MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

T-100 2005 v mojich spomienkach,
alebo trochu dlhšia rýmovačka, že nebola to veru hračka

V júli 2005 oslavujú Javorský, Kelemen, Parcer, Minárik, Nádaský, Suran a jubiluje ešte zopár ďalších. Slovo dostal - PAVOL NÁDASKÝ - oslavuje guľatú 50-ku.

Pavol Nádaský: - Peter, dobre vieš, ja si na darčeky nepotrpím, zabúdam ich dávať vlastnej manželke, čo mi neustále pripomína. Ale akýkoľvek darček ma však poteší, ako napríklad ten minuloročný bicykel v hodnote 15000 Sk, ktorý aj teraz hojne používam. Ale skalný cykloturista zo mňa nebude...

2.MKD: - Paľo, keby som Ťa mal predstaviť ako športovca, tak okrem turistiky si hrával a vraj veľmi dobre, hokej. Ako to s Tebou vlastne ako so športovcom je? Máš ešte aj iné koníčky ako tieto dva? Napríklad zápalkové škatuľky, záhrada, mariáš či frajerka? Inak, všetky sú dobré...!!!

Pavol Nádaský: - Ako športovec som bol úplne všestranný, v mladšom veku som vyskúšal takmer všetko, od futbalu, atletiky, vzpierania až po gymnastiku. Dokonca na vojne v Liptovskom Mikuláši som sa okrem turistiky venoval aj lyžovaniu a karate. S hokejom som začal až neskôr, keď som sa presťahoval do Trnavy a asi 20 rokov som hral podnikovú ligu za EBO. V súčasnosti si cez zimné obdobie raz za týždeň ešte zahrám.

3.MKD: - Kedy a kde si sa začal venovať turistike? A ešte ako, s kým a prečo?

Pavol Nádaský: - K turistike mňa, ako aj ostatných mojich kamarátov zlákala, ako ináč, láska k prírode, ktorú sme už ako deti objavovali po Špačinských chotároch a dokonca raz sme sa objavili pri našich potulkách až niekde pri Váhu za Šulekovom, čo bola vtedy naša najdlhšia túra. V Špačinciach začal s tou normálnou turistikou ako prvý Milan Nádaský, ktorý k nám aj doniesol zvesť o Trnavskej stovke. Provokoval nás, že my by sme to neboli schopní urobiť /tú T-100/. Tak sme mu chceli dokázať, že to dokážeme a začali sme pomaly trénovať na kratších pochodoch a už o rok to niektorí z nás vyskúšali na T-100. Zapáčilo sa nám to a odvtedy sme začali na turistiku chodiť pravidelne.

Milan Nádaský, o ktorom som vyššie spomenul bol na začiatku motorom turistiky v Špačinciach. Jeho zásluhou už v roku 1977 bol založený v Špačinciach turistický oddiel. Títo turisti sa venovali aj značkárskej činnosti. Počet členov oddielu v roku 1983 dosiahol vyše 20 členov. V tom roku sme sa z nášho oddielu až siedmi zúčastnili na najnáročnejšej a zároveň najpopulárnejšej akcii v Trnavskom okrese: T-100. A odvtedy február 1983, vediem turistický klub ja.

Pavol Nádaský: - Pamätám a veľmi dobre. Sezónu sme začínali vždy v Hodoníne a všetky tie jarné pochody boli pre nás vlastne predprípravou na Trnavskú stovku. Boli to pochody: v Hodoníne Moravsko - Slovenským pomezím, u nás Severnou časťou Malých Karpát, Pozemnácka 50-ka, Stavbárska 50-ka, potom nasledovala T-100 a ďalšie DP. Sezónu sme zakončili v novembri v Přerove na DP Za posledním puchýřem. Deväťdesiate roky dvadsiateho storočia boli najplodnejšie v histórii nášho klubu.

Pavol Nádaský: - Nemôžem povedať, že manželka je tým nadšená, to nie, ale za tie roky si už zvykla a nakoniec je aj rada, keď sa vrátim v sobotu večer domov zdravý a po svojich. Dokonca sa mi ju už podarilo aj vytiahnuť na turistiku, ako napríklad vlani do Dolian.

6.MKD: - Ako to pokračovalo ďalej k Tvojim dnešným dobrýn stovkárskym výkonom?

Pavol Nádaský: - Keďže ja na tú turistiku v dnešnej dobe môžem chodiť tak raz za nesiac, nakoľko mám kopec iných povinností, tak nemám nikdy takú kondíciu, ako tí ozaj previdelní turisti. Preto si aj sily musím vždy rozvrhnúť podľa momentálnej kondície a hlavne počasia /viď tohtoročná stovka/. Našťastie mám dlhoročné skúsenosti.

7.MKD: - Naozaj môžem to potvrdiť, v tomto 32.ročníku, keď do cieľa prišiel len každý piaty účastník, si bol ten, ktorý tam "bez problémov" prišiel. Čo si mal lepší "pohon" ako tí ostatní?.

Pavol Nádaský: - Tento ročník T-100 patril naozaj k tým ťažším, ale prežil som aj ten 19-ty, keď nám pršalo ešte viac. Búrka, s veľkým B, ma zastihla na Rosničkovej lúke a potom dvadsať kilometrov som šľapal v intenzívnom daždi až na Bukovú. To nebolo až také zlé, lebo okrem chodidiel som nepremokol. Horšia však, ako obvykle v daždi, býva cesta na Dobrú Vodu cez Mihalinovú. Do Brezovej som prišiel trochu skôr ako v iné roky, nakoľko vedúca v reštaurácii na Dobrej Vode práve predo mnou skasírovala a ja som musel sa napiť obyčajnej vody a tak som si vymenil iba ponožky. Takže ten "zázračný pohon" sa volá dobrá voda z Dobrej Vody z vodovodu.

8.MKD: - Okrem iného si jedným z hlavných organizátorov tretej stovky organizovanej v Malých Karpatoch. Ako si sa k tomu dostal? Veď nie je zvykom, aby dedinská organizácia organizovala takúto náročnú akciu?

Pavol Nádaský: - Nápad organizovať takúto akciu vznikol v hlavách J.Adamoviča, M.Suchoňa, J.Nádaského, a V.Kubiša po vzore Trnavskej stovky. Čo my sme horší? Od roku 1993 má náš klub právnu subjektivitu a peniaze na činnosť zháňame kde sa dá. Podnikatelia, obec, Poľnohospodárske družstvo, či organizáciou Contry bálu a atď, atď.... Sám dobre vieš, že na turististické akcie nikdy moc peňazí nebolo a dnes je to ešte horšie.

Pavol Nádaský: - Takže naša stovka sa volá Špačinskí Pekní Chlapci, skratka, ktorá sa zažila - ŠPCH. Zaujímavé na tejto akcie je to, že prvá polovica pochodu ide cez Biele Karpaty a jej najvyšší vrchol Veľkú Javorinu a je veľmi pekná, avšak druhá sa ide po hradskej a lezie každému na nervy. Ale to patrí k tomu, každá druhá polovica stovky ide už na nervy...

10.MKD: - Dokedy ešte si ju trúfate ako ŠPCH organizovať? Dobre viem z vlastnej skúsenosti, že organizácia takejto akcie stojí nemálo úsilia, peňazí a nervov. Veď na dedine sa robia radšej hasičské prebory ako turistika. Česť výnimkám...

Pavol Nádaský: - Máš pravdu, chceli sme to ukončiť už vlani, ale po naliehaní Mira Lietavca, to urobíme ešte tento rok a potom sa uvidí. Musím však skonštatovať, že okrem mňa a Mira /aj ten už má zdravotné problémy/ s aktívnou turistikou všetci bývalí organizátori ŠPCH už z rôznych dôvodov skončili.

11.MKD: - Si narodený tak ako ja v znamení RAKA, nemá to na Teba zlý vplyv? Veď sa hovorí, raci sú "spiatočníci" a radšej stoja bokom alebo sa uhnú...

Pavol Nádaský: - Znamenia Raka na mňa nemá zlý vplyv, aspoň to na sebe nebadám, možno moja povaha na druhých áno. Možno aj na tejto funkcii vedúceho by sa žiadal priebojnejší typ. Ale s tým nič nenarobím.

12.MKD: - Ktorá z akcií poriadaných v Malých Karpatoch sa Tebe osobne páči a prečo?

Pavol Nádaský: - Páčia sa mi skoro všetky, ktoré sú v tomto teritóriu organizované, ale mohol by som vyzvihnúť Zimný prechod Čiernou skalou, Veterlín, Vianočný pochod a samozrejmé tie dedinské ako sú Častovská 50-ka, Lopašovská a Dolanská. Každá z nich má niečo do seba. Hlavne na týchto je vidieť, že turistika neumiera...

Pavol Nádaský: - Myslím si, že nikomu sa nepáčia a ani sa nemôžu páčiť akcie, ktoré sú vedené po pevných cestách a mimo prameňov, aj tých pivových. Veď "tekutiny" a lesná cesta patria k sebe, no nie? Okrem tých klasických pochodov sa mi páčia aj pochody na netradičné miesta ako "Prvomájový", "Dovolenkový" a raz do roka je dobrý aj orientačný ako je "Botocross".

14.MKD: - Evidencia pochodov, nachodené km, Malokarpatský diaľkoplaz a podobné hodnotenia?

Pavol Nádaský: - Nachodené kilometre si už neevidujem, ale väčšinu diplomov mám odložených a zrovna kvôli Tebe som sa do nich včera musel pozrieť, aby som si osviežil pamäť a mohol niečo napísať. Superdiaľkoplaza zatiaľ nemám, lebo mne jedna stovka do roka stačí až, až... /šetrím si kĺby aj na starobu/.

Pavol Nádaský: - Raz, keď budem na voľnej nohe /t.j. ak odstavia V-1 a dajú nám veľké odstupné/, tak by som sa chcel pozrieť do zahraničia, do vyšších hôr ako sú tie "naše", ale zas nie príliš vysoko, aby som nedopadol ako Ľubo Stacho, s ktorým som sa dobre poznal, ale z hokeja a nie z turistiky.

16.MKD: - Teraz niečo aktuálnejšie. Kam pôjdeš na tohotoročnú dovolenku?

Pavol Nádaský: - Ako našinec, asi doma. Mal som tohto roku nejaké mimoriadne výdaje a ešte ma ďalšie čakajú s týmto jubileom a keďže nie sme milionári, tak aj doma je pekne...

Ďakujem Ti za rozhovor a prajem za všetkých turistov, zdravia, kilometrov a peňazí.

Bola stovka, bola a ešte k tomu 32. trnavská...
Letná búrka zlikvidovala nádeje diaľkoplazov

Je až na počudovanie, že rekordy padajú stále a naďalej. V tomto však to bol ten náš rekord skôr negatívny. Veď si predstavte, že z celkovo na trati 202 účastníkov do cieľa prišlo len chabých 41. To boli tí stovkári z Bratislavy a ďalších desať, ktorí boli na kratšej trase, a to zo Smoleníc cez Bukovú do Brezovej. A to sme mali zabezpečený vláčik motoráčik z Brezovej.

A z desiatich cyklo turistov, ktorí boli na štarte, dokonca cieľ nevidel ani jeden jediný!!! Dvaja najlepší cyklisti to zabalili a zbehli do Hradišťa. Ostatní už oveľa skôr.

Takže v tomto roku sa sútaž Malokarpatský diaľkoplaz začala poslabšie. Je pravdou, že tá búrka, na ktorú nebola väčšina turistov pripravená, ovplyvnila celú druhú časť stokilometrového pochodu. Väčšinu turistov zachytila táto "letná" búrka v masíve Vápennej. Keď potom prišli do reštaurácie na Bukovej, kde bolo teplúčko, bolo tu dostatok gulášu, držkovej a pitia, tak nikomu sa veľmi už ďalej ani nechcelo. Veď ich čakala ešte smutne známa blatová "Mihalinová".

Všetky tieto nástrahy hravo zvládol a tohto roku bol určite suverén, Vlado Švancár z Trenčína. Tohoto ročný 50-nik prišiel do cieľa v Brezovej s predstihom pred druhým Slávom Gleskom o viac ako dve hodiny. Ako sa nám priznal, za približne dva týždne odchádza z výpravou do Nepálu, kde si dali úlohu zvládnuť tentokrát Anapurnu. Vlado nie je na našej stovke žiaden nováčik, prešiel ju už viackrát. Aj pred tým výstupom na Mount Everest. A nielen on, ale aj napríklad Vlado Plulík z Piešťan "známy" z ešte známejšej výpravy na Mount Everest a tohotoročnej výpravy na Čo - oju, kde zahynul trnavský horolezec Ľubo Stacho. Pre každého z nich je Trnavská stovka - konečná fyzická skúška, pred špičkovým výkonom.

Pre mňa osobne však bol najväčším hrdinom, aj keď v tomto roku neprišiel do cieľa, Peter Lecký /1978/ úplne slepý turista z Kálnej nad Hronom spolu so svojím "vodičon" Mišom Jakubcom z Dubovej. Obidvaja boli na našej stovke už niekoľkokrát.

Tento rok uverejňujeme len turistov, ktorí prišli do cieľa v Brezovej z Bratislavy, nakoľko ich bolo tak málo, a to presne v časovom poradí ako prichádzali do cieľa:

1.Švancár Vladimír	1955	Mníchova Lehota	o 20.00 h
2.Glesk Slávo	1974	Bratislava	21.00
3.Cíferský Miro	1974	Trnava	23.15
4.Pristach Ján	1970	Bánovce nad Bebravou	23.15
5.Sasák Jaromír	1951	Osuské	23.35
6.Vanek Viliam	1965	Myjava	23.35
7.Hanzlúvka Milan	1951	Brezová p/Bradlom	23.45
8.Majdán Miroslav	1959	Bratislava	23.50
9.Nižnan Ivan	1941	Bratislava	00.25
10.Divko Miroslav	1974	Tomášov	01.05
11.Vyšvaderová Adriana	1978	Tomášov	01.05
12.Cintulová Svatoslava	1981	927 05	02.45
13.Okruhlica Ľubo	1952	Šamorín	02.45
14.Suran Július	1940	Tlmače	02.45
15.Machovič Radovan	1985	Piešťany	02.45
16.Páchnik Ctibor	1953	Šúrovce	02.55
17.Lumtzer Kvetoslav	1938	Poprad	02.55
18.Hanuš Jaroslav	1932	Nitra	02.55
19.Kužma Oto	1973	Bratislava	02.55
20.Svrček Vladimír	1932	Bratislava	03.05
21.Nádaský Pavel	1955	Trnava	03.05
22.Lietavec Miroslav	1960	Špačince	03.10
23.Čapoš Peter	1956	Piešťany	03.10
24.Hrdlička Peter	1979	Bratislava	03.15
25.Rím Ondrej	1930	Bratislava	03.15
26.Krno Svetozár	1955	Bratislava	03.20
27.Griflík Marcel	1972	Trnava	03.20
28.Spielbock Tomáš	1980	Bratislava	03.20
29.Čapka Ján	1980	Bratislava	03.20
30.Sládeček Štefan	1953	Bratislava	04.15
31.Hrušková Veronika	1963	Bernolákovo	04.15
32.Vrška Milan	1962	Trnava	04.20
33.Izakovič Tomáš	1975	Trnava	04.20
34.Dusík Andrej	1974	Trnava	04.20
35.Šulek Karol	1950	Trnava	04.35
36.Obdržálková Jana	1949	Bratislava	05.20
37.Korčok Attila	1941	Bratislava	05.20
38.Groman Peter	1959	Trnava	05.25
39.Šoula Pavol	1954	Bratislava	05.55
40.Javorský Vladimír	1947	Bratislava	06.30
41.Jančík Ondrej	1942	Trnava	06.30

Len pre zaujímavosť aj desiatku tých "kratších" turistov, ktorí to prešli zo Smoleníc cez Bukovú, Dobrú Vodu do Brezovej:

1.Parcer Ján	1923	Prievidza	03.00
2.Hoblíková Erika		Smolenice	05.35
3.Hruška Peter		Bernolákovo	05.35
4.Jakubčíková Gabriela		Smolenice	05.35
5.Husárová Zlatka		Trnava	05.35
6.Mesároš Ivan		Trnava	05.35
7.Husár Juraj		Trnava	05.35
8.Čelko Adam		Trnava	05.35
9.Horucka Marek		Trnava	05.35
10.Obdržálek Peter		Bratislava	05.55

Celkovo najstarším účastníkom bol, ako obvykle, aj keď tento rok iba na kratšej trase, Ján Parcer z Prievidze - ročník 1923.

Najstarší účastník, ktorý zvládol celú stovku, bol Ondrej Rím z Bratislavy, ročník 1930.

Najmladší, ktorý zvládol kompletnú stovku, bol náš kamarát z Piešťan, Radovan Machovič, ročník 1985.

Najmladší turista na štarte v Bratislave a ktorý skončil na Bukovej, bol Ján Haršány, nar.27.8.1989 z Trnavy /HK SKOBA Trnava/.

Ako raritu uvádzam aj účasť 10 cykloturistov, z ktorých ani jeden neprišiel do cieľa v Brezovej !!!

Vlastne nie, smutné je to, že naši kamaráti z HO, ktorí nám pomáhali roky s jednou jedinou kontrolou a vždy sa chválili, akí sú oni organizátori T-100, tento rok sklamali a na poslednú chvíľu túto jedinú pomoc ich vedúci Jano Trubač zrušil. Ešte šťastie, a za ňu patrí veľká vďaka, že nám vypomohol Miro Lietavec zo Špačiniec.

Vyhodnotenie akcie "TRNAVSKÁ STOVKA"
v rámci plnenia priority NPPZ dňa 4.6.2005

Súčasné obdobie je charakterizované viacerými tendenciami a úlohami spojenými s riešením otázok starostlivosti o zdravie populácie. Zvýšené úsilie je zacielené na posúdenie miesta pohybovej aktivity v režime človeka a na hľadanie východísk na ovplyvnenie zdravia prostredníctvom vhodnej pohybovej aktivity. Zvyšovanie pohybovej aktivity je spojené s poznatkami o kladnom vplyve niektorých činností na podporu zdravia, na stabilizovanie zdravotných porúch, či regeneráciu.

S cieľom získať poznatky o úrovni zaťaženia v praxi turistickej činnosti so zreteľom na adaptačné zmeny v organizme sme monitorovali v skupine šesťdesiatich turistov rôznych vekových kategórií v rámci primárnej prevencie hodnoty krvného tlaku /TK/ a celkového cholesterolu. Išlo o akciu pripravenú Klubom slovenských turistov "TRNAVSKÁ STOVKA" absolvovanie pochodu 100 km Bratislava – Brezová pod Bradlom. Okrem toho sme získali údaje, ktoré kompletizujú pohľad na príčiny využívania voľného času pohybovou aktivitou u týchto účastníkov.

Z účastníkov tohto turistického podujatia sme merali uvedené parametre u 60 dobrovoľníkov.

Na základe našich výsledkov môžeme predpokladať, že v skupine turistov sa intenzívny aeróbny tréning významne podieľa na udržiavaní:

Sedel som s Celom v jeden tohoto ročný chladný júnový večer na pive a kecali sme o všetkom možnom i nemožnom a ani neviem ako sme sa k tomu dostali, začali ma podpichovať, aby som napísal nejaký ten článoček, spomienku, o mojej prvej trnavskej stovke, aj keď v konečnom dôsledku nebola urobená celá. Bol to skoro dobrý pokus o ňu!

Na pochod som bol dohovorený, že pôjdeme spolu s Marcelom, ale ako sa blížil termín konania, Marcel v poslednej chvíli ochorel. /náročky?/ Marcel je starý hypochonder, on si ochorie kedy si zmyslí. No nič to - tak som sa vybral aj bez tohoto spoľahlivého partnera. Veď tam, na štarte, určite niekoho známeho stretnem.

Môj najväčší problém z celého pochodu, to hovorím otvorene, bol v rannom vstávaní. Mal som vstávať už o 4.15 h a ja som nikdy v živote ešte tak skoro nevstával. Ale prekonal som aj tento problém. Po príchode na železničnú stanicu v Bratislave, na štart, som nechcel veriť vlastným očiam. Bolo tam už veľa ľudí, vzhľadom na ten čas. A to som si myslel, že len ja som taký magor a vstávam tak skoro. Nuž a môjho pôvodného partnera a "skúseného hypochondra" nahradil už skúsený a ostrielaný stovkár Maroš.

Ale na Bielom Kríži, čo je asi 12 km, som sa s Jurom /jeho syn/ od neho odtrhol a pokračovali sme vlastným tempom. Počas cesty na Pezinskú Babu sme stále a v jednom kuse nadávali na Cela. Tomu sa muselo doma poriadne štikútať. To preto, že nás na takúto "blbosť" naviedol. Rozmýšľali sme poriadne dlho, čo mu za to vyvedieme. Je vidieť, že je to jeho práca. Toľko ľudí "dobiť" jednou ranou. Určite si každý rok počas stovky "mydlí" ruky a smeje sa. Zrejmým je len jedno, že Celo bol vtedy ešte vo forme, keď sa mu to podarilo vymyslieť.

Počas cesty naše sebavedomie a mládežnícke odhodlanie urobiť najmenej celú stovku sa niekoľkokrát úplne stratilo, zmizlo a toto odhodlanie úplne potlačili "páni v rokoch", ktorí nás jeden za druhým predbehovali a my nie a nie ich ani len dobehnúť...

Konečne pred výšľapom na Skalnatú, s maximálným vypätím síl, sme jednu takúto dvojicu predbehli s blaženým pocitom a kráčali ďalej. Po zbehnutí zo Skalnatej som si myslel, že sa mi sníva. Dejavu. Je neuveriteľné, ale tí istí "dedkovia" boli zase pred nami. A tak som sám začal boj s týmito nerovnocennými súpermi. Pri Sološnici sa Juro rozhodol, že tento rok má už dosť stoviek a odbočil do dediny. A ja som zasa zostal sám.

Za vrcholom Vápennej, na Rosničke, ma zastihla tá povestná tohto ročná búrka, ktorá ma sprevádzala až do Bukovej. Tam som sa tešil, že sa prezlečiem už do suchého prádla, no zistil som, že som v tom daždi tri hodiny šľapal s otvoreným batohom, a tak aj celý obsah batohu vyzeral. Stretol som tam aj kamarátov, už ale dosť spoločensky unavených, takže moc veľké reči sa s nimi nedali robiť. Po dobrom občerstvení na mňa doľahla taká únava, že pokračovať sa už nedalo, možno keby tam bol Celo a hecoval nás, možno by z toho niečo bolo...

Na Bukovej som mal aj jednu úsmevnú príhodu na miestnych hajzloch. Umýval som sa na miestnych záchodoch, keď zrazu vošiel miestny štamgast. Zostal taký zmrznutý a zo zadu si ma prezeral. Bol si načistom, že vošiel do nesprávnych dverí. Prezeral si ma a ja som mu musel asi dve minuty vysvetľovať, že nie som ženského pohlavia, nosím len dlhé vlasy. Samozrejme, že som si nebol istý, inak by bol zbadal ihneď - že som chlap!!!

Škoda tej búrky a mojej neskúsenosti. Chcel som ju prejsť celú, ale nepodarilo sa. Na prvýkrát je aj Buková dobrá. Bol som unavený a chytila ma búrka, "opustili" kamaráti, nemal som skúsenosti a tak ďalej. Aj tak sú to len moje sprosté výhovorky, keby som bol ozaj veľmi chcel, tak ju prejdem, a keď nie, tak sa doplazím... Nevadí, o rok mňa a nás stovka počká !!!!!

Poslední srpnový víkend v páteční podvečer vyrážíme z příhraničního nádraží Horní Lideč do kopců a lesů, k hřebeni Javorníků. Sluníčko ještě svítí na cestu po silnici k obci Franceva Lhota, kde uprostřed obce u hostince Ranč U zvonu křižuje silnici červená značka z Pulčína na hřeben Javorníků. Stoupáme z obce doprava loukami a lesem, kde na hřebeni přicházíme na modrou značku, která nás vede doleva na Čubův kopec. To už se nám v lese šeří. Onen vyhlídkový bod nás láká známou rozhlednou, údajně nově upravenou a na to jsme zvědavi. Z rozcestí pod Čubovým kopcem vede úzká pěšinka hustým smrkovým lesem už zcela potmě. Vrchol však stojí zato. Před námi se tyčí několika stupňová dřevěná krytá stavba - rozhledna pevné srubové konstrukce, která vypadá téměř nová a sem do krajiny lépe zapadá, než jakékoli kovové monstra. A co navíc, k našemu překvapení se nijak neuzavírá a je volně přístupná v kteroukoli denní, noční i roční dobu.

S radostí využíváme této příležitosti. Je už tma, ale vychází měsíc, pozítří bude úplněk, a my tady úzkými dřevěnými schůdky se zábradlím stoupáme nahoru. Průchod horními stupni je dosti úzký a tak jen velmi opatrně se protahujeme i s batohy na zádech. A už jsme na horním ochozu, který poskytuje kruhový rozhled do všech světových stran. Prostě romantika letní noci v přírodě... ve výšce 720 m n.m.

Chvíli tu stojíme, koukáme a kocháme se a pak scházíme opatrně dolů. I když u nás je teď koncem léta sucho, tady zřejmě pršelo výdatně a rozblácené cesty kloužou a místy nutno obcházet hluboké kaluže. Modrá značka by nás měla dovést na pohraniční vrchol Makyta. Ne však hřebenem hor, jak by se zdálo, ale obchází louky, lesy a chotáry a spíše klesá, čímž se po delší chvíli vrací dolů na horní konec obce Francova Lhota směrem k Valašské Senici. U Kobzovy lípy jsme přehlédli nenápadnou odbočku na pěšinu a tak tu chodíme obcí sem-tam a tápeme. To už začíname být místním psům i obyvatelům okrajových domků podezřelí, takže raději honem do luk a lesů. Postupně vycházíme na hřeben. Navíc je potřeba hledat značky. Jdeme tudy poprvé a obáváme se dalšího zbytečného bloudění. Konečně vrchol Makyty 923 m n.m. Je před půlnocí.

Je tu rozcestník a vrcholový altán i vrcholová kniha. Zápis potmě vynecháváme a scházíme na opačnou stranu kopce směrem k Pulčínu. Cesta místy dosti blátivým lesem je však slušně značená a červená značka z Makyty nás provede i Pulčínskými skalami, které zčásti obchází. Tu v údolí je zcela hluboká tma a ze skalných útvarů bychom beztak nic neuviděli. Po modré značce skalami je to i nebezpečnější.

Už se rozednívá a my jsme tam, kde jsme vycházeli večer. Žlutá značka se promotá uličkami Horního Lidče až k Lačnovským rybníkům. Ty jsou dosud zahaleny závojem ranní mlhy nad hladinou a je dosud chladno. Pokračujeme po žluté značce přes celý Lačnov nahoru k Lačnovským skalám. Následuje krátká prohlídka skal a už stoupáme na vrchol Láz na hřebeni Vizovických vrchů. Počasí je neisté.

Cesta nás vede dál přes Vařákovy paseky s pomníkem vypáleného statku Vařákových za 2. světové války. Je zde pěkný rozhled do kraje. Lesní cesta vede až pod Klašťov a je k němu odbočka. Stoupáme tedy na nejvyšší vrchol Vizovických vrchů 753 m n.m. Nahoře je pěkné skalisko /Čertův kámen/ s křížem a jsou zde prý zbytky hradiska - prastarého osídlení a pod nim pro turisty posezení na lavičkách. Odtud jdeme dál a po žluté přes Svéradov do Vizovic. Že jsme v kraji "Jóžina z Bažin", o tom není pochyb. Obcházíme blátivé kaluže, jsme zamazaní klouzáním v blátivých cestách, ale příjemným vedlejším produktem je to, že tu rostou jedlé houby. A to ne ledajaké, ale přímo krásné praváky.

K polední docházíme do města Vizovice. Je to znát už cestou z lesa, najčastějšími stromy u cest i v zahradách jsou švestky a tak si ich průběžně trháme a občerstvujeme se. Neděláme si výčitky, je jich tu zjevně víc než dost a beztak ich většinu zkapalní. A tak jsme třeba něhoho uchránili před několika kapkami alkoholu navíc. Směšně nepatrné, bezvýznamné...

Z Vizovic nás vede zelená značka do obce Trnava, a pak žlutá k rekreační oblasti a přehradě Všemina. Je horko a my se tešíme na koupání, které se zde cestou nabízí. Vítá nás pěkná přehrada s čistou průzračnou vodou a my zablácení a upocení se rádi vnoříme do jejich chladivých vln ještě příjemně letní teploty. Pak nás čeká stoupání k zavřené turistické chatě Kopná.

Čas pokročil a my odtud volíme cestu na Troják kolem pramene řeky Dřevnice. Z Trojáku by měl jet autobus do Bystřice pod Hostýnem k vlakovému spojení.

Je něco po 18. hodině, dávame si razítko v chatě na Trojáku a volíme pokračování pěší cesty hřebenem Hostýnských vrchů přes Bludný a Čečetkov do obce Lázy /na Trojáku jsme to měli 95 km/. Teď si trasu trochu prodloužíme. Už za zbytků světla docházíme do obce Lázy a je nám jasné, že spoj nechytíme. Po 105 km v nohách nás čeká jediná rozumná možnost a to dalších zhruba 30 km pěšky přes Kunovice, Kelč a Ústí do Hranic. Nohám se asfalt nezamlouvá a chce se spát. Romantiku měsíční noci vnímáme, ale vychutnat ji dokážeme jen tak napůl. Takovýto závěr jsme si rozhodně neplánovali.

Tento neplánovaný úsek navíc nám dal zabrat. Nakonec jsme zvládli těch 135 km. Jsme v cíli. Jestli v pohodě, o tom by se dalo dost pochybovat. A kam vyrazíme příště?

Naši výkonnostní turisti - diaľkoplazi, ktorí si vytýčili pre tento rok za cieľ absolvovať všetky stokilometrové pochody, ktoré sa na Slovensku ešte organizujú, majú už dve prekážky za sebou. Po Malokarpatskom Superdiaľkoplazovi /MSSD/, ktorý má už osem ročníkov za sebou a celkom x pokoriteľov, bola v minulom roku po prvýkrát oficiálne organizovaná ešte náročnejšia súťaž Slovenský Superdiaľkoplaz /SSD/, t.j. plné absolvovanie 5 slovenských stoviek v jednom roku. V rebríčku MKSD v počte najviac získaných ocenení dlho kraľoval známy a populárny turista Janko Parcer, ktorý však už ako 82 ročný "stokilometrové" kopačky zavesil na klinec a ponúkol vedenie tabuľky iným. I kratšie diaľkové pochody nie sú pre cintlavky a neduživých, ale pre dobre fyzicky i psychicky zdatných turistov. Absolvovanie stovky si vyžaduje ešte niečo navyše a absolvovanie 3 MKSD resp. 5-tych SSD stoviek bez jediného zaváhania je už skutočne obdivuhodný turistický výkon. A preto zhruba z dvesto členného potencionálneho kádra budúcich kandidátov na toto ocenenie, nakoniec MKSD absolvuje a splní asi dvadsiatka turistov a SSD traja - štyria. Tie vplyvy, ktoré vám môžu prekaziť zámer "urobiť" SSD, nie sú len v momentálnej fyzickej indispozícii, ale môžu to byť problémy časového zaneprázdnenia, vzdialenosti, zdravotné a more iných. O tom, že získať SSD nie je až také jednoduché, sa presvedčil sám autor tohoto článku, ktorý po absolvovaní štyroch stoviek v minulom roku suverénne prehlásil, ža absolvovať tú poslednú stovku a ešte k tomu "v domácom prostredí" bude už hračkou a že ju absolvuje aj na "jednej nohe". Nie, nedá sa absolvovať stovka na jednej nohe. Niekoľko štichov na nohe, ktoré som si zadovážil týždeň pred štartom poslednej stovky, zlikvidovali moju snahu dostať sa k štvorke "absolventov" SSD v minulom roku. Náročnosť tohoto podujatia zvyšuje aj ten fakt, že prvé štyri stovky sa absolvujú prakticky v priebehu jedného mesiaca. V tomto roku je to od 28.mája, kedy sa koná Haličská stovka, až po Teslácku, ktorá je naplánovaná na 25.júna.

Ako sme už uviedli, táto stovka sa uskutočnila 28.-29.mája 2005. Stovka trochu raritná v tom, že sú to doslovne dva pochody, 2x50 a dosť, ako to majú v názve stovky Tesláci. Prvá časť, ktorá štartuje po spoločnom fotografovaní účastníkov v piatok poobede, sa končí krátko pred polnocou a účastníci sa potom odoberajú na krátky 3 - 5 hodinový odpočinok a možno aj spánok, aby skoro ráno pokračovali v ďalšej časti pochodu. Túto "raritu" začali v značnej miere narúšať malokarpatskí vlci, ako nás domáci nazývajú a začali absolvovať tento pochod non stop systémom, tak ako sú zvyknutí doma, s predčasným príchodom do cieľa, čo spôsobuje trochu problémy organizátorom. Treba ale povedať, že prvá svetelná časť pochodu /t.j. za denného svetla/ sa uskutočňuje vo veľmi peknom prostredí. Striedajú sa tu kopce, lesy, lúky - vodná nádrž a prekrásne výhľady do kraja, s možnosťou občerstvenia v miestnych krčmách. K tomu všetkému treba prirátať i srdečných ľudí /Karol Šulek tu má už aj priateľa poľovníka v chate na samote, ktorý ho už tradične povzbudí do ďalších kilometrov a treba povedať, že to nie je len slovné povzbudenie/. Nočná časť je na každej stovke rovnaká /až na Dunajskú stovku/ to si musíš svietiť pod nohy a občas aj na značky, aby si nepoblúdil a okolitá krajina ti môže byť ukradnutá. Organizácia a pohostinnosť organizátorov je vynikajúca. Organizátori už chceli aj pomaly končiť s organizovaním tejto stovky /vy, ktorí stovky organizujete, viete aká je to náročná a zodpovedná práca/ pre pomerne menšiu účasť stovkárov. V tomto roku boli však milo prekvapení, keď na štarte sa objavilo celkom 14 malokarpatských vlkov, potencionálnych držiteľov SSD /z toho dvaja externí vlci, docent Jaroslav z Nitry a svetobežník Július z Tlmáč/. V cieli nás usporiadatelia ubezpečili, že ich stovka bude i o rok. Samotný pochod mal klasický scenár. V prvej fáze pochodu sa snažili domáci turisti, mladí i starí, ukázať nám "cudzincom" ako sa to šľape v ich kopcoch /šliapali skutočne dobre/ a my sme verili, že náš čas ešte len príde. Naša "štrnástka" sa znovu dala dokopy na kontrole, kde organizátori podávali bohaté občarstvenie a ponúkali veľký stan na niekoľkohodinový odpočinok a spánok. Traja naši nováčikovia na pochode ich ponuku prijali, aby si za denneho svetla mohli prezrieť prekrásne partie ich kraja. Zvyšok sa rozhodol pokračovať v pochode. Zo zostávajúcej partie sa vyčlenila trojica zvláštneho určenia s priam bádateľským poslaním a zámerom. Partia vedená Ing.Gromanom, pragmatickým turistom a v súčasnosti jedným z najlepších "čítačov" turistických máp, ktorý svoje vysoké teoretické poznatky vie skĺbiť s praxou. Vo zvyšnej, tiež zaujímavej osmičke sa začali ozývať hlasy, aby sme konkrétnym činom, nielen vypisovaním po MKD a buletinoch dokázali, že nie sme len bezduchí šľapači kilometrov, ako to o nás tvrdia niektorí neznalí turistickí funkcionári, ale že nám nie je cudzie ani to bývalo-známe KPČ. Preto, napriek kilometrom navyše sme v rámci KPČ robili Ábelovú. Chceli sme týmto výjsť v ústretí Julovi Suranovi, ktorý služobne pochodil toľko krajín a medzi nimi i nejednu exotickú, navštívil také krajiny, o ktorých sa nám ostatným ani nesnívalo a ťažko by sme ich aj na mape sveta hľadali, tak ako dakedy Bush Slovensko. Chceli sme mu ukázať, že aj na Slovensku sú veľmi pekné miesta. Veľa sme toho ale neukázali, lebo bola tma a prechádzalo sa iba okrajom dediny. Nevadí, snaha bola. Kilometre v tejto veľmi dobre organizovanej osmičke, v ktorej každý mal svoju úlohu, nám rýchlo ubiehali. Zásluhu na tom mal i kapelník a jediný hudobník v skupine Attila Korčok, ktorý nám na ceste vyhrával ústnou harmonikou až dovtedy, kým sám na ceste takmer nezaspal. Laco Farkašovský sa zasa staral o správny smer a on jediný veril, že ideme správne a dobre aj vtedy, keď už druhí neverili. Doktor z Piešťan, Peter Čapoš, mal samozrejme na starosti zdravotnú stránku skupiny a keďže po tejto stránke starosti nemal, sme sa ho pýtali ako Pyštanca /na mape hľadaj Piešťany/, čo je na tom pravdy, že jeho krajania znemožnili premenovanie niektorých miest na Slovensku. Totiž, keď sa Račišdorf mal premenovať na Raču, Račania protestovali a súhlasili s premenovaním len za podmienky, keď sa súčasne premenuje Bratislava na Brča, Trnava na Trča a Píšťany si to mali ešte rozmyslieť. Ako to dopadlo viete.

Nezastupiteľnú úlohu v skupine mal Cyro Porubanec, ktorému pomaly už ani jediná turistická značka na Slovensku nebude cudzia.

Mladý, ešte turistický dorastenec Hrdlička jednoznačne dokazoval, že aj napriek mladému veku patrí už medzi diaľkoplazeckú špičku. Trnavskú menšinu v skupine zastupoval Ctibor Páchnik, ktorý svojím dlhým krokom udával - samozrejme tempo. Keďže osmičku nemôže tvoriť sedem ľudí, tak nám ešte jeden musí chýbať? A veru, že hej, ale o ňom je škoda písať. Celá táto osmička turistov sa predčasne, už o šiestej ráno dostala až do Halíča, kde si krátila čas konzumáciou všeličoho pred miestnou Jednotou. Zostalo už iba pár metrov do miestnej školy, kde bol cieľ pochodu, kde nás čakal ešte nedovarený guláš, pivo ala bahuro... Samozrejme, že diplom a spoločná fotografia zo štartu. Skončili sme pekný pochod, za ktorý sa treba poďakovať i organizátorom. Na Haličskej stovke sa naformovala silná skupina 14 diaľkoplazov, adeptov na získanie SSD. Už sme ich všetkých vymenovali až na trojicu šliapajúcu podľa propozícii usporiadateľov /t.j. stovku na dvakrát/. Sú to manželia Gleskovci a Peter Valach /z Bratislavy/, všetko výborní diaľkáči, veľmi horúci favoriti na SSD. Ktorí z nich a koľkí to v skutočnosti budú, to uvidíme až v auguste, v cieli Špačinskej stovky. Ktorí z uvedených to už určite nebudú nám môže napovedať ďalšia prekážka - Trnavská stovka. Budú to zas traja mušketieri, teda štyria ako vlani?

O Trnavskej stovke, stálom klenote diaľkových pochodov, už nie je ani čo napísať. Cez tri desiatky ročníkov, trasa, ktorá ide stále po jednej značke, každoročne veľká účasť turistov, dobrá a rutinovaná organizácia tohto náročného pochodu, o tom všetkom sa už vie. Ale predsa žiadny ročník nie je úplne rovnaký a vždy sa nájde dajaké prekvapenie, niečo nové, dajaká zmena.

Počasie vraj nemôže turistov prekvapiť, lebo oni veľmi dobre vedia, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečení turisti. Naozaj nemôže prekvapiť a naozaj to vedia? Predpoveď počasia na tohoto ročnú stovku bola: pekne, slnečno, teploty až do..., v podvečer a v noci poklesnú na... To je samozrejmé, to my turisti vieme. To, že na konci predpovede meteorológovia čosi hovorili, že navečer možno očakávať zväčšenú oblačnosť, miestami dážď s prehánkami alebo búrkami, sme po predchádzajúcich slnečných dňoch nebrali príliš na vedomie. A meteorológovia sa tento raz na škodu veci nemýlili, ba prišlo i čosi navyše. Nie zväčšená oblačnosť, ale veľká oblačnosť s ťažkými olovenými mrakmi. Prišli prehánky, ale i dážď, búrka s prívalovými dažďmi a opakovane. Navyše sv.Peter zakopol o obrovské vedro vody a aj to sa vylialo na zem ako keby ešte aj čerti čistili kotle a vylievali a špliechali vodu hore na zem, ktorú potom tak nekresťansky premočili. Napriek vyčíňaniu týchto spojeneckých síl nemohlo to spôsobiť, aby taký veľký počet turistov to zabalil. Turistov, ktorí sa už niečo nachodili v daždi, v snehu, mraze a teraz aj keď trochu veľké množstvo vody ich zlikvidovalo? Smelo možno hovoriť o hromadnej likvidácii, lebo zhruba zo 181 zaregistrovaných turistov prišlo do cieľa v Brezovej 41. To sa ešte v histórii T-100 asi nestalo, aby tak málo ľudí absolvovalo kompletnú stovku. Myslím si, že príčina nebude iba v tej vode, ale aj v niečom inom. Problém bol v tom, že sa po tom teréne nedalo jednoducho chodiť. Chodníky a cestičky ráno suché a takmer prašné sa po jednej búrke zmenili na neprechodnú bažinu. Nie je to dané tým, že nadmerná ťažba a činnosť v našich lesoch už tak zničila lesné cesty, že postačí aj malý dáždik, aby z nich urobil zablatené chodníky a menšie potoky? Ak k tomu pripočítame drevený odpad z ťažby /viď Sokolské chaty/, ktorý, akože inak, u nás rovno na chodníkoch nechávame, tak dielo je dokonané. Z tohto pohľadu vyzerá priam komické vypisovanie niektorých "profesionálnych ochrancov" o tom, ako turisti ničia les a porušujú ten a ten zákon. Obrovské kvantá dreva v rakúskych drevoskladoch zo slovenských lesov asi tie naše lesy naopak ozdravujú. Podľa neoficiálnych správ medzi postihnutými boli aj turisti z Haličskej štrnástky. Takže počet adeptov na SSD sa znížil na desať!!! Sú to Suran, Hanuš, Šulek, Groman, Glesk, Ivan Nižnan, Korčok, Pristach, Čapoš, Hrdlička. Ak sme na niekoho náhodou zabudli, ozvite sa, urobíme nápravu aj bez ústavného súdu. Počet kandidátov na MKSD je ešte veľa. Vlastne ani nie, po prvom pochode ich je len 41, a sú to tí, čo prišli v tomto roku až na Brezovú.

Veľmi príjemným prekvapením pre turistov, ktorí prišli do cieľa, bolo to, že bol pre nich zabezpečený mimoriadny vlak. Dokonca išiel až dvakrát, prvýkrát do Jablonice a druhý do Trnavy. Takže domov sme sa dostali tak, ako to bývalo v minulosti, keď nás organizátori vozili autobusom do Trnavy na stanicu. S takýmto jedným odvozom sa spája aj jedna veselá príhoda. Raz, keď sme vystupovali pomaly, veľmi pomaly z autobusu na stanici v Trnave, sme sa dostali do pozornosti okoloidúcich. Tú pozornosť sme si vyslúžili tým, že na jednej strane športovo a turisticky oblečení ľudia sa ťažko, krívajúc, stonajúc a všeliaké grimasy strúhajúc dostávajú z autobusu von. Sto kilometrov, otlaky, pľuzgiere, únava, stvrdnutie svalov urobilo totiž svoje...

O to zaujímavejší bol dialóg dvoch okoloidúcich tetičiek:
- Mara kukni, športovci mali garamból autobusu a sú skoro šeci dorantaní...
- Rózka a čo ty nevidyš? Ako mohli mat nehodu, ket autobus není dorichtovaný. To sú precaj mrzáci z ústavu, kerí sú tu na výlete.

Čo urobia so súťažou MKSD a SSD zostávajúce pochody, Teslácka, Špačinská a hlavne Rudohorská stovka, s novou trasou a prevýšením 3100 metrov uvidíme a budeme informovať.

Tááák a diplomovka je hotová! Čo si tak za ňu dať nejakú dobrú odmenu. Ako si tak šľapem po meste, padne mi zrovna do oka nápadná ceduľa cestovnej kancelárie BURKE. Pozrime sa, veď to sú predsa tí /ako mi to niekto povedal/, ktorí robia zájazd "Hory a púšte Maroka", vraj turistov dovezú na okraj púšte vysadia ich z autobusu a povedia im, že na nich počkajú za štrnásť dní na druhom konci púšte, že to zvládnu, veď je to len 400 km!!!

To je ono!!! Na posledné vysokoškolské prázdniny to predsa chce poriadne dobrodružstvo! Ale že by to mala byť zrovna púšť, taký Emil Holub zasa nie som. A tak si vyberám z ich ponuky výlet do rozoklaných gréckych hôr, tie vyzerajú predsa tiež dosť divoko.

Od tej doby sa mi o tom často zdáva. Hlavne o tom, ako sme prišli pod bájny Olymp, obdivovali to sídlo bohov pekne zďaleka zospodu a mohli sme si krky vykrútiť, aká to je nad nami výška.

"Tak už ste sa vynadívali dosť, ideme hore", prerušil tú pohodičku sprievodca. No moment - ako hore, veď je to skoro kolmá stena? "Ale nie je, vždy to všetci zvládli". A veru, že mal pravdu, lenže hore sa ide vždy lepšie, že áno? Ale zato naspäť!

Tfuj, to je výška, to sa predsa nedá zliezť! "Keď to išlo hore, dole to musí ísť taktiež", nehne horský vodca ani brvou.

Slabšie povahy mu už podľahli a váhavo sa z vrcholu vydávajú dole. Stupy, chyty, trojbodové istenie... "Ty si už asi niekedy liezol, pravda? Pôjdeš posledný", obracia sa na mňa sprievodca. Mám mu povedať, že leziem po prvýkrát v živote? A keď spadnem ako voľakedy kolega Héfaistos, koľko asi pod sebou zabijem ľudí? "Kľud. Na každý takýto zájazd má naša cestovka povolených 5 % strát", hovorí s podivným úsmevom sprievodca.

No prišli však ďalšie lahôdky. Napríklad prespanie na vrchole predsa o niečo placatejšieho Parnasu, cez ktorý si to v noci namierilo veľké stádo oviec. Kde sa tam tie mrchy ovce v dvojapolkilometrovej výške vzali a čo tam na tých kameňoch chceli žrať, to mi dodnes zostáva záhadou. Nikdy v živote doteraz pred zaspatím som toľko ovečiek nenapočítal.

Pri inom nocľahu som sa zasa k ránu tešil ako mi je tentoraz v tom mojom chatrnom spacáku teplúčko na nohy - lenže potom som zistil, že s nimi nemôžem ani pohnúť. S hrôzou som otvoril oči a uvidel celkom slušne pekného vlka, ktorému sa zapáčil dovezený a v batohu schovaný salám /značku nemenujem/, polovicu mi zožral a potom ma vďačne zohrieval. Keď zbadal, že už asi spať nebudem, lenivo sa pretiahol a dôstojne odkráčal.

Stále nám zdôrazňovali, že autobus na nikoho nečaká a ani nebude čakať. To začalo byť vážne v okamžiku, keď naša "rýchla rota" zistila, že mapy sú v Grécku nanič a že sa nachádzame asi 30 km od miesta odchodu, odjazdu, do ktorého zostávajú časovo len minúty. Pokúsili sme sa o zúfalý "stop" - naviac o ôsmich ľudoch - som ešte nezažil, podarilo sa. Lenže keď sme dorazili, bolo miesto odchodu prázdné... "A je to v prdeli!!!" Tak si aspoň dáme pivo a vymyslíme niečo, ako sa odtiaľto dostaneme", navrhol niekto. V krčmičke na nás pingl kýval, že máme ísť k telefónu. Volal zvyšok výpravy - i so sprievodcom CK BURKE. Že vraj vyliezli niekde v horúcom pekle asi 30 km od miesta zrazu, nech tam pre nich prídeme... Takže zostávalo nájsť v tom gréckom chaose ešte autobus a verte alebo nie, aj to sa nakoniec podarilo.

Ani neviem, či ešte tá cestovná kancelária funguje. Ak nie, tak je to v dobe všetkých tých "all inclusive" celkom škoda.!!!

Po stopách záhadných mien a názvov
alebo
"Výlet do čarovnej krajiny zvanej Etymológia"

Už ako dieťa som občas premýšlal o tom, prečo sa niekto volá práve tak a nie inak. Skade sa vlastne vzali mená? Prečo môjho kamaráta mama volá Peter a nie Pavol? A prečo spolužiak, s ktorým sedím v lavici, je Zoltán, zatiaľ čo psíka, ktorý predo mnou pobehuje po ulici, jeho majiteľka okrikuje menom Sultán? Môjmu vernému priateľovi z gymnázia dali rodičia pri krste meno Iľja, ale triedny profesor v kvinte sa mu snažil dokazovať, že sa v skutočnosti volá Eliaš? A prečo sa traja verní kamaráti v jednej z mojich obľúbených kníh z čias, keď som ešte vysedával v školských laviciach, nazývali tromi mušketiermi? Kto to vlastne boli tí mušketieri? Mali niečo spoločného s muškami a či so stredovekými rytiermi?

Priateľov som mal vždy dosť a z toho aj zopár takých, čo si toto meno aj skutočne zaslúžia. Najradšej sa s nimi stretávam v prírode, najmä v našich Malých Karpatoch, kde sme v každom ročnom období znovu a znovu svedkami zázrakov. Veď povedzte sami, nie je zázrakom už len to, že po každej zime, nech je akákoľvek dlhá a krutá, príde opäť jar, keď zdanlivo mŕtvy les znovu ožije, holé konáre stromov a kríkov sa opäť zazelenajú, zo zeme vyraší čerstvá sviežozelená trávička, potoky rozmrznú a zase začnú veselo žblnkotať, vtáčiky sa pustia do radostného spevu a zelené lúky sa prikryjú kobercom pestrozelených kvietkov?

Vráťme sa však k tým menám a názvom. Môj verný priateľ, s ktorým sa poznám už 56 rokov /ako ten čas beží/ a s ktorým sme pred mnohými rokmi krížom-krážom prešli pol Slovenska, sa volá Ivan. Občas sa mi vysmieva, že stále pátram po pôvode slov alebo skúmam, z čoho to - ktoré meno alebo názov vznikol.

"Každé slovo, či pomenovanie v ktoromkoľvek jazyku musí predsa z niečoho pochádzať! A pripadá mi to napínavé ako čítanie nejakej detektívky, keď sa rýpem vo všelijakých slovníkoch a nakoniec takmer vždy nachádzam to, čo som hľadal."

Iný priateľ, s ktorým ma zviedol osud o takmer 40 rokov neskôr, sa pre zmenu volá Janko. A teraz si predstavte, že mená oboch týchto mojich priateľov sú vlastne jedným a tým istým menom! To som veľmi dlho ani len netušil. Slovenský Janko i ruský Ivan, nemecký Johann i maďarský János, francúzsky Jean i anglický John, španielsky Juan i taliansky Giovanni sú len rozličnými formami jedného a toho istého mena. Už pred najmenej dvetisíc rokmi sa toto meno spomína v Knihe kníh, ktorú my kresťania nazývame Bibliou. Všetky tieto na prvý pohľad tak rozdielne mená sa odvodzujú od hebrejského mena Jochánan /tak sa nazýval Ján Krstiteľ, známa postava z Nového zákona - pustovník, ktorý sa živil kobylkami a medom, prorok, ktorý nabádal ľudí, aby sa konečne polepšili a ten ktorý krstil Ježiša v rieke Jordán/. Jeho meno v preklade znamená "Boh je milostivý".

Hovoríme o Lúčnici, lebo tou v súčasnosti táto obec je pomenovaná. Obec zažila turecký rok 1553 a spolu s ostatnými dedinkami v okolí mala podobný osud ako tie z básne Turčín Poničan. V onen osudný rok zaviala zelená turecká zástava s čakovým a konským chvostom uprostred dediny pred richtárským domom.

Dedinu už v roku 1437 vlastnili Ludanickovci, oligarchovia z Horného Ponitria. Potom celé storočie si obec odovzávali, predávali a kupovali feudálne zemianske a šľachtické rody Ghýciovcov, Botkovcov a ešte mnoho ďalších. V roku 1554 obec Turci znovu vypálili /to bol taký turecký zvyk/ a nielen ju, ale aj celý rad obcí v okolí. Turecké ohne ožarovali nočnú oblohu nad dedinami slovenského juhu. V daňovom súpise /deftere/ ostrihomského sandžaku z roku 1570 a v rokoch nasledujúcich je zaznamenané, že "obec" tvorí iba päť obývaných domov. Obyvatelia zo strachu opúšťali svoje skromné príbytky a hľadali záchranu v lesoch a na chránených miestach. Aj po tretí raz, a to v roku 1606, násilne zaberajú turecké hordy dediny pod turecký polmesiac. Po vyhnaní Turkov z našich krajov, po roku 1685, boli naše dediny zdecimované, ožobráčené o majetky. Slúžnovské úrady len konštatovali, že z mnohých dedín obyvatelia poutekali a hľadali záchranu v severnejšie položených stoliciach. Cisársky erár nútil zemepánov osídlovať opustené dediny. Tak sa potom aj stalo, že v 18. storočí v rámci osídľovania tohto územia sem prišli aj bezzemkova, bedári z hornatých krajov. Okrem nich si sem našli cestu aj remeselníci "ex Moravia", čiže z Moravy. Martinova prijala tiež niekoľkých osídlencov, ktorí časom splynuli s miestnym obyvateľstvom. Po týchto tureckých ranách prichádza do obce nová rana, pliaga, a to cholera, ktorá si v roku 1831 vyžiadala 31 a v roku 1866 25 ľudských životov. Kronikár by ešte zaznačil, to nebolo všetko.

V roku 1914 muselo ísť bojovať na frontu prvej svetovej vojny, za cisára pána, mnoho mladíkov, z ktorých sa väčšina nevrátila domov. Ich hroby sú skoro po celej Európe. Od roku 1938 je obec okupovaná maďarským horthyovským vojskom celých šesť rokov.

Ľuboš Stacho - i keď mal tých prezývok viac, ujala sa a najčastejšie sa používala tá, čo mal po svojom slávnom príbuznom, brankárovi trnavského Spartaku, Imrovi Stachovi - CAPAN.

Správa o jeho smrti prišla tak nečakane, že sme jej ani najskôr nechceli vôbec veriť, bola šokom pre celý Horolezecký oddiel a samozrejme i pre rodinu, kamarátov, spolupracovníkov.

Pamätám sa na jeho začiatky a vyrástol z neho veľký milovník prírody, skutočný horal, milovník Tatier i vysokých hôr, horolezec telom i dušou, predovšetkým však dobrý kamarát. K nám do horolezeckého odielu prišiel ako 12-ročný a doviedol ho Peter Kucko. Začínal s turistikou a vo veľmi mladom veku prešiel svoju prvú Trnavskú stovku, pokračoval v hrebeňovkách, ktorými prešiel väčšinu známych pohorí na Slovensku. Začal liezť na skalkách v Malých Karpatoch, potom prešiel na Vysoké Tatry. Ešte v rannej mladosti sa zúčastnil rôznych kurzov horolezeckej mládeže a postupne sa vypracoval na výborného lezca. Na skalkách urobil rad nových ciest, ktoré ešte dodnes sú známe a často lezené. Liezol hlavne so svojimi vrstovníkmi: Tomaškovič, bratia Kavuljakovci, Tomovič, Myslivec z Nitry a rád sa potom delil so svojími skúsenosťami a vedomosťami. Našiel si pritom i čas na hokej, turistiku, diaľkové pochody, hrebeňovky, liezol v Dolomitoch, Alpách, Kaukaze, Ťan-Šane, atď. Popri povinnostiach manželských i práci podnikateľa, dostal sa i do ďalekej cudziny /Peru/ a mal čas i na zábavu, kontakty s kamarátmi. Svojím prístupom dokázal strhnúť mladších, ale i starších, sršal nápadmi, mal svoj osobitý humor.

S jeho menom sa spája rad historiek, ktoré väčšinou jeho kamaráti už poznajú, mnohí boli ich účastníkmi, ale hovoria sa len pri ohni táboráka v spoločnosti kamarátov.

Zahynul 11.5.2005 o 14 h vo výške 7000 m v Himalájach, pri výstupe na Čo oju, keď mu zlyhali životne dôležité funkcie, čoho následkom bola okamžitá smrť.

Jeho chápanie života a nášho horolezeckého športu bolo skutočne založené na tých idleáloch, ktoré sú hlavičkou IAMESu, totiž: Idealizmus, Alpinizmus, Moralita, Entuziazmus, Solidarita.

P.S.
Ľuboš Stacho bol po veľkom úsilí rodiny znesený dolu a prepravený domov na Slovensko. Pochovaný bol v polovici júna 2005 v Trnave.

Koľko rokov sa dožije úbohý smrteľník? Päťdesiat, sedemdesiat, deväťdesiat? Ale stromy bežne žijú aj dvesto, tristo či päťsto, ba niektoré druhy aj tisíce rokov. My ľudia sme len epizódou v ich živote.

Odkiaľ sa vzali stromy? Vraj nymfa Daphné, utekajúc od záletného boha Apola, sa zmenila na strom a kúsok z nej dodnes zostáva v každom z nich.

Každý strom žije: má dušu, veľkú životodarnú silu, ale aj ničiteľskú moc. Nie každý strom je však človeku prospešný. Ľudia sa oddávna priatelili so stromami, čerpali z nich silu a usilovali sa o ich priazeň. Zlámanie haluzí či doničenie kôry vnímali ako rany. Za starostlivosť sa odvďačovali tým, že ľuďom poskytovali pomoc pri problémoch s chorobami tela i duše. Robia to aj dnes, ibaže ľudia zriedkavo využívajú ich vlastnosti. Väčšinou preto, že o nich nevedia alebo ich vôbec nezaujímajú.

Kedy majú stromy najväčšiu silu? Nuž predsa na jeseň! Práve vtedy v nich kolujú šťavy, sila oživená slnkom. Je dôležité, aby sme práve vtedy išli do lesa, parku, záhrady a porozprávali sa s týmito zelenými priateľmi človeka, načerpali z nich silu, poprosili ich o dobrú energiu.

Každý z nás by si mal sám vybrať strom, ktorý je prívetivý, silný. Treba ho objať oboma rukami, pritúliť sa k jeho pňu celým telom, tvárou. Zavrieme oči a snažíme sa predstaviť si ako životodarná sila preteká stromom. V mysli sa s ňou spojíme. Necháme sa ňou potom unášať medzi haluze a lístie. Čím silnejšie sa v mysli spojíme so stromom, tým silnejší prúd energie k nám potečie. Mali by sme sa pokúsiť takto zotrvať 5, 10 i viac minút. Ako dlho - to by sme mali cítit sami. Celkom iste vtedy zistíte, že k Vám preniká pokoj a zvláštny magnetizmus začne prúdiť Vašim telom. To znamená, že strom s Vami hovorí, odovzdáva Vám svoju živú silu. Keď ste už pokojnejší, silnejší, pohladkajte si svoj strom a poďakujte sa mu. Všetci tvoríme jednotu: človek, strom, zviera. Aj stromy potrebujú našu žičlivosť a dobrotu. Dajme im ju výmenou za dobro, ktorého sa nám od nich dostáva.

DUB - rozjasňuje rozum, posilňuje vôľu a pomáha prekonávať prekážky. Ak máte životné problémy, skúšky, vyhľadajte dub.

BREZA - je stromom žien a nervóznych ľudí. Upokojí ich podráždené nervy, dodá odvahy, pomôže odohnať choroby. Posilňuje intuíciu a citlivosť. Ak máte problémy s rozhodovaním, pritulte sa k jej kmeňu. Pomôže Vám vycítiť, čo je pre Vás dobré a čo zlé.

BUK - pomáha chápať ľudí. Je to strom plodnosti a dobrých priateľstiev. Pomáha dostať sa k srdciam ľudí. Ak máte problémy s okolím, neviete sa dohodnúť so šéfom, kolegami v práci, rodinou či partnerom, tak potom hľadajte buk. Pomôže Vám nájsť spoločný jazyk a naučí umeniu kompromisu.

LIPA - je strom mieru. Pod lipou rozhádané rody končili spory a hádky. Lipa pomáha trpiacim, tým, čo všade hľadajú nepriateľov. Naučí nás myslieť pozitívne a vidieť dobré stránky života.

SOSNA - mierni hnev, znižuje agresivitu, posilňuje pamäť a vyjasňuje myseľ.

SMREK - učí pokore. Tento strom odháňa démonov našej mysle, rôzne pokušenia. Učí nás pokore a radosti z malých, každodenných vecí. Odháňa zlé myšlienky, túžby, ktoré zraňujú iných.

SMREK červený - omladzuje. Zlepšuje ľuďom náladu, fyzicky i psychicky nás omladzuje. Učí nás aj trpezlivosti a vytrvalosti. Ak máte problémy, ktoré sa už roky ťahajú, hľadajte spoločnosť červeného smreka. Je to ideálny strom pre pesimistov, lebo prináša dobrú náladu a veľkorysosť k vlastným a cudzím omylom.

JEDĽA - odháňa choroby, ale aj zlé sily z mysle. Uvolňuje, učí ľudí ľahšie vnímať problémy. Má však aj moc navnadiť nás na ľubostné hry, lebo povzbudzuje potenciu. Zbavuje nás malichernosti a skúposti.

PAGAŠTAN konský - upokojuje. Zmierňuje strach, napráva zlomené srdcia. Časť tejto energie majú v sebe aj gaštany. Preto ich treba nosiť vo vrecku a držať v blízkosti televízneho prijímača, počítača. Gaštany sú účinnou závorou proti škodlivému zemskému žiareniu. Dokonale liečia reumatizmus.

VŔBA - prináša pesimizmus, zlé myšlienky, dokonca prebúdza sklon k samovražde a podporuje hľadanie všade len zlých stránok.

JELŠA - odovzdáva človeku iba strach, obavy zo života. Každý problém znásobí a namiesto toho, aby sme konali, nás núti váhať, ustupovať, ísť naspäť.

Tohoto ročný pochod PPP, jeho 14.ročník, ktorý sa koná 9.júla, bol plánovaný ešte za života Ivana Košického. Cieľ mal byť u neho na chate, v Podhorí, pod Brančom. Osud však chcel ináč, preto cieľ bude na hrade Branč približne od 17.h.

Odtiaľ pôjde cez Rakovú, Suchánku, Hradište, Rehušovcov, Diely, Vrchháj, Bukovec, Starý hrad na Branč. Trasa má približne tých 35 km a ráta sa s tým, že väčšina účastníkov pôjde počas celého pochodu spolu.

Spojenie z cieľa: autobus Trenčín - Senica, nástup PLAŇANY 18.10 h /je to jediný spoj, ktorý v sobotu ide!!!/

Vlak zo Senice do Trnavy: 18.46 h, 20.42 h /nebojte sa, ešte aj o deviatej je svetlo/.

14.8.2005 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 20.ročník
(nedeľa) KST - KDT Doľany

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.