MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Tak som to videla ja

Tá teslácka "2 krát 50-ka",to je prima pochod skrátka,
ten, kto ju raz okúsi, ten banovať nemusí.
Na stanici štartuje sa, každému už srdce plesá,
známou cestou do Borinky, na pivo už tečú slinky.

Na kontrole v Borinke, sedí pekne Cyro,
pečiatku má pripravenú a tvári sa milo,
poctivo tu zapisuje účastníkom časy,
aby všetci vedeli, či sa držia trasy.

Potom pekne na Pajštún - treba s dychom vydržať,
do kopca sa nebeží, netreba sa až tak hnať.
Košarisko v ceste máš, na kávu však čas nemáš,
treba šlapať na Babu, až tu je chvíľa na kávu.

Narazia ti pečiatku, povieš, že si v poriadku,
ešte bufet navštíviš, bez piva to nevidíš,
veď to patrí k dobrej veci, sedieť tam, kde sedia všetci.

Ale potom stúpaj človek strmým kopcom až na Čmelek,
kedˇ už ledva lapáš dych, Skalnatú máš na oddych,
pokocháš sa pohľadom, nad tým skvelým výhľadom,
no a potom hybaj dolu, cez Čermák na Hubalovú.

Opíšeš tam dáke číslo, aby ti to dobre vyšlo
a zas letíš pekne bleskom, občerstviť sa tam "Nad Pieskom",
mastný chlieb a cibuľa, to je chutná obživa,
osoliť ju dobre treba, bez soli sa chodiť nedá,
ešte chcú od teba vtip na kazetu natočiť.

Nechystáš sa vôbec spať, Cajlu máš už na dohľad,
len prebehneš okolo, nechceš tam byť trvalo.
Slniečko je ešte hore, šlape sa ti dobre v hore,
kilometre pribúdajú, slnka lúče odchádzajú,
čarovne je večer v lese, svetlušky ti svietia zase,
keď však nos si narazíš, hned baterku vytasíš.

Pomaly sa krokom blížiš až k besiedke na Bielom kríži,
zjesť posledné zásoby, nech otlak tak nebolí,
potom podˇho ku Kamzíku, hľadať stroj na smerovníku.
Posledná to kontrola, nohy už tak nebolia,
kroky tvoje sú pri chuti, vedˇ gulaš ti už rozum múti.

V Tesle ťa už čaká kreslo, aby tvoje telo kleslo,
únavou už aj tak padáš, no ešte na diplom čakáš.
Ivanko ho rýchlo píše a ty hnedˇ padáš do ríše
krásnych rozprávkových snov
a si rád, že si tam bol.

Účastník pochodu

Prvý aktívny diaľkoplaz - osemdesiatnik na stránkach MKD
A kto iný by to mohol byť ako
Ján Parcer
13.7.1923 - 2003

"Kde iní končia, ja práve začínam", hovorí s úsmevom čerstvý osemdesiatnik - diaľkoplaz v Brezovej, cieli pochodu Trnavská stovka.

MKD č.1: - Janko, začneme rozhovor tam, kde sme sa pred piatimi rokmi rozlúčili. Vtedy to bolo pri tvojej 75-ke, dnes už pri 80-ke. Ako sa cítiš dnes? Pomáha, resp. pomohla ti turistika k dobrej kondícii aj v tomto veku?

Ján Parcer (J.P.): - Pri tejto otázke mi preletí v spomienkach nielen posledných päť rokov, ale aj prežitých celých 80 rokov. Nechcem to zakríknuť, ale ešte stále sa cítim v norme, o čom svedčia v tomto roku úspešne prešlapané akcie, okrem iných som spravil Trigonála 50 km,Č-M Teslácky okruh, Čože je to 50-ka?, Po hradoch a zámkoch a teraz už môžem povedať, že aj úspešne zdolaná "Trnavská stovka". A keďže som vždy prišiel do cieľa medzi ostatnými, zdá sa, že kondícia ma ešte celkom neopúšťa. Priznávam však, že tie kopce akoby v poslednej dobe rástli a boli vyššie. No a či mi turistika pomáha ku kondícii - musím povedať jednoznačne áno !!!

MKD č.2.: - Môžeš nás trochu oboznámiť čo si pochodil za posledných päť rokov? Najkrajšiu spomienku, skúsenosť...

J.P.: - V posledných piatich rokoch som sa hlavne pravidelne zúčastňoval akcií, ktoré sú avizované v oblastnom turistickom kalendári "Malé Karpaty a okolie". Ešte v roku 1998 až 2000 som prešiel mnohokrát naprieč Slovenskom. V roku 2001 to bola akcia "Eurorando" z Dukly do Jaroviec - Kitsse.

Medzi moju najkrajšiu spomienku patrí aj to, že okrem jednej akcie som všetky pochody, ktoré som si zaumienil prejsť, vždy prešiel a dokončil i keď som zažil prípad, že pri výstupe na Veľkú Javorinu som od únavy a vyčerpania a tiež aj vďaka tomu, že som sa dostatočne nepredzásobil tekutinami, som počas každých pár km priamo na ceste zaspal.

Pekná spomienka je i to, že v posledných šiestich rokoch som pravidelne zvládol a dokončil všetky tri stokilometrové pochody v rámci MKD superdiaľkoplaza, ako aj MK diaľkoplaza /min.1000 km bez prevýšenia/. Každý takýto pochod akoby do mňa vlieval nové a nové fyzické a psychické sily a hlavne chuť chodiť čím ďalej.

MKD č.3.: - Tvoj sen v 75-ke bol ešte vyliezť na horu, na ktorej kedysi dávno sídlili bohovia - OLYMP. Podarilo sa?

J.P.: - Čiastočne, hoci počas týchto posledných piatich rokov som pravidelne pobýval v lete v Grécku cca 10 dní. Lenže svoj sen som nedosníval, na Olymp som veru nevyliezol. Chýbalo k tomu len tak málo. Partner, ktorý by sa na to dal nahovoriť. Takže si môžem povedať, bol som "pod Olympom".

MKD č.4.: - Ako sa na tvoje chodenie na DP pozerá tvoja manželka dnes po ďalších piatich rokoch?

J.P.: - Už viac ako päť rokov mám od manželky diaľkové pochody zakazované a ja vždy sľúbim, že toto je posledný pochod a skončím, ale keď príde čas začiatku ďalšieho pochodu, ktorý je napísaný v kalendári, je to práve ona, ktorá ma na cestu vystrojí stravou, "dobrou radou" a všetkým, čo mi tieto pochody pomáha zvládnuť. Takže sa vypracovala na ideálnu manželku.

MKD č.5.: - Ktorý bol tvoj posledný prechod Slovenskom? Spomínaš si, môžeš nám o ňom povedať niečo podrobnejšie?

J.P.: - Bol to môj ôsmy prechod naprieč Slovenskom. Bolo to v roku 2000 a bol to doteraz môj posledný prechod. Išiel som z Vyšného Nemeckého, čo je na ukrajinskej hranici, až do Devína. Pochod mal celkovú dĺžku 730 km. Rozdiel bol v dobe trvania. Prvý prechod som robil v roku 1993 v rámci "Deklarácie samostatnosti Slov.štátu" a prešiel som ho za 14 dní. Posledné prechody, hoci mali trochu pozmenenú trasu, nie však kilometre, som už robil za 18 dní. Úplne posledný raz som prešiel Slovenskom z Dukly do Jaroviec-Kittse v roku 2001 v rámci Euroranda /po červenej TZ/ a hoci to bola medzinárodná akcia, nemám však na ňu najlepšie spomienky. Chcel by som podotknúť iba to, že prvý prechod naprieč Slovenskom som robil, keď som dovŕšil 70 rokov. A všetky ostatné prechody rok po roku jeden za druhým ... Posledný v roku 2001, keď som mal 78 rokov. Všetky, až na malé úseky v okolí Prievidze, som prešiel sám. Vraj som išiel moc rýchle.

MKD č.6.: - Neťahá ťa to, neskúsiš ešte jeden prechod Slovenskom? Tentoraz to nemusí byť z východu na západ. Čo tak, od Oravy k Maďarom?

J.P.: - Ďalšie prechody Slovenska už robiť nemusím, úplne mi to stačilo i keď to, čo teraz hovorím, nie je celkom pravda...

Ale pravdou je, že pekný by mohol byť aj ten, čo navrhuješ, od severu k juhu, určite by sa niečo pekné vymyslelo. Takže, zatiaľ nič také neplánujem, ale príde leto a uvidí sa. Moderné je teraz heslo "Nikdy, nehovor nikdy..."

MKD č.7.: - Trnavská stovka - stačí ak sa jej v tomto jubilejnom roku len zúčastníš, čo i len na najkratšej trase, budeš nadlho zapísaný do análov ako jej najstarší účastník. Podarí sa ti v tomto roku splniť MK superdiaľkoplaz /3x100 km DP/?

J.P.: - Trnavskej stovky som sa už zúčastnil aj tohto roku. Teraz už môžem povedať, že som ju úspešne zdolal, bez problémov a kríz, teším sa, že som to dokázal - ako jej najstarší účastník !!! "Prenasledovateľov" mám ozaj za sebou dosť ďaleko...

MKD č.8.: - Prezraď, čo si očakával od jubilejného 30.ročníka T-100?

J.P.: - To, čo som skutočne očakával od jubilejného ročníka, sa mi aj splnilo. Na trase bola výborná kamarátska atmosféra, ktorá prilákala aj mnoho nových mladých tvárí, takže verím, že diaľkoplazecké remeslo nevyhynie. Mne táto akcia dodala sebavedomie, že roky neznamenajú ešte koniec a že zdolanie T-100 ukazuje cestu ako zdolať aj ďalšie ako sú Teslácka či Špačínska stovka, no a potom sa uvidí čo ďalej!

MKD č.9.: - Ivan N. bratislavký navrhol za tvoje turistické výkony udeliť ti šľachtický turistický titul "Ján Parcer - Prievidzký" a čestný titul dr.h.t. /Doctor Honoris Cauza/. Berieš takúto poctu?

J.P.: - Na veľké tituly si už nijako zvlášť nepotrpím. Ale veľkú radosť mi spôsobí po úspešne zdolanom pochode aj drevená upomienka z brezy alebo diplom a o to viac, keď mi to odovzdá "mladšia funkcionárka" a s príslušným bozkom.

J.P.: - Už som spomenul, jemne naznačil, že 100 km pochody mám od manželky policajne zakázané, ale kedže som už prvú Trnavskú stovku úspešne zdolal, uvidíme čo bude ďalej, veď už ich treba prejsť len dve.

MKD č.11.: - Zmenilo sa za posledných päť rokov nejakým kardinálnym spôsobom tvoje stravovanie a pitný režim na DP? Alebo ješ a piješ čo ti chutí, však telo si vyberie čo potrebuje. Voľakedy si bol známy tým, že si nosil so sebou ako životabudič, čiernu meltu?

J.P.: - Stravovanie, ktoré som praktizoval počas môjho účinkovania v turistike, sa mi nadovšetko osvedčilo a nič nemienim meniť. Len množstvá sú menšie. Aj spomínaný životabudič v podobe čiernej kávy sa mi osvedčil a tie dve fľašky na opasku budú ma označovať i pri ďalších DP, ktoré sa ešte len budem snažiť absolvovať. Takže v mojom veku už by som mal mať, a ja mám, odskúšaný systém jedenia a pitia k mojej spokojnosti...

MKD č.12.: - Čo je nové v turistike v Prievidzi a v okolí? Ako sa darí turistom z Hornej Nitry?

J.P.: - Turistom z Hornej Nitry - Prievidze sa v poslednom čase darí veľmi dobre. Hrdia sa tým, že majú najpočetnejšiu členskú základňu na Slovensku. Ale aj tu sú zmeny v tom, že dlhoročný predseda Gusto Machata sa vzdal predsedníctva v klube a uvoľnil miesto mladšiemu.

MKD č.13.: - Dúfame, že teraz po 80-ke už trochu spomalíš a pôjdeš ako "bežný" turista. Na májovom pochode "Hrady a zámky" to veru tak nebolo. Videli sme ťa len vo vlaku a na štarte a potom už nič. Takže hovor si čo chceš, kondičku máš veru dobrú...

J.P.: - Aj teraz po 80-ke by som nechcel spomaliť, ale keď tie kopce akoby rástli do výšky. Priznať si to však nechcem a robím to tak, že pred stúpaním zavriem oči a teším sa už, že dolu kopcom to pôjde o to ľahšie. Ale nie je to až také zlé.

MKD č.14.: - Nenapadne ťa nejaká zaujímavá príhoda z poslednej doby?

J.P.: - Na nejakú zaujímavú turistickú príhodu si neviem spomenúť, pretože lepšie ako myšlienky mi fungujú nohy. Ale silnú spomienku vo mne zanechala príhoda, keď som išiel z posledného vianočného pochodu domov, vo vlaku som zaspal, vonku mrzlo, mesto ako vymreté a ja som bol nútený nocovať na polícii a domov som sa dostal až na druhý deň...

MKD č.15.: - Keby si mohol z pozície najstaršieho aktívneho turistu na Slovensku rozhodnúť, čo by si urobil pre ďalší rozvoj turistiky a diaľkoplazectva na Slovensku?

J.P.: - Z tejto pozície by som chcel mladým odkázať, že pri riadnom a pravidelnom chodení nie je nijaký ten sto km pochod nezvládnuteľný a po jeho úspešnom zdolaní prináša takú eufóriu, ktorá vystačí až do najbližšieho pochodu, čoho dôkazom je to, že tieto pochody sú nezaplatiteľné a sú vykonávané len z idealizmu a silou vôle. Tu som si spomenul na Ondreja Ríma, ktorý vždy hovorí, že v dnešných časoch je lepšie zaplatiť 20 Sk ako štartovné na sto km DP, ako ísť k lekárovi. Pochod ťa preverí oveľa lepšie a rýchlejšie ako lekár...

J.P.: - V nachodených kilometroch som si až takú presnú evidenciu neviedol. Doklady, ktoré na to mám v podobe rôznych diplomov a vandrovných knižiek, mi hovoria, že mám na takýchto akciách prejdených niečo viac ako 20 000 km. Začal som neskoršie ako Melo a Attila a to sa už nedá dobehnúť, ibaže by oni skončili s chodením a ja by som ešte aspoň päť rokov chodil!

MKD č.17.: - Najsmelšiu otázku nakoniec: Aké máš turistické plány, čo by si chcel ešte v tomto roku vidieť, prejsť, splniť ???

J.P.: - Teraz mám už len taký mini turistický plán. Prejsť Teslácku stovku /2x50 a dosť!/ a potom sa uvidí čo ďalej. A takýmito malými krôčkami splniť tohtoročný titul Malokarpatský diaľkoplaz a Supediaľkoplaz. A nakoniec roka, na Trnavskom Vianočnom pochode, si s kamarátmi pripiť na zdravie.... Nie sú to až také nesplniteľné plány!!!

Janko prajeme Ti veľa zdravia, veľa km nachodených v dobrej pohode, so starými známymi kamarátmi na turistických chodníkoch....

Spomienka na: "Pochod ZRTV"

Tento pochod sa konal vždy v dňoch,
keď mi pribudol ďalší krížik.

Na Bukovej, na tej staničke,
dali sme si borovičky maličké.
Po Sokolské chaty vysmädli sme prevelice,
pomohol nám štamprdlík slivovice.

V Hrnčekovej doline sušila nás huba,
ale prišiel s figovicu Miro Kuba.
Potom zasa pre zmenu dali sme si frťana
Fernet-Stock od doktora Hartmanna.

Slnko a jarný vánok myseľ nám čistí,
stúpame výš a výš v tlejúcom lístí,
to je tá zákruta čo výhlad mení
a my už stojíme na hrebeni.

Zas o rok starší - tak ten čas plynie,
všetko je ako pred rokmi a predsa iné.
Stromy zas podrástli nad vŕšok strmý,
iba les naďalej tajomne šumí.

Ó jak si vzdialená mladosť i puberta,
odzátkuj kamarát tú fľašu HUBERTA.
Pripime si na zdravie, na život čo sa už kráti,
na to, čo bolo a už sa nenavráti...

Ivankošický

Spomienka na DP: "Červeno - Modrý okruh."

Na Košarisku, na chate CEMENTÁR
dal som si kapustnicu a k nej pív pár.
Potom, keď sme prešli z červenej na modrú značku
kapusta sa ozvala - dostal som hnačku.

Zaplatil by som butilku vína,
keby bola na blízku dáka latrína.
Ale riť ma súri: "Nebuď taká nóblesa,
odbehni si za parez do lesa".

Nestihol som stiahnuť trojo gatí hravo,
v pondelok musím kúpiť v Drogérii SAVO.

Ivankošický

V tejto časti by sme prešli od hmyzu k životunebezpečným zvieratám - v našej prírode je to medveď, diviak, vlk, rys, vretenica a všetky zvieratá nakazené besnotou.

Besnota je vírusová encefalitída prenosná zo zvieraťa na zvieraťa alebo na človeka. Ochorenie sa prakticky vždy končí smrťou - pri plnom vedomí, vo veľkých bolestiach, zväčša na obrnu dýchacej sústavy. Nositeľmi besnoty sú divoké i domáce zvieratá - líšky, diviaky, vlky, rysy, medvede, ale i potkany, jazvece, lasice, veverice, psy, mačky. Vírus besnoty sa nachádza v ich slinách a v krvi. Preto najnebezpečnejšie je pohryzenie a poškriabanie. Zvieratá nakazené vírusom besnoty sa zväčša nesprávajú normálne, typicky, že pri stretnutí s človekom utečú, ale idú za ním, nedajú sa zahnať ani krikom, hlukom, kameňmi a papekmi. Turista musí urobiť všetko možné, aby sa nedostal s takýmto zvieraťom do priameho kontaktu, musí utiecť, poprípade vyliezť na strom, brániť sa konárom, batohom a pod. Jediný účinný prostriedok proti ochoreniu po kontakte s podozrivým zvieraťom je čo najskoršie zaočkovanie proti víru besnoty.

Predok nášho domáceho prasaťa. Žije v čriedach - len staré samce - kanci bývajú samotári. Diviaky obľubujú kypré, mäkké, bahnité, vlhké prostredie, najmä bučiny a dubiny susediace s poliami, kde na kukurici, zemiakoch a repe vedia narobiť značné škody. Diviaky sú nočné zvieratá - cez deň sa ukrývajú v húštinách, na svojich ležoviskách. V noci sa ako všežravci kŕmia prakticky všetkým jedlým, čo leží na zemi a čo je pod zemou.

Diviak je pre človeka nebezpečný svojou hmotnosťou /až 300 kg/, silnými zahnutými špičiakmi - klami a mocnými zubami. Nebezpečná je najmä matka - prasnica, keď si chráni svoje potomstvo, pruhované mláďatá. Vtedy zaženie i medveďa. Nebezpečný je postrelený, poranený diviak, hlavne v období poľovačiek. A napokon môže zaútočiť aj keď sa pred ním zrazu zjavíme alebo keď sa ocitne v kúte, odkiaľ niet pre neho úniku.

Vo všetkých týchto prípadoch ide u diviaka o sebeobranu. A tak je lepšie stádu diviakov sa radšej zďaleka vyhnúť - najmä ak sú medzi nimi mladé prasiatka. Napokon také stádo dáva o sebe zďaleka vedieť - funením, chrochtaním, kvičaním, dupotom a lomozom. Na druhej strane si treba uvedomiť aj diviakove prednosti - disponuje výborným sluchom a čuchom a je prekvapivo rýchly a pohyblivý. Pred rozzúreným útočiacim diviakom treba uskočiť a vyliezť na strom, skalu, balvan, krmelec. Ak vás trafí, tak vás "prevalcuje", pretože vás zvalí, doráňa vás hlavou a nohami, dotrhá klami, dohryzie zubami. Aj to sa môže stať, ale inak je diviačia zver v podstate plachá, človeka sa bojí a uteká pred ním.

Naša najväčšia psovitá šelma - je pôvodnou i aktuálnou súčasťou našej fauny. Vlkov je u nás približne 300, ale v zime sa ich stavy zvyšujú, prebiehajú k nám z poľských Beskýd a z ukrajinských stepí.

Vlk pripomína vlčiaka a môže byť až 180 cm dlhý, 80 cm vysoký a 80 kg ťažký. Je to nočné zviera, ktoré prebehne až 180 kilometrov za noc. Vlky žijú v rodinných skupinách, ale v tuhších zimných podmienkach sa rodiny združujú do veľkých svoriek a spolu lovia zver, diviaky a neboja sa veru ani medveďa. Najčastejšou potravou sú im však zajace, líšky, jazvece. Likvidujú slabé, choré, poranené, dožívajúce zvieratá a nepohŕdnu ani zdochlinami. V záujme prežitia sa živia i hmyzom, slimákmi, dážďovkami a v krajnej núdzi i plodmi a rastlinami. Pred vlčou svorkou nie je bezpečný ani dobytok a ovce. Napríklad v máji 2002 zaútočila pri Závadke svorka vlkov na salaš a zabila 136 oviec !!!, hoci bača s valachmi trieskali a plieskali bičmi, kričali, hádzali petardy. Bača to komentoval: "Nemali za cieľ nažrať sa, ale zabíjať..."

Vlk môže byť pre človeka životunabezpečný v mimoriadnych podmienkach - keď vyhladovaná svorka narazí v nočnej zimnej krajine na osamelého človeka. Alebo keď ide o besného vlka, lebo patria k častým prenášačom vírusu besnoty. Vtedy je jediným riešením únik na strom, posed, krmelec. Toto všetko je však viac - menej len v polohe teoretickej, lebo vlk je u nás vzácne, ostražité a plaché zviera, človeka sa bojí a zďaleka sa mu vyhýba. Bežný turista má nepatrnú príležitosť vlka čo i len zazrieť - vtedy je to skôr pozoruhodný zážitok než nebezpečenstvo.

Najväčšia európska mačkovitá šelma. Slovensko je západnou hranicou jeho súvislého osídlenia. Žije samotársky v hlbokých lesoch stredných a vyšších polôh Slovenska až nad 2000 m n.m. /Autor pozoroval rysa na hrebeni Slavkovského štítu 2452 m n.m. !!!/ Rys je do 140 cm dlhý, do 75 cm vysoký s hmotnosťou okolo 50 kg. Má výborný zrak a sluch, ale zlý čuch. Veľmi dobre behá a šplhá. Je to nočný lovec - živí sa zajacmi, líškami, srnami, drobnými cicavcami a pozemnými vtákmi. Likviduje najmä slabé a choré kusy zvere - plní tak úlohu sanitára.

Rys je u nás veľmi vzácne a plaché zviera - človeka sa bojí. Teoreticky by mohol byť aj životunebezpečný v určitých výnimočných situáciach: Pri obrane potomstva - mláďat alebo keď je zahnaný "do kúta" bez možnosti úniku alebo pri nakazení vírusom besnoty. Turista má však len nepatrnú možnosť zazrieť rysa a vtedy to je nevšedný a nezabudnuteľný zážitok.

Je to naša najväčšia šelma - môže byť až vyše dvoch metrov vysoký a až 400 kg ťažký. Slovensko je západnou hranicou jeho súvislého rozšírenia. Podľa posledného sčítania v súčasnosti na Slovensku žije okolo 600 ks medveďov. Pre porovnanie, v susednom Rakúsku, najhornatejšej krajine Európy, nežije ani jediný! U nás je medveď od roku 1932 chránený.

Medveď je všežravec. Ako šelma obľubuje najmä živú korisť, ako sú zajace, líšky, srny, jelenia zver, diviak, ale i ovce a dobytok na salašoch. Nepohŕdne ani drobnými cicavcami, obojživelníkmi a mäkkýšmi. Jedálny lístok si spestruje rôznymi bobuľami, malinami, černicami, čučoriedkami, lieskovcami, ale v čase núdze a hladu spása i trávu. Ako dezert obľubuje med lesných včiel a mravčie larvy - kukly .

Medveď je aktívny, čulý po celý rok - len na zimu sa ukladá na zimný spánok, ale nie je to typický zimný spánok iných "spáčov" /jež, svišť/ - keď je vyrušený alebo hladný, ihneď sa budí. Dobre spí hlavne vtedy, keď sa v lete náležite nasýtil a nabral dostatok tuku, a keď je tuhá zima s dostatkom snehu. V brlohu sa rodí 2 až 5 mláďat, ktoré sú dlho odkázané na matku. V prvom roku dosiahnu polovičnú veľkosť rodičov, konečnú však až ako desaťroční.

Medveď je zviera, ktoré sa človeku vyhýba - vo vzťahu k človeku je mierumilovný. Doteraz to tak bolo. Lenže človek prestal rešpektovať medvedie teritória, preniká do ťažko prístupných oblastí a stáva sa pre medveďa nepríjemný - ruší ho zo zimného spánku, ruší ho pri "výchove" mláďat, plaší mu zver - korisť, hrabličkami pooberá všetky čučoriedky, odnáša vedrá malín. Rozhadzuje konzumovateľné odpadky, prepĺňa kontajnery odpadom z kuchýň - jedální pri chatách, chalupách, penziónov, hoteloch. Pre vyhladovelého medveďa a jeho potomstvo je jednoduchšie nasýtiť sa z odpadu ako uloviť zver. Vo vzťahu k slovenským medveďom sa človek stal votrelcom - hubári, malinári, čučoriedkári, turisti i "tiežturisti", terénne autá agresívne prenikajú stále ďalej, hlbšie a vyššie a menia život a správanie sa medveďov, ktoré už nemajú kam ustúpiť, nemajú ďaľšie územia - teritória, kde by mohli prežiť.

Medveď môže byť pre človeka životunebezpečný svojou hmotnosťou, veľmi silnými zubami a pazúrmi. Je veľmi silný, ale aj rýchly, obratný, vytrvalý. Keď zautočí, sme zväčša bez šance uniknúť mu - v behu i v lezení na strom je lepší, rýchlejší. Pre vyššie uvedené príčiny pribúda priamych kontaktov človek - medveď, pribúda vystrašených, ľahšie i ťažko zranených ľudí a boli a sú i nešťastníci, ktorých medveď zabil.

Ak nás medveď už priamo napadne, je vraj najlepšie "hrať mŕtveho" - stočiť sa do embryonálnej polohy - skrútiť sa do kĺbka, hlavu zaboriť medzi kolená, rukami pevne objať predkolenie. Alebo si ľahnúť tvárou k zemi, prekríženými rukami si chrániť temeno a krk, hlavu vtiahnuť čo najviac medzi plecia. Medveď nás nechce zabiť, chce nás znehybniť. Mali by sme sa "nemetať", nevstávať, hrať nehybného - to chcel medveď dosiahnuť. Je výhodné natočiť sa k útoku batohom, ktorým si chránime životne dôležité časti tela. Zápasiť s medveďom nemá cenu, neozbrojený človek nemá v tomto zápase prakticky žiadnu šancu na úspech, len ho ešte viac rozzúri.

Uviedli sme už, že medveď napadne človeka len výnimočne, v mimoriadnych situáciach, ale keď už, tak následkom útoku sú zlomeniny, tržné rany spôsobené zubami či pazúrmi, vnútorné zranenia od úderov, infekcie od rozkladajúcej sa potravy v papuli, zuboch a na pazúroch /napadnutého treba okamžite zaočkovať proti besnote a tetanu/. A vždy, keď útok medveďa prežijeme, môžeme si gratulovať, že sme sa "znovu narodili."

Autor tohoto článku po mnohoročných skúsenostiach s medveďmi odporúča nosiť zo sebou veľkonočný rapkáč a zábavnú pyrotechniku, rôzne ohňostroje, pirátov alebo aspoň dosť novín a zápalky. Zvieratá - i tie veľké - by sa mali ohňa báť, mali by sa zľaknúť a utiecť. To vieme a mne sa to zatiaľ v praxi potvrdilo.

Náš jediný jedovatý had. Žije na lúkach, čistinách, rúbaniskách, v čučoriedkoviskách - až do výšky 2000 metrov. Jednoznačným poznávacím znakom je tmavá kľukatá čiara na chrbáte. Má dva duté, pohyblivé jedovaté zuby, ktorými vstrekuje do svojej obete jed, ktorý spôsobuje toxickú reakciu sprevádzanú šokom.

Vretenica je nočný lovec - živí sa drobnými cicavcami, bezobratlými živočíchmi, hmyzom. Na zimu, keď teplota klesne pod 9 stupňov Celzia, upadá do zimného spánku a na jar, keď teplota nad túto hranicu stúpne sa prebúdza.

Vretenica sa môže stať životunebezpečnou, ak si na ňu v tráve sadneme alebo na ňu stúpime či inak ju pritlačíme telom, rukou - a to je z hľadiska vretenice sebeobrana, lebo inak je plachá a sama od seba na človeka nikdy nezaútočí. Nebezpečenstvo hrozí najmä u malých detí a u dospelých najmä pri uhryznutí do krku, tváre, do hlavy. Najnebezpečnejšie je uhryznutie priamo do veľkých tepien - jed je okamžite v krvnom obehu. Inak by dospelý človek mal uhryznutie vretenicou prežiť.

Prvá pomoc spočíva v polohovaní - v ľahu naznak s mierne podloženou hlavou - postinutú končatinu uložiť nižšie. Pokojné ležanie - zabrániť všetkým zbytočným pohybom, aby krv prúdila čo najpomalšie. Končatinu nad ranou /medzi ranou a srdcom/ stiahneme "škrtidlom" - ranky necháme krvácať a krvácanie ešte podporíme tlakom prstov. Ranky nikdy nevysávame ústami, lebo prakticky každý človek má v ústnej dutine /ďasná, podnebie, jazyk, zuby/ nejaký, hoci aj keď drobný "defekt", ktorý je bránou jedu do organizmu. Pravdaže,ak to je možné,treba čo najrýchlejšie zariadiť transport k lekárovi a dovtedy robiť protišokové opatrenia.

Slovensko. Naša vlasť s peknou prírodou, ktorou my turisti po celý život kráčame. Keď ju dôverne poznáme, tak poznáme i jej riziká, nebezpečenstvá, vieme ich predvídať, vieme sa im včas vyhýbať. Človek, čo kráča naboso vysokou trávou, rúbaniskom, človek, čo sa pokúša urobiť atraktívny fotozáber medvedích či diviačich mláďat, človek, čo sa zblízka prizerá hniezdam ôs, divých včiel, sršním obydliam, si "koleduje" o útok vretenice, diviaka, medveďa, hmyzu. Sledujem prípady smrti a ťažkých zranení živočíchmi už dosť dlho - prakticky nikdy dosiaľ nešlo o turistov, ale o malinárov, čučoriadkárov, hubárov, o neskúsených výletníkov alebo o deti. Ale predsa len "čert nikdy nespí", môže sa aj nám, turistom, prihodiť všeličo - napokon preto som aj napísal tento článok.

Každý rok sa snažím dostať na nejaký zaujímavý a exotický vrchol, a tak som sa začiatkom marca vybral na Sicíliu s cieľom, výstup na aktívnu sopku ETNU (3340 m n.m.). Cestovať som sa rozhodol vlakmi a to z dôvodu, že mám vlaky rád a tiež aj preto, že som železničiar a tým ma cesta na Sicíliu vyšla takmer zadarmo. Okrem iného je to aj najrýchlejšie, ak samozrejme nepočítame lietadlo, na Sicíliu sa dá dostať z Bratislavy 2 prestupmi, vo Viedni a v Ríme, za 27 hodín. Zaujímavosťou tejto cesty je okrem prekrásnych a romantických pohľadov na západné pobrežie Talianska aj cesta trajektom z Villa S. Giovanni, čo je posledná stanica v Taliansku do Messiny, pri ktorej sa na trajekt nalodí celý vlak. Ako “základný tábor” som si vybral mesto Catania. Hoci som mal týždenný prehľad o teplotách na Sicílii, z dôvodu dosť chladného počasia (asi 10° C), som si do odkladacích schránok na stanici dal časť mojej výstroje, tú, ktorú som považoval za zbytočnú, ako plavky, sandále a iné letné veci. A čakalo ma ďalšie nemilé prekvapenie a to, že mimo sezónu sa asi anglicky na Sicílii nedohovoríte. Skúšal som to na informáciach na stanici, na autobusovej stanici, neskôr už aj u každého “normálne vyzerajúceho” človeka, a výsledok? Nič, dokonca ja so svojou “chabou slovenskou angličtinou” som bol považovaný za angličana alebo američana, čo ma pred blížiacou sa vojnou v Iraku vôbec netešilo. Po pár hodinách na stanici a všemožnom spôsobe zisťovania možností dopravy smerom Etna, bez znalosti taliančiny som nebol schopný zistiť ani číslo zastávky, dokonca ani čas odchodu smerom na Etnu, som sa rozhodol, že cestu skúsim podstúpiť peši už z Catanie. Podľa mapy to vyzeralo jednoducho, no realita bola trošku iná. Za prvý deň (asi 5 hodín šľapania) som sa dostal da mesta Nicolosi, celá cesta viedla asfaltovými cestami, neustále do asi 12% kopca. V Nicolosi sa podľa mapy nachádza kemp a pár hostelov, no bolo pred sezónou, a tak bolo všetko ešte zatvorené. Bol som z celého dňa dosť vyčerpaný, a tak som sa po dlhšom hľadaní vhodného miesta na prespanie rozhodol pre opustenú stavbu, ktorých je na Sicílii obrovské množstvo a za súmraku som sa po preskočení plota dostal do nej. Z ulice vyzerala ako nejaká opustená samoobsluha, no vnútri ma čakalo prekvapenie, bola to opustená plaváreň! A hoci som mal aj stan, rozhodol som sa prespať iba v spacom vaku na “dne” bývalého 30 metrového bazéna. V noci teplota klesla na –10° C a to som bol zatiaľ iba vo výške 900 m n.m. Ešte, že som nič neponehal na náhodu a bol som vybavený ako na hrebeňovku Roháčov. Ráno som sa rozhodol pokračovať ďalej a za cieľ som si stanovil asi 20 km vzdialenú horskú chatu Sapienza (1910 m n.m.). Cestou som mohol pozorovať pozostatky poslednej minuloročnej erupcie, a to lávové “rieky”, ktoré sa liali z vrchola do doliny ako lavína. Pri tečení ničili všetko, čo im prišlo do cesty, domy, elektrické stĺpy, stromy. Na niektorých miestach sa výška týchto lávových riek pohybovala aj okolo 15 – 20 metrov. Po 5 hodinách som bol na mieste. A tu som mal po prvýkrát možnosť uvidieť vrchol Etny, ktorý som pre zlé a zamračené počasie zatiaľ nemal možnosť vidieť. A ďalšiu vec, ktorú som uvidel, bolo, že pár metrov za chatou Sapienza začínala snehová pokrývka. To, že chata a priľahlé predajne suvenírov boli ešte zatvorené (nezačala sa ešte sezóna), ma už vôbec neprekvapilo. Tak som sa rozhodol prespať v budove lanovky. Teplota opäť v noci klesla a to až na –18° C a to som začínal mať už aj obavy, pretože sa blížila spodná hranica komfortu môjho spacáku. No ráno som sa zobudil do prekrásneho slnečného počasia, konečne, a to ma potešilo. Rýchle som sa zbalil a pod stĺpami lanovky, ktorú, ako som neskôr zistil, by mohli premenovať na “lávovku”, pretože niektoré stĺpy sú z dvoch tretín pod lávou a lano sa na týchto miestach šúcha o zem, som sa rozhodol vystúpať posledné výškové metre na vrchol. Nájsť síce “ten pravý” vrchol je dosť problematické, pretože samotný masív Etny je dosť rozsiahly a má veľa vrcholov, takže sa iba sami môžete rozhodnúť, ktorý z týchto vrcholov je ten “pravý”. Tak som si vybral aj ja a to ten, z ktorého sa mi zdalo, že z neho vytekalo najviac lávy. Ešte doteraz sú tu miesta, na ktorých nie je sneh a po asi 20 cm kopania má už človek problém dotknúť sa zeme, ktorá je stále ešte vo “vare”. Rýchle som rozbalil na takomto mieste stan (prvýkrát na Sicílii) a vydal som sa poobzerať si ďalšie vrcholy. Po asi dvoch hodinách túlania sa po vrcholoch som sa dostal k hlavnému kráteru Etny, ktorý ma šokoval svojou šírkou, ale hlavne aj hĺbkou. Jeho priemer je asi 500 m a hĺbku si tipnúť ani netrúfnem. Až pri tomto pohľade si človek uvedomí silu prírody a hlavne to, aký je človek pred touto silou malý a bezmocný. Po vyfotení pár záberov a preskúmaní ešte ďalších aktívnych vrcholov Etny som sa vrátil podvečer k stanu. Noc bola absolútne bezproblémová, tentoraz ma sopka doslova varila, spal som v rozopnutom spacáku iba v kraťasoch a tričku, čo vo výške o niečo vyššej ako náš Gerlach bolo dosť príjemné a hlavne prekvapujúce! Ráno som si ešte neodpustil pár záberov, nazbieral som si na pamiatku pár vzoriek stuhnutej lávy a rozhodol som sa zostúpiť dolu. Po rozhliadnutí z vrcholu a porovnaní s mapou a buzolou sa mi najviac pozdávalo zostúpiť nie do Catanie, tá bola dosť ďaleko, ale do mesta Giarre-Riposto, ktoré je z vrcholu asi najbližšie. Zostup sa dá porovnať so zostupmi v Nízkych Tatrách, lávové svahy v závere vystriedajú ihličnaté lesíky, vyzerajúce ako kosodrevina a kaktusy. V Giarre-Riposte som sa rozhodol prespať na blízkej pláži, počasie sa umúdrilo, v noci bola už príjemná teplota. Ráno som sa rýchle poumýval v mori, aspoň raz, zbalil a utekal na stanicu, kde som nastúpil na vlak smer Catania a tam po vybratí si svojich vecí prestúpil na vlak smer Rím. Síce môj príchod na Sicíliu bol pokazený zlým počasím, odchod bol slnečný a teplý a ja som mal možnosť vychutnávať pohľady na sopečné vrcholy Sicílie. Každému, kto má možnosť sa sem ísť pozrieť, to doporučujem, pretože tvary tunajších kopcov, vzniknutých sopečnou činnosťou, sú naozaj jedinečné a úchvatné.

Dňa 17.mája 2003 na diaľkovom pochode "Po hradoch a zámkoch" bratislavský diaľkoplaz Ľudo Bahurinsky dosiahol a zároveň aj prekročil celkový počet nachodených km na diaľkových pochodoch číslo 10 000 a tým si konečne splnil svoj dlhoročný sen, "diamatový odznak VOPT". Len tak ďalej Bahuro, ešte jeden takýto odznak zvládneš, kým pôjdeš do dôchodku...

Týmto maličkým článkom - spomienkou na uplynulý ročník trampskej kolkárskej ligy chcem upozorniť turistov na to, že niektorí diaľkoplazi okrem pochodov sa venujú aj iným športovým činnostiam ako sú napríklad šach /Jančík, Valach/, hokej /Nádaský/ atď. a samozrejne kolkom. Trnavskí diaľkoplazi, aspoň ich časť, hrajú kolky už štyri roky. Vzniklo to tak, že sme od samotného organizátora Trnavskej Trampskej Kolkárskej Ligy, Cigáňa /Klementoviča/, dostali pozvánku zahrať si s nimi kolky. Táto TTKL bežala už zopár rokov. Ponuka sa ujala, veď väčšina z nás si pamätala na svoju mladosť, keď sme chodili na kolkáreň. Urýchlene sme poskladali mužstvo a prvý zápas sme samozrejme hladko prehrali. Aj druhý a ešte mnoho ďalších. Učili sme sa za pochodu, ale lepšie ako na 10.miesto z dvanástich mužstiev sme to nedotiahli. To bol teda prvý rok.

Druhý rok sme sa trochu posilnili a hneď sa to zlepšilo, skončili sme piaty, čo bola malá senzácia. Po tomto výsledku sme začali mať veľké oči a začalo sa nahlas hovoriť o medaile. V priebehu sezóny to aj tak vyzeralo, dokonca dve kolá pred koncom sme boli druhý, ale posledné zápasy sme prehrali a skončili sme na neslávnom štvrtom mieste, tesne za medailou. To nás trochu vrátilo na zem. Teraz skončený ročník začal pre nás veľmi zle, pretože nám odišiel ku konkurencii jeden z našich najlepších hráčov a druhý nám prestal chodiť na zápasy a hneď bol problém na svete. Chýbal nám aspoň jeden "slušný" hráč, ktorý by bol nahádzal aspoň tých 240. Vypomohol nám ďalší nevidiaci hráč. Ale týmto sa naše ťažkosti neskončili, totiž v priebehu rozohratej sezóny nám odišiel aj náš dlhoročný manager, ktorý ukončil aj toto účinkovanie. To však nebolo všetko, od polovice sezôny nám začala vynechávať aj naša hráčska jednotka /Martin M./ a tak sme dokončili sezónu poriadne oslabení. No napriek týmto ťažkostiam, to sa musíme pochváliť, sme skončili na 8.mieste zo 14 členného poľa mužstiev.

Tento článok som napísal preto, aby som pozval turistov, ktorí by vedeli obstojne hrať kolky, nech sa u mňa prihlásia, budú vítaní.

P.S.
To však nie je všetko, jeden nevidiaci diaľkoplaz z tohoto mužstva sa zúčastnil na Majstrovstvách Slovenska nevidiacich v kolkoch a získal striebornú medailu.

P.S.2
Diaľkoplaz, ktorý získal na MS striebornú medailu v kolkoch bol samozrejme Ferko Královič, týmto mu za všetkých ostatných blahoželáme a nech v budúcom ročníku TTKL sa konečne dostanú medzi kolkársku elitu - tri najlepšie mužstvá...

1. Naša teta Beata - kontrola na Troch Kamenných Kopcoch - v tomto roku sama nezvládla pečenie množstva palaciniek, ktorými ponúka pochodujúcich, požiadala preto jednu známu a dala si pripraviť ešte navyše 150 ks tejto dobroty. Akým kľúčom ich ale delila diaľkoplazom, sme sa doteraz nedozvedeli. Nebolo to náhodou heslom "palacinka"?

2. Známy bánovský turista Peter Brešťanský rozmýšľal, že je v takej dobrej forme, že by T-100 urobil nielen do Trenčína, ale že by pokračoval až do Bánoviec nad Bebravou, čo by bisťu bolo niečo viac ako 205 km ... Držali sme mu palce... A vyšlo to. Domov do Bánoviec prišiel v nedeľu večer o 22 hodine.

Po skončení na druhý deň ho všetko bolelo, nemohol vôbec zaspať a hoci sa snažil dostatočne piť, organizmus bol aj tak značne odvodnený. Na Veľkej Javorine musel dokonca použiť aj soľ na zmiernenie bolestí. Po odpočinutí sa rozhodol, že na budúci rok by pre zmenu zasa chcel pokúsiť sa prekonať časový rekord do Trenčína .....????

3. Trnavskú stovku zastihli pomerne vysoké horúčavy, každý turista ak chcel byť fit, musel piť a aj vypil počas pochodu 8 až 10 litrov tekutín, všetkého druhu...

4. Znovu sa opakovala situácia z minulého roku. Pivo bolo už skoro vynesené na Vápenej a až tam sa zistilo, že majú k tomu tú nepravú pípu... Po operatívnom riešení situácie sa všetko dobre skončilo a pivo sa vypilo.

5. Znovu sme mali na pochode aj turistov z Maďarska. Pochod prešli v pohode za 23 h. Škoda, že na trase nestretli ani Števa ani Attilu... /Csaba Gulfi z Kossutha (1979) a Katalina Végh zo Szent Benedeku (1978)/

6. Trnavský tramp Kako /Ivan Kadlec/ konečne bol na tretí pokus úspešný !! Dokonca v cieli bol aktívnejší ako jeho spolupútnik Babulo.

7. Peter Lecký z Kálnej nad Hronom, úplne nevidiaci!!!, so svojím sprievodcom, vodičom Mišom Jakubcom /v roku 2002 prišiel len do Bukovej/ na druhýkrát prešiel až do Brezovej, čo považujeme za najhodnotnejší úspech zo všetkých účastníkov.

8. Otec so synom Ondrej a Miroslav Lietavec bola jediná pešia dvojica otec/syn na trati. V cyklo boli jediní tiež Michal a Vlado Kučavíkovci z Dobrej Vody.

9. Zato manželských dvojíc bolo viac: Veronika a Peter Hruškovci, Angelika a Ján Venclovci, Ján a Zuzana Pristachovci, Janka a Attila ....

10. Bratislavský turista, dlhoročný účastník T-100, Ondrej Rím /roč.1930/, štartoval mimoriadne z domu o tretej hodine ráno a do Brezovej prišiel o 23.30 h /pred polnocou/. A to z toho dôvodu, že naspäť sa vracal po tej istej trase a domov v Bratislave pravidelne prichádzal medzi 9 a 10 h večer. Horúčava tohto roku však sa podpísala aj na ňom. V tomto roku prešiel aspoň na Dobrú Vodu, na prvý ranný autobus.

11. Najviac všetci účastníci nadávali na spoločný štart, hoci tradícia velila, aby na jubilejnom ročníku sa zopakovala atmosféra prvých desať ročníkov, nepochodili sme, nikomu sa to zvlášť nepáčilo.

12. Že sa ženy vyrovnávajú chlapom aj na T-100, sme sa mohli presvedčiť u Silvie Rejtovej /1970/ z Bratislavy. Pohodlne prišla do Brezovej ako tretia v absolútnom poradí o 23.04 h. Celkový čas 16.04 h. Kto umí, ten umí. Komu to šlape, ten aj ide...

13. Najlepšie vystihol počasie na tohotoročnej stovke jeden nemenovaný turista, ledva sa dovliekuvší na Brezovú: "Dnes už nešlo o šport či turistiku a nedajbože o rekordy, ale o život a zmrzačenie...!!!

14. Janko Parcer /roč.1923/ po prejdenej T-100 sa cítil v Brezovej úplne fit. Len sa tak trochu posťažoval, že do kopca mu to už tak nejde ako voľakedy.

15. Zdeňka Tvrdá prišla v tomto roku bez svojho spolupútnika Jiřího Valu, ktorý tesne pred stovkou ochorel. Preto na štarte vyvesila inzerát, ktorým hľadala spolupútnikov na trasu 169 km. Našla ich viac, s Petrom Brešťanským prešli spolu až na Mikulčin vrch. Inzerát je uverejnený na inom mieste MKD.

16. Počasie ovplyvnilo aj tých najrýchlejších. Prví v cieli boli Vlado Dudlák a Slávo Glesk, celkový čas 13 h, 52 minút. Prišli do cieľa spoločne o 20.40 h. Ale nevyzerali nič moc, zničení boli dosť. Vraj to neboli zničení, ale len odvodnení...

Nuž a títo dvaja zasa poriadajú novú akciu, jubilejný druhý ročník "Nakladačka tučne".

17. Žiadny mŕtvy ani ťažko zranený v tomto ročníku nebol hlásený uzatváracou partiou, len jeden zlomený, podľa dr.Košického nič vážne to nebolo, len niečo s chrbticou, takže 30.ročník sa skončil dobre pre všetkých ...

18. Po prvýkrát a na prvý pokus T-100 prešli mladí turisti z Piešťan, odchovanci Jarka Mihálika:

19. V cieli sa uskutočnil aj krátky anonymný prieskum diaľkoplazov, ktorí ešte mohli písať, s dvomi otázkami:

20. Nakoniec vďaka najväčšia všetkým sponzorom, bez ktorých by sme nemali tú možnosť dať turistom aspoň to minimum:

Konečne sa mi podarilo prejsť po rokoch Trnavskú stovku až do Trenčína a to dokonca na jubilejnom tridsiatom ročníku, hoci pre mňa je každý ročník jubilejný.

Z Brezovej som sa pohol ďalej ráno dosť neskoro, o 5.45 h. Holubyho chata bola zavretá a určite tu predo mnou nikto nezískal pečiatku. Mal som šťastie, že som išiel neskoršie, tak som tam našťastie uvidel motať sa chatára a tak som to mal v suchu. V Květnej som mal občerstvenie aj za slovenské koruny a to mi tak isto prišlo vhod.

Na Mikulčinom vrchu však už mali všetko zavreté. Ale po zazvonení mi dali aspoň pečiatku, keď už nie občerstvenie. Záver som však trochu spackal, myslel som si, že keď už nejdem po červenej, tak pôjdem aspoň cez Záriečie, ale ja blbec som išiel cez žel.nadchod na hlavnú križovatku a tam som bol nútený aj si zaklusať, lebo som si nadišiel a čas ma súril. Ale nakoniec sa všetko dobre skončilo a "zdrávo došli"!!! Na stanici som chcel peknú pečiatku, od železničiarov, koleso s krídlami, ale ma rázme odbili. A čo by ste ešte nechceli ?! Čo sa dá robiť, všetko pekné pomaly, ale iste mizne, no dúfam že T-100 nikdy !!! Do Trenčína som prišiel o 23.20.

Moja snaha nebola márna! Po dlhých prípravách sa mi splnil sen. Prešiel som T-100 nielen do Trenčína, ale až domov do Bánoviec nad Bebravou. Keď je trasa do Trenčína po železničnú stanicu dobre odmeraná, tak z Trenčína do Bánoviec som si odmeral na cestnom bicykli, ktorý mal "cyclocomputer" /po našom tachometer/ a presne po ceste asfaltke, kade som išiel aj ja peši - cesta 1.triedy. Trasa z vlakového nádražia po činžiak, v ktorom bývam, merala presne 35 km. A keď to spočítame, je to presne 204 km /169 + 35/. Domov som prišiel o 23.45 h. Unavený, ale nadmieru spokojný!!!

Omlouvám tímto a s politováním oznamuji vedúcemu podujatia Petrovi Minárikovi svou neúčast na jubilejním 30.ročníku "Trnavskej 168" způsobenou náhlou a nečekanou chorobou.

Po konzultaci s lékaři mi "ozdravný" pobyt na trase 168 km s výdatnou "nedovolenou" pomocí antibiotikového dopingu nebyl doporučen jako nejvhodnější způsob léčby. Jeho vlivem by mi hrozilo usnutí na trase, musel bych dodržet zákaz pobytu v horku a zejména na sluníčku, nemám zde možnost neboť nevlastním klimatizovaný skafandr a navíc aplikace doporučované diety skýtá dostatek sil na tempo spíše hlemýždí.

Budu tedy raději na Vás po tento víkend vzpomínat a přeji všem dálkoplazům, zejména na trase 168 km upřímnou soustrast a příjemnou zábavu, hlavně v závěru trasy, podle hesla "Zdrávi došli". Jelikož toto heslo nejsem schopen letos naplnit, posílam za sebe aspoň náhradnici, Zdeňku Tvrdou.

Podotýkam, že na invalidní důchodek se zatím necítím, ani o něj neusiluji. Prostředníctvím své zástupkyně budu moci trasu sledovat aspoň ze záznamu, vč.informací agentúr DDDP /Dakedy Dajaký Diaľkoplaz Povedal/. Dovidenia nabudúce....

Hledám příjemného společníka /společnici/, možno aj více společníkov, na trasu 168 km dlouhou cestu, přes hory a doly Malých a Bílých Karpat /cestami zarúbanými/.

Požaduji: Dobrou kondici a nadšení pri peší putování včetně vlastního vybavení na trasu /nejsem půjčovna, ani zaopatřovací ústav/.

Vítaná je nová mapa Malých Karpat /1:50000/, okolí Bukovej, Dobrej Vody a Brezovej /není podmínkou/. Mapu Bílých Karpát a buzolu mám.

Nabízím: Společnosť zkušené dálkoplazky /239 stovek/, orientační schopnosti a vitamín dobré nálady /nesu ho vždy asi tak 1/2 batohu, zbytek si nechám odvézt do Brezovej/, dále soběstačnost a samostatnost...

Předpokladám: pohyb v nadmorské výšce 200 až 990 m n.m., součet stoupání cca 4 km při teplotách +10 až +40 stupnů C.

Zprostředkuji: Společné zážitky v přímem přenosu - nelze popsat, ty je nutno prožít.

P.S. Pokud někomu "polezu na nervy", podotýkám, že na rozdíl od zkušených, například Ivana Baju, nejsem horolezec.

Zájemci: Hlaste se u prezentace u mě osobně /přechodný pobyt Blava - ul.Žabotova 7.6 ráno, později pak na trase/

Poznávací znamení: bílá čepička zn.Mounfield - podotýkám - nejsem síce Karkulka, ale bude-li nás víc, nebudem se bát vlka.

Takže: neváhej jít....
Tvůj čas jen hvězdy měří,
snad v Brezovej je cíl
a pro ty, co dál běží,
je cesta mnohem dýl.

Tu jdem trnavskou stovku,
trasou se dáme vést,
kde nálada je báječná,
pořadatelům všechna čest.

Neváhej jít, vždyť šílencem jsi cest,
tou jubilejní stovkou se musíš nechat vést,
přírodou jít do kopců, trasou tou náročnou
dej se vést, tak dej se vést.

A když pak trasu zdoláš,
tvý kamarádi též.
Ty dobrý pocit z toho máš,
co zažils právě dnes.

I přes únavu velkou
se v cíli raduješ
a do videnia "nikdy"
příští účast plánuješ...

Neváhej jít, vždyť šílencem jsi cest,
těch 168 km se musíš nechat jimi vést,
únavy, ospalost překonat musíš dost
a cíl je blíž, zas o kus blíž...

P.S.
Nakoniec si Zdeňka spoločníka našla v Petrovi Brešťanskom, s ktorým išla až na Mikulčin vrch. Petrovi to ale bolo málo, tak pokračoval až do Bánoviec, čiže domov /rekord T-100/.

Otázka organizátorov:
"Prídu do cieľa tohto pochodu konečne všetci účastníci?"

V doterajších jedenástich ročníkoch sa to totiž nestalo ešte ani raz. Turistov natoľko "opojila" letná malokarpatská príroda, že sa cestou "potratili", pozor nie "zablúdili" !!!

Trasa 12.roč. je z toho dôvodu vedená tak, že jednoducho sa nedá neprísť do cieľa. Na celej trase je totiž k dispozícii len jeden šenk. A aj to u našej milej pani šenkárky v Plaveckom Mikuláši. A odtiaľ je to "cobydup" do cieľa v Smoleniciach na žel.stanicu. Len dúfame, že ešte tam bude železničná stanica a že nejaké vlaky odtiaľ predsa len pôjdu.

Tak ako som už povedal, jednoduchšiu trasu na dovolenkový pivový pochod sme vymyslieť už ani nemohli. Cestu na Starý Plášť už poznajú aj naše "nenarodené deti" a odtiaľ do Plaveckého Mikuláša cez Mokrú dolinu, okolo dvoch známych jaskýň Deravej a Tmavej skaly sa jednoducho dá len skotúlať tam kam chceme. Do krčmy. Ale pozor! Najzradnejším úsekom pochodu je úsek od začiatku obce po jej konečnú značku. Lebo sa v nej nachádza krčma. A keď sem prídete, odporúčame Vám, aby ste nestratili orientáciu v čase, tak si nastavte budíček max. na 14.hodinu, aby ste boli v cieli do 18.hodiny, ako sa sluší a patrí na dovolenkujúcich diaľkoplazov. Kto by si neveril vo vlastné sily, má možnosť sa pripojiť k tradičným turistom, ako sú Ferko Královič, Ivan Košický alebo aj Peter Bada. Pozor nie k Cyrilovi, ten uteká a vynecháva šenky...

Na štarte v Horných Orešanoch máte ešte možnosť si to rozmyslieť, či náhodom nepôjdete kratšiu trasu, čo je cca 22 km. Ale bez možnosti navštívenia našej krčmičky. Osobne si myslím, že tých pár kilometrov navyše predsa len stojí za to, veď je leto ...

10.8.2003 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 18.ročník
(nedeľa) KST Doľany

16.8.2003 DEŇ S BICYKLOM - Poznajme okres Dunajská Streda 12.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

17.8.2003 O CYKLOKRÁĽA A CYKLOKRÁĽOVNÚ KRÁĽOVEJ HOLE 4.ročník
(nedeľa) AŠK Inter Slovnaft Bratislava - Klub turistiky

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.

Celkový počet štartujúcich z Bratislavy:	195	turistov
Cieľ na Čermákovej lúke:	36
Skončil na Bukovej:	33
Skončil na Dobrej Vode:	8
Cieľ Brezová pod Bradlom:	118