jún 2012
| Ročník 21. | 6 / 265 |
V tomto čísle nájdete:
Predjubilejná teslácka stovka - 2 x 50 a dosť!
Šachisti v TJ Tesla Bratislava
Výstup s Krásami Slovenska na Kľak - (26. 5. 2012)
Pešo naprieč Slovenskom - 19. až 28. deň
Jilemnického jarná 25-ka - Považská Teplá - (22. 4. 2012)
Pochod medláneckých ježibab - (28. 4. 2912)
Prečítali sme za vás
Poučné a úsmevné čriepky
Zmena termínu Pochodu ŠPCH
Kalendár - júl 2012
Predjubilejná Teslácka stovka
“2 x 50 a dosť
!”
Už pri organizovaní prvého ročníka tohto stokilometrového pochodu, keďže to bolo ešte v čase plánovania a o centrálnom trhovisku spieval iba Lojzo so svojou skupinou, sme si naplánovali, že jubilejný 30. ročník bude v roku 2013. Našli sa aj oponenti, ktorí poukazovali na to, že trinástka je nešťastné číslo a treba ju vynechať. Nuž, ale i názory na šťastnosť alebo nešťastnost 13-ky sa rôznia. Veď aj známy írsky dramatik G. B. Shaw na otázku “či manželstvo uzatvorené v piatok 13. prináša nešťastie” – odpovedal, že áno, veď prečo by práve piatok trinásteho mal byť výnimkou. Tohto roku, ak sme dobre rátali, mal by to byť iba 29. ročník. Nuž dnes, keď máme slobodu, dokonca aj tlače, lepšie povedané slobodu vydavateľa tlače (ten novinárik tiež len píše to, čo mu zamestnávateľ dovolí), držme sa nášho hesla a vyznania:
Nech je nám dovolené slobodne povedať,
Čo si myslíme, ak si myslíme,
Čo je dovolené si myslieť.
A tak si dovoľujeme slobodne povedať niečo o našej stovke. Dvadsaťdeväť rokov je dosť aj na dospelého. Aby nás neupodozrievali, že sme kozmopoliti, zacitujme si aj nášho slovenského velikána Andreja zo Sládkovičova:
A čo je to mladosť ? – Dvadsať päť rokov ?
Rúžových tvári hľad jará ?
Či údu sila ? Či strmosť krokov ?
Sú to pekné verše, aj keď už dnes nečasové. Rúžovú tvár dnes zabezpečí hoc ktorá vizážistka, strmosť krokov zabezpečí vitamínový prípravok a na údu silu poznáme už dosť dlho viagru.
Termín konania Tesláckej stovky je ustálený a je to 4. júnový víkend. Aj termíny ostatných štyroch stoviek sú ustálené: Haličská sa koná v posledný májový víkend, Trnavská prvý júnový víkend a Rudohorská stovka 3. júnový víkend. Treba povedať, že týchto päť stoviek potom ako na prelome storočí sa rušila jedna stovka za druhou, zostali dlho jedinými stovkami, ktoré sa na Slovensku organizovali. Preto, aby sme udržali stovky na Slovensku i záujem turistov o stovky, sme napríklad začali organizovať i MKSD a SSD. Pred niekoľkými rokmi sa objavila ďalšia lastovička, Slavova Lazovka. V termíne konania prelietavá ako tá lastovička. Jeden rok čaká Slavo na turistov z Častovskej 50-ky (konanej vždy v máji na štátny sviatok - 8.mája). Potom zistí, že štátny sviatok je aj prvý máj, a tak sa pichne do tohto termínu a tohto roku sa mu zapáčil apríl a poriadne to zvŕzal, keď sa pichol do termínu DP, ktorý má viac ako tridsaťročnú históriu. Je potešujúce, že sa na Slovensku začínajú organizovať i ďalšie “stovky”. Organizátori však zabúdajú, že stovka má aj svoje pravidlá. Jedným z hlavných pravidiel je absolvovať pochod v limite 24 hodín (v prípustnej tolerancii), ináč je to ako v onej dobe organizované 100 jarných (teraz aj jesenných, zimných) kilometrov. Mali by si uvedomiť, že stovka je podujatie pešej turistiky a nie cykloturistiky alebo bežecké podujatie. Samozrejme, že účasť týchto druhov presunu sa nevylučuje, ale kritériá a trasu je potrebné stanovovať na úroveň pešiakov. Dobre trénovaný pešiak by mal stovku zvládnuť bez problémov v limite a v pohode. Noví organizátori akoby sa pretekali v tom, kto pripraví “najťažší pochod a trasu”. Ak chcete zorganizovať “najťažšiu stovku”, urobte napríklad trasu 10 x na Kriváň a naspäť.
V snahe zabezpečiť čo najkompletnejší servis pre účastníkov pochodu obrátili sme sa na meteorológov o predpoveď počasia v termíne konania našej stovky. Tu je ich odpoveď:
“Celková poveternostná situácia: Tlaková níž nad Talianskom zostáva bez pohybu (ako niektorí turisti na konci DP), zatiaľ čo tlaková výš nad strednou Európou slabne. Po jej prednej strane prúdi od juhu (severu, západu alebo východu – upresníme dodatočne) do našej oblasti vzduch. Súčasne postupuje cez západné Alpy (pravdepodobne) na východ teplý, studený a možno aj mierny front. Príliv tohto vzduchu z vysokých zemepisných šírok a nízkych zemepisných dĺžok okolo hlbokej tlakovej níže so stredom v strede a v stredu (t.j. predvečer pochodu) vyvrcholí.”
Z takejto odbornej predpovede je zrejmé len to, že v Grónsku bude naďalej zima a v Afrike teplo.
Aké bude počasie z našich vlastných skúseností? Na štarte bude primerané počasie, doporučujeme sa primerane obliecť. Neskôr po západe slnka sa patrične zotmie, v noci bude naďalej tma a možno sa bude musieť použiť i externý zdroj svetla. Cez deň bude veľmi pekne a slnečno, popoludní zmierňovanie oblačnosti, časom slabé ojedinelé možno aj sneženie. Na poludnie namerajú v Bratislave a v Hurbanove 12 hodín. Najvyššie teploty sa dosiahnu po zdolaní Skalnatej a Čertovho kopca. V prípade búrky možno očakávať aj väčšie zrážky. Vo vyšších horských polohách (Baba) pozor na zrážky a prirážky. Pri nadmernom použití tekutín (väčšej kalorickej hodnoty) je nebezpečenstvo výskytu hmly.
Na záver uvádzame záznam z tlačovky a niektoré výroky po minuloročnej stovke:
Prečo robíme kontroly:
“Je menšia hanba nedôverovať priateľom, než sa dať im
oklamať”.
Odpoveď pre tých, ktorí
sa strojili na pochod, ale nakoniec neprišli:
Najlepším prostriedkom ako dodržať slovo je – nikdy ho
nedávať”.- Napoleon
K Vašim pripomienkam:
“Je oveľa ľahšie kritizovať ako mať pravdu” -
Disraeli
Vieme pochopiť aj tých,
ktorí nakoniec neprišli:
“Človek je veľký vo svojich úmysloch, ale slabý v ich
uskutočňovaní”. - Remarque
Zhodnotenie vášho výkonu:
“Človek si myslí,. že je gigantom a je hovno,
kamaráde”. - Pepa Švejk
Odmena pre účastníkov:
“Peniaze sú dobrý sluha, ale zlý hospodár”. - Bacon
Pocit v cieli:
“Rozumný človek sa usiluje o život bez bolesti, nie
o život príjemný”. - Aristoteles
Odpoveď niektorým
neturistom:
Veľmi dobre možno človeka poznať i podľa toho, čo
považuje za hlúpe a smiešne”. - Goethe
Predsavzatie organizátorov:
“Skutočný optimizmus nespočíva v presvedčení, že
všetko pôjde dobre, ale vo viere, že nie všetko pôjde
zle”. - Jean Dutourd
Akú výstroj?
“Je lepšie nemať, než stratiť” – vraví Hebel, ale
najlepšie je mať vhodnú ...samozrejme výstroj.
Na záver:
Aj happy end je len koniec.
Nie sláva tomu, kto začne, ale kto dokončí.
Ivan Nižnan
TELOVÝCHOVNÁ JEDNOTA TESLA BRATISLAVA
Šachisti
TJ Tesla Bratislava je v dnešnej dobe známa predovšetkým turistickým odborom a najmä výkonnostnou turistikou. V tomto odbore turistickej činnosti hrajú tesláci možno že aj prvé husle. V minulosti tomu tak nebolo. Tesla mala viacero oddielov a turisti v tom čase robili “iba” tzv. rodinnú turistiku a výborné boli aj TOM oddiely, ktoré boli v Tesle dva. Výborné boli ženy volejbalistky, ktoré dlhé obdobie hrali druhú najvyššiu federálnu súťaž, kde trikrát skončili na druhom mieste. V súťaži hralo i družstvo Doprastavu, dnešné slovenské špičkové volejbalové družstvo. V tom čase nebol pre Teslu Doprastav problém. Špičkou boli aj nohejbalisti, ktorí boli niekoľkonásobní majstri Slovenska (pred Slovanom), a to v družstvách, ako aj v dvojiciach a trojiciach. Až po likvidácii podniku Tesla sa nohejbalová špička presťahovala do Košíc. Na chodbe v sociálnej budove v areáli TJ Tesla majú tesláci vyvesené charakteristky a “dejiny” tesláckych oddielov. Z tejto galérie oddielov a odborov sa dozvedáme, že v Tesle hrali aj šach.
Čo o sebe napísali teslácki šachisti:
“Šach je hra, ktorá na rozdiel od tenisu alebo pingpongu sa nemôže hrať ako štvorhra a o zmiešanej štvorhre už ani nehovoríme. Šach, táto hra stará vyše pol druha tisícročia, spája prvky športu, ale i umenia a vedy. Poskytuje radosť z tvorivej duševnej činnosti, rozvíja schopnosť presne a logicky myslieť, teda všetko veci, ktoré v našej spoločnosti plnej fráz a demagógie dosť absentujú. Aj napriek sedavej polohe pri hre je šach náročný aj na fyzickú vyspelosť (veslári pri pretekoch tiež sedia a v cieli sa tvária unavení). Navzdory týmto prednostiam šachu pre pobavenie a kratochvíľu je predsa len lepšia dáma (samozrejme, že živá a pohľadná). Táto na pohľad celkom mierumilovná hra, pri ktorej si protihráči fyzicky neubližujú, nefaulujú, má aspoň vo svojej terminológii prvky terorizmu. Prehra v šachu označovaná slovom mat arabsky znamená smrť. No aj tejto hre napriek všetkému sa venovali aj tesláci. Najprv rekreačne a zo záľuby, po a niekedy aj aj v pracovnej dobe a neskôr aj súťažne. Podmienky pre šach neboli ideálne. Ani v tej dobe sa nedal hrať šach v pracovnej dobe bez problémov. S pitím alkoholu v pracovnej dobe to bolo niečo iné. To sa viac menej tolerovalo, a až keď to presiahlo únosnú mieru, sa vydal príkaz riaditeľa podniku o zákaze používania alkoholu v robote s termínom platnosti príkazu od 30. februára. (nielenže dobre čítate, ale takýto príkaz bol aj skutočnou realitou v našej Tesle). Hráči si preto museli vymýšľať rôzne triky a úskoky. Určite poznáte známy šachový automat, ktorý skonštruoval bratislavský rodák Wolfgang Kempelen. Za šachovým stolíkom, ktorý obsahoval zložitý mechanizmus, sedela figúrka Turka, ktorý skutočne poťahoval s figúrkami a odpovedal na protiťahy súpera. Prečo nie, keď vo figúrke bol ukrytý skutočný hráč. Proti tomuto automatu vraj hral aj Napoleon. Predpokladáme, že to nebol výrobca známeho koňaku, ale samotný cisár. Tento automat dal možnosť Napoleonovi v predstihu pocítiť ako sa bude cítiť po Waterloo. A keďže ľudský duch a vynaliezavosť nepozná hraníc, tak naši teslácki šachisti postavili automat presne na opačnom systéme, než na akom bol postavený Kempelenov stroj. Pri našom automate bola šachovnica ukrytá v prenosnej škatuli (ministolíku) a hráč bol živý a viditeľný”.
Čo majú šachisti spoločné s turistikou. Nuž to, že TJ Tesla a odbor turistiky oslavovali 60. výročie vzniku spoločne, že šachisti v Tesle už dávno zanikli a väčšina z nich potom prešla do turistického odboru. Už viete, že pri šachu treba logicky premýšľať a kombinovať, nuž potom sa nečudujte, že Tesláci sú aj schopní skratkári a kombinátori, ktorí vedia optimalizovať trasu.
Ivan Nižnan
Výstup s Krásami Slovenska na Kľak
V sobotu 26.5.2012 sa uskutočnil 49. ročník výstupu čitateľov Krás Slovenska na Kľak v Malej Fatre. Z nášho oddielu nás bolo 8.
Peter Wagner zorganizoval 13 člennú skupinu (z nášho oddielu 3), ktorá vyrazila už v piatok ráno. Pricestovali do Zliechova a odtiaľ išli peši do Čičmian, kde mali ubytovanie (14 km). V sobotu išli z Čičmian na Kľak, kde sme sa stretli. Potom pokračovali do Fačkovského sedla a pozreli si kultúrny program (ľudový ženský spevácky súbor s fujaristom). Na záver ich ešte čakal zostup do Čičmian. V nedeľu lahôdka – peši z Čičmian do Prievidze po magistrále. Všetci to zvládli.
Štyria z nášho oddielu sme sadli v sobotu ráno do auta a išli sme do Vrícka a odtiaľ spolu s ďalšími turistami sme išli na Kľak popri Vríckom vodopáde. Naša Eva prišla v netradičnom turistickom oblečení – ale zvládla to. Cestou sme stretali kamarátov z východného Slovenska – 3 autobusy. Počasie bolo vynikajúce, viditeľnosť bolo dobrá (nie však super). Za 2 hodiny sme vyšli na vrchol, kde sme stretli ďalších kamarátov (došiel aj Herchl z Martina). O 12.00 sme si vypočuli príhovor predsedu KST Petra Perhalu a šéfredaktora Krás Slovenska Dana Kolára. Na vrchole bolo veľmi veľa ľudí, vynikajúca nálada. Skupinky vyspevovali, vyhrávali na rôzne hudobné nástroje – okrem iného aj na novodurových trubkách a marhuľových kôstkach. Podebatili sme s kamarátmi, spoznali nových – naša krvná skupina sa stretá len v horách. Skrátka turistická pohoda. Potom sme sa rozdelili, Wagner so svojou skupinou schádzali do Fačkovského sedla na kultúrny program a my štyria spolu s ďalšími turistami sme išli do Vrícka, ale po inej trase – cez Ostrú skalu a Vríčanské sedlo. Išli sme úplne voľne, na každej vyhliadke sme obdivovali a fotili ďaleké výhľady až na Choč, Veľkú Fatru, Súľovské skaly,... Lúky boli nádherne rozkvitnuté, hodne sme fotili rôzne kvety. Z Vrícka sme potom išli domov.
Tento výstup na Kľak bol mimoriadne vydarený (konečne slnečné počasie). Boli sme veľmi spokojní. Na budúci rok bude jubilejný 50. ročník a bude to v pohorí Tríbeč na Michalovom vrchu medzi Skýcovom a Topoľčanmi.
Vladimír Chrapčiak
Pešo naprieč Slovenskom
Od Popriečneho
vrchu na ukrajinskej hranici po sútok Moravy a Dunaja na
rakúskej hranici
3. časť - 19. až 28. deň
19. deň: POĽSKÉ TATRY OD LYSEJ POĽANY PO KALATÓWKI NAD ZAKOPANÝM
Ráno sme sa s Imkou zobudili opäť do nádherného slnečného dňa. Rýchlo sme sa pobalili, rozlúčili s našimi hostiteľmi a vydali na cestu do blízkej Lysej Poľany. Tu sme prekročili mostom dravú riečku Bialku, opustili Slovensko a vďaka Schengenu slobodne vykročili poľským územím smerom na Morské Oko. Cestou k rozsiahlemu parkovisku pri Poľane Bialczanskej, ktoré je monitorovaným vstupom do Tatrańskiego Parku Narodowego, nás predbiehali autobusy plné turistov z neďalekého Zakopaného. Z autobusov vystúpili okrem peších turistov aj viacerí lyžiari, ktorí si nenechali ujsť ten nádherný deň snáď na poslednú lyžovačku tej zimy. Pri vstupe do TPN sme si museli kúpiť vstupenku za 10 PLZ a len s ňou sme mohli prejsť turniketmi na jeho územie. Hneď za ním sme už osamotení odbočili na modro značený turistický chodník vedúci k Rusinowej Poľane. Chodník prudko stúpal a nám sa pred očami vynárali čoraz krajšie výhľady na zasnežené štíty Vysokých Tatier. Rusinowa Poľana je rozľahlá lúka v severovýchodnom úbočí vrchu G?sia Szyja (Gejšia šija). Tento vrch je najvyšší v horskom masíve oddeľujúcom údolie Bialky od kotliny Zakopaného. Pri pohľade na tento masív z Bielovodskej doliny zo slovenskej strany alebo od chaty Murowaniec z poľskej strany sa postupne zvyšujúce štvorvŕšie masívu javí ako línia ležiacej gejše od päty po hlavu, pričom hlava je najvyšším bodom s nadmorskou výškou 1489 m n.m. K tomuto vrcholu sme vystupovali z Rusinowej Poľany širokým, guľatinou upraveným chodníkom. Samotný vrchol je tvorený skalkami, ktoré trčia nad okolité smreky a výhľad z neho je kruhový, ale na štíty Tatier vskutku impozantný. Vidieť celú panorámu Tatranských štítov od Muráňa v Belianskych Tatrách cez Jahňací, Kolový, Baranie rohy, Ľadový, Javorový, Rysy, Mengusovské po Kržyzne v poľských Tatrách. Tento výhľad, podľa môjho názoru, je ešte krajší ako výhľad z Gubalówky (cestné sedlo z Bukowiny Tatranskej do Zakopaného), označovaného v poľských turistických materiáloch za najkrajší (možno pre motoristov). Stretli sme sa tu s jedným poľským turistom, ktorý bol nesmierne rád, že ho mal kto vyfotiť na tomto jedinečnom mieste. Aj my sme využili túto možnosť, aj keď sme boli pripravení na využitie samospúšte. Naša ďalšia cesta viedla po zelenom turistickom chodníku vedúcom popod úbočia Woloszyna, Krzyzneho a Kozieho Wierchu k chate Murowaniec. Cestou sme prekračovali viaceré rozvodnené potoky, na brehoch ktorých rástli husté trsy žeruchy. Táto korenistá bylina bola pre nás dobrým osviežením a zdrojom vitamínu C. Chata Murowaniec je veľká kamenná budova obhospodarovaná poľským turistickým klubom PTTK. Napriek turisticky i lyžiarsky málo frekventovanému obdobiu bola v prevádzke, a tak sme si objednali supu á la Murowaniec. Bola hustá a hutná, ale aj chutná, a tak dobre zahnala náš hlad, ktorý sa po konzumácii žeruchy ešte vystupňoval. Prezreli sme si početné obrazy dokumentujúce dlhú históriu chaty, ale aj portréty jej zakladateľov a iných významných poľských turistov, lyžiarov a horolezcov. Po opečiatkovaní záznamníkov veľkou pečiatkou Schroniska PTTK Murowaniec sme sa vydali ďalej do údolia smerom na Zakopane. Široko vychodená cesta rýchlo klesala, sneh postupne mizol a na obnažených lúkach kvitli nádherné modré horce. Bol už podvečer, keď sme prišli do Kužníc, osady Zakopaného, kde sa nachádza údolná stanica lanovky na Kasprov vrch. Trochu sme si tu odpočinuli a pokračovali ďalej na Poľanu Kalatówki, kde sme mali rezervovaný nocľah v horskom hoteli. Z posledných síl sme prišli krátko pred zotmením, v čase keď sa podávala večera žiakom z nejakej školy, ktorí tu boli ubytovaní. Naša rezervácia bola potvrdená, a tak sme sa mohli v útulnej izbe uložiť k zaslúženému odpočinku po vyčerpávajúcej túre.
Sumár 19. dňa: dĺžka trasy 17 km, stúpanie 800 m
20. deň: POĽSKÉ TATRY OD KALATÓWIEK CEZ GIEWONT NA CHATU ORNAK
Počasie nám naďalej prialo, a tak sme sa hneď po raňajkách, ktoré boli v cene nocľahu, vybrali ďalej slnkom zaliatou Poľanou Kalatówki k vyššie položenej Poľane Kondratowej. Prechádzali sme okolo početných tabúľ, upozorňujúcich na možnosť stretnutia s medveďom. Popisujú postup, ako je potrebné vyvarovať sa stretnutiu a ako sa zachovať pri stretnutí s touto našou najväčšou divou šelmou: - túru ukončiť do zotmenia - neopúšťať turistický značkovaný chodník - neodhadzovať odpadky z potravín (môžu prilákať medveďa) - pri stretnutí neísť k nemu - neponúkať medveďovi jedlo (mohol by sa domáhať ďalšieho) - nespanikáriť (medveď nepoľuje na ľudí). Ja pridávam ešte ďalší účinný spôsob vyvarovania sa stretnutia s medveďom, ktorý sa mi doteraz osvedčil: - po ceste byť hlučný (so spoločníkmi sa rozprávať) alebo keď ideme sami, pískať si hlasnou píšťalkou. Medveď má výborný čuch i sluch a pri zacítení človeka týmito zmyslami vyhne sa mu. Na Poľane Kondratowej bolo už rušno. Pred krásnou drevenou chatou v goralskom štýle sa schádzali turisti z rôznych smerov, avšak zrejme s rovnakou ďalšou trasou - výstupom na Giewont, legendárny poľský vrch. Chatu obhospodarovali šarmantné mladé Poľky a tak som neodolal si ich bližšie pozrieť pri objednaní piva, aj keď ma to stálo dosť veľa poľských peňazí. Výčapníčka bola veľmi milá a usmievavá, a tak som nebanoval. Osviežení sme postupovali ďalej, už v početnej skupine turistov strmo kosodrevinou do Kondrátovskeho sedla. Tu sme si batohy ukryli obďaleč do kosodreviny a naľahko pokračovali po krátkom odpočinku na vrchol Giewontu. Naokolo boli ešte rozsiahle topiace sa snehové polia, ktorými sme miestami museli prechádzať. Záverečný výstup na vrchol bol dosť strmý a úzky, avšak výstupová a zostupová cesta boli oddelené, a tak nedochádzalo ku stretovým kolíziám. Poľský národný vrch Giewont (1 894,5 m n.m.) síce nepatrí medzi najvyššie vrcholky Tatier, ale napriek tomu je jedným z najvýznamnejších a najnavštevovanejších vrcholov poľskej strany pohoria. Jeho vápencové strminy a 600 metrov vysoká severná strana tvoria typickú siluetu, ktorú možno vidieť zo Zakopaného. Na počiatku 20. storočia sa rozhodli veriaci zo Zakopaného podľa talianskej módy vybudovať kríž na niektorom tatranskom vrchole. Vybrali si Giewont a 27.9.1900 tu správca zakopanskej fary K. Kaszelewski vysvätil veľký drevený kríž. Ten však náhle zničila víchrica. Dnes na vrchole stojí 15 metrov vysoký oceľový kríž, ktorý zhotovila železiareň J. Góreckého z Krakowa. 17,5 metrov vysoká konštrukcia (2,5 m je v skale) sa skladá zo 400 častí a váží 1800 kg. Na vrchol Giewontu ju so 400 kg cementu a 200 panvicami vody vynieslo 3.7.1901 päťsto veriacich z Hali Kondratowe. Dňa 19.8.1901 kríž vysvätil lvovský biskup W. Bandurski. Aj keď vrchol Giewontu nedosahuje hranice 2000 m, výstup nepatrí k ľahkým prechádzkam. Výstup sa neodporúča v zime a nebezpečný je aj v čase búrky. Blesky bijú do vrchu kvôli krížu a mokré skaly na chodníku sa premenia na klzisko. Tesne pod vrcholom sa ide po reťazami istenom chodníku. Vápencové skaly Červených vrchov sú na tomto úseku dohladka vychodené, preto sú reťaze na tomto úseku nevyhnutné. Do niekoľkých skál boli pred pár rokmi vybrúsené stupy, tie sa však tiež šmýkajú. Na vrchole bolo už počas tohto májového slnečného dňa veľa ľudí, predsa len Giewont je poľský národný vrch a výhľad z neho je jedinečný. Na sever vidieť celý Podhalanský kraj so Zakopaným hlboko v údolí a dominantnou Babou horou na severozápadnom horizonte. Na západnom horizonte dominujú kopce Západných Tatier a na juhu, hneď v susedstve Červené vrchy a za nimi hrdo sa vypínajúci náš slovenský národný vrch Kriváň vo svojej menej typickej siluete, na akú sme zvyknutí pri pohľade z Liptova. Na juhovýchode a východe sa týčia štíty centrálnej časti Vysokých Tatier. Po vyfotení a najedení rýchlo sme zostupovali späť do Kondratovského sedla, pretože sa začali kopiť tmavé mraky od severu. Cestou dolu sme stretávali ďalšie skupiny turistov, stúpajúcich na Giewont nedbajúc na hrozbu búrky. Batohy sme našli nedotknuté, a tak sme už s nimi zostupovali na druhú stranu sedla do Doliny Koscieliska. Táto dolina je snáď najnavštevovanejšou v poľských Tatrách, pretože v jej úbočiach sú početné prístupné jaskyne. Dolinou vedie široká cesta, ktorou premávajú goralské konské povozy, privážajúce starších a pohodlnejších návštevníkov. V závere doliny za skalnou tiesňavou leží Veľká poľana Ornaczanska, na ktorej je postavené ďalšie schronisko (chata) PTTK Ornak, pomenované podľa rovnomenného priľahlého vrchu. Je to pomerne veľká kamenná chata so šindľovou strechou postavená v goralskom štýle, dobre zapadajúca do okolitej krajiny. Aj tu bola hospodárkou mladá Poľka, ktorá nám dala údajne najteplejšiu izbu pri hlavnom komíne z kuchyne, a tak sme sa v nej spokojní usalašili k odpočinku.
Sumár 20. dňa: dĺžka trasy 13 km, stúpanie 1200 m
21. deň: POĽSKÉ TATRY OD CHATY ORNAK K CHATE V DOLINE CHOCHOLÓWSKEJ
Počasie nám naďalej prialo, a tak sme sa za krásneho slnečného rána rozlúčili s útulnou rázovitou chatou Ornak a vydali sa na ďalšiu púť poľskými Tatrami. V potoku za chatou sme si nazbierali ďalšiu dávku čerstvej zeleniny v podobe šťavnatej a korenistej žeruchy. Potom sme už stúpali lesom do Iwaniackého sedla. Tu sme si opäť ukryli batohy do smrekového hustníka a po zelenej značke pokračovali lesom a neskôr kosodrevinou na chrbát masívu Ornak, ktorý je južnou rázsochou Západných Tatier, vybiehajúcou z Klinu na slovensko-poľskej hranici. Na vrchol Ornaku (1854 m n.m.) sme prišli krátko popoludní. Z vrcholu, ktorý bol ešte pokrytý hrubou vrstvou snehu, sa nám naskytol krásny kruhový výhľad. Na južnej strane sa pred nami týčila mohutná hradba Západných Tatier s dominantným vrcholom Bystrej. Na západnom horizonte sme jasne rozlišovali štíty Roháčov, na severe sa týčili rozoklané Kominiarske vrchy a na východe Červené vrchy. Boli sme tam sami, žiadnych turistov sme nestretli. Od západu sa silne zamračilo a aj zahrmelo, a tak sme sa ponáhľali späť do Iwaniackeho sedla k našim batohom. Boli sme spokojní, že sme zdolali aj tento kopec s nádherným výhľadom. Po zjedení prichystaného jedla sme pokračovali po žlto značenom turistickom chodníku popri Iwaniackom potoku dolu do Doliny Chocholówskej. Je to najzápadnejšia dolina v poľských Tatrách pomenovaná podľa obce Chocholów, ležiacej v susedstve oravskej Suchej Hory. Prekročili sme lávkou Starobociansky potok, tečúci z rovnomennej doliny a pri jeho ústí do Čierneho Dunajca sme vstúpili na rozľahlú Poľanu Chocholówsku. Je to pekná široká poľana s rozľahlými lúkami, na ktorých sa pekne vynímajú početné drevené senníky, stále slúžiace svojmu účelu. Na hornom konci poľany na okraji lesa pod masívom Bobrovca sa nachádza ďalšia krásna chata PTTK Schronisko na Polane Chocholówskej. Je to pomerne veľká a významná chata, o čom svedčia aj pamätné tabule na jej priečelí. Bola postavená už v roku 1932 a využívaná najmä lyžiarmi. Počas bojov druhej svetovej vojny v rokoch 1944-45 tu pôsobili partizánske oddiely. Po krvavej bitke 8. decembra 1944 ju Nemci vypálili. Nová chata bola postavená v roku 1951 podľa projektu architektky A. Górskej, ktorá využila motívy goralskej ľudovej architektúry. Dňa 23. júna 1983 navštívil chatu pápež Ján Pavol II. a stretol sa tu s odborárskym lídrom Lechom Walensom. V sprievode miestnych horských vodcov podnikol aj túru cez Dolinu Jarzabczu na Trzydniowanski Wierch a cez Kulawiec späť. Táto trasa je odvtedy označovaná ako chodník Jána Pavla II. Chata je komfortne zariadená a poskytuje turistom dobré služby. Ani my sme neodolali ponukám na jedálenskom lístku chaty a ochutnali sme miestnu špecialitu vyprážaný oštiepok na zemiakovej placke s brusnicovým kompótom. Chutil znamenite a výborne sa k nemu hodil aj pohár piva značky Žiwiec. Za nocľah v 2-posteľovej izbe sme zaplatili 50 PZL.
Sumár 21. dňa: dĺžka trasy 12 km, stúpanie 1060 m
22. deň: OD CHATY V DOLINE CHOCHOLÓWSKEJ CEZ VRCHOL LÚČNEJ A JURÁŇOVU DOLINU NA ORAVICE
Počasie nám skutočne prialo, lebo ráno sme sa s Imkou zobudili opäť do nádherného slnečného dňa. Pred raňajkami sme sa išli prejsť ku kaplnke sv. Jána Krstiteľa, nachádzajúcej sa štvrťhodinku cesty od chaty na hornom konci lúky pod lesom vo východnom úbočí skalného vrchu Bobrovca. Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve tu celebroval omšu pod holým nebom. Je to skutočne dôstojné a nádherné miesto pre takú udalosť. Po návrate do chaty sme išli na raňajky, ktoré boli v cene nocľahu, pozostávajúce z praženice, chleba a kávy. Potom sme už zbalení vyrazili po žltej turistickej značke do Bobroveckého sedla, kde už bola štátna hranica so Slovenskom. Pôvodne sme mali v pláne prejsť cez vrchol Bobrovca do sedla Príslop (Juraniowa przelecz) a odtiaľ k hornému koncu Juráňovej doliny. V sedle sme však uvideli tabuľu, ktorá oznamovala, že z dôvodov ochrany prírody bola turistická trasa cez Bobrovec (1658 m n.m.) zrušená a porušenie zákazu sa trestá. Tak sme sa rozhodli, že vystúpime na vrchol Lúčnej (Grzes) 1652 m n.m. Batohy sme ukryli do smrekového hustníka na slovenskej strane sedla a naľahko sme stúpali na Lúčnu. Tu sme stretávali početnejšie skupiny poľských turistov, ktorí nás nasledovali z chaty Chocholówskej. Chodník strmo stúpal najprv lesom a potom kosodrevinou severným úbočím Lúčnej. Niektorí turisti zvolili priamu cestu hore hraničným priesekom, tá je ale veľmi strmá a namáhavá. V pásme alpínskych lúk pod vrcholom sa nám naskytol krásny kruhový výhľad, ktorý na samotnom vrchole Lúčnej bol ešte dokonalejší. Na vrchole bola už početná skupina turistov, ktorí sa sem schádzali zo všetkých strán, je tu totiž križovatka turistických chodníkov. Obloha od západu bola značne zamračená a občas sme v diaľke uvideli blesky. A tak sme sa po prezretí celej panorámy Červených vrchov a najmä Západných Tatier a fotení hneď pobrali späť dolu do Bobroveckého sedla. Tam sme sa trochu najedli a pokračovali dolu Bobroveckou dolinou, ktorej horný úsek je divoký a málo navštevovaný, o čom svedčil značne zarastený a miestami sotva znateľný chodník. Obávali sme sa stretnutia s medveďom, najmä medvedicou s mladými, a tak som každú chvíľu vypiskoval na svojej píšťalke. Dolu v doline pri prvej lúke sa spustil lejak. Našťastie hneď nablízku bol prístrešok, pod ktorým sme prečkali prudký lejak, ktorý je tu veľmi častý, o čom svedčila bujná vegetácia, najmä zárasty deväťsila, ktorého listy presahovali aj meter. Po zoslabení lejaka sme pokračovali lesnou cestou ďalej do údolia. Pri smerovníku Rázcestie pod Suchou dolinou sme odbočili do sedla Umrlá, kde končí chodník vedúci z Juráňovej doliny. Táto kaňonovitá dolina bola v roku 1971 vyhlásená za štátnu prírodnú rezerváciu o výmere 439 ha. Jej stredná časť “Tiesňavy” bola v rokoch 1885-86 premostená v dĺžke 983 m. Premostenie slúžilo pre zvoz dreva až do I. svetovej vojny. Dnes tu vidieť niekoľko pôvodných, ale aj nových nosníkov. Tiesňavy sa prekonávajú po úzkom chodníku s rebríkmi a zábradlím ponad Juráňov potok. Vyskytuje sa tu vzácna kvetena, z ktorej Plesnivec alpský, Dryádka osemlupienková, Horcokvet Clusiov, Prvosienka holá, Tučnica alpínska, Poniklec slovenský, Črievičník papučkový, Kortúza Matthiolova a Soldanella karpatská sú zákonom chránené. Na dolnom konci Juráňovej doliny je vybudovaný nový prístrešok s lavičkami, vhodné miesto na odpočinok, ktorý sme využili. Naša cesta ďalej viedla rozsiahlymi vodou nasiaknutými lúkami k horárni Tichá, kde sme mali určité problémy s prekonaním rozvodnenej riečky Oravice. Po jej prekonaní sme pokračovali po asfaltovej ceste smerujúcej do známej rekreačnej osady Oravice. Cestou sme sa ešte zastavili pri salaši chovateľov oviec z Trstenej a ochutnali pravú žinčicu a čerstvý ovčí syr. Strážni čuvači nás ohodnotili ako dobrých ľudí, a tak boli k nám veľmi priateľskí. Bola sobota a na chate Oravice chystali svadobnú hostinu. To však nebránilo, aby nás ubytovali v podkrovnej útulnej izbe.
Sumár 22. dňa: dĺžka trasy 11 km, stúpanie 820 m
23. deň: (4. odpočinkový) ORAVICE - TRSTENÁ NA ORAVE
Tento deň bol rozlúčkový s Imkou, ktorá ma sprevádzala cez celé poľské Tatry. Povinnosti v zamestnaní ju volali späť do Bratislavy. Bol opäť krásny slnečný deň a autobus z Oravíc do Trstenej odchádzal včas. Na zastávke sme sa pokochali krásou okolitej scenérie, ktorej dominoval vrchol Osobitej. V Trstenej sme mali poldruha hodiny času k odchodu vlaku do Kraľovian, a tak sme si prezreli centrum tohto hornooravského mestečka, ktoré leží na sútoku riečky Oravice a rieky Oravy. Zaujala nás veža kostola sv. Martina, ktorého pôvod sa datuje už zo 14. storočia a ktorý bol počas 2. svetovej vojny značne poškodený, ale neskôr opäť zrenovovaný. Z veže, na ktorú možno vystúpiť schodmi, je krásny výhľad po okolí. Nachádzajú sa v nej aj 4 zvony, z ktorých najväčší váži až 1,6 tony. Od kostola sv. Martina sme prešli na neďaleké námestie M. R. Štefánika, ktoré bolo ako mnohé ďalšie námestia slovenských miest v rekonštrukcii z fondov EÚ. Námestie obklopuje rad krásnych meštianskych domov a budova františkánskeho kláštora s kostolom, v ktorom práve prebiehala nedeľná omša. Na domoch sú početné pamätné tabule, z ktorých nás zaujala tabuľa významného tunajšieho rodáka Martina Hattalu, jazykovedca pôsobiaceho ako profesor na Karlovej univerzite v Prahe a po ktorom je pomenované aj tunajšie reálne gymnázium. Na záver krátkej prehliadky Trstenej sme si dali kávu a zákusok v miestnej cukrárni a ponáhľali sa na železničnú stanicu k vlaku do Kraľovian. Vlak, ktorý tu začína svoju cestu Oravou až k Váhu, už bol pristavený a pripravený na odchod. Rozlúčil som sa s Imkou s tým, že sa ešte stretneme na tejto mojej púti a spolu prejdeme ešte nejaký úsek. Po odchode vlaku som sa najbližším autobusom vrátil na Oravice a zvyšok dňa venoval odpočinku a príprave na ďalšiu trasu môjho prechodu.
24. deň: OD CHATY ORAVICE CEZ SKORUŠINU DO TVRDOŠÍNA
V pondelkové skoré ráno som opustil chatu na Oraviciach a už za oblačného počasia som pozvoľna stúpal rozmočenými lúkami na vrchol Skorušiny. Okolitej krajine dominuje na južnom obzore vrchol Osobitej (1687 m). Pôvodne som plánoval svoju trasu viesť cez tento vrch, na ktorý som už v dávnejšej minulosti pri návšteve Roháčov vystúpil a kedy tam výstup nebol zakázaný. Teraz je už zakázaný z dôvodov ochrany prírody, a tak som svoju trasu zmenil cez Skorušinu. Po nej vedie diaľková trasa E 3 vedúca cez Slovensko, začínajúca v španielskom pútnickom meste Santiago de Compostella a končiaca v Bulharsku na pobreží Čierneho mora na myse Emine. A tak som sa cestou myšlienkami vracal o rok nazad, kedy sme s Imkou absolvovali na bicykloch klasickú francúzsku trasu Svätojakubskej púte z francúzskeho mestečka pod Prímorskými Pyrenejami St. Jean Pied de Port do Santiaga a ďalej až na pobrežie Atlantiku na mys Finisterra a potom do mesta La Coruňa, odkiaľ sme cestovali späť. Pod lesom na konci lúky stretávam osamelého človeka, ktorý sa tu lopotil s úpravou a spevňovaním rozbahnenej cesty, aby mohol neskôr prísť s autom pre drevo. Človek - horal mi odpovedal na otázku, či sa neobáva medveďa, svojou osobnou skúsenosťou a poznatkom, že medveď je plachý a stretnutiu s človekom sa vyhýba, ak ho zacíti alebo počuje. Poďakoval som sa za jeho radu a vypiskujúc na svojej píšťalke stratil som sa v hustom ihličnatom lese na úzkom značkovanom chodníku. Na vrchol Skorušiny (1314m), ktorý je najvyšším bodom rovnomenného menšieho samostatného pohoria, som prišiel o 10. hodine. Je tam vybudovaný prístrešok i menšia rozhľadňa, na ktorú som vyšiel po rebríkoch. Bolo zamračené a výhľad ponad vrcholce smrekov obmedzený. Vrchol Osobitej bol celý zahmlený a aj štíty Roháčov boli sotva znateľné. Zato na severnom obzore som jasne rozlišoval Babiu horu s Pilskom a v popredí Oravskú Maguru s Budínom. V údolí pred Babou horou sa trblietala hladina Oravskej priehrady. Oproti rozhľadni bol 21.8.1995 postavený drevený kríž pri príležitosti 415. výročia založenia obce Brezovica a odvtedy sa tu každoročne koná púť. Po občerstvení a krátkom odpočinku som pokračoval mierne sa zvažujúcou lesnou cestou na západ cez nevýrazné kopce Mikulovka a Javorková na výraznejší kopec Osly (1038m), z ktorého sa naskytol pekný pohľad do údolia Studeného potoka, tečúceho od Zverovky v Roháčoch do Podbiela, kde sa vlieva do Oravy. Odtiaľto som pokračoval severozápadným smerom striedavo lesom i lúkami do širokého sedla so smerovníkom, s tabuľkou miestneho názvu Pod studienkami a ktorý bol voľne opretý o mladú borovicu. Pravdepodobne bol nepozornými lesnými robotníkmi pri zvážaní dlhých kmeňov smrekov vyvalený z určeného miesta. Severne od tohto miesta bolo rozsiahle rúbanisko, na ktorom zrejme prebiehala ťažba dreva. Bol to žalostný pohľad na zdevastovanú krajinu. Žiaľ, je to častým javom, s ktorým sa stretávam v posledných rokoch na rôznych miestach Slovenska. Musím konštatovať, že kultúra ťažby dreva v slovenských lesoch je na žalostne nízkej úrovni. Väčšinou končí odvozom guľatiny ťažkými mechanizmami, ktoré zanechávajú za sebou rozryté cesty, odreté a polámané živé stromy a haluzinu ponechanú krížom krážom po rúbanisku, ignorujúc turistické značky a trasy. Po dlhšom putovaní touto neutešenou krajinou som prišiel k turistickému informačnému miestu TIM (smerovník) s názvom Košariská. Odtiaľto som zahliadol dolinu Oravy a domy Tvrdošína a Nižnej na Orave. Po ďalšom krátkom odpočinku schádzam rozrytou lesnou cestou k ďalšiemu TIM Kovaľovo na rozhraní lesa a pasienkov nad Tvrdošínom. Po žltej značke schádzam pasienkami k dvoru PD Tvrdošín a cez neho do ulíc tohto okresného mesta na Hornej Orave. Na mestskom úrade si vybavujem povinnosť vyplývajúcu zo sčítania ľudu a informujem sa o možnostiach lacného ubytovania. Ochotná a milá úradníčka odporúča nový penzión Fortuna neďaleko centra na brehu Oravy. Po zložení batohu a osprchovaní odchádzam na krátku prehliadku mesta a dokúpenie potravín na ďalšiu cestu.
Sumár 24. dňa: dĺžka trasy 23 km, stúpanie 1250 m
25. deň: Z TVRDOŠÍNA CEZ ORAVSKÚ MAGURU DO SEDLA PRÍSLOP
Ráno pri pohľade z okna penziónu ma prekvapila hustá hmla. Po raňajkách na izbe a zbalení batoha som sa rozlúčil s milou vlastníčkou penziónu a vykročil do hmlistých ulíc Tvrdošína. Na moste cez Oravu som našiel modrú značku a vydal sa po nej do miestnej časti Tvrdošína zvaného Medvedzie, rodiska významnej slovenskej maliarky Márie Medveckej, ktorej diela sú vystavené v miestnej Galérii na jej počesť od roku 1979. Ulice v Medvedzí strmo stúpajú do juhovýchodných svahov Oravskej Magury. Pri najvyššie položených domoch sa predieralo slnko a zjavila sa aj modrá obloha. Dolu v údolí, najmä pozdĺž rieky Oravy, sa stále držala hustá biela hmla. Takáto inverzia je na Orave pomerne častá. Od posledných domov viedla široká udržiavaná poľná cesta ku kaplnke zvanej Krásna hôrka. Táto je drevenej konštrukcie a je osadená v peknom prostredí pred mohutnou skalou a medzi starým smrekovcom z jednej a mohutnou lipou z druhej strany. V ohradenom areáli kaplnky je umiestnené drevené súsošie sv. Cyrila a Metoda a početné lavičky pre pútnikov. Od kaplnky bol pekný rozhľad po okolí, najmä na mesto Tvrdošín, kde sa už začal každodenný ruch. Moja cesta pokračovala po modrej značke hore, už po menej udržovanej poľnej ceste smerom na Javorkový vrch (1076m). Tu sa nachádzal drevený prístrešok s možnosťou uchýlenia sa turistov pred zlým počasím. Pri príchode som sa pokochal širokým výhľadom juhovýchodným až juhozápadným smerom. Hmly nad Oravou sa rozplynuli, a tak som videl veľký úsek údolia Oravy s Chočskými vrchmi v pozadí. Okolité lúky ešte neboli pokosené, a tak hýrili pestrou farbou početných lúčnych kvetín. Vychutnával som si túto krásu oravskej prírody. Od Javorkového vrchu trasa modro značeného chodníka viedla striedavo lesom a lúkami až do sedla Pod Magurkou v hlavnom hrebeni Oravskej Magury. Tu som už pokračoval po červenej značke vedúcej hrebeňom Oravskej Magury od Oravskej priehrady pri Slanickej osade cez sedlo Príslop až do Zázrivej. Na najvyšší vrch východnej časti pohoria Budín (1221 m) som prišiel pred 13. hodinou. Bol najvyšší čas, aby som sa najedol, lebo už mi škŕkalo v žalúdku. Hoci som mal na mysli, že jedlo môže prilákať medveďa, najmä na jar, keď ešte nemá dostatok potravy v podobe lesného ovocia, môj hlad bol silný, a tak som sa predsa len najedol zo svojich zásob. Občas som pritom zapískal píšťalkou. Medveď našťastie neprišiel i keď si myslím, že v tých hustých lesoch okolo Budína sa určite zdržujú viaceré jedince. Posilnený som pokračoval po červenej značke cez kopce Šubovku a Prípor až na Badínsku hoľu. Tu sa naskytol pekný výhľad na severnú stranu do širokého údolia riečky Hruštínky s obcami Badín a Hruštín. Na mäkkom machu s týmto výhľadom som si ľahol a doprial si dlhší odpočinok v závetrí mohutného smreka. Po ďalšej hodinke cesty som prišiel k TIM Javorová, kde sa pripájala z južnej strany modrá TZT z Oravského Podzámku. Pokračoval som po červenej značke lúkami k vysielaču nad Hruštínom a odtiaľ zišiel do dôležitého cestného sedla Príslop k rovnomennému motorestu s možnosťou ubytovania. Turistická sezóna bola len v začiatkoch, a tak dobré a pomerne lacné ubytovanie som hneď mal k dispozícii. Aj keď som mal stan so sebou, dal som prednosť ubytovaniu s možnosťou sprchovania. Využil som aj stravovacie služby motorestu, aby som i proviant kúpený v Tvrdošíne ušetril na ďalší deň.
Sumár 25. dňa: dĺžka trasy 20 km, stúpanie 680 m
26. deň: ZO SEDLA PRÍSLOP CEZ KUBÍNSKU HOĹU, MINČOL A PARÁČ DO ORAVSKEJ LESNEJ
Motorest som opustil zavčas ráno o 5, 30 h, lebo ma čakala dlhá a náročná etapa. V tom čase ešte nikto nebol v motoreste, a tak som po dohode s personálom, ktorí odišli na noc do Hruštína, kľúče nechal na stole izby a vonkajšie dvere zabuchol. Moja cesta viedla po červenej značke lesom a pozvoľna stúpala. Na túto cestu som tiež mal spomienky, keď sme pred 5. rokmi s naším klubom robili lyžiarsky prejazd Oravskej Magury. Prejazd nebol úspešný, lebo krátko pred cieľom na chate pod Kubínskou hoľou sa mi v hlbokom a ťažkom mokrom snehu odtrhlo viazanie. Prejazd sme museli predčasne ukončiť a ja som sa musel vrátiť pešo do sedla Príslop. Spomínal som na nášho člena Dušana, ktorý mi vtedy zobral ruksak a ktorý po autonehode v r. 2009 podľahol ťažkým zraneniam. Bol to výborný kamarát, turista a športovec. Značkovaný chodník už vedie v kosodrevine a miestami sa naskytli výhľady do údolia Oravy v oblasti Dolného Kubína. Onedlho porast kosodreviny zredol a ja som sa ocitol pri smerovníku Sedlo Kubínskej hole v nadmorskej výške 1310 m. Tu sa pripája žltá TZT vedúca od chaty na Kubínskej holi. Spočiatku som mal v úmysli tam zajsť, ale po uvážení som si to rozmyslel a pre dĺžku cesty, ktorá bola ešte predo mnou som pokračoval po červenej značke na najvyšší vrchol Oravskej Magury, Minčol (1396 m). Tesne pred vrcholom som minul vrcholovú stanicu lyžiarskeho vleku známeho lyžiarskeho strediska na Kubínskej holi. Nestretol som tu ani človiečika, len stopy po nedávno ukončenej lyžiarskej sezóne v podobe rozhádzaných PVC pohárov a iných odpadkov. Smerovník na vrchole Minčola sa nachádza v kosodrevine s ojedinelými smrekmi ošľahanými vetrami. Z tohto miesta nie je žiadny výhľad a tu som opustil červenú značku zostupujúcu do Zázrivej a vydal sa zelenou spojkou k smerovníku Pod Minčolom. Ďalej som pokračoval po modrej značke vedúcej na Paráč a pol hodinu po poludní som prišiel do širokého lúčneho sedla s výhľadom na sever do Hruštínskej doliny. Smerovník neďaleko hornej stanice lyžiarskeho vleku označoval miesto ako Vasiľovská hoľa podľa obce vedľa Hruštína. Pri údolnej stanici vleku bolo vidieť veľkú rekreačnú chatu Oravská horáreň, často propagujúca svoje služby aj na bilboardoch v Bratislave. Leží v závere Hruštínskej doliny a vedie k nemu dobrá cesta pre osobné autá. Uvažoval som, že keď mi ešte bude zdravie slúžiť, prídeme sem v zime na nenáročnú lyžiarsku turistiku, pre ktorú sú tu ozaj ideálne podmienky. Fúkal tu prudký a studený severný vietor, a tak som si musel nájsť miesto na obedňajšiu prestávku v závetrí chatky pri hornej stanici vleku. Po obede som pokračoval v mojom putovaní hôľnatou krajinou až k vrchu Príslopec (1235 m). Tu sa hole končili a cesta pokračovala smrekovým lesom smerom na Paráč (1325 m). Táto časť Oravskej Magury je veľmi odľahlá a údajne vyhlásená za medvediu rezerváciu. Na Paráči, ktorého vrchol je zalesnený a smerovník bol ošarpaný a dávno neošetrený, som sa dlho nezdržoval a pokračoval zarasteným, pomerne slabo značeným chodníkom do sedla Hoľa, ktorým vedie lesnícka cesta pre autá zo Zázrivej do Oravskej Lesnej. Bol som spokojný, že tento úsek som zvládol šťastne bez stretnutia s medveďom, lebo v tejto oblasti, kde nie sú rušení, ich môže byť naozaj veľa. Slnko sa schyľovalo k západu a mňa ešte čakala cesta po hradskej do Oravskej Lesnej, lebo v týchto končinách som si netrúfal sám prenocovať v stane. Podvečer o pol siedmej som prišiel do Oravskej Lesnej už značne unavený. Ubytoval som sa v známom penzióne Severka, kde sme už v minulosti spali, keď sme sa zúčastnili tradičného turistického lyžiarskeho podujatia, zvaného Erdútsky horizont podľa niekdajšieho názvu obce Erdútka. Večer som si prezrel okolie pekného kostola sv. Anny, ktorý bol renovovaný v rokoch 1997-1998.
Sumár 26. dňa: dĺžka trasy 27 km, stúpanie 700 m
27. deň: Z ORAVSKEJ LESNEJ CEZ KYSUCKÚ VRCHOVINU DO TERCHOVEJ
Nasledujúce ráno som sa opäť zobudil do krásneho slnečného dňa. Pred 7. hodinou som opustil penzión Severka a od blízkej turistickej informačnej mapy so smerovníkom som sa vydal po žlto značenej trase hore dedinou juhozápadným smerom. Cestou som míňal krásne novovybudované rekreačné chalupy s nádherným výhľadom na okolité vŕšky. Pomyslel som si, “je to krásne miesto pre život alebo odpočinok”. Z tejto ilúzie ma však vyviedol miestny gazda, ktorého som požiadal, aby ma pri jednej z tých chalúp vyfotil. Ozrejmil mi skutočnosť, že len veľmi málo takých krásnych dní je tam, ako bolo v ten deň. Väčšinou je tam vraj daždivo a zima veľmi dlhá a posledná s mimoriadnou nádielkou snehu, ktorú miestni obyvatelia nestíhali odpratávať. Roztrúsené rekreačné chalupy sa tiahli až pod les, kde stála kaplnka a neďaleko od nej aj smerovník s miestnym názvom Macangov Beskyd. Z tohto miesta sa mi naskytol už výhľad na Malú Fatru s dominantným skalným Rozsutcom. Cesta ďalej viedla krásnymi horskými lúkami okolo chalupárskej osady Flajšová. Je to nádherný kút Slovenska, kde by naozaj bolo možné vychutnávať nádherné ticho hôr, ako o tom spieva Paľo Habera, pokiaľ ho nenaruší kvílenie motorových píl drevorubačov, ktorí v týchto končinách ťažia mohutné zdravé exempláre smrekov, ale aj jedlí, či smrekovcov, ako to bolo v ten pracovný štvrtok, keď som tadiaľ prechádzal. Vtedy som sa medveďov nemusel báť, lebo hluk píl a padajúcich stromov bol značný a všetka živá zver ďaleko utiekla. Tento hluk ma sprevádzal ešte dosť dlho, lebo v hore pracovalo viac skupín drevorubačov. Takto som postupne míňal smerovníky Pod Okrúhlicou (1105 m), Javorinkou (1210 m) i Kýčerkou (900 m), kde som si urobil obedňajšiu prestávku. Mohutný Rozsutec sa vypínal predo mnou na južnom horizonte a pred ním som rozoznával zalesnený hrebeň Púpova, najvyššieho vrchu Kysuckej hornatiny. Bol horúci neskoro jarný deň, keď som prišiel k smerovníku Kováčka (850 m). Tu sa pripája zelená značka vedúca od Bieleho potoka, časti Terchovej. Zvádzalo ma skrátiť si cestu tadiaľto do Terchovej, ale vzdialený brechot psov z osád po tej trase ma odradil, a tak som pokračoval ďalej po modrej značke do Terchovej. V týchto miestach bol pekný výhľad aj na severný horizont, kde dominoval vrchol Veľkej Rače. Pred ním v údolí sa trblietala hladina vodárenskej nádrže Stará Bystrica, ktorá zásobuje pitnou vodou široké okolie, najmä Žilinu a Čadcu. Obchádzal som lesnou cestou dlhý masív kopca Vojenné, kde sa tiež intenzívne ťažilo drevo. Pred 5. hodinou popoludní som prišiel k lazu Káčerovci, kde som si na lavičke pred krížom odpočinul. Bolo už pomerne neskoro a mňa ešte čakalo hľadanie lacného ubytovania v Terchovej, a tak som sa rozhodol opustiť modro značenú trasu do Terchovej vedúcu cez vysoký vrch Mravečník (993 m) a pustil som sa mimo značky, po širokej ceste dole cez osadu Horná Tižina do údolia potoka Struháreň. Tu som ešte ako ichtyológ robil výskum ichtyofauny, keď som bol zamestnancom Ústavu rybárstva a hydrobiológie. Pred príchodom do Terchovej mi jeden ochotný chalupár zo Žiliny poradil, kde nájdem dobré a lacné ubytovanie. Bol to penzión Dubec, nachádzajúci sa v polovici cesty medzi centrom Terchovej a osadou Biely potok. Majitelia boli veľmi ochotní a milí a hneď ma zaviedli do izby v podkroví so samostatnou kúpeľňou. Čakal ma deň odpočinku, a tak som si objednal nocľah na dve noci za veľmi prijateľných 12 Eur.
Sumár 27. dňa: dĺžka trasy 29 km, stúpanie 1100 m
28. deň: (5. odpočinkový) TERCHOVÁ - RODISKO JURA JÁNOŠÍKA
Ráno nasledujúceho dňa som si doprial dlhší spánok, keďže som mal odpočinkový deň. Odpočinok sa však týkal len ďalšieho pochodu, lebo inak som musel poprať svoje oblečenie, nakúpiť stravu na ďalšie dni a zájsť na poštu do Terchovej pre “poste restante” balík, ktorý som podal V Tatranskej Javorine. V ňom som mal stan, spacák, karimatku a ostatné tábornícke potreby. V ďalšom putovaní som totiž musel počítať so stanovaním v odľahlých končinách Veľkej a Malej Fatry, Strážovskej vrchoviny, Bielych a Malých Karpát. Po vykonaní týchto prác som navštívil blízku Jánošíkovu kolibu, kde som si dal pravé terchovské bryndzové halušky. Boli hneď k dispozícii, lebo sa tam varili aj pre celoslovenskú súťaž vo varení halušiek, ktorá práve prebiehala v Terchovej. Po krátkej poobedňajšej sieste som sa išiel prejsť za pamätihodnosťami Terchovej, ktorú som začal prehliadkou kostola sv. Cyrila a Metoda a dreveného Betlehema, diela tunajších rezbárov. Potom som zamieril k soche Jura Jánošíka, ktorá sa vypína na kopci nad obcou smerom do Vrátnej doliny. Bola odhalená v roku 1988 pri príležitosti 300. výročia narodenia tohto slovenského národného hrdinu a je dielom akademického sochára Jána Kulicha. Pokračoval som hore obcou a nestačil som sa diviť, koľko penziónov tu vzniklo. Nuž za posledné roky tu veľmi vzrástol cestovný ruch, a to nielen pre krásu okolitej prírody, ale aj vďaka početným kultúrnospoločenským a cirkevným akciám, ako Cyrilo-Metodské dni, Folklórne hudobné slávnosti alebo súťaž vo varení halušiek. V zime sem chodí veľa zahraničných lyžiarov, najmä Poliakov za výbornými lyžiarskymi podmienkami vo Vrátnej doline. Podvečer som sa vrátil do penziónu a keďže nasledujúci deň som mal včas ráno odísť, priniesol som na rozlúčku s vlastníkmi penziónu aj fľašku vína. Boli veľmi radi a vypytovali sa ma na ďalšiu trasu. Boli to už dôchodcovia a pán bol v mladšom veku členom horskej služby a oblasť Krivánskej Malej Fatry dokonale poznal. Poradil mi ako sa najlepšie dostanem do Párnice, cieľa mojej nasledovnej trasy. To som ale netušil, ako sa cez noc náhle zmení počasie.
Štefan Nagy
Jilemnického jarná 25-ka
Považská Teplá,
22. 4. 2012
Klub slovenských turistov MANÍN Považská Teplá zorganizoval dňa 22. 4. 2012 turistické podujatie Jarná Jilemnického 25-ka. Prečo práve Jilemnický? Pretože známy slovenský spisovateľ Peter Jilemnický v danej oblasti žil a pôsobil.
Organizátori tento rok pripravili tieto trasy pre peších účastníkov:
Pre cyklistov pripravili trasu v dĺžke asi 60 km, ale presné lokality pohybu účastníkov nepoznám.
V nedeľu 22. 4. 2012 bolo slnečné počasie, popoludní okolo 16.00 h sa vyskytla asi 5 minút trvajúca dažďová prehánka. Teplota dosahovala hodnotu 17 - 20 °C.
Na kontrolách bol k dispozícii čaj. Bolo možné si zakúpiť aj pečenú klobásu, čapované pivo, destiláty. V bývalej škole v Kostolci bolo možné si vybrať z rozmanitej ponuky jedál.
V cieli každý účastník obdržal odznak pochodu a prípadne pečiatky do preukazov. V cieli bolo možné si dať guláš, rôzne nápoje. Bolo tam aj viacej predajných stánkov s rôznym sortimentom (syry, cukrová vata, turistické vybavenie, sladkosti a iné). Aj tento rok bola bohatá tombola (približne 100 cien).
Zúčastnilo sa 3335 turistov a kôň. Medzi účastníkmi bolo aj veľké množstvo psov rôznej rasy, farby a veľkosti, ale tieto počty organizátori nemali podchytené. Ďalší, už 37. ročník, sa bude konať 20. 4. 2013.
Bratislava, 24. 4. 2012, Jozef Karovič
Pochod medláneckých ježibab 2012
Klub českých turistov FÉNIX Brno dňa 28. 4. 2012 organizoval turistické podujatie pod názvom Pochod medláneckých ježibab. Tento rok boli pripravené 2 štartovacie miesta. Trasy boli tieto:
Štart Medlánky:
Medlánky - U obrázku - Velká Baba - Jinačovice - Senařov - Trnůvka - Tři Kříže - Veverská Bitýška - Jarošův mlýn (15 km)
Po štarte v Medlánkach boli ďalšie možnosti pokračovaní z Jarošova mlýna po trasách uvedených nižšie: 15 + 12 = 27 km, 15 + 18 = 33 km, 15 + 23 = 38 km, 15 + 35 = 50 km
Štart Jarošův mlýn:
Bolo slnečné počasie s teplotou 28 °C.
V cieli sme dostali pamätný list, chlieb s masťou a cibuľou, k dispozícii boli rôzne pečiatky do vanderbuchov a rôznych záznamníkov.
Tento rok mala hlavné slovo ježibaba Melánia. Je stredného veku, má 350 - 450 rokov. Pohybuje sa v oblasti mlynov Bieleho potoka. Je veľká priateľka ježibaby Mandragory, ktorej pomáha s občerstvením na stoloch. Pečie výborné koláče. Múku získava z miestnych mlynov. Zvyšné koláče po zletoch nachádzajú deti z okolitých obcí nečakane vo svojich školských aktovkách.
Okrem Melánie sa podielali na podujatí aj ďalšie medlánecké ježibaby: Hromnice, Chvějka, Mandragora, Diskoška, Pylesoska a Vlasatice. Tieto boli predstavené vlani. Na podujatí sa zúčastnilo 90 turistov.
Bratislava, 29. 4. 2012, Jozef Karovič
Viete:
Malé množstvo alkoholu potláča strach zo zlyhania. Človek potom rozmýšľa kreatívnejšie.
Vedeli by ste povedať, čo spája mincu, rýchlosť a lyžičku? Ak si myslíte, že striebro, máte pravdu. Túto a ďalšie otázky dávali ľuďom vedci z Univerzity v Illinois, aby zistili, ako na nich vplýva malé množstvo alkoholu.
Lepšie a rýchlejšie
Testy robili na 40 mužoch, z ktorých polovica vypila dve veľké pollitrové pivá a polovica nepila nič. Výsledky boli pomerne prekvapujúce. Tí, ktorí pili alkohol, správne vyriešili o 40 percent viac otázok a priemerne im to trvalo dvanásť sekúnd, kým úplne triezvym mužom 15,5.
"Tento výskum vôbec prvýkrát ukazuje, že alkohol má vplyv na tvorivé riešenie problémov," napísali výskumníci v správe, ktorú zverejnili v magazíne Consciousness and Cognition.
Na základe výskumu tvrdia, že alkohol síce spomaľuje analytické myslenie, ale tým umožňuje lepšie vyniknúť kreatívnemu spôsobu rozmýšľania. To je u úplne triezvych potlačené. "Myslíme si, že keď ste príliš sústredení, môžu vám unikať doteraz neznáme alternatívy," hovorí podľa Daily Telegraph spoluautorka štúdie Jennifer Wileyová. Zjednodušene povedané, podnapití ľudia sa menej boja zlyhania, a preto neváhajú využiť aj nové spôsoby riešenia problémov.
Vedci však zdôrazňujú, že túto štúdiu robili len na ľuďoch, ktorí boli mierne opití. Pri ťažších alkoholických stavoch sa už schopnosť správneho riešenia problémov výrazne zmenšuje.
Vzdelané pijú viac
Súvislosť medzi alkoholom a inteligenciou už pred dvoma rokmi nepriamo skúmali výskumníci z Londýnskej školy ekonomiky. Zistili, že dievčatá, ktoré majú v detstve lepšie známky ako svoje rovestníčky, majú až dvakrát väčšiu šancu, že v dospelosti budú denne piť alkohol. Táto korelácia platí aj u mužov, no nie je taká silná.
Matúš Krčmárik, Sme, 12.4.2012
Najvyššou kostolnou vežou v Bratislave je veža Dómu sv. Martina. Pôvodne bola súčasťou mestského opevnenia a plnila funkciu obrannej bašty. Vežu viackrát prestavali a po požiari v roku 1833, ktorý spôsobil blesk, v rámci následnej opravy nadobudla vďaka architektovi Ignácovi Feiglerovi st. novogotický vzhľad. Veža v súčasnosti dosahuje výšku 85 m.
Bratislavský Kuriér, História Bratislavy, www.bakurier.sk
pre MKD pripravil Pavol Šoula
Keď piješ, musíš poznať mieru! Inak by si toho mohol vypiť málo.
Nikdy neposudzujte človeka podľa jeho priateľov! Spomeňte si na Judáša.
Nediskutuj s hlupákom - ostatní by si vás mohli pomýliť.
Láska, ktorá nikdy nebýva vzájomnou, je láska k vlasti.
Boh vymyslel sen, diabol budík.
Ak sa chceš oženiť s múdrou, peknou a bohatou - tak sa musíš oženiť tri razy.
Je zaujímavé, akí sú k vám ľudia milí, keď vedia, že odchádzate.
Sponzor je človek, pre ktorého je jednoduchšie rozlúčiť sa s peniazmi, ako vysvetliť kde ich vzal.
Dobrá sekretárka musí správne reagovať na tri povely: "Sadni!" "Ľahni!" "Fax!".
V dôsledku inpotencie ešte nikto neumrel! (...ale sa ani nikto nenarodil!)
Čierne pivo je podstatne lepšie ako svetlá budúcnosť.
Na svojich chybách sa učíme, na cudzích robíme biznis.
O korupcii vo vláde sa zásadne vždy hovorí v minulom čase.
Genetický paradox: Väčšina žien ma geniálne deti a manželov idiotov.
Žena je ako reflektor na aute. Vlastný poslúži, cudzí oslní.
Tajomstvo úspechu je úprimnosť. Ak ju viete predstierať, máte vyhrané.
Lepšie sa spolupracuje s opitým profesionálom ako s triezvym idiotom.
Nemožno dať všetkým všetko, lebo všetkých je veľa a všetkého je málo.
Parohy najlepšie rastú na lysine...
Mlčanie je jediné zlato, ktoré ženy nemajú rady.
Život náš núti robiť niektoré veci dobrovoľne.
Pohádať sa so ženou, je to isté ako navštíviť zubára. Alebo je to veľmi bolestivé alebo veľmi drahé...
Niektoré moderné lieky sú také účinné, že ich môže užívať len celkom zdravý človek!
Jeden dobrý vtip, to je dodatočných 5 minút života (ukradnutých z pracovného času).
Akokoľvek veľa by si pracoval, vždy sa nájde debil, ktorý pracuje menej a zarába viac.
Ak niekto robí vašu prácu za vás, znamená to iba toľko, že vy ste šéf.
Neodkladaj na zajtra to, čo možno vypiť dnes!
Čo môžeš urobiť dnes, odlož na zajtra, možno to už nebude treba.
Mozog nie je prsník. Silikónom ho nevylepšíš.
Realita je ilúzia spôsobená nedostatkom alkoholu.
Ona nie je škrata! Ona jednoducho dobre vyzerá vo všetkom, okrem zrkadla.
Rýchlo jazdíš - pomaly ťa ponesú.
Ženy zvyčajné nechápu, že pomocou kozmetiky síce možno zvýrazniť krásu, no nemožno ju vytvoriť.
Stredný vek je vtedy, keď už chápeš, že nedokážeš zmeniť tento svet, no ešte ťa to trochu rozčuľuje.
Naša závisť trvá vždy dlhšie než šťastie tých, ktorým závidíme.
Ak vás po nociach trápi svedomie, spite cez deň.
Najlepší spôsob ako prinútiť ženu aby vás pozorne počúvala, je hovoriť zo sna.
Babie leto je výsledkom neopodstatneného feminizmu.
Alkohol je metla ľudstva, ale jednotlivcom neškodí.
Hlúpi ľudia mlčia, lebo nevedia nič. Ja mlčím, lebo viem svoje.
Žena je ako košeľa. Až keď ju máš na krku, vieš, čo je to za číslo!
Z muža urobí opicu alkohol, zo ženy móda.
Dnes môže človek s diplomatkou ukradnúť oveľa viac ako s pištoľou.
Z pošty od priateľov zozbieral Bahuro
POZOR: zmena termínu konania Pochodu ŠPCH
Turisti zo Špačiniec, ktorí organizujú 100-kilometrový Pochod ŠPCH, oznamujú, že z organizačných dôvodov nemôžu usporiadať toto turistické podujatie v termíne, ktoré bolo zverejnené v turistických kalendároch a oznamoch, ale musia termín zmeniť. Budú ho organizovať o týždeň skôr, teda v sobotu a nedeľu 18. - 19. 8. 2012, ostatné informácie týkajúce sa pochodu sa nemenia. Organizátori sa ospravedlňujú za túto nepopulárnu zmenu a prosia, aby ste informáciu o tejto zmene poskytli čo najväčšiemu počtu potenciálnych záujemcov o účasť na tomto podujatí. Bližšie informácie môžete získať u Pavla Nádaského, e-mail: nadasky.pavel[zavináč]azet.sk. Táto informácia bude zverejnená aj na internetových stránkach Malokarpatského Diaľkoplaza.
Pavol Šoula
júl 2012 - Malé Karpaty a okolie:
5.7.2012 SPOZNÁVANIE
ZÁHORIA 12. ročník
(štvrtok) KST Sobotište
Trasa: Sobotište - Vrbovce - Ostrý vrch, veterná elektráreň
Štart: Sobotište, 6.00 h
Vedúci: Ing. Juraj Koba, 906 05 Sobotište 72, tel.: 034-628 2716, 0904-212 381
21. - 22.7.2012 Vodné mlyny
Malého Dunaja 21. ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda
Trasy: cyklo: 188, 102 km
Štart: Dunajská Streda, Kultúrny dom, 21.7., 7.30 h
Iné: možnosť ubytovania
Informácie: KT RODINA, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
mobil: 0949-763 590, internet: www.ktrodina.com
e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk
21.7.2012 ZA ŠTEFÁNIKOM NA
BRADLO 18. ročník
(sobota) KST Sobotište
Štart: Sobotište 6.00 h
Cieľ: Bradlo, 11.00 h
Vedúci: Ján Oravec, 906 05 Sobotište 371, tel.: 034-628 2328, 0907-649 935
RNDr Svetozár Štefeček, Hollého 743, 905 01 Senica, tel.: 034-651 6191
(Miestna org. astronómov amatérov Sobotište), tel.: 0903-105 735
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.