MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

júl 2002

 

 

 

 

Andrej Plávka
ESTETIKA

Vyťali strom. Však koľko chýba lesu
vlahy a estetiky.
Skolenie stromu bol kádrový presun.
Zdá sa, strom nemal styky.

Vyťali strom. Však bolo pod ním dobre
v hojivej mäkkej tôni.
Sídlisko stojí, poďte sa naň pozrieť -
nad krajom betón tróni.

Vyťali strom, veď čože, kúsok dreva
nekričí, nemá ústa.
Les vie len plakať, nedokáže zrevať,
živičné slzy spúšťa

do drevenených myslí.

 

Júlový oslávenec, narodený v januári má 50 rokov, a už aj niečo navyše...
Jaroslav Böhm, 1952 - 2002 /Piešťany/

Jarko, aj keď sme sa k Tebe dostali trochu oneskorene, ale vidíš, nezabudli sme.

1.MKD: - O Tebe je známe, že si začínal opačne ako bežný turista. Najprv veľké hory a potom až tie naše, menšie. Je to tak?

Jaro Böhm: - Nie, nie je to tak. Predstav si, začínal som na "Mierovom pochode" v Bratislave a hneď som sa dal naviesť na stovku. Bolo to v roku 1979. Do cieľa som ale neprišiel, hneď na začiatku som si presilil koleno a skončil som v Borinke. Pol roka som nikde nebol, ale povedal som si, že na tie hory predsa len chodiť budem. Chodím teda stále do hôr a na pochody, ale odvtedy už žiadna stovka.

2.MKD: - Takže prvé skúsenosti so stovkou na Tebe zanechali stopy na "celý" život. Mal si okrem týchto skúseností v pešej turistike v obľube aj ďalšie presuny ako bolo napríklad lyžovanie, voda či cyklo?

Jaro B: - Zdá sa, že som už v živote okúsil každú formu "presunu". Ale pešia je asi tá najprirodzenejšia forma turistiky. Z toho sa odvodila vysokohorská a až potom som pokračoval v cyklo. Na vode som splavil Váh a Hron. Voľakedy bolo aj moto, ale viac sme chodili aj tak len peši ako autom. Auto bolo pre nás vždy len forma ako sa dostať čím skôr a rýchlejšie na tie miesta, ktoré sme si chceli poriadne prejsť.

3.MKD: - Ako si sa konkrétne dostal k vysokohorskej turistike? A aké máš výsledky z VHT.

Jaro B: - VHT - tam ma dostali Vysoké Tatry. Zrejme každého, kto ich prešiel a objavil ich krásu a odtiaľ je už iba krôčik po túžbe ísť vyššie a vyššie. Výsledky? Pokiaľ myslíš výšku, tak mojím "Everestom" je Čimtonga 5487 m n.m. Ďalšie tri päťtisícovky, zopár štvortisícoviek a už celá halda trojtisícoviek.

4.MKD: - A určite si na takýchto akciách mal aj zaujímavé príbehy. Prezraď nám nejaký...

Jaro B: - Pre mňa najzaujímavejšia príhoda je snáď tá, že som vôbec šiel do Fanských vrchov. Rok predtým som skoro celý premaródoval, operácia a kopa zdravotných problémov. Prehovoril ma Peter Obdržálek /Ďakujem!/. A teraz s odstupom času môžem povedať, že to bolo najväčšie dobrodružstvo môjho života.

5.MKD: - Trnavská stovka - zúčastnil si sa jej vôbec. Podľa toho, čo si už spomínal, asi nie? Trúfol by si ju zdolať?

Jaro B: - Trnavskú stovkú som išiel iba raz, aj to len 50 km. Stále ma to drží ešte z toho prvého stovkového pochodu spred mnoho rokov. Je to niečo také ako komplexy. Hovorím si, že radšej každý týždeň spravím 40 alebo 50 km pochod a zatiaľ mi to stačí, ale nikdy nehovorím nikdy. Jeden človek nikdy nevie. Možno keď raz dozrejem...

6.MKD: - A teraz nám prezraď ako sa na diaľkových pochodoch stravuješ, čo piješ, ako sa obliekaš, ako prekonávaš únavu a podobne.

Jaro B: - Na diaľkových pochodoch, kde sú hostince a obchody, tak smäd hasím pre mňa bežným spôsobom, minerálka zmiešaná s kolou. Jedlo je však úplne bežné, chlieb, maslo, salám a čokoláda alebo nussli tyčinky. A keď mám so sebou Refluid, tak pijem ten.

7.MKD: - Teda podľa toho čo hovoríš, žiadne pivo a nebodaj tvrdý alkohol.

Jaro B: - Nie som žiadny abstinent, ale keď mám ísť na 50 km pochod a chcem ho v zdraví prejsť a ešte aj niečo mať z pochodu, tak nepijem. Iné je to ale v cieli, to pivečko tam patrí...

8.MKD: - Najznámejšia akcia "bývalých období" bola určite Piešťansko - Teslácka "Buď Fit". V posledné roky sa nejako vytratila z turistických kalendárov. Čo sa stalo? Bola to nielen najznámejšia, ale určite jedna z najmasovejších akcií v okolí celého Považského Inovca.

Jaro B: - "Buď Fit" pochod stále je, existuje a funguje. Je iba menej propagovaný, aj to iba v regionálnych novinách "AB". Tým pádom chodí na ňu menej ľudí. Všetko je stále na bedrách členov TJ Tesla, ale oni sa stále držia nad vodou a ja im držím palce, aby mali stále chuť ju organizovať.

9.MKD: - Teraz je veľmi "módne" stavať alebo obnovovať staré a už spadnuté rozhľadne. Nerozmýšľali ste znovu postaviť, obnoviť spadnutú rozhľadňu na Marháte? Spomienky a fotky na ňu sú ešte v živej pamäti...

Jaro B: - MARHÁT - náš "naj-kopec" v regióne Piešťan. Rozhľadňu mám aj ja stále v živej pamäti. Chuť obnoviť ju je stále živá, s kamarátmi, čo chodia na Silvestra na tento kopec, sme o tom mnohokrát hovorili. Je to veľmi ťažké. Nedokázali sme ani zohnať nikoho, kto by nám ju nakreslil, zrejme to nie je také jednoduché. Keď niekto, kto nám môže poradiť, číta tieto riadky, bolo by dobré keby mi zavolal alebo sa s nami spojil na niektorom našom pochode, či už priamo na Marháte na Silvestra /moje číslo 0907/ 622 344/. Snáď nám dá nové inšpirácie rozhľadňa na Velkej Homoli. Uvidíme.

10.MKD: - Manga Marhát - spomínaš si kam tento názov zaradiť? Boli to prvé ročníky Silvestrovských výstupov na Marhát. Kto Vám kreslil ten výstupový transparent?

Jaro B: - Pýtaš sa Manga Parbat. Nebolo Manga ale Nanga Marhát, ako "Nanga Parbat". Nápis sa objavil, keď naši horolezci šli na tento himalájsky kopec. Prvý a posledný kreslený plagát, ktorý bol, dá sa povedať, že sú to odkopírované jednotlivé kreslené vtipy Alana Lesyka a priznávam, že ani neviem, kto to navrhol a kreslil, možno Peter Miklánek, ale určite sa na to spýtam...

11.MKD: - Ako ďalej so Silvestrovskými výstupmi na Marhát? Chcel by si ich nejako do budúcnosti "upraviť"? To je teraz otázka pre Teba ako organizátora pochodu.

Jaro B: - To je veru ako rečnícka otázka "čo so Silvestrovským Marhátom"? Snáď len vydržať so silami nás organizátorov. Ľudí chodí dosť. Každý rok je to viac a viac. Posledné číslo je vyše 500 turistov. Každý rok sa ich snažíme zdržať od hádzania petárd, vodenia psov na kopec, ktoré tam voľne behajú a sú s nimi potom problémy. Sú to aj podmienky lesného závodu a s nimi chceme samozrejme vychádzať vždy dobre. Vykročíme už do štvrtej desiatky rokov organizovania výstupu, takže tradícia je dobrá, len vydržať.

12.MKD: - Keby si nás mal pozvať do Považského Inovca, kam by si nás zaviedol? Ktorý pochod či turistickú značku by si nám doporučil prejsť?

Jaro B: - Najskôr na Hlohovecký pochod, ktorý organizuje Ferko Miklovič a jeho kamaráti dvakrát do roka. Je tu dobrá atmosféra, dobrý usporiadatelia. Ale určite aj na náš pochod "Inovecká 50", 30 km, 20 km. Akosi na nás diaľkári zabúdate, nezdá sa Vám? Ja si myslím, že je to veľmi pekný pochod. Potvrdiť to môže aj známy bratislavský diaľkoplaz Paľo Šoula, ktorému sa tak páčilo a málilo, že sa mu z hrebeňa ani nechcelo zísť. Nebyť blížiacej sa noci neviem, kam by až šiel... Keď sme ho v cieli vyhlásili za nezvestného a všetko už zatvorili, prišiel. Chvala bohu.

13.MKD: - Hovoríš, že tento pochod diaľkoplazi trochu opomínajú, nediv sa, veď dostať sa na štart ráno z Trnavy či Bratislavy je hotové umenie. Nerozmýšľali ste napríklad každý druhý rok trasu zvoliť opačne??? Štart z Piešťan, napríklad z Vašej klubovne a cieľ niekde v Trenčíne alebo hoci aj na chate pod Inovcom? Veď poobede a večer odtiaľ je spojení dosť na všetky strany.

Jaro B: - Spomínali sme to už viackrát, možno že aj táto varianta, čo spomínaš, raz príde do popredia. Musíme to vyskúšať na vlastnej koži. Ale hrebeň od Panskej Javoriny po Inovec stojí za to...

14.MKD: - Päťdesiatka a zdravie, toť otázka. Slúži ti aspoň tak dobre ako nohy?

Jaro B.: - Ani sa mi veriť nechce. Neviem či to nie je "počítačový" omyl. Ach ten rodný list! Zatiaľ nohy slúžia, s výnimkami. Len pamäť mi už sústavne zlyháva, ale len pri menách. Možno je to dôkaz starnutia. Čím viac turistov spoznávam, tým menej mien si dokážem zapamätať, mnohokrát len hádam aké meno ku komu priradím. Čo už s tým ale narobím.

15.MKD: - Plány do ďalšej preddôchodkovej "desiny" života? Alpy, Mont Blanc, Elbrus alebo niečo podobné? Či už len teplučké more, a domáce pohoria.

Jaro B: - Plány do budúcna je veru len veľmi ťažko plánovať. Ekonomika si robí svoje. V Alpách som bol už 4 krát, idem aj tento rok. Najvyššie tamojšie vrcholy sú zdolané, dokonca aj ten Mont Blanc. Neviem či je to plán, skôr sen - "Kilimandžáro" !!! Neviem však kedy a s kým. K moru by som šiel, ale len na chvíľu. Totiž dlho tam nečinne ležať nevydržím. Doma je však stále kam ísť. Ná východe Slovenska mám stále svoje resty.

16.MKD: - Hovorí sa, že človek v 50-ke je už zmúdrelý, skúsený a je neviem čo ešte, nedáš sa na dráhu "turistického funkcionára koordinátora"? Po odchode Jara Mihálika na dôchodok táto činnosť v Piešťanoch dosť chýba. Teraz som to myslel naozaj úprimne.

Jaro B: - Neviem či som už skúsený a zmúdrelý, ale na fukcionárčenie sa už určite nedám. Chvíľu som to robil a to mi stačilo na celý život. Schôdzovanie ma nebavilo, nebaví a ani už nebude baviť. Myslím to tiež úprimne. Nie som proti stretnutiu a riešeniu problémov, ale proti bezduchému, nič neriešiacemu "schôdzovaniu". Však to poznáš z vlastnej skúsenosti.

17.MKD: - Povedz nám nakoniec, čo sme sa Ťa zabudli opýtať a čo by si nám chcel ešte povedať. Lebo čas je neúprosný a keď sa Ťa o desať rokov opýtam, či sa Ti splnili želania, aby si na ne nezabudol.

Jaro B: - Čo všetko sa zvykneš pýtať oslávencov? Ja som taký zmeškaný, asi to bude všetko, čo som Ti chcel povedať. Len na záver by som chcel povedať "ĎAKUJEM!" Ďakujem všetkým, ktorí to so mnou na tej turistike vydržali, za všetko pekné, čo sme prežili, ale aj za to horšie. To patrí tiež k životu. Sľubujem, že to s Vami ešte nejaký ten rok vydržím, dokonca aj s Petrom Obdržálkom....

Váš Jaro Böhm.

Nakoniec všetko najlepšie a veľa zdravia a na zdravie a do dna...

Zhováral sa a ohováral Jara Böhma - Peter Minárik

 

Trnavská stovka - taký bol 29.ročník
/posledný ročník s dvojkou na začiatku!/

Fakty, bloody, klebety...

Faktom je,...

Bloodom je:

Klebeta sa hovorí...

Porovnanie príchodu prvých 8 stovkároch /peších a cyklo/

Diaľkoplazi Cyklo
1.Kováčik Ján 12.20 h 1.Gabovic Jozef 12.00 h
2.Glesk Slavomír 12.30 2.Jamrich Andrej 13.00
3.Dudlák Vlado 13.25 3.Mikulka Martin 13.00
4.Masarovič Július 14.20 4.Hláveková Blažena 15.10
5.Majdán Miroslav 14.50 5.Kamil Lacko-Bartoš 15.10
6.Reichl Jozef 15.00 6.Raffay Karol 15.10
7.Regec Milan 15.00 7.Kučavík Vladimír 15.10
8.Trajčík Peter 15.10 8.Nižnanský Libor 15.10

 

Sponzori 29.ročníka Trnavskej Stovky

Poďakovanie:

Všetkým sponzorom, ktorí sú tu uvedení a aj tým, ktorí ich zabezpečili, organizačný štáb veľmi pekne ďakuje a želá im, aby si takéto dobré zvyky uchovali aj naďalej, do ďalšieho roku.

jún 2002, Peter Minárik

 

Ozveny Trnavskej stovky
Trnavská stovka – došli jsme jen po Zošku.

Na letošní Trnavskou stovku jsem se se svou ženou Angelikou připravoval jako obvykle. Protože oficiální pochody moc nechodíme, dali jsme si jako trénink parkrát trasu našeho pochodu ”Neváhaj a poď”, jehož druhý ročník se uskuteční letos opět poslední sobotu v září (28.9.2002). Jeho trasa je velmi náročná, přestože měří jen 42 km, což nám potvrdili všichni účastníci loňského prvního ročníku, takže pro získání fyzičky je ideální.

Trnavská stovka jako taková se nám oběma velmi líbí jak pro svou trasu, tak pro svou nezapomenutelnou atmosféru. Jediné, co se nám moc nelíbí, je hromadný odjezd z cíle v Brezové pod Bradlom nacpaným autobusem do Bratislavy. Po loňském ročníku, kdy většina stovkářů včetně nás skončila v Dobré Vodě, a po zjištení, že z Dobré Vody jede autobus ráno ve 4.20 h do Trnavy, odkud již není problém dostat se do Bratislavy, jsme na letošní ročník vymysleli trochu jiný plán. Vyrazit hned ráno v 6.00 (jindy jsme chodili na start kolem 7.00 ), dojít co možná brzy do Brezové, otočit to do Dobré Vody a tam nastoupit ve 4.20 do prázdného autobusu do Trnavy. Jenže plán je jedna věc a skutečnost druhá.

Ráno jsme odstartovali s Angelikou podle plánu 5.50 z obvyklého místa pod hlavním nádražím v Bratislavě. Cestou jsme se nikde moc nezdržovali a do cíle v Brezové jsme došli celkem v pohodě 1.30 ráno. (Mimochodem – přesun cíle do budovy školy byl z našeho hlediska velmi dobrý tah.) Asi po štvrthodině odpočinku jsme vyrazili zpět do Dobré Vody na autobus. V Dobré Vodě jsme měli dostatek času a tak jsme navštívili ještě jednou kontrolu, kde sedělo několik posledních účastníků T-100, kteří měli zbytek trasy do Brezové ještě před sebou. Na zastávce autobusu jsme zistili, že nejsme sami, kdo to tak udělal. Bylo nás tam stovkařů asi 10. A tak jsme všichni na autobus, který má odjezd z Dobré Vody ve 4.20 čekali, čekali a čekali. Z místního hostince, hned vedle zastávky se do okolí šířily mohutné decibely rockové hudby, které se před hospodou snažili překřičet svými písněmi již notně alkoholem zmožení svatebčané. Do tohoto něpříjemného, hlučného čekání ještě přispíval i studený vítr. Když už bylo 4.30 a autobus nikde, a místní šofér rozvážející opilé svatebčany domů nám s humorem řekl, že šofér autobusu byl na svatbě a je opilý a nepojede a že by to nebylo poprvé, co ráno vynechá, nahodili jsme s Angelikou ruksaky a se slovy – přece tady nezmrzneme – jsme vyrazili zpět do Bukové. Jestli autobus přece jen přijel, to už nevíme. Ráno bylo nádherné, slunečné, ale velmi chladné. Úžasná viditenost nám umožňovala kochat se nádhernými pohledy na okolní i vzdálenou přírodu, kterou jsme doposud poznali jen ze záře kapesních svítilen. S přibývajícími kilometry se začaly objevovat příznaky únavy a vyčerpání. V 7.50 jsme dost vyčerpaní došli do lomu v Bukové s tím, že se autobusem dovezeme buď do Trstína, nebo na druhou stranu do Plaveckého Petra. Po zjištění, že nejbližší autobus jede až po 13-sté hodine, jsme přemýšleli co dál. Jídlo, pití a půlhodinová pauza nás kupodivu dala zas tak dohromady, že jsme se rozhodli pokračovat dál. V obci Buková jsme v prodejně potravin dokoupili další pohonné hmoty, v restauraci si dali kávu a já ještě pivo a vyrazili směrem Velká Vápená s cílem ukončit pochod v Sološnici. Hned za Bukovou se začala obloha zatahovat, citelně se ochladilo a vítr zesílil.

Další desetiminutovou pauzu jsme si udělali na Mon Repu. Tam jsme se dohodli, že Vápenou už zpátky po hřebenu nepůjdem, ale že ji obejdem. Na Rosničce pod Vápenou jsem už toho měl jak se říká česky – plný kecky, a tak jsem skusil poprvé osvěžující nápoj v prášku – ENERGY DRINK. Mohu všem vřele doporučit. Je to energická bomba. Angelika na tom byla kupodivu o dost líp než já, přestože neměla tolik našlapáno. Potom jsme začali hledat obchvat Vápené. Jelikož nikdy !! Vápenou nevynecháme a vždy chodíme přes hřeben, víme jenom od těch, kteří to dělají naopak, že se dá obejít. Co se dělo potom, tak to se dá jen těžko popsat. Po strastiplném sestupu cestou i necestou jsme se dostali do Sološnické doliny až za 2 hodiny. Kdybychom šli bývali přes hřeben, tak to celé zvládneme maximálne za 1.30 h.

Ani né tak fyzicky, ale hlavně psychicky vyčerpaní jsme se opět rozhodovali, co dál. Já jsem chtěl pochod v Sološnici ukončit, Angelika ne. ”Jdi na vlak nebo autobus a já půjdu dál sama”. S tím jsem absolutně nesouhlasil. Pod křížem jsme si dali další desetminutovku, najedli, napili a znovu vyrazili. Kupodivu se nám šlo velmi dobře. Výstup ze Sološnické doliny na Skalku jsme zvládli absolutně v pohodě a bez problémů. Na Hubalové jsme se s konečnou platností dohodli, že to ukončíme na Zošce, kam jsme také přes Čermačku v 17.15 došli.

Pointa: Autobus, co měl odjet ze Zošky 18.10, tam sice stál, ale ješte v 18.15 se nic nedělo. Někdo z čekající řekl, že tam řidič spí. Kdybych ho býval nešel vzbudit já, tak ostatní by snad jeli až další linkou v 19.35.

Angelika by bývala chtěla dojít až do Bratislavy-Rače. Měla na to a snad i já. Od Somára by sme však museli jít znovu se svítilnama a navíc se začalo dost ochlazovat a vítr sílil.

Poznatky:

Trnavská stovka má svoje kouzlo. Ale když se to v cíli otočí a jde se opačně, to se člověk nepřestává divit, kudy v noci chodí a o jakou krásu přírody přichází.

Dnes už spolu s Angelikou víme, co to všechno obnáší, otočit se v cíli a jít zpátky. Zkusili jsme to na vlastní kůži. Nedošli jsme sice až do Bratislavy, ale jenom na Zošku, což je kolem 150 km. Tím víc si cením Ondry Ríma, který ve svém věku (téměř 70 let) to přešel celé tam a zpět.

Nechci tímto zlehčovat výkony ostatních turistů, kteří projdou jenom stovku, nebo i kratší trasy (35, 50 km). Pro někoho je relativně stovka málo, pro jiného padesátka moc. Cením si každého, kdo pro svou kondici a zdraví něco dělá, ať už je to jakákoli sportovní činnosť.

Honza Vencl, Bratislava

Ako to vidím ja – T-100

Odkedy pred pár rokmi prešiel Ondro Rím Trnavskú stovku ta a naspäť, tak ma to veľmi lákalo tiež to skúsiť. Stále ma lákala vidina trasy Bratislava – Brezová pod Bradlom – Bratislava. Takže tento rok som sa postavila spolu s Honzom na štart T-100 s cieľom otočiť to naspäť (preto som tam strašila ráno medzi prvými, čo nebýva u mňa zvykom). Samozrejme vopred sme o tom nechceli hovoriť, lebo človek nikdy nevie, čo všetko sa môže prihodiť a nakoniec nemusí dôjsť ani do Brezovej. Postupne, keď sme odkrajovali z trasy Bratislava-Brezová (čo som ja brala ako polovičku plánovaného pochodu), tak stále som v myšlienkach uvažovala o cieli v Bratislave. Bolo to veľmi zaujímavé ísť do Bratislavy, ako do cieľa, a pritom po Brezovú mať ju vlastne za chrbtom a každým krokom sa od neho vzďaľovať. (Pobavili ma aj v noci na jednej kontrole, keď nás povzbudzovali, že do cieľa máme už len toľko a toľko kilometrov a pritom netušili o našom plánovanom cieli.)

V Sološnickej doline sa od nás odpojil náš kamarát Ľuboš H., ktorý išiel do Sološnice, pretože mal problémy s kolenami. Zakrátko hore na vrchole Vápennej nás došiel náš ďalší kamarát Števo S., ktorý sa k nám pridal a tomu jedinému sme prezradili o čo sa chceme pokúsiť a zároveň sme ho volali, aby sa pridal k nám na cestu späť, pretože sme ho pokladali tiež za dosť šialeného na taký pokus. Števo sa však rozhodol, že z Brezovej už po vlastných ďalej nejde, a tak sme vyrazili my dvaja s Honzom späť s tým, že do Dobrej Vody prídeme a tam sa rozhodneme čo ďalej.

Trasu z Brezovej do Dobrej Vody prešli okrem nás aj iní turisti a na kontrole sme stretli našich ďalších kamarátov, z ktorých Janka O. výstižne nazvala vietor vonku – nanukový. Po chvíľke sme sa s nimi rozlúčili a pobrali sa na zastávku autobusu. Ako to dopadlo, o tom písal Honzo, takže to nebudem znovu opisovať a ani celú ďalšiu prejdenú trasu až po Zochovu chatu. Chcela by som skôr opísať moje pocity z absolvovania tohto pochodu. Dvakrát sme to skoro skončili – a to na Dobrej Vode a potom na Bukovej (v lome), ale vždy nejakým zásahom osudu sme pokračovali ďalej. Úsek späť z Brezovej nebol nejaký problematický, samozrejme okrem únavy primeranej počtu prejdených kilometrov a ospalosti ráno (potom cez deň už som nemala problémy so spánkovým deficitom) a potom až pri čakaní autobusu na Zoške a cestou v autobuse do Bratislavy. Samozrejme vždy v určitých intervaloch dochádzali sily a hlásila sa únava (prišla tzv. kríza), vtedy sme si dali pauzu – odpočinuli si, najedli sa a napili a potom sme boli schopní pokračovať ďalej. Za väčšiu “nepríjemnosť” považujem náš pokus traverznúť Vápennú z Rosničkovej lúky, ktorý sa nám moc nevydaril. Dalo mi to zabrať nielen fyzicky ale aj psychicky a časovo sme to robili dlhšie ako keby sme išli po červenej cez Vápennú. Chceli sme si ušetriť sily pre ďalší úsek, ale táto “obchádzka” ma stála viac síl ako keby sme šli po značke. Takto to vyzerá, keď “poctivec” si chce “zľahčiť”. Odpočinok v doline mi však pomohol a tak sme sa potom pustili ďalej. Dohodli sme sa, že pôjdeme po Zošku, čo sa nám aj podarilo. Najviac mi na trase zo Sološnickej doliny vadil studený vietor, ktorý bol dosť nepríjemný.

Vnútorne ma trochu mrzí, že sme nešli až do Bratislavy, pretože si myslím, že by som to bola prešla. Čiže rekord Ondreja R. sme nevyrovnali. Naša prejdená trasa je Bratislava – Brezová p.Bradlom - Zochova chata. Môj cieľ prísť do Bratislavy po vlastných sa teda neuskutočnil. Či je to, čo sme prešli, málo alebo veľa, nechám na posúdenie iných, v každom prípade nesplnený cieľ bude pre mňa výzvou do budúcnosti. Kedy a či ešte budem mať chuť znovu na takéto “šialenstvo”, to je ťažko teraz povedať. Vyskúšala som si na vlastnej koži T-100 a jej 2/3 naspäť, takže týmto sa opäť skláňam pred výkonom Ondreja Ríma a srdečne ho zdravím, ako aj Zděnku Tvrdú a jej kolegu, ktorí to každým rokom prejdú ďalej z Brezovej až na Moravu. Samozrejme aj prejdenie trasy Bratislava – Brezová p.B., ktorú absolvovuje väčšina účastníkov je výkon, ktorý sa “normálnemu” človeku zdá buď obdivuhodný alebo si pritom klope na čelo.

Ešte mi nedá nespomenúť, že taktiež obdivujem i výkony prvých účastníkov – bežcov v cieli, ktorí boli uvedení na “tabuli cti” v triede školy – čas 12 h, 13 h a pod., to je takisto supervýkon, ku ktorému im gratuľujem.

A čo dodať na záver ? – odporučila by som to vyskúšať všetkým tým, ktorí toho v Brezovej ešte nemajú dosť, že nech idú ďalej, to je jedno ktorým smerom – stojí to za to.

A úplne na záver chceme spolu s Honzom poďakovať organizátorom T-100 – Petrovi Minárikovi a všetkým ostatným, ktorí sa podieľajú na jej konaní a umožňujú nám jej absolvovanie a prežitie jej krásnej atmosféry. Bolo to super, vďaka !

Angelika Venclová

Obzretie sa za Trnavskou stovkou /úvaha/.

Máme ju za sebou. Neopakovateľná atmosféra. A pocity? Na štarte sa na ňu teším, na Čermákovej lúke ešte fajn a pohoda /tu som po dlhej dobe stretol Vlada Nehybu/, zo Sološnickej doliny sa trápim na Vápennú, po Vápennej na Rosničkovej lúke si hovorím, že už moja posledná, na Bukovej už nikdy viac a v cieli, keď si trochu oddýchnem si hovorím, že možno prídem aj o rok.

O tenisovom turnaji vo Wimbledone /jeden zo štyroch  turnajov Grand Slam/ sa medzi fajnšmekrami hovorí, že sú to neoficiálne majstrovstvá sveta v tenise jednotlivcov na tráve. Všetci tam idú /tí slabší sa musia dostať cez kvalifikáciu/ a chcú sa dostať do hlavnej súťaže, poraziť najlepších. Cieľom všetkých je ju vyhrať. Vyhrá len jeden. Zoberiem si túto paralelu a prirovnám k turnaju Grand Slam našu Trnavskú stovku, či nie sú to neoficiálne majstrovstvá Slovenska jednotlivcov v diaľkovej turistike /TIR turistike/? Všetci turisti na ňu idú, nerobí sa žiadna kvalifikácia, ale väčšina chce dôjsť až do cieľa. A aj dôjde. Jeden skôr, iný neskôr. Veď limit je 24 hodín. Vyhrávajú všetci. Teraz pozor aby nedošlo k omylu, bude to môj subjektívny názor. Určite sa nemienim dotknúť usporiadateľov ostatných diaľkových pochodov /a tobôž nie v dnešnej dobe, keď zanikajú !!!/, ktorým patrí tiež môj obdiv s akým zanietením, koľkokrát bez finančných prostriedkov ich organizujú, to po prvé a po druhé riaditeľa podujatia Trnavskej stovky postaviť na piedestál.

Určite nebudete namietať, že Trnavská 100-ka má už za sebou 29 ročníkov a patrí medzi “naj” pochody u nás, každoročne má vysokú účasť turistov, jej organizovanie a zabezpečenie po trase nie je jednoduché, lebo má inde štart a inde cieľ, je náročná, lebo ide hrebeňom Malých Karpát s dostatočným prevýšením. Ďalej má neopakovateľnú atmosféru na štarte, na kontrolách i v cieli, stretnete tam veľa priateľov diaľkoplazov, kamarátov, ktorých ste celý rok nevideli /chodia len na tento DP/. Spoznáte nové tváre, ktoré si chcú dokázať, že na to majú. Je populárna aj v blízkom zahraničí, lebo stretnete na nej aj cudzinca, no a v cieli Vás čaká stále tá istá tvár, bez ktorej by Trnavská stovka nebola, Peter Minárik.

Chcem však povedať len toľko, že nie vždy všetko klapalo, klape. Raz nevyjde to, raz ono. Chybičky krásy sa vždy nájdu /ako vo všetkom/, napr.: cieľ je vždy v Brezovej pod Bradlom a raz aj na Dobrej Vode. Niekedy chýba kontrola a stáva sa to na Sokolských chatách /tohto roku nie po prvé a nevidím to len ja/, ale nekritizujem to, keď som sám niečo také nikdy neorganizoval.

V úvode popísané stavy som prežíval aj tento rok. Cieľ - trieda v škole, na jej zameranie si už nespomeniem, viem len toľko, že to bolo učilište blízko železničnej stanice v Brezovej pod Bradlom. Konečne teplo a nefalšovaná stolička ! A potom ma zaujala tá tabuľa. Kto už zabudol alebo už dlhšie nebol v triede, taká klasická posúvacia tabuľa, na jednej polovici bolo napísané meno, priezvisko a čas pešieho turistu a na druhej polovici meno, priezvisko a čas cyklistu. Mená a priezviská si už nepamätám, až na jednu výnimku, pešieho turistu na štvrtom mieste /Miro gratulujem, si dobrý/. Budem trochu polemizovať o čase. Ak ten čas bol časom príchodu do cieľa, ktorý u prvého na jednej strane tabuli a tiež aj na druhej bol okolo 12,00 h, tak to nie je možné. Určite ide o omyl. Ak ten čas bol písaný ako celkový absolvovaný čas na trase, kde rozdiel medzi peším turistom a cyklistom na prvom mieste bol minimálny, tak sa mi to nezdá tiež. Alebo som to videl zle a ide o omyl z mojej strany? Z tej tabule to ale vyplývalo. Na neoficiálnych majstrovstvách, keď sa už časové údaje, či body prezentujú, nech sú napísané zrozumiteľne a sú pravdivé. Alebo nech aspoň nepôsobia zavádzajúco.

Čo ešte dodať. Počasie cez deň vyhovujúce, v noci zima. Aspoň mne. Námahu som ľahšie znášal, lebo som mal dobrých spoločníkov na trase. Tak len ich mená, veď všetci ich inak poznáte. Janka, Attila, Peter a Paľo, a ja im ďakujem.

Vlado Javorský

 

Došlá pošta

Zdravím všetkých turistov stovkárov, ale hlavne organizátorov T-100. Dodatočne sa im chcem všetkým ospravedlniť za neúčasť na tomto ročníku Trnavskej stovky. Celý rok som sa na ňu tak tešil. Asi pred tromi mesiacmi som sa dozvedel, že dňa 1.6.2002 bude mať môj jediný syn birmovku. Bolo mi do plaču. Do poslednej chvíle som dúfal, že sa niečo zmení a na stovku budem môcť ísť. Nestalo sa tak.

1.júna 2002 sa zišla celá naša rodina - nemohol som si dovoliť vykašlať sa na syna a odísť.

Srdce mi však pukalo a v duchu som bol s Vami. Celý deň som pozeral na hodinky a hovoril som si: "Teraz by som bol na Pezinskej Babe!" "Už som mohol byť na Vápennej!" a tak ďalej.

Veľmi by som chcel ísť na budúci 30. ročník. Radšej sa však neteším dopredu, aby to nedopadlo ako tento rok.

Chodím už oveľa viacej na túry ako v minulosti - absolvoval som ako predprípravu na stovku aj Častovskú 50-ku, kde som stretol aj Peter Obdržálka a ostatných turistov.

Srdečne zdraví Jožo Rosina, Trnava 3.6.2002

--,,--

Milí organizátori Trnavskej stovky a hlavne Peter M.

Z Hlohovca Vás pozdravuje 2/3 absolvent tohotoročnej T-100. Ak by som bol politik, zhodnotil by som sa na skoro výbornú /lebo oni všetci sa asi takto hodnotia/.

Ako turista musím povedať, že to nebolo bohviečo. Ale už je to tam a hlavne že sme zdraví.

V prvom rade Ti chcem poďakovať a pochváliť Ťa za dobre pripravenú akciu, vynikajúce počasie /ktoré si predpokladám na príslušných miestach v sídle arcibiskupa vybavil/ a dobrú srdečnú atmosféru.

V druhom rade sa chcem ospravedlniť a nasypať si popol na hlavu, že napriek všetkému, čo si Ty spolu s pánom Bohom pre akciu urobil a napriek dobrým parťákom, s ktorými som od Čermáka šľapal, som to na Bukovej zapichol.

V treťom rade by som rád rozobral hlavné príčiny môjho športového neúspechu alebo dá sa povedať 2/3 úspechu:

- už z minulých rokov z rôznych individuálnych aj organizovaných akcií viem, že mám nohy a telo "naštelované" na cca 50 - 60 km a ani v tomto roku som nijako zvlášť netrénoval, aby som túto métu prekročil.

- takže vlastne od začiatku som išiel s tým, že skúsim čo to dá a potom uvidím, že po Čermáka prídem bez problémov, do Bukovej sa zatnem a možno sa prekonám aj ďalej, no neprekonal som sa...!!! - medzi príčinami neúspechu podľa mňa je aj to, že som neskoro vyštartoval /zistil som, že 7.20 je pre mňa už neskoro/, lebo som podľahol svojmu priateľovi Petrovi Miljikovičovi, ktorý chcel ísť len po Čermáka a presvedčil ma, že osobák z Leopoldova 5.38 stačí, ale nestačil. /Jemu, keďže išiel len na Čermáka, áno./

- zvolili sme si od začiatku pomerne pohodlné tempo a utešovali sa, že ideme dobre, keď nás však nikto nepredbiehal /a kto nás aj mal predbiehať, keď sme išli poslední/, uvedomil som si to až na Čermáku, keď Mišo z Dubovej udal také tempo, že ja som za ním ledva stačil,

- keď nastala tma, stratil som radosť a pôžitok z turistiky, ktoré mám vo dne a za pekného počasia /asi som si mal dať nejaký doping, ale čo keď tí mládenci, čo som s nimi šiel nepili a ja som ich mládežníkov nechcel kaziť/.

- neovládam ešte všetky skratky a traverzy, ktoré sa /ako som neskôr zistil/ starými machrami hodne využívajú,

- tak som už kdesi medzi Monreposom a Brezinkami začal špekulovať, že na Bukovej skončím. Keď povedal nevidiaci Peťo z Bratislavy, že on na Bukovej končí, začal som sa utešovať, že predsa tam niekto musí s ním zostať /a tým vyvoleným musím byť ja/,

- keď som na Bukovej objavil Pavlínku Balážovú, čakajúcu na odvoz rodičmi autom do Hlohovca, bol môj osud spečatený,

- utešoval som sa, že som aspoň pomohol Peťovi na vlak na stanicu do Trnavy /lebo nás obidvoch Pavlínkini rodičia vzali autom - mňa do HC a Petra do TT na stanicu/ a urobil som nejaký dobrý skutok.

- povedal som si, že nebudem predsa kaziť zábavu a zacláňať Petrovi Obdržálkovi a nechal som ho pokračovať v spoločnosti 4 mladých šuhajov smerom na Dobrú Vodu /ale to už neviem, či som urobil dobrý skutok/,

- takže citujúc Jarka Nohavicu by som povedal:

...kdybych co chtěl dělat, všechno málo platné,
mohlo to být horší, nebylo to špatné.

V štvrtom rade Ti posielam kontrolnú kartu ako hmotný dôkaz, že som došiel aspoň do tej Bukovej, s pevnou vierou, že mi udelíš aj nejaký 2/3-ový diplom. Utešujem sa, že aj Vy, stáli diaľkoplazci, sa často na našej akcii na štarte hotujete, že prejdete až do Piešťan /35 km a nakoniec skončíte na Havrane/.

V piatom rade chcem vysloviť nádej a presvedčenie, že moje dni na T-100 ešte neskončili a raz na tú Brezovú aj prídem.

Pozdravujem Vás z Hlohovca, želám pevné zdravie a pekné dni.

3.6.2002, František Miklovič

--,,--

Dobry deň,

už je to niekoľko rokov, čo som bol aktívnym diaľkoplazom a s kamarátom Edom sme patrili medzi najmladších diaľkoplazov, ktorí sa zúčcastňovali pochodov v Malých Karpatoch. Bolo to veľmi pekné obdobie a som vďačný za každý pochod, ktorý som absolvoval, za všetky tie výhľady, zážitky, kufrovania a za spoznanie mnohých vynikajúcich ľudí, často zarytých diaľkoplazov, ktorí uprednostnili pochod pred svadbou vlastnej dcéry (Melo; ak to je pravda), či trocha extravagantného učiteľa ruštiny a tanca (?) Kimiana, ktorý nosil vždy takú smiešnu tašku a bol schopný sa prezuť či prezliecť do "civilu" v každej dedine, aby vyzeral "slušne" pre domácich obyvateľov (zato kondíciu mal extrémnu, a keď sa na človeka zavesil, tak zbaviť sa ho bolo veľmi ťažké), Mikulkovci, vtedy ešte s malými deťmi, ktorých som obdivoval, ako také malé deti vydržia taký dlhý pochod, ...

Odvtedy uplynulo zopár rokov, dnes už nemám 15-18, ale 28, ľudia sa určite pomenili (aj keď vidím niektoré známe mená ako p.Obdržálek či p.Junas, ktorých týmto pozdravujem, ak ste s nimi občas v kontakte).

Časopis Malokarpatský Diaľkoplaz mi je dobre známy, vídaval som ho v jeho začiatkoch, preto som sa potešil, keď som náhodou našiel jeho elektronickú podobu na internete.

Chcel by som Vám zaželať veľa pekných zážitkov v MK, veľa síl do ďalšieho vydávania tohto ojedinelého časopisu, je to super, keď niekto stále udržiava tradíciu a posúva to všetko ďalej.

S pozdravom,

Ivan Baričič, Bratislava-Dúbravka

--,,--

Hore i dole zdar!!!

Volám SOS!

Mám veľmi zlú skúsenosť s Vaším kamarátom Jozefom Junasom z Bratislavy. V októbri 2001 sa ukázal naraz u mňa v Trnave a odniesol si asi 60 kresieb na festival "Vanderfest" - a odvtedy som ho nevidel a nepoznám ani jeho adresu. Získal som číslo na mobil, na ktorom je len veľké ticho. Tie kresby má 3/4 roka a ja ich teraz súrne potrebujem a neviem, kde ho mám nakopať do zadku! Nemôžete mi pomôcť zohnať jeho adresu??? Veľmi pekne ďakujem.

Trnava, 30.5.2002, Ivan Bajo

 

Trnava - očami rakúskeho turistu v roku 1830
1.časť

V dňoch 19. a 20.augusta 1830 navštívil Trnavu veľký rakúsky cestovateľ Jozef Adalbert Krickel /1791 - 1847/. Bol to rodený Viedenčan, tam absolvoval gymnázium i filologické štúdia. Venoval sa jazykom, geografii, štatistike a dejinám. Pracoval ako kontrolór cisársko - kráľovského sirotínca vo Viedni, potom ako účtovník komornej učtárne. Od mladosti miloval prírodu, podnikal veľké pešie túry a v rokoch 1827 až 1829 prešiel pešo celý cisársky štát. Patril medzi prvých turistov v Rakúsku a v Nemecku. Za tú dobu pri svojich cestách prešiel viac ako 2.000 nemeckých míľ /1 nemecká míľa = 7.500 m/. Popisy z ciest, ktoré publikoval, sú duchaplné a vynikajú bystrozrakom a presnosťou pozorovania. Napísal desať cestopisov a jeho najväčšie dielo o horstvách zemegule zostalo v rukopise. Poznámky o Trnave sú viac ako zaujímavé, presné a okrem Bajzovho románu "Reného mládenca príhody" sa farbistejší dobový komentár ani nezachoval.

/Preklad je z nemeckého originálu J.A.Krickela "Wanderung von Wien über Pressburg und Tyrnau", vyšlo vo Viedni 1831, str. 58-73./

V tomto článku preberáme doslovný preklad Krickelovej správy o Trnave.

19. a 20. august 1830
Trnava so svojimi pozoruhodnosťami a pamätihodnosťami, ako sú Promenáda, Mayerove záhrady, Najväčší sud, Múzeum pána Schustera a inými, je veľmi zaujímavá.

Trnava - /Tyrnavia, Tyrnau, Nagyszombat/, je nazývaná v 16.-18 storčí "Malým Rímom" a "učenou", leží pri riečke Trnávke a v nešťastnom tureckom období bola spolu s Bratislavou najvýznamnejším mestom Uhorska. Roku 1561 prišli sem z Rakúska do Uhorska prví traja jezuiti a usadili sa v Trnave. Pred Turkami sem preložili a tu aj pôsobila Uhorská univerzita. Bolo v roku 1635. Ešte predtým v roku 1619 otvoril tu veľký kardinál primas Pazmáň knižnicu prístupnú verejnosti a vynikajúci konvikt pre šľachtickú mládež. V roku 1649 založil tu Juraj Lipaj kolégium, nazývané Mariannum. Ďalší rozvoj mesta priškrtilo Tökölyovské povstanie, keď pod zrúcaninami domov zahynulo 4.000 ľudí a tri štvrtiny mesta zhoreli. Generál Heister 26. decembra 1704 porazil tu pri Trnave povstalca Rákociho. Jozef II. potom preniesol Univerzitu do Budapešti. V roku 1773 zrušil pápež rád jezuitov a v roku 1784 urobil z ich kláštora dom invalidov. Od roku 1543, keď Turci dobyli Ostrihomskú pevnosť, až do roku 1820 sídlila tu kapitula Ostrihomskej katedrály. Knieža primas Alexander Rudnaj vrátil ju do Ostrihomu, miesta krstu svätého Štefana, kolísky kristianizácie a kultúry Uhorska. Trnavu nazývajú "Toskánou Slovenského jazyka", ktorým sa tu hovorí zvlášť čisto.

Spomedzi významných mužov narodil sa tu v roku 1786 Štefan Andrej Mukisch, doktor medicíny, člen lekárskej fakulty, zakladateľ a riaditeľ detskej menocnice vo Viedni, spisovateľ preslávený vo svojom obore a to predovšetkým v homeopatii. Bohužiaľ už v roku 1828 umrel v Hiessingu pri Viedni, predtým než som uvidel toto priateľské a výstavné mestečko a navštívil pána tridsiatnika Schwarzeneggera, ktorému ma odporúčal.

Hlavné námestie je priestranné, ulice sú široké a čistučké. Najkrajší z 9 trnavských kostolov je nesporne niekdajší univerzitný kostol sv.Jána Krstiteľa, teraz invalidský, ktorý postavil 39 ročný Peter Spaz v roku 1649 za grófa Mikuláša Esterháziho. Kostol je bez akýchkoľvek stĺpov, priestranný, krásny, jasný a je dlhý sto krokov. Hlavný oltár je bohato zdobený zlatom. Fresky predstavujú scény zo života Jána Krstiteľa, ako ho privedú pred kráľa Herodesa, jeho väznenie a sťatie.

Pred kostolom je hrobka grófa Mikuláša Esterháziho. Výzdoba hlavného oltára pochádza z roku 1652. Po stranách hlavného oltára vidno erby tých Esterháziovcov, ktorých nepriateľ ušetril. Vyšiel som na chór, kde je nádherný organ, aby som si odtiaľto ešte raz prezrel tento milý a veľkolepý chrám. Ako opravdivý výtvor nábožnosti je skôr jednoduchý a predsa nie bezobsažný, nie je preplnený ozdobami. Keď to nepohne k nábožnosti niekoho v tomto nádhernom chráme, potom už v žiadnom. Vedľa kostola je budova domu invalidov, kedysi jezuitský kláštor, naproti je špitál a kúsok odtiaľ je zas kadetka pešieho pluku barona Bakoňa. Sto krokov ďalej možno prísť k najstaršej budove v Trnave - ku konviktu a semináru - ktorou by sa honosilo aj hlavné mesto.

Dóm je zasvätený sv.Mikulášovi, vyznačuje sa skôr vekom ako umením. Chrámu dávajú význam jeho oltáre, výzdoba, dve výrazné vysoké a ostré starodávne veže a mnoho náhrobných kameňov. Je dlhý 89 obyčajných krokov a na náhrobkoch tu pochovaných biskupov možno čítať roky 1596, 1652, 1674, 1682. Ostatných sedem kostolov má menej pozoruhodností. Najvýznamnejší je benediktínsky kostol sv.Jakuba, v ktorom je stredne vysoký oltár /ide o Františkánsky kostol, pôvodne benediktínske opátstvo/. Uršulinský a Paulínsky je preplnený ozdobami a pozoruhodnou kazateľnicou a so štyrmi sochami, ďalej kostol lazaretu s najvyššou vežou. Okrem týchto je tu aj Evanjelický kostol a kaplnka pravoslávnych Grékov.

Bilo 11 hodín a videl som už hodne z tohto výstavného a veselého mestečka. Ohlásil som sa u pána tridsiatnika Schwarzeneggera, príjemného, skromného, prirodzeného rakúšana. Jeho dcérka bolu ku mne zvlášť milá, nemožno si predstaviť podmanivejší a príjemnejší zjav. Hodinu som obdivoval jej virtuóznu hru na piano. Bol som tridsiatnikovým hosťom a zostal som mu zaviazaný vďakou za poznanie zvlášť zaujímavého muža a predovšetkým za možnosť vidieť všetky pozoruhodnosti Trnavy, čo by bez neho nebolo bývalo možné. Po obede sme šli na vychádzku po meste. Je tu príjemná promenáda, vysadená kvetmi, hýriaca nimi v miestach, kde je strelnica. Súčasný skvelý výzor strelnice je dielom lekárnika Schustera, o ktorom sa ešte nižšie zmienim. Jednotvárne okolie mesta je príčinou, že obyvatelia velmi neradi chodia na prechádzky, preto túto promenádu nevyužíva ani ženské pokolenie, skôr len invalidi, študenti a fajčiari, ktorí si nesmú doma zapáliť fajku. Možno tu vidieť mladých ľudí v ľúbostnom zadumaní, ktoré hovorí o ich túžbach. Trnave nechýbajú pôvabné dievčence.

Tu v Trnave býva aj obchodník s vínom Mayer, ktorý pred niekoľkými rokmi získal vo Viedni zábavný podnik, umiestnil ho na svojom statku na predmestí, nechýba tu výzdoba a príjemné zariadenie. Naproti cintorínu je sad, pre ktorý si treba nájsť čas a každý záujemca, ktorý hľadá pobavenie, môže doň vstúpiť. Entré ma rušilo, pretože dlhý vinohrad sa mi videl nevhodne umiestnený. Pozoruhodné sú kvetinové terasy, skleníky a predovšetkým elegantné besiedky. Je to tu zariadené s vkusom, jedna veľká sieň, dve izby a dva kabinety. V skleníkoch som videl unikátne, veľmi cenné rastliny, ako magnóliu grandifloru, magnóliu caucu, alcanden nereum splendens atď. Kolkáreň má z oboch strán rovnako vysoké dosky a je dobre zariadená.

pokračovanie                                                            J.A.Krickel

Jozef Šimončič - preklad Štátny okresný archív Trnava

 

Ako sa chlastá v Rumunsku

Hneď na začiatku musím povedať, že Rumunsko je alkoholikom zemou zasľúbenou. Alkohol sa tu predáva takmer všade, je ho nepreberné množstvo, predovšetkým piva a ani mnoho nestojí. Po prejdení maďarsko - rumunských hraníc sme, ešte neznalí miestnych pomerov a cien, si vymenili každý svojich sto nemeckých mariek a s miliónom a pol rumunských lei v kapse sme smelo vyrazili v ústrety rumunských krčiem a barov.

Pôvodne sme mali namierené do hôr severného Rumunska hneď prvým vlakom, ale zistenie, že ranný vlak nám práve odišiel a ďalší ide až o pol desiatej večer, nám poskytlo krásnych jedenásť hodín, ktoré sme sa jednomyselne rozhodli prežiť v miestnych osviežovniach a minúť niečo málo z našich miliónov a pritom spoznať miestnu kultúru, ľudí a tak nejako nenápadne splynúť s okolím.

Už v prvom šenku nám došlo, že s tým zoznamovaním to nebude také jednoduché, lebo okrem jednej unudenej servírky tam nebol vôbec nikto. Zato chladnička bola naprataná až prasknutiu asi desiatimi sortami rumunských pív a to ešte spoza baru sa na nás smiala krásna nablýskaná pípa. Dali sme si prvú rundičku, potom druhú a hneď nato čapované pivo došlo. Smelo sme teda prešli na fľaškové a aby sme toho poznali čo najviac, s každou ďalšou rundou sme menili značku piva a nakoľko zbieram pivové etikety, vysvetlil som zmesou ruštiny, rumunčiny, češtiny a polštiny, že vo chvíľach, keď nám neponesie ďalšie pivo, mi môže odlepovať etikety z vypitých fliaš.

Na obidvoch stranách zavládla spokojnosť, moja zbierka sa veselo rozrastala, servírka sa nenudila a alkohol nerušene stúpal do našich hláv.

Po desiatich pivách dostal Martin hlad a tak sme sa opatrne presunuli do ďalšej krčmičky, kde sa varilo, niečo sme pojedli a ďalej sa venovali ochutnávke pív. Po pätnástom nás napadlo, že by nebolo zlé ochutnať nejaký ten domáci tvrdý alkohol. Objednali sme si rumunský koňak. Chutilo nám to ako mydlo s jeleňom, ktorý je rozpustnený v technickom liehu a tak sme sa s Martinom znovu vrátili k osvedčenému pivečku, zatiaľ čo Robert sa intenzívne začal venovať servírke, ktorá nás prestala zásobovať pivom a tak sme sa museli zásobovať sami, čo nám až zas tak moc nevadilo, pretože chladnička bola dosť blízko a aspoň sme mali nad ňou kontrolu.

Asi okolo ôsmej hodiny večernej sme usúdili, že už je čas ísť. Servírke som zobral Roba, nakúpili ešte pár fľaškových pív na cestu do vlaku a naše batohy okamžite nabrali na váhe o skoro desať kíl. Zaplatili sme 458.000 lei a pomaly sa vypotácali do teplej letnej rumunskej noci. Pred pol desiatou sme úspešne po asi tak 450 metroch dorazili na železničnú stanicu, nastúpili sme do pristaveného vlaku a so slovami "Nesmieme zaspať všetci naraz, strašne sa tu kradne!!!" okamžite sme všetci tvrdo zaspali a takto sme vyrazili v ústretí krčmám, krčmičkám a šenkom v krásnych rumunských horách.

Medveď a Robo

 

Kino, kultúra, príroda

Bolo to už trochu dávnejšie. Po dvoch týždňoch strávených putovaním po Vysokých Tatrách sme si s kamarátkou Alenkou povedali, že by už nezaškodila nejaká tá kultúra. Keď sme teda po príchode do malej dedinky neďaleko Slovenského Raja náhodou objavili kino, bolo rozhodnuté...

Naviac to kino bola jediná opravená a ako tak udržiavaná budova v celej tejto dedine, ktorá podľa môjho odhadu mohla mať asi tak tridsať baračikov, ktoré vyzerali ako by boli tesne pred demoláciou a tak sme usúdili, že sa tu žije veľmi kultúrne a s veselým úsmevom na perách sme vstúpili.

Prvé prekvapenie nás čakalo hneď v pokladni, ktorú do posledného kúska voľného miestečka "vyplňovala" neuveriteľne tlstá cigánka, ktorá plietla sveter, či čo, naprosto sa ale nezaujímajúc o novo prišlých návštevníkov. Je síce pravdou, že bolo asi pätnásť minút po začiatku predstavenia, ale predpokladaný týždeník sme sa chystali kľudne oželieť. Opatrne sme preto zaklopali na okienko s prosbou o zakúpenie lístka.

Statná matróna si nás najskôr asi päť minút prezerala a potom sa čistou rómštinou na niečo spýtala. Pretože sme jej ale vôbec nerozumeli, sme len súhlasne prikyvovali hlavou, čo sa ukázalo ako ideálna taktika. Nakoniec ju vcelku jednostrane vedená konverzácia s bielymi "gádžami" prestala baviť, pracne sa vysúkala z pokladne, aby mohla otvoriť zásuvku s lístkami a neochotne nám predala dva kusy.

Zaplatili sme 40 korún slovenských a najdrsnejšou slengovou záhoráckou slovenčinou poprosili o postráženie našich turistických batohov a vstúpili sme do sály.

To, čo nás čakalo za dvermi, nám naprosto vyrazilo dych! Vo vnútri nebolo úplne zhasnuté a zdalo sa, ako by sa ešte vôbec nepremietalo. Pozornejší pohľad na premietacie plátno nás však presvedčil o opaku.

Film už naozaj nejaký čas bežal, avšak nikoho z prítomných to očividne nevzrušovalo. V sále s kapacitou okolo päťdesiat miest bolo takých sedemdesiat až osemdesiat cigánov, baviacich sa vlastným, vzhľadom k miestu deja, by sa dalo povedať i dosť nekultúrnym spôsobom. Jeden z "filmových fanúškov" mlátil za prispenia dvoch kamarátov /asi/ nevernú manželku, ďalších päť mastilo nejakú podivnú kartovú hru a neustále sa hlasite hádali, vpredu, hneď vedľa plátna hrala ďalšia tmavá skupina na gitary a husle nejaké čardáše. Niektorí aj tancovali, ďalší chlastali a jeden dokonca v kúte tíško "zvracal".

V uličkách medzi sedadlami prevážalo niekoľko cigánčat v umelohmotných tatrovkách sem tam kopy piesku, ktorý tu zostal po rekonštrukcii. Do zadných sedadiel sme sa radšej ani nedívali, ale podľa známych zvukov nám bolo úplne jasné, že sa tam veselo súloží. Vydržali sme v tomto "kine" asi tak desať minút a potom sme radšej nenápadne a v tichosti opustili sál a radšej vyrazili do našej krásnej slovenskej prírody.

Tá dedinka nebola anonymná, menovala sa Spišský Štvrtok, ale čo to vtedy v tom kine vlastne dávali za film, si veru vôbec nepamätám. Možno, že "Cigáni idú do neba".

A z toho kina je dnes pre istotu už zasa krčma.

Medwet 2002 (autor je rasista)

 

Kolky
Výsledky Trnavskej Trampskej Kolkárskej ligy 2001/2002

Ešte začiatkom mája skončil ďalší ročník známej Trnavskej Trampskej Kolkárskej Ligy. Dá sa povedať, že mužstvo diaľkoplazov je lepšie a lepšie. V tomto ročníku len povestný "chlp" a maličké zaváhanie zapríčinili, že nám stupeň víťazov unikol. Ale aj štvrté miesto je úspech. Takže diaľkoplazi presvedčili, že vedia nielen "šľapať", ale aj dobre "triafať".

Kto reprezentoval diaľkoplazov:
Manažér: Peter Minárik
Hráči: Královič František, Klačo Stano, Trubač Janko, Viktor, Martin, Joko, náhradníci Mário a až z Bratislavy Jožko Karovič.

máj 2002, Cigán, vlastným menom Klementovič

 

Júlová pozvánka
Pochod PPP (13.júl 2002) - letné spestrenie monotónnosti

Klasická letná turistická štyridsiatka PPP sa začína na Smolenickej železničnej "štácii". Nakoľko sa ráta aj s tým, že je leto a bude "hic", tak sme trasu zvolili taktne aspoň cez tri krčmy, či krčmičky. Veď každé občerstvenie poteší.

A keby sa niekto v tom hici stratil, tak nech si prečíta tento itineár a všetko sa pre neho dobre skončí...

Tento rok sme si dali povedať a začiatok aj koniec pochodu bude na tom istom mieste. Zo stanice sa odporúča pokračovať zotrvačnosťou ešte chvíľu povedľa štreky až po prvú cestu vľavo, po nej rovno a zas po červenej vpravo až po Sokolské chaty (SCH). Po prejdení SCH pokračujeme na Rozbehy. Turista tu má dve možnosti zvoliť si ďalšiu cestu, po novej kamennej ceste alebo na lúke vpravo a prídete na Lipový vrch. Prvé občerstvenie, prvá kontrola, prvá televízna hlásateľská "hviezda" Ludvo z Rozbehov /na televíznej obrazovke u pani Oravcovej je stále stále zapnutý, namiesto monoskopu televízia Rozbehy./ Pokračujeme - smer Lipový vrch, Mníšek a poďho krížom smer vodná nádrž Jablonica. Zaparení sa tu môžu ovlažiť, voda určite nebude až taká studená. A keby aj bola, nech Vás hreje vedomie, že v týchto vodách sa chodil a ešte stále chodí kúpať a to nielen v lete, známy osuský turista J.S. Nuž a odtiaľto sa dá ísť do Dobrej Vody zase viacerými smermi. Krajom hory vľavo, po peknej lesnej ceste do Hradišťa pod Vrátnom /táto krčma je ale navyše plánu, tak pozor/ alebo sa dá ísť okolo kameňolomu až prídete k horárni Suchánka a odtiaľ je to na Dobrú Vodu "cobydup". Tak tu budú končiť tí na kratšej trase alebo aj tí dnes unavenejší. Pobudnúť sa tu dá v dvoch krčmách aj hodinu. Končiacim ide autobus každé dve hodiny a posledný o 20.h. Nuž dosť bolo rozkoše - ide sa ďalej, čaká nás ešte kus cesty. Po modrej značke sa dostaneme za hodnú chvíľu na zrúcaninu slávnej Katarínky. Ak budeme mať šťastie, možno tam stretneme aj nejakých "katarínov". /Katarín - súčasné pomenovanie letného dobrovoľníka na oprave zrúcaním kláštora a vykopávkach./ Odtiaľ najbližšie do cieľa v Smoleniciach je po zvršku bývalej lesnej železničky. Ak na ňu natrafíme, tak po dvoch hodinách skončíme určite na žel.stanici v Smoleniciach, unavení, ale určite spokojní. Navyše na stanici funguje aj bufet!

P.S.
Nezabudnite, že v tomto termíne majú narodeniny:
     Miro Cíferský 4.7., Minárik Peter 12.7., Július Surán 12.7.,
     Janko Parcer 13.7, Vlado Javorský 17.7., atď.

Jún 2002, Minárik Peter

 

KALENDÁR

august 2002:

11.8.2002 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 17.ročník
(nedeľa) KST Doľany

Trasy: 10, 20, 40 km
40 km: Doľany - Ampere - Skalka - Sklená Huta - Obrázok - Kolovrátok - Klokoč - Monrepos - Čierna skala - Polámané - Jahodník - Lošonec - Dub - Doľany
Kratšie trasy sú odvodené zo 40 km trasy.
Štart: Doľany, pri ZŠ, 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Doľany, kameňolom na konci obce, do 18.00 h
Štartovné: 5 Sk
Vedúci: Igor Guldan, 900 88 Doľany č.10, tel.d.: 033/6499 343, tel.z.: 02/6542 9941

17.8.2002 DEŇ S BICYKLOM - Poznajme okres Dunajská Streda 11.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: cyklo: 140, 100, 60 km
Popis trás bude vydaný dodatočne v propozíciách
Štart: Dunajská Streda, ZŠ Jilemnického ul., 8.30 h
Informácie: Zděnek Kelemen, tel: 0905/194 123, 0907/615 914

17.8.2002 O CYKLOKRÁĽA A CYKLOKRÁĽOVNÚ KRÁĽOVEJ HOLE
(sobota) AŠK Inter Slovnaft Bratislava

Trasa: cyklo: 12 km (časovka do vrchu)
Štart: Šumiac, námestie, 8.00 - 9.00 h
Informácie: AŠK Inter Slovnaft, Junácka 10, 832 84 Bratislava
tel.d.: 0907/267 358

23.8. - 1.9.2002 DOLOMITY (BRENTA) + ORTLER KST Limba turist Bratislava

Pešia turistika - nocľah tzv.studia, VHT - nocľah chaty, bivaky, kemp.
Kontakt: KST Limba turist, Jozef Benda, Černyševského 23, 851 01 Bratislava,
e-mail:
benda@kvs.sjf.stuba.sk, tel.d.: 02/6224 8405

24. - 25.8.2002 POCHOD ŠPCH
(sobota - nedeľa) KST ŠPCH Špačince

Trasy: 51 km/1000 m, 56 km/1100 m, 100 km/1900 m
100 km: Melčice - Kykula - Mikulčin vrch - Veľká Javorina - Myjava - Brezová pod Bradlom - Dobrá Voda - Dechtice - Špačince
Štart: Melčice, žel.st., 7.00 - 9.00 h.
Cieľ: 51 km: Stará Turá, do 20.00 h
56 km: Myjava, autobusová st., do 21.00 h
100 km: Špačince, 18.00 - 9.00 h
Riaditeľ podujatia: Viliam Kubiš, 919 51 Špačince č. 382
Tlač.hovorca: Ing.Pavol Nádaský, tel: 033/5443 105


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.