MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

A dodatočné gratulácie Braňovi Pagáčovi a Rasťovi Karelovi, ktorí práve v cieli oslávili svoje narodeniny a nestihli sme im ani pogratulovať. Teda všetko najlepšie.

Organizátor bývalého obľúbeného, ale už zaniknutého pochodu "Stavbárska 50-ka", Ferko Dovičič, sa dožil 55 rokov. Obvykle ako každý turista - v zdraví.

1. MKD /Peter Minárik/: Už máš 55 rokov. Nezdá sa Ti, že to nejako rýchlo ubieha? Veď len "toť" si sa ženil.

Ferko Dovičič: - Veru Peter, keby si mi nepovedal to číslo, tak ani neviem, že mám toľko rokov. Cítim sa totiž duševne ako keby sa čas zastavil. Horšie je to ale fyzicky. Nie že by som mal nejaké problémy, to nie. Ale tá kondička už nie je to, čo bývalo. Vidím to keď sa dostanem do vyšších hôr.

Ferko Dovičič: - To si mi brnkol na strunu. V prírode zo mňa vždy opadajú starosti a pôsobí na mňa ako balzam. Len škoda, že povinnosti mi nedovoľujú častejšie sa do nej vybrať. Dúfam, že v dôchodku si to vynahradím a dobehnem.

3.MKD: - Ako a kde si začínal s turistikou? Veď Ty ako chlapec z "dediny" si mal prírodu hneď za humnami.

Ferko Dovičič: - Ako každý z okolia, či už bol z mesta či dediny, som začínal s turistikou v Malých Karpatoch. Najprv len tak okrajom, Smolenice, Škarbák, Dobrá Voda, Červený Kameň. A neskoršie už krížom-krážom. A ešte neskoršie to nám už ani "mapy" nestačili. Takže niet miesta v Malých Karpatoch, ktoré by som neprešiel, od Devína k Čachticiam.
Malé Karpaty mám zo všetkých pohorí na Slovensku najradšej. Hneď po Roháčoch!!!

4.MKD: - Plnil si niekedy VOPT /výkonnostný odznak pešej turistiky/, resp. sledoval si nachodené kilometre?

Ferko Dovičič: - Ako každý turista najprv som si odkladal diplomy, zbieral pečiatky, sumarizoval kilometre. Mal som toho plné krabice. Ale nejako ma to nevtiahlo. To bolo už dávno, ešte v minulom storočí. Časom som zistil, že mi to nič nehovorí, nechal som diplomy diplomami a kilometre kilometrami. Som proste len rád v horách a to mi celkom stačí.

5.MKD: - Na turistickom "nebi" si sa preslávil hlavne organizovaním pochodu "Stavbárska 50-ka". Povedz nám o nej niečo bližšie. Koľko bolo zrealizovaných ročníkov, koľko účastníkov sa zúčastňovalo, aké trasy sa ponúkali účastníkom a pod. A prečo skončil tento pochod?

Ferko Dovičič: - Už si nepamätám kedy to bolo, ale už som raz históriu Stavbárskej niekde spomínal. Celkovo s nultým ročníkom ich bolo zorganizovaných 25. Zo začiatku sme organizovali len 50 km trasu, neskoršie sme pochod rozšírili aj o 35 km a 10 km trasy.
V prvých ročníkoch chodilo na tento pochod veľa ľudí, tak 150 a viac, ku koncu tak 35 až 40, aj to asi podľa počasia. Nízka účasť na pochode bol hlavný argument niektorých našich členov, aby sme s tým skončili.
V príprave na tento pochod sme upravili studničku na Rosničkovej lúke, osadili nové lavičky /dovtedy tam žiadne neboli/, tie sú tam dodnes . Našu Stavbársku 50–ku sme chodili ako klubovú akciu aj v januári.

Ferko Dovičič: - Sú rôzne argumenty pre organizovanie a aj proti. Moja manželka mi stále hovorí, že aby sme ho obnovili. Lenže tento náš pochod termínovo vždy vychádzal na Modranské hody /my sme chlapci z Modranky/. A to bol kameň úrazu. Na hody získať ľudí na kontroly bolo a je vždy ťažko. A dnes ešte viac. Môžeš im nasľubovať čokoľvek.

7.MKD: - Stavbárska 50-ka bývala vždy v poslednú májovú sobotu, čo bola pre mnohých posledná previerka síl pred nadchádzajúcou stovkou. Ako si na to spomínaš Ty?

Ferko Dovičič: - Spomínam si mnohých stovkárov. A poznal som niektorých, ktorí na našom pochode pod Vápennou si zakopali pivo a konzervy ako železnú zásobu, aby ich nemuseli vláčiť so sebou až z Bratislavy. Mal som tých ľudí úprimne rád. Bolo to klasické obdobie stovky, keď turisti išli na T-100 aj s nemalou dávkou radosti a fantázie. Vôbec potom nevadilo, ak niektorí z nich nedorazili do Brezovej. Mali o čom aspoň rok zase rozprávať.

Ferko Dovičič: - Samozrejme, že áno. Ale len raz. Už veru neviem v ktorom roku to bolo. Išlo nás vtedy z Modranky asi 12 a do cieľa sme došli dvaja. Ja a Vilo Šarvaic. Ale skrátenú verziu T-100 sa chystám s manželkou urobiť tento rok.

9.MKD: - Je o Tebe známe, že do prírody si chodil a zrejme aj chodíš hlavne s manželkou.

Ferko Dovičič: - Áno, to stále trvá. V prírode sa cítim dobre hlavne s ňou. Prešli sme spolu mnoho pohorí, nielen na Slovensku. V súčasnosti máme však obaja problémy s kolenami a kĺbmi. Starnutie ako vidíš nezastavíš.

Ferko Dovičič: - V Bulharsku sme boli dvakrát. V roku 1976 a 1986. Prešli sme Pirin aj Rilu. Na Pirine sme vyliezli na krásnu bielu pyramídu – Vichren /2914 m n.m./, ktorý je o 3 metre nižší než slávny grécky Mittikas v Olympe. Musala je zasa najvyšším vrchom pohoria Rila /2925 m n.m./ a je zároveň najvyšším vrchom Balkánskeho polostrova. Tieto hory ma ohúrili svojou mohutnosťou a krásou. V tých rokoch sme boli aj v Rumunských horách. Najprv na pohorí Piatra Krauli a potom na Fagaraši v Transylvánskych Alpách. Musím Ti povedať, že nepoznám nič krajšie ako keď ideš s partiou kamarátov po horách, tam aj spíš a žiješ len z toho, čo si nesieš v batohu. Mám z týchto akcií veľmi pekné spomienky. A vďaka týmto skúsenostiam po páde železnej opony mohli nasledovať Alpy. Vyliezol som na 5 štvortisícoviek, z toho na dve najvyššie v CE.

11.MKD: -To bola história. Ale poďme k súčasnosti. Vlani si bol na jednom gréckom ostrove na dovolenke a to Ti nedalo, aby si si nevyšliapol na jeho najvyšší bod. Čo to bolo za ostrov a ktorýže to kopec si zdolal?

Ferko Dovičič: - Boli sme na ostrove Thassos a rovno nad plážou ma provokovalo, dokonca sa mi vyškieralo, krásne pohorie v tvare podkovy. Niečo podobné ako keď sa pozeráš na Roháče zo Zverovky. Takže sme neodolali a s manželkou sme na tento kopec vyšli. Volal sa Ypsario /1204 m n.m./. Výstup trval 4 hodiny, rovno od hladiny mora. Vrcholová časť Ypsaria ma prekvapila svojou krásou, členitosťou a hlavne prudkým chladným vetrom.

Ferko Dovičič: - Zatiaľ som v štádiu vymýšľania a rozhodovania. Keď Ti poviem pravdu, tak najradšej chodím do Grécka. Je to veľmi príjemná krajina s krásnym, čistým, teplým morom. A dajú sa tam vždy nájsť aj nejaké kopce, či iné zaujímavé miesta. Veď staroveké Grécko je kolíska civilizácie. Takže uvidíme či tú kolísku nenavštívime ešte raz.

13.MKD: - Čo Slovensko zostane od "macochy" alebo máš aj tu nejakú vec v talóne?

Ferko Dovičič: - Ani tu nemám pevný plán. Ale možno na jeseň, ak mi vyjde čas, tak by som sa chcel ísť pozrieť do Kremnických vrchov. Prečo práve tam? Jednoducho ma to napadlo a dlho som tam nebol.

14.MKD: - Tvoj zatiaľ "nesplnený sen" a jeho realizácia v budúcnosti? Čo by si chcel prejsť, pozrieť alebo zažiť?

Ferko Dovičič: - Na dnešnú dobu nič moc veľké. Pre mňa doterajší môj nesplnený sen je Materhorn, ale v súčasnosti snívam o niečom inom, o Ararate.

Ferko, aj ja. Lenže dnešná situácia v tejto oblasti to veľmi nedovoľuje, a tak Ararat si schováme asi do zálohy. Všetko najlepšie, veľa zdravia, nachodených kilometrov a všetko ostatné čo k tomu patrí a o päť rokov zase na stránkach MKD.

Pre turistov a čitateľov MKD prikladám stručnú štatistiku prvých dvoch ročníkov Lazovej stovky a Diaľkoplazeckého dvojboja (t.j. kombinácie Lazovej stovky a Častovskej päťdesiatky). Čo sa týka L100, v cieli tohtoročného pochodu nemám ešte jasno pri Attilovi Korčokovi a bratmi Brestovanskými, nakoľko v cieli zaregistrovaní neboli, je však dôvodné podozrenie, že ho dosiahli. Pri DD zase z dôvodu slabšej evidencie účastníkov v cieli Č50 sú v štatistike značné nedostatky. Z tohto dôvodu by som rád poprosil tých, ktorí v záznamoch chýbajú, prípadne majú v nižšie priloženej tabuľke niečo uvedené chybne, aby mi o tom dali vedieť. Rád by som totiž dotyčným ešte doručil sľúbené ocenenia. Kontakty pre istotu ešte raz prikladám: mobil: 0903-744 336, mail: glesksla[zavináč]stonline.sk

+ Dôležité upozornenie: Nakoľko budúci rok spadá termín L100 na sobotu 8.5. a v tomto termíne sa zrejme uskutoční viacero pochodov s dlhodobou tradíciou (Častovská 50, Sobotišská 50, Hasprúnska 50, Terčíkový šlapák), z ktorých naviac niektoré oslavujú okrúhle výročia, L100 sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutoční už 1.5.2010. Termín bude ešte potvrdený v kalendári, kde bude 3.ročník už zaradený.

Por.	meno	nar.	bydlisko	prích.	poznámka
1.	Mráz René	1974	Bratislava	19,15 h
2.	Švancár Vlado	1955	Mníchova Lehota	19,20 h
3.	Cisár Vlado	1969	Svätý Jur	19,20 h
4.	Daňo Štefan	1970	Sedmelovec	20,10 h
5.	Homola Jozef	1963	Košeca	20,10 h
6.	Okruhlica Ľubomír	1952	Bratislava	20,40 h
7.	Karel Rastislav	1971	Šúrovce	20,50 h
8.	Divko Miroslav	1974	Tomášov	20,57 h	/pokračoval do TN/
9.	Michálek Svetozár	1981	Modra	21,40 h
10.	Ružička Edo	1976	Modra	21,40 h
11.	Paškuliak Juraj	1981	Kláštor pod Znievom	21,40 h
12.	Štrba Jakub	1984	Pezinok	21,50 h
13.	Mihalovič Štefan	1959	Senica	21,50 h
14.	Sasák Jaromír	1951	Osuské	21,50 h
15.	Pisk František	1977	Svätý Jur	22,30 h
16.	Martynek Ivan	1972	Vrútky	23,00 h
17.	Rím Ondrej	1930	Bratislava	23,10 h
18.	Babčák Vlado	1973	Bratislava	23,30 h
19.	Pristach Ján	1970	Bánovce nad Bebravou	23,40 h
20.	Václav Ondrej	1977	Trenčianske Teplice	23,40 h
21.	Hanzlúvka Milan	1951	Brezová pod Bradlom	23,50 h
22.	Strečko Jozef	1962	Brezová pod Bradlom	23,50 h
23.	Hrčka Juraj	1972	Bánovce nad Bebravou	23,50 h
24.	Kohút Miro	1958	Bratislava	23,50 h
25.	Bartošová Zuzana	1978	Bratislava	23,50 h
26.	Galanský Ľubomír	1966	Bratislava	23,50 h
27.	Pastorková Katarína	1981	Handlová	23,50 h
28.	Podoba Igor	1965	Bánovce nad Bebravou	23,50 h
29.	Petrovič Ľuboš	1980	Častá	00,20 h
30.	Švarba Rastislav	1987	Tesárske Mlyňany	00,20 h
31.	Srnka Pavol	1944	Trnava	00,31 h
32.	Petráš Karol	1962	Trnava	00,40 h
33.	Kubáň Andrej	1968	Bratislava	00,50 h
34.	Hrušovská Lenka	1962	Šúrovce	00,50 h
35.	Hrušovský Miroslav	1963	Šúrovce	00,50 h
36.	Zavarský Miloš	1965	Šúrovce	00,50 h
37.	Farkaš Martin	1975	Modra	01,10 h
38.	Griflík Marcel	1972	Trnava	01,10 h
39.	Kincel Pavol	1990	Belá Dulice	01,10 h
40.	Zigler Peter	1983	Prochot	01,10 h
41.	Schlachta Martin	1972	Bratislava	01,10 h
42.	Slivka Martin	1988	Bratislava	01,20 h
43.	Kvietok Milan	1978	Brezno	02,20 h
44.	Struhár Ján	1989	Zlaté Moravce	02,20 h
45.	Augustín Ján	–	Vieska nad Žitavou	02,20 h
46.	Boleček Vladimír	1980	Pezinok	02,20 h
47.	Kianička Ján	1978	Dolný Kubín	02,20 h
48.	Kotelešová Zuzana	1979	Bratislava	02,20 h
49.	Augustín Juraj	1990	Vieska nad Žitavou	02,30 h
50.	Končal Peter	1991	Vieska nad Žitavou	02,30 h
51.	Hrdlička Peter	1979	Bratislava	02,40 h
52.	Ghillány Martin	1980	Bratislava	02,40 h
53.	Landsfeld Peter	1982	Dubnica nad Váhom	02,40 h
54.	Kimlička Ivan	1965	Bratislava	02,40 h
55.	Holec Juraj	1987	Bratislava	02,40 h
56.	Klíma Ján	1987	––	02,40 h
57.	Chlapečka Tomáš	1985	Myjava	02,40 h
58.	Ruman Stanislav	1986	Martin	02,50 h
59.	Chrapčiak Vlado	1956	Trnava	02,50 h
60.	Slámek Ján	1977	Brezová pod Bradlom	02,50 h
61.	Opatovský Peter	1964	Vrbové	03,10 h
62.	Hletko Branislav	1985	Pezinok	03,20 h
63.	Sedmák Peter	1976	Piešťany	03,30 h
64.	Machovič Jozeff	1976	Vrbové	03,30 h
65.	Machovič Radovan	1978	Piešťany	03,30 h
66.	Surán Július	1940	Tlmače	03,30 h
67.	Hurta Ján	1959	Bratislava	03,30 h
68.	Bajnoci Rastislav	1984	Bratislava	03,30 h
69.	Nižnan Ivan	1944	Bratislava	03,40 h
70.	Krno Svetozár	1955	Bratislava	03,40 h
71.	Mazúr Branislav	1978	Bratislava	03,40 h
72.	Muzika Hubert	1984	Chtelnica	03,50 h
73.	Béber Martin	– –		03,50 h
74.	Šulek Karol	1950	Trnava	03,50 h	/pokračoval do TN/
75.	Hužovič Metod	1987	Križovany nad Dudváhom	03,50 h
76.	Behúl František	1986	Modranka	03,50 h
77.	Mihálka Richard	1990	Pezinok	03,50 h
78.	Šebok Marek	1978	Bratislava	04,00 h
79.	Baštek Adam	1986	Bratislava	04,10 h
80.	Zubaj Maroš	1984	Bratislava	04,10 h
81.	Svrček Vladimír	1932	Bratislava	04,20 h
82.	Trubač Michal	1987	Šaľa	04,30 h
83.	Prokop Vladimír	1983	Bratislava	04,30 h
84.	Kotková Jana	1987	Bernolákovo	04,30 h
85.	Pagáč Braňo	1984	Prievidza	04,30 h
86.	Petrovský Marek	1987	Prešov	04,30 h
87.	Lumtzer Kvetoslav	1938	Poprad	04,30 h
88.	Sládeček Štefan	1953	Bratislava	04,40 h
89.	Nižnan Marián	1943	Bratislava	04,40 h
90.	Greguš Dalibor	1977	Križovany nad Dudváhom	04,40 h
91.	Lietavec Ondrej	1985	Špačince	04,50 h
92.	Karel Jozef	1951	Trnava	04,50 h
93.	Nádaský Pavel	1955	Špačince	04,50 h
94.	Lietavec Miroslav	1960	Špačince	04,50 h
95.	Štiglic Ľudovít	1980	Bratislava	04,50 h
96.	Hofman Jiří	1970	Praha	05,00 h
97.	Hofmanova Renáta	1980	Praha	05,00 h
98.	Tlatej Peter	1977	Nová Dubnica	05,00 h
99.	Štefanovič Martin	1982	Bratislava	05,00 h
100.	Gažo Vladimír	1982	Piešťany	05,00 h
101.	Marcineková Zuzana	1981	Hriňová	05,00 h
102.	Kitt Ronald	1977	Bratislava	05,00 h
103.	Bachratý Laco	1976	Trnava	05,10 h
104.	Vrška Milan	1962	Trnava	05,10 h
105.	Izakovič Tomáš	1975	Trnava	05,10 h
106.	Barta Michal	1981	Križovany nad Dudváhom	05,10 h
107.	Groman Peter	1959	Trnava	05,10 h
108.	Feješ Stano	1961	Trnava	05,10 h
109.	Jančík Ondrej	1942	Trnava	05,10 h
110.	Szibilla Ladislav	1963	Prievidza	05,10 h
111.	Škoda Juraj	1969	Trnava	05,10 h
112.	Morgenstein Marian	1986	Bratislava	05,10 h
113.	Majerčík Matej	1985	Bratislava	05,10 h
114.	Chlupík Tomáš	1986	Nováky	05,10 h
115.	Ternényová Viola	1988	Bratislava	05,10 h
116.	Porubanec Cyril	1937	Bratislava	05,30 h
117.	Farkašovský Ladislav	1937	Bratislava	05,30 h
118.	Páchnik Ctibor	1953	Šúrovce	05,40 h
119.	Siráň Pavol	1981	Košecké Podhradie	05,50 h
120.	Nadhajský Zdeněk	1951	Košeca	05,40 h
121.	Jankovič Ján	1977	Skalica	05,50 h
122.	Opát Vlado	1964	Ilava	05,50 h
123.	Hargaš Peter	1972	Dolné Srnie	05,50 h
124.	Bičan Peter	1972	Žilina	05,50 h
125.	Korčok Attila	1941	Bratislava	05,50 h	/pokračoval do TN/
126.	Mako Juraj	1974	Považská Bystrica	06,00 h
127.	Šmíd Matúš	1978	Bratislava	06,00 h
128.	Zumrík Miroslav	1981	Borinka	06,00 h
129.	Fusík Ján	1958	Bratislava	06,00 h
130.	Galovič Jozef	1958	Bratislava	06,00 h
131.	Jánoš Peter	1964	Hlboké	06,10 h
132.	Šolonyová Barbora	1984	Turčianske Teplice	06,10 h
133.	Lomnický Marek	1986	Banská Bystrica	06,10 h
134.	Balogh Štefan	1972	Nitra	06,10 h
135.	Michlík Marek	1966	Bratislava	06,10 h
136.	Gonšor Jozef	1985	Turčianske Teplice	06,20 h
137.	Kotman Boris	1983	Vidiná	06,20 h
138.	Miklian Peter	1983	Kalinovo	06,20 h
139.	Hanuš Jaroslav	1932	Nitra	06,30 h
140.	Lukšo Vladimír	1982	Skalka nad Váhom	07,00 h
141.	Lecký Peter	1978	Kalná nad Hronom	07,00 h	/nevidiaci/
142.	Jakubec Michal	1981	Trenčín	07,00 h	/doprovod/
143.	Vávro Rastislav	1971	Trnava	07,00 h
144.	Rosina Jozef	1957	Trnava	07,00 h
145.	Naď Miroslav	1973	Horné Saliby	07,10 h
146.	Otépka Miroslav	1959	Hlboké	07,30 h
147.	Otépka Pavol	1965	Hlboké	07,30 h
148.	Mujgoš Martin	1976		07,40 h
149.	Ševčík Peter	1980	Malacky	07,50 h
150.	Domček Martin	1972	Plavecké Podhradie	07,50 h

Poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí sa podieľali na organizácii 36.ročníka T-100, ale hlavne tým na kontrolách. Menovite:

Vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším zúčastneným turistom T-100 bol 77 rokov!!!

Trnavská stovka je posledné dobrodružstvo na území Malých Karpát a okolia. Cieľ je prakticky celú noc bez akéhokoľvek spojenia, ste tu odrezaní od sveta. Čo si nezabezpečíte, to nemáte. Musíte sa sami postarať o seba. Prepočítať si kam si ešte trúfate dôjsť a brať do úvahy aj tú skutočnosť, čo keby sa niečo stalo. Navyše na mnohých miestach v okolí Dobrej Vody nie je žiadny mobilný signál. Takže divočina prvého stupňa.

tak sa hlási štartovné číslo 63. Trenčín odolal mojej snahe. Skončil som v tom veľkom blate na Veľkej Javorine, cez to som sa ešte dostal, ale na Holubyho chate o 3.00 bol môj koniec. Aj tak dík a teším sa na ďalšiu stovku!

hlásim, že som šťastne ukončil najdlhšiu trasu Trnavskej stovky do Trenčína. /169 km/. Trvalo mi to 37,5 hodiny. V Trenčíne u výpravcu som sa hlásil presne o 19.45 h. S božou pomocou som prekonal všetky blatové nástrahy na Veľkej Javorine. Už som videl v horách všeličo, ale to blato tam prekonalo všetko. Zdravím všetkých diaľkoplazov

chcel by som sa opýtať, či by bolo možné zistiť mená a adresy účastníkov Trnavskej stovky, ktorí sú z Dubnice nad Váhom. Dnes som sa dozvedel, že tam boli minimálne dvaja od nás. Bol by som vďačný za ochotu, nech nemusím ísť budúci rok opäť sám. A ešte som sa dozvedel, že uverejňujete zoznam úspešných stovkárov, ktorí tento pochod dokončili. Kde sa o tom môžem informovať?

konečne po dlhšej dobe sa mi podarila prejsť predĺžená T-100 až do Trenčína a konečne zisťujem, že mám aj nohy /unavené/.

Asi budem musieť častejšie absolvovať tú T-100 až do Trenčína. No ľahké to nebolo. V Myjave ma prekvapilo bahno po ceste a chodníkoch. Problém s pečiatkou som mal na Mikulčinom vrchu. Bývalá vyhoretá chata je už prestavaná na "Penzión Patrik".

Už príchod k nej neveštil nič dobré. "Soukromní pozemek pouze pro ubytované hosty" hlásal nápis pred chatou, penziónom. Napriek tomu idem ku dverám, reku skúsim zazvoniť. Všelijaké gombičky, číslice napojené na políciu. Už to chcem vzdať, keď vtom sa otvoria dvere a v nich sa objaví prísna tvár /asi Patrik/ a ešte prísnejší hlas "co si přejete?" A já s nevinnou tvárou "Prosím si nejaké razítko na kartu". "No jó, my takové věci nemáme", ešte raz zopakuje a zabuchne dvere. Už som mu ani nestačil povedať "chudáku Patriku, to vás tá kríza tak kvárí, mohli ste mi dať aspoň nejaké zemiakové razítko..."

Mrmlajúc naštvaný idem ďalej. Až dole pri leteckom pomníčku si spomeniem, že na horskej chate ZEVETA by ma iste neodmietli, ale to sa mi už nechce šlapať naspäť hore. Únava sa už dosť hlásila. Našťastie ospalosť na trase som si ustrážil /nie ako vlani, keď ma Jožo Rosina našiel spať/, ale v Drietome som si už musel trocha zdriemnuť. To ma ale stálo malé zmeškanie, a tak príchod na železničnú stanicu v Trenčíne bol až po polnoci /0,25 h/.

U pokladníčky som mal ešte malý problém, že majú zákaz dávať pečiatku na súkromné účely. Ale veď doteraz vždy ochotne dali. Hovorím jej, tak idem za náčelníkom, on mi ju určite dá. Až potom zmäkla a váhavo mi kontrolnú kartu oštemplila. Takto som teda dokončil predĺženú Trnavskú stovku. Dnes už mám tri dni po pochode, únava odchádza, hor sa teda na ďalšie diaľkové pochody !!!

1.za MKD Peter Minárik: - Čo sa stalo s Martinom Marušicom, že nedošiel do cieľa tohtoročnej stovky?

Martin Marušic: - Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Kúsok pred Amonovou lúkou som zle stúpil a vytkol som si členok. Potom som bol rád, že som asi za tri hodiny docupkal do Plaveckého Podhradia, kde som skončil. Inak som dosť dlho pred T-100 uvažoval, či zobrať vibramy alebo tenisky, lebo na asfaltovú cestu nie sú dobré vibramy a do ťažších terénov zase tenisky. Na budúci rok v tom budem mať jasno.

2.MKD: - Martin, vidím, že máš stále tie začiatočnícke dilemy, "čo na seba a čo do seba". Pokiaľ sa týka obuvi, mohol si si všimnúť, že na T-100 sa nosí na nohách či oblečení všetko možné. Ale vždy sa jedná o to, aby sa dotyčný cítil v tom pohodlne. Nikdy, ak chceš uspieť, nemôžeš dať na radu druhého. Napríklad počas dlhých rokov organizovania T-100 sme si robili rozbor čo majú na sebe a v čom sú obutí stovkári. Obutie bolo na prekvapenie najviac rozdielne. Od klasických "futbalových štuplákov", v čom napríklad Sveťo Krno chodil desaťročia, až po bežné pracovné "bagandže". A to hovorím o stovkároch, ktorí pravidelne a bez veľkých problémov prichádzali minimálne do Brezovej. Nuž, skús v budúcom 37. ročníku nedať na rady druhého a prísť na štart v tom, v čom sa dobre cítiš. Nepozeraj na značku, Trnavská stovka nie je prehliadka najnovších modelov, ak aj, tak len po maximálne 36 km. Bacha, "Chlieb sa láme" až na Vápennej. Neodradí ťa tento tohoročný "neúspech" do ďalších štartov na T-100 ???

Martin Marušic: - Určite nie! Skôr vyhecuje k ďalším špekuláciam ako ju "zdolať".

Martin Marušic: - Poviem ti zaujímavosť. Dvaja neznámi turisti ma zastavili a spýtali sa ma, či som to ja, čo na internete popísal minulý ročník. Tak vidíš, už som "internetová hviezda". Stretol som sa s niektorými turistami, s ktorými som išiel aj minulý rok, a pamätal som si ich, aj oni mňa. Ale čo ma prekvapilo, bola tá búrka, ktorá sa strhla. V médiach hlásili, že to malo byť len "miestami dážď" a ona prišla povodeň. A ešte jedno ponaučenie. Ak chcem zdolať Trnavskú stovku, tak na budúci rok musím viac trénovať

Keď povesť letí svetom a Vám nedá pokoja až pokiaľ sa rozhodnete prísť veci na koreň. Nadýchať sa tej aury, ktorú varia v kuchyni Trnavskej stovky už 36 rokov. Čo sú to za ľudia a o čo tu vlastne ide? To som zisťoval na vlastnej koži 6. júna 2009.

Vo svojej turistickej kariére som si stanovil 2 absolútne vrcholy. Cestu hrdinov SNP a Trnavskú stovku. Prvý ma už ovenčil v lete minulého roku, ten druhý mal prísť v sobotu 6.júna 2009.

Ešte sú nejaké dva týždne do štartu 36.ročníka Trnavskej stovky a vnútorný hlas mi donekonečna opakuje, že by som sa mal konečne ísť niekam rozhýbať, avšak neustále to odkladám na zajtra. Hlavne preto, že naposledy som bol poriadne vonku v septembri!!!

Piatok, deň pred štartom, je mojím posledným zúfalým nápadom, aj keď skôr na smiech ako na osoh, cesta peši z práce v starom meste domov, do Petržalky. No nič, nie som predsa holá riť, hovorím si. Bude to síce bez prípravy trochu viac bolieť, ale možnosť nedať dole stovku si vôbec nepripúšťam.

Budík zvoní ráno o piatej, dám si sprchu a upaľujem ešte do Tesca nakúpiť nejakú poživeň a hlavne zháňam po regáli s Deli Guaranou. Kúpim si 6 kúskov a makám na 93-ku. Ivo už čaká na hlavnej stanici a medzitým nás zaregistruje.

Výber ľudí je tu naozaj široký. Prišli skutoční makači, ktorí majú oddrvené tisícky kilometrov, presne takí, o ktorých som kedysi čítal knižky ako dobývali svet vo flanelových košeliach a Malú Fatru zo Suchého na Veľký Rozsutec, prebehnú na štyri kroky. Prišli i sviatoční turisti s menšími cieľmi, ako dôjsť na Brezovú, možno len skúsiť svoje možnosti, vyjsť si s partiou von alebo podobne ako ja, zaradiť sa aspoň na chvíľu k turistickej smotánke a nadýchať sa tejto výnimočnej atmosféry. Na stanici si spravíme úvodnú fotečku a o 6,30 prvým krokom otvárame Pandorinu skrinku. Ako mi vravel Vlado na Trnavskej stovke, musíš drviť na push the tempo stále. Berieme si teda jeho slová k srdcu a s Ivom sme nasadili naozaj vysoko. Kopec ľudí obiehame bez nejakých komplikácii, sme na prvom check pointe – Biely Kríž - a tu nás na nemilé prekvapenie čaká rad na pečiatky. No nič, aspoň sa najeme, dáme si kofolku a prehodíme zopár slov s ešte čerstvými a vyškerenými účastníkmi. Za mnou stojí v rade "Pán turista" – stará škola, a tak debatujeme, že kedysi drvili až do Trenčína. Neuveriteľné. Tu sa kvôli rade zdržíme asi 15 minút a začíname nakladať ďalej.

Po 30 kilákoch zisťujem, že tých 30 kilákov na stovečke je 2 krát ťažších ako 30 kilometrová bežná túrička. Tu nie je čas na žiadne odpočinky, ležanie na tráve, popapkávanie ani voľné tempo chôdze. O kondíciu obavy nemám. Síce nemám toho mnoho natrénované, ale viem, že sa môžem spoľahnúť na pevnú vôľu. Veľká chyba vo výpočte. Kondíciu síce nahrádzam špičkovým výrobkom Deli Guarama, ale po čase a hlavne po bežeckých zostupoch dole z kopcov začínam pociťovať zhruba na 30 kometri kolená. A keď už začínam pociťovať, je jasné, že o takých desať kilometrov ich už budem cítiť poriadne. V štvrtej desiatke km prežívam prakticky celý čas krízu. Bolí ma totálne chodidlo, keď idem do kopca, po rovinke šľachy z druhej strany kolien a cestou dole z kopca nemôžem kvôli kolenu skoro vôbec zohnúť ľavú nohu. Sakra... Pred Sološníckou dolinou obieham chalaniska, ktorý je na tom podobne. Už má nohu ofačovanú a hovorí, že v Sološníckej doline končí. Ja som tiež na mraky. Dole ma už čaká Ivo.

Nakoniec sa rozhodnem výjsť ešte aspoň na Veľkú Vápennú. Predsa len, ak by som skončil ešte pred najvyšším vrcholom, ráno by som sa nemohol pozrieť do zrkadla. To za žiadnych okolností nedopustím. Dole pod vrcholom Vápennej, na Mesačnej lúke, si dočapujeme vodu, chvíľku pauzujeme, obieha nás Sveťo Krno, a tak spoločne pokračujeme ďalej. Na prekvapenie ma nič nebolí... tak to naozaj nechápem. Chcel som si zaklopať na drevo, ale našiel som len dvojročný stromček javora, tak zaklopem naň. Chyba! Pri zaujímavej debate so Sveťom mi opäť začína svietiť kontrolka. Ivo sa nám stráca z dohľadu a my sa tak zakecáme, že ani neviem kade sme šli, a už sme boli na Mon Repose.

Pri Bukovej sa schádza z červenej značky na zelenú značku, na asfalt. Tá asfaltka, aj keď je to zopár kilometrov, bude moja smrť, napokon ako vždy v mojom prípade. Po asfalte teda pokračujem, keď sa dvíha vietor a z ľavej strany ženie poriadne búrkové mraky. Stretáme, dobiehame Sveťa kŕmiaceho sa čerešňami, ktorý nám medzitým odbehol. Ponúka nás, no ja radšej kvôli blížiacej sa búrke zaradím 5. rýchlostný stupeň a čakám kedy mi nejakú časť nohy odvalí. Míňame jedného borca, ktorého výraz tváre hovorí za všetko, vlastne už asi dávno rezignoval a nohy prekladá ako metrovicu. Príliš sa naňho nepozerám, lebo sám by som nechcel, aby ma niekto videl v takom stave. To však ešte netuším, že sa to za 20 minút stane realitou. Aj tak teraz makám ako sviňa, tempo mám zhruba rovnaké ako na prvých 5 kilometroch a tak nechcem vyzerať, že sa povyšujem. Stretáme chalanov s občerstvením a borovičkou. Schmatnem horalku, poďakujem a makám ďalej. Vietor sa dvihol už ozaj poriadny a prináša so sebou prvé kvapky... Ak stihnem prísť na Bukovú pred búrkou, možno sa ešte pokúsim aspoň o Dobrú Vodu. Začína však liať, vyťahujem pršiplášť a makám ďalej. Obloha sa však v sekunde vyliala ako keď otočíte vaňu hore dnom. Krúpy mi bubnujú po hlave a chrbte a ja viem, že je koniec. Za chvíľočku mám o desať kilo viac, plný ruksak vody a každá topánka má hádam 5 kilo. V momente sa mi otlaky roztrieskajú na kašu. Ako som začínal byť pred búrkou optimista, teraz po nej sa situácia radikálne mení. Nemám silu už ďalej pokračovať, prekladať nohami stratilo pre mňa zmysel. Rozmýšľam, že si sadnem na tú cestu, po ktorej sa valí 10 cm potok a počkám čo sa bude diať, hádam ma zajtra nájdu. Nemám najmenšiu chuť prejsť tých pár sto metrov do šenku. Prežívam najhoršie chvíle môjho "turistického" života. Sínusoida energie a pohody dosiahla absolútne dno. Kráčam zlomený ako vzduchovka, no pred šenkom sa trocha narovnám a rezkejšie vykročím. Nechcem aby bolo vidieť, že som porazený ... na nulu. V šenku ma čakajú trnaváci a Ivo.

Oznamujem im, že končím na 65 kilometri. Napokon chcel som pôvodne skončiť kvôli kolenu v Sološníckej doline, tak som sa ešte hádam trochu zmohol. Dám si gulášik pomrkávam po krásnej blonďatej dievčine – čašníčke, ktorá mi dvíha náladu...

Za chvíľu mi je opäť fajn, ale ďalej nejdem. Chalani vypísali odmenu, že ak pôjdem ďalej, v cieli mi vyplatia odmenu 20 Euro. To však odmietam tiež. Nechám Ivovi čelovku a chlebík čo mi zostal, poprajem im veľa šťastia a rozlúčime sa...

Noc trávim u kamaráta v Priepasnom. Nemôžem spať. Rozmýšľam kde sa to posralo. Aj keď som sa na Bukovej zaprisahal, že nikdy viac už žiadna stovka nebude, o 5 hodín po teplej sprche bolo všetko inak. Stovka mi hodila rukavicu rovno do tváre a ja sa už teším na prvú júnovú sobotu roku 2010, keď tú výzvu prijmem. Aj keď sa teraz nemôžem ani postaviť.

Z vedľajšej miestnosti mi zapípa mobil. Ivo mi píše SMSku. Je už na Brezovej, ale na prvý raz nenašiel cieľ. Pizdy, je to možné? Som nasratý aj za Iva.

Celú cestu busom do Blavy rozmýšľam, čo je to Trnavská stovka. Prečo sú ľudia ochotní pre ňu toľko obetovať. Viem jedno.

Trnavská stovka nie je obyčajná túra. Možno práve to všetko, čo jej človek podriadi aby ju "dostal", z nej robí takú váženú akciu. Osudovú akciu. Je to ako zo ženou. Ak som sa rozhodol, že bude mojím životným turistickým vrcholom, je dobré, že nepadla na prvý pokus.

Trnavská stovka – 100 km hrebeňom Malých Karpát za 24 hodín... takto ešte Trnavská trinástka – čo je chlastanie piva v trinástich trnavských pajzloch, tak to hej, ale kto kedy počul o Stovke... ale dakto predsa...

Neviem akým riadením osudu sa to stalo, ale do našej rodiny sa kedysi dostal jeden z prvých výtlačkov slávnej Bajovej knihy "Smiech na lane" /s podtitulkom len pre vnútornú potrebu JAMESu/. Nikto z našej rodiny síce nebol horolezec, ale otec mal za spolužiaka tuším niekoho z Bajovej rodiny alebo tak voľáko to muselo byť. Keď som mal asi 5 rokov, toto bola jedna z prvých knižiek čo som si prečítal. A boli tam tie super karikatúry, čo Bajo kreslil o živote horolezca, no na ušúľanie. Jeden z obrázkov, čo mi vtedy vŕtal v hlave bol jeho diplom z podujatia – Trnavská stovka – 100 km po hrebeni Malých Karpát za 24 hodín. Vtedy som to pokladal za ďalšiu "Bajovinu", veď kto by prešiel dnes 100 km peši? Prejsť takú vzdialenosť aj v našej rodinnej "embéčke" pre mňa vtedy znamenalo nekonečne dlhú cestu...

No za pár rôčkov som sa dozvedel, že to nie je žiaden frk, ale skutočné podujatie.

Aj keď nie som zrovna nejaký preborník z oblasti športu, turistika sa mi vždy páčila. A tak po jednom dlhšom, asi 40 km výlete do Modry, som si povedal – vzal to čert, keď som prešiel tých 40 km, tak prejdem aj tých 100 !!! – aj keby ma malo roztrhnúť! Konečne si dokážem, že nie som až taký nadraka športovec. Ale na prvý krok po tomto rozhodnutí bola konštelácia hviezd taká zlá, že som vôbec nebol doma, takže to padlo. No na druhý rok som to už vzal vážne – nastavím si skúšky na skoršie termíny a dôjdem do Bratislavy včas. Nič však nie je jednoduché - skúšku z fyzikály som robil dva dni pred termínom stovky a ďalší deň som cestoval. V autobuse ma ešte stále strašil Caratheodoryho princíp a podobné lahôdky, a tým pádom na prípravu Trnavskej stovky jednoducho nebol čas.

Na ďalší deň som bol v Bratislave skonfrontovaný s faktami – do jediných mojich tenisiek tečie, na sobotu hlásia dážď a vďaka nedostatku času je aj moja kondička naprd. No postavil som sa k tomu s hrdosťou. Topánky som zospodu výdatne naepoxydoval a zvnútra vypolstroval hrubým igelitom. Celé dielko som "zafixoval" kobercovou 5 centimetrov páskou, o ktorej sa vie, že je pri opravovaní lepšia ako Chuch Norris – priam všemocná. Na doktora Iľka v rozhlase som tiež urobil len dlhý nos, lebo na jednej prednáške z inžinierstva som bol presvedčený o tom, že predpovede počasia majú s princípu kvalitu porovnateľnú s horoskopom v magazíne Metro. No a moja kondička – čo už s ňou. Veci dáko už len dopadnú. Pripravil som si veci, dal budík na 4,30 h a šiel spať, nak som aspoň ráno dobre naladený....

Prekvapivo som sa zobudil neveľmi dobre naladený – ale ono to je asi o pol piatej celkom bežné. Na hlavne stanici som našiel inkriminované miesto kde bol štart, vyplnil nejaké lajstrá, zaplatil štartovné a bol som obdarený kartou so štartovým číslom namiesto donedávna bežného receptu do lekárne. Bol som nepríjemne prekvapený pár indivíduami, ktoré na túto bohumilú akciu prišli v maskáčoch a bagandžách. Okolo bola aj kopa ľudí čo nevedeli kam z konopí, lebo boli zelenáči tak ako ja, ale po chvíli hmýrenia som našiel skupinku starších pánov, čo zrejme poznali ten správny smer, lebo sa vydali neomylne okolo Jaskového radu a hurá hore. Horda ľudí dupotala po ulici, ktorá strmo stúpala na Kamzík. Po chvíli sme predbehli kočík, v ktorom dieťa veselo držalo svoje štartové číslo. Starší páni veselo trkotali medzi sebou. Po chvíli som však začul čosi ako: "... nó keď si na tej púšti a držíš sa vpravo, Kilimandžáro neminieš... Ja som tam bol pred tými xx rokmi a mali sme xy nosičov, bolo to tak akurát..."

Skrslo vo mne nepríjemné podozrenie a radšej som zahol po značke, zatiaľ čo táto skupinka si to rezala im dobre známymi skratkami. Hore na Kamzíku sa človek mohol konečne rozhliadnuť - odtiaľto až po Pezinskú Babu som mal trasu prechodenú. Pri východe na jednu z blízkych lúk som si nostalgicky zaspomínal na akcie typu "víno – ženy – spev", ktoré sa tu konali počas mojich študijných rokov. A šlo sa ďalej.

Rozveselil ma obrázok potiacich sa holohlavých – priateľov kanád, ktorí funeli pod svojimi nafutrovanými ruksakmi. Jeden z nich sa so strápenou tvárou opieral o plôtik a vyzúval si bagandžu, vyberajúc z nej strápenú nohu. No veru neviem, jak ďaleko títo národniari došli. Moje boty zatiaľ prežili úspešne aj krst z vyvieračiek, čo sa drali na povrch cez asfalt na ceste. Dobehol som akúsi partičku, čo usilovne napredovala s paličkami na chodenie. Pripojil som sa k ich rozhovoru o energetických nápojoch. Špeciálne na túto túru som si totiž po prvý raz v živote kúpil takýto skvelý výrobok. V našej delvíte mali široký výber – opustil som tradičné tituly: Red Bull – možno dáva krídla, ale ja sa trepať toho dňa nepotrebujem, IzoStár mi znel moc ošúchane a o Erektuse pomlčím... Zostali dva nápoje – s morbídnou radosťou som si všimol tituly – Kamikadze a Hazard. Človeče, kto robí marketing takýmto zázrakom, lepšie meno ozaj nemohli vymyslieť. Keďže to krásne zodpovedalo tomu, čo idem urobiť a navyše cena bola extra nízka – kúpil som si Hazard a pomyslel som si, že čo by mi asi povedal prof.Kodíček na tento výber /jak můžete pít takový svinstvo, to bych vám měl sebrat tu zkoušku z biochémie II, vždyť jste se nic nenaučil. Měl jste si koupit pívo 12-ku, to mě vzpruží vždycky,.../

Chlapík, čo mal záujem o energo nápoje, bol voľajaký moravák, ktorý na podobné atrakcie na Morave chodil častejšie. Fajne sme si pokecali o českej kinematografii a prišla prvá zastávka na Bielom Kríži. Tu odpadla časť tiež turistov, ktorí sa nechali zlákať nápojovým lístkom v podniku s poetickým názvom "Včelín". Ja som si to veru odpustil a využil som intimitu kríčkov za smetiakom a pokračoval ďalej. Na cestu sa šírila známa vôňa a spoza ohrady na nás mrkli divé svine, ktoré boli výdatne zásobené pomyjami. Ani prasa u strýka sa tak dobre nemalo, ako tieto tu. Po pár chvíľach som dorazil na sedlo Tri Kamenné kopce. Stále bolo pod mrakom a začalo byť ešte teplejšie, a tak som si výraznejšie upil z mitickej, čo som si niesol. Vyvážený pomer Ca – Ku – Mg. To by prof. Kodíček zaplesal. Na úzkej ceste ma skoro zašli cyklisti, ktorí sa ešte tvárili urazene, keď som na nich zazeral. Zo srdca som im želal, aby namiesto tých desať tisícových bicyklov šli na mojej favoritke, ktorá ešte k tomu aj slabo brzdí a nefunguje jej zvonček. Na Pezinskej Babe bolo všetko pozatvárané, a tak som sa obslúžil z vlastných zásob – horalkou, ktorú som zajedal várovou čokoládou Figaro – ultimátna energetická bomba.

Za Babou začal byť terén zaujímavejší – ľudia sa plazili hore po svahoch, čo lemovali stúpanie na Čermák. Začal som už cítiť nohy, tak som sa posadil na zadnicu a pozoroval kontrolu. Kontrolór tu bol nejaký chlapík oblečený ako dáky nóbl bajker a znudene sedel nad papiermi. Našťastie som vedel, že sa treba informovať na obchádzku Taricových skál, tak poinformovaný a oddýchnutý som sa vydal ďalej. Do bývalej mitickej som napustil pramenitú vodu z Čermáka a nasypal som dnu podozrivý žltý prášok, čo som si kúpil ešte pred iným výletom za onoho času. Stál 1,5 Kč. Syntheto – Citrón, hmmm... Po nasypaní do fľaše to vôbec nešumelo, čo vo mne ešte viac utvrdilo pochybnosti. Neopakovateľný chuťový zážitok.

Taricové skaly sa obchádzali cez oboru - preliezol sa plot tam a potom zas nazad /onoho času červená značka išla vlastne tade/. Že vraj súkromný pozemok, ale majiteľ o tom vie. No neviem, posledný raz, čo som bol na túre pri Bezovci, pretínal červenú značku niekoľkokrát plot nabitý elektrickým prúdom, tak to hádam nedopadne aj tu. Stretávam nejakých chalanov, ktorí sú tiež z Dlhých dielov, ba sú ešte mladší ako ja. Po ráznom klesaní sa zrazu ocitám v Sološníckej doline a široko ďaleko nikoho. Cítim trochu obavy - o stúpaní na Vápennú som počul všelijaké horory. Šlapem hore a potím sa jak prasa, lebo na potvoru zrovna vyliezlo slniečko. Nalievam sa tou žltou žbrndou. Hučí mi v ušiach a každých 10 minút si musím sadnúť. Proste si užívam tú ľahkú aeróbnu aktivitu, čo mi tak moja srdciarka odporúčala. Dobre, že už neberiem tú jej divotvornú medecínku, bo to by so mnou rovno šľahlo o zem. Konečne hore. Roštún / Vápenná má grád. Fúka fajný vetrík, ľudia posedávajú a trkocú, proste idyla. Zošrotujem rohlíčky so salámom a syrom, čo som si ako správny Slovák pripravil na cestu. Vytrepem sa na rozhľadňu a vidím ako sa z každej strany blíži čierňava, to ako na nás Dr.Iľko škerí zuby a ja začínam veriť horoskopom a predpovediam počasia. Ľudia okolo vyťahujú svoje príhody z predchádzajúcich stoviek. Vždy vraj zmokli ako myši. Ako povzbudivé...

Pridávam sa k partii starších pánov, čo som predtým nevidel, čo medzi sebou mali jedného chalana asi v mojom veku. Dole lezieme po šmykľavých šutroch a čochvíľa sa niekto šmykne a vletí do pŕhľavy. Vládne veselá atmosféra a my schádzame ku ďalšej kontrole. Všetci okolo sa poznajú s kontrolou, bavia sa o tom, jak upadá stovka a že staršie ročníky už nejako nechodia a že mladí sú na draka. Frčíme čoraz rýchlejšie a míňame Amon. Ujovia tvrdia, že do Bukovej prídeme pred šiestou. No to už hej, s tým som ani nerátal. Pri Mon Repose stoja nabúchané SUV –čka /súkromný uličný valec/ a podľa stavu okolnej prírody sa tu hojne preháňajú, plné poctivých štátnych zamestnancov, s bumažkou na valcovanie stromov v IV stupni ochrany samozrejme. Ujovia sa rozrečnia o tom kto, kde, čo kúpil a za aké peniaze. Výdatne v tých príbehoch figuruje Ukrajinská mafia. No nazdar!

Zrýchľujeme pomaly na rýchlosť svetla a mne pomaly začína vyprchávať tá eufória rýchlosti. Aj ten chalan čo ide s nami, sa netvári najlepšie. Zrazu začína asfaltka pred Bukovou. Svištíme po nej akoby to bola diaľnica a ja si prestávam cítiť nohy. Nevnímam ani ďalší komplot mafie, ako získať chatu XY a môj mentálny mp3 prehrávač sa zasekol na jedinej pesničke.

Z revolučného rozpoloženia ma vytrháva až prenikavá vôňa kravína. Buková je vôbec taká plná cudzokrajných pachov – keď človek príde takto znavený do krčmy, nevie kam hlavu otočiť – od baru sa šíri guláš, miestni dnuká fajčia ako by nemalo prísť zajtra, starý pes zapácha pod nohami a sprava sa šíri charakteristická aróma, čo vo východnej Európe signalizuje "Pánov". Objednávam si pivo a držkovú, ktoré na seba okamžite takmer vylejem, lebo môj stôl mal uvoľnenú dosku. Pivo je "noname" a polievka studená, spolu tuším za 60,- Sk /2E/. Ale v tej chvíli to na mňa pôsobí ako božská manna. Ujovia hovoria čosi o tom, že na Dobrú Vodu dôjdeme ešte za svetla. Ja len s úsmevom prikyvujem a myslím si svoje. Zato ten chalan vyzerá hodne zničene, ale keď sa zdvihnú, nasleduje ich preč. Ja prehodím, že si potrebujem ešte doplniť vodu a nechávam ich získať riadny náskok. Skutočne čapujem vodu z kohútika na "Pánoch" a pridávam pre šťastie syntho – pomaranč.

Kĺby ma bolia ako čert. Komplot starších pánov na mne nechal následky. Hovorím si, že odteraz pokračujem svojím tempom, aj keby krúpy padali. Doháňam dvoch vysokoškolákov, ktorí vyzerajú ešte horšie ako ja. Hovoria, že odo mňa aspoň naberú druhý dych. Ja som zas spokojný, že to ďalej poznajú, lebo na tejto akcii už raz boli, no došli len do Dobrej Vody. Po chvíli sa dozvedám, že jeden z nich robí správcu výpočtovej techniky na súťaži TMF, čo ma na strednej stála hodne nervov. Tak pokračujeme v bratskej atmosfére. Prichádzame k železnici a stmieva sa. Vyťahujem svoju čelovku od Číňana /alebo ako sa v Čechách hovorí – od ťongú/. Nevidno s ňou ani na vlastný nos, made in China, made in Tajwan. Našťastie moji kolegovia majú čosik silnejšieho, lebo za chvíľu zliezame do lesíka pri železnici. Značiek skoro niet a čochvíľa mizne aj cesta. Čo fčul, teoreticky vieme, že treba preliezť železnicu a pokračovať pri ceste smerom do Jablonice, ale ako? Za chvíľu uvidíme cestný viadukt, vyliezame naň a okamžite nachádzame značku, tú mrchu. Na ďalšej kontrole na Rakovej nás ponúkajú teplým čajom. Sadám si na chvíľu, aj keď ma od toho všetci odhovárajú. Že vraj sa nerozhýbem. Prd. Ja viem, čo mojím kĺbom svedčí najviac no nie?

Z Rakovej ideme lesom unavení a zničení. Každú chvíľku zastavujeme a narovnávame si kĺby. Kde si, moja mitická s horčíkom? Mizerná biochémia II – keby som aspoň nevedel čo sa mi s tými nohami deje, ale ja to viem!!! No a dnes by mi nepomohla ani tona horčíka, ale ani svätená voda. Nikoho nestretávame. Nie je nám moc do reči. Hrknem do seba ten ataralgin čo mám vo vačku. Ani to nepomôže. Ale ja viem čo by pomohlo – dáky tramal a zapiť ho s rumom. Nemôžem mať všetko. Je tma ako v rohu a čelovky blýskajú po značkách. Lezieme na Mihalinovú. Že vraj je to už len kúsok. Keď je popršané, musí to tu byť riaden marast. Šmýkame sa hore po ceste. Kóta, a zase dole. Z lúky už na nás žmurkajú svetlá Dobrej Vody, toho čarovného miesta, kde na jednu moju známu vytasili za rušenie nočného kľudu vidly. Je nám hneď veselšie. Mierime rovno do krčmy pod kostolom. Od kontroly fasujeme pečiatky a moji spolubojovníci vravia, že ďalej to už nepôjde. Ja mám tiež pochyby. Dávame si vystaviť diplomy. Oni si hneď objednávajú čaje, ale ja ani nie som smädný, ani mi nie je zima. Len ma bolí. Celý človek. Za chvíľu niekto prinesie rum. Ja som v pokušení, ale dať si rum na ataralgin? Moje dobré ja mi hovorí – vieš čo to s tebou spraví... Moje zlé ja kontruje – no veď práve! Nakoniec odolávam. Moji noví volajú voz, aby šli. Ale domov.. Posedávam na lavičke a lepím si nohy leukoplastom. Napohľad vyzerajú prekvapivo dobre. Dorazil ten bajker z Čermáka, všetci kontrolóri sa s ním vytrvalo nalievajú. Za chvíľu je tak veselo, že to musí riešiť krčmárka. Ja som sa rozhodol, že ten ataralgin zabral a že sa predsa len tak nevzdám. Dávam si poradiť od kontroly – a tá mi radí ísť po novej červenej značke cez cintorín. Ale tú značku poznám, nehodlám sa tam vydať, chcem ísť tou cestou, kde sa nedá stratiť – asfaltovou. Nakoniec mi radí jeden ujo v krčme. Je to niečo ako: "Nó, drž sa vľavo a odboč len na poslednej odbočke," ... hmm fakt sa nedá zablúdiť. Ale ktorá je to tá posledná odbočka?

Leziem von z dediny a stretávam týpka. Tomu vôbec nie je do reči, aj keď cieľ máme evidentne rovnaký. Rozmýšľam prečo – či je taký unavený alebo ma pokladá za vrahúňa alebo sa so svojimi budúcimi obeťami nebaví. Ťažko povedať. Nakoniec ho nechávam vzadu a deriem sa so svojou čelovkou cez les. Zo zeme vystupujú pary. V slabom kuželi čelovky sa hmýri hmyz od nočných môr až po svetlušky, ktoré na mňa blikajú svojimi zadočkami. Cesta je trochu popršaná. Bizarný úsek, jak z experimentálneho filmu. Proti mne idú dva kužele svetiel. Legendárne baterky May – Day. Zdravím sa s ujami, čo to majú za sebou a teraz sa vracajú naspäť do Dobrej Vody na ranný autobus. Cvoci. Ale potešia. V diaľke už vidieť svetlá prvých domov v Brezovej. V mysli sa mi vynoria slová z pesničky, voľakedy z čias keď som nastúpil na gympel:

Nakoniec dorážam do priemyslovky. Dostávam diplom a odchádzam do triedy na spanie. Strašný smrad, ale teplučko. Väčšinu z okolospiacich spoznávam. Ľahám a zakrytý čínskou bundou spím...

Hádajte, čo som si vlani priviezol z Grécka. No Metaxu, samozrejme! Metaxa je u nás najpredávanejšia hnedá importovaná liehovina, dokonca predbehla Jamesona, čo teda vôbec nechápem.

Na to, ako najlepšie využiť vinice v Attike, prišiel grék Spyros Metaxa v roku 1888. Jedinečná brandy si okamžite získala obľubu u Aténskej smotánky a taktiež na srbskom a ruskom kráľovskom dvore. Po pár rokoch si otvoril Spyros Metaxa nové pálenice v Rusku a Turecku, a stal sa dvorným dodávateľom cára Alexandra III. a osmanského sultána.

Metaxa sa stále vyrába tradičnou metódou. Najskôr sa pozberajú na slnku usušené hrozná troch odrôd – savatino, sultamina a čierny korint. Z hrozien sa vyrobí špeciálne víno, ktoré sa páli podľa tradičného postupu, dvojstupňovým spôsobom.

Majster "blender" zmieša destiláty, ktoré potom zrejú v špeciálnych sudoch z francúzskych dubov. Proces zrenia trvá od troch do tridsať rokov – a to podľa značiek Metaxy. Potom sa destilát zmieša s vyzretými muškátovými vínami z egejských ostrovov Samos a Limnos a z oblasti Parnas – tieto vína dodávajú Metaxe nezabudnuteľný "buket" a sladkosť. Potom sa pridá zmes bylín – pochopiteľne prísne tajná receptúra - a ružové okvetné lístky, ktoré túto arómu ešte zvýrazňujú. V ďalšej etape výroby sa ingrediencia zmesí spojí v ručne vyrobených dubových sudoch, ktoré sú uložené v temných a studených pivniciach pálenice.

Trojhviezdičková – ktorá zrela tri roky. Má nádych hrozienok a medovú arómu.

Metaxa päťhviezdičková – tá mi chutila najviac a je tiež najpredávanejšia. Samozrejme zreje päť rokov. Hodí sa do koktajlov, ale je tiež dobrým digestívom. Opäť zacítite hrozienka a med, naviac mierne drevitú, sladkastú chuť.

Sedemhviezdičková Metaxa – zrela v limousínských sudoch sedem rokov. Má jemne muškátovú arómu a sladkastú chuť s vanilkovým nádychom.

Na to je jednoduchá odpoveď: počet hviezdičiek krát sto... /v bývalých korunách/

Pätnásť rokov zrela Metaxa "Grand Olympian Reserve Celebration", toto bola špeciálna limitovaná rada pripravená ku 115. výročiu založenia firmy.

A tridsať rokov zreje Metaxa "Private Reserva". Tak a teraz zavrite oči – a nechajte si o týchto dvoch iba snívať.

9.8.2009 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 24. ročník
(nedeľa) KST - KDT Doľany

20. - 23.8.2009 RODINNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(štvrtok- nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

22. - 23.8.2009 POCHOD ŠPCH 25. ročník
(sobota - nedeľa) KST ŠPCH Špačince

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

2.7.1987	- Juraj Holec	17.7.1947	- Vlado Javorský
8.7.1978	- Zuzanka Bartošová	19.7.1972	- Štefan Balogh
10.7.1981	- Juraj Paškuliak	20.7.1979	- Ján Kianička
12.7.1940	- Július Surán	23.7.1978	- Radovan Machovič
12.7.1947	- Peter Minárik	26.7.1980	- Ľudovít Štiglic
13.7.1923	- Ján Parcer	29.7.1983	- Peter Miklian
14.7.1955	- Pavel Nádaský	30.7.1985	- Jozef Gonšor
16.7.1985	- Ondrej Lietavec	31.7.1964	- Vlado Opát

LAZOVÁ STOVKA			DIAĽKOPLAZECKÝ DVOJBOJ
2008 (na štarte 34)	2009 (na štarte 31)		2008	2009
MUCHA Pavol			ÁNO	ÁNO
TRETINÍK Dušan			ÁNO	ÁNO
LEVKO Peter			ÁNO	ÁNO
PODOBA Igor
PRISTACH Ján
OPATOVSKÝ Peter
SURAN Julo
GREGUŠ Dalibor
LIETAVEC Ondrej
LIETAVEC Miro
FARKAŠOVSKÝ Laco
PORUBANEC Cyril
TRÚSIK Marián		FUSÍK Ján
FANČOVIČ Ľubo		KOHÚT Miro
BRESTOVANSKÝ Maroš		RÍM Ondrej
BRESTOVANSKÝ Jozef		MAJDAN Miro
KORČOK Attila		DUDLÁK Vlado
CÍFERSKÝ Miro		ČIHÁK Olaf	ÁNO
PÁCHNIK Ctibor		HOFMAN Jiří		ÁNO
JANČÍK Ondrej		SIMET Ján
URIČA Pavol		ŠVANCÁR Vlado	ÁNO
BABČÁK Vlado

151.	Šimna Ivan	1964	Trnava	18,00 h
152.	Martauz Daniel	1983	Trenčín	18,00 h
153.	Dedinský Tomáš	1991	Bratislava	18,00 h
154.	Pecúch Tomáš	1981	Trenčín	18,30 h
155.	Viktory Pavol	1976	Trnava	18,30 h
156.	Szabová Uršula	1982	Senec	21,16 h	/ubytovaná/