august 2004
Teslácka stovka je za nami...
Ďalší Teslácky diaľkový pochod začal odkrajovať z tretej desiatky počtu organizovaných pochodov. Ročník s poradovým číslom 21 je už minulosťou. Zostáva už iba zhodnotenie akcie /to však v rozhodujúcej miere robíte a ste urobili Vy/ a trochu štatistiky. Ako to skutočne bolo na pochode, čo ste videli, počuli, cítili, čo klapalo, čo neklapalo, čo ste skúsili, viete Vy, ktorí ste sa na pochode zúčastnili. Pre neprítomných a nebanujúcich /za neúčasť na pochode/ preto stručne uvedieme niektoré skutočnosti, ktoré sa na tomto 21.ročníku pochodu udiali. Účasť po minuloročnej rekordnej účasti na jubilejnom 20.ročníku, keď sme zaznamenali vyše /100/ sto turistov, bola tentoraz iba "52" účastníkov. Ak si prezrieme "zemepis" účastníkov, prišli tradiční diaľkoplazi a to z Bánoviec nad Bebravou, Nitry, Piešťan, Pochabán /preslávených jej slávnym turistickým rodákom Ondejčíkom - skutočne je to tak, lebo povedzme si úprimne, kto ste vedeli, kde sú Pochabany, pokiaľ tento turista nezačal chodiť na diaľkové pochody/ a ďalej samozrejme z Osuského, Senice, Tlmáč a Popradu.
Jarko Sasák z Osuského spolu so svojím kamarátom zo Senice vytvoril silné a výkonné "záhorácke duo". Keď raz budeme hodnotiť výkony teamov /tímov/, určite budú títo dvaja turisti siahať po medailovom umiestnení. Boli skutočne výborní. Aj touto cestou ďakujú usporiadatelia pánovi J.S. z Osuského aj za dôkladne vyplnený účastnícky lístok aj s "tekutou prihláškou" na štarte.
Na štarte tesláckych pochodov sa začína pravidelne objavovať aj meno Bernolákova, zásluhou veľkého turistického talentu /čo len futbalisti môžu mať talenty?/, čoraz väčšej turistickej hviezdy. Nechceme skaziť tento veľký turistický prísľub a preto meno tohto nežného pohlavia neuvádzame.
Tohto roku nám chýbali hlavne Trnavčania. Okrem "Tesláckych" Trnavčanov prišli iba tradiční Peter Bada, Pavol Srnka, a Zuščík. Neviem či ich zničila tak Trnavská stovka, veď tohto roku bola Teslácka ešte o týždeň neskoršie a na regeneráciu bol dostatok času, často aj v prípade aplikácie vitamínovej alebo tekutej regeneračnej kúry. Budeme musieť niečo vymyslieť, aby sme Trnavčanov znovu prilákali aj na náš pochod. Veď tých 70-80 Trnavčanov, čo príde na Trnavskú stovku, sa nemôže za tri týždne stratiť alebo len tak vytratiť. Chceme posilniť Trnavský lokálpatriotizmus, v tom dobrom zmysle slova, veď lokálpatriotizmus nie je niečo extrémne, nemoderné, nepatriace do tretieho tisícročia, ako sa nám snažia nahovoriť niektorí naši spoluobčania, či skôr svetoobčania s trčiacou slamou z čižmy. Naopak táto vlastnosť je príznačná práve pre tie silnejšie, väčšie a sebavedomejšie národy aj v západnom svete /predtým zahnívajúcom kapitalizme, ktorému sa napriek mnohým prorokom, dnes už obráteným, nechce akosi zahniť/. Ale nezabŕdajme do politikov a poslancov, nech si v kľude a v parlamentnej krčme užívajú tie svoje zvýšené platy.
Pre zvýšenie účasti Trnavčanov na našom pochode sľubujeme, že aj "trnavščyna" bude úradným a rokovacím jazykom diaľkového pochodu "2x50 a dosť!" Bude sa môcť použiť všade tam, kde táto veľká turistická menšina bude mať zastúpenie aspoň 15%. Výška percenta môže byť aj predmetom koaličných rokovaní, ale nižšie nechceme ísť, aby z toho nevznikol precedens aj pre iné sféry u nás. Pri 15% účasti Trnavčanov budú mať nárok, aby sa s nimi na štarte, kontrolách a v cieli /v bufete nie/ hovorilo v ich materinčine. V prípade, že nikto z úradníkov kontroly nebude vedieť po trnavsky, sú organizátori povinní zabezpečiť prekladateľa na vlastné náklady. Samozrejme, že budú mať nárok aj na diplom v trnavčine a smerovky a upozornenia na trase musia byť dvojjazyčné a pijatika môže byť potom aj trojchlapová... Pre nadávky sa doporučuje používať internacionálne zaužívané výrazy ako demokrat, bolšvik a sviňa. Nechceme ďalej rozpiplávať túto citlivú trnavskú otázku, nech ju dopitvajú futbaloví fanúškovia Slovana a Spartaka /našťastie - ako slovanista musím povedať, že na nešťastie - ich dnes delí rozdiel jedného stupňa súťaže, takže k priamej argumentácii nemôže prísť/. Musíme však konštatovať a brať realitu na vedomie, že bratislavsko - trnavská turistická skupina výrazne hýbe slovenským diaľkoplazeckým svetom a to po stránke výkonnostnej, organizačnej, funkcionárskej, vyvíjania aktivity, pisateľskej a podobne... Predčí mnohých oficiálnych funkcionárov, a tých v KST nevynímajúc.
Čo ešte bolo zaujímavé na pochode? Z toho tradičného si môžeme "odfajknúť" typické občerstvenie na kontrole, štarte a v cieli, ktoré bolo v réžii organizátorov. Kontroly vrátane tiež už typického strojčeka fungovali. Tombola v cieli bola tiež dobre pripravená, tentoraz však to boli len vecné ceny. Chýbala peňažná cena pre profesionálov /to sú tí, ktorí vraj šliapu za peniaze, a prečo nie? Dnes vo všetkých sférach ľudskej činnosti u nás práve tí najväčší diletanti a amatéri šliapu len "na peniaze"./ Prečo chýbala táto cena, nevieme si vysvetliť. Žeby s finančnými prostriedkami mal problémy nielen náš ministerský Ivan, ale už aj Ivan z Tesly? Dobrá pohoda v cieli a v bufete je známa nielen zo stovky.
Počasie bolo na tento pochod priam exkluzívne, už i vzhľadom na predchádzajúce blatové a upršané diaľkové pochody v prvej polovici tohto roku. Už tradičná súťaž o najlepší vtip pochodu a o flašu šampanského sa tiež uskutočnila. Pre budúcnosť pripravujeme aj novinku. Na štarte budeme požadovať prehlásenie /ako dakedy prehlásenie o dobrom zdravotnom stave/, že účastník pochodu je dobre pripravený na pochod nielen po stránke fyzickej, ale i duševnej, to znamená, že je v dobrej pohode a nálade a že má pripravený pre kamarátov aspoň jeden dobrý vtip. Tentoraz nebola núdza o množstvo nových a dobrých vtipov. Je to predovšetkým zásluhou našich troch humoristov, tentoraz turistických. Prípravu na pochod vzali zodpovedne, predovšetkým po stránke duševnej. Triezvo usúdili, že stovka je na nich trochu moc a preto zvolili radšej kvalitnú 35 /tridsaťpäťku/ a ušetrený čas venovali kvalitnej príprave na súťaž o najlepší vtip v našom bufete. Že príprava bola skutočne kvalitná, svedčí i zahltenie magnetofónovej pásky po príchode nášho zberača vtipov Milana Redaktora. Trojica humoristov Peter a Pavol a bankár Ľudo podala kvalitný umelecký výkon. Tentoraz sme súťaž nevyhodnotili /aj pre záplavu vtipov od humoristov/, ale predovšetkým pre skutočnosť, že sa pole účastníkov priveľmi roztrhalo a väčšia skupina turistov sa objavila v klubovni až nadránom. Vyhodnotenie /aj s odovzdaním fľaše/ sa uskutoční pri najbližšom pochode, ktorý bude mať cieľ v klubovni TJ Tesla.
Napriek tomu, že niekoľko turistov už na štarte deklarovalo, že pôjdu kratšiu trasu, nakoniec do cieľa najdlhšej trasy prišlo až 41 turistov. Medzi nimi i trojica mladíkov, z ktorých dvaja išli stovku po prvýkrát /a kto vie, či aj vôbec niekedy už šlapali nejaký diaľkový pochod/ a napriek tomu tú našu stovku zdolali, aj keď trochu frfľali na toho tretieho mladíka, ale už skúseného stovkára, ktorý ich nalákal na tento pochod a zlákal na celú stovku. Aj my, skúsenejší stovkári, poznáme takéto uzávery a to známe: "už nikdy viac", po krátkom odpočinku a občerstvení v cieli hneď meníme. Ešte kým odídeme domov, už si pýtame propozície na pochod v ďalšom roku... Všetci v tomto roku podali naozaj obdivuhodný a mimoriadny turistický výkon.
Nakoniec sme si nechali vyhodnotenie "TRVALE obdivuhodný výkon". Po tohotoročnej absencii Mela Kloknera na pochode, došlo k zmene na prvej priečke, čo sa týka počtu účastí na tomto pochode a v úspešne absolvovaných tesláckych stoviek.
Viete vôbec kto je teraz na čele? Predstavte si, že turista z pokolenia, kvôli ktorému prišiel Adam o jedno rebro, nakoniec tak mu treba, nemal zachrápať. Určite už tušíte, že celému peletónu turistov v počte absolvovaných tesláckych stoviek "2x50 a dosť" tróni ženská a je to Janka Obdržálková, ktorá už úspešne absolvovala 19.ročníkov z dvadsaťjeden...
Skutočne obdivuhodný výkon - super...
Júl 2004, TJ TESLA Bratislava, Ivan Nižnan
Nový turistický odznak
/kovový/
Malokarpatský superdiaľkoplaz /pre
rok 2004/
Malokarpatskí turisti /väčšinou neorganizovaní pod KST/ vydali v tomto roku nový kovový odznak.
Autor odznaku: MUDr.Ivan Košický
Gestor výroby: Miroslav Lietavec
Financovanie: sponzori a jednotliví organizátori stoviek
Motívom odznaku je malokarpatská krajina s
trasami troch diaľkových stokilometrových pochodov, ktoré sú
organizonvaných v tomto regióne.
Na odznaku sú znázornené v popredí tri listnaté stromy so
siluetou Malokarpatských kopcov s bielou oblohou a slniečkom.
Pod kopcami sú dedinky a vinohrady.
Tri 100 km pochody, ktoré sú na odznaku znázornené:
Odznaky k jednotlivým stovkám sú označené rokom konania diaľkového pochodu a sú k dispozíci turistom vždy na štarte každej už spomenutej akcie. Každý pochod má svoj odznak farebne odlíšený:
Trnavská stovka - červený okraj
2x50 a dosť - modrý okraj
Pochod ŠPCH - biely okraj
Ako prémia bol vydaný aj štvrtý odznak, ktorý automaticky dostane každý účastník všetkých troch pochodov, tento má okraj pozlátený. Odznak bude k dispozícii v cieli tretieho DP v Špačinciach 22.8.2004. Odznaky vydá ŠPCH Špačince: Miroslav Lietavec, tel.č.: 0905-691 047
Odznaky v tomto roku obdržal každý štartujúci na uvedených pochodoch. Odznaky boli vydané bez akejkoľvek pomoci, či finančného prispenia KST, len vlastnou réžiou a s pomocou sponzorov, ktorým aj touto cestou je vyslovená veľká vďaka.
Informácie pre zberateľov odznakov:
Celkovo bolo vydaných 500 ks s vyrazeným rokom 2004, z toho 230 ks červený - T-100, 110 ks modrý - 2x50 a dosť, 110 ks biely - Pochod ŠPCH, 50 ks žltý /zlatý/ - Celkové ohodnotenie
Trnava, 1.7.2004, Miro Lietavec
Čo nového vo výkonnostnej
turistike na Slovensku?
Malokarpatský a Slovenský
SUPERDIAĽKOPLAZ
8.ročník ocenenia "Malokarpatský superdiaľkoplaz" má pred sebou už len jeden pochod a to pochod pekných /i pohostinných/ chlapcov zo Špačiniec. Už teraz je pravdepodobné, že na čele v počte získaných titulov dôjde k zmenám. Doterajšia jednotka turistický Amstrong, ktorý mal plný zásah, absolvoval všetkých 21 stoviek, prerušil túto skvelú sériu a tohtoročné ocenenie už nezíska, podobne ako Melo Klokner, ktorý bol v stíhacej trojici. Takže šancu vyrovnať sa v počte ocenení Jánovi Parcerovi majú dvaja turisti, jeden z Trnavy - Peter Bada a druhý z Bratislavy - Ivan Nižnan, ak by pán turista Ján Parcer už žiadnu stovku neabsolvoval. To, čo doteraz dokázal, si zasluhuje obdiv a uznanie. Rovnako posledný pochod má pred sebou aj prvý ročník Slovenského superdiaľkoplaza. To jest, ocenenie pre turistov, ktorí v jednom roku absolvujú všetkých päť stokilometrových pochodov, ktoré sa ešte na Slovensku organizujú a konajú. Sú to nasledujúce pochody:
Haličská, Trnavská,,Teslácka,,Rudohorská a Špačinská. Zorganizovať takéto podujatie, pre mnohých turistov určite zaujímavé, sa doteraz nedalo z dôvodov, že organizátori týchto stoviek sa nevedeli dohodnúť na termíne konania pochodov. Veľmi často sa konali v rovnakom termíne. Dohoda bola ako vždy ťažká, veď pre päť termínov máme k dispozícii "len 51 víkendov". Aj keď uznávame, že pre stovku vianočný alebo silvestrovský víkend nie je práve najvhodnejší, predsa len možností na dohodu je aj tak dosť. My, organizátori pochodu, si nechceme uvedomiť, že pochody neorganizujeme pre seba, ale pre turistov, účastníkov pochodu a týmto sa treba v rámci možností prispôsobovať. Veď to poznáte aj z organizovania kratších pochodov. Pozrite sa len do turistického kalendára, v jeden týžden je pochodov ako maku a na druhý týždeň nič, ale termín nechce nikto znemiť ani zaboha...
Po mojom, rozumej toho, čo sa pod tento článok podpíše, osobnom kontakte s ostatnými organizátormi stoviek, sa mi podarilo dohodnúť nekolidujúce termíny týchto pochodov pre budúce roky. Samozrejme, že som iba nejednal, ale ako správny organizátor som si pre mňa nové trasy aj skontroloval, teda de facto aj odšliapal. Môžem skonštatovať, že Rudohorská a Haličská stovka majú pekné trasy i výbornú organizáciu, podobne ako majú naše Malokarpatské stovky, na ktoré sme zvyknutí. Tu sú dohodnuté termíny slovenských stoviek, ktoré sú zaradené do ocenenia Slovenský Superdiaľkoplaz:
Ako vidíte, termíny sú nahustené. Veď tohto roku /na budúci rok to nebude o nič ľahšie/ sa od 28. mája do 27.júna konali štyri stovky. Je to dokonalá previerka fyzických i psychických síl turistov diaľkoplazov.
Chcete vedieť, kto má šancu uspieť v tomto prvom ročníku ocenenia "Slovenský Superdiaľkoplaz"?
Doteraz, rozumej v tomto roku, sa konali štyri pochody a majú ich absolvované títo slovenskí turisti: Július Suran z Tlmáč a štyri tesláci: Laco Farkašovský, Ivan Nižnan, Cyril Porubanec a trnavský teslák Karol Šulek.
P.S.
Aj tu by som sa chcel ospravedlniť chlapcom v
"kanadkách" za to, že sme sa tohto roku z dôvodu,
aby náš termín stovky nekolidoval s termínom Rudohorskej
stovky, posunuli na ich termín.
Júl 2004, Ivan Nižnan
Mladý jubilant - Miroslav
Cíferský
4.7.1974 - 2004
Medzi júlových oslávencov sa v tomto roku zaradil Miroslav Cíferský - odchovanec Horolezeckého oddielu Slávia Trnava a Buba Nemeša. Lezec, horolezec, turista, diaľkoplaz, ktorý obľubuje všetko to, čo sa týka prírody. Pri tejto oslave sme mu samozrejme nezabudli dať zopár otázok.
1.MKD: - Vraj si už mal 30 rokov, čo s tým? Veď odteraz už len nezvratne stárneš.
Miroslav C.: - No to už je raz tak, je to smutné, ale už som sa zaradil medzi tých starších matadorov, ktorým som pred nejakou tou dobou hovoril ujo. Aspoň vekom. Ale rozumovo sa niekedy cítim aj na polovičný vek, asi to je podľa hesla: "Čím starší, tým sprostejší". Vieš dobre, že ani s jednou z týchto skutočností sa veľa narobiť nedá...
2.MKD: - Máš veru pravdu, ja keď vidím peknú mladú babu, tak sa cítim aj menej ako na polovicu. Ale poďme k veci. Vraj sa z toho dôvodu ideš ženiť?
Miroslac C.: - Ženiť sa budem určite v sobotu, klasicky... lenže ešte neviem v ktorú. Ale možno sa naschvál ožením v iný deň, najlepšie v pracovný, aspoň budem mať voľno a ostatní budú musieť pracovať.
3.MKD: - Miro, bacha, väčšina starých pánov horolezcov sú už dôchodci a ich pracovná doba nezaujíma. Vraj preto už ani poriadne do lesa nechodíš? /ženská/
Miroslav C.: - Poriadne do lesa? Čo to vlastne znamená to "poriadne"? Vzhľadom k minulosti asi snáď máš pravdu. Chodím pomenej a omnoho menej je ma vidieť i v Karpatoch. Asi to vyplýva z povinností, starostí a ja neviem z čoho ešte. Polepším sa, keď zbohatnem.
4.MKD: - Vraj preto si už prestal piť aj alkohol a držíš dietu. Alebo je to inak?
Miroslav C.: - Vzhľadom k svojmu "pokročilému" veku, veď už od 4.júla začínam odkrajovať prvé dni zo svojej štvrtej desiatky rokov veku, sa určite musím snažiť dodržiavať základné zdravotné a stravovacie návyky, ha,ha,ha. Ale teraz vážne: alkoholikom nie som /zatiaľ/ a stravujem sa úplne normálne, čiže v skutočnosti to znamená, že zjem a vypijem všetko to, na čo mám chuť. Žiadne obmedzenia.
5.MKD: - Vraj si si založil vlastnú horolezeckú organizáciu, prečo, načo, začo a ako sa vlastne volá?
Miroslav C.: - Vlastný horolezecký klub sme si založili my sami, s kamarátmi v počte 5 ks osôb a volá sa Panter Trnava. Viedli nás k tomu vyslovene sebecké a ctibažné ambície a vôbec nič iné. No chceme byť slávni a mať všetky výhody len a len pre seba.
6.MKD: - Takže by som Ťa mohol teraz oslovovať Panter Miro alebo Panter Cíferský alebo tak medzinárodne Big Panter Miro. Celkom to lahodí uchu. Počuli sme o tebe aj klebetu, rozširujú ju horolezci, že vraj máš doma v obývačke vybudovanú lezeckú stenu. Je to pravda?
Miroslav C.: - No s tou stenou doma to nie je až taká pravda. Pravda je, že mám tam len tréningovú dosku, dodnes na nej príležitostne visím. Ale stále hľadáme priestory na vybudovanie vlastnej lezeckej stienky. Ak má niekto záujem o podrobnejšie informácie, som k dispozícii. Ak niekto chce poradiť, kde takú stenu sa dá vybudovať, tak isto som k dispozícii, adresa a tel. je v závere tohoto rozhovoru.
7.MKD: - Vraj máš založenú súkromnú firmu na všetky výškové práce. Vynáša to? Mal by si zaplatiť aj pivo, veď toto ti robíme vlastne reklamu...
Miroslav C.: - Máš pravdu, firmu na výškové práce /ale aj nevýškové/ máme s kolegom už dlhšiu dobu založenú, riadne funguje, riadne platíme dane a riadne sa tým aj živíme. Zatiaľ to ide, uvidíme v budúcnosti. Nesťažujem si, aj tak by mi to prd pomohlo.
8.MKD: - Vraj sa špecializuješ na kostoly, komíny a podobné objekty? Teda si odborník - špecialista.
Miroslav C.: - Áno, robíme hlavne kostoly, fasády, strechy, veže, bleskozvody, komíny ale okrem toho aj špárovanie panelákov, striekanie a zatepľovanie fasád. V prípade záujmu zodpoviem na všetky otázky prípadným záujemcom, súkromne. V podstate sme schopní zrealizovať všetky druhy výškových prác, všade na Slovensku, dokonca aj v cigánskych osadách.
9.MKD: - Teraz už poďme od práce, prezraď svoje zaujímavé akcie, ktoré si uskutočnil v posledných rokoch.
Miroslav C.: - Moje posledné akcie, či už horolezecké alebo turistické, neboli nič moc. Totiž venujem sa teraz hlavne firme, proste zhŕňam peniaze. Všetko, čoho som sa zúčastnil, boli bežné lezecké a turistické akcie v Alpách, Tatrách a tak všeobecne na Slovensku. Je tu ešte veľa zaujímavých a pre mňa neznámych končín. Minulý rok sme boli s priateľkou na poznávacom zájazde v Egypte a práve teraz v júli sme sa vrátili z Mount Blancu, resp. spod neho, lebo na túto ročnú dobu bolo veľmi zlé počasie. Ozaj to bol len ten povestný kúsok. Však Mount Blanc nám neutečie...
10.MKD:- S tebou sme robili rozhovor ako jedným z mála "mladíkov" pred 5 rokmi, pri tvojej 25-ke. Čo sa odvtedy zmenilo u Teba?
Miroslav C.: - Vidíš, to je najkrajšia otázka. Keď Ti odpoviem celou vetou, bude len jedna. Za 5 rokov sa toho u mňa zmenilo pramálo, len som o niečo múdrejší a hlavne krajší ako predtým !!!
11.MKD: - Čo plánuješ na tento rok, akú akciu, ak nepočítam ten "neúspešný" Mount Blanc v júli?
Miroslav C.: - Plány mám vždy veľkolepé, horšie je to s ich realizáciou, hlavne z časového dôvodu. Preto plány sú skôr pracovné a predstav si, aj študijné, lebo okrem roboty som sa dal zase na školu. Ale koncom roka chceme ešte ísť zase do Egypta, lebo sme všetko minule nestihli. Medzitým úchytkom nejaké Dolomity, Tatry, hrebeňovky u nás na Slovensku podľa momentálneho nápadu. Ako vidíš, je toho "z každého rožka troška". No a aby som nezabudol, samozrejme že aj špačinský "Pochod ŠPCH". Po T-100, druhá najkrajšia stovka, aj keď niektorým ufrfľaným vadí vraj veľa asfaltu.
12.MKD: - Známy diaľkový pochod "Trnavská stovka". Ako ju vidíš Ty, čo Tvoja účasť v posledných piatich rokoch a dokedy ešte?
Miroslav C.: - Trnavská stovka je pre mňa každoročnou povinnosťou, mám ju rád hlavne po spoločenskej stránke, lebo niektorých blbcov nestretnem nikde inde, iba tam. Vždy je tam dobrý pocit spolupatričnosti k zúfalcom, ako sú diaľkoplazi. Dokedy ešte? Hádaj, dovtedy, dokedy neprejdem viac stoviek ako Celo Radványi. Takže veľa, veľa, veľa. Okrem toho Trnavskú stovku beriem ako test svojej výkonnosti.
13.MKD: - Malé Karpaty, obľúbené miesto mladých horolezcov, resp. romantická krčma?
Miroslav C.: - Malé Karpaty boli a sú pre mňa stále základom nejakého turistického a horolezeckého vývoja. Stále a najčastejšie chodím práve tam. Aj preto, že sú stále po ruke. Moje obľúbené miesta sa dlhoročne nemenia: Čierna skala, celý hrebeň Veterlína, Roštúna, Veľký Plešivec, okolie Dobrej Vody aj s príslušnými zariadeniami na zaháňanie únavy /alebo naberanie únavy?/. Len tí stupidní motorkári otravujúci ostatných ľudí by sa mohli odtiaľ odpratať, dosť mi to vadí. Veď Malé Karpaty sú Chránená krajinná oblasť. Asi nevedia čítať. Čo na to ochranári? To im nevadí, ale peších turistov a horolezcov majú v zuboch stále.
14.MKD: - Nakoniec to najvyššie - Himaláje. Od posledného razu, čo si tam bol, je niečo nové alebo bude niečo nové?
Miroslav C.: - Himaláje - tie zatiaľ nehrozia, asi ani dlhšie nebudú, pretože tá komercia je tam už v strašných rozmeroch! Plány mám skôr iného charakteru. Plánujeme budúci rok Elbrus a možno sa podarí Južná Amerika. Posledné roky ma veľmi zaujal arabský svet. Takže asi niekde do tých končím vyrazíme - pravdepodobne Jordánsko. Ak sa to podarí, tak Ti potom niečo do MKD o tom napíšem.
Mirko, ďakujem ti za rozhovor a prajem do ďalších rokov veľa zdravia, šťastia, peňazí a samozrejme božského požehnania.
Za MKD Peter Minárik, júl 2004
Spomienka na Cíferského 30-ku
V dobe, keď píšem tieto riadky, tak náš oslávenec Mirko Cíferský sa niekde motá po Mont Blancu a okolí i s partiou. Dúfam a držím im palce, nech sa im to podarí, nie ako inej partii spred dvoch týždňov.
V týždni pred ich odchodom som si uvedomil, na pive, kde sa pravidelne schádzame, ako dlho sa už s týmto človekom poznám. A tých príbehov, takých či onakých, dobrých i menej dobrých, ktoré sa nám počas tých dlhých rokov stali. Veru bolo ich požehnane.
Stretli sme sa keď mal Miro 16 /šestnásť/ rokov. Vlastne ešte bol len Mireček. Do horolezeckého oddielu ho doviedol Peter Kucko. Známy to trnavský horolezec. A veľmi rýchlo sa zapojil do všetkého dobrého i zlého, čo sa v partii udialo. Za krátku dobu sa stal úspešným a iniciatívnym lezcom, členom partie a aj napriek svojmu pomerne mladému veku bol pokračovateľom horolezeckých tradícií nášho oddielu.
Pomerno skoro sa okolo neho zoskupila skupina generačne príbuzná, ktorej zloženie sa dosť rýchlo menilo, ale časť z nich sa udržala a dodnes existujú. Priviedol medzi nás celý rad svojich kamarátov a známych, ktorí potom tiež liezli, či robili buď bežnú alebo vysokohorskú turistiku, prípadne chodili len do tejto spoločnosti /napr. na pivo/.
Miro sa zúčastnil a stále sa aktívne zúčastňuje napríklad tradičnej Trnavskej stovky, ale aj iných pochodov a to podľa možností a voľného času. Okrem turistiky lezie či už po stenách v klube alebo na horách, zo začiatku chodil po svete na ovocné brigády /Taliansko/, robil a stále robí, čo ho vlastne živí, výškové práce všetkého druhu a dokonca stíha na "staré" kolená chodiť do školy /no konečne!/. Hlavne má veľký zmysel pre humor, myslím ten čierny !!! A ten teda má!!!
Je celý rad ľudí, s ktorými sa mu podarilo "vykývať". A aj u mňa má nejaký ten rest, ale zas sa dá povedať, že my sme mu nič nikdy nezostali dlžní.
Spomeniem z celého radu príhod aspoň dve. O jednej sa už na stránkach MKD písalo /Prvý apríl sa volá Laco/, tak teraz spomeniem tú druhú.
Pokúšal sa o rôzne druhy adrenalínových športov. Dokonca sa dal na skákanie padákom. Na druhý pokus sa mu podarilo zlomiť si nohu. Úspech. Bola plná sezóna, krásne počasie a ešte mal v tej dobe aj narodeniny /júl/. V tej dobe býval ešte doma u rodičov v Hrnčiarovciach. Prišli sme k nim celá výprava na dvoch autách, gratulovať. Ako by to bolo, aby sme na neho zabudli. Miro bol vždy veľmi maškrtný. Ja som v svojej dobe pravidelne so sebou nosieval von do prírody takú vegetariánsku zmes - vločky, hrozienka, rôzne sušené ovocie. Miro to mal rád, ale marhule z toho vždy povyberal, tie mu nejako nikdy nechutili, tak som mu ich nakrájal na kúsky, raz som sa pri tom aj porezal.
Nuž a k tej gratulácii som teda pripravil sušené marhule, kondenzované mlieko a čistý toaletný papier. To som mu počas gratulácie, vyčkajúc, kým tam bude jeho mama, odovzdal. Komentár bol k tomu asi takýto, zajedz si marhule, zapi to mliekom a nakoniec tu máš toaletný papier. Aj ostatní mali podobné darčeky... Veď nie nadarmo sa hovorí: škodoradosť je najväčšia radosť.
Miro sa ovládal a stále čakal čo mu ešte vyvedieme. Pre istotu nás vyhnal z domu do jedného baru v Hrnčiarovciach. My už sme boli samozrejmé rozbehnutí. Sedelo sa vonku a bola tam jedna kočka, ktorá na rozdiel od Mira mala zasa v sádre krčné stavce. Pri našich rečiach sa tak smiala, že sa jej sádra popraskala.
V debate pri stole, celkom veselej, jeden pán učiteľ, t.č. mimo Trnavy, nám povedal, že videl v jednom talianskom filme ako hlavný hrdina nosom nafukoval prcgumy. Vraj mu to išlo celkom dobre. Samozrejme, že sme neverili, mysleli sme si, že si ako obvykle vymýšľa. Miro však naletel, blbec! Prehlásil, že keby ich mal, tak by nám to ukázal, ako sa to robí. Balvan, ktorý je vždy pre každú srandu, skočil na pumpu a nejaké prcky doniesol. Začal ich nafukovať a možno by sa mu to aj podarilo, ale všetci sme sa tak rehotali, že sa mu to nemohlo podariť aj keby to vedel.
Domáci nám platili za zábavu pivo a pod. Potom sme išli domov. Ale Miro, nakoľko bol v gypse, musel byť domov odvezený. Lenže mali sme len jedno auto a nás bolo tuším 12. Strčili sme ho do auta, takže mu gypsová noha trčala von a asi štyria sme sedeli v kufri a takto sme sa dosť hlučne prepravovali domov. Všimnite si, nebolo nikoho, kto by chcel ísť peši.
Miro vyhlasoval, že aj tak nás tam nikto nepozná a aby nás poznali, tak sme potom celou cestou vykrikovali, že my sme tá návšteva u Cíferských.
P.S
Dve či tri gumy z tých nenafúknutých, ktoré nám zostali,
sme mali so sebou na zájazde v Chamonix /po našom Šamorín/.
Keď sme vystupovali z autobusu, Lehotský nás upozorňoval na
rôzne pohlavné choroby, ktoré môžeme dostať pri sviatočnom
sexe. Hneď sme sa poistili. Uvedené gumy sme si rýchlo
pripevnili na krk ako voľakedy pionieri šatku a bolo vybavené.
Podobných historiek by sa našlo omnoho viac, ale toto je samozrejme časopis pre slušných ľudí, veď poznáte editora Petra Minárika.
Tak Mirko náš, tridsiatku máš za sebou, do druhej Ti za všetkých horolezcov a podobných indivíduí praje toho času už horolezec - dôchodca Celo Radványi
Júl 2004
Leopold Sulovský - portrét horolezca
Everest, nezaujíma čo si robil posledný mesiac, ale čo si robil celý svoj život! A ja som z Ostravy a tam je toho kyslíka možno ešte menej než ho je na Evereste...
Takto popisoval svoju prípravu na svoju životnú akciu prvý Čech, ktorý sa vyšplhal na špičku sveta. Napriek tomu, že v tej dobe fajčil päťdesiat cigariet denne!!! netušil, že na tomto vrchole ešte pred ním nikto z českej kotliny nebol. Keď proti mne potom naživo sedel v jednej ostravskej kaviarni a obrovskou tlapou si miešal kávu a rozprával o tom, ako sa serie v extrémnych výškach, pochopil som, že jeho nadhľad o ostravskom vzduchu nie je len póza. Cez všetko to, čo má horolezecká legenda Ing. Leopold Sulovský za sebou, zostáva totálne nad vecou.
1. - Minulý rok prebehli oslavy päťdesiatín od dobytia Everestu. Prežíval si to nejako zvlášť extra, nostalgicky a tak?
L.Sulovský (L.S.): - Ani nie. Keď si to tak vezmem, tak ja som vyliezol na Everest už v roku 1991 a keby za mnou pred tromi rokmi neprišli novinári, že je to presne desať rokov a čo ja reku nato poviem, tak som o tom ani nevedel. Vieš, ja na tie výročia moc nie som.
2. - Prečo sa prvý český horolezec dostal na strechu sveta tak neskoro a ako sa to stalo, že si to bol práve Ty?
L.S.: - Neviem. Znie to divne, ale keď o tom tak premýšľam, ja som si vlastne vtedy vôbec neuvedomoval, že som prvý Čech. Ono to bola naviac jedna veľká náhoda a šťastie. Ja som sa dostal na doporučenie nášho horolezeckého zväzu do jednej talianskej expedície na miesto Taliana, ktorý bol vojakom z povolania a toho neuvoľnili zo "zamestnania" kvôli vojne s Juhosláviou. Tak som išiel ja, lenže som už na mieste ochorel. Chrípka a tak... Zázrakom som sa z toho na poslednú chvíľu dostal. Dvaja Taliani z našej výpravy, ktorí mali dobyť vrchol, sa zasekli pár sto metrov pod ním a my sme spolu s horolezcom Battistom Bonallim ich išli zachraňovať, pretože jeden z nich tam v zóne smtri dostal ešte aj zápal pľúc. Podarilo sa to a nás s Bonallim napadlo, že keď sme už boli tak blízko k vrcholu, mali by sme to skúsiť ešte raz. Tak sme to za pár dní skúsili a vyšlo to.
3. - Štandardná novinárska otázka smerom k horolezcovi, ktorý drží primát: "Nejaká veselá historka z vrcholu"?
L.S.: - Môj pobyt na najvyššom mieste sveta bol naozaj pomerne zaujímavý už tým, že som tam stretol človeka. To nebolo ako dnes, že tam vylezie dvadsať ľudí denne s komerčnou výpravou. Ten deň sa tam dostali traja ľudia. Ja, Battista a jeden maník z britskej expedície, ktorý sedel už hore, keď som tam ja vyliezol. Keď som ho tam uvidel, ako tam sedí, myslel som si, že mi z tej výšky "hrabe". Vyleziem na Everest a tam sedí chlap. Poprosil ma, či by som ho nevyfotil, tak som to urobil a povedal, že nech ma zase vyfotí on. Lenže on povedal, že mu mrznú prsty a normálne odišiel preč akoby nič. Potom našťastie dorazil môj parťák Battista a tak sme sa pofotili navzájom.
4. - Prečo si so sebou nemal našu vlajku? Teda ja som aspoň nikde nenašiel nejakú Tvoju dojemnú vrcholovú fotku s rozvinutou zástavou...
L.S.: - Haha. To je tiež jeden večný mýtus, že sa hore vláči národná zástava. Nie, že by mi chýbala úcta a niekto by sa nad takýmto obrázkom určite býval dojal, ale horolezci so sebou obvykle zástavu hore nenosia, pretože to vraj nosí smolu, a to bol aj môj prípad. Hoci teda Battista tú svoju taliansku so sebou mal...
5. - Bol vôbec Everest Tvoj najťažší životný výstup?
L.S.: - Nerád by som sa rúhal, ale nebol. Dávno predtým som liezol s Jožkom Rakoncajom prvovýstup na Nandu Devi v Indii a to bolo napríklad omnoho, mnoho ťažšie. Ale Everest je samozrejme Everest. Koho dnes už zaujíma, keď sa povie Nanda Devi?
6. - Ja som myslel, že i Everest bol vtedy prvovýstup.
L.S.: - To je dodnes tak isto sporné. Pred nami tou cestu išli akurát Austrálčania, ale je tam taký úsek pod ľadovcom, že oni to robili zľava a my sprava. Takže to vlastne prvovýstup bol, ale i keby sme boli až druhý v histórii, kto týmto úsekom išiel, tak je mi to úplne jedno.
7. - Čo Ti ten primát vlastne priniesol?
L.S.: - No ja som tam vyliezol v roku 1991, to bolo dva roky po prevrate, ale tu stále ešte vládol ťažký komunizmus. No a bol ešte stále strašný problém zohnať nejaké peniaze na horolezectvo vôbec. Lenže ja som zrazu vyliezol na Everest, bol som prvý Čech, naviac bez kyslíku, takže hurá a sláva. Takže zrazu som už mohol zohnať peniaze na nejakú ďalšiu, vlastnú akciu. Tak v tomto mi to teda pomohlo dosť.
8. - Ty ale vlastne nie si typický himalájista. Alebo ano?
L.S.: - Máš pravdu, vlastne ani nie. Ale keď som ja bol na vrchole, tak sa to delilo trochu inak. Ja som musel stráviť roky na stenách v Tatrách, než som sa dostal do reprezentácie a vôbec než som si trúfol vyraziť cez Alpy niekam výššie. Dnes sú už umelé steny, takže mladí borci už ani do tých Tatier nemusia.
9. - Čo hovoríš tým hrozným komerčným a rekordným akciám, ktoré boli pri oslave výročia na Everste?
L.S.: - Ja to ani moc neodsudzujem. Proste v súčasnej dobe sa hore na vrchol dostane rovnaký počet klientov ako profesionálnych horolezcov. Je to ich vec. V Tatrách tiež existovali odjakživa nosiči a dnes aj profesionálni sprievodcovia, ktorí tiež nikoho medzi seba nepustia. Tí boháči vedia, že je to naozaj nebezpečné, ale zaplatia si to a risknú to. Chcú na vrchol ako voľakedy ja. Tiež si všimni, že keď v súčasnosti horolezecká elita ide na Everest, tak si proste zvolí inú cestu, omnoho obťiažnejšiu trasu, než je tá najjednoduchšia.
10. - Išlo Ti niekedy v horách naozaj o život?
L.S.: - Ani nie. Ale občas sa stalo niečo blbého. Ja som však zažíval omnoho väčšie stresy ohľadne expedície už pri samotnom zháňaní peňazí, než potom v jej priebehu. Aby som ale priznal, v horách som sa párkrát bál a veľmi. Ale vždy to nejako dopadlo. Ja dám veľa na pocity. Na Yalung Kangu, to je jeden z vrcholov Kangchejungy, som raz nocoval vo výške 7950 metrov. Vietor mi hrozne zničil stan a ja som vôbec nespal. Druhý deň som vyliezol ešte asi 200 metrov a potom som dostal, neviem prečo, taký blbý pocit, že keď pôjdem ešte ďalej, tak už sa nikdy nevrátim. Tak som to proste otočil a išiel som domov.
11. - Sponzori sa asi do horolezectva príliš nehrnú, že?
L.S.: - No to je jasné, horolezectvo je zvláštny šport, nie je to špičkový futbal, kde sa investície asi poriadne vyplatia a sponzor sa minimálne zviditeľní. Oni sa peniaze dajú zohnať keď už má človek trochu meno a nejakých známych, ktorí tomu trochu fandia. Ja už teraz našťastie asi dva roky som žiadnych sponzorov nenaháňal, takže pohoda.
12. - V dobe keď si vyliezol na Everest, si bol silný fajčiar, to je asi v tomto obore dosť rarita nie?
L.S.: - Nó, asi áno. Já som fajčil naozaj dosť, ale aby som povedal pravdu, pri lezení ma to nijako zvlášť neobmedzovalo. Mňa to potom začalo obmedzovať skôr v bežnom živote. Fajčil som päťdesiat denne. Pracujem ako vedúci v obchode, tam sa nefajčí a keď sa nefajčí, tak som bol "hotový". Potom som letel do Nepálu 11 hodín nefajčiarskym letom a myslel som, že ma trafí. Alebo keď mi došli cigarety niekde v stene a ja som musel vydržať ešte niekoľko hodín bez nich, to bola hrôza. Fajčil som fakt strašne a moc. Ja som si chcel dokonca splniť želanie a fúknuť si jednu Petru aj na Evereste, ale akurát mi vtedy došli. Na kope vrcholov som si jednu dal, na tom najvyššom bohužiaľ nie. Teraz už nefajčím a dúfam, že už ani nikdy nebudem.
13. - No a ako vidíš ako človek z oboru Messnerom priživovaný fenomén "Yetti"?
L.S.: - No vidíš, mňa sa na to na besedách dosť často pýtajú a ja som pritom nikdy o tom ani len vážnejšie neuvažoval. Neviem, ja som ho nikdy nestretol a podľa mňa žiadneho Yettiho nikto nikdy ani nevidel. Ani Messner. Asi si čakal nejakú zaujímavejšiu a tajuplnejšiu odpoveď, že? Kto by tam veru žil, v tej zime, bez trochy tepla a bez kyslíku.
14. - Ešte mi nakoniec povedz akú zaujímavú a tajuplnú odpoveď musíš dávať najčastejšie na rôznych besedách. Na čo sa Ťa ľudia pýtajú najviac? Čo ich tak zaujíma?
L.S.: - Úprimne? Človek by sa veru divil čo ich všetko zaujíma. No vždy to nejakému cipovi nedá a pýta sa ma ako sa v tých extrémnych výškach a teplotách chodí srať. A ja po každý raz trochu červený vysvetľujem, že keď sa Vám naozaj chce, tak ten zadok vystrčíte i keď je okolo Vás aj mínus 40C. Tak to proste tam hore chodí.
zhováral sa Pavel Novotný, pre MKD pripravil Peter Minárik
Z histórie
Senický richtár Tlačisvet
Aj keď sa zdá trochu nezvyklým toto meno, pre Senicu je ale vlastné. Je pravé a historicky dokázané niekoľkými archívnymi listinami. Teda hodno mu veriť. Aj to, že vznešená osoba mestečka /oppida/ Senycze bola v árešte. V minulosti sa v Senici a na jej okolí mnohokrát spomínalo meno zemepána Stibora ml., ale aj Pankráca z hradu Branč. Ale veľmi často sa spomína aj mestečko Skalica, s ktorou si senickí páni akosi nerozumeli. Ale to už patrí dávnej minulosti, lebo súčasnosť je iná, priateľská a susedská. Senica ako dôležitá cestná spojnica bola tridsiatkovým miestom /miesto, stanica, kde sa vyberalo clo, poplatok za prevážaný tovar a dobytok/. Senica patrila v 14.storočí medzi veľmi dôležité mestečká, ba i mestá, ktoré takéto práva mali.
Napríklad Trnava, Šopron, Bratislava a mnoho ďalších. Teda v Senici na Rathause /radnici/ ukrývali vzácne listiny z týchto čias.
Avšak listiny o svojom richtárovi Blaškovi Tlačisvetovi doma nemajú, ale ich vlastní archív mesta Bratislavy. A možno, že aj preto sa s Bratislavou akosi nevedeli dorozumieť. Bratislavčania sa viac chceli pomstiť pánovi Branča Pankrácovi. Lenže do toho sa vždy zaplietol senický richtár Blaško Tlačisvet.
Senický richtár Blaško Tlačisvet išiel raz z Hradišťa aj s pekným koníkom, keď tu odrazu počul: "Stoj a daj koníka!" To sa ozvali hlasy bratislavských, ktorí sliedili na krížnych cestách. A keďže nastala aj "akási chlapská potýčka" medzi richtárom a bratislavskými, nuž Blaško Tlačisvet sa preto ocitol v bratislavskom árešte a jeho koník zatiaľ stál v maštali v meste na Dunaji. To všetko podľa doložených materiálov sa stalo v auguste 1449. Do záležitostí musela zasiahnuť sama bratislavská rada, ktorá prehlásila, že senický richtár Blaško Tlačisvet je nevinný. Ako ďalej z dokladov vysvitá, nebol to prvý ani posledný prípad, kedy sa Senica pravotila s Bratislavou, hoci aj o richtára, nedbajúc na senické privilégiá.
T.K.
Pico de Teide
časť druhá /dokončenie/
Zaspal som na prekvapenie veľmi rýchlo, ale nie nadlho. Na príčine bola možno výška, ale skôr plne obsadená izba, v ktorej sa z jednotlivých lôžok ozývali rôzne chrapoty a vrzgoty. Prdy na moje veľké prekvapenie absentovali. Alebo sa v EU prdí potichu, ktohovie? Vonku zavýjal vietor a lomcoval vchodovými dvermi. Potme som siahol po fľaši s vodou, ktorú som večer prezieravo uložil do pohotovostnej polohy a doplnil som si riadne chýbajúce tekutiny.
Prvý väčší ruch začal po štvrtej hodine rannej. Opustil som vyhriate lehno a vyšiel do haly. Na pohovkách aj podlahe, v najrôznejších polohách spali tí, čo prišli na chatu poslední. Medzi nimi sa pripravovala skupina Francúzov k výstupu na vrchol. Zdalo sa mi, že je ešte priskoro. Ale tlačiaci mechúr ma prinútil výjsť pred chatu. Tma ako v rohu, obloha plná hviezd a v diaľke svetielka Santa Cruz. Vietor mi bránil splniť si úlohu kvôli ktorej som vyšiel von a snažil sa ma presvedčiť o starej pravde, že čúrať proti vetru sa nedá. Skupina Francúzov, ktorá medzitým opustila chatu, rýchlo naberala výšku. Ich čelovky kmitali z diaľky a ešte dlho udávali smer pochodu. Zaliezol som späť do izby a vkĺzol do ešte teplého vaku.
Druhé družstvo sa začalo chystať asi o hodinu. Boli to mladí Španieli, chlapci aj dievčatá. Rýchlo som odhadol, že nie všetci sú super, čo sa týka tréningu a kondičky, tak som usúdil, že je to tá správna skupina, ktorej dočasným samozvaným členom budem i ja. Podobne zmýšlal aj malý mužík, lebo som postrehol, že sa začal baliť. Čoskoro sme vyrazili. Ako to už u mladých ľudí býva, začiatok bol temer poklusom. Rýchlosť bola na príčine tomu, že malý mužík zaostal a tak som na chvoste zostal sám. Horský vodca v pravidelných intervaloch postál a počkal až sa "atriad" sformuje.
Predpokladal som správne. Tempo pomaly ochabovalo. Zastávky boli čoraz častejšie, takže som vždy hravo dopochodoval k skupinke, vypol som čelovku a počúval rady horského vodcu v írečitej španielčine. Po strmom stúpaní pomedzi lávové balvany sme prišli na terasu - RAMBLETA. Je to akási splanírovaná časť svahu po oboch stranách hornej stanice lanovky. Slúži tým, čo sa s ňou privezú, aby sa mali kde bez väčšieho rizika pohybovať. Tesne pred budovou lanovky je úzky chodník prehradený špagátom a tu sa cez deň reguluje počet návštevníkov na ceste k vrcholu. Teraz tu bola iba dokonalá tma a nepríjemný nárazový vietor. Zo skupinky zostali už iba jednotlivci a každý podľa svojich možností a síl sa posunoval hore. Občas iba pridržanie sa steny v exponovanom mieste zabraňovalo sfúknutiu.
S príznakmi začínajúceho brieždenia som na vrchole. Okolo cítit sírne výpary pripomínajúce prezliekárne na Piešťanskom kúpalisku EVA. Tak ako iní, využívam jednu z terénnych nerovností v snahe, že tu nájdem možné bezvetrie, vyberám fotoaparát a čakám. Tma, ktorá sa dala ešte pred pol hodinou krájať, ustupuje rubínovej zore a o chvíľu sa na obzore objaví žltý disk slnka.
Čierna noc sa tak rýchlo mení na slnečný deň. Keď to všetko pofotíme, pofotíme sa ešte navzájom, aby sme na to ránko nezabudli. Na pamiatku pribalíme ešte niekoľko sírou zapáchajúcich kamienkov a čo teraz? Pôvodne som chcel pokračovať k Pico Viejo /3134 m n.m./ a odtiaľ do Boca Tance. Zložitosť terénu, jeho neznalosť, silný vietor, chýbajúca voda a jedlo ma však od tohoto zámeru odradili a prinútili odložiť návštevu najväčšej Tenerifskej sopky /kráter má v priemer 800 m/ na inokedy. Spolu s inými schádzame dolu. Keď dorazíme na terasu Rambleta, slnko už ožaruje celý vrchol Teide, ktorý skutočne pripomína cukrovú homolu - Pan de Azúcar, ako je často označovaná. Využívam čas a prejdem až na koniec terasy, kde je vyhliadka Mirador de la Fortaleza. Celé údolie je ako na dlani. Vrátim sa k odbočke na Refúgio a za pomoci vody z bandasky pred chatou skozumujem tatranku Opávia. Viem, že od hladu už dnes nezomriem a tak sa pomaly vraciam známou cestou. Stretávam niekoľkých turistov i dvojíc, ktorí s fučaním stúpajú cestou k chate. Pri odbočke na Montana Blanc sedí v terénnom Jeepe unavený ranger a s ospalým pohľadom sleduje či niekto si nerešpektovaním serpentín neskracuje cestu /Minárik pozor!!!/. Na parkovisku na kilometri 40 niet nikoho a tak sa rozhodnem absolvovať 4 km k dolnej stanici lanovky po svojich a tam počkať na autobus. Na krátku chvíľu sa zastavím ešte na mieste, kde rozvetvená rodinka neďaleko cesty obdivuje najväčšiu raritu tenerifskej flóry - hadinec teidský - dorastajúci až do výšky 2 metrov. Tieto sú podstatne nižšie a riadne spálené letným slnkom, takže iba zvoľna vystupujú nad kríky Codesa.
Na parkovisku ma víta šóra aut a ešte dlhší rad trpezlivo čakajúcich rodiniek na Teleferico. Jediné čo ma teraz zaujíma, je bufet. Na gumovej bagete si zgustnem ako na pečenej kačici. Zato čapované pivo španielského pôvodu mi pripomenie sírne výpary na vrchole a tak to vyriešim osvedčeným plechovým Tuborgom. Potom už iba spokojne čakám na bus do Puerto de la Crus. Budova lanovky poskytuje len malý tieň. Nad hlavou mi štartujú a pristávajú kabínky Teleferica. Občas zakývam prilepeným nosom na okienku kabínky.
August 2003, Ivan Košický, Puerto de la Crus
Zo Slovenskej bulvárnej tlače
V jeden deň sedemkrát na Vtáčnik
Nezvyčajný slovenský a možno aj svetový turistický rekord hodný zápisu do Guinnessovej knihy rekordov vytvoril v sobotu 52-ročný Štefan Karak zo Zemianskych Kostolian v okrese Prievidza. Počas dňa sedemkrát vystúpil na 1346 metrov vysoký Vtáčnik, najvyšší vrch rovnomenného pohoria.
Výstupy začal na úpätí pri amfiteátri na Pílach, ktorý sa nachádza v nadmorskej výške 446 metrov. Pri každom výstupe na vrchol tak prekonal výškový rozdiel 900 metrov, teda ako by vystúpil do výšky 6300 m. Hore a dolu dovedna prešiel takmer 100 km.
S pokusom začal ráno o štvrtej hodine a skončil približne o 21.hodine. Po každom výstupe si oddýchol iba 10 - 15 minút. Sily si rozložil rovnomerne, pretože prvý výstup mu trval 72 minút a posledný zvládol za 75 minút.
Túto trasu už absolvoval mnohokrát, v tomto roku to už bolo po 70-ty krát.
V minulosti sa Štefan Karak 20 rokov aktívne venoval horolezectvu a pohyb v prírode mu stále chýba.
Igor Svítok z agentúry Slovenské rekordy, ktorá spolupracuje so zostavovateľmi Guinnessovej knihy rekordov, uviedol, že Karak vytvoril základný rekord, ktorý môže byť inšpirujúci aj pre ostatných turistov na celom svete.
Nový čas, 28.6.2004, str.11, pre MKD pripravil Peter Minárik
Pár slov na okraj od Petra Minárika
Po prečítaní článku som si povedal "nič nového pod slnkom", podobnú akciu, lenže v našom prostredí Malých Karpát a pred viac ako desať rokmi sme organizovali aj my. A desať rokov pred nami aj trnavskí trampi. Preto sa musíme pochváliť aj my.
My sme túto akciu pomenovali "Karpatské Himaláje" a organizovali sme ju len dvakrát: v roku 1992 a 1993. Potom nám ju zakázal "Úrad životného prostredia", referát štátnej ochrany prírody, čo dodnes považujeme za výsmech, lebo v oficiálnom zápise sa píše, citujem "že územie ŠPR Záruby je vzhľadom na prirodzenú atraktivitu, polohu a sprístupnenie značkovým chodníkom vystavené mimoriadnemu náporu návštevníkov, čo sa prejavuje významným poškodením vegetácie a pôdneho povrchu najmä vo vrcholových častiach chráneného územia a preto s usporiadaním turisticko - športového podujatia "Karpatské Himaláje" nemožno súhlasiť." Koniec citátu.
A pre tých, ktorí o tejto akcii doteraz nič nepočuli, len na oboznámenie pár slov o vzniku celej akcie, tak ako sme ju organizovali my.
Raz na pochode po "malom" občerstvení ktosi navrhol skúsiť skrížiť pešiu a horolezeckú činnosť. Na malom priestore si zmerať sily medzi pešími turistami a horolezcami. Nápad bol už zo začiatku zavrhnutý do sféry fantazmagorie - ale čuduj sa svet, zapáčil sa nám a dali sme sa na to. Prvý ročník sa konal 4. a 5.júla 1992, druhý a posledný 3. a 4.júla 1993.
Prvého ročníka sa zúčastnilo 38 turistov a za jeden deň vystúpili na vrchol Zárub 8 krát títo turisti /ostatní dokončili výstup na druhý deň/ Klokner Melo, Korčok Attila, Porubanec Cyril. Druhého ročníka sa zúčastnilo 29 turistov a horolezcov. Počet účastníkov bol silne ovplyvnený zákazom tejto akcie a vyhrážkami úradníkov zo životného prostredia, ktorému vtedy šéfoval p.Švihran a pani Kleschtová...
V sobotu na vrchol vyliezli 8 krát - Peter Groman, Melo Klokner, Celo Radványi a Vladimír Vagač. Zbytok v nedeľu.
Technické údaje k výstupu:
Peter Minárik
KALENDÁR
september 2004:
3. - 5.9.2004 REGIONÁLNY ZRAZ CYKLOTURISTOV
ZÁHORIA 2.ročník
(piatok-nedeľa) KST Jablonica
Trasy: 25, 45 km
Prezentácia: Jablonica, kynologické cvičisko
3.9.: 17.00 až 19.00 h a 4.9.: 7.30 až 9.00 h
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel. d.: 034-658 3196, tel. z.: 034-651 4296, kl. 223,
e-mail: hamerlik@vtsu.sk
4. - 5.9.2004 SPLAV DOBREJ NÁLADY NA MALOM
DUNAJI 10.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda
Trasa: voda + TOM: 50 km
Zlaté Klasy - Jelka - RS Madarás - Jahodná
Štart: most na ceste Zlaté Klasy - Senec, 10.00 h
Cieľ: Jahodná, rešt. Alba Regia, 16.30 h
Kontakt: Ing. Adrián Bédi, Neratovické nám. 2143/3, 929 01 Dunajská Streda,
tel. z.: 031-557 6556, e-mail: bedi.adrian@draexlmaier.de
4.9.2004 PREDJESENNÝ DP ZÁRUBY, VÁPENNÁ,
VYSOKÁ 4.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava
Trasy: 40 km/1700 m, 25 km/1100 m
40 km: Smolenice - Záruby - Vápenná - Vysoká - Kuchyňa/Zochova chata
25 km: Smolenice - Záruby - Vápenná - Sološnica
Štart: Smolenice, obecný úrad, zast. SAD, 6.45 - 8.15 h
Vedúci: Ján Kučera, Lovinského 8, 811 04 Bratislava, tel.: 0905-532 482
11.9.2004 VEĽKÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK -
memoriál Milana Turoczyho 19.ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava
Trasy: pešo: 45 km/1600 m, 35 km/1400 m
45 km: Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kameň - Biely Kríž - Rača
35 km: Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kríž - Rača
Štart: Bratislava-Rača, nám. Hrdinov, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: Biely Kríž, 13.00 - 17.00 h
Vedúci: Jindrich Racek, Slatinská 30, 821 07 Bratislava, tel. d.: 02-4524 2578
18.9.2004 SVETOVÝ DEŇ S BICYKLOM - JELKA
MLYN
(sobota) RZ KST Galanta
Trasa: cyklo - 25 km
Štart: Kolový mlyn, Jelka, 10.30 - 11.00 h
Cieľ: Kolový mlyn, Jelka
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo
Informácie: tel. d.: 031-784 1725, 0908-187 591
18.9.2004 ŽITNOOSTROVSKÝ POCHOD 24.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda
Trasy: pešo: 50, 35 a do 16 km
50 km: Dunajská Streda, Malé Blahovo, popri Novom Klatovskom kanáli do Dunajského Klatova, osada Soliari, Trhová Hradská, Dolnobárske rašeliniskové jazerá, Dolný Štál, Padáň, popri kanáli Gabčíkovo – Topoľníky až po jeho sútok s kanálom Kračany – Boheľov, Povoda, Dunajská Streda
35 km: Dunajská Streda, Malé Blahovo, popri Novom Klatovskom kanáli do Dunajského Klatova, osada Soliari, Trhová Hradská, Dolnobárske rašeliniskové jazerá, Blazov - Kolónia, Dunajská Streda
Štart: Dunajská Streda, Žitnoostrovské múzeum, 6.30 - 9.00 h
Cieľ: Dunajská Streda, Športová ul., Espresso FÁCÁN, 15.00 - 17.30 h
Vedúci: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0905-194 123
18.9.2004 S BEZKOU DO KARPÁT (IVV)
21.ročník podujatia, 10.ročník IVV
(sobota) KST Spartak BEZ Bratislava
Trasy: pešo: 42 km/1500 m, 22 km/1200 m, 10 km/400 m
cyklo: 100, 30 km
P 42 km: Smolenice - jaskyňa Driny - Jahodník - Lošonec - Zabité - Klokoč - chata Brezinky - Záruby - Čertov žľab - Smolenice
P 22 km: Smolenice - jaskyňa Driny - Jahodník - Čierna skala - chata Brezinky - Záruby - Čertov žľab - Smolenice
P 10 km: Smolenice - Molpír - Vlčiareň - RZ Jahodník - jaskyňa Driny - Smolenický zámok - Smolenice
C 100 km: Smolenice - Modra - Pezinská Baba - Pernek - Plavecký Peter - Buková - Jahodník - Smolenice
C 30 km: Smolenice - Boleráz - Trstín - Buková - Jahodník - Smolenice
Iné: Podujatie je zaradené do kalendára IVV
Štart: Smolenice, štadión TJ Smolenice, 7.00 - 9.00 (42 km)/12.00 h
Štartovné: 42 km (P), 100 km (C): dospelí - 40 / 50 Sk, deti nad 6 r. - 20 / 30 Sk
22 km (P), 30 km (C): dospelí - 30 / 40 Sk, deti nad 6 r. - 15 / 25 Sk
10 km (P): dospelí - 20 / 30 Sk, deti nad 6 r. - 10 / 20 Sk
(ceny: člen KST, KČT / nečlen KST, KČT)
Vedúci: Ing. Ján Spevák, Suchohradská 4, 841 04 Bratislava,
tel. d.: 02-6542 0070, tel. z.: 02-4959 5641, fax: 02-4959 5651
e-mail: bez.op@bez.sk
Mária Škrhová, Stavbárska 34, 821 07 Bratislava, tel.: 0907-797 673
18.9.2004 BAKUĽOVÝ POCHOD 24.ročník
(sobota) KMT KST TJ Bezovec Piešťany
Trasy: 35, 25, 15 a 10 km
Štart: Piešťany, klubovňa TJ Bezovec, 7.00 - 10.00 h
Cieľ: Piešťany, SPŠ ”LIDO”, od 13.00 h
Iné: - občerstvenie na trase
- kontroly: Plešiny, Havran, Čertova Pec
- v cieli budú pripravené zábavné súťaže a hlavná súťaž o ”najkrajšiu bakuľu”
- každý účastník získa diplom a drevenú upomienkovú medailu
Usporiadateľ: Jaroslav Mihálik, 922 21 Hubina 10, tel.: 0907-488 977
25.9.2004 JESENNÝ ŠĽAPÁK ŠKP 23.ročník
(sobota) ŠKP Bratislava
Trasy: 60 km a menej, podľa výberu
60 km: štadión ŠKP - Kačín - Marianka - Pajštún - Pod Kozliskom - Kozí chrbát - Salaš - Biely Kríž - Pekná cesta - Kamzík - štadión ŠKP
Kratšie trasy možno začať alebo ukončiť na ľubovoľných lokalitách uvedených v popise 60 km trasy, ktoré sú zároveň aj kontrolnými miestami, kde treba odpísať číselné kódy, ktoré organizátor pre túto akciu pripraví.
Štart 60 km: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 6.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava
25.9.2004 NEVÁHAJ A POĎ! 4.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasa: 42 km/1500 m
Krasňany - Chlmec - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Dračí hrádok - Svätý vrch - Marianka - Malinský vrch - Kačín - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Krasňany, Pekná cesta, obchodný dom, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: manželia Vecloví, ul. Ľ. Fullu 5, 841 05 Bratislava
25.9.2004 PO STOPÁCH CISÁROVNY MÁRIE
TERÉZIE (IVV)
(sobota) KST Holíč
Trasy: 42, 20, 10, 6 km
Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 7.30 - 11.00 h
Vedúci: Ing. Vratislav Schaal, M. Nešpora 30, 908 51 Holíč,
tel.: 034-668 3162
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.