MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

jún 2009

 

V tomto čísle nájdete:

Šoky na T100 (postrehy Vlada Chrapčiaka z DP T-100 v r. 2009)
Rozhovor s Rudom Padom k jubileu 40 narodenín
Plavecké Predhorie - 2. časť
Nová turistická značka Dolný Lopašov – Dvoly
WANDERTAG KORNEUBURG - 35. ročník turistickej akcie u susedov v Rakúsku
Ako som strávil veľkonočné obdobie 2009 v európskych vlakoch
Nový oblastný turistický odznak: Jedľovokostolansko
Došlá pošta - Vlado Javorský: MD 2000 - 2008
Predstavujeme ďalšiu českú stovku - "Krakonošova stovka" K-100
Ako sa "chlastá" v Helsinkách
Netradičná pozvánka na stovku /nie za stovku/ - "2 x 50 a dosť"
KALENDÁR: júl 2009 - Malé Karpaty a okolie

Šoky na T100

Tohto roku som na Trnavskej stovke zažil niekoľko mierne šokujúcich zážitkov. Hneď na štarte mnou zamával dlhý rad čakajúcich na registráciu. Ešteže medzi nimi bolo aj veľa mladých a pekných dievčat. Myslím, že mládež veľmi silne prevažovala nad "starou gardou", čo je pozitívny fakt do budúcnosti. Ďalší šok bol na prvej kontrole na Bielom kríži – pri pohľade na dlhý rad čakajúcich na pečiatku som dlho nemohol uveriť vlastným očiam. Jožo búchal pečiatky, ale aj tak to išlo pomaly.

Ďalej sa išlo v pohode, s Milanom sme sa v pohode dostali po Brezinky a tam sme zbadali približujúce sa čierne mračná a počuli hrmenie. Do krčmy na Bukovej sme vbehli 2 sekundy pred prietržou mračien. Našťastie lejak ustal skôr ako som dojedol výborný guláš. Hneď sme vyrazili ďalej. Párkrát pomrholilo, raz aj pršalo asi 1 minútu. Do cieľa na Brezovej to už bolo bez problémov, únava bola samozrejmá.

V cieli na Brezovej som z množstva mladých a pekných dievčat na štarte videl len 3, možno ďalšie došli až po mojom odchode. Tu už prevaha mládeže nad "starou gardou" nebola výrazná. Dúfam, že Minárik spraví štatistiku aj podľa veku.

Posledný šok ma čakal v nedeľu, keď som sa v správach dozvedel, že cez Záhorie prešla mimoriadne silná búrka, ktorá si vyžiadala aj ľudský život. Mňa našťastie vôbec nezasiahla, aj keď som od nej bol len pár kilometrov.

Vlado Chrapčiak

Rozhovor s Rudom Padom

Rudo Pado – spoluzakladateľ Malokarpatského Diaľkoplaza, aktívny profesionálny ochranca prírody, samozrejme milovník prírody a pekných žien /doma má hneď dve/, spoluorganizátor VLKa a podobných akcií, vrcholový diaľkoplaz /za mlada/ atď... sa dožil svojich 40 rokov dňa 18.marca 2009.
Nakoľko ale žije mimo oblasť Malých Karpát /v Liptovskom Mikuláši/, tak musí svoje najnovšie informácie o sebe spresniť v nasledujúcom rozhovore:

Peter, v prvom rade sa Ti ospravedlňujem, že tento rozhovor realizujem až 3 mesiace po tom, čo som dostal od Teba otázky, ale akosi ten čas veľmi rýchlo uteká.

Ako si prežil posledných päť rokov?

Stačilo by napísať: veľmi intenzívne. Je veľmi ťažko vysvetliť väčšine ľudom, ktorých ich práca nenapĺňa, nevidia ju ako svoju misiu (a žiaľ, poznám väčšinu ľudí, ktorých jediným zmyslom chodenia do práce sú peniaze, lebo ich vlastná práca ich iba otravuje, nudí ... nie vnútorne uspokojuje), ako rýchlo beží čas, ak je práca pre teba poslaním. Okrem toho, ja už 10 rokov žijem ako projektový manažér, ktorému nikto nič nedá a všetky aktivity, ktoré realizuje Občianske združenie TATRY a v ktorých je aj moja mzda, je potrebné najprv vymyslieť, napísať projekt, projekt realizovať, medzitým písať rôzne programové a finančné priebežné a záverečné správy ... Moja práca je aj o pomerne intenzívnom chodení do terénu – rôzne monitoringy, písanie podnetov orgánom štátnej správy a samosprávy, realizácia exkurzií, prednášok, tréningov, workshopov pre rôzne cieľové skupiny (žiaci, učitelia), príprava informačných a propagačných materiálov, štúdií, štúdium rôznych odborných zdrojov – neustále vzdelávanie sa, komunikácia s médiami a pod. K tomu je potrebné prirátať moje záujmy, bežný občiansky servis - a 5 rokov je preč. Na jednej z prednášok mi jedna cca 17-ročná "čučoriedka" povedala, že si nevie predstaviť, že by mala mať viac ako 25 rokov, lebo ľudia nad 25 rokov "sú starší než čierne uhlie". Iná slečna skonštatovala, že "keď ona bude mať toľko rokov ako ja, tak istotne nebude hrať volejbal, basket ... na ulici, lebo je to divné". Žijeme v dobe, v ktorej spoločnosť posadnutá kultom mladosti a krásy a tento kult posilňujú média, reklama. Všetkým dnešným –násť ročným pripadá príbeh 17-ročného chalana odohrávajúci sa 23 dní medzi Devínom a Duklou (769 km), 2 700 km dlhý príbeh Eisenach – Budapešť, príbeh 70-ročných chlapíkov, ktorí kráčajú peši, dňom i nocou, z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom ako príbehy z inej planéty. Väčšine mladých ľudí chýbajú akékoľvek sny, zdravé ambície, humor Ivana Baju, dobrodružné srdcia naplnené láskou a pokorou, o kondícii ani nehovorím. Žijú iba tu a teraz, často nevediac prečo, s kým a načo vôbec. Ak mám teda zhrnúť svoju 40-ku a porovnať ju z 35-kou, tak jediným rozdielom je fakt, že môj vnútorný hodnotový svet sa dostáva do čoraz ostrejšieho konfliktu s reálnym vonkajším svetom.

Tvoje turistické aktivity v súčasnosti?

Na organizované akcie nechodím. Organizované výstupy na vrcholy liptovských hôr ma neuspokojujú rovnako intenzívne, ako ma uspokojovali diaľkové pochody. Taktiež tu dodnes nemám partiu rovnakej krvnej skupiny ako tomu bolo počas môjho pôsobenia v Bratislave. Do kopcov chodím individuálne, často s dcérou, ktorá má 9 rokov a vynikajúcu kondíciu a prešli sme už prakticky celý Liptov. Priznám sa, aj keď to bude vyzerať ako rúhanie, ťažko už hľadám motív ísť 30-krát na Poludnicu, 25-krát na Baranec, 15-krát na Kriváň či 80-krát do Kvačianskej doliny. Viem, že keď je niekto z Trnavy a ide tu na horniaky na dovolenku, tak je celý vytešený, ale keď to máš pod nosom, bol si tam X-krát za rôzneho počasia, tak zisťuješ, že tá motivácia ide dosť dole. Okrem toho, Peter, veľmi veľa ľudí, s ktorými som si rozumel, z Liptova odišlo, väčšina navždy a do zahraničia. Ak spomínaš na tú sympatickú blondínku, Lenku Milonovú, tak tá už žije vo Veľkej Británii, kde sa aj vydala. A hory nerobia len kopce, údolia, rieky, ale aj putá medzi ľuďmi. Pracovne nachodím v teréne 2 500 – 3 000 km ročne, aj vo voľnej krajine, mimo značkovaných chodníkov, s brodením riek, predieraním sa húštinami. Tento spôsob života mi umožňuje mať stále kondíciu len cca o 10 – 15 % nižšiu, než v časoch TOP formy, nemenných 67 kg pri 175 cm

Ako tráviš voľný čas, resp. dovolenky a víkendy?

V pohybe. Cez týždeň hneď po práci hrávam volejbal, basket s 10 – 15 ročnými., aj keď väčšina z nich o chvíľu nevládze, chodím si zabehať. Dovolenkujem veľmi málo, väčšinou sa rozhodujem spontánne. More, rôzne Chorvátska, Grécka, ... ma nelákajú a na nejaké horské šialenstvá nemám parťáka.

Čo príroda, pohľad na ňu mimo práce?

Je to profesionálna deformácia. Keď som v teréne, vždy sa pozerám na všetko okolo seba aj cez platnú legislatívu. Ak vidím niečo nekalé, nedá mi, robím si poznámky, fotografujem, a potom to po návrate domov riešim. Vždy robím veci naplno, či to boli DP, ochrana prírody ..., v každom životnom období mám svoje priority.

Ako zaujímavú akciu si navštívil? Bol si na nejakej akcii v zahraničí?

Ako som už spomínal, nechodím na organizované akcie. DP sú veľmi ďaleko a nie je to ani otázka financií, ale otázka partie. Túžil som si prejsť "slovenského superdiaľkoplaza", ale samému sa mi nechce. Ak by sa niekto ozval, že sa s ním dohodnem na spoločnej účasti na jednotlivých stovkách, tak by to bolo niečo iné. Páčil sa mi napr. rozhovor S Petrom Obdržálkom v MD, z ktorého bolo cítiť posun jeho priorít k iným cieľom, inému tempu ..., a to je človek, ktorého výkony na Trnavskej stovke sú obdivuhodné.

Taktiež občas rozmýšľam pri dobrom červenom či tokajskom víne, aká je vlastne situácia s DP v Malých Karpatoch, nemyslím tým počet. Niektoré veci sa totiž s Malokarpatského diaľkoplaza nedajú vyčítať – aká je dnes účasť na akciách, ktoré nepatria medzi TOP pochody, kde sa vytratili ľudia ako Melo Klokner, ako vnímajú diaľkoplazi podnikateľské baroko uprostred nenahraditeľných malokarpatských viníc, situáciu v CHKO Malé Karpaty ..., čiže ľudské príbehy a postoje.

V zahraničí som bol individuálne – stáž v NP Bavorský les, niečo v ČR.

Čo by si si chcel v blízkej budúcnosti prejsť, pozrieť?

Bude to znieť divne, ale aj z predchádzajúceho textu je jasné, že nemám žiadne výrazné plány. Ak by som dostal nejaký impulz z vonku, inšpiroval by ma, tak dal by som sa nahovoriť. Opakujem, nie som včlenený do žiadnej partie, nie som v turistickom oddieli. Som na voľnej nohe. Tým , že prednášam po celom Slovensku, od Sniny, cez Michalovce, Revúcu, Rimavskú Sobotu, Sp. Novú Ves, Brezno, Nitru, Kolárovo, Hurbanovo, Púchov, Trenčín, Myjavu, Bratislavu, ... - veľa vidím, mám prehľad o Slovensku a musím skonštatovať, že ten obraz nie je veľmi veselý. Slovensko je jedna smutná, nostalgická, opustená, čiastočne zakomplexovaná krajina bez snov, bez vízií, vzdialená od tej reality, ktorá je vnímaná z Bratislavy. Ak si videl film "Pokoj v duši", tak ten film by sa rovno mohol volať "správa o stave Slovenska".

A čo v ďalekej ...? Napr. ako dôchodca.

Uffff ... to si mi dal. Po prvé, nikdy nevieš dňa. Po druhé, budú dôchodky? A po tretie, nie som žiadny typ do záhradky, k včelám ... Na to som príliš temperamentný, výbušný. Čiže ak budem zdravý, vitálny, tak si v tejto chvíli ani svoj dôchodok neviem predstaviť. Aj stromy zomierajú postojačky.

Voľakedy si plnil odznak VOPT veľmi aktívne. Koľko máš v súčasnosti našľapaných km, resp. kedy si skončil aktivitu, na akom kilometri?

V momente, keď som kilometre prestal registrovať, lebo už nebolo čo, tak som skončil okolo 42 000 km. S úsmevom dodávam, že ak by som ostal v Blave, dnes by som teoretický bol niekde okolo 60 000 km. Mám cca 40 oblastných turistických odznakov, okrem výkonnostných odznakov v pešej turistike, aj v lyžiarskej, vysokohorskej. Bol som najmladším majstrom turistiky v ČSFR, v 17-rokoch som prešiel s Ondrejom Jurčom 769-km dlhú magistrálu Devín – Dukla za 23 dní (cca 8 rokov na to za 7 dní), potom sme prešli najdlhšiu horskú magistrálu v bývalých socialistických krajinách Eisenach – Budapešť (cca 2 700 km), mám niekoľko cien za expedičnú turistiku v oblasti strednej a východnej Európy - a nevie o tom ani môj sused. Toto vôbec nie je podstatné. Podstatný je fakt, že som prežil úžasné obdobie s úžasnými ľuďmi z Trnavy, Bratislavy, na ktorých často myslím. Natvrdo, bez ostychu, so zvieraním v hrdle napíšem, bolo to najlepšie obdobie môjho života.

Čo ako "platený" ochranár chrániš teraz?

Peter, už táto otázka je omyl. Ja nie som štátny ochranár. Chápem, že bežní ľudia majú v hlavách z toho guláš, ale existuje Štátna ochrana SR (ŠOP SR), Slovenská agentúra životného prostredia (SAŽP) a špecializovaná štátna správa – obvodné a krajské úrady živ. prostredia. ŠOP SR realizuje územnú (národné parky, CHKO) a druhovú ochranu, poskytuje odborné stanoviská, ktoré obvodné úrady životného prostredia nemusia (a väčšinou to tak je) v rozhodnutiach akceptovať, t. j. ŠOPka napíše odborné stanovisko, že výstavba vleku v tej-ktorej lokalite nie je vhodná z toho a toho dôvodu a obvodný úrad v rozpore s odborným stanoviskom vydá protichodné rozhodnutie – výstavbu vleku povolí. Ja, od roku 2000, vediem mimovládnu organizáciu OZ TATRY, ktorá potom všetko toto napadne. Nie som platený štátom, organizácia funguje cez granty súkromných a zahraničných nadácií, ktoré sa získavajú cez projekty.

Čo chránim teraz? Neviem odpovedať. Ide o proces. Čo však na Slovensku platí v ochrane prírody stále viac, je fakt, že všetky víťazstvá sú dočasné a všetky prehry trvalé, t. j. ak zabrániš realizácií nejakého zámeru v lokalite "X", neznamená to, že o 5-rokov sa niekto iný nepokúsi opäť realizovať iný zámer v tej istej lokalite. Pýtaš sa možno, čo je výsledkom takejto asymetrickej "vojny"? Výsledkom je to, že ešte nejakú prírodu máme, že nie v každom údolí je priehrada a v mestách ostalo zopár stromov. Ľudia totiž majú tendenciu vidieť len realizované projekty, veľmi by si sa divil koľko projektov sa našťastie nerealizovalo. MVO neriadia vlak, môžu ho iba pribrzdiť v rizikových úsekoch. Ochranu prírody musí robiť 5,4 milióna občanov prostredníctvom svojich každodenných postojov, občianskeho aktivizmu. V opačnom prípade ..., a to neplatí len pre ochranu prírody.

Rudo, takú hypotetickú otázku? Kúpim si v tej Vašej akcii strom, a po rokoch prídem na mizinu, nebudem mať peňazí a budem ho chcieť vyrúbať a predať, bude to možné? Ako to je vlastne naozaj, kto je vlastník stromov naozaj?

Akciu "Kúp si svoj strom" organizuje Lesoochranárske zoskupenie VLK (http://www.wolf.sk), nie OZ TATRY, ktoré vediem. Pre VLKa som pracoval v rokoch 1998 – 2000. Prostredníctvom zbierky sa kumulujú finančné prostriedky na kúpu lesných pozemkov a vytváranie siete súkromných chránených území. Tento akt umožňuje aj platný zákon o ochrane prírody a krajiny. Tvoja kúpa stromu je symbolická, t. j. kúpil si víziu lesa, ktorý sa bude NAVŽDY vyvíjať bez lesníckeho usmerňovania, poľovačiek ..., čiže ten strom nemôžeš ani v čase krízy dostať na pílu. Je potešitelné, že mnoho ľudí nedaruje iným ľuďom iba krátkodobý materiálny dar – televízor, fén a pod., ale niečo, čo ostáva aj potom, keď tu nebudú. Nesmrteľnosť sa dá realizovať pomocou dvoch aktov – vôle mať deti a vôle pochopiť, že sme súčasťou pavučiny života a všetko čo pre túto sieť urobíme, je nesmrteľné (min. najbližších 5 miliárd rokov). Mimochodom, ja osobne si myslím, že v tomto storočí bude zničená akákoľvek príroda, ktorá nebude patriť súkromným majiteľom – filantropom. Štáty nevedia chrániť prírodu, lebo ich zákony implementované úradníkmi sú len zdrapy papiera. Peniaze preto nie sú dobré alebo zlé, sú neutrálne, dobrý alebo zlý je len ich spôsob použitia. Za tie isté peniaze môžeš zaplatiť nájomného vraha alebo postaviť nemocnice v chudobných krajinách.

Teraz taká háklivá otázka: V Slovenskom raji, a nielen tam, už roky naši spoluobčania "občianskeho pôvodu" "klčujú" našu prírodu, ale ešte som nepočul ochranárov, aby proti ním zakročili. Ako by si to riešil, keby si mohol?

Peter, neponúknem Ti odpoveď na riešenie tohto problému, nakoľko nie som expert na rómsku problematiku. Dovolím si však tvrdiť niekoľko vecí: Po prvé, za 50 rokov nenapáchali obyvatelia všetkých rómskych osád (giet) toľko škody v lesoch, ako spôsobia Štátne lesy a urbáre za jeden rok (v tejto chvíli chýba v skladoch ŠL – LZ Lipt. Hrádok 900 kamiónov dreva). Po druhé, čudoval by si sa, koľko Rómov ide sedieť za krádež dreva, ale nepočul som, a to som sám niektorých chytil, že by sudca za ten istý čin poslal do basy bieleho (trestná sadzba do 2 rokov). Po tretie, väčšinu environmentálnej kriminality – od krádeží dreva, cez vytváranie nelegálnych skládok odpadov, po poškodzovanie biotopov európskeho významu, pácha väčšinová spoločnosť a berie sa to ako "štandardné správanie sa". A zo značným zveličením konštatujem, že Rómovia realizujú pri "ťažbe dreva" výberkový spôsob ťažby, kým muži v uniformách holorub na holorube.

Vráťme sa k Tatrám. Myslíš si Ty osobne, že nechať Tatry zožrať červotočom je to najideálnejšie riešenie? Tak nám to vysvetli.

Peter, to je téma na hodinové diskusie. Svoj názor som tlmočil v rozhovore k 35-ke. Zákon hovorí jasne, národný park je "ekosystém prevažne nenarušený ľudskou činnosťou alebo významné biocentrum ... s rozlohou spravidla nad 1 000 ha". V národných parkoch sa chránia procesy, realizujú vedecké štúdie a tzv. mäkký turizmus, NP nie je lunapark a nemá byť zachraňovaný pred sebou samým. V Tatrách bolo zlikvidovaných 93 % kalamity, boli prevalcované ťažkými mechanizmami stovky hektárov prirodzeného zmladenia, je realizovaná obnova za desiatky miliónov, pričom na oslnených plochách trpiacich fotochemickým šokom sa šíria invázne trávy, ktoré dusia väčšinu umelej výsadby, invázne trávy sú náchylne na požiare ... k tomu postupujúca klimatická zmena, ktorá posúva oblasť súvislého rozšírenia smreka niekde do stredného Švédska (pre predstavu - klimatický rozdiel medzi Komárnom a Trenčínom sú 2 stupne, do roku 2075 sa na Slovensku oteplí o 3 stupne v priemernej teplote). K zásahom v Tatrách sa negatívne vyjadrili stovky slovenských vedcov, tisíce občanov. V tejto chvíli sa NAPANT postrekuje chemickou látkou, ktorá je pokladaná za hormonálny disruptor a má z dlhodobého hľadiska zásadný vplyv na plodnosť mužov.

Pre všetkých, ktorých téma zaujíma, odporúčam pozrieť si internetové stránky: všetky dokumenty k Tichej doline (http://www.ticha.sk), napr. aj power – point "Čo lesníci Ficovi nepovedali" a krátke video, zábery z natáčania filmu "Posledná pevnosť" (http://www.tichawilderness.com), film "Znovuzrodenie lesa" (http://www.irisfilm.sk), video z NAPANTu na motívy piesne "v Dolinách ..." (http://www.youtube.com/watch?v=5iqoRayQT6I).

Rudo, považujem Ťa v ochrane prírody za odborníka. Vieš nám povedať ktoré pohorie na Slovensku je najviac poškodené civilizáciou a ktoré najmenej?

Asi Ťa sklamem, ale počas môjho života zmizla taká obrovská časť "divočiny", že z toho až mrazí. Obrovské dejekčné kužele zerodovanej pôdy ústia do priehrady Starina z dôvodu holorubov v pramenných oblastiach Východných Karpát. Slánske vrchy boli pred 20 rokmi hrebeňovkou ukrytou v bukových lesoch, skoro bez výhľadov, dnes je to holorub na holorube a cykly prívalových dažďov a sucha v dedinách v údolí. Boj s lykožrútom na Spišskej Magure dopadol tak, že lykožrút už nie je, lebo nie je les (pozri si satelitné snímky). Čergovské 300-ročné jedle sa stávajú minulosťou. NAPANT je zasypávaný tonami chemikálií, zjazvený zvážnicami, medziskladmi dreva ... časť uzatvorená pred turistami. Ročne sa realizuje cca 3 000 pokusov o udelenie výnimiek v národných prírodných rezerváciách a prírodných rezerváciach, ktoré predstavujú necelé 2 % rozlohy chránených území v SR. ŠOP SR bola politický zdecimovaná, najkvalitnejší ľudia boli vyhodení, resp. samoodídení, skresali sa im rozpočty pod hranicu holej existencie, nieto ešte aktívnej činnosti, s mimovládnymi organizáciami sa vedie boj všetkými prostriedkami ... Štandardom sa stáva nedodržiavanie európskej legislatívy pod heslom "chcem eurofondy, nie vaše pravidlá".

A bežní ľudia? Nihilizmus. Ochrana prírody sa ako myšlienka nedá predať, nakoľko ochrana prírody začína ľudí zaujímať a mobilizovať až v momente priameho ohrozenia. Ak Ti budú chcieť vyvlastniť záhradu, dom ... pre projekt diaľnice, čohokoľvek "vo verejnom záujme", vtedy si zrazu spomenieš na ochranárov, ktorí niečo pred rokmi vykrikovali o nedemokratickom zákone o vyvlastnení. Ľudia neveria v ochranu prírody, kým je skládka odpadov 30 kilometrov od ich domov, kým je v studniach aspoň meter vody, kým im za domom nechcú stavať spaľovňu ... Je oveľa jednoduchšie emočne predávať tému rakoviny, opustených detí, humánneho zomierania ... než svet, ktorý nastane, ak väčšina slušných ľudí bude ticho.

Ľudia chcú prírodu. Chcú chodiť na pikniky do prekrásnych údolí. Chcú cestovať, štverať sa do hôr, objavovať budhistické chrámy, vstrebávať pokoj chodníkov, rútiť sa strmhlav rozbúrenou divokou riekou na rafte. Tí istí ľudia si však neuvedomujú, že bez zmeny ich postojov príde čas, keď čisté údolia pre pikniky už nebudú, chrámy budú prevalcované masovou turistikou, Himalájami sa povinú autostrády a rozbúrené rieky budú sputnané do obručí priehrad.

Zažil som situáciu, že do Iľanovskej doliny prišla rodinka na aute. Hlava rodiny začala vykladať piknikovacie súpravy, jedlo, fľaše ... Po chvíli si muž všimol, že v ohnisku sú kopy plechoviek a alobalu, v okolitých krovinách PET-fľaše a rôzne ďalšie obaly. Zdesene konštatoval: "Ideme inde" a začal veci nosiť späť do auta. O pár desaťročí budeme všetci hľadať miesta so skutočnou prírodou a pokoj v sebe.

Stále viac múdrych ľudí sa prikláňa k názoru, že už nemôžeme hovoriť o koncepcii trvalo udržateľného rozvoja, ale skôr o koncepcii trvalo udržateľného ústupu. Je nás 6,9 miliardy a všetci na svete by chceli mať minimálne životný štýl Slováka, pričom už naša ekologická stopa je 3,6 globálneho hektára pri celosvetovej kapacite biologických systémoch 1,8 ha, tzn. že ak by všetci obyvatelia planéty prijali náš životný štýl, potrebovali by sme ďalšiu planétu. Potrebujeme expanziu prežívania, t. j. zameranie sa človeka viac do vnútra ako na vonkajší konzum, potrebujeme žiť v mestách, ak chceme "divočinu", v ktorej budeme obnovovať putá s prírodou, potrebujeme nové zdroje energie, šetrné koncepcie verejnej dopravy a ústup od tej individuálnej, potrebujeme prostredníctvom spravodlivosti utlmiť medzinárodné konflikty, resp. ich vzrastajúci potenciál ... To všetko vedie k tomu, že potrebujeme viac vizionárov než politikov, viac plánovania na 50 rokov než na jedno volebné obdobie. Ak to nezvládneme, tak ... odpovede nájdeme v knihách ako Jared Diamomd: Kolaps – alebo prečo spoločnosti zanikajú a prežívajú, Alan Weisman – Svet bez nás, James Lovelock – Gaia vracia úder ... A potrebujeme pokoru. Pokoru, ktorá chýbala obyvateľom Veľkonočných ostrovov, Anasáziom – pôvodným obyvateľom Ameriky, obyvateľom Mayskej ríše ... Zopár dobrých učiteľov ma učilo, že "História magistra vitae" – "dejiny sú učiteľkou života" alebo inač povedané, kto sa z dejín nedokáže poučiť, musí si dejiny zopakovať.

Vo februárovom čísle MKD som sa vrátil k už historickým pochodom z roku 1993, ktoré si organizoval pod hlavičkou Fanatic clubu. Mnohým, hlavne tým mladším, to vôbec nič nehovorí, môžeš nám povedať ako vznikol a kto to bol všetko "Fanatic club" a aké akcie poriadal a koľko trval?

Fanatic club vznikol v roku 1990 ako spontánna aktivita, okolo ktorej sa motal okrem mojej osoby Kamil Pankúch (žije v Košiciach intenzívnym rodinným životom), Vladimír Štrba (ten po VŠ začal liezť v Himalájach a v pauzách plodiť deti) a Daniel Rovenský (jeho stopy sa stratili niekde v oblasti Popradu). Neboli sme nijako organizovaní, a tak sme využívali značku pri rôznych behoch, na ktorých sme sa zúčastnili, pri organizovaní DP ... Dodnes sa usmievam nad tým, ako pán Karovič, neznalý veci, spochybňoval existenciu tohto klubu v ČR, ale dôvod je prozaický, bol viac v ČR než na Slovensku. Fanatic club zorganizoval niekoľko desiatok DP, pričom zaujímavosť bola v tom, že vždy mal pochod inú trasu. Niektoré DP boli po turistických značkách, iné orientačné napr. "Tour de Karpaty" (trasa medzi vrcholmi), pochod medzi studničkami Malých Karpát, vymysleli sme trasu "Trigonály" (pochod v 3 krajinách v časoch, keď to ešte nebolo bežné), pochod do oblasti Schneebergu ... Veľa pochodov bolo v nedeľu, čo umožňovalo nezmarom po sobotnej dávke, dať si ešte jednu porciu. Fanatic club nezanikol, žije v stave hybernácie ...

Rudo nakoniec, priestor pre Teba, to čo máš na srdci ...

Peter, varoval si ma, že rozhovor má byť odľahčený. Neviem, či takým je. Som v znamení rýb, v čínskom znamení kohúta. Táto kombinácia sa čiastočne dopĺňa a čiastočne bije. Mám rád život, aj keď sa v ňom jedno oko smeje a druhé plače. Myslím si, že mnoho vecí v spoločnosti sa pokazilo. Bratislavu, kde som 10 rokov žil, doslova neznášam. V každej uličke, kde kedysi bola reštaurácia mojej mladosti, kde sme si dávali syr a hranolky, pili kokteily ... je dnes banka, značková predajňa nejakých blbostí, to všetko lemuje sadrokartón – hyper a – super nezmyslov. Väčšina ľudí sa za niečím naháňa. Máme rýchle občerstvenie, rýchlo sa kaziace spotrebiče, rýchle vzťahy ..., v horách sú typy ľudí, ktorí by tam pred 20-rokmi nedošli. Celebritou je každá s trojičkami, resp. muž s dvakrát zalomenou sánkou. Práca, jej nedostatok, otvorený svet ... nás rozhádzal ako hrozienka vo vianočke, po celom modrom glóbuse a pre ospravedlnenie sme tomu dali názov "taký je život". Rovnako ako za stranu sa dnes skrývame za vieru. Desaťkrát denne dostávame americkú otázku "Ako sa máš?" aj keď to v skutočnosti skoro nikoho nezaujíma. Chodíme si na svadby a pohreby a tam si plánujeme stretnutia, ktoré nikdy nerealizujeme. Sťažujeme sa na morálku, postoje, kondíciu detí, na ktoré nemáme čas. Neviem, či sme práve toto chceli?

Teší má však, nesmierne, že v oceáne tejto povrchnosti sú hviezdy na horách rovnako jagavé, mach pod hlavou rovnako mäkký, ranná rosa sa rovnako vpíja do spacáku, hmly sa prevaľujú v údoliach, slnko nemilosrdne páli na otvorených chodníkoch, západy slnka sú stále tak emocionálne silné, v lesných tôňach sú ešte zurčiace studničky. Teší ma vlčie zavýjanie v Bukovských vrchoch, stopy medveďa v čiernobalockých horách, jelenia ruja na Muránskej planine, samota východného hrebeňa Veľkej Fatry, ľudia, ktorí sa ešte stále delia o slaninu, klobásku, domáce koláčiky, dúšok vody ..., že to všetko nezabili značkové batohy, moderné variče, nepremokavé bundy ..., že sa môžeme rozprávať o časoch tuhého liehu, pršiplášťoch, batohoch, na ktorých kúpu sme stáli v dlhých radoch pred športom, v obave, či sa nám ujde, o čajoch a rumoch pod Chabencom, v chate na Kláštorisku či na Železnej studničke, Borinke, Marianke, o náhodných či plánovaných stretnutiach.

Pozdravujem všetkých kamarátov z malokarpatských chodníkov a ak budú na Liptove, nech sa ozvú (0903-028 364, oztatry[zavináč]slovanet.sk). Ďakujem Ti , Peter, za rozhovor.

Rudo, resp. malokarpatský diabol, fanatic
Všetko najlepšie, veľa zdravia a ešte viac peňazí za MKD želá Peter Minárik

Plavecké Predhorie
/2. časť/

Súčasťou Plaveckého Predhoria sú tri obce: Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter a Plavecké Podhradie. Počet obyvateľstva v súčasnosti nie je vysoký. Po poslednom sčítaní bol počet obyvateľstva následovný:

1. Plavecký Mikuláš - 711 obyvateľov
2. Plavecký Peter - 620 obyvateľov
3. Plavecké Podhradie - 699 obyvateľov

Obyvateľstvo bolo vždy slovenské a hlásilo sa ku katolíckemu vierovyznaniu. No pred 2. svetovou vojnou tu žilo aj pár židovských rodín.

Plavecký Mikuláš

Plavecký Mikuláš leží v dvoch malokarpatských dolinách: Mokrej a Suchej. Nad obcou vyčnievajú kopce: Holá hora, Hurka, Korlátko, Drinova hora, Chrastavá hora a Dubníček, na ktorom je postavený katolícky farský kostol svätého Mikuláša, patróna obce. Pozdĺž celej obce preteká potok, ktorý volajú "Starý potok".
Obec už jestvovala v roku 1224. V roku 1394 sa spomína pod názvom Zentmiclos, v roku 1453 Sanctus Nicolaus, v roku 1773 Plawaczky Mikuláš.
V obci bol už kostol v roku 1224. Ten sa však nezachoval.
Na majetkoch niekdajšej zemianskej rodiny Pet Šimona /Petšimonovcov/, ktorí za vlády Rudolfa II. boli povýšení do šľachtického stavu, bol tiež kostol, ktorý nazývali Modlitebňa.
Farský kostol sv. Mikuláša tvorí jedinečnú dominantu, veľmi citlivo vkomponovanú do prírodného prostredia. Celý objekt sa vypína vo svojej belobe nad okolím. Predstavuje hodnotný príklad renesančnej sakrálnej architektúry obranného charakteru.
Je to jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria a vstavanou vežou do západného priečelia kostola. Celý interiér je zaklenutý valenou klenbou. Pod terajšou výmaľbou boli zistené figurálne nástenné maľby vo dvoch vrstvách nad sebou. V kostole sa nachádzajú lavice z prvej polovice 18. storočia. V tomto storočí, asi v roku 1718, kostol prešiel väčšou renováciou. Vtedy bol aj ohradený múrom. Hlavný oltár je barokový. Po stranách sú sochy dvoch svätcov – biskupov. Uprostred je obraz svätého Mikuláša – biskupa.
Organový chór pochádza z obdobia renovácie v rokoch 1718 – 20.
Kalvária je voľné rokokové súsošie z doby okolo roku 1780. V interiéri sú umiestnené neskorobarokové sochy sv. Rochusa a Šebastiána.
Pre väčšiu vzdialenosť do farského kostola si tunajší občania postavili v 18. storočí v strede obce kaplnku sv. Floriána.

Plavecký Peter

Ako väčšina Predhoria i Plavecký Peter zohrával dôležitú úlohu pri ochrane západných hraníc proti nájazdom z Česka.
Pôvodné sídlo vzniklo v kopci Malých Karpát pod Žebráčkou. Obec bola súčasťou panstva Plaveckého hradu s výnimkou rokov 1496 – 1550, keď patrilo pod panstvo Ostrý kameň.
V roku 1408 sa obec uvádza pod názvom Sanctus Petrus, v roku 1773 Plawacky Swaty Petr. V roku 1871 v rámci maďarizačných snáh sa pomaďarčil aj názov obce ako Detreko Szent Peter. V roku 1917 sa už obec znovu uvádza ako Plavecký Svätý Peter a v roku 1960 ako Plavecký Peter.
Kľudný život tunajšieho obyvateľstva narušovali rozličné živelné pohromy a povstania. Napríklad v roku 1605 pri Boczkayho povstaní obec vyrabovali a vypálili. V roku 1619 obec obsadili vojská Gabriela Betléna. Kraj zasiahla aj vojna s Turkami, najmä v roku 1663. Obec neobišlo ani Thö kö lyho povstanie, ani nepokoje Františka Rákoczyho. V dôsledku aj týchto nepokojov usadlosť aj s kostolom znovu vypálili a vyrabovali. Obec sa však vďaka húževnatosti ľudu vždy znovu a znovu pozviechala a stále sa vzmáhala.
Nemožno ani obísť skutočnosť, že Plavecký Peter bol uznesením vlády Slovenskej republiky č.236/90 z 23.5.1990 vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.
Historické jadro v súčasnosti tvorí dvojradová cestná dedina, ktorá sa uprostred šošovkovite rozširuje okolo kostola. Ide o charakteristickú ojedinele zachovanú roľnícku usadlosť západného Slovenska, so všetkými známymi prvkami ľudovej architektúry.
Zvlášť cenné sú murované štíty. Viaceré domy majú štíty barokovo alebo klasicisticky profilované. Vo výzdobe domov sa zachovali mnohé dekoratívne prvky. Veľmi výrazné sú predsunuté ostenia, tzv. výpustky alebo žudre.
Súčasťou historického prostredia pamiatkovej rezervácie je aj kostol, päť prícestných sakrálnych plastík a dva kríže.
Dominantou obce je kostol, pôvodne renesančný, ohradený pevnostným múrom. Postavili ho v roku 1600 na mieste staršieho chrámu.
V roku 1712 ho barokovo obnovili. Nachádzajú sa tam obrazy svätých Petra a Pavla a obraz sv. Martina – biskupa. Tieto obrazy sú z pôvodného vybavenia kostola. Lavice v kostole sú z 18.storočia.

Plavecké Podhradie

Obec Plavecké Podhradie sa spomína už v roku 1247 pod menom Detreh. Obec vznikla pri hrade, ktorý bol sídlom panstva Plaveč. Dejiny obce preto sú úzko spojené s dejinami hradu.
Názvy usadlosti sa v priebehu stáročí menili vplyvom rôznych okolností. V roku 1394 sa uvádza v historických listinách ako Plosenstein. V roku 1420 už ako Plawecky Podhradí, v roku 1920 ako Plavecký Podhrad a konečne v roku 1927 ako Plavecké Podhradie.
Nad dedinou vyčnieva z časti zalesnený Pohanský vrch, na ktorom sa nachádza archeologická lokalita Pohanská, vrch Roštún, Kusý kôň, Červenica a Markova hora. Dedinou preteká potok Rajtarka.
Nad obcou sa hrdo vypína zrúcanina Plaveckého hradu. V súčasnej dobe z lesného porastu vyčnievajú už len časti horného hradu, časť veže a zvyšky paláca. Z renesančného dolného hradu sa zachovali veľké delové bašty.
Stojí za zmienku spomenúť veľkú vzburu poddaných, ktorá sa prehnala plaveckým panstvom v roku 1820. Ľud sa vtedy vyzbrojil vidlami, kosami a poniektorí začali napádať slúžnych a brali im zbrane. Vzburu však rýchlo potlačili a vzbúrencov popravili.
Súčasný kostol postavili na zrúcaninách staršieho chrámu, pôvodne gotického. Po jeho rozborení vznikol terajší objekt s nadstavenou vežou. Rok postavenia kostola sa rozchádza a nemožno ho preto určiť jednoznačne. Podľa schématizmu Trnavskej arcidiecézy je to rok 1797. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku uvádza rok 1845. Hlavný oltár kostola nie je pôvodný. Terajší pochádza z Pálffyovského kaštieľa. Na oltárnom obraze je znázornená sv. Barbora, ktorá je patrónkou tých, ktorí pri výkone povolania vystavujú v nebezpečenstvo svoj život, ako sú napríklad delostrelci, baníci, pyrotechnici a ďalší.
V 17. storočí si postavili Pálffyovci v obci pohodlný pánsky kaštieľ, ktorý má štyri krídla, štyri nárožné veže a nádvorie. Pálffyovci ho vlastnili až do roku 1918 ako lovecký zámok.

Na záver:

V piesni k úcte národných svätcov, svätému Cyrilovi a Metodovi sa spieva: "Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane..."
Sú to slová vždy hlboko aktuálne a najmä tu v stredoeurópskom regióne. Veď len v priebehu 20 storočí sa na našom území vystriedalo niekoľko štátnych útvarov:
Rakúsko – Uhorská monarchia, prvá Československá republika, Slovenský štát, druhá Československá republika a od roku 1993 Slovenská republika. Cez naše teritórium prehrmelo i niekoľko nových ideológií, ktoré v značnej miere pokrivili myslenie ľudí. Zmenil sa u mnohých vzťah k dedičstvu otcov, ku kresťanstvu a slovenskosti. A práve tieto dve hodnoty, kresťanstvo a slovenskosť majú byť akoby dva póly okolo ktorých sa hýbe život i súčasného Slováka. Lebo ak sa vynechá jedno, stratí sa aj druhé a stratí sa aj historická kontinuita.
V tomto roku /2009/ sa nesie v znamení osláv 785. výročia prvej písomnej zmienky o farnosti Plavecký Mikuláš a 615. výročie prvej zmienky o obci Plavecký Peter.

Podľa materiálu vydaného pri príležitosti týchto jubileí pripravil Peter Minárik

Nová TZT Dolný Lopašov – Dvoly

Viacerí turisti zaregistrovali novú červenú TZT, ktorá ide z Dolného Lopašova na Dvoly. Otcom myšlienky je Ivan Šimna z Dolného Lopašova. Chcel prepojiť dedinu Dolný Lopašov so sieťou TZT v Malých Karpatoch. Mňa ako šéfa trnavských značkárov poprosil o pomoc. V prvom kole Ivan získal súhlas vlastníkov lesa a správy CHKO Malé Karpaty. Ja som potom vybavil súhlas KST a pridelenie farby a čísla TZT. Pretože križuje ostatné farby, ostala len červená a dostala číslo 0713.

Trasa začína v Dolnom Lopašove na námestí pri zastávke autobusu. Pokračuje hore dedinou a potom lesom popri horárni s prameňom až pod Malú Klenovú. Tam prekrižuje zelenú TZT 5107 Hradište p. Vrátnom – Pustá Ves. Ďalej stúpa na Klenovú, nejde však cez vrchol, ale zvážnicou popri jaskyni (jediné miesto, kde sú výhľady). Potom klesá po serpentínach až na lesnú cestu a po nej až na križovatku TZT Dvoly, kde trasa končí. Jej dĺžka je 14.8 km.

Vladimír Chrapčiak
Predseda komisie značenia v Trnave

WANDERTAG KORNEUBURG
35. ročník turistickej akcie u susedov v Rakúsku

Mnoho turistických podujatí v Rakúsku má už dlhoročnú tradíciu. Medzi jubilantmi, čo sa týka počtu ročníkov, sa nachádza aj turistické podujatie organizované turistickým spolkom z Korneuburgu, neďaleko Viedne. V nedeľu 15. marca sa uskutočnil už 35. ročník.

Do miesta štartu cestujeme z Bratislavy cez Marchegg do stanice Wien Sü dbahnhof. Tu si musíme zakúpiť spiatočný cestovný lístok do Korneuburgu. Tu v mieste štartu, už zo stanice, je celá trasa značená fáborkami, je to asi 500 metrov. Pre turistov sú pripravené tri trasy v dĺžkou 6,12 a 20 km /čiže žiadna diaľkoplazecká akcia/.

Štart je v hudobnej kultúrnej budove. V sále bolo viacero budúcich organizátorov turistických akcií, ktorí propagovali svoje akcie, prezentovali sa propozíciami a prípadne svojimi propagačnými materiálmi, či už o pochode alebo okolí.

Zo štartu sme pochodovali smerom k železničnej stanici, prešli pod železničnú trať, následne zástavbou rodinných domov a záhradkárskych lokalít popod diaľnicu smerom k Dunaju. Následne okolo vojenských areálov pod diaľnicou cez záhradkárske osady a železničné priecestie. Prešli sme do centra, kde v priestoroch turistickej klubovne bolo kontrolné stanovisko. Po udelení kontrolnej pečiatky a prípadnom občerstvení trasa viedla na námestie.

Uprostred stojí radnica s vyhliadkovou vežou. Pokračujeme ďalej po miestnej komunikácii do miestnej časti Bisamberg. Tu neďaleko Lourdesgrotte /začiatok krížovej cesty/ bola kontrola č.2. 20 km trasa pokračovala ponad kostol St. Vett, nad obcou Klein Engersdorf a následne cez lúky, polia a les na horskú chatu Gamshohe. Tu bola kontrola č.3. Trasa viedla potom okolo Elisabethhohe zasa do Bisambergu. Z Bisambergu dole smerom Korneuburg ost a potom okolo priemyselného areálu do cieľa.

Zo začiatku bolo zamračené, približne asi o 11. hodine začalo pršať a fúkal silný vietor. Následkom počasia boli lesné a poľné chodníky a cestičky značne rozbahnené. Trasa bola značená žltými šípkami a fáborkami.

Po skončení akcie som z Korneuburgu cestoval domov vlakom cez Südbahnhof a Pandorf do Bratislavy. Cestovanie na pochod, ale i späť, značne komplikovali výluky vo Viedni. Trochu ma to škodoradostne potešilo, že nielen u nás je doprava "na draka".

Cestovné náklady, ako bežný cestujúci:

- spiatočný cestovný lístok Bratislava – Wien: 9,20 Eura
  /platí do všetkých žel. staníc a zastávok vo Viedni, je ich asi 6/
- spiatočný cestovný lístok Wien Strebersdorf – Korneuburg: 4 Eur /2+2/
- účastnícky poplatok - len pečiatka: 1,5 Eura, so suvenírom: 4,5 Eura

Účastnícke poplatky na všetkých podujatiach IVV v Rakúsku sú rovnaké.
Cestovné náklady napríklad na pochod do Mödlingu sú rovnaké ako do Korneuburgu.

Bratislava, 18.3.2009, Jozef Karovič

Ako som strávil veľkonočné obdobie 2009
v európskych vlakoch

V mojom prípade je už tradíciou cestovanie po Európe v čase najväčších sviatkov. Takže aj tento rok som si naplánoval cestu už koncom februára. Svoje predstavy o cestovaní som začal uskutočňovať napísaním žiadanky o voľné cestovné lístky Nemecka a Dánska. Chcel som ísť aj do Švédska, ale Švédi zo združenia FIP asi pred 8 rokmi vystúpili.

Na slovenských železniciach máme ale aj Kocúr Kovo /a to je jemný výraz/. Takže moja žiadanka išla tradičným postupom s netradičným termínom vybavenia.

Postup vybavovania písomností je následovný: majster – administratívna pracovníčka – osobné oddelenie Nové Zámky – oblastné riaditeľstvo Žilina – generálne riaditeľstvo Bratislava a potom spiatočná cesta v opačnom poradí. Niekde na trase ktosi má dva týždne dovolenku a poštu zaňho nikto nerobí - a už je tu sklz... Môj zošitok bol spracovaný 1.4.2009, osobne mi ho odovzdali 17.4.2009. Tak som bol nútený zvoliť variantu bežného cestujúceho. Existuje viacdňový cestovný lístok na cestovanie vo viacerých štátoch. Je to tzv.: "INTERRAIL – GLOBAL PAS".

Zvolil som maximálnu variantu na 10 dní cestovania počas 22 dní platnosti za 359 Euro.

Priebeh môjho putovania:

Svoje cestovanie začínam v pondelok večer 6.4.2009 na hl. stanici v Bratislave vlakom EN Metropol. Tento vlak ma doviezol do Berlína. 7.apríla pokračujem ďalšími vlakmi cez Hamburg, Lubeck, Kobenhavn, Malmö až do Göteborgu.

Počas plavby trajektom všetci cestujúci musia opustiť suterén /tam je náš vlak/ a pohybovať sa na horných palubách. Počas jazdy medzi Kodaňou a Malmöm po výjazde z tunela a pred vjazdom na most vlak zastavuje a následne veľmi pomaly pokračuje ďalej. Cítime mierne nadhadzovanie a z hlásenia sme počuli, že na trati boli naukladané kamienky /je tu taktová doprava v intervale 20 minút/.

8.apríl 2009

Z Göteborgu cestujem vlakom do mestečka Skorde, ktoré si za úsvitu prezerám a potom cestujem ďalej do Karstadtu. V Karstadte a okolí sú ešte zvyšky snehu. Tu som sa rozhodol, že si vycestujem aj do Nórska, konkrétne do Oslo. Tu bola snehová fujavica, a preto som na dôkladnejšiu prehliadku mesta nemal veľa času, pretože cca 1 h po mojom príjazde mi odchádzal vlak do Stockholmu.

9.apríl 2009

Zo Stockholmu cestujem nočným vlakom cez Nykoping, Linkoping do Malmö a Ystadu. Následne cestujem cez Kobenhavn, Kalundberg, Odense, Veile, Skandonborg, Esjeberg a Padborg do Neunmunsteru.

Počas cestovania na území Dánska, Švédska a Nórska som zaregistroval z môjho pohľadu zvláštnosť. Vo vlakoch nemajú krabice pri sedadlách na odpadky, ale pri každom štvrtom bolo na zvláštnych držiakoch umiestnených veľké množstvo umelohmotných sáčkov s logom dopravcu.

Princíp bol asi takýto, smetie a odpad sa dávalo do sáčkov a v konečnej stanici zriadenci naplnené sáčky pozbierali a doplnili prázdne. U nás by tieto sáčky nevydržali možno ani po najbližšiu stanicu.

10.apríl 2009

Nočným rýchlikom som sa cez Hamburg a Köln dostal do mesta St. Vendel. Tu majú dlhoročnú tradíciu v organizovaní turistického pochodu počas veľkonočného piatku.

Boli pripravené 3 trasy s dĺžkami 6, 12 a 20 km. Trasa bola vedená: St. Wendel – Misionhaus – Niederkirchen – Tiefenbach - Werschauschtar - St. Wendel. Trasa pochodu je vedená 80% po poľných a lesných cestách a chodníkoch. Sprevádzalo nás krásne slnečné počasie s teplotou 24 stupňov. Na kontrolách bol čaj grátis, víno, šnaps, limo, párky, koláče a pivo za úhradu. Počet účastníkov pochodu si netrúfam ani odhadnúť, lebo ešte aj po mojom príchode do cieľa sa viacero turistov chystalo na trasu. Po pochode pokračujem v cestovaní cez Saarsbrucken, Karsruhe, Mezingen.

11. apríl 2009

Vlakom som sa doviezol cez Bruchstal, Mainz a Bingen do Spredlingenu. V Spredlingene sa uskutočnil turistický pochod, ktorého som sa tiež zúčastnil, jeho trasa bola následovná: Spredlingen – St.Johan – Welgesheim – Zelzenhausen – Spredlingen. Dĺžky trás už tradičné 6, 10, 20 km. Trasa bola vedená pomedzi vinice, ktorými sú tieto oblasti známe. Po pochode som mal ešte trochu času a prezrel som si mesto Bingen. Vlakmi ma čakalo ďalšie cestovanie cez Mainz, Heidenberg, Eberbach, Bad Fridrichstadt, Halbron do Frankfurtu nad Mohanom.

12.apríl 2009

Väčšinu nedele som strávil vo vlakoch. Vlaková trasa: Frankfurt, Bad Konig, Eberbach, Mosbach, Eppingen, Bruchstal, Koblenz, Dortmund a Munster.

13.apríl 2009

Taktiež väčšinu dňa som strávil vo vlakoch na cestách, precestoval som Munster, Koblenz, Wurzburg, Nurnberg, Sulzbach, Pasau, Linz, Wien, Bratislava. Konečne doma.

Toto moje veľkonočné cestovanie – putovanie bolo zamerané hlavne na precestovanie železničných tratí, ktorými som sa ešte neviezol.

Môj sumár je takýto:

- 87 km pešo /prehliadky miest a dva pochody IVV/ s 1310 m prevýšením

Novoprecestované kilometre vlakom:

- Nórsko - 136 km
- Dánsko - 424 km
- Nemecko - 1.140 km
- Švédsko - 2.040 km

Bratislava, 16.4.2009, Jozef Karovič

Nový oblastný turistický odznak

Turistický klub Štart Bratislava vydal nový oblastný turistický odznak Jedľovokostoľansko. Podmienky plnenia odznaku a popis jednotlivých miest, ktoré treba navštíviť, nájdete na stránke klubu TK Štart tkstart.udt.cz. Záznamník si možno vyžiadať na adrese

Ján Pospíšil, Pri Bielom kríži 18, 83102 Bratislava

e-mail: pele2[zavináč]chello.sk

Cena záznamníka je 2 EURO + poštovné.

Došlá pošta

Ahoj Peter,

Posielam Ti prejdené km na diaľkových pochodoch od roku 2000 do roku 2008 do plnenia podmienok Malokarpatského Diaľkoplaza. Neviem, či už boli uverejnené, ani to, od ktorého roku.

Plnenie podmienok MD

Poznámky:

MD - ocenenie Malokarpatský Diaľkoplaz
0 - nesplnené podmienky /prejdenie pešo 1.000 km/

Bratislava, 6.6.2009, Vlado Javorský

Predstavujeme ďalšiu českú stovku
"Krakonošova stovka" K-100

Najstaršia česká, ešte stále organizovaná stovka - Krakonošova 100 - /ešte aj skratku má podobnú ako naša T-100/, tento rok sa šlape už po 43. krát.

Štart a prezentácia: DDM Pelíšek Vrchlabí - 19.6.2009 o 21.hod.
Štartovné: 130,- Kč
Časový limit: 24 h.
Trasa: Vrchlabí – Źaly – Horní Mísečky – Harrachov – Vosecká bouda – Špindlerovka – Strzecha Akademicka - Bialy Jar – Slasky dom Sněžka – Pomezní boudy – Pec pod Sněžkou – Vrchlabí

Nutné je mať so sebou OP alebo pas. Aspoň toľko na začiatok.

Krakonošova stovka – K 100 je diaľkový pochod na sto kilometrov, ktorý bol založený v roku 1966. Trasa stovky viedla pomerne náročným terénom, prevýšenie na 100 km bolo od začiatku vyše 3.000 m. Štartovalo sa vo Vrchlabí, išlo sa cez Žalý, Mísečky, Harrachov, cez Voseckou boudu, Malou Úpu do Pece pod Sněžkou a konečne cez Černý důl naspäť do Vrchlabí. Tak ako prví organizátori - zväzáci ČSM Tesla – vtedy trasu naplánovali a pripravili – tak s malou zmenou sa chodí dodnes.

Prvý ročník sa konal v roku 1966 a štartoval sa v Sokolovne. V prvom ročníku ešte nebol názov Krakonošova stovka, ale len "100 km za 24 h". Počet účastníkov sa nezachoval.

Stovka zostala stovkou až do roku 1972. V 7.ročníku pribudla prvýkrát aj trasa na 50 km. A hneď v nasledujúcom roku 1973 pribudla trasa aj na 25 km. V 22. ročníku /1987/ pribudla ešte jedna, najkratšia trasa, a to na 10 km. V rokoch 1990, 1991, 1992 sa najdlhšia trasa /100 km/ neporiadala.

Krakonošova stovka už od svojho prvého ročníka sa organizuje vždy v polovici júna. Počas celej doby došlo len k jednému vážnejšiemu zraneniu, a to k zlomenine nohy.

V prvých ročníkoch K-100 štartovala vždy v piatok o 14. h, neskoršie sa čas štartu posúva na 18. h. Nakoniec sa ustálil na 22. h v piatok večer.

Až na Sněžné jámy idú "pochodníci" potme, ale odmenou za to im však býva prekrásny pohľad na východ slnka z hrebeňov Krkonôš.

Niečo zo štatistiky:

Najviac účastníkov bolo v roku 1978 - 128 účastníkov
Najmenej v roku 1999 - 33 účastníkov
Účasť na posledných ročníkoch:

Organizátori neuvádzajú či sa jedná o celkovú účasť a ani koľko pochodníkov prišlo do cieľa stovky.

Peter Minárik

Ako sa "chlastá" v Helsinkách

Prežívať OH skupiny vo fínskom hlavnom meste je a nie je trochu kách. Je to tam síce trochu príjemná činnosť, ale dosť finančne náročná /ale pokiaľ viem, v tejto rubrike - pokiaľ sa jedná o pitie na západ od nás, to upozorňujú všetci – ale opakovanie je predsa matka múdrostí, že?/

Preskúmať všetky možnosti pijáckych radovánok v tejto severskej metropole by asi zabralo dosť veľa času, a tak som sa rozhodol vo svojom príspevku sústrediť sa na jedno jediné miesto, ktoré má bezosporu svoj kultový status už vďaka tomu, že jeho majitelia sú známi filmári, Aki a Mika Kausmakiouci. O ich kladnom vzťahu k alkoholickým nápojom sa mohli presvedčiť aj návštevníci Karlovarského festivalu na začiatku deväťdesiatych rokov i v našich kúpeľných pohostinstvách. Ich reklamný slogan úplne zodpovedá reklamnému sloganu, že tu nájdete autentickú atmosféru brežnevovskej éry s patrične "zmrznutou" obsluhou.

Ale pozor, aspoň tá barmanka, ktorú som tam zažil ja, to ignoranstvo len hraje, a pokiaľ sa s ňou dáte do rozhovoru, dokáže byť skutočne milá.

Z čapovaných pív tu nájdete len Carlsberg, čo som ale nepil, lebo ma okamžite zaujali fľaškové estónske pivá s názvom SAKU, ktoré tu môžete vyskúšať hneď v troch mutáciach – Original /je to svetlý ležiak - 4,6 %/, TUME /polotmavé 6,7 %/ a PORTER /tmavé pivo – 7,5 %/ za hriešnych 5 a pol Eura.

Ale je to naozaj sila, i keď pri dlhšom pobyte sa Vám asi vyplatí si túto pochúťku zabezpečiť za podstatne menší groš v Talline, ktorý je cez more naozaj len kúsok.

To by ste si ale nevychutnali naozaj nevšedný zážitok z tohto prapodivného baru, ktorý je tak trochu utajený a pred pohľadmi z ulice ho chráni zvláštne nariasená látka. Inak vo vnútri nechýbajú vlajky s Leninom, medvedík z Moskovskej olympiády, samovar, zbierka platní vydavateľstva Melodija a klasické ruské počítadlá /sčoty/. Na "výstavke dostiženij" nad barpultom nechýbajú ponuky "nesoftdrinkov", ale nájdete tu i Becherovku, Sovietskoje /nie Rossijskoje/ Igristoje a v neposlednom rade i vodku v "Bábuške". Zo stien na Vás pozerajú z fotografie uhrančivé oči Vladimíra Vysockého a Mattiho Pelonpaa /herca známeho z rôznych filmov už zmienených bratov, ale aj nezabudnuteľnej úlohy roly manažéra Leningrad Cowboys a z filmu Jima Jarmusche "Noc na zemi".

Najdôležitejším artefaktom je však prehistorický jubox "U Fonic M -120-M" Hi – Fi, kde nájdete upútavku na single československých velikánov populárnej hudby "všeho" druhu i poddruhu od Žentouru cez Zagorovú, Sagvana Tofiho,Turbo, Špinarovú, Olympic, Dalibora Jandu, Elán, Abraxas až po Václava Hudečka. Žiaľ Jubox bol nefunkčný, ale matne si spomínam, že ho Aki asi kúpil za pár korún v Karlových Varoch.

Inak je to pomerne malý priestor, kde sú asi štyri stoly a záchod, ktorého dvere sú utajené pod akousi nepochopiteľnou exotickou tapetou. Pokiaľ máte chuť si zahrať gulečník, tak je hneď vedľa pre túto činnosť vyhlásený bar Corona, ktorý má ešte v podzemou už úplne obskurnú diskotéku s názvom "Dubrovník". Všetky tieto zázraky sú priamo v centre Helsiniek na ulici Eerikinkatu č.11.

Peter Slabý

Netradičná pozvánka na stovku /nie za stovku/

Tí turisti, ktorí už dlhšiu dobu ovládajú slovenčinu slovom a písmom /alebo ju už pomaly aj zabúdajú, čo narobíš skleróze sa ťažko ubrániš/, tí turisti, ktorí už dlhšiu /dlhú, veľmi dlhú/ dobu čítajú Malokarpatský diaľkoplaz, tí turisti, ktorí už niečo našlapali, určite si pamätajú /alebo už ani nepamätajú/ na kreslený vtip Ivana Košického – Trnavského, uverejneného v Malokarpatskom diaľkoplaze.

V tom vtipe oslovuje turista slečnu výraznejšie a nezakrývane oblečenú, možno menej zakrývala ako Eva v raji, niečo na spôsob bikín, ktoré sú ako diplomati, ktorí zahaľujú a zatajujú to, čo už aj tak každý pozná. Ale čo budeme obchádzať ako "moralisti" okolo už dávno nehorúcej kaše. Skrátka oslovil slečnu, ktorá šliape ako my, lenže iné chodníky - a ešte kratšie - "kurvu". A túto kurvu pozýval na stovku. Tejto ľahko chápavej dievčine musel dovysvetliť, že mal na mysli pozvanie na stovku /sto kilometrový pochod/ a nie za stovku. Tento už bradatý vtip strácal na aktuálnosti a údernosti, lebo v čase vzniku vtipu stovka bola celkom slušný peniaz, ale posledná hodnota stokoruny pomaly nestála ani za reč. Teraz, v čase eura, už sa oplatí neísť na stovku, ale za stovku.

Keď už sme spomenuli tento vtip, spomeňme si aj na jeho autora. Ivan Košický bol /áno, už bol, lebo od jeho tragickej smrti uplynulo dosť rokov/ lekár, lekár - výborný turista, dobrý a vtipný kresliar. Známe sú jeho kreslené prvé strany Malokarpatského diaľkoplaza, ale aj ilustrácie vtipov v skoro každom čísle MKD a keď bolo treba aj niečo napísať, tak napísal, a to stálo za to. Bol veselý, vtipný, spoločenský človek, milujúci prírodu, dobrý kamarát, ale strašný vrtáááááák. Vŕtal do všetkého, najmä však do zubov. A prečo nie, veď bol zubár.

Toto nie je pozvánka na Trnavskú stovku, tá ju už nepotrebuje, tej stačí len oznámenie - dátum a čas konania /ktorý už každý vie/, a to aj napriek tomu, že ju "oficiálni funkcionári" vytrvalo ignorujú. Nakoniec už nevŕtajme do našich funkcionárov /je to zbytočné/, ale už sa asi lepšia.

Presvedčila ma o tom kópia zápisnice zo schôdze VV BKT, ktorú poštou zaslali /škoda poštovného/ všetkým bratislavským odborom turistiky. Mimochodom, tento orgán už aspoň štyri roky nezvoláva svojich členov na výročné schôdze. Veď aj načo, veď im stačí keď ju zvolajú vtedy, keď budú chcieť, aby sme ich zvolili na ďalšie plodné funkčné obdobie. A je zrejmé, že volebné obdobie sa im kráti a preto aj takouto nezvyklou cestou dali vedieť, že ešte existujú. Jeden bod zápisnice nás presvedčuje, že vedia aj čo je pešia výkonnostná turistika a diaľkové pochody. V tomto bode je uvedené, že boli informovaní o "veľmi významnej a dôležitej akcii" o priebehu diaľkového pochodu, kde to fúka /poznámka: dakedy boli dva tieto pochody, ten kde to fúkalo viac, už zrušili/. Informáciu podával funkcionár, organizátor, ktorý sa ani na pochode nezúčastnil. Ťažko uhádnuť prečo chceli funkcionári byť informovaní práve o tomto pochode, keď takýchto pochodov a lepších – organizujeme stovky. Ak si spomenieme na verše nášho klasika menom Andrej zvaného: "Nehaňte ľud môj, že je len malý, že nevládne celým svetom", tak určite myslel pod pojmom ľud aj našich vrcholových funkcionárov. Takže už ich nehaňme a nechajme ich v pokoji spať.

Tri týždne po najznámejšom a najpopulárnejšom diaľkovom stokilometrovom pochode "Trnavská stovka" bude v našej malokarpatskej lokalite organizovaná ďalšia stokilometrová, tentokrát Teslácka akcia pod názvom "2 x 50 a dosť!"

Trnavská stovka takmer pravidelne zaznamenáva takmer manifestačnú účasť turistov. Sú to celoroční turisti, ktorí sa pravidelne zúčastňujú diaľkových pochodov, sú to aj recesisti, ktorí chcú zdolať stovku, ktorá má cveng, sú to aj jednorazoví turisti, ktorí raz do roka absolvujú pochod a potom rok "odpočívajú". Je v tom aj kus trnavského lokálpatriotizmu /podotýkam, že zdravého/. Nepoznám rodinu z Trnavy a jeho širokého okolia /a poznám ich veľa/, v ktorej by bližší alebo vzdialenejší príbuzný aspoň raz v živote sa nezúčastnil na Trnavskej stovke. A potom s odstupom času pri rodinných či iných spoločenských stretnutiach spomínajú ako šliapali Trnavskú stovku, ako sa šplhali na Vysokú /Že Vysoká nie je na trase? Nevadí. Takto sa tvoria legendy a T-100 je už teraz legendou./, ako blúdili tmavou nocou a pochodovali za búrky a podobne a deti, neskôr vnuci počúvajú, ako sme my niekedy počúvali našich starých otcov ako za prvej svetovej vojny bojovali na Piave /pochodovali tri dni pod vodou a ani hlavu nevystrčili/.

A tak keď deti dorastú a neskôr i vnuci, idú to na T-100 skúsiť tiež. A potom deti majú deti a tak vzniká masová základňa pre T-100. Teslácka stovka, čo sa týka účasti, je na hony vzdialená od T-100, ale účasť na tomto pochode na slovenské pomery je nadpriemerná. Trasa je vedená v peknom malokarpatskom prostredí, v drvivej väčšine ide lesným prostredím, je to náročný pochod, ako každý stokilometrový pochod s tým, že sa dá bez väčších problémov absolvovať v stanovenom 24 hodinovom limite aj s občerstvením v polovičke trasy a v cieli tiež, s možnosťou v cieli zvyšok noci pretrpieť v otvorenom bufete, či v teplej klubovni. Prevýšenie je zvládnuteľných 2700 metrov a dĺžka trasy je presne 99,7 km. Pre tých, ktorí chcú silou mocou mať poctivú stovku, môžu zbývajúce metre absolvovať na okruhu okolo areálu TJ Tesla, prípadne na ceste do bufetu a späť.

Pozývame na tento pochod všetkých tradičných i netradičných turistov, zvlášť Janku Obdržálkovú, ktorá má najviac absolvovaných pochodov "2x50 a dosť!" /nech si nepokazí bilanciu/.

Pozývame, ba nariaďujeme prísť na našu stovku aj Attilovi Korčokovi, ktorému bude odovzdaná medaila za absolvovanie xxxx km. Kilometre nebudeme uvádzať, lebo bude to kvízová otázka, a preto aby sme nenaľakali tých, ktorí len s diaľkovými pochodmi začínajú. Uvádzame iba, že je to turista s najväčším počtom kilometrov absolvovaných na oficiálnych a kontrolovaných podujatiach na Slovensku.

Pozývame aj tých jednorazových turistov, veď tri týždne na zregenerovanie je dosť času, aby si prišli odskúšať a potvrdiť svoju výkonnosť a absolvovať skutočnú stokilometrovú vzdialenosť. Špeciálne pozývam Trnafčanov: "Prindzite, keď včuleky neprindzete obanujete. Slovan je aj tak majstrom...".

Základné informácie o tomto pochode:

Názov pochodu: "2 x 50 a dosť"
Organizátor: TJ Tesla Bratislava
Ročník: 26.
Termín: 27. - 28. júna 2009 /sobota, nedeľa/
Trasy: 100 km, 63 km, 50 km, 35 km
Štart pochodu: sobota, 27. júna 2009, od 6,00 do 7,00 h
Miesto štartu: Bratislava, pod hlavnou žel. stanicou /Žabotova ul./

Na stretnutie s Vami sa teší hlavný organizátor Ivan Nižnan

KALENDÁR

júl 2009 - Malé Karpaty a okolie:

4.7.2009 SPOZNÁVANIE ZÁHORIA 9. ročník
(sobota) KST Senica

Štart: Sobotište, 6.00 - 7.00 h
Cieľ: Sobotište, o 16.00 h
Vedúci: Ing. Juraj Koba, 906 05 Sobotište 637, tel.: 034-628 2716, 0904-212 381

11. - 12.7.2009 Vodné mlyny Malého Dunaja (18. - 19.7.2009) 18.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo: 1.deň - 117, 95, 47 km; 2.deň - 88, 55 km
Prezentácia: preberanie batožiny, Dunajská Streda, Kultúrny dom, 7.30 - 7.50 h
Štart: 8.00 h
Iné: možnosť ubytovania pri vodnom mlyne v Kolárove/ vlastná výbava/
Prihlášky: do 19.6.2009
Informácie: Ivan Kelemen, Poľná 931/7, 929 01 Dunajská Streda,
mobil: 0907-617 267, internet: www.ktrodina.net
Prihlášky: aj cez e-mail: ikelemen[zavináč]chelo.sk

18.7.2009 ZA ŠTEFÁNIKOM NA BRADLO 15. ročník
(sobota) KST Sobotište

Štart: Sobotište 8.00 h, Brezová 10.00 h
Cieľ: Sobotište, o 15.00 h
Vedúci: Ján Oravec, 906 05 Sobotište 371, tel.: 034-628 2328, 0907-649 935
RNDr Svetozár Štefeček, Hollého 743, 905 01 Senica, tel.: 034-651 6191
(Miestna org. astronómov amatérov Sobotište), tel.: 0903-105 735

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.