Je ráno, plné slnka, lásky, nehy.
Len mne je špatne.
Asi.
Žeby od cigarety? Utešujem svoje údy chabé.
Láska prepadla mi medzi prsty.
To sa stáva vždy a všade.

Nechcem sa ospravedlňovať za svoje pochabosti.
To nie.
Veď bral som to, čo srdce chcelo.
Srdce chce, no slová vravia.
Nie.
Prečo stále pesnička tá istá,
privedie ma k prepadliskám.

Nedám slovo pouličnej lampe.
Chodím medzi svojich stále, spravili ma tým, čím som.
Neviem znášať mrzutosti medzi tým alebo tým.
Veď sme všetci svoji.

Musel som mu dať to slovo.
Musel, to som nevyjadril dobre.
Neviem ináč vystihnúť pohyb svojich buniek,
ktoré vírili mi v mozgu.

Kamarátovi to slovo dané,
nie je nútiť seba k sláve,
dňom i nocou, v dobrom, zlom,
bol mizerným priateľom.
Prečo bol, veď vždy ním je.
Dosť už toho pokriku.
Že som ušiel z toho boja,
z toho zmätku?
Bola to normálna vec.

Medzi nami nesmie svár byť.
Veď by sme sa hanbiť museli, keby láska rozdelila vzťahy,
znížila k podlosti mňa, či jeho.
Myšlienka na kamaráta vždy zvíťaziť musí.
Jasná vec.
Láska prepadla mi medzi prsty.

MKD: - 1. Julo máš rovnaký dátum narodenia ako ja, okrem roku, nuž aj preto mi to nedalo, aby som Ťa ako jubilanta neoslovil. Hlavne keď si viacnásobný účastník Trnavskej stovky. Predstav sa našim kamarátom trochu bližšie.

J.S.: - Som rodák z Bratislavy, kde som aj ukončil svoje štúdia absolvovaním Strojníckej fakulty SVŠT. Od roku 1967 však žijem a pracujem v Tlmačoch, kam ma priviedla moja profesná špecializácia. Som ženatý a mám dve deti.

MKD: - 2. Aké si mal turistické začiatky, s kým a kade si chodil a ako si sa dostal k turistike a diaľkovým pochodom?

J.S.: - Turistike sa venujem už od svojich 15-ich rokov, kedy sme spolu s rovesníkmi podnikali veľké prázdninové putovanie po slovenských horách. V študentských časoch som brázdil hlavne Malé Karpaty. Obľúbenou bola túra na trase Kamzík - Pezinská Baba - Pezinok. Mal som odpor voči organizovaným turistickým akciám, čo sa nezmenilo ani po presťahovaní do Tlmáč. Tlmače ležia pri Slovenskej Bráne /Prielom Hrona/, pri juhozápadnom úpätí Štiavnických vrchov. Tieto som potom spolu s kolegami a s rodinou systematicky spoznával. Poskytujú veľa náročných celodenných túr a dodnes sú mojími "tréningovými kopcami", v ktorých absolvujem svoje "súkromné" diaľkové pochody. Málokedy pod 60 kilometrov. Neďaleko sú ďalšie pohoria - Pohronský Inovec, Vtáčnik, Tríbeč, Kremnické vrchy a na skok sú Nízke Tatry. Okrem nich som, hovorím "neorganizovane", prebrázdil i vzdialenejšie pohoria a kúty Slovenska.

MKD: - 3. Nuž a čo diaľkové pochody a potom aj tie sto kilometrové pochody?

J.S.: - Na "staršie" kolená som sa dal nahovoriť na účasť na organizovaných diaľkových pochodoch, s trasami okolo 50 až 60 km. Absolvoval som ich veľa, vzdialenosť podujatia nehrala pre mňa rolu. Sto km pochod bol pre mňa však výzvou preveriť si svoju zdatnosť a hlavne pevnú vôľu. A pretože mám veľmi rád Vysoké Tatry, začal som Tatranskými stovkami. Boli vždy perfektne zorganizované /lebo boli aj finančne silne dotované/ a mali aj veľkú účasť. Táto stovka sa žiaľ v roku 1989 konala posledný raz. Potom som začal chodiť na Rudohorskú 100 a neskôr aj na Trnavskú. Okrem toho som absolvoval aj Trenčiansku, Špačinskú /Pochod ŠPCH/ a tento rok aj Teslácku /2 x 50 a dosť!!!/.

MKD: - 4. Bol si už viackrát na T-100, čo sa ti na nej páči a čo nie?

J.S.: - Na Trnavskej stovke sa mi najviac páči jej atmosféra, človek tam rok čo rok stretáva známe tváre jej skalných účastníkov, odhodlaných prísť do cieľa za každých okolností. Je populárna, čo sa prejavuje na počtoch účastníkov. Je fyzicky náročná, má trasu s pekným profilom a minimum asfaltových úsekov. Obdivujem dlhoročné dobrovoľnícke nadšenie jej organizátorov - kiež Vám to vydrží čo najdlhšie!!!

J.S.: - Na základe dochovanej časti mojich dôkazových materiálov /diplomov/ mi vychádza, že spolu s tohoročnou T-100 ich mám na konte sedem.

MKD: - 6. Vedieš si nejakú evidenciu nachodených km, zbieraš pečiatky, ak áno, koľko si doteraz našľapal km. Plníš nejaký VOPT /výkonnostný odznak pešej turistiky/ Turistu, Oblastné odznaky a pod?

J.S.: - Nachodené kilometre na DP si vôbec neregistrujem, pečiatky nezbieram, neplním žiadnu výkonnostnú triedu, nevediem si žiadny denník a donedávna som si ani neodkladal žiadne obdržané diplomy, či uznania. Do hôr a na pochody chodím preto, lebo mám hory rád a aktívny pohyb v nich je pre mňa relaxom a protiváhou k duševnému a prevážne sedavému charakteru môjho zamestnania.

MKD: - 7. Nuž týmto svojím vyhlásením si nám /zberateľom/ teda dal. Je ale pravda, že sme boli roky rokúce na takúto evidenciu odkázaní. A nielen to, vieme že donedávna aj takáto evidencia nám bola prd platná /myslím vyššie množstvá km/, keďže ohodnotenie bolo len za max. 6000 km. Čo ty na to ?

J.S.: - Ako som už povedal, nedostal som sa voľakedy medzi takých turistov, ktorí plnili uvedené výkonostné triedy a ktorí by ma boli ovplyvnili uvedeným smerom. Ale osobne nič proti nim nemám. Človek musí mať pred sebou aj nejaký cieľ, ale mojím krédom to nie je.

MKD: - 8. Obľúbené miesto, resp. miesta, kam sa rád vraciaš, ak také vôbec existujú.

J.S.: - Najobľúbenejšími a najčastejšie navštevovanými miestami sú pre mňa hlavne Nízke a Vysoké Tatry a Roháče. Vo Vysokých Tatrách som spolu so svojou rodinou strávil aj mnoho svojich dovoleniek. Samozrejme aktívne, v duchu hesla: "Ani deň bez výstupu na vrchol".

MKD: - 9. Zahraničie - máš nejaké skúsenosti, bol si niekde alebo sa len chystáš?

J.S.: - Čo sa týka zahraničnej turistiky, veru nemám sa čím chváliť, snáď iba slušným počtom zdolaných troj, štvor a päť tisícoviek v Andách, kde som strávil väčšinu svojich weekendov. Stalo sa to však počas mojej dlhodobej služobnej cesty v Argentíne.

J.S.: - Nerád čosi dlhodobo plánujem. Verím však, že mi dobrý zdravotný stav ešte nejaký ten rok vydrží a dovolí mi aj naďalej chodiť do hôr a na DP. Najbližším mojím plánom je účasť na Pochode ŠPCH /čiže špačinskej stovke/, čím by som sa stal Malokarpatským superdiaľkoplazom. Bol by to pekný samodarček /sám sebe si/ k predmetnému, nie príliš závidenia hodnému môjmu životnému jubileu.

Veľa zdravia a životnej pohody Ti želá k Tvojej šesťdesiatke celá miniredakcia MKD.

Dne III. VI. l.p. MM stanulo naše mezinárodní moravsko - maďarské družstvo na vrcholu Velkého Lopeníku, aby si na zhruba 140 km trnavskej inflačnej, po dosti dlouhém, strmém a hlavně hustě zarostlém stoupání spojeném s prodíráním se houštinami na pohraničním úseku trošku vydechli, rozhlédli se a hlavně nezapomněli se zapsat do pamětní vrcholové knihy. Počasí nádherné, teplé, slunečné, dobrá nálada a ze mně najednou jako by spadla únava, která mě po ránu, hlavně cestou na Javořinu vytrvale provázela. Cítim se najednou lehce, pohodově, prostě fajn. Mám chuť poskakovat, dělat přemety a ani se mi nechce zdát, že už mám takový kus cesty za sebou. Jakási eufórie z blížícího se cíle nebo co... Nechápu tu náhlou proměnu kondice a kde se bere ta energie a stále ještě tá radost z pohybu...

A to když si vzpomenu, tak se mi sem původně ani moc nechtělo. Měla jsem pocit, jako by se všechny nepříznivé okolnosti spikly proti nám. Kamarád Jirka mě však přemlouval ať jedu, protože, kdoví co bude za rok a tak je nutné využít stávajících, sice ne dobrých, ale zatím ještě přijatelných okolností a podmínek. Navíc mi to původně kolidovalo s plánovanými rodinnými oslavami, které se mi však diplomatickou cestou podařilo přesunout na další víkend. Ani Jirka to neměl jednoduché. V tom týdnu před pochodem bude až do pátku odpoledne služebně na Šumavě. O nějakém odpočinku před pochodem se mluvit nedá.

Cesta od nás do Bratislavy už je taky čím dál složitější. Jediný noční rychlík Panonia nemá od severu Moravy žádný přípoj. Plánované přečkání doby čekání vleže s možností zdřímnutí na lavičce venku na 1. nástupišti fungovalo jen chvilku, než mě obcházejíci hlídka nádražní policie vykázala z těchto prostor do čekárny. Snažila jsem se je ukecat, ukazovala jim platný cestovný lístek, ale marně, byli neoblomní.

A přitom nedostatek spánku je vždy to, co nám nejvíc trasu trnavskej inflačnej stovky znepříjemňuje. Rychlík přijel včas a my se brzy uvelebujeme v prázdném kupé s přáním natáhnout se a aspoň chvíli si pospat. Na povídání zážitků budeme mít celých 168 km a dva dny. Tato vcelku pohoda, přerušovaná jen celními a colnými kontrolami nám vydržela až do Bratislavy. Na stanici se posilňujeme před cestou.

Trasu 168 km na Trnavské stovce jsme šli již 10 krát a tak víme, co nás na ní čeká. Není snadná, ale je krásná, s přívětivou atmosférou okolní přírody a místních turistů... Únava z cest a "otrávená" nálada z nás jakoby rázem spadla. Vítají nás kamarádi - turisté, berou nás tu již jako stálé účastníky a k tomu vycházející sluníčko slibuje krásný den.

Hned od štartu cesta stoupá a pak vede většinou po zpevněných cestách a lesních silničkách. Držíme si volné pohodové tempo až na sedlo Pezinská Baba /25km/, kde si v místním bufetu dáváme první občerstvění. Dál už se jde více lesním terénem, pěšinami místy zarostlými. Cesta sutí Taricových skal je náročná na opatrnost sestupu a pomalá. U studánky na Čermákovej lúke si kromě razítka doplňujeme též chladnou pramenitou vodu a mícháme iontové nápoje, neboť sluníčko připaluje.

V Sološnické doline si dáváme oběd ze zásob v batohu a pak už nás zahřívá nejen sluníčko, ale hlavně stoupání do strmého svahu Vápennej. Rozhled shora je však nádherný. Při sestupu dolů zarostlým kamenitým hřebenem jdeme opatrně, neboť místy jsou prudké srázy a skály. Studánka Rosnička má vody po letošním suchém jaru poskrovnu, téměř se nedá nabrat. Nezbývá nám než doplnit zásoby vody až u hájovny Mon Repos. Na vrcholu Klokoč letos chybí pamětní kniha, do niž jsme se ještě loni zapisovali. Chata Brezinky v niž jsme mívali dřívě kontrolu s občerstvením je ve zcela dezolátním stavu, dalo by se říct, že se už rozpadá....

Pokračujeme do obce Buková a po občerstvění pokračujeme přes Sokolské chaty k sedlu Mihalinová, které je letos kupodivu dobře turisticky přeznačené a tak se stmíváním docházíme do Dobré Vody ke kontrole. Vytahujeme baterky, následuje cesta nočním lesem, kolem Dobrovockého hradu dál do Brezovej na žel.stanici, kde je cíl stovky a pro nás přestupní stanice na další trasu. Cesta do Brezovej je už pomalá, noc tmavá, les hustý, cest hodně a my musíme stále svítit, abych nesešli z té správné. Před půlnocí jsme v cíli na stanici. Chystáme se najíst, chvilečku se natáhnout, sbalit všechny věci do batohu a vydat se dál. Ale ouha ... nejsou tu dosud naše zavazadla, ale pořadatelé nás ujišťují, že je Minárik doveze, kedy, to nevědí. Nějaký ten odpočinek je nutný, najíst se taky musíme, ale pak bude nutno jít dál. Čas je neúprosný...

Konečně přiváží Minárik naše věci a tak balíme batohy a vyrážíme. Tady nám kamarádi ze Slovenska předali svého maďarského přítele z Budapešti, ať jde s námi, protože oni tu končí a dál nejdou. Zprvu jsme odmítali, protože maďarsky neumíme a on česky ani slovensky taky ne, ale nakonec jsme si našli styl dorozumívání a domluvili jsme se nemčinou. Tak tedy dobrá... můžeme vyrazit, jdeme do jasné tmavé noci.

Na Bradlo to vcelku jde, pak Jandovou dolinou. Na Poliance před Myjavou se o kamaráda pokouší ospalost a já se snažím povídáním a spěvem udržet bdělost a dobrou náladu. Zatím problémy s nedostatkem spánku nepociťuji. Je to dobré. A tak ubíhá cesta do Myjavy... To už je časné nedělní ráno. Snídame na lavičce autobusového nádraží, zatím ve ztichlém, ještě ospalém měste. Ještě hledáme možnost doplnit zásoby vody. Už je úplné ráno a vycházející sluníčko dáva tušit krásný teplý den. Cesta na Velkou Javořinu se ukrutně táhne a přesto, že je ráno, pokouší se o mě, střídavě ospalost kombinovaná s celkovou únavou, která stoupá úměrně s nadmořskou výškou a strmostí svahů, které překonáváme. I když noční úseky jsem zvládala bez potíží, tady si prožívám svou a ne a ne se jí zbavit. Pomáhají kamarádi a tak se snažím, aby naše tempo neklesalo, ovšem kdybych v té chvíli měla odpovědět na otázku, jak se cítím, tak nahoře na loukách pod vrcholem Javořiny bych prohlásila "asi jako dobře vyždímaný hadr"... Ale přesto jsem optimista a věřím, že vše se k lepšímu obrátí a že po odpočinku a občerstvění u Holubyho chaty to půjde zas normálně. Konečne jsme tu. Natahuji se na chvilku do trávy a "sbírám síly". Vypadám jak lazar, ale jen na chvíli, pak už se zvedám a jdeme do chaty, razítko, voda a tak. Občerstvujeme a já se snažím čo nejvíc najíst, napít a posilnit se energitem a jde se dál.

Sestup do Květné je strmý, ale fyzicky nenáročný a nahoru na Lopeník už to jde zas v pohodě. Jako bych chytla "druhý dech", síly se vrátili a vše jde jak by mělo.

Jsme nahoře na Velkém Lopeníku. Tady se mě zmocňuje jakási vrcholová eufórie, najhorší stoupání máme za sebou, k Mikulčině vrchu už to není dlouhé stoupání a pak cíl už je na dosah, vlastně už jen formalita, nejakých 30 km, co to pro nás je... ?

U chaty na Mikulčině vrchu si dáváme razítko a naše cesty se dvojí. Šlo se nám s maďarským kamarádem fajn, byl příjemný, kamarádský, dělili jsme se o části proviantu a jeho kondice byla obdivuhodná. Ještě mu vysvětlujeme podle mapy cestu do Trenčína, poslední společné občerstvění, poslední ahoj či Aufwidersehen a jdeme směrem na Nový Dvůr k moravské straně a on směrem na Machnáč.

Dál už jdeme setrvačností a naše rozhodování, zda se nám podaří dojít až přes Čerešenkovú do Býlnice, či zda se spokojíme s cílem v Slavičíně, necháváme až na rázcestí. Rozhodne za nás čas a momentální kondice. Už je vedro a naši vůli k rychlejšímu postupu nahlodávají i otlačené nohy a celková únava a časy se natahují. Varianta Bylnice /cca 175 km/ se z časových důvodů stává nereálnou. Chybí nám motivace nějak se honit - jednoduše řečeno, už se nám nechce. V Šanově zamíříme na tradiční občerstvění v místní hospůdce. Víta nás jak loni, hodná paní u výčepu "Vítam Vás jako loni", pamatovala si nás. To nás potěšilo, cítíme se jako doma. Teď už jen přes kopec do Slavičína. V tom vedru, upocení, zaprášení, hned po získání staničního razítka - tedy pro nás cílového, využíváme aspoň umyvadlo na staniční toaletě. Boty tu cestu vydržely v pohodě, nohy však od ní mají daleko. Po předběžné likvidaci puchýřů a nadopování se Plusz - aktívem očekáváme další náročnou etapu po těch 168 km a to cestu domů vlakem, oklikou se 4 přestupy, neboť dřívě výhodné spojení přes Vsetín bylo zrušeno. Objíždění Jižní Moravy zpět na sever je na čas a peníze nároční. Zaspat někde jen na chviličku a nevystoupit včas by pro nás znamenalo nocovat někde na stanici. Proto si střídavě čtu Malokarpatský dialkoplaz a píšu.

Nakonec i tato nejobávanější etapa dopadla dobře a před půlnocí dojíždím domů. Je to v suchu, stačí se umýt a nachystat na ráno. Brzy zase vstávám do práce.

V pondělí už vystačím s elixíry ve formě kávy a během týdne se únava a ospalost strácí. Zůstávají jen zážitky s konstatováním, bylo to fajn, a pokud to půjde, tak zase o rok. Zase nás bude tato trasa lákat i odrazovat zároveň a stále doufáme, že jí nepřekazí nějaké nepříznivé okolnosti.

Registrácia:             Zbierka zákonov, čiastka 24 z 28.6.1988
Rozloha:                 16,10 ha
Poloha:                   okres Trnava
Katastrálne územie: Šípkové

Chránené nálezisko Málová sa nachádza v Čachtických Karpatoch, severne od obce Šípkové a tvorí ho pahorkatina. Bývalý pasienok delimitovaný do lesného pôdneho fondu porastený krovinnou vegetáciou. Predmetom ochrany je poniklec veľkokvetý /Pulsatilla grandis/, ktorý sa tu masovo vyskytuje.

Súčasný stav: Koncom roku 1999 bolo CHN označené novými tabuľami. Od potoka v spodnej časti je pravidelne oráčina. Nálezisko je prehustené kríkmi, ktoré sa v posledných rokoch abnormálne rozrástli /trnka, šípka, hloh, drieň, lieska/. Zbytok je zarastený rôznymi travinami, ktoré v blízkej budúcnosti môžu chránený druh úplne zatlačiť a vyhubiť. Bežný turista má problémy vôbec toto nálezisko nájsť, je mimo akejkoľvek cesty či chodníka a nieto ešte cez neho prejsť. Je to už len otázka času, kedy "de facto" prestane existovať ako chránené nálezisko a bude to už len obyčajná "húština".

Od konečnej stanice Plavecký Mikuláš odvezie nás autobus cez obec Plavecký svätý Peter do obce Prievaly. Obec sa pôvodne menovala Schanzdorf, t.j. ohradená osada, ktorá bránila vstup do Bukovského /Biksárdského/ priesmyku, čiže Českej Brány.

Obec Prievaly má niekoľko zaujímavosti. Pri starom kostole je zvyšok praniera, kde si vtedajší previnilci odpykávali svoje tresty. V domoch č.63 a 135 sú dielne na lisovanie semencového oleja, ktorý tamojší ľud používa v advente miesto masti.

Pri vstupe do dielní sa zdá, že sme prišli do mlyna. Pomýli nás veľké koleso, najhlavnejšia časť veľkého lisu. Pri zložitom lisovaní najprv sa semenec rozomelie na mlynku, potom vyhnetie a po čiastkach vypraží. Vypražený sa vkladá vo vreckách medzi dve vyhĺbené klady, ktoré sa otáčaním spomenutého kolesa tisnú k sebe a vylisujú olej. Olej vyteká z klady do nádoby. Takéto lisy majú i v obciach Podbranč a vo Vrbovciach.

Žltá značka vychádza z horného konca obce a ide pri miernom stúpaní lesom ku zrúcanine hradu Korlátka, kam prídeme z obce za necelú hodinu. Meno hradu pochádza od rodinného mena Korláthovcov. Zrúcanina je veľmi spustlá a zarastená. Z vysokej hradnej veže zostala iba jej severná stena. O vzniku hradu niet žiadnych záznamov. V nemeckých spisoch nájdeme pomenovanie Courandstein. V 15.stor. patril Moravskému, ktorý bol postrachom celého okolia, ba prepadol i kráľovský sprievod Ladislava Pohrobka, keď sa šiel dať do Prešporka korunovať. Naposledy patrila zrúcanina grófovi Windischgrätzovi

Zo zrúcaniny je utešený pohľad na Jablonicu, moravskú rovinu a myjavský kopaničiarsky kraj. Pod hradom je pekná lúčka a v údolí, zvanom Rybníčky, prameň s minerálnou vodou.

Od zrúcaniny ide žltá značka východným smerom na Rozbehy, malú obec, položenú na suchopárnom kopci a vystavenú celodennému slnku. Pod Lipovým vrchom dotkne sa zelenej značky a zostupujúc odtiaľ spočiatku chudobným lesom, potom medzi roľami a živoriacimi pasienkami prekročí pri dvore Dúbrava trať Trnava - Jablonica.

To však už vidíme pred sebou Jablonicu kúpajúcu sa v žiari slnka. O niekoľko minút vstúpi značka na hradskú a nechajúc obec vpravo prejde cez trať a hradskú Brezová - Jablonica k riečke Myjava. Odtiaľ ide kúsok vedľa vody, ďalej okolo pekného kaštieľa. Tam prejde riečku, pokračuje kúsok pekným stromoradím a odbočí na poľnú cestu, vedúcu k bývalému hlbockému majeru, kam prídeme za pol hodiny. Odtiaľ pokračuje poľnou cestou ďalej do Hlbokého.

Pre slovenský národný život je táto malá obec veľmi pamätná. V roku 1817 narodil sa tu Ľudovít Semian, ktorý bol v revolučných rokoch 1848 tajomníkom Slovenskej Národnej Rady. Roku 1848 narodil sa tu básnik a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Tu pôsobil a roku 1888 aj zomrel dr.Jozef Miloslav Hurban, vodca slovenskej revolúcie r.1848. Keď mu Slováci r.1888 chceli na cintoríne odhaliť pomník, maďarskí žandári to surovo prekazili. Na jeho náhrobku v cintoríne je tento nápis: "Sláva národa hodna je obetí". Na námestí pred kostolom je jeho impozantný pomník z novších čias. U dr. J.M.Hurbana kaplánoval v rokoch Ľudovít Šulek, ktorý za to, že na stoličnom zasadaní v Nitre opovážil sa hovoriť po slovensky, bol žalárovaný a zomrel martýrskou smrťou v Komárňanskej pevnosti.

Z Hlbokého pokračuje značka cez rozsiahle polia na železničnú zastávku Hlboké na trati Jablonica - Šaštín. Väčšina tejto cesty prechádza medzi poľami kopcovitého, piesočnatého kraja. Chýba tu stromový porast a tak i táto cesta je v plnom lete dosť únavná. Za to však na jar, keď ovocné stromy hýria kvetom a lúky sviežou zeleňou a za tichých jesenných dní, keď nad lúkami a medzi poľami poletujú dlhé vlákna babieho leta, je táto túra veľmi pekná a vďačná. Zavedie nás do charakteristického kopaničiarskeho kraja, oplývajúceho slnkom, piesňami a pestrosťou krojov.

Rímsko - katolícky kostol v obci Špačince je zasvätený narodeniu Panny Márie. Bol pôvodne gotický, postavený v roku 1312. Z neho sa do dnešného dňa zachovala iba časť presbytéria. Dnes sa tu nachádza kaplnka Panny Márie.

Keď zažila Trnava a jej okolie najväčšiu pohromu - nájazd Thokolyho a Bocskayových vojsk, v rokoch 1605 - 1683, chrám bol spustošený. Pôvodne mal 37 metrov vysokú vežu, ku ktorej v roku 1777 bola daná nová kupola. Najstarším v nej je malý zvon, pochádzajúci z roku 1895. V rokoch prvej svetovej vojny zostal na tomto mieste ako jediný, ostatné boli použité pre potreby vojska. V roku 1923 boli do tohto chrámu kúpené nové zvony, ktorých úhrada 24 000 korún, bola pokrytá z milodarov občanov. Zvony sú po obvode doplnené bohatou ornamentikou.

Chrám slúžil v minulosti ako krypta rodiny Spaczayovcov a Ramaczyovcov. V kaplnke svätej Anny sa nachádza aj ďalšia rodina a to Gillianyovcov.

Veľká zmena v cirkevnom živote občanov Špačiniec nastala koncom tridsiatych rokov. Na jar 1939 sa začal búrať starý kostol a ihneď na to stavať nový po jeho ľavej strane. Na žiadosť pamiatkového ústavu bola ponechaná veža, sanktuárium a kaplnka svätej Anny. V súčasnosti sa veža nachádza na pravej strane chrámu. Celá stavba chrámu trvala len necelých šesť mesiacov a finančné investície nepresiahli pol milióna korún. Organ, ktorého autorom bol H. Schiffner z Prahy, bol ponechaný pôvodný. Lavice, ktoré boli čiastočne poškodené, vymenili za nové z kvalitného dubového dreva.

Nový bočný oltár Krista Kráľa, neskôr posvätil dp.Ján Hlubík, ktorý mal svoje sídlo v trnavskom kostole Don Bosca na Kopánke.

Neprosím o zázrak, pane, ale o silu pre všedný život. Nauč ma umeniu malých krokov. Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav ma sebaistým v správny čas. Obdar ma jemnocitným, aby som dokázal odlíšiť prvoradé od druhoradého. Prosím o silu disciplíny a miery, aby som len tak neprekĺzol životom a svoje dni si rozumne rozdelil, aby som neprespal záblesky svetla a vrcholy a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecký zážitok. Dovoľ mi utvrdiť sa v tom, že snívať o minulosti či o budúcnosti mi nepomôže. Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu.

Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj mi poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života a že vďaka nim rastieme a dozrievame.

Pripomínaj mi, že srdce sa často stavia proti rozumu. Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou. Chlieb každodenný daj mi pre telo i dušu, prejav Tvojej lásky, priateľské echo a aspoň tu a tam náznak, že budem užitočný.

Viem, že veľa problémov sa rieši nekonaním, daj aby som dokázal čakať. Nech vždy nechám Teba i ostatných dohovoriť. To najdôležitejšie si človek nehovorí sám, to najdôležitejšie mu býva povedané.

Ty vieš, ako veľmi potrebujeme priateľstvo. Daj, aby som dorástol do tejto najkrajšej, najťažšej, najriskantnejšej a najnežnejšej záležitosti života.

Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra, slovami či bez slov.

Chráň ma pred strachom, že by som mohol premárniť svoj život. Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem.

COOBER PEDY je jedna veľká diera. Honosnejšie označenie si toto maličké mestečko uprostred horúceho austrálskeho vnútrozemia ani nezaslúži, lebo všade naokolo sú len diery v zemi a hromada vydolovaného pieskovca. Väčšina miestnych obyvateľov býva v podzemných dierach a v reči domorodcov už samotný názov Coober Pedy znamená "diera bieleho muža".

Coober Pedy, ktoré v roku 1915 založili prví dobrodruhovia hľadajúci životné šťastie pod zemou, je však tiež celosvetové centrum náleziska opálov, nádherne sfarbených polodrahokameňov. Dnes, na úplnom sklonku 20. storočia, tu žije cez 5 tisíc obyvateľov, pochádzajúcich zo 47 národov, ktoré sa často združujú v národných kluboch. Tieto dve vlastnosti nám Coober Pedy pripomenulo na druhom konci sveta naše malé Slovensko. Opály v Slánskych horách a pieskovcové obydlia v Brhlovciach.

Väčšina hľadačov si vybudovala svoje obydlia v opustených štôlach, pretože vysoké letné teploty, ktoré tu bežne presahujú 50 stupňov Celzia, sa dajú najlepšie znášať v podzemí. V tkz. "dugoutoch" je po celý rok príjemných 25 stupňov, čo je priam ideálna teplota v horúcom lete i "studenej" šestnásť stupňovej zime. Luxusný "dugout" bez príslušenstva si však môžu dovoliť len tí najlepší hľadači - vyvŕtanie nového "domku" príde asi tak na 60 000 austrálskych dolárov. Do práce to potom ale majú vskutku len na skok - stačí dopiť rannú kávu, odsunúť kreslo, odstrániť poklop, spustiť sa o poschodie nižšie a hľadať a hladať...

Taktiež nám ponúkali podobný i keď podstatne lacnejší nocľah. Sympatická postaršia recepčná si po našom príchode odskočila od biliardu, ľahko poklopala tágom na mreže na podlahe a vyzvala nás, aby sme ju nasledovali na prehliadku izieb desať metrov pod zemou. Zostali sme radšej hore a vzápätí neveriaci "čumeli" na hotelovú nástenku, kde na večerný koncert dvoch mladých muzikantov pozývala veľká farebná fotografia obidvoch hudobníkov ako koncertujú v Prahe na Staromestskom námestí...

Coober Pedy je preslávené taktiež svojím kinom "Drive In", kde môžu unavení hľadači relaxovať pri sledovaní filmu v chládku svojich klimatizovaných vozidiel. Pred každým filmom tu ovšem premietajú na plátno výstražný nápis "Nosiť si so sebou na predstavenie výbušniny je prísne zakázané!"

Občas sa tu totiž stalo, že i podpriemerný film bol razom bombou. Každý návštevník Coober Pedy musí taktiež vyskúšať vylepšiť si svoju finančnú situáciu pri hľadaní opálov. Väčšina cudzincov však šťastie nemá.

Ale my sme ho mali. V 45 stupňovej slnečnej vyhni sme tu našli studenú sprchu....

Pri voľbe miesta k trvalému usadeniu mali naši praprapredkovia buď dobré informácie alebo šťastnú ruku. Okrem toho, že si vybrali územie oplývajúce príjemnými podmienkami, objavili i krásnú prírodu, v ktorej žije z doposiaľ známeho celkového počtu 2700 druhov hadov len päť. Uspokojivá je i skutočnosť, že len jeden jediný z nich je jedovatý, napriek tomu, že v okolitých štátoch by sme takýchto druhov našli viac ako 400!!!

Zmiju obecnú dnes pozná vďaka výraznej vlnitej kresbe na chrbáte vskutku hocikto. Ale pozor: tento poznávací znak platí len pre exempláre celkovo svetlo popolavé, šedé, hrdzavé či hnedé. Tmavé jedince, známe ako zmije vrané, túto kresbu postrádajú, pretože v takmer čiernom sfarbení prakticky splýva. Ale nakoľko však žiaden iný náš had nie je tak tmavý, ani v tomto prípade by nemalo prichádzať k omylom. Pokiaľ by sme aj napriek tomu neverili a pociťovali by sme naopak neprekonateľnú potrebu istoty, mohli by sme využiť metódu doporučovanú niektorými znalcami hadov. Stačí uchopiť skúmaného hada za chvost a rýchlo ho zdvihnúť do výšky očí. Pokiaľ držaný plaz bleskurýchlo vyjde po vlastnom tele hore a zakúsne sa Vám okamžite do ruky, netreba sa plašiť. Ide o niektorú z našich neškodných užoviek. Pokiaľ sa však had len bezmocne hádže a ohýba najviac do výšky dvoch tretín dĺžky svojho tela, pusťme ho kľudne naspäť do prírody. Určite sme za chvost držali zmiju. Niektorí zvlášť citliví milovníci prírody však namietajú, že pri tomto úkone je možné zmiji ublížiť: a preto by ho mali praktikovať len skutoční znalci.

Keď už vieme, ako bezpečne rozoznať jedovatého hada, pozrime sa do miest, kde sa so zmijou môžeme stretnúť najčastejšie. Vzhľadom k jej záľube k vlhšiemu prostrediu to budú predovšetkým brehy potokov, rašeliniská, lesné paseky, vývrate, piesčité územia, ale aj okolie menej frekventovaných ciest. Dôležitou podmienkou ovšem je dostatok slnečného svitu a tepla, bez ktorých sa plaz s premenlivou teplotou krvi nezaobíde. Preto ich tiež najčastejšie zastihneme za slnečných dní od apríla do októbra, pokiaľ ortuť teplomera neklesne príliš pod 10 stupňov celzia na takýchto miestach. Najlepšie sa cítia v horách a nevyhýbajú sa ani nadmorským výškam blížiacim sa 2000 m /Veľká Fatra, Nízke a Vysoké Tatry/. Z hľadiska turistu sú významné ich dve vlastnosti, a to plachosť a miernosť. V praxi to znamená, že vo väčšine prípadov zmija zmizne skôr, ako ju vôbec spozorujeme. Ale ani keď sa navzájom prekvapíme tým, že sa znenazdania ocitneme len na krok od seba, nie je treba podliehať panike. Keď sa stočí pritom do špirály a syčí, nejde o predzvesť útoku, ale naopak o postoj obranný a o varovný zvukový signál. Mohlo by sa inak totiž stať, že zmiju prehliadneme a omylom zašliapneme.

Kúsnutie je u zmije tým najkrajnejším prejavom sebaobrany, ak už nemá žiadne iné možnosti k úniku. Úplne opačné chovanie sa dá pozorovať u vlhkomilnej užovky obojkovej. Ak sa táto cíti zaskočená, postaví sa na rozhodný odpor. Kúše do všetkého, čo sa jej priblíži na dosah. A hoci sú žlté škvrny za hlavou úplne zreteľne viditeľným poznávacím znakom, stáva sa stále ešte dosť často obeťou hrdinných "hadobijcov". Doslova vodným hadom, žijúcim výhradne v teplejších oblastich okolo väčších riek, bagrovísk, vodných nádrží a v rybničných oblastiach, môžeme nazvať "užovku podplamatú". Výborne pláva, potápa sa a vo vode, taktiež i loví väčšinu svojej koristi - drobné rybky. Celkovo sa podobá úžovke obojkovej, len jej vždy chýbajú žlté "mesiačiky" za hlavou.

Nebezpečie zámeny so zmijou sa môže právom obávať "užovka hladká" /Coronella austriaca/. Na rozdiel od svojej jedovatej príbuznej nemá na chrbáte ostre ohraničenú vlnitú kresbu, ale len tmavšie škrvnky. Omyl je teda síce nepravdepodobný, ale možný. Od zmije sa však líši miestom výskytu. Dáva totiž prednosť suchým lesostepným biotopom, preslneným a krovinatým priestorom v nižších polohách.

V podobných podmienkach žije náš najväčší had - "užovka stromová" /Elaphe longissima/. Dá sa s ním stretnúť v najtepleších oblastiach nášho štátu. /Malé Karpaty - Dolina Hlboče, Hajdúky, Čachtický hradný vrch a pod./ Dorastá bežne do dĺžky dvoch metrov. Je dosť odvážna, pri rušení agresívna a vie dokonca citeľne pokúsať. Dobre šplhá po stromoch a kríkoch. Nič netušiaci turista sa môže pekne vyľakať, ak sa náhle ocitne tomuto statnému hadovi tvárou v tvár, čo je síce zase málo pravdepodobné, ale možné.

Posledný druh hada, úplne neškodný a bezbranný, s ktorým sa turista najčastejšie stretáva je "Slepúch lámavý" /Anguis fragilis/. Jedná sa o najmenšieho hada, žijúceho vo vlhkom horskom prostredí. /Malé Karpaty- Pohanská a pod./

A tak, ak vezmene do úvahy skutočnosť, že v dôsledku trvale sa zhoršujúceho prírodného prostredia hadov stále ubúda a že od konca vojny /1945/ nepodľahol u nás pokúsaniu zmije ani jeden človek, mali by sme našim praprapredkom aspoň v duchu poďakovať. To som ešte ale nevedel, že v máji 2000 podľahne v Čechách jeden turista-alergik poštípaniu zmije, ale to skôr podľahol len preto, lebo v celých Čechách nebola dostupná ani jedna vakcína proti hadiemu jedu. Podľa údajov WHO /Svetovej zdravotníckej organizácie/ umiera vo svete na následky pokúsania jedovatým hadom ročne ešte stále okolo 50 000 ľudí. Konečne by sme mali už zobrať na milosť všetkých našich päť druhov hadov a popriať im naďalej ničím a nikým nerušený život, pretože v našej prírode majú odjakživa nezastupiteľné miesto. Strach, ako je známe, má síce veľké oči, ale v prípade našich hadov je úplne zbytočný a nemal by byť príčinou ich bezdôvodného zabíjania. Všetky naše hady sú chránené a sú zapísané v červenej knihe ohrozených a vzácnych druhov živočíchov.

Počas veľkonočných sviatkov zorganizovala skupina trnavských trampov "veľkú" šľapaciu akciu. Veľmi dobre ju zorganizoval trnavský tramp, ktorý ma prezývku Rumo /vlastným menom Juro, anglicky George/, samozrejme za pomoci ostatných kamarátov trampov. Trasa bola zo Smoleníc cez Záruby a Hrubý Kamenec na Rozbehy, kde bol prvý bivak. Na druhý deň sa pokračovalo z Rozbehov na Dobrú Vodu a na tretí deň do Brezovej. Všetko výborne klapalo, počasie ako "z magazínu" a šenky na trase očakávali "veľké" tržby. Rumo zabezpečil aj spomienkové pozornosti na tento "vander" a to placky z brezového dreva a vrecko na všeličo.

Akcie sa zúčastnilo 25 až 30 ľudí, teda trampov plus my dvaja, ako od horolezcov. Ůčastníci boli samozrejme hlavne z Trnavy, ale našli sa tu aj z Prievidze, Senice, Šale, Brezovej atď.

Dúfam, že akcia sa bude opakovať aj niekedy v budúcnosti. Týmto srdečne ďakujem Rumovi za pekne zorganizovanú akciu a spolu s ním pozdravujem aj Smrťa, Libera Ruda, Širáka Mira, Ondra Bukvicu /to je kočka/ a samozrejme aj iné kočky, ktorých tam nebolo veľa.

Neuplynulo ani tak veľa rokov od toho zlomového okamihu, ktorý dostal už toľko rôznych prívlastkov a napriek tomu nevieme mu prísť na meno, správne a výstižne ho pomenovať a už tu zase máme ELITU ! Elita - vybraná skupina ľudí, ktorá sa výrazne odlišuje od tých ostatných, prevyšuje ich a vraj znamená viec ako tí ostatní, skrátka smotánka. Aj v televízii verejno - správnej, či akej, je im venovaná pravidelná relácia pod názvom SMOTÁNKA. V nej sa môžu "zviditeľňovať", predvádzať svoje róby, šperky, limuzíny a ďalšie svoje exkluzívne veci, skrátka svoje bohatstvo, či aj bohatstvo ducha to je už veľmi otázne, snáď až na výnimky potvrdzujúce pravidlo. Keď začnú, ale predvádzať svoje "vedomosti" už je to podstatne horšie, často až komické. Pred kamerou a mikrofónom sa sebavedome vyjadrujú ku všetkému, sú schopní "zodpovedať" na každú otázku. Títo vševedkovia, medzi nimi aj mnohí bývalí proletárski aparátnici, ktorí nám dlhé roky dávali za vzor CCCP, ktorí mal najväčších trpaslíkov a najrýchlejšie hodinky na svete, nám teraz dokazujú, že nie Varšavská zmluva je to správne, ale že musíme ísť N A T O ináč. Už nehorlia za kolektivizáciu, ale naopak, jedine správna je súkromnizácia. Bohatstvu tejto elity by nikto, až na pár /miliónov/ Slovákov vyznávajúcich zásadu a filozofiu "zdochnutej susedovej kozy" nezávidel, keby to boli len SCHOPNÍ ľudia, oni sú to však väčšinou ľudia VŠETKÉHO SCHOPNÍ.

Horšia je však tá skutočnosť, že tento elitársky neduh sa nám pomaly začína vkrádať aj do našej, doteraz skromnej, kamarátskej turistickej rodiny. Dlhé roky nám stačilo, aby sme v pešiackom peletóne boli jednotkou, prejsť 6 000 km a už sme boli zlatí. A až do penzie sme si mohli v pohode vegetovať. Ale potom prišli dajakí beťári /človek im nevie prísť ani na správnu nadávku/ a už začali vymýšľať zase čosi iné. Už im zlato nestačilo, koťuhi akési, lebo vraj aj v rozprávkach je nad zlatom obyčajná soľ. A tak si vymysleli, odkundesi, super triedu, aby sa odlíšili od tých ostatných. Nečudo, veď aj v každodennom styku neustále počúvame veľmi frekventované slovo SUPER. Už to nie je iba super benzín, super /vysoká/ cena, ale všetko, čo je len o trochu lepšie ako podpriemer, už dostáva prívlastok super. To super už má takú frekvenciu, ako české vole, vole. Pár jedincov /bastardi turistickí/, ktorí nás nenechali podriemkávať na vrchole, na vavrínoch zlatého VOPT, nám tvrdia, že aby sme sa dostali do ich super klubu, vraj stačí prešľapať po zlatom VOPT iba 5 000 km a budeme aj my super. Nuž dobre, prešľapeme, aby sme nespohodlneli. Ale potom nám povedia, mameluci, že to stačí iba na bronzového super a keď chceme byť strieborní, tak treba navrch ešte ďalších 5 000 km a keď chceme byť nebodaj super zlatí, tak ešte ďalších 5 000 km, čo už je spolu 20 000 km. Nuž a až potom môžem byť zlatý super. Netreba vari ani dodávať, kto je už v tomto super klube. Samozrejme, vedúci redaktori MKD Peter a Pavol, Melo Klokner /kde by ten nebol, keď sa jedná o diaľkový pochod/ a ďalší "protežanti". Za krátke obdobie udeľovania odznakov SUPER VOPT už sa v tomto klube objavil celkom slušný počet turistov. A to sa znovu znepáčilo niektorým ogrgeňom a vymysleli ďalšiu "kastu" turistov pešiakov, po vzore smotánky - ELITU. Na vstup do elity stačí prechodiť po horách, dolinách, skratkách "iba 25 000 km /písmom dvadsaťpäť tisíc/ a to musím priznať, napriek nechutenstvu k smotánke /aj kyslé mlieko je mi bližšie/, že to je už elitný výkon. Dostať sa do klubu elitných môžu skutočne iba tí vyvolení, tak si to aspoň mysleli autori nadstavby VOPT, pľundriaci. Dnes má tento elitný klub iba 5 /päť/ členov. Netreba dvakrát hádať, že je tam redaktor Peter a všadebol Melo.

Nevadí, páni elitári. Ja osobne urobím všetko preto, aby som vyhecoval širokú turistickú neelitársku spoločnosť k intenzívnejšiemu šľapaniu, aby čo najskôr a v čo najväčšom počte splnili podmienky pre vstup do klubu elitných. Nemyslite si, súčasní elitári, že sa budete dlho od nás ostatných rádových turistov odlišovať. Z tej Vašej elity urobíme "masovku" a čo si potom vymyslíte? Rovníkový? Vlastne ten ste už tiež vymysleli.

ADD: Ako by reagoval na článok bývalý /ale nejeden i súčasný/ turisticky funkcionár.

Plne chápem rozhorčenie autora nad snahou niektorých súdruhov, teda pánov o elitárstvo a sektárstvo v našej kolektívnej turistike. My, funkcinári, ktorí sme boli odjakživa proti stovkám, extrémnym pochodom, sa musíme na funkcionárskej stoličke obracať pri týchto akýchsi "nadstavbách" a "rovníkoch". Je pravdou, že aj v minulosti, keď sme brojili proti 100 km pochodom, niekto s nami vybabral. Napríklad Tesláci, keď vymysleli pochod 2 x 50 a dosť! Dnes sme už skúsenejší. Pochody nad 50 km jednoducho zakážeme, nebudeme ich uznávať /to sme si nedovolili ani za totality/. Viď "Klasifikácia" platná od 1.1.2000. A potom som zvedavý, ako splníte ten Váš rovníkový odznak? Prevedieme ďalšiu novelizáciu "Klasifikácie", /čo tam po názore turistov, ktorí pochody skutočne absolvujú/. Už sa nebude zaratávať iba prevýšenie a kilometre, ale i čas. Čas strávený na schôdzach. Za každú minútu na obyčajnej schôdzi sa priráta 1 km a na konferencii 2 km. Chce niekto tvrdiť, že tie naše schôdze to nie je žiadny výkon, žiadna výkonnostná turistika? Potom až uvidíte, akí sú z nás výkonnostní turisti. Dotiahnuť to až na Majstrov turistiky nebude pre nás žiadny problém.

V texte boli použité naše írečité nadávky, schválené jazykovým ústavom SAV a nie medzinárodné ako debil, imbecil, dentista a podobne, ktoré sú našim ľuďom cudzie.

Nadstavba VOPT je už realitou. K 30.júnu 2000 bolo udelených celkom 55 nadstavbových odznakov. V súčasnosti je 10 kategórií odznaku VOPT. Pri nadstavbových VOPT /nad 6000 km/ "absolvent" popri odznaku obdrží aj diplom. Za nadstavbový odznak je poplatok 20 Sk. Kto absolvuje všetky stupne, aj takí budú, bude držiteľom série vkusných odznakov /aj zberateľsky hodnotnej/. Kto má záujem o bližšie informácie, propozície, môže sa obrátiť i na redakciu MKD, budú mu poštou zaslané podklady.

Kto je držiteľom SUPER bronzového odznaku VOPT - 10 000 km /slovom desať tisíc/ k termínu: 30.jún 2000

Ev.č.	Meno	organizácia	dátum splnenia
1.	Klokner Melichar	TJ Tesla BA	18.4.1987
2.	Nižnan Ivan	TJ Tesla BA	18.4.1992
3.	Minárik Peter	Štart Trnava	6.3.1991
4.	Farkašovský Ladislav	TJ Tesla BA	22.3.1997
5.	Bada Peter	Skloplat Trnava	29.9.1990
6.	Porubanec Cyril	TJ Tesla BA	8.5.1995
7.	Královič František	Štart Trnava	14.12.1987
8.	Nižnan Marian	TJ Tesla BA	16.6.1995
9.	Javorský Vladimír	TJ Tesla BA	1.5.1998
10.	Vida Viliam	ŠKP BA	27.8.1984
11.	Kyselica Ján	TJ Tesla BA	20.8.1988
12.	Svrček Vladimír	TJ Tesla BA	22.1.1994
13.	Stotka Vladimír	TJ Tesla BA	20.8.1988
14.	Šoula Pavol	Lokomotíva BA	1.6.1991
15.	Hanuš Jaroslav	NITRA	4.6.1981
16.	Bodó Alfonz	Žilina	15.6.1996
17.	Korčok Attila	Lokomotíva BA	29.8.1991
18.	Nehyba Vladimír	TJ Tesla BA	23.2.1991
19.	Parcer Ján	Prievidza

Pokračovanie nabudúce. Veríme, že tam budete uvedení už aj vy, ktorí ste sa nestihli doteraz zaregistrovať.

Zopár otázok hlavnému organizátorovi diaľkového pochodu:
Špačinských pekných chlapcov

MKD: 1. Pán vedúci, na čo sa môžu tešiť účastníci 16.ročníka ŠPCH?

P.N.: Okrem kvalitného zašľapania si to bude už tradične guláš v cieli a ochutnávka nejakej tej domoviny. Chceli by sme opäť urobiť aj nejaké to občerstvenie na Dobrej Vode, ako to bývalo zvykom. Pre tých, čo prídu skôr do cieľa, poteší aj špačinská country skupina Návrat.

MKD: 2. Čím nás prekvapíš ako organizátor tohoto ročného pochodu. Budú aj nejaké novinky?

P.N.: Keby sa prekvapenie prezradilo, už by to nebolo prekvapenie, ale nič také neplánujeme, iba ak by niečo "vybuchlo" v organizácii pochodu. Ale to už sa nejako vyhovoríme na "objektívne príčiny".

P.N.: Na túto konkrétnu otázku ešte neviem odpovedať. S Mišom sa stretneme až na špačinskej cyklostovke, ktorá bude tentokrát už samostatne 12.8. so štartom v Špačinciach a večer bude v parku v amfiteátri country - pohodička so skupinou Návrat. Vlastne to je tá novinka, cyklisti sú už samostatne.

MKD: 4. Zúčastnia sa pochodu alebo jeho organizácie špačinský šachista Peter Valach, bežec Miro Lietavec či cyklista Jožko Nádaský?

P.N.: Šachistovi Valachovi som pri poslednom stretnutí vytkol, že kvôli "turistike" zanedbáva kamarátov a vyhýba sa Malým Karpatom. Sľúbil, že to napraví a tak sa asi na stovke objaví, ale nie je známe ako. Bežec Miro určite stovku prejde a ešte pomôže aj s organizáciou a cyklista Jožko bude asi na nejakej kontrole, lebo už mu vraj neslúžia kĺby.

MKD: 5. ŠPCH je treťou časťou MK superdiaľkoplazu, ostane ňou aj v budúcnosti?

P.N.: Nad touto otázkou som rozmýšlal aj ja už dávnejšie. Nechceme robiť akciu len preto, že je zaradená v MKD. Podľa mňa už je načase v kvalifikácii MK supediaľkoplaza spraviť nejakú zmenu a umožniť ho získať aj turistom, ktorí neobľubujú stovky /ideálna by bola iba jedna/. Navyše F.Mikulka hovoril, že má malý byt a už tie taniere nemá kde vešať.

MKD: 6. Myslíš si, že ŠPCH prežije tvoju 60-tku? Aké sú plány do budúcnosti?

P.N.: Iba čosi viac ako pred mesiacom som oslávil 45-ku, tak neviem prečo si sa neopýtal radšej na päťdesiatku? Myslím si, že KST TK ŠPCH ako klub by mohol prežiť aj moju 60-ku, pravda, ak sa jej vôbec dožijem ja. Či prežije aj Pochod ŠPCH, neviem, ale pokiaľ bude záujem turistov a nájdu sa aj nejaké tie financie, tak prečo nie. Ak by sa niečo stalo a skončíme s jej organizáciou, tak ti pomôžeme pri organizovaní Trnavskej stovky. Pozn.: Stále rozmýšľam, či by nebol lepší cieľ Trnavskej stovky na Dobrej Vode, ako u prednostky stanice v Brezovej /všetkých nezvládze/.
A osobne nerobím si veľké plány do budúcnosti a ani som si nikdy nerobil. I keď pracujem na "odstavovanej" bohunickej V-1, jej odstavenie v r.2008 ma teraz ešte netrápi /možno prekĺznem na V-2, alebo pôjdem predčasne do dôchodku/. Po 20-tich rokoch som sa dal znovu na futbal, hrávam inter ligu v Špačinciach a po 8.kole sme dokonca prví. Po futbale v septembri pre mňa začína hokejová sezóna - ešte stále hrávam "horskú ligu" za EBO a turistiku mám iba ako doplnkový šport. Na tohotoročnú Trnavskú stovku som zobral so sebou aj dvoch "nováčikov" /kolegov z práce/, asi tridsať ročných. Skončili na Bukovej, vraj kvôli Jankovi Parcerovi, ktorý nasadil príliš vysoké tempo, keď sme s ním išli úsek cez oboru. Ja by som bol rád, keby som v jeho veku vôbec mohol chodiť ešte na turistiku a nie na stovky....

Turisti nezabudnite! ...posledný víkend v auguste sa stretneme na Melčickej stanici na štarte pochodu "Špačinských Pekných Chlapcov"

Pamiatky priemyselných, lesných a poľnohospodárskych úzkorozchodných tratí v okolí Dobrej Vody, Trnavy a Smoleníc

Zraz účastníkov :
Piatok 15.9.2000: o 6.30 h aut.st.Trnava, stanovište č.5, smer Dobrá Voda. Odchod autobusu 6.50 h.
Sobota 16.9.2000: o 9.00 h aut.st.Trnava, stanovište č.5. Odchod autobusu do Kátloviec, 9.30 h.

Program:
Piatok: 15.9.2000 - Dobrá Voda závod - Pod Mariášom - DV obec - Slopy - Dobrá Voda /dĺžka cca 25 km/
Sobota: 16.9.2000 - Kátlovce - Trnava - Biely Potok - Trnava /cca 25 km/
Nedeľa: 17.9.2000 - Lošonec - Majdán - Polámané pod Zárubami - Molpír - Smolenický zámok - Smolenice žel.st. /cca 20 km/

Ubytovanie: zabezpečené, ubyt.ŽOS Trnava, Koniarekova ul.21 /MHD č.5/ Poplatky: Účastnícky 30,- Sk, ubytovanie 180 Sk osoba/noc

Prihlášky: Posielajte na adresu - Jozef Karovič, Bystrická 12, 841 07 Bratislava, /do 28.8.2000/
/prihláška musí obsahovať - Meno, priezvisko, adresa, rodné číslo, číslo OP a požiadavku na ubytovanie/.

9.9.2000 S BEZKOU DO KARPÁT (IVV) 17.ročník
(sobota)                      KST SPARTAK BEZ Bratislava
Trasy: pešo: 42 km/1500 m, 35 km/1600 m, 22 km/1200 m
           cyklo: 100, 55, 30 km
Popis peších trás:
42 km: Smolenice - Driny - Jahodník - Lošonec - Zabité - Klokoč - Monrepos - Brezinky - Ostrý Kameň - Záruby - nad Čertovým žľabom - Smolenický zámok - Smolenice
35 km: Smolenice - Driny - Jahodník - Čierna skala - Brezinky - Buková - Horné Mlyny - Havranica - Záruby - nad Čertovým žľabom - Smolenický zámok - Smolenice
22 km: Smolenice - Driny - Jahodník - Čierna skala - Brezinky - Ostrý Kameň - Záruby - nad Čertovým žľabom - Smolenický zámok - Smolenice
10 km: Smolenice - Molpír - Vlčiareň - rekr.zar.BEZ Jahodník - reštaurácia Jahodník - Driny - Smolenický zámok - Smolenice
Štart: Smolenice, športový areál:
          sobota: 42, 35 km: 7.00 - 8.00 h
                      22, 10 km: 7.00 - 12.00 h
Cieľ: Smolenice, športový areál: v sobotu do 17.00 h
Štartovací poplatok: 20 Sk
Iné: možnosť ubytovania na lôžku alebo vo vlastnom spacom vaku (treba zahlásiť vopred)
Vedúci: Ing.Ján Spevák, Suchohradská 4, 841 04 Bratislava

9.9.2000 VEĽKÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK 15.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava
Trasy: 45 km/1600 m, 35 km/1400 m
45 km: Rača - Zbojníčka - Snežienka - Hrubý Drieňovec - Marianka - Pajštún - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Rača
35 km: Rača - Zbojníčka - Snežienka - Hrubý Drieňovec - Marianka - Pajštún - Biely Kríž - Rača
Štart: Rača, nám.Hrdinov, kino Nádej, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: Biely Kríž, 13.00 - 17.00 h
Vedúci: Jindrich Racek

16.9.2000 ŽITNOOSTROVSKÉ TURISTICKÉ DNI 20.ročník
(sobota) KT Rodina Dunajská Streda
Trasy: 35, 16 km
Štart: Dunajská Streda, ZŠ Jilemnického ul., od 8.00 h
Cieľ: Dunajská Streda, ZŠ Jilemnického ul., do 16.30 h
Štartovné: KST dospelí 15 Sk, KST mládež 10 Sk, nečlenovia o 5 Sk viac
Iné: prihláseným do 6.9. usporiadateľ zabezpečí ubytovanie a guláš
Vedúci: Zděnek Kelemen, tel.: 0709/5529201

16.9.2000 SENICKÁ MAŠÍROVKA (IVV) 20.ročník
(sobota) KST Senica
Trasy: 20, 10 km
Vedúci: PhDr.Alžbeta Šnittová, Sam.Jurkoviča 1207, 905 01 Senica

16.9.2000 PÄŤ NAJVYŠŠÍCH KOPCOV MALÝCH KARPÁT 26.ročník
(sobota)                                                                         Slávia STU Bratislava
Trasy: 55 km/2500 m, 50 km/2000 m,35 km/1700 m, 28 km/700 m, 14 km/500 m
55 km: Smolenice - Havranica - Záruby - Vápenná - Vysoká - Čertov kopec - Pezinská Baba - Pezinok
50 km: Smolenice - Havranica - Záruby - Vápenná - Čertov kopec - Pezinská Baba - Pezinok
35 km: Smolenice - Havranica - Záruby - Vápenná - Vysoká - Kuchyňa
28 km: Kuchyňa - Vysoká - Hubalová - Čermákova lúka - Čertov kopec - Pezinská Baba - Pezinok
14 km: Kuchyňa - Vývrat - Vysoká - Zochova chata
Štart: 55, 50 km: Smolenice, Chemolak, zast.SAD, 6.45-7.30 h
          35 km:        Smolenice, Chemolak, zast.SAD, 6.45 - 8.45 h
          28, 14 km: Kuchyňa, pri reštaurácii, 9.00 - 9.30 h
Vedúci: Ing.Karol Kováč

23.9.2000 BAKUĽOVÝ POCHOD 21.ročník
(sobota) KST TOM TJ Bezovec Piešťany
Trasy: 35, 20, 15, 10 km
Piešťany - Červená veža - Havran - Striebornica - Krahulčie hory - Gajda - Marhát - Gonove lazy - Jelenie jamy - Výtoky - Piešťany
Štart: Klub TOM TJ BEZOVEC Piešťany, 8.00 - 10.00 h
Vedúci: Peter Miklánek

23.9.2000 JESENNÝ ŠĽAPÁK ŠKP 19.ročník
(sobota) OTD ŠKP Bratislava
Trasy: 60 km a menej - podľa výberu
60 km: štadión ŠKP - Kačín - Marianka - Pajštún - Pod Kozliskom - Kozí chrbát - Salaš - Biely Kríž - Pekná cesta - Kamzík - Slavín - štadión ŠKP
Účastníci môžu kratšie trasy začať alebo ukončiť okrem štadióna ŠKP i na lokalitách uvedených v popise 60 km trasy. Tieto sú zároveň aj miesta kontrolných bodov. Na kontrolných miestach treba odpísať číselné kódy, ktoré organizátor pre túto akciu pripravil.
Štart: 60 km: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 6.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP
Vedúci: Viliam Vida

23.9.2000 PO STOPÁCH MÁRIE TERÉZIE (IVV)
(sobota) KST Holíč
Trasy: 20, 10 km
Vedúci: Ing.Vratislav Schaal, M.Nešpora 30, 908 51 Holíč, tel: 0801/683 162

24.9.2000 MALOKARPATSKÝ STRAPEC (memoriál Antona Beňu) 13.ročník
(nedeľa) OT TJ Slávia Prírodovedec + CK Limba
Trasy: 35 km/800 m, 22 km/600 m, 13 km/400 m
35 km: Rača - Biely Kríž - Košarisko - Pod Kozliskom - Stupava, Obora - Panova lúka - Rača
22 km: Rača - Biely Kríž - Košarisko - Medené Hámre - Panova lúka - Rača
13 km: Rača - Biely Kríž - Panova lúka - Rača
Štart: Rača, kino Nádej, 8.00 - 8.30 h
Vedúci: RNDr.Dagmar Kusendová

30.9.2000 POCHOD VIA DANUBIA 2.ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda
Trasy: 50, 35, 20, 10 km
50 km: Čuňovo - Vojka - Bodíky - Hullám čárda - Gabčíkovo
Štart: 50, 35 km: Čuňovo, pri kostole, 6.00 - 7.00 h
20, 10 km: Gabčíkovo, VE parkovisko, 9.30 h
Štartovné: 15 Sk
Vedúci: Štefan Nagy, Radničné nám.379/8, 929 01 Dunajská Streda, tel: 0709/5529 567

30.9.2000 Z KUKLY DO JURSKÝCH PIVNÍC 11.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava
Trasa: 45 km/1550 m
Dubová - Kukla - Zámčisko - Veľká Homola - Čertov kopec - Pezinská Baba - Somár - Svätý Jur
Štart: Dubová, zast.SAD, 6.15 - 8.30 h
Cieľ: Jozefské údolie, do 17.30 h
Vedúci: T.Slanina, Ambroseho 7, 851 02 Bratislava, tel:07/62314883

2.9.2000 DIVÍNSKA 40-KA, 16.ročník, 20, 40 km
KST Divín
J.Martinský, J.Žilka

3.9.2000 KYSUCKOU VRCHOVINOU, 23.ročník, 10, 15, 25, 35 km
ŠKT Kysucké Nové Mesto
Ján Ceniga, Sládkovičova 1224, 024 01 Kys.N.Mesto, tel:0826/4201 582

16.9.2000 LUNOCHODECKÁ 35-KA, 24.ročník, 15, 25, 35 km
KST Víkend Košice
K.Hrubý, Tolstého 24, 040 01 Košice, tel: 095/6333454

16.9.2000 BANÍCKA 50-KA (IVV), 10, 25, 42, 50 km
KST Horná Nitra
A.Machata, Stavbárov 5/14, 971 01 Prievidza, tel: 0862/5422261

17.9.2000 PÚCHOVSKÝ OKRUH ZDRAVIA (IVV), 10, 20, 30 km
KST Gumárne Púchov
Štefan Labaj, Obr.mieru 1152, 020 01 Púchov

17.9.2000 HREBEŇOM MAGURY (IVV), 10, 15, 30 km
KST Horná Nitra
A.Machata, Stavbárov 5/14, 971 01 Prievidza, tel: 0862/5422261

17.9.2000 HREBEŇOM ČERGOVA V JESENI, 10, 25, 40 km
KST Mladosť Odeva Lipany
V.Plvačan, n.sv.Martina 10, 082 71 Lipany, tel: 093/4572300

30.9.2000 PRECHOD HRANIČNÝM HREBEŇOM A BARDEJOVOM, 10, 20, 42 km
TJ Štart Bardejov
A.Bilekova, Komenského 36, 085 01 Bardejov, tel 0935/4722685

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd