MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

7/2000

Motto: "Ležím v objatí lúky a snívam,
          objímam Tvoje horúce telo,
          meno Tvoje spočinie mi na perách
          ako vychádzajúceho slnka lúč,
          trasúci sa na kvietku za chladného rána..."

                                     zamilovaný tramp/anonym

Úvaha o ohni

Oheň bol vždy od počiatku histórie ľudstva niečím vzácnym, skoro kultovým. Dnes sa už vytráca tento pocit a pre mladú generáciu to už skoro nič nehovorí.

Kamarát Miro býva kúsok za Trnavou, v starom dedinskom dome, kde má záhradu zarastenú hustým viničom a ružovými kríkmi. To všetko je obkolesené tmavou záhradkou. Tú "tmu" mu zabezpečuje statný velikánsky, možno storočný orech. V záhrade si v skleníku pestuje zeleninu, ale v samom kúte záhrady má táborové ohnisko.

Založenie ohňa je vždy pre neho obrad. Nikdy nepoužíva papier, ale prinesie si vždy niekoľko suchých brezových pásov kôry, spraví si z nich malú hranicu a zapáli ju jedinou zápalkou. Potom prikladá malé smrekové vetvičky, potom väčšie a väčšie. Pokiaľ plameň poriadne nehorí a nevytvorí sa žeravé jadro, nedovolí nikomu zasadnúť k ohňu k príprave zálesáckej večery. Poviem Vám, že tá veru chutí vždy.

"Dnes nemá nikto k ohňu úctu", povzdychol si raz večer. "Asi je to tým, že sme živý oheň vyhnali zo svojich domácností a varíme na elektrických a plynových varičoch, na mikrovlnkách a bohvie na čom ešte".

Raz som bol u svojho bývalého spolužiaka na chate /podotýkam, že neprivatizoval, len sa mu darilo o trochu viac než nám/. Mali tam i ohnisko, do ktorého celý týždeň hádzali kadejaký papier, kelímky z umelej hmoty a iný odpad, ktorého bolo neúrekom. Potom na to nachádzali konáre, haluze a to celé zapálili. Ten smrad a puch si sotva viete predstaviť. Chceli si na tom opekať slaninku a ražniči. Veľmi sa však divili, keď som im začal vysvetľovať základné trampské a skautské pravidlá o ohni. Nikdy o nich nič nepočuli.

"To ovšem nie je ich vina", poznamenal som.

"Nie - iste nie. Ale aspoň chatári a sviatoční turisti by o nich mali vedieť". Keď však prídeš k vyhasnutému ohnisku, čo vidíš? Je plné staniolových obalov, alobalu, hrdzavých plechovíc od konzerv a plno sklenených črepov z fliaš od piva a alkoholu.

"Ako to vieš, že to zanechali len chatári a sviatoční turisti?"

"Neviem, a skôr dúfam, že to neboli oni. Lebo pokiaľ poznám trampov a mladých skautov, nevidel som zatiaľ ani jedného, ktorý by to bol schopný urobiť. Majú vzťah k ohňu zafixovaní od prvých krokov do prírody. Každý "netramp" by sa mal aspoň raz zúčastniť zapaľovania ohňa na trampskom potlachu. Na oheň sa tu pozerá ako na niečo nadprirodzené a okolo neho sa točí celý program. A možno potom by bol pohľad "bežných" ľudí na oheň určite iný.

Medzitým sa oheň krásne rozhorel. Miro priložil väčšiu vetvu a jadro ohňa vypadalo ako peklo z detských rozprávok.

Zasadli sme k večeri. Oheň sme vnímali ako niečo nadprirodzené.

Peter Minárik

Suma - sumárum z Trnavskej stovky

Ročník 27., 3.- 4. jún 2000

27.ročníka T-100 sa v dňoch 3. a 4. júna 2000 celkovo zúčastnilo 205 účastníkov a 21 usporiadateľov. Bolo po prvýkrát od roku 1988 /12.ročník/, kedy počet prekročil hranicu 200. Vtedy počet účastníkov bol 216, podotýkam, že to bol posledný ročník, kedy trasa končila na Jahodníku, kde bola možnosť sa o turistov lepšie postarať ako na stanici v Brezovej.

Celkový počet turistov: 205
    z toho 100 km:          122
    kratšie trasy:                75
    cykloturisti:                     8

Najstarší účastník:                         77 rokov, Parcer Janko, Prievidza
Najmladší účastník:                       12 rokov, Okrúhlica Adam, Šamorín
Najstarší pokoriteľ 100 km:          77 rokov, Parcer Janko, Prievidza
Najmladší pokoriteľ 100 km:        15 rokov, Mikulka Andrej, Trnava
Najmladšia pokoriteľka 100 km: 15 rokov, Filová Janka, Bratislava

Sponzori 27.ročníka:

• SLOVRIA Slovakia a.s., Veterná 18/B /diplomy a kontrolné karty/
• Cukráreň Branislav Vadovič, Okružná 6, Trnava /ovoc.nápoje a prírodná voda
• Dovičič František /kontrolné karty malé/
• Potraviny Blesák /Ivan Blesák - Borovička, víno/
• Výpravkyňa Brezová nad Bradlom - prepožičanie staničnej čakárne na celú noc.

Všetkým našim sponzorom, ktorí sú tu uvedení, organizačný štáb veľmi pekne ďakuje a želá im, aby si tieto dobré zvyky uchovali aj do ďalších rokov, hlavne pre rok 2001.

Stav v absolútnom hodnotení účastí po 27.ročníku:

Klebety, klebietky a iné "zaručené" správy:

• Na štarte sme čakali na Zdenka K., aby nám robil prekladateľa pre turistu z Budapešti. Neprišiel, vraj sa mu pokazilo auto no a tejto úlohy sa nad očakávanie vynikajúco zhostil Štefan S. Hoci prišiel na štart po nočnej a pôvodne chcel ísť len po Zochovu chatu, tak sa s ním zarozprával, že sa zbadal až na Dobrej Vode.
• Náš kamarát Ľudo B. skúšal tento rok prejsť stovku zaujímavým spôsobom, prerušovane ako súlož. Začal v Bratislave, pokračoval až do Pezinku a znovu začal na Dobrej Vode a skončil na Brezovej ako poriadny stovkár. Na Dobrej Vode si dokonca aj riadne pospal.
• Celo R., jeden z vedúcich v absolútnom poradí, sa zase dostal do "zlej" partie, ktorá ho vodila a vodila až skončil kdesi medzi Rakovou a Mihalinovou. Takto prepustil vedúce postavenie pre Petra O. a Jozefa R. Načo sa zase vyhovorí, to ukáže čas. Ale otázka je postavená inak? Prejde ju ešte niekedy?
• Ďalší účastník, ktorý sa chválil, že má už odbehnutých 18 maratónov, spojil sa z Celom a skončil tam, kde on. Z toho vyplýva, že ani 18 maratónov mu nezaručuje, že na T-100 príde vôbec do cieľa. Spomienku na to však bude mať určite dlhšie.
• Buková - kontrola. Miro C. objednal 1 deci borovičky pre toho, kto príde skôr na kontrolu. Jednalo sa o Petra O. alebo Cela R. Pohár bol krásne orosený, keď však dotyční prišli asi za dve hodiny, prvý vo dverách sa zjavil Peter a za ním Celo. Peter O. sa tomu náramne potešil, avšak len dovtedy, pokiaľ neokúsil steplenú bororo. Potom sa rozdelil s Celom po "bratsky".
• Tohto roku sa pochodu nezúčastnili Mirko Vŕ. a Vlado Ja. Išli na "skusy" ku konkurencii na Haličskú stovku. Uvidíme ako pochodili.
• Skoro všetci na kontrolách boli vybavení mobilmi. Spojenie však nefungovalo. Tam, kde sme potrebovali, nebol signál a chodiť na kopec pre signál či spojenie, ako to robil ujo Imro, sa veru nikomu nechcelo. Z toho plynie poučenie, že technika v tých našich malých horách ešte stále ťahá za kratší koniec.
• Angelika V., keď nevidela na štarte Paľa Š., rozchýrila, že vraj sa dnes žení a preto neprišiel na T-100. Dokonca nás navádzala, aby sme mu poslali telegram. Aká je pravda vie len Paľo.
• Prekvapenie pre turistov urobil majiteľ reštaurácie v Bukovej, Tibor Škrabák. Čapoval Topoľčiansku desinu za 8 Sk. A nielen to, taký vynikajúci guláš turisti už dávno nejedli.
• Najväčšie prekvapenie nám pripravili kamaráti z Horolezeckého oddielu. Po skončení kontroly na Vápennej prišli, aby sme im vyplatili cestovné a diety. Prespali dobu a pomýlili si desaťročie. Za éry Buba boli na to zvyknutí. Zabúdajú však, že my to organizujeme už 17 rokov "za modré oči" a pre kamarátov. Preto som ich odkázal na svojho vedúceho Janka T., že on im to všetko uhradí aj s dnešným dátumom.....
• Horolezci /skupina okolo Balvana/ sa chválili tak ako každý rok, že už konečne na budúci rok pôjdu znovu na stovku. Pre nich je to vraj malina. Stavili sa, že nech sa bude čokoľvek robiť, budú stáť na štarte. Stávka platí, výhovorky nie. Preto to takto verejne uvádzame. Netreba sa chváliť len pri pive, ale treba to dokázať aj činmi.
• Buková. Domáci štamgasti popíjali, hrali karty a viedli pivné reči. Jeden pán sa veľmi chválil dlhšiu dobu, čo by on všetko prešiel, ale že už má skoro sedemdesiat rokov. Vtedy zhodou náhod prišiel na kontrolu Janko Parcer a ten mu hovorí, pozri sa, ja mám sedemdesiat sedem a šľapem. Môžeš to ísť skúsiť so mnou aspoň na Dobrú Vodu. Domáci zmĺkol a bol už od neho pokoj.
• Potešujúce v tomto ročníku bolo to, že väčšina účastníkov, ktorí prišli do cieľa, bola narodená v 70. a 80. rokoch. Takže prichádza asi nová vlna stovkárov.
• Po prvýkrát od roku 1988 prekročil počet účastníkov číslo 200. A po tretíkrát sa nám stalo, že na štarte chýbali kontrolné karty. Naša chyba, že nevieme odhadnúť približný počet účastníkov. Je to všetko zapríčinené "nedostatkom peňazí". Vytlačenie diplomov a KK stojí asi 4 Sk/ks. Pán vedúci, nech sa Vám to už neopakuje!!!
• Na štart prišiel aj jeden starší turista, zhlboka si vydýchol a hovorí: "Nezúčastnil som sa už asi 13.ročníkov, nemohol som. No ale dnes už ma nikto nemohol zastaviť. Neviete si predstaviť, ako mi to chýbalo?!"
• Viacerí turisti sa pýtali, čo sa deje s organizátormi? Nemáte kontrolu na Taricových skalách, Skalnatej, Sokolských chatách a dokonca sme Beátu vymenili za rodinu Mikulkovcov. Na Dobrej Vode Cigáňa a Stratenú stopu za uja Imra. Sľúbili sme, že na budúci rok zabezpečíme kontroly tak, ako boli plánované alebo zmeníme kontrolnú kartu.
• Spokojná bola aj teta Elza v cieli. Mali sme prenajatú staničnú čakáreň a tým jej patrila celá stanica /vlaky celú noc nechodia/. Vedúca stanice dostala za to bonbonieru a peknú vázu. Tak isto boli odmenení aj prví traja v cieli, dostali peknú keramiku.
• Vlado Š. z Trenčína by najradšej išiel aspoň dve hodiny pred ostatnými, aby bol čím skôr doma. Mamičke sľúbil, že príde už na "večeru". A veruže aj bol v Brezovej už o 20.hod.
• Dobrá Voda. Jeden z prvých turistov, ktorí prišli na Dobrú Vodu, si chcel odpočinúť. Zaspal na stoličke a za chvíľu sa z nej zosypal. Všetci sa zľakli, čo sa stalo. Vysvetlenie bolo jednoduché. Zaspal a snívalo sa mu, že sa prehadzuje v teplej posteli. Od tej bol však ešte veľmi ďaleko.
• "Bývalý" stovkár Rudo P. z Popradu prišiel na stovku po dlhšej dobe. Na tom by však nebolo nič divné, keby nedoviedol ďaľších kamarátov a hlavne jednu kamarátku. Všetka česť, zvládla to až do Brezovej.

Peter Minárik

CHKO Malé Karpaty - Chránené náleziská

CHRIB

Registrácia:                 Zbierka zákonov, čiastka 24 z 28.6.1988
Rozloha:                       15,89 ha
Poloha:                         okres Trnava
Katastrálne územie:    Lančár, Kočín

Územie sa nachádza severne od obce Lančár. Zaberá juhovýchodnú časť kopca Chrib s pamiatkovo chráneným kostolom. Predstavuje ukážku kavyľovej stepi v Brezovských Karpatoch a pre výskyt vzácnych a chránených druhov patrí medzi významné botanické lokality Malých Karpát.

Chráni sa: kavyľová step ako celok.

Súčasný stav:
Z dlhodobého hľadiska bolo chránené nálezisko vyhlásené len "nedávno", nejakých 12 rokov, ale situácia sa tu už zmenila o sto percent. Nielenže step je už, ta-tam!!! ale z celej plochy chráneného náleziska, kde boli asi pred 15 rokmi vysadené borovice, zostali z kavyľovej stepi už len zbytky na okrajoch. Možno sa tam aj nejaký kavyľ nájde, ale skôr je to rarita. Jediné, čo tam stojí neporušené, je chránený kostolík na vŕšku, ale aj jeho okolie už zarastá borovicami. (Pozri foto.)

Na ospravedlnenie treba hádam dodať, že borovice tu boli vysadené aspoň tri roky skôr ako bolo nálezisko vyhlásené za chránené. No a dnes už tu nie je ozaj čo chrániť. To ale neznamená, že tu nie je čo obdivovať. V lete a na jeseň tu pod borovicami rastie more masliakov a suchohríbov.

Peter Minárik

Konská hlava v Máste

Záhorská obec Mást tvorí južný okraj Stupavy, ale nikdy s ňou netvorila spoločnú históriu, lebo každá mala svoju vlastnú, radostnú i strastiplnú. Pôvodne bol Mást poddanskou dedinou panstva Borinka, spomínanom už v roku 1377. Okolo roku 1541 sa tu usadili utečenci z južných častí Chorvátska, ktorí utekali pred Turkami. Tu na záhorskej rovine našli noví osadníci svoj nový domov. Prejavovali sa ako dobrí hospodári, záhradkári a pestovatelia zeleniny, najmä kapusty. Keď v susednej Stupave založili "Spolek na spracúvaní zeleniny, kapusty", stali sa jeho členmi.

Južné roviny až po Devínsku Novú Ves sa podobali jednej rozsiahlej rozkvitnutej zeleninovej záhrade. A keď na jeseň brali z nej úrodu, tak sa polia hemžili stovkami ženičiek, ktoré podrezávali kapustné hlavy a hádzali ich na veľkú kopu. Mástčania boli aj dobrými obchodníkmi s kapustou i ostatnou zeleninou, ktorú vozievali v hlbokých vozoch na druhú stranu Moravy "do Rakús", až do Viedne. Po založení JRD sa tu na juhovýchodnej strane chotára vysadili ovocné sady a to až po Bratislavské krematórium.

Osadníci z Chorvátska boli dobrí hospodári, čo im prinieslo voľnosť a uplatnenie sa ako majetníci, preto už v roku 1553 vykazuje v obci súpis 18 port /zdaniteľných dvorov/. Neskoršie po hospodárskom súpise roku 1715 až 48 daňovníkov, sedliakov bolo povinných odvádzať porciu.

Mást si zachoval aj v ďalších rokoch poľnohospodársky charakter, pričom jednotlivci boli chovateľmi dobrých koní. A kde sú kone, tam je treba kováča, podkúvača a taký v obci veru bol. Preto, ak cestujete cez južnú časť Stupavy, teda cez Mást, všimnite si, že na kováčovom dome nad bránou vidno ešte i dnes konskú hlavu, symbol kováčskeho remesla. Je pekným znakom, akých je vidno málo po našich dedinách.

V Másti bolo odhalené veľké Veľkomoravské pohrebisko. Barokový kostol je z roku 1701.

Pavol J. Novák

Zo starých turistických sprievodcov
Malé Karpaty - 1954, Suchý - Muller

Modrá značka: Trstín - Hradište pod Vrátnom (5 h)

Od železničnej stanice Smolenice - Trstín vedie značka okolo kostola obce Trstín, ďalej okolo tehelne po bezlesom úbočí posledných výbežkov Malých Karpát do obce Naháč, kam prídeme za 1,5 hodiny. Prejdúc horný koniec obce, krúti sa chodník na sever a dolinou proti potoku pokračuje kopcovitým, striedavo lesom porasteným terénom ku zrúcanine bývalého kláštora a kostola sv. Kataríny, vzdialeného od Naháča pol hodiny cesty.

Už z diaľky vidno ošarpanú vysokú vežu a pri nej učupený kláštor s mohutnou loďou bývalého kostola. Stavby sú na malom návrší, ovládajúce celé okolie. Kláštor a kostol bol stavaný v renesančnom slohu a má podobu písmena L. Kronikár Dionýz Roháč, učiteľ z Dehtíc, o pôvode a zániku píše okrem iného, že na mieste zrúcaného kostola stála pôvodne malá kaplnka, zasvätená sv.Kataríne. Neskôr, v roku 1618, dal na tomto mieste gróf Krištof Erdody vystavať kostol a kláštor. Neskoršie pôvodný kláštor zrúcali a na jeho mieste postavili nový poschodový s 50 izbami. Neďaleko bol cintorín, z ktorého sa zachovalo niekoľko sôch.

O vzniku tohto miesta sa hovorí, že mladému grófovi Jánovi Oponickému, ktorý tu žil ako pustovník, zjavovala sa na tomto mieste sv.Katarína. Rodina Jánova snažila sa ho odradiť od pustovníckeho života, ale sa jej to nepodarilo, ba Ján žiadal otca, aby na mieste zjavenia vystaval kláštor a chrám. Otec nechcel, a usporadúval časté zábavy, aby priviedol syna na inú cestu. To sa nedarilo a pri jednej takej zábave syn umrel. Keď sa otec dozvedel o synovej smrti, porazilo jeho i jeho manželku. Zábava sa skončila neslávne.

Pôvodný kostol mal osem oltárov. Klenba bola posiata freskami, zobrazujúcimi výjavy zo života sv. Františka. Vtedajšími vojnovými udalosťami kláštor veľmi utrpel. Za Jozefa II. v roku 1766 ho zrušili a zariadenie odviezli do Malaciek a do Trnavy. Sochu sv.Kataríny preniesli do kláštorného kostola v Malackách.

Do opusteného kláštora sa nasťahovali vojnoví invalidi, ktorí tu boli až do roku 1792. Potom opateru kláštora zverili strážcovi, ktorý r.1793 hrobku Erdödyho vylúpil. Od tých čias život v kláštore prestal. Budovy a okolité majetky odkúpil Erdödy za 1500 zlatých. Po čase budovy spustli a dnes sú to iba rozvaliny. Vežové múry belejú sa do diaľky a za pekného počasia vidno ich až do Trnavy. V blízkosti je horáreň, kde možno dostať občerstvenie.

Od zrúcaniny kláštora pokračuje modrá značka severným smerom mierne zvlneným lesnatým krajom pod horu Žablavy, kde sa spojí s červenou značkou a spoločne s ňou vstupuje do nám už známej obce Dobrá Voda. V dedine odbočí od červenej značky a vedie okolo turistickej útulne a kaplnky pod Mariášom popod vrchom Slopy do Hradišťa, kam z Dobrej Vody prídeme za 1,5 hodiny.

V Hradišti vidno pekné kroje a v niektorých domoch majú maľované ohniská, ba i nábytok. Na cintoríne nájdeme pekné, originálne vyrezávané kríže.

Z Hradišťa cez Jablonicu dostaneme sa vlakom do Trnavy.

Cesta je zaujímavá a pekná najmä na jar. Z Hradišťa pokračuje modrá značka cez Prietrž, ďalej cez obec Podbranč na zrúcaninu hradu Branč. Hrad býval kedysi majetkom Matúša Čáka, Ctibora a Jána Huňadyho. V 17. stor., keď bol ešte obývaný, zničil ho požiar a od tých čias nebol záujem ho opraviť, je zrúcaninou. Koncom 17.stor. väznili tu evanjelických kňazov, ktorých neskoršie odviezli na galeje v Terste. Niektorí tu i zomreli a na ich pamiatku je v hradnom nádvorí postavený pomník.

Od hradu na juhovýchod, idúc po hrebeni asi štvrť hodiny, je vŕšok zvaný Starý hrad. Vidno tu okruh starovekých valov a objavili tu sídlisko z doby bronzovej. Od zrúcaniny pokračuje modrá značka cez Myjavu na Starú Turú.

Za horskými oázami Tuniska

Staré múdre príslovie hovorí: "Nikdy nehovor nikdy". "Už nikdy viac Tunis", tvrdil som v roku 1996, aj na stránkach MKD, keď som prežíval horúce noci v neklimatizovanom hoteli v meste Sousse. Teplomer ani v noci neklesol pod 30 stupňov C. Z rušných ulíc sa dlho do noci ozývali klaksóny netrpezlivých vodičov a z náprotivnej terasy kvílili srdcervúce melódie orientálnych speváčiek. Zaspával som nad ránom, keď utíchol hluk a chlad dlaždičiek v kúpeľni, kde som hľadal útočište, spolu s tabletkou Rohypnolu prinášali blahodárny účinok.

Už vtedy však tí, čo absolvovali fakultatívny výlet na Saharu, prichádzali očarení púšťou a rozprávali o nezabudnuteľných zážitkoch. Preto som v lete 1999 uvítal možnosť zúčastniť sa študijného pobytu v Tunise s jediným cieľom - navštíviť Saharu a horské oázy v predhorí Atlasu. Ubytovaní sme boli na predmestí Hammametu, teda "mimo hlučného davu".

V deň "D" v skorých ranných hodinách sa náš autobus pohol smerom na juh a my plní očakávania listujúc v rôznych bedekroch sme ani nepostrehli, že sme v meste EL JEM, mieste našej prvej zastávky. Toto dnes provinčné mestečko zažilo svoj najväčší rozkvet v rímskom období, pod názvom THYSDRUS. Bohaté, vďaka výrobe olivového oleja, sa preslávilo najmä monumentálnym koloseom, ktoré dal postaviť v roku 230 n.l. cisár Gordian a patrilo medzi 3 najväčšie v rímskej ríši. Impozantná stavba 148 metrov dlhá, 122 m široká a 36 m vysoká, mohla prijať až 40.000 návštevníkov.

Naša cesta na juh prechádza cez mesto olív - SFAX, do brány juhu - mesta GABES. V tejto najväčšej tuniskej oáze končili svoje putovanie karavány prichádzajúce zo severnej Afriky. V meste bol významný prístav. Oproti GABESu je situovaný známy ostrov DJERBA. Opúšťame pobrežie a smerujeme do vnútrozemia. Asi po 40 km sme v MATMATE. Tu v kamenistej pahorkatine s ojedinelými palmami sa nachádzajú známe berberské jaskynné obydlia. V bielom vápenci je vyhĺbený zvislý kráter, akýsi dvor a z neho potom vedú horizontálne chodby vyúsťujúce do obydlí, skladov a dieľní. Do jedného vstupujeme. Starenka v tmavom výklenku lenivo otáča kamenný mlyn na obilie, v ďalšej miestnosti mladá berberka tíši malé dieťa, ktoré nechápavo hľadí na neznáme biele tváre. Miestnosti sú čisté, vybielené, podlaha vystlaná kobercami. Tieto obydlia vo dne chránia pred neúprosným slnkom a v noci, keď teplota klesá k nule, sálajú svoje naakumulované teplo. V neďalekej oáze TAMERZET si v miestnej reštaurácii pochutnávame na tuniskej špecialite - KUSKUS. Je to najčastejšie jahňacie /možno aj ťavie?/ mäso varené so zeleninou a korením. Ako príloha sa podáva špeciálne upravená pšeničná krupica.

Naša cesta asi po dvoch hodinách končí v meste tiav - DOUZ. Vlastne asi 10 km za mestom v osade ZAAFRANE, kde končia palmové háje a začína Saharská púšť. Tu nás čakajú "naše ťavy". Každý obdrží pruhovanú "galabiju" a na hlavu turban. Potom stačí vysadnúť na ťavu /sú to tzv. dromadére - ťavy jednohrbé/ a karavána sa vydáva na cestu medzi piesočné duny, ktoré vo svetle zapadajúceho slnka sa sfarbujú do najpestrejších odtieňov žltej a červenej. Mierny vietor, ktorý preháňa piesok ako sneh po lyžiarskej zjazdovke a slabnúca žiara slnka klesajúceho k horizontu aspoň vizuálne zmierňujú neznesiteľné teplo. Potom, keď dlhé tiene vystrieda šero prichádzajúcej púštnej noci, vraciame sa do oázy, kde v bazéne luxusného hotela TUAREG sa zbavujeme orientálnych pachov a pri pohári CELTIE /domáce kvalitné pivo/, nenechám sa rušiť trúbkami a bubnami miestnych hudobníkov, ktoré dlho do noci bavia turistov. Ráno ešte za tmy pokračujeme do ďalšej oázy - KEBILI - a odtiaľ asfaltovou cestou cez najväčšie tuniské soľné jazero - CHOTT EL JERID. Niekde v strede jazera autobus zastavuje pri stánkoch predavačov púštnych ruží. Vychádza slnko a jeho lúče sfarbujú bielu hladinu solného jazera všetkými farbami dúhy. A práve tu, pri tomto jazere, v horúcich letných dňoch, keď slnko kulminuje, možno zažiť fata - morgánu. Namiesto vyschnutého solného dna uvidíte jazero plné vody s vlnami rozihranými stepným vánkom.

Nás však čaká mesto ďatlí - TOZEUR. Oáza s temer pol miliónom ďatlových paliem je napájaná z 200 prameňov. Tu presadáme z busu do 7 mietných "cruise roverov" zn. Toyota. Cesta vedie púšťou a sčasti i ďalším solným jazerom CHOTT EL RHARSA a mieri k alžírskej hranici, k predhoriam Atlasu. Prichádzame k prvej horskej oáze - CHEBIKA. Leží v nadmorskej výške 800 m. Bizardné skalné útvary uzatvárajú úzke údolie plné ďatlových paliem. Strmá cesta vedie na úpätie hôr a pokračuje až na blízke vrcholky.

Spočiatku ju sprevádza bystrina vytvárajúca menšie vodopády. Pohľad zhora je úchvatný. Ak by si niekto nevedel predstaviť biblickú krajinu, tak si stačí zafixovať tento obraz.

Naša cesta vedie po úzkej strmej ceste do oázy TAMERZA. Krajina pripomínajúca mesačnú /američania tu nakrúcali film Hviezdne vojny/ končí v údolí riečky /či potôčika/ KHANGAT. Oáza pokračuje do hlbokého kaňonu, kde sú malé kaskády. O sile vodného toku v čase dažďov svedčia ruiny Starej Tamerzy, zničenej po jednej zo záplav. Tu niekde stávalo antické AD TURES, stredisko starých kresťanov v časoch, keď územie bolo pod nadvládou byzantskej ríše.

Výlet džípmi končí v meste fosfátov METLAOVI, kde sa táto vzácna surovina spracováva z okolitých bohatých nálezísk.

Tvár krajiny dotvára Gafská pahorkatina, veď čo nevidieť zastavujeme v meste kočujúcich nomádov - GAFSA - ležiacom v strede oázy ďatlovníkov, figovníkov a pomarančovníkov. Cesta späť vedie cez sväté mesto KAIROVAN /po MEKKE, MEDINE a JERUZALEME štvrté mesto islamu/. I keď v starej Medine ohradenej 10 metrovými vysokými múrmi je okolo 50 mešít, dominantnou je "veľká mešita", ktorú postavili v r.672. Je najstaršia v celej severnej Afrike. Už z diaľky nás upúta typicky štvorhranný minaret vysoký 35 m. Toto sväté mesto je známe aj ako mesto kobercov. Koberce z KAIROANU - to je vo svete pojem. Okrem tkaných vyrábajú aj tzv.viazané, a to tak, že z hodvábu, ovčej vlny či ťavej srsti sa viažu uzly. Kvalitu koberca určuje počet uzlov na 1 m štvorcový. Tie najkvalitnejšie majú viac než 200 tisíc uzlov. Preto uvítame možnosť navštíviť miestnu manufaktúru, kde nám majiteľ predvedie časť svojich zásob pripravených k predaju. I keď sa snaží s nami komunikovať slušnou češtinou, kupujúci pri cenách začínajúcich od 200 USD sa prilíš nehlásili. Zato sa ohlásil hlad a smäd.

Keď som potom neskôr večer otvoril skriňu v Hammametskom Park hoteli a usmiali sa na mňa moje plechovky Zlatého bažanta, ktoré tu na mňa poslušne čakali, padla zo mňa únava z dvojdňového putovania a sladké spomienky na horské oázy som okorenil pivným mokom.

Ivan Košický, Hammamet - Trnava /september 1999/

ZO SVETA TURISTIKY

U Uluru

Správne po slovensky to má byť "Pri Uluru", ale takto to aspoň krkolomne zneje.

Od chvíle, keď som ju prvý raz uvidel, bola to láska na prvý pohľad, priťahovala ma ako magnet. Lenže vtedy som ešte na ňu nemal dosť peňazí. Kúpil som si teda aspoň jej fotku, nechal zarámovať a doma som ju zavesil na stenu. Často som sedel pri nej a díval som sa na ňu a túžil som po nej. Sníval som o tom, ako sa jej dotknem a potom na ňu vyleziem a nakoniec ju celú obídem, obšľapem. A dočkal som sa! Za asistencie mojich piatich kamarátov som ju vlani v zime /tam leto/ za necelú hodinu konečne úplne pokoril. Môj sen sa splnil - dobyl som ULURU.

Mohutná skala uprostred horúceho austrálskeho vnútrozemia, v jazyku domorodcov ULURU a v jazyku turistov AYERS ROCK, je vskutku jedinečná. Podľa tradície domorodcov ju postavili v období stvorenia sveta dvaja mladí chlapci, ktorí sa tu po silnom lejaku hrali s blatom. Zrejme sa pri tom dosť zakecali a dokončovali ju ako fúzatí starci, lebo AYERS ROCK sa dnes týči do výšky 350 metrov.

ULURU je nádherná v každú dennú dobu a za každého počasia. Jej farba sa mení behom dňa od ružovej cez hnedú, oranžovú, fialovú, červenú až po striebristo šedú a hlavne pri východe a západe slnka sa na špeciálnych stanovištiach tiesnia turisti a ktorí tu bojujú o čo najvýhodnejšiu pozíciu pre uskutočnenie lukratívnych snímkov. Fyzicky zdatnejší turisti môžu vyliesť až na jej vrchol. Sprievodca uvádza, že nehladiac na čiastočné istenie pomocou upevnených reťazí sa výstup na skalu ULURU zdá byť omnoho ľahší z diaľky, než je v skutočnosti pre toho, kto ho podnikne. Sprievodca neklame !

Vyzbrojení dvoma litrami vody na jedného sme sa vydali hore i my. V letných mesiacoch je tu v dobe medzi desiatou hodinou rannou a štvrtou poobede výstup úplne zakázaný, keď presahujú denné teploty 38 stupňov. Ale napriek tomu, že sme sa začali šplhať hore v milosrdnom rannom tieni, veľmi rýchlo z nás lialo i mimo toto časové pásmo.

Najviac nás brzdili tisíce drzých a neodbytných múch a mušiek /tu som si spomenul na domov, na výstup na Chleb či Žibrid, tam to bolo to isté, keď nie horšie ako tu/ proti ktorým je väčšina "ULURU lezcov" vyzbrojených sieťkami na tvári /čo u nás doma chýba/ a predovšetkým tisíce malých a na hlavnej trase príkrej skaly nezmyselne odpočívajúcich Japoncov, ktorí bez výnimky zdolávajú vrcholok tejto hory v bielych rukavičkách.... /aj to u nás doma chýba./

Bez sietok, rukavičiek, rozprašovačov vody, ktorými sa cestou hore osviežujú estetickejší lezci, sme zanedlho stáli až na vrcholku. Nádherný výhľad do okolia dal zabudnúť na únavou rozpálené lýtka a keď po hodine trpezlivého čakania dofotil posledný Japonec, posledný snímok, zostali sme na posvätnej skale v červenom strede Austrálie sami. A už nám vôbec nevadilo, že sme prešli tisíce kilometrov horúcou pustatinou, kde okolo ciest ležia slnkom vysušené kravy, že sme skoro dva dni nevyliezli z áut a teda dve noci sa poriadne nevyspali.

Pocit nevšedného zážitku potom umocnila drsná cesta dole, proti nej bol predchádzajúci výstup príjemným výletom a keď sme si potom ešte obišli ULURU pomaličky dva krát kolom dookola, prikročili sme k zlatému klincu celej výpravy.

V temer päťdesiat stupňovej horúčave sme sa uprostred púšte prezliekli do plaviek, nasadili potápačské okuliare, šnorchle a plutvy a so surfami pod pazuchami, samospúšťou cez hlavnú cestu sme sa vyfotili v suchom vnútrozemí s ULURU za chrbtom.

A prechádzajúci japonskí turisti si bielymi rukavičkami otierali orosené čelá a oči im liezli zo šikmých očných jamiek...

Vilas

Náučný chodník Vysoká pri Morave – Devín

Pozdĺž rieky Morava (od Vysokej pri Morave až po Devín) bol spravený náučný chodník. Pretože vandali určite nenechajú tabule na pokoji, rozhodol som sa, že si ho čo najskôr prejdem. Prvý pokus som urobil minulý rok v septembri. Vo vlaku do Vysokej som sa stretol s vodákmi, ktorí išli splavovať Moravu. Mali ešte jedno miesto v kanoe voľné a tak som sa s nimi zviezol. Bola to veľmi pekná plavba, len pred ústím Moravy do Dunaja už nebol skoro žiaden prúd a museli sme viac pádlovať.

Druhý pokus som urobil tohoto roku na Veľkú noc. Počasie bolo nádherné, vo vlaku ani vo Vysokej som nestretol vodákov a tak som vyrazil po vlastných. Najprv sa ide po hrádzi, potom sa z nej odbočí a ide sa po asfaltovom chodníku, ktorý bol vybudovaný pre našich pohraničníkov, keď ešte brehy Moravy a Dunaja boli zadrôtované. Chodník vedie miestami luhovým lesom, miestami mokraďami a miestami lúkami. Je na ňom 16 náučných tabulí s informáciami o faune, flóre, geológii, histórii a pod. Pri chodníku je aj niekoľko bunkrov vybudovaných pred druhou svetovou vojnou. Na niektorých miestach bol chodník pod vodou a tak neostalo nič iné, len sa vyzuť a prebrodiť. Stretol som len jednu malú skupinu pešiakov, cyklistov však bolo veľmi veľa, najmä keď som sa priblížil k Devínu. Na chodníku som uvidel aj niekoľko užoviek. Jedna bola ešte úplne malá (mladá a sprostá), ani sa jej nechcelo odísť z vyhriateho chodníka. Aby som ju zachránil pred cyklistami, musel som ju preložiť do trávy.

Pre tých, ktorí si to chcú prejsť a prečítať, odporúčam bicykel, lebo šľapať vyše 20 km po asfalte medzi cyklistami nie je bohviečo. Pre lenivejších odporúčam splav, v Devíne je možnosť požičať si kanoe.

Vladimír Chrapčiak

Super - elita a tí ostatní !

Keď som sa nedávno dozvedel, že skupine agilných organizátorov diaľkových pochodov /DP/ sa podarilo zrealizovať dlho diskutovanú myšlienku o nadstavbových stupňoch výkonnostných odznakov, mal som úprimnú radosť. Super, elita ..... to už parafrázujúc Maxima Gorkého, znie hrdo.

Pre tento cieľ sa oplatí "hoc i nohy zodrať". No v zápätí mi to nedalo. "A čo my ostatní?" Veď ešte nedávno zdravé jadro je dnes jemne povedané - prestárle. Jeden z najmladších vystupuje ako "nestor". Ani choroby sa nám nevyhýbajú. Arthritis, Rheumatizmus, Dna, Alzheimerova choroba, Ethylizmus, Erektilná dysfunkcia... aby som spomenul iba tie najčastejšie. My už sa dočista /dočista?/ vytratíme z výkonnostných tabuliek? Dlho som rozmýšľal ako "zostať v hre". Nakoniec mi pomohla náhoda. V stredu som pozeral na televízii Markíza Ligu majstrov a v piatok na STV 2, prenos z našej futbalovej extraligy. V oboch prípadoch išlo o futbal, ale rozdiel v hre, jej kvalite, rýchlosti, nasadení hráčov bol taký priepastný, že laik by pripustil, že ide vlastne o dve rôzne hry. Pokiaľ by som to mal prirovnať k turistike, tak to, čo som pozeral v stredu na Markíze bol excelentný výkon pána Ríma, ktorý si len preto, aby nemusel čakať hodinu na vlak, prejde Trnavskú stovku tam i späť a to, čo som videl na obrazovke v piatok na STV 2, bol ako môj dýchavičný Malokarpatský fučiak, keď po štarte na stanici v Rači som už na prvej nepohyblivej kontrole /U troch zajacov/ cítil, že toho mám plné zuby.

A nápad bol na svete. Nechajme tým super a elitným - Ligu majstrov a my /čo nestačíme/ "hrajme" našu extraligu. Jej názov, ako to je dnes zvykom, by mohol byť SWL - Slovak Walking League. /teda írečito slovensky/.

Čo by bolo podstatné? Žiadne limity čo sa týka dĺžky pochodu a tiež by nebola podmienka, že akcia musí byť niekym /KST, SZM, OV KSČ, SKAUTING,TRAMPING .../ organizovaná. Turista by si viedol evidenciu a po mesiaci činnosti by si prejdené kilometre spočítal. Ich súčet by bol tzv. MRD - Mesačný Rekapitulačný Doklad. Ten by poslal do redakcie MKD /hoci nestorovi/.

Uvediem príklad:

Možno to nie sú najvhodnejšie príklady, ale určite každý z nás ešte isté aktivity má a nemusí to byť vždy DP. Nakoniec kombinácia by sa nevylučovala.

V júni by to zas mohlo byť hoci aj takto:

Po takomto výkone by bolo namieste konštatovanie: "Ale som si v tom júni za - MRD - dal." Naopak pokiaľ by turista absolvoval v niektorom mesiaci 0 km, bol by bez MRDu.

Môj príspevok u Vás možno vyvolá úsmev, ale berte ho ako slovo do diskusie na tému "Ako ďalej?" Postupne sa bude týkať nás všetkých. Nakoniec, poznáte ten vtip ako sa pýta turista priateľa: "Ferko, akú smrť by si si želal ?"

"Ná takú, že keď budem mať 92 rokov, aby ma žena pristihla "in flagranti" s 25 - ročnou a zo žiarlivosti by ma zastrelila."

Nuž, kto by si to neprial, ale staroba má rôzne podoby.

Ivan Košický, diaľkoplaz v.v.

Vyhodnotenie
Trnavskej Trampskej Kolkárskej Ligy

Motto:
       Pýta sa vnúčik deda:
       "Kde si Ty bol, keď sa privatizuvalo?"
       Dedo odpovedá svojím nemiznúcim úsmevom:
       "V kolkárni..."

26.mája 2000 sa konalo vyhodnotenie tohoto ročníka TTKL naživo /live/. Začalo sa to večer od 18.h a trvalo až do nevidzím. Hlavný moderátor večera, "Cigáň" Milan začal so slávnostným vyhodnotením súťaže až po malej, asi dvojhodinovej pauze, ale čo je najdôležitejšie, začal.

Vyhlásil výsledky, ku ktorým sme sa po 12 kolách dopracovali:

1.miesto obsadila trampská osada "Túlavých psov", ktorí vyhrali s plným počtom bodov 24, to znamená neprehrali ani jeden zápas a s priemerom 854 zhodených kolkov /214 na hráča a zápas/ boli suverénne prví.....

Hodnotenie:
"Túlavých psov" ich vlastná potencia tak prekvapila, že im nie vstúpila, ale vrazila do hlavy. Prekvapili seba, prekvapili aj ostatních.

2.miesto obsadila "TO Oáza", ktorí boli druhí o "chup". Prehrali len jeden zápas. Priemer mali totožný s víťazmi /214 kolkov na hráča a zápas/, avšak celkovo hodili o "jeden" kolok viac.

Hodnotenie:
"Oáza" aj keď skončila druhá, nahádzali viac jako prví /ale menej jako tretí - aj to je pekné na tých kolkoch/. Ako hovoria naše gazdinky - nezáleží na nástroji, ale ako sa s ním narába.

3.miesto obsadili "Pardáli" s 20 bodmi, 4 body za víťazmi, ale 4 body náskoku pred štvrtými, "Stratenou stopou".

Hodnotenie:
"Všetci s úsmevom, a ten je namieste, partia je pardálska. A s otvorenými ústami na Vaše výkony sme zízali my ostatní..."

Všetci vyhodnotení dostali "placky" s umiestnením sa v tomto ročníku TTKL. Prvý navyše dostal originál trampský kolek, ktorý vyzeral skoro ako Stanleyho pohár, aj s mosadznými nápismi víťazov.

Čo tu nebývalo a bolo po prvýkrát, bolo vyhlásenie a odmenenie štvrtého v poradí. Dostali "klasické" medaily za štvrté miesto tzv."krumplové", ktoré boli ozaj z "krumplí" chutné opečené a koho chytil hlad, mohol ju aj zjesť. Nuž a stalo sa to preto, že na štvrté miesto sa dostali organizátori, ktorí boli v predchádzajúcich ročníkoch vždy medzi prvými a aby im nebolo smutno, tak si nadelili aspoň tieto medaily.

Ako ich hodnotili: "Boli časy, keď boli ešte vyššie a mohutnejší bol aj kolektív. Ale aj to je paráda, štvrté miesto nie je na zahodenie.

A čo zástupcovia našich "diaľkoplazov"?

Skončili sme najlepšie, ako sme mohli, prví medzi nováčikmi. Získali sme tri víťazstvá, 6 bodov. Celkovo sme nahádzali priemer 744, čo bolo 186 na hráča a zápas. Medzi elitu jednotlivcov sa od nás prepracoval Martin, ktorý s 231 zhodenými kolkami bol ako náhradník medzi 12 najlepšími. Takže v konečnom hodnotení sme skončili 11. Pekné miesto na nováčka, veď dve jednotky sú predsa viac ako jedna.

Ako nás hodnotili:

"Nevzrušujte sa zbytočne, lepšie to na zelenáčov nemôže byť, hoci ste nám v posledných zápasoch motali hlavu. No a to čo predvádzal Ferino, to bolo obdivuhodné..."

A ešte kto reprezentoval "Diaľkoplazov" v ročníku 1999/2000: Imro1, Imro2, Fero, Mário, Dušan, Jano, Stano, Peter, Martin.

Podľa FATa pripravil Peter Minárik

Ďalšia cestovná kancelária skrachovala...

Práve v týchto dňoch, keď vrcholí dovolenková sezóna, ohlásila možno ako už posledná ukončenie činnosti cestovná kancelária "Vrtulka JJ a syn", ktorá bola veľmi obľúbená hlavne medzi sociálne slabšími vrstvami ako sú napr.: dôchodci, nezamestnaní, ale aj niektorí zamestnaní ako napr.: učitelia či zdravotníci.

Menovaná cestovná kancelária poskytovala za neuveriteľných 999,99 Sk desaťdňový pobyt vo vlastnom areáli.

V neuveriteľne nízkej cene bolo zahrnuté stravovanie z prinesených surovín, ubytovanie pod širákom alebo vo vlastnom stane a doprava tam i späť po vlastnej osi. V cene bola tiež zahrnutá možnosť plného využitia klientov. Tak mimo iné, možnosť lovu na čierno v blízkom rybníčku alebo nočné nájazdy na posledné družstevné políčka zemiakov. Najviac žiadanou a klientami obľúbenou službou však bola návšteva neďalekej skládky tuhého odpadu zo zaručenou dodávkou čerstvého materiálu trikrát denne. Vstupné bolo zahrnuté v základnej cene.

Zdá sa teda neuveriteľné, že aj táto cestovná nechala svojich klientov po ohlásení bankrotu svojmu osudu. Je ovšem pravda, že na rozdiel od iných kancelárii, sa po bankrote neprehrešila svojmu heslu, ktoré znelo "každý klient sa musí starať sám o seba". Čo po vybraní patričnej čiastky od svojich zákazníkov aj robila. Ku stretu však nedošlo medzi zákazníkmi a vedením kancelárie, ale priamo medzi nimi. Keď prišli po desiatich dňoch ďalší dovolenkári, odmietli už prítomní areál opustiť s poukazom na to, že cestovná kancelária "Vrtulka JJ a syn" ohlásila úradne bankrot a preto areál už nie je jej vlastníctvom. Po celodennom vyjednávaní v bufete "U čierneho otlaku" došlo po likvidácii jedného sudu "Trtvaru" k dohode. A tak, po menších organizačných úpravách sa do areálu všetci vošli. Tým sa zdal celý problém vyriešený.

Ale veru že nebol. Stalo sa tak vo chvíli, keď prišla tretia výprava, ktorá mala rovnako u cestovnej kancelárii "Vrtulka JJ a syn" zaplatený pobyt. Keď nastupujúca partia zistila, že už nie sú žiadne vstupenky na skládku tuhého domového odpadu, že už sa nedá prevádzať "polný pych" a že v chovnom rybníčku zostalo len pár malých belíc, vrátili sa naspäť do mesta spolu s ostatnými, aby si to s vedením firmy vybavili. K ich veľkému prekvapeniu však našli nezamknutú kanceláriu, na stole bola kópia žiadosti o zaradenie do zväzku registru bankrotárov. Čo ale bývalých klientov najviac potešilo, na rozdiel od iných zkrachovaných kancelárií, bol tu tiež ospravedlňujúci dopis o povolení, aby si sklamaní klienti odniesli ako náhradu všetko, čo tam zostalo a čo by sa im hodilo. Teda presne jeden stôl, dve stoličky, zachovalý kôš na odpadky, počítadlo a starý obraz štátnika.

Obidvaja majitelia, Vrtulka JJ starší a mladší ďalej písali, že odchádzajú na nejaký ostrov, ako je v našej zemi zvykom a pretože nechcú, aby to dopadlo ako u jednej konkurenčnej cestovky v Bratislave, kde rozzúrení klienti kanceláriu vyrabovali, dávajú ju týmto zadarmo k dispozícii.

Ako nám povedal "tarajko" dedinkej polície, po obidvoch podnikateľoch bolo na žiadosť klientov vyhlásené celoštátne pátranie. Ako ukazujú prvé náznaky, sú obaja Vrtulkovia skutočne na nejakom ostrove. Pátranie na Žitnom ostrove bolo negatívne, je teda pravdepodobnejšie, že utiekli do cudziny a sú na Streleckom ostrove v Prahe. Väčšina zákazníkov však žiada, aby boli premiestnení na "ostrov" do Leopoldova.

Juraj Dub

Rozmanitost = stabilita

Naša planéta Zem sa vskutku môže pochváliť priamo hýrivou rozmanitosťou foriem života. A nie sú to len fantastické tvary či farby, ale aj roztodivné zvuky, vône alebo i pobyby, ktoré nás niekedy doslova ohromia. Prekvapujúce sú nielen životné prejavy, ale aj ich množstvo. Veď až doteraz veda poznala na tristo tisíc rastlinných a viac ako milión živočíšnych druhov. A to ešte triezve odhady predpokladajú, že všetkých organizmov je v skutočnosti niekoľkokrát viac! K čomu je vlastne to obrovské množstvo druhov vôbec dobré a aký zmysel má táto rozmanitosť. Nestačili by prírode k existencii len druhy, ktoré jej človek vyberie? Nie je takéto množstvo organizmov človeku skôr na škodu? Pretože podobných otázok stále pribúda, pustili sa tí najzvedavejší postupne do ich štúdia.

Bádali dlho a precízne, objavili mnoho nových skutočností o vzťahu organizmov medzi sebou navzájom, aj o ich pomere k prostrediu, v ktorom žijú. Napísali o svojich objavoch veľa učených kníh a správ, a tak umožnili zrod nového vedného odboru, ktorý nazvali - Ekológia.

Vďaka ekológom dnes už vieme, že obrovská druhová rozmanitosť nie je len tak rozmarom či hračkou prírody, tak ako sa to donedávna tvrdilo a verilo. Práve naopak! Až neuveriteľná rôznorodosť sa ukázala byť dôležitou poistkou k zachovaniu života na modrej planéte a akési ochudobňovanie bohatstva navzájom spätých a na sebe závislých druhov je trestuhodnou hrou o ďalší osud našej Zeme.

Tvrdenie ekológov si ostatne môžeme overiť sami, aj keď len v zjednodušenej forme, napríklad v lesoch. Skúsme si spočítať, koľko druhov drevín rastie v zmiešanom lese, nezáleží na tom, či ich poznáme alebo nie. Čím viac ich nájdeme, tým bohatšie budú i ďalšie formy života na ne nadväzujúce. Každý druh stromu totiž hostí iné druhy hmyzu potravinovo na ňom závislých.

Často nejde o maličkosť. Veď jeden stredne veľký dub dokáže uživiť až 250 druhov hmyzu, zastúpeného mnoho tisícmi jedincami, bez toho, aby utrpel vôbec nejakú ujmu. Ich veľké množstvá prilákajú rad hmyzožravých živočíchov, predovšetkým dravého a parazitického hmyzu a rôznych vtákov. Tí sú zárukou, že prvotní konzumenti rastlinných častí sa nerozmnožia nad únosnú mieru, veď oni sami sa stávajú korisťou iných dravých živočíchov, ktorí tak regulujú ich stavy. Čím väčší je počet na seba potravinovo viazaných druhov a čím hustejšia a prepojenejšia je takto vzniknutá sieť, tým menšia je pravdepodobnosť vzniku porúch spôsobených prípadným premnožením jedného druhu. Celé lesné spoločenstvo rastlín i živočíchov tu žije vo vzájomne vyváženej harmónii.

Odolnosť bohato štrukturovaného lesa sa ovšem prejaví i za iných krízových okolností. Víchrica, hoci bude sebadivokejšia, nedokáže takýto les zničiť, pretože len ťažko preniká hustou poschodovou vegetáciou. Mnoho statných stromov býva síce polámaných alebo sú vyvrátené, ale väčšina jedincov, hlavne tých mladších, nápor víchrice prežije. Na mieste uvoľnenom spadnutými stromami sa okamžite uchytia semená, malé semenáčky majú viac svetla potrebného k rýchlemu rastu a tak sa vzniknuté škody v relatívne krátkom čase zacelia aj bez pomoci človeka. Voči nepriaznivým zásahom do prírody, či už vnútornými alebo vonkajšími, je teda prirodzene zmiešaný les značne odolný a jeho celková stabilita je určovaná práve bohatosťou a pestrosťou životných foriem.

Úplne iný obraz sa nám naskytne pri prechode cez rovnakú smrekovú alebo borovicovú monokultúru. Množstvo hmyzu je tu obmedzené len na málo druhov potravinovo viazaných na smreky a borovicu, chýbajú tu obvykle hmyzožravé vtáky. Les pôsobí dojmom jednotvárnosti a prázdnoty, trochu radosti môže občas poskytnúť len nenáročným hubárom. K jeho zániku stačí obyčajne veľmi málo, napríklad premnoženie jediného druhu hmyzu, o jeho prítomnosti v prirodzene zmiešanom lese nikto ani nevedel. V čistých smrečinách sa však dokáže v krátkej dobe zmeniť v kalamitného škodcu, pretože tu nepôsobia dravé organizmy, prirodzení nepriatelia, ktorí by dokázali uchovať vyvážený stav. Zo zlých skúseností uplynulých rokov vieme, že na takéhoto škodcu sa dokáže zmeniť trebárs i inak nenápadná bekyňa mníška a začaté dielo skazy dokončí rovnako nenápadný kôrovec.

A opäť víchrica. Jej nápory sa v rovnako starej kultúre smrečín nemajú o čo zbrzdiť, ľahko prenikajú do porastov a cestou potom ničia všetko, čo im stojí v ceste. Odolnosť takýchto lesov proti nepriaznivým prírodným vplyvom je v porovnaní s prirodzenými lesnými spoločenstvami malá. Príčinou je výrazne nižšia druhová pestrosť, ktorá vo svojich dôsledkoch vedie k narušovaniu rovnovážneho stavu, k poklesu stability.

I keď zachovanie čo najväčšej druhovej rozmanitosti sa stáva stále zložitejšia, predsa len zostáva základným problémom. Ťažko sa dá pochybovať o záveroch ekológov, zvlášť rozhliadnime sa okolo seba, a to nielen v lese. Možno, že nás pritom napadne, ako i my môžeme k zachovaniu pestrej prírody prispieť.

Jaromír Pavlásek

KALENDÁR

august:

Z KALENDÁRA KST 2000

26.8.2000    TEPLICKÁ 50-KA, 50, 40, 30, 10 km
                     MÚ + 1.KST Diviaky
                     Š.Hudák, Teplická 888/10, 039 01 Turčianske Teplice, tel.0905/479001

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd