MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

To, že Celo ako jeden zo zakladateľov Trnavskej stovky a prvých 25 rokov jej suverénne najčastejší účastník sa dožil v apríli 2010 70 rokov, mi padlo akurát vhod. Som rád, že možem s ním urobiť rozhovor. Už sme spolu na túto tému hovorili pri jeho 55, 60, ale aj 65-ke. Tak je samozrejmé, že tá 70-ka nemohla ostať bokom. A keď Boh dá, možno bude aj 75 a 80-ka.

1. MKD /Peter Minárik/: - Začnime rozhovor tam, kde sme ho pred piatimi rokmi skončili, pri zdraví. Pri tvojej 65–ke si sa sťažoval na určité zdravotné problémy. Odvtedy Ťa zdravie trochu potrápilo a trápi naďalej. Nelepší sa to?

Celo Radványi: - Nestraš. Veď sedemdesiatka nie je až taký vek. Samozrejme, že "sem-tam" niečo zahapruje, ale to patrí k tomu. Nuž ale čo so starými použitými chlapmi. Najlepší systém mali, tušímže, v starom Ríme. Pri Kapitole bola Terpejská skala, tu "vadných ľudí" postavili, kopli do gúľ, oni spadli dolu a bol svätý pokoj. Nevýhoda emancipácie, že ženy nemajú do čoho kopnúť.

2. MKD: - Tým pádom s chodením do prírody si to mal asi trochu sťažené. A chodíš Ty vôbec ešte von do prírody? Kde si bol celý život ako doma?

Celo Radványi: - Vlastne ani nie. Z jednej stránky možno je to dobré, lebo si myslím, že by som sa tam už necítil ako kedysi. Neznášal som a doteraz ani neznášam organizovanie a rôzne dirigovanie. Vadí mi, keď niektorí by mi rozkazovali kedy a ako sa mám ísť napríklad vy...ť a aký mám použiť papier. Je mi ľúto terajších mladých, že už nebudú mať nikdy tú voľnosť v prírode, ktorá kedysi bola. Voľakedy mi veľmi vadila každá uniformovanosť od pionierov, skautov, až po školské uniformy. Však dnešným závidím pohyb v cudzine, do ktorej som sa nejak zvlášť nedostal, a keď už som sa dostal, tak až na staré kolená. Dnešní mladí ale možno časom budú môcť ísť na "bumažku" do promenády.
Teší ma, že sa mi ešte podarilo urobiť zopár kvalitných horolezeckých výkonov. A to prejsť hrebeňovky slovenských pohorí v lete i v zime. Ja si myslím, že i dnes to mnoho ľudí nedokázalo.

3. MKD: - Čo je nového medzi trnavskými horolezcami? Zúčastňuješ sa aspoň ich bývalých "slávnych" jarných a jesenných horolezeckých zrazov?

Celo Radványi: - Čo je nového, neviem. Nezúčastňujem sa ich schôdzí a ani sa nezúčastňujem zrazov.

4. MKD: - Najkrajšiu spomienku alebo skúsenosť za posledných 5 rokov?

Celo Radványi: - Veru dostal som sa do veku, keď najkrajšia spomienka je tá, že keď nemusím u doktora dlho čakať... Deň predtým ako idem k doktorovi, si pozriem v televízii nejaký optimistický lekársky americký seriál. To ma tak trochu nabudí a hneď to lepšie znášam.

Celo Radványi: - Je to jednoduché. Čítanie, film v televízii – po prvú reklamu, a predstav si, na staré kolená počítač. A toto všetko dokolečka dokola.

6. MKD: - Na akého koníčka si presedlal z horolezectva a diaľkovej turistiky? Niečomu sa predsa musíš venovať. A pozerať sa z okna 24 hodín sa predsa nedá.

Celo Radványi: - Máš pravdu, ale pokiaľ chodia vonku ľudia, ani to okno mi nevadí. No a koníčka, veď ma poznáš, je to hlavne história, či už o starej Trnave alebo starých rodoch, knihy o cestovaní a horolezectve a môj starý koníček – spisovatelia.

7. MKD: - V Tvojom veku už si môžeš dovoliť zhodnotiť niektoré veci, napríklad, čo Ti dalo a čo Ti vzalo v živote horolezectvo a láska k prírode.

Celo Radványi: - Zážitky, more zážitkov a kolená. Pokiaľ ide o lásku k prírode, napríklad obdivujem vzťah bratislavských tzv. ochranárov. Oni demonštrujú ako podľa Jiráskovho románu "Proti všem". Napríklad proti ťažbe napadnutého dreva v Tichej a Kôprovskej doline, hoci ani nevedeli kde to je. Vôbec, naši rýchlokvasení novinári, tentoraz nehovorím o pravopise a logike, sú leniví sa pozrieť aspoň do mapy – písali totiž v novinách o Borišove pri Martine, hoci Ružomberok je "trošku" bližšie! Podobne písali aj o najvyššom kopci Malých Karpát ako o Zárubniach. A toho je omnoho viac.

8. MKD: - Tvoje životné skúsenosti, napríklad so stravovaním a pitným režimom na turistických akciách? Ako to bolo za Tvojich "mladých čias"?

Celo Radványi: - Tie múdre, až premudrelé reči o stravovaní a pitnom režime v horách sú mi smiešne. Zväčša tí, ktorí o tom toľko mudrujú, v horách toho mnoho nezažili, ale kecať vedia. Nuž a smiešne sú mi hlavne reči o často spomínanom adrenalíne. Trnavskú stovku sme zakladali na "Starej pošte" /vináreň pozn. P.M./ pri víne, ktoré nám chutilo aj bez adrenalínu.
Stravovanie v horách – každý mal so sebou čo z domu mohol zohnať zjesť a vypiť. Nepamätám sa na nikoho z nás, že by mal nejaký problém s trávením.

9. MKD: - Trnavská stovka – nemáš záujem prísť sa na ňu pozrieť, napríklad ako čestný člen?

Celo Radványi: - Poviem Ti to inak. V druhom vydaní Bajovej knihy som bol Ivanom Bajom a Fero Malecom nazvaný idiotom, ktorý túto stovku vymyslel a mali pravdu. Prečo by som sa mal ísť teraz pozerať na to svoje "dielo" po 37 rokoch? Teraz ale vážne. Dobre vieš, že pokiaľ som mohol, som sa jej zúčastňoval. Teraz, keď ju už zo zdravotných dôvodov nespravím – tak radšej tam nejdem. Nerobí mi to "dobre".

10. MKD: - Čo si myslíš, aký bude tento už 37. ročník Trnavskej stovky? Spomínaš si na prvé ročníky?

Celo Radványi: - Samozrejme si spomínam, hlavne na prvý ročník. Bolo to predsa niečo nové. Veď keď si vtedy niekomu spomenul, že ideš prejsť sto kilometrov, tak pozeral na Teba ako teľa na nové vráta. Nebol to zvyk na taký výkon. Bežne ČSTV s takýmito akciami nesúhlasilo. Nakoľko ale my sme boli horolezci, tak náš šéf to zdôvodnil argumentom, že skôr ako sa ide "liezť", musí sa k tej hore horolezec dostať. A v Himalájach to sú dlhé a ťažké pochody. A toto je akcia pre podporu výkonnosti našich horolezcov. Nezabúdajte, že trnavskí horolezci mali svoj klub ako prví v republike a samozrejme aj svoje dobré meno. Jeho počiatky siahajú až do Slovenského štátu.
No a ten prvý ročník, to, ako som už spomínal, bolo "zbúchané" vo vinárni na Starej pošte. Prví odvážlivci, ktorí sa o tom dozvedeli /mali sme svoju vývesku/, boli aj mimo nás. Bolo nás 17 a z toho 7 trampov, ľudí mimo náš klub. Prvý ročník sa išiel v inom termíne ako teraz, bolo to v novembri. Už ani neviem prečo v novembri. Bol hnusný čas, padal mokrý sneh a bolo veľmi zima. Ondro Pochylý, zvaný Sopliak, bol okrem vína i na akomsi upírskom horore a v noci sa preto strašne bál. Vraj aby ho nejaký upír neuhryzol. To by si ten somár upír ale dal, potom sa po tmavom lese potácať. Bol tam vtedy s nami aj jeden mladý začínajúci nenápadný tramp, chalan – Laco Bergman. Bol totiž prvýkrát v živote na takejto akcie – a predstav si, že ju prešiel a bez lamentovania. Raňajky na hnojisku cestou boli bohovské.

11. MKD: - Čo Ti dala ako "spoluzakladateľovi" T-100? Nových kamarátov, uspokojenie, že si prekonal sám seba alebo tú rivalitu s Petrom Obdržálkom a či Jožom Rosinom?

Celo Radványi: - Aj jedno aj druhé. Samozrejme veľa nových kamarátov. Nikdy som ale nesúťažil ani s Petrom ani Jožom. Celú akciu pochodu Trnavská stovka som mal v podstate ako zábavu a nie ako športový výkon, hoci prejsť stokilometrovú trasu aspoň aký-taký výkon predsa je. Trénoval som na ňu bežným chodením. Kamaráti boli a už sa postupne míňajú.

12. MKD: - Vieš, že Trnavská stovka v roku 2009 prekonala doterajší absolútný rekord v počte účastníkov a to 393?. A tento rok /2010/ v 37.ročníku to je zase rekord, celkovo sa zúčastnilo 460 stovkárov. Tak vidíš, stovka stále žije. Čo Ty na to?

Celo Radványi: - Takým veľkým počtom účastníkov som prekvapený, ale v dobrom, aj napriek tomu, že trnavské média mnoho o takýchto akciách nepíšu, mnoho záujmu o to neprejavujú. Síce oni majú skôr pivné trinástky, prípadne nejakú krv. Čo keby na každej kontrole bola aspoň jedna mŕtvola, čerstvá... Alebo nejaké "mažoritky".

13. MKD: - Je o Tebe známe, že Tvoj najobľúbenejší koníček je "zbieranie" spisovateľov. Môžeš nám o tom niečo povedať bližšie? Ako to funguje, na čo sa zameriavaš, resp. ake národnosti uprednostňuješ?

Celo Radványi: - To máš tak. Niekto zbiera známky, niekto použité prezervatívy, a ja si myslím, že predsa spisovatelia, myslím tým ich životopisy, hodnotenia a diela, sú skladnejšie. Celkom mám vo svojich zbierkach asi 100000 /stotisíc/ spisovateľov rôznych národností. Neuprednostňujem žiadnu národnosť. Pomáha mi v tom môj dobrý spoločník – počítač, ktorý mi darovali chalani k mojej 60-ke, za čo som im veľmi vďačný.

14. MKD: - Koho si ceníš z našej histórie ako spisovateľa najviac a prečo?

Celo Radványi: - Najprv Ti poviem aký žáner ma v poslednom čase najviac baví. Je to klasika a potom detektívky svetovej literatúry. A z našich mám rád tatranských autorov, ako sú Kapolka, Marec a ešte zopár.

15. MKD: - Máš nejakú zaujímavú turistickú príhodu z poslednej doby?

16. MKD: - Bol si dobrý pozorovateľ a komentátor súčasnej politiky. Čo hovoríš na dnešnú situáciu, ako sa to celé vyvinie po voľbách?

17. MKD: - Ani do politiky by si už nechcel vstúpiť? Samozrejme, keby Ti zdravie dovolilo.

18. MKD: - Na veľké plány do budúcnosti sa Ťa nepýtam. Ale predsa, keby... Kam by si sa ešte rád vybral, pozrel a s kým?

Celo Radványi: - Rád by som si pozrel, prešiel talianske Dolomity. A sám !

19. MKD: - Posledná otázka. Ako vidíš budúcnosť trnavských horolezcov, hlavne vlastného klubu?

Celo, vďaka za rozhovor. Vidíš, aj keď nechodíš von, nezabudli sme na Teba. Prajeme veľa, veľa zdravia a pohody do ďalších rokov.

Celo: - Pokiaľ si pamätám, tak väčšinu času sme predtým presedeli vo vinárni na Starej pošte. To bola jedna z najobľúbenejších vinární. /Boli aj iné: Čukotka, Čerešňa, Limbašská, Pezinská.../ Bolo nám dobre, zato na druhý deň už tak nie.

Celo: - Nuž také, aby mi nebolo teplo ani zima. Tak akurát. Pamätám si na ročník, keď sa išlo cez Hrubý Kamenec /12. až 15. - pozn.red./. Bolo zima, pršalo a hlavne sa šmýkalo. S Edom Zemkom a Marošom Martinusom sme si otvorili nejaký kompót, hore fúkalo a my sme išli dolu Hrubým Kamencom po šmykľavom blate s otvoreným kompótom v ruke, ktorý – samozrejme niesol najmladší – Maroš. A hrozila mu "bitka" keby ho nedajbože vylial.

3.Koľko máš účastí na T-100 a na ktorý ročník si spomínaš najradšej?

Celo: - Myslím, že som z prvých 22 ročníkov prešiel 19 - asi som chýbal na niektorých, ktoré išli na Śkarbák. Potom som bol ešte na niektorých, ale tie som buď nedokončil alebo som šiel len časť.

V prvom rade by som chcel poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o hladký priebeh Trnavskej stovky. Od všetkých kontrol na trase až po tú cieľovú, kde po dlhšom čase "vládla" zase teta Elza. Okrem nich aj bufetárovi vo Včelíne, Tiborovi Škrabákovi z reštaurácie v Bukovej, pánu Gálovi z reštaurácie na Dobrej Vode a podľa mňa najväčšiu vďaku si zasluhuje pán riaditeľ zo školy na Brezovej pod Bradlom, ktorý nám umožnil zakončiť túto akciu v priestoroch školy. Toľko poďakovania.

Všetci organizátori tohto pochodu boli veľmi prekvapení znovu prekonaným rekordom v počte účastníkov /456 + 4/. Je to už druhý rok za sebou, kedy počet účastníkov prekonal rekord /v roku 2009 to bolo 393/.

Keď si predstavíme, že rozdiel v rokoch medzi najmladšou účastníčkou, ktorou bola Miška Schwarzová /samozrejme, že bola s rodičmi/ a najstarším dlhoročným účastníkom, Ondrejom Rímom, ktorý mal na jar už 80 rokov – bol 77 rokov, tak to je čo povedať.

Ďalšou zaujímavosťou je, že viacerí sa zúčastnili pochodu ako otec so synom, resp. viacerí rodinní príslušníci, niektorí aj traja, aj štyria. To všetko značí, že Trnavská stovka má svoje meno aj naďalej a priťahuje už tretiu generáciu mladých. Nech to vydrží čo najdlhšie.

	Meno	narodenie	bydlisko	čas príchodu do cieľa
1.	Adamec Ján	1960	Žaškov	4,15
2.	Adamcová Anna	1967	Žaškov	4,15
3.	Albrecht Martin	1985	Strečno	2,52
4.	Augustín Ján	1989	Vieska nad Žitavou	2,33
5.	Augustínová Anička	?	Vieska nad Žitavou	2,33
6.	Barborák Oto	1995	Brezová pod Bradlom	7,00
7.	Barta Michal	1981	Križovany nad Dudv.	23,21
8.	Bartko Tomáš	1983	Vranov nad Topľou	5,00
9.	Bertovič Marek	1988	Bratislava	4,00
10.	Blaško Branislav	1976	Senica	3,20
11.	Boráň Jaroslav	1980	Trenčín	1,51
12.	Cisár Miroslav	1969	Svätý Jur	20,12
13.	Čermák Peter	1987	Pezinok	21,22
14.	Čermák Roman	1989	Pezinok	21,22
15.	Černoch Martin	1977	Brno	1,08
16.	Červenka Juraj	1982	Bratislava	4,10
17.	Čúzy Jano	1983	Piešťany	4,20
18.	Divko Miroslav	1974	Tomášov	22,12
19.	Doležal Peter	1984	Liptovský Peter	5,40
20.	Drgoňa Braňo	1979	BA - Dúbravka	23,58
21.	Ďuriš Ľuboš	1978	Bratislava	5,45
22.	Fapšo Lukáš	1981	Ivanovce	1,52
23.	Farkaš Martin	1975	Modra	21,57
24.	Farkašovský Ladislav	1937	Bratislava	2,56
25.	Feješ Stanislav	1961	Trnava	0,50
26.	Fialka Roman	1971	Trnava	6,20
27.	Gajdoš Marek	1976	Trnava	4,45
28.	Galovič Jozef	1958	Bratislava	7,00
29.	Garafová Katarína	1983	Piešťany	4,10
30.	Gažo Vladimír	1982	Piešťany	5,30
31.	Gažík Stano	1959	Vinosady	7,00
32.	Glesk Slávo	1974	Bratislava	17,25	štart o 5.00 h
33.	Glesková Silvia	1970	Bratislava	23,21
34.	Greguš Dalibor	1977	Križovany	0,59
35.	Griflík Marcel	1972	Trnava	4,10
36.	Gulaša Rastislav	1980	Bratislava	7,00
37.	Habánek Ivan	1988	Ilava	5,55
38.	Habánek Peter	8.3.???	Ilava	5,50
39.	Hájek Michal	1982	Žilina	6,10
40.	Hanúsek Lukáš	1990	Pezinok	4,35
41.	Hanuš Jaroslav	1932	Nitra	7,00
42.	Hanzlúvka Milan	1951	Brezová pod Bradlom	23,37
43.	Heřman František	1945	Bratislava	7,00
44.	Hevesi Marek	1991	Bratislava	7,15
45.	Hevesi Tibor	1964	Bratislava	7,15
46.	Hevesi Peter	1993	Bratislava	7,15
47.	Hofman Jiří	1970	Praha 15	4,30
48.	Holec Juraj	1987	Bratislava	2,52
49.	Hollmann Miroslav	1970	Tanvald	7,15
50.	Horňák Peter	1975	Bratislava	22,05
51.	Horník Martin	1989	Žilina	23,35
52.	Hrčka Miloš		Hlohovec	6,10
53.	Hromkovič Juraj	1958	Zurich	21,07
54.	Hrušovská Magdaléna	1962	Šúrovce	0,47
55.	Hrušovský Miroslav	1963	Šúrovce	0,47
56.	Hužovič Jozef	1984	Križovany nad Dudv.	7,00
57.	Chrapčiak Vladimír	1956	Trnava	3,40
58.	Chvíľa Miloslav	1965	Limbach	3,15
59.	Izakovič Tomáš	1975	Trnava	5,15
60.	Jakubec Michal	1981	Trenčín	7,10
61.	Jamrich Karol	1979	Bratislava	6,35
62.	Jankovič Ján	1977	Skalica	6,30
63.	Kahoun Lukáš	1983	Konárovice	5,15
64.	Karel Jozef	1951	Trnava	1,08
65.	Kilimajer Marek	1979	Bratislava	5,30
66.	Kimlička Ivan	1965	Bratislava	1,05
67.	Kiňo Martin	1981	Lozorno	23,58
68.	Kitt Roland	1977	Bratislava	1,55
69.	Klapka Michal	1962	Vrchlabí	21,57
70.	Klíma Ján	1987	Bratislava	2,52
71.	Kohn Michal	1982	Devínska Nová Ves	5,30
72.	Kohút Miro	1958	Bratislava	23,58
73.	Koller Andrej	1985	Bratislava	5,50
74.	Kompas Martin	1982	Močenok	5,30
75.	Kostoláni Robo	1981	Žilina	6,40
76.	Kotman Boris	1983	Vidiná	2,52
77.	Korčok Attila	1941	Bratislava	7,50	Posl. účastník
78.	Kováč Michal	1988	Bratislava	4,10
79.	Kováč Peter	1975	Pezinok	23,58
80.	Kovár Martin	1975	Modra	3,20
81.	Krčmárová Jana	1982	Pusté Úľany	5,55
82.	Krčula Radovan	1981	Bratislava	3,40
83.	Krno Andrej	1978	Bratislava	19,45
84.	Krno Svetozár	1955	Bratislava	5,15
85.	Kvasnička Milan	1969	Trnava	3,40
86.	Kubán Andrej	1968	Bratislava	22,17
87.	Kubliniak Martin	1983	Pusté Úľany	5,53
88.	Kúch Jozefína	1956	Dolný Kubín	4,15
89.	Lačný Michal	1984	Konárovice	5,15
90.	Lacher Regula	1962	Brunnen (Schweiz)	21,07
91.	Lalinský Ján	1961	Žilina	6,40
92.	Lapin Juraj	1979	Bratislava	6,30
93.	Lietavec Ondrej	1985	Špačince	2,33
94.	Lubio Jozef	1977	Dolná Súča	23,51
95.	Mačaj Matúš	1983	Banská Štiavnica	3,40
96.	Mačaj Peter	1978	Banská Štiavnica	3,40
97.	Machovič Radovan	1978	Piešťany	5,00
98.	Mako Juraj	1974	Považská Bystrica	4,35
99.	Martiš Radovan	1981	Martin	5,30
100.	Martynek Ivan	1972	Vrútky	22,04
101.	Marušic Martin	1985	Bratislava	2,20
102.	Matej Peter	1977	Bratislava	6,30
103.	Matuška Ján	1971	Bratislava	6,35
104.	Maxian Martin	1989	Bratislava	5,30
105.	Meleková Viera	1982	Banská Bystrica	5,35
106.	Michálek Sveťo	1981	Modra	21,57
107.	Mihalovič Štefan	1959	Senica	22,42
108.	Miklian Peter	1983	Kalinovo	2,52
109.	Minarovič Roman	1969	Kysucké Nové Mesto	23,21
110.	Mosný Jaroslav	1965	Trnava	4,40
111.	Muzika Hubert	1984	Chtelnica	23,35
112.	Nemeček Miroslav	1967	Trnava	2,08
113.	Nižnan Ivan		Bratislava	0,55
114.	Obst Ondrej	1984	Bratislava	2,55
115.	Obst Jakub	1984	Bratislava	2,55
116.	Okruhlica Adam	1988	Bratislava	4,10
117.	Okruhlica Ľubo	1952	Bratislava	21,07
118.	Opatovský Peter	1964	Vrbové	1,08
119.	Oravec Jozef	1959	Bratislava	22,05
120.	Opát Vlado	1964	Košeca	5,50
121.	Otépka Pavol	1965	Hlboké	5,10
122.	Otépka Miroslav	1959	Hlboké	5,10
123.	Páchnik Ctibor	1953	Šúrovce	0,50
124.	Pápež Vlastimil			2,33
125.	Pastorková Katarína	1981	Handlová	21,22
126.	Pašák Matej	1985	Trnava	5,00
127.	Pavkovček Fedor	1984	Jamník	5,40
128.	Paulík Marián	1981	Banská Bystrica	5,55
129.	Pécsi Gabriel	1968	Svätý Jur	3,40
130.	Petrák Martin	1977	Zvolen	5,10
131.	Petráš Karol	1962	Trnava	22,22
132.	Petrovský Marek	1987	Prešov	3,15
133.	Pisk Freňo	1977	Svätý Jur	22,05
134.	Podoba Igor	1965	Bánovce /Bebr.	21.22
135.	Poláčik Daniel	1966	Bratislava	7,00
136.	Pristach Ján	1970	Bánovce/Bebr.	20,10
137.	Prokop Vladimír	1983	Bratislava	1,55
138.	Randa Vlado	1983		6,40
139.	Rechtorík Marek	1976	Praha	2,55
140.	Rechtorík Peter	1978	Nesluša	2,55
141.	Rím Ondrej	1930	Bratislava	2,55
142.	Rosina Jozef	1957	Trnava	7,50
143.	Sabo Jozef	1965	Trnava	4,35
144.	Sasák Jaromír	1951	Osuské	22,40
145.	Sedlák Vlado	1990	Trenčianské Teplice	5,50
146.	Sedláček Peter	1980		4,10
147.	SedláčeK Jozef	1983	Veľký Krtíš	5,30
148.	Siráň Rastislav	1976	Zvolen	5,15
149.	Sládeček Štefan	1953	Bratislava	2,58
150.	Slivka Martin	1988	Bratislava	20,10
151.	Sloboda Ľubomír	1960	Trnava	4,30
152.	Sobota Ján	1981	Devínska Nová Ves	5,30
153.	Sokolovský Vladimír	1962	Trnava	4,30
154.	Srnka Pavol	1944	Trnava	22,22
155.	Strečko Jozef	1962	Brezová pod Bradlom	23,37
156.	Struhár Ján	1989	Zlaté Moravce	2,33
157.	Svrček Vladimír	1932	Bratislava	3,40
158.	Sekenbe Tizon	1985	Trnava	2,52
159.	Suran Július	1940	Tlmače	2,44
160.	Šebok Marek	1978	Bratislava	3,20
161.	Ševčík Peter	1980	Malacky	3,50
162.	Šimek Jakub	1989	Pezinok	4,35
163.	Šimko Jozef	1983	Bratislava	3,40
164.	Šišková Hana	1985	Banská Bystrica	5,50
165.	Škandíková Barbara	1985	Bratislava	4,20
166.	Šmíd Matúš	1978	Bratislava	7,00
167.	Števík Igor	1990	Šúrovce	5,10
168.	Štefánik Dušan	1987	Trnava	2,52
169.	Štiglic Ľudovít	1980	Bratislava	5,10
170.	Švancár Vladimír	1955	Mníchova Lehota	19,45
171.	Šuba Peter	1977	Zlaté Moravce	5,00
172.	Šulek Karol	1950	Trnava	0,55
173.	Tamáši Ladislav	1983	Plevník-Drienové	6,40
174.	Ternényová Viola	1988	Bratislava	2,12
175.	Toček Tomáš	1980	Dolný Kubín	4,15
176.	Trebichalský Peter	1951	Trnava	4,35
177.	Trtek Roman	1986	Liptovský Ondrej	2,33
178.	Varga Jaroslav	1985	Nitra	1,52
179.	Vávra Rastislav	1971	Trnava	2,08
180.	Vidlička Marek	1981	Levice	4,15
181.	Vrška Milan	1962	Trnava	5,15
182.	Zábojník Peter	1978	Plevník – Drienová	6,40
183.	Zágoršek Kamil	1966	Čelákovice	4,20
184.	Zágoršek Tomáš	1992	Čelákovice	4,20
185.	Zbytek Maroš	1981	Brestovany	3,15
186.	Zmátlo Jozef	1980	Konárovice	5,15
187.	Zubaj Maroš	1984	Bratislava	2,52
188.	Zumrík Miroslav	1981	Borinka	5,10
189.	Zvara Igor	1974	Nemecká	5,55
190.	Drozd Martin			4,30	pridané 30.5.2011

Trnavská stovka je tradičné podujatie, ktoré sa koná pravidelne prvú júnovú sobotu už 37 rokov. Je to pochod z bratislavskej hlavnej stanice hrebeňom Malých Karpát až do Brezovej pod Bradlom, oficiálne dlhý 91,486 metrov, reálne dlhý podľa toho, koľkokrát zablúdite a koľko skratiek poznáte. Ako majú každé cyklistické preteky svoju kráľovskú etapu, tak aj tento pochod má svoj highlight – výstup na Veľkú Vápennú /754 m n.m./.

Ide sa zo Sološnickej doliny z výšky 270 metrov, a to až po zhruba 45 km pochodu. Psychologicky je to veľký predel a hovorí sa, že kto prejde Vápennú, je jednou nohou v Brezovej. Ako som s ňou na ostatnom ročníku bojoval ja, to sa budem snažiť popísať, aby ste sa prípadne vedeli poučiť.

Zo Sološnickej doliny vychádzam plný entuziazmu, ktorý sa ale so stúpajúcim chodníkom a klesajúcou hladinou síl vytráca.

Po chvíli, keď to už poriadne nejde, dostanem nápad zaspievať si pochodovú pesničku. Po krátkom uvažovaní zistím, že poznám iba dve, pričom jednej nepoznám slová, len melódiu, tak teda nemám na výber.

Bohatstvo, ten kopec je nekonečný. Zo začiatku pieseň funguje a dodáva nové sily snažiace sa udržať krok s rytmom.

Potom ale hora zaútočí na psychiku. Udychčaný na hrebeni musím trochu zostúpiť, lebo tak ide značka. Nikto asi nemá rád stratu vypotenej výšky, keď má ísť ešte ďalej hore.

A po chvíľke zostupu je tu jedno z najstrmších stúpaní na trase. Volám ho vracajúci padák, aj kvôli chutiam to otočiť, zísť do Sološnice, do krčmy a vykašľať sa na stovku, aj kvôli tomu, že mi tam vždy príde nevoľno.

Potom ale kalvária pokračuje. Vrch zaútočí dlhým tiahlym stúpaním po lesnej ceste, ktorá nemá konca-kraja. Na rozum prichádzajú spomienky, ako som po ceste často nadával. Kvôli dažďom, že to nie je pochod horami, ale bažinou a niektoré úseky bolo nefalšované splavovanie. Ale proti Vápennej úplná malina.

"Smer Praha" už neznie s nadšením, ale iba ako mrmlanie medzi zuby, kroky sa skracujú, aby sa udržal rytmus a samozdôvodňovanie tohoto stavu začína pripomínať Róberta Fica. Krízu majú všetci ostatní, mňa sa netýka, len som skrátil krok.

Populistické sebauspokojovanie pokračuje. Aha, tak krízu pripustím už aj ja, ale na rozdiel od ostatných ju zvládam. Ako reakciu mením refrén na inú verziu.

A zovretá pravá päsť letí hore, dodáva asi na dve sekundy trochu energie a okoloidúcim podozrenie, že som sa pomiatol. Pôsobí to ako šrotovné. Na začiatku to vyzerá dobre, ale v konečnom dôsledku je to plytvanie silami na pohyb ruky. Už nie je snahou udržať krok s rytmom piesne, namiesto toho spomaľujem pieseň, aby sedela s frekvenciou krokov, až to nakoniec znie ako keď vo walkmane dochádzajú baterky.

Áno, ďalšie štádium boja s krízou. Priznanie, že sa vymyká spod kontroly, ale stále lepšie ako keď by bol na mojom mieste niekto iný. Nový pokus, ktorý ma má z krízy spasiť po vzore sociálnych podnikov, zmena pesničky.

Vápenná vyhráva na celej čiare, viac ako prvé štyri verše neviem odlalalákať. Hora tak podkuruje, že peklo by mi v tú chvíľu pripadalo ako mraziareň. Zúfalé pokusy chvíľu sa vydýchať, napiť sa, upokojiť sa, voľáko nepomáhajú, hneď po opätovnom vykročení je to zase to isté. Dokonca sa pristihnem povedať vetu: "Keby nebolo Vápennej, ani ten banán sa mi v ruksacku nerozpučí". A to už som v poslednom rétorickom štádiu hospodárskej krízy na Slovensku – môže za úplne všetko.

Pozerám do GPS, koľko že to vrchol vzdušnou čiarou. Vzápätí zisťujem, že to ani nechcem vedieť. Snažím sa prísť na iné myšlienky. Predsa bežci na lyžiach aj cyklisti, keď stúpajú, po krajoch majú plno fanúškov a tréneri im hádžu fľaše s vodou. Ja debil. Mohol som dať vedieť Veronike zo Sološnice, mohla tu bežať vedľa mňa s chladenou kofolou, tlieskať, hneď by sa mi lepšie šľapalo. Pekná somarina, už mi asi mäkne mozog. Radšej sa znovu pozriem, koľko je to ešte vzdušnou čiarou. Neviem, či ten kopec je skutočne taký dlhý alebo je to len moja úchylka všetko považovať za oveľa dlhšie než je v skutočnosti. Ženy by vedeli o tom rozprávať.

Treba zlepšiť náladu. Začínam si hovoriť vtipy. Chuck Norris by do Vápennej udrel päsťou a bolo by z nej vápno. Keď by urobil kop z otočky, bolo by to rovno hasené vápno. Začnem sa rozpomínať na básničky zo škôlky.

Na chvíľu to vylúdi úsmev, potom dojdú básničky a Vápenná zase vedie. Nekonečný kopec. A nakoniec nekonečna prišiel zatiaľ iba Chuck Norris. Dvakrát. Raz odpredu a raz odzadu.

Porozhliadnem sa po okolí, či tam nie sú nejaké dámy. Nerád by som prezradil prísne strážené tajomstvo, že som nemal francúzsku guvernantku. Tú, čo ma predbehla, už nevidím, za mnou žiadna. A lesom sa ozve:

Zrazu sa nohy rozbehnú do nevídaného tempa, že sa nestíham čudovať a za pár minút som hore.

streda, 19.máj 2010, Martin Marušic
pre MKD pripravil Peter Minárik /materiál prevzatý z marusic.blog.sme.sk/

Poznámka redakcie:
Martin Marušic sa zúčastnil T-100 po tretíkrát, druhýkrát prišiel do cieľa a vlani /2009/ skončil práve pod Vápennou. Podľa tohto vyjadrenia ho to "zasiahlo"...

Trnavská stovka má už svoju tradíciu a meno. Každoročne sa opakuje miesto kontrol, ale aj ich obsadenie. Táto skutočnosť platí aj pre kontrolu č.1 – Biely Kríž.

V sobotu 5.júna 2010 skoro ráno zaujímam stanovište v lokalite Biely kríž pri bufete Včelín. Vedúci Včelína práve vstáva. Po zvítaní si idem osadiť tabuľku s textom Trnavská stovka – kontrola a na Včelín umiestňujem informáciu o turistickom podujatí v Čechách "Beskydská sedmička". Je to podujatie, ktoré sa koná v polovici septembra s dĺžkou 77 km a 5600 metrov prevýšenia.

Prví účastníci stovkári prichádajú o 7,20 h. Účastník, ktorý prišiel o 7,43 s číslom 187, mi naznačil, čo ma čaká.

Postupne sa náraz turistov zväčšuje a mám čo robiť nasledujúce dve hodiny. Posledný účastník prišiel o 13,00 h.

- dvaja účastníci pochodu prišli z Rače a tým si skrátili trasu, ale aj náročnosť,
- väčšina účastníkov si kontrolu na Bielom kríži tento rok pochvaľovala,
- v bufete mal ráno o 9.00 h tržbu už cca 180 Euro a bufetár bol niekoľkokrát dopĺňať zásoby,
- o 11.37 vydávam účastnícky list bez čísla s mojím podpisom,
- možno že som aj niekoho nestihol zapísať...

Bratislavský rytec Gottlob Rugendas zakresľuje kláštor sv. Kataríny na mape františkánskych kláštorov marianskej provincie z roku 1743 s dvomi kvadratúrami. Jedna kvadratúra bol vlastný kláštor a druhá noviciát – Korabinský o ňom vraví, že bol len pre Slovákov.

Opis interiéru kláštora zachoval P. Jedlička vo svojej maďarskej knihe o Malokarpatských pamätihodnostiach. "Jedáleň bola vydláždená mramorom. Dolná chodba mala sedemnásť oblokov a dvojitými dverami sa z nej vychádzalo do záhrady. Na poschodie viedli dve schodiská po 32 schodoch. Izby mali klenby, na poschodí ich bolo päťdesiat, okná boli z malých okrúhlych tabuliek. Pece boli vstavané zo zelených kachličiek /dodali a zmontovali habáni z Dechtíc/. Na poschodí bolo oratórium pre zakladateľa a vo vežičke nad ním menší zvon."

Kláštor mal štyri sýpky a sušiareň na ovocie. Z dielní sa spomínala krajčírská a stolárska. Studňa v blízkosti kláštora mala 12 siah a viedol z nej vodovod do kláštornej kuchyne. Zrub bol z veľkých štvorcových kameňov a mal drevenú striešku. Okolo roku 1700 žiadal klaštor kanoníka Kovačóciho v Trnave o poslanie majstra na opravu studne.

Hoci vonkajšia kostra kostola stojí zhruba dodnes, z kláštora zostala len južná časť, postavená z kameňa a úlomkov pálenej tehly. Severná časť bola prevažne z pálenej tahly, ktorá sa po zrušení kláštora použila ako stavebný materiál. Kláštor mal veľkú ovocnú záhradu, ohradenú múrom a jej šlachtené stromy – prevažne jablone – boli známe v Uhorsku už v 17. storočí. V dolinke pod kostolom bol rybník /26 x16 siah/ patriaci kláštoru a pri ňom ďalšia ovocná záhrada o rozlohe 65 x 20 siah.

Podľa dechtickej kanonickej vizitácie z roku 1782 malo byť v kláštore 35 františkánov /v zmysle kráľovského nariadenia/, v tom roku ich však bolo len 33 /19 kňazov, 3 frátri, 1 laik, a 10 novicov/. Rehoľníci žili zo základiny a milodarov. Fundácie roku 1782 predstavovali 6477 zlatých, ktoré venovali Erdödyovci, rodina Labšanských a iní na zádušné omše. Z väčšiny fundácií však kláštor dostával len určitý úrok. Menšími fundáciami pamätali na kláštor aj obyvatelia okolitých dedín Dechtíc, Kátloviec, Naháča ba i Trnavčania. Pozemky kláštor neobrábal, lebo to vylučovali zásady žobravého rádu.

Ďalším zdrojom príjmov bolo žobranie, kvešt. Na deň sv. Petra a Pavla v roku 1644 vznikla za prítomnosti generálneho komisára rádu Maxencia ab Arco v kláštore dohoda so susednou salvatoriánskou provinciou a susednými kláštormi o vymedzení hraníc kveštu.

Urobil sa tu presný súpis dedín, kde sa mohla vyberať almužna. Kláštoru sv. Kataríny patrili dediny v čiare Jablonica, Myjava, Čachtice, Trebatice, Bíňovce a Trstín. V rokoch 1716 – 1720 prebehli veľmi ostré spory o porušovaní týchto hraníc skalickými františkánmi zo salvatoriánskej provincie, ktoré si vyžadovali zásah bratislavského provinciála. Vzájomné útoky niekedy vyústili do nechutností, ale obojstranná výmena listov obsahuje niekoľko cenných údajov o vnútornom živote kláštorov, charakteristiky predstavených a dá sa z nej rekonštruovať aj závislosť kláštorov od almužny. Napríklad príjmy z kveštu za rok 1783 predstavovali asi 3 centy mäsa, 3 centy masla, 2000 vajec, 180 jahniat, 57 teliat, 200 sliepok, 40 kačíc, asi 200 bratislavských meríc obilia, 28 meríc pšenice, 50 urien vína, 15 vozov sena, 2 urny oleja. Drevo im dodávali Erdödyovci a kryli tým plnú potrebu kláštora.

Kvadriáni niekedy žiadali almužnu patriacu konventu aj písomne. Tak napríklad 2. mája 1783 kvadrián Marek Korpaši vymenoval presne grófovi Jozefovi Brunschwickovi v Dolnej Krupej, čo všetko má od neho kláštor dostať. Jedlička poznamenal, že kláštor pre porozumenie iných grófov na okolí nebol nikdy v núdzi, ba dokonca sám finančne pomáhal iným.

Kňazi konventu sa venovali pastorácii v okolitých dedinách. V roku 1769 hlásil provinciálovi kvardián Tehodosius Rakováni celoročnú činnosť kňazov kláštora a vymenúval farnosti, kde jeho kňazi pôsobia /Dechtice, Boleráz, Smolenice, Jablonica, Lančár, Lopašov/, ďalej počet kázní, katechéz a spovedí. Písaniu kníh sa členovia konventu nevenovali, zamestnávala ich len pastorizácia. Dňa 23. novembra 1644 informoval sa fráter Martin Rankling v Trnave o knihách, ktoré tu nechal zviazať a žiadal poslať nový kalendár Mikuláša Zoravského. Kláštor mal povinnosť odbavovať slávnostné ofícia /denné a nočné hodinky/. V nedeľu a vo sviatok bývala slávnostná spievaná omša o 8. h a o 9. h vždy slovenská kázeň.

Sv.Katarína bola známym pútnickým miestom. Na Bielu nedeľu, na Svätodušný pondelok a na sv.Katarínu sa tu schádzali pútnici /niekededy ich bolo až päť tisíc/.

Veľká púť chodievala z Trnavy a 2. mája 1775 informoval kvardián kláštora Kilián Adamovič trnavský magistrát o vzniku týchto pútí na Katerinku. Písal, že púť vedie vždy jeden z trnavských biskupov, ktorý tam celebruje slávnostnú svätú omšu a ide s púťou ku krížu pri lese. Upozornil, že v kláštore je slovenský manuskript o vzniku týchto pútí a poznamenal, že rožňavský biskup Pavol Forgáč z Gýmeša dal v roku 1743 namaľovať obraz sv. Kataríny, ktorý je v kostole.

Pútí sa zúčastňovali aj Erdödyovci, 29. marca 1693 píše trnavskému magistrátu gróf Adam Erdödy priamo z kláštora sv.Kataríny list, kde žiada, aby vdove Helene Horvátovej, ktorá vlastní v Trnave dom v jeho susedstve a má doplatiť 142 zlatých dane, magistrát znížil túto sumu na 50 zlatých.

Púte využívali okolité vojenské posádky ako príležitosť na "lapačky". Roku 1697 prerokúvala Bratislavská stolica list svätokatarínských františkánov /ako kvardián je podpísaný známy náboženský spisovateľ Benignus Smrtník/ o násilí nemeckých vojakov za púte na Bielu nedeľu. Vojaci chceli chytať chlapcov, ľud ich však zatlačil do kostola a jedného vojaka tam zabili. Keby nebol zasiahol Juraj Erdödy so svojimi ľudmi, boli by prišli o život všetci lichtenštajnskí vojaci. Podľa cirkevného práva bol kostol vraždou poškvrnený a prípad musela riešiť stolica.

V roku 1645 zničilo kláštor vojsko Juraja Rákociho, v roku 1663 zasa Turci. Najväčšie škody ale urobili cisárski vojaci, ktorí barbarsky vyplienili aj kostol a povraždili v kláštore skrytých šlachticov. Cisár Leopold dal viacerých účastníkov tohto prepadu popraviť a kláštoru dal odškodné 450 zlatých.

V zmysle nariadenia cisára Jozefa II. bol kláštor sv. Katarínky 22. júla 1786 zrušený, pretože nebol ani charitatívne, pedagogicky činný. Rehoľníci prešli do trnavského kláštora. Budovy a inventár ocenila likvidačná komisia na 20 710 zlatých a 17 grajciarov. Správu budov prevzal gróf Jozef Erdödy. Časom si grófske rodiny previezli svojich mŕtvych z hrobiek kostola, Aponyovci presunuli niektoré oltáre do Jablonice, archív kláštora prevzala Uhorská komora, knižnicu, čiastočne Naháčska a čiastočne Chtelnická fara. Jozef V.Gajdoš napísal, že zariadenie kláštora prešlo do Sládkovičova, ale toto tvrdenie sa dokumentárne nedokladá.

Po zrušení obsadili kláštor vojenskí invalidi až do roku 1792. Po ich odchode tam zostal len grófsky strážca. Ešte 18. marca 1835 krstil dechtický farár Kubica dievčatko, ktorej krstným otcom bol Jozef Kollár, custos S. Catharinensis – strážca sv.Kataríny. Neskôr sa strácajú stopy po strážcoch objektu, budova kostola a kláštora pustla a dnes už len zrúcaniny pripomínajú ich niekdajší majestát.

V rokoch 1679 – 1782 viedol kláštor matriku novicov s údajmi o mieste, pôvode, materinskej reči, menách rodičov, dátume prijatia a mena predstaveného, ktorý novica prijímal. Jedlička mal ešte možnosť vypožičať si ju z františkánskeho kláštora v Malackách.

V bratislavskej Univerzitnej knižnici sa však zachovala Matrika členov bratstva sv.Františka Asiského pri kláštore sv. Kataríny z rokov 1690 – 1773, ktorá na 617 listoch eviduje členov bratstva, tzv.pásikárov, podľa obcí na Záhorí a pod Malými Karpatami, a to i podľa rokov prijatia do bratstva.

Kvardiánmi v kláštore sv.Katarínky boli: V roku 1644 Martin Rankling, 1665 Henrich Mikulič, 1697 Beningnus Smrtník, 1762 Kornel Presadek, 1765 Ján Urbanovič, 1766 Január Adamovič, 1769 Teodosius Rakoványi, 1775 Kilián Adamovič, 1780 Viliám Hegyei, 1783 Marek Korpaši.

Kláštor sv. Katríny sa dostal do literatúry v prvej knižke napísanej bernolákovskou spisovnou slovenčinou. "Dúwernú zmlúvu" /Bratislava 1789/, ktorú napísal naháčsky farár Juraj Fándly pre klerikov generálneho seminára v Bratislave.

V prvej kapitole opísal vznik a vývoj reholí, v druhej sedem príčin súčasných zmien, v tretej ôsmu príčinu rušenia kláštorov, ich priveľké množstvo a v štvrtej sa kňazský obhajca zastáva rehoľníkov proti premenám. Fándly netušil, že touto knihou otvoril príval typicky slovenských polemík /trvajúcich už dve storočia/ jazykových a literárnych, osobných i národnostných, úbohých i veľkorysých.

Ako odstrašujúci príklad kláštora spomínal Fándly kláštor sv. Kataríny, ktorý mal na očiach, bol len pár km od jeho farnosti a kam mu utekali aj jeho farníci s nedeľnou farskou oferou. Sťažoval si naň už v Baťánovej kanonickej vizitácii v roku 1782 a neprestal sa na tento bohatý kláštor nikdy dívať očami chudobného farára, ktorý v ňom vidí príčinu svojej chudoby.

"U nás včul chudoba kapustné hlúbí varí a jí, tá chudoba, která volakedi z mojéj osožnéj fári k sv.Katerini naportu z hrnci chodívala, která nám zelinky na chlebové krajíčky nosívala..."

V Dúwernej zmluve hovorí Juraj Fándly o mnohých kláštoroch a reholiach, ale kláštor sv. Kataríny mu zostal natrvalo tŕňom v očiach. Denne ho vídal pri ceste do kostola cez farský pozemok, denne mu prechádzali františkáni – bosáci a procesie z okolia Trnavy pod oknami fary. To ho zrejme deptalo. Po zrušení kláštora sv.Kataríny dostali sa mu do rúk akési výkazy a použil ich pri uvádzaní počtov rehoľníkov v kláštoroch.

Juraj Fándly dobre poznal areál kláštora, zachoval nám opis kamenného súsošia /dnes je pred farským kostolom v Dechticiach/.

Titinillus: Vím já jeden včul práni volakedi franciškánski klášter S.Katerina menuvaní, srtojí pred ňím velika štácia, na spúsob hori Kalvarie, s kresaného kamena vistavená, na ňej velikí kríž s figúru Spasitela našého, pod ňím na tej istej Kalvárie kamenskej stojí velká figúra Panni Márie, z druhej strany svatého Jána, všetko z kamena, pod ňíma je tento nápis:

Turistické podujatie "Stretnutie turistov, priateľov a čitateľov Krás Slovenska" má už svoju dlhoročnú tradíciu. Teraz 29. mája 2010 sa uskutočnil 47. ročník. Podujatie z poverenia ústredia KST zorganizovala Regionálna rada KST Prešov v spolupráci s mestom Prešov i obcami Zlatá Baňa Zamutov, Hermanovce nad Topľou a Lesmi SR. /Svojho času bol jeden z organizátorov aj Milan Kubiš, týmto ho zdravíme - pozn.redakcie./

Ústredie KST plánovalo mimoriadny vlak z Bratislavy do Prešova, v ktorom sa mal uskutočniť aj sprievodný kultúrny program. Tieto zámery sa neuskutočnili, dôvodom mohla byť aj vysoká cena, prípadne nutnosť čerpania dovolenky na piatok.

S mojím turistickým kolegom cestujem na akciu nočným rýchlikom Bratislava – Humenné cez Košice, tzv. "Zemplín". V Kysaku prestupujeme na osobák do Prešova, následne cestujeme ďalším vlakom na zastávku Bystrá nad Topľou.

Po vystúpení z vlaku pokračujeme už pešo, po vlastných – trasou Bystré – Hermanovce nad Topľou – rázcestie pod Praporcom – rázcestie Obracaná studňa - rázcestie Grimov laz – Šimonka – rázcestie Grimov laz - Zlatá studňa – rekreačný areál Sigord - Ruská Nová Ves – Prešov. Na Grimovom laze organizátori pripravili dva prezentačné priestory a jeden občerstvovací, ktorý bol od nich vzdialený 250 metrov.

Počas registrácie o 9,40 h boli napísané naše mená na prezentačné papiere, tiež si poznamenali našu príslušnosť ku KST. Obdržali sme diplomy za účasť na podujatí.

K dispozícii boli aj pohľadnice obcí Slánskych vrchov, asi 5 druhov. Bola možnosť za 2 Eura zakúpiť si špeciálny sklenený suvenír vo forme "bagandže" s nápisom Šimonka a s možnosťou ďalšieho využitia na vnútorné ohrevy. Tu sa nachádzali aj tri rôzne pečiatky.

Kúsok od prezentácie bola kronika stretnutí, kde sa zapisujeme. Na Šimonke bola veľká koncentrácia účastníkov podujatia a primálo miesta. Na Grimovom laze, v občerstvovacej zóne bolo k dispozícii plechovkové pivo, nealko nápoje, ale i destiláty, nejaké lupienky a sladkosti. Oproti minuloročnému stretnutiu na Baske chýbali teplé údeniny.

V oblasti prezentácie sa uskutočnil aj krátky kultúrny program, báseň o Šariši, piesne troch speváčok atď. Príhovory k turistom mal podpredseda Prešovského kraja, zástupca mesta Prešov, starostovia okolitých dedín, predseda KST a zástupca Lesov SR.

O 11,45 h odchádzame zo stretávacieho priestoru smerom do obce Zlatá Baňa a ďalej cez Ruskú Novú Ves do Prešova. Cestujeme osobným vlakom Prešov - Kysak a potom IC do Bratislavy. Dvere doma som otváral o 23,15 h.

Počasie bolo polooblačné, nepršalo. Teplota cez deň okolo 20 stupňov. Terén rozbahnený. Prešli sme 36 km a prekonali 1 185 m prevýšenia. Počet účastníkov bol odhadom asi 500.

Tradičné turistické podujatie s BEZkou do Karpát, ktoré sa uskutočnilo v sobotu 22. mája 2010, malo aj svoju predohru. Predtým, ako sa vôbec mohlo konať, bolo potrebné urobiť značenie 10 kilometrov trasy, ktorá bola postihnutá polomom. Ale nielen to. Bolo treba prejsť a skontrolovať celú 42 km trasu. Vo štvrtok a piatok si v práci beriem dovolenku a ide sa do terénu. Vo štvrtok idem skontrolovať a upraviť terén od Záhorskej Bystrice cez Marianku, Borinku, Pajštún, Košiarisko, Jurské hradisko, Biely kríž – Pekná cesta a Snežienka. Už úsek medzi Mariankou a Borinkou naznačil, že trasa bude náročná a už v tomto úseku umiestňujem niekoľko fáboriek. Na miestnom úrade v Borinke získavam pohľadnice Pajštúna a Medených Hámrov, ako i pečiatku obecného úradu. Pokračujem ďalej, z Pajštúna nie je nič vidieť, stále drobne prší. Za Kozliskom umiestňujem smerovú tabuľku trasy 25 a 42 km. Moje kroky idú smerom na Košiarisko. Cestou som prekvapený, že mohutný plot, ktorý tu už roky stál, je už čiastočne demontovaný, prípadne poškodený. Po stĺpikoch z kolajničiek zostali väčšinou len zvyšky betónových základov. Už aj v tomto úseku bolo padnutých niekoľko mohutných stromov. Od Košiariska pokračujem modrou TZ, križujem červenú TZ magistrálu Devín – Dukla a asi po 200 metroch ma zastavuje obrovská hradba vyvrátených stromov, ktorá je dlhá asi pol kilometra. Vraciam sa naspäť smerom na Kamzík, ale iba na súbežnú asfaltku /Košiarisko – Rača – Jur/ a po tejto asfaltke kalamitný systém obchádzam. Na asfaltke to bolo bez problémov. Po opustení asfaltovej cesty nad Jurom zasa niekoľko úsekov s padnutými stromami. Tieto polomové úseky bolo možné obísť okolo cez nezasiahnutý les. V úseku od Hradiska po športový areál je vidieť už stopy práce na odstraňovaní kalamity. Pri bývalých skokanských mostíkoch vyznačujem prepojenie na žltú TZ Jur – Biely Kríž. – Stupava.

V úseku od mostíkov po Biely Kríž je tiež niekoľko polomových úsekov. Neďaleko Veľkého Javorníka som prekvapený voľným priestranstvom a výhľadom na hydrometeorologickú stanicu.

Na Bielom kríži bol náhodou otvorený bufet Včelín a v malej obore vedľa bolo asi 12 malých prasiatok. Už vo Včelíne dostávam informáciu, že okolo Červeného kríža je cesta celkom zatarasená.

Pokračujem po magistrále smerom na Peknú cestu. Asi po kilometri sa nachádza 100 m dlhá "prekážková dráha" z padnutých stromov.V oblasti Zbojničky bol ďalší polom. V ramci celej trasy boli poškodené, popadané rôzne druhy drevín, buk, dub, breza, smrek, klen... Veľa týchto stromov malo priemer nad 70 a viac centimetrov.

Piatok 21.5.2010 idem trasou Záhorská Bystrica – Marianka – Malý Slavín – križovatka u Slivu – nad Malým Slavínom – Malinský vrch – Záhorská Bystrica. Celý tento úsek je bez prekážok vo forme padnutých stromov – avšak veľmi blatistý.

V sobotu vyznačujem trasy po Záhorskej Bystrici a Marianke. Už asi 15 minút pred štartom registrujem na parkovisku skupinku pripravujúcich sa turistov z Rakúska. Na štarte všetkých účastníkov upozorňujem na zmeny na trasách v súvislosti s kalamitou.

Približne o 8,30 prichádzajú 3 účastníčky v spoločnosti 5 psov. Táto skupina vzbudzuje našu pozornosť. Nastáva fotografovanie a psy sú pokojné, vôbec im nevadí hladkanie. Tieto tri účastníčky z Bratislavy sa venujú na Slovensku zatiaľ ešte veľmi málo známemu športovému odvetviu ako DOGTRECK – v preklade je to vlastne – turista so psom. Dogtrek má svoje určité pravidlá. Pes má byť po celý čas na vôdzke spojenej so svojím spoločníkom a zároveň má spoločníka aj ťahať.

Dievčatá po registrácii a fotení psov na štarte /asi sa chceli pochváliť čo všetko ich psy zvládli - pozn. red./ nasadzujú špeciálne popruhy a na seba naťahujú podobné úväzy ako nosia horolezci /tzv.sedačky/. Nakoniec sa vzájomne spájajú so psami a idú na trasu. Dve majú po dvoch a jedna jedného psa.

Po odchode dievčat nastáva medzi organizátormi debata o odmene pre chlpáčov v cieli. Špekáčky sme zavrhli, veď nevieme ich stravovacie návyky. Avšak sme im našli staršie diplomy, kde bola dievčina so psíkom, a dokonca aj medaily.

Po odchode všetkých účastníkov na trasy pripravujeme diplomy a občerstvenie.

V cieli dostal každý účastník dva obložené chlebíčky a diplom. Zahraniční turisti požadujú hlavne potvrdenie do preukazov IVV a do špeciálneho tzv. Marathon wander pasu.

Dievčatá so psami dostali aj psie diplomy a psíky na krk medaily. 5 Rakúšanov išlo na trasu marathonu, 42 km o 7,0 h a vrátili sa o 17,55 h.

Podujatia s BEZkou do Karpát sa 22.6.2010 zúčastnilo celkom 35 turistov, vrátane organizátorov. Medzi účastníkmi boli 8 Rakúšania a 2 Maďari. 1 pes a štyri feny.

10. - 11.7.2010 Vodné mlyny Malého Dunaja 19. ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

189.	Korčok Attila	nedeľa ráno 7,50
188.	Rosina Jozef	nedeľa ráno 7,50
187.	Hevesi Marek	7,15
186.	Hevesi Peter	7,15
185.	Hevesi Tibor	7,15

	Rok nar.	Meno	Čas v cieli
1.	1930	Ondrej Rím	2,55
2.	1932	Jaroslav Hanuš	7,00
3.	1932	Vlado Svrček	3,40
4.	1937	Ladislav Farkašovský	2,56
5.	1940	Július Suran	2,44
6.	1941	Attila Korčok	7,50
7.	1944	Ivan Nižnan	0,55
8.	1945	František Heřman	7,00
9.	1950	Šulek Karol	0,55
10.	1951	Karel Jozef	1,08