MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Ako pár rokov dozadu, aj tento rok som sa už v piatok vybral s kamošmi z Trnavy na ČERMÁKOVU LÚKU robiť kontrolu na TRNAVSKEJ STOVKE. Už minulý rok boli lavičky na lúke v dezolátnom stave, väčšina spálená a tie, čo zostali, boli polámané, tak sme boli radi, keď sme mohli razítkovať na zvalenom strome. No bolo to stále lepšie ako tento rok. Neviem či mávajú na lúke zraz pyromani, ale teraz bolo spalené absolútne všetko.

Aké bolo naše prekvapenie, keď ráno prišlo auto a z neho povyskakovali štyria pracovne oblečení páni. Po rýchlom zoznámení sme sa dozvedeli aj účel ich príchodu. Prišli iba tak "zo srandy" zrekonštruovať staré a vyhotoviť nové lavičky!!!

Po pár vypitých drinkoch s nimi sme sa dozvedeli aj to, že predošlé, teraz už zničené lavičky, urobili tiež oni v roku 1983.

Týmto článkom sa snažím poďakovať za seba, za všetkých turistov, a za všetkých "normálnych" ľudí a návštevníkov tejto lúky za to, že si budú môcť príjemne posedieť na týchto lavičkách a vychutnávať čaro tunajšieho miesta. Pre správnosť uvádzam aj mená dvoch z nich, bol to Ivan KINTLER a Ján KLÚČIK, obaja z MODRY.

Čo ešte dodať? Snáď iba to, som rád, že ešte existujú ľudia, ktorí dokážu urobiť potrebné veci pre nás ostatných, z vlastných finančných zdrojov a jediná vec, pre ktorú to robia, je tá, aby mali z vykonanej práce iba dobrý pocit a radosť!

Čo takto nasledovať ich príklad, veď pekných miest je v Karpatoch množstvo, nemyslíte páni turisti?!

Ak sa niekto rozhodne pre niečo podobné, budem rád, keď sa mne, a mojim trnavským priateľom turistom ozve.

31.ročník DP "TRNAVSKÁ STOVKA"
sobota 5.júna 2004
Výsledky prvého tohtoročného stokilometrového pochodu v MK

Trnavská stovka sa započítava ako prvý stovkársky pochod do súťaže Malokarpatský superdiaľkoplaz 2004. Každý, kto absolvoval tento pochod a skutočne prišiel do cieľa v Brezovej, pokračuje v tejto súťaži ďalej. Počasie však tento rok neveľmi prialo turistom a každý, kto ho absolvoval, má uznanie nás všetkých...

Preto po prvýkrát uverejňujeme na stránkach MK všetkých úspešných absolventov, bez rozdielu váhy, vzdelania, viery, veku a všetkých ostatných podobných náležitostí tejto mimoriadnej akcie. Poradie je zverejnené tak ako skutočne prichádzali do cieľa v Brezovej pod Bradlom, hoci v Bratislave štartovali od 5.30 do 7.30 h. Tento rok to bude bez komentára a klebiet... Ani skutočný stav štartujúcich nezverejníme, len úspešných cieľových turistov.

1.	Schwarz Jozef	1977	Bratislava	cieľ o 21.20 h
2.	Cisár Miroslav	1969	Svätý.Jur	21.25 h
3.	Biscontini Bruno	1974	Bratislava	21.57 h
3.	Šoltýs Andrej	1978	Banská Bystrica	21.57 h
5.	Hlavenka Miroslav	1974	Trnava	22.00 h
6.	Srnka Pavol	1944	Trnava	22.20 h
7.	Bažík Matej	1979	Naháč	22.25 h
8.	Hanzlúvka Milan	1951	Brezová pod Bradlom	22.52 h
9.	Sasák Jaromír	1951	Osuské	22.52 h
10.	Raichl Jozef	1981	Bratislava	23.35 h
11.	Matejka Marek	1977	Nitra	23.35 h
12.	Pisk Freňo	1977	Svätý Jur	23.35 h
13.	Cíferský Miro	1974	Trnava	23.40 h
14.	Divko Miroslav	1974	Tomášov	23.45 h
15.	Vanovčan Juraj	1974	Bratislava	23.45 h
16.	Vanovčan Michal	1979	Bratislava	23.45 h
17.	Rím Ondrej	19xx	Bratislava	23.45 h
18.	Martynek Ivan	1972	Vrútky	23.45 h
19.	Majdán Miro	1959	Bratislava	23.50 h
20.	Nižnan Ivan	194x	Bratislava	24.00 h
21.	Hačo Luboš	1973	Buková	00.15 h
22.	Hrčka Ľuboš	1974	Trnava	00.25 h
23.	Ghillány Martin	1980	Bratislava	00.25 h
24.	Kohút Miro	1958	Bratislava	00.25 h
25.	Potisk Peter	1981	Bratislava	02.00 h
26.	Teiml Walter	1970	Pezinok	02.00 h
27.	Blaško Branislav	1976	Brestové	02.00 h
28.	Griflík Marcel	1972	Trnava	02.10 h
29.	Drozda Marian	1972	Pochabany	02.15 h
30.	Martinovič Roman	1981	Trnava	/štart z Bukovej/ 02.15 h
31.	Hercek Michal	1983	Rakovice	/štart z Bukovej/ 02.15 h
32.	Rácik Daniel	1976	Bratislava	02.50 h
33.	Krutošík Pavol	1976	Kotešová	02.50 h
34.	Kovár Martin	1975	Modra	02.50 h
35.	Bakoš Radovan	1978	Likavka	02.55 h
36.	Šuran Martin	1981	Trnava	03.10 h
37.	Zuščík František	1973	Trnava	03.10 h
38.	Surán Július	1940	Tlmače	03.10 h
39.	Stráňaiová Lucia	1987	Bratislava	03.10 h
40.	Galanský Ľubomír	1966	Bratislava	03.15 h
41.	Petráš Juraj	1980	Trnava	03.15 h
42.	Tomášek Ján	1947	Bratislava	03.15 h
43.	Hanuš Jaroslav	1932	Nitra	03.15 h
44.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	03.20 h
45.	Šulek Karol	1950	Trnava	03.20 h
46.	Krno Svetozár	1955	Bratislava	03.21 h
47.	Svrček Vlado	1932	Bratislava	03.30 h
48.	Hrdlička Peter	1979	Šulekovo	03.45 h
49.	Krišák Štefan	1974	Lukov Dvor	03.45 h
50.	Hrušková Veronika	1963	Bernolákovo	04.05 h
51.	Sládeček Štefan	1953	Petržalka	04.05 h
52.	Páchnik Ctibor	1953	Trnava	04.10 h
53.	Lumtzer Kvetoslav	1938	Poprad	04.10 h
54.	Hurta Ján	1959	Modra	04.10 h
55.	Čermák Roman	1989	Pezinok	04.15 h
56.	Čermák Peter	1987	Pezinok	04.15 h
57.	Vagač Milan	1987	Pezinok	04.15 h
58.	Ondejčík Ľuboš	1975	Dohňany	04.15 h
59.	Groman Peter	1959	Trnava	04.30 h
60.	Piešťanský Peter	1965	Piešťany	04.30 h
61.	Machovič Radovan	1978	Piešťany	04.30 h
62.	Sulovský Miro	1953	Veľké Uherce	04.45 h
63.	Toma Jozef	1946	Veľké Uherce	04.45 h
64.	Adamík Štefan	1958	Veľké Uherce	04.45 h
65.	Kopálová Anna	1965	Veľké Uherce	04.45 h
66.	Čmiko Jozef	1965	Veľké Uherce	04.45 h
67.	Wochoc Jiří	1957	Litvínov	04.50 h
68.	Valach Peter	1951	Bratislava	04.50 h
69.	Obdržálková Jana	1949	Bratislava	04.55 h
70.	Korčok Attila	1941	Bratislava	04.55 h
71.	Novák Jozef	1966	Bratislava	05.08 h
72.	Dusík Ondrej	1974	Trnava	05.10 h
73.	Vrška Milan	1962	Trnava	05.10 h
74.	Hoblíková Erika		Smolenice	/štart z Bukovej/ 05.10 h
75.	Jakubčíková Gabika		Smolenice	/štart z Bukovej/ 05.10 h
76.	Obuch Chozé	1973	Bratislava	05.30 h
77.	Hajdúchová Andrea	1979	Púchov	05.30 h
78.	Settey Vladimír	1974	Bratislava	05.30 h
79.	Trnovec Peter	1981	Okužná	05.30 h
80.	Bada Peter	1940	Trnava	05.45 h
81.	Farkašovský Laco	1937	Bratislava	05.45 h
82.	Korenčiak Peter	1983	Viničné	05.50 h
83.	Jánoš Filip	1979	Dolná 106	05.50 h
84.	Boleček Vlado	1980	Pezinok	06.00 h
85.	Kamenár Jozef	1981	Hlohovec	06.00 h
86.	Demovič Tomáš	1980	Pezinok	06.00 h
87.	Sedmák Bohuslav	1979	Bratislava	06.00 h
88.	Fusík Ján	1958	Bratislava	06.30 h
89.	Rosina Jozef	1957	Trnava	07.00 h

Toto sú oficiálne výsledky pre súťaž Malokarpatský Superdiaľkoplaz 2004.

Roman Martinovič slabo vidiaci doviedol do cieľa úplne nevidiaceho /slepého/ kamaráta Michala Herceka. Vlani mu vodiča robil Michal Jakubec, ktorý tohto roku nezvládol nástrahy trate a veľmi rýchlo skončil, vraj na Brezinkách...

Z výsledkov je vidieť, že už nastupuje nová generácia turistov, napríklad bývalého stovkára Milana Vagača z Pezinka tento rok nahradil jeho syn - a úspešne. Zo známych turistov tento ťažký mokrý 31.ročník nezvládli napríklad Peter Obdržálek z BA, Štefan Drinka zo Senice, Ján Gramblička z Komjatíc, Peter Hruška z Bernolákova, Vlado Chrapčiak z Trnavy, Michal Jakubec z Dubovej, Vlado Stotka z BA, Vilo Vida z BA a mnoho ďalších...

Teraz to najdôležitejšie, bez čoho by sa tento 31.ročník nemohol vôbec konať, poďakovanie sponzorom:

Došlá pošta
Dopis nám zaslal Attila Korčok, ktorý pokoril najdlhšiu trasu do Trenčína.

Po prvýkrát sa mi nepodarilo získať pečiatky z Veľkej Javoriny a Mikulčinho vrchu. Na dverách Holubyho chaty visel oznam:

"Dnes Vás obslúžime pri krbe!" Tam však nebolo ani živého ducha. Vlastne ma tam obslúžil veľký pes svojím brechotom. V oknách žiadna hlava čoby aspoň nakúkala čo sa robí. Mŕtvo. Pokračoval som ďalej dolu do Květnej a aspoň tam som si ovlažil vyschnuté hrdlo pivom. A dal som si pečiatku.

Na Mikulčinom vrchu je už zmenená značka, hneď od začiatku a na mieste chaty zhorenisko, ďalšia turistická chata vyhorela. No vedľa už robia nové základy a preto dúfam, že nás na rok lepšie obslúžia, ak už bude v prevádzke.

Po ceste ma aj dvakrát kontrolovali, najprv pod Kykulou policajti, a potom na Machnáči hraničná polícia. Nič vážne, videli, že som turista, len sa pozreli na občiansky preukaz a popriali mi šťastnú cestu. Mám ale jednu pripomienku k turistickému značeniu, žltá značka z Machnáča bola veľmi zle označená, nikdy viac veru už po nej nepôjdem! Ináč celú cestu bolo mokro a blata bolo všade vyše uší, takže nohy som si skoro necítil, no ale nebolo to až také strašné, aby som sa pomaly terigal. A hoci čas nie je až taký vynikajúci, prišiel som do Trenčína v nedeľu večer o 23.30 h. Bol som so sebou spokojný. Dokázal som si, že to prejdem bez problémov. A to som dokázal...

Pre osvieženie pamäti uvádzame držiteľov titulu Super Malokarpatský diaľkoplaz (SMKD) v roku 2003, v mennom zozname. Ale aj v našom zozname môžete nájsť chybu. Veď nielen stroje sa mýlia, ale mýlia sa aj géniovia a preto sa môžete sťažovať na lampárni, ale pri stave, v akom sa nachádzajú naše lampárne, Vám to veľmi nepomôže. Je tu síce ešte možnosť podať sťažnosť na Ústavný súd, ale tam pochodíte ešte horšie ako na tej poslednej lampárni. Je to aj pochopiteľné, veď pri toľkej náročnej a "odbornej" práci, ktorú musí táto inštitúcia odvádzať, je to zákonité. Urobiť napríklad z 20 či 50 korunových poplatkov "právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť" /čl.40/ si vyžaduje ozaj veľa času, námahy a najmä fantázie, ktorá v značnej miere musí nahradiť profesionálnu odbornosť.

Napokon rozhodnutie je veľmi správne. Veď 50 korún pri dnešných cenách už nie je fakticky žiadne platidlo /s de jure si problém nerobia už ani právnici/ a preto bezplatnosť zdravotnej starostlivosti je dodržaná. To musel byť ale fiškál, ktorý na toto došiel. Takže najlepšie bude, keď na omyl upozorníte organizátorov. Keď už sme načisto zakufrovali, dovoľte mi ešte jednu otázku od veci.

Prečo v tých Zajacovych reformách sú také veľké medzery? Prečo dvadsaťkorunový zajačí poplatok neplatia za ošetrenie aj futbalisti za ošetrenie na trávniku? A neraz ich ešte aj zadarmo odvezú /resp.odnesú/ z ihriska.

To nie je suplovanie taxislužby, ako hovoríte Vy, pán Rudko - podnikateľ? Veď sa poznáme...

To už som definitívne zakufroval a ako sa dnes hovorí, je to už super v riti a preto to balím...

Vráťme sa radšej k našej štatistike Malokarpatského Superdiaľkoplaza za rok 2003. Výsledky sú v abecednom poradí.

Tento DP mal každý rok inú trasu. Organizátori z bratislavského Štartu na rok 1984 vybrali pre turistov ozaj netradičnú trasu a to z Čuňova až do bratislavskej Rače. Netradičný bol aj termín, v nedeľu. Organizátori pravidelne poskytovali na DP len jednu trasu - "päťdesiatku".

Organizátori doporučovali vtedy občerstvenia pomerne hojne, samozrejme, že za vlastné:

Kontroly pochodu organizátori vyžadovali z Rusoviec, Starého mostu, Rotundy a jedna tajná kontrola, bez ktorej sa nedoporučovalo chodiť do cieľa...

Druhú júnovú sobotu, presne 12.júna 2004, sa uskutočnil 7.ročník pivného pochodu Trnavská Trinástka. Akciu zogranizovalo "Občianske združenie Trnavská Trinástka".

Štart pochodu bol v sobotu od 9.30 do 12.00 h v Mohykán Pube na ulici Andreja Žarnova. Cieľ tak isto, v Mohykán Pube do 20.00 h. V cieli dostal každý účastník diplom o absolvovaní pochodu.

Na približne 15 kilometrov dlhej trati pochodu na účastníkov čakalo celkom trinásť zastávok, takže čo kilometer to jedna zastávka. V centre mesta, ale aj mimo neho. Zastávky boli zoradené tak, aby účastníci mali možnosť prejsť Trnavu krížom krážom. Na štart siedmeho ročníka Pivno - turistického pochodu tento rok prišlo rekordných 671 účastníkov. Bolo to o vyše 150 viac ako pred rokom. Mnohí z nich pochod absolvovali už po niekoľkýkrát. A dokonca sa našli aj takí, ktorí doteraz nevynechali ani jeden ročník.

Pivný pochod Trnavskej Trinástky nie je však určený len pre mužov. Medzi účastníkmi sme stretli aj viacero zástupkýň nežného pohlavia a dokonca aj mnoho detí. Tradičnou súčasťou pochodu sú aj rôzne ankety a súťaže. Tak napríklad sud piva, určený pre najväčšiu rodinnú partiu, tento rok vyhrali Takáčovci. Nešlo však o žiadnych mafiánov, ale trnavských pekárov. Do cieľa ich prišlo celkom 28. Druhí boli Haťapkovci, tých došlo do cieľa o jedného menej a tak získali druhú cenu, čo bolo iba 30 čapovaných pív.

Na trati bolo okrem bežných účastníkov aj veľa detí a dokonca aj tých skôr narodených. Najstaršími účastníkmi boli manželia Vaškovičoví, ktorí o dva roky oslávia sedemdesiatku. A možno práve týmto pochodom, kto vie?

Titulom najmladšia účastníčka pochodu sa môže pochváliť, pravda až keď sa naučí rozprávať, malá Veronika. Tá bude mať o dva týždne rovný jeden rok.

Okrem týchto tradičných vyhodnotení organizátori vyhodnotili aj tých najvyšších, najnižších, najľahších i najťažších.

Tak najvyšším účastníkom siedmeho ročníka bol pán Molnár s 205 cm výškou a Mária Javorková s 180 cm výškou bola najvyššou ženou. Najťažším účastníkom bol Vladimír Hadár z Čajkovského 40, ten na štart priniesol svojich 195 kg živej váhy. Samozrejme, že potom vyhral aj anketu o najväčší "pivný mozoľ". Jeho obvod brucha bol neuveriteľných 160 centimetrov.

V rámci Pivno-turistického pochodu sa uskutočnila aj akási verejná zbierka. Prostredníctvom dobrovoľného štartovného sa nám podarilo vyzberať celkom 2737,- Sk. Tieto peniaze budú venované Detskému Domovu pre deti do 3 rokov na ulici K.Mahra.

Siedmy ročník PP Trnavská Trinástka sa skončil - nech žije 8.ročník v júni 2005.

To, že na Novom Zélande sa jazdí vľavo, vo februári končí leto a Slnko je na severe, sme vedeli. No mnohé ďalšie veci nás prekvapili: malá premávka na cestách a žiadne diaľnice, nikto na verejnosti nepoužíval mobil, dobre vybavené a neponičené kempingy, vynikajúca sieť informačných kancelárií, žiadne smetiská, súhvezdia a Mesiac hore nohami...

O Novom Zélande sa píše ako o krásnej krajine a raji turistov. Naša päťčlenná skupina sa rozhodla pozrieť si to na vlastné oči. Vedeli sme, že na Nový Zéland sa nesmú dovážať potraviny, ale dotazník, ktorý sme dostali v lietadle pred pristátím v Aucklande, nám vyrazil dych: boli tam otázky typu či sme boli v lese do 15 dní pred odletom, či sme boli s nejakým zvieraťom. Pri vstupe na Nový Zéland nám colníci skontrolovali vibramky a stany (aj kolíky !!!) či sú čisté.

Do Aucklandu sme prileteli tesne pred polnocou. Informačné stredisko ešte fungovalo a ochotný pracovník nám vybavil ubytovanie na zvyšok noci. Dokonca z hotela po nás prišiel mikrobus. Ráno sme si vyzdvihli objednané auto z požičovne a vyrazili sme. Prechod na ľavú stranu bol pomerne ľahký – na križovatkách sú dobre vyznačené pruhy a premávka je v porovnaní so Slovenskom veľmi malá (aj vo veľkých mestách je menej áut ako u nás). Najnepríjemnejšie bolo zistenie, že aj ovládače okolo volantu sú prehodené – na križovatke sme často najprv pustili stierače. V Aucklande sme si pozreli prístav, parky a vyhasnutú sopku. Noc sme strávili v kempe pri mori. Úrovňou kempu sme boli nadšení (ako sme zistili, je to vybavenie vo všetkých kempoch) – teplá voda v sprche, kuchynka s varičmi, chladničkou, rýchlovarnou konvicou, hriankovač a väčšinou aj s príbormi a hrncami.

Ďalej sme pokračovali do vulkanickej oblasti okolo jazera Rotorua. Ubytovali sme sa v kempe na brehu jazera na geotermálne vyhrievanej pôde (ráno nás vyhnalo zo stanov teplo). Navštívili sme maorskú dedinu s kultúrnym programom (súčasťou uvítania je vyplazovanie jazyka a gúľanie očami) a najväčším novozélandským gejzírom, bohuziaľ jeho erupcie sme sa nedočkali. Navštívili sme aj dve vulkanické údolia s perfektne pripravenou prehliadkovou trasou. Voda v jednom pomerne veľkom jazierku má teplotu asi 90^oC. Uvideli sme mnoho bublajúcej horúcej vody a bahna, všade plno pary a slabého pachu síry. Usadené minerálne látky hrali všetkými farbami.

Naša trasa pokračovala popri jezere Taupo (nádherne čistá voda) do národného parku Tongariro. Vystúpili sme na sopku Mt. Ruapehu, jej posledná erupcia bola v r.1995. Vo vrcholovom kráteri je jazierko. Vrchol je zasnežený a na svahoch je jedno z najväčších novozélandských lyžiarskych stredísk. Na druhú deň sme prešli naprieč národným parkom po ceste Tongariro crossing. Prešli sme popod kužeľ sopky Ngauruhoe, popri Červenom kráteri a prekrásnych jazierkach (Modré a Emeraldine). Medzi sopkami bola krajina bez života – len miestami sme zahliadli suchý trs trávy, inak len samé skaly a prach a jazierka s čistou vodou. Až dolu sme vošli do pralesa.

Pri ceste do Wellingtonu sme sa nechali zlákať vyhliadkovou trasou popri rieke Whanganui. Údolie rieky je skutočne pekné, ale cesta nie je asfaltová, len prašná štrkovitá. Na jednom mieste je ako pamiatka vodný mlyn. Nikto v ňom nie je, ale je otvorené, pri exponátoch sú vysvetlivky. Namiesto pokladníka je malá krabička a oznam, že vstupné je dobrovoľné. Podobný systém sme ešte niekoľkokrát uvideli.

Wellington je hlavné mesto, ale ruch na uliciach tomu nezodpovedá. Navštevujeme národné múzeum Te Papa s veľmi peknou maorskou expozíciou (vstup zadarmo), botanickú záhradu, trochu sa poprechádzame po uliciach. Ďalší deň sme sa preplavili trajektom na Južný ostrov.

Z Pictonu vyrázame po vyhliadkovej ceste Kráľovnej Charlotty. Cesta vedie členitým pobrežím s vyhliadkami na početné zátoky. Nocujeme úplne náhodne v nudistickom kempe.

Južný ostrov je podlhovastý v severo-južnom smere, na západe sa po celej dĺžke tiahnu Južné Alpy. Západné vetry s vlhkosťou z oceánu sa na svahoch zodvihnú, ochladia a vypršia, preto je západné pobrežie najdaždivejšou časťou Nového Zélandu, pokrýva ho aj studený dažďový prales. S prvým dažďom sa stretávame pri jazere Rotoiti. Našťastie, naša cesta pokračuje po pobreží a tam nám pokračuje pekné počasie (podľa miestnej tlače je tohoročný február extrémne suchý a teplý). K pobrežiu schádzame prekrásnym údolím rieky Buller. Zastavujeme sa aj pri najdlhšom hojdacom moste na Novom Zélande, ktorý spája cestu so starými baňami.

Západné pobrežie je považované za najdaždivejšiu a najneobývanejšiu časť Nového Zélandu, ale súčasne aj veľmi peknú a hojne navštevovanú turistami. Je tu skutočne čo pozerať: postupne navštevujeme tulene pri Westporte, bizarné skalnaté útvary Pancake rocks, zlatokopecké mestečko z prelomu 19. a 20. storočia Shantytown, jedinečný ľadovec Franc Jozef Glacier, ktorý končí v dažďovom pralese. Autá stretávame skutočne len veľmi zriedkavo – stopujem čas: trvá 2 (dve) minúty pri rýchlosti 100 km/h, kým stretneme ďalšie auto.

Opúšťame západné pobrežie a cez hory prichádzame do hlavného mesta adrenalínu – Qeenstownu. Pozrieme si slávny most Kawanaru bridge, kde sa začal bungee jumping. Je tam obrovský dav, skáčuci sú zoradení v zástupe – skutočný priemysel zábavy. Najviac sa mi páčia japonskí diváci s fotoaparátmi a kamerami, ktorých privážajú celé autobusy. V Qeenstowne sú ceny primerané povesti. Doprajeme si len výlet tryskovým člnom po rieke – ale sme sklamaní, lebo do skalných úžin sme už nešli.

Prichádzame do mestečka Te Anau vo Fiordlande, kde sa začína podľa všetkých novozélandských sprievodcov najkrajší track na svete. Má 56 km, ide sa 4 dni a púšťajú naň len 40 ľudí denne (na túru vo februári sme sa museli prihlásiť a zaplatiť už začiatkom septembra). Ráno nás loď prevezie na druhý breh jazera a v daždi začíname náš pochod. Denná etapa má len 12 km a na chate sme krátko poobede. My sme sa nabalili čo najúspornejšie a jedlo len najnutnejšie – na chatách nie je možné si niečo kúpiť a každý má len to, čo si nesie na chrbte. V našej skupine sú ešte Angličania, Kanaďania, Austrálčania a domáci. Všetci vlečú velikánske batohy a na chate hneď začnú vyvárať, dokonca nesú aj velikánske papierové škatule s vínom. Postupujeme proti prúdu rieky Clinton. Po oboch stranách sa strmo týčia steny údolia, prevýšenie je asi 1000 m. Každých pár metrov je vodopád a už chápeme ako je možné, že rieka má po 10 km toľko vody ako u nás po 100 km. Popri trase sú odpočívadlá a záchody – do prírody sa nesmie odskočiť, aby sa neznečistila príroda a voda v rieke. Na prvom odpočívadle stretávame papagája kea. Najprv sme nadšení jeho prítomnosťou, za chvíľu nám žerie z ruky a o pár minút lezie do batoha. Ako sme sa dozvedeli zo sprievodcu, je to miestny drzáň, ktorý žerie všetko vrátanie šnúriek z vibrám a gumičiek stieračov. V údolí žije 18 rodín národného vtáka kiwi, bohužiaľ sme ho vo voľnej prírode neuvideli. Prvé dva dni prší, výhľady sú obmedzené. Na tretí deň prechádzame zasneženým priesmykom Mackinnon pass (najvyšší bod tracku). Počasie sa zmenilo – začína nádherné počasie. Z priesmyku vidíme obe údolia: údolie Clinton River máme za sebou a údolie Artur River pred sebou. Obdivujeme nádhernú prírodu okolo – len hory, strmé údolia a množstvo vodopádov. Odbočujeme aj k najväčšiemu vodopádu Nového Zélandu Sutherland Falls – má 3 stupne a celkovú výšku 570 m. Posledný večer ideme pozrieť svietiacich červov. Aj štvrtý deň je super počasie. Schádzame až k moru, kde nás zas loď prevezie do Milford Sound. Na vlastnej koži si vyskúšame agresivitu piesočných mušiek sandy fly. Plavíme sa typickými fjordami, obdivujeme množstvo vodopádov.

Na našej ďalšej ceste opúšťame hory a prechádzame na východné pobrežie. Pri Nuget Point navštevujeme tulene, na jednej pláži máme aj možnosť sa pomedzi ne poprechádzať. Ďalej navštevujeme biele mesto Oamaru a kamenné gule Maoreki Boulders. Celkove je východné pobrežie menej zaujímavé – je to rovina, na ktorej sú pasienky s množstvom oviec (na Novom Zélande 3,5 milióna obyvateľov chová 70 miliónov oviec), ktoré chovajú len na vlnu. Často sme videli aj jelenie farmy, mäso z nich ide na export do USA. Zvieratá sa pasú voľne, bez pastierov, len pasienky sú oplotené. Od pobrežia odbočujeme späť k Južným Alpám – láka nás národný park Mount Cook okolo najvyššieho vrchu Nového Zélandu (3740 m).

Ubytovali sme sa v mestečku Twitzel na brehu jazera. Vo vnútrozemí je horúco, takže sa osviežujeme v typicky čistej vode jazera. Ďalší deň ideme popri jazere Pukaki do údolí okolo Mount Cook, najprv z jednej strany, potom z druhej. V nádhernom počasí obdivujeme ľadovce na okolitých štítoch. Výstup na Mount Cook (3754 m) s horským vodcom trvá aj s aklimatizáciou 6 dní – ďalší dôkaz, že Novozélanďania sa nikam neponáhľajú.

Záver našej cesty patrí Christchurchu. Je to najväčšie mesto na Južnom ostrove. “Historické centrum” z konca 19. storočia nie je veľké – pár kostolov, budova bývalej univerzity, kvetinové hodiny, starobylá električka. Z obvyklých atrakcií sa vymyká antarktická expozícia v miestnom múzeu a samostatná v Antarktic centre pri letisku. Máme možnosť nielen vidieť ako žili polárni bádatelia, ale aj obliecť si výstroj, vliezť do stanu alebo sadnúť si na snežný skúter.

Letenky na spiatočnú cestu nemáme na rovnaký let, dvaja letíme skôr a traja idú ešte na dva dni do národného parku Arthur Pass. Pri lete môžeme obdivovať špičku Mt. Cook, ktorá trčí z oblakov. Spiatočná cesta bola nekonečná – let zo Sydney do Viedne trval 22 h a takmer celý bol po tme (leteli sme z východu na západ).

Na úvod niekoľko dobrých rád pre tých, čo by sa rozhodli pokoriť najvyššiu horu Španielska - Pico di Teide - ležiacu nie na materskej pevnine, ale na Kanárskych ostrovoch, konkrétne na Tenerife. Ja som sa poučil na vlastných chybách.

Tak teda:
- určite si nevybrať zájazd len na 7-8 dní, ale aspoň 14 denný.
- termín určite nie júl - august, lebo aj keď sa píše, že je to ostrov večného jara, pre výstup je zaujímavejší marec - máj... Slnko nepripeká a flóra je ďaleko zaujímavejšia.
- obetovať jeden deň prehliadke hlavného mesta Santa Cruz a na príslušnom úrade si vybaviť povolenie pre výstup.
- požičať si auto na prístup do Národného parku Caňadas, využiť možnosť parkovania. Linkový Bus totiž chodí len raz denne!!!
- na vrchole sa dobre rozhliadnuť odkiaľ fúka vietor, kde sú ložiská sírnych výparov, ktoré sú veľmi agresívne. Stačí si na takéto miesto položiť Váš ruksack či goretexovú bundu, a tieto sú navždy zničené.

Ja však ležím na Lago Martianez a obdivujem túto najväčšiu atrakciu v prístavnom meste Puerto de la Cruz. Je to nádherne vyvážený súbor bazénov, či skôr umelých jazier rôzneho tvaru a veľkostí zakomponovaných pod štíhle palmy a doplnené o umelé ostrovy, vodopády, detské atrakcie, fontány...

Priezračná morská voda je blankytne modrá, útesy sú vo farbách od bielych po sopečno - čierne. Prirodzene nechýbajú tu bufety, reštaurácie a kiosky. Za vstupné približne také, aké zaplatíte u nás v Bešeňovej, kde si niet kde ani položiť deku a v bazéne je hlava na hlave a riť vedľa rite, obdržíte lístok na prenosné lehátko s tapacírovaným matracom. Lehátko orientujete tak, aby Vám za chrbtom burácali vlny oceánu a pred Vami sa vypínal hrebeň pohoria s dominujúcim Teide, občas sa strácajúcim v nízkej oblačnosti. Nezaškodí tiež lehátko otočiť tak, aby ste v najbližšom okolí zavadili pohľadom o mladé nositeľky tangáčov hore bez. Pekné obliny krásne ladia s ostrými vrcholkami hôr.

Ale k veci. Ležím na Lago Martinez a pozorujem Teide. Načo povolenie, načo "Renta a car"? Autobus do Národného parku Caňadas del Teide odchádza ráno 9.15 h. Ideálny dovolenkový čas. Idem sa teda pobaliť.

Cesta autobusom ubieha v pohode. Opúšťame sever ostrova zahalený v oblakoch ležiacich pod nami, takže to pripomína inverziu v Tatrách. Dostávame sa do lesnatých oblastí. Zelené ihličnany lemujú cestu až po El Portillo, kde sa prirodzená scenéria výrazne zmení. Sme v sopečnom teréne. Pôvodne som chcel vystúpiť už tu, ale páliace slnko a krajina bez najmenšieho tieňa mení moje rozhodnutie. Odveziem sa až na km 40. Táto zastávka slúži najčastejšie ako východiskový bod pre vlastný výstup na vrchol. Je tu malé parkovisko a informačné tabule.

Plný očakávania začínam stúpať po širokej vozovej ceste k Montana Blanca. Krajina bez jedinej rastliny, iba bielo - béžová vrstva sopečnej pemzy. Cesta stúpa iba pomaly v dlhých oblúkoch. Nič fyzicky namáhavé. Asi po hodine šlapania, pozorovania a fotenia prichádzam k tzv.Teidským vajciam - Huevos del Teide. Sú to obrovské čierne lávové monolity. Tu sa prvýkrát stretávam so zaujímavým malým mužíkom - seniorom, akoby vystrihnutým zo starých turistických časopisov. Elegantné kraťasy, khaki košela, hrubé podkolienky, na hlave čiapka do trópov ala "Bahuro", púzdro s mapou prevesené pekne na šnúrke okolo krku, práve zaháňal smäd z feldfľašky, akú nosili voľakedy vojaci na Piave v 1.svetovej vojne. Keďže sme boli široko - ďaleko sami, chcel som nadviazať konverzáciu. Moja znalosť španielčiny však bola taká, ako jeho znalosť slovenčiny. A keďže anglicky tiež ani slovo, veľa sme toho nenarozprávali. Porozumel som tomu, že ide na Refugi Altavista a toto dokladoval aj tým, že z púzdra vybral povolenie na výstup a doklad o zaplatení nocľahu na chate. Rád by som mu ukázal moje "izvolenie", ale keďže som žiadne nemal, po vzájomnej výmene sympatií som radšej pridal do kroku.

Cesta stúpa serpentínami a slnko vytrvale páli. Prichádzam k smerovníku. V okolí sú stopy po bivakovaní. Vľavo chodník pozvoľne pokračuje na oblé horské pláne Montana Blanca, odbočka doprava ma privedie k úpätiu suťoviska, kde pokračuje strmo hore, takže pohoda končí a začína naberanie výšky. Každý chybný krok znamená dva kroky spiatočky. Asi po 1/2 hodine /tak ako píše sprievodca "Freytag a Berndt"/ prichádzam k vysokým skalnatým útvarom. Je to tzv. Angličanov oddych. Pri troche snahy sa tu dá ukryť v malom tieni, takže ho využívam ako Slovákov oddych a okrem doplnenia tekutín sa prinútim aj k nejakému fotografovaniu.

Stúpanie znovu už nie je také strmé, ale chodník vedie nepríjemnou kručinkou. Tento ker, ktorý z jara, keď kvitne, vytvára farebné koberce z kvetov, je teraz v neskorom lete vyschnutý a nepríjemne pichá do nôh. Prichádzam k ďalším rozbrázdeným skalnatým blokom. Podľa sprievodcu je to tentokrát Nemcov oddych, teda nič pre mňa. Ignorujúc ho šlapem ďalej. Keď už ma teplota začína zmáhať, objaví sa na žulovej planinke chata - Refugio Altavista. Je vo výške 3260 m n.m. Skupina turistov práve začína schádzať. Stretnutie využívame na krátky informačný rozhovor a vzájomné foto.

Na chate je príjemný chládok, úplná pohoda. Odkaz pripevnený na dverách oznamuje, že voda v bandaskách pri vchode je pitná a chatár sa vráti, len čo prinesie z horskej stanice lanovky nejaký proviant. Natiahnem sa na obstarožnej sedačke, ale zo snívania ma preberie príchod malého mužíčka a tak pokračuje náš ručný dialóg ďalej. Keď neskôr príde mladý bradatý chatár, malý mužík mu povie niečo o mojich starostiach. S chatárom si však rýchlo porozumieme a tak o chvíľu mám lístok aj na prespanie v najkonfortnejšej izbe a k tomu radu, že ráno treba vyraziť čím skôr a pridať sa k niektorej skupinke s vodcom.

Slnko je stále vysoko, idem sa teda pozrieť, čo ma ráno čaká. Motám sa medzi bizardnými čiernymi lávovými útvarmi a konštatujem, že túto časť cesty by som v tme iba s čelovkou na hlave absolvoval sám iba veľmi pomaly a ťažko. Vtom niekoľko metrov od nezreteľného chodníka počujem volanie KUVA,KUVA...

Žeby naši stredoslováci? Ale to už sa spoza lávových kopčekov vynorí usmiata tvár malého mužíka. Pozýva ma ku vchodu do ľadovej jaskyne - Cueva del Hielo. Zostúpiť sa dá po kovovom rebríku a je to fakt akási oáza večného ľadu. Spoločne sa vraciame na chatu, aby sme stihli nádherné divadlo, keď v zapadajúcom slnku pyramídový tieň Teide sa predlžuje, aby sa nakoniec vrcholom dotkol vzdialeného horizontu.

Chatár otvára jedáleň a ja zisťujem, že toho sprievodcu som nečítal príliš dôkladne. Príprava teplých nápojov a jedál, ktoré guide - book sľuboval je síce možná, lebo variče sú k dispozícii, ale zohrievať či variť sa dá iba to, čo si turista prinesie a ja mám 100 g pečeňovú paštétu a dvojo tatraniek, nuž a z toho ťažko dačo navaríte.

To už na chatu dorazili väčšie skupinky Francúzov a Španielov. V jedálni je zrazu veselo. Keď šarmantná Japonka pripravuje tretí chod obložených chlebíkov a vôkol rozvoniavajú rôzne špeciality, nevydržím a so stekajúcimi slinami a škŕkajúcim žalúdkom vyjdem pred chatu a tam v chladnom šere hltavo zožeriem svoju 100 gramovú konzervu s dvoma tenkými chlebíkmi. Keď sa po tomto výkone vrátim na chatu, fúzatý Francúz otvára ďalšiu fľašu červeného Merlotu, zaleziem do izby, skontrolujem zásoby vody, čelovku a čakám na blahodárny spánok.

Čo písali naši turisti pred dvadsiatimi rokmi...
Geografický stred Slovenska

Slovensko, krajina malá, ale darmi prírody štedro obdarená. Krásy Slovenska si už od pradávna všimli ľudia, ktorí chodili a chodia po krajine s otvorenými očami. Neboli to ľudia skúpi o svoje poznatky a preto vymysleli turistické značky, ktoré by previedli aj ďalších po tom ktorom kraji a ponúkli viacerým tú pastvu pre oči. Mnohé z týchto značiek sa stretávajú, križujú a tým vzniká akési centrum tej - ktorej oblasti.

Aj my Slováci sa môžeme hrdiť so Stredoslovenským krajom, v ktorého strede sa nachádza tzv. geografický stred Slovenska.

Je to kraj skutočne pekný, oku lahodiaci. V okrese Banská Bystrica sa nachádza staré banícke mestečko Ľubietová, nad ktorým prečnievajú rozsiahle stráne a pekný hrebeň pohoria Ľubietovského Vepra. Toto pohorie má dve veľmi znateľné skalnaté hrany a to Vepor vysoký 1277 m n.m. a severnejšie položený Hrb 1255 m n.m.

A tento Hrb, vlastne jeho kóta, tvorí akési centrum alebo geografický stred Slovenska. Je tam vrcholová kniha s týmto označením, ktorú tam inštalovali trnavskí turisti.

Nuž preto, že oni majú to šťastie, že vlastníkom chaty pod Hrbom je trnavský podnik Skloplast Trnava. Telovýchovná jednota Skloplastu a odbor turistiky v tomto podniku pod vedením Karola Stachoviča, Michala Antala a Augustína Zvolenského, spolu s ďalšími agilnými členmi OT tu vykonáva rozsiahlu turistickú činnosť počas celého roka. Dôkazom čoho je už 8.ročník hrebeňovky Hrb - Vepor - Poľana - Kyslinky - Jasenová - Tri vody - Hrb.

Táto hrebeňovka sa robí formou otvorenej turistickej akcie pre členov OT a zamestnancov n.p. Skloplast, ako aj pre členov družobných trnavských odborov turistiky.

Akciu si už povšimli aj domorodci z Ľubietovej a tiež sa na nej zúčastnili, samozrejme budú vítaní aj v budúcnosti. Akciu robíme každý rok v posledný augustový týždeň, pri príležitosti pamätných dní SNP. Chata pod Hrbom je toho času úplne vynovená a je v prevádzke po celý rok a dôležité je aj to, že je prístupná turistickej verejnosti. O srdečné privítanie sa postará chatár Jozef Sedlák, ktorý tam chatárčí od mája roku 1983 aj so svojou rodinou. Je tu možnosť občerstvenia a stravy. Chata ma kapacitu 50 postelí. Možnosť ubytovania je aj pre turistickú verejnosť, pokiaľ nie je obsadená rekreantami zo Skloplastu, vtedy je k dispozícii celá kapacita chaty. Ceny stravy a ubytovania su prístupné bez prirážok. Na chate je mapa pohoria Ľubietovský Vepor a Poľana, ktorá určite každému turistovi poslúži, nakoľko už niekoľko rokov táto chýba vo výstroji turistov. No a chatár poslúži vrcholovým razítkom "HRB - geografický stred Slovenska", k potrebám výkonnostnej turistiky. Rozsiahly, takmer kruhový výhľad z Hrbu iste každého návštevníka poteší a utvrdí, že Hrb je geografický stred Slovenska.

Záverom len toľko, prijmite pozvanie do tejto oblasti Slovenského Rudohoria na chatu n.p.Skloplast Trnava pod Hrbom, ktorej prívlastok "turistická" naďalej zostáva.

Prechody sú naplánavané a budú sa uskutočňovať každý rok v inom pohorí, resp. inej časti pohoria, vždy v prvý júlový víkend /sobota, nedeľa/. Ak však 5.júl /ktorý je štátny sviatok/ pripadne na piatok alebo pondelok, bude turistická cesta trojdňová. Nocľahy budú vždy zaisťované na horskej chate, ktorá je v dosahu plánovanej trasy /nocovanie na horských chatách má svoju romantiku/.

Plán týchto prechodov máme naplánovaný až do roku 2033. Avšak presné trasy a termíny sú naplánované len do roku 2021. Pokiaľ má niekto záujem o niektorý z týchto termínov, nech sa skontaktuje so mnou, adresa je na konci článku.

1.ročník: 3.- 5. 7.2004 /sobota, nedeľa, pondelok/

Prechod centrálnou časťou hrebeňa Nízkych Tatier

1.deň: Trnava - Dubová /vlak/, Dubová - Jasenie - Jasenianska dolina - chata v sedle Ďurková /ubytovanie/

2.deň: sedlo Ďurková - Chabenec - Kotliská - Poľana - Dereše - Chopok - Ďumbier - Štefánikova chata /ubytovanie/

3.deň: Štefánikova chata - Svätojánska dolina - Liptovský Ján, Liptovský Ján - Liptovský Mikuláš - Trnava (autobus, vlak/.

2.ročník: 2.- 3.7.2005 /sobota, nedeľa/

Prechod východnou časťou hrebeňa Nízkych Tatier

1.deň: Trnava - Telgárt /vlak, Telgárt - Kráľova hoľa - sedlo Andrejcová /turistická ubytovňa - ubytovanie/

2.deň: sedlo Andrejcová - Veľká Vápenica - Veľký bok - Malužiná - Kráľova Lehota, Kráľova Lehota - Trnava /autobus, vlak/

3.ročník 1.- 2.7.2006 /sobota, nedeľa/

Prechod Poľanou a Veporskými vrchmi

1.deň: Trnava - Detva /vlak, autobus/, Detva - Poľana - Ľubietovský Vepor - Hrb - chata na Hrbe /ubytovanie/

2.deň: chata na Hrbe - dolina Čelno /vodopády/ - Lopej, Lopej - Trnava /vlak/

4.ročník: 7.- 8.7.2007 /sobota, nedeľa/

Prechod Veporskými vrchmi

1.deň: Trnava - Heľpa /vlak/, Heľpa - Fabova hoľa - sedlo Zbojská - chata Zbojská /ubytovanie/

2.deň: Chata Zbojská - Klenovský Vepor - Dobročský prales - Čierny Balog, Čierny Balog - Trnava /autobus, vlak/

5.ročník: 5.- 6.7.2008 /sobota, nedeľa/

Prechod Martinskými hoľami

1.deň: Trnava - Strečno /vlak/, Strečno - Minčol - Krížava. Chata na Martinských holiach /ubytovanie/

2.deň: Martinské hole - Veľká lúka - Veterné - Kunerádsky zámok - Rajecké Teplice, Rajecké Teplice - Žilina - Trnava /autobus, vlak/

6.ročník: 4.- 5.7.2009 /sobota, nedeľa/

Prechod Chočom, Kubínskou hoľou a Veľkým Rozsutcom

1.deň: Trnava - Ružomberok /vlak/, Ružomberok - hrad Likava - Choč - Dolný Kubín - chata na Kubínskej holi /ubytovanie/

2.deň: Chata na Kubínskej holi - Zázrivá - Veľký Rozsutec - Kraľovany, Kraľovany - Trnava /vlak/

7.ročník: 3.- 5.7.2010 /sobota, nedeľa, pondelok/

Prechod hrebeňom Malej Fatry

1.deň: Trnava - Šútovo /vlak/, Šútovo - Šútovský vodopád - Mojžišove pramene - Chata pod Chlebom /ubytovanie/

2.deň: Chata pod Chlebom - Veľký Fatranský Kriváň - Malý Fatranský Kriváň - Suchý - Chata pod Suchým /ubytovanie/

3.deň: Chata pod Suchým - Starý hrad - Strečno, Strečno - Trnava /vlak/

8.ročník: 2.- 3.7.2011 /sobota, nedeľa/

Prechod hrebeňom Veľkej Fatry

1.deň: Trnava - Krpeľany /vlak/, Krpeľany - Kľak - Borišov - chata pod Borišovom /ubytovanie/

2.deň: chata pod Borišovom - Necpalská dolina - Necpaly, Necpaly - Martin - Trnava /autobus, vlak/

9.ročník: 7.- 8.7.2012 /sobota, nedeľa/

Prechod hrebeňom Veľkej Fatry

1.deň: Trnava - Martin - Blatnica /vlak, autobus/, Blatnica - Blatnická dolina - Kráľova studňa /ubytovanie/

2.deň: Kráľova studňa - Krížna - Ostredok - Krížna - Majerova skala -Staré hory, Staré hory - Banská Bystrica - Trnava /autobus, vlak/

10.ročník: 5.- 7.7.2013 /piatok, sobota, nedeľa/

Prechod Vysokými Tatrami

1.deň: Trnava - Starý Smokovec /vlak/, Starý Smokovec - Hrebienok - Veľká studená dolina - Zbojnícka chata /ubytovanie/

2.deň: Zbojnícka chata - sedlo Prielom - Poľský hrebeň - Východná Vysoká - Velické pleso - Batizovské pleso - Ostrva - Popradské pleso /ubytovanie/

3.deň: Popradské pleso - Symbolický cintorín - Štrbské pleso - Solisko - Štrbské pleso - Štrba, Štrba - Trnava /vlak/

11.ročník: 5.- 6.7.2014 /sobota, nedeľa/

Prechod hrebeňom Javorníkov

1.deň: Trnava - Bytča - sedlo Melocik /vlak, autobus/, sedlo Melocik - Kasárna - Veľký Javorník - Malý Javorník - chata Kohútka /ubytovanie/

2.deň: Chata Kohútka - Papajské sedlo - Makyta - Lysá pod Makytou, Lysá pod Makytou - Púchov - Trnava /vlak/

12.ročník: 4.- 5.7.2015 /sobota, nedeľa/

Prechod Kremnickými vrchmi

1.deň: Trnava - Zvolen - Kováčová /vlak, autobus/, Kováčová - Zlatá studňa - Skalka /ubytovanie/

2.deň: Skalka - Vyhnátová - Flochová - Turčianske Teplice, Turčianske Teplice - Trnava /vlak/

13.ročník: 2.- 3.7.2016 /sobota, nedeľa/

Prechod Súľovskými skalami

1.deň: Trnava - Kotešová /vlak/, Kotešová - Hlboké nad Váhom - Hlbocký vodopád - sedlo Roháč - Brada - sedlo pod Bradou - Súľovský hrad - Súľov /ubytovanie/

2.deň: Súľov - dolina Čierneho potoka - Vrchteplá - Záskalie - Manínska tiesňava - Veľký Manín - Považská Bystrica, Považská Bystrica - Trnava /vlak/

14.ročník: 1.- 2.7.2017 /sobota, nedeľa/

Prechod Pohronským Inovcom

1.deň: Trnava - Nová Baňa /vlak/, Nová Baňa - Starohutský vodopád - Veľký Inovec /ubytovanie/

2.deň: Veľký Inovec - Benát - Zlaté Moravce, Zlaté Moravce - Trnava /autobus, vlak/

15.ročník: 7.- 8.8.2018 /sobota, nedeľa/

Prechod pohorím Vtáčnik

1.deň: Trnava - Žarnovica - Ostrý Grúň /vlak, autobus/, Ostrý Grúň - Kľak - Vtáčnik - Biely Kameň - Veľký Grič - Handlová - Remata /ubytovanie/

2.deň: Remata - Bralova skala - Vyšehrad - Nitrianske Pravno, Nitrianske Pravno - Prievidza - Trnava /autobus, vlak/

16.ročník: 5.- 7.7.2019 /piatok, sobota, nedeľa/

Prechod Belianskymi a Vysokými Tatrami

1.deň: Trnava - Tatranská Lomnica - Ždiar /vlak, autobus/, Ždiar - Monkova dolina - Široké sedlo - Kopské sedlo - Veľké Biele pleso - Zelené pleso /ubytovanie v chate na "Brnčalke"/

2.deň: Zelené pleso - Veľká Svišťovka - Skalnaté pleso - Zamkovského chata - Téryho chata /ubytovanie/

3.deň: Téryho chata - Priečne sedlo - Zbojnícka chata - Veľká studená dolina - Hrebienok - Starý Smokovec, Starý Smokovec - Trnava /vlak/

17.ročník: 4.- 5.7.2020 /sobota, nedeľa/

Prechod Považským Inovcom

1.deň: Trnava - Trenčín /vlak/, Trenčín - Mníchova Lehota - Inovec - Panská Javorina - Bezovec /ubytovanie/

2.deň: Bezovec - Marhát - Krahulčie vrchy - Havran - Piešťany, Piešťany - Trnava /vlak/

18.ročník: 3.- 5.7.2021 /sobota, nedeľa, pondelok/

Prechod Roháčmi

1.deň: Trnava - Liptovský Mikuláš - Žiar /vlak, autobus/, Žiar - Žiarska dolina - Žiarska chata /ubytovanie/

2.deň: Žiarska chata - hrebeň Roháčov - chata Zverovka.

3.deň: Chata Zverovka - Zuberec, Zuberec, Podbieľ, Kraľovany - Trnava /autobus, vlak/

Turistické trasy po 18.ročníku budú dodatočne dopracované, to bude záležať od aktuálnej situácie napríklad od existencie horských chát, resp. nových súkromných ohrád, či vlakovej a autobusovej dopravy. V neskorších ročníkoch budú tiež navštívené lokality, ktoré sa v prvých 18.ročníkoch nevyskytli, napr.Kysucké Beskydy, Strážovské vrchy, Štiavnické vrchy, Biele Karpaty a niektoré trasy zase môžu byť i zopakované z dôvodu ich aktraktivity, napr. Vysoké a Nízke Tatry, Malá i Veľká Fatra.

Kto by mal záujem o tieto naše akcie, môže sa obrátiť na KST TAZ Trnava a gestorom celej akcie je:

8.8.2004 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 19.ročník
(nedeľa) KST - KDT Doľany

14.8.2004 DEŇ S BICYKLOM - Poznajme okres Dunajská Streda 13.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

28.8.2004 SENICKÁ MAŠÍROVKA (IVV) a Partizánska vatra 22.ročník
(sobota) KST Senica

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.