MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

6/1999

Dovidenia v Brezovej, diaľkoplazi

Prvý júnový víkend, dlhé roky, už tradičné stretnutie turistov diaľkoplazov. Nie je tomu inak ani tohto roku, poslednom roku tisícročia s jednotkou na začiatku. V tomto roku sme ako usporiadatelia neprišli s ničím novým, neplánujeme ani žiadne prekvapenie, počasie sme tam hore u môjho menovca objednali dávno pred termínom, dúfajme, že nám vyjde po vôli. Kontroly budú na svojich klasických miestach a aj v klasickom obsadení. Tu si treba všimnúť hlavne kontrolu na Troch Kamenných kopcoch, ktorá tam už skoro zapustila korene a bez nej si už prvú časť stovky ani nevieme predstaviť. Ako budeme pokračovať ďalej, priamoúmerne sa budú stavy pochodujúcich zmenšovať, takže kontrolu na najvyššom bode stovky, na Vápennej, uvidia len tí vytrvalejší. To ale neznamená, že všetci z nich prídu až tam, až do reštaurácie Buková. Je to vzdialenosť aj medzi bratmi 70-kilometrová a v noci ešte o desať km naviac.

To preto, lebo odtiaľ nieto žiadneho spojenia a bez spojenia nieto vedenia. Do Smoleníc na stanicu je to tých 10 km. Nuž a tu sa láme "chleba". Odtiaľto pokračujú len tí naj... či už vytrvalí alebo odhodlaní alebo "zaťatí". Tých približne 18 km k ďalšej kontrole na Dobrej Vode je pre toto zdravé jadro "malina", pre Ferka M. od stanice Buková zase prechádzka, z ktorej ju pravidelne vypúšťa /myslím tým DV/.

Ten, kto už vidí z kopca Dobrú Vodu, či už živý alebo poloospalý, tak ten tam musí prísť aj keby už ani borovičku nemal. Na tomto úseku je dobre držať sa každého, kto to tu aspoň trochu v noci pozná. Keď neprídete veľmi neskoro, možno že uvidíte a počujete kontrolu zloženú zo známej Trnavskej trampskej osady "Stracená stopa". Ale čím neskoršie, tým nemej hlasu majú.

Kto už prišiel až sem, snáď by tu neskončil. Veď do Brezovej je to len kúsok, "coby dup" a tam sa na Vás teší teta Elza, tak ako veľa rokov dozadu. Nuž a to jej nemôžete spraviť, aby ste ju neprišli pozrieť. Veď jej bude smutno.

Tak a to je itineár pre rok 1999 !
  Za organizátorov - Peter Minárik

Poradie účastníkov po 25.ročníku T-100

Reprezentačný prieskum turistickej verejnej mienky o pripravenosti na 26. ročník Trnavskej stovky

Otázky:

1. Ako si sa pripravoval na 26.ročník T-100 ?
2. Prezraď, aký máš doping pripravený na tento rok ?
3. Aké máš svoje vlastné skúsenosti z tohoto pocho du: jesť či nejesť, piť či nepiť, spať či nespať a pod.
4. A čo na druhý deň po stovke, čo na to manželka, milenka a čo tvoje okolie ?

Odpovede:

Celo Radványi /20 účastí, z toho 19 úspešných/

1. Chodil som. Teraz, v poslednom čase, ako sa to módne hovorí, robil som s Petrom Valachom časť Štefánikovej magistrály z Fačkovského sedla po Kremnické Bane a kúsok Veľkej Fatry, kde som ešte nebol /Drienok/.
2. Aké mám skúsenosti ohľadom konzumácie na pochode, jednoducho poviem, že neviem. V podstate konzumujem všetko, hlavne v prvej polovičke, potom už jedenie zvlášť nechutí. Niektorí po večernom mastnom guláši a podobných jedlách majú málo papiera, prípadne sa im prevracia žalúdok. Viem, že vlani som pomerne málo jedol, takže sa to na mne prejavilo a ja som nakoniec vzdal.
3. Aký doping pripravujem? Neviem či je na stovke povolený? V podstate niečo také, ako môj konkurent, Peter Obdržálek. Zo začiatku dosť piva a podobne, potom je už dobrá aj obyčajná voda.
4. Čo po stovke? Ako už starý somár hádam mal by som sa urýchlene pripravovať na ďalšiu stoku, ale keďže v podstate diaľkové pochody neobľubujem - robím ich, myslím stovky, jeden až tri do roka, nič moc. Zo soboty na nedeľu tuším sa u nás pripravuje smutná akcia - jeden od nás, známy svojím psom Arkom, ktorý nám zožral tatársky biftek, Lacovi Vitekovi ml. dokonca aj sedací úväz a skoro jeden spevníček trampských pesničiek - Mišo Borovan sa lúči so slobodou. Predstavte si, skombinoval si svadbu spolu s narodeninami. Nechcem byť sprostým, ale je to blbec. Ak budem schopný, prípadne nebudem mať pevnú vôľu /je to na Dobrej Vode v tom termíne, ako tade prechádza Trnavská stovka/, tak ich navštívim na našom táborisku.

Jozef Rosina /20 účastí, z toho 17 úspešných/

1. V priebehu roka som sa ako aktívny športovec venoval svojmu športu, ktorý je veľmi odlišný od diaľkových pochodov. Špeciálnu prípravu začnem asi tri týždne pred samotnou stovkou /cca v druhej polovici mája/. Bude sa skladať z kratších túr na rozchodenie, tak 30 až 40 km. V rámci týchto túr okrem iného si po častiach prejdem celú trasu Trnavskej stovky, najmä úseky, ktoré sa idú v noci, aby som potom zbytočne neblúdil.
2. Nijaký špeciálny doping nepoužívam. Veľmi dobre na mňa však pôsobí pred pochodom a počas neho spomínať s priateľmi a známymi na predchádzajúce ročníky, ktoré sa nám vydarili. Pretože dôjsť na T-100 do cieľa je otázka najmä psychickej pohody - keď je človek v pohode, aj nohy lepšie fungujú!
3. Pred pochodom ísť spať v obvyklom čase, aby sa nenarušil bežný rytmus dňa. Ráno vstať, zjesť ľahké raňajky a v prvej fáze pochodu medzi Bratislavou a Pezinskou Babou desiatu. Na Babe sa dobre najesť, aby človek vydržal až po Bukovú, kde obvykle býva dobré občerstvenie. Potom sa najesť až v cieli. Veľmi dôležitý je pitný režim, najmä ak je také horko, ako bolo vlani. Pivu sa nevyhýbať, zato tvrdému alkoholu áno! Počas pochodu nerobiť príliš dlhé prestávky, lebo čím je človek unavenejší, tým dlhšie trvá rozchodenie. Svojím tempom pravidelne šliapať až do cieľa! Nezabúdať ani na ovocie a sladkosti /čokoláda/ kvôli energii a osvieženiu.
4. Po asi desiatich príchodoch z T-100, kedy manželka tvrdo v nedeľu dopoludnia vyžadovala odo mňa domáce práce, v posledných rokoch rezignovala. Môžem sa teda dovliecť zo stanice domov, okúpať sa a odobrať do postele. Po pár hodinách dostanem bez výčitiek aj nedeľný obed. Manželka sa tiež raz zúčastnila T-100 a to v roku 1992. Prišla až po Sološnicu, ale tam to vzdala. Odvtedy je odporkyňou všetkých diaľkových pochodov! Aj mňa každoročne odhovára, ale neúspešne. Po absolvovaní stovky ma obdivujú deti, môj 73 ročný otec a kolegovia v robote, ktorí sa každoročne zastrájajú, že o rok pôjdu aj oni. Zatiaľ však chodím sám ...

Karol Šulek - 18 úspešných účastí

1. Takto ja trénujem: rum a pivo pijem.
2. Káva, rum a pivo.
3. Jesť a piť všetko, čo si moje telo zažiada a spať iba za pochodu.
4. Moja manželka mi hovorí, že moja práca po stovke nestojí za veľa a preto ma posiela k vode /a ryby sú nemé/.

Bahurinský Ľudovít - zatiaľ jeden pokus po Bukovú

1. Dôkladne, kilometre pribúdajú.
2. Na druhýkrát to chcem naozaj dokončiť a nie prebufetiť. V batohu demeňovku a hlavne Budišskú.
3. Jesť a piť uvážlivo, hlavne nespať !!!
4. V šenku v Mierovej kolónii /Bratislava/ ma už budú čakať so šampanským domáci a bezdomovci, takže buď ho vypijeme po úspešnom ukončení alebo ja osobne dodám 5 fliaš za opätovné neprejdenie  

Chrapčiak Vlado - 13 úspešných účastí

1. Nuž pripravoval som sa na tú našu stovku nasledovne: Boli to hrebeňovky Veľká Fatra na bežkách, Kremnické vrchy na bežkách, májové Západné a Vysoké Tatry /okolie Podbanského/. Do stovky mám v pláne ešte si prejsť časť Krivánskej M. Fatry
2. Doping mám osvedčený a vyskúšaný - Hašlerky
3. Pitný režim závisí na počasí. Najdôležitejšie je stále ísť a neostať oddychovať, lebo človek môže stvrdnúť.
4. Manželka po stovke je najspokojnešia, lebo má odo mňa dva dni pokoj.  

Kadlec /Kako/ - zatiaľ jeden pokus po Bukovú

1. Koncom marca som bol v tréningovom kempe T.O. Stratená stopa na Čiernom potoku. Teraz už len dolaďujem formu v Bierose. Dúfam, že to pomôže úspešne zvládnuť tento pochod roku.
2. Verím vo víťazstvo. Verím, že konečne zdolám pre mňa už magickú hranicu 100 km. To je môj asi jediný doping. Povolený.
3. Chleba, rožky a pivo sú moji najväčší nepriatelia na takýchto diaľkových pochodoch. Ani dlhšie prestávky mi nevyhovujú. Týchto chýb sa chcem tento rok vyvarovať.
4. Čo po stovke? Na túto otázku budem vedieť odpovedať až 7.júna. Zatiaľ som žiadnu stovku nezdolal.  

Peter Obdržálek - 18 úspešných pokusov

1. Ako vždy, zopár pochodov predtým v Malých Karpatoch, väčšinou tak po 35 km. Inak žiadna zvláštna príprava. Až na budovanie tukových zásob na bruchu.
2. To by sme sa mali opýtať Petra Minárika my všetci, účastníci pochodu a nie aby nám on dával takéto otázky. Naliať mu aj tak nemôžeme, veď šoféruje.
3. Zásada je jesť, aby si vládal (aj keď sa ti nechce, čo je môj prípad), piť, aby sa ti to zdalo aspoň trošku kratšie (ale nie tri hodiny na Pezinskej Babe, môže to zle dopadnúť), nespať (po spánku si malátny) a usilovať sa vytvoriť si na začiatku časovú rezervu, t.j. po Babu sa veľmi nezastavovať, flákať sa možno až za Vápennou (s výnimkou kontroly pod ňou - ak za to stojí), potom to už nejako dorazíš.
4. Väčšinou som "mŕtvy" a smradľavý, takže okolie vlastne ani nemám. 

 

Jozef Rosina 

Pravidelný účastník Trnavskej stovky  

Po Celovi Radványim druhým účástníkom s najpočetnejšími štartami na tomto pochode sa radí Jozef Rosina. Tento trnavský "turista" sa celkovo zúčastnil 20 ročníkov a cieľ videl 17-krát, čo znamená, že prešiel na tomto pochode už 1700 km. Jozef nie je klasický turista a okrem Trnavskej stovky ho nie je vidieť prakticky na žiadnom inom pochode. Preverovali sme si jeho aktivity a zistili sme nasledovné zaujímavé veci.

Jozef Rosina je hrajúci tréner badmingtonistov AŠK Slávia Trnava a člen správnej rady Slovenského zväzu badmingtonu. Bol jedným zo zakladaľov jeho organizovanej podoby na území Trnavy. Je zaujímavé prečo sa badmington napriek tomu, že existuje už 25 rokov na špičkovej úrovni, nedostal do povedomia Trnavskej športovej verejnosti? V tejto súvislosti si musíme však uvedomiť, že od sedemdesiatych rokov kráľuje v povedomí Trnavčanov jednoznačne futbal a hádzaná. Tak potom tzv. "neolympijské" športy išli stranou. Neboli na ne skoro žiadne financie a žili alebo lepšie povedané živorili len vďaka obetavcom.

Badmington je v súťažnom meradle čisto halový šport, vonku nie je možné ho hrať, pretože aj najmenší závan vetra dokáže zmeniť smer letu loptičky, košíka. Košíky sú vyrobené z pravého peria a majú korkovú hlavičku a sú veľmi ľahké. Lietajú veľmi pomaly a na úder je potrebná značná sila. Kurt má rozmer 13,40 x 6,10m.

V roku 1988 sa po prvý raz tento šport prezentoval na olympijských hrách v Soule, ale len ako ukážka nesúťažnou formou. Oficiálna premiéra bola v roku 1992 v Španielskej Barcelone. Nuž vďaka tomu sa tento šport, dúfame, dostane na Slovensku viac do popredia, pretože ako každému olympijskému športu sa venuje zvýšená pozornosť. A na svojich tretích olympijských hrách v roku 2000 budeme mať aj my účastníkov v tomto športe.

Jozef Rosina si preto vyrovnáva na tradičnej T-100 svoj deficit kontaku s prírodou a dokazuje, že aj po 20 rokoch účasti na T-100 ešte stále nepatrí do starého železa a nejaká tá stovka mu nemôže robiť žiaden problém. Prajeme mu, aby nerušene, v poriadku zdolal aj tento ročník a dotiahol sa na turistov, ktorí sú v hodnotení pred ním. Nejakého Obdržálka alebo Radványiho sa nemusí vôbec obávať. Viď vlaňajší ročník.

Peter Minárik 

Ako som sa stal stovkárom

Kedysi dávno, pred dvadsiatimi piatimi rokmi, mi jeden kamarát nadšene rozprával, ako bol na stokilometrovom pochode z Bratislavy do Brezovej. Nasledujúci rok išiel znovu a ja ako osemnásťročný mládenec plný síl som sa vybral s ním. Keď to dokáže on, skúsim to aj ja. Mal som pred stokilometrovým pochodom veľký rešpekt, vôbec som nevedel, o čo ide. Všetky útrapy pochodu som dokázal prekonať a na svoj veľký údiv som prišiel do cieľa.

Pamätám si však, že najviac som trpel kvôli "vlkovi" /zaparená riť, pozn. autora/. Keď sme prišli na stanicu do Brezovej, pýtali sme sa JuDr.Nemeša, vtedajšieho predsedu HO Slávie, kde je najbližšie ZOO, aby sme tam mohli vypustiť svojich vlkov. Odvtedy som už nevynechal ani jeden ročník Trnavskej stovky. Toto podujatie má takú neopakovateľnú atmosféru, ža celý rok sa vždy teším na prvý júnový víkend a počítam mesiace, ktoré dovtedy chýbajú. Na iné diaľkové pochody nechodím, pretože sa aktívne venujem inému športu. Ale Trnavskú stovku vynechať nemôžem!

Zažil som rôzne stovky. Ročník 11-ty, keď horolezci zo Slávie prestali pochod organizovať a Bratislavčan Juraj Hromkovič podujatie pre hŕstku skalných zachraňoval. Kontroly sme si robili vtedy sami a cieľ bol na stanici v Trnave. Niekoľko ďalších ročníkov, keď T-100 začali organizovať turisti z Tatrachemy a končilo sa na podnikovej chate na Jahodníku. A posledné ročníky, kedy sa stovka obnovila vo svojej pôvodnej podobe, čo sme ocenili najmä my skalní. Zažil som stovky, kedy boli ukrutné horúčavy, naposledy v roku 1998, ale i také, keď ma prietrž mračien doslova spláchla Peknou cestou až do Krasňan /1992/ a bolo po pochode. Zažil som ročníky, keď na štarte boli stovky ľudí a mnohí z nich aj prišli do cieľa /1975, 1976/, ale i také, keď kvôli zlému počasiu do cieľa dorazili len tí najodolnejší. Všetky však boli nesmierne krásne a rád na ne spomínam. Keď sa obzriem dozadu, nechce sa mi veriť, že som T-100 pokoril už 17.krát, pri dvadsiatich účastiach. Je to prekvapujúce a sám sa čudujem, čo ma každý rok núti postaviť sa na štart. Je to zrejme túžba dokázať si, že hoci roky nezadržateľne pribúdajú, človek ešte dokáže sám sebe, že nepatrí do starého železa. A je to tak trochu aj tým, že dnešný spôsob života pri televízore a pri počítačoch ma nikdy nebavil. Zato cestovanie, športovanie áno. Dnes už málokto je ochotný dobrovoľne siahnuť si až na dno svojich síl, aby prekonal sám seba a nie je na to ani veľa príležitostí.

Veď dnešok prináša poväčšine iba návody ako si spríjemniť a spohodlniť život. Trnavská stovka naopak dáva príležitosť každému záujemcovi, aby si prekontroloval každoročne svoje fyzické sily, ale najmä psychickú odolnosť a vytrvalosť. Dnes ľudia chcú mať všetko ihneď. Odnaučili sa trpezlivo dopracovávať sa ku každodenným radostiam. Kto si prešlape stovku, vytrénuje si trpezlivosť natoľko, že akékoľvek ťažkosti každodenného života /napríklad chodenie a vybavovanie po úradoch/ mu pripadajú úplne smiešne a ľahké. A verte mi, takýto tréning trpezlivosti by som odporúčal každému aspoň raz do roka. Že sa pri tom potrénujú aj iné vlastnosti organizmu, je vítané. A preto som sa stal stovkárom!

V rôznych spoločnostiach ľudí som častokrát rozprával o Trnavskej stovke ako jej nadšený propagátor. Ohlasy prítomných boli rôzne - od klepkania si prstom po čele až po živý záujem. Pritiahol som k T-100 niekoľkých svojich priateľov i brata. Myslím, že som im tým neuškodil.

Čo povedať na záver? Dal som si cieľ prejsť T-100 dvadsaťkrát, ak bude zdravie slúžiť. Som rád, že sa tam okrem vyššie uvedených zážitkov stretnem s ľudmi, ktorí robia tiež stovku stovkou. Za všetkých spomeniem svojho dlhoročného spolupútnika Petra Poláka, Svetozára Krnu z Bratislavy, organizátorov pod vedením Petra Minárika, horolezcov zo Slávie Trnava na čele s Jankom Trubačom, niekdajším rekordérom stovky a mnoho ďalších. Všetkým želám pevné zdravie a ešte veľa pekných kilometrov v Malých Karpatoch a inde na turistických chodníkoch a skalách.

Ján Rosina

PO STOPÁCH ČASU

Zaniknuté pochody a pochody s dávnou tradíciou

Sklárska 45-ka 

Po celý čas organizoval Sklársku 45-ku KST Skloplast Trnava pod vedením Petra Badu. Celkovo bolo úspešne zorganizovaných 12 ročníkov v rokoch 1986 až 1997. Pochod mal stabilný termín konania a to v poslednú júnovú /preddovolenkovú/ sobotu. Udržal si ho po celý čas, tak ako i stabilnú trasu, ktorá nebola zmenená ani v detailoch. Pochod mal tak isto pravidelné kontroly a to na týchto miestach : K1 - Záruby, K2 - Jahodník, K3 - Zabité, K4 - Rosnička, K5 - Kršlenica, K6 - Čierna skala. Cieľ bol na Jahodníku na chate Skloplastu.

Pochod hoci nepatril medzi najdlhšie, rozhodne patril medzi najťažšie vzhľadom na prevýšenie a aj na časté pravé letné počasie.

Napriek tomu prišlo na štart, napr. v 3.ročníku, 54 účastníkov. Pochodu sa celkovo na 12 ročníkoch zúčastnilo 341 turistov, z toho bolo 25 žien. Považujem za potrebné vyzdvihnúť, že napriek spomínanej obtiažnosti pochod počas 12 rokov neukočili iba tri ženy a 11 mužov.

Najrýchlejšie trasu zvládol v 2.ročníku /1987/ Jožko Sedláček z Boleráza, keď sa v cieli objavil za 6 hodín a 4 minúty.

Najviac účastí na tomto pochode si zapísali nasledovní turisti:

  Peter Bada  

Kostolík z päťdesiatkorunáčky  

Poznáte naše peniaze? Tak potom určite viete, aký kostolík je zobrazený na našej päťdesiatkorunáčke. Hoci je na nej stranovo obrátený, možno ho spoznáte. Zahľaďte sa naň a rozmýšľajte.

Je to kostolík sv. Michala v Drážovciach pri Nitre. Patrí k významným krajinným dominantám nitrianskeho okolia, pretože stojí na strmom výbežku Zoborských vrchov, spadá k obci Drážovce. Najnápadnejší je, ak prichádzate do Nitry od Topolčian alebo od Hlohovca.

Kostolík patrí k najvýznamnejším a najstarším románskym kostolom na Slovensku, ktoré sa nachádzajú v šírom okolí Nitry, ako je kostol sv.Juraja v Kostolanoch pod Tríbečom, sv.Štefana v Kolíňanoch a sv.Štefana v Párovciach v Nitre. Kostol postavili začiatkom 12.storočia a patrí k majetkom Zoborského kláštora. Je to najstarší tzv. pánsky kostol u nás. Stojí na mieste románskeho hradiska z mladšej doby hradiskovej. Archeologický výskum odhalil v jeho blízkosti radové kostrové pohrebisko z 11.-13.storočia. Kostolík podľa záznamov bol niekoľkokrát opravovaný /v rokoch 1780, 1829, 1900, 1932/.

Pôvodný pôdorys je predmetom súčasných archeologických výskumov. Po nich ho čaká celková rekonštrukcia. Kostolík sa už dnes pravidelne nevyužíva. Omše tu bývajú iba dvakrát do roka - na sv.Michala a na sviatok Ducha.

Ku kostolíku je prístup aj po turistických značkách z Nitry, po modrej i zelenej, s krátkou odbočkou ku kostolíku. Je odtiaľ pekný výhľad na Nitru, Zobor a celý Považský Inovec až do Topolčian.

Je to nenáročná túra vhodná na rodinný výlet, v ktoromkoľvek ročnom období.

  Peter Minárik

70 rokov od objavenia jaskyne Driny

Krasovité útvary na Havranici, Veterlíne, či Čiernej skale pútali pozornosť najmä obyvateľov okolitých obcí už dávno v minulosti. Najväčší záujem bol o "dieru" vo výbežku Cejtacha, ako sa nazýval Drinkový vrch. Prví sa do nej spustili pravdepodobne nemeckí vojaci, ktorí počas Prusko - Rakúskej vojny /v roku 1866/ táborili v okolí. Neskôr sa spomínajú i talianski robotníci.

Systematickejšie práce na vyčistení začali až v roku 1920, zásluhou Smolenických chlapcov. Boli to miestni "nadšenci" - Imrich Vajsábel, Ján Banič, ktorý sa práve vrátil z Ameriky, bratia Valovci a neskôr i Anton Loubal z Trnavy. Ich "radcom" bol Štefan Banič, neskorší vynálezca padáku. Práce išli pomaly, ale už v roku 1929 sa im podarilo sprístupniť základnú puklinu dlhú 36 metrov a dostali sa do siene nádherne vyzdobenej kvapľami. Prvými boli už spomínaní Imrich Vajsábel a Ján Banič, ktorí sa uvádzajú ako objavitelia. /Ľudské stopy v nanesenom blate však svedčia o ich predchodcoch./

Po objavení jaskyne práce už nabrali na intenzite. V januári 1931 bol vystrieľaný bočný vchod, dlhý viac ako 50 metrov. Jeho vytvorením už nebolo potrebné vchádzať do jaskyne z vrchu po železných rebríkoch.

V roku 1935 bola jaskyňa slávnostne otvorená. Na neďalekom Škarbáku /dnes Jahodníku/ začína výstavba chát, kúpaliska, reštaurácie, nocľahárne. Takže tu vzniká na tú dobu významné rekreačné stredisko.

V jaskyni prebiehajú ďalšie technické úpravy. Tak v roku 1939 dovtedy používané karbidové lampy vystriedajú elektrické, keď ako zdroj energie slúži benzínový motor a dynamo. Neskôr v roku 1943 je jaskyňa pripojená na stabilnú elektrickú sieť.

Od roku 1950 prebieha v jaskyni rozsiahly geomorfologický prieskum. Zúčastňuje sa ho Dr.A.Droppa a Ján Majko. Staré priestory sú zmapované. Objavené a sprístupnené sú nové, napríklad Sieň Slov.Speleologickej Spoločnosti, bohatá na kvapľovú výzdobu. V r.1953 je spojená Beňovského chodba a Sieň spolupracovníkov, čím je umožnený okružný smer prehliadky. Celková dĺžka sprístupnená verejnosti dosiahla 550 metrov.

Jaskyňa DRINY je osobitný druh puklinovej jaskyne. Vznikla kombinovaným mechanickým a chemickým pôsobením dažďovej vody. Mechanická erózia rozširovala pukliny, kde sa následne usádzal vápenec a tvorili sa kvaple.

Dnes táto podzemná krása priláka ročne tisícky návštevníkov. Hoci nie je ani najkrajšia, ani najväčšia, ale tým, že naše cesty často vedú popri nej, je tak trochu i naša. A je i jediná sprístupnená verejnosti v Malých Karpatoch.

Ivan Košický

Pohľad na 20 rokov KST SLOVŠPORT TRNAVA

Do rodiny organizovanej turistiky sa dostal náš mládežnícky krúžok 22.6.1979, ako odbor turistiky pri TJ SLOVŠPORT Trnava. Celé roky sme patrili k menším klubom, kde počet členov kolísal od 45 až k dnešným 12. Z môjho pohľadu obdobie delím na tri vývojové fázy:

• prvých desať rokov sa nieslo v znamení ČSZTV,
• roky 1982 až 1992 boli prelomovým časom, keď sme boli oddielom turistiky pri Karate klube Slovšport
• a od 5.8.1992 vyvíjame činnosť ako samostatný Klub Slovenských Turistov Slovšport.

Nechcem robiť štatistiku z prejdených kilometrov, usporiadaných akcií, či splnených turistických odznakov. Som však rád, že sme vydržali robiť turistiku celý ten čas v rôznych podmienkach a spoznávať cez turistiku krásnu slovenskú prírodu. 14 rokov sme mali aj detský oddiel Zornička a verím, že aj tým deťom, ktoré už vyrástli a z klubu odišli, niečo zo vzťahu k prírode zostalo. Na záver chcem poďakovať všetkým priaznivcom turistiky za ich účasť na našich pochodoch k oslobodeniu Trnavy a všetkým priateľom, funkcionárom KST za pomoc a spoluprácu.

20 rokov trvania nášho oddielu si pripomenieme v rámci spoločnej dovolenky na Oraviciach a výstupom na Bobrovec v Západných Tatrách a so stretnutím sa na vrchole o 12. h dňa 3.7.1999. Všetci, ktorí nám fandili a fandia, sú vítaní !!!

Ján Krištof - predseda KST SLOVŠPORT TRNAVA

PLOTY - NAŠA BUDÚCNOSŤ ?

Po modrej k PLOTU

Nemilé prekvapenie čakalo na účastníkov DP "Pochod oslobodenia mesta Trnavy" v sobotu 10.4.1999. Kúsok za chatou Brezinky, tam, kde modrá značka do Plaveckého Mikuláša vchádzala do lokality Horné lúky, stál PLOT.

PLOT, ktorý definitívne zabráni ďalším generáciam vstup na túto krásnu horskú lúku, preťatú v strede chodníkom pozvoľna stúpajúcom popri košatom velikánovi. Minulosti bude patriť neopakovateľný výhľad na bralnatý hrebeň Zárub zvažujúci sa k Ostrému Kameňu i na protiľahlý hrebeň Veterlína.

PLOT to nie je hocijaký. Noví zemepáni vytvorili dokonalé dielo, určite niekoľko desiatok miliónové. Široký betónový základ, mohutné stĺpy a výška tiež úctihodná. Tri rady ostnatého drôtu nad pletivom odradia každého, kto by chcel vyskúšať svoj lezecký talent. Nie je to PLOT ako ten nad Pílou, ktorým si bývalí stranícki papaláši ohradili svoj revír. Ten sa dal hocikde preliezť, podliezť či vojsť neuzamknutou bránou. Tento sa žiaľ nedá ani obísť, lebo je vedený čiastočne po hrebeni a inde v neschodnom teréne. Pri pozornejšom pohľade mi však predsa na ňom niečo chýba. Pokopaná a pohrabaná vrstva zeminy v šírke asi 10 metrov okolo oplotenia, tabuľky s označením "Pozor elektrické napätie" a najmä niekoľko strážnych veží s ostreľovačmi.

Že takýto PLOT bol do roku 1989 pri Devíne? Nuž čo, tento je mu podobný.

To, že pri realizácii "diela" bolo potrebné navoziť kopu materiálu, čo spôsobilo devastáciu lesných chodníkov a cestičiek? Že okolie hyzdí množstvo odpadu a nepoužitého haraburdia? To už nie je problém zemepánov !!!

Ivan Košický

Koniec turistiky v Karpatoch ?

Do znárodnenia v roku 1948, lesy, hory, lúky v okolí Malých Karpát patrili grófovi Pálfymu. A turisti sa mohli pohybovať nielen po turistických značkách, ktorých už v tej dobe bolo v Malých Karpatoch vyše 450 km, ale aj kade sa im zachcelo. Bez nejakých zábran.

Po znárodnení v roku 1948 lesy pripadli štátu a boli sme ich vlastníci prakticky "všetci". Už v tejto dobe sa začali aké také obmedzenia pohybu turistov. Samozrejme sa nikto nikoho nepýtal. Ale a to je podstatné, ani nikto si toho veľa nedovolil. Bál sa jeden druhého. Za tých 40 rokov budovania socializmu sa dĺžka turistických značiek zdvojnásobila. A po vyhlásení Malých Karpát za štátnou prírodnú rezerváciu sa o ne starala Správa CHKO Malé Karpaty so sídlom v Modre na Štúrovej ulici 115. V ŠPR platili a aj by mali stále platiť predpisy schválené SNR v roku 1976.

Zacitujem zo schváleného výnosu o chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty: "Štátna prírodná rezervácia Malé Karpaty je územie, ktoré je pôvodné alebo ľudskými zásahmi málo pozmenenej prírody so samoregulačnou schopnosťou geobiocenóz, dôležité najmä z vedeckovýskumného, náučného i kultúrneho hľadiska. Prírodné procesy by tu mali prebiehať bez podstatných zásahov človeka."

Správa CHKO MK pred rokom 1989 obmedzovala vlastne len masové turistické akcie. Ostatné boli bez pripomienok.

Situácia po roku 1989 však toto všetko rapídne zmenila. Nikto sa nikoho nepýta. Ak má peniaze a vyholenú hlavu, tak si môže dovoliť všetko a je to jedno, či je to na území ŠPR alebo v Trnave na námestí. Tak sa nám noví zemepáni /zatiaľ anonymne schovaní za nejakú "eseročku"/ ukázali, čo dokážu. "Zatiaľ" na dvoch lokalitách v MK. Cerov vrch a Horné lúky pri Brezinkách.

Areál lokality Horné lúky má rozmery vyše 500 ha. Je uprostred Malých Karpát ohraničený z jednej strany Ostrým Kameňom a Veterlínom a na druhej Ježovkou a Žaludovými vŕškami. Okolo celého areálu bol vybudovaný PLOT s veľkým P. Tak dôkladne nebol vybudovaný možno iba ako "železná opona" a v koncentrákoch. Celý plot okolo areálu má vyše 5 km. Keď si prepočítame náklady na túto stavbu oplotenia, tak prídeme k horybilnej sume. A môžeme pokračovať. Z dediny bol dotiahnutý plyn, elektrina 22 kV napätia, transformátor, postavená nová cesta, dotiahnutá voda atď. V areáli sú rozostavané tri ranče a jeden zámoček. Paradox je v tom, že dnes na hociktorej dedine pod MK, ak chcete predĺžiť elektrinu o jeden stĺp ďalej, je nutné mať okrem povolenia aj kopu peňazí. O plyne a vode ani nehovorím. A tu sa vedie 5 km vedenia aj s transformátorom len tak pre nič za nič, z panského rozmaru. Ozaj by bolo zaujímavé vedieť, ako na túto stavbu dostali povolenie zo Správy CHKO MK alebo sa stavba robí na "čierno"? Druhá zaujímavá vec, kto a z čoho to financuje.

Nie menej zaujímavá je i vec, že časť tejto ohrady zaberá asi 45% Štátnej prírodnej rezervácie - Kamenec. Viď obrázok prílohy.

Nuž čo vy na to zelení, ochrancovia prírody a plotov, úrad životného prostredia a ostatní kompetentní ???

Dá sa na túto otázku vôbec rozumne odpovedať ???

Peter Minárik

PLOTY

Šliapal som raz Tirolskými lesmi na juh, cez zelenú hranicu do Talianska - chcel som aspoň raz zazrieť Dolomity - koľkokrát som o nich čítal, kochal sa fotografiami, sníval som vo svojich horolezeckých snoch o vežiach Lavaredo, Marmolade, Civette...

Idúc značkovaným chodníkom - predo mnou nenápadný zelený plot a v ňom vchod - vstup: Pät schodov nahor a päť na druhej strane nadol. A tabuľka: "Na svojom pozemku Vás víta Herbert Gurtler. Cíťte sa tu dobre. Šťastnú cestu!" V niekoľko kilometrovom úseku som podchvíľou čítal vlastné tabuľky pána Gurtlera - "K prameňu - studničke", "Lúka", "Besiedka", "Úkryt pred dažďom". A na konci plot, východ zo schodíkami a nápis "Dovidenia - a šťastnú cestu! Hore zdar, zdar!!"

Stúpajúc k prameňu som spomínal - ja, "Malokarpatec" - na tie naše ploty a prísne výstrahy a zákazy okolo Tureckého vrchu a kilometrov Veľkého Boru pod Karpatmi, čo si prisvojila armáda, na "superplot" okolo štvorca Piesok - Taricové skaly - Geldek - Častá - Papiernička - Piesok, s desiatkami "prísnezákazových" tabúľ, čo si prisvojili boľševickí papaláši - volali sme ho "totalitný revír" alebo jednoducho "totaliťák". Nám, malokarpatským rodákom, skautom, vudkraftérom, trampom, zálesákom jednoducho nešlo do hlavy, že si ktosi mirnix - dirnix oplotil kilometre božej prírody, jednoducho si ju prisvojil - ukradol nám ju - zakázal nám do nej čo i len nazrieť, nieto ešte vstúpiť.

Minulý rok som zase narazil na plot - nový, dôkladný - za Plaveckým Petrom - tušil som, že sa opäť nejakí mocní papaláši začínajú oplocovať, jednoducho si ohradia kus môjho Slovenska a mňa - nás z neho jednoducho vykážu, vyhodia. Je mi fuk, či sú to dôstojníci, zbohatlíci, politici, lesáci - pre mňa, pre nás sú to tí, čo vyvesujú prísne zákazy chodiť po chodníčku, po ktorom som chodil pol storočia. Prednedávnom som našiel druhý koniec tohoto plota - hneď za chatou, za Brezinkami. Prejazd a prechod prísne zakázaný! Pred vrátami z veľkým zámkom stál bezradný starý pán z hubárskym košíkom. Bukovčan ťahajúci k osemdesiatke.

Vraví mi - "tu som chodieval ešte s otcom, neskôr s deťmi a vnukmi na májovky, smrčky, šampiňony a za frajerkou do Plaveckého Mikuláša - a oni mi to zavrú..." - oči sa mu zaleskli v spomienke i krivde, čo sa mu práve stala. A ja som bol na tom tak isto. Vykopli ma z ďalšej oblasti mojich Malých Karpát. A už teraz sa bojím, že onedlho zase zastanem pred nejakým novým plotom, čo nechali postaviť ďalší mocní. Čo keď moji potomkovia v treťom tisícročí nájdu začiatok toho plota na Bratislavskej Kolibe a druhý koniec v Bzinciach pod Javorinou? Lebo mocní nášho sveta, ktorým je všetko dovolené, sa nezvyknú zastaviť pred ničím - a je fuk, či to nazvú výcvikový priestor, zvernica, rezervácia alebo súkromný pozemok. Herbert Gurtler sa, žiaľ, zatiaľ na Slovensku nenarodil.

Ivan Bajo

Viete, že...

K 1.októbru 1940 bolo už na území Slovenska celkom 10843 km značkovaných turistických ciest? Z toho bolo 3073 km červených, 2807 km modrých, 2587 km zelených a 2376 km žltých.

Listujem si v Krásach Slovenska ročník 1941. Slovenská republika a vojnový stav. Čítam:

"Účastníkom a návštevníkom 2.lyžiarskych majstrovstiev Slovenskej Republiky v dňoch 24.2. - 2.3.1941 Slovenské železnice poskytnú 50% zľavu. Nad 100 km zľava platí aj na rýchlik do staníc Poprad, Tatranská Lomnica... " atď.

Obrátim zopár listov a zaujme ma ďalšia pozvánka: "Navštívte XXI. Dunajský veľtrh v dňoch 31.VIII. - 7.IX.1941. Zľava cestovného na Slovenských železniciach je až 50%."

Čo si má myslieť občan, hoci aj turista, o železniciach SR dnes, keď ich pracovníci by zvyšovali cestovné, najradšej každý mesiac podľa aktuálneho kurzu dolára.

Ivan Košický

PEMBA - šerpa v Trnave

V marci navštívil Slovensko ojedinelý návštevník. Bol to himalájsky vysokohorský vodca Pemba - šerpa z Nepálu. V Európe a na Slovensku bol po prvýkrát. Na Slovensku pobudol u svojich priateľov z horolezeckej expedície na himalájsku osemtisícovku Šiša Pangma a na pozvanie horolezeckého nadšenca Joža Jakubca sa objavil aj u nás v Trnave.

Tridsaťtriročný šerpa Pemba pochádza z malej nepálskej dedinky Ahali, ktorá sa rozkladá vo výške 3000 metrov pod povrchom siedmeho najvyššieho štítu sveta MAKALU /8463 m/. Dedina je vzdialená asi 40 dní pochodu od hlavného mesta Nepálu Kathmandu a má okolo tisíc obyvateľov. Je rozťahaná do dĺžky pätnástich kilometrov. Šerpa Pemba pôsobí ako vysokohorský nosič už od svojich štrnástich rokov a na svojom konte má už niekoľko himalájskych výprav, medzi nimi aj na najvyšší vrchol sveta Mt. Everest. V roku 1997 sa zúčastnil úspešnej slovenskej horolezeckej expedície a na vrchol hory Manaslu /8156 m/ a o rok neskôr vystúpil spolu so slovenskými horolezcami na ďalšiu osemtisícovku - Šiša Pangmu /8013 m/. Odmenou za úspešný výstup na tento vrchol bolo preňho i získanie licencie horolezeckého vodcu. Členovia slovenskej výpravy, horolezci Maroš Červienka a Karol Juríček z Levíc, pozvali šerpu Pembu na návštevu Slovenska, ktorá bola pre neho veľkým zážitkom. Veď, ako som už spomínal, ešte nikdy predtým nebol nikdy v Európe.

Okrem Levíc a Trnavy navštívil aj Vysoké Tatry a iróniou osudu sa stal prvým šerpom, ktorý v Tatrách omrzol. V Zlomiskovej doline mu omrzla tvár, no našťastie sa rýchlo zahojila.

Pembu, ktorý je podľa slov slovenských horolezcov aj vynikajúcim kuchárom, príjemne prekvapila indická kuchyňa hostiteľovej manželky v Trnave a veľmi si ju pochvaľoval. Pobyt u nás sa mu páčil. Veď na cestách po Slovensku vždy bol stredobodom pozornosti, najmä vo svojom Nepálskom kroji. Dokonca sa naučil spievať i českú národnú pesničku Pec nám spadla... Zvlášť ho zaujali naše cesty, ako sú tie naše dediny a mestá krásne pospájané cestami - oni tam majú iba dve krátke asfaltky.

Jediný problém pre nás bolo dostať ho do vane alebo sprchy. Nato nebol doma zvyknutý.

Keď sa raz večer pozeral z okna na sídlisko Vodáreň a počúval naše rozprávanie, že Trnava bolo vyhlásená za Kráľovské mesto už v 13.storočí a že má ako mesto už vyše 750 rokov, chvíľu dumal a potom povedal, nuž že sme si to za tú dobu všetko krásne postavili.

Šerpa Pemba zostal v kontakte so slovenskými priateľmi i po návrate domov. Najnovšie správy hovoria o tom, že výlet na Slovensko ho inšpiroval k založeniu cestovnej agentúry, v ktorej to zrejme Slováci budú mať dobré.

Celo Radványi

Ahojte turisti - diaľkoplazi !

Myslím si, že dozrel čas, aby v MKD sa objavilo okienko "Múdrosti našich funkcionárov KST" /alebo aspoň niečo podobné/. Bude to spestrenie MKD a aj materiálu bude stále dosť. Nakoniec, čím bude menej materiálu, tým to bude lepšie pre turistiku. Ponúkam hneď prvý príspevok.

Motto: "Kto zamestnanie má,
nechce ho stratiť,
kto ho nemá,
nemá ani peňazí naviac". 

Úspešne pracujúca komisia
expedičnej turistiky 

V informáciách KST č.2 /máj 1999/ sme mali možnosť prečítať si "Správu o činnosti sekcie pešej turistiky KST za posledné obdobie". V správe sa uvádza, že v sekcii pracovalo desať najlepších z najlepších súdruhov /nemožno použiť iné oslovenie, štýl a výsledok práce strašne pripomína tých prednovembrových funkcionárov/. Medzi nimi, žiaľ, aj "náš súdruh" /Sveťo Krno/. Zrejme prispôsobivosť v každom ročnom, ale i inom období sa opláca a umožňuje prežiť všetko. V správe sa uvádza, že zasadania sekcie sa uskutočňovali väčšinou dva krát za mesiac, pričom k dôležitým aktuálnym problémom boli prizývaní zástupcovia jednotlivých okresov /regiónov/.

Poznánka č.1:

Neviem, kde sa členovia sekcie schádzali, ale i tak ľutujem napríklad pozvaného zástupcu z okresu Svidník /strata času, cesta/, aby výsledkom tejto snahy bola taká vyčerpávajúca /vyčerpávajúca iba autorov/ a všehovoriaca správa /tiež, iba o autoroch/. V ďalšom je citovaná kompletná časť venovaná výkonnostnej turistike:

"Výkonnostná turistika: v súčasnom životnom tempe prežíva značné zmeny, najmä pokles záujmu. Aj tu sa prejavuje problém finančný, ale aj problém zamestnanosti, či nezamestnanosti. Kto zamestnanie má, nechce ho stratiť, kto ho nemá, nemá ani peňazí naviac, aby plnil podmienky na výkonnostné odznaky či oblastné ap. Treba veriť, že situácia sa zmení, je iba prechodná, veď ak sa pozrieme k našim bohatším susedom, vidíme, že s plnením rôznych odznakov /oblastné odznaky, odznaky IVV, Hrady a zámky ap./ sa dostávajú na našu úroveň zo začiatkov roku 1990, pričom vo veľkej miere prejavujú záujem o plnenie našich odznakov. Nakoľko našou povinnosťou je nahradiť predošlé federálne odznaky, podarilo sa nám zadať do výroby nový výkonnostný odznak PT.

V súčasnosti máme v obehu plnenia: výkonnostný odznak PT, Za krásami Slovenska, Hrady a zámky, IVV, pričom jednotlivé okresy a regióny majú svoje osvedčené odznaky. Ak nejaké pribudli v súčasnosti, oznámte nám ich, aby sme ich spropagovali, najmä v Krásach Slovenska." /1999/ Koniec citátu.

Poznámka č.2:

Po dlhých a vyčerpávajúcich rokovaniach, aj s prizvanými zástupcami okresov sa nepodarilo spracovať ani zoznam podujatí - oblastné odznaky. Koho a čo riadite ??? Dôkazom toho, že autorom tejto správy až tak veľmi nekrivdíme, je citát z inej "metodickej" príručky, ktorú vydala vtedajšia sekcia turistiky pri MV ČSZTV. Autora neuvádzame, ešte žije, pôsobí a robí funkcionára SZTK.

"Politickovýchovné pôsobenie sa v turistike uplatňuje predovšetkým v KPČ. Socialistický systém československej telesnej kultúry sa v plnej miere realizuje i v turistike. Dnešná turistika nie je výsadou iba určitej vrstvy spoločnosti, stratila prvky kapitalistických prežitkov." /1985/ Podobnosť štýlu a rukopisu je čisto náhodná.

Poznámka č.3:

Pre mnohých funkcionárov /aj pešej sekcie/ je nesplniteľný sen získať čo i len strieborný alebo zlatý odznak VOPT. Preto ich nemôže napadnúť /ani S.K.?/, že desiatky turistov - diaľkárov, tieto odznaky získali už pred mnohými rokmi /dnes už majú nachodených aspoň dvoj až trojnásobné množstvo/ a keby títo turisti robili turistiku len pre zbieranie diplomov a odznakov, už dávno by nemali žiadny stimul.

Celkom nakoniec citujeme aspoň z trochu optimistického a zároveň humorného záveru správy /citujem/:

"Stav uvedený v tejto správe je len rámcový, nie je v nej vystihnutá situácia v okresoch a odboroch, v ktorých napriek tomu, že prežívame organizačné zmeny /aké?/, činnosť až tak obmedzená nie je."

Poznámka č.4:

Asi preto, že tam nie sú až tak obmedzení funkcionári /nenapísali sme, že duchom, čo si myslíme je druhá vec/. Podľa týchto turistických odborníkov a držiteľov výkonnostných a majstrovských tried v turistike sa turistika robí len v ich kanceláriach a nie predovšetkým v odboroch a regiónoch.

Váš funkciológ Ivan Nižnan

Poznámka redakcie:

Po prečítaní tohoto príspevku ma napadol jeden "zlepšovák" na obsadzovanie vedúcich funkcionárskych miest vo vedení Klubu Slovenských Turistov. Do vedenia by sa mal dostať ten funkcionár turista, ktorý by nachodil za predchádzajúce určené obdobie najviac kilometrov, ale aj by bol organizátorom nejakého turistického pochodu. A nezaškodilo by mu, keby si zobral ešte do opatery aj nejakú tú zdevastovanú turistickú značku. To by znamenalo revolúciu vo vedení turistiky a hlavne v myslení.

Peter Minárik

Úvaha: TIPUJETE ???

Hovorí sa, že tipovanie je istý druh vášne. Väčšina ľudí tiež tvrdí, že je to hazard, ale väčšina ľudí napriek tomu tipuje vo viere, že raz ?! sa na každého usmeje šťastie.

Keď uzrela svetlo sveta hra KENO v a.s. TIPOS aj ja som začal tipovať cieľavedome tie isté čísla za 5-korunový vklad. Okrem viery vo vlastné šťastie som podával tikety v presvedčení, že pomáham športu, keďže časť zisku odovzdával TIPOS pre Štátny fond rozvoja telesnej kultúry, ktorý ho rozdeľoval na jednotlivé športové odvetvia. Márne som však čakal, ža aj nám turistom z toho niečo dajú, že aspoň niečo symbolicky prerozdelia. A nič !

Preto som svoj postoj k tipovaniu po dvoch rokoch kategoricky zmenil. Tých 120 korún, ktoré som mesačne dal za tikety, dávam teraz priamo na moju turistickú činnosť a mám ich isté!

Ján Krištof

Čaro starých pohľadníc

Zaujímavá pohľadnica z roku 1912. Zachytáva Dobrovodský hrad z cesty do Brezovej pod Bradlom /stará červená značka/. Na prvý pohľad hrad upúta svojou majestátnosťou a pri troche fantázie si možno predstaviť jeho krásu a podobu, keď ešte bol funkčný a využívaný. Hradný vrch je ešte nezalesnený a tak vyniká skalnaté bralo.

Cesta dnes asfaltová je ešte nespevnená a pri pozornom pohľade z nej cítiť blatistý terén. Na úbočiach už vidieť výsadbu budúceho ihličnatého lesa.

Pohľadnica má na prednej strane slovenský text i keď v roku 1912 to nebolo zvykom za Rakúsko - Uhorska. Text býval buďto nemecký alebo maďarský. Prečo???

A to je to najvzácnejšie. Lebo pochádza z dieľne Pavla Socháňa /1862 -1941/. Tento liptovský rodák, absolvent maliarstva v Prahe a Mníchove, spisovateľ, fotografista, bol predovšetkým veľký národopisec. Pri zbieraní materiálu pre národopisné štúdie obohatil svoj archív o tisíce záberov Slovenského /najmä vidieckeho/ ľudu a krajiny, v celej svojej šírke. Vydal 8 zväzkov Slovenských národopisných ornamentov a viac ako 400 rôznych pohľadníc až do roku 1912. /Táto je možno jedna z posledných./ Potom ho začali maďarské úrady prenasledovať, takže bol nútený emigrovať do USA, kde v roku 1917 pripravil v New Yorkskom Metropoliten Múzeu výstavu o Slovensku. V roku 1919 po vzniku ČSR sa vrátil na Slovensko a pracoval v Slovenskom národnom múzeu a v Matici Slovenskej.

Ivan Košický

TIP NA TÚRU

Hainburgské vrchy

Aj keď Hainburgské vrchy nepatria do Malých Karpát, sú ich najbližším susedom. Z Bratislavy je to pekná jednodňová prechádzka.

Z Bratislavy vyrazíme po červenej medzinárodnej značke E8 (naša Cesta hrdinov SNP) do Wolfsthalu a ďalej popri Dunaji s výhľadmi na Devín z jeho opačnej strany až po zrúcaniny Rothelstein. Odtiaľ odporúčam vystúpiť na Braunberg, z ktorého je veľmi pekný kruhový výhľad. Na vrchole sú dobre viditeľné zvyšky valov illýrskeho a keltského hradiska. Je tu aj mapka Slovenska s nemeckými názvami, ktorú tu osadili Karpatskí Nemci v roku 1980. Do Hainburgu sa dá zbehnúť viacerými cestami. Z hradu Schlossberg je tiež veľmi pekný výhľad. Hrad je zaujímavý aj tým, že sa tu v roku 1252 oženil český kráľ Přemysl Otakar II. a že tu v prvej polovici 17.storočia upaľovali bosorky. V Hainburgu sa odpojíme od červenej E8 a pokračujeme smerom na Konigswarte. Cesta je neznačkovaná, takže sa treba držať svojho orientačného zmyslu a stožiaru americkej špionážnej stanice. Väčšinu lesa zaberá diviačia obora, jej obchádzka je veľmi dlhá, lepšie je vojsť do nej (na niektorých miestach sú rebríky) a ísť krížom. Pozor na diviaky. Na niekoľkých miestach môžeme natrafiť na hraničné kamene chotárov z roku 1738. Konigswarte je už mimo obory, z neho sú obmedzené výhľady. Aj keď je to americká špionážna stanica, z ktorej sledujú a odpočúvajú Bratislavu, vedie okolo turistický značkovaný chodník z Wolfsthalu do Kittsee. Na zostup sa môžme vybrať buď cez zvernicu popri zrúcaninách Pottenburgu (na vežu sa bohužiaľ nedá vystúpiť) do Wolfsthalu alebo cez Kittsee do Jaroviec.

Vladimír Chrapčiak

KALENDÁR

jún - prehľad:

5.-6.6.1999 TRNAVSKÁ 100-KA 168, 100, 65, 37 km
12.6.1999 INOVECKÁ 50-KA 50, 30, 20 km
CEZ PÄŤ MALOKARPATSKÝCH KRČIEM DO KREMATÓRIA 50 km
19.-20.6.1999 2 x 50 A DOSŤ ! 100, 63, 50, 35 km

júl:

3.7.1999 DOVOLENKOVÝ POCHOD PPP 8.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava
Trasy: 40 km/850 m, 20 km/420 m
40 km: Trstín - Rozbehy - Suchánka - Hradište - Dobrá Voda - Katarínka - Naháč
20 km: Trstín - Rozbehy - Suchánka - Hradište - Dobrá Voda
Štart: Trstín, obecný úrad, 6.45 - 7.30 h
Cieľ: 40 km: Naháč, reštaurácia, do 18.00 h
20 km: Dobrá Voda, reštaurácia
Vedúci: Ing.Peter Minárik, tel.č.: 0805/5521056
 

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk