MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Dovolenkové tipy – pre spoločné výlety
Z Hraníc za kúpaním k Balatonu u Vítkova

Keď chcete pekné teplé letné dni si užiť pri vode a tiež sa niekam ísť aj pozrieť, tak vám ponúkame ďalšiu možnosť.

Vydajte sa s nami na Balaton, a nemusíte ísť hneď až do Maďarska. Vodnú plochu na rekreáciu pod týmto názvom nájdete na Odersku neďaleko Vítkova, pričom i toto mesto stojí za povšimnutie a prejdenie.

Výlet sa dá absolvovať na bicykli alebo aj peši, jedným z možných východísk môže byť aj železničná stanica vo Vítkove, kam nás dovezie vláčik zo Suchdola nad Odrou /tzv. Oderský Pacifik/. V samotnom Vítkove je najkrajšia vežovitá stavba pseudogotického kostola, na kopci nad námestím. Túto stavbu je vidieť z ďaleka ako dominantu Vítkova. /Je to farský kostol Nanebevzetí P. Marie z roku 1910./

Najkratšia a najpohodlnejšia cesta s minimom ostrých stúpaní je z Hraníc na Morave cez Olšovec, Partutovice a Spálov. Odtiaľ sa vydáme po lesnej značenej ceste /zelená značka/ k pútnemu miestu “Maria ve skále" s možnosťou občerstvenia u “zázračného" prameňa v údolí Odry a v miestnych “hospúdkach" v obci Klokočúvek, napr. hospoda Ve skále alebo na rohu pred odbočením vľavo na Vítkov, kde môžete ochutnať i ich špecialitu “malinové pivo".

Cesta údolím potoka Čermná /zhruba 7 km/ stúpa len nepatrne a vyvedie nás pod námestie vo Vítkove. Tento ich výrazný kostol s vežou je na kopci v závere strmej ulice od námestia.

K Balatonu, čo je rekreačná vodná nádrž /aj s autokempingom a táboriskom/, prídete zhruba po 2 km chôdze od Vítkova juhovýchodným smerom na Kaménku a Heřmanice u Oder.

Za táboriskom končia polia a lúky a začínajú lesy. V sezóne tí, čo tu nie sú ubytovaní, musia prejsť plážou po ceste vpravo.

Železničná stanica je na opačnom konci mesta. Dá sa však využiť červená značka na Odry a pri Kamenskom potoku odbočiť proti jeho prúdu vľavo do údolia Balatonu.

V medzinárodnom turistickom kalendári IVV sa nachádzajú rôzne akcie zamerané na rozličné turistické aktivity. Zo širokej ponuky som si vybral podujatie “Wandertag Freistadt" v severnej časti Rakúska, neďaleko hraníc s Českou republikou. Bol to hraničný prechod Horní Dvořište - Summerau. Do Freistadtu sa dá doviesť pohodlne vlakom. Turistické podujatie sa uskutočnilo v rozmedzí dvoch dní a to 12. a 13. apríla 2008.

Z Bratislavy cestujem nočným rýchlikom cez Prahu do Plzne, kde prestupujem na rýchlik do Českých Budějovíc. A tam znovu prestupujem na priamy vlak do Rakúska. Túto dosť komplikovanú cestu som si zvolil z jednoduchého dôvodu – aby som sa v noci aj trochu vyspal.

V Rakúsku vystupujem na železničnej stanici Freistadt. Zo stanice je to do mesta asi 3 kilometre. Štart turistického pochodu sa nachádzal v kultúrno športovej hale hneď vedľa autobusovej stanice. Registrujem sa a hneď sa vydávam na turistické putovanie. Spočiatku nás trasa vedie historickým centrom s množstvom stavebných a kultúrnych pamätihodností. Trasa je vedená nasledovne: Freistadt – Raben – Nadelhul – Kastlhofen Kronau – Grossling – Hasling – Freistadt.

Turistická trasa má charakter hore–dole. Kontrolné stanovisko bolo vždy spojené s drobným občerstvením. Pre kontroly organizátori využívali hospodárske budovy ako boli napríklad stodoly. Občerstviť sa bolo možné instantnou polievkou, chlebom s masťou a cibuľou, koláčmi, cukríkmi, pivom i vínom. V priestore štartu a cieľa sa bolo možné občerstviť okrem už uvedených vecí aj teplým jedlom.

Trasy boli vedené po širokom okolí, poliami, a lesmi. Počasie v sobotu bolo na turistiku celkom príjemné, teplota okolo 22 stupňov, aj keď občas fúkal nepríjemný vietor.

Celkom som prešiel 26 km, vrátane cesty zo stanice do mesta a naspäť, prevýšenie bolo 750 metrov.

Medzi účastníkmi akcie som zaregistroval aj jednu rodinu zo Strakoníc a jeden autobusový zájazd z Českých Budějovíc. Ako som sa informoval u organizátorov, zo Slovenska v sobotu som bol jediný účastník.

Celkový počet turistov si netrúfam odhadnúť, lebo podujatie sa konalo totiž aj v nedeľu. Ja som mal číslo 863.

Domov som cestoval podobným spôsobom, znovu cez České Budějovice, Prahu do Bratislavy.

Medzi dlhoročné turistické podujatia v oblasti Považskej Teplej a blízkeho okolia patrí turistická akcia “Jilemnického pochod".

Napriek veľmi nepriaznivému počasiu, lebo v priebehu sobotňajšieho večera a celej noci zo soboty na nedeľu, ako i nedeľného dopoludnia, vytrvalo pršalo, na štarte v areáli základnej školy v Považskej Teplej sa zišlo vyše tisícky účastníkov. Tento rok si mohli turisti vybrať z troch dĺžok turistických trás a to v dĺžke 6, 15 a 25 km. Žiadna trasa výkonnostného charakteru /nad 35 km/ však nebola ponúkaná. Tento rok boli trasy orientované smerom na Považskú Bystricu a oblasť Manína.

Trasa 25 km: Považská Teplá – popod Veľký Manín - Podmanín – Praznov – Mazáková - Vrchteplá - Kostolec – Manínska tiesňava – Považská Teplá.

Najkratšia 6 km trasa viedla z Považskej Teplej cez Manínsku tiesňavu, Záskalie do školy Petra Jilemnickeho a naspäť.

Počasie, hoci dlhodobo pršalo a aj dopoludnia ešte dážď pokračoval, v priebehu dňa prestal a bolo polooblačno – teplota okolo 15 stupňov. Z toho dôvodu bol terén značne rozbahnený. V cieli účastníci dostávali odznaky, prípadne niektorí i výhry z tomboly. Okrem toho bolo možné si zakúpiť aj občerstvenie ako bol guláš a pivo. V priestoroch štartu i cieľa sa prezentovali rôzne firmy s ponukou turistických potrieb ako boli stany, spacáky, obuv i turistické oblečenie.

Organizátori oficiálne oznámili aj počet účastníkov akcie: Slovensko - 999, Česko - 170, Poľsko - 4. Celkom bolo 1173 účastníkov a samozrejme aj niekoľko hav havov.

Neviem, čo mám v tejto chvíli napísať. Stále som to odkladal, ale myšlienka na Karola ma nútila vziať pero, papier a písať. Do cesty sa mi postavili štátnice, potom promócie, určite by si mal z môjho dosiahnutého úspechu úprimnú radosť.

Písať o veľkom kamarátovi, ktorý tu už nie je, ale na druhej strane pri prechádzkach v malokarpatskej prírode sa na nás určite bude pozerať. Spomienka mi padla na prvé stretnutie. Bolo to v decembri pred Vianocami v roku 1984 na diaľkovom pochode Choď, koľko chceš. Opýtal sa mňa na štarte, či sa tohto pochodu zúčastním. Prešli sme vtedy cez Babu až na Zochovu chatu a do Harmónie. Vtedy bol krásny zimný deň plný snehu. Začal som spoznávať turistickú diaľkoplazeckú partiu, ktorá ma medzi seba prijala. Tých akcií s Tebou bolo veľa. Tešil som sa na Tvoje rozprávanie o literatúre, o prírode, o živote alebo keď si spomínal Tvoje prežité spomienky u Tvojho neľahkého života. Tvoja spomienka o kameni z Gerlachovského štítu, ktorý si odtiaľ s priateľom priniesol na malokarpatský najvyšší vrchol Záruby. Či na anglickú vitálnu pani Georginu, ktorú si nám priviedol a ukazoval jej malokarpatské horstvo. Aj si sa hneval na nás, keď sme sa Ti priznali, že sme obchádzali prírodný klenot vrchol Klokoča. Karol, možno najsilnejší zážitok s Tebou som prežil na zájazde do nemeckého Passau. Doteraz to vnímam, ako niečo v živote neprirodzené. Bol novembrový čas, pritom nás jesenné slniečko zohrievalo. Tebe sa splnilo pranie, keď si sa mohol stretnúť so svojou sesternicou a jej manželom, ktorú si veľmi dlhý čas nevidel. Videl som na Tebe, že si veľmi toto stretnutie silno prežíval. Keď si už bol starší, rozprával si nám pri prechádzkach Devínskou Kobylou o Tvojich rodičoch, o oteckovi, ktorý bol výborný človek a Tvojej mamičke, ktorá bola veľmi šikovná krajčírka. Na ceste do Devína sa vždy zastavím pri Martinkinom kameni, ktorý si nazval podľa mena svojej vnučky. O Tvojej milej pani manželke, ktorá Ťa vrúcne milovala a viedla Tvoju domácnosť, kde si mal plno knižných pokladov. Vždy mi padne spomienka na Teba na turistickom chodníku zo Sandberga do Devína, kde sme obdivovali žlté pole hlaváčika jarného.

Karol, neviem, čo mám na záver napísať. Budeš našej diaľkoplazeckej partii jednoducho chýbať. Za každým stromom, kríkom, či pri pivku v dedinskej krčmičke v hociktorej malokarpatskej obci sa budeš na nás pozerať. Dávať pozor, aby sme niečo zle nevyviedli. Prihovárať sa tam hore, za nás. Karol, maj sa krásne!

V roku 2007 plánovali a obnovili značkári v našom regióne tieto turistické chodníky:

Oblasť Malých Karpát – sever (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

V roku 2007 sa v oblasti Malé Karpaty a okolie obnovilo 347,3 km turistických značkovaných trás.

V roku 2008 plánujeme obnoviť v našom regióne tieto turistické chodníky:

Oblasť Malých Karpát – sever (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):

V roku 2008 sa v oblasti Malé Karpaty a okolie plánuje obnoviť 340,0 km turistických značkovaných trás.

K informácii tohto druhu sme pristúpili z jednoduchého dôvodu. Bývalí, teda starší organizátori T -100 z HO TJ Slávia Trnava vždy po treťom pive sa búchajú do pŕs, že keď v prvých desiatich ročníkoch Trnavskú stovku organizovali oni, tak koľko že to turistov a ich členov horolezeckého oddielu sa na tejto akcii zúčastňovalo. A že záujem o turistiku a DP upadá. Tak sa mi ale zdá, že jedine čo upadá, sú oni. Poslednú dobu domáci horolezci nejako zvlášť na stovku nechodia.

Počet štartujúcich z Bratislavy: 302 turistov
Počet turistov v cieli T-100: 136 turistov
Najmladší turista na štarte T-100: Michaela Schwarzová, nar. 23.11.2007, Bratislava
Najmladší turista v cieli T -100: Peter Hevesi, nar. 4. august 1993, Bratislava
Najstarší turista na štarte T-100: Ondrej Rím, nar. 1930, Bratislava
Najstarší turista v cieli T-100: Ondrej Rím, nar. 1930, Bratislava
Najrýchlejší v cieli T-100: Martin Vrábel, nar. 1977, Piešťany, celkový čas 13,14 h
Najpomalší v cieli T-100: Jozef Rosina a Attila Korčok ráno o 7,50 h /24,5 h/
Najvzdialenejší turista zo SR: René Mráz, nar. 1974, Prakovce, okr.Gelnica
Najvzdialenejší turista mimo SR: Michal Klapka, nar. 1962, Vrchlabí
Najmladšia turistka v cieli T-100: Viola Ternényová, nar. 27. júna 1988, Bratislava
Vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším zúčastneným turistom bol 77 rokov!!!
V tomto roku, po dlhej dobe – nikto nepokračoval do Trenčína na trasu 169 km.

	Meno	r.nar.		cieľ o [h]
1.	Antal Marek	1980	Šúrovce	04,14
2.	Augustín Ján	1989	Vieska n. Žit.	23,55
3.	Augustín Juraj	1990	Vieska n. Žit.	23,55
4.	Babčák Vlado	1973	Bratislava	23,10
5.	Bakoš Radovan	1978	Likavka	04,55
6.	Bakošová Martina	1980	Nitr. Blatnica	04,55
7.	Baláž Vladimír	1979	Lazany	01,20
8.	Barta Michal	1981	Križovany n. D.	05,15
9.	Bartošová Zuzana	1978	Bratislava	04,54
10.	Bažík Matej	1979	Naháč	20,46
11.	Belica Ivan	1988	Dol. Orešany	01,20
12.	Beleš Jozef	1957	Bratislava	07,00
13.	Boleček Vladimír	1980	Pezinok	03,33
14.	Brestovanský Dávid	1992	Trnava	03,39
15.	Brestovanský Jozef	1962	Trnava	03,45
16.	Brestovanský Maroš	1965	Trnava	03,39
17.	Cíferský Miroslav	1974	Trnava	19,59
18.	Čermák Peter	1987	Pezinok	20,25
19.	Čermák Roman	1989	Pezinok	20,25
20.	Divko Miroslav	1974	Tomášov	23,29
21.	Dvořáková Danka	1981	Bratislava	19,50 /c/
22.	Fančovič Jozef	1969	Naháč	00,30
23.	Fiala Pavol	1988	Piešťany	05,15
24.	Fišera Ota	1977	Litoměřice	03,35
25.	Gajdoš Marek	1976	Trnava	01,59
26.	Galanský Ľubomír	1966	Bratislava	04,55
27.	Ghillány Martin	1980	Bratislava	02,55
28.	Greguš Dalibor	1977	Križovany n. D.	04,14
29.	Griflík Marcel	1972	Trnava	01,20
30.	Groman Peter	1959	Trnava	04,40
31.	Gubáni Lukáš	1985	Senec	04,55
32.	Hačo Luboš	1973	Buková	01,20
33.	Hájek Michal	1987	Bratislava	03,33
34.	Hanuš Jaroslav	1932	Nitra	04,14
35.	Hanzlúvka Milan	1951	Brezová p. B.	22,50
36.	Harach Radovan	1980	Bratislava	23,29
37.	Hevesi Peter	1993	Bratislava	05,15
38.	Hevesi Tibor	1964	Bratislava	05,15
39.	Hlavenka Miroslav	1974	Trnava	20,20
40.	Holec Juraj	1987	Bratislava	04,00
41.	Hraško Štefan	1961	Trnava	18,50 /c/
42.	Hrčka Juraj	1972	Bánovce n. B.	22,25
43.	Hrčka Ľuboš	1974	Bánovce n. B.	23,51
44.	Hrdlička Peter	1979	Bratislava	02,55
45.	Hučko Martin	1977	Tomášov	02,00
46.	Hudec Karel	1957	Bratislava	03,33
47.	Hurta Ján	1959	Bratislava	03,33
48.	Chrapčiak Vladimír	1956	Trnava	03,35
49.	Ingr Jaroslav	1977	Kyjov	03,33
50.	Izakovič Tomáš	1975	Trnava	05,10
51.	Juhás Peter	1977	Šaľa	06,10
52.	Jakubec Michal	1981	Trenčín	06,10
53.	Jambor Michal	1979	Soblahov	02,55
54.	Jánoš Peter	1964	Hlboké	06,10
55.	Jánoš Filip	1979	Modra	20,25
56.	Jankovič Ján	1977	Skalica	05,07
57.	Jenei Ronald	1978	Bratislava	06,10
58.	Karel Jozef	1957	Trnava	06,09
59.	Kašša Vladimír	1953	Bratislava	00,30
60.	Kiňo Martin	1981	Lozorno	02,30
61.	Kitt Roland	1977	Bratislava	03,40
62.	Klapka Michal	1962	Vrchlabí	20,20
63.	Klouparová Kateřina	1980	Praha	06,20
64.	Kohn Mišo	1982	Bratislava	06,20
65.	Kohút Miro	1958	Bratislava	00,38
66.	Korčok Attila	1941	Bratislava	07,50
67.	Koťková Jana	1987	Bernolákovo	04,00
68.	Kozáčková Daniela	1983	Bratislava	19,59 /c/
69.	Kozina Juraj	1952	Bratislava	20,30 /c/
70.	Krno Svetozár	1955	Bratislava	01,20
71.	Kučavík Vladimír	1956	Dobrá Voda	20,30 /c/
72.	Kužma Oto	1973	Bratislava	23,20
73.	Lacko – Bartoš Kamil	1951	Nitra	20,30 /c/
74.	Lachký Ondrej	1953	Trnava	20,30 /c/
75.	Lecký Peter	1978	Kalná n. Hr.	06,16
76.	Lietavec Miroslav	1960	Špačince	01,57
77.	Lietavec Ondrej	1985	Špačince	02,00
78.	Lopatka Igor	1976	Trnava	04,59
79.	Machovič Radovan	1978	Piešťany	22,15
80.	Majdán Miroslav	1959	Bratislava	22,40
81.	Mako Juraj	1974	Pov. Bystrica	05,40
82.	Marušic Martin	1985	Bratislava	23,55
83.	Martauz Daniel	1983	Trenčín	19,59 /c/
84.	Méri Adrián	1990	Bratislava	06,10
85.	Mészáros Marián	1975	Bratislava	23,29
86.	Mihalovič Štefan	1959	Senica	22,00
87.	Michálek Svetozár	1981	Modra	22,50
88.	Mráz René	1974	Prakovce	23,30
89.	Muškát Michal	1978	Stupava	05,00
90.	Muškát Pavol	1981	Rohožník	05,00
91.	Nádaský Pavel	1955	Trnava	04,40
92.	Nadhajský Zdeněk	1951	Košeca	05,50
93.	Nižnan Ivan	1944	Bratislava	00,30
94.	Obuch Jozef	1973	Bratislava	01,53
95.	Okruhlica Ľubomír	1952	Bratislava	19,59
96.	Opát Vlado	1964	Ilava	05,50
97.	Opatovský Peter	1964	Vrbové	02,55
98.	Otěpka Miroslav	1954	Hlboké	06,20
99.	Otěpka Pavol	1965	Hlboké	06,10
100.	Páchnik Ctibor	1953	Šúrovce	01,49
101.	Palo Dušan	1987	Bratislava	03,40
102.	Pécsi Gabriel	1968	Bratislava	06,30
103.	Pecúch Tomáš	1981	Trenčín	19,59 /c/
104.	Petrovič Ľuboš	1980	Častá	00,15
105.	Pisk Freňo	1977	Svätý Jur	22,25
106.	Pisarovič Michal	1988	Smolenice	01,30
107.	Podoba Igor	1965	Bánovce n. B..	22,25
108.	Pristach Ján	1970	Bánovce n. B.	22,35
109.	Prokop Dávid	1972	Bratislava	03,40
110.	Prokop Vladimír	1983	Bratislava	03,42
111.	Rácik Daniel	1976	Bratislava	04,14
112.	Rafay Karol	1955	Trnava	20,30 /c/
113.	Rím Ondrej	1930	Bratislava	23,30
114.	Rosina Jozef	1957	Trnava	07,50
115.	Sasák Jaromír	1951	Osuské	22,00
116.	Siráň Pavol	1981	Košecké Podhr.	05,37
117.	Sládeček Štefan	1953	Bratislava	01,20
118.	Slivka Martin	1988	Bratislava	00,20
119.	Srnka Pavol	1944	Trnava	01,20
120.	Struhár Ján	1989	Zlaté Moravce	23,55
121.	Surán Július	1940	Tlmače	01,20
122.	Svrček Vladimír	1932	Bratislava	04,31
123.	Šebok Marek	1978	Bratislava	02,55
124.	Ševčík Štefan	1973	Dun. Lužná	06,02
125.	Šimončič Ľuboš	1962	Trnava	05,15
126.	Štrba Jakub	1984	Pezinok	22,50
127.	Švoňava Daniel	1986	Bratislava	04,25
128.	Šulek Karol	1950	Trnava	04,40
129.	Ternényová Viola	1988	Bratislava	04,54
130.	Tomášek Ján	1947	Bratislava	19,34 /c/
131.	Trebichalský Peter	1951	Trnava	06,30
132.	Valach Peter	1951	Bratislava	02,30
133.	Vicen Martin	1978	Bratislava	06,20
134.	Vrábel Martin	1977	Piešťany	19,30
135.	Vrška Milan	1962	Trnava	05,15
136.	Wagner Peter	1989	Pezinok	06,10

Poďakovanie všetkým, ktorí sa podieľali na organizovaní 35. ročníka T-100, hlavne tým na kontrolách. Menovite kontrola:

Pôvodne som Vám chcel referovať o svojej ceste až po jej skončení v Trenčíne, ale človek mieni a okolnosti menia.

Pred štartom T-100 som na tom bol fyzicky veľmi slušne. Veď týždeň predtým som sa zúčastnil Haličskej stovky a po nej som putoval ďalšie tri dni až do Štúrova. Spal som pod celtou, kde sa dalo. Takže som bol, v sobotu ráno, ako už dávno nie, presvedčený, že to bude tentokrát určite Trenčín...

Po Bukovú išlo všetko v pohode, prišiel som tam práve keď sa zotmelo. V reštaurácii v telke dávali futbal, a tu zaúradovala moja nedisciplínovanosť. Futbal ma zaujal, a čas bežal. Po jeho skončení som pokračoval ďalej a pri Sokolských chatách ma chytil spánok, reku zvalím sa do trávy a “drochnem si". Prekonal som to a ďalší spánok ma chytil pri železničnej trati, kúsok za zastávkou Buková, reku tu sa hodím do trávy, jasné, že v dostatočnej vzdialenosti od koľajiska. A to už čas šprintuje. Po chvíli oddychu pokračujem ďalej, cez Mihalinovú prechádzam síce za sucha, ale už aj za svetla nedeľného brieždenia. Smerom do Brezovej dobieham Jožka Rosinu, ktorý mi hovorí - áno videl som človeka ležať pri koľajniciach, že sa vraj aj zľakol či nie je zrazený, ale zbadal, že póza je “normálne ležiaca a spavá", tak ho nechal tak, nech dospí...

Nuž takto som ja neslávne tento rok skončil, prišiel som síce do Brezovej, ale v mojom najhoršom doterajšom čase. A to za 24 a pol hodiny. V cieli som ešte rozmýšľal ísť ďalej aspoň do Myjavy či Starej Turej, určite by mi to šlo. Začalo však dosť silne pršať a to už psychika mi nedovolila. Možno zas na budúce.

Hovorí Jozef Rosina: Počúvajte čo sa mi tento rok stalo, viete, že ja na Trnavskej stovke si už roky chodím svojím tempom, veď za viac ako dvadsať rokov si už telo a nohy zvyknú na určitý rytmus. Aj keď v koncovke som medzi poslednými. Prechádzal som okolo železničnej stanice Buková a tu vidím, že niekto pri koľajniciach leží. Ale dajako zvláštne. Leží na chrbte a nohy a ruky má vystreté dohora. Najprv som sa zľakol, či to nie je nejaká zabudnutá mŕtvola, ešte som sa s niečím podobným nestretol, prídem bližšie, posvietim si na neho, reku či žije. Žije, dýcha, tak je dobre, zasvietim mu do tváre a je to Attila. Nič mu tam nehrozí, preto ho nechávam dospať. Pred Brezovou ma dobieha, povedal som mu, že som ho videl spať, a on mi na to hovorí, že keď to na neho príde, tak si pospí hodinku a pokračuje ďalej... Veď takto to už roky praktizuje aj Sveťo Krno, len nie na koľajniciach.

Prvý príspevok z tohto ročnej T-100 poslal už v pondelok večer na internet Martin Marušic /ročník 1985/. Bol taký natešený z tohto úspechu, že to musel dať najavo celému svetu. Tak ešte raz blahoželáme a prinášame jeho dojmy, z jeho prvého a hneď úspešného štartu na T-100.

V sobotu 7.júna 2008 sa konal už tridsiaty piaty ročník tradičného diaľkového pochodu Trnavská stovka, tentokrát premiérovo s mojou účasťou. Pochodová os sa vinie z bratislavskej hlavnej stanice cez pohorie Malé Karpaty až do Brezovej pod Bradlom.

Hneď na začiatku chcem povedať, že hoci sa táto akcia volá Trnavská stovka, trasa nejde cez Trnavu a dokonca to ani nie je celých sto kilometrov. Prvý paradox je spôsobený tým, že trasu organizuje Trnavský klub diaľkoplazov a turistov. Oficiálne je dlhá 91.486 km, ale ja som nameral až 93,12 km, čo svedčí zrejme o tom, že nepoznám všetky skratky.

A tak sa o šiestej hodine ráno nachádzam pod hlavnou stanicou, registrujem sa a dostávam registračné číslo 97. Presný počet spolublbcov, ktorí sa tiež chystajú na takú zabijácku trasu neviem, odhadom ale nechýba veľa do troch stoviek. Žiaden hromadný štart sa nekoná, lebo by nebol ani technicky možný. Akonáhle odovzdám kontrolnú kartičku na prihlásenie organizátorom, vyrážam smer Kamzík. O chvíľu ma predbehne zopár nadšencov, ktorí diaľkový pochod ponímajú ako beh v horskom teréne a hneď zo začiatku sú prudkí ako črevný problém. Medzi nimi aj kolega Filip, ktorý nakoniec dobehol do cieľa šiesty. No ja to beriem trošičku pomalšie.

Prvého človeka, ktorého predbieham ja, sa pýtam, či je to ešte ďaleko. Na Kamzíku je o pol siedmej nádherný výhľad, keď čisté ovzdušie dovoľuje vidieť až Zobor, vzdialený 76 kilometrov. Postupne sa samovoľne sformovala skupinka siedmich autodeštrukčných dobrodruhov a rozprúdi sa debata o starších ročníkoch. Spomína sa chlapík, ktorý išiel iba s malým ruksackom a keď ho kolega dobehol, držal v ruke otvorenú plechovku od piva. Kus štreky išli spolu. Keď chlapík dopil pivo, stlačil plechovku a strčil si ju do ruksacku. Po čase poslal náhodného sprievodcu dopredu, že on ho dobehne, zabehol si do lesa a o chvíľu sa vrátil s ďalším pivom v ruke. Na tom by nebolo nič podozrivé, veď odskočiť si treba, ale keď to zopakoval štvrtýkrát a vždy otvoril ďalšie pivo, tak sa ho spoluchodec opýtal, že ako sa mu toľko pív zmestí do ruksacku. Vtedy vyšlo najavo, že ten smädný turista mal geniálny nápad a v predchádzajúcich týždňoch si asi na päťkrát prešiel celú trasu a po lese si poschovával plechovky, aby mohol na stovke zaháňať smäd s ľahkým batohom. Nakoniec sa ale trochu prepočítal, lebo na Bukovej už bol na mol opitý a tam svoj pochod aj predčasne ukončil.

Ale vrátime sa do rannej atmosféry na asfaltke k Bielemu Krížu. Ohlušujúci rachot zhora a spoza zákruty sa na voľnobeh rúti dole stará volga, pred ktorou turisti uskakujú na stranu do priekopy. Valí sa ako blázon, pri skupine ľudí ani len nepribrzdí, ako náhle ju minie dupne na pedál a v šmyku skoro skončí v priekope, nazúrený vyskočí z auta a hnusne začne chodcom nadávať. Tí udivene pozerajú, čo je to za vyšinutého agresívneho jedinca na turistickej ceste, kde nemá čo hľadať, sa im ešte vyhráža. Keďže chodcov je ale sedem a nikto jeho slovník neopätuje, ani neokomentuje, naskakuje do auta a zase v štýle Schumachera ohrozuje ďalších turistov. Až po chvíľke sa posledný zo skupinky prizná, že tomu vodičovi gestom ukázal v zmysle, že či mu nehrabe, tak preto taká prudká reakcia.

Po čase a prvej kontrole sa skupinka rozpadáva a debaty pokračujú. Pred Pezinskou Babou sa dostávam do kontaktu s cyklistami, ktorí vyrazili na trať neskôr. Osobne by som privítal, keby ich naopak organizátori posielali pred chodcami, lebo ich divoké zjazdy sú priam živnou pôdou pre nebezpečné kolízie. Hoci chodci sú ochotní im uhnúť, málokto však pritom aj zastať a dostať sa z tempa. Mne sa skoro podarila škaredá zrážka, keď som ukročil nabok jednému cyklistovi a keď prefrčal, spravil som krok do strany naspäť na chodník, ibaže za ním išiel druhý, ktorého som predtým nevidel, keďže bol za prvým schovaný.

Inak medzi cyklistami stretávam Danku, ktorá nakoniec medzi bajkermi, aby som bol v ich slovníku, došla do cieľa tretia, takže gratulácia smeruje k nej. Dlhší úsek cesty až po Čermákovu lúku prebieha tak, že dolu kopcom a po rovine cyklisti obiehajú mňa, hore kopcom fučia, tlačia bajky a vedľa nich zľahka poskakujem ja. Zo Skalnatej je prudké, veľmi šmykľavé klesanie, na ktorom tiež vedú bicykel vedľa seba, čo sa samozrejme nezaobíde bez mojich podrývačných rečí, že načo si brali do lesa také závažie, ktoré je treba aj dole kopcom tlačiť...

Prvá veľká kríza prichádza po menšom obede na Čermákovej lúke. Nohy trochu oťažievajú, tempo vedome spomaľujem a na Hubalovú doslova prikrivkám. Zvyčajne si v podobných prípadoch zvyšujem morálku spevom, tentokrát mi nepomáha ani moja najobľúbenejšia pochodová pieseň “Směr Praha". Až výhľad na pekných vápencových Taricových skalách mi vlieva nové sily do tela, obed je zrejme už strávený a v Sološnickej doline som veľmi rýchlo, keďže sa jedná o jediný úsek, ktorý som utekal, lebo bol značne dolu kopcom. Výstup na Vápennú, najvyšší bod na trati s výškou 752 m n.m. mi trvá asi hodinu a o tretej po obede som tam. Asi v polovici cesty je vyhliadka s nádherným výhľadom.

Pod Vápennou je jedna z kontrol, kde pri stolíku dávajú na lajstro pečiatku, že som tam skutočne bol. Títo mi ponúkajú akúsi malinovku, pričom sami výdatne nasávajú nejakú pálenku. Malinovka je síce mojim piatym najobľúbenejším nápojom na turistike, ale problém je zásadný v tom, že pijem zásadne iba prvé štyri. Neskôr dole stretávam štvorkolkárov. Dvaja sedia na jednej mašine a spokojne si rachotia. Po predchádzajúcich skúsenostiach viem, že polícia nemá techniku na to, aby ich naháňala po hore, aj tak ale volám na 158. Trochu rezignovane iba sucho poviem, že im chcem oznámiť, že takí ľudia tu sú a očakávam, že príslušník ma už nemôže ničím prekvapiť. No figu borovú. Policajt sa ma opýta, akú majú ešpézetku. Škoda, Že mi ju tí dvaja nepovedali.

O štvrť na sedem prichádzam do Bukovej k šenku s veľkým červeným transparentom: Trnavská stovka. Rýchlo si dávam do seba jeden guláš a idem ďalej. Tentokrát sám.

Dlhý úsek pred Bukovou vedúci po asfaltke a štvrťhodinová pauza si pýtajú svoju daň. Navyše sa mi po ceste zodrali podrážky na beztak starých topánkach, takže cítim všetky kamene, na ktoré stúpim. Každým krokom bolia chodidlá a zisťujem, prečo sa to volá stovka - asi na sto miestach oľutujem, že som sa na to podujal. Chvíľky absolútneho zúfalstva sa vo veľmi krátkych intervaloch striedajú s chvíľami, keď som skalopevne presvedčený, že to dnes dokončím. Až keď sa vymotám spoza kameňolomu a chatových osád a znovu sa dostávam na lesný chodník, opäť ožívam. V krátkom časovom slede v prítmí zbadám asi dvadsať metrov odo mňa plachtiaceho jastraba a stádo šestnástich, pravdepodobne muflónov, neviem presne, lebo také príšery vidím prvýkrát. Vzhľadom k tomu, že nemám záujem urobiť čo len jeden krok navyše, som značne nespokojný vždy, keď nie je na prvý pohľad jasné, kadiaľ vedie značka ďalej. Chudáci značkári by sa dozvedeli všetko o svojej rodine až do siedmeho kolena, keby boli nablízku. Na kontrole v Rakovej sa nechávam ponúknuť čajom a po pár sto metroch zisťujem, že ma bolí už iba pravá noha. Ja debil som si mal dať toho čaju aj do druhej nohy.

Medzitým prichádza súmrak a tma. Zapínam svetlo a povedľa gaštanovej aleje smerujem do lesa na Mihalinovej. V bielom svetle nevidno, čo je blato a čo pevná zem. Niekoľkokrát si pri šmyku pekne “zatancujem", že by mi aj v Lets dance závideli a Ďurovčíkovi by vlasy zbeleli. Tesne pred vyústením na úsek lepšej cesty som si ale zle vybral terén a ľavá noha vďaka mazľavému sajrajtu letí predo mňa, pravá už nestihne zareagovať a zem sa akosi tvrdo priblížila k mojej osobe. Vzápätí sa horou ozývajú výkriky, že koho a čo všetko súložím, že nezainteresovanej lesnej zveri to pripadá akoby sa Jóžin z Bážin chvastal životným orgazmom. Ako na potvoru, potok je hneď vedľa, ibaže sa k nemu nedá dostať cez všelijaké pichľavé zelinky, z ktorých by mal možno radosť Juraj Fándly, rozhodne však nie zasvinený Marušic v krátkych nohaviciach. Keby to bolo aspoň v Piešťanoch, očakával by som, že vstanem zdravší a do cieľa dobehnem, v lese pred Dobrou Vodou som ale vstal iba špinavší.

A ešte chvíľu na to mám telefonát, z ktorého počujem iba hurónsky smiech a vetu: “Skonči to, přijdi a já ti tady naliju". Na začiatku Dobrej Vody ma ale dobieha skupinka troch chalanov – Jano, Juraj a druhý Janko, ku ktorým sa pripájam.

Posledná kontrola je v reštaurácii na Dobrej Vode. Zrovna sa tam koná zábava a hneď ako vstúpim, všetky ženy sa začnú obzerať, že kde sa to konajú tie chlapské zápasy v bahne. Zrejme si mysleli, že rodová rovnosť zašla už aj do tejto oblasti. Pečiatkári mastia za nesúvislých rečí poker, chvíľami namiesto žetónov prihadzujú vodku a snažia sa mi nahovoriť, že mi dajú diplom, ak skončím tu. No, ibaže ja chytám dvadsiaty šiesty dych a spolu s tými troma vyrážame vo výbornej a destilátmi posilnenej nálade po asfaltke - smer Brezová. Ktosi dostal nápad, že venuje Trnavskú stovku nejakej dievčine, čo má meniny. Ja poznamenávam, že výraz darujem Trnavskú stovku mi skôr evokuje, že za ňu zaplatí štartovné. To dievča za to zrejme stojí, preto sa o to pokúsime, prísť do cieľa ešte dnes, pred polnocou. Až doma som zistil, že meniny mal Róbert, verím však, že Trnavská stovka ako darček tú slečnu potešila. Cesta prešla mimoriadne rýchlo za rečí o výstavbe tunelov, kombinovaných so sprostými vtipmi. Po ceste z kopca dole do cieľa dokonca utekáme, ibaže ja už nie som v stave dlho sa tak premiestňovať a do cieľa, v škole, v Brezovej dokráčam päť minút pred polnocou. Najskôr zamierim do prvej miestnosti, kde sa svieti, tam sa ale ocitám zrejme na nejakej svadbe a rýchlo ma odtiaľ vyšikujú, že nemám kravatu. Danka na bicykli na trhla o štyri hodiny, hoci štartovala dosť po mne. Na budúci rok to bude riadna fuška to na ňu dohnať. Ale dnes mi prezradil môj dedo techniku, ako by sa to dalo: “Keď ideš na takúto túru, mal by si predtým trochu trénovať, trénovať a trénovať...“

Na 11. ročníku už populárneho pivného pochodu “Trnavská trinástka", ktorý sa konal v sobotu 14. júna, sa zaregistrovalo rekordných 1787 turistov “smädných to športovcov".

Po vzore z vlaňajška bol s oslavami Dňa otcov spojený aj sprievodný program pod severnou tribúnou na štadióne A. Malatinského. Tu bol štart aj cieľ pivného pochodu.

Účastníkov prišli povzbudiť a zahrať im do nôty napríklad aj Bukasový masív, Hudba z Marsu, Golden Vein, Mária Podhradská, Ríšo Čanaky, Bonzo a Resonators, Blue Sundown, Country dostavník a mnoho ďalších. Stovkám spokojných účastníkov sa ani po skončení programu nechcelo ísť domov.

Počasie prialo, žiadne veľké horúčavy nebolia, tak naprostá väčšina účastníkov všetky “povinné" kontroly absolvovala bez problémov.

Tohtoročná farba tričiek s emblémom pochodu “Trnavská trinástka" bola moderná zelená.

V minuloročnom čísle nášho bulletinu k DP “Čože je to päťdesiatka? Sme Vám popísali jednotlivé významné miesta, cez ktoré vedie naša trasa. Dnes sme si na pomoc prizvali niekoľkých samozvaných futurológov, ktorí nám popíšu trasu i priebeh pochodu v roku 2022.

Schopnosť poznávať nielen minulosť a prítomnosť, ale i nejestvujúcu budúcnosť, fascinovala ľudstvo od jeho vzniku. Ten, kto sa zúčastnil na predchádzajúcich ročníkoch nášho pochodu, určite nepochybuje, že náš DP prežije rok 2010, 2020, tak ako prežil aj rok 2000.

Zábezpekou je i tá skutočnosť, že pešia turistika je obľúbená a získava si čoraz väčšiu obľubu. Niektoré jej prvky prenikajú i do iných športov. V mnohých športových disciplínach už roky “prešľapujeme" na jednom mieste, naši výkonnostní futbalisti sú schopní neraz “odpochodovať" i celý zápas.

Náš futurologický príspevok nie je stavaný len na vedeckej báze, bude to i nezáväzné snívanie s voľnou tvorivou licenciou.

Zraz všetkých účastníkov DP “2 x 50 a dosť!!!" v roku 2022 bol v reprezentačnom podnikovom rekreačnom stredisku pri Červenom Kameni. Vysoká niekoľko poschodová budova tvorí dominantu celého okolia. Je vybavená krytou plavárňou, s termálnou vodou, športovou halou, saunou a ďalšími vymoženosťami našej doby.

Práve v čase DP pristál na priľahlom letisku veľkokapacitný aerotaxík, ktorý priviezol skupinu diaľkoplazov z Horného Maďarska.

Organizátori vedú turistov dlhou chodbou, ktorou sa dostávame ku kabínam domácich turistov. Zaklopeme na dvere /iba zo zdvorilosti, lebo videovrátnik už dávno predtým oznámil náš príchod/ a vchádzame dnu. Ocitáme sa v rozsiahlej a vkusne zariadenej kabíne, v ktorej vládne čulý ruch. Na masážnom stole pod rukami zručného maséra sa striedajú účastníci pochodu. Niežeby nemali k dispozícii najmodernejší prístroj ROMBAS 007, ale ručná práca je ručná práca. / ROBMAS 007 – skratka neznačí spôsob rob masáž, ale robot – masér/. Displej terminálu chŕli posledné údaje o trase, počasí i súperoch Tesly.

Na veľkom monitore udáva tréner posledné pokyny, určuje zostavu na dnešný pochod a taktiku zdolávania terénu. Tajomník oddielu hovorí niečo o prémiách v prípade záchrany v 1.národnej turistickej lige. Pridáva sa i podpredseda – pôvodným povolaním od čierneho remesla a pridáva k oficiálnym prémiám i niečo z čierneho fondu. Sem - tam počuť i niečo o rozhodcoch i súperoch, ale to sú ničím nepodložené domnienky. Skrátka, v kabínach vládne atmosféra, aká dakedy vládla v kabínach našich futbalových či hokejových mužstiev.

Čas je neúprosný a hlavný rozhodca pozýva turistov na štart. Na štartovej čiare sa začína formovať dlhý rad pestrofarebne oblečených turistov v najnovšej a najmodernejšej výstroji i s množstvom rôznych reklám. Diaľkové pochody sú už dávno olympijskou disciplínou. Neustále sa rozširujúci počet disciplín prinútil MOV siahnuť i na ďalšie ročné obdobia, a tak DP sú zaradené na program jesenných olympijských hier /JOH/.

Veľkou farebnosťou a pestrosťou v oblečení vynikajú najmä zahraniční pretekári. V tohtoročnej štartovnej listine je nápadný značný pokles počtu afrických turistov. Je to odrazom celkového zníženia záujmu Afričanov o turistiku v dôsledku nedostatočného značenia turistických chodníkov v pralesoch a tým i veľkého počtu poblúdilcov.

Od štartu sa asfaltovou cestou dostaneme popri hrade Červený kameň, ktorý mimochodom vôbec nie je postavený na červenom kameni /a Modrý kameň je!!!/ do lesa /na vysvetlenie - les bol v minulosti rozlohou určitá plocha, na ktorej rástli stromy a dokonca sa tam aj preháňala lesná zver/ - potom pokračujeme tartanovou cestičkou k Zochovej chate. Zo “zošky" – ako ju familiárne nazývali naši predkovia, sa dostaneme po umelom trávniku - miestami už vyblednutom, až k úpätiu Skalnatej a pohyblivými schodmi až na vrchol.

Na kúsok opustíme červenú značku a lesnou autostrádou prídeme do Lipin, kde navštívime skanzen TESLA. V tomto prírodnom múzeu sú postavené drevené chatky, ktoré podľa výskumov historikov slúžili v minulosti na rekreáciu našich predkov. Je to historická pamiatka ochotná vydávať čisté svedectvo o bohatstve ducha, pracovitosti a majstrovstve našich predchodcov. Po krátkom zastavení pokračuje naša cesta okolo lesnej škôlky, odkiaľ každoročne prichádzajú na náš trh umelé vianočné stromčeky. A už je tu kopec Somár, ktorý si svoje pekné meno zachoval až do dnešných čias.

I tu sa relatívne málo zmenilo. Vybudoval sa tu aeromotel /čím sa odrazili pokusy a snahy gigantomanov o vybudovanie kozmohotela/, je tu nová ležačka do Pezinka, ktorá nahradila pôvodnú sedačku a ďalšie menej významné stavby. O kúsok ďalej prechádzame chránenou prírodnou oblasťou, v ktorej sa zachovalo niekoľko pôvodných stromov, ktoré boli typické pre vtedajšiu flóru. Touto oblasťou vzhľadom na jej malú rozlohu prejdeme veľmi rýchlo a dostaneme sa ku križovatke s modrou značkou, ktorá je vzhľadom na veľkú frekventovanosť riadená pikopočítačom 8. generácie. /kde sú tie časy elektrónkových počítačov, ako sa to s obľubou niekedy písavalo/. Do vstupnej jednotky počítača každý účastník vkladá svoju osobnú kartu a na základe údajov na nej vyhodnotí doterajší priebeh pochodu /kam sa hrabú tie niekdajšie tajné i obyčajné kontroly/, stanoví optimálny priebeh ďalšieho pochodu, spočíta doterajší výdaj energie a určí množstvo i zloženie občerstvenia.

Už je čas opustiť občerstvovaciu stanicu a niekoľko kilometrovým pohyblivým chodníkom sa dostaneme do chránenej umelej oblasti, v ktorej sa uchovávajú pre budúce pokolenia vymoženosti dnešnej doby /rôzne odrody umelých trávnikov, umelé listnaté i bezlistnaté stromy a pod./. Práve dnes tu poľovníci inšpirovaní históriou a zväzarmovcami usporiadajú hon na líšku – samozrejme, že umelú.

Blížime sa k záverečnej časti nášho pochodu, k Šedivému Krížu, ktorý sa pôvodne nazýval “Biely", ale od smogu i veku zošedivel.

Dnes rovnako, ako v minulosti, je to stredisko prímestskej rekreácie. Húfy rekreujúcich sem dopravuje bratislavské metro – trasa H /predchodcom bola známa rýchlodráha/, ktoré tu má konečnú zastávku. Ešte musíme prejsť prekrásnou alejou pouličných svetiel a už je tu cieľ!!!

V cieli nás očakáva “bradatý hlavný organizátor", ktorý všetkým potriasa pravicou, a zároveň značný počet divákov, ktorí nadšene aplaudujú všetkým diaľkoplazom, ktorí dnešný pochod zvládli a sú ešte aj v 21. storočí schopní sa prepravovať pomocou vlastných nôh na takú dlhú vzdialenosť. Sú tu desiatky novinárov, fotoreportérov i reprezentační tréneri. Kde – tu je vidieť i to, čo neradi vídame na našich športoviskách a čo nás bude stáť ešte veľa výchovno – propagačnej práce. Sú to lanári, šíbri, rôzni mecenáši, ktorí s mešcami plných peňazí lanária popredných diaľkárov do ich chýrnych klubov.

“Tak si myslím jestli nekecáš" – zazdal sa mi hlas Švejka, prebudil som sa a vrátil do súčasnosti, síce trochu skromnejšej, ale o to krajšej.

2.8.2008 MEMORIÁL KAROLA KELEMENA 2.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

10.8.2008 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 23 .ročník
(nedeľa) KST - KDT Doľany

21. - 24.8.2008 RODINNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(štvrtok- nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.