MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

júl 2013

V tomto čísle nájdete:

Jubilujúca TRNAVSKÁ STOVKA

Trnavská stovka mala štyridsať !
T - 100 v roku 2013 v číslach
T - 100 očami organizátora
História T - 100: Ako to bolo na začiatku?
173 km: Bratislava - Bradlo - Trenčín (štatistika rokov 1989 - 2013)
Odysea sa volá Trnavská stovka
Desatoro mojich priestupkov zo zdravotného hľadiska pri absolvovaní stoviek
Kalendár - august 2013

Zvyšujúca sa výkonnosť turistov diaľkoplazov, začína už vadiť aj niektorým manželkám. Dakedy ich manžel prichádzal z Trnavskej stovky až ráno. Dnes už ich často prekvapí (poteší ??) príchodom uprostred noci.

Trnavská stovka mala štyridsať !

Už len dve päťročnice chýbajú do toho, aby sme si mohli zaspievať pesničku, ktorú dávno, veľmi dávno spieval František Krištof Veselý, bonviván, žoviálny a šarmantný herec, režisér. Spevák obdivovaný ženami všetkých vekových kategórii, herec a spevák, ktorého museli rešpektovať i muži, lebo ženy by im nedovolili inak. Vynikajúci interpret slovenských dobových šlágrov, vtedajší slovenský GOTT (rozumej Boh, nie Karel Gott). Tá pesnička má názov “Čože je to päťdesiatka". Ešte aj dnes si ju spievajú starnúci muži v ich domnienke, že sú ešte mladí. Páni, to že sa vám páčia dievčatká, lebo tak znie ďalší text pesničky, to neznamená, že ste mladí. Vám nech sa páčia vaše vnučky.

Pri kolíske dieťaťa, ktoré nazvali Trnavská Stovka, bez udania, čo je meno a čo je priezvisko, stáli horolezci (rozumej dolniaci trnavané). Horolezci po skalách, po vrchoch a možno aj v zamestnaní. Oni nielenže stáli pri kolíske, ale hovorí sa, že boli aj otcami Stovky. Tých otcov bolo zrejme viac, lebo sa hovorí, že úspech má veľa otcov a Trnavská Stovka je úspešná. To len neúspech býva sirotou a nikto sa k nemu nehlási. Možno, že ani samotní horolezci si neuvedomili čo splodili. Možno, že ani vo sne ich nenapadlo, že to ich dieťa sa dožije takého vysokého veku v plnom zdraví, ba priam s prekypujúcim zdravím. Urobili kus tvrdej práce, tí horolezci pri tvorbe dieťaťa. Ináč o tej skutočnej tvorbe dieťaťa sa hovorí, že čo to môže byť za tvrdú prácu, keď nástroj pri nej stojí a keď tú prácu aj posledný študentík zvládne lepšie ako profesor. Desať rokov sa o dieťa starali, ktoré rástlo ako z vody. Nečudo, veď ho napájali mliekom a vínom a do oboch tekutín sa v tomto regióne zvykne dávať veľa vody. Dieťa neustále priberalo (na počte účastníkov) a nakoniec bolo to celkom milé dieťa, zvyknuté na najvyššie hrebene aj keď Malých Karpát. Keď dieťa dosiahlo veku desať rokov, nevieme čo sa stalo, otcovia odišli od dieťaťa, ktoré muselo ísť do detského domova VD Štart, ktorý našiel decku v Trnave domov (cieľ). Našťastie po roku sa našiel tútor, ktorý sa ujal dieťaťa. Nebol to žiadny svätý, teda svätý Peter, ale iba obyčajný Peter. Vychovával ho a formoval. Zverené dieťa chcel dostať na nové chodníčky. Aj niekoľko rokov sa mu to darilo a dieťa chodilo na prázdniny k tetičke na Jahodník, kde to všetko končilo, i keď predtým vždy navštívili krstnú v Častej, kde dostalo vždy pohostenie. Avšak zakorenené zvyky z útleho detstva prinútili Petra, aby sa dieťa vrátilo na staré chodníčky lemované krčmami na Pezinskej Babe, Bukovej, či Dobrej Vode. Peter sa o výchovu dieťaťa staral ako vedel, aj keď sa mu výchova dieťaťa niekedy vymkla z rúk. Občas sa dieťa nedostavilo na Sokolské lúky, kde bolo predvolané a dokonca na jednom výlete ho nechal vytrestať tak, že ho nechal na Dobrej Vode. Aj toto dieťa, či skôr dospievajúca deva tak, ako iné Storácke decká, sa potulovala po nociach a neraz prišla domov až neskoro nad ránom. Aj jej výlety do Trenčína boli vyčerpávajúce. V jej spoločnosti sa začalo holdovať nielen vysoko kalorickým limonádam, ale aj pivu i borovičke, ktorá vraj energiu prináša. Zakázal jej aj chodiť na Záruby, lebo je to nebezpečné. Neskoršie začala paktovať s bežcami, lebo sú rýchlejší, schopnejší, výkonnejší, a čo je praktickejšie, že sú menej oblečení, ako tí ťarbaví, ťažkými batohmi obvešaní pešiaci. Nakoniec ani bežci jej nestačili a začala sa obzerať po majiteľoch s nablýskanými prilbami a sediacich na rýchlych strojoch zvaných bicykle. Tí jazdili veľmi rýchlo, najmä dolu kopcom, na pešiakov nie vždy veľký ohľad brali, aj keď to boli galantní muži, z ktorých galantnosť vždy rýchlo vypršala, keď fučiac ako parné lokomotívy museli svojich tátošov tlačiť hore kopcom. Neskoršie tieto kopce začali obchádzať aj napriek tomu, že ich na vrchole ako na kontrole dlho zbytočne očakávala Stovka. Takmer všetky jej výlety a záťahy končili v krčme na Brezovej pod Bradlom. Našťastie aj keď bola pod Bradlom, pod stolom nekončila nikdy. Dlho tam chodila, až sa krčmár naštval, vyhnal ju a povedal, že nech ide hen oproti do školy ešte sa učiť. A ona do školy išla a ešte doteraz školu nevychodila, aj keď sa povráva, že ju na budúci rok vyhodia. Deva dospievala, aj keď Petrovi neraz veľké starosti robila, ale aj čoraz väčšiu radosť prinášala. Dievčina rástla a pekne sa formovala. Začínala mať peknú postavu (teda postavenie medzi rovestníčkami). Mala aj veľké a obdivované prednosti, ba mala aj veľkú túto ... účasť. Začínala mať i veľa nápadníkov, ale tými domácimi zväčša pohŕdala. Veď čo jej mohol poskytnúť ten skupáň 2 x 50 a dosť alebo ten paholok z Lazov. Mala aj nápadníka z ďalekého východu, ktorý jej rudu a hory ponúkal, ale ona odolala. Chýr o jej kráse sa i za hranice preniesol. Aj maďarskí chlapci ju začali chodiť obkukávať. Ona však len strýčka z Ameriky očakávala, aj keď tam žiadneho nemala. Starosťami i radosťami sa otčim utrápil. Keď zomrel, zanechal Stovku, lebo tak sa deva volala, bez vena i peňazí, len jej krása zostala. Mnoho ľudí a turistov za jej otčimom smútilo a ani Stovke nebolo veľmi do plaču, teda nebolo do smiechu. Ona sama nevedela čo s ňou ďalej bude, kto sa o ňu postará. Stovka nakoniec dostala tútora, ba dokonca dvoch, ale ani títo to s ňou nemajú ľahké. Dievča neustále rastie a ďaleko prerástla všetky ostatné družky. Napriek starostiam tútori z nej majú radosť, lebo nemá páru doma, ani v blízkom zahraničí.

V dôsledku impotencie ešte nikto neumrel, ale ani sa nikto nenarodil.
Vďaka vám horolezci za tú potenciu.

Nemožno dať všetkým všetko, ani vyhovieť všetkým,
Lebo všetkých je veľa a všetkého málo.

Život nás núti robiť niektoré veci dobrovoľne
My to robíme radi a snažíme sa čo najlepšie.

Ivan Nižnan, tiež stovkár
Čo nepočuť už stonásobný

T100 v roku 2013 v číslach

V dňoch 1. - 2. 6. 2013 sa uskutočnil už 40. ročník diaľkového pochodu Trnavská 100. Tu je malá štatistika:

Počet účastníkov, ktorí prešli minimálne 67 km (tj. po Bukovú): 340
Počet účastníkov, ktorí došli do Brezovej: 221, z toho žien 14
Počet účastníkov, ktorí došli do Trenčína: 4
Najstarší účastník na štarte: Vladimír Svrček, ročník 1932
Najstarší účastník v cieli: Vladimír Svrček, ročník 1932
Najmladší účastník na štarte: Tereza Romanová, ročník 2001
Najmladší účastník v cieli: Andrej Krno, ročník 1998

Keď sa pozrieme na vekovú štruktúru účastníkov na štarte, tak vidíme naprostú dominanciu mladých:

Vek	podiel
10 – 19	4.8 %
20 – 29	32.2 %
30 – 39	37.6 %
40 – 49	15.0 %
50 – 59	6.5 %
60 – 69	2.1 %
70 – 79	0.5 %
80 – 89	0.2 %
Neudal	1.1 %

Keď sa však pozrieme na úspešnosť, tak vidíme, že čím starší, tým spoľahlivejší:

vek	na štarte	na Bukovej	na Brezovej
10 - 19	100 %	51.9 %	14.8 %
20 - 29	100 %	53.3 %	32.4 %
30 - 39	100 %	61.5 %	41.3 %
40 - 49	100 %	67.1 %	43.5 %
50 - 59	100 %	64.9 %	48.6 %
60 - 69	100 %	83.3 %	83.3 %
70 - 79	100 %	66.7 %	66.7 %
80 - 89	100 %	100.0 %	100.0 %
neudal	100 %	66.7 %	33.3 %

Obdivuhodná je najmä kategória 70 - 89 rokov, keď zo 4 na štarte 3 došli do cieľa. Gratulujem a závidím.

Výkon účastníkov vynikne, ak si uvedomíme kam až došli účastníci – na Pezinskú Babu došlo 97.5 % účastníkov, na Čermákovu lúku 83.8 %, na Bukovú 60.1 % a až 39.1 % na Brezovú. V porovnaní s rokom 2012 je úspešnosť horšia. Tí, čo došli až na Brezovú, sa sťažovali na množstvo blata.

Na záver úplný zoznam tých, ktorých som zaevidoval na Brezovej (ospravedlňujem sa za prípadné skomolenie mena):

T100 - rok 2013
p.č.	meno	nar.
1	Patrovič Milan	1951
2	Čermák Roman	1989
3	Krno Andrej	1998
4	Mazán Peter	1983
5	Zachar Vladimír	1979
6	Závodný Ján	1988
7	Lapin Juraj	1979
8	Čermák Peter	1987
9	Hrotek Patrik	1991
10	Pécsi Gabriel	1968
11	Okruhlica Lubomír	1952
12	Kotman Boris	1983
13	Miklian Peter	1983
14	Ravinger Vladimír	1981
15	Kiňo Martin	1981
16	Matej Peter	1977
17	Kubala Peter	1981
18	Bilik Peter	1979
19	Halasz Ladislav	1972
20	Neštický Daniel	1978
21	Sobota Ján	1981
22	Divko Miloslav	1974
23	Griflák Marcel	1972
24	Muzika Hubert	1984
25	Červenka Juraj	1982
26	Kubán Andrej	1968
27	Ružek Slavomír	1972
28	Horňák Peter	1979
29	Pisk František	1977
30	Krátky Viero	1975
31	Čudrnák Pavol	1986
32	Čudrnák Peter	1986
33	Viselka Martin	1981
34	Belica Peter	1992
35	Belica Ivan	1988
36	Barta Michal	1981
37	Janechová Katarína	1982
38	Koleňák Anton	1968
39	Karaba Ľubomír	1982
40	Brestovanský Peter	1975
41	Daniš Peter	1981
42	Hrčka Ján	1980
43	Filo Branislav	1976
44	Števula Jozef	1979
45	Jakubec Michal	1981
46	Lecký Peter	0
47	Batmendijnová Júlia	1988
48	Strečko Jozef	1962
49	Páleník Emil	1947
50	Páleník Emil ml	1972
51	Sladkay František	1973
52	Lacher Regula	1962
53	Hromkovič Juraj	1958
54	Kováč Peter	1975
55	Holec Juraj	1987
56	Gereg Branislav	1993
57	Blaško Branislav	1976
58	Puškár Ondrej	1985
59	Krčula Radovan	1981
60	Juris Andrej	1966
61	Stohl Kristián	1986
62	Malíček Jozef	1980
63	Smrečík Tomáš	1981
64	Smrečíková Andrea	0
65	Kohút Miro	1958
66	Boleček Vladimír	1980
67	Varga Mário	1977
68	Markulján Michal	1984
69	Kontsek Martin	1984
70	Plechl Sandor	1966
71	Greguš Dalibor	1977
72	Vávro Rastislav	1971
73	Bahelka Tomáš	1986
74	Hrušovská Magdaléna	1962
75	Hrušovský Miroslav	1963
76	Šulek Karol	1950
77	Mahaj Milan	1978
78	Antala Jozef	1983
79	Halama Vladislav	1982
80	Machovič Jozef	1976
81	Tekel Juraj	1985
82	Tallo Pavol	1972
83	Maxian Martin	1989
84	Kováč Jaro	1964
85	Náter Marián	1978
86	Brody Václav	1986
87	Surán Július	1940
88	Karel Jozef	1951
89	Lietavec Miroslav	1960
90	Lietavec Ondrej	1985
91	Kudláček Ľuboslav	1979
92	Slameník Peter	1989
93	Štefánik Dušan	1982
94	Kvasnička Michal	1996
95	Marušic Martin	1985
96	Halamček Miroslav	1987
97	Kvasnička Milan	1969
98	Dragan Michal	1988
99	Mihalovič Štefan	1959
100	Sasák Jaromír	1951
101	Korček Ladislav	1985
102	Sabo Peter	1988
103	Kmeťko Ján	1988
104	Magula Daniel	1972
105	Baran Peter	1985
106	Ješko Boris	1988
107	Turek Michal	1982
108	Kadlečík Ivan	1964
109	Blahuta Vladimír	1976
110	Cabala Rastislav	1978
111	Klogner Peter	1960
112	Sládek Ján	1977
113	Jánoška Martin	1986
114	Gallo Róbert	1970
115	Devečka Peter	1985
116	Lux Peter	1983
117	Šmakal Slávo	1957
118	Zumrik Miro	1981
119	Šesták Juraj	1987
120	Šesták Peter	1988
121	Halada Peter	1975
122	Tibenský Marián	1953
123	Marťák Marek	1977
124	Jánoška Patrik	1974
125	Gábor Tomáš	1987
126	Šilhaník Rudolf	1973
127	Bohunický Peter	1981
128	Galanský Ľubomír	1966
129	Geleneky Juraj	1962
130	Geleneková Monika	1966
131	Miezga Dušan	1974
132	Obrtál Martin	1977
133	Jakabová Judita	1980
134	Minárik Michal	1988
135	Kollár Michal	1986
136	Dorňák Marián	1977
137	Vajsábel Gabriel	1975
138	Dinka Martin	1982
139	Janšto Martin	1987
140	Janšto Michal	1988
141	Sloboda Lubomír	1960
142	Zaťko Michal	1968
143	Brestovanský Maroš	1965
144	Matejkovičová Mária	1967
145	Matejkovič Viliam	1968
146	Kozinka Peter	1966
147	Mahaj Ondrej	1991
148	Mahaj Štefan, ml	1993
149	Mahaj Štefan	1964
150	Sabo Joko	1965
151	Bulla Tomáš	1983
152	Mráz René	1974
153	Bimbo Miroslav	1988
154	Jurková Romana	1988
155	Skýva Marek	1993
156	Kušík Michal	1976
157	Srnka Pavol	1944
158	Pažický Jaroslav	1992
159	Panv Pavol	1978
160	Verešová Anna	1978
161	Dudek Daniel	1988
162	Murán Michal	1985
163	Vanovčan Juraj	1974
164	Šmeringai Alexander	1989
165	Kubiš Michal	1992
166	Kozoň Stanislav	1981
167	Kusalová Elena	1978
168	Žoldošová Katarína	1987
169	Nelíček Jozef	1988
170	Václav Ondrej	1977
171	Hužovič Michal	1976
172	Varga Zdeněk	1976
173	Vrška Milan	1962
174	Izakovič Tomáš	1975
175	Krížik Rudolf	1968
176	Bakoš Radoslav	1978
177	Bakošová Martina	1980
178	Antal Pavel	1979
179	Szibila Ladislav	1963
180	Bachratý Tomáš	1990
181	Miškolci Michal	1994
182	Škrabák Martin, ml	1994
183	Dubovský Michal	1991
184	Pečenkár Rudolf	1983
185	Csetneki Sándor	1980
186	Nagy Dávid	1991
187	Cagala Peter	1973
188	Ščepko Jozef	1971
189	Boroczki Róbert	1976
190	Takács Viktor	1982
191	Porubský Michal	1984
192	Orbán Dávid	1985
193	Skalický Mário	1972
194	Jánsky Adam	1983
195	Šuba Peter	1974
196	Lovász Gergely	1987
197	Bartko Tomáš	1983
198	Naď Miroslav	1973
199	Májeková Jana	1980
200	Mano Stanislav	1978
201	Polakovič Jozef	1956
202	Gavorníková Dana	1972
203	Funk Ivan	1961
204	Ziškay Marian	1974
205	Majdan Miroslav	1959
206	Marková Daniela	1979
207	Štefanovič Juraj	1964
208	Olejár Martin	1984
209	Heřman František	1945
210	Lenghardt Bohuslav	1968
211	Mosný Jaroslav	1965
212	Nicolin Alexander	1966
213	Svrček Vladimír	1932
214	Valach Peter	1950
215	Sekereš Tibor	1985
216	Jančík Ondrej	1942
217	Mistrík Michal	1978
218	Danišovič Martin	1979
219	Mačaj Juraj	1978
220	Mačaj Peter	1978
221	Krno Svetozár	1955

Vladimír Chrapčiak

T100 očami organizátora

1. - 2. 6. 2013 sa uskutočnil jubilejný 40. ročník Trnavskej 100. Na štart prišlo rekordné množstvo účastníkov, z ktorých do cieľa na Brezovej 221.

Na organizácii sa podieľali turisti z viacerých trnavských a bratislavských oddielov. Štart zabezpečila TESLA Bratislava (bratia Nižnanovci, Šoula, Hrdlička, Bahurinský a ďalší), kontrolu na Bielom kríži robili Bada s Farkašovským, na Pezinskej Babe s palacinkami bola Mačicová a spol. (a palacinky mali obrovský ohlas, veľa ľudí vymýšľalo rôzne podvody, aby si mohli zobrať ešte aj druhý raz...), na Čermákovej lúke bol atomák Naď, kontrolu na Vápennej zabezpečili “otcovia zakladatelia T100” horolezci z Trnavy (Zemková a spol.), v krčme na Bukovej už tradične Viselkovci, pri Sokolských chatách kontrolovali, dávali polievku a čaj Zaťkovci, na Dobrej Vode vypadli trampi, ale zastúpili ich Lopašovania (Šimna, Pašek, Horňák). Pretože v cieli je potrebné byť viac ako 14 h, tak sme vyskúšali spraviť 2 zmeny – od večera do polnoci boli Bratislavčania (Ivan Nižnan, Šoula, Hrdlička a Bahurinský – a pripravili mi vzorne zoradené účastnícke lístky, napísaný zoznam, roztriedené peniaze zo štartovného) a od polnoci prebrali štafetu atomáci (Chrapčiak a Nikodemová).

Našťastie v sobotu nepršalo a bolo celkom príjemne. Všetci, ktorí prišli do cieľa na Brezovej, sa však sťažovali na množstvo blata. Väčšina bola poriadne zablatená a niektorí mali blato aj na chrbte. Po trase pútal najväčšiu pozornosť ozbrojenec v maskáčoch a s puškou – to si jedna organizácia chcela vyskúšať T100 v plnej poľnej. Do cieľa došiel len jeden a aj ten toho mal dosť (“Už som absolvoval 11 stoviek, ale tak zničený ako dnes som ešte nikdy nebol.”). Padol aj rekord najstaršieho účastníka v cieli: Vlado Svrček - 81 rokov. 6 odvážlivcov pokračovalo ďalej do Trenčína, 4 došli do Trenčína a o 2 nevieme.

A ďalší poznatok je, že všetky 3 krčmy po trase (Pezinská Baba, Buková a Dobrá Voda) už s T100 počítajú, pripravujú sa na nápor stovkárov (majú pre nich pripravené polievky a niečo na pitie), dokonca sa dopredu informujú, či a kedy bude T100 a podľa potreby aj predĺžia otváraciu dobu. Už sa tešia na budúci rok. V roku 2014 sa opäť stretneme prvú júnovú sobotu 7. - 8. 6. 2014.

Chcem sa poďakovať všetkým organizátorom a kontrolám za to, že T100 prebehla bez problémov.

Postupne sa mi hromadia veci, ktoré si zabudli účastníci v cieli – už mám 2 čelovky. Zabudnuté čapice a tričká sme vyhodili.

Vladimír Chrapčiak

HISTÓRIA TRNAVSKEJ STOVKY
Ako to bolo na začiatku?

Trnavská stovka sa tohto roku dožila 40. výročia svojho vzniku. T-100 vôbec nevyzerá na to, že by dožívala, ale naopak zdá sa, že je v najlepších rokoch. Ako to začalo, sa veľa dozvieme z článku “Z histórie Trnavskej stovky”, ktorý v bulletine vydanému k 10. výročiu organizovania pochodu napísal vtedajší, dnes už nebohý tajomník horolezeckého oddielu, Celestín Radványi. Tento 62 stranový “zborník” vydaný k 10. ročníku pochodu Trnavskej stovky vôbec nevyzerá na to, že by to mala byť aj rozlúčka horolezcov s organizovaním T-100. Po tomto 10. ročníku hrozilo, že už 11. ročník a tobôž nie 40. ročník pochodu nikdy nebude. Našťastie k záchrane tohto podujatia sa podujal Juraj Hromkovič, dnes pôsobiaci ako vysokoškolský profesor niekde vo Švajčiarsku, keď predtým dlhé roky pôsobil ako profesor niekde a v nejakom Nemecku. Tento zaiste veľmi schopný muž odchovaný ako turista, pešiak, polobežec, v tom čase v špičkovom turistickom klube VD Štart Bratislava sa podujal zorganizovať Trnavskú stovku s úpravou trasy, ktorú presmeroval do cieľa v Trnave, aby pomenovanie Trnavská stovka bolo vierohodné a opodstatnené. Ako už vieme, po tomto improvizovanom ročníku nasledovala dlhá, predlhá éra Petra Minárika, ktorá trvala až do jeho smrti. V tomto článku čítame:

“Tohto roku sa diaľkový pochod “Trnavská stovka” dožíva významného jubilea, svojho X. ročníka. Diaľkové pochody sú známe už dlhšiu dobu a z roka na rok získavali na popularite. V Čechách a na Morave sa s nimi začalo už začiatkom 60. rokov. Trnavský horolezecký oddiel počas svojej činnosti poriadal v rámci kondičnej prípravy výkonných lezcov, ale aj za účelom poznávania krás našej vlasti, rôzne hrebeňové pochody a vysokohorské prechody hrebeňmi Malej a Veľkej Fatry, Slovenského Rudohoria, Nízkych, Západných a Vysokých Tatier. Niektoré z nich boli robené aj na čas, konkrétne v auguste 1979 skupina trnavských horolezcov prešla celým hrebeňom Západných Tatier za jeden aj pol dňa.

Po týchto hrebeňovkách a po dozvedení sa o 100 km pochodoch začali členovia nášho oddielu uvažovať o vlastnom diaľkovom pochode a keďže boli po ruke Malé Karpaty, tak je len samozrejmé, že sa naša pozornosť obrátila na ne s úmyslom prejsť celú trasu od Bratislavy po Brezovú za 24 hodín. K prvému pokusu došlo dňa 18.11.1972, keď sa členovia HO Šaštínská, Šimonočová, Niedel, J. Malec, Radványi a Šuster odhodlali tento 100 km hrebeňový pochod absolvovať za 24 hodín. Za neobyčajného zlého počasia - prívaly hustého a studeného dažďa sa dostala skupina po Pezinskú Babu, kde akcia stroskotala."

Poznámka: V tom čase ešte horolezci nevedeli, čo vedia dnes turisti pešiaci, že neexistuje zlé počasie, ale zle oblečení horolezci. Dnes výlet Bratislava - Pezinská Baba sa nepovažuje za výkon hodný označenia výkonnostná turistika, ale podujatie TOM, penzistov, či podujatia pre rodiny s deťmi.

“Prechod sa neuskutočnil, ale myšlienka zostala. Motívom bola faktická skúška vlastnej zdatnosti a vôle, športový výkon, kondičná príprava na vážnejšie lezecké podujatia a pohyb v peknom a zaujímavom prostredí malebného hrebeňa. Ďalší pokus 15.9.1973 nevyšiel pre neobyčajnú horúčavu, zúčastnili sa ho Šaštínska a Škvarková. Dostali sa po Havranicu”

Poznámka: Treba si uvedomiť , že to bolo v režime, kedy nepriateľom a výhovorkou pre akúkoľvek činnosti boli štyri ročné obdobia, lebo raz bolo teplo, potom zima, potom zase ani teplo ani zima. Dnes prichádzajú turisti do cieľa za každého počasia. Takže ešte vtedy dievčatá Šaštínska a Škvarková vašu turistickú prechádzku v peknom slnečnom počasí, nemôžeme ani omylom považovať za predchodcu pochodu T-100. Možno, že by sme mohli ako tak hovoriť o nultom ročníku s nulovým efektom. Na ďalší rok (1974) to, ale už skutočne prišlo.

“Po tomto už bola myšlienka uskutočniť prechod celým hrebeňom Malých Karpát hlboko zakorenená. Traja členovia HO Ing. Štros, František Vítek a Celo Radványi zvolili na pochod jesenný termín, a to na dni 9. - 10.11.1974 so štartom v Bratislave na hlavnej stanici s cieľom v Brezovej pod Bradlom."

Poznámka: Takže v tejto trojici horolezcov môžeme hľadať aspoň ideových zakladateľov Trnavskej stovky.

“Čas bol limitovaný na 24 hodín”.

Poznámka: Už títo stovkári vedeli, že stokilometrový pochod je limitovaný týmto časom a že stovkou nie je akcia “sto jarných kilometrov” s neobmedzeným časovým limitom.

“Akcie sa zúčastnilo 17 osôb, z ktorých bolo 10 členov HO. Vtedajší organizátori vôbec netušili, aký bič si na seba pletú. Do cieľa prišli v časovom limite Ondro Pochylý a Celo Radványi, obaja členovia HO a Ladislav Bergman neorganizovaný."

Poznámka: Ondro Pochylý bol významným horolezcom (nemýliť si s horelezcami). Jeho bratom bol tiež horolezec Pavol Pochylý, priekopník československého extrémneho horolezectva, najvýznamnejší tatranský horolezec 60. rokov, nazývaný pavúk. Výstupy, ktoré budili rešpekt, zdolával za pochodu, v neuveriteľných časoch. Pavol bol aj “vodcom povstania” v leopoldovskej väznici po “sametke” v roku 1989. Obaja bratia spolu zahynuli pri nenáročnom zimnom prechode vo Vysokých Tatrách. Celo Radványi nielenže úspešne absolvoval prvú T-100, ale potom tých úspešných stoviek bolo viac ako dve desiatky. Dlhé roky súťažil s Petrom Obdržálkom o prvenstvo v počte absolvovaných trnavských stoviek. Takže spojenie Trnavskej stovky s menom Celo Radványi je oprávnené. Je spolusploditeľom, bol i pri prvom pôrode, ale i tých ďalších, ako tajomník HO prvých 10 rokov hlavným organizátorom pochodu, skrátka pochod Celo - T-100.

“Po tomto krste prvého ročníka sa vedenie HO rozhodlo urobiť z prechodu pravidelnú akciu. Ako to dopadlo, to vidíte dnes. Termín podujatia bol presunutý na prvú júnovú sobotu a zostal stabilný. Do organizačného výboru sa zapojilo viacej členov HO. Druhý ročník bol 7. - 8. júna 1975 a na jeho štart z Bratislavy nastúpilo už 37 účastníkov, z čoho 14 členov HO Slávia Trnava. Do cieľa prišlo celkom 13, z členov HO Radványi, Lužak a Štros. Po tomto ročníku začal počet účastníkov rapídne vzrastať. V 3. ročníku to už bolo 77 športovcov, z čoho 22 z HO. Do cieľa prišlo 46 osôb. 4. ročník v dňoch 4. - 5.6.1977 mal už 173 štartujúcich, z ktorých 75 úspešne skončilo akciu. V ročníku, ku ktorému bol vydaný organizátormi bulletin, sa uskutočnil 3. - 4.6.1978. V tom čase sa už náš pochod stával populárnym a bol zaradený do kalendára diaľkových pochodov. Veľa v jeho propagácii urobil článok m. š. Ivana Baju v Krásach Slovenska. Vytvoril sa okruh oduševnených pracovníkov, zásluhou ktorých Trnavská stovka “nabrala" na svojej popularite. Na 6. ročníku v roku 1979 bol už rekordný počet štartujúcich 312, z nich prišlo do cieľa 208. V 7. ročníku v roku 1980 mal už aj zahraničných účastníkov z Maďarska. V 9. ročníku sa pochodu zúčastnilo tiež mnoho turistov. Želám zdar 10. ročníku Trnavskej stovky a účastníkom nohy bez pľuzgierov.”

Článok: Celestín Radványi, tajomník HO Slávia Trnava
Poznámky: Ivan Nižnan, mnohonásobný absolvent T-100

ŠTATISTIKA Trnavskej stovky

Niekoľko čísiel a údajov z prvých deväť rokov organizovania stovky horolezcami. Po deviatom ročníku pochodu menný zoznam účastníkov obsahoval už 1086 mien (slovom tisícosemdesiatšesť). Všetkých deväť pochodov samozrejme absolvoval Celo (ako jediný). Päť úspešných pochodov zo známych turistov už mal Ivan Bajo, Peter Bada, Jozef Rosina. V tomto zozname je aj Ondrej Rím - štyri účasti, jedna úspešná. Už v tom čase chodili na T-100 Chrapčák, Obdržálek, J. Obdržálková, J. Hanuš. Jednu úspešnú stovku má zaznamenanú aj Nižnan, ale Štefan (rodina Mariána a Ivana N.), V zozname je aj viac Hrdličiek, ale ani jedna nepripomína súčasného organizátora Petra Hrdličku, sú tam dvaja Jánošíkovia, ale ani jeden pravý. A ďalší.

Ivan Nižnan

Diaľkový pochod Bratislava - Bradlo - Trenčín
(173 km / 5695 m)

Diaľkový pochod Bratislava – Bradlo - Trenčín s dĺžkou 173 km a s prevýšením 5695 m nie je samostatným pochodom, ale je súčasťou Trnavskej stovky. Prvým organizátorom tohto pochodu bol Ing. Peter Minárik. Po prvých desiatich ročníkoch Trnavskej stovky, ktoré boli v réžii trnavských horolezcov z klubu Slávia Trnava a po “záchrannom" jedenástom ročníku Trnavskej stovky (T - 100), ktorému potom, čo sa nikto nemal k organizácii pochodu, záchrannú vestu hodil Juraj Hromkovič zo Štartu Bratislava, ktorý 11. ročník zorganizoval na trase Bratislava – Trnava. Po tomto ročníku pochodu to už bola záležitosť Petra Minárika, ktorý oddirigoval celkom 26 ročníkov Trnavskej stovky. Po tom poslednom ročníku Trnavskej stovky, ktorej bol hlavným organizátorom pochodu, v prvý júnový víkend v roku 2010 si odišiel oddýchnuť na dovolenku do Grécka, odkiaľ sa však už nevrátil. Skončil symbolicky pri výstupe na Olymp. Peter potom, čo začal organizovať T - 100, v roku 1985 zmenil trasu pochodu. Prvá päťdesiatka končila v Častej a odtiaľ pokračoval pochod cez Sklenú hutu, Plavecký Mikuláš, Rozbehy, Brezinky do cieľa na Jahodníku. Po tejto trase išli štyri ročníky až do roku 1988. Nebola to zlá trasa. Mala obrovskú výhodu, že cieľ bol na Jahodníku a turistom stálo za to “zamakať” na trase, aby sa ešte v ten istý deň mohli dostať, resp. vydať na cestu domov a nemuseli do rána čakať na svoje spoje. Nebol to však pochod hrebeňom Malých Karpát po červenej značke, ako to vymysleli horolezci. Preto v roku 1989 sa Peter vrátil na pôvodnú trasu a súčasne vymyslel predĺženie T - 100 o trasu cez Myjavu, Veľkú Javorinu, Mikulčin vrch, Kykulu, Drietomu do Trenčína. Bola to dobrá myšlienka. V prvej časti pochodu zorganizoval normálnu klasickú pešiacku stovku podľa “zákonov” pešej turistiky a pre tých, ktorí mali na viac, mohli si svoje schopnosti odskúšať na predĺženej trase do Trenčína. Škoda, že túto dobrú myšlienku si neosvojili organizátori nových “stoviek - 100 jarných kilometrov”. Tí, ktorí dlhšiu dobu pracujú v turistike, vedia, že dávnejšie sa na Slovensku organizovalo dosť stoviek. Veď len v Bratislave to boli organizátori Vinohrady, Vojenská akadémia, Stavbárska stovka, Štart, Rudo Pado. Koncom minulého storočia začali zanikať jedna stovka za druhou. Dôvodov bolo viacero a nebola to len nepriazeň telovýchovných orgánov. Dokonca “tiežfunkcionári turistiky" začiatkom storočia urobili to, čo si nedovolil ani niekdajší súdruhovia, teraz pánmi nazývaní, že stovky zo svojho zoznamu na niekoľko rokov vyčiarkli. Nakoniec na dobu poldruhého desaťročia zostalo iba päť stoviek. Na východe tvrdo odolávala nepriazni Rudohorská stovka a v Malých Karpatoch to boli známe T 100, Teslácka a Špačinská stovka a tá posledná do kvinteta bola Haličská.

Toto kvinteto robilo všetko pre to, aby sa udržalo pri živote, bojovalo proti veterným mlynom “vysokých funkcionárom (s malým obsahom...), ekonomickým podmienkam (likvidácia, a to nezmyselná likvidácia podniku Tesla), jeden čas chceli končiť aj v Haliči pre menší záujem turistov o stovku, ktorý sme vyriešili dodávkou turistov stovkárov z regiónu Malé Karpaty a okolie. Jeden čas mali úmysel končiť i v Špačinciach, kde mali na to aj pádny dôvod. Ako vieme, ich pochod sa nazýva Pochod ŠPCH (Špačinskí pekní chlapci). Postupom rokov nielen že starli, ale boli aj menej pekní a oni chceli zostať v povedomí turistiek stále mladí a pekní, a preto sa chceli stiahnuť. Malokarpatskí funkcionári na udržanie popularity a účasti vymysleli najskôr súťaž Malopkarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a neskoršie aj Slovenský superdiaľkoplaz (SSD) s pamätnými ozdobnými tanierikmi, kde sa k malokarpatským pochodom pribrali i Rudohorská a Haličská stovka. Absolvovanie piatich stoviek na Slovensku znamenalo získanie SSD. Absolvovanie SSD bola náročná záležitosť už aj z časových dôvodov. Nemohol sa vynechať ani jeden diaľkový pochod organizovaný na Slovensku. Neskôr sa kritéria pre SSD zľahčili tak, že sa ako alternatívny pochod pribrala Lazová stovka. Že tieto “taniere" pomohli, svedčia aj fakty a čísla. Haličská stovka sa koná naďalej, počet držiteľov ocenenia v jednom roku z cca desiatky držiteľov ocenenia sa zvýšil na viac ako tri desiatky. ŠPCH stovka mala dlhé roky regionálny charakter. Zhruba tri desiatky turistov sa regrutovali z Trnavy, Bratislavy a okolia. Dnes sa účasť pohybuje okolo stovky a okrem turistov z Čiech chodia na pochod aj turisti z Maďarska.

Je potešujúce, že sa týchto päť stoviek udržalo a je ešte potešujúcejšie, že v poslednom období vznikajú ďalšie nové stovky. Problém je však v tom, že organizátori, akoby sa pretekali, kto zorganizuje najťažšiu a najnáročnejšiu stovku. Vlastne to už ani nie sú pochody, ale extrémne behy (bežecký maratón má “iba” 40 km). Prevýšenia i dĺžku pochodu stanovujú tak, že ich absolvovanie nie je zvládnuteľné nielen pre turistov pešiakov v stanovených kritériách pre pešiu turistiku, ale v stanovenom čase neabsolvujú trasu ani dobre trénovaní bežci. Absolvovanie “stoviek” v časoch 28, či viac ako 30 h je už extrémna záležitosť. Pri stúpajúcej výkonnosti bežcov už vznikajú problémy aj organizátorom klasických stoviek, čo sa týka časového rozpätia jednotlivých kontrol a klasickým pešiakom sú nové stovky neprístupné. Ak by sme si vzali vzor z Petra Minárika a pripravili “riadnu” stovku a ako nadstavba pre tých najkvalitnejších už ani nie turistov – pešiakov, ale elitných bežcov urobiť to náročné predĺženie. Malo by to viacnásobný prospech, pochodu by sa zúčastnilo viacej turistov, extrémisti by si došli na svoje a aj bežci by prvú časť pochodu absolvovali pomalšie, bližšie k časovým rozpätiam kontrol. Organizátori by sme si mali uvedomiť, že podujatia organizujeme pre turistov a nie pre naše “potešenie” a ješitnosť.

Bratislava – Trenčín 2013

V tomto jubilejnom ročníku Trnavskej stovky sa vydalo na trasu celkom šesť turistov. Do cieľa prišli štyria.

Kováč Jaroslav
Kováč Peter
Šulek Karol
Turek Michal

Záznamy o tom, kto absolvoval túto predĺženú trasu T-100 v minulosti, sa po Petrovi zachovali v obmedzenej miere. Chceli by sme tento zoznam podľa možnosti zrekonštruovať. Prosíme turistov, ktorí túto trasu absolvovali a majú o tom vierohodný doklad, aby to oznámili do redakcie MKD. Prvý turista, ktorý tak učinil, je Karol Šulek. Ten absolvoval Trenčín v rokoch 2003, 2004, 2007, 2009 a 2013.

Ivan Nižnan

Úspešní účastníci T-100 na trase Bratislava - Brezová pod Bradlom - Trenčín

Pavol Šoula

Stokilometrový pochod nie je závod, ale previerka osobnej zdatnosti fyzickej pripravenosti a  pevnej vôle. Kto príde do 24 hodín do cieľa, zvíťazil – predovšetkým sám nad sebou.

Odysea sa volá Trnavská stovka

Pod týmto názvom vyšiel v časopise Krásy Slovenska v roku 1977 článok o Trnavskej stovke od autora Ivana Baju. Tento článok vzbudil značnú pozornosť a značne prispel k propagácii a popularite diaľkového stokilometrového pochodu. Autor doslova literárnym spôsobom popisuje svoje pocity, zážitky, skúsenosti, poznatky, atmosféru na pochode. Je to doslova román, alebo reportáž ? z krátkeho časového úseku 24 hodín jedného turistu na jednom pochode, Trnavská stovka zvanom. Tento článok bol neskoršie publikovaný aj v bulletine V. ročníka Trnavská stovka, prechodu hrebeňa Malých Karpát z roku 1978. Aj keď od tej doby (teda napísania článku) uplynulo veľa času, veľmi veľa času, jedno štvrťstoročie, čo neznamená veľa času nielen v ľudskom živote, ale v histórii podujatia, akým T - 100 je. Za toto obdobie sa dosť vecí v súvislosti s týmto pochodom udialo, niečo sa aj pomenilo, ale základný charakter pochodu zostal nezmenený. I z tohto dôvodu vám tento článok v plnom znení predkladáme. Čítajte a porovnávajte so súčasnosťou.

Odysea sa volá Trnavská stovka

Keď som dovŕšil štyridsiaty rok života, vyhlásil som, že odteraz budem žiť múdro a zdravo. Keďže som sa ale nevzdal horolezectva, moji najbližší vzali toto predsavzatie s rezervou. V podstate mali pravdu. Žil som naďalej ako dovtedy, ale zato každú svoju hlúposť a nezdravé konanie som vedel parádne vyčačkať, zamaskovať alebo brilantne zdôvodniť. Pre svoj mikrosvet, ale pre seba. Ale, keď som o rok neskôr stál s 172 ďalšími účastníkmi na štarte “Trnavskej stovky", nezdalo sa mi to múdre, ani zdravé, ale ani zamaskovateľné a zdôvodniteľné.

“Trnavská stovka” je pravidelná, jarná verejná akcia trnavských horolezcov. Treba prejsť z bratislavskej hlavnej stanice sto kilometrovú cestu po Ceste hrdinov SNP na železničnú stanicu v Brezovej pod Bradlom nonstop za 24 hodín. Pred štartom som stretol staršiu príbuznú. Keď som jej vysvetlil čo idem páchať, padol jej na oči ustarostený tieň a opýtala sa: “... a ostatní doma sú zdraví?” O chvíľu sa tam vyskytol kolega - spolupracovník. Svoj úmysel som zamlčal, stačí, že leziem. Každý sme nejaký...

Motívy k rozhodnutiu zhumplovať si organizmus a duševné zdravie boli u mňa dva: Akciu som propagoval v Krásach Slovenska (1977/č.1) skôr, ako som ju sám absolvoval. (Neponúkaj, čo si neochutnal!”) A potom to bolo moje večné “Čo to asi so mnou urobí”, ktoré ma už neraz vohnalo do parádne patologických situácii.

Najprv bola prezentácia. Každý účastník dostal kartu a zaplatil 5 Kčs účastnícky poplatok. To posledné som považoval za zrnko čierneho humoru. Mohol som cez víkend ležať pri Slnečných jazerách v Senci, opaľovať sa, kúpať sa, užívať si. Pretože chcem vedieť “čo to so mnou urobí”, budem sa teraz 24 hodín štvať a vliecť s vyplazeným jazykom hore-dolu po Malých Karpatoch, budú ma bolieť nohy, kríže, budem nadávať, aký som sprostý. To je v poriadku, nakoniec, každý je viac-menej strojcom vlastného osudu. Ale že mám za to ešte zaplatiť, sa mi videlo priveľmi šibeničné.

Hromadné fotografovanie 173 automutulistov (automutulácia – psychiatrický termín pre poruchu pudu sebazáchovy, ktorý sa prejavuje dobrovoľným mrzačením vlastného tela) tesne pred štartom. Človeka poteší, že neblbne sám, individuálne, ale kolektívne. Koľkí prídeme do Brezovej? Koľkí padneme?

Je 7,00 h ráno – štart. “Stovkári" vyrazili po červenej značke hore na bratislavskú Kolibu. Po Pezinskú Babu ide po mojom boku zo solidarity moja žena Eva. Ona sa už nečuduje ničomu, čo podnikáme. Hore na Kolibe povzbudzujeme posledných: “Vydržte, už je to len 98 kilometrov.” Poslednú možnosť vrátiť sa trolejbusom do mesta si všetci “prešustrovali” – húf ide ďalej. Tak im treba!

Cestou na Pezinskú Babu sa stovkársky peletón poriadne roztiahol. Vpredu mladí “draci a dračice” - mládež, za nimi pomalší, potom starší. Idem celkom vzadu, na chvoste a snažím sa presvedčiť Evu, že tam kráčajú najrozumnejší.

Pred Pezinskou Babou predchádzame skupinku krívajúcich, čo si na tvrdej asfaltke pred Bielym Krížom v rezkom pochode otriasli svaly a vyradili sa z uchádzačov o cieľ. Pezinská Baba - prvá kontrola. Škola vôle a charakteru, pretože lákadiel je tu dosť: bufet, reštaurácia, únikový autobus, či autostop, bielučká posteľ pod kopcom v pezinskej krajskej psychiatrickej liečebni. Dve tretiny ľudí sa však už rútia ďalej, smerom na Brezovú, ostatní vyrazia o chvíľu, mnohí tu však “padli”. Pozerám sa po nich a nečudujem sa. Poltopánky, novučičké vibramy, “lodičky” na polovysokom opätku, gumové čižmy. Odchádzajú aj tí, čo si predsavzali prísť len sem. Medzi nimi je aj Eva. Aspoň niekto v rodine musí mať rozum. Idem s kamarátmi Celom a Ferom. Dávajú mi záruku, že prídem do cieľa, keď nie na vlastných, “tak ťa tam donesieme trebárs v zuboch.” Sme poslední, spolu s lekárom “zberná" skupina. Vrchy Čmelek a Čertov kopec, oba nad sedemsto metrov, mnohých riadne zbrzdili a vyčerpali, naopak, horolezcom dali ten správny rytmus.

Kontrolné stanovište nad Malou Vápennou. Srdečné privítanie potleskom a čajom. Polčas, 50 kilometrov je za nami. Viacerí tu končia, ale vládne veselá vzájomnosť, dobrá nálada. Sme sami medzi sebou, niet tu “normálnych” ľudí.

Rozsedieť sa je nebezpečné. Ide sa ďalej. Malá a Veľká Vápenná (748 m) dávajú riadne zabrať. Ide sa mi výborne v dôverne známom teréne nad Jastrabími skalami, kde som ako horolezec rástol. Zmráka sa a začína mrholiť. Celo, ktorý sa zúčastnil všetkých ročníkov a trikrát prišiel do cieľa, poznamenáva, že tu “padne” najviac účastníkov: Veľká Vápenná po päťdesiatich kilometroch, tma, hmla, dážď, urobia riadnu “paseku”. Mal pravdu. Povzbudzujeme pomalých jedincov i skupinky, mnohým to pomôže, iní len rezignovane hľadia pred seba - nedá sa, minula sa sila, výdrž, vôľa. Zvíťazila únava, otlaky, achilovky, bolesti a kŕče v lýtkach. Jedni končia s “nikdy viac!” iní s “dovidenia o rok!" Viacerí zablúdili a viac sme ich už nevideli, ale v relácii Federálna kriminálna ústredňa pátra sa nevyskytli v nasledujúcich týždňoch pátrania po nezvestných z oblasti Malých Karpát.

Tretia kontrola je pri chate Brezinky pod Ostrým Kameňom (bývalá Jilemnického chata). Obraz skazy. Posedávajú, pokrivkávajú tu premoknutí, zničení stovkári – veselosť z posledného stanoviska je fuč. Viacerí to “zabalili” a prespia na chate. Mládež tu má povinné stop. – 70 kilometrov je pre ňu až–až. Diplom za absolvovanie dostávajú tu. Najviac kmitajú maséri a výčapník. “Mŕtvoly”, rozmasírované a napojené, začínajú ožívať. Hodíme do priestoru žart, pridá sa druhý, tretí a o chvíľu je zase plno smiechu a dobrej pohody. Dobrá nálada je na cestách práve tak dôležitá, ako dobré vibramy. S úsmevom možno naozaj prekonať všeličo.

Vyrážame nocou cez Kopanice ku kontrole na železničnej zástavke Buková. Pochodujem vo vnútri uzatvorenej skupinky. Kráčame pravidelným vojenským krokom. Po pravej ruke mám futbalového brankára, ktorý zajtra poobede chytá v súťažnom zápase. Bedáka, že ho zajtra fanúšikovia ukameňujú, ak im prehrá zápas. Nevedel si predstaviť, že bude musieť pobehnúť, vyskočiť, vykopnúť loptu. Ale ide ďalej. Vedľa mňa kamarát Fero v pravidelných intervaloch vyvreskuje: Nenávidím pochody! Nenávidím turistiku! Nenávidím lesy, hory! Ten, kto to vymyslel, je idiot! Ten, čo to vymyslel, Celo, jeden z otcov podujatia, sa chichúňa za nami a spokojne si mädlí ruky. Fero sa mi zdôveruje: “Neber to vážne, ja sa tak dopujem, pomáha mi to, mám taký zvyk z roboty – na niečo sa nadávať musí. Nemôžem predsa pripustiť, že idiot som ja, keď som tu už tretíkrát.” Kedykoľvek sa skupinka zastaví, chlap za mnou mi narazí do chrbta. Jednoducho spí, dokonca chvíľami chrápe. Ktosi si potichu vyspevuje akúsi “oblbovačku”, stále dokola, máme o neho starosť. Predo mnou dvaja priatelia držia prostredného – slabšieho za ruky – “pustíme ťa až v Brezovej.” Nejaký Trenčan podchvíľou rozdáva hroznový cukor. O chvíľu dostávam do dlane z druhej strany mesiačik pomaranča. V skupine vládne dobrá atmosféra ľudskej spolupatričnosti. Je isté, že všetci prídeme do cieľa do Brezovej, ak nie na vlastných, tak nás ostatní “prinesú v zuboch.” Až tu som pochopil, čo mi na začiatku pochodu ponúkli Celo a Fero. Naozaj v jednote je sila. S hrôzou zisťujem, že si viacerí pospevujeme tú oblbovačku...

Predposledná kontrola. Nemám chuť si sadnúť, odpočívať, iste by sme vyšli z rytmu. Čím viac sa blížime k cieľu stovky, tým väčšmi sú mi zastávky nepríjemné – po odpočinku som oveľa viac uťahaný ako pred ním. Viem, že niektorí už majú skúsenosti, je literatúra o diaľkových pochodoch, ale naschvál som ju nečítal. Chcem si až dodatočne skonfrontovať vlastnú skúsenosť s poznatkami iných. Odpočívať často – či zriedkavo? Dlho alebo krátko? V akej polohe? Jesť veľa, alebo málo? A čo? Podobne ako je to s pitím. Videl som mnohých pri kontrole padnúť a ležať. Iní len stáli, opretí o strom. Videl som mládenca s poriadnym batohom, čo z neho nepretržite voľačo vyťahoval a s obrovskou chuťou sa napchával. Išiel ako stroj. Potom zjedol poslednú klobásu s chlebom a o hodinu sa vzdal úplne bezvládny. Ja som stovku absolvoval s jednou tubou Jesienky. Boli takí, čo pili stále a stále boli smädní, iní sa za celý čas napili zo dvakrát. Na teplý čaj nedám dopustiť, ale videl som chlapa, čo sa stále nadájal pivom a do cieľa prišiel ako “rybička”. Iný si na každej kontrole namáčal chlieb do červeného vína, tvrdil, že prijímať treba pod obojím. “Čo je dobré, správne? Čo je chyba, omyl? Myslím, že je to dosť individuálne, čo ženie jedného, položilo by druhého, a naopak.

Začína svitať. Skupina za mnou zaostala, som vpredu sám. Spomalím krok, nejdú, zaostali, oddychujú. Treba počkať. A tu som spravil chybu. Oprel som sa o naukladané drevo. Stále nejdú. Mimovoľne som si sadol. Kde toľko trčia! Naraz prišla únava, slabosť – zaspal som. Strhnem sa na hlasitý “budíček” a na kroky skupiny. Prešli. Pokúšam sa vstať – zle je! Nemôžem sa narovnať, vstať. Čo je to? Kríže a kolená ako zavarené. Priatelia miznú za ohybom cesty, myslia si, že idem za nimi. Prevalil som sa z brvien na zem a pokúšam sa liezť štvornožky, lebo som stvrdol, v polohe, vhodnej na tento druh pohybu. Ide to, ale zdá sa mi blbé ísť takto ešte 20 kilometrov do Brezovej. Narovnám sa do dôstojnejšej polohy, po lícach sa mi kotúľajú slzy, ale stojím. Ako paragraf, ale stojím. Asi kilometer sa suniem ranným šerom ako kríženec Goléma a kráčajúceho rýpadla. Našiel som si spôsob ako ísť – čudesný, bolestivý, ale nesie ma vpred, to je hlavné. Svoju krízu, svoju slabú chvíľu som si práve vybral. Podo mnou je Dobrá Voda. Mátoživé postavy sa sunú dolu poľami do dediny. Vypálim za nimi rýchlosťou dobre trénovaného slimáka, ale čoskoro sa rozchádzam a naberám starý rytmus. Kontrola pri hostinci. Je pol piatej. Viacerí končia, kúsok, osem kilometrov pred cieľom. Rok ich to bude mrzieť. Vypýtam si dve slivovice, aby som videl “čo to so mnou urobí”, a pokračujem bez zástavky v ceste.

Posledná etapa Dolná Voda – Brezová pod Bradlom. Roztrúsené skupiny a jednotlivci – títo už prídu všetci. Tu už bojuje každý sám zo sebou. Predchádzam muža s teniskami, vypchatými trávou. Posledných desať metrov do cieľa prešiel po rukách. Idem popri ďalších, niektorí kráčajú, ale väčšina sa len sunie, kríva, potáca. Niektorí mlčky, iní v rozhovore a sú takí, čo majú veselú náladu a bavia sa na vlastný účet. Z lesa sa teperí v podrepe akýsi skrčenec. Chytila ho slabá chvíľa, odišiel za kríky a zostal v polohe, ktorú tam zaujal.

Zostup z hôr do Brezovej pre väčšinu je korunou utrpenia. Mnohí schádzali chrbtom dopredu. Počul som rozhorčené: ktorý blbec vymyslel tento kopec!

Cieľ. Tábor ľudu, dym, vôňa guláša. Dokázali sme to! Radosť – na ostatné sa zabúda. More čaju, výborný guláš, odvolávam svoju úvahu okolo páťkorunového účastníckeho poplatku. Diplomy, spoločné fotografovanie, potlesk pre ďalších, čo prichádzajú, smiech, nové priateľstvá, plány. Prichádza 60 – ročný Štefan Krška, čiapky dolu, všetka česť! Rozchádzame sa, dovidenia v prírode, v horách a o rok na “stovke”. To ešte mnohí nevedeli, že najbolestivejšia etapa je ešte pred nami: cesta domov z vlaku, autobusu, hore schodmi. A veru boli takí, ktorých museli z auta vyniesť, lebo zostali v tvare sedadla, aj takí, ktorí päťminútovú cestu od autobusu domov prekonávali pol hodiny.

Nie som priateľom “štvaníc” v prírode, lámania časov na informačných turistických tabuľkách, limitovaných diaľkových pochodov. Napriek tomu som sa zúčastnil Trnavskej stovky, aby som vedel “čo to so mnou urobí.” Prispela k sebapoznaniu i poznaniu iných vo vypätej i záťažovej situácii. A rozhodol som sa, že si zo stovky urobím pravidelný test osobnej chodeckej kondície.

Tak vidíte, ako som to parádne vyčačkal, zamaskoval a brilantne zdôvodnil?

Ivan BAJO, Krásy Slovenska, 1977/12

Chodím už dlhé roky na Trnavskú stovku, zažil som veľa príhod na Trnavskej stovke, pocítil som na vlastnom tele účinky stokilometrovej chôdze z obdobia svojej začiatočníckej éry, i v čase už skúseného turistu. Môžem potvrdiť, že menovec Ivan (doteraz neviem pochopiť prečo sa hovorí dvom osobám, ktoré majú rozličné mená napríklad Peter a Pavol, ale majú rovnaké priezvisko, menovci. Veď to by nemali byť menovci, ale priezviskovci) napísal reportáž realisticky, vtipne, s nadhľadom, so značnou dávkou zovšeobecnenia (veď je karikaturista), možno že niekedy až naturalisticky: ... a ostatní doma sú zdraví?, ktoré ma už neraz vohnalo do patologických situácií, zhumplovať si organizmus, obraz skazy, kotúľajúce sa slzy, pokúšam sa liezť štvornožky (poznámka: aj dnes sme niekedy svedkami lezenia po štyroch a niektorí aj celú trasu absolvovali štvornožky, o tom by mohli štekať Sveťové, či Ferové psy), mnohí schádzali chrbtom dopredu, boli takí, ktorých museli z auta vyniesť, ktorý blbec to vymyslel, to všetko sú “vytrhnuté citáty” z jeho článku. Veď svoj článok aj nazval, že “Odysea sa nazýva Trnavská stovka”. Odyseou sa nazýva dlhé putovanie s rozličnými prekážkami, a ani o tie na T - 100 nie je núdza. Odyseus bol grécky mytologický kráľ, ktorý po desaťročnej trojskej vojne a desaťročnom blúdení sa vrátil domov. Teraz nevieme, či desať rokov blúdil a desať rokov bojoval a vrátil sa po 20 rokoch alebo či desať rokov bojoval a súčasne blúdil (čo to bol turista?). Je to možné? Nakoniec je to mytologická postava, prečo nie. Najdôležitejšie na veci je fakt, že na neho doma túto dlhú dobu verne čakala žena Pene - lopa. V dnešnej dobe vám žena niekedy pení aj vtedy, keď po polnoci prídete z flámu a niekedy je to odysea horšia ako Trnavský pochod.

To všetko je pravda, ale pravdou sú aj slová, ktoré napísal a znovu citujem menovca: “čo majú veselú náladu a bavia sa na vlastný účet", “rozchádzame sa so slovami dovidenia v prírode, v horách a o rok na stovke”.

Dvakrát treba podčiarknuť (raz červenou – lebo to je farba Spartaku, a raz belasou, lebo to je farba Slovana) vety predposledného odseku Bajovho článku: “Nie som priateľom “štvaníc” v prírode, lámania časov na informačných tabuliach, limitovaných diaľkových pochodov. Napriek tomu som sa zúčastnil Trnavskej stovky, aby som vedel, “čo to so mnou urobí". Prispela k sebapoznaniu i k poznaniu iných vo vypätej i záťažovej situácii. A rozhodol som sa, že si zo stovky urobím pravidelný test osobnej chodeckej kondície."

PS: Ja som ochotný tolerovať nielen turistu kráčajúceho tempom netrénovaného slimáka, nabaleného ako expedičný turista, ale aj toho lámača rekordov, ktorý prebehne okolo mňa ako vietor (to zas nie, tak slabý nie som, pripúšťam vánok, resp. mierny vetrík). Do cieľa pribehne tento bežec často menej unavený, ako rozvážne kráčajúci turista. Niektorí pribehnú aj udychčaní, ale nie až tak, ako sa niektorí ľudia zadychčia, keď dobiehajú pár metrov na električku. Často sa pýtam bežca, ktorý ma predbieha, či sa môže aj bežať (na chodeckých pretekoch to nie je dovolené). Bežec mi odpovedá, že môžem bežať aj ja. A ja, keď už je bežec dosť ďaleko, odpovedám: Nemôžem, ja na to nemám.

Beriem aj turistov, ktorí “rezignovane hľadia pred seba – nedá sa, minula sa sila, výdrž a vôľa.” Ja sám som zažil tiež, tak trošku smutno, komickú situáciu z čias, keď nás Trnavčania z cieľa vozili autobusom na stanicu v Trnave. Je to, ako I.B. napísal, že najbolestivejšia etapa pochodu je cesta domov, z vlaku, autobusu, hore i dole schodíkmi dopravného prostriedku, ale i vlastného domova - bytu. Keď sme autobusom zastali na stanici v Trnave, videl som zo zadného sedadla vystupovať stvrdnutých, otlačených, dolámaných turistov, oblečených síce športovo – turisticky, ale ich pohyby v žiadnom prípade nenaznačovali, že sú tu športovci. Dve tetičky, ktoré tento výstup pozorovali medzi sebou hovoria: “Mara, kukni, henká idú mrzáčková z výletu". Ja snažiac sa napraviť “reputáciu" turistov, im hovorím, že to nie sú mrzáčikovia, ale turisti, ktorí mali haváriu autobusu a náhradný autobus ich priviezol na stanicu do Trnavy. Neviem či som dobre urobil, ale tetičky to strašne dojalo a začali ľutovať turistov ešte viac. Možno by bolo lepšie, keby som ich nechal ako mrzáčikov. Dnes sa všetko zrýchľuje, zvyšuje sa výkonnosť turistov, a preto aj rýchli bežci nie sú na T-100 žiadnou raritou. Že sa doba mení, dokumentuje to i príklad: “Predseda oddielu v roku 1977 odovzdáva 60–ročnému Štefanovi Krškovi diplom”. Tohoročný “predseda” (rok 2013) Vlado Chrapčiak odovzdal diplom 80–ročnému Vladovi Svrčkovi z TJ Tesla. Myslím si, že tá pestrosť výkonnosti, výstroja, ale aj zážitkov k dnešnej Trnavskej stovke patrí a mohli by sme povedať, že TO JE ONO, keby tieto tri slovíčka neboli tak zdevastovane, dehonestované, že dnes sú skôr symbolom irónie, sklamania ako skutočného priania spoločnosti. Dnes, keď počúvame alebo čítame správy takmer z celej Európy, najfrekventovanejšie sú slová: chudoba, kriminalita, terorizmus, korupcia, nezamestnanosť, kríza, štrajk, bezdomovci, demonštrácia a i. To snáď nie je ONO. Najhoršia je na tom skutočnosť, že už ani niektorí politici, ktorí nie sú na tom finančne najhoršie (pritom nie sú odmeňovaní, žiaľbohu, podľa vykonanej práce), sú nespokojní. Už im nepostačuje plat radového superdobre plateného poslanca, chcú ešte viac, ešte väčšie koryto. Nie tak dávno vznikala nová strana, takmer každý týždeň a každá z nich si do svojho mena nezabudla dať slovíčko demokraticky. Dnes už znovu, aj keď nie až v takom množstve, vznikajú nové strany, síce bez slova demokraticky v názve strany, majú už tradičnejšie názvy. Jednou z nich je i strana Noví boľševici (v slovenskom preklade Nová väčšina). Nič nie je na tejto strane nové – boľševikov už sme tu mali a ani podľa preferencií nemôžeme hovoriť o dajakej väčšine, správnejšie by bolo hovoriť o menševikov (strane menšiny), takí tu už tiež boli.

Ja viem, že sme si sľúbili i lásku. A čo z nej zostalo? Historické prvenstvo v láske Dona Chuana (píš Juan), záletníka, sukničkára, zvodcu žien, (dnes možno by bol aj zvodcom gayov) sme neohrozili. Najúprimnejšie to s tou láskou (povedal by som nekariérne) myslel Giacomo Casanova, ktorý tie ženy skutočne miloval (slovom i písmom, teda doslova). Casanovu niektoré zdroje uvádzajú ako spisovateľa a dobrodruha. Spisovateľom skutočne bol, lebo mal neskutočne dobré pero, ale prečo to označenie dobrodruh? Zato, že činil niektorým družkám dobro? Aj keď mnohým z tých milovaných žien z tej veľkej lásky zostali iba veľké bruchá, bol to boľšoj pisateľ.

V roku 2013 dva významné malokarpatské diaľkové stokilometrové pochody zaregistrovali svoje významné výročia. Trnavská stovka organizovala 40. ročník pochodu a Teslácka 2 x 50 a dosť “len” 30. výročie vzniku pochodu. Bol som pri oboch pochodoch blízko, veľmi blízko. U oboch som pri samotnej realizácii (bez prípravnej fázy) strávil množstvo hodín. Na vlastných nohách a občas aj zadku, s minimálnym percentom vlastného pohybu, som nepretržite strávil viac ako 30 hodín. A nielen ja, ale aj mnohí ďalší spoluorganizátori. Môžem povedať, že napriek tomu to neboli zabité hodiny, že hodiny strávené bezprostredne s turistami diaľkoplazmi mi potvrdili, že sú to zvláštni ľudia v dobrom slova zmysle, a to bez ohľadu na ich politickú príslušnosť, vzdelanie, povolanie, vierovyznanie a dokonca aj bez ohľadu na pohlavie (ešte šťastie, že sú len dve pohlavia, to naše a to druhé). Čo robí z týchto ľudí taký nezvyčajný, výnimočný kolektív, neviem, ale kus vplyvu na to majú aj tie naše hory a ten dlhý pobyt v nich, pobyt v prírode. Jeden taliansky horolezec Ricardo Casina povedal: Hory sú nevyčerpateľným zdrojom estetických, umeleckých, príjemných a niekedy krajne nepríjemných pocitov. Neznesväcujme hory tým, že do nich budeme vnášať malichernosti všedného života, hádky a udalosti vyvolávajúce bolesť. To všetko nechajme dole. Tam sa často nájde dôvod k nedorozumeniu. Do hôr však prichádzame, aby sme žili ideálom skutočného života.

A ja už len dodávam, milý Ricardo Cassina, že malokarpatskí turisti, ale i tí ostatní slovenskí turisti, tak činia.

A celkom na záver, niečo veselšie, vtipnejšie. Tento poznáte? Aha, poznáte, tak potom nič.

Ivan Nižnan

Lekárska veda natoľko pokročila, že dnes už takmer nenájdeme zdravého človeka.

Lekár lieči, príroda uzdravuj.

Dupľované desatoro mojich priestupkov zo zdravotného hľadiska pri absolvovaní stoviek

Pri zostavovaní kroniky a histórie najstaršieho ešte existujúceho stokilometrového pochodu Trnavská stovka a z príležitosti jeho jubilejného 40. výročia existencie pochodu som narazil akoby na embargá na informácie z týchto pochodov. Nikto nič prakticky nevedel alebo sa len hmlisto pamätal ako to bolo. Niet sa ani čomu čudovať. Dve mená, dve osoby, dve osobnosti Trnavskej stovky, ktoré sa v histórii najviac zaslúžili o tento pochod, už tri roky nie sú medzi nami. Rozhodli sa zomrieť v jeden deň a nezanechali po sebe žiadne väčšie informácie o stokilometrovom pochode. Možno, že aj zanechali, ale doteraz sa žiadne doklady neobjavili.

Aj touto cestou by som chcel vyzvať diaľkoplazov, ktorí majú dajaké znalosti a vedomosti, prípadne aj dajaký materiál najmä o prvých ročníkoch T-100 (vítané sú aj tie novšie informácie), aby sa ohlásili na adrese časopisu MKD a zapožičali, resp. poskytli tento materiál pre vyššie spomenuté účely. Určite sa veľa materiálu medzi turistami nájde. Dôkazom je aj Peter Bada, ktorý toho materiálu poskytol hodne.

Prvý ročník T-100 sa uskutočnil v roku 1974. Zúčastnilo sa ho 17 účastníkov, prevažne horolezcov. Do cieľa prišli iba dvaja horolezci a jeden tramp. Hovorí sa niečo aj o dvoch nultých ročníkoch - v roku 1972 a v roku 1973. Na prvom bolo 6 turistov a na druhom dve ženy. Prvý sa konal na jeseň za “zlého" počasia, pršalo a bola zima, druhý v lete a zas bolo príliš teplo. Oba pochody veľmi predčasne skončili za humnami Bratislavy, jeden na Babe (nebolo udané na ktorej) a ten druhý o niečo ďalej. Z dnešného pohľadu, keď do cieľa prichádza väčšina účastníkov za každého počasia, by sa nemalo hovoriť o nultých ročníkoch, ale nulových z hľadiska výsledku. Zo získaných materiálov k T-100 som sa dozvedel aj o zdravotnej stránke stokilometrového pochodu a čo všetko treba zo zdravotného hľadiska dodržiavať. Po prečítaní článku som takmer skamenel. Veď ja som to robil skoro opačne, ako to doporučuje lekár. Ako som mohol dosiahnuť tú stovku stoviek. Aj tento prípad dokazuje, ako sa teória a prax niekedy odlišuje.

1. Zo zdravotného hľadiska je nonstop pochod na 100 km vhodný len pre aktívnych, trénovaných turistov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na diaľkových pochodoch.

Môjho prvého diaľkového pochodu, ktorý bol súčasne aj mojou prvou stovkou, som sa zúčastnil bez turistického tréningu.

2. Predovšetkým v noci pred pochodom je potrebný výdatný spánok, najmenej 7 hodín.

Pravidelne chodím dosť neskoro spávať a v čase stovky ešte v noci vstávam, aby som stihol nočný spoj MHD.

3. Na pochod sa vydať včas, aby sa nemusela doháňať časová strata.

Robil som to presne naopak. Ešte, keď som chodil v skupine Juraja Špánika, som na štart chodil neskoršie a mal som pasiu z toho, ako som ich naháňal a vždy dobehol.

4. Dôležité je dokonale poznanie trate, či už praktické – z vlastnej skúsenosti, alebo teoretické – z propozícií, mapy a turistického sprievodcu.

Keď som už viackrát absolvoval ten istý pochod, tak som trasu poznal ako železničné stanice z Bratislavy do Trnavy. Bratislava, hl. stanica - Vinohrady - Rača - Svätý (predtým ešte nesvätý) Jur, .... Mapu som zásadne nenosil. Tú som potreboval vtedy, keď som poblúdil, aby som sa zorientoval a mohol sa rýchlo vrátiť na trasu pochodu. Nuž, ale aj kufrovanie patrí k turistike.

5. Sprvu šľapeme v jednom kuse 5 – 6 hodín pri tempe 5 km za 1 hodinu ...

Turistika sa nerobí na tartanovej dráhe, ale v horách, kde sa striedajú v značnom slede výstupy na kopec so zostupom. A veru pri výstupe na väčší kopec značne spomalím na dlhšiu dobu. Pri schádzaní z kopca som brzdy nepoužíval, aby som dodržiaval priemerné tempo, ale som to využil ako sa dalo. Priznám sa, že keď to na mňa prišlo, neváhal som aj prerušiť pochod.

6. Nasleduje pauza 20 – 30 minút s občerstvením.

Občerstvoval sa, teda pil a jedol som väčšinou za pochodu. Pol hodinové stvrdnutie a následné rozchodenie bol veľký prepych.

7. Odpočinok si naplánujeme už vopred a nie až keď už únava vrcholí.

Nikdy som si prestávky neplánoval. Nikdy som nebol jednoznačným prívržencom plánovaného ani trhového “hospodárstva”. Niekedy je dobrý trh (viecha na trhu), niekedy plán (to, čo mám naplánované na dnes, odložiť na zajtra, možno to nebude už potrebné). Kontroly na pochode sú dosť početné na to, aby si turista mohol vydýchnuť.

8. Ak máme nejaké ťažkosti, ktoré sa nedajú prekonať, ale sa len stupňujú, radšej ukončíme pochod, než by sme si spôsobili ujmu na zdraví.

Ak mám nejaké ťažkosti, tak sa na to vyseriem hneď, ale nevzdávam a pokračujem v pochode ďalej. Uvedomujem si, že by mohlo prísť ani nie tak k újme na zdraví, ale na šatstve.

9. Prestávku využime skutočne na oddych. Najlepšie je ľahnúť si na pláštenku, vyzuť si topánky, vymeniť ponožky aspoň z nohy na nohu a vyložiť nohy do zvýšenej polohy.

To by mi krčmár dal, keby som si vyzul topánky a položil nohy na stôl.

10. Najmenej mesiac pred pochodom si dajme odstrániť všetky otlaky.

V mesiaci jún sa organizujú prakticky štyri stovky za sebou. Navrhovaný časový harmonogram odstraňovania otlakov je tu problematický. Otlaky z Lazovej si nechám odstrániť pred T-100, otlaky z Trnavskej stovky si nechám odstrániť pred Rudohorskou, otlaky z Rudohorskej pred Tesláckou stovkou a otlaky z Tesláckej stovky si môžem ponechať celé leto.

11. Večer pred pochodom umyme si nohy najprv v teplej a potom v studenej vode.

Ja sa večer osprchujem celý v teplej vode. V studenej vode netreba, veď do rána vychladnem.

12. Spodky nie tesné a na ne golfky. Pod flanelovú košeľu cvernové tričko.

Na tesnosť spodkov som nikdy nehľadel a golfky nikdy nenosil.

13. Obuv musíme mať dobre vyšliapanú – buď botasky alebo pionierky, kto je ako zvyknutý.

Ja som nebol zvyknutý na pionierky, skôr na mládežníčky. S tou vyšliapanou obuvou je to pravda.

Ja som uvažoval ešte v čase, keď na Krížnej šľapali šlapky, či by mi nemohli vyšliapať obuv. Odmietli s tým, že oni majú v pracovnej náplni iný druh šliapania.

14. Proti silnému slnečnému žiareniu zelené okuliare.

Ja som nosil občas akurát dioptrické okuliare.

15. Strava musí byť kvalitná a kaloricky hodnotná. Zo stravy vylúčime ťažko straviteľné jedlá (napr. údenú slaninu), ostré a korenené jedlá.

Po príchode z diaľkového pochodu vždy vyložím z batohu špinavé veci a k batohu sa dostanem až cca hodinu pred odchodom na ďalší pochod. Pripravím si už tradičnú stravu. Obľubujem pikantné vtipy a klobásku. Klobásku zjem už vo vlaku, aby som ju aspoň trochu strávil už pred pochodom, do batohu dám dva krajce chleba s niečím a vodu, minerálku na pitie.

16. Za pochodu pijeme len v malých dávkach, aby sme sa cítili svieži. Vyhýbame sa príliš studeným nápojom, alkohol zásadne pred a za pochodu nepijeme.

Nemôžem povedať, že pijem v malých dávkach. Počas pochodu nechce sa mi často vyťahovať pitie z batohu. Priznám sa, že na stovke sa necítim dajako zvlášť svieži, stovka nie je žiadny relax, vyžaduje dajaký výkon a vytrvalosť na stovke a aj do cieľa prichádzam unavený, ale nie zničený.

Čo sa týka alkoholu, nemôžem odmietnuť už k vôli “udržaniu" priateľstva kalíšťok tvrdšieho nápoja, ak vás ponúkne priateľ, a tých priateľov mám dosť. Nakoniec aj na Špačinskej stovke majú dobrý zvyk testovať turistov na požitie alkoholu pred pochodom, resp. predchádzajúci deň originálnou testovacou metódou. Princíp skúšky je jednoduchý. Je všeobecne známe, že po opici vám na druhý deň nechutí alkohol. Ponúknu vám pohárik páleného. Ak odmietnete, ste podozrivý, že ste predtým pili, ak pohárik vypijete ste negatívny.

17. Jeme zásadne po menších dávkach, ale častejšie, pretože pri nadmernej námahe prechádza hlad v nechutenstvo. To má potom za následok, že žijeme zo zásob vlastného tela a dostaví sa vyčerpanie s psychickými poruchami, ktoré sa potom často prejavujú halucináciami.

Nedá sa povedať, že by som dodržiaval zásadu menej a často a ani si nemyslím, že by som mal psychické poruchy a tobôž nie halucinácie. Možno, že aj preto, že “nadmernej námahe” sa snažím na pochode vyhýbať.

18. Po skončení pochodu budeme dlhšie odpočívať, jesť a piť po menších dávkach.

Už cesta z pochodu je dostatočnou dobou, aby po príchode domov a osprchovaní som normálne jedol a pil a fungoval v normálnom režime.

19. Na druhý deň po pochode si spravíme kratšiu rekreačnú prechádzku na duševné a telesné uvoľnenie.

Na druhý deň som zväčša absolvoval dlhšiu cestu do práce a zapojil sa do normálnej, predovšetkým duševne dosť náročnej práce.

Na viac previnení a prehreškov proti zdravotným zásadám na stokilometrových pochodoch si nepamätám.

PS. Účastníci starší ako 40-roční by mali to a to urobiť, či neurobiť. Pán doktor by sa musel veľmi čudovať, keby v cieli Trnavskej stovky v Brezovej uvidel 80 – ročného Vlada Svrčka, člena TJ Tesla Bratislava, fungujúceho bez halucinácií a psychickej poruchy.

Nespochybňujem, že uvedené lekárske rady sú správne a opodstatnené. Je až neuveriteľné, že napriek tomu, že som mnohé zo zásad nedodržoval, možno povedať, že permanentne napriek tomu som to dotiahol na 100 x 100. Na druhej strane, keby som sa striktne držal týchto zásad, už by som mohol mať možno aj dvojstovku.

Ivan Nižnan

KALENDÁR

august 2013 - Malé Karpaty a okolie:

3.8.2013 BREZOFSKÁ ŠPACÍRKA 1. ročník
(sobota) Turistické združenie Brezová pod Bradlom

Trasy: pešo: 42.1 km/1145 m, 15 km/539 m
Brezová pod Bradlom - Bradlo - Dlhý vŕšok - Pustá Ves - Výtok - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom
kratšia trasa je odvodená od dlhej
Štart: Brezová pod Bradlom, pred Mestským úradom, 7.00 - 10.00 h
Cieľ: Brezová pod Bradlom, upresnenie na štarte
Vedúci: Ján Sládek, Štverníky 698/31, 906 13 Brezová pod Bradlom,
tel.: 0918-327 243
Stanislav Milčík, Osuského 526/14, 906 13 Brezová pod Bradlom,
tel.: 0915-770 487, e-mail: stanleymilcik[zavináč]gmail.com

11.8.2013 TURISTIKA PRE VŠETKÝCH - Doľany 28. ročník
(nedeľa) KST - KDT Doľany

Trasy: 40, 20, 10 km
40 km: Doľany - Ampere - Skalka - Sklená Huta - Obrázok - Kolovrátok - Klokoč - Monrepos - Čierna skala - Polámané - Jahodník - Lošonec - Doľany
Kratšie trasy sú odvodené zo 40 km trasy.
Štart: Doľany, pri ZŠ, 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Doľany, kameňolom na konci obce, 14.00 - 18.00 h
Vedúci: Igor Guldan, 900 88 Doľany č.10, tel.: 0904-965 184

17. - 18.8.2013 POCHOD ŠPCH 29. ročník
(sobota - nedeľa) KST ŠPCH Špačince

Trasy: 51 km/1000 m, 56 km/1100 m, 100 km/1900 m
100 km: Melčice - Kykula - Mikulčin vrch - Veľká Javorina - Myjava - Brezová pod Bradlom - Dobrá Voda - Dechtice - Špačince
Štart: Melčice, žel. st., 6.15 - 8.15 h.
Cieľ: 51 km: Stará Turá, do 20.00 h
56 km: Myjava, autobusová st., do 21.00 h
100 km: Špačince, 18.00 - 9.00 h
Iné: akcia je zaradená do plnenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD)
Vedúci: Ing. Pavel Nádaský, tel.: 0902-112 137, e-mail: nadasky.pavel[zavináč]azet.sk

22. - 25.8.2013 RODINNÝ SPLAV MALÉHO DUNAJA
(štvrtok- nedeľa) KST TJ Junior Sládkovičovo

Trasa: 25 km: Vlky – Horné Janíky – Jelka, Nová Dedinka – Tomášov – Vlky
Zraz: vo Vlkoch pri Tomášove 22.8. do 10.00 h
Iné: lode + vodácku výstroj môže zabezpečiť KST TJ Junior Sládkovičovo
po celý čas sa táborí vo Vlkoch, možnosť parkovania na táborisku Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo,
tel. d.: 031-784 1725, 0908-187 597, palomacura[zavináč]gmail.com

24. - 25.8.2013 MEMORIÁL ADRIÁNA BÉDIHO 3. ročník
Splav dobrej nálady 20. ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasa: voda: 38 km: Tomášov - Jelka - Potônske lúky
Štart: most na ceste medzi Tomášovom a Novou Dedinkou, 9.00 h
Cieľ: Potônske lúky, 25.8. okolo 16.00 h
Kontakt: Zdenka Hodosyová, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
mobil: 0908-365 818, e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk
internet: www.ktrodina.com

30.8. - 1.9.2013 STRETNUTIE CYKLOTURISTOV REGIÓNU ZÁHORIA V MALÝCH KARPATOCH 11. ročník
(piatok - nedeľa) KST Jablonica

Trasy: cyklo: 25, 35 a 55 km
Prezentácia: 30.8.: 19.00 - 21.00 h
31.8.: 7.30 - 9.00 h
cvičisko Združenia kynológie Jablonica
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel.: 0915-108 752, 0902-606 358,
e-mail: hamerlikstano[zavináč]zmail.sk, hamerlikstano[zavináč]jablonica.net

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.