MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

júl 2001

Radosti leta.

Pozor na huby!
Nie každá je jedovatá !

Pozor na hady!
Proti ľudskému uštipnutiu niet séra!

Pozor na medvede!
Nie každý utiekol zo ZOO.

Pozor na lyžičky s vodou!
Nie každého možno v nej utopiť

ROZHOVOR
Ivan Bajo, Hajdóczyho 22, 917 01 Trnava

Redakčný úvod:

V závere minulého milénia sa dožil náš kamarát a občasný prispievateľ IVAN BAJO 65 rokov. Otázky k jubileu pre náš časopis dostal, ale ako známy sklerotik spoľahlivo zašantročil. Našiel ich až teraz, po pol roku a prehlásil, že to náhodou bolo "dosť friško, lebo list od brata z Kanady hľadá už druhý rok, okuliare rok a hodinky a vyvolaný film z dovolenky vôbec nikdy nenašiel".

1.MKD: - Ivan, čo sa zmenilo za posledných päť rokov? Do zamestnania si chodil naďalej, do hôr tak isto, možno len medzi kamarátov pomenej, ale ak si bol aj zdravý, čo viac si si mohol priať?

Ivan Bajo: - Čo sa zmenilo? Nuž ja sám. Pomaly ale isto a nezadržateľne osprostievam. Vždy som bezmedzne obdivoval jarých osemdesiatnikov, čo objavili voľačo úžasné, zostrojili perpetuum mobile, vynašli ohňovzdorné zápalky, obdržali Oscara či Nobelovú cenu - ja už k nim patriť nebudem. Vždy mi obstojne drbalo, ale teraz už medzi sklerotikmi patrím k majstrom sveta. Klopem si na dvere zvnútra kancelárie, keď vychádzam na chodbu. Zabúdam v cudzích mestách autá. Plahočím sa na dne kontajnerov, kde som zo smetím zahodil kľúče od bytu. Euforicky vyšľapem v hangu pod Terynkou v hlbokom snehu dvesto krokov, aby som zistil, že tam dolu som si zabudol polmetrákový batoh. Zdriemnem si vo vlaku, čo ma namiesto do Trenčína zavezie do Štúrova.

Ale do prírody, do vrchov chodím furt. Môj akčný rádius zahŕňa okrem Malých aj Biele Karpaty a Považský Inovec. Keď mám voľné 3-4 dni, poďho do Javorníkov, Strážovských vrchov, Vtáčnika či Tríbeča. Naďalej chodím so svojou ženou - Evou táboriť, stanovať, kdekoľvek medzi Záhorskou Vsou a Novou Sedlicou, medzi Oravskou Polhorou a Patincami. To činím už aspoň polstoročie a vďaka tomu som si zmapoval celé Slovensko nohami a srdcom. Mám rád túto krajinu, je to moja rodná zem, patrím k nej a ona patrí mne. Žiadny patetizmus - takto to vnímam a cítim odjakživa.

2.MKD: - Zaregistroval si už, že si o ďalších päť rokov starší? Čo zostalo z tvojich predsavzatí, čo si si dal pred piatimi rokmi a čo si z toho dokázal splniť?

Ivan Bajo: - Zaregistroval - prešiel som na dôchodcovský breh. Konečne, lebo už ako osemročný som chcel byť penzistom, ako bol môj dedo. Fascinuje ma nič nerobiť - ale to si treba zaslúžiť a pripraviť sa na to. Ja som bol na penziu pripravený už 57 rokov. Napriek tomu som sa nikdy nenudil - vlastne nemám kedy, lebo furt robím turistiku, hubárstvo, túlam sa - no a furt hľadám kľúče, okuliare, doklady a viete vy koľko času to zaberie? Tak rád by som sa ponudil, ale vlastne neviem čo to je a ako sa to robí...

Predsavzatia? Mal som ich vždy záľahy. Ale nikdy som žiadne nesplnil. Koľkých som už ja videl, počul: "Od pondelka...", "od septembra", "Od Nového roka" - budem toto a hento a furt a svedomito a už neprestanem /cvičiť, behať, nejesť tučnoty, neobhryzávať si nechty, nefajčiť, nepiť a všeličo ešte iné/. Je to kravina - nikdy Vám to nevydrží viac ako týždeň. Teda SORRY - Vám možno áno, mne nikdy.

3.MKD: - Ivan Bajo a Malé Karpaty po piatych rokoch /1995-2000/?

Ivan Bajo: - Malé Karpaty. Celý život žijem na dohľad týchto vŕškov - sú mojou súčasťou a ja som zase ich súčasťou, patríme navzájom k sebe. Bože, koľkokrát som prešiel každým chodníčkom - trávou, lístím, blatom či snehom. Sú vo svete aj onakvejšie vrchy, hory, veľhory - ale tieto jediné sú moje, moje vlastné - tu som sa narodil a prežil celý doterajší život, prvé potulky, prvé hubačky, prvé vertikálne kroky na lane, prvé veľké priateľstvá, prvé lásky. O to viac ma vždy zabolí, keď nájdem nové jazvy, rany na tele Malých Karpát - kde v čertoch sú tí drbnutí zelení, čo sa ako nočné motýle hemžia okolo televíznych kamier, novinárov, masmédií - nestretnete ich v lese, ani možno nevedia o kilometrových plotoch, za ktorými žijú zlodeji, čo ukradli, oplotili si moje Malé Karpaty. Ozaj - kedy ste naposledy postretli v lese lesníka, v hore horára, v háji hájnika?! Opustili lesovne, horárne, hájovne, žijú si na sídlisku, cez víkend sú doma alebo v šenku a v týždni chodia do lesa ako do podniku. Kdeže sú tí starí malokarpatskí horári mojej mladosti, čo nás zaviedli k líščej nore, ukázali nám mladých ježkov, naučili nás čo je buk, dub, jaseň, smrekovec, zaviedli nás k utajenému pramienku, naučili dokonale rozpoznať chutnú muchotrávku červenkastú, urobiť si šalát z mladých lístkov žihľavy, púpavy či medvedieho cesnaku. V poslednom čase viem jednoznačne - najväčší bordel v lese robia lesáci!!! Pneumatiky z traktorov, pásy z pásakov, hrdzavé oceľové laná, plechy, kanistre od oleja, nemrazolu či okeny, ale aj všelijaké fľaše, odpadky, šporáky, staré chladničky, hrnce, hajzlové misy, dvere, okenné rámy - to hádam tí zatracovaní turisti a trampi do lesa nenanosili. A tie smetiská na kraji lesa, za dedinami, chatovými osadami, tlejúce, dymiace skládky. Zopsuli sme sa, Slováci, aspoň poniektorí, rozhliadnime sa a plačme...

4.MKD: - Posledné nešťastie známych horolezcov vo Vysokých Tatrách /február 2000, bratia Pochylí/? Tvoja spomienka na nich?

Ivan Bajo: - Smrť bratov Pochylých so mnou zalomcovala - mne sa v horách vždy zdali nesmrteľní - nikdy by ma nič také nenapadlo, ani len vo sne. Už za života sa stali legendou ako "Pavúci" - a navýsosť oprávnene. Potiahli, posunuli vývoj nášho horolezectva a to nielen tatranského, ale československého. Naraz tu bola iná dimenzia horolezenia - odvážneho, voľného v rámci dovtedy nevídaných - neslýchaných projektov. Keby sústavne a intenzívne liezli aj neskôr, bol by o nich vedel celý horolezecký svet lebo boli úžasne talentovaní, úžasne dobrí - mali na všetko možné. Škoda výpadkov a prestávok v ich horolezeckom živote, možno sa tiež podieľali na tom, čo sa stalo. Pavúci boli síce typy, ktoré nepotrebovali trénovať, boli furt vo forme - ale možno neboli celkom dobre "nabudení" v konkrétnom priestore a čase - možno chýbala štipka odhadu, predvídania, "citu" pre terén, situáciu. Škoda ich.

5.MKD: - Trnavská stovka. Hoci už nie si dávno "aktívny" stovkár a nezúčastňuješ sa jej ani ako pasívny pozorovateľ, ako ju ale vnímaš po tých 27 rokoch od jej prvého ročníka? Možno už len tak nostalgicky? Čo si myslíš o tejto akcii po ďalších 5 rokoch? Keby si sa "zaťal", koľko by si z nej ešte "ukrojil"?

Ivan Bajo: - Nuž ja si myslím, že by som ju prešiel. Teda aspoň dúfam. Nostalgicky budem spomínať až keď si budem istý, že ju už nie som schopný prejsť. Možno Ťa čoskoro prekvapím aj činom. Ako vnímam "kráľa malokarpatských pochodov"? S úctou ku každému, kto ju prešiel, prechádza a prejde, lebo vždy to bol, je a bude solídny fyzický, športový výkon. Navyše si myslím, že nejde o to "odpochodovať si to", ale prežiť to - precítiť tú atmosféru, prejsť to s ľuďmi, ktorých mám rád, pokecať si cestou s novými účastníkmi, povzbudiť, pomôcť iným. V Trnavskej stovke je okrem toho výkonu aj to zážitkové, dobrodružné, romantické, spoločenské. Pred 27 rokmi bol na Slovensku stokilometrový pochod turistickou raritou a účastníci výstredníkmi, extrémistami. Potom pochodov pribúdalo a pribúdalo, začali zovšednievať - geroji spred štvrťstoročia prestali byť hrdinami, ich výkony tiež zovšedneli - ale nie tým, ktorí šľapú. Pre tých je to vždy udalosť, zážitok, sviatok. Pre nich Trnaská stovka je vždy TRNAVSKÁ STOVKA a vždy ňou zostane - vo viacerých ohľadoch osobitá, špecifická, nezameniteľná. Zrejme zo mňa už vraví lokálpatriot, ale ja som malokarpatský lokálpatriot. Mrzí ma len, že môj niekdajší návrh potiahnuť pochod cez Veľký Plešivec, Čachtický hrad a Nedze do Nového Mesta nad Váhom /rýchliková železničná stanica/ sa nestretol s porozumením. Zanedbali sme atraktívnu malokarpatskú oblasť - vzdali sme sa možnosti urobiť kompletný malokarpatský hrebeň a namiesto toho odrazu mirnix - dirnix hrebeň opúšťame a poď ho cez Myjavskú pahorkatinu do Bielych Karpát. V rámci malokarpatského pochodu!!! Veď to nemá logiku! To si myslím furt a nik ma o inom nepresvedčí...

6.MKD: - V rozhovore spred piatich rokov si sa priznal, že nemáš žiadne životné krédo, vraj si na to ešte "mladý", ale že sa polepšíš, aby som prišiel, až keď budeš o niečo starší. Sme tu a počúvame...

Ivan Bajo: - Zase si ma zahnal do kúta - ja to krédo ešte furt nemám, hanbím sa, už by som mal priehrštím rozhadzovať perly ducha na všetky strany, mám na to roky, ale múdrosť sa akosi nedostavuje. Kedysi som bol vyznávačom axiómy, že "Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie" /a v horách i v živote dosť často aj bolo/, neskôr som propagoval mojich známych 10N :

Nás,Nemôže, Nič, Nikto, Nikdy, Nikde, Nijako, Ničím, Naštvať - Nazdar! ale sám som to zopárkrát porušil. Takže v tomto momente by som prezentoval toto svoje krédo:

"Vyser sa na kréda - aj tak ich nedodržíš!"

7.MKD: - Tiež si mal v pláne /čisto teoreticky/ prejsť kompletne celý Karpatský oblúk, od Rumunska až do Rakúska. To však len vtedy, keby si mal o nejakých 20 /dvadsať/ rokov menej? Splnilo sa ti z toho niečo? Vieš aspoň o niekom, kto by sa bol o to pokúsil?

Ivan Bajo: - Karpatský oblúk nebol dosiaľ súvisle prejdený - vždy chýbali Hainburgské vrchy na rakúskej strane a ukrajinská časť Karpát. Je to výzva pre slovenských turistov - kým nám toto prvenstvo nevyfúknu Poliaci, Rumuni, Ukrajinci alebo Česi. Viem si to dokonca predstaviť ako hrebeňovú expedíciu šiestich krajín - treba to urobiť dvakrát - raz z Rakúska do Rumunska a potom opačne, z Rumunska do Rakúska - lebo bisťu /a to je pre nás Slovákov hrozba i motivácia/ - urobia, vyfúknu nám to Maďari !!!

8.MKD: - Zahraničie, Alpy ale iné zaujímavé Karpatské túry, čomu si dával prednosť v poslednej dobe?

Ivan Bajo: - No - snáď som sa predčasne uzavrel do Karpát, ale Alpské a dolomitské plány a sny ešte mám. Napríklad veľmi ma mrzí, že som nebol na vrchoch, kde sa začínala história alpinizmu - na Mount Blancu a Matterhorne. Ako totálny penzista budem mať dosť času a peňazí splniť si ich.

9.MKD: - Skoro by som bol aj zabudol. A čo Vysoké Tatry ???

Ivan Bajo: - Tatry. Tatry sú už navždy vo mne - v mojej mysli, spomienkach i v srdci. Stále sa k nim vraciam a stále - cielene - objavujem po toľkých rokoch nové zákutia dolín, nové hrebene i vrcholy, kde som sa ako horolezec nedostal. Proste si Tatry kompletizujem a hoci sú to najmenšie veľhory na svete, už to nestihnem, 50 rokov pechorenia sa po nich nestačí. Tatry mi nikdy nemôžu zovšednieť, je to moja celoživotná láska.

10.MKD: - Tvojím koníčkom bolo a je kreslenie. Aspoň nám ostatným sa to tak zdá. Kreslíš pravidelne alebo len keď Ťa niekto "vyhecuje"? Námety, tie sa tiež menia. Hovorí sa, že keď chlap starnie, tak sa vracia k detstvu. V tvojich kresbách však ženy vidieť málo. Zmení sa v tom niečo?

Ivan Bajo: - To je omyl. Kreslenie nikdy nebolo, nie je a nebude mojím koníčkom. V kreslení sa nevyžívam - naopak, otravuje ma to. Viem odmalička trochu kresliť a preto ma furt voľakto sekíroval. V škole som musel robiť nástenky, na vojenčine výjavy z povstania, v zamestnaní kreslené učebné pomôcky, horolezcom horolezecké výjavy, jaskyniarom jaskyniarske výjavy, hubárom výjavy hubárske. Som totiž strašne povoľný typ - neviem povedať nie. No ale skús si na niektorom mojom origináli spočítať, koľko je tam bodiek - stovky a stovky! Moja kresba je prácna, nie som ani karikaturista ani rýchlo kresliar, som proste taký kresliarsky robotník. Nikdy by ma nenapadlo kresliť si vo voľnom čase pre seba, len tak z pasie.

Námety sa mi príliš nemenia - môj humor - je furt dosť čierny a moji aktéri sú zväčša veční smoliari. Ale nezničiteľní ako Tom a Jerry.

Tak tých žien je v mojich kresbách fakt pomenej, to máš pravdu. Ale ani mi tam príliš nechýbajú - tebe áno? Stačia tie v reále /či v reáli?/

11.MKD: - Plánuješ výstavu svojich kresieb k tvojmu výročiu tak ako to bolo "onehdá"? Možno že s Ivanom K. by ste aj vytvorili zaujímavú dvojvýstavu.

Ivan Bajo: - Výstavy už neplánujem - ani som nikdy neplánoval. Vždy ma do toho niekto vmanipuloval. Vystavovanie je pre človeka môjho typu otrava - musíš to pripraviť, nainštalovať to, otvoriť, po čase sňať, skonštatovať, že 6 kresieb zmizlo, tri sú roztrhnuté, 4 počarbané prepisovačkou a odteperíš si to domov. Videlo to zopár ľudí - no a čo?

Pravdaže s Ivanom Košickým vystavovať by mi bolo cťou - mám rád aj jeho, aj jeho perovky - vtipy i malokarpatské motívy.

HOWGH!
     Takže ešte raz a naposledy
     všetko najlepšie, veľa zdravia k tvojmu
     životnému jubileu...

Peter Minárik

Balkánske kilometre

Je to už viac ako desať rokov, čo sme boli z nedostatku inej príležitosti pečení varení na Balkáne. Bolo to hlavne Rumunsko a Bulharsko. Juhoslávia už bola "akási" začarovaná a len pre vyvolených. Ale tiež je pravdou, že hlavným magnetom vo všetkých týchto krajinách bolo more. Ako sa tam pravidelne chodilo do 89.roku, tak sa po 89. aj prestalo.

Aj keď som si na tieto časy spomenul trochu nostalgicky, nedalo mi a v minulom roku /2000/ som znovu navštívil tieto miesta. Totiž, jedna cestovná kancelária ponúkala finančne veľmi výhodný pobyt v Bulharsku. Čo by našinec zblbnutý akciovými reklamami neurobil, keď je už tá zľava. Tak som to znovu skúsil.

Tento príbeh sa však odohral strašne dávno, to stvoriteľ sedel za veľkým pracovným stolom a práve rozdelil svet. Zrovna chcel udrieť razítkom do príslušných papierov, keď vošiel počerný opálený chlapík a so širokým úsmevom hovorí: "Dobr den, pane, ja som Bulgar. Čo tam pre mňa ešte máš?"

"Chlape jeden", povedal Stvoriteľ nahnevano ako správny úradník: "Ideš príliš neskoro. Celý svet je už rozdelený. Nezostal ani kúsok, ani jeden drn zeme. Prečo si neprišiel v úradných hodinách?" "Nedalo sa, pane. Sedeli sme v jednej krčme a celý týždeň sme pili a spievali. A to všetko na tvoje zdravie!!"

Stvoriteľa to potešilo a aj dojalo.

"Tak čo mám s Vami, uličníci, robiť", povedal po chvíľke zamyslenia. "Vieš ty čo? Ja Vám ušmiknem kúsok zo svojho raja. Nech škodujem!"

A stalo sa.

Takto nejako nám Bulhari vysvetľovali krásu ich pozemského miniraja. Pravdou je, že má zo všetkého kúsok, vodu i hory, nížiny i vodopády, pastviny i vinohrady a lesy i rozľahlé lúky... Ale hlavne má more a slnko.

Je teplý júlový podvečer a my sedíme pod obrovským dubom, vraj 900 rokov starým. Aj toto veríme, vyzerá na parádneho patriarchu. Zub času už ho nahlodal natoľko, že dutina stromu musela byť opravená. Vyzeralo to asi následovne. Jedného dňa záhradník povedal: "Sestrička, podajte mi asi 50 ton cementu, ten chlapík má v stoličke malú dieru." Tento bohatier stojí v meste Peštera a nie je to strom ledajaký. Od roku 1927 slúži ako zelený pamätník na spisovateľa a humoristu Aleko Konstantinova. Tento spisovateľ bol pre Bulharov proste Aleko alebo "Šťastlivec". Jeho životný osud však príliš šťastný nebol. Iba v štyridsiatke bol zabitý pri atentáte na vtedajšieho ministra vnútra Takeva. Bola to však nešťastná náhoda, lebo žiaden Bulhar by nevystrelil na humoristu. A tak pod týmto listnatým veteránom spomíname na časy s pred 10 rokov. Akoby sa ani nič nezmenilo. Na strome to vôbec nevidieť.

Bulhari boli oddávna známi pestovaním zeleniny. Prejsť si ich zeleninový trh, to bola odjakživa pre nás stredoeurópanov rozprávka. Nechcem sa rozpisovať čo všetko sme tam videli, ale chcem prezradiť jeden recept na pravý bulharský šalát. Nie šopský, ktorý pozná skoro každá gazdinka. Toto je šalát pravých mužov, ktorí sa neboja prekvapenia a ktorí sa nezastavia pred ničím, ani keby si mali glgnúť čerstvo uvareného asfaltu.

Recept: Najskôr si pripravíme veľký kôš. Do neho nahádžeme po troške zo všetkých zeleninových dobrôt, na ktoré si spomenieme a máme ich k dispozícii. Musí ich byť najmenej 20. K tomu postavíme jedného bulhara s nožom v ruke, ktorým začne zeleninu krájať. Krája pomaly a rozvážne, čas od času si urobí prestávku, aby si odpil z pohára rakije poprípade si pohovoril o aktuálnej medzinárodnej situácii a potom znova krája a krája. Na stole rastie hora voňavej zelenej kŕmnej zmesi pre labužníkov. Tá sa vo veľkom hrnci na prádlo premieša s niekoľkými vedrami citrónovej šťavy a hrsťou "čušek", čo sú štipľavé papričky. Dôležité upozornenie: na papričky nesmiete v žiadnom prípade zabudnúť, lebo šalát "á la Lubčo" bez čušek, to je niečo ako frigidná krásavica. Napohľad k nakúsnutiu, ale vo vnútri bez žiaru a chuti.

Rodopy sú bulharské cigarety a ale aj pohorie. Je to pohorie obrovské, zalesnené, rozľahlé a hlavne prekrásne. Pre Bulharov sú Rodopy najkrajším miestom na svete. Hovoria, že Rodopy nemôžeš poznať očami, musíš ich poznať svojím srdcom. So zavretými očami vo vnútri seba. Až sa niekedy náhodou zatúlate do Rodop, nezabudnite to zobrať cez devätoro hôr, potom doľava, za tromi riekami odbočíte vpravo, potom pôjdete priamo a zakrátko narazíte na akúsi širokú lúku. Stojí tu dedinka, ktorá sa volá Široká Lúka. A práve tu majú Bulhari svoju školu hry na tradičné ľudové nástroje. Napríklad sa tu vyučuje hra na "kaval", čo je niečo ako jednoduchá píšťalka alebo na "godulku", čo je niečo ako mandolína, ale na ňu sa hrá so šmičcom alebo hráči na tamburu. Neboli by sme Slováci, keby sme hneď po prezretí si pamiatok nenašli domácu krčmu. Našli sme ju a nebola to krčma hocijaká. Tu sa totiž pieklo na pravom tureckom ražni ČEVERME. Čo to je? Baranie mäsko, ktoré sa veľmi pomaly opeká do červena a stále sa natiera zmesou korenia. Z krčmy sa rinula taká vôňa, že psy z celých Rodop omdlievajú s vyvalenými očami a čo máme potom robiť my. Skrátka je to lahôdka nad lahôdky a ak ju okúsite, môžete z tohoto sveta odísť s vedomím, že ste prežili niečo veľkého. Ale pravdu Vám poviem, šnicla je šnicla.

Počúvajte ako toto pekne znie - "Pamporovo". Trochu exoticky, trochu vznešene a trochu ako z rozprávky. Je to vysoko horské stredisko v podhorí Rodop, asi 90 km od Plovdivu. Nadmorská výška je 1300 metrov. Aj skalný fanúšik Tatry i Fatry tu úctivo sníme svoju čapicu a povie: to berem! Ani za socializmu, ani teraz ste tu však mnoho Slovákov nevideli. Ubytovanie je na naše pomery približne rovnaké a je ho dosť. Pre nás peších turistov sú tu dobre značené turistické značky.

Čo je to čučura? Otázka ako pripravená pre "milionára". Môžete si vybrať: A. zmes orientálneho korenia, B. valašská butylka na slivovicu, C. ľahká žena alebo D. kamenná nádrž na vodu.

Otázka s obtiažnosťou asi na 320 tisíc. Správne je za Dé, kamenná nádrž na vodu. Čučury sú bulharské kamenné nádrže, z ktorých prúdi ľadová voda, aby osviežila telá unavených pútnikov. Na každej z nich býva vytesaný nejaký zaujímavý nápis. Napríklad ako tento: "Vietor zametá naše stopy. Najskôr zmiznú vášne, potom nás celkom pohltí čas. Táto kašna (???) bola postavená, pretože kameň je trvalejší ako človek a voda je večná." A môžem dodať, že aj výborná, skoro ako Budišská.

Navštívil som aj iný zaujímavý kút Bulharska - Sandanski. Nie je to rodisko Sandokana, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale inej známej historickej osobnosti - Gladiátora Spartakusa. Má tu veľkú sochu v nadživotnej veľkosti. Okrem toho je to aj najteplejšie miesto Bulharska. My odchovanci stredoeurópskeho počasia si tu pripadáme tak trochu ako v trópoch. Rastú tu figovníky a kvitnú kaktusové polia.

Do bulharského koloritu samozrejme musia zapadnúť monastýry. Čiže po našom kláštory. Hoci tu boli od nepamäti, teraz sú napodiv viac obývané ako v nedávnej minulosti a nielen ten najznámejší Rilský. Všetky sú nádherne pomaľované od pivnice až po povalu. Maľby sú naivné, ale pôvabné, pripomínajúce naše rozprávkové knižky. Nie je v nich gotická strnulosť a prepiatosť svätých. Keď sme boli na návšteve v Rilskom monastýre, mne sa najviac zo všetkého páčila čierna kuchyňa s obrovským komínom, ktorá doteraz ešte voní bukovým drevom. Je v nej krásny obrovský medený kotol o priemere najmenej 3 metre. Vošli sa vraj do neho dva celé voly. Potešilo nás to, že sa mnísi v minulosti ani tu nejako zvlášť nepostili. Ešte jeden monastýr sme navštívili - Bačkovský. Nie je takou turistickou atrakciou ako Rilský, ale mne sa zdal omnoho útulnejší a malebnejší. Leží v divokej súteske Čepelarskej rieky a z kopcov Rodop vanie svieži horský vzduch. V omietke nad priečelím pri hlavnej bráne visí nápis: "Pútniku, pozri sa vpred i vzad a zistíš, ako málo si doteraz vykonal na tomto svete".

Radšej som sa veru neotáčal...

Juraj Bartoš

Vyhodnotenie 28.ročníka Trnavskej stovky

28.ročník T-100 sa konal v dňoch 2. a 3. júna 2001. Celkovo sa ho zúčastnilo 193 turistov všetkých kategórii. Počasie bolo cez deň príjemné, bez väčších horúčav, búrok a silného vetra. Horšie to bolo v noci. Okolo polnoci sa silne ochladilo a začalo jemne, ale husto pršať a pršalo až do štvrtej hodiny rannej. Potom sa znovu vyčasilo. Skúseným stovkárom to však nejako zvlášť nevadilo. Vidieť to aj na ich výkonnosti, veď skoro dvakrát viac turistov prišlo do cieľa stovky, ako sa zúčastnilo na kratších trasách.

Teraz to najdôležitejšie: Sponzori 28.ročníka T-100

1. Občerstvenie, Takáč a syn - /2 sudy piva/
2. Slovria Slovakia a.s. - /tlač diplomov/
3. Potraviny Blesk - Ivan Blesák -/tekutý alkohol/
4. Dovičič František - /kontrolné karty malé/
5. Cukráreň, Branislav Vadovič, Okružná 6, Trnava /nápoje a voda/
6. Královič a syn - /Tlač kontrolných kariet a finančný dar na zhotovenie pohľadníc/

Všetkým sponzorom, ktorí sú tu uvedení a aj tým, ktorí ich zabezpečili, organizačný štáb veľmi pekne ďakuje a želá im, aby si tieto dobré zvyky uchovali najmenej do budúceho roku.

Účastnícka TOP TEN

1. Obdržálek Peter, Bratislava, 22/21
2. Šulek Karol, Trnava, 21/21
3. Rosina Jozef, Trnava, 23/20
4. Korčok Attila, Bratislava, 20/20
5. Radványi Celo, Trnava, 23/19
6. Hanuš Jaroslav, Nitra, 20/19
7. Toma Jozef, Veľké Uherce, 20/19
8. Bada Peter, Trnava, 19/19
9. Klokner Melo, Bratislava, 19/19
10. Suchoň Michal, Špačince, 21/18

Päť naj v roku 2001

najstarší stovkár:

1. Jan Parcer, Prievidza, 13.7.1923
2. Ondrej Rím, Bratislava, 24.3.1930
3. Melo Klokner, Bratislava, 7.8.1932
4. Jaro Hanuš, Nitra, 20.11.1932
5. Vlado Stotka, Bratislava, 9.10.1934

najmladší stovkár:

1. Janka Filová, Bratislava, 29.3.1985
2. Ján Baláž, Hlohovec, 15.5.1984
3. Pavlína Balážová, Hlohovec, 24.1.1983
4. Jozef Kamenčík, Hlohovec, 26.7.1983
5. Peter Korenčiak, Viničné, 20.10.1983

Fakty, bludy, klebety... z T-100

- Na štarte, ale i v cieli sme privítali aj organizátorov ďalších MK stoviek, Tesláckej "2x50" a dosť, Ivana Nižnana a Pochodu ŠPCH Pavla Nádaského. Prišli nielen na "skusy", ale aj plniť MK superdiaľkoplaza, ale hlavne "odkukať" si, kde a ako treba turistom podávať pivo.

- Po prvýkrát sme mali na štarte batoľa ženského rodu. Bola to dcéra Ruda P. a Janky J. - Michaela, ktorí ju takto zaúčajú od malička do tajov diaľkovej turistiky. Aj keď prešla len jej časť, že bola najmladšia, jej nikto už nemôže zobrať.

- "Niekto" rozniesol na štarte zaručenú "správu", že na tohtoročnú stovku príde aj Ivan Bajo. Ihneď sa prihlásilo asi desať turistov, ktorí mu chceli robiť doprovod a ak by nevládal, že ho do toho cieľa aj dokopú... Boli sklamaní, keď zistili, že to bola kačica.

- Pred druhou kontrolu na Troch Kamenných kopcoch bol na ceste nápis palacinky nie sú. To oznamovala slečna Beatka, že už sa minuli. Desať dní pred stovkou mala objednaných vyše sto kusov. Všetko vraj nemohla stihnúť. Palacinky mala schované len pre P.O. Celo a spol. dostali guľky s makom, ktoré boli vraj chutné a jedlé.

- Na štarte a na celej trase stovky sa tohto roku pohybovala slečna Andrea Hajdúková z redakcie SME. Aspoň tak sa predstavila. Všetko chcela vidieť a skúsiť. Všetka česť, prešla celú trasu bez nejakých väčších problémov a prišla do Brezovej na prvý ranný vlak, aby si vychutnala tú spiatočnú rannú cestu, o ktorej tak veľa počula. Nevieme ale, aký to malo účinok.

- Kontrola na Rosničkovej lúke pod Vápennou bola tento rok experimentom. Bol to pokus o "skríženie" horolezcov s trampami. Podľa účastníkov pochodu bol úspešný. Kontrola bola vyhodnotená ako naj, najzabezpečenejšia, najlepšia, najzaujímavejšia atď. Samozrejme, veď čapovala pivo !!!

- Celo viedol tohto roku "malé stádo" turistiek dorasteniek. Keď už nevládali šliapať na Vápennú, takto im ten veru nadával "šlapte, šlapte, lebo Vás nakopem do riti a aj do gulí..." Šťastlivo ich doviedol na Majdán a potom pokračoval na Bukovú a tam niekde skončil..

- Imro I., vedúci kontroly na Bukovej, aby neumrel od smädu, mal objednaných 10 borovičiek, ale mohol ich piť len každú polhodinu. Čašníčka dodržovala poctivo termín nalievania. Aj preto vydržala táto kontrola dlho "čulá".

- Imro I. mal dohodu s Petrom O., že keď nepríde na Bukovú do 23. h, nebudú ho čakať a pôjdu ďalej. Presne o 22.59 sa otvorili dvere a v nich Peter O. Imro prehral zase jedno poldeci.

- Znovu musíme poďakovať vedúcemu reštaurácie na Bukovej, Tiborovi Škrabákovi, jeho srnčí guláš bol znovu na jednotku. Bol by si ho dal aj vegetarián.

- Kontrola na Dobrej Vode bola tohto roku v hostinci "U Prochádzku". Poskytol nám všetko potrebné, my sme boli spolu s turistami maximálne spokojní, či bol aj vedúci, to veru nevieme. Veď otravovať sa celú noc s unavenými turistami nie je nič moc.

- Nuž a na tejto kontrole prišiel s veľkým krikom Vlado J. z Bratislavy. "Kde mám svoje diplomy?" kričal. Odpoveď "V Tesle" a ani to mu nešlo do hlavy. Zobudil všetkých spiacich. Nedal si to vysvetliť. Nuž chlapci po 50-ke to majú ťažké. Dlhé noci mimo teplej postele milujúcej manželky im asi nerobia dobre...

- Trnavský maratónec Jozef G. ani pri svojom druhom pokuse neuvidel svetlá Brezovej. Vraj omylom prišli až do Plaveckého Mikuláša. Ale "nezakufroval". Na rok sme mu sľúbili zabezpečiť doprovod alebo si bude musieť kúpiť navigačný systém GPS, možno mu to do tretice vyjde ...

- Do Trenčína na trasu 169 km sa vybrali 7 turisti. Okrem tých klasikov sa vybrala aj Lenka Milotová z Košíc. Hoci je na T-100 druhýkrát, chcela zdolať tú najdlhšiu trasu. Išla bohužiaľ sama, kamaráti ju opustili. Uvidíme ako dopadla.

- Vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším turistom bol rekordný - 77 rokov.

- Nestor Trnavských horolezcov, Celo, už po štvrtýkrát nedošiel do Brezovej. Vraj na staré kolená si vychutnáva nočnú prírodu s mladými "babami". Kto vie?

- Vilo V. je v tomto roku taký zaneprázdnený oslavou svojej 70 -tky, že aj na tohtoročnej stovke bol prítomný len o niečo viac ako duchom. Zaregistroval sa....

- Michal J. Anjelík mal výhrady voči organizátorom, a to že sme mu nezabezpečili "mäkší" asfalt na ceste na Dobrú Vodu a čo sme robili, keď sme nezabezpečili, aby po polnoci nepršalo!

- Tohto roku účastníci T-100 boli z rôznych klubov a organizácii, zopár tých zaujímavejších:

KST Hajloch Vinohrady, FC Tučné KDG, Bjatek Bratislava, Masochistický krúžok Komárno, ŠK Panter Trnava, Občerstvenie Takáč a syn, SOKOL Pezinok a mnoho ďalších....

- Dlhoročný diaľkoplaz a okrasa Trnavskej stovky, Ferko Mikulka, toho roku na stovke nebol. Márne sa jeho verní kamaráti na štarte obzerali, veru že HO nezazreli. Pracovné povinosti sú dnes pracovné povinnosti, možno už na rok sa situácia obráti k lepšiemu. A Ferko v jubilejnom roku svojho života si to asi nenechá utiecť.

Peter Minárik

Námet na rekonštrukciu T - 100

Trnavská stovka počas svojej 28 ročnej existencie sa stala skutočne obľúbenou, o čom svedčí každoročný počet jej účastníkov. Myslím, že na Slovensku z organizovaných DP nemá konkurenciu.

Žiaľ, v posledných rokoch sa celková situácia vo verejnej doprave značne zhoršila. A tak, ako to už naznačil aj Peter Minárik v poslednom MKD, Brezová pod Bradlom je odrezaná od ostatného sveta ako v Senegale. Okrem toho organizátorom sa veľmi zhoršuje situácia aj s umiestnením cieľa. Niektoré pohostinstvá nás nemajú rady - nezvyšujeme im moc tržbu. Unavený absolvent 100 km túry už totiž nemá moc chuť ani na jedlo ani na ohnivé pitivo a sníva už len čo najskôr sa dostať domov - do vlastnej kúpeľne a na vlastnú posteľ. Žiaľ, cieľ T-100 v Brezovej už v posledných rokoch tieto kritéria nespĺňa. Stresovaní sú organizátori a nespokojnosť sa prejavuje aj u účastníkov. Očakávať v tomto smere nejaké zlepšenie je iluzórne. Mali by sme sa teda prispôsobiť danej situácii a hľadať vyhovujúcejšie riešenie, aby nebola z toho dôvodu nejako ohrozená T-100.

Osobne sa mi zdá, že najlepšie by bolo "trasu obrátiť" a teda cieľ voliť v Bratislave, tak ako sme my v TJ Vinohrady organizovali v 70.rokoch /Malokarpatský šliapak/. A ak by TJ Tesla Bratislava /Ing.Ivan Nižnan/ súhlasil s umiestnením cieľa v ich klubovni na Pluhovej ulici, už nič ideálnejšie si ani neviem predstaviť. Samozrejme, že uvedená klubovňa kapacitne nemôže jednorázove prijať veľké množstvo ľudí, ale v danom prípade nejaká koncentrácia ľudí tu neprichádza do úvahy. Účastníci by postupne a značne rozptýlene prichádzali, ale zároveň - po krátkom odpočinku, aj odchádzali či už na vlakové, či autobusové spoje alebo už priamo domov /hlavne domáci Bratislavčania/. Na šťastie z Bratislavy sú ešte relatívne veľmi dobré spojenia aj v sobotu či nedeľu.

Z hľadiska bezpečnosti pešieho presunu by nočná časť mala pripadať na severnú časť Malých Karpát, teda úsek Brezová - Dobrá Voda - Buková. V tomto prípade by bolo ideálne štartovať v piatok okolo 22.h. Štart v Brezovej však v uvedenom čase však neprichádza do úvahy. Posledný vlak do Brezovej príde o 17.25, čo je pre pracujúcich neprijateľné.

Okolo 22.h však prichádza vlak do Myjavy z Nového Mesta nad Váhom, pričom k nemu sú dobré vlakové spojenia /osobné i rýchliky/ tak od Bratislavy ako aj Žiliny. Čo teda bráni štartovať T-100 z Myjavy ? Terajšia stovka meria do Brezovej cca 92 km, z Myjavy do Bratislavy, by to teda bola naozaj "poctivá" stovka a možnože ešte zo dva tri kilometre navyše. Brezová by sa prechádzala okolo polnoci - čo predpokladám, že ešte by sa dalo aj na námestí v reštaurácii Dolina. Dobrá Voda by sa absolvovala okolo 2.h - a predpokladám, že pán Prochádzka máva v tom čase ešte stále otvorené. Obec Bukovú by sme prechádzali, aspoň tí najrýchlejší, snáď okolo 5.h a väčšina okolo siedmej a v tom čase už určite nejaký obchod býva otvorený a možno, že by výnimočne včaššie otvoril aj ten náš šenkár. Ďalšie verejné pohostinstvo by bolo až na Pezinskej Babe. Od organizátorov by sa žiadalo podať jedno občerstvenie a to buď na Monrepose alebo v Sološnickej doline. Cieľ v Bratislave by mal byť vhodne vyznačkovaný napr. fáborkami, aby hlavne tí, čo by prichádzali po prvýkrát, neblúdili. Porozmýšlajme ...

P.S.
Na tohtoročnej T-stovke som sa vydal z Dobrej Vody na spiatočnú cestu do Bratislavy o 22.30 h. Stretával som ešte hodne putujúcich, ktorých som inštruoval, kde je kontrola na Dobrej Vode. Posledných som stretol medzi Sokolskýcmi chatami a žel. zastávkou Buková. Bol to Peter Obdržálek a spol. Stále išli svojím tempom. Už vtedy začalo dosť intenzívne poprchávať a dažďa na množstve čím ďalej pribúdalo. Keď som došiel po Bukovský kameňolom a pre stále silnejúci dážď a studený vietor som sa rozhodol ukončiť svoju cestu v Smoleniciach na žel.stanici po asfaltovej ceste cez Trstín na stanicu. Na železničnú stanicu som prišiel niečo po tretej hodine a v čakárni už drichmali: Ľudo Bahurinský, Fero Královič, a ďalší Trnavčan myslím, že to bol ten z Bukovskej kontroly a ešte jedna dáma. Bolo tam vcelku príjemne a ušla sa aj mne jedna voľná lavica. Do prvého nedeľného vlaku do Trnavy, ktorý išiel o 6.07, čas rýchlo ubehol a potom už prestalo aj pršať. Nebyť tohoto dažďa, bol som fyzicky a i psychicky pripravený znovu prejsť aj viac, ale aj tak som spokojný - prešiel som poctivú stovku a mám teda čisté svedomie - môžem spokojne spávať.

Bratislava, 6.6.2001, Ondrej Rím

Neslávny koniec Trnavskej 100

Neľakajte sa – Trnavská 100 sa ešte neruší, len s jej cieľom je (pomaly už tradične) problém. V roku 2000 sme skončili v staničnej čakárni, tohoto roku nebolo ani to. Krčmu zatvorili o 2.00 a tak tým, ktorí došli až na Brezovú neostalo nič inšie ako čakať v daždi na terase reštaurácie až do odchodu vláčika o 7.20. Zdá sa, že naprostá väčšina to tušila a na Brezovú ani nedošla. Pred 2.00 sme na Brezovú prišli asi tak 10, ďalších asi 25 ľudí prišlo okolo 7.00 a ostatní to vraj zabalili na Dobrej Vode.

Vladimír Chrapčiak

Prišlo mailom

Od: Jozef Petráš
Pre: Angelika Venclová
Dátum: 28. máj 2001 19:44
Predmet: T - 100

Angelika, vďaka ti za informáciu o pochode Trnavská stovka. Ak Ťa môžem požiadať, tlmoč môj pozdrav tiež všetkým účastníkom Trnavskej stovky. Tam bola sila diaľkových turistov a chlapcov ochotných zapojiť sa do akcie. Tento rok možno po prvýkrát po 10 rokoch sa mi neozval ešte Janko Kyselica, prosím Ťa, zisti čo je s ním a osobne ho pozdrav odo mňa. Aj jeho syn bol zdatný turista. Ešte raz vďaka za informáciu a odovzdanie mojich pozdravov.

Srdečne zdraví Jozef.

Informácia pre mladších:

Jozef Petráš bol za "onoho" času organizátor jedného z najlepších pochodov na území Malých Karpát a okolia. Pre oživenie pamäti - bol to tkzv. "slepačí" pochod "Hydinárska 50-ka", ktorá mala najväčší rozkvet v osemdesiatych rokoch.

za redakciu Peter Minárik

Došlá pošta

Milý Malokarpatský Diaľkoplaz

Zasielam Ti, aj keď trochu oneskorene, pre potreby vyhodnotenia aj môj prehľad prejdených kilometrov za rok 2000:

Bratislava, máj 2001, turista Jozef Karovič

P.S.

Milý Jožko.

Ďakujeme Ti za poslaný prehľad "najazdených" kilometrov, ale zatiaľ nikto nevie kto udeľuje ohodnotenie za "vlakom" najazdené km. Ak sa to niekomu podarí zistiť, tak určite ti dáme vedieť...

za redakciu Peter Minárik

EURORANDO 2001

V máji 2001 prechádzala cez Malé Karpaty medzinárodná štafeta EURORANDO 2001. Presun bol peši, na bicykli, autom a aj v kanoe. Úsek Trenčín – Nové Mesto nad Váhom zabezpečovali trenčianski vodáci a tak sme využili možnosť konečne si splaviť aj túto časť Váhu. Splav starým korytom Váhu bol celkom príjemný, človek sa mohol nechať unášať prúdom rieky, len občas bol prudší úsek, ktorý si vyžadoval zvýšenú pozornosť a na niekoľkých miestach sme sa museli vyhýbať plytčinám.

Na našej časti Malých Karpát som vítal štafetu (bohužiaľ ako jediný turista z trnavskej strany) na Dobrej Vode. Po slávnostnom privítaní starostom pánom Ružičkom sme si pozreli pamätnú izbu Jána Hollého a záver patril táboráku a špekačkám na kúpalisku na Podmariáši.

V sobotu 26.5. pokračovala štafeta po Štefánikovej magistrále cez Záruby a Ostrý Kameň na Brezinky, kde som štafetu odovzdal turistom z Plaveckého Mikuláša. Štafetový kolík bol ozdobený stuhami z dedín a miest od Dukly až po Dobrú Vodu. Niektoré boli veľmi pekne ručne vyšívané, iné len tak namaľované. Okoloidúci turisti si ich s veľkým záujmom prezerali. O účastnícky list mali najväčší záujem deti.

Vladimír Chrapčiak

Hornozelenické začiatky

Bývalé a aj terajšie obľúbené "letovisko" Hlohovčanov, Šulekovčanov ba i Trnavčanov boli a sú Hornozelenické bagroviská. Do roku 1960 sa hovorilo a písalo o írečitej západoslovenskej obci Horné Zelenice, že patria do Hlohoveckého okresu. Po tomto roku ich však treba predstavovať, s tým že už patria do okresu Trnava. Tento administratívny úkon bol urobený pri zmenách hraníc okresov, ľudí premiestnil z jedného okresu do druhého, ale na živote a tradíciach obce sa toho tak veľa nezmenilo.

Horné Zelenice sa teda nachádzajú v širšom rámci Trnavska, so všetkým, čo urobilo a robí Horné Zelenice takými vábivými a historicky známymi.

Dozvedáme sa o nich už v roku 1244, kedy sa nazývajú Zela a sú majetkom Hunt - Poznanovcov. O sto rokov neskôr sa už vyskytuje pomenovanie, z ktorého možno vycítiť niečo ako "hrad, hrádok, pevnôstka, zemný val a pod". Ďalšímm pomenovaním v roku 1332 je Zeuldwar, čo naznačuje, že vo vtedajšej osade bola fara a kostol, lebo práve v tomto kostole sú zapisované cirkevné desiatky z jestvujúcich fár. Po roku 1400 sa však o obec zaujímajú zemianske rodiny Sipekyovcov, Zayovcov a Očkayovcov. Stretávame sa už s pomenovaním Pentechfalva, čiže "piatková dedina", čo zase nasvedčuje tomu, že v obci sa konávali v piatok trhy, na ktoré prichádzali dedinčania a roľníci z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Konaniu trhov napomáha aj dôležitá cestná spojnica z Nitry na Trnavu, prechádzajúca práve Hornými Zelenicami na vážsku dvornícko - zelenickú kompu. Veru nejeden povoz prešiel touto kompou šťastne ale i nešťastne, ako to uvádza tradícia medzi ľudmi. V pamätnici obce sa spomína aj dobré hornozelenické víno z vinohradov Šomody. Nezabudlo sa ani na vychýrený trnavsko - horno zelenický ľudový kroj, ktorý hýri pestrosťou farieb a kvetov. Vídať ho pri rôznych miestnych či ľudových slávnostiach v obci a na okolí. Pri zmenách v deväťdesiatych rokoch Horné Zelenice znovu patria pod okres Hlohovec, ale do Trnavského kraja.

Zo známych trnavských turistov - diaľkoplazov sa tu narodil Daniel Polák. Kto pred dvomi rokmi išiel s nami na Vianočnom pochode, vie dokonca aj kde !

Hlavnou atrakciou v lete sú hlavne jazerá či bývalé bagroviská. Využívajú ich po celý rok hlavne rybári a keď je pekné počasie, tak aj všetci ostatní...

Peter Minárik

Nápoveda pre Dovolenkový pochod PPP - 2001
Z histórie obce Dechtice a okolia

Obec Dechtice /Dekte, Dechta, Dyechticz/ má podobne ako iné lokality v okolí Trnavy bohatú históriu. Archeologické nálezy svedčia o súvislom osídlení od neskorej doby kamennej /eneolitu/ cez dobu bronzovú až k mladšej dobe železnej /latenskej/. Mohyla prezývaná Hradiščo pochádza zo staršej doby železnej /halštatskej/.

Názov Dechtice prezrádza aj slovanské osídlenie, zrejme ľudmi, ktorí vyrábali decht.

Prvá písomná správa je listina uhorského kráľa Bélu IV. /toho, čo povýšil Trnavu na slobodné kráľovské mesto/ a je z roku 1258. Pôvodné sídlo bolo pri potoku Blava, ktorý tvoril hranicu medzi Bratislavskou a Nitrianskou stolicou. Villa Degce, ako dokazuje názov na mosadznom pečatidle z r.1660, dosiahla privilégium mestečka - oppidum. V znaku bol zobrazený vták s krížom na hlave.

Obyvateľstvo sa okrem poľnohospodárskej výroby živilo aj vinohradníctvom, výšivkárstvom, kamenárstvom. V 17.stor. sa tu usadili habáni, ktorí sa preslávili džbánkarskou a hrnčiarskou výrobou.

Najstaršou zachovalou kultúrno - cirkevnou pamiatkou je kostol Všetkých svätých, ktorý bol postavený v r. 1172 ako románska rotunda /viď. obálku/. Neskôr k nej pristavili barokovú vežu s emporou. Ako stavebný materiál bola tehla. Pod vežou je i hlavný vchod, ale zachoval sa i pôvodný portál na južnej stene rotundy. Neskôr bolo do neho vložené ostenie s charakteristickým goticky lomeným oblúkom. Pri renovácii r. 1932 za účelom lepšieho presvetlenia interiéru zväčšili okenný otvor nad portálom.

Vtedy boli objavené aj nádherné fresky na južnej stene apsidy a lode znázorňujúcee motívy z krstu, bičovania, krížovej cesty a ukrižovania Krista.

Pôvodné osídlenie obce sa rokmi posúvalo do dnešnej polohy a to viedlo k postaveniu nového farského kostola sv. Kataríny a kostol Všetkých svätých prevzal funkciu cintorínskej kaplnky.

V lesoch medzi Naháčom a Dechticami stávala na pamiatku zjavenia Panny Márie malá drevená kaplnka. V roku 1618 z podnetu grófa Krištofa Erdodyho začali stavať kostol a kláštor pre františkánov, známy dodnes ako Katarínka. Ako staviteľ figuruje Pietro Spazzo, ktorý predtým pôsobil pri stavbe Univerzitného kostola v Trnave. Neskôr, už za Gabriela Erdodyho bol dokončený v ranobarokovom slohu 52 m dlhý, s vežou presahujúcou výšku 30 m, v ktorej boli 4 zvony. V interiéri chrámu bolo 8 oltárov. Pred vchodom do kostola stálo v polkruhu 7 kaplniek postavených z milodarov okolitých obcí. V strede bola kaplnka Panny Márie Loretánskej. Tá mala i vežu so zvonom. V kláštore bolo miesto pre 35 františkánov. Keďže v okolí boli ovocné sady, prevádzkovali sušiareň ovocia, ďalej tam bola krajčírska a stolárska dielňa. V blízkom okolí zriadili rybník.

Františkáni vykonávali pastoračnú činnosť v okolitých dedinách, ale žili najmä zo základiny, milodarov a žobrania. Veľkými mecenášmi bola napr. rodina Apponiovcov z Jablonice, ktorá tu pochovala i svojich členov a jeden z nich barón Ján Apponi tu žil dokonca ako pustovník.

Okrem toho bola Katarínka aj významným pútnickým miestom. Púte boli na sv.Ducha a sv.Kataríny a napríklad tú z Trnavy viedol sám biskup.

Nevyhli sa jej však ani ničivé "návštevy". Tak v r.1645 ju zničili vojská Juraja Rákociho a neskôr /r.1663/ zasa tureckí dobyvatelia. Definitívny koniec pre Katarínku znamenali opatrenia cisára Jozefa II. z roku 1786. Tieto, vzhľadom na to, že františkáni nevykonávali ani pedagogickú, ani charitatívnu činnosť, jeho ďalšie pôsobenie zrušili.

Ďalších niekoľko rokov tam pobývali vojenskí vyslúžilci - invalidi. Neskôr tam zostal iba strážca. Objekty chátrali a menili sa na ruiny. V posledných rokoch však akcie mladých záchranárov sa vždy v lete snažia zakonzervovať zvyšky ako pamiatku pre budúce generácie. Z niektorými pamiatkami z Katarínky sa môžeme stretnúť i dnes. Štyroch františkánov /zvony/, ktoré pôvodne boli osadené na veži okolo kupoly, dal previesť gróf Pállfy k rodinnej hrobke v Smoleniciach. Do kostola v Jablonici sa dostala socha sv.Kataríny a dva oltáre. Kamenný kríž so sochami sv. Jána a Panny Márie /súčasť krížovej cesty/ je dnes osadený pred kostolom v Dechticiach.

Ďalšou zachovalou pamiatkou v okolí Dechtíc je poľovnícky kaštieľ Planinka /Erdoház/, ktorý dal postaviť uhorský kancelár, gróf Jozef Erdody, v rokoch 1774 - 1777. Do areálu sa vchádza vstupnou bránou. Na stĺpoch brány sú dva kamenné diviaky. Po oboch stranách stálo pôvodne podkovovito postavených 5 domčekov. Ich názvy pochádzali z poľovníckej terminológie - diviak, vlk, líška jazvec a straka. V strede je centrálna budova - poschodový kaštieľ. Do predsiene vedú z oboch strán schody. V okolí gróf zriadil oboru na odchov diviakov. Na poľovačkách sa tu stretávala vtedajšia vznešená spoločnosť a v roku 1809 tu bol dokonca na poľovačke aj cisár František s manželkou.

V nedávnej minulosti kaštieľ patril Pozemným stavbám v Trnave a turisti si ho pamätajú z diaľkového pochodu "Pozemnácka päťdesiatka", ktorá tu mávala svoj cieľ. Cestou z Planinky tam, kde sa za kameňolomom cesta zatáča vpravo, stávala pri riečke Blava až do roku 1987 poschodová budova. Bola to posledná pamiatka, ktorá po požiari v roku 1885 zostala po bývalej papierni. Papiereň za súhlasu grófa Jána Erdodyho postavili v roku 1771 papierenskí majstri J.Rozner a F.Ruber. Vodné kolo poháňalo 20 kladív a z handier a slamy sa tu vyrábal písací, tlačiarenský, ale aj baliaci papier. Najväčšia kvalita tlačiarenského papiera sa dosiahla v rokoch 1794 - 1846, keď boli majiteľmi vynikajúci majstri rodiny Tauberovskej. Vyrábaný papier signovali vlastnými priesvitkami /uhorský erb, meno Tauber a meno obce Dechticz/. V roku 1846 papiereň kúpil Trnavčan Smékal. Zmodernizoval výrobu za pomoci rekonštrukcie zariadenia, ale vyrábal už iba lepenku a obalové druhy papiera. Napriek tomu v továrni pracovalo viac ako 100 pracovníkov až do spomínaného roku 1885, keď papiereň zhorela a vzhľadom na vysoké predpokladané náklady na rekonštrukciu už výroba obnovená nebola.

V rokoch 1870 - 1897 na podnet grófa Mórica Pálffyho, vojenského gubernátora Uhorska, bola v priestoroch za Dechticami vybudovaná rybáreň. Tvorilo ju 32 rybníkov, ktoré boli pospájané kanálmi. Choval sa tu predovšetkým pstruh potočný, neskôr i pstruh dúhový.

V novembri a decembri sa ručne vytierali ikry a dodávali sa do celej Európy a vraj putovali až do Japonska. Ikry, ktoré zostali na chov, po pretriedení sa napustili do kanálov a tu sa chovali tvarohom a varenými vajíčkami. Ryby sa potom kŕmili konským a hovädzím mäsom z nútených porážok. Záujem o kúpu týchto rýb bol najmä zo strany kúpeľov v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach. Tento areál rybárne je ešte i dnes funkčný.

MUDr.Ivan Košický

Bosý Janko na Boričkách

Okrem domácich a turistov, ktorí navštevujú túto oblasť, nikomu tento názov nič nehovorí. Boričky - miesto pri Dechticiach, kde sa podľa Martina Gavendu zjavila presne 4.decembra v roku 1994 Panna Mária.

Správy o zjaveniach viac či menej dôveryhodné prichádzajú v nepravidelných intervaloch zo všetkých končín sveta a v poslednom desaťročí sa nevyhýbajú ani Slovensku. U nás je zatiaľ najznámejším pútnickym miestom hora Zvir pri Litmanovej, kde sa dvom dievčatám od roku 1990 pravidelne zjavovala Panna Mária. Podobné úkazy boli však zaznamenané aj Tvrdomesticiach, Michaľanoch a na mnohých ďalších miestach. Bokom nezostali ani Rómovia z obce Hlinné na východnom Slovensku. A len my na západnom Slovensku v okolí Malých Karpát sme boli do tohoto termínu bez zjavenia.

Bolo to 4.decembra 1994, keď sa Martin Gavenda vybral spolu s dvomi dievčatami z Dechtíc na Dobrú Vodu pokloniť sa tamojšiemu svätému krížu. Zrazu si všimli, ako sa slnko začalo točiť a približovať k nim. Keď sa spamätali z prekvapenia, úkaz prestal. Cestou ku krížu sa slnečný úkaz znovu zopakoval. Počas modlitby Martin zacítil zmeravenie a prenikol ho zvláštny pokoj. Na mieste, kam sa práve pozeral, bola hmla a v nej uvidel nevýraznú postavu. Vtedy počul jej slová: "Dieťa moje, som šťastná, že ste prišli a že sa tu modlíte." Martin sprvu nevedel, kto mu tie slová hovorí a až neskôr si vraj uvedomil, že to bola Panna Mária. Čoraz častejšie pri modlení pri jej soche sa mu začala zjavovať. Neskôr sa mu začala zjavovať na neďalekých vŕškoch Boričky. Počas jedného zjavenia si vybrala ďalších vizionárov a predstavila sa im ako blahoslavená Panna Mária. Všetky deti /vizionári/ sa s Kráľovnou pomoci, pravidelne stretávajú /ale vidí ju len Martin Gavenda, ostatní ju počujú/ a dostávajú od nej tajomstvá. Prezradiť ich ale nemôžu, môžu len naznačiť čo znamenajú. Ľudstvo sa má vraj polepšiť, lebo príde sedem trestov, ak sa ľudstvo na základe veľkého varovania nepolepší a nezmení.

Mladí vizionári sa počas kontaktu s Pannou Máriou modlia a sú dni, keď sa s ňou i zhovárajú a ona im vtedy vysvetľuje ako majú žiť. Jej hlavné posolstvá sú venované otázkam viery, obráteniu sa správnym smerom, pôstu, pokoju a zmiereniu. Len na dokreslenie, tieto posolstvá vyšli už dokonca aj knižne, v brožúre Kráľovná pomoci. Z brožúry sa dá napríklad vyčítať aj toto: 17.september 1997 "S Pannou Máriou som sa rozprával a hovorila mi o budúcnosti sveta a modlili sme sa za chorých. Máme sa modliť za Rusko."

18.september 1997 "Panne Márii som odovzdal pozdrav, hovorila mi o blízkej budúcnosti a modlili sme sa za chorých. Mám sa aj naďalej modliť za Rusko."

22.novembra 1997 "Dnes som sa rozprával s Pannou Máriou o problémoch, ktoré majú ľudia. Povedala mi, že ak má niekto nejaký problém, nech nevyhľadáva nikoho, ale nech ide pred Svätostánok a všetko predloží Ježišovi. Ľudia, častokrát aj tí, ktorým sme o problémoch dôverne rozprávali, nevydržia mlčať, mnohí zneužijú ťažkú situáciu a začnú zverejňovať tieto problémy a z toho vznikajú klebety a ohovárania. Pán Ježiš, za ktorým posiela Panna Mária s problémami, ten mlčí, nehovorí o nich a On jediný ich najlepšie vyrieši."

Táto obsiahla brožúra stojí dokonca až 70 korún. Ale nekúpite to?

Po jednej augustovej púti v roku 1995 sa vraj Panna Mária začala zjavovať pravidelne, a to dokonca každý deň a navyše aj podľa časového harmonogramu. V štvrtok je v kostole, v pondelok, útorok, stredu a v piatok doma u vizionárov, presnejšie vždy o 20.40 h letného času a 19.40 h zimného času. Na vrchu Svätodušníc sa zjavuje Kráľovná pomoci, každú nedeľu okrem prvej nedele v mesiaci po prvom piatku. Na hore Boričky - pri kríži sa zjavuje každú sobotu a prvú nedeľu v mesiaci po prvom piatku. Naposledy bol takýmto dňom púte 3. marec 2001.

Tak ako aj po iné nedele po prvom piatku v mesiaci, aj v tento deň je v Dechticiach o niečo živšie. Prichádzajú sem pútnici zo všetkých kútov Slovenska a najnovšie tu boli dokonca aj z Čiech, takže okolo obeda bežne parkuje na vyhradených miestach aj zo dvadsať autobusov a niekoľko desiatok osobných áut. Ceny za parkovanie v obci počas púte nie sú práve ľudové - napr. autobus 100 Sk, osobné auto 20 Sk. Ale keď chcete byť PRI TOM, no nezaplaťte. Samotná procesia sa začína o 12.30 a cesta pútnikov vedie od farského kostola sv.Kataríny v strede dediny, okolo románskeho kostola, cintorína, rybárne, chodníčkom medzi vinicami do mladého borovicového lesa ku krížu, ktorý postavili obyvatelia obce už v roku 1950 z vďaky za Božiu pomoc počas vojny. Panna Mária údajne prezradila deťom, že toto miesto si vybrala preto, lebo kopec jej pripomína krížovú cestu Ježiša Krista a románsky kostolík zasa Betlehem. Je krátko pred 12. hodinou, ťažké mraky veštia blížiaci sa dážď a pri viniciach sa začínajú zhromažďovať prví pútnici. Medzi čakajúcimi na procesiu je možné stretnúť aj niekoľkých kňazov. Na námietku, že oficiálne cirkevné miesta dechtické zjavenie neuznávajú a duchovným dokonca zakázali na týchto púťach slúžiť omše, jeden z nich vraví: "Viem o tom, ale ja som sem neprišiel slúžiť omšu, ja som sem prišiel ako pútnik."

Po pol jednej prichádza procesia. V čele kráča muž vo františkánskom habite, ktorý nesie kríž. Pravdepodobne z dôvodu sebatrýzne alebo možno aj pre efekt je bosý. Niekoľko metrov pred ním ide o niečo rýchlejšie, jeden z organizátorov a kričí na pútnikov: "Choďte dopredu, pred krížom nesmie ísť nikto". Procesia pokračuje chodníčkom pomedzi vinicami až po najbližšiu planinku. Tu sa sprievod zastavuje a po asi 15 minutovej modlitbe pokračuje lesnou cestou do hory - na Boričky. Niekoľkokrát sa pútnici zastavujú a modlia sa, takže cesta, ktorá by za normálnych okolností trvala asi 20 minút, trvá jeden a pol hodiny. Medzitým nevydržala obloha a začalo husto pršať. Dážď sa napokon stal sprievodným znakom celého zvyšku púte.

Na Boričkách je dlho pred príchodom pútnikov všetko pripravené. Okolo veľkého dreveného kríža je asi v desať metrovom polkruhu natiahnuté fosforovozelené lano, za ktorým už čakajú niekoľkí ľudia. Keď procesia dorazí na vrchol, je ale všetko inak. Nastáva okrem tlačenice aj ďaľšia časť púte, ktorú istý postarší pán nazval "Čakanie". Počas neho sa všetci modlia "Zdravas Mária..." dúfajúc, že ich Kráľovná pomoci vyslyší a ukáže sa. Nech je ako chce, aj tak ju ale uvidí iba jeden - Martin Gavenda. Desať minút po pol tretej sa tak aj stáva. Všetci stíchnu, pretože sa Martin pozrel smerom hore. Po ňom tento úkon opakujú aj ďalší vizionári. Komunikácia s Pannou Máriou sa začína. Niektorí pútnici sa takisto pozerajú smerom dohora ku krížu, ale vidia akurát v protisvetle padajúce obrovské kvapky dažďa a na oblohe čierne mraky. Vizionári vyzerajú akoby boli v tranze a iba občasný úsmev na tvári niektorého z nich nasvedčuje tomu, že ešte žijú. Všetko to trvá niekoľko minút a po jednom sa dostávajú späť do reality, aby mohli ostatným pútnikom zvestovať, čo im Panna Mária povedala. Tým sa všetko končí a ľudia sa postupne rozchádzajú. Pútnici odchádzajú plní zážitkov, veriac, že Panna Mária bola medzi nimi a boli svedkom zjavenia.

Veľká časť zjavení, o ktorých sa objavujú správy, býva po preskúmaní často označená ako prelud alebo ilúzia ľudí, ktorí sa vydávali za vizionárov a zvestovateľov božích posolstiev. Jednoducho povedané, títo ľudia uverili niečomu, čomu uveriť chceli. Ďalší si na tom pre zmenu postavili veľmi výnosný obchod, takže na týchto púťach je vidieť ako sa tu predávajú knihy, videokazety, ružence, sväté obrázky a mnohé podobné užitočné veci. Keď sa to tak vezme, títo ľudia poskytujú pútnikom ilúziu, čo vlastne aj keď iným spôsobom robia aj vizionári. Paradoxné pritom je, že ortodoxným veriacim, akých na podobné podujatia chodí nemálo, to neprekáža, pritom Kristus kupcov z chrámu vyhnal.

Ďalším paradoxom je aj v prípade Dechtíc to, že cirkev, ku ktorej sa mnohí veriaci obracajú takmer ako k jedinej správnej a spravodlivej inštitúcii, sa hodnoteniu podobných úkazov vyhýba napriek tomu, že mesiac čo mesiac sleduje, ako stovky jej ovečiek putujú k novodobým svätým miestam. Pri poslednej púti už ale Dechticami kolovala zvesť o tom, že arcibiskup určil komisiu, ktorá by tunajšie zjavenie mala preskúmať. Ako by mohla práca tejto komisie vyzerať, to si už nevedel predstaviť nikto. Jedno však je isté, kým komisia vyriekne svoj ortieľ, uskutoční sa v Dechticiach ešte veľa pútí, na ktorých sa predá veľa kníh, kaziet či sošiek a obrázkov.

A.Šimončič

P.S.

Pre nás turistov je spomínaný úsek zaujímavý preto, že tadiaľ nevedie žiadny značkovaný chodník.

Na pochode PPP máte možnosť navštíviť uvedenú lokalitu, kríž, hrebeň, Boričku, románsky kostolík, ale navyše aj sv.Rochusa. Sv.Rochus - bol to pustovník, ktorý žil pred pár storočiami a mal tak isto vidiny, tiež videl Pannu Máriu. Okrem toho to bol aj známy bylinkár a ránhojič. Ako vizionár má svojich nasledovníkov v dnešných chlapcoch. Bolo to niečo podobné ako vyššie opisovaná udalosť, len s tým rozdielom, že sa odohrala pred niekoľkými storočiami. A že tradícia zjavovania má v tomto regióne Malých Karpát svoju dlhoročnú tradíciu, si môžeme dokladovať i na ďaľšom zjavení sa tentoraz sv.Kataríny Alexandrijskej, ktorá sa zjavila už v roku 1617 o dva kopce ďalej sedliakovi Jánovi Mancovi z Dechtíc a na tom mieste potom postavili kláštor, toho času už zrúcanina. Pochod, ktorý vedie uvedenou lokalitou, sa bude konať 7.júla 2001. Možno budeme svedkami podobnej udalosti.

Peter Minárik

KALENDÁR

august 2001:

12.8.2001 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany
(nedeľa) OT TJ Doľany

Trasy: 10, 20, 30, 40 km
40 km: Doľany - Ampere - Skalka - Sklená Huta - Obrázok - Kolovrátok - Klokoč - Monrepos - Čierna skala - Polámané - Jahodník - Lošonec - Dub - Doľany
     Kratšie trasy sú odvodené zo 40 km trasy.
Štart: Doľany, turistický klub, 6.30 - 12.00 h
Cieľ: Doľany, kameňolom na konci obce, do 18.00 h
Vedúci: František Monsberger, 900 88 Doľany 79

19.8.2001 DEŇ BICYKLA - Poznajme okres Dunajská Streda 9.ročník
(nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo: do 45, do 90 a do 120 km
Štart a cieľ: Dunajská Streda, ZŠ Jilemnického ul., 9.00 h - 16 h
Informácie: Zděnek Kelemen, tel: 0709 - 5529 201 (po 1.7.2001:  031 - 5529 201)

25. - 26.8.2001 POCHOD ŠPCH
(sobota - nedeľa) KST ŠPCH Špačince

Trasy: 51 km/1000 m, 56 km/1100 m, 100 km/1900 m
100 km: Melčice - Kykula - Mikulčin vrch - Veľká Javorina - Myjava - Brezová pod Bradlom - Dobrá Voda - Dechtice - Špačince
Štart:  Melčice, žel.st., 7.00 - 9.00 h.
Cieľ:    51 km: Stará Turá, do 20.00 h
            56 km: Myjava, autobusová st., do 21.00 h
          100 km: Špačince, 18.00 - 9.00 h
Iné: Akcia je zaradená do plnenia MK SUPERDIAĽKOPLAZ 2001.
Riaditeľ podujatia: Viliam Kubiš, 919 51 Špačince č. 382
Tlač.hovorca: Ing.Pavol Nádaský, tel: 0805 - 5443 105 (po 1.7.2001: 033 - 5443 105)

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk/.