MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

júl 2012

V tomto čísle nájdete:

T100 v roku 2012 v číslach
T100 očami organizátora
Účastníci diaľkového pochodu 2 x 50 a dosť
Návrh účastníkov na udelenie MKSD a SSD 2012
Ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 2011
Najnebezpečnejšie zvieratá na svete: Bolestivá smrť, nemáte šancu!
Pešo naprieč Slovenskom - 29. až 38. deň
Životní moudra z Moravy
Zmena termínu Pochodu ŠPCH
Kalendár - august 2012

T100 v roku 2012 v číslach

V dňoch 2. - 3. 6. 2012 sa uskutočnil už 39. ročník diaľkového pochodu Trnavská 100. Tu je malá štatistika:

Počet účastníkov na štarte: prekonal počtom všetky ročníky

Počet žien na štarte: 76

Počet účastníkov, ktorí prešli minimálne 67 km (tj. po Bukovú): 386, z toho žien 36

Počet účastníkov, ktorí došli do Brezovej: 268 – rekord podujatia, z toho žien 20

Počet účastníkov, ktorí došli do Trenčína: 3, z toho 1 žena

Najstarší účastník na štarte: Jaroslav Hanus, ročník 1932, Vladimír Svrček, ročník 1932

Najstarší účastník v cieli: Jaroslav Hanus, ročník 1932, Vladimír Svrček, ročník 1932

Najmladší účastník na štarte: Ema Rybárová, ročník 1998

Najmladší účastník v cieli: Pavol Gáži, Branislav Gereg, Marek Skýva, Peter Košťany, všetci ročník 1993

Perličkou je rodina Páleníkovcov, kde tri generácie (starý otec, otec a syn) došli až do cieľa do Brezovej.

Keď sa pozrieme na vekovú štruktúru účastníkov na štarte, tak vidíme naprostú dominanciu mladých. Keď sa však pozrieme na úspešnosť, tak vidíme, že čím starší, tým spoľahlivejší.

Veková štruktúra na štarte

Úspešnosť podľa veku

                                                                                                                                               

Obdivuhodná je najmä kategória 70-89 rokov, keď z 5 na štarte všetci došli do cieľa. Gratulujem a závidím.

Výkon účastníkov vynikne, ak si uvedomíme kam až došli účastníci – na Pezinskú Babu došlo 98.3% účastníkov, na Čermákovu lúku 91.5%, na Bukovú 73.2% a až 50.85% na Brezovú – Klobúk dolu.

Na záver úplný zoznam tých, ktorých som zaevidoval na Brezovej (ospravedlňujem sa za prípadné skomolenie mena).

Vladimír Chrapčiak

T100 očami organizátora

Trnavská 100 v roku 2012 bola druhá bez Petra Minárika. V roku 2011 sme všetci veľmi chceli, aby si T100 udržala svoju prestíž a zároveň sme mali obavy ako to zvládneme. V roku 2012 to už tak hladko nešlo – horolezci zo Skoby ako zakladatelia T100 povedali, že už sa organizovania T100 nebudú zúčastňovať (starí vraj nevládzu, mladí nemajú záujem, tak som ostal ako jediný horolezec medzi organizátormi). Podarilo sa mi získať ďalších organizátorov z TJ ATOM a hlavne zamakali Hlohovčania – Ferko Miklovič zalovil v svojom manšafte a viacerí mi pomohli.

Štart zabezpečili Tesláci – Ivan a Marián Nižnanovci, Štefan Sládeček, Peter Groman, Iveta Szocsová, Ľudovít Bahurinský a Pavol Šoula. Na Bielom kríži boli Peter Bada a Laco Farkašovský. Tri kamenné kopce sme zrušili. Na Pezinskej Babe pečiatkovala (a dávala palacinky) Beáta Mačicová s kamarátmi, chatu Pod Korenným vrchom na inváziu turistov pripravil Peter Bada. Na Čermákovej lúke sme mali novú zostavu – Vlado Naď (TJ ATOM) a Peter Miljkovič (Hlohovec). Na Vápennej zaskočil Martin Kráľovič a spol. V reštaurácii na Bukovej úradovali Viselkovci. A reštaurácia sa dobre pripravila, otvorila aj stan pred reštauráciou. Zaťkovci na kontrole v Rakovej už riadne unavených diaľkoplazov napojili bylinkovým čajom a medovinou a nakŕmili polievkami. Poslednú kontrolu pred cieľom (reštaurácia na Dobrej Vode) zvládol Štefan Minárik s kamarátmi. Táto reštaurácia už nebola tak dobre pripravená a o 1.00 h už nebola polievka... A v cieli na Brezovej Ľudovít Bahurinský a Peter Hrdlička (Hlohovec), zvečera a časť noci pomáhal aj Janko Sládek z Brezovej. Školu na učilišti zabezpečil Jaro Sasák.

Ja som veril, že všetko bude fungovať a rozhodol som sa, že opäť prejdem celých 100 km. Na kontrolách všetko klapalo ako hodinky, len mi hovorili, že veľa ľudí prichádza už skôr ako tam bola kontrola. Videl som, že pochodu sa zúčastňuje veľké množstvo mladých ľudí (a aj dievčat!!!). Pýtal som sa ich čo ich k tomu vedie – nahovoril ma kamarát, chcem si to vyskúšať, čo budem doma sedieť... Ako hovorí Ferko Miklovič o HP – pochod už žije vlastným životom, nie je potrebná žiadna propagácia, prvá júnová sobota je už zafixovaná ako T100.

Na štarte usmerňovali cyklistov, aby po Pezinskú Babu išli inou cestou, a tak neohrozovali pešiakov. Väčšina to aj dodržala.

Počasie vyšlo fantasticky, preto bola aj rekordná účasť a aj do cieľa v Brezovej došiel rekordný počet úspešných absolventov T100

Chcem sa poďakovať všetkým organizátorom a kontrolám za to, že T100 prebehla bez problémov. Moja osobitná vďaka patrí Ľudovítovi Bahurinskému, z ktorého sa de facto stal hlavný organizátor T100 – bol na štarte a potom celú noc v cieli. A vzorne usporiadal štartovné lístky a roztriedil peniaze. Ludvo – ďakujem !!!

Na záverečnom posedení s kontrolami sme hovorili aj o problémoch, ktoré sa vyskytli. Tým, že na T100 chodí čím ďalej tým viac ľudí, rastú nároky na zvládnutie tejto masy na štarte. Oficiálny štart je od 6.00 h, ale ľudia sa hrnú už od 5.00 h a potom aj na prvé kontroly prichádzajú skôr ako kontrola podľa oficiálneho rozpisu. Na druhej strane v takom množstve účastníkov sú aj pomalí, ktorí zas prichádzajú až keď je kontrola preč. Viem, že na Bukovú poslední oneskorenci prišli až po 3.00 h nadránom. Aby sa všetci stihli, tak by tam musela byť kontrola veľmi dlho. Na začiatku by to nebol až taký problém, ale posledné kontroly by tam mali byť 12 – 16 hodín a najhorší je cieľ. Brezová je oficiálne od 18.30 h do 8.00 h, tj 13,5 h a je to v škole, kde už o 8.00 prišla upratovačka upratať po nás...

Tak isto sme špekulovali ako vymyslieť ”blbuvzdorný” systém číslovania účastníkov na štarte, ktorý by veľmi jednoducho a hlavne rýchlo pridelil čísla, lebo bohužiaľ aj tento rok boli zmätky pri číslovaní... Na urýchlenie odbavenia na štarte sa dávali lístky už vo vlaku z Trnavy do Bratislavy, bohužiaľ len v jednom a väčšina prišla inými spojmi... Nič sme nevymysleli, ak máte dobrý nápad, tak ho uvítam.

V roku 2013 bude už jubilejný 40. ročník a dúfam, že prebehne bez problémov.

Vladimír Chrapčiak

Účastníci diaľkového pochodu 2 x 50 a dosť

Poznámky:

O - organizátor pochodu (štart, kontroly, cieľ, účasť na príprave...)
? - účastník, ktorý neprišiel do cieľa a bol evidovaný na uvedenej kontrole ako poslednej

Prosíme účastníkov, pokiaľ v tabuľke sú uvedené nesprávne údaje alebo nepresnosti, aby sa ohlásili na mejlovej adrese soula[zavináč]elf.stuba.sk.

Z podkladov organizátora pripravil Pavol Šoula

Návrh účastníkov na udelenie MKSD a SSD 2012
(zatiaľ chýbajú údaje o R-100)

V nasledujúcej tabuľke sú uvedení úspešní účastníci, ktorí prešli 100 km na diaľkových pochodoch, ktoré sú podmienkou pre získanie ocenení Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD). Tieto ocenenia sa budú vyhodnocovať a udeľovať v cieli Pochodu ŠPCH, ktorý je posledný zo série 100 km pochodov, ktorý sa do vyhodnocovania ocenení započítava. Pretože Pochod ŠPCH sa bude konať už v polovici augusta, prosím účastníkov, aby si skontrolovali správnosť údajov v tabuľke a s dostatočným predstihom dali pri nezrovnalostiach o tom vedieť, a to organizátorom pochodov alebo na mejlovú adresu soula[zavináč]elf.stuba.sk. Zatiaľ nám chýbajú údaje o účasti na Rudohorskej 100-ke, ktorá je podmienkou pre získanie SSD.

Vysvetlivky:

2x50 - diaľkový pochod 2 x 50 a dosť
L-100 - diaľkový pochod Lazová 100-ka
H-100 - diaľkový pochod Haličská 100-ka
T-100 - diaľkový pochod Trnavská 100-ka

Pavol Šoula

Ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 2011

Vážení diaľkoplazi, ako už iste viete, dovolili sme si s Ferkom Kráľovičom zobrať pod patronát po Nestorovi Petrovi Minárikovi ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ. Toto ocenenie sa udeľuje za prejdenie najmenej tisíc km za kalendárny rok na diaľkových pochodoch (dĺžka DP je 35 a viac km), z ktorých najmenej polovica musí byť absolvovaná v M. Karpatoch (ale výnimky sú možné). Do konca T100 nám predložilo, resp. zaslalo na kontrolu svoje našliapané kilometre 29 diaľkoplazov včítane patrónov toho ocenenia. Dúfame, že všetci uvádzali svoje kilometre aj s prevýšením. Je rozdiel uháňať po rovine a terigať sa po kopcoch. Takže neváhajte ani v budúcnosti a za každých 100 m prevýšenia si pripočítavajte 1 km. A tak Vám teraz predkladáme zoznám tých, ktorí neboli leniví a pekne si sčítali svoje minuloročné kilometre. Dostali diplom a upomienkový predmet, ktorý nám vyrobili nevidiaci umelci a budú vyrábať i v budúcnosti. A aby to nebolo jednoduché, tak poradie je také, že kto skôr poslal, resp. predložil, tak je vyššie v našom zozname. Prípadné reklamácie a pripomienky vítame.

!! To sú práve vyššie spomínané výnimky. Počet km je orientačný. Našinec Juraj, informatik a vysokoškolský pedagóg, už dlhé roky pôsobí v zahraničí, momentálne ako profesor na ETH v Zürichu vo Švajčiarsku a reprezentuje tam našu diaľkoplazeckú spoločnosť a zavíta aj na malokarpatské chodníky. A ako vidíte, nie sám. Tak sme si dovolili udeliť mu naše ocenenie, pretože sme presvedčení, že tých kilometrov má nachodených určite viac ako uvádzame. A podobne je to aj s našimi maďarskými priateľmi. Ani o nich nemožno pochybovať, veď sú držiteľmi ocenenia Slovenský superdiaľkoplaz 2011. A pretože v našej činnosti chceme pokračovať aj v budúcnosti, pekne krásne si už len nejakým spôsobom evidujte a sčítavajte nachodené kilometre aj s prevýšením, aby ste nám ich mohli na decembrových pochodoch predložiť (Barbora, SKLADIA, Vianočný pochod, Silvestrovské a je to !) na kontrolu. Kto to nestihne, bude mať aj ďalšie šance až do T100, ale o tom v decembrovom DIAĽKOPLAZE.

Fero Norbert Královič, Ľudo Bahuro Bahurinský

Prečítali sme za vás
Najnebezpečnejšie zvieratá na svete: Bolestivá smrť, nemáte šancu!

Utopia vás, rozšliapnu, prebodnú vás rohami, vstreknú do vás paralyzujúci jed, spôsobia ochrnutie vašich dýchacích svalov. Portál iDnes.cz zostavil hitparádu najnebezpečnejších zvierat sveta. Rozhodnúť o tom, ktorý tvor tam patrí, však nie je úplne jednoznačné.

Záleží totiž na tom, akými kritériami sa riadite. Napríklad v počte ľudských obetí vedú jednoznačne moskyty, ktoré prenášajú maláriu. Ročne tak nepriamo zabijú dva až tri milióny ľudí. Rovnako nebezpečné sú z tohto pohľadu aj muchy tse-tse alebo potkany.

Jedným z najjedovatejších živočíchov sveta je na druhej stranu had taipan menší. Disponuje mimoriadne účinným jedom, ktorý by dokázal zabiť stovku ľudí. Lenže zatiaľ nie je našťastie známa žiadna jeho ľudská obeť.

Kobry

Odhaduje sa, že ročne tieto plazy stoja život 50 000 osôb. Sú to veľmi živé a rýchle hady, ktoré väčšinou útočia až v okamihu, keď sa cítia ohrozené. Obeti vtedy vstreknú do rany jed aj niekoľkokrát. Ten napadne nervový systém a spôsobí rýchlu zástavu dychu. Jeden gram kobrieho jedu dokáže zabiť až 80 ľudí.

Škorpióny

Mimoriadne výkonnými zabijakmi sú aj škorpióny. Medzi nimi je nekorunovaným kráľom škorpión smrtonoš (Leiurus quinquestriatus). Stojí za viac ako troma štvrtinami všetkých úmrtí spôsobených škorpiónmi (tých je celkovo približne 5000 ročne). Vyskytuje sa najmä v púštnych oblastiach Afriky. Jeho bodnutie veľmi bolí, pocítite to v oblasti brušných svalov, začne vás škriabať v hrdle, objaví sa zvýšená produkcia slín a pena okolo úst. Budete sa silno potiť a postupne dostanete kŕče. V okamihu, keď vám ochrnú dýchacie svaly, už smrti neuniknete.

Byvol africký

Africkí domorodci ho prezývajú "čierna smrť". Každoročne totiž zabije približne 500 ľudí. Byvol meria 1,4 až 1,7 metra a váži takmer jednu tonu. Je veľmi nevypočítateľný; v jednej chvíli sa správa placho, v druhej útočne a agresívne. Keď sa cíti ohrozený, rozbehne sa proti obeti rýchlosťou až 50 kilometrov za hodinu a zaútočí na ňu svojimi silnými rohami. Tie dokážu prebodnúť aj lebku. Jeho obete umierajú na rozsiahle vnútorné zranenia. Navyše byvol väčšinou neútočí sám, ale pridáva sa k nemu niekoľko ďalších jedincov z početného stáda.

Hroch obojživelný

Hrochy sa označujú za najnebezpečnejšie zvieratá Afriky predovšetkým kvôli zúrivosti, s akou útočia. Samci môžu vážiť viac ako tri tony. Hoci toto zviera pôsobí neohrabane, dokáže veľmi rýchlo utekať (v behu hravo predbehne človeka) a vo vode pláva rýchlosťou až 30 kilometrov za hodinu. Hrochy útočia na kohokoľvek, kto naruší ich teritórium, hlavne ak majú mláďatá. Človeka buď utopí, prekľaje svojimi 70-centimetrovými rohmi alebo ho rozdupe. Každý rok touto strašnou smrťou zahynú približne dve stovky ľudí.

Homolica mapová

Vyzerá úplne nenápadne a pokojne by ste si ju vzali domov ako suvenír z dovolenky. Lenže zber týchto mušlí môže byť tým posledným, čo vo svojom živote urobíte. Všetci zástupcovia takzvaných homolic sú jedovaté, ale absolútnym rekordmanom medzi nimi je homolica mapová. Vyskytuje sa v Indii, na Zanzibare či na Filipínach a vzhľadom k tomu, že žije v plytkej vode, nie je stretnutie s ňou až tak zriedkavé. Jedna kvapka jej jedu by údajne vystačila na usmrtenie 20 ľudí. V niektorých častiach sveta ju nazývajú "cigaretový slimák", pretože po tom, čo do vás zabodne jedovatú ihličku, máte čas vyfajčiť si poslednú cigaretu, než sa nadýchnete naposledy. Protijed neexistuje.

Zdroj: www.topky.sk, 2.5.2012
pre MKD pripravil Pavol Šoula

Pešo naprieč Slovenskom
Od Popriečneho vrchu na ukrajinskej hranici po sútok Moravy a Dunaja na rakúskej hranici
4. časť - 29. až 38. deň

29. deň: CEZ KRIVÁNSKU MALÚ FATRU Z TERCHOVEJ DO PÁRNICE

Bola sobota a ja som sa zobudil do pochmúrneho rána s čiernymi mrakmi nad Terchovou. Po rýchlom zbalení som sa potichu vytratil z útulného penziónu u dobrých ľudí, aby som ich nezobudil. Len ich bernský salašnícky pes bol už hore a vítal ma vrtiac huňatým chvostom. Nechápavo pozeral za mnou, keď som zatváral potichu vráta a odchádzal. Dedina bola ako vymretá, väčšina ľudí ešte zrejme spala. Keď som prišiel k hotelu Diery, začalo popŕchať. Pripravil som si dáždnik a vykročil po modrej značke do Jánošíkových dier, čo sú tiesňavy v severnom úbočí Rozsutcov, vytvarované vodami Dierového potoka a členia sa na Dolné, Nové a Horné Diery. Ja som prešiel len Dolnými Dierami i keď som pôvodne chcel vystúpiť Hornými Dierami cez sedlo Medzirozsutce na Veľký Rozsutec. Od tohto plánu som upustil vzhľadom na daždivé počasie a oblaky, ktoré sa plazili nízko na úbočiach Rozsutca. Cez vynovené schodíky a lávky som prešiel Dolnými Dierami na lúku ku kolibe Podžiar. Tu som si trochu odpočinul, pričom ma už obchádzali skupinky prvých návštevníkov prichádzajúcich od Štefanovej. Pokračoval som po žltej značke do tejto neďalekej rekreačnej osady vo Vrátnej. Pôvodných obyvateľov tu je už veľmi málo, lebo väčšina chalúp bola prerobená na rekreačné domy a penzióny. Napriek zlému počasiu sem prichádzali autá a autobusy, z ktorých vystupovali rekreační turisti. Po krátkom občerstvení teplým čajom v miestnom kiosku som pokračoval po zelenej značke, vedúcej do sedla Medziholie, tam kde kedysi stála chata pod Rozsutcom, ktorú zničil požiar v roku 1985. Škoda, že sa neobnovila, lebo je to krásne miesto a výborné východisko i útočisko pri túrach vo východnej časti Krivánskej Malej Fatry. Cestou tam som prekonával značné stúpanie a dážď i hmla sa zosilňovali. Hore v sedle už bola hmla taká hustá, že nebolo vidieť ďalej ako na desať metrov. Počul som len hlasy skupiny odvážnych turistov, ktorí sem schádzali z Veľkého Rozsutca, hoci v tom čase bol ešte chodník na majestátny fatranský vrchol uzavretý. Od smerovníka Medziholie (1364 m) som pokračoval v hmle a za sústavného dažďa po modrej značke vedúcej do Párnice. Chodník vo vysokej tráve bol len málo zreteľný, našťastie značkári tu odviedli výbornú prácu osadením značkárskych kolov, vďaka ktorým som postupoval bezpečne ďalej najprv k smerovníku Sedlo Osnice (1162 m) a neskôr na hôľnatý vrchol Osnice (1363 m). Mal som určité obavy z bleskov, ale našťastie nebola to búrka, lebo žiadne hrmenie som nepočul. Zhrozil som sa však zostupu z vrcholu Osnice do sedla Strungový príslop, ktorý bol veľmi strmý, úzky a premočený. Musel som zostupovať s maximálnou pozornosťou za neustálej hmly a dažďa, lebo mi každú chvíľu hrozilo pošmyknutie a následný pád strmými trávnatými svahmi do doliny. Našťastie sa mi podarilo bez pádu zísť do sedla. Odtiaľ už chodník prechádzal do bukového lesa s hustým podrastom kvitnúceho cesnaku medvedieho. To mi pripomenulo ďalšie hroziace nebezpečenstvo - stretnutie s medveďom, ktorý v týchto odľahlých, málo navštevovaných končinách Malej Fatry sa určite vyskytuje. A tak som si opäť vytiahol svoju píšťalku a pokračoval popiskujúc dolu strmým lesným chodníkom. Po hodine cesty za stále trvajúceho dažďa som prišiel na rozsiahlu lúku a tu prišiel problém s orientáciou, nakoľko sem už nesiahala dobrá práca značkárov a po značkárskych koloch som márne pátral. Musel som vytiahnuť buzolu, ktorú som mal pre takéto prípady tiež so sebou a použiť svoje skúsenosti z čias, keď som pretekal v orientačnom behu. To sa mi osvedčilo a po prejdení lúky som v lese na jej druhom konci opäť natrafil na značku. Bol som už úplne premočený keď som prišiel k vrcholovým staniciam lyžiarskych vlekov v oblasti kopca Magura a tu pod strieškou chatky si trochu odpočinul a posilnil sa. Po ďalšom strmom zostupe na blatistej lesnej ceste som konečne vyšiel z lesa a v diaľke zazrel domy Párnice ešte stále hlboko v doline. Po mokrých nepokosených lúkach som obchádzal kopec Kečka nad Párnicou a zostupoval blatistou cestou po stopách kráv dolu do dediny. Konečne som zišiel z lesa a stál na pevnej asfaltovej ceste. Dážď postupne slabol a ja som síce unavený a premočený kráčal na opačný koniec dediny do zahovoreného novučičkého penziónu Adak. Vlastník penziónu už mal pre mňa prichystanú izbu a hneď ma do nej odviedol. Konečne som bol v teple a suchu a hlavne som si mohol dať teplú sprchu. Večer prišla za mnou švagriná Ria z Bratislavy, ktorá chcela so mnou prejsť určitý úsek môjho prechodu Slovenskom.

Sumár 29.dňa: dĺžka trasy 13 km, stúpanie 1100 m

30. deň: Z PÁRNICE CEZ ŠÍP DO ĽUBOCHNE

Po nocľahu v penzióne Adak, ktorý prišiel veľmi vhod nielen na odpočinok, ale aj na vysušenie premoknutých vecí, opúšťame s Riou Párnicu v zamračenom počasí už bez dažďa s vyhliadkou postupného vyjasňovania. Kvôli poškodenej lávke cez rieku Oravu, kade vedie žlto značkovaná trasa cez Dierovú na Šíp, museli sme robiť značnú obchádzku cez cestný most vedúci do obce Žaškov a lesnou cestou popri ľavom brehu rieky Oravy stúpame do osady Podšíp. Pred osadou sa nám ukázali pekné výhľady na okolité hrebene Malej a Veľkej Fatry. Na severnom horizonte som Rii ukázal Rozsutec, ale aj Osnicu, vrch, cez ktorý som deň pred tým prechádzal v hmle. Bolo vidno jeho profil postupne stúpajúci od sedla Medziholia a prudko klesajúci do sedla Strungový príslop. Na južnom horizonte oproti za riekou Váh sa týčil mohutný kopec zvaný Kopa, cez ktorý sme mali prejsť nasledovný deň. Osada Podšíp v nadmorskej výške 750 m je zvyškom bývalej horalskej osady a teraz je len drevenicovou osadou chalupárov. Bola nedeľa a chalupári už tam boli, ukázali nám prameň s výbornou pitnou vodou, kde sme sa napili a naplnili svoje fľašky. Po krátkom odpočinku sme pokračovali po značenom chodníku na vrchol Šípa. Zistil som, že trasa na vrchol bola od mojej predošlej návštevy spred desiatich rokov zmenená. Vtedy viedla od osady Podšíp priamo hore strmým žľabom. Teraz sa tento žľab po novej trase obchádza bukovým lesom do severozápadného úbočia masívu Šípa a odtiaľ plytkou, ale strmou dolinkou hore na hrebeň Šípa. Na hrebeni sme si dlhšie odpočinuli a kochali výhľadom na hornaté severné Slovensko. Obchádzali sme tabuľu oznamujúcu, že sme v národnej prírodnej rezervácii s najvyšším stupňom ochrany a po ďalšom krátkom výstupe sme prišli na vrchol Zadného Šípa (1143 m) s vysokým vrcholovým krížom. Otvoril sa nám úchvatný pohľad dolu do údolia Váhu smerom na Stankovany a Ľubochňu, odkiaľ k nám doliehal tlmený ale zreteľný hluk idúcich vlakov a áut. Samozrejme, že sme si tu urobili viacero fotografických záberov. Počasie už bolo takmer jasné, a tak aj podmienky na fotenie boli dobré. Po polhodine sme pokračovali úzkym hrebeňovým chodníkom medzi početnými skalnými útvarmi ďalej. Cestou sme obdivovali krásnu vápencovú kvetenu tvorenú viacerými vzácnymi chránenými druhmi, z ktorých som poznal poniklec slovenský, klinček včasný, horček karpatský a nevädzu Triumfettovu. Po polhodine šľapania nádherným chodníkom sme prišli na hlavný vrchol Šípskej Malej Fatry - Šíp (1170 m). Bol už pokročilý čas popoludní, tak sme sa zdržali len krátko a pokračovali sme zostupom cez les do Žaškovského sedla (790 m). Na lúke sme si dopriali dlhší odpočinok pri zapadajúcom slnku za masív Kopy. Po ďalšej polhodine sme prišli dolu do Stankovian. Tu sme si dali pivo v staničnom hostinci a potom pokračovali poľnou cestou popri železničnej trati a Váhu do Ľubochne, kde sme prišli v podvečer o siedmej. Hľadali sme ubytovanie, ktoré som už mal vopred vytipované na priváte u pána Budinského v tichej uličke pri Váhu.

Sumár 30.dňa: dĺžka trasy 18 km, stúpanie 750 m

31. deň: Z ĽUBOCHNE CEZ KOPU DO ĽUBOCHNIANSKEHO SEDLA VO VEĽKEJ FATRE

Pán Budinský bol veselý dôchodca, vdovec a zaujímal sa o našu cestu. Upozornil nás, čo si máme v Ľubochni pozrieť. Po rozlúčke s ním sme si teda išli najprv pozrieť toto kúpeľné mestečko, známe aj dnes už nepopulárnou historickou udalosťou založenia Komunistickej strany Československa v roku 1921 v Kollárovom kúpeľnom dome. Pri raňajkách na lavičke v parku nás jeden učiteľ, tiež dôchodca a pacient, informoval, že v Ľubochni je centrum liečby endokrinologických chorôb (cukrovka a iné). Naša prvá cesta viedla na MÚ kvôli erbovej pečiatke. Tu na schodisku a chodbách sme sa mali možnosť oboznámiť s históriou tohto Liptovského mestečka. Najstaršia známa písomná zmienka o obci je z roku 1287, v listine Ladislava IV. V minulosti bola Ľubochňa známa ako osada hájnikov, rybárov a drevorobotníkov. V 17. storočí bola v Ľubochnianskej doline sklárska huta Likavského panstva, mlyn, v bočných dolinách sa pálilo drevené uhlie, boli tu píly na vodný aj parný pohon, neskôr aj na pohon elektrický. Začiatkom 18. stor. vzniká železný hámor na spracovanie surového železa dovážaného z Liptovského Hrádku na pltiach. V roku 1903 – 1904 tu bola postavená hydroelektráreň a úzkokoľajná lesná železnica ako prvá elektrifikovaná v strednej Európe. Slúžila aj na príležitostnú dopravu turistov a kúpeľných hostí. Zrušená bola v r. 1965. Elektráreň po rekonštrukcii v r. 1993 slúži dodnes, v jej priestoroch sú inštalované obrazové panely, na ktorých je zobrazená celá história lesnej železnice a malej vodnej elektrárne. Ľubochňa ako letovisko vznikla koncom 19. storočia. Založil ju gróf András Bethlen, známy aj ako zakladateľ Tatranskej Lomnice, s ktorou má Ľubochňa podobnú architektúru. Boli postavené štátne hotely, sieť súkromných víl, parky, vodoliečebný kúpeľný dom, tenisové kurty a plaváreň. Výstavba bola realizovaná v secesnom štýle s drevenou hrazdenou architektúrou. Vtedy vysadená lipová alej je dnes chráneným prírodným výtvorom. Tu sa začína Ľubochnianska dolina - najdlhšia dolina v pohorí Veľkej Fatry. Prezreli sme si aj renovovaný Kollárov dom a po dokúpení potravín sme sa pomerne neskoro o pol desiatej vybrali po červenej turistickej značke vedúcej na najsevernejší vrch Veľkej Fatry - Kopu. Po prekročení riečky Ľubochnianky, tečúcej z Ľubochnianskej doliny a osady Korbelka sme odbočili už do lesa a začali stúpať s batohmi na tento mohutný kopec. Chodník strmo stúpal bukovým lesom a my, hlavne ja som musel často odpočívať s ohľadom na môj zdravotný stav. A tak až po štyroch hodinách sa dostávame na vrcholový hrebeň, kde sa nachádza železný kríž a odkiaľ je pekná vyhliadka na protiľahlý Šíp a na údolie Váhu hlboko v doline. Aj ďalšia cesta vedie bukovým lesom bez výhľadu. Po dobrej polhodine sme dosiahli samotný vrchol Kopy v nadmorskej výške 1160 m. Je tu tabuľka miestneho názvu i smerovky ako aj vrcholová schránka, ale výhľad z tohto miesta nie je. Zhodili sme batohy a konečne si dopriali oneskorený obed. Po polhodinovom odpočinku sme o štvrtej hodine popoludní pokračovali ďalej po červeno značenej Veľkofatranskej magistrále. Chodník tu bol značne zarastený a bolo vidno, že veľa turistov po ňom v tomto úseku nechodí. Cesta nám však ubiehala už ľahšie, pretože postupne klesala smerom k Ľubochnianskemu sedlu. Toto sme dosiahli o pol šiestej večer. Je to nehostinné sedlo, kde sme sa necítili bezpečne, pretože ním vedie niekoľko vysokonapäťových elektrických vedení. Ani miesto na postavenie stanu sme tu nenašli. Iba sme sa napili vody z výdatného prameňa. Rozhodli sme sa vrátiť späť smerom na Kopu, kde sme pred Ľubochnianskym sedlom videli vhodné miesta na stanovanie. Slnko pomaly zapadalo, keď sme si postavili stan na čistinke uprostred borovicového lesa.

Sumár 31.dňa: dĺžka trasy 11 km, stúpanie 1000 m

32. deň: Z ĽUBOCHNIANSKEHO SEDLA CEZ KĹAK DO SEDLA POD MALÝM LYSCOM

Ráno nás zobúdza helikoptéra rýchlej zdravotnej záchrany, ktorá prelietavala nízko nad horami. Bolo pekne, slnečno, ukazoval sa krásny deň. Po naraňajkovaní a zbalení sme rýchlo pokračovali späť do Ľubochnianskeho sedla. Nepríjemné bzučanie vo vedeniach vysokého napätia nás nútili zdržiavať sa tam čo najmenej, len čo sme si nabrali zásoby čerstvej pramenitej vody. Potom nasledoval strmý výstup na ďalší úsek Veľkofatranskej magistrály, ktorý začal kopcom Tlstý diel (990 m). Smrekový les striedali vysokohorské lúky s množstvom kvetín. Na západ sa nám otvoril výhľad do údolia Váhu pri Turanoch, v pozadí sa vypínali najvyššie vrchy Krivánskej Malej Fatry, miestami ešte so zvyškami snehu. Pred jedenástou hodinou sme prišli k smerovníku Vyšné Rudno, ktorý bol vzorne ošetrený a opatrený novými tabuľkami a smerovkami, a tak som v duchu chválil martinských značkárov. Po krátkom odpočinku sme smerovali ďalej na juh po hôľnatom hrebeni. Pri výdatnom prameni pod kopcom Nižná Lipová sme stretli skupinu mládencov, skromne vyzbrojených náplecnou taškou zrejme naplnenou jedlom, ktorí si tu tiež doplňovali zásoby pitnej vody do svojich PET-fliaš. Boli zhovorčiví a ochotne, znalí tunajších hôr, nám vysvetlili ako sa dostaneme na Kľak, najvyšší kopec v tejto časti Veľkej Fatry. Po polhodine cesty sme zostúpili do sedla Príslop (koľkože ich je s takýmto názvom na Slovensku?). Tu Ria zatelefonovala dcére, ktorá ju lanárila domov. Ja som jej povedal, že by nebolo vhodné keby sa tu chcela odpojiť ďaleko od najbližšej civilizácie a ktohovie, či by nestretla medveďa cestou cez dlhú Veľkú dolinu do najbližšej obce Nolčovo. To ju odradilo a pokračovala som mnou v ďalšej ceste. To už sme začali stúpať na spomínaný kopec Kľak (1394 m). Obloha sa zamračila a z diaľky sme počuli hrmenie. Nebola to lákavá perspektíva vystupovať na tento vysoký kopec za blížiacej sa búrky. V mieste zvanom Kliačik (Chládková 1240 m) zablyslo sa už celkom blízko pri nás. Spomenul som si na príhodu s Imkou spred dvoch rokov, keď sme robili revíziu značenia v oblasti Suchého vrchu a búrka nás dostihla na skalnom vrchu Stratenec. Vtedy sme museli rýchlo odhodiť batohy s mobilmi i paličky do kosodreviny a rýchlo sa zosunúť o 20-30m nižšie pod vrchol a čupiac vo vysokej kosodrevine sme prečkávali ústup búrky. Vtedy nás najskôr oslepil blesk, ktorý zrejme udrel do vrcholových skál Stratenca a vzápätí ohlušujúci rachot hromu. Našťastie búrka rýchlo postupovala ďalej a ďalší blesk bol od nás už ďalej. Za silného lejaka sme opatrne vystúpili k našim batohom a paličkám, rýchlo ich vzali a ponáhľali sa dole do doliny do Sedla pod Suchým vrchom a ďalej do chaty na Kľačianskej Magure, kde sme našťastie mali zabezpečený nocľah. Poučiac sa z tohto prípadu, som sa rozhodol vyčkať búrku pod ojedinelým košatým smrekom v bukovom lese. Museli sme tam zotrvať viac ako hodinu, lebo búrka ako keby sa usadila na Kľaku. Bolo mi jasné, že na chatu Pod Borišovom už nemôžeme v ten deň prísť a budeme musieť opäť stanovať niekde uprostred Veľkej Fatry. Dážď trochu ustával, ale čierne mraky stále viseli na oblohe. Museli sme čo najskôr prekonať vrchol Kľaku, kadiaľ vedie značkovaná trasa, a preto sme rýchlo prekonali jeho skalný vrchol a po šmykľavých skalách zostupovali na opačnú stranu. Keď sme boli už opäť v lese, vydýchli sme si a začali uvažovať o mieste, kde budeme stanovať. Prišli sme na miesto neďaleko pamätníka SNP v Kantorskej doline, ktoré bolo vyhradené pre možnosť bivakovania, ako nás o tom informovala tabuľka na smerovníku. Do zotmenia nám zostávali ešte skoro dve hodiny, a tak sme sa rozhodli pokračovať ďalej s nádejou, že ešte nájdeme po trase značkovaného chodníka vhodné mieste na stanovanie. Prekonali sme ďalší vysoký vrch Jarabiná (1314 m), z ktorého sa nám naskytol výhľad ponad Ľubochniansku dolinu na kopce východného hrebeňa Veľkej Fatry, Smrekovicu, Skalnú Alpu a Rakytov. Bolo už osem hodín večer, keď sme prišli do Sedla pod Kopou, ale vhodné miesto na stanovanie tu nikde nebolo. Zo značky tu odbočoval traverzový chodník. Z mapy som vyčítal, že vedie na lúku pod Malým Lyscom, a tak sme sa po ňom vydali už za rýchleho stmievania. Konečne sme prišli na lúku a ešte za pološera sme postavili stan na rovinke v závetrí smrekového hustníka.

Sumár 32.dňa: dĺžka trasy 17 km, stúpanie 700 m

33. deň: Z LÚKY POD MALÝM LYSCOM CEZ LYSEC A JASENSKÚ DOLINU DO BELEJ-DULÍC

Po nerušenej a krásne vyjasnenej hviezdnatej noci sme sa zobudili do slnečného rána. Ria zbehla nižšie do doliny pre čerstvú vodu, kým ja som zbalil stan, hoci ešte nie celkom vysušený. Pri stanovaní sa snažím vždy, pokiaľ to okolnosti pripúšťajú, vyberať také miesto, ktoré je otvorené na východ, aby vychádzajúce slnko mohlo čo najskôr stan vysušiť. Ria prišla s vodou natešená, že videla stádo jeleníc, ale aj množstvo krásne kvitnúcich žltohlavov európskych. Chcela si z nich natrhať, ale ja som jej vysvetlil, že táto rastlina je zákonom chránená a mohla by dostať veľkú pokutu, ak by ju stretla stráž prírody. Po raňajkách sme pokračovali v našej ceste priamo hore lúkou a bukovým lesom do sedielka medzi Malým a Veľkým Lyscom, kde sme prišli na modro značený chodník vedúci z Jasenskej doliny na Malý Lysec, kde sa pripája na Veľkofatranskú magistrálu. Pred prudkým stúpaním na Veľký Lysec (1381 m) sme si odpočinuli, aby sme nabrali síl na výstup na tento impozantný vrch nad  hornou časťou turčianskej kotliny. Tu sme uvideli, že od severu prichádzajú mrákavy, veštiace ďalšiu búrku. Veľký Lysec sme nemohli obísť, a tak sme sa ponáhľali, aby sme ho prekonali ešte pred búrkou. Boli to preteky s kopcom i s časom do príchodu búrky. Tá sa rýchlo približovala a bolo vidno v diaľke i blesky a počuť následné hrmenie. Z času od blysknutia po hrmenie ubehlo asi 10 sekúnd, a tak som odhadoval centrum búrky do vzdialenosti 10 km. Ria bola celá vystrašená a ja som nestíhal za ňou šliapať na ten kopec. Nechcel som porušiť pokyn mojej lekárky, že moja pulzová frekvencia nesmie prekročiť 120 úderov za minútu. Meral som si ju na mojich hodinkách a veru miestami dosahovala hodnoty až 145. Musel som sa aj zastaviť, ak som si nechcel ublížiť. Tesne pred vrcholom nás dobehli temné mraky a prudký studený vietor, ale z juhu ešte stále svietilo slnko. Z výhľadu na vrchole sme sa nemohli tešiť, iba narýchlo som urobil jednu fotku a hneď sme rýchlo zostupovali dole na druhú stranu. To už nebolo také namáhavé, a tak som aj ja mohol pridať do kroku. Našťastie lejak nás dostihol v hustom borovicovom poraste, kde sme boli ako-tak krytí pred lejakom. Zostupovali sme ďalej dolu do Jasenskej doliny a keď sme prišli k chate Lysec, bolo po búrke. Chata Lysec bola po dlhej lyžiarskej sezóne zavretá, a tak sme vošli do pekného penziónu Brest, ktorý bol v prevádzke, lebo tu mali deti školu v prírode. Hneď sme si dali veľký čaj s rumom a pri horiacom krbe sme si sušili premoknuté zvršky. Ria mala dobrú náladu, lebo mala výročie sobáša s mojim nebohým bratom, a tak nám objednala aj obed a následne aj červené víno. Až po poldruha hodiny sme pokračovali dole Jasenskou dolinou do obce Belá-Dulice, kam sme prišli okolo štvrtej popoludní. Autobus do Martina odchádzal o polhodinu a tento čas sme strávili ešte v miestnej krčme pri ďalšom deci červeného vína, tentoraz na môj účet. Po príchode autobusu som sa rozlúčil a poďakoval svojej švagrinej, že ma sprevádzala týmto neľahkým úsekom môjho prechodu Slovenskom. Až potom som navštívil tamojší obecný úrad pre erbovú pečiatku a informoval sa o možnostiach nocľahu v ich obci. Odporučili mi jedno privátne ubytovanie neďaleko ich úradu. Bolo blízko autobusovej zastávky, a to mi vyhovovalo. Vzhľadom na moje meškanie oproti pôvodnému plánu som sa rozhodol prejsť turčianskou kotlinou autobusom do Vrícka a tam pokračovať Lúčanskou Malou Fatrou ďalej po plánovanej trase.

Sumár 33.dňa: dĺžka trasy 10 km, stúpanie 350 m

34. deň: Z VRÍCKA CEZ MALOFATRANSKÝ KĽAK DO RÁZOVITÝCH ČIČMIAN

Z Belej-Dulíc som sa skoro ráno dostal autobusmi SAD s jedným prestupom v Košťanoch nad Turcom do Vrícka, dedinky v juhozápadnom kúte turčianskej kotliny, nazývanej tiež ako záhrada Slovenska. Vrícko bolo založené v 14. storočí karpatskými Nemcami a jeho pôvodný názov bol Munichwiese (Mníchova lúka). Po druhej svetovej vojne boli Nemci odsunutí a obec osídlili slovenskí osadníci. Od roku 1989 je sídlom Kláštora Milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul - Satmárky. Obecný úrad sa nachádza v staršej poschodovej budove. Starosta obce mi ochotne poskytol erbovú pečiatku a venoval prospekt a pohľadnice obce. V miestnom obchode som dokúpil nejaké potraviny na cestu a hneď potom som sa vybral po zelenej značke smerom na Kľak. Jeho vrchol bol zahalený v oblakoch, čo neveštilo dobré počasie. Krátko pred desiatou hodinou som prišiel k smerovníku Bak, kde odpočívali dvaja turisti z Prievidze, ktorí zostúpili z Kľaku a mali namierené cez Vrícke sedlo do Rajeckej Lesnej. Strmá lesná cesta ma doviedla po ďašej polhodine k Národnej prírodnej pamiatke Kľacký vodopád, nachádzajúcej sa v nadmorskej výške 990 m. Voda tu padá cez skalný prah do hĺbky 30 m. V čase mojej prítomnosti bol dosť vodnatý a skalná stena pod ním bola obrastená hustým zárastom a machov. Po vyfotení tejto prírodnej zvláštnosti som pokračoval k vrcholovej partii Kľaku. Tá je tvorená horskými lúkami s množstvom kvitnúcich žltohlavov európskych, s ktorými som sa stretol už pod Lyscom vo Veľkej Fatre. V pásme vrcholových zakrpatených bukov som sa dostal k smerovníku Pod skalou, kde sa pripájala žltá značka vedúca z Reváňa a Fačkovského sedla. Tu som stretol ďalšiu skupinku turistov, ktorí sa ponáhľali dolu do Vrícka, lebo podľa nich na Kľaku silne pršalo a hmla neumožňovala žiadny výhľad. Na tomto mieste stála pôvodná Chata pod Kľakom, ktorej obrázok z roku 1947 je pripevnený na skalnej stene. Z vrcholu Kľaku padali husté hmly (oblaky) a s nimi aj značný chlad. Obliekol som si vetrovku a vydal sa k vrcholu, lebo nič iné mi nezostávalo, ak som mal toho dňa ešte prísť do Čičmian. Po skalných stupňoch som sa dostal na rozsiahle vrcholové plató Kľaku a v tej chvíli sa pre mňa stal malý zázrak. Oblaky a hmly sa zrazu rozostúpili a predo mnou sa objavil vysoký dvojkríž na vrchole Kľaku (1352 m). Pohľad z vrcholu bol úžasný, na východnej turčianskej strane hrebeňa Malej Fatry boli husté zelené lesy bez oblakov a na západnej nitrianskej strane boli husté biele mraky. Akoby hrebeň Malej Fatry vytváral rozhranie tlakových klimatických útvarov. Hore nado mnou bola ďalšia súvislá vrstva oblakov hnaných severným vetrom na juh. Takýto pohľad sa mi naskytol v živote snáď ešte 1-2 krát pred mnohými rokmi v Západných Tatrách a Nízkych Tatrách. Po vrcholovej fotke samospúšťou som zostupoval modrou značkou do Fačkova. Už cestou k Malému Kľaku som sa ponoril do hustej hmly, ktorá ma neopustila až po dno Suchej doliny, vedúcej do Fačkova. Chodník viedol hustým smrekovým lesom vo veľmi strmom svahu, ale serpentínovite, takže cesta rýchlo ubiehala, hoci stále v hustej hmle a sústavného mrholenia. Po takmer dvoch hodinách som sa konečne dostal na cestu v Suchej doline. Názov má zdá sa opodstatnený, lebo v potoku bolo sotva trochu vody. Za 20 minút som prišiel k prvým domom na hornom konci Fačkova. Stále pršalo, a tak ľudí nebolo vonku vidno. Niektoré nové domy boli veľmi pekné a svedčili o dobrom vkuse a pracovitosti tunajších ľudí. Poriadne zmoknutý som prišiel do miestneho hostinca, kde som si, ako ináč, objednal veľký čaj s rumom. Tiež som si zajedol z vlastných zásob, lebo na Kľaku sa to pre zlé podmienky nedalo. Iste by som si tam dlhšie posedel, keby svietilo slnko. Takže v hostinci vo Fačkove som pobudol najmenej hodinu. Pôvodne som mal v úmysle pokračovať z Fačkova málo známym hrebeňom Hrubej Kečky v Strážovských vrchoch. Od miestneho znalca som sa však dozvedel, že táto značka bola zrušená a tú oblasť postihli v nedávnej minulosti rozsiahle polomy. Preto som sa vydal do Čičmian po hlavnej ceste okolo horárne pri smerovníku Čičmianske rázcestie, od ktorého možno tiež vystúpiť po zelenej značke na Kľak. Cesta Čičmianskou dolinou za dažďa nebola príjemná. Míňal som kilometrové označenia Rajeckého maratónu, ktorý tadiaľto vedie a môže byť pre maratóncov príťažlivý pre krásnu prírodu Chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy. Bolo niečo po siedmej hodine večer, keď som prišiel k penziónu Javorina postaveného v štýle rázovitých maľovaných dreveníc, ktoré preslávili túto horalskú obec. Vo veľmi slušne zariadenom penzióne mali voľnú izbu, a tak som sa po upršanom dni, ale s nevšedným zážitkom z Kľaku, uložil k zaslúženému odpočinku.

Sumár 34.dňa: dĺžka trasy 14 km, stúpanie 750 m

35. deň: Z ČIČMIAN CEZ SEDLO SAMOSTREL A SEDLO POD SOKOLÍM DO ZLIECHOVA

Za nocľah v penzióne Javorina som zaplatil 16 euro, ale stálo to za to. Osprchoval som sa v teplej vode, popozeral najnovšie správy v televízii na izbe ležiačky z postele a výborne sa vyspal v tichom prostredí a ešte si stihol poprať a usušiť svoje spodné oblečenie. Bolo slnečné ráno, keď som okolo siedmej opustil útulný penzión so šarmantnou usmievavou recepčnou, ktorá mi zaželala šťastnú ďalšiu cestu. Moja prvá cesta viedla do miestneho obchodu s potravinami, kam sa schádzali ľudia z rôznych končín obce. Kúpil som si čerstvé stredoslovenské mliečko a k tomu dva celozrnné rožky, zvané kornšpicy. To sú moje obľúbené raňajky pri túlaní sa civilizovanou krajinou. Keďže bol piatok, navštívil som aj obecný úrad pre erbovú pečiatku. Prvé zmienky o obci pochádzajú z roku 1272. Obec je známa starobylou a unikátnou architektúrou - maľovanými zrubovými drevenicami. Pre ich záchranu bola dolná časť obce v r. 1977 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Obec je zaujímavá aj ľudovým krojom a výšivkami s geometrickou ornamentikou. V obci je národopisná expozícia, kaštieľ a kostol. Obec má vlastný erb, ktorý bol vytvorený po roku 1990 a nemá historický pôvod. Znázorňuje sv. Helenu, ktorej legenda pripisuje nájdenie sv. Kríža a nástrojov Kristovho umučenia na Golgote. Dnes v obci žije z pôvodných asi 1500 obyvateľov len asi 250. Po vyfotení najznámejšej drevenice, tzv. Radenovho domu, som sa ešte prešiel bočnými uličkami a urobil niekoľko záberov z Čičmian. Dostal som sa na dolný koniec obce a pokračoval po žltej značke. Po polkilometri cestou späť ako som deň predtým prišiel, som prekročil Rajčianku a odbočil do Šlandrovej doliny, v závere ktorej ma čakal výstup do sedla Samostrel. Bol tu pekný kríž, ale aj prístrešok a čomu som sa prekvapil, aj igelitové vrece na odpadky. To som videl na turistických trasách po Slovensku len málokde. Po krátkom odpočinku som pokračoval po lesnej ceste dolu kaňonovitou dolinou až k mostu, kde stál smerovník Pod Hrádkom. Bolo horúce poludnie a ja som sa rozhodol občerstviť svoje spotené telo v potoku. Sušil som sa na smrekovej guľatine, keď prišla skupina lesných robotníkov s pracovnými nástrojmi z doliny pod Sokolím, kam som mal namierené v ďalšom pochode. Robotníci si robili chute na dobré pivo, ktoré malo byť v blízkej dedinke Predhorie. Po príchode mikrobusu mi ponúkli, že ma zvezú do dedinky, ak mám aj ja chuť na dobré pivo, čo som aj veru mal. A tak som sa s nimi zviezol aj s batohom a dal si nielen dobré pivo, ale aj čerstvo prichystanú pizzu. Takto posilnený a občerstvený som kráčal späť k smerovníku Pod Hrádkom. Odtiaľ cesta pokračovala tesnou dolinou až k Červíkovej chate. Tam ma zastihla búrka a ja som bol rád, že som sa mohol pred lejakom ukryť pod verandu chaty. Po ústupe búrky som pokračoval po zelenej značke, ktorá stúpala strmým chodníkom do sedla pod Sokolím. Cestou som musel viackrát odpočívať, lebo stúpanie veľmi strmým chodníkom, ako pri výstupe na Kopu vo Veľkej Fatre, mi robilo problémy. Do sedla som prišiel krátko pred šiestou hodinou večer. Tu odbočoval chodník pre skalolezcov na Sokolie, čo aj mali vyznačené vlastným značením. Ja som však pokračoval ďalej dolu po zelenej značke smerom na Zliechov. Za ďalšiu polhodinu som prišiel na širokú lúku s výhľadom na Strážov (1213 m), najvyšší vrch Strážovských vrchov, ale aj na kostolnú vežu Zliechova nižšie v doline. Rozhodol som sa zostať na tejto lúke a hneď som hľadal vhodné miesto pre postavenie stanu. Zapadajúce slnko osvetľovalo vrchol Strážova, keď som večeral pred stanom a vyjasnená obloha sľubovala ďalší slnečný deň.

Sumár 35.dňa: dĺžka trasy 18 km, stúpanie 900 m

36. deň: ZO ZLIECHOVA CEZ LAZNÍCKE OSADY VALASKEJ BELEJ NA LAZ VEĽKÍ FAČKOVCI 

Moji priatelia Jožo, Juro a Jano z Dunajskej Stredy, členovia nášho turistického klubu Via Danubia, mi prisľúbili, že ma tiež prídu sprevádzať na nejakom úseku môjho prechodu Slovenskom. Rozhodli sa pre úsek zo Zliechova na Vápeč, pretože v neďalekom laze Veľkí Fačkovci mal Jožov brat chalupu. Dohodli sme sa, že sa stretneme v Zliechove pred kostolom ráno o deviatej hodine. Ja som tam prišiel od miesta stanovania s polhodinovým predstihom, a tak som si sadol na lavičku pred obchodom s potravinami oproti kostolu. Krátko pred deviatou som uvidel ako z bočnej ulice prichádza najprv Jožo s Jurom a s odstupom za nimi Jano s Riou, čo ma značne prekvapovalo, lebo mi pri rozlúčke nespomínala, že ešte príde. Prechod cez Veľkú Fatru sa jej tak zapáčil, že keď sa dopočula od Jana, že ma prídu sprevádzať, hneď sa pridala k nim. Z lazu Veľkí Fačkovci mali za sebou už značný kus cesty cez Slávikovú dolinu do Zliechova. Zvítali sme sa a Jožo chcel hneď ísť do krčmy na pivo. Krčma však bola zatvorená, a tak musel vystáť dlhý rad v obchode s potravinami, aby mohol kúpiť fľaškové pivo. O pol desiatej sme vyrazili po červenej značke smerom na západ k osade Horná Stredná v katastri Valaskej Belej. Na konci Zliechova sme sa zastavili na salaši miestneho družstva, kde ponúkali čerstvý ovčí syr a ďalšie produkty. Všetci sme si pochutnali na celkom čerstvom ovčom syre a pokračovali v ceste. To sme už išli mimo červeno značenej trasy vedúcej cez Košecké Rovné na Vápeč. Rozhodli sme si cestu skrátiť cez osadu Horná Rovná. Krajina je tu otvorená a značne členitá s kruhovým výhľadom po okolí. Z tunajších lazov väčšina pôvodných obyvateľov odišla a chalupy boli odkúpené mešťanmi a prerobené na rekreačné účely. Bola sobota, a tak boli chalupári doma a ako sme vycítili, už chystali grilované špeciality, čo je zrejme jedna z hlavných činností na chalupách. Pokračovali sme poľnou cestou smerom na Homôlku (obvyklé východisko na Vápeč), keď sme zbadali, že zo severu sa značne zmráka. Prišli sme do osady Lagínovci, kde bolo veselo a miestni chalupári z Bratislavy nás ponúkli pohárom vínka. Vypytovali sa kam máme namierené a keď počuli, že na Vápeč, hneď nás začali odhovárať, že tam hrozí zásah bleskom, nakoľko tento kopec vysoko vytŕča nad okolitú krajinu. Na potvrdenie ich slov sme započuli hrmenie práve zo smeru Vápeča. To už nás aj starí osadníci lazu prišli odhovárať, a tak sme sa rozhodli vrátiť sa na chalupu Jožovho brata v osade Veľkí Fačkovci. Cesta tam viedla dlhou zvážnicou popod Suchú horu, ktorú obchádzala širokým oblúkom. V mieste ohybu nás dostihla búrka. Rýchlo sme zbehli do nižšie položenej kotlinky a ukryli sa pod košatým bukom. Blýskalo sa celkom blízko nás a aj dážď zosilnel, takže aj pod tým bukom sme premokli. Po polhodine dážď ustal a my sme pokračovali po zvážnici, ktorá nás priviedla do osady Škrípov. Odtiaľto som už poznal cestu do lazu Veľkí Fačkovci, pretože sme tu boli pred pár rokmi na bežkách. Tento laz tvorí len pár domov a je situovaný v severovýchodnom úbočí kopca Končina. Domy sú ukryté v zeleni okolitých hustých bučín a trafiť tam zo smeru mimo cesty je orientačne dosť ťažké. Nakoniec sme chalupy v redšom poraste bukov predsa len zbadali a pustili sa krížom priamo dolu lesom k nim. Boli sme úplne premočení, keď sme prišli k chalupe Jožovho brata o štvrtej hodine popoludní. Po vyvesení premoknutých vecí a prezlečení do suchého sme sa pustili do varenia guláša. Ten bol hotový podvečer a výborne sme si na ňom pochutnali s čerstvým chlebíkom od pekára z Dunajskej Stredy. Potom sme pri popíjaní vínka plánovali program na nasledujúci deň.

Sumár 36.dňa: dĺžka trasy 14 km, stúpanie 450 m

37. deň: Z HOMÔLKY CEZ VÁPEČ A ILAVU DO PRUSKÉHO

Bola nedeľa a moji priatelia s Riou chceli byť večer doma. Preto sme ráno pomerne skoro odchádzali z lazu Veľkí Fačkovci dolu do Slávikovej doliny, kde mali zaparkované autá, pretože na laz vyjdú len výkonné terénne autá s pohonom všetkých kolies. A tak som pokračoval s nimi autom cez Valaskú Belú do sedla pod Homôlkou, kde ich opäť zaparkovali. Odtiaľ sme vyrazili po modrej značke na Vápeč. Chodník bol spočiatku veľmi strmý až na skalný hrebeň, kde sa nám otvorili pekné výhľady do údolia s Dolnou Porubou a na protiľahlý masív kopca Baske, ktorý je obľúbeným cieľom trenčianskych turistov. Zo skalného hrebeňa sme po polhodine zišli na širokú lúku, odkiaľ sme už videli impozantný skalnatý vrch Vápeč (956 m). Obchádzali sme oblúkom dolinu Kamenca, až sme prišli k smerovníku Palúch, kde sa stretáva modrá a červená značka prichádzajúca z obce Kopec. Tu sme si trochu oddýchli pred náročným výstupom na vrchol Vápeča. Cestou na vrchol sme stretávali skupinky turistov, ktorí už zostupovalii dole. Chodník stúpa riedkym borovicovým porastom s podrastom vápnomilnej kveteny. Aj okolie Vápeča je Národnou prírodnou rezerváciou, zriadenou v roku 1993. Na vrchole bola už pomerne veľká skupina turistov, ktorá sa nadchýňala krásnym kruhovým výhľadom. Aj my sme si našli miesto pri vrcholovom kríži a vyfotili sa z viacerých pozícií. Zostane nám pamiatka ako z mnohých ďalších kopcov, na ktoré sme vystúpili a neskôr si ich určite s radosťou budeme prezerať. Bolo slnečné počasie, ale zo severozápadu sa už kopili tmavé mraky. Výhľad z Vápeča je skutočne nádherný: na západnej strane vidieť v doline obec Horná Poruba a hrebeň Omšenskej Baby, ktorou vedie chodník Hrdinov SNP, na severo západe vidieť údolie Váhu s hrebeňom Bielych Karpát v pozadí, na sever vidieť výrazné kopce Veľký a Malý Manín s hrebeňom Javorníkov v pozadí, na severovýchode možno rozoznať Súľovské skaly a zalesnený vrch Žibrid, na východnej strane dominuje Strážov, na juhu kotlina Valaskej Belej s hrebeňom Nitrických vrchov v pozadí a na juhozápade kuželovitý kopec Homôlka a hrebeň masívu spomínaného kopca Baske, tiahnúceho sa až k Trenčínu. Tu som sa so svojimi priateľmi a s Riou rozlúčil, lebo oni sa vracali späť k autu na parkovisko pod Homôlkou a ja som zostupoval smerom do Hornej Poruby a neskôr odbočil pri smerovníku Nad Hornou Porubou na žltú značku, vedúcu do Ilavy. Prechádzal som osadou Háj a pokračoval lesnou cestou ponad osadu Sokol do Ilavy. Tam som prišiel o pol štvrtej popoludní. Bol som vyhladnutý i vysmädnutý, a tak som hneď zakotvil v miestnej reštaurácii. Tu som si doprial výdatný obed s pivkom a pokračoval v poslednom úseku toho dňa, po hradskej vedúcej cez Váh do veľkej obce Pruské, kde som si vytipoval ubytovanie v internáte miestnej Strednej odbornej škole poľnohospodárskej, situovanej v zámockom parku. Našiel som tam výborné ubytovanie za 13 Euro na dve noci, sám v dvojizbovej bunke s kuchynkou, sprchami a WC.

Sumár 37.dňa: dĺžka trasy 16 km, stúpanie 400 m

38. deň: (6. odpočinkový) PRUSKÉ A ILAVA

Po výdatnom spánku v tichom prostredí som sa rozhodol navštíviť Ilavu, najbližšie mesto, kde som si mohol zadovážiť nový mobilný telefón, pretože ten starý mi vypovedal službu. V miestnej pobočke T-comu, s ktorým som mal uzavretú zmluvu, som si za 1 Euro zakúpil nový mobil Nokiu, čím som zostal verný značke. Potom som si poprezeral z vonku väznicu, ktorá preslávila toto mesto a v ktorej sú uväznení väzni s doživotným trestom. Inak z histórie som zistil, že pri Ilave porazil kráľ Žigmund Luxemburský husitov a mesto nechal zrovnať so zemou. Obyvatelia, ktorí ušli do hôr, si založili osadu Iliavku, ktorá existuje dodnes. Neskôr bolo mesto Ilava znovu postavené. Po nákupe potravín v miestnom Tescu som sadol na autobus a vrátil sa späť do Pruského. Na izbe som sa najedol a potom vybral na obhliadku obce. Tejto dominuje vysoký barokový rímsko-katolícky kostol sv. Petra a Pavla, obohnaný múrom. Celý kostol bol pekne vynovený a na jeho nádvorí práve kvitli mohutné staré lipy. Do kostola som sa nedostal, lebo v čase mojej obhliadky bol zavretý. V obci ma upútali tabule s výňatkami z diela Valaská škola mravov stodola, od františkánskeho kňaza Hugolína Gavloviča, ktorý tu pôsobil a je tu aj pochovaný. Jeden verš ma zaujal a tak som si ho zapamätal:

HLE ČLOVĚK OPILÝ - ŽÁDNÉMU NEMILÝ

Jestli se chceš, jako svědčí opilstva varovať, tak sobě daj opilého malovať.

Nech bude neočesaný a sliny po brade, neumytý nespúsobný, zaválaný všade.

Slabé nohy, mrtvý jazyk a krvavé oči, vždycky letíc dolu nosem, čo s nohú pokročí.

V hlavě víno, v bruchu rozum, v údoch žádnej sily, tento nápis daj pod neho: Hle člověk opilý.

Tento člověk není člověk, neb rozum utratil, když se s zbytočným nápojem v hovado obrátil.

A jak spadne do kaluže, bude postel jeho, a i svine tam líhajú z obyčeje svého.

Z iných tabúl, informujúcich obec v troch jazykoch, som sa zasa dozvedel, že v obci rastie najstarší strom na Slovensku - 700 ročný tis obyčajný. Spýtal som sa kde sa nachádza a hneď som si ho išiel pozrieť. Bol som však nemilo prekvapený neúctou k nemu, lebo boli o neho opreté stavebné panely a okolo rôzne stavebné haraburdie. Čudujem sa ľuďom, čo to spôsobili, lebo ide o vzácnu Prírodnú pamiatku, chránenú zákonom. Nakoniec som si ešte zvonku obzrel renesančný kaštieľ zo 16. storočia, v ktorom sú učebne Strednej odbornej školy poľnohospodárskej. Potom som sa už pobral do svojej ubytovne a začal som sa chystať na záverečnú časť svojho putovania naprieč Slovenskom, prechodom cez Biele a Malé Karpaty.

Štefan Nagy

Životní moudra z Moravy

Esli ste dobří, nahrnů na Vás všecku prácu. Esli ste kurva dobří, dokážete sej jí zbavit !

 V živote je dobré sa pro něco zapálit. V krematoriu už je pozdě...

Štěstí nezávisí na penězoch. Ale v limuzíně sa bečí líp, než v autobuse !

Nekdy sa sám sebe ptám: Kdo kurva sme ? Odkáď sme přišli ? Kam míříme ? Jaký má smysl lidská existence ? Pak si naleju odpověď – a je mňe dobře...

Tož, Hospoda je jediné místo, kde sa se sauců stávají plazi...

Každé ráno shlédnu seznam 50 nejbohatších lidí na světe. Když tam nejsu, idu do práce... 

Zozbieral Bahuro

POZOR: zmena termínu konania Pochodu ŠPCH

Turisti zo Špačiniec, ktorí organizujú 100-kilometrový Pochod ŠPCH, oznamujú, že z organizačných dôvodov nemôžu usporiadať toto turistické podujatie v termíne, ktoré bolo zverejnené v turistických kalendároch a oznamoch, ale musia termín zmeniť. Budú ho organizovať o týždeň skôr, teda v sobotu a nedeľu 18. - 19. 8. 2012, ostatné informácie týkajúce sa pochodu sa nemenia. Organizátori sa ospravedlňujú za túto nepopulárnu zmenu a prosia, aby ste informáciu o tejto zmene poskytli čo najväčšiemu počtu potenciálnych záujemcov o účasť na tomto podujatí. Bližšie informácie môžete získať u Pavla Nádaského, e-mail: nadasky.pavel[zavináč]azet.sk. Táto informácia bude zverejnená aj na internetových stránkach Malokarpatského Diaľkoplaza.

Pavol Šoula

KALENDÁR

august 2012 - Malé Karpaty a okolie:

4.8.2012 BREZOFSKÁ ŠPACÍRKA 0. ročník
(sobota) Turistické združenie Brezová pod Bradlom

Trasy: pešo: 42.1 km/1145 m, 15 km/539 m
Brezová pod Bradlom - Bradlo - Dlhý vŕšok - Pustá Ves - Výtok - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom
kratšia trasa je odvodená od dlhej
Štart: Brezová pod Bradlom, pred Mestským úradom, 7.00 - 10.00 h
Cieľ: Brezová pod Bradlom, upresnenie na štarte
Vedúci: Ján Sládek, Štverníky 698/31, 906 13 Brezová pod Bradlom, tel.: 0918-327 243

12.8.2012 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 27. ročník
(nedeľa) KST - KDT Doľany

Trasy: 40, 20, 10 km
40 km: Doľany - Ampere - Skalka - Sklená Huta - Obrázok - Kolovrátok - Klokoč - Monrepos - Čierna skala - Polámané - Jahodník - Lošonec - Doľany
Kratšie trasy sú odvodené zo 40 km trasy.
Štart: Doľany, pri ZŠ, 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Doľany, kameňolom na konci obce, 14.00 - 18.00 h
Vedúci: Igor Guldan, 900 88 Doľany č.10, tel.: 0904-965 184

16. - 19.8.2012 RODINNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(štvrtok- nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

Trasa: Vlky - Jelka - Tomášovo - Nová Dedinka
Zraz:: vo Vlkoch pri Tomášove 16.8. do 10.00 h
Iné: lode + vodácku výstroj môže zabezpečiť KST TJ Junior Sládkovičovo
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo,
tel. d.: 031-784 1725, 0908-187 597

18. - 19.8.2012 POCHOD ŠPCH 28. ročník
(sobota - nedeľa) KST ŠPCH Špačince

Trasy: 51 km/1000 m, 56 km/1100 m, 100 km/1900 m
100 km: Melčice - Kykula - Mikulčin vrch - Veľká Javorina - Myjava - Brezová pod Bradlom - Dobrá Voda - Dechtice - Špačince
Štart: Melčice, žel. st., 6.15 - 8.15 h.
Cieľ: 51 km: Stará Turá, do 20.00 h
56 km: Myjava, autobusová st., do 21.00 h
100 km: Špačince, 18.00 - 9.00 h
Iné: akcia je zaradená do plnenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD)
Vedúci: Ing. Pavel Nádaský, tel.: 0902-112 137, e-mail: nadasky.pavel[zavináč]azet.sk

25 - 26.8.2012 MEMORIÁL ADRIÁNA BÉDIHO 2. ročník
Splav dobrej nálady 17. ročník

(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda
Trasa: voda: 45 km
Štart: most na ceste pri Tomášove smerom na Novú Dedinku, 9.00 h
Kontakt: Zdenka Hodosyová, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
mobil: 0908-116 972, e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk
internet: www.ktrodina.com

31.8. - 2.9.2012 KST Jablonica
STRETNUTIE CYKLOTURISTOV REGIÓNU ZÁHORIA V MALÝCH KARPATOCH

(piatok - nedeľa) 10. ročník
Trasy: cyklo: 15, 25 a 55 km
Prezentácia: 31.8.: 19.00 - 21.00 h
1.9.: 7.30 - 9.00 h
cvičisko Združenia kynológie Jablonica
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel.: 0915-108 752, 0902-606 358,
e-mail: hamerlikstano[zavináč]zmail.sk, hamerlikstano[zavináč]jablonica.net

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.