MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

júl 2011

Ročník 20.   7 / 255

V tomto čísle nájdete:

Spomienka na Petra Minárika
Poradie po 38. ročníku Trnavskej stovky
Teslacká stovka
Priebežný stav súťaže MKSD – 15. ročník
Zraz VHT 30. 6. - 3. 7. 2011
Slovenský zraz turistov: Martin 7. – 10. 7. 2011
Drienok 2011
První puchýř Stráž pod Ralskem - 9. ročník
IVV - Tata 2011
Prečítali sme za vás - Humoresky Vlada Nosáľa
Spomienka na Milana Hanzlúvku
Ocenenie MKD 2010 - doplnenie
Zrnká múdrosti slávnych
Zmena termínu pochodu Novembrový výšľap
Kalendár - august 2011


SPOMIENKA

V súvislosti s výročím neočakávaného a náhleho odchodu Petra Minárika si dosť často spomínam aj na jeho ďalšiu turistickú akciu (okrem Trnavskej stovky) – “Kade nás nohy ešte neviedli”. Nebol som pravidelným účastníkom - zúčastnil som sa celkovo tuším 3 krát a vždy to končilo nejako zvláštne. Najčastejšie si ale spomínam na 17. ročník.

Teda 1. Mája 2009 (v piatok) sa nás našťastie v Smoleniciach stretlo okolo 30 účastníkov. Cieľ bol vytýčený na žel. stanici v Senici nad Myjavou. Cez Malé Karpaty sme sa držali ešte na dohľad. Bolo krásne májové počasie a na Bukovskej priehrade množstvo rybárov (organizovaná nejaká súťaž), ale k pivu sme sa dostali. Odtiaľ účastníci pochodu začali vytvárať menšie skupinky a za Prievalmi nás zostalo spolu s Petrom už len asi polovica.

Za Prievalmi sme sa s Attilom K. tiež rozhodli, že to skúsime sami preraziť ten “borovicový hájik”. Peter nás ešte informoval o dvoch orientačných bodoch predtým ako prídeme k červenej značke a o tom, že ak narazíme na asfaltovú cestu, že po tejto nesmieme v žiadnom prípade ísť (nevedie totiž do nášho cieľa). Rozlúčili sme sa a ani nie po 200 m sa naša cesta už rozdvojila. Nám sa pozdávala ako správna ľavá, ale to nás ešte videl Peter a krikom nás usmernil na pravú. Poslúchli sme - veď sa rozchádzali aj tak len pod minimálnym uhlom. Od tohto momentu sme už dlho nikoho nevideli ani nepočuli.

Križovatiek pribúdalo - od dvoch až do štyroch smerov. Ja som správny smer určoval len tak od oka. Bol som ale prekvapený, že Attila sa vždy na križovatke pozrel do korún stromov, tam našiel slnko, pozrel sa na hodinky a až potom určil smer. Odborná práca. Rozmýšľal som odkiaľ ten chlap toto vie. Napadlo ma, že zaiste to má ešte zo základnej vojenskej služby, keď z kasární v Michalovciach zdezertoval a mal namierené do Janíkovho dvora (pri Bratislave), kde mu bývali rodičia. Po štyroch dňoch pochodu ho polícia čapla pri Rožňave a vrátili ho naspäť do miesta štartu. Keď som si v hlave predstavil mapu Slovenska a premietol Attilovu trasu (Michalovce - Rožňava - Janíkov dvor), musel som uznať, že smer mal správny. Týmto som sa utvrdil, že jeho metóda určovania smeru v neprehľadnom teréne nemá chybu a dodalo mi to viac istoty.

Čo však bolo pozoruhodné, že pri každom rázcestí (a tých bolo neúrekom) sme boli pri určovaní smeru vždy jednotní - žiadne rozpory. Ja podľa oka a Attila odborne. Snažili sme sa kráčať čo najrýchlejšie, aby sme chytili náš vlak smerom na Kúty. Hodiny nejako rýchlo ubiehali, rázcestí pribúdalo, slnko rýchlo klesalo a Petrom odporúčané orientačné body nikde. Už som sa začal cítiť ako moreplavec - závraty z mierne sa vlnivých korún borovíc, pod nohami mäkká piesčitá zem a žiadny výhľad.

Začínal som premýšľať ako prežijeme noc. Na to sme neboli vychystaní. Ani baterka i jedlo sa už minulo. Uspokojoval som sa tým, že napr. Gándhí bez jedla zomrel až po 40-tich dňoch a kubánsky disident až po 85-tich dňoch. Snáď tak dlhú dobu sa my dvaja tu v borovicovom lesíku nebudeme motať. Horšiu situáciu - oproti uvedeným - sme mali v otázke pitiva. Už sme nemali ani normálnu vodu, nehovoriac o humánnejšom nápoji. To sme si plánovali v cieli.

Slnko už dosť kleslo. Miesto orientačných bodov a miesto červenej turistickej značky sme zrazu na asfaltovej ceste, po ktorej sme podľa Petrovej rady nemali ísť. Za cestou bola pletivová ohrada a obrovská vyklčovaná plocha. Nami určený smer je pokračovať popri jednej strane ohrady. Asi po 200 m z ohrady cez bránu vychádza buldozér a teda po dlhej dobe aj živý človek. Zastavujeme ho a prosíme ho o radu. Keď ten pán prehovoril, prvé čo som si pomyslel “do riti, však my sme už na Morave”. Ale hneď ma napadlo, že to bude záhorák a vypráva spisovným záhoráckym nárečím. Dosť na tom, ten dobrosrdečný minimálne 50-ročný človek nám asi 3x jasne a zrozumiteľne zopakoval, že tak ako ideme, sa na železničnú stanicu Senica nedostaneme. Potvrdil síce, že Senica je smerom, ktorým ideme, ale sa tam nedostaneme. Vraj musíme obísť celú túto ohradu a až tam musíme určiť dobrý smer, resp. ak tam nebola vyklčovaná, tak možno nájdeme aj nami hľadanú červenú turistickú značku. Tiež potvrdil, že po asfaltovej ceste, ktorú sme prešli, prídeme do Hlbokého a tam už vlaky dávno nezastavujú. Poďakovali sme za radu a vrátili sa späť na začiatok ohrady na asfaltovú cestu. Tu sme sa rozhodli, že predsa len cesta je v tomto pokročilom čase istejšia a aj keď nevedie priamo tam, kde máme namierené, aspoň nás vyvedie na svetlo božie, kde sa budeme môcť lepšie orientovať. Nakoniec “lepší vrabec v hrsti...” a aj KDH-áci pred voľbami tvrdili, že cesta je vždy lepšia a istejšia ako len SMER.

Kráčajúc už po asfaltovej ceste po asi 300 m zbadáme tým istým smerom ísť dvoch turistov. Zakrátko sme ich dobehli a pre nás nečakané prekvapenie. Bol to samotný šéf akcie, t.j. Peter Minárik a ďalší turista z Trnavy. Ten sa pri najbližšej lesnej odbočke vľavo rozlúčil a išiel svojou cestou. Ostatné Petrove ovečky sa už skôr roztrúsili. Ostali sme traja. Túto cestu Peter dokonale poznal. Prišli sme na železničnú stanicu Hlboké, práve keď prechádzal náš vlak do Kútov (pochopiteľne bez zastavenia).

Peter, ako znalý tunajších pomerov, prehlásil, že teraz je trať voľná a že pôjdeme peši po trati do Jablonice (približne 4 km). V Senici (asi 5 km) by Peter nechytil vlak do Trnavy. To bola chôdza! Od koľají asi 1 m po obidvoch stranách po krk ostružliny a iné pŕhľaviny a ďalšie 2 m priekopa po predchádzajúcich dažďoch, buď voda alebo aspoň bahno. Jediné miesto na chôdzu stredom koľajníc, pričom vzdialenosť medzi dvoma podvalmi krátka a na každý druhý podval ani jednému z nás troch končatiny nenarástli. Ostávalo teda len kráčať stredom po šutrákoch rôznych tvarov a veľkosti. Krátko po príchode do Jablonice išiel Petrovi vlak do Trnavy a my s Attilom sme ešte museli čakať vyše pol hodiny na posledný spoj cez Kúty. Pritom široko-ďaleko tu niet žiadne občerstvenie.

Priznám sa, že hneď po absolvovaní tejto akcie som mal rôzne pocity i rozhodnutia, no už v ďalších dňoch mi na túto túru ostali vcelku len príjemné a veselé spomienky.

Čo dodať na záver: Tak ako pre opozičné strany platí, že čím horšie, tým lepšie, platí aj pre turistiku, že čím horšie, tým sú aspoň spomienky krajšie, veselšie a trvácnejšie. Aj touto akciou si ešte dlho budem pripomínať nebohého Petra Minárika.

Ondrej Rím

 

Poradie po 38. ročníku Trnavskej stovky

Milí stovkári !

Zverejňujem tabuľku úspešnosti po 38. ročníku. Poradie na ďalších miestach je v štádiu riešenia. Idem meno za menom a porovnávam údaje zo všetkých dostupných zdrojov (MKD, zoznamy po jednotlivých ročníkoch T-100, súkromné archívy, udelené diplomy, atď.) Keď budem mať hotových všetkých, ktorých sa mi podarí overiť, vydám kompletný zoznam. Neviem koľko mi to potrvá. Prosím o spoluprácu a zhovievavosť. Všetky reklamácie a podnety zasielajte na môj mail, alebo mi telefonujte - oba údaje sú v májovom čísle MKD. Rád prídem za každým či v Trnave alebo inde a overím potrebné údaje. Mojím cieľom je, aby v zozname účastníkov T-100 za celú jej históriu boli všetci, ktorí tam patria.

Poradie Meno Rok nar. Bydlisko Počet štartov Počet dokončených Posledná účasť
1. Šulek Karol 1950 Trnava 31 31 2011
2. Korčok Attila 1941 Bratislava 30 29 2011
3. Hanuš Jaroslav 1935 Nitra 30 29 2011
4. Rosina Jozef 1957 Trnava 31 26 2011
5. Krno Sveťo 1955 Bratislava 25 25 2011
6. Obdržálek Peter 1953 Bratislava 26 24 2004
7. Griflík Marcel 1972 Trnava 25 24 2011
8. Hanzlúvka Milan 1951 Brezová 24 24 2010
9. Obdržálková Jana 1949 Bratislava 24 24 2007
10. Vrška Milan 1962 Trnava 24 24 2011
11. Kohút Miroslav 1958 Bratislava 26 23 2011
12. Bada Peter 1940 Trnava 24 22 2005
13. Toma Peter 1946 V. Uherce 24 22 2005
14. Rím Ondrej 1930 Bratislava 22 21 2011
15. Klokner Melo 1932 Bratislava 21 21 2003
16. Nižnan Ivan 1944 Bratislava 22 20 2010
17. Nádaský Pavol 1955 Trnava 20 20 2011
18. Sasák Jaromír 1951 Osuské 20 20 2011
19. Chrapčiak Vladimír 1956 Trnava 27 19 2011
20. Radványi Celo 1940 Trnava 24 19 2002
21. Suchoň Michal 1956 Bratislava 23 19 2003
22. Lietavec Miro 1960 Špačince 19 19 2011
23. Groman Peter 1959 Trnava 19 18 2009
24. Hanus Peter 1935 Modranka 19 18 2000
25. Divko Miroslav 1974 Tomášov 18 18 2011
26. Parcer Ján 1923 Prievidza 17 17 2003
27. Trubač Ján 1955 Trnava 17 16 2000
28. Tvrdá Zdenka 1956 Bučovice 16 16 2003
29. Sládeček Štefan 1953 Bratislava 17 15 2010
30. Babor Karol 1928 Bratislava 16 15 1999
31. Stotka Vladimír 1934 Bratislava 16 15 2004
32. Vala Jiří 1956 Brno 15 15 2002
33. Mikulka František 1942 Trnava 14 14 2000
34. Fusík Ján 1958 Bratislava 15 13 2009
35. Novák Milan 1944 Trnava 14 13 1999
36. Plesníková Angelika 1960 Bratislava 14 13 2003
37. Valach Peter 1951 Bratislava 14 13 2008
38. Adamovič Jozef 1939 Trnava 13 13 1993
39. Furuncz Ján 1947 Bratislava 13 13 2003
40. Kyselica Ján 1928 Trnava 16 12 1999
41. Šoula Pavol 1954 Bratislava 15 12 2005
42. Prihel Stanislav 1941 Pezinok 13 12 1991
43. Královič František 1949 Trnava 12 12 1998
44. Vagač Vladimír 1945 Pezinok 12 12 2001
45. Porubanec Cyril 1937 Bratislava 12 12 2009
46. Rybanič Vojtech 1948 Bratislava 19 11 1998
47. Vida Viliam 1938 Bratislava 18 11 2006
48. Farkašovský Ladislav 1937 Bratislava 12 11 2010
49. Barczay Marián 1946 Trnava 11 11 1993
50. Nedoma Peter 1952 Bratislava 11 11 1993
51. Adamovič Jozef 1955 Špačince 10 10 1989
52. Babišík Milan 1953 Trnava 10 10 2003
53. Petrovič Pavol 1939 Trnava 10 10 1989
54. Urgela František 1954 Špačince 10 10 1995

Jožo Rosina

 

Teslácka stovka

Aby nedošlo k nedorozumeniu, ako sa to stalo jednému turistovi, ktorý pozýval mladú slečnu na stovku a ktorá aj spočiatku súhlasila až dovtedy, keď jej bolo vysvetlené, že to neznamená za stovku, ale že je potrebné tiež si odšľapať, ale sto kilometrov. My máme na mysli stokilometrový diaľkový pochod v lokalite Malé Karpaty organizovaný TJ Tesla Bratislava pod názvom 2 x 50 a dosť. Teslácka stovka zavŕšila májový a júnový maratón stoviek organizovaný na Slovensku. Tohtoročné stovky sú dosť poznačené vodou – väčším či menším dažďom. Tomuto javu sa nevyhla ani naša stovka. Našťastie dážď, aj keď miestami sprevádzaný aj krúpami, netrval dlho. Po zásahu funkcionárov v spolupráci so všetkými svätými sa nám podarilo dážď zažehnať. Pre Teslácku stovku je dosť charakteristické pekné počasie, aj keď výnimky len potvrdzujú pravidlo. Pamätný bol najmä lejak, na ktorý si spomínajú už len pamätnici a vlastne v dôsledku sklerózy možno, že ani tí si už nespomínajú. Bolo to v čase, keď sme stovku začínali na Kolibe v piatok večer. V pekný a príjemný piatkový podvečer prišiel na štart celkom slušný počet na ľahko oblečených turistov i turistiek. Príjemnú nočnú pohodu a dobre naladených turistov nad ránom schladil prudký lejak, ktorý premočil všetko čo bolo na turistoch i v ich batohoch. Našťastie v tom čase sa už väčšina turistov nachádzala v blízkosti rekreačného strediska Tesla, ktoré bolo na Lipinách pri Pezinku a kde bola aj kontrola pochodu. Chatár okrem chutného gulášu aktivoval všetky vysúšacie zariadenia, ktoré boli na chate k dispozícii a tak onedlho sa mohli polosuchí turisti už v dobrom počasí a v dobrom blate vydať do cieľa. Odvtedy sa začalo tradovať, že pre turistov neexistuje zlé počasie, ale iba zle oblečení turisti. Pochod 2 x 50 a dosť je zaradený do plnenia podmienok MKSD (Malokarpatský Superdiaľkoplaz). Treba povedať, že všetky tri malokarpatské pochody majú už slušnú tradíciu (Tesla a Špačince sa blížia k 30. ročníku a Trnava k 40.). O tri roky, ak organizátori vydržia v ich organizovaní, to dotiahnu spoločne na organizovanie stého pochodu a to už niečo znamená.

Na tohoročnom pochode sme zaznamenali aj celkom slušnú účasť turistov (aj keď nie rekordnú). Prišlo takmer 90 turistov (chýbal už len ten jeden, čo to nestihol a možno, že to bol aj člen TJ Tesla). Zo zahraničia to bolo šesť turistov z Čiech a z Maďarska štyria. Pre našu stovku je dosť charakteristické, že zaznamenávame malú účasť turistov – pokušiteľov (pokušitelia sa pokúšajú urobiť stovku bez toho, že by predtým absolvovali čo i len jeden krátky diaľkový pochod). Drvivá väčšina štartujúcich na našej stovke, ktorá má až na pár metrov skutočne 100 kilometrov, príde aj do cieľa. Do cieľa neprichádzajú zväčša turisti, ktorí už na štart prišli so zámerom absolvovať kratšiu trasu. Na Tesle sa len tak ľahko nevzdáva. Charakteristické pre pochod je i to, že trasa vedie výlučne lesným a horským prostredím, keď krátko po štarte sa dostanete do lesa, vyjdete z neho až tesne pred cieľom. Trasa nejde ani jedným mestečkom alebo dedinou (takúto trasu má aj Rudohorská stovka verzia z Rožňavy). Sú stovky, ktoré prechádzajú cez viac ako desať dedín a miest. Zaujímavé na pochode je aj organizovanie kontrol pochodu. Niektoré pochody majú výlučne kontroly obsadené turistami, niektoré pochody na kontrolu používajú čísla na trase, niektoré pečiatky a podobne. Tesla má zmes týchto druhov kontrol. Sú to živé kontroly, čísla, pečiatky, ale aj jedinečný “strojček". Tento strojček sa využíva na poslednú kontrolu, ktorá si vyžaduje najdlhšie zotrvanie na kontrole. Je to zariadenie, ktoré sa namontuje na turistický smerovník a účastník pochodu si do označeného otvoru vloží svoj kontrolný list a stlačením páky sa mu na kontrolnom lístku vyperforuje odznak Tesly (charakteristická sínusovka). Tento strojček súčasne aj zabraňuje predčasnému odchodu kontroly zo svojho stanoviska, ako sa to občas stáva. Tohto roku strojček nadčasoval na svojom stanovišti celý týždeň (organizátori pozabudli ho demontovať). Absolútnou raritou pochodu 2 x 50 a dosť je, že v tabuľke počtu účastí na pochode suverénne kraľuje žena. Všetkých 28 ročníkov síce absolvovali dvaja muži s rovnakým priezviskom, ale tí tento pochod absolvujú ako organizátori. Janka Obdržálková, lebo to je tá spomínaná turistka, zaznamenala iba dve neúčasti a dva pochody absolvovala v kratšej trase. Do cieľa príde možno trochu (aj dosť) unavená, ale v plnej pohode. Značnú zásluhu na tom má aj jej osobný tréner Attila Korčok, tiež pekná rarita. To je ten, ktorý ako prvý získal vo VOPT (Výkonnostný odznak pešej turistiky) rovníkový odznak. Rovníkový odznak symbolizuje pochod okolo rovníka, čo je 40 070 km. Už dlhé roky je Attila na ceste na Mesiac a svojim výkonom núti organizátorov vymýšľať nové a nové stupne VOPT. Nuž čo ešte dodať? Prajeme týmto “raritníkom” ešte veľa zdravia a množstvo kilometrov v spoločnosti báječných a svojským spôsobom tiež raritných ľudí ako sú diaľkoplazci. Aby sme urobili aj trochu reklamy nášmu sponzorovi (rozumej sponzorovi T-100), kúpte si osobný satelitný navigačný prístroj (GSM) u firmy SECAR, aby sa vám nestalo to, čo sa stalo dvom turistom študujúcim klasickú mapu, aby zistili, kde sa nachádzajú. Po dlhšom štúdiu jeden z nich hovorí: “No podľa mapy by sme mali byť na tom kopci oproti”.

Ivan Nižnan

 

Priebežný stav súťaže MKSD – 15. ročník

Teslácka stovka výrazne zdecimovala kandidátov na zisk ocenenia MKSD resp. SSD (Slovenský Superdiaľkoplaz). Po Trnavskej stovke bolo takmer dvesto kandidátov a teraz sa tento počet znížil rádovo. Z radov kandidátov na MKSD vypadla aj taká diaľkoplazecká hviezda, ako je Slavo Glesk. Podotýkame, že Slavo odštartoval, ale na 63 km to jednoducho vzdal. Dôvod nevieme udať (už na občerstvovacej kontrole sa niektorým zdal dosť unavený) a v kuloároch sa o príčinách zdania trúsia rôzne reči aj bulvárneho charakteru, ktoré s radosťou aj my rozširujeme. Nedá sa nič robiť, veď taký je údel celebrít a stars. Napriek tomu po dvoch stovkách zostalo ešte 41 kandidátov, čo je v doterajšej histórii rekord. Kto toto ocenenie nakoniec získa, rozhodne Pochod ŠPCH (Špačinská stovka), ktorej 27. ročník sa koná 20. – 21. augusta 2011. Rekord v počte turistov, ktorí získali MKSD, bol v 6. ročníku v roku 2002, keď ocenenia získalo 27 turistov. V minulom roku ich bolo tiež požehnane - 26 turistov. Ako je známe, toto ocenenie získa turista, ktorý v jednom roku absolvuje všetky tri stovky organizované v oblasti Malých Karpát, t.j. Trnavskú stovku, 2 x 50 a dosť a Pochod ŠPCH. Upozorňujeme, že vyšší stupeň ocenenia Slovenský superdiaľkoplaz môže získať iba ten turista, ktorý v danom roku získal MKSD.

Zoznam kandidátov :

41. S. Krno  
40. V. Blahuta  
39. V. Svrček Tesla Bratislava
38. L. Štiglic  
37. R. Fendrych Česká republika
36. J. Sládek  
35. P. Opatovský  
34. M. Lietavec  
33. A. Koleňak  
32. T. Kadlečík  
31. K. Lumtzer  
30. J. Hanuš Tesla Bratislava
29. M. Barta  
28. D. Greguš  
27. J. Hofman Česká republika
26. Š. Mihalovič  
25. J. Sasák Tesla Bratislava
24. J. Suran  
23. F. Heřman  
22. J. Zuberská  
21. M. Slivka  
20. C. Páchnik  
19. V. Szabo Maďarsko
18. G. Hever Maďarsko
17. C. Wittnerová Maďarsko
16. K. Janechová  
15. P. Kováč  
14. R. Vavro  
13. V. Švancar  
12. J. Pristach  
10. R. Machovič  
9. K. Šulek Tesla Bratislava
8. P. Groman Tesla Bratislava
7. P. Bada  
6. L. Farkašovský Tesla Bratislava
5. C. Porubanec Tesla Bratislava
4. M. Nižnan Tesla Bratislava
3. I. Nižnan Tesla Bratislava
2. A. Krno  
1. ..........................  

Poznámka: Ak má niekto dojem, že jeho meno bolo vynechané v tomto zozname, nech reklamuje v redakcii, prípadne na pochode ŠPCH, kde sa robí uzavierka a vyhodnotenie. Pre jeho meno je vyhradená položka číslo 1.

Ivan Nižnan

 

Zraz VHT 30. 6. - 3. 7. 2011

V dňoch 30. 6. - 3. 7. 2011 sa uskutočnil 44. ročník zrazu VHT vo Vysokých Tatrách. Bol mimoriadne upršaný, napriek tomu sa zaregistrovalo 198 účastníkov. Z nášho oddielu bolo 12 osôb, pridali sa k nám 3 členovia Spartaku Trnava.

V piatok išli 4 na festival do Východnej, 6 sme vyrazili na Svišťový štít a ostatní na rôzne túry podľa vlastného výberu. Pri výstupe sme obdivovali pekne rozkvitnuté lúky. V potokoch bolo mimoriadne veľa vody a ich prekonávanie bolo trochu ťažšie. Na vrchol sme nedošli, lebo sa zatiahlo a začalo drobno mrholiť, preto sme sa radšej vrátili, aj keď na vrchol nám chýbalo asi 160 výškových metrov. Prekonali sme 980 m výškového rozdielu a na túre sme boli 8 h. Všetkých nás prekonal Julo – peši vyšiel zo Smokovca na Hrebienok, pokračoval cez Zbojnícku chatu, Prielom a Poľský hrebeň na Sliezsky dom. A na záver ešte išiel peši zo Štrbského plesa dolu do Tatranskej Štrby.

V sobotu sa počasie ešte zhoršilo, 2 ľudia to vzdali a odišli. 4 folkloristi išli opäť do Východnej, 5 ”šialenci” sme vyrazili na Baranie rohy a ostatní zas na iné túry. Od Hrebienka drobno pršalo, od Zamkovského chaty už pršalo normálne a pod hangom už snežilo. Keď sme prišli na Téryho chatu, tak sme boli už v úplne zimnej krajine, postavili sme si snehuliačika (malý, ale náš) a išli sme dole. Pri zostupe prebehli pomedzi nás 3 kamzíky. Odychovka – 730 výškových m, 7,5 h.

Večer naše baby preukázali dobrú kondíciu, lebo po 2 dňoch chodenia tancovali odušu na vibramkovom bále.

V nedeľu pokračovalo upršané a chladné počasie, 5 sme zvolili vodný program – návštevu Thermal parku v Bešeňovej. Eva spočiatku nebola nadšená, ale časom sa to zmenilo: ”Do takej studenej vody ma nedostaneš!!! – Ako sa tu výborne pláva, veď máme bazén len pre seba” “Na tobogán nejdem!!! Tam ma nedostaneš!!! – Vieš ako som frčala, takú rýchlosť som nabrala!!!”

Na porade inštruktorov sme dostali nové informácie:

  1. pokračuje sa vo vybavovaní via ferraty medzi Priečnym sedlom a Sedielkom
  2. nový návštevný poriadok TANAPu viazne na riešení vlastníckych vzťahov, otázka vstupu turistov s inštruktormi je úplne vedľajšia
  3. v útulni na Ďurkovej bol vymenený chatár
  4. hlavný klasifikátor Hudák nás vyzýva, aby sme si robili výkonnostné triedy
  5. inštruktor nemôže dostať odmenu za vedenie výstupu, náklady na dopravu a ubytovanie mu môžu uhradiť tí, ktorých povedie na kopec – bude vydaná smernica KST.
  6. Budúci zraz VHT bude opäť v Tatranskej Štrbe od 28. 6. 2012.

Vladimír Chrpčiak

 

Slovenský zraz turistov v Martine 7. – 10. 7. 2011

V dňoch 7. – 10. 7. 2011 sa v Martine uskutočnil 58. ročník slovenského zrazu turistov. Zaregistrovalo sa 150 členov TOM a 422 dospelých. Z nášho oddielu sme boli 5.

Peter prišiel už v pondelok a 2 dni mokol. Herchlovci boli na chate. Ja som z Lukášom prišiel až vo štvrtok, keď začalo pekné počasie. Na rozchodenie sme vo štvrtok vystúpili na Veľký Polom. Cestou sme sa kŕmili jahodami a čučoriedkami. Pri zostupe sme zašli na Moravu na Kamennú chatu s perfektným detským ihriskom. Tak na rozchodenie 530 výškových m a 4 h. Vo štvrtok večer bolo otvorenie zrazu. V kultúrnom programe vystúpili 3 skupiny, medzi nimi aj ženská cigánska kapela so svojráznymi úpravami cigánskych a slovenských pesničiek.

V piatok išiel Peter na Veľký Fatranský Kriváň. Ja s Lukášom (a s martinskou rodinou) sme išli na Suchý vrch. Bolo strašne horúco – ja som spomínal ako som pred 6 dňami staval snehuliaka. Cestou sme sa kŕmili opäť čučoriedkami a obdivovali sme nádherne rozkvitnuté lúky. Iva to zhodnotila – BALZAM NA DUŠU. Bohužiaľ na Suchom vrchu sa trochu zatiahlo a tak výhľady boli obmedzené. Zostupovali sme cez chatu pod Suchým vrchom a Starý hrad do Strečna. Zvládli sme to v pohode – 1067 výškových m a 8 h.

V sobotu bola ešte väčšia horúčava. Peter sa nedal odradiť a išiel na Suchý vrch. Ja s Lukášom len tak na hrad Zniev a potom do vody v Turčianskych Tepliciach – všetky kúpaliská natrieskané. Z organizačných dôvodov bol táborák zrušený...

V nedeľu pokračovala horúčava. Peter išiel cestou domov na Zniev a ja s Lukášom na Šútovský vodopád. Mal veľa vody a bol FANTASTICKÝ. Pri chate sme vyskúšali aj lanový most.

Budúci zraz turistov bude 4. - 8. 7. 2012 v Štiavnických vrchoch. Centrum bude vo Vodnom raji vo Vyhniach.

Vladimír Chrapčiak

 

Drienok 2011

Priznávam sa, že som tohto roku nemal moc veľkú chuť zúčastniť sa Národného výstupu plešatých a bradatých na Drienok vo Veľkej Fatre. Príčinou bolo, že Štefan Hudák ho o mesiac predsunul, na 9. júl 2011, aby zapadol do rámca Slovenského zrazu turistov v Martine. No a ja nemám podobné masové podujatia moc v obľube. Ale pretože si chalupa vo Dvorci pýtala svoje a jednalo sa o jubilejný 15. ročník, tak som sa predsa len vo štvrtok 7. júla vybral ranným rýchlikom do Turca. Na stanici more mladých, nečudo, veď začínala Pohoda. A počasie žičilo, bolo krásne slnečné letné ráno. V Trenčíne vystúpila polovica vlaku a vlak tak trocha zosmutnel. Po prestupe vo Vrútkach som sa osobákom dostal do Turčianskych Teplíc. Tu som si nakúpil stravu na nadchádzajúci víkend, posilnil sa v Kolibe Zuzana (varia výborne, vrelo odporúčam) a doplnil tekutiny v Konzume oproti. Spokojný som sa autobusom dostal na chalupu vo Dvorci. Po vybalení som nakŕmil a napojil stravníčku (susedovie mačku) a pustil sa do kosenia rozbujnenej vegetácie. Začal som samozrejme od cesty pred chalúpkou, aby nás neohovárali. Motorová kosačka ale začala haprovať, takže som ledva pokosil to najnutnejšie a mohol ísť do šenku na Veľkom Čepčíne. Pobyt na chalupe je už rutina, roboty tam je ako na kostole, ale je tam potrebná aj ženská ruka. Ja som len hrubá sila.

Piatok prebehol štandardne, narúbal som trocha dreva, pokúsil sa ešte niečo pokosiť, ale márne, zahrieval sa a vypadával motor, pľuha jedna. A tak som sa vybral v tričku z 13. ročníka výstupu na obed do Turčianskych Teplíc, urobil si malú obhliadku mestečka, povymetal zopár kultúrnych ustanovizní, v ktorých som nemal, vďaka tričku, núdzu o spoločníkov. Zavolal som najlepšiemu parťákovi z predchádzajúcich výstupov, Jankovi Duchoňovi z Turčianskeho Petra. Na moju veľkú ľútosť sa akcie nemienil zúčastniť a dôvod mi nechcel prezradiť. Ale vytušil som ho. Trocha smutný som sa vrátil na chalupu. Vybavil som si u susedky Gabiky ranný odvoz do Rakše a u jej partnera Rada pokosenie veľkej záhrady. Na moju veľkú radosť hneď naštartoval traktor a hybaj do roboty. A druhý sused Vlado so synom Vladkom boli v pohotovosti, aby si to mohli posušiť a zabezpečiť svoju faunu (dve ovce a kozu) na zimu. Večer aj trocha zahrmelo, padlo pár kvapiek a objavila sa nad Flochovou krásna dúha. Ale to bolo bohužiaľ všetko. V domovskom šenku na Veľkom Čepčíne sa zišla dobrá partia, ale v najlepšom som skončil a vybral sa domov. Veď ma čakal ťažký deň. Neskoro večer som sa ešte stihol spakovať na výstup a zaľahol som.

Ráno ma po výdatných raňajkách suseda odviezla do Rakše. Už ráno bolo kruté, teplo, vetrík nepovieval a už dopredu som si potichu uľavoval. V Diviakoch pri futbalovom štadióne sme predbehli veľký húf turistov valiacich sa na výstup zo stanice, kam ich doviezol osobák zo zrazu v Martine. Moja predtucha sa začala napĺňať. Na začiatku lesa už stálo zopár áut a tak som nebol osamotený. Rozvážne som si vykračoval a debatoval s pochodujúcimi, ktorých som väčšinou nepoznal. Napodiv sa mi šliapalo výborne, dokonca rýchlejšie, ako vraveli údaje na “razjebníčkoch”. V kameňolome na konci asfaltky už parkovali dve známe autá – primátora Turčianskych Teplíc Michala Sigúta a šéfa podujatia Štefana Hudáka. A odpočívalo tam aj zopár bicyklov. Moc ľudí ma nepredbehlo a tak som si dovolil v sedle trocha rozjímať a kochať sa nad krásnymi výhľadmi. Super foťák Nikon mi samozrejme nefachčil (alebo s ním neviem narábať ?). Asi nakoniec prejdem na digitál. Na kopec tiahol celkom pekný dav, ale žiaden bradatý. Až som mal podozrenie, že bradatých hore nepúšťajú. A tak som sa plný elánu a tekutín pustil do stúpania. Napodiv mi to šlo i keď som občas rozjímal a obdivoval krásnu prírodu (oddychoval som). A v najťažšom úseku sa za mnou ozval povedomý hlas. A veru som sa potešil, konečne známy a hneď náš horský vodca z Ostrej a znalec Veľkej Fatry Janko Petrovič, ktorý tu konečne dobehol svoju partnerku. V družnom rozhovore mi nasledujúce stúpanie rýchlo ubiehalo. Pretože do oficiálneho otvorenia na vrchole, ktorý bol už neďaleko, chýbalo ešte hodne času, tak som si posedel na vyhliadkovom mieste, kde mi ale chýbala stará borovica a kochal sa prekrásnymi pohľadmi na Turčiansku záhradku. A tu ma konečne predbehovali aj nejakí bradatí, ale plešatých bolo určite viac. A objavil sa aj starý známy Peter Bada, ale bez svojich tradičných spoločníkov Cyrila Porubanca a Laca Farkašovského. A chýbal aj, na moju veľkú “radosť”, víťazný bradáč z predchádzajúcich dvoch rokov - Kveťo Lumtzer. Záverečných pár desiatok metrov a záverečný výstup na turistami ovešaný vrchol nebol problémom. Zvítal som sa so známymi, s primátorom Michalom (poctivo nalieval), s miestnym matadorom Duškom Štanceľom, venoval tradične do tomboly tohtoročné Diaľkoplazy a naše turistické kalendáre (napodiv bol o ne záujem). Kúpil si lístky do tomboly a chcel sa aj prezentovať, vraj netreba. Potešil som sa, asi ma už za tie roky poznajú, i keď “mažuretky” boli iné ako vlani. Ale nebolo tomu tak. A tak som sa prezliekol do trička, ktoré som vyfasoval v 10. ročníku a rozjímal som. Bolo horúco, ale krásne výhľady. A obzrel som si aj pripravenú bohatú tombolu, čo keď náhodou vyhrám (vyhral som balíček obce Rakša). A ľudia stále prichádzali, čas plynul a nič sa nedialo. Hold, so slávnostným príhovorom sa čakalo na turistických papalášov. Štefan bol už aj nepokojný a stále odbiehal a pozeral, či už nevystupujú vrcholovým bralom. Dočkal sa, objavil sa funkcionár zo zahraničia, sympatický pán v najlepších rokoch a guľatou postavou z bratského Česka i podobný zo Slovenska a Maďarska. Nech mi odpustia, že som si nezapamätal ich mená. No a začali prejavy. Štefan sa vyrečnil, veď Diviaky oslavovali aj 35. výročie vzniku turistického oddielu, na čele ktorého stojí a organizuje výborné akcie. Aj som v dave utrúsil, nech sa už toľko nechváli, netušiac, že za mnou stojí primátor Michal. No a práve on, mladý primátor Turčianskych Teplíc (už dvojnásobný), výborný turista a podporovateľ turistiky, bol ďalším rečníkom (veľmi dobrým a stručným). Nezabudol spomenúť moju hlášku a podotkol, že však sa Štefan má čím chváliť. Veď ja nevravím, že nie, ale trocha skromnosti nezaškodí. No a slávnosť pokračovala. Primátor odovzdával krásne uznania za zásluhy o rozvoj turistiky, či čo to bolo, len ich akosi nemal “občas” kto prevziať. Za potlesku a úsmevov okolostojacich ich preberal sám Štefan. Zarečnil sa aj priateľ z Česka a mámil licenciu na podobný výstup v Čechách. Za patričný úplatok mu ho Štefan prisľúbil. No a konečne sa začala losovať očakávaná tombola, cien bolo dosť a pekných, turisti slušní, jedna výhra im stačila a prípadných ďalších sa zriekli. Turistický boh (i my) dožičil najviac cien Dolnokubínčanom. Počasie bolo krásne, slniečko pálilo, účastníci sa vyvaľovali a nadväzovali sa nové priateľstvá. Ale čas pokročil, takže poniektorí už odchádzali. A až na samotný záver prišlo k vyhodnocovaniu toho, čo bývalo hlavným bodom akcie. Vyhlásili víťazstvo plešatých a vyhlásili aj ich počet - 18, podobne aj “porazených” bradatých - 7. Ja som ich napočítal omnoho viac. Asi nevedeli, že sa majú prezentovať. A na môj údiv som medzi tými siedmymi nebol. Dokonca sa vyhlásili aj najkrajšie hlavy neobyčajných tvarov z radov plešatých i bradatých. Vyhrali zaslúžene. I keď vraj k vôli víťazovi bradatých, fotografovi Jankovi Damiánovi (nech mi odpustí, určite to nie je presné), vyhlásia na budúci rok novú kategóriu – strapatých. A na samotný záver už v preriedenom dave došlo k záverečnému fotografovaniu. Nič to, že niektorí aktéri už boli na ceste z kopca. Ja som vydržal, však som sa nemal kam ponáhľať. Dostal som aj plechovku piva. Dal som si ho na cestu nadol. Cesta dole bola pre mňa nepokojnejšia ako cesta hore. Išiel som opatrne, aby som sa náhodou nepošmykol a moje kríže mi nevynadali. A stihol som sa zoznámiť so sympatickými dievčatami z Považskej Bystrice a svet je malý. Hanka Bátová (opäť sa môžem mýliť) dobre poznala našu bratislavskú bosorku Oľgu (dúfam, že mi Olinka Sedliaková odpustí), s ktorou už bola na nejednej turistickej akcii. Na konci asfaltky, pri vstupe do lesa, sme sa rozlúčili, ony tiahli do miestnej krčmy, kde bolo pripravené občerstvenie a prebiehal tam turnaj v streetbolle. Ja som sa vybral za skautmi, ktorí mali medzi dvoma dolinami na náhornej plošine rozložený tábor. A naozaj tam aj boli. Aj tábor. Len tá tráva bola vysoká. Všade vládol čulý pracovný ruch a tak som len prehodil pár slov so synom kolegu z roboty Mišom (Ponnym, jeho dvojča Jozef, Johny, staval latrínu). Dozvedel som sa, že Teo (RNDr. Martin Benko, PhD., riaditeľ Centra predpovedí a výstrah na Slovenskom hydrometeorologickom ústave) má službu na Pohode a uháňal do penziónu Diana, kde som v minulých rokoch vždy výdatne pojedol. Ale ma sklamali, bol zavretý. A tak som nakoniec skončil v miestnej krčme. Vlastne aj tá bola zavretá, ale v parčíku boli stánky, už bolo došportované a turisti a miestni zaháňali hlad kapustnicou, klobásami a smäd rôznymi nápojmi. Ja som si dal kapustnicu, ktorú podávala starostka Rakše Anka Ursínyová a prisadol k svojim novým známym a spoznal ďalšie dievčatá zo Žiliny. Dobré dievčatá to boli, dali si z mojej “medicínskej” horcovej borovičky, ku ktorej som počas výstupu pre veľké teplo ani nečuchol a pochvaľovali si. Čas pokročil a turisti sa ponáhľali do Diviak na osobák, ktorý ich odviezol späť do Martina. No a ja som sa vybral v úpäku peši do mojej domovskej krčmy na Veľkom Čepčíne. Cestou som zdravil množstvo motorkárov a pomaly sa presúval cez občerstvovacie stanice na futbalovom ihrisku v Diviakoch a pri železničnej stanici na Malom Čepčíne. Tam som stretol známeho, ktorý ma autom odviezol do cieľového šenku. Dobre mi to padlo, lebo po asfalte pochodovať nie je nič moc. A tak som deň ukončil medzi svojimi, skonzumovali moje zásoby, ktorých som sa v tom teple ani nedotkol a dobre sme sa pobavili a osviežili. Na chalupu som sa dostal pešobusom v pohode.

V nedeľu som lehce posnídal, naposledy nachoval moju stravníčku, urobil poriadok, rozlúčil sa s chalúpkou a sused ma odviezol na vlak na Malý Čepčín. Vo Vrútkach som prestupoval na rýchlik. Neviem, čo sa udialo, ale z prevádzkových príčin meškal 45 minút a meškanie sa zvyšovalo. Poniektorí cestujúci aj chceli vystúpiť a prestúpiť na ďalší, ktorý išiel dve hodiny za nami. Ale meškal aj ten. Vysvetlenia sme sa nedočkali. Prečo aj, sme na Slovensku. V Trenčíne sa do vlaku ledva napratali spokojní, ale trocha unavení (z tepla) účastníci Pohody. Nejako sme sa už len dotrepali do Bratislavy, nasadol som na trolejbus, v krčme v novom domove som doplnil deficit tekutín a išiel domov. Zvítal sa so sestrou a kokršpanielkou Bejbinou, vybalil veci, opláchol sa, trocha pojedol a zaľahol.

Čo povedať na záver, dlho som o tom premýšľal. Tak len toľko, nebol to výstup plešatých a bradatých na Drienok, ale výstup na Drienok v rámci Slovenského zrazu turistov. Bolo mi z toho trocha smutno, ale čo už narobím. Každý sme nejaký. A chce sa mi veriť, že to nemyslím vážne a nebola to moja posledná prítomnosť na tomto inak hodnotnom podujatí. A vlastne už nemá kto rozprášiť môj popol na Drienku. Asi som to v minuloročnom článku uriekol, keď som napísal, že sa chystám všetkých prežiť. Bohužiaľ, synovca Matúša som už prežil. No a keď nebude Drienok, bude v októbri Ostrá. Chcem vypiť “škopek” borovičky pred malou mramorovou tabuľou na počesť Nestora Petra Minárika. Dúfam, že vodcom bude opäť Janko Petrovič.

Ľudo Bahuro Bahurinský

P.S.: Vďaka Jankovi Urdovi za krásne zábery z výstupu na internete (urda.blog.sme.sk) !

 

První puchýř Stráž pod Ralskem - 9. ročník

V sobotu 26. 3. 2011 zorganizoval KČT SK Wartemberský kolař turistické podujatie nazvané Za prvním puchýřem 2011. Uvedeného pochodu som sa zúčastnil. Pretože Stráž pod Ralskem je cez víkend veľmi ťažko komunikačne dostupná prostriedkami hromadnej dopravy, bol som nútený využiť pohostinnosť svojho kamaráta, ktorý býva momentálne v Mimoni. Prenocoval som u neho dve noci. V sobotu 26. 3. 2011 ráno sme spoločne s kamarátom cestovali vlakom do stanice Brniště. Následne sme pokračovali pešo do Stráže pod Ralskem.

Organizátori pochodu pripravili 9 peších trás a 6 možností pre cykloturistov. Niektoré trasy boli vedené takto:

cyklo:

Bolo umožnené zvoliť si vlastnú trasu, prípadne urobiť rôzne kombinácie. Kontroly boli formou samokontroly (opis, pečiatka z trasy). Spoločne s kamarátom sme absolvovali túto trasu pešo:

  • Brniště - Luhov - Stráž pod Ralskem - Hamr pod Ralskem - Děvín - vodopád - Stohánek - Holicky - Osečná - Lázně Kunratice - Chrastiná - Hamr - Stráž pod Ralskem - Noviny - Mimoň.
  • Trasa viedla bývalým vojenským priestorom, ale aj oblasťou ťažby a spracovávania uránu. Bolo vidieť aj zdevastovanú prírodu (haldy, odkaliská, spracovateľské objekty), prípadne bývalé osady a obce (zvyšky základov). Dopoludnia sme mali zamračené počasie, poobede bola aj búrka s dažďom a krúpobitím (krúpy mali priemer asi 10 mm), teplota sa pohybovala okolo 6şC. Prešli sme 45 km a prekonali 780 m prevýšenia.

    Celkom sa turistického podujatia Za prvním puchýřem zúčastnilo 65 turistov.

    Jozef Karovič

     

    Tata 2011

    V priebehu skúmania medzištátneho turistického kalendára IVV (Internationale Volksport Verband - ľudový šport pre všetkých) ma zaujalo turistické podujatie v meste Tata v Maďarsku. Dôvodom bola aj dobrá vlaková dostupnosť. Mesto Tata sa nachádza 20 km od Komáromu smerom na Budapešť. Vlakom je to asi 20 minút. Termín konania - sobota 12. 3. 2011.

    Priebeh podujatia bol takýto: Z Bratislavy som cestoval vlakom EN Metropol s odchodom 5.54 h do stanice Nové Zámky. Na prestup do osobného vlaku smer Komárno sú iba 3 minúty. Nakoľko medzi stanicami Komárno a Komárom nie je momentálne vedená osobná doprava, som nútený prejsť medzi oboma stanicami pešo po cestných komunikáciách a chodníkoch, aj mostom cez Dunaj. Vzdialenosť medzi oboma stanicami je približne 3,5 km a je možné ju absolvovať asi za 35 - 45 minút. V Komárome na stanici si kupujem spiatočný cestovný lístok. Medzi Komáromom a Tatou jazdia osobné vlaky a rýchliky približne každých 15 - 20 minút.

    V Tate po príchode vlaku v priestore pred staničnou budovou na orientačnom pláne mesta zisťujem kde je prezentácia a štart pochodu. Cestou na štart sa zastavujem v hoteli, kde mi poskytli mapu mesta. Štart pochodu bol v areáli školy. Pri registrácii platím účastnícky poplatok a získavam preukaz a mapu pochodu. Trasa bola vedená takto: Tóváros - Óváros - Tófarok - Kertváros - Anglopark - Tóváros. Trasa viedla okolo jazera Öreg-tó a v závere aj okolo jazierka Cseke-tó. Prechádzalo sa po asfaltových chodníkoch a lesných cestách skoro po rovine. Šli sme okolo rôznych historických pamiatok. Na kotrolnom stanovišti bolo k dispozícii pitivo a chlieb s masťou a cibuľou. V cieli každý účastník obdržal odznak a diplom. Po pochode som si pozrel ešte ďalšie časti mesta a následne cestoval podobným spôsobom ako ráno, ale v opačnom poradí, čiže vlak Tata - Komárom, pešo Komárom - Komárno, vlakom Komárno - Nové Zámky - Bratislava.

    Za slnečného počasia pri teplote 14şC som celkom prešiel 20 km a prekonal 10 m prevýšenia. Počet účastníkov pochodu nebolo možné zistiť. Ja som prišiel do cieľa, ale ďalší sa ešte iba registrovali a odchádzali na trasu.

    Jozef Karovič

     

    Prečítali sme za vás
    Jozef Nosáľ: Humoresky Vlada Nosáľa

    Pri prezeraní starších ročníkov časopisu Kocúrkovo som objavil ukážky z tvorby spisovateľa a rozprávača, rodáka z Pezinka, Vlada Nosáľa. Jeho brat Jozef pozbieral niektoré humorné príbehy a vydal v knižke pod názvom Humoresky Vlada Nosáľa. Dve z nich vám tu ponúkam.

    Ako mrkva zachránila mesto

    Písal sa rok 1663. Pred bývalou trnavskou bránou, dnes orientačne pri reštaurácii Demovič, predávala zeleninárka mrkvu. Zrazu zbadala, že z diaľky sa blíži menšia turecká jazdecká skupina. Vystrašila sa a s jednou mrkvou v ruke vbehla rýchlo za mestskú bránu. Zatvorila ju, preložila priečny rám a miesto klina použila mrkvu. Turci bránu nezdolali. Navyše hladné turecké kone sa vrhli na zeleninárkin tovar pred bránou a odmietli poslušnosť. Žena s vreskom privolala mestskú stráž, ktorá výstrelmi útočníkov odohnala. Hlavnou oslávenkyňou nasledujúcej veselice bola zeleninárka. Bránu však preventívne zamurovali.

    Čert vo vinici

    V čase dozrievania hrozna ochraňoval úrodu hájnik. Jedného dňa spozoroval, že z trávy trčí veľká zajačia hlava. Namieril pušku a bác. Nato vyskočilo z trávy veľké stvorenie. Bolo dlhé ako teľa, s veľkými nohami a chvostom. Obluda skákala niekoľkometrovými skokmi. Hájnik ešte vystrelil a utekal na Cajlu s krikom, že vo vinici je čert.

    Nebojácni chlapi ozbrojení sekerami a vidlami nakoniec našli zabitého čerta. Privolaný zverolekár zistil, že je to klokan - kengura. Záhada sa nakoniec vysvetlila. Vtedajší majiteľ zámku v Čeklísi (dnešné Bernolákovo) si obstaral z Austrálie niekoľko klokanov, z ktorých mu jeden ušiel a zablúdil až do Pezinka. Hájnika odvtedy nazývali čertom.

    prevzaté z časopisu Kocúrkovo 3/2004
    pripravil Pavol Šoula

     

    Spomienka

    Dňa 21. 5. 2011 nás nečakane opustil dlhoročný stovkár, záhorák, rodák z Osuského, Milan Hanzlúvka. Pamätníci si isto spomenú, že on bol jeden z mála turistov, ktorí prišli v roku 1992 v mimoriadne daždivom počasí až do Brezovej na T-100. Milan bol zakladateľ turistiky v Osuskom a tiež šachysta veľkého formátu. Tohtoročnú T-100 sme chceli osláviť pri príležitosti jeho životného jubileja. Nedožil sa ho... Česť jeho pamiatke.

    Záhoráci

    Jeho obľúbené výroky:

    Za záhorákov: Jaromír Sasák, Štefan Mihalovič

     

    Ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 2010
    doplnenie

    Mojou zábudlivosťou (asi starnem) som do zoznamu ocenených diaľkoplazov za r. 2010 nezaradil Vlada Švancára z LO TN, ktorý mi svojich 1140 km dokumentoval na TT100. Takže vážený diaľkoplaz Vlado, hlboko sa Ti ospravedlňujem a pri najbližšom stretnutí máš u mňa čašu lahodného moku podľa vlastného výberu.

    Ľudo Bahuro Bahurinský

     

    Zrnká múdrosti slávnych 1

    Nahý som prišiel na svet... (A. Rodin)

    Keď vyrastiem, chcel by som byť malým chlapcom. (J. Heller)

    Šťastné sú iba deti, ale ani tie nie dlho. (M. Gorkij)

    Deti a hodinky nemôžeme stále naťahovať, niekedy ich treba nechať aj bežať. (J. Paul)

    Od starého vola sa učí orať mladší. (Iuvenalis)

    Kto nikdy nebol dieťaťom, nemôže sa stať dospelým. (Ch. Chaplin)

    Boh stvoril muža a ženu, ale zabudol si to dať patentovať, preto každý lepší hlupák môže robiť to isté. (G. B. Shaw)

    Deti môžu len žiť, dospelí musia zápasiť ! (L. N. Tolstoj)

    Žiadny mladý človek nechce byť mladší. (J. Swift)

    Všetci radi starneme, keď máme osemnásť. (E. Hubbard)

    Zozbieral Ľudo Bahuro Bahurinský

     

    POZOR! ZMENA TERMÍNU POCHODU
    Novembrový výšľap tento rok bude už v septembri - v sobotu 10. 9. 2011

    V snahe splniť plán diaľkových pochodov pre rok 2011 v predstihu, presúvame termín 12. ročníka diaľkového pochodu Novembrový výšľap s pôvodným termínom 12. 11. 2011 na termín 10. 9. 2011. Všetky ostatné informácie uvedené v Oblastnom turistickom kalendári Malé Karpaty a okolie zostávajú v platnosti. Teda: štart Krasňany, Pekná cesta 8.00 - 9.00 h, cieľ areál Tesla, trasa 39 km/1300 m cez Košarisko - Marianku - Kamzík - areál TJ Tesla. Keď Októbrová revolúcia sa konala v novembri (teda oneskorene), prečo by sa novembrový diaľkový pochod nemohol konať už v septembri (teda v predstihu).

    Ivan Nižnan

     

    KALENDÁR

    august 2011 - Malé Karpaty a okolie:

    14.8.2011 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 26. ročník
    (nedeľa) KST - KDT Doľany

    Trasy: 40, 20, 10 km
    40 km: Doľany - Ampere - Skalka - Sklená Huta - Obrázok - Kolovrátok - Klokoč - Monrepos - Čierna skala - Polámané - Jahodník - Lošonec - Doľany
    Kratšie trasy sú odvodené zo 40 km trasy.
    Štart: Doľany, pri ZŠ, 6.00 - 10.00 h
    Cieľ: Doľany, kameňolom na konci obce, 14.00 - 18.00 h
    Vedúci: Igor Guldan, 900 88 Doľany č.10, tel.: 0904-965 184

    18. - 21.8.2011 RODINNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
    (štvrtok- nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

    Trasa: Vlky - Jelka - Tomášovo - Nová Dedinka
    Zraz:: vo Vlkoch pri Tomášove 18.8. do 10.00 h
    Iné: lode + vodácku výstroj môže zabezpečiť KST TJ Junior Sládkovičovo
    Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo,
    tel. d.: 031-784 1725, 0908-187 597

    20. - 21.8.2011 MEMORIÁL ADRIÁNA BÉDIHO 1. ročník
    (sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

    Trasa: voda: 45 km
    Štart: most na ceste pri Tomášove smerom na Novú Dedinku, 9.00 h
    Kontakt: Zdenka Hodosyová, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
    mobil: 0908-116 972, e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk
    internet:
    www.ktrodina.net

    20. - 21.8.2011 POCHOD ŠPCH 27. ročník
    (sobota - nedeľa) KST ŠPCH Špačince

    Trasy: 51 km/1000 m, 56 km/1100 m, 100 km/1900 m
    100 km: Melčice - Kykula - Mikulčin vrch - Veľká Javorina - Myjava - Brezová pod Bradlom - Dobrá Voda - Dechtice - Špačince
    Štart: Melčice, žel. st., 6.15 - 8.15 h.
    Cieľ: 51 km: Stará Turá, do 20.00 h
    56 km: Myjava, autobusová st., do 21.00 h
    100 km: Špačince, 18.00 - 9.00 h
    Iné: akcia je zaradená do plnenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD)
    Vedúci: Ing. Pavel Nádaský, tel.: 0902-112 137, e-mail: nadasky.pavel[zavináč]azet.sk


    Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula, Ľudovít Bahurinský, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.