V tento deň si pripomenie svoje 25.životné jubileum horolezec, turista, diaľkoplaz - Miro Cíferský. Jedná sa o rozhodne mladšieho oslávenca, ako sme doteraz boli zvyknutí predstavovať. Vlastne je druhým najmladším, s ktorým robíme rozhovor. Vybrali sme si ho preto, lebo ako odchovanec HO Slávia Trnava prešiel už zopár stoviek, dokonca sa podieľal aj na kontrolách, na Vápennej a okrem toho bol v Himalájach, čo sa nám ostatným ešte doteraz nepodarilo.

K turistike som sa dostal asi v druhej triede základnej školy, kde som po prvýkrát bol na turistickom pochode v Malých Karpatoch. Odvtedy som sa vo väčšej miere začal venovať chodeniu po horách. Prihlásil som sa do turistického oddielu Spartak Trnava, kde som bol členom a zúčastňoval sa akcií až do svojich štrnástich rokov. Pri jednej z túr som na Havranici stretol horolezcov Cela Radványiho a Petra Kucka, s ktorými som sa aj pokúšal po prvýkrát liezť. No a odvtedy sa to so mnou vlečie...

2. Ako si sa dostal na T-100? Bol si donútený Celom alebo si to dostal od tvojich kolegov-horolezcov ako "pioniersky úkol" alebo si si plnil "bobríka odvahy"?

Ísť na Trnavskú stovku ma nikto nenútil, bolo to moje úplne dobrovoľné rozhodnutie a tak trochu aj zvedavosť, či to vôbec zvládnem a čo to so mnou urobí. Kamaráti z HO sa skoro povinne zúčasťňujú uvedenej akcie a prečo by som mal byť ja výnimka. Keďže, sme chodili často von do prírody, stovka pre nás nič také ťažké neznamenala. To sme ale zistili až po...

Tých obľúbených miest je viacej. Spomeniem napr. Vápennú, Veterlín, Čiernu skalu a okolie Dobrej Vody. Hlavnými dôvodmi, prečo mám rád práve tieto miesta, je krásna príroda, kľud a zaujímavé výtvory prírody. Okrem už spomenutých miest mám v MK obľúbené aj iné miesta, o ktorých by som radšej pomlčal, pretože hlavným dôvodom, prečo ich mám rád, je, že nie sú až tak veľmi navštevované a bol by som rád, keby to tak ostalo aj v budúcnosti.

4. Zážitky z treku v Himalájach, v skratke. Keď už si tam bol, neťahalo ťa to zliesť si aspoň jednu ... tisícovku? /doplniť môžeš 6,7,8/?

Celý pobyt v Nepále a v Himalájach bol pre mňa jedným veľkým a nezabudnuteľným zážitkom a to nielen kvôli kráse hôr, ale tiež kvôli atmosfére, ktorá vyžaruje z ľudí a z krajiny ako takej. Je to úplne iný svet, než na aký sme zvyknutí tu. Ľudia sú oveľa príjemnejší, spokojnejší a vyrovnanejší so svetom, ktorý ich obklopuje i sami so sebou. Kto má aspoň trocha možnosť sa tam ísť pozrieť, nech tak urobí, ozaj doporučujem, stojí to za to. Počas treku som si vyliezol na jednu "šesťtisícovku" Thorung Peak, na tie vyššie chuť by bola, ale neboli na ne financie ani čas. Ale veľká túžba ostáva ...

5. Čo podnikáš v súčasnosti, máš nejaké plány znovu to skúsiť v Himalájach, Alpách či Dolomitoch alebo ti budú stačiť naše Malé Karpaty?

Momentálne je tej aktivity menej aj u mňa. Menej mám hlavne toho času, venujem sa práci a zhrabovaniu peňazí, ktoré teraz, ako každý, veľmi potrebujem, pričom ja ich potrebujem viac ako každý ostatný !!! Na lezecké a turistické aktivity si i napriek tomu čas nájdem vždy i keď "iba" v rámci Slovenska a priľahlých oblastí. Ale plány na veľké akcie nosím v hlave stále.

Myslím si, že v HO Slávia je v súčasnosti poslabšia aktivita, čo sa týka lezenia, ale to je možno dané dnešnou ťažkou dobou /ale možno ani nie/. Verím, že sa táto situácia skoro zmení k lepšiemu. Starí páni stále do hôr chodia, čoho dôkazom bola tohtoročná stovka, kedy nám Bubo na kontrole na Rosničkovej lúke vypil všetko pivo, ktoré tam chalani z kontroly doniesli. A my sme sa naň tak tešili.

7. Možno, že sa po čase, ak vyrastieš, asi tak za 25 až 30 rokov, dopracuješ aj na predsedu HO, len Jano Trubač nesmie ísť v Bubových stopách /50 rokov predsedom HO/, čo by si urobil pre posilnenie horolezectva a diaľkovej turistiky?

Zatiaľ predsedovské ambície v oddieli vôbec nemám. Je ale pravda, že som na to ešte dosť mladý. Nuž čože ja viem o takých pár rôčkov. Čo sa týka druhej časti otázky, môžem povedať, že ako sa situácia v horolezectve a turistike bude naďalej vyvíjať, záleží hlavne od ľudí ako celku a ja ako jednotlivec to asi ťažko môžem ovplyvniť. Všimol som si napr., že v súčasnosti chodí do prírody stále menej mladých ľudí. Možno by pomohla osveta, alebo nejaký iný spôsob ako pritiahnuť ich záujem a naučiť ich úcte k prírode, aby pochopili, že nie je tu na to, aby sme ju využívali, ale žili s ňou v harmónii !...

Pre našich Malokarpatských trampov a "špekačkových turistov" boli himalájske končiare len snom a preto sme sa snažili vytvoriť si na jeden víkend naše malé Himaláje, u nás doma, blízko dedinky Buková. Hoci lanu som sa celý život vyhýbal, vždy som držal palce našim horolezcom, ktorí dosahovali v tej dobe /80-te roky/ vynikajúce výsledky.

Pre vznik našej akcie ma inšpiroval vynikajúci výkon Jaryka Stejskala a Dušana Becíka, ktorí zdolali v roku 1985 Čo-oju /8153m/. No a my sme to chceli dokázať tiež. Mladí a neskúsení. Hoci nie v extrémnych podmienkach, ale predsa sme si to čo najviac sťažili. Nebola to súťaž, ale preverenie sily a vôle trampov z trnavských osád. Pre nás /T.O. Stratená stopa/ to bola vlastne generálka pred našou plánovanou cestou z Devína na Duklu, po červenej turistickej značke "Cesta hrdinov SNP.

Celú akciu zabezpečovala T.O. Stratená stopa. Základný tábor bol vo výške "0 m n.m." pri vagóne za chatou Brezinky.

Účastníci sa začali schádzať v piatok 30.5.1986. Pravidlá výstupu boli jednoduché. Dvoj až štvorčlenné družstvá museli prejsť 10-krát zo základného tábora po starej červenej značke cez Ostrý Kameň na Záruby, kde bola kontrola. Odtiaľ po zelenej TZ na modrú a dolinou pod Ostrým Kameňom späť do základného tábora. Cesta späť do základného tábora sa nepočítala. Posledný 11.krát stačilo vyliezť na Ostrý Kameň. Práve tam bol vrchol Čo-oju, ale kto chcel oslavovať, musel zísť späť do základného tábora.

Keď družstvo chcelo byť klasifikované, museli aj odstupujúci členovia prejsť aspoň polovicu trasy.

Štart bol v sobotu o 7.00 h /hromadný/. Keď hrozilo, že družstvo do zotmenia nebude dolu, tak "JURY" zakázala družstvu pokračovať ďalej vo výstupe a noc museli prečkať v základnom tábore. Na naše pomery to bola extrémne náročná akcia. Na prvom ročníku sa zúčastnilo 25 trampov a kamarátov, ktorí mali blízky vzťah k prírode. Vytvorili 8 družstiev, ale do cieľa v nedeľu 1.6.1986 okolo 15 h prišli traja "premrznutí fanatici". Podľa občianskych preukazov sme zistili, že prví pokoritelia našej Čo -oju boli títo hrdinovia: Jano Čížik /Čížo/, Alexander Nagy /Repíč/ a Milan Babišík /Babulo/.

Aj keď mala akcia veľký ohlas nielen medzi trampami, v jej organizovaní sme žiaľ už nepokračovali. V tej dobe bola na "trnavsku" rozšírená potlachománia a rôzne stretávacie a rozlúčkové akcie podľa hesla "Čím viac sudov piva, tým lepšie", takže nájsť voľný termín pre organizovanie "karpatsko-himalájskej akcie" bolo priam nemožné.

Od vagóna pri chate Brezinky 10-krát 767 m a 1-krát 569 metrov, to bolo pred trinástimi rokmi naše Čo - oju. Možno ešte príde čas, že si zase dáme na oči špeciálne dvojité lyžiarske okuliare, zoberieme čakan, foťák, zopár metrov lana a pôjdeme hľadť ten "náš" himalajský vrchol.

Prvé ocenenie "himalájskych pokoriteľov" - od samého začiatku to bol najväčší problém. Diplom sa vtedy dával všade a za všetko, nuž to sme nechceli. Nakoniec Kako vymyslel, že každý pokoriteľ Čo-oju dostane špeciálne ocenenie. Vyrobili sme ho podľa Kakovej wibramy číslo 9, bol to gypsový odliatok. Ten sme pekne omaľovali a ocenenie bolo na svete. Bohužiaľ žiadne sa nedochovalo.

S pozvánkou na uvedenú akciu trampské Himaláje som sa stretol ešte pred jej zrealizovaním. Nezúčastnil som sa jej, ale zapáčila sa mi tá myšlienka na prvý pohľad, dúfal som, že o rok... My sme totiž v tomto termíne pripravovali Trnavskú stovku, ktorú sme po horolezcoch prevzali a jej termín bol presne o týždeň. Avšak o rok nebolo žiadne pokračovanie. Tak spolu s kamarátmi sme to nechali dozrieť, samozrejme, že pri pive a rozhodli sme sa v tom pokračovať, ale s našimi malými úpravami.

Nuž a hoci to nebol nápad ani môj, ani úplne nový, ale bol celkom isto zaujímavý. Veď zdolať v našich podmienkach najvyšší vrchol Malých Karpát 8,5 krát za sebou, je určite výkon, ktorý má punc výkonnostnej turistiky kríženej s vysokohorskou. Pýtali sa nás prečo práve Záruby? Iný kopec sme po ruke nemali a tento je v okolí veľmi obľúbený a nám stačí osemkrát zliesť aj ten!

Zmenili sme názov akcie, lepšie foneticky znelo: Karpatské Himaláje ako Čo - oju. Bolo také našské. Zapojili sme do toho aj Ivana Baju, ktorý nám nakreslil nový typický Bajovský diplom. Určili sme nové podmienky plnenia, termín a Himaláje v novom mohli pokračovať.

Bolo treba už len vymyslieť tejto "nezmyselnosti" zmysel a tak sme tým poverili, v tej dobe najslávnejšieho aktívneho Trnavského horolezca Cela Radványho. Úlohy sa zmocnil dobre, posúďte ako to zdôvodnil na vedeckom základe.

Vychádzal z výšky plánovaného dosiahnutého vrcholu, čo bol Mount Everest 8.848 m n.m. Huntov základný tábor bol vo výške 5.455 m n.m, rozdiel, ktorý bolo nutné prekonať, bol 3.393 výškových metrov. Samozrejme sa nedal imitovať ľadopád Khumbu ani rýchle zmeny počasia a dokonca ani nedostatok kyslíka. Pre nás bol len výškový rozdiel. Ten sme si preniesli na naše podmienky. Nadmorská výška štartu na chate Brezinky je 360 m n.m., výška Zárub 768 m n.m. Rozdiel je 408 výškových metrov. A to je osemkrát na vrchol a naspäť. Posledný raz sa ide na "ťažko" so všetkými svojimi vecami na žel.stanicu Smolenice. Smolenice majú nadmorskú výšku 242 m n.m.

Pre upresnenie, akcia sa išla po červenej turistickej značke cez Ostrý Kameň, dolu mohli ísť účastníci ako chceli, buď po modrej do sedla a odtiaľ po lesnej ceste alebo diretissimo po severnom svahu. Najkratšia dĺžka trasy z chaty Brezinky na vrchol Zárub je presne 2.878 m a to isté naspäť, dokopy jedna obrátka 5.756 m. Minimálne ich musíte urobiť 8, takže okrem prevýšenia budete mať v nohách minimálne 46.048 m a to je celkom slušný diaľkoplazecký výkon. Toľko plán.

Organizovali sme ho /TJ Štart Tatrachema Trnava/ spolu s Horolezeckým oddielom Slávie Trnava.

Nakoľko akcii sme dali publicitu, bola uvedená v Trnavskom kalendári, teletexte, novinách, či už miestnych alebo celoslovenských, od samého začiatku ju sprevádzali samé nepríjemnosti. Ak ma pamäť neklame do tejto doby /t.j. do roku 1992/ sme ani nepočuli, ani nevideli, aby sa Úrad životného prostredia zaoberal organizáciou turistického pochodu v Malých Karpatoch. Predvolal si nás na okresný úrad a pohrozil sankciami. Na predvolanke bol podpísaný nejaký RNDr. Guliš Gabriel, jednal s nami nejaký RNDr.Debnár a ing.Kleschtová. Celo sa niekde zašil, nuž som si to zlízol ja.

Konečný verdikt bol, že uvedenú akciu na Zárubách a ani inde v Malých Karpatoch nesmieme robiť a to z dôvodu "že by sa vážne ohrozili prírodné hodnoty a funkcie chráneného územia ŠPR". Túto formulku by im bolo treba zopakovať, pri pohľade na Poorove super sídlo na Prekážke či Haciendu so všetkým, čo k tomu patrí, na bývalej modrej TZ z Breziniek do Plaveckého Mikuláša. /Vraj jeden z vlastníkov je Gašparovič a dôchodci okolo neho./

Ale Himaláje sa konali. Nie už tak okázalo, ako sme si to naplánovali, s občerstvením na vrchole a pod., ale pianko. Bol ako neoficiálny ročník, išiel každý sám na vlastné riziko. Na vrchole sme si zaviedli vrcholovú knihu, kde sa účastníci pod seba podpisovali. Po skončení, v nedeľu, sme zrátali účasti a vyhodnotili celú akciu.

Oficiálne výsledky prvého ročníka: na naše prekvapenie sa akcie zúčastnilo 38 turistov a horolezcov a z nich jedenásť /11/ zdolalo vrchol predpísaný počet krát. Štyria dokonca v priebehu jedného dňa - soboty. Boli to nasledujúci turisti: Klokner Melo, Cyril Porubanec, Korčok Atilla a ostatní ako Celo Radványi, Laco Vittek, Maroš Podmaka či rodina Mikulkovcov dokončili výstup v nedeľu doobeda.

Ubytovanie účastníkov bolo zabezpečené na chate Brezinky alebo vo vlastnom stane v areáli. Celé osadenstvo v priebehu dvoch dní zabával svojím neopakovateľným humorom nestor horolezcov, "strážca tábora" - šerpa Jožo Baláž.

Celú organizáciu pochodu prevzal a bez problémov zvládol Ferko Královič so synom a ostatnými kamarátmi. Iróniou osudu bolo, že ja ako spoluorganizátor som sa tohto prvého ročníka nezúčastnil. Týždeň predtým som sa dostal k lacnému poukazu do Grécka a na "nátlak" manželky som ho aj využil.

Organizátori tí istí. TJ Štart Tatrachema a HO Slávia Trnava. Na propozíciach sa nič podstatné nezmenilo. Úrad životného prostredia nás s predstihom znovu upozornil, asi zo zotrvačnosti na vraj nelegálnosť tejto turistickej akcie. /Zákaz chodenia po oficiálnej turistickej značke zavedenej vo všetkých turistických mapách./ Nebrali sme to nejako zvlášť do úvahy, lebo sa nepočítalo s masovou účasťou a ani to, že sa bude chodiť mimo turistických značiek. Po hrebeni to nie je ani reálne a ani pre turistov zaujímavé, nakoľko to stojí nejaké tie sily navyše.

Základný tábor bol v areáli chaty na Brezinkách /chata vtedy ešte Bytového podniku/, čo bol súkromný pozemok. Takže postavenie stanov bolo v poriadku.

Celá akcia sa začala 3.júla 1993 o 8 h. Na štart sa postavilo 39 turistov. Počasie bolo nadmieru nevhodné, teplota cez deň sa vyšplhala vysoko nad 30°C. Skoro bezvetrie. Voda v Bukovskej priehrade teplá.

Napriek tomu predpísaný počet výstupov ešte v ten den splnili nasledujúci turisti:

Pavol Srnka	19.00 h
Vladimír Vagač	19.00 h
Melo Klokner	19.20 h
Soboňa Milan	22.45 h
Rím Ondrej	19.00 h
Kovačič Vlado	19.10 h
Vŕbik Miro	19.10 h
Šoula Pavol	19.45 h

Dubrovčák nedeľa	12.00 h
Radványi Celo	13.00 h
Vitek Laco ml.	13.00 h
Suchý Vlado	13.00 h
Baláž Jozef	13.00 h
Groman Peter	13.00 h
Korčok Atilla	14.30 h
Obdržálková Jana	14.30 h

Medzi účastníkmi sa objavil v nedeľu ráno už vtedy známy bratislavský turista JJ a urobil symbolický jeden výstup na Záruby v kopačkách.

Celá akcia prebehla bez akýchkoľvek problémov. Vlastne jedna príhoda sa stala. Prišiel nejaký pán s bradou, asi o 9 hodine, do nášho stanového tábora a vypytoval sa na mňa a Cela. Obidvaja sme sa zatajili. Po chvíli, keď si ho nikto nevšímal, odišiel. Po čase, keď sa turisti vracali asi z druhého výstupu, videli ho, ako si v sedle na konci doliny pod Zárubami rozkladá oheň a varí si na ňom polievku. Nuž "ochranca prírody".

To bolo vlastne všetko. Po dvoch ročníkoch sme túto akciu ukončili a tak sa Karpatské Himaláje dostali do histórie a dnes si na ne spomíname už len s úsmevom a s myšlienkou, že dnes už takých "bláznov", ktorí by sa dali na podobnú vec naviesť, by sme asi ťažko hľadali.

Diaľkového turistického pochodu v dňoch 5. a 6. júna 1999 sa zúčastnilo celkovo 175 turistov a 29 usporiadateľov.

Do cieľa na Brezovú pod Bradlom - prišlo 125 turistov.
Dobrá Voda - skončili 2 turisti.
Buková - 18 turisti odtiaľto nepokračovali
Najkratšiu 37 km trasu na Zochovu chatu si naplánovalo 30 turistov

Nočnú časť z Bukovej na Brezovú absolvovali 6 turisti, ktorí sa tam tento rok aj dostali.

1. Parcer Ján	Prievidza	13.7.1923	21,00 h
2. Babor Karol	Bratislava	26.3.1928	19,00 h
3. Kyselica Ján	Trnava	22.6.1928	24,00 h
4. Rím Ondrej	Bratislava	24.3.1930	19,00 h
5. Vido Viliam	Bratislava	30.5.1931	24,00 h
6. Klokner Melo	Bratislava	7.8.1932	21,00 h

1. Mikulka Andrej	Trnava	18.8.1985	24,00 h
2. Gogala Roman	Solčany	28.6.1983	15,00 h
3. Mikulka František ml.	Trnava	20.8.1983	24,00 h
3. Jánov Ondrej	Bratislava	24.4.1982	22,00 h
4. Sekera Vlado	Bratislava	22.8.1982	21,00 h
5. Martinovič Roman	Trnava	11.3.1981	24,00 h
6. Rajnák Mário	Trnava	24.7.1981	24,00 h

1. Lietavec Miroslav	Špačince	15.11.1960	18,00 h
2. Mrlina Ján	Trenčín	10. 2.1951	18,35 h
3. Švancár Vlado	Trenčín	6.10.1955	18,35 h
4. Toperczer András	Budapešť	29. 3.1976	18.35 h
5. Srnka Pavol	Trnava	23.12.1944	20,25 h
6. Ondruš Jaro	Solčany	30.11.1980	20,55 h

1. Toperczer András	Budapešť Abrand utca 4/a	1029
2. Budinská Miluše	Bardejov Nábrežná č. 9
3. Lacko Milan	Dolný Kubín
4. Lumtzer Kvetoslav	Poprad Francisciho 13
5. Soboňa Milan	Prešov Sibírska 18
6. Vala Jiří	Brno Zemědelská 10
7. Holub Jozef	Ostrava Krakovská 5
8. Mikešová Ludmila	Bruntál Třída obrancov mieru

1. Budínská Miluše	Bardejov	28. 3.1957	0,55 h
2. Lendacká Andrea	Bratislava	---	5,45 h
3. Obdržálková Jana	Bratislava	3.12.1949	4,50 h
4. Tvrdá Zděnka	Drahotouše	10. 6.1956	2,30 h
5. Venclová Angelika	Bratislava	10 .2.1960	4,20 h
6. Vyšvaderová Adriana	Bratislava	10.11.1978	1,45 h

1. Filová Janka	Bratislava	29.03.1985
2. Vyšvaderová Adriana	Bratislava	10.11.1978
3. Prochádzková	Katarína Bratislava	4. 2.1977
4. Hánová Monika	Bratislava	21.12.1974

Kto že by si pomyslel, že pravá Oravská kopanica sa nachádza aj kdesi na hrebeni Malých Karpát. Je to veru tak, kúsok od obce Rozbehy na náprotivnom hrebeni, priamo na zelenej turistickej značke sa nachádza klasická kopanica, ktorá všade na nových i starých mapách je označená ako Obulanská kopanica. A tu na tejto samote žijú poslední, už vyše 70 roční manželia Kanichovci. Tí sú však dosť hákliví i na to pomenovanie. Totiž Obulani boli ich bývalí susedia, ktorí navyše už dávno vymreli. Dedo Jozef Kanich, čiperný starší pán, sa s Vami dá veľmi ľahko do reči. Posťažuje si na všetko možné, ale hlavne na vodu. s tou tu majú problémy od nepamäti. V dobe sucha si ju musia voziť od prameňa, ktorý je vzdialený asi 400 metrov a studne sa ako tak naplnia na jar a v lete po búrke.

Spomína si, že keď im sem zaviedli elektrinu ako jedným z posledných v okolí, tak ich nazvali Obulanskou kopanicou, hoci dovtedy sa celé toto okolie nazývalo Kanichová kopanica po ich predkoch. O svojich predkoch, tých starších však nevie nič bližšie. Poznal len svojho deda, ktorý sa trikrát oženil, tretíkrát keď mal 50 rokov a ešte mal s ňou dve deti. Dožil sa skoro sto rokov a ešte v 96 kosil okolo chalupy.

V encyklopédii sa dozvedel o svojich predkoch len asi toľko, že kopaničiarske doosídľovanie nášho územia sa začalo v 16.storočí. Skončilo sa za prvej republiky. Najvýznamnejšia kopaničiarska oblasť na Slovensku je oblasť Kysúc a Oravy, kde ešte koncom sedemdesiatych rokoch k 53 obciam patrilo 933 kopaníc. Kopaničiarske usadlosti tu na západnom Slovensku zakladali českí exulanti a rodiny z juhovýchodného Uhorska, ktorí utekali pred Turkami. Pôda patrila zemepánovi a osadníci mu platili dávky. Boli však oslobodení od štátnych a verejných daní. V druhej polovici minulého storočia dostali kopaničiari možnosť vykúpiť si od pánov pôdu. /V Malých Karpatoch väčšinu vlastnil gróf Pálffy/. Nuž a o sto rokov neskôr ju zase museli odovzdať do družstva.

Dnes už sme však veľmi starí na to, aby sme mohli začať podnikať. Hoci svoje role sme si z družstva zobrali. My už dožijeme tak, ako sme boli zvyknutí. Povzdychne si a odkrojí statný kus slaninky, ktorý zajedá trojdňovým chlebom a každý tretí kus okorení slivovicou. Jedenia a pitia máme dosť, nebojíme sa, že umrieme od hladu. Je vidieť, že nepozná ani nebezpečenstvo cholesterolu a nieto alkoholu. Tvrdí, že pokiaľ človek manuálnou prácou to vypotí, tak môže zjesť všetko.

Vlastne dedo Kanich sa predsa len posťažuje a to, že tu na "televízor" chytí len Novu, Slovákov je vraj zle vidieť.

Opýtali sme sa ho ešte, či tu na kopaniciach "nestraší" nejaké strašidlo. Vraj nie, lebo ich tu na samote má v moci "Duch Svätý".

Od malička bolo mojím snom spoznať Aralské more. Je pravda, že to bolo už viac ako 35 rokov, kedy som prvýkrát čítal o tomto vtedy, čarokrásnom jazere so slanou morskou vodou, kde bol prebytok rýb, všeho druhu a hlavne prebytok jeseterov plných najkvalitnejšieho kaviáru. Keď sa mi to po rokoch podarilo, bol to pre mňa šok, niečo nepredstaviteľného. Krajina, ktorá budovala dlhé desaťročia socializmus, dopustila niečo podobmé ako Sodomu Gomoru. Slaný vietor vanie nad tým, čo ešte nedávno bolo štvrtým najväčším jazerom sveta.

Po apokalypse Hirošimy zostal atómový dóm, po Aralskom jazere, tragédii iného druhu spôsobenej rovnako človekom, zostala len nekonečne biela púšť. Tiahne sa od obzoru k obzoru ako megapomník slepej viery v ovládnutie prírody, ale i ako obžaloba honby aparátčikov po percentách nad plán a tuposti lokajských "odborníkov".

Pôda je jedovatá, jazero je mrtvé a ľudia k tomu nemajú ďaleko. Matky dokonca nemôžu kojiť, pretože ich materské mlieko je deťom nebezpečné.

Na príbehu Aralského jazera najviac šokuje to, že bolo zničené úplne úmyselne a premyslene. Kvôli bavlne. Kedysi koncom päťdesiatych rokov, kedy v sovietskych filmoch ľudia mali planúci zrak a obracali toky riek, sa plánovači rozhodli zvýšiť produkciu bavlny v strednej Ázii. Stačilo tak málo: zavodniť púšť. Preto odviedli vodu z riek Amudarja a Syrdarja, ktoré dovtedy napájali Aralské jazero.

Prostým výpočtom zistili, že jazero, vlastne vnútrozemné more, pretože má slanú vodu, vyschne. Tým lepšie, pomysleli si, aspoň bude viac pôdy na plantáže. Lenže prírodu neoklameš.

A tak hladina medzi rokmi 1962 až 1993 klesla o 16 metrov, pobrežie ustúpilo v priemere o osemdesiat kilometrov, avšak niekde až o sto päťdesiat, pôvodná vodná plocha o rozlohe 66.900 km štvorcových sa scvrkla na menej než polovicu a objem vody sa znížil na štvrtinu. Jazero začalo umierať.

Vlastne jazerá, pretože v roku 1987 sa Aralské jazero rozdelilo na dve. Za pár ďalších rokov majú byť tri. Rybárske prístavy zostali na suchu, ale už je to vlastne jedno, pretože ryby vymreli. Zabila ich soľ a jedy vo vode. Ako ubúdalo vody v jazere, zvyšovala sa koncentrácia soli až za prah znesiteľnosti. Súčasne vodu otravovali stále viac pesticídy, hnojivá a defólianty používané masovo pri pestovaní bavlny, ktoré rieky spláchli do mora. Rovnaká kombinácia, ktorá zabila ryby, škodí teraz ľudom. Všade tam, kde bola kedysi vodná hladina, na desiatkach tisícoch kilometroch štvorcových leží soľ premiešaná s priemyselnými jedmi. Stepný vietor zmes roznáša ako toxický sneh široko ďaleko do dialí a zamoruje zásoby pitnej vody.

V oblasti sa deti rodia predčasne a umierajú tak často ako nikde v celom bývalom ZSSR. Prudko stúpol počet ochorení dýchacieho ústrojenstva, ľadvín a krvi. Každý tretí človek trpí na anémiu, ktorej výskyt sa od roku 1980 zvýšil šesťstokrát. Rovnako pribúda vrodených vývojových porúch.

Slané hmly, slané dažde a slané kryštáliky poletujúce vzduchom spôsobujú, že tuberkulóza je úplne bežná choroba. Pred pár rokmi experti už jazeru vyplňovali úmrtný list. Avšak teraz sa niečo konečne začína diať. Prezidenti piatich okolitých štátov sa pred časom zišli, aby poprvýkrát hovorili o záchrane jazera a života okolo neho. Pred rokom Svetová banka uvoľnila prvé peniaze určené na resuscitáciu jazera.

Nikto však nepočíta s tým, že by sa jazero obnovilo do pôvodnej veľkosti. Mnohí pochybujú i o tom, že či sa podarí aspoň stabilizovať vodnú hladinu. Pokiaľ áno, bude to trvať minimálne 15 až 20 rokov.

Všetko už zašlo príliš ďaleko. Zmenila sa i klíma, je omnoho suchšie, zimy sú chladnejšie a dlhšie, leto zase teplejšie. Púšť. Pretože sa zmenili podmienky a pôda je príliš slaná, klesli i výnosy bavlny, kvôli ktorej sa to vlastne voľakedy začalo.

Keď som vlani túžobne očakával, kedy sa vyberieme do Brenty, mal som aj malú dušičku, aký to bude "shit", keď to leto v posledných rokoch funguje len tak symbolicky.

Nastal čas odchodu. Davy, slobodou nenabažených Slovákov (tí normálni zostali asi doma pri žinčici), prúdili k moru. Už pár rokov nie do Arteku, ale pravdepodobne do lacných talianskych letovísk. Tým tá dvojhodinová šóra večer v piatok v Bergu. V noci predbiehame zväčša busy plné čecháčkov a slováčkov. Nad ránom odpočívame na odpočívadle (kto by vlastne čo robil na odpočívadle, však áno?) neďaleko Klagenfurtu. Ráno (od) počúvame čerstvé správy o (ne) povodniach v Piešťanoch od tamzemcov na fáre s fungl novou novookresnou ŠPZ-kou pripomínajúcou spoluhláskami latinský výraz z oblasti mužskej anatómie. Rakúskom prefrčíme, vďaka výhodnej dvojmesačnej diaľničnej známke, ako vždy (so známkou prvý raz), veľmi rýchlo. Prekvapenie však čaká až na hranici s Talianskom. Sme dve autá. Prvé prejde hladko, druhé čakáme, už v krajine uja Benita (či Bettina) asi trištvrte hodiny. Keď prichádzajú, dozvedáme sa, že prepracovaní pasoví kontroláci (čiže "pasáci") odovzdali pas našej (údajne všade) ryšavej kamarátky dajakému Nemcovi a s majákom na streche ho potom naháňali služobným autom v rakúskom intraviláne. Našťastie ho dostihli, ináč by sme sa mohli smelo vrátiť domov.

Putovanie po talianskych nediaľniciach trvalo dlhšie, ako sme predpokladali. Naši švédski kamaráti z českých zemí nás preto čakali takmer štyri hodiny, ale to nám neskôr patričným spôsobom oplatili. Prebaľovanie u auta a popoludňajší výšľap naťažko ku chate Brentei len dovŕšili úspech toho dňa, ktorý len sotva možno charakterizovať skratkou FO (čiže "full orgazmus" (nie rotterdamský!)), ale skôr VO (čiže "vyložená onania").

Ráno sa, našťastie doružova (po anglicky "doping", čítaj "dopink") vyspinkaní, vyberáme na prvú túru. Náš ideový vodca Pelé nám vybral, aby sme vraj dostali poriadny záhul, ako premiéru Via ferratu Sentiero Oliva Detassis. Najviac ma fascinuje (až koktám, čiže fascicinuje) opis v jednom sprievodcovi, ktorý tvrdí, že "se Vám na téhle cestě, trvající minimálně půlhodiny, musí roztřást kolena". Pod nástupom snehový jazyk, o chvíľu rebrík, ktorý sa svojím sklonom vzpiera zemskej gravidite. Nakoniec je naozaj azda len kolmý a to na neveľkom počte svojich priečok. Hrebeň dosahujeme v pohode a odbočujeme vľavo na Via delle Bocchette Alte. Počasie možno charakterizovať, ako vraví jeden kamarát, ako mlhovno. Po obedňajšej pauze čítame, že nastupujeme na Sentiero Dorotea Foresti i Figli. Nie po prvýkrát sa kocháme v kráse tabúľ označujúcich názov cesty, ktorou prechádzame, ale i v kráse názvov ciest samotných. Taliani sú proste majstri, dokonca i vo výbere mien, ktoré jednotlivé cesty nesú.

Po prekonaní vzdušných traverzov vychutnávame zjazd po ľadovci Vedretta di Brenta inferiore, ktorý spadá zo sedla Bocca di Tuckett. Na chate Tuckett sa naše cesty rozchádzajú. Tí starší a unavenejší pokračujú nižšie položeným traverzom k nášmu nocľažisku, mladší a menej unavení životom idú tamtiež cez Sentiero SOSAT. Večer však musíme konštatovať, že legendárna Via delle Bocchette Alte nás trochu sklamala.

Istou satisfakciou (čiže uspokojením - pozn. pre jazykových polyzeitov) je Via delle Bocchette Centrale, ktorou sa zapodievame ďalší deň. Už prvý úsek, od sedla Bocca degli Armi, kam prichádzame tiež po sérii kolmých rebríkov obchádzajúc prvý z nich po snehovom jazyku, nám vyráža dych a krásne počasie umocňuje dojem z expozície. Vítame väčšiu plošinku malých rozmerov, kde sa dá najesť, a predovšetkým čakať. Čakať na výhľad na legendárnu ihlu prezývanú Guglia, o ktorej som už ako puberťák čítal ako o pojme a ktorá nesie oficiálny názov Campanile Basso. Čakáme však márne. Hmly sa prevaľujú, občas zahíkame v nádeji, že bude foto. Nič. Našťastie traverz, ktorý nasleduje, je ešte krajší. Tí vyšší, ktorí majú nad meter šesťdesiat, musia sa občas poriadne zohnúť, aby si svoju makovicu neoplieskali o strechu vysekaného zárezu. Hore kolmá stena, dole jama, aspoň 300 - 400 metrov. Pod vežou ešte obsmŕdame, ale zbytočne. Traverz z hlbokého zárezu nad dolinou spadajúcou z vytúženého sedla Bocca di Brenta a pochod po drevených lávkach v kolmých stenách stoja zato. Za sedlom už je chata, kde si dohadujeme bývanie na ďalšiu noc, ale kde vypijeme i pár litrov červeného.

Vždy zbožňujem balenie na viac dní, najmä ak som naprogramovaný na výpady naľahko. Nie je tomu inak ani teraz. Na chatu Tuckett ideme teraz v opačnej zostave - traverz kontra SOSAT. Takmer sa stretávame na Sentiero Bruno Dallagiacoma, ale naši traverzujúci priatelia túžia po Cima Sella. Pekný výstup popod vežu Castelletto Superiore, ktorú si pamätáme z časopisu Lidé a země ako falus vyrastajúci zo suťového podložia. Dnes je ochlpenie zo snehu. Vzdušný Sentiero Alfredo Benini, ktorý vedie spod Cima Sella do Bocca di Tuckett prekvapuje exponovaným miestom. Talian s malým chlapcom, ktorí z miesta nášho bufetu štartujú chvíľu pred nami však dokážu zväčšovať svoj náskok.

Sentiero Osvaldo Orsi nie je ferratou v pravom slova zmysle. Vedie od Bocca di Tuckett na chaty Pedrotti - Tosa a poskytuje vďačné pohľady do údolia i do strmých stien, ktorými sme nedávno putovali. Azda najpôsobivejší je pohľad na Gugliu. Po dva a pol dni exponovaných traverzov je táto cesta príjemným osviežením. Na chate dohovárame ubytovanie, tí lakomejší schádzajú k stanom, ostatní, niektorí nemajúc zľavu i za cenu dialógu s chatárom, ale s kreditom u ostatných zostávajúcich, zostávajú.

Záver nášho (nepochybne nesmierne úspešného) podnikania v Brente patrí túre od dotyčných chát k našim (ešte dotyčnejším) stanom. Najprv pekný traverz nad dolinou, potom lákavý a súčasne odpudzujúci výstup na Cimu Tosa (o dosť ťažší a na materiál náročnejší, než sa píše v niektorých "průvodcích"), na ktorý sa vybrali len tí buď mladší alebo nerozvážnejší (slovo "sprostý" sem "proste" nepatrí). Nevadí, aj tak všetkých čaká visutý rebrík, pekný zostup zo sedla Bocca della Tosa na ľadovec Vedretta d'Ambiez a vzápätí únavný výstup na pražiacom slnku do Bocca d'Ambiez, odtiaľ pozdĺž zaveseného lana strmým snehom po ľadovci Vedretta dei Camosci, traverz do Bocca dei Camosci a otravný zostup na chatu Rifugio Garbari ai 12 Apostoli. Tu, okrem nevrlej chatárky, ktorá znižuje zľavu na víne dajakým neznámym spôsobom, kazí dojem aj akýsi oranžový buldozér. Celý bez seba stúpam, v kuse nadávajúc, do Bocchetta dei Due Denti. Pod sedlom stretávame "dobyvateľov" Cimy Tosa, ktorí idú v protismere. O blížiacej sa Sentiero Ettore Castiglioni rozprávajú v drakulovských hyperlatívoch. Ešte že s nami ide Zajko, ktoré mi cestou nadol zlepšuje náladu každou priečkou kolmého až previsnutého rebríka. Rifugio Silvio Agostini vyzerá vďaka svojej čerstvo natretej červenej streche ako rozprávková chalúpka. Rozprávku však prežívajú domorodci, čumiaci z okien na skupinku prežúvajúcich a dobre zažívajúcich stredoeurópanov (dúfam, že tam ešte patríme). Sentiero Palmieri vedúci naspäť k chatám Tommaso Pedrotti a Tosa je večnosťou. Azda vždy je to tak, keď chcete byť v bezpečí a k Vášmu domovu, tentoraz k stanom u chaty Brentei, to nemusí byť až tak ďaleko. Prichádzame k nim za tmy a ani jemný dážď nie je prekážkou na bohatú tuhú i tekutú večeru.

Stačili štyri dni, a môžeme cestou do doliny, u chaty Brentei, čumiac na miestnu schématickú mapku povedať, že nám v centrálnej Brente zostal ako dlh len malý kúsok od Bocca (či Bocchetta?) Bassa dei Massodi po Bocca degli Armi, všetko ostatné sme prešli. Nečas spôsobil, že sme sa nedostali do severnej časti Brenty, ale o tom hádam niekedy nabudúce. Vítaným obveselením je stretnutie veľkej skupiny dospievajúcich talianskych rebjat, preto zostupovku Sentiero Arnaldo Bogani premenúvame na Sentiero Puberto Orsi.

Keď prichádzame k chate Vallesinella, leje ako z krhly. Poniektorí odvážlivci sa idú umyť (čo sú sprostí, veď sme vonku sotva týždeň!), neskôr uznávam, že to mohlo mať svoj pôvab (umyť sa šli totiž všetky tri baby). Batožinu nahádžeme do auta takým spôsobom, že po ich naplnení mi zostanú v ruke práve 3 fľašky objemu 0,2 l, 0,5 l a 0,7 l, všetko nad 38%. Ja hlupák, na ich bezpečné uloženie využívam veľký poloprázdny kufor Toyoty s formálne "federální espézetkou", v ktorej sa, pochopiteľne, neveziem.

Po improvizovanom nocľahu kdesi v lese sa venujeme prehliadke miest Madonna di Campiglio a Trento. Mário, ako náš drobizg, má ešte spústu energie a rozhoduje sa pre priečny prechod pohoria v severnej (nami neprejdenej) časti Brenty. Vyhadzujeme ho z auta v sedle so spevavým názvom Passo Campo Carlo Magno, aby sme ho o pár hodín do nitky zmoknutého vyzdvihli pri jazere Tovel. To ešte netušíme, že naše fľašky už putujú smerom do Hradce Králové. Pri Lago di Tovel márne čakáme Toyotu a nepomáha ani môj argument: "Toto by nám Čehúni nikdy neurobili". A predsa, urobili! Ešteže sme sa včas rozdelili (ako že republiky). Ani čakanie a hľadanie pri Lago di Molveno, aj s dotazmi u karabinierov (to nie sú horolezci s karabínkami) s obavami, či nehavarovali, nám nebolo nič platné. Takže hurá domov. Cestou ma (ako fanúšika Ferrari) fascinuje oproti idúca jazda vyše stovky historických športových áut (päťdesiate a šesťdesiate roky) a tvrdo oponujem zástancom Porsche (Mário, prepáč), ktoré tu tiež defilujú. Popoludní parkujeme v sedle Pordoi a choďákom sa vydáme na Piz Boé. Večer patrí jazde priam romantickou krajinou, ktorou sa kocháme všetci, ale najviac určite tí, ktorí tu boli prvýkrát. Dovidenia Dolomity.

A čo na záver. Iba radostné konštatovanie, že s "ukradnutými" fľašami sme sa v plnom počte, sortimente a obsahu stretli na Silvestra na Pelého chalupe.

Recepčný hotela Maják na Picunde mi radostne, že na trhu majú pivo, sprisahanecky žmurkol. - Češki budvar -, povedal a pridal šťavnaté mňam, mňam.

V roku 1980 nebolo v tedajšom Sovietskom zväze pivo národným nápojom. Domáci pili vodku, turisti gruzínsky koňak, kto bol smädný vystál si v rade pohár kvasu. A zrazu pivo...

Rozbehol som sa na trh a moje oko uvidelo niečo rozprávkové. Pod plechovou striežkou boli uložené prepravky s fľaškovým pivom, nefalšovaný budejovický Budvar. Bolo to zjavenie, ako keby na to trhovisko zoskočila padákom Claudia Schifferová a pozvala ma na rande. Jediné, čo mi bránilo v prístupe ku Claudii, bolo drôtené pletivo a päťkilový zámok na dverách.

Rýchlo som objavil aj majiteľa kľúčov od tohoto zámku, rapavého muža, ktorý vyzeral ako generál Lebeď, ale bol trošku drsnejší a mal hlbší hlas. Povedal som mu, že sa nemusí ponáhľať, že má čas najmänej 5 sekúnd, ale on ani nevybral cigaretu z kútika úst, iba veľkou rukou potlačil termín čapovania kus ďalej.

Vrátil som sa na poludnie, slnko jačalo horúčavu do prachu trhoviska, bolo minimálne 35 stupňov v tieni a rapavý s jednookým pomocníkom práve sťahovali prepravky s pivom do stredu trhoviska. Teplo, prach, smrad. Stánky so zoschnutou zeleninou, chlapi vypľúvajúci šupy zo slnečnicových zemiačok, vyzeralo to ako keby viedli ten Budvar na popravu. Potom jednooký pomocník priniesol päťdesiat litrový aluminiový hrniec. Potešil som sa, že ho naplnia drveným ľadom, aby sa pivečko vychladilo. Sliny som mal ako lodné laná a jazyk prilepený o podnebie. Veru by som teraz ani nikoho neopľul. "Nie! Zastavte ho! To nemôže byť pravda. Zavolajte milíciu, ten chlap zošalel z tepla. Pomoc bežte po psychiatra!" Chlap s v veľkou rapavou tvárou otváral jedno pivo za druhým a lial ich do slnkom rozpáleného alumíniového hrnca. s pomocníkom ich tam nalial sto, sto nádherných budvarov potupne hynulo, bublinku po bublinke vypúšťali svoju penovú dušičku, až úplne vyhasli. Z každého póru mi vytryskla poldecová kvapka potu, plakal som nad tým pivom celým telom.

Zatiaľ pomocník priniesol desať lepkavých zaváraninových pohárov a zástup ožil.

Viete, ako sa na trhu na Picunde čapuje pivo? Brutálny chlap ho špinavými rukami naberá do zaváraninového pohára. A chcete vedieť prečo? Každý pohár má štyri deci, a fľaša päť.

Neviem prečo som neodišiel, ale poslušne som čakal v rade, kým chlapi predomnou dopili. Keď som prišiel na rad, bolo piva ešte dosť, ale už sa v ňom topili muchy, spotený výčapník mal opásanú zásteru s kapsou, do ktorej pchal pokrkvané ruble. Chcel som kúpiť pár neotvorených fliaš za trojnásobnú cenu, ale ani ma nepočúval. Zrazu som stál pri stánku s dvomi zaváraninovými pohármi a pil som z nich zavraždený Budvarík. Nedalo sa pomaly, musel som na ex! Chvíľu som ho v sebe hojdal a zrazu som zistil, že to pivo nezomrelo, že svoju smrť iba predstieralo. V azyle môjho žalúdka vstalo z mŕtvych, natiahlo si moje ruky ako horúce rukavice, skĺzlo mi do nôh, vystužilo ma, nahustilo a poprosili posilu. Tak som vystál ešte jeden rad, vypil na ex dva zaváraninové poháre priamo na pečúcom slnku. Zrazu som bol mladý, krásny a ľudia okolo mňa boli sympatickí, usmievali sa na mňa a samozrejme ja na nich. Aj rapavý bol zrazu príjemný. Páčilo sa mu, ako pijem tie pivá na jeden dúšok, vytiahol zo zástery butyločku a hrkli sme si tej teplej vodky. Jeho žena priniesla v novinách zabalenú sušenú rybu, keď som ju jedol, mala na boku trošku azbuky. To už bolo popoludnie, sedeli sme na prázdnych prepravkách od piva a rapavý spieval ako Šaljapin. Raz v Prahe sme tak popíjali U zlatého tigra a jeden pán na toaletách uvažoval nahlas: "Pánové, nemáte ten pocit, že nám to pivo jenom půjčujou?"

Keď sme tak stáli za búdami s rapavým, ten sa zrazu spýtal: Chemingveja znáješ? Prisvedčil som a on povedal: "Ja tóže!" A išli sme popíjať ďalej. Poviem Vám úprimne, že Budvar najlepšie chutí, keď je čapovaný z alumíniového hrnca, na čerstvom vzduchu. Podvečer mi rapavého žena dala na rozlúčku šípkový lekvár. Keď lekvár zjem, budem môcť zo zaváraninového pohára piť pivo.

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd

22.8.1999	POCHOD A CYKLOJAZDA SNP	15.ročník
(sobota)		KT Lokomotíva Bratislava
Trasy:	pešo: 40 km/930 m, 22 km/640 m, 10 km/300 m
	cyklo: 62 km
40 km:	Rača - Biely Kríž - Košarisko - Pajštún - Marianka - Snežienka - Zbojnícka studnička - Rača
22 km:	Rača - Biely Kríž - Košarisko - Dračí hrádok - Zbojnícka studnička - Rača
10 km:	Rača - Biely Kríž - Zbojnícka studnička - Rača
62 km:	Rača - Svätý Jur - Košarisko - Stupava - Vojenská nemocnica - Snežienka - Pekná cesta - Zbojnícka studnička - Rača
Štart:	Rača, nám.Hrdinov, pri kine Nádej, 7.30 - 8.30 h
Vedúci:	Dr.Emil Peterský