august 2002
Legenda
Malokarpatských diaľkoplazov
Ferko Mikulka sa dožíva
60 rokov (26.8.1942 - 2002)
Ferko, už tu máme šesťdesiatku, ale neboj, do stovky je to ešte kusisko... Tých desať rokov od posledného rozhovoru /pri tvojej 50-ke/ na stránkach MKD sa zdá, že utieklo oveľa rýchlejšie, ako tých dovtedajších päťdesiat. Ako zaslúžilému diaľkoplazovi, ktorý toho už niečo na turistických chodníčkoch zažil a volačo pamätá, predsa nesmieme zabudnúť pri takomto významnom životnom jubileu položiť zopár otázok:
1.MKD: - Ferko, prezraď na začiatok aspoň v skratke, čo si všetko robil v uplynulých desiatich rokoch.
Ferko Mikulka: - Veru, veru, je to úplne neuveriteľné, ako rýchlo to obdobie utieklo. Od tej 50-ky to je desať rokov, ale pre mňa to bolo dlhé a ťažké obdobie. Bolo sa treba postarať o rodinu, hlavne z finančnej stránky. Lebo to, čo nám sľubovali kapitalisti i tí z rádia Slobodná Európa, sa vonkoncom nenaplnilo. Nuž a ja som bol postavený pred rozhodnutie zvoliť si medzi turistikou a blahom rodiny. Samozrejme, zvíťazilo "blaho" rodiny... Bolo mi ťažko opustiť turistické chodníčky, kamarátov a priateľov. Ale dúfam, že ak mi zdravie popraje, tak v dôchodku doženiem, čo som zameškal.
2.MKD: - Ako sa ti darilo? Zdravie slúžilo k spokojnosti?
Ferko M.: - V predošlej otázke som to zdôvodnil, hlavne to zdravie. I keď o moje dobré zdravie sa postarali voľakedajšie diaľkové pochody, ktorým ďakujem za stále dobrú kondíciu, vytrvalosť a pevnú vôľu.
3.MKD: - V posledných piatich, šiestich rokoch ťa nebolo na turistických chodníčkoch príliš vidieť. Kde bola príčina?
Ferko M.: - Ako som už povedal, hlavná a najdôležitejšia príčina bola a je v zamestnaní. Väčšinu týždňa som na cestách a keď sa vrátim a mám aspoň trochu času, tak dávam prednosť rodine a odpočinku. Prechody hraníc s kamionom medzi Českom a Slovenskom tiež zanechávajú na človeku stopy. Veď niekedy to býva aj 12 hodín čakania.
4.MKD: - Veru, veru, mal by si si upraviť životosprávu, lebo keď sa vrátiš na turistické chodníčky späť, aby si z toho niečo mal.
Ferko M.: - Máš pravdu, keď mám k tomu niečo povedať, životospráva v posledných rokoch nič moc. Môžeš sa snažiť, ale kočovný spôsob života Ti toho mnoho neumožňuje. Dúfam, že to, čo som zameškal na turistických chodníčkoch za posledné roky, to doženiem v dôchodku, už mám len jedno želanie, aby som bol stále fit. Keď mám pravdu povedať, chýba mi tá dobrá atmosféra z turistických chodníčkov a pochodov, čo veľmi kladne ovlyvňuje dobrú psychiku človeka.
5.MKD: - Hovoríš, že už na turistiku budeš mať aj čas, ale budeš mať aj chuť?
Ferko M.: - Určite že budem mať chuť !!! Veď na to len čakám. Ale je to už aj záležitosť pevnej vôle. Záleží to aj od rodiny, hlavne manželky, či ma "pustí" a vystrojí. Zatiaľ som s tým problémy nemal. Viem len jedno, že na staré kolená sa viacej žiarli jeden na druhého a ja som bol vždy obdivovateľom nežných diaľkoplazkýň!
6.MKD: - Je to len asi náhoda, že v tom istom mesiaci a dokonca aj v tom istom roku oslavuje rovnaké narodeniny aj Lívia Šebová. K tomu sa viaže jedna historka zo začiatkov DP, keď si po prvýkrát uvidel Líviu ako sa "zvláštne diaľkoplazila". Po pár pivách v Plaveckom Mikuláši si sa zaťal, že nejaká baba Ťa predsa nemôže predbehnúť a chcel si jej dokázať, že si predsa len lepší a nemôže ťa pokoriť a že dodržíš tempo zarovno nej. Pustil si sa za ňou a kým si došiel do Smoleníc, mal si jazyk ako uterák a dlhú dobu si toho mnoho nenahovoril. Pokiaľ viem, druhýkrát si sa veru po jej stopách už nepustil. Toľko fáma - aká bola skutočnosť?
Ferko M.: - To je stopercentná pravda. Tá žena mala v sebe sto čertov. Mala veľmi dobrú kondíciu, ale nepila pivo. Až neskoršie som sa dozvedel, že vraj preteká závodne. A od toho času vždy sme boli dobrí kamaráti.
7.MKD: - Ďalší príbeh, klebetu - "most Ferka Mikulku" pamätáš sa ešte na to pomenovanie?
Ferko M.: - Pravdaže a veľmi dobre. Neviem presne koľko, ale je to už dosť rokov. Predstav si, že až po určitej dobe som prišiel na tú záhadu, prečo som vlastne do toho potoka spadol! Nedodržal som princíp uloženia nákladu v rucksacku, keď ťažké veci mali byť uložené na spodu, a ja som to mal opačne. A to bola tá príčina stiahnutia Ferka Mikulku do potoka. Už sa to hádam opakovať nebude, lebo to bol aj podnet pre Brezovského richtára, ktorý dal upraviť a rozšíriť most, predĺžiť zábradlie zo šenku až na hlavnú cestu. Čo keby tam spadol aj niekto iný ako Ferko Mikulka?
8.MKD: - Na Trnavskej stovke Ťa nebolo už dlšiu dobu vidieť. Vieš, že si nám skalným turistom chýbal, stovkárska atmosféra už nebola tá pravá "orechová" ako keď si sa jej zúčastňoval. Jednoducho si patril k stovkárskemu koloritu.
Ferko M.: - Zase máš pravdu, už som na nej nebol dlšiu dobu a aby som pravdu povedal, chýba mi to. A čo ma mrzí ešte viac, že s niektorými už ani nebudem... Peter, ale priznaj, že keď som neni na kontrole o čo skoršie stovkári prídu do cieľa. Ponúkol si mi v tomto roku aj kontrolu, ale keď ti mám pravdu povedať, radšej si ju prejdem peši, vtedy sa lepšie vžiješ do tej pravej atmosféry pochodu. Veľmi rád mám hlavne tú nočnú časť z Bukovej cez Mihalinovú, Dobrú Vodu na Brezovú.
9.MKD: - A čo tvoja súčasná kondička, zvládol by si tú našu stovečku bez problémov?
Ferko M.: - Máš pravdu, kondička už nie je taká ako voľakedy, i keď moja nežná polovička si ešte nesťažuje. V práci nikto nepozná tiež koľko máš rokov, ale čo si spravil, ako vieš robiť. Neberie na to nikto ohľad. Preto si vždy spomeniem na niektorý ťažký diaľkový pochod, na ktorom sa dá stavať i v pokročilom veku.
10.MKD: - Voľakedy si presadzoval a preslávil heslo "Neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista". Čo na to hovoríš dnes?
Ferko M.: - Pamätám sa na to, vždy som sa vedel aj so svojími synmi popasovať s nepriaznivým počasím. Či pršalo alebo sme šlapali v snehu po pás. Niekedy to aj odniesli i moje deti a v duchu som sa aj bál ako to dopadne. Na moju radosť boli vždy v pondelok ešte čulejšie, čo ma zaväzovalo i druhému heslu "Lekár lieči - hora uzdravuje"!
11.MKD: - Koľko si nachodil za posledných desať rokov pochodov, kilometrov. Robíš si nejaké záznamy?
Ferko M.: - Nebolo toho moc, ale ani málo. Je isté len jedno, že na diaľkový pochod treba celého turistu, ale nie polovičku, čo viem zo skúseností s niektorými tiež turistami, čo len chceli. Napríklad v jednom ročníku na pochode Praha - Prčice odštartovalo z Prahy 570 turistov /na najdlhšiu trasu 71 km/. Do cieľa v Prčiciach nás prišlo len 70, medzi nimi i môj syn Martin, ktorý mal vtedy desať rokov.
K tej druhej časti otázky. Robím si záznamy o pochodoch, ale len pre svoju potrebu a z hlavy ti teraz presne nepoviem koľko mám nachodených km. Nabudúce...
12.MKD: - Mal si aj nejaké zahraničné turistické aktivity?
Ferko M.: - Bohužiaľ nijaké. Ani dokonca tie Čechy. Tam som už na turistickej akcii nebol viac ako desať rokov. Naposledy ešte za komunizmu... Paradoxne do Čiech chodím pravidelne, ale len služobne. Ináč je to na škodu veci, lebo v Čechách mali DP vždy dobre organizované a bolo sa z čoho učiť. Nuž a dnes už nie je zanedbateľná ani finančná stránka veci. Keby som tam išiel so všetkými synmi, môžem na to dva týždne robiť.
13.MKD: - Pri tvojej päťdesiatke si nám povedal, že spolu so synmi urobíš 4,5 tisíca km ročne. Ako si zľavil zo svojich bývalých výkonov?
Ferko M.: - Neprehnal si to trochu? 5 tisíc km dnes, tak možno na aute. Ale boli časy, boli, keď som sám urobil 2000 km a s deťmi aj raz toľko. Teraz by som to mal na pekných pár rokov dopredu. Dúfam, že na rok to rozchodím a bude zo mňa druhý Janko Parcer.
14.MKD: - Keď už budeš v dôchodku, nezačneš organizovať nejaký svoj rodinný turistický pochod, ako za onoho času Janko Kyselica?
Ferko M.: - Zatiaľ som s niečím takým neuvažoval. Ale keby som si zobral vzor z politikov, tak "nikdy nehovor nikdy". Možno, že raz z dlhej chvíle ma niečo aj napadne. Aktivity niektorých turistov sa mi páčia, ale treba v tom aj vydržať. Keď niečo začnem, nerád by som skončil v polovičke. Je ale pravda, že u Janka K. to bolo iné.
15.MKD: - Nepridáš sa k nám značkárom? Pomôžeš nám trochu vylepšiť turistické značenia v našom regióne MK.
Ferko M.: - Vieš, že som nevedel, že si značkár. Je pravdou, že v horách na turistických chodníčkoch je vždy čo vylepšovať. Či príroda, či lesáci, či vandali, každý sa tam trochou podpíše. Orientácia sa veľmi zhoršila. Je aj pravdou, že turistika nikdy nemala veľkú finančnú záruku. O tejto ponuke ešte porozmýšľam!
16.MKD: - Ferko a ako pokračujú tvoji synovia?
Ferko M.: - Synovia sú už veľkí, chodia väčšinou individuálne, majú svojich kamarátov a ja ich vôbec neobmedzujem. Jeden chodí cyklo /aj na ŠPCH/, ostatní dvaja podľa chuti. Ja som bol tiež mladý a viem ako to chodí. Som ale rád, že sú zdraví, ako každý otec. Možno, že sa raz na "staré kolená" ešte vrátia aj k tej klasickej pešej výkonnostnej turistike! Uvidíme.
17.MKD: - Nakoniec nám prezraď, aké máš plány v svojom ďalšom životnom období a aké v turistike.
Ferko M.: - Plánov, tých mám ako vždy, veľmi mnoho. Ale je a bude dôležité si udržať zdravie a výkonnosť, aby som mohol chodiť na diaľkové pochody aj v ďalšom desaťročí. Dúfam, že som ešte nepovedal posledné slovo, turistiku som zatiaľ nezavesil na klinec.
Chcel by som touto cestou pozdraviť všetky turistky a turistov - hlavne diaľkoplazov, s ktorými som prežil pekné a krásne chvíle na turistických chodníčkoch. Pozdravujú ich aj moji traja synovia a manželka. Prajem všetkým ešte mnoho kilometrov na turistických chodníkoch, pekné zážitky a samozrejme všetkým mnoho a mnoho zdravia.
Ferko, aj ja Ti ďakujem za tento rozhovor a prajem veľa toho ospevovaného zdravia, šťastia a radosti zo života.
Nuž a na Vianočnom pochode, ktorý sa tento rok ide z Dubovej do Bierosu "Do videnia..."
Trnava, júl 2002, Peter Minárik
OZVENY TRNAVSKEJ
STOVKY 2002
A zase na Trnavské 168, a
proč vlastně ???
"No to jsem teda zvědavý, co tam letos tomu Minárikovi do Malokarpatského dialkoplaza napíšeš. Už jsi vystřídala kromě osobních zážitků i řadu fiktivních náhradníků, které jsi na trasu inflačnej stovky za sebe poslala ať už objevitele Járu Da Cimrmana, líného Honzu či posledně dokonce Kartaginského vojevůdce Hanibala s celou armádou slonů. A kdo to bude letos? Co ty na to ?..."
"Víš že ti ani nevím... Momentálně mě vůbec nic nové nenapadá. Už mi to jaksi nemyslí. Nechám si zážitky přejít hlavou a pár dní uležet... no a pak se uvidí... něco vymyslím... to nech na mně" "A ty teď začni spíš přemýšlet, jak najdeme na Pláňavách tu neznačenou cestu do Bylnice."
Jsme na trase Trnavské Inflačné stovky /prodloužené trasy na 170 km/. Čerešenkovou jsme prošli a cesta na Javorník se ukrutně táhne a naše tempo klesá vlivem narůstající únavy. Je potřeba předejít ospalosti a tak si zpívame: "Neváhej jít, ať šílencem jsi cest...", " Veď mě dál, cestá má..." a cesta nám líp ubíhá. Z Javorníka na Pláňavy je to už kousek a pod strmými svahy vidíme shora Bylnici, cíl naší trasy.
Jenže ta značená cesta je strašlivě zarostlá a tak hledáme nějakou neznačenou alternativní trasu. Myšlení jsme si zachovali a tak podle mapy Vizovické vrchy 1:50000 nacházíme onu lesní cestu, která odbočuje ze silničky vedoucí do Štítné nad Vláří /tam už nechceme/. Fajn cesta tu je, jenže po chvíli docházíme k velké nesečené louce, která není na mapě a po další cestě či pěšine ani stopy. Jít jen tak naslepo nejde, navíc čas je neúprosnej. Nezbýva, než se vrátit na značku. Ta se ztrácí v zarostlých pastviskách a dost obtížně hledáme její vyústění do lesa. Tam už to jde a po chvíli klesání scházíme k řece Vláře a podél ní jdeme vedení modrou značkou k mostu. Ta cesta značená na mapě /bez turistických značek/ tu je a schází jako široká polní cesta přímo k mostu. Někde se napojovat musí. To bychom ale museli mít víc času a raději hledat průchod na Pláňavy zdola. Takto už jsme rádi, že se blížíme k nádraží. Děláme cílový snímek, dávame si razítka na stanici a čekáme na poslední vlak na Moravu, tedy brněnský rychlík. Já takto s více přestupy do půlnoci budu doma.
Jsme rádi, že jsme trasu zvládli. Až sem do Bylnice je to delší než klasika do Trenčína, něco přes 170 km. Usedáme do vlaku a v hlavě si promítáme nejhezčí místa a zážitky z trasy. Ty nám zůstávají v paměti a pro ty tu asi pravidelně jezdíme. Beru je po pořádku od startu...
-Krásné sobotní ráno, počasí jako vymalované. Po zdlouhavém nočním cestování jsme byli přivítání zdejší přátelskou atmosférou. Zdravíme se, vítame a už se nemůžeme dočkat až vyrazíme. Po prezentaci jdeme, stoupáme do kopců bratislavského lesoparku a potkáváme skupinky turistů. Atmosféra je báječná, nálada dobrá, co víc si na cestu můžeme přát.
-Palacinková kontrola letos bez palacinek. Ochotná paní prý odcestovala do Itálie a obsazení kontroly je jiné...
-Pezinská Baba - nejlehčí část trasy T-100 je za námi, dáváme si občerstvení v místním bufetu. Čekají nás náročnější úseky.
-Čermákova lúka - výborná pramenitá voda z lesní studánky přímo vybízí k občerstvení a doplnění zásob pití. Je tu kontrola /se sovětskou vlajkou/ a vládne tu dobrá nálada. /prý na věčné časy.../
-Taricové skaly - nádherné výhledy, nahoře se fotíme. Postup je však pomalý, vápencová suť je nepřehledně zarostlá kopřivami a křovinami. Zpomalilo nás to, ale s tím jsme počítali a krásná krajina za to stojí...
-Sološnická dolina - Sbíháme dolů a opíra se do nás polední sluníčko. Pak už ve stínu lesa občerstvění pod svahem, něco jako oběd. Tradičně každoročně se tu posilňujeme před výstupem.
-Stoupání na Vápennou dá každému zabrat. Táhne nás /ale strmě/ vidina vrcholu s krásným rozhledem. Už se blížime, poslední metry. Nohy už cítí únavu, trochu jsme se zadýchali a jsme tu. Rozhlížíme se po krajině. Dál už nutno koukat pod nohy. Postup po hřbetu kopce je pomalý, neznatelná zarostlá pěšinka mezi skalami a pod námi hluboké srázy. Ještě klesání kamenitou sutí lesem a jsme dole. Stačí přejít louku a je tu studánka.
-U studánky Rosnička, ve stínu stromů je kontrola. Pramenité vody je oproti loňsku dost pro všechny, pramen teče... Navíc tu pro pochodníky čepují i pivo. Prostě znovu pohoda, přátelská atmosféra. Čas však běží a žene nás dál na trasu. Cestou se nezapomeneme zapsat do vrcholové knihy na vrcholku Klokoč. Spolu s osamělým turistou si tu vychutnávame ještě onu afmosféru klidu a pohody, zdánlivě daleko od civilizace. Lesními cestami obcházíme Veterlín a kolem polorozpadlé chaty na Brezinkách jdeme táhlými silničkami dál až do obce Buková.
- Buková - Na návsi v místní hospodě je kontrola, podávají zde jídlo i pití. Je tu možnost odpočinout si a posilnit se na další úsek cesty. Už cítim únavu a občerstvení je nutné. Ještě že mám něco sebou, kamarát ostatní včetne svých baterek nechal si odvést do Brezovej.
Ještě za slunečního svitu kráčíme k Sokolským chatám a k sedlu Mihalinová se snahou přejít co nejvíce za světla. Je to rychlejší, bezpečnější a hlavně bez nároků na svícení. Ještě, že já jsem si baterku brala s sebou. Zatím to jde, sedlem Mihalinová procházíme za světla, jehož zbytky nám vydrží až ke kontrole v Dobré Vode.
-Hostinec "U Procházků" - u kontroly vládne dobrá nálada, hraje se tu na kytaru a zpívá. Láka nás to chvílí posedět, odpočinout, ale čas je jako vždy neúprosný a cesta ještě dlouhá. Jdeme dál do Brezovej
-Po průchodu dobrovodským cintorínem a hradem se setmělo a je doslova tma jako "v pytli". Bateria je tu nutností, svítíme si pod nohy a zároveň hledáme značky. Cesta se táhne.
-Konečně civilizace pod námi. Scházíme s prudkého kopce zpevněnou lesní cestou. Brezová pod Bradlem je tu. Odbíjí půlnoc, cíl Trnavské stovky je letos přesunut z obvyklé místní staniční hospody do místní školy. Bezva nápad. Je tu klid a více místa pro turisty. Dá se tu chvíli i lehnout na zem /v hospode nebylo kam/. Pro nás je to hlavní přestupní stanice na dlouhé trase. Je nutno si odpočinout, najíst se a hlavně tu nic nezapomenout. A neměli bychom se tu zdržet déle než hodinu. Čas je naším pánem a popohání nás jít dál. Před námi je část noci a celý nedělní den až do večera a za tuto dobu musíme stihnout projít přes kopce Bílych Karpat až do Bylnice, tedy ještě něco přes 80 km. Věříme si, že to stihneme a že do Bylnice dorazíme v podvečer "ještě dnes". Opravdu, už je dnes. Blíží se 1 hodina po půlnocí a my se chystáme k odchodu. Přebíráme diplom, balíme věci, teď už si vše potřebné musíme odnést sami. Jdeme tedy...
-Cesta do Myjavy se táhne. Vyzpěvujeme si a bez větších problémů ji zvládáme. Před pátou ráno na lavičce dosud ztichlého autobusového nádraží v Myjavě snídame, dopíjíme vodu s rozpuštěnými vitamíny a další vodu doplňujeme u pumpy v obci po cestě na Javorinu.
-Zatahuje se, sluníčko zalezlo za mraky a vrchol Javoriny se do nich také zahalil. Cesta se neskutečně táhne. Přidává se únava a ospalost, která se mně věrně drží až k vrcholu i když se s ní během cesty snažím /zatím neúspešně/ bojovat.
-Vrchol Javoriny je zahalen hustou mlhou, vysílače ani chata nejsou vidět. Odpočinek nahoře se nekoná. Klepeme se zimou. Přijíždějícího chataře jsme jen poprosili o razítko a jdeme dál. V téhle mlze nezůstáváme na hřebeni. Klesáme dolů do Květné. Je kolem osmé ráno.
Máme ze sebou něco víc přes 120 km. Zbývá tedy ujít zhruba klasickou padesátku a na to máme skoro celý den, tedy přibližně 11 hodin, abychom stihli večerní vlak. Takže by to mělo být v pohodě. To vše by byla pravda, nemít právě v nohách oněch 120 km.
-Dole v Květné už mlha není, ale vrchol Lopeníku je do ní stále zahalen a vypadá to na déšť. Jdeme tedy zelenou značkou kolem pramenů "Březovské kyselky" a po doplnění zásob pitiva procházíme přes vesnice Březová a Lopeník a polní cestou k Mikulčině vrchu. Začíná pršet, cesty jsou rozmoklé, po chvíli déšť ustává, aby za chvíli začal nový. Zatím však neleje a tak nám stačí bundy. Po podlézání ohrad na pastviskách je naše oblečení i batohy řádně zmazané od bláta. Dráty jsou nabité proudem a patlavé bláto pod nimi a naše postupy přes ně připomínají postupy vojáků nováčků - plížením vpred.
-Chata Mikulčin vrch je zavřená. Razítko si opatřujeme až dál cestou v motorestu Rasová. Teď už zbývá jen asi 35 km silničkami a lesními cestami pohraničním hřebenem. Tady jde o setrvačnost, nepoddat se únavě, ospalosti a dalším nepříznivým vlivům, udržat si tempo a myšlení...
-Obcházíme vrch Lokov a shlížíme na svahy nad kopaničářskou obcí Žitková. Poté se cesta vnoří do hlubokého lesa a vede až k rozcestí. "Na koncích" odtud lze sejít do Šanova a Slavičína na vlak, pokud by už bylo málo času. Je kolem 3.hodiny po poledni a tak bychom to do Bylnice mohli stihnout včas.
-Táhneme se hřebenem nahoru a dolů - Čerešenková, Javorník, Pláňavy. Odbočku modré značky do Súče ani nemáme v mapě. Nakonec se do Bylnice dostáváme klasicky, po zarostlé modré značce přes Pláňavy. Jsme tu včas a stačilo nám to, dnes už bychom dál nešli. Ani za nic.
Až za rok, na tu jubilejní trnavskou stovku bychom chtěli určitě přijet zas.
Sedíme ve vlaku z Bylnice a tak trochu filozofujeme a spřádáme úvahy o smyslu takéto akce /v této chvíli jsou trochu podporované i únavou, otlačenými nohami a dalšími nepříznivými pocity/. Tak tedy:
-Úvaha první: - co z toho vlastně máme, jezdit až sem a šlapat pěšky tak dlouhou cestu.
Ekonomicky je to ztráta času i peněz. Cestovné si hradíme sami, ošlapeme a ničíme si boty a oblečení, unavujeme se, nevyspíme se pořádne dvě noci a na rozdíl od fotbalistů, kteří za zápas berou velký peníze, my nedostaneme nic, akorát diplom a za ten si nic nekoupíme. A to ještě si naděláme puchýře na nohou, máme ztuhlé svaly a přitom žádná práce po nás není vidět. Prostě totální nesmysl a bláznovina - měřeno penězi...
-Úvaha druhá: - Copak se všechno v životě člověka musí nebo má měřit penězi? Copak neexistují také jiné hodnoty a měřítka? Určite áno. Copak lze přátelství, kamarádství, sounáležitost lidí, dobrou pohodu a pocit, že něco dokážu měřit penězi? Navíc mi k tomu většinou nezištně pomohli kamarádi, pořadatelé a mnohdy i neznámí lidé.
-Úvaha třetí: - Trnavská stovka svou hojnou účastí a fantastickou atmosférou je právě dokladem a duchu přátelství sounáležitostí /Niet tu normálnych ľudí, iba samí diaľkoplazi.../ Je to i o pocitech překonávání jakési pro každého jinak velké pomyslné bariery vzdáleností a tras a také bariery v každém v nás. Jde mnohdy o překonání sebe samého. Překonáváme délky tras nad hranicí "normálního uvažování" normálneho člověka. /Otázka co ještě je pro koho normální, neboť každý si tu svou hranici posunul někam jinam, tí zkušenější pokud možno co nejdále/.
Úvaha čtvrtá /tedy poslední/: - V neposlední řade je to snaha o poznání nových přírodních zákoutí a zajímavostí. Tedy poznání dosud nepoznaného, poznání nových cest jinými cestami. Vždycky je co objevovat. Je to určitý druh posedlosti, který nás žene změnit papučovou kulturu za "botaskovou" a pohodlné křeslo za batoh a vyrazit z tepla domova za poznáním i do nepohody. Kdo nepoznal kouzlo těchto zážitků - nepochopí...
Červen 2002, Zděnka Tvrdá
Trnava očami
Rakúskeho turistu v roku 1830
Pokračovanie (2.časť)
Pán Schwarzenegger ma však zaviedol k ďaľšej trnavskej zvlášnosti, k obrovskému sudu a k pivniciam ďalšieho bohatého obchodníka s vínom, Sulinyho, ktorý sa predtým, než sa stal šľachticom, volal Valc. Časť týchto pivníc postavil jeho predok, ktorý sa volal Eberhard Valc, krčmár, prisťahoval sa do Trnavy zo Šaštína a roku 1780 získal meštianstvo. Ešte pred smrťou videl projekty týchto pivníc. Od roku 1810 ich budovala jeho manželka Katarína rodená Posenhammerová. Projektoval ich mestský staviteľ v Trnave Anton Grun.
Prišli sme v najlepšiu chvíľu, lebo pivnice si práve prišiel pozrieť aj plukovník z invalidovne a na jeho počesť v nich rozsvietili svetlá. Kancelária a všetky budovy veľkoobchodu s vínom sú spolu s pivnicami na predmestí. Navôkol je veľký sad a lepšia poloha mu dáva náskok pred záhradou pána Mayera. Na konci sadu je tri siahy vysoký kopček s templom, kde sú zbierky obrazov s motívmi Bakchusa a Lethy. Pod týmto vŕškom sa nachádza pivnica so spomínaným obrovským sudom. Prekrásna aleja ruží vedie ku vkusnému kúpeľnému domu a k prepychovo zariadenému pavilónu so štvorfarebnými oblokmi. Kvetinová záhrada je menšia, ale starostilo opatrovaná jemnými rúčkami peknej dcéry majiteľa. Vo vstupnej hale pivnice, ktorá stojí v záhrade, sa všetko len tak hmýrilo. Obchod sa zdá byť významný. Do pivníc zostupujeme železnicou s lampášmi v rukách, je to naozaj úžasné! Ich dĺžka je 72 siah, šírka 68 siah. Množstvo sudov je rovnako neobyčajné ako ich veľkosť. Napočítal som viac ako sto sudov najrozličnejších tvarov s objemom 100, 200, 300 a 500 okovov. Možno tam vidieť vajcovité, valcovité, trojhranné, štvorhranné a šesťhranné sudy. Na chodbách viselo viac ako 40 lustrov, každý so štyrmi sviečkami, ktoré vyznačovali podzemnú cestu k Bakchusovej sále. Keď sme pod zemou putovali viac ako polhodinu, prišli sme k obrovskému sudu, ktorý v Trnave vzbudzuje najväčší obdiv. Má 2100 okovov alebo 84.000 pint. Na jeho vrchol vedú dve schodiská s 32 schodmi. Hore ho obkolesuje galéria a často tu pri slávnostných príležitostiach tancovalo neraz až 6 párov. Na čele suda je umelecký drevorez - portrét jeho kráľovskej výsosti kniežaťa Jozefa, uhorského palatína, ktorý držia dvaja géniova. Na bokoch veľkého suda sú dva umelecky zdobené oválne sudy zo vzácneho dreva s objemom po 50 okovov červeného a bieleho vína súčasne. Sud a pivnice v Dotis sa k pivniciam pána Sulinyho nemôžu ani prirovnať.
Keď sme vyšli z pivníc, bola už tma. Celá príroda sa zahalila do zádumčivého pokoja, ani lístok sa nepohol a pomedzi potrhanými mrakmi sa trblietala len osamelá hviezdička. S mojím príjemným sprievodcom sme zašli do kaviarne, kde som nečakane spoznal pána lekárnika Schustra, najzaujímavejšiu trnavskú osobnosť. /Jeho lekáreň na námestí mala názov "U čierneho orla"./ Schuster vyniká nielen v chémii, ale za vynález "kvapkadla" získal zlatú medailu. Tento žoviálny človek skvelých spôsobov, je činorodý, usilovný a veselý a napriek svojmu pokročilému veku je plný vtipov a žartov. Počul som o rozličných zbierkach, ktoré vlastní. Pozval ma prezrieť si ich.
Na druhý deň som ho navštívil a rôznorodosť vecí, čo som mal možnosť vidieť, ma nevyvádzala z údivu. Časť týchto zbierok sa nachádza v starej, povedľa domu stojacej mestskej veži, z ktorej dobre vidno celú Trnavu a z ktorej vežový strážca každú štvrťhodinu ohlasuje celému svetu zvukom trúbky svoju prítomnosť. Druhú časť zbierok má vo svojom dome.
Pristúpim k popisu rozmanitosti zbierok, ktoré mi ich vlastník ochotne poukazoval. V zbierke mincí má rozličné staroveké, stredoveké i súčasné mince, predovšetkým zlaté, strieborné a bronzové unikáty, rímske, grécke, turecké mince, vyše sto gypsových odliatkov, antické predmety, medzi ktorými vyniká domáci bôžik s preskrásnou muskulatúrou, veľké mušle, rôzne minerály, mnoho pozoruhodných zlatých a soľných kryštálov, rozličné nástroje zo železa, prírodopisný kabinet so všetkým domácim vtáctvom z Uhorska, zbierku vtáčich vajíčok, klobúk pastiera koní, do ktorého urobil dieru blesk, turecké zbrane, šable a pasy /fermany/, zbierku starých mincí nezvyčajných tvarov, staré rukopisy z 15. a 16. storočia, pápežskú bullu z roku 1682, list z Číny napísaný jezuitovi Mikulášovi Jurajovi Rátkaiovi roku 1694, zbierku starých receptov z roku 1745, arabské písomné odporúčanie, rozličné staré časopisy, talianske aj francúzske bankovky, bankocetle od čias nastúpenie cisára a kráľa Františka, striebornú relikviu pápeža s listom jemu samému, ďalšie relikvie z Jeruzalema, pravé a nepravé drahokamy, medailón s bitkou pri Lipsku s 10 výjavmi, mechanické prístroje, mučiaci pohár z delfskej veštiarne, dva čarovné poháre a ešte mnoho a mnoho ďalších vecí... Rozličné čudné predmety, ako nôž, v ktorom je ďalších 24 menších nožíkov, elektrické prístroje, množstvo fyzikálnych prístrojov, kamene s glazúrou, kusy lávy, dva kamene z Neróvho paláca, zbierku kôry zo stromov, vyše 200 netvorov v liehu, mačku s dvomi hlavami a hady zaliate v skle, vypitvané potkany, hasiace striekačky, bábkové divadlo s umeleckými figúrkami, medzi ktorými vyniká tanečník na povraze a uhorskí tanečníci pri zbere sena, vyrezávané portréty, optické divadlo s viac ako 200 figúrkami, zbierka škatuliek, gombíkov, pohárov, fliaš, laterna magica, zbierku máp atď.
Rozprával mi, že v dohľadnom čase rozšíri svoje zbierky o ďalšie mechanické a fyzikálne prístroje a hasičské ozdobné predmety. Kúpil aj zázrak z Delf, guľu, visiacu na tenkej hodvábnej nitke, ktorá rozpráva, smeje sa, plače, kýcha, vyžaruje svetlo a tak ďalej.
Cestovateľovi stojí za to navštíviť v Trnave tohto milého človeka a venovať sa celý deň jeho zbierkam. Možno si želať len jedno, aby pán Schuster získal vyhovujúcejšie priestory, kde by zbierky mohol usporiadať, potom by sa dali v celej ich rôznorodosti dôkladne a detailne popísať.
Pred večerom som si prezrel peknú palácovú budovu na predmestí. S údivom som počúval, že je určená pre syfilitikov a pomätených. /Župná nemocnica v Trnave, ktorej výstavba sa začala 4.októbra 1824./ Odtiaľ sme šli na dokonalo zariadenú strelnicu, kde záujemca nájde naozaj všetko. Pán Schuster je aj otcom strelcov a sám vie vynikajúco triafať.
Koniec Jozef Adalbert Krickel /1830/
Preklad Štátny okresný archív Trnava - Jozef Šimončič
Už
"tradičný" Pivný pochod
5.ročník "Trnavská
13"
Takzvaný "Pivný pochod" sa konal 15.6.2002 v Trnave. Pre bližšie vysvetlenie, nejedná sa o klasický turistický pochod v tom pravom zmysle, ale o chodenie doslova "od krčmy cez krčmu do krčmy..."
Od turistov prevzali mapku trasy, kde si účastníci razili pečiatky v každej krčme. Tých zastávok bolo tohto roku neúrekom, 14 /štrnásť/ a to na cca 18 kilometrovom mestskom okruhu.
Informácie z bulletinu:
Niečo z teórie pochodu:
Napriek tomu, že už ide
o tradičný pochod, ktorý sa koná každoročne okolo
"Dňa otcov" /16.6./, nájdu sa medzi Vami určite i
takí, ktorí boli na tomto pochode po prvýkrát a tak by bolo
vhodné čosi pripomenúť z teórie pochodu.
Pochod "Trnavská trinástka" je pešia turistika po trnavských pivárňach, podnikoch verejného stravovania, šenkoch, krčmách, no proste všade tadiaľ, kde tečie pivo a ktorej hlavným cieľom je prejsť pešo celú trasu po Trnave a v určených kontrolných staniciach si oraziť kontrolný leták. Nakoľko je to pivný pochod, bolo by vhodné vypiť si jedno aspoň malé pivo, pitie piva však nie je podmienkou! Každý si môže zvoliť svoj vlastný spôsob osvieženia či už to bude strik alebo nealko. Účastník pochodu hodnotí v podnikoch kvalitu moku, čistotu krígľov, ochotu a príjemnosť personálu, čistotu prostredia a pod. zapísaním známky od 1 po 5 do pivného pindexu, ktorý je súčasťou kontrolného účastníckeho letáku. Výsledný priemer Vašich známok určí najlepšiu zastávku tohotoročného pochodu, ktorá bude ocenená plaketou. Trasa pretína významné pivárne po celej Trnave od centra mesta cez Kopánku, Družbu, Linčianskú, Prednádražie a Kamenný mlyn späť do Trnavy, čo je takých asi 18 km.
Znovu pripomíname, že tu nejde ani o traťový rekord, ani o rekord v počte vypitých pív, či navštívených krčiem. Každému by malo ísť predovšetkým o pekne prežitý deň...
Ale nezabudnite, na tomto pochode je každý účastník zodpovedný za svoje konanie sám!
História:
Na každom ročníku mal
účastník možnosť zakúpiť si tričko, v ktorom potom
pochodoval, farby tričiek boli následovné.
Pivný pochod zorganizovalo "Občianske združenie Trnavská 13."
Peter Minárik
39.stretnutie
"Krásistov"
Na Folkmarskej Skale 914.7
m.n m., 25.mája 2002
Klub Slovenských Turistov - Lokomotíva Košice z poverenia ústredia KST a redakcie časopisu Krásy Slovenska zorganizovali 25.5.2002 stretnutie "Krásistov" /čitateľov Krás Slovenska a redakcie dopisovateľov/ na Folkmarskej Skale neďaleko Margecian. Výstupové trasy si každý účastník zvolil individuálne podľa svojich schopností.
Veľmi veľa turistov si vybralo výstupovú cestu z dedinky Kojšov, prípadne z Veľkého Folkmáru.
Za príjemného polooblačného počasia sa pozerali po okolitej panoráme hôr. Okolo pol dvanástej odznelo niekoľko príhovorov a to pána Kuiša, nového šéfredaktora Krás Slovenska, pána Herchla, starostu obce Veľký Folkmár, potom ešte zástupca obce Kojšov a asi ešte ďalších dvoch.
Na vrcholovej lúke bola umiestnená Kronika časopisu "Krásy Slovenska" a dve vrcholové, pamätné pečiatky a to 50 rokov Lokomotívy Košice a 39.stretnutie čitateľov Krás Slovenska.
Na prenosnom stolíku bola prezentačná listina, účastnícke listy. Súčasne sa konalo aj 41.letné stretnutie KTMK. Na týchto účastníckych listoch bol turistický motív s nápisom IVV.
Bolo možné získať aj pečiatky:
- IVV - svetový deň chôdze 2002 - WWD SK
- Folkmarska skala IVV
- Krásy Slovenska IVV 39.ročník
Stretnutia sa zúčastnilo okolo 450 účastníkov. Okrem už vyššie menovaných tam boli napr.: páni Rúžek, Slámka, Uhand, Peter Hromada klasifikátor KST po pánovi Štefkovi, Netopil /fotografie/, turisti z Liptova, Pohronia, Bratislavy a pod.
Na križovatke lesných ciest pod Folkmarskou skalou bolo možné sa občerstviť u starostu obce Veľký Folkmár, prípadne získať aj zaujímavú pečiatku a rôzne suveníry.
Jubilejné 40.stretnutie čitateľov Krás Slovenska sa má uskutočniť v Malých Karpatoch na Veľkej Homole...
Jún 2002, Jozef Karovič
Zájazd do Švajčiarska na pochod IML a IVV
Tento zájazd do Švajčiarska na pochod IMV a IVV zorganizovalo ústredie KČT v termíne 25.-28.apríla 2002. Zájazd bol autobusový a hlavný cieľ bol dvojdňový pochod v okolí Belpu a Bernu, ktorý bol zaradený do medzinárodného kalendára IML /Internacional Marsch Legue/ a IVV /Internacionaler Volkssport Verband/ Medzinárodná pochodnícka liga a Ľudový šport pre všetkých/.
Celkovo sa uvedeného zájazdu zúčastnilo 42 osôb a z toho boli iba 3 občania Slovenskej republiky.
Streda, 24.4.2002
Z dôvodu skorého odchodu
autobusu z Plzne, vo štvrtok ráno, väčšina vzdialenejších
účastníkov pricestovala už v priebehu stredy. Ubytovanie bolo
zabezpečené v Sokolovni, neďaleko hlavnej stanice. Večer
vedúci zájazdu pán Moser uskutočnil s nami exkurziu do
divadelných priestorov Plzenského divadla, ako sú šatne,
zákulisie a pod.
Štvrtok, 25.4.2002
Všetci účastníci
zájazdu boli ráno už pol hodinu pred odchodom autobusu na
nástupišti. Pomaly si naložili svoju batožinu do
batožinového priestoru a nastúpili sme do autobusu. Po odchode
z Plzne nás vedúci zájazdu privítal a navzájom predstavil
všetkých účastníkov. Potom nás oboznámil s presným
cestovným plánom dnešného dňa. Každý dostal stručný
sprievodný materiál a poistnú kartu. Autobusom cestujeme cez
Chotešov, Horšovský Týn, Folmavu, Furth in Wald do mestečka
Regensburg.
Regensburg - /Rezno/ 330 m n.m. má cca 130.000 obyvateľov, meno vzniklo podľa rieky Regen, ktorá sa vlieva do Dunaja. Patrí medzi najvýznamnejšie a najznámejšie mestá ležiace na hornom toku Dunaja. V minulosti vojvodské a kráľovské sídlo. V 17. až 19. storočí sídlo ríšskeho snemu.
Pamiatky: kaplnka zo 6.stor. niekoľko krát prestavaná až na 3 lodnú baziliku. Z 15.storočia vojvodstvo. 12.-13. storočie Dóm sv. Petra - gotická katedrála, kamenný most z 12 stor., ktorý je najstarší zachovalý most v Európe a je dlhý 310 metrov. Nachádza sa tu Kemplerov pomník, plavebné múzeum a mnoho iných.
Prehliadke Regensburgu sme venovali tri hodiny. Potom pokračujeme po diaľniciach okolo miest Hagelstadtu, Landshuttu, Neumarktu St.Veit do mestečka Altotting.
Toto mestečko leží na rieke Inn /405 m n.m./ a je to významné pútnické centrum s množstvom cirkevných pamiatok. V meste sa nachádza mechanický betlehem so 130 vyrezávanými figúrkami a Panoráma kristovho utrpenia.
Neďaleko železničnej stanice je aj sídlo DVV /Deutscher Volkssport Verband e V/. Tu páni Moser a Caletka vybavujú obchodné záležitosti. V Altottingu sa totiž vyrába viacero výrobkov súvisiacich s IVV /diplomy za akcie, kilometre, nášivky, rozne záznamníky, a pod./ Na poschodí sídlí kontrolný orgán IVV. Po prehliadke mesta pokračujeme cez Burghausen - Pritzl Titraninig do mesta Waging am See. Tu sa nachádza asi desať možných trvale značených okruhov IVV. Vybrali sme si okruh č. 8 - dlhý 10 km, ktorý sme absolvovali za občasných dažďových prehánok. Po absolvovaní tohto okruhu za to platíme - 1 Euro a dostávame v informačnom stredisku pečiatku IVV a turistického spolku. V ten deň končíme v Altottingu, kde v bývalom mlyne je mládežnícka ubytovňa, tu prenocujeme.
Piatok, 26.4.2002
Po spoločných
raňajkách si prezrieme ešte centrum mesta a pri budove DVV
nastupujeme do autobusu a pokračujeme ďalej smer Bregenz.
Cestujeme zväčša po diaľniciach. V Bregenzi /ešte Rakúsko/
sme natankovali naftu, nakoľko je tu lacnejšia ako v Nemecku.
Okrem toho sme si prezreli pamätihodnosti Bregenzu a
navštívili sme i Bodamské jazero. Hranice sme prešli cez
hran.prechod Hochst St.Margharethen do Švajčiarska.
Prechádzame cez Zurich, avšak nakoľko máme už oproti plánu
meškanie a vyše hodiny sme nemohli nájsť miesto na
parkovanie, tak pokračujeme ďalej cez Otringen, Niedersipu,
Bern, až do Belpu. Tu sa prezentujeme. Platíme štartovné 29
švajčiarskych frankov. Ani to radšej neprepočítavam na
slovenské koruny. Ubytovanie máme zabezpečené v mestečku
Heinberg, kde sme ubytovaní v kryte civilnej obrany. Osobne nás
víta starostka, veliteľ hasičov a správca krytu. Na izbách
sú trojposchodové lôžka, vybavené matracami. Používame
však vlastné spacáky. Večeru si každý pripravuje
individuálne. Po večeri narážame aj vlastný sud Plzenského
piva.
Sobota, 27.4.2002
Okrem kratších trás je
možnosť si vybrať aj 30 a 40 km. Jednotlivé skupiny turistov
štartujú až v určenom čase, skorej na trasu nepúšťajú.
Na účastnícku kartu nám robia na štarte a kontrolách a
potom v cieli dierky.
Trasa, ktorú som si vybral, bola následovná:
Belp - Gerzensee - Kirchdorf - Seftigen - Thurnea - Toffen - Belp. Pochod bol vedený spočiatku po poľných a lesných cestičkách a chodníkoch a neskôr po asfaltkách. V rámci pochodu bolo zabezpečené aj občerstvenie. Polievky zabezpočovala firma Knorr. K dispozícii boli bujóny a asi sedem druhov instantných polievok. Nápoje mala na starosti firma Rivela /minerálky a malinovky/. Bolo možné si kúpiť i iné druhy jedál a nápojov, avšak už za peniaze.
Na trase bolo 5 kontrolných stanovíšť a tri občerstvovacie. Približne 2/3 trasy bola rovina. Počasie sme mali pekné slnečné. Trasu 40 km okrem mňa si vybrali a prešli aj 5 naši turisti, ostatní si zvolili 20 a 30 km.
Po skončení pochodu všetkých našich účastníkov sa ešte presúvame do Bernu, kde sme si prezreli pamätihodnosti. Večer využívame pekné počasie na fotografovanie končiarov Álp. Večera je znova individuálna a hneď po nej sa vyčapoval druhý sud piva.
Nedeľa, 28.4.2002
V nedeľu si ešte
prejdeme druhú časť pochodu. Trasa bola vedená takto: Belp -
Kehrsatz - Koniz - Gassel - Wabern - Bern - Muri - Belp. Trasa
bola vedená po asfaltových poľných a lesných cestách a po
brehu a hrádzi rieky. Z Bernu sa šľapalo čiastočne cez
areál ZOO a cez niekoľko prírodných rezervácií.
Nedeľňajšia trasa bola viac kopcovitá. Zabezpečenie bolo tak
ako v sobotu, 5 krát kontrola a 3 krát občerstvenie.
Záverečný úsek bol pre všetky trasy spoločný a bol dosť
veľký problém vôbec niekoho predbehnúť. Veď celkový
počet účastníkov bol asi 5000 turistov z mnohých európskych
štátov.
Po príchode do cieľa si pečiatkujeme preukazy IML a IVV. Prípadne, kto má záujem o diplom, môže ho dostať za poplatok 8 frankov. Okrem diplomu je k dispozícii aj medaila pochodu.
Niekoľko mojich postrehov:
- Podujatie
zabezpečovala švajčiarska armáda. Trasy boli značené
zväčša vlastným značením /prenosné stojany so šípkami/.
- Kontroly boli vybavené štikacími kliešťami, veľa účastníkov bolo v uniformách /vojsko, policajti, hasiči, colníci, školy/.
- Niektoré vojenské skupiny sa zúčastnili dokonca aj so zbraňami.
Po defilírke nastupujeme na spiatočnú cestu. Vraciame sa tou istou trasou, akou sme prišli sem. Do Plzne prichádzame v pondelok ráno 2.30 h, lúčime sa s Plzeňákmi a nás pár Slovákov pokračuje ďalej do svojich domovov.
S týmto turistickým zájazdom som bol osobne veľmi, veľmi spokojný.
Bratislava, 30.4.2002, Jozef Karovič
Turčianskou záhradkou
KST Vrútky v termíne od 10. do 12. augusta 2001 organizoval turistické podujatie, ktoré bolo zaradené aj do kalendára IVV /ľudový šport pre všetkých/, Turčianskou záhradkou. V rámci podujatia bolo možné si prejsť a plniť aj mestské a prímestské trasy Vrútok a Martina. Trasy boli pripravené pre peších i pre cyklistov. Tiež bola možnosť plniť podmienky IVV dokonca aj plávaním.
10.augusta 2001 som si vybral individuálnu trasu a to Vrútky - Jedloviny - Stráne - Podháj - Priekopa - Vrútky, čo bolo propagované ako prímestský okruh IVV v dĺžke 18 km.
V sobotu 11.8.2001 som si vybral trochu náročnejšiu trasu: Strečno, žsr - Nezbudská Lúčka - Strečno, hrad - Rakytie - Javorina - Saračníky - Minčol - Piatrová - Vrútky.
Z Vrútok sme sa doviezli do Strečna, kde bol štart, vlakom. Na štarte nám usporiadateľ poskytol ako občerstvenie krabičku džúsu a perník /na jedenie/. Na kontrolách mali zabezpečené veľmi vkusné a pekné razítka. Na jednej kontrole mali dokonca vlastné bohaté občerstvenie vo forme chlebíkov s nátierkou a výborný čaj. Chlebov bolo veľmi veľa a tie, ktoré sa nezjedli na kontrole, potom boli k dispozícii v cieli. Mali sme nádherné počasie, hoci spočiatku ráno bolo polooblačno a neskôr sa úplne vyčasilo s výbornou viditeľnosťou. Teplota na obed bola okolo 22 stupňov C. Nakoľko som tento úsek zvládol dosť rýchlo a mal som ešte dosť síl a chute, tak som si išiel prejsť ešte jeden prímestský okruh. Tento bol pre zmenu Martinský okruh IVV. Začal som v Martine na žel.stanici cez Jahodníky - Ľadoveň - Jahodnícke háje - Ľadoveň a vrátil som sa do Martina. Za celý deň som na týchto dvoch okruhoch prešiel podľa údajov organizátorov celkom 47 km s prevýšením 1350 m.
Na nedeľu 12.8.2001 som si vybral len jednu trasu. Vrútky - Stráne - Podháj - Priekopa - Vrútky. Na štarte sme znovu dostali občerstvenie vo forme keskov a džúsu. Celý čas sme mali znovu nádherné počasie s teplotou až 28 stupňov. Veľmi príjemné počasie na šľapanie. Opäť boli nádherné dlhé výhľady a na kontrole bohaté občerstvenie. V cieli pochodu nám odovzdali pekné diplomy. Trasa v nedeľu merala 20 km s prevýšením 450 m.
Počas putovania Vrútkami a Martinom ma zaujali nápisy na bránach a vrátach a tu sú najzaujímavejšie:
- Čakám za rohom ... Tak
ideš??? Pozor pes !!!
- Preskoč plot, bude z Teba šrot ... Pozor pes !!!
- Tu bývam ja ... Pozor pes !!!
- Ja som pri bráne za 3 sekundy a Ty? Pozor pes !!!
Bolo by zaujímavé zozbierať tieto nápisy z územia celého Slovenska.
Ubytovanie v rámci podujatia Turčianskou záhradkou bolo v internáte na lôžkach a v telocvični ZŠ na podlahe v prijateľných cenových reláciach.
Na podujatí sa zúčastnilo aj 20 turistov z Česka a 25 turistov zo Slovenska.
Druhý ročník sa plánuje v termíne 3. a 4. augusta 2002.
December 2001, Jozef Karovič
Ako sa chlastá v Barme
Je to pre nás tak ďaleko - že pre väčšinu ľudí je to exotika ako sa patrí...
No a tam v Barme, kam sa hlava obráti, stoja samé pagody. Zlaté, blýskavé, malé alebo veľké. Väčšinou sú vždy na kopci.
Proste Barma. Krajina medzi starou koloniálnou Indiou a Thajskom. Kraj lysohlavých budhistických mníchov a mníšok, nikam neponáhľajúcich sa chlapíkov v typických sukniach, nekonečných rýžovíšť na juhu a málo dostupných pralesov na severe.
Taktiež škvŕn na chodníkoch po vyžvýkanom a vypľuvanom beteli. I brutálnych lampasákov, ktorí krajinu premenovali na Myanmu. A vládnu tu fakt, fakt nevyberane, nezmlúvavo a to som napísal ešte veľmi, veľmi prívetivo.
Ale napriek tomu chlastanie v Barme je kupodivu veľmi príjemné. Hneď, čo sme s kamarátom vystúpili v Rangúne z roztraseného lietadla miestnych aerolínií, dal som sa ihneď na zistovanie ako sa to tu má s návykovými látkami.
Zhovorčivý taxikár nás promtne uviedol do problému. Čo sa týka chlastu, ocitli sme sa tu v raji opilcov, ovšem s otupelými chuťovými bunkami. Tvrdý chlast tu nestojí skoro nič, veď napríklad za litrovú flašu ešte schopného ginu zaplatíte ani nie 90 korún a to tak isto platí aj pre len ťažko požiteľnú barmskú "whisky". A to isté platí aj o iných, viac či menej uveriteľných nápojoch, ktoré sa honosia menami, vyvolávajúcimi v európskom opilcovi chutné pocity.
Ale pivo!!! Toho je tu dosť a dosť a veru dobrého! Globalizácii by sa totiž malo hovoriť skôr "pivizácia", respektíve fotbalizácia, lebo fľaše s penivým nápojom a podivná hra s loptou sa tu rozšírili až do najzapadlejších dedín.
Čapované pivo sme tu ale našli len vo dvoch krčmičkách. V zapadlej "diere" medzi švábmi pri autobusovom nádraží v Rangúne - neuveriteľný úkaz! A v luxusnej "záhradke" naproti kráľovskému palácu v stredobarmskom meste Mandalaji. A v Mandalaji je všeobecne pekne. Cestovatelia tu kričia nadšením - v jednom svätostánku tu stoja vytesané všetky sväté texty budhizmu, v druhom je unikátna socha myseľ si "tríbiaceho" majstra, tretia je výnimočná prítomnosťou...
Čo je to ovšem proti čapovanému pivu! Môj kamarát to už nevydržal a do areálu pagod ani nedošiel /podľa miestneho zvyku sme sa tu premiestňovali bicyklami/. Pri záhradke to s ním tresklo o zem a objednal si jedno, potom druhé. Prišlo tretie. Bolo okolo obeda. Po treťom pive som bol vyzvaný, aby som sa za pagodami vybral sám. Vrátil som sa po šiestich hodinách. Môj kamarát sedel na rovnakom mieste a pil už dvanáste, možno trináste malé pivo. Za ďalšie dve hodiny sme mali na účte štyridsať "minikúskov". A ako šiel čas, čiarok v našom predlhom plote pribúdalo. Od vedľa sediacich vexlákov sme si vymenili ďalšie miestne obeživo a pokračovali sme ďalej... Časom sa okolo nás rozhostilo posvätné ticho. Barmani si medzi sebou podivne hovorili číslo, ktoré sme tu v tejto krčme dosiahli. Čašníci sa opatrne pýtali, či chceme ešte ďalšie... áno, alebo nie? Odbytí ale neboli. Tí bieli diabli, šepkali si, to sú asi šialenci, bohatí diabli zo západu, hovorili si asi mezdi sebou obdivne chlapci, ktorí tu strávili večer pri jednom pive.
Prišiel smutný čas každodenného konca - zatváracej hodiny - a my sme museli zaplatiť poslednú várku. Celá záhradka sa s nami lúčila a úslužní čašníci sa za nami vybrali v domienke, že po ceste k bicyklom nemohúcne spadneme a rozbijeme si hubu.
My sme si ale sadli na bicykle a skoro bez problémov odišli. Po ceste a v správnom smere. To čo sme počuli za chrbtom, bol potlesk. Tichý, ale uznalý, zreteľný potlesk.
Pavluša a Bošťa
Siahnem,vytiahnem
a čítam...
Juraj Puci "Ročný
pochod zdravia"
Vydal: S -
Glóbus - S, v roku 1999
Šéfredaktor: Štefan Miček
Tlač: ROTAP
Kto je Juraj Puci?
- vytrvalostný
chodec?
- reklamný diaľkoplazec?
- pozorovateľ či reportér?
Juraj Puci /15.4.1929/ pochádza z Kožuchova v okrese Trebišov na východnom Slovensku. Ako 19 ročný odchádza študovať novinársku fakultu do Prahy. Praha mu natoľko učarovala, že od roku 1948 tu žije natrvalo. Českú i Slovenskú republiku už prešľapal mnoho krát pri rôznych akciách. Keď sa v roku 1965 dopočul, že ktosi prešiel Československo za 30 dní, vyhlásil, že to dokáže za polovičnú dobu. Denník "Mladá fronta" ho vzala za slovo, ale Juraj Puci nehovoril do vetra a trasu Čierna-Praha-Aš, v dĺžke 1018 km prešiel za 15 dní. Pre redakciu Smeny potom prešiel za týždeň Slovensko, z Čiernej do Bratislavy. V roku 1967 uskutočnil pre časopis "Život" zimný pochod z Ašu do Košíc. O rok neskoršie mu "Mladý svět" ponúkol, aby pre nich prešiel 10.000 km. 1.apríla 1969 odštartoval pochod po Juhoslávii a po 4 mesiacoch sa vracia do republiky.
Juraj Puci uskutočnil niekoľko nonstop rekordných pochodov. Napríklad 282 km dlhú trasu z Prahy cez Brno do Břeclavi prešiel za 49 hodín a 50 minút. V roku 1972 zisťoval Mladý svět, ako mládež u nás športuje. Nasledujúci rok sa uskutočnila akcia "Smena píše, Štart fotografuje a Puci chodí".
Potom ale nastala v chodecko-reportérskej kariere Puciho nútená prestávka. Jeho činnosť ako signatára Niekoľkých viet, Charty a člena Českopoľskej solidarity bola nežiadúca. Chodil síce ďalej, ale ako sprievodca Prahou.
Avšak v roku 1990 sa znovu objavil na cestách. Chodil takmer celý rok. Prešiel všetkými okresmi a posielal správy o tom, ako si ľudia počínajú v nových podmienkach. V roku 1992 šľapal ako reportér stanice Rádio plus v programe "Náš chodec hlási..." prešiel 4500 km za 160 dní. Pri pochode "Miesta v srdci" v roku 1994 prešiel 6197 km. V roku 1995 za 92 dní nachodil po Slovensku 3000 km.
Juraj Puci je tiež držiteľom rekordu v 24 hodinovom pochode na pivo: v roku 1995 - 117 km, ktorý ešte dvakrát zlepšil a to v roku 1996 na 120 km a o rok neskoršie 1997 na 122.5 km a 17 pív značky Budvar. Tieto hodnoty sú zapísané v Guinnesovej knihe rekordov.
15.apríla 1998 odštartoval posledný veľký pochod a to nepretržitý ročný pochod "K siedmim krížikom cez šesť zemí".
Juraj Puci tiež stál pri zrode Trampskej únie v roku 1968. Medzi trampami má prezývku "Ďurko".
Čo je pri pešom putovaní
najdôležitejšie?
Vždy sa spolieham na
ľudí na ceste.
Nech sa vydáva chodec na cestu dlhú či krátku, nesmie to ovplyvniť obsah jeho plecniaku. Teoreticky ma k tomu inšpiroval spisovateľ Traven. Správam sa podľa toho. Rovnako nie je rozhodujúce, či je na začiatku pekne alebo škarede, či je leto alebo zima.
Musím zdôrazniť, že to, čo hlásam, sa vzťahuje na tých, čo vo dne sa síce väčšinou pohybujú prírodou, ale nocujú pod strechou. To značí, že si nenosia spacák a karimatku. Na to sú iné pravidlá, na to treba mať nosičské dispozície.
Peší nomád sa spolieha na ľudí na ceste. Oni majú všetko. Keď mám peniaze, kúpim si čo potrebujem. Keď ich nemám, potom nejdem do krčmy, ale poprosím kdekoľvek o pohár pitnej vody. Keď nemám na jedlo, spýtam sa, či mi nedajú najesť, že si to u nich odpracujem. Kočovníci to tak robili od nepamäti...
Na nohy sú potrebné topánky, či skôr už dneska maratónky, ktoré dýchajú. Väčšina ľudí má obuv na prechádzku, ale ja potrebujem obuv nie na chvíľu, ale na celé hodiny. Je to však veda a sú v tom individuálne rozdiely. Ja som napríklad taký zhýčkaný, že neprejdem veľa v pohorkách /kanadách, vibramách/ a iných polo či vysokých topánkach. Mne v našej dobe stačia značkové maratónky s nízkym podpätkom a dostatkom priestoru pre prsty. Nohy si umývam a ponožky periem denne.
V plecniaku musím mať nepremokavú pláštenku, ktorá neprepustí vlhko a ochráni ma aj pred vetrom, odolá mu a neroztrhá ju. Nenosím svetre, lebo sa nechcem potiť, lebo chcem mať chuť do svižného kroku. Ak je chladnejšie, dám si pod košeľu nátelník a ak to nestačí, obstarám si ešte jedno tričko.
Aké nápoje?
Bez diskusie najlepší je
čaj s citrónom a medom. Celý rok a každý deň hltám ráno
jeden multivitamín. Celý život som sa nútil raňajkovať.
Teraz už nie. Ráno chuť do nijakého jedla nemám, vyhovuje
mi, že do obeda pijem iba čaj, kávu, vinný strik alebo pivo.
Môj zažívací systém funguje, keď pracuje len 8 hodín a
odpočíva 14. Ešte som zabudol povedať, že ráno jem, ale len
ovocie. Aby som splnil dennú dávku tri litre tekutín, chce to
aspoň jednu polievku a jedno pivo po obede a dve večer. Na obed
desiatku pivo, hoci je kyselinotvorná a večer zásadotvorné
dvanástky. Závidím ľudom, čo dokážu robiť túry a jesť
salámy a konzervy všetkého druhu. Môj problém je, súčasne
aj napínavé dobrodružstvo, že hľadám a občas aj nachádzam
teplé jedlá v pohostinstvách a domácnostiach. Ak narazím na
jedálny lístok, kde majú tri druhy polievok, dám si ich a
obed je úplný.
Akú čiapku nosím na túrach? Nuž takú, čo sa dá zavše aj skryť do vrecka.
Sám si počas cesty všetko periem, denne sa holím, aj kvôli dobrému pocitu, sám si robím takmer denne pedikúru, natieram si chodidlá jelením lojom. Dezinfikujem priestor medzi prstami na nohách, ráno tam dám vždy zásyp, najlepšie detský s azulénom. Prebúdzam sa jogistickou preťahovacou rozcvičkou a líham spať tiež s jogistickým rituálom. Podľa hesla, kto si píše, nikdy nie je sám, denne si píšem svoje zážitky do denníka, ale nie len to, tiež aj radosti a povzbudenia. Lebo som toho názoru, že psychika je základ kondície. Bez dobrej nálady sa ďaleko nedôjde!
Ročný pochod zdravia
Najprv treba mať nápad.
Ale to má každý. Výsledok, ak nápad je zrealizovaný, sa
cení a uznáva a to nielen v športe ale i v živote. Mne sa to
v živote nepodarilo ani raz vybrať si takú ženu, ktorá by mi
zostala verná a nerozviedla sa so mnou, hoci som sa o to
pokúsil tri razy. Veľmi ma to mrzí, ale nedokázal som
zabrániť rozpadu manželstva. Nebolo mi súdené ani uplatniť
sa ani ako otec-vychovávateľ, hoci mám štyri deti. Ale od
roku 1965 som podnikol nejeden diaľkový pochod, ani jeden som
nikdy nevzdal! Hoci dôvody by sa boli vždy našli.
Nuž a zrealizovať ročný pochod, kedy šlapete 366 dní bez oddychu a prekonáte rekordnú vzdialenosť 13.000 km, je bez najmenších pochybností aj veľký športový výkon. Dokonca svetový rekord. Obrovská hodnota tohto výkonu je aj skutočnosť, že vo veku, keď máte na chrbáte sedem krížikov, memôžete vynechať ani jeden deň a to bez ohľadu na počasie, či už bola horúčava, snehová fujaviva, pršalo či mrzlo... A čo zdravie? Okrem drobností so zubami som nesmel ani ochorieť. Ďalšou dôležitou podmienkou, ktorú som musel dodržať, bola podmienka, že počas 366 dní, toľko trval čas k vytvoreniu rekordu - som nesmel použiť ani raz žiadny dopravný prostriedok, vrátane bicykla /dokonca ani sanitku/. A čo je najdôležitejšie ani v etapových mestách po skončení dennej etapy. Sám pre seba som si vymyslel sankciu a dôslednú kontrolu, ak ma niekto uvidí viesť sa, dostane odo mňa 10.000 korún.
Nápad ísť od 69.narodenín do 70. je len úmysel. Ale zabezpečiť si pomocníkov, sponzorov, ktorí sa vložia so mnou do uskutočňovania zámeru - to je umenie a veda. To chce mať aj šťastie. Mne sa to podarilo a pomohol mi okrem množstva iných hlavne pivovar Topvar. A až potom, keď je všetko zosumarizované a zabezpečené, sa dá povedať ide sa. Mne sa to podarilo zabezpečiť na 99%.
Veľmi som chcel ísť, ale ako dôchodca by som bez finančného príspevku ďaleko nedošiel.
Ročná cesta sa začala v Prahe a prvé etapy viedli po stredočeskom kraji. Prvých tisíc kilometrov som dosiahol v Týnci nad Sázavou. Znojemskú etapu naplnila druhá tisícka km. V tréningu v civilnom živote, pred akciou, bola moja denná dávka asi 20 peších km. Aspoň štyri hodiny chôdze deň čo deň. Uvedomujem si, že dlhodobá kondícia sa nedá nabehať, našturmovať rýchlosťou a nárazovo. Zvýšenia denných dávok nebolo drastické, ale zreteľné. Namiesto 4 hodín na 8. Denný priemer nie 20 ale okolo 36 až 40km.
Cesta je vzrúšo, ak máš kondíciu. Musíš rátať aj s náhodami, nečakanými zvratmi. Hej, je to pekná teória. Nezdar ma vždy znova vykoľají. Ide o to nezostať dlho paf. Otrepať sa a ísť ďalej.
Po Slovensku
Ako netradične vstúpiť
na Slovensko?
Vymyslel som niečo netradičné. Preplávam hraničnú rieku Moravu. A tak som plával. Na českej strane som v hmlistom a sychravom počasí skočil do drsne pôsobiacej vody. Predsa len preplávať rieku ako je Morava - nie je ani pre oveľa mladšieho odo mňa iba hračka. Mnohí mi v tej chvíli príliš neverili, aj mňa ale potešilo, že sa mi podarilo bez problémov rieku preplávať. Plávalo sa mi dobre, voda mala 21 stupňov a dokonca som chcel plávať ešte omnoho ďalej, ale pivo, ktoré ma na slovenskej strane čakalo, mi to nedovolilo. Dobre mi padlo, veď tento zlatistý mok je pre mňa akýmsi hnacím motorom pri dosahovaní chodeckých vrcholov. Pivo, najmä dvanástka má všetky kalórie, ktoré môj organizmus potrebuje na namáhavý pochod.
Skúsenosti z prvých stoviek kilometrov.
Ako som odhadol pri doterajšom pochode, denne vypijem približne päť litrov tekutín, medzi ktorými samozrejme dominuje pivo. K pivu sa viaže aj táto historka. V Prahe som si kedysi dávno nahováral mladú dámu a pozval som ju do kaviarne. Ona však chcela ísť iba do krčmy. Sadli sme si teda v známom hostinci "Na bojišti u Kalicha", ktorý navštevoval aj sám Švejk. Pobudli sme tam sedem hodín, ona vypila 21 a ja 17 pív!!! Tak som sa na ňu tešil, ale po tých sedemnástich pivách...
Chodieval som v mladosti aj v čižmách, začínal som v obuvi s koženou podošvou, ale najväčšiu rozkoš zažívam pri dotyku bosej nohy s mokrým pestovaným trávnikom. No a užil som si ho pri chodení po okraji futbalového ihriska v Brezovej pod Bradlom počas futbalového turnaja za neustáleho dažďa pred zrakmi obecenstva, ktoré ma mohutne povzbudzovalo. Takže mám v kronike zapísaných posledných 12 km pred tritisíckou divákov.
V Senici mi veľmi žičili, poslali ma do protismeru na priehradu a pribudli mi km navyše.
O tom, že Šúr pri Svätom Jure má aj všelijakých vtákov, je asi lepšie čítať v publikáciach. Mne sa tam naozaj nepodarilo žiadneho vzácneho vtáka uvidieť, hoci pracovník akademie mi vymenoval veľa operencov, čo sa tam pravidelne vracajú. Ja som mu za to ukázal miesto, kde pri vodnej ploche rastú hríby. Sklamalo ma Bernolákovo. Ctím si Antona Bernoláka, jeho zásluhu o jeho slovenčinu. Jednako označenie Čeklís mohlo ostať. Súčasná asi päťtisícová obec si veru nezaslúži byť mestom. Veď som tam v piatok popoludní nenašiel ani jednu reštauráciu s teplým jedlom.
V Pezinku som sa nevyspal, hoci hotel Jeleň zlý nie je. Ani večera mi nesadla. Kŕče v žalúdku ma donútili ráno vyhľadať lekársku pohotovosť. Dali mi injekciu a predpísali päťdňovú liečbu a kľud. Ale pán Boh ľúbi. V lekárni liek nemali, predali mi lacné živočíšne uhlie. Uzdravilo ma to za deň.
Peter Minárik
Pozvánka
Turistika pre všetkých -
nedeľa, 11.augusta 2002
Dedinský klub slovenských turistov pozýva na 17.ročník letného nedeľného rodinného pochodu v krásnom prostredí okolia malokarpatskej dedinky Doľany. Organizátori pripravili pre účastníkov trasy 10, 20 a 40 km
Občerstvenie /tekutiny/ je zabezpečené na každej kontrole. V cieli pochodu, v starom kameňolome na konci dediny, je pripravené pre pochodujúcich občerstvenie /guláš, víno/ a možnosť si dokonca aj zatancovať pri dobrej ľudovej muzike.
Nezabudnite:
Štart je od 6,00 do 10,00
h pri miestnej základnej škole.
Štartovné je pri dnešných cenových reláciách 5 Sk -
úplne zanedbateľné.
Informácie o pochode možno dostať na tel. čísle
033/6499 343, 02/6542 9941
Peter Minárik
KALENDÁR
september 2002:
7. - 8.9.2002 SPLAV DOBREJ
NÁLADY NA MALOM DUNAJI 8.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda
Trasa: voda: 50 km
Zlaté Klasy - Jahodná
Štart: Zlaté Klasy, námestie, 9.30 h
Iné: žiadosť o ubytovanie (chatky, stany) treba prihlásiť do 10.8.2002
Kontakt: Ing.Adrián Bédi, tel.z.: 031/557 6156
14.9.2002 VEĽKÝ
MALOKARPATSKÝ FUČIAK 17.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava
Trasy: pešo: 45 km/1600 m, 35 km/1400 m
45 km: Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kameň - Biely Kríž - Rača
35 km: Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kríž - Rača
Štart: Bratislava-Rača, nám.Hrdinov, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: Biely Kríž, 13.00 - 17.00 h
Vedúci: Jindrich Racek, Slatinská 30, 821 07 Bratislava, tel.d.: 02/4524 2578
14.9.2002 S BEZKOU DO KARPÁT
19.ročník
(sobota) KST Spartak BEZ Bratislava
Trasy: pešo: 42 km/1500 m, 35 km/1600 m, 22 km/1200 m, 10 km/400 m
cyklo: 100, 55, 30 km
42 km: Smolenice - jaskyňa Driny - Jahodník - Lošonec - Zabité - Klokoč - chata Brezinky - Záruby - Čertov žľab - Smolenice
35 km: Smolenice - jaskyňa Driny - Jahodník - Čierna skala - chata Brezinky - Buková - Horné Mlyny - Havranica - Záruby - Čertov žľab - Smolenice
22 km: Smolenice - jaskyňa Driny - Jahodník - Čierna skala - chata Brezinky - Záruby - Čertov žľab - Smolenice
10 km: Smolenice - Molpír - Vlčiareň - RZ Jahodník - jaskyňa Driny - Smolenický zámok - Smolenice
Iné: Podujatie je zaradené do kalendára IVV
Štart: Smolenice, štadión TJ Smolenice, 7.00 - 9.00 (42, 35 km)/12.00 h
Vedúci: Ing.Ján Spevák, Suchohradská 4, 841 04 Bratislava, tel: 02/4959 3157
14.9.2002 ŽITNOOSTROVSKÝ
POCHOD 22.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda
Trasy: pešo: 50, 35 a do 16 km
cyklo: 50 km
50 km: Dunajská Streda - Povoda - sútok kanálov Gabčíkovo–Topoľníky a Kračany–Boheľov - Dolný Štál - Dolnobárske rašeliniskové jazerá - Trhová Hradská - osada Soliari -
Dunajský Klátov - Malé Blahovo - Dunajská Streda.
35 km: Dunajská Streda - Blažov-Kolónia - Dolnobárske rašeliniskové jazerá - Trhová Hradská - osada Soliari - Dunajský Klátov - Malé Blahovo - Dunajská Streda.
Štart: Dunajská Streda, ZŠ Jilemnického ul.
50 km: 6.00 h, 35 km: 7.30 h, ostatné trasy: 8.45 h
Vedúci: Zděnek Kelemen, tel: 0905/194 123, 0907/615 914
14.9.2002 SENICKÁ MAŠÍROVKA
22.ročník
(sobota) KST Senica
Trasy: 10, 20, 35, 50 km
Štart: Rozbehy, chata SNP, 6.30 - 11.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing. Ján Mihálik, L. Novomeského 1217, 905 01 Senica,
PhDr.Alžbeta Šnittová, tel.d.: 034/651 7856, tel.z.: 034/651 2713
21.9.2002 JESENNÝ ŠĽAPÁK
ŠKP 21.ročník
(sobota) ŠKP Bratislava
Trasy: 60 km a menej, podľa výberu
60 km: štadión ŠKP - Kačín - Marianka - Pajštún - Pod Kozliskom - Kozí chrbát - Salaš - Biely Kríž - Pekná cesta - Kamzík - Slavín - štadión ŠKP
Kratšie trasy možno začať alebo ukončiť na ľubovoľných lokalitách uvedených v popise 60 km trasy, ktoré sú zároveň aj kontrolnými miestami, kde treba odpísať číselné kódy, ktoré organizátor pre túto akciu pripraví.
Štart 60 km: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 6.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava
21.9.2002 SVETOVÝ DEŇ
S BICYKLOM - JELKA MLYN
(sobota) RZ KST Galanta
Trasa: cyklo - 40 km
Štart: CVČ Galanta, Námestie detí 1, 8.00 h
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo
Informácie: tel: 031/784 1725
21.9.2002 PO STOPÁCH MÁRIE
TERÉZIE
(sobota) KST Holíč
Trasy: 20, 10, 6 km
Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 7.30 - 11.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing.Vratislav Schaal, M.Nešpora 30, 908 51 Holíč,
tel: 034/668 3162
22.9.2002 MALOKARPATSKÝ
STRAPEC (Memoriál Antona Beňu) 15.ročník
(nedeľa) Akademický športový klub (AŠK) Slávia
Prírodovedec Bratislava
Trasy: 35 km/800 m, 22 km/600 m, 13 km/400 m
35 km: Rača - Biely Kríž - Košarisko - Pod Kozliskom - Stupava, obora - Panova lúka - Rača
22 km: Rača - Biely Kríž - Košarisko - Medené Hámre - Panova lúka - Rača
13 km: Rača - Biely Kríž - Panova lúka - Rača
Štart: Bratislava-Rača, kino Nádej, 8.00 - 8.30 h
Vedúci: RNDr.Dagmar Kusendová, Kafendova 18, 831 06 Bratislava
28.9.2002 NEVÁHAJ A POĎ!
2.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasa: 42 km/1500 m
Krasňany - Pekná cesta - Chlmec - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Dračí hrádok - Svätý vrch - Marianka - Malinský vrch - Kačín - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Krasňany, obchodný dom, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: manželia Vecloví, ul.Ľ.Fullu 5, 841 05 Bratislava
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.