MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

tento mesiac nás opustili dve významné postavy trnavského turistického diania – Celo Radványi a Peter Minárik. Celo, vždy plný humoru a dobrej nálady, mal svoje korene medzi horolezcami, avšak vďaka založeniu Trnavskej stovky si veľmi rýchlo našiel svoje miesto aj medzi nami, turistami. Veď bol aj veľa rokov na čele rebríčka čo sa týka počtu úspešne absolvovaných Trnavských stoviek. Keď sa trnavskí horolezci rozhodli tento diaľkový pochod prestať organizovať, bol to práve Peter, ktorý zobral na svoje plecia náročnú úlohu zachovať tradíciu tohto podujatia. Jeho neutíchajúcej energii vďačíme aj za ďalšie turistické akcie, či už to bol Zimný prechod Čiernou skalou, Výstup trnavských turistov na Ostrú, či Orešanský botocross, ktoré dlhé roky organizoval.

Celo a Peter, bolo nám s Vami dobre. Budeme často spomínať na naše stretnutia na turistických chodníčkoch. Nikdy na Vás nezabudneme. Česť Vašej pamiatke!

Posledná rozlúčka s Celestínom Radványim sa konala na cintoríne na Ulici Terézie Vansovej minulý štvrtok, 15. 7. 2010.

Keď sme v marci tohto roku gratulovali k okrúhlej sedemdesiatke známemu trnavskému horolezcovi Celestínovi Radványimu, nik netušil, že o necelé 4 mesiace sa budeme s ním lúčiť navždy. Smrť si prišla poňho neohlásená náhle 12. júla. Zarmútila nielen príbuzných, ale aj veľkú komunitu trnavských horolezcov a turistov, ktorej bol dlhé roky súčasťou.

Celestín Radványi, alebo Celo, ako mu hovorili priatelia, nebol síce trnavským rodákom, narodil sa v Bratislave, ale od svojich 12 rokov až do smrti žil v Trnave a sám sa aj za Trnavčana považoval. Patril do veľkej rodiny “vlakárov" dochádzajúcich každodenne za prácou do Bratislavy a svoj voľný čas delil medzi svoje najväčšie záľuby, ktoré sa navzájom dopĺňali - knihy a príroda.

Dlhé roky pôsobil ako tajomník Horolezeckého oddielu Slávia v Trnave i ako funkcionár celoštátnych športových organizácií. No nebol len teoretik. Práve naopak. Poznali sme ho ako zapáleného praktika, ktorý vyliezol viac ako 400 výstupov v Tatrách a na svojom konte má aj veľa prvovýstupov na skalách a skalkách v trnavskom regióne. Úspechy v horách v zahraničí mu neboli súdené, lebo na semafore minulého režimu mu svietila červená. “Von" sa dostal až po roku 1989, keď sa mu podarilo liezť v Dolomitoch, oblasti Mont Blancu, Gross Glocknera a Monte Rosy. O svoje bohaté skúsenosti sa vždy rád podelil, či už ako publicista, bol spoluautorom Sprievodcu po trnavských skalkách, alebo ako horolezecký inštruktor.

Vychoval veľa horolezcov a cez jeho ruky, či vlastne lano, prešla v priebehu rokov väčšina známych trnavských horolezcov ako Stano Tomovič, Maroš Tomaškovič, Beňo Václavík, Miro Cíferský, Laco Vitek mladší, Mišo Borovan, Martin Gabovic, bratia Haršányovci či nebohý Ľuboš Stacho. Za jeho činnosť ho roku 1996 ocenili najvyšším vyznamenaním Slovenského horolezeckého zväzu - Zlatým odznakom JAMES. Celo Radványi nebol len horolezcom, ale aj nadšeným obdivovateľom krás prírody a patril k zakladateľom dnes už tradičného 24-hodinového turistického nonstop pochodu Malými Karpatmi - známej Trnavskej stovky.

Bohužiaľ smrť nemilosrdne preťala svojou kosou lano jeho života a minulý štvrtok (12. 7. 2010) sme sa s ním rozlúčili na Novom cintoríne v Trnave, kde našiel svoj posledný odpočinok. Celo, nezabudneme!

Za výbor Horolezeckého klubu SKOBA TRNAVA, text napísal jeho predseda Jano Trubač
Internet: trnava.sme.sk, pondelok 19. 7. 2010, 11:06

Skutočne neuveriteľne uteká ten čas. Plynie rýchlejšie ako voda v stojatom močiari. Veď len "toť" nedávno mal Cyro, ako sa hovorí ... atď, atď a už je tu 45 - ka. Nie nebuďte prekvapení, Cyril Porubanec nemá 45 rokov /ajajáj keby ich mal/, ale zato skutočne nachodil 45 000 kilometrov na diaľkových pochodoch. Po Melovi Kloknerovi, druhý Teslák, ktorý dosiahol túto métu. A ak by sme rátali aj externého Tesláka, brigádnika, permanentného účastníka diaľkových pochodov Tesly a v posledných rokoch na našej stovke aj člena záverečného družstva /zbiera čísla kontrol, či kontrolný strojček/ Attilu Korčoka, tak by Cyro bol tretí Teslák.

Keď sme na prelome storočia navrhovali a koncipovali rozšírenie VOPT na konečných 35 000 km, ako niečo ťažko dosiahnuteľné, a preto návrh vtedajšieho predsedu sekcie pešej turistiky pri KST Ing. Jara Šilíka rozšíriť VOPT až na rovníkový odznak sme považovali za donquichotovský. Z dnešného pohľadu, keď niektorí turistickí jedinci prekonávajú už aj ďalší extrémny stupeň s kategóriami bronz, striebro i zlato /celkom ďalších 15 000 km/, sme boli donútení zmeniť názor. Nakoniec naši politici tiež menia svoje názory a strany a obracajú kabát celkom bežne a bez problémov.

Slávny Napoleón sa k tejto téme vyjadril názorom, že kabát možno prevrátiť iba raz, potom sa dá už iba vyprášiť. Ako sa tento veľký vojvodca mýlil pri pohľade na našu politickú scénu. Mnohí naši politici sú skôr ako profesionálni futbalisti alebo hokejisti, prestúpia tam, kde im viacej dajú a zo dňa na deň sú schopní bojovať o dušu proti svojmu niekdajšiemu mužstvu či strane. Nuž peniaze sú veľké zlo, ale každé zlo je zasa na niečo dobré. Nakoniec v samotných peniazoch nie je problém, problém je v ich nedostatku. No ale výkonnostní turisti, diaľkoplazi sú amatéri a takéto problémy nemajú. Cyro sa do "histórie" slovenskej turistiky zapísal aj ďalším jedinečným turistickým výkonom, a tým, že sa roky potuľoval po slovenských horách s tým účelom, aby ako doteraz jediný známy turista absolvoval všetky turistické značky existujúce na Slovensku a tých je v našom hornatom Slovensku pekný kopec. Nezostáva nám už nič iné ako Cyrovi zablahoželať veľa zdravia, elánu a kondície do tej päťdesiatky.

"Veď čože je to päťdesiatka, keď idú s nami aj ..." ako je to v názve jedného z našich diaľkových pochodov. Nech ho ešte dlho priťahuje pešia turistika aj keď tých priťažlivostí na svete je oveľa viac. Medzi tie najznámejšie príťažlivosti patria zemská a ženská príťažlivosť. Pre zemskú príťažlivosť padá jablko zo stromu a pre tú ženskú padajú na kolená muži. Pre tú ženskú príťažlivosť na kolená nepadaj, aj keď si ju zo záujmom prezrieš a pri zemskej príťažlivosti, ktorú pocítiš pri potknutí sa na túre, nech sa ti nič vážne nestane.

P.S.
Ešte som si na jednu príťažlivosť spomenul a tou je pohárik /dvoj, troj či päťdecový/ dobrého vínka, ktoré vie priniesť dobrú náladu, dobrú myseľ a v rozumnej miere ani zdraviu neuškodí. Aj verše Viliama Turčányho hovoria:

Koniec citátu. Poznámka: Cyro, ešte nemáš taký vek, aby si prišiel na to tiež. Tu v Malokarpatskej oblasti ho bolo vždy dosť. Veď stačí, keď si spomenieme iba na Pezinok, Modru, Limbach, Suchú nad Parnou, ktorá by sa mala volať skôr Mokrá nad Parou.

Keby tu bola Kána Galilejská, Kristus Pán by ho nemusel robiť z vody! Dosť by ho tu mal pravého, aj keď netvrdím, že občas sa tu neobjaví aj dajaký vodnár. Hovorí sa, že vo víne je pravda. Samozrejme! Keď sa z neho nadrúľaš, vykecáš všetko. Keby som bol vyšetrovateľom, používal by som víno ako detektor lži. Nakoniec, kde je pravda? Dajme priestor obom názorom.

V roku 2005 získal Archív PÚ SR od Vojenského historického ústavu v Budapešti na CD nosičoch okrem iných aj zbierku historických máp 1. vojenského mapovania územia dnešného Slovenska. Originály jednotlivých ručne zhotovovaných mapových listov v merítku 1:28 800, ktoré podliehali až do roku 1919 najvyššiemu stupňu štátneho utajenia monarchie, sú dnes uložené v Rakúskom historickom archíve vo Viedni.

Mapovanie začalo už v roku 1769 a nariadila ho priamo cisárovná Mária Terézia. Ukončené bolo až za vlády jej syna Jozefa II. v roku 1785, podľa ktorého sa nazýva aj ako jozefínske mapovanie. Účel mapovania bol výlučne vojenský. Dnes sú však mapy, a k nim v písomnej forme vypracované vojenské opisy krajiny, jedinečným zdrojom poznania územia súčasného Slovenska koncom 18. storočia, pred jeho pretvorením procesmi priemyselnej revolúcie, pred výstavbou cestnej a železničnej siete a fabrík. Mapovanie vykonávali vojenskí dôstojníci - merači, ktorí priamo v teréne zakresľovali všetko, čo videli a zamerali. Dosiahli tak vysokú mieru objektivity zobrazenia terénu, porovnateľnú s mapami vyhotovenými v súčasnosti.

Čo sa z mapy príslušnej časti územia bratislavského komitétu a priložených vojenských opisov môžeme dozvedieť o vtedajšej Karlovej Vsi?

Už sama skutočnosť, že ju na nej nájdeme, je významná. Umožňuje presnejšie odhadnúť obdobie vzniku obce a potvrdzuje, že jej prvým názvom bol Carlsdorf, čiže Karlova dedina, napokon Karlova Ves. V porovnaní s blízkym Lamačom a Dúbravkou išlo skôr o malú dedinku, v ktorej merači zaznamenali celkom 8 domov umiestnených v rade vedľa seba, v mieste, ktoré bolo centrom obce až do jej likvidácie koncom 60-tych rokov minulého storočia. So zreteľom na použitú metódu mapovania možno tento počet s určitosťou považovať za skutočný stav.

Červená farba, ktorou sú zakreslené, potvrdzuje, že išlo o murované, nie drevené, čiernou farbou na mape zobrazované stavby. Takých je na mape celkom päť. Jednou z nich bol aj hospodársky dvor rodiny Pálffyovcov, vlastníkov devínskeho panstva.

Na potoku Suchá Vydrica stál mlyn. Je zreteľný mlynský náhon, ako aj jeho spojenie s potokom pod mlynom. Jedna z jeho budov, ale už nie v pôvodnej funkcii, statočne odolávala času až do začiatku 50-tych rokov minulého storočia, keď ju zbúrali pri budovaní električkovej trate do centra dediny.

Pokiaľ ide o cesty, tým vojenský opis územia, ako súčasť mapy, venoval, pochopiteľne, veľkú pozornosť. Dozvedáme sa z neho, že do Dúbravky je možné dôjsť aj v smere od Dunaja, cez dedinku Carlsdorf, ležiacu v doline medzi vinohradmi, a to po ceste, ktorá má väčšinou nespevnený povrch. Takou prakticky zostala až do budovania nových sídlisk v roku 1965.

Z charakteristiky cesty do Devína sa dozvedáme, že vedie na strmom brehu popri Dunaji a má dobré vlastnosti, väčšinou kamenistý povrch. Je zaujímavé si všimnúť, že cesta je lokalizovaná na breh Dunaja a nie na breh ramena Dunaja tak, ako ju poznáme v súčasnosti, keď sa vinie popri Karloveskom ramene. V tých časoch rameno neexistovalo a nebol ani dnešný vodárenský ostrov Sihoť, ale jeho predchodca s názvom Rutte-Leber, v preklade pečeň mieňa. Karloveský breh omývali vody hlavného toku Dunaja a asi v mieste dnešných Dlhých dielov boli na ňom ukotvené tri vodné mlyny. Pred ústím Suchej Vydrice do Dunaja sa nachádzal podlhovastý ostrovček, ktorý z dôvodu, že bol často zaplavovaný, bol bez vegetácie. Zobrazenie Dunaja potvrdzuje, že rieka v minulosti veľmi často menila svoje koryto a že jeho tok ustálili až hrádze vybudované neskôr v 19. storočí.

Už v tých časoch existovala cesta v dnešnom Líščom údolí, ako aj cesty smerujúce do vinohradníckych záhonov západne od dediny. Na tej, ktorá míňala miesto, kde je dnes karloveský cintorín, je zreteľne vyšrafovaná časť, čo znamená, že viedla hlbokým výmoľom. Krátky úsek "hlubokej cesty", lebo tak ju Karlovešťania nazývali, vidno ešte aj dnes, a to na Hudecovej ulici, pod bývalým hospodárskym objektom karloveského JRD, v ktorom dnes sídlia rôzne firmy.

Mapa dokumentuje, že územiu na oboch brehoch karloveského potoka, ako na bratislavskom, tak aj na devínskom, dominovali súvislé vinohrady. Viniču sa vtedy darilo aj na miestach, kde jeho pestovanie neskôr z rôznych dôvodov zaniklo. Týka sa to hlavne vzdialenejších južných svahov nad Dunajom smerom do Devína.

Prezeranie mapy, najmä v digitálnom prevedení, je aj estetickým zážitkom. Zvýrazňuje ho prekvapivo vysoká úroveň grafickej práce jej tvorcov, s použitím širokej škály farieb. Na druhej strane môže vyvolať aj negatívne emócie, hlavne pri uvedomení si rozsiahlych a nezvratných zmien, ktoré za vyše dve storočia od jej vzniku nastali v zobrazovanom území. Že to neboli len pozitívne zmeny, o tom sa dnes a dennodenne presviedčame aj my, súčasní obyvatelia Karlovej Vsi.

Matúš Šrámek, matus.sramek@gmail.com
prevzaté z Karloveské noviny, 5/2010, str. 10

Carlsdorf - výrez z mapy Karlovej Vsi z roku 1785

Výrez z mapy 1. vojenského mapovania zobrazujúci územie
od dnešných Dlhých dielov po Mlynskú dolinu z roku 1785
Zdroj SNM-MKMS, grafická úprava A. Sedláček

Súčasťou edície Bratislava - Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, je aj kniha Igora Janotu Bratislavské rarity. Autor v nej približuje atraktívne kuriozity a kuriózne atraktivity starej Bratislavy. Pozývame vás na krátku exkurziu...

Na prelome letopočtu vznikla južne od stredného Dunaja rímska provincia Panónia, ktorá sa začala rýchlo rozvíjať. To časom lákalo kmene obývajúce územie na sever od Dunaja, aby prepadali panónske mestá a plienili ich. Rimania na to zareagovali fortifikačným systémom. V našej oblasti ho stavali na pravom brehu Dunaja. Do pásma patrili mocné opevnené tábory (castra), stanice - pevnosti menších posádok (kastel) a strážnych veží (burgi). Navzájom boli pospájané cestnou sieťou. Na cesty si Rimania vždy potrpeli.

Medzi väčšie tábory patrila aj stanica Gerulata na území dnešných Rusoviec. Podľa archeologických nálezov vznikla v 1. storočí nášho letopočtu a zanikla s postupným rozpadom rímskeho impéria. Po rímskych légiách sa tu koncom 4. storočia usadili žoldnieri gótskych kniežat.

Prirodzene, kde Rimania žili, tam aj umierali. Toho dôkazom sú v Rusovciach objavené štyri pohrebiská - aj tu, ako kánon kázal - za múrmi tábora, pri ceste.

Rímske hroby vyzerali inak ako hroby v našich cintorínoch. Nad každým bol náhrobný kameň s dlhým nápisom alebo dielkom malej architektúry s popísanou tabuľou, ktorá hovorila, čím ten a ten nebožtík bol za života, v čom vynikal, ako sa volali jeho rodičia, deti, príbuzní, niekedy dokonca aj jeho otroci a prepustenci. Rímsky hrob bol posvätným miestom, pri ktorom sa nesmelo ani kopať, ani búrať a ani kradnúť. Mŕtveho nič nesmelo rušiť. Miesto patrilo iba zosnulému.

Rimania zosnulých nielen pochovávali, ale aj spaľovali. Mŕtvolu obriadili a zabalili do čistého plátna. Potom ju uložili do jednoduchej truhly a truhlu do vykopaného hrobu. Niektoré hroby po vykopaní obkladali kameňom, tehlami v tvare kociek (later), oblúkovitými korýtkami (imbrex) alebo keramickými strešnými tehlami (tegule). Pri spaľovaní zosnulých vykopali oválne jamy a tie potom zasypali zvyškami pahreby. V Rusovciach sa našli aj jamové hroby, v ktorých okrem žiaroviska boli aj popolnice, ale aj hroby nazývané bustum, čo bolo priame spaľovanie mŕtvych v hrobových jamách.

Nedaľeko múzea je doteraz najzachovalejšia pamiatka antickej Gerulaty - zvyšky mohutnej stavby. Má štvorcový pôdorys s vonkajšími rozmermi 30 x 29 metrov a takmer dva a pol metra hrubé murivo! Vo vnútornom priestore je dvanásť pilierov a ich základy siahajú až štyri metre pod úroveň pôvodného terénu. Odborníci sa domnievajú, že tento objekt slúžil ako väčší burgus, teda strážna veža, ktorá mohla mať až štyri poschodia.

Významným atribútom každého slobodného kráľovského mesta v stredovekom Uhorskom kráľovstve bola rozvinutá a výkonná samospráva a administratíva. Za najdôležitejších funkcionárov stredovekého Prešporka treba označiť richtára, mešťanostu a dvanástich členov užšej mestskej rady, ktorí sa skrátene nazývali prísažní. Do funkcií sa volili najváženejší mešťania, ich výkon bol čestný a bezplatný. Popri nich mali významné miesto aj ďalšie úradné osoby, napríklad mestský pisár (či iným slovom notár), pisár mestskej komory, mestský hájnik, trhový dozorca, strážnici a kat. Ako platení zamestnanci v mestských službách mali nielen vplyvné postavenie, ale - dnešnými slovami povedané - aj sociálnu istotu a dobré materiálne zabezpečenie. O uchádzačov na ktorýkoľvek post v mestských službách teda nebola núdza.

O tom, že magistrát nemal vždy šťastnú ruku pri výbere služobníka zákona a spravodlivosti, svedčí jeden z prvých trestnoprávnych záznamov v pravdepodobne najstaršej knihe zápisníc zo zasadaní prešporskej mestskej rady Protocollum actionale. Stručný záznam z roku 1404 je pozoruhodný aj preto, lebo v úradnej mestskej knihe ide vlastne o vôbec najstaršiu zmienku spomínajúcu menovite mestského kata. Ten vtedy pôsobil ako žalárnik, strážca väzňov a poriadku, vykonávateľ telesných či hrdelných trestov, čiže nariadení a rozhodnutí mestského súdu v trestnoprávnych záležitostiach.

Kat sa v stredovekých písomnostiach označoval po nemecky najčastejšie ako Henker, Hohar, avšak pôvodne ako Nachrichter (čiže doslova ten, kto nasleduje po sudcovi). Prezrádza to inak aj hneď úvodná veta zo zápisnice "Vonn Hensel des Nachrichter wegen, der sich Nikel Pal hayst von Sigerhartsdorff", čo možno voľne preložiť ako "O prípade kata Janíka, ktorý sa volá Miki Pal zo Sieghardtsdorfu", inak obce v Rakúsku. Nehodnému služobníkovi zákona sa doslova pripisovali tieto výčiny: "Teda, mali sme v našom žalári Nikela (Mikiho) zo Sieghardtsdorfu, vypúšťal von väzňov, nechal svoju poctivú manželku sedieť doma v našom meste, zatiaľ čo sám verejne hýril u pobehlíc, takže bolo očividné a cnostným ľuďom, ako aj celému mestu na obtiaž, že pácha toľké naničhodnosti". Mikulášovi ďalej priťažilo, že "bezdôvodne a protiprávne fackoval a bil uväznených i iných ľudí, čím páchal zlo". Závažnosť uvedených obvinení znásobovalo aj to, že kat pôsobil v Prešporku pod nepravým menom, čo sa posudzovalo ako trestný čin podvodu.

Previnilec verejne prisľúbil, že sa polepší "a nebude škodiť mestu, chudobným ani bohatým, tajne ani verejne, slovami ani činmi", takže prešporský súd ho prepustil z väzenia. Mestská rada súčasne svojho niekdajšieho zamestnanca a služobníka zákona dôrazne vystríhala, že "ak sa nepolepší alebo spácha podlý čin, bude bez milosti uvrhnutý do nášho žalára a príde o všetko", čo vlastne znamenalo, že hrdelný trest by ho tentoraz už neminul.

V rámci rozhovoru s oslávencom som na otázku o prejdených kilometroch na diaľkových pochodoch odpovedal, že akonáhle nájdem potvrdenie o udelení predošlého stupňa, tak to zrátam. Zhodou okolností v májovom čísle MKD, ktoré mi pošta doručila tesne po Trnavskej stovke, bola reakcia Ivana Nižnana a rada o zbytočnosti hľadania papiera, pretože nemám nič udelené. To ma správne iritovalo a po chvíľi hľadania som toto potvrdenie našiel.

A teda oznamujem, že ocenenie za prejdených 10 144 km /desať tisíc jednosto štyridsať štyri/ mi bolo udelené v júni 1985 pánom Jurajom Hromkovičom. Na tento dátum nadväzujem rátaním kilometrov na DP a DEP, a to minimálne 35 km za deň, tak, ako to predpisy o udeľovaní VOPT prikazujú.

Porovnával som diplomy a moje turistické zošity a zároveň zratúval aj ďalšie kilometre prejdené ku 31. 12. 2009.

Pred posledným stokilometrovým pochodom, ktorý sa započítava do súťaži MKSD a SSD je počet kandidátov na zisk týchto ocenení rekordný. Pre MKSD je 29 kandidátov a pre SSD 9 turistov. Tým posledným pochodom, ktorý rozhodne definitívne o počte držiteľov MKSD a SSD pre rok 2010 je už 26. ročník Pochodu ŠPCH, ktorý organizuje KST ŠPCH Špačince v dňoch 21.8. – 22.8.2010, so štartom na železničnej stanici Melčice (pri Novom Meste nad Váhom) v čase 6.15 – 8.15 h.

Po štarte ešte plní elánu a síl sa poľahky dostaneme na hranicu, prejdeme pekným krajom moravským a už šliapeme späť na Slovensko (lebo všade dobre, doma najlepšie) na Veľkú Javorinu. Ešte za svetla obdivujeme myjavské kopanice (pripomíname, že mohyla na Bradle je ešte stále súčasťou trasy, aj keď už o tom vedia iba pamätníci), prehupneme sa cez hory a už sme na trnavskej nížine. Tu nás čaká krátka, ale nekonečné dlhá (aj keď si to logicky odporuje, ale je to tak), pre väčšinu večerná, či nočná prechádzka a pre tých posledných aj úsvitová záverečná časť pochodu. Špačince sú pri Jaslovských Bohuniciach, ale keď už konečne uvidíte veže atómovej elektrárne, nemyslite si, že ste už blízko cieľa. Mnohí turisti ani nevedia čo znamená skratka ŠPCH, ktorú si hrdo dali organizátori aj do názvu svojho turistického klubu. Neznamená to Športovci Priatelia CHodenia. Pochod ŠPCH znamená Pochod Špačinských Pekných CHlapcov. Keďže sa snažíme o serióznu novinársku prácu, aj keď sme v tomto obore amatéri, musíme dodať, či upozorniť najmä účastníčky z radov nežného pohlavia, aby sa na tú skratku pozerali trochu reálne, bez dajakého veľkého, veľmi veľkého, neopodstatneného očakávania. Dievčatá, veď sa pozrite na ročník tohto pochodu, ktorý organizujú tí chválenkári ŠPCH. Pre mnohých z nich už neplatí to Sládkovičove "čože je to mladosť, päťadvasať liet?" (uhuhúúúú – poznámka sadzača). Treba však korektne dodať, že na mnohých organizátorov to je ešte aj teraz vidieť, že to bola pravda a napokon ich rady rozširujú aj noví, mladí organizátori (ale tých, ako všade, nie je až tak veľa). V každom prípade je pravda, že organizátori sú nielen dobrí organizátori, ale aj milí, dobrosrdeční, priateľskí ľudia a v neposlednom rade aj pohostinní. A preto aj ja sa budem snažiť, aby som bol účastníkom Pochodu ŠPCH.

Aby som si nepoštval proti seba prispievateľov, "novinárov" do mesačníka MKD poznámkou o amaterizme, musím dodať, že ten amaterizmus nebol myslený na kvalitu našich článkov, ale na to, že prispievame do MKD bez nároku na honorár, skrátka ako amatéri. Nakoniec chce niekto povedať, že všetci novinári píšuci do našich "profesionálnych" novín sú novinári – profesionáli? Niekto môže oponovať, že každé pravidlo potvrdzujú výnimky. Plne súhlasím, lenže nesmie to byť pravidlo NAOPAK. Mne to pripadá, že v tej našej profesionálnej tlači sú výnimkou novinári profesionáli. Nedávno som čítal prehľad aké veľké tisíce Eur museli zaplatiť naše "veľké" noviny a časopisy na pokutách za uverejnenie nepravdivých, neoverených, často vymyslených "informácii", za to, že toho alebo onoho okydali, pošpinili. A to nehovoriac o aké sumy by sa jednalo, keby museli platiť novinári za nepresnosti, chyby, omyly, hlúposti, nelogičnosti v článkoch o histórii, umení, kultúre, vede, športe, skrátka v nepolitických záležitostiach (politici nech sa ohovárajú koľko chcú, veď to majú zahrnuté v plate), vyplývajúce z ich lajdáckej práce, ľahostajnosti, nepozornosti, v nedostatočnej vzdelanosti všeobecne, ale najmä v obore, o ktorom píše. Novinár je platený vydavateľom, majiteľom novín a preto mu musí slúžiť (a preto ťažko hovoriť o slobode tlače, ale treba hovoriť o slobode vydavateľov). V konečnom dôsledku ho platí však čitateľ, pre neho a jeho informovanosť je určený produkt práce novinára. Preto treba hovoriť o neserióznosti v prístupe i neúcte k živiteľovi – čitateľovi. Keď novinár napíše, že Kolumbus objavil Ameriku v roku 1582, tak čitateľ by si to už nemal overovať inde, keď športový novinár napíše ŠK Dolná porazila FC Hornú 1:0 a góly dali Mikloško, Bútora a Čútora, keď sa dočítate, že v tomto hoteli spal zavraždený americký prezident MacKanlay a keď v dosť veľkom zozname amerických prezidentov a ani tiež dosť veľkom zozname zavraždených amerických prezidentov také meno tam nenájdete, keď novinár píše o raketách, hoci skôr by mal písať o "rachétlach". Takýchto pivných novinárov máme až neúnosne moc. Keď niečo neviem alebo o niečom nie som si celkom istý, tak o tom môžem hovoriť s kamarátmi pri pive. Preto sa tomu hovorí pivné reči. Keď chcem oslovovať širokú čitateľskú verejnosť, mal by som vedieť o čom píšem.

Keď už hovoríme o výnimkách, akú sumu musel uhradiť vydavateľ a šéfredaktor MKD za prečiny voči novinárskej etike? Žiadnu. Sem tam musí uverejniť dajakú opravu a to je všetko. A preto aj ja využívam túto možnosť a žiadam vydavateľa o nápravu omylu v zozname turistov s najväčším počtom účastí na Trnavskej stovke, ktorý už niekoľko rokov uverejňoval s chybným údajom pri mojom mene. Niekoľkokrát som organizátora tohoto pochodu na chybu upozorňoval, papieriky písal, chybu uznal a prešiel rok, papierik sa stratil, s pamäti sa to vytratilo a údaj bol znovu neopravený. Preto žiadam v Zmysle (ešte platného) tlačového zákona o uverejnenie v mesačníku MKD na poprednom mieste s výraznejšou tlačou toto ospravedlnenie: "Ja, vydavateľ či organizátor podujatia... ďalej uviesť všetky tituly, funkcie, sa ospravedlňujem Ivanovi za opakované uvádzanie nepresného počtu účastí na T 100. Ivan vrátene stovky absolvovanej v roku 2010 sa zúčastnil celkom na tomto pochode 23-krát (vypísať písmom), z toho 21 úspešných. Okrem iného absolvoval všetky T 100 v tomto tisícročí, vrátane aj roku 2000, ktorý niektorí "matematici" už rátali do 21. storočia."

Reklamácie podávať na redakciu, prípadne na telefón 0903-620 653 (Ivan Nižnan)
[Počítačový vír zaniesol do zoznamu chybu z dôvodu overenia pozornosti čitateľov a i.]

Pod týmto pre turistiku netypickým názvom sa v rekreačnom zariadení Planinka neďaleko Dechtíc od 24. do. 27.6.2010 zišli nevidiaci a slabozrakí športovci - turisti z celého Slovenska. Organizátorom bol ŠK NSŠ Dinosaurus Bratislava na čele s riaditeľkou podujatia Vierkou Bulkovou. Ja som sa na toto pre mňa zaujímavé podujatie dostal zásluhou Ferka Královiča z Trnavy. S radosťou som prijal jeho pozvanie, lebo napriek tomu, že som sa už v tejto lokalite viackrát pohyboval, nejakým božím omylom som sa nikdy nedostal na zrúcaniny kláštora Katarínka. Nehovoriac o tom, že som nepoznal ani samotné rekreačné zariadenie.

A tak som vo štvrtok 24.6. vypadol z roboty o čosi skorej, šup na bratislavskú hlavnú stanicu a uháňal vlakom do Trnavy, kde ma čakal Ferko. Ale už tu ma čakalo prvé príjemné prekvapenie. Čakal na mňa autobus objednaný na toto podujatie, ktorý odviezol účastníkov na Planinku. Nakoniec som nebol ja príčinou neskoršieho odchodu autobusu, ale ktosi si zabudol so sebou vziať inzulín, ale zdravoťáčka zapracovala a pomerne rýchlo ho zohnala. Ale našťastie nie tak rýchlo, aby som sa nestihol hneď na stanici zoznámiť môjmu naturelu blízkymi športovcami a stihli sme sa občerstviť v staničnom zariadení. No a potom chvíľu trvalo, kým sme sa zase všetci v zdraví dostali do autobusu. Už tam som sa dozvedel, že prišli členovia turistických oddielov z Prešova, Košíc, Levoče, Žiliny, Šale, Nitry, Trnavy a Bratislavy. Celkove nás bolo okolo 50. Bez problémov sme v horúčave dorazili na Planinku, kde ma čakalo ďalšie príjemné prekvapenie. Len čo sme vošli úchvatným "barokovým" vchodom do areálu, padla mi do oka na protiľahlej strane budova kaštieľa. V kaštieli sme sa stravovali a večer občerstvovali. Na ľavej som zbadal zrubové chatky, z ktorých jedna sa stala mojou dočasnou nocľahárňou. Spoločnosť mi robili Viktor a Ferko z Trnavy, ku ktorému sa hneď hlásil najväčší fešák a myslím si, že najmladší účastník Maroš zo Šintavy. Ak sa nemýlim, jediný úplne slepý, ale zato plný života. Veď u báb sme vedľa neho a Viktora nemali šance. Na pravej strane sa nachádzala jednoposchodová murovaná budova, do ktorej sme sa chodili sprchovať. No a čo ma najviac potešilo, bola veľká trávnatá plocha uprostred areálu, ktorá bola vzorovou ukážkou pokojného spolunažívania ľudí a zvierat. Veselo tu športovali študentky a študenti nejakej strednej školy, vyvaľovalo sa tam množstvo ochočených zajacov, pobehovalo zopár havkáčov, škriekal páv ticho sledovaný svojim háremom v počte dvoch kusov, mékali kozy a aj srnec sa tam nachádzal. Srdce mi zaplesalo pri pohľade na túto idylku, ktorú by nevymyslel ani majster Lada. V rozjímaní ma vyrušili výkriky organizátorov podujatia, ktorí sa snažili ubytovať účastníkov. Zvládli to bez problémov, všetci sa dobre poznajú. Ubytovali sa podľa oddielov. Oznámili nám miesto a termín večere, vyfasovali sme nealkoholické nápoje a cukrovinky a rozišli sme sa do svojich dočasných príbytkov. A Maroš mi bol hneď sympatickejší, lebo zo svojej zázračnej batožiny začal vyťahovať lahodné šintavské biele a iné nápoje. Ani ďalší spolubývajúci neboli naľahko, takže sme dôsledne dodržiavali pitný režim. Pomaly sme zabudli aj na večeru, ale stihli sme ju. Po večeri riaditeľka podujatia Vierka a predseda športového klubu nevidiacich a slabozrakých športovcov Slovenska Stanislav Novotný slávnostne privítali účastníkov a otvorili podujatie čašou lahodného moku. Na záver sme boli oboznámení s program podujatia na ďalšie dni. Propozície boli vypracované velice dobre, na každý deň boli pripravené tri túry podľa schopnosti zúčastnených. A potom bol voľný program až do hlbokej noci.

Ráno sa nám ťažko vstávalo (ktohovie prečo), aj keď nás svojimi mocnými hlasmi od skorých ranných hodín budila kozia rodinka, ktorá mala svoje kráľovstvo hneď vedľa našej chaty. Po raňajkách sme nastúpili na "buzerák", kde sme sa rozdelili podľa výkonnosti na trasy A, B, C. Najväčšiu pozornosť vzbudil pri zaraďovaní Ferko, ktorý sa pridal k najslabšej C skupine, ktorá mala za cieľ výlet na Katarínku. Ale bolo to k vôli mne, pretože ja som na Katarínke ešte nebol. A a B skupina mali náročnejšie trasy cez Dobrú Vodu k ďalším zaujímavým objektom tejto krajinky (Skálie, Komárová, Výtok, Trstínsky kaštieľ, Hradište pod Vrátnom, Dobrovodský hrad). Nakoniec to dopadlo celkom inak. Prišli horskí vodcovia zo Slovšportu Trnava (sympatickí mládenci) Peter, Dušan, Miro a Jožo, vyfasovala sa studená strava a fľaša nealkoholického nápoja na cestu, vodcovia si rozdelili skupiny a vyrazilo sa na trasy. Samozrejme bez nás, lebo my s Ferkom sme čakali na trnavského kompótika Imra, ktorý dofrčal na bicykli asi o pol hodinu. Odložil svoj stroj na terasu nášho zrubu a vyrazili sme skratkou na Katarínku. No a ako to býva, skratka sa trocha predĺžila, ale nakoniec sme dorazili na vytúženú Katarínku. Počasie bolo slušné, občerstvili sme sa, napapali, urobil som zopár záberov, cestou sme si ešte obzreli miestnu železničku a hybaj na Dobrú Vodu a Výtok. Tesne za Katarínkou sme stretli C skupinu, prehodili pár povzbudivých slov a uháňali ďalej. Trocha sa začalo zaťahovať a okolo poludnia sme sa dostali na Dobrú Vodu. Potešilo ma vynovené námestie, krásny park s fontánkou a vynovený šenk s terasou. Ale niečo mi tam chýbalo. Boli to mocné stromy pred kostolom, ktoré vyrúbali, pretože vraj poškodzovali múry (prezradila mi to moja bývalá kolegyňa z banky Marcelína, ktorej rodinka má kúsok od šenku víkendové sídlo). Zapadli sme do šenku a opýtali sa mladej šenkárky, kedy tade prechádzali skupiny A a B. Prekvapilo nás, že tam ešte nikto nebol. Po včerajšku som tomu nechcel veriť. No a ako som povedal, všetko bolo úplne inak. Aj skúsení horskí vlci zakufrovali, skupiny sa spojili a pre nedostatok času sa v šenku vôbec nezastavili. Zatiaľ sa rozpršalo, ale my sme boli v bezpečí terasy. Nepohŕdli sme miestnou kuchyňou a nápojovým sortimentom. Hlavne Imro šrotoval ako kyselina, asi doma neposlúcha a žena ho za to trestá hladomorom. Keď prestalo pršať, pokračovali sme na Planinku. Postupne prichádzali aj ostatné skupiny, ale nie po svojich, ale rôznymi dopravnými prostriedkami. Deň sa vydaril, všetci prežili. A večer sme si ujasnili, že skupiny boli celý čas za nami. Pred večerou sme sa chceli osviežiť v miestnom bare, ale nepochodili sme. Potom som aj vysvetľoval mladému personálu, že národ je smädný aj ráno, napoludnie, v podvečer a nielen večer. Imra sme ešte pred večerou posadili na bicykel a vypravili domov do Trnavy, lebo sme mali obavu, že by nám pojedol večeru pre polovicu zrazu. Po večeri bolo vyhodnotenie dňa, spresnený program na nasledujúci deň, pokecali sme si z horskými vodcami, poniektorí aj poznali našu trnavsko – bratislavskú partiu a naše aktivity. No a potom dlho do noci pri ohníčku, hudba, tanec, klobása, slanina, množstvo nápojov, proste blahobyt. Mal som čo robiť, aby som držal krok. A zoznámil som sa s ďalšími významnými účastníkmi, ale bol som pod kontrolou. Vysvitlo, že so šéfkou podujatia máme spoločných známych z doby minulej, dokonca poznala aj môjho brata. Čo sa dá robiť, svet je malý a jeden nemá nikde súkromie. Ani neviem, kedy sme zaľahli.

Sobotňajšie ráno sa podobalo predchádzajúcemu. Sucho v hube, vresk zvierat, len tie zajace boli ticho a nerušili naše kruhy. A Maroš stále vyťahoval z batožiny nové tekuté zásoby. Potom raňajky, fasovanie stravy, nástup na buzeráku, rozdelenie do skupín a odchod na trasy. Teraz sme si vybrali trasu A. Počasie sa vydarilo, nezablúdili sme. Čoskoro sme boli na Dobrej Vode. Dôkladne sme sa občerstvili a vyrazili smer Výtok. Naši zrakovo postihnutí spoluobčania šliapali ako hodinky, Našťastie mali zdravý rozum a nechýbali prestávky (napr. pod Komárovou) na posilnenie. Kdesi nad Brezovou sa prejavili turistické skúsenosti Ferka, ktorý presvedčil vodcu (ale dal si mi to odsúhlasiť), že pravdepodobne chce ísť nedobre. Po vytiahnutí mapy (to sa nerobí, lebo keď vytiahneš mapu, si stratený), jej vzhliadnutí sa ľahko nechal presvedčiť. A urobil dobre, Ferko sa nemýli a ušetrili sme veľa času. Takže na mieste, kde sa láme asfaltka z Dobrej vody do Brezovej sme si odpočinuli, posilnili sa a rezko vykročili lesom smer Dobrá Voda. To sme sa už trocha roztrhali, ja som si konečne pozrel aj Dobrovodský hrad, zdal sa mi trocha zanedbaný. Ale vôbec mi to nevadilo, lebo už som cítil pivnú penu. Cez miestny cintorín popri hrobe Jána Hollého, ďalej okolo jeho pamätnej izby cez námestíčko šup do krčmy, kde už hodovalo množstvo športovcov. Šenkár ma radostne vítal, už sme sa poznali z predchádzajúcich návštev. Veď sme tam aj čosi utratili. Unavení sme už nepokračovali po asfaltke na Planinku, ale využili sme autobusový spoj o 18:00 h. Ale aj tak dávam klobúk pred spolušliapajúcimi, veď sme prešli cca 30 km. Večer, ako obvykle, vyhodnotenie a príprava na country zábavu. Ale predtým ešte riaditeľka podujatia Vierka odovzdala štafetu organizátorom ďalšieho ročníka podujatia, ktoré bude vo Vyšných Ružbachoch. Medzitým si už rozložila kapela aparatúru a nástroje. Myslím si, že bola z Nitry a hral v nej aj účastník podujatia. Dobre som si pokecal s jeho sympatickou polovičkou. A potom nastala nespútaná zábava, tanečky, radšej sme sa s Ferkom stiahli do bezpečia baru a popíjali na našom obvyklom miestečku (malý stolík z dvoma kreslami pri vchode do baru) whisky s pivom a mali sme dokonalý prehľad o pohybe v tejto miestnosti. Pokecali sme si s mladým personálom, dostali odo mňa nejaké Diaľkoplazy, na oplátku som dostal najčerstvejší prospekt zariadenia a po čase sme sa vybrali do tanečnej sály. Bujará zábava pokračovala, podvraťák Fero na mňa nahuckal riaditeľku podujatia. A pretože mám slabé srde, nechal som sa po rokoch nahovoriť na nejaký taneček (ak sa to tak dalo nazvať), ale moc som nevydržal, radšej som sa zoznamoval s ďalšími účastníkmi podujatia. Dostal som pozvánku na ďalší ročník, ba aj pozvánku na vstup do ich klubu turistov. Škoda, že nemali po ruke prihlášku.

V nedeľu sme vstávali do posledného dňa podujatia. Trocha unavení, veď bolo aj z čoho. Turistika a zábava idú spolu dokopy, ale všetko krásne má svoj koniec a hranicu. Posledné raňajky, ťažké balenie, ale našlo sa zopár jedincov, ktorí sa ešte vybrali na Katarínku. Z našej chatky sa tam vybral so sprievodcom Maroš. A dobre urobili. Chystala sa tam omša, poľovníci pripravili guláš, nechýbali ani nápoje. S Ferkom a Viktorom sme sa liečili a balili (Viktor aj baby, a to nielen v nedeľu). Vytrvalci ešte vyhrávali na gitare a vyspevovali. Už to ale asi nebolo ono, lebo z lúky niekam zaliezli všetky zajace a mladý capko sa z ohrady vybral na prechádzku areálom. Keď došiel k našej chatke, Ferko ho pozval dnu, vyskočil na Marošovu posteľ, vybehol von a sadol si na terase na stoličku. Pri uvážlivom balení som ani nezbadal, že Ferko zmizol. Pred obedom sa zrazu objavil mokrý ani myš. Odbehol si vraj na Katarínku. V jeho veku vyvádzať také psie kusy... No a ešte posledný obed, rozlúčky, sľuby, odchody motorizovaných a o 13:00 prišiel autobus a odviezol pozostalých na železničnú stanicu do Trnavy. Rozlúčili sme sa a každý hybaj na svoj vlak. My sme ešte stihli v Albatrose rozlúčkové pivo. Ferko si presadol k Marošovi, ktorý tam čakal na odvoz. Dokedy tam sedeli som radšej nepátral. Domov som sa dostal v pohode.

Vďaka Ferkovi som prežil hodnotný predĺžený víkend. Podujatie bolo výborne zorganizované, zoznámil som sa s dobrými a veselými ľuďmi a dúfam, že aj ja som prispel svojou hrivnou k dobrej nálade. Naši zrakovo postihnutí spoluobčania sú normálni ľudia, ktorí žijú plnohodnotný život so všetkým svetskými radosťami a starosťami. Rekreačné zariadenie Planinka je v krásnom prostredí, ešte krajším okolím, ale nevyhnutne potrebuje modernizáciu. Nebolo by dobré, keby skončila podobne ako mnoho iných podobných zariadení. Čestne prehlasujem, že sa teším na ďalší ročník podujatia a na stretnutia s novými priateľmi.

Pitie piva nemusí byť iba zlozvykom, pri ktorom pribúda tuku a ubúda zdravia. Americkí vedci z Kalifornskej univerzity v Davise prišli s myšlienkou, že pivo aj v malom množstve upevňuje naše kosti.

Článok o účinkoch piva na naše kosti a chrbticu zverejnil odborný časopis Journal of the science of food and agriculture.

Americkí univerzitní vedci skúmali suroviny a technologické procesy prebiehajúce pri výrobe piva. Otestovali sto komerčne produkovaných pív a zistili, že pivo väčšinou skutočne obsahuje vysoký podiel kremíka.

O tomto rozšírenom prvku pribúda čoraz viac dôkazov, že tvorí hlavnú zložku pri výstavbe kostného tkaniva, no zabezpečuje napríklad aj príjem vápnika z potravy, stará sa o pružnosť čriev a nepriamo ovplyvňuje aj metabolizmus tukov. Podľa americkej štúdie sa množstvo kremíka v pive pohybuje od 6,4 miligramu do 56,5 miligramu na liter.

Analýza však ukázala, že kremík je okrem chmeľových hlávok najmä v jačmeni. Takže v čoraz populárnejšom "bielom” pive, vyrábanom z pšenice, je kremíka oveľa menej. To isté zistili napríklad aj o nealkoholickom pive.

To všetko však neznamená výzvu, aby ľudia pili pivo. Ak, tak na veľmi striedmo, najviac pol litra, aj to nie každý deň. Iná štúdia totiž ukázala, že pravidelné pitie alkoholu aj v menších dávkach je škodlivé.

Samotný kremík totiž nemôže byť hlavným dôvodom na jeho konzumáciu. Ak sa stravujeme vyvážene a máme dostatok listovej zeleniny vrátane "populárneho” špenátu, jeho nedostatok nám nehrozí.

Túžba po alkohole azda vytvorila moderného človeka. Možno odštartovala neolitickú revolúciu.

Najskôr to boli lovci a zberači plodov. Potom sa však usadili, začali obrábať polia, pestovať plodiny a chovať zvieratá. Už divoko rastúce rastliny nielen zbierali, starali sa o vlastné.

Odohralo sa to asi pred dvanásť– či jedenásťtisíc rokmi a tento proces, ktorý z divokých predkov človeka urobil poľnohospodárov, dal vzniknúť civilizácii. Teraz sa však objavila teória, že dôvodom neolitickej revolúcie nie je ľahšie a stabilnejšie získavanie potravy, ale ľudská túžba po alkohole.

Archeológ Patrick McGovern vo svojej novej knihe "Otvorenie minulosti. Pátranie po víne, pive a ďalších alkoholických nápojoch” tvrdí, že príčinou možno najdôležitejšej udalosti v histórii ľudského rodu bola snaha opiť sa. Pravdepodobne sa to však začalo náhodou, naši predchodcovia zjedli popadané ovocie.

Vďaka jeho kvaseniu sa im do krvi dostal alkohol a oni zistili, že to je príjemné. Následne chceli tento efekt dosiahnuť znovu. Postupom času dokonca prišli na to, ako získať alkohol systematickým postupom. Pestovať plodiny tak podľa McGoverna začali kvôli pitiu, nie potrave. Má to dokazovať čínsky nález starý 9-tisíc rokov. V neolitickej dedine Ťia-chu našli podľa Spiegel Online stopy po príprave istého typu medoviny, ktorá obsahovala asi desať percent alkoholu. To človek ešte nepoznal koleso.

McGovern z Pennsylvánskej univerzity si myslí, že hypotézu o alkoholom naštartovanej zmene ľudského nažívania potvrdzujú aj ďalšie nálezy, napríklad v dnešnom Iráne. Schopnosť získavať z ovocia, ryže či obilia alkohol sa údajne veľmi rýchlo rozšírila práve počas mladšej kamennej doby.

Nápoje na hranici medzi vínom a medovinou, ktoré navyše obsahovali veľa cukru, vraj ľuďom pomáhali ľahšie prežiť. "Konzumácia vysokenergetického cukru a alkoholu bola skvelým riešením, ako fungovať v nepriateľskom prostredí s málo prírodnými zdrojmi,” tvrdí archeológ.

Vedci merali, ako stúpa alkohol do hlavy. Potvrdili starú pravdu, že naozaj rýchlo. Zistili tiež, že alkohol mení štruktúru bunkových membrán. Ak človek vypije veľa, zmeny v mozgu môžu byť nenapraviteľné.

Dva poháre vína alebo tri poháre piva stačia po šiestich minútach na to, aby mal človek 0.5 - 0.6 promile alkoholu v krvi. To už negatívne ovplyvní činnosť mozgu, napríklad pri riadení auta.

Nemeckí vedci prvý raz skúmali s použitím magnetickej rezonančnej spektroskopie (MRS), ako konkrétne alkohol ovplyvňuje mozgové bunky. Na experimente sa zúčastnilo osem mužov a sedem žien, ktorí pili poležiačky pod skenerom takpovediac v záujme vedy.

Vedci zistili, že spolu so stúpajúcim množstvom alkoholu sa im začala znižovať hladina ochranných faktorov, napríklad kreatínu. Klesala aj hladina cholínu, ktorý je súčasťou bunkových membrán.

"To zrejme svedčí o skutočnosti, že alkohol mení zloženie bunkových membrán", povedal Armin Biller, špecialista na mozgový metabolizmus z Heidelberskej univerzitnej nemocnice.

Dobrá správa je, že keď zdravý človek vypije iba malé množstvo alkoholu, mozog je schopný všetky škody do druhého dňa úplne napraviť.

Zlá správa hovorí, že vyššie dávky alkoholu regeneratívnu schopnosť mozgu znižujú.

"Okamžité účinky alkoholu, ktoré ukázala naša štúdia, môžu byť základom trvalého poškodenia mozgu, ktoré poznáme u alkoholikov", povedal Biller.

Zaujímavé je, že mužský aj ženský mozog reagovali na príjem alkoholu rovnako.

Klub turistov RODINA Dunajská Streda

pozýva záujemcov o vodnú turistiku

na 0. ročník

"Memoriál Adriána Bédiho"

ktorý sa uskutoční v dňoch 28. - 29. augusta 2010

na Malom Dunaji, na úseku Tomášov - Orechová Potôň-Lúky

P R O G R A M

28. augusta 2010

08.45 – 09.00 Prezentácia

09.00 - 09.10 Zahájenie splavu

09.10 - 12.30 1. etapa: Tomášov (104 rkm) - Janíky (93 rkm)

12.30 - 14.00 Obedňajšia prestávka

14.00 - 17.30 2. etapa: Janíky (93 rkm) - Jelka (77 rkm)

17.30 - 19.00 Príprava nocľahu, večera

19.00 - 22.00 Spoločné posedenie, resp. voľný program

22.00 - 08.00 Nočný kľud

29.augusta 2010

08.00 - 10.00 Budíček, raňajky, úprava táboriska

10.00 - 16.00 3. etapa: Jelka (77 rkm) - Orechová Potôň-Lúky (56 rkm)

16.00 - 16.30 Očistenie plavidiel, ukončenie splavu

Organizačné opatrenia:

Každý účastník musí mať plavidlo alebo dohodnuté miesto v plavidle, dobrú náladu a podľa vlastného uváženia môže mať veci osobnej potreby a spotreby (napr.: spací vak, karimatku, otvarák na fľaše, vývrtku, potraviny, tekutiny, hudobné nástroje).

Po absolvovaní splavu obdrží každý účastník diplom a potvrdenie do zápisníka VOT.

Strava: bufet u Ernesta v Jelke večera, inak vlastné a zásoby.

Nocľah: Stanovanie, príp. bivakovanie pri mlyne v Jelke.

Prihlášky: do 18.8.2010.

Splavu sa zúčastňuje každý na vlastnú zodpovednosť.

Kontakt: Zdenka Hodosyová, tel.: +421 908-116 972 po 16,00 hodine, e mail: zdenkahodosyova[zavináč]zoznam.sk

Dôležité upozornenie:

SPLAV SA KONÁ ZA KAŽDÉHO POČASIA!

Dňa 18.9.2010 sa uskutoční turistická akcia "Let orlov na vrcholy hôr". Jedná sa o 10.ročník TOM Slovenský orol TJ Slávia UK Bratislava.
Trasa je individuálna. Stretnutie je na Veľkom Plešivci v Malých Karpatoch. Odovzdávanie účastníckych diplomov bude od 13,30 do 14,30 h.
Vedúci podujatia: Ing. František Somor, 908 53 Pernek 260, mobil: 0911-212 088

8.8.2010 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 25. ročník
(nedeľa) KST - KDT Doľany

19. - 22.8.2010 RODINNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(štvrtok- nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

21. - 22.8.2010 POCHOD ŠPCH 26. ročník
(sobota - nedeľa) KST ŠPCH Špačince

28. - 29.8.2010 MEMORIÁL ADRIÁNA BÉDIHO 0. ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

*Minulosť*	*Súčasnosť*
Zoťali brezu	Sťali sa mládenci
už ju vezú	už ich vezú
už na ňu mládenci	už na tú brezu
nepolezú...	nepolezú...