obíde. A hlavne, civilizácia je tak blízko... S ubúdajúcimi silami, mierne demotivovaní, si dopriavame oddych a poriadnu porciu kalórií neďaleko nenápadnej zarastenej odbočky. Padlo rozhodnutie – ideme hore!!! Vápenná je skúškou, kto vraj prejde cez Vápennú, prejde celú “stovku”.
Strašení neutíchajúcim hrmením pomaly prekonávame nepríjemné stúpanie. Dýchame dusný, vlhký vzduch. Konečne sme hore. Konečne máme rozhľad na široké okolie, vidíme búrku, ktorá nás strašila už od Čermákovej lúky. Úplne zmenila smer. Nebudeme sa zdržovať na vrchole veľmi dlho, čaká nás ešte náročný zostup mokrým skalnatým terénom. Definitívne sme sa rozlúčili s našimi trnavskými spoločníkmi, ktorí sa rozhodli vzdať sa. Aj my riešime tento problém, zdá sa nám, že je už dosť neskoro.
52.kilometer Osem hodím. Sme za polovicou. Traja príjemní páni na ďalšej kontrole nás ponúkajú chladenou limonádou a pivom. Presviedčajú nás, že ešte nič nie je stratené, “stovkári” sa vraj v Bukovej čakajú. A práve to sme potrebovali, chytiť druhý dych.
Druhý dych: Pod Vápennou - Buková
Začína sa stmievať, obzvlášť v lese. Scenéria Amonovej lúky v miznúcom svetle je veľmi bizarná. Chodník lemujú obrovské bodliaky, kríky sú zospodu objedené asi ovečkami...
Už za šera prichádzame na lesnú cestu a míňame kaštieľ Mon Repos. Pred nami kráča pán odhodlaný dôjsť až do Brezovej. Keďže túto etapu prešiel niekoľko dní pred stovkou, pridávame sa k nemu. Medzitým sa úplne zotmelo. Za svetla čeloviek sa zastavujeme pri smerovníku na Brezinkách, kde trasa stovky opúšťa červenú značku vyhýbajúc sa najvyššiemu bodu Malých Karpát, Zárubám, 767 m n.m. Neviem si predstaviť ísť tento hrebeň za úplnej tmy. Okolo vodnej nádrže pokračujeme do Bukovej asfaltkou. Pre naše chodidlá to nie je nič príjemné. Svetlá dediny sa pomaly približujú, udržujeme si rýchle tempo. Hnaní hladom a smädom predbiehame ďalších “stovkárov”, ktorí s čelovkami v tme svietia ako svätojánské mušky. Cítime deficit sily v nohách a celkovú únavu.
Konečne Buková! O 22,30 h míňame značku začiatku obce, už je to len pár krokov do miestneho pohostinstva. Je tu plno, všetko stovkári... Máme obrovskú radosť, že po celom dni vidíme aj iných “šialencov” alebo lepšie “nadšencov”? Niektorí sa rozhodli ukončiť pochod tu, na 64 kilometri, iných prišli podporiť rodinní príslušníci, hlavne manželky, ktoré doniesli svojim polovičkám teplé domáce jedlo. My si vyberáme z ponuky pohostinstva teplú držkovú a čaj. “Dobíjame baterky”. Držíme sa rady panej z druhej kontroly a pridávame sa k skupinke viacnásobných absolventov. 23,30 h, pred nami je posledných 7 hodín pochodu, tak odchod...!!!
Martýrium: Buková - Dobrá Voda
Znovu začína pršať, po prvýkrát si obliekame nepremokavé bundy. Kráčame najprv po asfaltke dolu dedinou, potom pieskovou cestou okolo kameňolomu, kde sa znovu napájame na červenú turistickú značku prichádzajúcou zo Zárub. Turistický smerovník tu udáva sedem hodín do Brezovej pod Bradlom. Je to už len polovicu z toho , čo máme za sebou. Jediné, na čo sa v týchto chvíľach sústreďujeme, sú osvetlené päty tých, čo idú pred nami.
Charakter terénu je rozmanitý. Chvíľu ideme rozmočeným turistickým chodníkom, vzápätí klzkou blatistou lesnou cestou. Prechádzame cez chatársku oblasť, kde nás spoza plota povzbudzuje z tmy vychádzajúci hlas víkendujúceho rekreanta. Križujeme cestu vedúcu z Jablonice do Trnavy a vchádzame do lesa. Toto bol azda najhorší úsek pochodu. Les nemá konca kraja. Celá skupinka kráča potichu, každý je sústredený len na svoje kroky. Ale ani sústredenie nestačí pri klesaní do Dobrej Vody. Viacerí strácajú rovnováhu a padajú na klzkom bahne. V takýchto chvíľach predstava sucha a tepla postele v nás vyvoláva pochybnosti o zmysle celého trápenia sa a bojujeme sami so sebou. Vychádzame z lesa a v diaľke vidíme svetlá. Dobrá Voda! Je to už len “kúsok”. Naplnení nádejou schádzame po lúkach do dediny a v polospánku si o 2,55 h konečne sadáme do tepla reštaurácie na námestí.
84.kilometer. Unavení na smrť si kupujeme čaj a pokúšame sa ešte ako – tak nabrať síl pred poslednými ôsmymi kilometrami. Dojedáme posledné zásoby sladkostí, proti únave sa snažíme bojovať aj pribaleným energetickým nápojom. Je 3,30 a pred nami je posledných 8 kilometrov.
Posledných 8 km: Dobrá Voda – Brezová pod Bradlom
Z krčmy sa odchádza veľmi ťažko, nohy sú úplne zdrevenené, ťažké ako centy. Rozhýbať sa treba pomaličky, celý človek bolí... Brezová je za kopcom. To sa už nedá vzdať, aj keby sme sa mali doplaziť. Opäť opúšťame červenú značku a mierne stúpame lesnou asfaltkou, dokonca prestalo pršať. Pomaly svitá, vymieňame si povzbudivé úsmevy. S blížiacim sa cieľom sa ide ťažšie a ťažšie. Asi pol hodiny pred cieľom stretávame znovu červenú značku a začíname prudko klesať do Brezovej. Dávame si veľký pozor na kolená a pomaličky s bolesťami dokrivkávame k smerovníku. Jeho názov – Brezová pod Bradlom.!!!
Sme takí unavení, že nie sme schopní sa ani tešiť.
Cieľ pochodu je v budove učilišťa Milana Rastislava Štefánika, asi 15 minút od smerovníka. Klincom do rakvy je výstup na prvé poschodie, kde majú organizátori prenajatú triedu. Desať minút pred šiestou vchádzame do triedy plnej “nemých tvárí” - “stovkárov” čakajúcich na autobus. Znovu sa stretávame s pánom Minárikom, pri ktorom sme začínali. Naše snaženie je ocenené diplomom a odznakom. Konečne môžeme dovoliť únave, aby nás na chvíľku premohla.
Sme v cieli. Po viac ako 24 hodinách bez spánku sme ako handrové bábiky. Ale v duchu sa usmievame, prekonali sme sami seba, objavili sme, čo sa v nás skrýva...
Nádherný je pocit víťazstva, ktorý prežívajú všetci, ktorí prišli aj napriek útrapám do cieľa.
Cesta domov....
Je nedeľa, skoro ráno. Spoje z Brezovej sú mizerné. O 6.55 h však odchádza autobus do Jablonice. Nasadáme aj s ostatnými účastníkmi pochodu. V momente spíme a všetko je nám jedno. Aj keby sme sa odviezli až do Skalice. V Jablonici všetci vystupujeme a ponáhľame sa na železničnú stanicu, ktorá je od autobusovej stanice vzdialená ešte asi kilometer. Na nás musel byť pohľad – krívajúci zástup na smrť unavených špinavých, zanedbaných “stovkárov”. Vyzeráme presne ako horolezci z príbehov Ivana Baja? Vlak do Trnavy sme stihli len tak - tak.
V Trnave sa presúvame na autobusovú stanicu a presedáme na autobus do Banskej Bystrice. Pokúšame sa zhodnotiť uplynulých 24 hodín, ale pod ťarchou únavy okamžite zaspávame. Na hodnotenie bude ešte času dosť.
O rok znova???
Banská Bystrica, jún 2007, Barbora Šolonyová
Trnavská stovka, 35.ročník, 6.-7.6.2008
Príprava
O Trnavskej som sa vôbec prvýkrát dozvedel pred rokom od spolužiaka. V prvom momente som jej nevenoval takmer žiadnu pozornosť, len obdiv. Ísť 100 km nonstop, to musí byť pre bláznov. To som vtedy ešte netušil, že sa k ním zaradím aj ja. Prišiel január a ja som išiel po rokoch s bratom na 20 km túru. Samozrejme bol sneh. Nadšenie a oddych od práce odštartovali, že sme chodili na 20-30 km každý týždeň. V tom čase som si googlil články ohľadom turistiky, aby som nachytal rady od skúsenejších. Stačilo si prečítať len jeden článok o TT stovke, a už to začalo. Snažil som sa vypátrať všetko na túto tému. Diskusie, blogy, diaľkoplaz, R100,... Niekoľkokrát som si čítal to isté. Každý písal o svojich chybách a skúsenostiach. Vedel som, že bez dobrej prípravy to na prvýkrát nezvládnem.
Raz za týždeň som sa snažil spraviť aspoň jednu 20 km túru. Brat sa častokrát nemohol zúčastniť, tak som sa naučil chodiť do lesov aj sám. V zime bola skoro tma, tak moje výlety neboli nikdy dlhšie ako 20-30 km. Po 25 km ma bežne začali bolieť kĺby na kolenách alebo bedrách. Spomenul som si, ako sme za mladi chodili po lesoch s drevenou palicou, ktorú sme si našli v lese. S ňou to bolo lepšie. Neskôr som sa dočítal o trekingových paličkách. Odkedy som ich začal používať, postupne sa prejavovali všetky výhody, o ktorých som dovtedy len čítal. Zníženie záťaže na kĺby, zvýšenie stability, rýchlosti (hlavne pri výstupe do kopca).
Staré tenisky už trošku tlačili. Výber obuvi bola veľmi dôležitá vec. Nedostatok financií ma nasmeroval od trekingovej obuvi, k športovej. Nakoniec sa to neukázalo ako zlá vec. Boty som postupne na túrach rozchodil a hlavne už netlačili.
Postupne som začal plánovať trasu celej stovky. Desiatkykrát som si ju celú prešiel a hľadal som možné skratky, o ktorých ľudia písali. Na 3-4 krát som si prešiel jednotlivé časti až po Bukovú, aby som sa zoznámil s terénom. Zároveň som začal mapovať turistické mapy v Malých Karpatoch pre free projekt OpenStreetMap.org/Freemap.sk. Postupne som sa zúčastnil na prvých pochodoch - Pochod oslobodenia Trnavy (35), a Častovská 50, Kade nás nohy neviedli (40).
Jednoznačne najhorší úsek je pre mňa Vápenná. Hrana stúpania dlhá pár kilometrov ma hneď prvýkrát pri zostupe odrovnala. Ledva som dokríval na Zochovu chatu. Druhýkrát na Častovskej 50-ke podobne zas pri stúpaní. Bolesti v kolene sa začali objavovať po 15 km túre a boli neznesiteľné. Skúšal som krémy, gély a viac menej bez výsledku. Mesiac pred stovkou som prestal "trénovať". Ak to neprejde, nikam sa nejde. 3 dni pred stovkou som si dal skúšku 17 km: Modra - Veľká Homoľa - taký cik-cak, lebo som chcel namapovať nenamapované. Paráda, koleno vyzerá byť ok, hurá na stovku.
Pár dní pred...
Správna výbava je asi tou najdôležitejšou vecou. Len čo som mal robiť, keď som ešte viac ako 50 km nešiel. Popísal som pár papierov, kým som sa sám so sebou dohodol, čo si vlastne vezmem. Obsah batoha tvorili témy: - pitný režim, jedenie, dážď, noc, elektronika, ostatné.
Koľko pitia a jedla zobrať. To bola azda najťažšia otázka. Pôvodná 2x litrovka+2 energy drink sa pretransformovala na 1.5 litra do batohu, 0.5 litra na bok batoha (aby som mohol upíjať za jazdy), 2 energy drinky ostali. Vypracoval som si plán, na ktorých studničkách budem asi dopĺňať vodu a kde kofolu po krčmách. S jedlom katastrofa. Úplne pôvodný zoznam sa našťastie nezmestil do batoha. Posledný večer som to zriedil na polovicu a aj to bolo, ako sa nakoniec ukázalo veľa. Výbava obsahovala: 3 čokoládky, 3 banány, 3 rožky+2 chleby, 5 sójových rezov, 3x fit tyčinky, šumienky, 3x bebe dobré ráno, 1x celozrnné chlebíčky, 2 sáčiky hroznového cukru, 1 arašidy. Z toto som neminul: 2 sójové rezy, 3 bebe, 1 celozrnné ch., arašidy.
Meteorológovia hlásili samý dážď. Odrádzalo ma to. Ale už toľkokrát hlásili dážď, a buď nebol vôbec alebo až po túre. Pršiplášť som síce mal, ale taký kratší. Batoh vôbec. Improvizovane som si upravil veľký igelitový šáčok, že ho nahodím na batoh v prípade toho najhoršieho.
Kategória elektronika obsahovala GPS bluetooth prijímač, telefón s Java aplikáciou Trekbuddy (+mapy MK). 2 USB nabíjačky - každá s kapacitou 5V x 2700 mAh dodávala dostatok šťavy pre dobíjanie GPS, telefónu a USB čelovky. 1 malá LED žiarovka do ruky a 1 obyčajná. Blikátko a nejaké náhradné baterky.
Zvyšok obsahoval lekárničku, šitie, mikroténové a igelit.sáčky (na odpad, atď.), 2 náhradné tričká, náhr.gate, 4 páry ponožiek, tenkú vetrovku, gél na kĺby, papier a pero na zápisky. Na sebe som mal shortky a klima tričko + palice. Foťák ostáva doma - 1kg aj s objektívom vláčiť nechcem.
Akcia
Budíček sa konal o 4. ráno. Rýchlo som sa nachystal a bežal som na autobus. Z Častej som to mal na 2 prestupy. Vlak ma vyhodil o 6.00 na hlavnej stanici. Po chvíli blúdenia po stanici som našiel štart Trnavskej stovky. Zaplatil som štartovné, vyplnil registračný formulár a hneď som sa vydal na cestu. Začal som voľnejším tempom stúpaním na Kamzík, aby sa nohy rozhýbali. Cesta je dlhá a od Kamzíku som postupne začal zrýchľovať tempo. Palice som zapojil do účasti hneď ako sa vstúpilo do lesa. Cesta vedie takmer celú trasu po červenej, tak sa tu toho nedá moc pokaziť. Rozhodol som sa, že skracovať trasy skratkami nebudem (s výnimkou Klokoča). Prvý checkpoint - Biely kríž. Pečiatka, prelial som energy drink do pol litrovky od kofoly a pokračoval som v ceste.
Cesta ubiehala pomerne rýchlo. Zamračenú oblohu striedalo slnko. Chvíľami to vyzeralo, že už už bude pršať. Na Tri kamenné kopce som dorazil 9.55. Kontrola nikde. Počkal som 10 minút, potom mi došlo, že čakám márne. Pezinská Baba - čas na výmenu ponožiek. Kamienky, ktoré som si nazbieral, ich na päte dotrhali. Pri výstupe na Čmelok a sedlo Javorinka začali protestovať kolená. Znížil som rýchlosť. Na dlho očakávanej Čermákovej lúke som si doplnil vodu a vyfasoval pečiatku. Akurát mi došli všetky zásoby vody (1 energy drink som si nechával ako železnú zásobu na horšie časy.
Opatrnosti na Tatricové skaly nikdy nie je dosť. Mám zlé spomienky na zimu, ako som sa tam skoro vyklopil, keď boli namrznuté. Teraz to nebolo také strašné, ale bolo blato a vlhko. Až po Sološnícku dolinu bolo utrpenie, nezmyselne začala bolieť píšťala (alebo niečo v jej okolí). Sťahovací obväz trocha pomohol znížiť bolesť. Obviazaná noha a obe kolená robili zo mňa skôr múmiu.
Pokračoval som výstupom na Vápennú. Pomalé tempo, veľa vody, prestávky pri miernom stúpaní. Konečne som ju zdolal bez problémov. Hore čakalo prekvapenie. Kontrola nikde. Ani ja by som na tom slnku hore nebol ;). Pridal som sa ku kolegovi Martinovi a chvíľu sme pokračovali spolu. Opäť začala noha vystrájať. Od bolesti som ich obe šúchal o žihľavy, ktoré rástli takmer na trase úzkeho chodníčka. Zdá sa, že to pomohlo. Na kontrolu z Vápennej sme narazili na Mesačnej lúke. Opäť som doplnil vodu, a bez prestávok som pokračoval ďalej.
Klokoč som obišiel po rovnej ceste, až po Bukovú bolo klesanie a stúpanie v norme. Pri Bukovej trošku pokvapkal dážď. V reštaurácií už čakala kontrola. Dal som si malú kofolu, ale väčšinu som si vylial do pollitrovky na cestu. Cesta po asfaltke nie je moc príjemná. Nohy mali dosť. Väčšie starosti mi robili plecia. Stuhnuté, boleli. Batoh bol asi ešte stále ťažký. Každú sekundu som chcel z neho niečo vyhodiť. Nabudúce by som asi nebral 1.5 litra vody na Mesačnej lúke, ale v Bukovej a Dobrej Vode by som si tam nechal naliať kúsok kofoly. Kilá by sa dali znížiť vylúčením stravy, ktorú som nezjedol. Okolo kameňolomu som sa popri chatkách vydal zase do lesov.
Zarazilo ma, že presmerovali zelenú značku pri Bukovej žel.st., po ktorej som išiel pred pár mesiacmi. Vyrástol tam ďalší plot chránený kamerami. Nohy už mali celkom dosť, a tak som bol rád, keď sa dostali do Dobrej Vody. Tu mi už bolo aj celkom známe, že by som mohol byť v Brezovej okolo polnoci. Nové ponožky, kofola, pripravil som svetlá a vydal sa do hôr. Už sa zotmelo. Našiel som si spoločnosť na cestu, aby som nešiel sám. Rýchlosťou okolo 4 km/h sme sa okolo polnoci dostali do Brezovej. Dedina už dávno spala. Blúdil som po dedine, kým som našiel náš cieľ - školu. Dostal som poslednú pečiatku, diplom. Brat prišiel po mňa, tak som sa mohol za odmenu aspoň dobre vyspať.
Pripájam časy:
Bratislava 06.10 h
Biely Kríž 08.20 h
Tri kamenné kopce 09.55 h
Pezinská Baba 10.44 h
Čermák 12.18 h
Vápenná 15.08 h
Buková 18.25 h
Dobrá voda 21.30 h
Brezová 00.15 h
Deň po...
Nečakal som, že ju tento rok vôbec zvládnem. Ocitnúť sa po 18 hodinách v cieli považujem za čistý zázrak. A k tomu ešte bez vážnejšej újmy na zdraví. Na každej päte mi ostal jeden pluzgier, plecia ešte trošku bolia, ostatné je všetko v pohode. Každý na záver píše "O rok zase ?"
Ľuboš Petrovič
Odpoveď na odpoveď – v došlej pošte
Prečítal som si pozorne príspevok od Zdeňka Kelemena o turistickom chodníku 0715 cez CHKO Dunajské luhy /apríl 2008/, kde v oblasti TIM Šípová hať smerom na Bodícke ramená je prekážka v podobe plotu, ktorý znemožňuje pohyb turistov a odrádza ich od prechodu tohto chodníka. To zistil Zdeněk.
Odpovedal mu na to Štefan Nagy – okresný značkár /máj 2008/. Pre úplnosť uvádzam aj informáciu od neho.
"V úseku značeného chodníka medzi TIM Šípová hať a Bodícke ramená, po prechode ramennej prehrádzky Šuliankeho ramena, trasa prechádza lesnou cestou cez rúbanisko, na ktorom uskutočnili vlastníci tejto časti Dunajských luhov z Urbariátu Šulany výsadbu mladých topoľov. Aby tieto neboli poškodzované lesnou zverou, ohradili rúbanisko drôteným plotom. Na mieste, kde rúbanisko opúšťa lesná cesta, po ktorej vedie značený chodník, osadili drôtenú bránu. Táto však nie je uzamknutá, je len privretá, aby tadiaľ nemohla prechádzať lesná zver. Návštevníci lesa, teda aj turisti pochopia, že ak chcú prejsť, bránu si otvoria a po prejdení opäť za sebou zatvoria. Takže neexistuje prekážka, ktorá by znemožňovala pohyb turistov a iných návštevníkov tejto časti Dunajských luhov. Preto nie je ani dôvod odrádzať turistov z prechodu tejto časti riadne značeného a udržiavaného turistického chodníka 0715 zakresleného v mape VKU č.153."
A čo som zistil ja: Nedalo mi to a koncom mája som sa išiel tade prejsť aj s vnukom. Nech už Štefan obhajoval bránu ako chcel, prišiel som k rovnakému záveru ako Zdeno. Vysvetlím prečo.
Skutkový stav...
Tri príklady, kde vás pomaly ochranka prepadne, a tiež tadiaľ viedli značky:
To, čo napísal Štefan, je samozrejmosť na turistických cestách v Rakúsku i v Nemecku, ale u nás to stále samozrejmosť nie je.
Celú cestu, ako sme išli “za plotom”, som mal veľmi nepríjemný pocit, že po nás niekto spoza stromu vyskočí...
A čo by stačilo tento problém vyriešiť? Jednoducho - jedna malá tabuľka, oznam, že turista môže prejsť cez túto bránu bez problémov...
S pozdravom “taky” značkár Peter Minárik
Štvrťstoročná stovka "2 x 50 a dosť..."
A čo je to mladosť? - Dvadsať päť rokov???
Ružových tvárí hľad jará?
Či údu sila?
Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zastará!
Andrej Sládkovič
Aj keď básnik tvrdí, že dvadsať päť rokov je ešte mladosť, v histórii organizovania diaľkového pochodu je to už pekný vek a dlhá doba. Po toľkých rokoch organizovania a šliapania veru už ani v tom úde nie je tá sila a ani ten krok nie je taký strmý. Pravdu píše Andrej. Na druhej strane ani netušil, že v dnešnej dobe sa budú dať niektoré veci vyriešiť viagrou. Odchodiť jednorázovo sto kilometrov, lebo o takto dlhý pochod sa jedná, by nezvládol možno ani Sládkovičov Detvan a o jeho Maríne už ani nehovoriac. Možno by zvládla niečo iné, veď bola fešná, ako dokumenty hovoria. Možno by zvládla dvadsaťpäť turistov /vyskúšať – zo spisovnej slovenčiny/. Turisti majú vôbec akosi blízko k literatúre. V literatúre sa často opisuje slovom krása prírody, turisti zas vychutnávajú krásu prírody zrakom a pobytom v nej. Je síce tiež pravda, že občas si Kalinčiakovu Reštavráciu popletú s reštauráciou a časť pochodu strávia v nich, ale aj to je literatúra života. Naplnilo sa to, čo sme už pred organizovaním prvého pochodu avizovali, že organizujeme tradičný stokilometrový pochod. Už vtedy sme vedeli, že to bude tradičný pochod.
Už dvadsať päť rokov býva v turistickom kalendári pre oblasť Malé Karpaty a okolie uvedený aj náš stokilometrový pochod pod názvom “2 x 50 a dosť...”. Zato ale permanentne nebýva uvádzaný v Slovenskom turistickom kalendári, ale tam nebýva uvedená ani Trnavská stovka. Načo tam aj uvádzať také minipodujatia a bezvýznamné pochody. Veď Minárikovi sa na T-100 podarí zohnať sotva vyše dvojstovka účastníkov. Pre KST sú dôležitejšie pochody ako Pochod od zeleného stola – k vysedenej stoličke.
Niečo zo štatistiky doterajších pochodov
Štatistika je vedný odbor, v ktorom sa objasňujú vzťahy a zákonitosti na základe údajov hromadného pozorovania. Takto jednoducho a ľahko pochopiteľne definujú štatistiku odborníci. Napriek rôznym názorom na štatistiku štatistika je dobrá vec, ktorá môže veľa napovedať o predmete štatistiky, ale i samotnom štatistikovi.
Napríklad na vojenskej príprave v škole nás štatisticky takto hodnotil veliteľ: “Dve tretyny je vás správnych chlapov, len tá zbývajúca štvrtyna vám to kazí." Nevieme síce o čom sa hovorí, ale o štatistikovi bolo povedané všetko. V štatistike je dôležitý nielen výber štatistických údajov, ale je to aj otázka polohy. V matematike, v štatistike, majú obyčajne nuly význam len vtedy, keď niečo pred nimi stojí, na rozdiel od núl v živote, pre ktoré je dôležité, aby niekto stál za nimi. Samostatné nuly sú dobré len tak na označenie hajzla. Známa charakteristika štatistiky, že štatistika je presný súčet, nepresných čísiel je prekonaná. Ja používam presne opačnú metódu. Spočítavam presné čísla, len ich výsledok nepresne spočítam a dostanem výsledok taký, aký chcem. V prvom prípade pri nepresných údajoch by sa to mohlo kvalifikovať ako falšovanie údajov, možno ako trestný čin. V druhom prípade je to len omyl v počítaní. Na toto sa možno nevzťahuje ani zákon o práve na odpoveď a na opravu. Nuž ale poďme k vlastnej štatistike pochodu.
Na prvom ročníku Tesláckej stovky, ktorú pravidelne organizujeme, v júni sa zúčastnilo celkom 57 turistov. V tom čase sme štartovali v piatok v podvečer a po celonočnom putovaní a tradičnej občerstvovačke približne v polovičke trasy, zámerne píšeme, že približne, veď ako zadefinujeme polovicu trasy pre výkonnostného skratkára – končíme v areáli TJ Tesla.
V zozname účastníkov prvého ročníka pochodu čítame aj desať mien, ktoré majú viac ako teoretickú šancu zúčastniť sa aj toho jubilejného 25 ročníka sú to: J.Obdržálková, F.Zábojník, M.Nižnan, I.Nižnan, J.Karovič, J.Hromkovič, V.Svrček, Š. Sládeček, F.Královič, V.Stotka.
V prípade účasti týchto turistov aj na 25. ročníku by si títo turisti zaslúžili od usporiadateľov aj dajaké prekvapenie /napríklad aj vecný dar!?- pozn. redakcie MKD/. Na týchto pochodoch sa zúčastnilo celkom viac ako poldruha tisícky turistov. Nie je to veľa, ale ani nie málo. Na zvýšenie počtu účastníkov poznáme i stimul.
Turistami by sa naše
Hory iste rojili,
Keby z oviec pod Tatrami
Slivovicu dojili ....
Najčastejším a úspešným účastníkom nášho pochodu je Janka Obdržálková. Pochodu 2x50 a dosť... sa zúčastnili turisti pochádzajúci z viac ako stovky našich dedín a miest /dokonca aj z Tlmáč/.
Čo sa týka počtu účastí zahraničných turistov, to nie je dajako zaujímavé. Veď okrem jedného Rakušana a niekoľkých turistov z Čiech je to jeden Tatár /prišiel na prvú kontrolu na Partizánsku lúku /čo je cca 4 km/ po trojhodinovom kufrovaní.
Nedá nám, aby sme nevybrali aspoň jeden z nespočetného množstva vtipných, múdrych, dobrých zápisov a dojmov o pochode z našej “kroniky”. Zápis síce už bradatý, je ešte z roku 1984, ale stále aktuálny a múdry. Odpoveď na otázku prečo majú turisti radi diaľkové pochody, bola:
“V poslednom čase v DP nachádzam aj nový druh neskonalého pôvabu a úžasnej zábavy. Zdrojom tohto potešenia sú názory, často aj publikované, niektorých “ozajstných turistov” na DP. Vždy, keď si na ne spomeniem a premietam si ich predstavy, ako by som mala podľa nich vyzerať /vlasy rozcuchané, smrť v očiach, nohy podlomené v kolenách, ruky visiace až po zem a svete zbor sa, v lese zostala za mnou len spúšť, prázdne zdroje pitnej vody a vyplašená zverina a vtáctvo/. Pri predstave takéhoto obrazu je mi na duši veselo a zabúdam i na tú trochu zdravej únavy, ktorú prirodzený pohyb na čerstvom vzduchu o sebou prináša. Danka Hromkovičová
V snahe zabezpečiť čo najkompletnejší servis pre účastníkov pochodu uvádzame aj predpoveď počasia na deň pochodu.
Celková poveternostná situácia:
Tlaková níž nad Talianskom zostáva bez pohybu /ako niektorí turisti na konci diaľkového pochodu/, zatiaľ čo tlaková výš nad strednou Európou slabne. Po jej prednej strane prúdi od juhu /severu, západu alebo východu – upresníme po skončení pochodu/ do našej oblasti vzduch. Súčasne postupuje cez západné Alpy na východ pravdepodobne teplý, studený a možno aj mierny front. Príliv tohto vzduchu z vysokých zemepisných šírok a nízkych zemepisných dĺžok okolo hlbokej tlakovej níže so stredom v strede a v stredu /t.j. predvčerom/ vrcholil. Z takejto odbornej predpovede je zrejmé len to, že v Grónsku bude naďalej zima a v Afrike teplo.
Aké počasie bude u nás?
Na štarte bude primerané počasie, doporučujeme sa primerane obliecť. Neskôr po západe slnka sa patrične zotmie, v noci bude naďalej tma a možno sa bude musieť použiť externý zdroj svetla. Cez deň bude veľmi pekne a slnečno, popoludní zmierňovanie oblačnosti, časom slabé ojedinelé možno aj sneženie. Na poludnie namerajú v Bratislave a v Hurbanove 12 hodín. Najvyššie teploty sa dosiahnu po zdolaní Skalnatej a Čertovho kopca. V prípade búrky možno očakávať aj väčšie zrážky. Vo vyšších horských polohách /Baba/ pozor na zrážky a prirážky. Pri nadmernom použití tekutín /väčšej kalorickej hodnoty/ je nebezpečenstvo výskytu hmly. Najpresnejšie údaje o počasí /tak ako vždy/ nám meteorológovia poskytli za včerajšok. Na pozajtrašok nám poskytnú zajtra atď...
Upozornenie a popis trasy pre stratkárov:
Dobrý skratkár je človek, ktorý stojác na križovatke pred dvomi cestami, vyberie si skratku. Ani v turistike vždy neplatí, že 100 km je 100 000 metrov.
“Na tr. budú pravd. Taj. Kon. V poč. Jed. až št. kon. roz. Niekde medzi 1 – 100 km. Tvor. ju budú jed. alebo viac tur. S označ. Taj. Kont. ”
Dostali sme po uzávierke. “Taj. kont. neb.”
Na záver niekoľko odpovedí organizátorov z “tlačovky” na dotazy turistov
Prečo robíme kontroly:
“Je menšia hanba nedôverovať priateľom, než sa dať
im oklamať” - Známy neznámy
Poznámka: Pri písaní tohto článku, autorovi článku s nastupujúcou miernou sklerózou neprišlo meno autora tohto výroku na myseľ. V prípade záujmu dodáme meno autora výroku dodatočne.
Odpoveď pre tých, ktorí sa
strojili na pochod, ale nakoniec neprišli:
“Najlepším prostriedkom ako dodržať svoje slovo je
– nikdy ho nedávať” - Napoleón
Vieme pochopiť aj tých,
ktorí nakoniec neprišli:
“Človek je veľký vo svojich úmysloch, ale slabý
v ich uskutočňovaní” - Remarque
K Vašim pripomienkam:
“Je oveľa ľahšie kritizovať, ako mať pravdu”
- Disraeli
Zhodnotenie Vášho výkonu:
“Človek si myslí, že je gigantom a je hovno
kamaráde” - Pepa Švejk
Odmena pre účastníkov:
“Peniaze sú dobrý sluha, ale zlý hospodár” -
Bacon
Pocit v cieli:
“Rozumný človek sa usiluje o život bez bolesti, nie
o život príjemný” - Aristoteles
Odpoveď niektorým neturistom:
“Veľmi dobre možno človeka poznať i podľa toho,
čo považuje za hlúpe a smiešne” - Goethe
Predsavzatie organizátorov:
“Skutočný optimizmus nespočíva v presvedčení, že
všetko pôjde dobre, ale vo viere, že nie všetko pôjde zle”
- Jean Dutourd
Akú výstroj?:
“Je lepšie nemať, než stratiť” – vraví
Hebel, ale najlepšie je mať vhodnú ...samozrejme výstroj.
Na záver:
“Aj happy end – je len koniec. Nie sláva tomu, kto
začne, ale kto dokončí...”
Príďte aj na jubilejný pochod, OBANUJETE, /keď sa nezúčastníte/.
VÝZVA: TJ TESLA Bratislava mala tradíciu aj v tom, že pred viacerými rokmi začala na občerstvovacej kontrole /Harmónia/ nahrávať vtipy účastníkov. V cieli potom dostal víťaz “súťaže” fľašu šampanského od predsedu TJ Tesla. Dlhoročným moderátorom a zvukárom bol známy a populárny šéfredaktor “Krás Slovenska” /PhDr. M. K./. (Poznámka redakcie: tri štvrtiny Malokarpatského Diaľkoplaza - na písmená).
Za to dlhé obdobie nahral nespočetné množstvo vtipov a anekdot. Žiaľ pri inej profesionálnej činnosti ako redaktorovi “Pravdy” podarilo sa mu dve pásky týchto nahrávok vymazať.
Doterajšie pokusy “obnoviť” tieto nahrávky boli neúspešné. Upustili sme i od úvahy žalovať redakciu Pravdy za spôsobenú škodu jej zamestnancom. /Zatiaľ sme prestali len kupovať Pravdu./ Cena týchto nahrávok nebola v samotných vtipoch /veď tých je plný parlament i noviny/, ale v tom, kto ich povedal. Podarilo sa zachrániť torzo týchto vtipov, medzi nimi i hlas dnes už nebohého Ivana Košického, ale i výborný herecký výkon /podanie/ Ferka Zábojníka, či Veroniky /čo predlžuje cesnak, viagra a to tretie už ani neviem?/ Preto hľadáme moderátora i zvukára v jednej osobe, ktorý by v tejto tradícii pokračoval už v tomto ročníku pochodu. Záujemcovia /stačí aj jeden/ nech sa o túto výhodnú a významnú funkciu prihlásia na uvedenej adrese v redakcii. A toto myslím smrteľne vážne!!!
Zároveň by sme prosili účastníkov pochodu, aby si so sebou priniesli okrem zásob jedla a pitia i zásobu vtipov.
Bratislava, máj 2008, Ivan Nižnan, ved. Diaľkového pochodu 2x50 a dosť!!!
júl 2008 - Malé Karpaty a okolie:
5.7.2008 ŠLAPÁK Z ROZHLADNE
NA ROZHLADŇU
(sobota) Modranský turistický spolok
Trasa: 14 km
Dubová – Kukla, rozhladňa – Zochova chata – Veľká Homola, rozhladňa – Modra
Vedúci: Ing. Anna Kováčová, Bratislavská 11, 900 01 Modra,
tel.: 0908-955 467
5.7.2008 SPOZNÁVANIE ZÁHORIA 8.
ročník
(sobota) KST Senica
Štart: Sobotište, 6.00 - 7.00 h
Cieľ: Sobotište, o 16.00 h
Vedúci: Ing. Juraj Koba, 906 05 Sobotište 637, tel.: 034-628 2716, 0904-212 381
19. - 20.7.2008 Vodné mlyny
Malého Dunaja 17.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda
Trasy: cyklo: za dva dni 205, 150, 100 km
Štart: prezentácia, preberanie batožiny:
Dunajská Streda, Kultúrne stredisko, 19.7.
205 a 150 km: 7.30 h,
100 km: 8.30 h
Iné: ubytovanie vo vlastných spacích vakoch
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0905-194 123, internet: www.ktrodina.net
Prihlášky: aj cez e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.