MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

august 2007


V tomto čísle nájdete:

Virtuálna turistika
Ondrej Jančík: 65-ka bez viditeľných znakov
Zaujímavosti Cyra Porubanského z putovania po slovenských turistických značkách
Peter Minárik jubiluje - rozhovor
Spomienka účastníka z Maďarska - Po prvýkrát na Trnavskej stovke
Tradičná Teslácka Stovka
Odišiel z našich radov - Jan Zajíček
KALENDÁR - september 2007


Virtuálna turistika

Chystáte sa na výlet či dovolenku do Čiech? A chcete nejaké získať informácie kam ísť, čo si pozrieť? Tak potom navštívte internetový portál www.vyletnik.cz.

V prehľadnom prostredí nájdete množstvo pre turistov praktických informácií. Česká republika je rozdelená do 10 regionov a 70 oblastí s miestopisnými registrami a tipy na výlety či pobyty. Okrem turistických cieľov získate informácie aj o akciách v regione, jeho históriu a vlastivedu. Na aktualizácii dát sa podiaľalo vyše 80 dopisovateľov. K obsahu portálu môžete pridať i vlastné komentáre a doporučenia a prispieť tak k jeho aktualizácii.

Vratislav Chvátal

 

Ondrej Jančík: 65-ka bez viditeľných znakov
20.mája 1942 - 2007

1. Pred pár rokmi si sa dostal takmer do Himalájí - bol to pre Teba splnený sen?

Zúčastnil som sa na trekingovej časti Expedície KARAKORAM 2005. Mal som šťastie dostať sa do skupiny horolezcov, ktorí mali ambiciózne ciele a ktorých časť sa navyše venovala nám nelezcom počas pochodu popod impozantnými štítmi do základného tábora BC Shipton. Bolo to viac než splnený sen. Úžasné a majestátne hory, výborní sprievodcovia a nový kamaráti. O takom niečom sa mi naozaj ani nesnívalo.

2. Aké pocity si mal prvýkrát v takých vysokých horách?

Pocity boli plné rešpektu. Všade množstvo neprelezených skál, neprejdených hlbokých a úzkych roklín a chôdza po ľadovci je neustále riziko. Dodržiavali sme pokyny domácich sprievodcov. Veď už len cesta k horám, ktorú sme absolvovali v mikrobuse a na džípoch a viedla popri rieke Indus vytvárala v naších telách epinefrín.

3. Maš odtiaľ nejaký zaujímavý príbeh?

V prvom dní treku prichádzame do kempu Saishcho (3727 m n.m.). Máme jeden deň na oddych i aklimatizáciu. Časť skupiny sa vybrala do doliny k ľadovcu pod štítom Csogolisa. Nedočkavec som bol aj ja. Skupinka sa trocha roztratila. Prichádzame k labyrintu morén a jazierok. Zišiel som trocha z chodníka a potom chcem trasu skrátiť (skratkár), čo sa mohlo nevyplatiť. Našťastie som sa zachytil na skalnom výbežku a odniesla to poranená ruka. Skupinka ma počkala, malé ošetrenie a vystupujeme prudko hore nad pravý okraj ľadovca, ktorý prúdi do doliny a je plný veľkých trhlín. Stále stúpame vyššie po skalnom chodníku, po ktorom steká voda z rostápajúceho sa snehu. S Martinom Šperkom dosahujeme výšku 4000 m n.m. podľa výškomeru. Štíty nad nami boli už len o 3000 m vyššie.

4. Chcel by si tam žiť aspoň niekoľko rokov ako obyčajný himalájčan?

Život tam je ťažký a nepohostinný. Sú dni plné pohody dávajúce nádej k prežitiu. Na výpravy do hôr je krátky čas, necelé tri mesiace v roku. Domorodci pracujú na malých poliach a ich zárobky sú iba z turistiky. Chodil by som po horách, ale nevedel žiť ako himalájčan.

5. Do akej výšky si sa dostal?

Naša treková skupina prešla cez Kondogoro La. Tento priesmyk má výšku 5680 m n.m.

6. Keď už si tam bol, neťahalo Ťa to vyššie?

Psychicky by som zvládol i väčšie výšky, no fyzicky nie. Každý meter pohybu v skalnom teréne, na suťoviskách, v snehu, na ľadovci a dýchať riedky vzduch je veľká námaha.

7. Do akej výšky by si si trúfol Ty, keby si mohol?

Chcel by som postáť na vrchole niektorej sedemtisícovky v Tibete, kde aklimatizácia je prirodzená.

8. Jedlo, pitie, spánok v Himalájach - odlišuje sa v mnohom od DP?

V Himalájach som nebol. Naša cesta viedla okrajom dvoch horstiev Hindukúš a Himaláje do horstva Karakoram. Jedlo bolo zdravé. Žiadne bravčové. Chlieb sa pripravoval tesne pred jedlom. Nazývajú ho čapáti. Spracované cesto sa upláca rukami a opečie na horúcej platni. V Pakistane je prohibícia. Teda aj pitie bolo zdravšie. Cez deň teplota na slnku prekračuje 35 stupňov Celzia a v noci klesne na nulu. Takže sa spí dobre.

9. Cesta tam i späť?

Lietadlom z Viedne cez Londýn do Islamabadu a späť. Dva dni v mikrobuse do Skardu so zastávkou v Chilas. Potom na džípoch do Hushe jeden deň a naspäť jeden deň z Askole do Skardu. A znova 2 dni do Islamabadu a opačná cesta lietadlom.

10. Ako si sa na trek dostal a kto tam s Tebou bol?

Informácia bola od Petrovej sestry, ktorá o chystanej akcii vedela od Kaza, jej vedúceho na pracovisku. Medzi starších trekistov patril som ja, Martin Šperka a Peter Obdržálek. Mladší bol Martin Kmeťo z Nitry. Bola tam Zuzka Belešová, Anka Lineková a Katka Kopoldová. Zuzka, Anka a Katka. K trekistom patril ešte Martin Kmeťo. A lezci Kazo Linek, Jozef Kopold a Juraj Podebradský. S celou výpravou lezcov sme sa zišli v základnom tábore BC Shipton.

11. Domáca realita - ako často v poslednom čase chodievaš na DP?

DP obľubujem. Chodím najmä do Malých Karpát, Považského Inovca a Strážovských hôr. Počas sezóny sa snažím chodiť týždenne.

12. Koľko kilometrov robíš približne ročne na DP?

Do 1000 km.

13. Kde si toho času registrovaný ako turista?

V Tesle Bratislava.

14. Akých koníčkov okrem turistiky ešte máš?

Šach a môj fach jadrová fyzika. V poslednom čase záhrada.

15. A čo vinohrad? Veď tam je roboty ako na kostole. Stíhaš to?

Stíha to burina, ale zatiaľ sa nevzdávam.

16. Tvoje obľubené malokarpatské pochody?

Trnavská, voľakedy Sklárska a všetky teslácke. Pre zmenu uprednostním DP v iných horstvách.

17. Ktoré z troch malokarpatských stoviek sa Ti najviac pozdáva a prečo?

Najviac sa mi pozdáva každá. Z organizačného hľadiska 2x50 a dosť. Trasa ŠPCH po Brezovú. Trnavská so zastávkami v Bukovej a na Dobrej Vode.

18. Nie si vyložený stovkár, tak koľko týchto pochodov máš na svojom konte?

Priznávam, že zanedbávam evidenciu.

19. Počul som, že si sa dal k jaskyniarstvu, vďaka kolegovi Feješovi.

Na potulkách krajom vápencových útvarov s mojím priateľom Stanom využívame možností vliezť do jaskýň. Pravda, do ktorých nám jaskyniari umožnia vstup.

20. Darilo sa v podzemí? Môžeš prezradiť prvú zaujímavú príhodu?

V Hadžovej jaskyni pod Čelom Veterlína som sa poriadne zakliesnil v úzkej kľukatej štrbine, pretože som liezol dolu nohami a nie dolu hlavou, nakoniec po ukľudnení som sa z nej vykrútil. Stano s ňou nemal problémy a liezol dolu hlavou a je chudší. Naspäť som už cez štrbinu preliezol bez ťažkostí.

21. Aké turistické plány máš pred sebou?

Ďalšie DP v blízkostí Trnavy a mojej záhrady a myslím trocha na Tibet.

22. Čo by si chcel povedať, odkázať alebo navrhnúť kamarátom turistom? Či už motto, múdrosť alebo skúsenosť.

Prajem všetkým turistom dobré počasie, krásne zážitky a pohodu v horách. Nepreceňovať sa pri pohybe v horskom teréne!

Ondrej, ďakujem Ti za rozhovor a prajem veľa zdravia do ďalšej aspoň štyridsiatky.

Peter Minárik, Trnava, 16.7.2007

 

Zaujímavosti z putovania po slovenských turistických značkách

Počas mojej niekoľkoročnej ceste po slovenských turistických značkách a chodníkoch som najviac bivakoval, ako ináč, na železničných staniciach, a to hlavne v Žiline, Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Prešove, Košiciach a Poprade. Zo všetkých bivakov ten najlepší bol v Kraľovanoch. Tichá stanička a predstavte si, že tu po celú noc bola otvorená reštaurácia a expreso, dokonca aj s hudbou z automatu, ale ako ináč, tieto časy sú už dávno preč. Všetky železničné stanice okrem Žiliny a Kraľovian približne od roku 2001 - 2002 po poslednom vlaku zatvárajú a otvárajú ich pár minút pred prvým ranným vlakom. Takže medzi 23,00 h až do 3.00 h sú zatvorené, a tak mi nastal problém s bivakom...

Mal som naplánovanú trasu sedlo Dargov - Herľany a okolie. A bivak som si naplánoval na košickej železničnej stanici. Po poslednom nočnom vlaku o 1.30 h ma "čierni" vykázali von zo stanice. Keďže mi autobus na Dargov odchádzal o 5.00 h, tak som sa presunul vedľa na autobusovú stanicu. Ľahol som si na nástupišti na lavičku. Len čo som zaspal už ma niekto trasie a to znova čierny so psom a že mám sem až keď otvoria stanicu o piatej. Tak som sa znovu presunul pred železničnú stanicu a tam medzi schodiskom som predriemal do tretej hodiny, kedy otvorili stanicu.

----------------

Keď porovnávam turistické značenie na celom Slovensku, tak jednoznačne najhoršie je značený východ Slovenska. Vyrazil som zo sedla Dargov modrou TZ na Herľany. Prišiel som na nejaké rekreačné stredisko, už si nepamätám ako sa volalo, kde poľský turisti mali postavený malý oltár a slúžili omšu, no a ja po dvoch hodinách kufrovania som tam prišiel znovu, akoby ma počarovali. Ďalšia moja cesta už nebola podľa značky, ale pokračovala podľa azimutu.

----------------

Bol som týžden na Šírave, kúpať bolo zakázané, vraj pre znečistenie vody zo Strážskeho. Inak bola Šírava prázdna, len zopár ľudí na chatkách. Postavil som si stan uprostred lúky a mal som naplánované túry na hrady, Vihorlatské vrchy a Zemplínsku Šíravu. Ráno o 4.00 h budíček a o 5.00 autobus do Michaloviec a presun na trasy, večer o 22.00 h znovu autobus Michalovce - Šírava. Raz som mal trasu Podhoroď - Č - Sninský kamen - Snina. Značenie bolo katastrofálne, samé rúbaniská, všetko zarastené, zaválané. Neďaleko Sninského kameňa som stretol horára, čo tam mal revír, medzi rečou sa ma opýtal kam idem. A keď som mu spomenul Sninský kameň, tak mi povedal, že 20 rokov tu má revír a aj tu blízko býva, ale že tam ešte nebol. Keď sa o ňom niekde rozpráva, tak radšej rýchlo zmizne, aby nemal ostudu. V piatok som končil okolo 17-tej h. Balil som si stan a prišla za mnou jedna pani a mi hovorí, že celý týžden ma nevideli, len prázdny stan, a že už chceli volať políciu, lebo si mysleli, že som sa utopil.

----------------

Mal som naplánovanú trasu Stropkov - M - Tokajík - Pamätník zastrelených partizánov - Č - rekreačné stredisko - Dobrá na Domaši. Tokajík - Dobrá je asi 25 km. Pri pamätníku niekedy skladali pionieri sľub. Teraz odtiaľ v teréne žiadna červená značka nie je. Prvá značka, na ktorú som narazil, bola niekde okolo Novej Kelče a ešte dve tesne pri rekreačnom stredisku Dobrá na odbočke modrej na Vranov.

----------------

Trasa Krajná Poľana - zelená - Príkra - červená - zelená Cerťažné - červená - modrá - Miková. Táto trasa na mape č.27 už nie je. V dedine na križovatke som našiel dve zastaralé značky a potom už nič. Na trase Miková - Nová Poľana som sa zrazu ocitol v dedine Havaj... bolo 19.00 h a autobus mi mal ísť o 20.00 h do Stropkova. Išiel som sa teda občerstviť do reštaurácie, kde mi domáci potvrdili, že autobus vôbec chodí. Čakal som do 21.00 h a autobus nikde... Znova som teda zašiel do reštaurácie, kde som posedel do záverečnej. Dedina v týchto oblastiach je večer vždy ako vymretá, tak som si rozbalil karimatku a spacák a na presklenej autobusovej zastávke som pekne prespal až do rána. Ráno o 5.00 som vyrazil do Stropkova.

----------------

Trasa: Oravská Lesná - M - Terchová, na hrebeni sa nachádza starý tmavý jedľový porast. Na blatistom teréne som videl veľké zvieracie stopy. V prvom momente som si myslel, že sú to stopy od rysa. Keď som ale vyšiel z lesa, na pastvine naproti som videl čriedu oviec. Keď som k nim prišiel bližšie, pastier mal za opaskom pištol, asi to bola devina, a ďalekohľad. Pýtal sa ma odkiaľ idem a či sa nebojím sám sa tu prechádzať, lebo pred chvíľou odkiaľ som prišiel, videl stáť dvoch statných vlkov, ktorí čakali zaútočiť na ovce. Keď ich zbadal v ďalekohľade, tak ovce otočil späť a vlci zmizli. Nuž, ale ja som není ovca, na mňa si asi netrúfli...

----------------

Trasa: Zázrivá - Z - Paráč - Kubínska hoľa - Dolný Kubín. Asi 2 km nad Zázrivou bol vedľa cesty salaš. Ako všade na salaši, boli aj tu dva veľké psiská voľne pustené a veru mal som čo robiť, aby som sa dostal za salaš. Nejaká babka vyšla pred maringotku a s kľudom angličana sa dívala, ako ma psi obracajú. Darmo som na ňu kričal, aby ich zavolala späť, ešte sa tomu smiala. Tak som jej nadával, že na ceste a ešte k tomu turistickej značke pustí voľne psov, veď mi môžu ublížiť. Keď som bol asi 100 metrov od salaša, zjavil sa chlap a bola s ním menšia výmena názorov a potom mi zrazu zakričí: jak ťa chytím, tak ťa pleštím dolu do doliny, až s teba zostane mastný fľak. Rozbehol sa za mnou do kopca, ale keď videl, že som zaujal bojový postoj: palica - dýka - a paralyzátor, tak si to veru rýchle rozmyslel a vrátil sa k svojej babke.

----------------

Robil som prechod Chata na Kľačanskej Magure - Suchý - Strečno. Asi 200 metrov za chatou, v lese pri stúpaní som počul šuchot a praskot, najprv som si myslel, že niekto beží zvrchu. Zodvihnem vyššie hlavu a vidím z pravej strany sa rúti medveď a asi 20 metrov predo mnou krížom cez chodník na druhú stranu. Nevšimol si mna, to bolo dobré, lebo strachu som mal neúrekom, ale až o chvíľu.

----------------

Schádzal som z Malého Javorníka do Považskej Bystrice, niekde nad Hornou Maríkovou, ako by mi vnútorný hlas hovoril - otoč sa... Obzriem sa dozadu, ostal som šokovaný, keď som asi 50 metrov vzadu niečo zazrel, v prvom momente som si myslel, že je to vlk. Keď som zastal ja, zastalo to tiež. Keď som sa pohol, ono tiež, tak to trvalo asi kilometer. Potom sa to stratilo. Cesta sa zatáčala naproti po svahu v proti smere, vyšiel som spoza zákopy a on stojí oproti mne. Keď ma zbadal, pohol sa predo mnou. Keď som ja zastal, zastal aj on tiež, a tak sa to znovu opakovalo asi kilometer. Vtedy som zistil, že je to pes /husky/. Z diaľky sa veľmi podobal na vlka. Keď som ho po prvýkrát zbadal, veru som mal malú dušičku. Keď sme sa priblížili k Maríkovej, začali štekať psi. Vtedy zmizol smerom k dedine. Pravdepodobne zablúdil a ja som mu ukázal cestu domov.

----------------

Otázka: kde je najviac kliešťov na Slovensku? Raz v sobotu som bol na Tríbeči, v rekreačnom stredisku Jelenec. Tu som sa osprchoval, ale až doma, v pondelok, som zistil, že mám na sebe prisatých 5 kliešťov na nohách, dodnes neviem odkiaľ sa na mne zobrali. Domaša ma tiež obšťastnila 3 kliešťami, jeden bol na slabine. Ten som si nemohol vytiahnuť a musel som ísť na chirurgiu si ho nechať vybrať. A za tri dni znovu, lebo tam z neho niečo zostalo.

----------------

V Krásach Slovenska v čísle 5-6 2007 bol zaujímavý článok pod názvom: "Mäsožravá kosodrevina". Po prečítaní som si spomenul na jednu príhodu, ktorú som zažil pri prechode trasy: Podbanské - Kôprová dolina - sedlo Závory - Kasprov vrch - Temniak - Tomanovské sedlo - Bystrá - Račkova dolina. Pod Temniakom ma chytila búrka, tak som ležal asi 30 metrov pod vrcholom, zabalený v pršiplášti a zakrytý parazolom. Po polhodine prestalo pršať, tak som vyšiel na vrchol v snahe pokračovať do Tomanovského sedla na bivak. Pri pohľade z vrcholu na západ smerom na Roháče som uvidel ako sa blíži veľká čierňava s hromobitím a bleskami, utekať nemalo zmysel, tak som rýchle začal stavať stan. Len čo som to stihol, už začalo liať ako z krhly. Okrem dažďa začal fúkať silný vietor. To celé trvalo viac ako dve hodiny. Noc som v stane prežil celkom dobre. Aj ráno bolo počasie veľmi zlé, je pravda, nebola búrka, ale bola hustá hmla a mrholilo. Mal som obavy zo zostupu v mokrom teréne do Tomanovského sedla, nakoľko som tento terén vôbec nepoznal. Okrem toho som mal nabalený veľký ruksack na chrbte. Niekto v Krásach Slovenska opisoval zostup ľavou stranou hrebeňa. Tak som sa rozhodol ísť tade. Zo začiatku bol chodník dobrý, ale čím som zostupoval nižšie, sa zhoršoval a nakoniec sa v kosodrevine stratil. Teraz nastal problém, čo ďalej. 20 kg ruksack na chrbte, palice v rukách a ja som pendloval po kosodrevine hore - dolu, sem a tam. Dostal som sa na nejaký kamenný zráz. Znova hore, doľava - doprava. Bol to pre mňa horor. Asi po 3 hodinách som sa dostal na červenú značku, a to v mieste prameňa, a to je podstata tohoto článku.

Mäsožravá kosodrevina: Keď ide človek sám v kosodrevine a stane sa mu nejaký úraz na odľahlom mieste, má len malú šancu na záchranu. A to je rozdiel medzi zelenou a šedou kosodrevinou. Zelená sa vraj popása na ľudských alebo zvieracích pozostatkoch.

Preto pozor na kosodrevinu. Ďalej som pokračoval cez Tomanovské sedlo na Bystrú. V tej hmle ani som nevedel ako som sa tam a stade do kempu v Račkovej doline dostal.

jún 2007, Cyril Porubanec, Tesla Bratislava

 

Peter Minárik jubiluje

Vážený Peter Minárik,

naše babky a dedovia na úvod každého listu vždy napísali rovnaké zdvorilostné slová /podobne ako diplomati, keď idú oznámiť sokom vypovedanie vojny/. Každý list musel obsahovať napríklad aj takéto alebo podobné frázy: "Predom mého listu prímite moj srdečný pozdrav, pozdravujem aj dzi, tetku P. a strýčka K., pozdravujte aj krstnú a celú rodzinu. Srdečne zdravím, ale už méne celú dzedzinu, okrem té, s kerú sa hnevám".

Nuž preto aj ja na úvod dávam zdvorilostnú, málo rozvitú, možno, že frázu.

Vážený Peter, k Tvojmu okrúhlemu jubileu prajem veľa zdravia a pohody. Chcel som Ti popriať aj všetko najlepšie, ale potom som si uvedomil svoj omyl a svoj slovenský pôvod. Veď čo keby sa to naozaj všetko splnilo, tak potom čo by z toho najlepšieho zostalo nám.

1.Ivan Nižnan: - Hovorí sa, že dovtedy chodí džbán na vodu, dokedy sa nerozbije. Už dlhé roky v časopise Malokarpatský Diaľkoplaz (MKD) spovedáš a kladieš otázky pri takýchto príležitostiach kolegom turistom. Už si sa toho dožil aj Ty. Aký je to pocit byť "okrúhlym"?

Peter Minárik: - Za prvé ťažký, za druhé si človek uvedomuje, že to s ním už ide z kopca. A za tretie, nám naša vláda umožnila byť o dva roky mladším. Veď do dôchodku ideme až 62 rokoch. Čo viac si môžeme želať, takže znovu do dôchodku ďaleko...

2.Ivan N.: - Tvoje turistické iniciatívy majú veľmi široký záber. Nie je to len šlapanie po turistických chodníčkoch, ale i organizátorské aktivity /poznámka - označenie funkcionárske by bola pre teba urážka/. Pri okrúhlych výročiach býva zvykom poobhliadnuť sa späť a tak trochu si zhodnotiť to, čo som urobil a to, čo som ešte nestihol urobiť. A tak začnem z kraja. Trnavská stovka /T-100/. Určite Tvoja srdcová záležitosť. Diaľkový stokilometrový pochod s najväčším ohlasom, nielen na Slovensku, pochod s dlhoročnou tradíciou, organizovaný v prekrásnom Malokarpatskom prostredí je už niekoľko rokov, či desaťročí, spojený s Tvojím menom. Mladší turisti už ani nevedia, ako tento pochod vôbec vznikol. Ja viem, že pri prvom ročníku bola skupinka trnavských horolezcov, ktorí si chceli vylepšiť kondíciu dajakým náročným diaľkovým pochodom. Potom nasledovalo ešte niekoľko ročníkov a... Organizovania trnavského pochodu sa na jeden rok museli chopiť turisti z bratislavského Štartu. A už pri nasledujúcom ročníku, prakticky už pochovaného pochodu, sa objavilo Tvoje meno. História T-100, tak ako história ľudstva, sa časovo delí na T-100, x rokov pred Minárikom a y rokov z éry Minárika. Ako to teda bolo?

Peter M.: - Trnavská stovka. Z histórie tých 34 ročníkov by sa dala naozaj napísať kniha, a to celkom zaujímavá. Nechám si to na dôchodok. Tak len stručne. Trnavskú stovku začali robiť Trnavskí horolezci. Mali výhodu, že si to mohli zdôvodniť. Inak vedenie ČSTV boli rozhodne proti takýmto akciám. Je ale zaujímavé, pokiaľ v Čechách sa ich organizavalo možno viac ako dvadsať, tak na Slovensku ledva šesť, aj to s komplikáciami. Takže horolezci to skúsili najprv s nultým ročníkom, a aby to mali zložitejšie, tak to bolo na jeseň. Na štarte ich bolo zo päť plus štyria trnavskí trampi. Výsledok, dažd, zima a do cieľa neprišiel nikto. Ale myšlienka bola zasiata. Na rok bol prvý ročník a po desiatich ročníkoch toho mali organizátori dosť. Skončili. Keď mal byť jedenásty ročník, organizátori si mysleli, že keď to nedajú do kalendára, tým to skončí. Ale v prvú júnovú sobotu na stanici sa zišiel dav stovkychtivých turistov. A tak organizátorov zastúpili chlapci z bratislavského Štartu. Je ale pravdou, že každý išiel svojou cestou a väčšina tých najodolnejších sa stretla v Trnave na stanici. No a po tomto "fiasku" nám to ich šéf Bubo Nemeš ponúkol. Zhodou okolností sme v tej dobe chceli organizovať svoju stovku s podobnou trasou. Pracovne sme ju nazvali BA - ČA. Trasa mala byť po Dobrú Vodu totožná s T-100 a odtiaľ po zelenej cez Výtoky, Pustú Ves, Prašník, Veľký Plešivec do Čachtíc. To totiž korešponduje s hrebeňom Malých Karpát. Bolo by to o "niečo" viac ako 100 km. Toho sme sa napokon vzdali. Dve také akcie by sme neutiahli. A pokračovali pod hlavičkou TJ ŠTART Tatrachema ďalej. Nuž a tých 23 rokov to "naháňam" ja.

3.Ivan N.: - T-100 je dlhodobo najpopulárnejší pochod nielen v Malých Karpatoch /aj keď naše Teslácke sú tiež kvalitné a dobre obsadené/. Účasť s počtom nad dvesto turistov nie je žiadna výnimka. Poznám ľudí a je ich dosť, z Trnavy a okolia, o ktorých sa v žiadnom prípade nedá povedať, že sú to turisti, ale napriek tomu majú aspoň jednu účasť na Trnavskej stovke a niektorí z nich ju dokonca aj absolvovali celú až do Brezovej, a ako sa tým vedia chváliť... Povedz ako to robíš, nechodíš pred T-100 po Trnave a neagituješ ich?

Peter M.: - Pravdou je, že po 90. roku sa počet účastníkov ustálil na počte 150 až 200, a to podľa počasia. V tomto roku ich len z Bratislavy štartovalo 271. Pekné to číslo. A mňa teší, že sa jej zúčastnila celá maďarská turistická špička. Z Čiech tento rok nebol nikto. No a s tým agitovaním je to tak. V mladých v okolí Trnavy je už dávno zafixovaná taká idea, že každý si tú trnavskú stovku musí skúsiť. Ak ju skúsi raz a neprejde ju, tak aby nebol na posmech, na rok si ju zopakuje... To isté platí aj pre tých "starších". Propagáciu okrem nášho turistického kalendára nerobíme, nie sú možnosti, peniaze ani čas...

4.Ivan N.: - Napriek tomu, že T-100 je taká aká je, prečo ju poprední funcionári KST /tu by mali byť štyri uvodzovky/ ignorujú. Na jedno z najvýznamnejších turistických podujatí diaľkovej turistiky na Slovensku sa nepríde pozrieť ani jeden funkcionár /jej absolvovanie už vopred vylučujeme/. Prečo v Slovenskom kalendári nie je ani zmienka o T-100, pričom pochodov z Horného konca na Dolný koniec dediny je tam celý kopec. Kalendár sa nerobí pre ješitných funcionárov KST, ale preto, aby poskytli potrebné informácie pre turistov, a tí chodia nielen na pochody z horného na dolný, ale i na jedno z najnavštevovanejších turistických podujatí na Slovensku, akým bezpochyby T-100 je. Turistika nie sú len zimné a letné turistické zrazy, jednorazové masové akcie, na ktoré sme boli a nielen v turistike za oného režimu zvyknutí. Ale môžem nakoniec povedať, že to je pre Teba aj dobré. Tie informácie, ktoré sú v Slovenskom kalendári, ktorý vydalo KST, sú akcie uvedené bez trasy a väčšinou aj bez miesta a času štartu, len s kontaktom na organizátora, tieto informácie majú hodnotu iba pre úradníka a sviatočného turistu, a nie pre aktívneho turistu. Ak si mám telefonicky zháňať základné údaje o pochode, potom nepotrebujem kalendár. Vieš si predstaviť, že by Ti volal len každý druhý z tej dvojstovky účastníkov a pýtal si informácie o pochode? To by mali telefónni operátori radosti...

Peter M.: - Turistický kalendár, to je ďalšia téma na dlhé rozprávanie. Znovu sa vrátim k tým maďarským účastníkom T-100. Jeden z nich mi nakoniec podaroval ich turistický kalendár. My môžeme len gúľať očami. Všetko, čo bežný turista potrebuje, všetky informácie o pochodoch, a to nielen domácich, vlakové, autobusové spojenia, výkonnostné triedy turistov, stav, zoznam a poradie výkonnostných turistov a mnoho iných údajov, to všetko tam je, a na kriedovom papieri.

Vráťme sa ale domov. Poprvýkrát som sa dostal k slovenskému turistickému kalendáru niekedy koncom 70. rokov. Informácie veľmi slabé. Zaujímavé je, že to praktikujú dodnes. To ma evokovalo k tomu, že som zozbieral všetky pochody v Malých Karpatoch a okolí a vydal som ich s finančnou pomocou Tatrachemy. Prvý takýto kalendár vyšiel niekedy v polovici 80-tych rokov. Však som robil ved. MTZ. Takto to bolo asi do polovie 90. rokov. Neskoršie to išlo cez sponzorov, akí sa zohnali. No a posledné roky vďaka Vladovi Chrapčiakovi, ktorému sa darí zohnať sponzorov, kalendár pokračuje ďalej. Keď to spočítam, tak takýchto kalendárov vydávaných na kolene, bolo už viac ako 25. Samozrejme, že sa do toho zapojila v posledné roky kopa ľudí. Azda najdôležitejší je Paľo Šoula, bez toho by to nemalo "tvar" ani tvár.

Ešte jedna spomienka na turistický kalendár. Keď som bol pred rokmi vo vedení okresnej KST v Trnave, navrhol som, aby sme "náš" kalendár vydávali pod vlastným menom KST. Bol som odmietnutý, že nie sú peniaze. Tak som navrhol, že to občertvenie, ktoré je na každej schôdzi /chlebíčky, káva, minerálka/, nech si hradíme sami a tie peniaze dáme na kalendár. Samozrejme že som nepochodil. Takže nie že nie sú peniaze, ale ochota. Darmo som im vysvetľoval, že kalendár turistických akcií všetkým hovorí o aktivite a činnosti turistov, ale hlavne vedenia. Myslím si, že kalendár, aký robíme my, na Slovensku druhý nie je. Ak sa mýlim a doložíte podobný miestny, okresný kalendár, máte u mňa fľašu slivovice...

5.Ivan N.: - Ďalšia Tvoja významná dlhoročná aktivita je redaktorstvo, vydavateľstvo, distribútorstvo a iné veci okolo mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz (MKD). Koľko rokov a ako to spoločne s malým kolektívom spolupracovníkov robíte? Novinárskych škriatkov bolo za tú dobu určite viac, boli niektoré aj pozoruhodnejšie? Rozpomenieš si na dajakého škriatka?

Peter M.: - MKD je vydávaný tento rok už šestnástu sezónu. Všetky ročníky mám pekne zviazané, ako doklad čo, kto, kedy, a s kým. Keď si nalistujete niektoré veci s pred 10 rokov, budete prekvapení ako sa veci menia. Ak si pozriete ešte zopár rokov dozadu, vtedy ako autor kraľoval Rudo Pado. Najkrajšie obdobie však podľa mňa bolo, keď prispieval Ivanko Šický. Na škriatkov si nepamätám, na tých máme Paľa Šoulu. Tí nemajú proti nemu šancu...

K tej prvej časti otázky, aký kolektív sa podieľa na MKD. Začnem od začiatku. V jeden zimný deň na konci pochodu sedela u Troch Zajacov menšia skupinka turistov. Podľa abecedy to boli Bodó, Minárik, Obdržálek, Pado, Šoula a neviem či nie aj Bahuro. Postupne z rôznych dôvodov vycúvali Bodó, Obdržálek, Pado. A tak zháňanie, písanie, kompletovanie materiálov je na nás dvoch - ja a Paľo. (Poznámka Paľa Šoulu: V prvých niekoľkých ročníkoch MKD som to nerobil ja, ale práve spomínaný Obdržálek. Ja to robím niekedy od druhého ročníka vydávania. Ale na distribúcii sa podieľa viac ľudí, musím okrem Petra Minárika spomenúť najmä Obdržálka a Bahura.)

6.Ivan N.: - Za tie roky vydávania časopisu som sa nestretol s ani jednou "vybielenou" stranou. Chceš povedať, že cenzúra neexistuje? Kým je teda MKD sponzorovaný a aké záujmy písmom presadzuje? Pokiaľ viem, MKD nedostáva od KST ani korunu dotácie, tak predpokladám, že to oni nebudú /a to je dobre/.

Peter M.: - Jedna otázka lepšia ako druhá. Začnem s tým sponzorovaním. Za 16 rokov nás nezasponzoroval nikto. Všetko sa to robí dobrovoľne a na vlastné náklady. Len tí, ktorým posielam MKD, si zaplatia poštovné a 5 sk za kus MKD. Na bežné výdavky, kopírovanie a pod. si vypomáham financiami, ktoré zostanú zo štartovného T-100. Cenzúra v MKD neexistuje, vlastne je, tým posledným je Paľo, ktorý ak sa mu niečo nepáči, tak to môže upraviť. Ale nestáva sa to často. Ale stalo sa to. Napríklad prvá strana v čísle 7 z roku 2000. Paľovi sa prvá strana zdala nevhodná a tak ju vymenil. Takže MKD 7/2000 malo dve varianty, Trnavskú a Bratislavskú.

Nakoniec ešte jedna myšlienka k tejto otázke. Pôvodne sme chceli tento časopis robiť len dovtedy, kým sa vraj KST skonsoliduje a zasype nás údajmi a informáciami o DP a podobne, a že potom toho necháme. No a vidíš, tento rok už je 16-tym, ktorý každý mesiac čo mesiac dodávame diaľkoplazom nové informácie.

7.Ivan N.: - Kto robí jazykového redaktora? Ak si uvedomíme, že je to "amatérsky" časopis, potom je to na celkom slušnej úrovni. Jazykový zákon je už prežitok. Dnes sú na výslní rôzni FRIKULINI. Kto je to? Jazykoví žartovníci, tak nazvali jedincov, ktorí nadmieru sú: "FREE, COOL a IN" a ktorí sa bez aspoň jedného "zahraničného" vo vete nevedia zaobísť. Za pár rokov už nebude napríklad popis trasy vyzerať takto: Od štartu na Ahoji, cez somársku lúku, popri Snežienke na Kolibu na kontrolu na Partizánsku lúku". Naši potomkovia, ak budú ešte chodiť na túry, už budú písať: "Kontrola bude pri Millennium Tower III, v prípade dažďa v Polus City Center, potom cez Lakeside Park a Forum Bussinnes Center na Westend Square. Nuž čo sa čudovať, veď už veľmi dávno majú v Hornej Strede "Tratoriu" a v neďalekých Brunovciach "PUB", pričom jedno aj druhé boli odjakživa iba krčmou. Nechceš v tomto smere "vylepšiť" MKD???

Peter M.: - Na Paľa Šoulu ako jazykového redaktora jednoducho nemáme. Podľa mňa by sa tejto úlohy zhostil v hocijakej redakcii, od Ohníčka po Plus sedem dní. Keď si si všimol, tie frikulínové výrazy sa snaží brzdiť, eliminovať. Do kedy? Boh vie... No a tie názvy aspoň tých tradičných šenkov si ponechávame /U troch zajacov, U troch sopľov, U Oravca, U Aničky a podobne/.

8.Ivan N.: - Veľmi často hovoríme, že naši funkcionári ani nevedia čo sa na turistických chodníčkoch deje, nie to aby niečo preto urobili. Nebolo by možné zasielať im MKD /na poštovné sa im poskladáme/, aby mali reálne informácie o dianí v turistike a možno aj preto, aby vedeli, čo si o ich práci myslíme?

Peter M.: - Táto téma ma už ani moc neirituje. Veď pokiaľ sa pamätám, sú tam vo vedúcich funkciách tí istí a tí samí ľudia už roky. Čo by ste chceli od nich, aby sa zmenilo. Pamätáš sa? V Bratislave ste mali v mestskej KST netradičného turistu J.J. Vtedy sa tam aspoň niečo dialo, potom nastúpili "vyslúžilí" turisti, ktorí sa rýchlo prispôsobili a išlo to ako predtým. Ľudia s tým myslením a ochotou nemôžu nič zmeniť. Turistickí funcionári zabúdajú, že všetko sa vyvíja, aj turistika. Povedz mi len jednu novú vec, ktorú za 17 rokov vymysleli... Bingo! Máš druhú fľašu...

9.Ivan N.: - Bol si na začiatku toho, keď sme pripravovali nadstavbové VOPT. Po veľkej "ústretovosti" funkcionárov KST, ktorí to mali vlastne robiť sami a po zverejnení historicky najhlúpejšieho dokumentu, a to nielen na Slovensku, za ktorý by sa musel červenať aj žiačik základnej školy, tzv. "Klasifikačného poriadku", ktorý ešte odolával ďalších päť rokov po objavení tejto hlúposti, si sa na boj proti veterným mlynom /niektorým funkcionárom/ vzdal. Prečo???

Peter M.: - Už som spomenul v predchádzajúcej otázke, že nič múdre nevymysleli. A toto to maximálne potvrdzuje. Je to dôkaz, že vedeniu KST chýba spätná väzba. Niečo vymyslia a nemajú to s kým odkonzultovať, jednoducho neberú na vedomie súčasnú realitu. Alebo podmienky plnenia VOPT robí človek alebo ľudia, ktorí ani nevedia, čo to vlastne je diaľková turistika. Mňa by veľmi zaujímala iná otázka, čo hovorí o aktivite a činnosti vedenie KST. Aký stav členskej základne bol v roku 1990, 2000 a teraz 2007. Teda tí, ktorí si platili a platia členské. Nebudú tam už len vedúci?

10.Ivan N.: - Mal si alebo máš prsty aj pri tradičnom výstupe trnavských turistov na Ostrú. Výstup, okrem iného známy stratou vrcholovej knihy, ale aj iných zaujímavostí a vtipných a pekných záznamov vo vrcholovej knihe. Ako to bolo a ako to je?

Peter M.: - Výstup na Ostrú sa zrodil niekedy koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Samozrejme, že hlavnú myšlienku dodal martinský rodák, súčasný trnavčan a môj sused, Peter Bada. A do tretice bol Ferko Královič, tak isto veľký milovník Veľkej Fatry. Prvé ročníky boli skoro súkromné, len my so synmi a mojou ženou. Neskoršie už to bolo pod hlavičkou TJ ŠTART Tatrachema a ubytovanie na chate Lysec. V posledných rokoch sme ubytovaní v trochu "zastrčenom" kúte Veľkej Fatry - v bývalom rekreačnom stredisku Havranovo, u Vlada Deváteho /aj tento rok/. Odtiaľ sa dá ísť v nedeľu ešte aj na Borišov alebo Lysec. Je to stále udalosť, keď sa na vrchole stretnete s turistami z rôznych kútov Slovenska.

Pokiaľ sa týka druhej časti otázky, zmiznutie vrcholovej knihy. Nevieme si to dodnes rozumne vysvetliť. Vrcholovú schránku a knihu zobral zamestnanec mestského úradu v Martine, tuším sa volal Mucha, zo zdôvodnením, že schránka je mimo turistickú značku. To berieme. Ale ako si máme "rozumne" vysvetliť, že po dvoch rokoch urobili na vrchol značku a vyhliadku a kopec obohnali schodami a reťazami? To najdôležitejšie, vrcholovú knihu vrátili na svoje povôdné miesto.

11.Ivan N.: - Ďalšia Tvoja veľmi pracná, ale aj veľmi záslužná aktivita je, keď si pred mnohými rokmi hrkotal s "meracím kolieskom" po našich turistických chodníkoch a meral vzdialenosti od jednej križovatky značiek po druhú. Z tých nameraných vzdialeností prakticky dodnes žijeme. Pamätáš sa ešte na podrobnosti tohoto Tvojho činu?

Peter M.: - Samozrejme. A dokonca všetky namerané údaje mám v origináloch odložené. Aby sme to mohli uskutočniť, museli sme si zohnať meracie zariadenie, namontovať kolečká a rúčku, a išlo sa. Vypomáhali mi chalani, mladý Bada, Královič aj Peter Minárik. A to hlavne tam, kde sa nedalo vrátiť do jedného miesta. Napríklad som ich vyviezol na jedno miesto a na konci ich čakal. Ale približne 90% som nabehal sám plus rôzne vratky a niekedy si po tej istej trase išiel aj trikrát. Podobné starosti mal určite aj Cyro, keď chcel prejsť všetky turistické značky na Slovensku.

12.Ivan N.: - Vianočný pochod, veľmi obľúbený, hodne navštevovaný a známy pochod zas nie je v turistickom kalendári. Tohoto roku nebude? Alebo budú zas dva?

Peter M.: - Bude, určite bude. Do kalendára som ho nedal vedome, ale na stránkach MKD asi v novembri sa dozviete jeho trasu. Ak chceš vedieť termín, tak to bude v sobotu na Adelu. O druhom Vianočnom pochode neviem nič.

13.Ivan N.: - To som spomenul iba tie Tvoje aktivity, na ktoré som sa rozpamätal. Napriek tomu je to na jedného turistu viac než dosť. Vieš si predstaviť, ako by to v našej turistike vyzeralo, keby tí, ktorí to majú robiť, urobili len zlomok z toho, čo si urobil Ty???

Peter M.: - Zabudol si na značkárstvo. Podľa mňa je to veľmi záslužná činnosť, hlavne pre tých nových turistov. Kým si zvyknú. Veď chodíš po Slovensku a vidíš ako to je poznačkované, čím ďalej na východ, tým by ich bolo treba viac školiť. Ak vynecháme Vysoké Tatry, v ktorých turistické značenia sú inak financované, tak mi ukáž jedno jediné pohorie, ktoré znesie porovnanie s Malými Karpatmi či Považským Inovcom. Keď sme boli na značkárskom školení, spolu s Imrom Indriškom sme im ponúkli, že im pomôžeme niektoré problematické úseky označkovať. Bez odozvy...

14.Ivan N.: - Už dosť bolo pracovných otázok. Chcelo by to teraz niečo pikantné, bulvárne, veď to ani nemusí byť pravda, ale nech ľudia nad tým rozmýšľajú. Veď naše celebrity vystupujú všade. Pritom sa ledva v škole naučili čítať zo šlabikáru... Tak niečo vytas.

Peter M.: - Na rok pôjdem peši do Grécka, a to po turistických značkách. Štart v Trnave - cieľ je na Olympe. Kto sa pridá, nech sa u mňa prihlási, ale musíme najprv zohnať turistické mapy. A hľadám aj nejakých sponzorov. Akcii som dal pracovný názov: "Tam peši - naspäť vlakom..."

Keď prešiel voľakedy mladík Krno Karpatský oblúk, prečo by som ja neprešiel z Trnavy na Olymp? Ná šak sme volajaký dálkoplazy.

15.Ivan N.: - Z predchádzajúcich otázok by sa dalo usudzovať, že Ty si bol len organizátor turistických podujatí. To nie je predsa pravda. Ty si v prvom rade toho už dosť nachodil, veľmi dobre poznáš všetky chodníčky, značky, doliny, kopce a zaujímavé miesta v Malých Karpatoch. Neuvažuješ o tom, že by si tieto svoje skúsenosti a poznatky pretlmočil aj pre tých mladších vydaním príručky "Skratky a obchvaty v Malých Karpatoch"?

Peter M.: - To určite nie. Každý si musí svoje skratky prejsť a nájsť sám. Zásadné pravidlo: ak chceš skratkovať, musíš tú trasu najprv poznať... A o to by som tých nádejných skratkárov obral.

Bratislava, 12.júl 2007, Ivan Nižnan

Svojou troškou do mlyna ešte prispeli:

1.Vlado Javorský: - Tešíš sa na dôchodok? Predstav si tie zľavy na vlak.

Peter Minárik: - Na dôchodok nie, ale na ten čas, ktorý budem mať. A tie zľavy, tých sa určite nedožijem, za dva roky prejdeme na euro, a čo si myslíš, dajú potom dôchodcom eurozľavy?

2.Vlado Javorský: - Aký stupeň VOPT máš už splnený?

Peter Minárik: - Ľahšiu otázku nemáš? Najskôr to musím spočítať: 30 000 km som prešiel 25.10.2003. Posledný overený údaj je z 10.septembra 2005, kedy bolo na "tachometri" 32399 km, a to bez prevýšenia.

3.Vlado Javorský: - Prečo zaniklo udeľovanie Malokarpatského diaľkoplaza?

Peter Minárik: - Ono nezaniklo. Jednoducho sa nikto neprihlásil o túto trofej. Podľa mňa to vyplýva z neochoty písať a zapisovať. Veď na pochodoch je turistov neúrekom. Táto súťaž ale stále trvá, kto má záujem aj o dodatočné sa zaregistrovanie, nech pošle prejdené kilometre za ten a ten rok a bude mu udelený titul "Malokarpatský diaľkoplaz".

4.Vlado Javorský: - Kde si začínal s turistikou Ty?

Peter Minárik: - Na Jahodnej. Je pravdou, že tam kopcov niet, ale v pionierskom tábore, vtedy som mal 13 rokov, sme denne prešli tých desať až 15 km. Predstav si, že to stačilo, aby som sa stal diaľkoplaz. Kto by nevedel kde je Jahodná, aby si to nemýlil s Jahodníkom, je to na Malom Dunaji pri Dunajskom Klátove. No a potom samozrejme Malé Karpaty, kde sme chodili na naše "čundre", a to či už na Brezinky, pod Ostrý Kameň alebo na Jahodník. Takže tak normálne ako každý chalan.

5.Vlado Javorský: - Bonus. A teraz si vyber z otázok, ktoré si mi položil Ty v minulom čísle.

Peter Minárik: - Vyberám si otázku. Ktorý z mojich pochodov Ti nereže a ktorý by si nejako upravil či zrušil.

To si mi nahral, spomenul, že Ti prvovomájový pochod nesedí. Podľa mňa je to vec vkusu, tento pochod je jeden z najzaujímavejších a najnetradičnejších pochodov v Malých Karpatoch. Už len preto, že na ňom prejdeš, a to na malom kúsku, všetko čo sa dá u nás vidieť. Husté lesy, hreben Malých Karpát, močariny, boriny, pieščiny. Povedz, na ktorom inom malokarpatskom pochode to zažiješ? A ešte k tomu: nikdy nie je ani štart, ani cieľ na jednom mieste.

6.Ludvo Bahurinský: - Ako sa máš, jesť a piť Ti chutí?

Peter Minárik: - Ďakujem za opýtanie, mám sa dobre, jesť a piť mi chutí. V týchto veciach som prešiel na kvalitu. Fľaša dobrého vínka po dobrej večeri robí zázraky. Lebo už Lenin povedal: "Ťažko môžeš rozprávať o politike hladnému".

Aby som nezabudol, ráno, keď otvoríš oči, treba si dať kalíštek koňaku, to je liek na srdce... Nie do každej nohy, len jeden.

7.Ludvo Bahurinský: - Srdiečko poslúcha? Dokedy budeš víriť ovzdušie malokarpatskej /slovenskej / turistiky?

Peter Minárik: - Poslúcha, poslúcha na jednotku... Dokedy budem víriť ovzdušie v Malých Karpatoch? Voľakedy sa hovorilo, že do dôchodku, ale ani to už dneska neplatí, pozri sa na Janka Parcera, Vlada Svrčka, Ondreja Ríma, Cyrila Porubanca, Laca Farkašovského, Petra Badu, Jula Surana, atď., takže dlho.

8.Ludvo Bahurinský: - Očuj, Nestor, nemal by si turistiku už zavesiť na klinec a venovať sa vnúčencom a maluvaniu značiek - skratiek?

Peter Minárik: - Mal, veruže mal. A nechať priestor mladším, je úplnou samozrejmosťou. Ale to máš tak, však to dobre poznáš, keď celý život piješ, tak to v šesťdesiatke určite naraz neskončíš.

Voľakedy "zaslúžilých" za zásluhy poslali vyššie...

9.Veronika Hrušková: - Peter, ako sa Ti darí trávičkám, ktoré si zbieral v rôznych kútoch Malých Karpát, aby si ich rozmnožil vo svojej záhradke? Podarilo sa Ti urobiť v nej aj kúsok "divej" prírody?

Peter Minárik: - Aby bolo jasné, "trávička" je trávička a nie tráva - mariška. Trávičky rastú, rastú, je zaujímavosťou, že im to je jedno, či sú z Klokoča alebo Veľkého Plešivca. Takže postupne si kompletujem zbierku travín z celého okolia Malých Karpát.

 

Petrovi

Ty sladké túžby po kráse spievaš prírodou nadšený
A v Tvojich pochodoch okolitý ľud býva vzrušený

Z výsosti Trnavy organizačný talent svieti,
myšlienka zrodená v krčme nádherne letí,
Ona Ti diaľne svety prihraje
No centrom, živlom, nebom, jednotou
Krás Tvojich - Tvoja stovka je.

Možno mi robotu odrieknuť
možno mi peňazí nedostať,
možno mi v ďaleké diaľky utieknuť,
možno mi doma za to nemilou ostať.
Možno mi smädom umierať
možno mi žialiť v samote
možno mi nežiť v živote,
možno mi samú seba zahubiť -
Nemožno mi na trnavské pochody nechodiť.

A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hľaď jará
Či údov sila, či strmosť krokov?
To všetko sa zostará.
Mladosť je túžba živá po pochode,
Mladosť je nevzdať sa ani po prechode.
Mladosť je posadnutosť, čo neznáme miesta hľadá,
Mladosť je skratkami vysiata rajská záhrada.

Pochody a Ty - tak ste vy ako tie božie plamene,
Ako tie kvety na chladnej zemi,
Ako tie drahé kamene
Keď diaľkoplazi padnú, tak aj vy padnete,
Keď krčmy všetky zavrú, tak aj vy zvädnete.
A klenoty hruda zakryje...
Ako tí diaľkoplazi predsa šťastne žili
A diamant v zemi nezhnije.

Veronika

 

Spomienka účastníka z Maďarska
Po prvýkrát na Trnavskej stovke

Po prvýkrát som sa dopočul o Trnavskej stovke v roku 2003 od Andreja Topercera, ktorý ju prešiel rok predtým. Spomínal, že to bola taká náročná akcia, a tak sa unavil, že ho na hraniciach museli skladať z vlaku. Potom ešte niečo od Grobovcov.

Tento rok kamarát navrhol, že by sme to mali ísť skúsiť, čo to s nami vlastne urobí. O túre sme toho vedeli veľmi málo, tých dostupných informácií jednoducho u nás nebolo. Jediné, čo sme vedeli, isté bolo, že trasa stokilometrovej trasy je veľmi dobre značená, avšak ďalej je nutné si na niektorých bodoch vyžiadať pečiatku ako potvrdenie o prejdení kontrolného bodu, potom kontrolnú kartu zaslať organizátorovi. Bližšie informácie o 168 km trase sme nemali a ani sme nevedeli či sa bude poriadať. Organizátori neudali ani emailovú adresu. Groba mi dal mapu trasy, ktorá sa mi potom veľmi hodila. Na štyroch mapách som mal tak celú trasu, s výnimkou krátkej českej časti. Cesta Trnavskej stovky zväčša vedie vrcholom Malých Karpát, ku koncu je asi 30 km v Čechách, a tu som mal možnosť výberu, buď český Uherský Brod alebo slovenský Trenčín. Samozrejme, som si vybral Trenčín, lebo odtiaľ je lepšie vlakové spojenie do Bratislavy. Našu skupinu tvorili Zotek, Animano, Pucút a ja /mená sú preložené a neručím za správnosť výslovnosti, redakcia/.

Cez internet som vyhľadal ubytovanie. Najlacnejší hotel Star stál 2000 forintov na osobu a noc, hotel rezervoval Zotek.

Zraz skupiny bol v piatok poobede v Gyori pri Tescu. Pred Rajkou sme prešli na vedľajšiu cestu, aby sme si nemuseli kúpiť diaľničnú známku. "Hotel" - stará robotnícka ubytovňa, tu nám trvalo asi pol hodinu, kým si odpísali naše údaje, iný problém tu nebol. O desiatej večer bola večierka, ale veľa som toho nenaspal.

Ráno už pred šiestou sme boli na štarte, ktorý bol na terase jedného bufetu na hlavnej železničnej stanici. Najprv dorazili tí, ktorí predávali odznaky a o niečo neskôr, ale pred šiestou, aj hlavní organizátori. Odznak predávali 5x drahšie ako bolo štartovné T-100. A ten istý odznak sme dostali aj po prejdení trasy, v Brezovej /čo sme sa dozvedeli až neskôr/.

Na štarte sa stretlo veľa domácich i cudzích turistov. Medzi nimi sme stretli Buba /Vándor Csillag - Putujúca hviezda/. Krátko po šiestej sa nám podarilo vyraziť. Od štartu viedla zelená značka na vrchol a potom dokonca trasy sme išli po červenej značke.

Prvá polovica trasy nebola veľmi zaujímavá, vlnili sme sa po vrchole Malých Karpát, výhliadkové miesta veľmi neboli, ale zrána aj tak bola hmla. Na prvej kontrole, Biely Kríž, kontrolór vytiahol za tašku obrázkových pečiatok. Dosť dlho sme sa nimi zaoberali a začali sme sa obávať o Buba, že tu stratí veľa času a potom to nestihne. Potom prišli nové kopce a tu a tam sme prešli okolo zaujímavých močarísk. Dohodli sme sa, že keď prídeme do cieľa, si urobíme spoločnú fotku. Prvý vyšší vrch bol 650 metrov vysoký SOMÁR, odtiaľto sme dovideli až na bratislavský Kamzík. Zaujímavá bola druhá kontrola, kde rozdávali aj zákusky.

V sedle BABA sme križovali hlavnú cestu a odtiaľto mala trasa väčšie vlnenie. Na vrchole 709 m Čmelka sme sa občersvili, na mnou zvolenom mieste. Bol tu nádherný výhľad, stála tu typická budova "Raketasilo". Tu už na mnohých miestach prichádzali veľmi prudké stúpania, tu a tam sme sa predbiehali so slovenskými turistami. Na trávnatom vrchole mnohí oddychovali a odtiaľ bola veľmi pekná panoráma na blízke okolie Malých Karpát. Potom sme pokračovali ďalej na Čermákovu lúku. Urobili sme si malú obchádzku k blízkemu jazierku, ktoré malo rozprávkový charakter. Potom bola cesta veľmi príjemná, hoci viedla po vrchole až po Taricové skaly /bralá/. Tu je nádherný výhľad na skalnatý vrchol Vysokej. Medzi skalami sme pomaly zostupovali, tu aj Zotek postupoval pomalšie ako zvykol. Potom prišlo veľmi nepríjemné zostupovanie až po Szeleskút /Sološnická dolina/. Bolo zlé už pomyslenie, že koľko budeme zostupovať, toľko potom musíme vystúpať. Vrchol Vápennej totiž nebol veľmi ďaleko, len asi 500 metrov nad nami!!! Ale našťastie cesta hore bola celkom pohodová a hore bol doteraz najkrajší výhľad. Tu nás dohonili Borcsokovci. Trochu sme si oddýchli, odfotili sa a zapísali sa do vrcholovej knihy. Kontrola bola namiesto na vrchole o kus ďalej, na výbornom mieste. A tu bolo prekvapenie, aspoň pre nás, rozdávali tu pivo, chladené v prameni. Niekedy sa naša skupina roztiahla, ale tu sme sa opäť stretli a už nás putovalo sedem. Pred ďalším vrcholom to bola oddychová časť trasy. Tu nás predbiehali slovenskí turisti, ktorí šlapali vo veľmi rezkom tempe. Začali sme výstup na Záruby, spočiatku to bolo veľmi prudké, až po zrúcaninu hradu Ostrý Kameň. Trochu sme si ho obzreli a pokračovali ďalej v stúpaní. Opäť sme mali nádherný výhľad. Postupne sa každý dostal ku krížu, ktorý bol na vrchole 767 m. Toto bolo najvyššie miesto na 100 km trase. Boli sme hladní, preto sme sa tu najedli, ale počasie sa ochladilo a preto sme sa pustili ďalej. A neboli sme na tom dobre ani s časom. Dolu, kde už neboli skaly, sme sa snažili ísť rýchlejšie. Kontrola mala byť v reštaurácii v Biksárde /Buková/. Bolo nám však podozrivé, že červená značka ide len krajom dediny, a my sme na vrchole nestretli ani jedného turistu. Vraj sme na vrchol nemali vôbec ísť, ale neviem odkiaľ sme sa to mali dozvedieť? Ale je pravdou, že to bol najkrajší úsek trasy. K najbližšiemu bodu sme postupovali dobre, ale ani tu sme kontrolu nenašli. Bolo to pre nás trochu deprimujúce, že sme nenašli dve po sebe nasledujúce kontroly. Neskôr sme sa dozvedeli, že obe pečiatky dávali v reštaurácii v Bukovej. Nasledoval pohodlnejší úsek, nie veľmi prudké stúpanie, turistické značky ako vždy boli vynikajúce. Na trase sa objavili hlavové lampy šlapajúcich turistov. Človek mal hneď lepší pocit, keď stretol v noci aj iných spolušlapajúcich. V jednej doline nám silu k pokračovaniu dodal "preletiaci" zvuk BBBZZZZ. Začalo popŕchať. Celý deň nám počasie vydržalo, nezmokli sme. Na Dobrej Vode sme zbytočne stratili čas pri prameni, bol vyschnutý a Andráš Borcsok po dlhej "úvahe" prišiel na to, že voda síce vyviera, ale plávajú v nej červy, preto sa z nej radšej piť nebude. Na oplátku však otvorili kohútik na nebesiach, a tak sa vytiahli pončá a pršiplášte. Kontrolu sme našli v reštaurácii na Dobrej vode, tam aj mala byť. Tu sa lámal "chlieb", väčšina sa tu rozhodla, že nepôjde len 100 km trasu. Snažili sa ma prehovoriť, aby som išiel aj ja len 100, ale nepodarilo sa, zostal som neoblomný. Nebolo mi nič, dokonca ani spať sa mi nechcelo. U nás v Maďarsku je najdlhšia výkonnostná túra 100 km a už dávno som si chcel skúsiť dlhšiu trasu a u nás sa nič také neorganizuje. Teraz je tu príležitosť a nechcel som ďalší rok čakať. Nepáčilo sa mi len to, že som na tom zle s časom. Tak som sa rozhodol pokračovať ďalej, hoci v teplúčku reštaurácie bolo dobre. Jeden slovenský turista povedal, že v Brezovej nie je k dispozícii jedlo, ale Grobovci a Bubo spomínali niečo o polievke a dúfali sme, že bude... Do cieľa 100 km pochodu sme chceli ísť všetci spolu, avšak Pucút - sa veľmi unavila a s ostatnými dievčatami zostali trochu pozadu. My spolu zo Zotekom sme chceli byť čo najskôr v cieli, nakoľko pršalo stále, ticho a súvisle... Kráčali sme po veľmi pohodlnej mierne sa zvyšujúcej ceste, ani blato nebolo. Nepočúval som slovenského turistu, ktorý nám radil, že v Brezovej pri benzínke treba ísť doľava, a tak sme pokračovali do mesta, asi po kilometri sme prišli do krčmy, kde nám povedali, že cieľ je v škole. Takže sme si urobili asi dvojkilometrovú obchádzku. Zatiaľ ostatní moji kamaráti došli do cieľa. V škole bola nejaká diskotéka, trochu sme blúdili až sme našli cieľ. Podľa kontrolnej karty sme mali prejsť 91.5 km, a to sme urobili za 19 hodín. Som zvedavý koľko sme v skutočnosti mohli prejsť. Podľa mapy som aj ja narátal toľko kilometrov, ale podľa času sa to zdá oveľa viac. Nabudúci rok musíme poprosiť kamaráta Buba, aby to odmeral meracím kolesom.

V cieli sme stáli v malej fronte na diplom a odznak, ktorý sme si kúpili už na štarte. Diplom bol vo veľkosti A4 s veľmi vtipnou kresbou. Na diplome bol emblém známy z KINIZSI, takže oni ho pravdepodobne prebrali od Trnavčanov, lebo Trnavská stovka má už 34. ročník.

V cieli už viacerí spali, jedlo nebolo, tak som odľahčil batoh. Ostatní turisti ma núkali jedlom, pitím, ale jedla som mal dosť, tak som prijal len vodu. Umyl som sa, rozlúčil sa so skupinou a pokračoval ďalej... Sám... Nikto sa nedal nahovoriť...

V noci, niečo pred druhou som vykročil, už pršalo znovu. Ako rátam, tak rátam, do cieľa mi chýba ešte 77 km. Za hodinu som vyliezol na Bradlo, bol som úplne premočený, hore od dažďa, dolu od trávy, ktorá bola vysoká po pás. Turistické značky boli aj tu výborné, s orientáciou nebol žiadny problém. Svitalo. Dojdúc na asfaltku pred Myjavou ma chytila strašná ospalosť. Na kraji mesta som našiel benzínku, kde som si dal kávu, a bola taká silná, že ma únava na celý deň prešla. Na tomto úseku bola veľa asfaltky. Pomaly som v hmle došiel k Bielym Karpatom. Stále drobno, ale husto pršalo. Cesta stúpala, dobehol som turistov v červených čiapkach. Po určitej dobe som vystúpil na širokú trávnatú 970 m n.m. vysokú Veľkú Javorinu. Aj keď pršalo, viditeľnosť bola dobrá. V Holubyho chate som si dal dlhšiu prestávku, kúpil som si čaj a kapustnicu. Dúfal som, že tu dobehnem toho turistu, čo vyšiel z Brezovej o desať minút predo mnou. Ale nestretol som ho.

Prekročil som českú hranicu. Našiel som vrcholovú knihu, ale kvapkala z nej voda, tak som sa ani do nej nepodpísal. Z Čiech som toho mnoho nevidel, zo začiatku len to, že na turistických značeniach, tabuľkách, sú namiesto času udávané kilometre.

Mobilom ma duševne podporil kamarát Animano. To, že som išiel sám, malo jedinú výhodu, že som sa nemusel k nikomu prispôsobovať.

Začalo svietiť slnko, v lese, ale neviem kde to bolo, som našiel schránku s vrcholovou knihou "pošta turistu". Podľa mňa na veľmi zlom mieste. Pokračoval som pomaly ďalej, na asfaltovej "stúpačke" pred Mikulčinym vrchom ma znovu zachytil dážď, ale ten som prečkal v autobusovej zastávke. Kontrolný bod na vrchole som si predstavoval inak, myslel som si, že tu bude jedna chata ako na Veľkej Javorine, ale tu ich bolo viacej a rôzne, ale najviac hostince. Jeden bol pri ceste, ale tam som nešiel, lebo podľa mapy som mal ísť ešte ďalej. Potom som až s veľkou okľukou natrafil na nejaký dom. Po maďarsky som sa už ani nepokúšal hovoriť. Veď aj na Slovensku som ledva našiel po maďarsky hovoriacich ľudí. Skúsil som po anglicky a keď zbadali môj turistický záznamník /Túrajelentés/, hneď na mňa spustili po maďarsky. Potešil som sa, že si mám s kým pohovoriť. Zdala sa im zvláštna moja kontrolná karta, z trasy T-100. Ako prezerali, tak si ju prezerali, a hneď mi aj navrhovali rôzne skratky trasy. Peniaze za čaj neprijali, tak som sa poďakoval a pokračoval ďalej. Znovu začalo liať, schoval som sa na terase jedného domu, čakal som asi pol hodinu a keď neprestávalo, pohol som sa ďalej. O chvíľu som bol úplne premočený. Ešte šťastie, že som mal v batohu rezervné veci zabalené v igelite. Vystúpil som na vrchol, pokračoval som ďalej po hranice. Nevedel som na ktorú stranu sa mám dať, nakoľko značky boli z obidvoch strán. Aj s colníkmi som sa stretol, ale nepýtali odo mňa ani občiansky. Posledných 22 km som si rozdelil do 5 hodinových úsekov, aby som ešte pred odchodom posledného vlaku mal trochu času na stanici. Tento plán sa mi podarilo dodržať, dokonca som si urobil aj malú "zachádzku", aj keď to znie čudne, k jednej skale. Neobanoval som, čakal ma krásny výhľad a pekná vrcholová kniha, kde som sa aj zapísal. Potom už len pomalý zostup až do dediny Drietoma. Samozrejme, že na rozmočenom chodníčku sa mi podarilo potknúť, spadnúť, a hneď som bol špinavý. V dedine nemali obecnú studňu, tak som išiel ďalej špinavý. Za dedinou ma čakali nádherné výhľady na Trenčín a za ním na 1000 metrov vysoké Strážovské a Považské pohorie. V apríli to bolo presne naopak, zo Strážovských vrchov som sa pozeral na Malé a Biele Karpaty. Pri konci som dostal "pekný" darček. V malom lesíku som natrafil na minerálny prameň, kde som sa umyl a do civilizácie som prišiel v poriadku. Obdivoval som miesto, kde sa červená značka delí na tri strany. Už len podchod a som na stanici. Tu som zvečnil poslednú turistickú tabuľu. Môžem povedať, že som bol značne unavený, čakal som, že to bude omnoho ľahšie. Pravdepodobne dážď ma obral o značnú časť energie a dobre neurobil ani mojim nohám, mal som zopár pľuzgierikov. Na stanici som si kúpil lístok domov. Je zaujímavé, že na Slovensku vo "vidieckom veľkomeste" bolo možné aj v nedeľu večer kúpiť si medzinárodný lístok bez problémov. Pred stanicou som sa zosypal na lavičku, vybavil niekoľko telefonátov, ale hlavne som sa vyzul. O chvíľu prišiel dlhý vlak. Našiel som si prázdne kupé, ale predtým som radšej vyhľadal sprievodcu, či som vôbec v správnom vozni, lebo takýto vlak by u nás bol minimálne IC. Zaspal som a zobudil sa až pred Bratislavou. Bolo krátko pred 23 h, dúfal som, že na noc stanicu nezatvoria. Pokladník vravel, zatvoria. Išiel som na WC. Chcel som platiť, ale mi povedali, že je to zadarmo. Bolo čistejšie ako v Budapešti na Keleti za 100 forintov. Máme sa čo učiť. V čakárni som si sadol na nepoužívaný držiak na kvety, lebo nič iné nebolo voľné. Tu som strávil 5 hodín. Spať sa veľmi nedalo a musel som si strážiť aj batožinu.

Ráno o 4.h som vyhľadal bufet, najedol sa, dal si čaj a o chvíľu mi išiel vlak. Z vlaku som si ešte obzrel Bratislavu a o 7.00 som bol v Gyori.

Jún 2007, Bálint Orsi, Eger, Maďarsko

 

Tradičná Teslácka Stovka

V konkrétny júnový víkend roku 2007 organizovali Tesláci tradičný diaľkový stokilometrový pochod pod tradičným názvom "2x50 a dosť". Možno povedať, že tradičný, veď to už bol 24.ročník pochodu. Napokon už pri propagácii prvého ročníka sme si trúfali napísať, že organizujeme tradičný prvý ročník pochodu, hoci ešte nebol tradičný, ale my sme to už vtedy vedeli, že tradičný bude. Tradičný je aj čo do trasy. Veď za tých pár rokov sme zmenili iba miesto štartu, a to z Koliby na hlavnú stanicu. Tradičné bolo aj pohostenie, občerstvenie na asi polovičke trasy nad Zochovou chatou, kde sa podával tradičný mastný chlieb s cibuľou a iné viac či menej pitné tekutiny. Upustili sme od tradície, že účastníci pochodu na občerstvovačke nesedia na pnoch, ale už niekoľko rokov pri stolíku a na záhradných stoličkách. Takže na fotografiách to nevyzerá ako na diaľkovom pochode /a to turisti majú viac ako polovicu trasy za sebou/, ale ako posedenie na terase. Turisti už tak spohodlneli, že sa im tento raz ani vtipy nechcelo rozprávať. Tradične bol ako posledná kontrola pod televíznym vysielačom Kamzík použitý Tesla - strojček. Tradičný bol aj cieľ - športový areál TJ Tesla, kde sa podávalo tradičné aj občerstvenie - fazuľová polievka. Tradične fungoval aj bufet, kde a podávali aj alkoholické nápoje, ktoré pomáhali zabudnúť na únavu a bolesť z otlakov. Nakoniec aj organizátori a kontroly boli dosť tradiční.

Najstarším účastníkom pochodu, ktorí absolvovali trasu 63 km, bol majster turistiky, docent Jaroslav HAAS, Tesla Bratislava. Pochodu sa zúčastnili turisti zo 14 miest Slovenska. Do "zemepisu" účastníkov tesláckych pochodov pribudla Vieska nad Žitavou. Traťový rekord pochodu vytvorili Slávo Glesk a Ján Pristach.

Všeobecne sa vie, že pochod je súčasťou Malokarpatského Superdiaľkoplaza /MKSD/ a Slovenského Superdiaľkoplaza /SSD/. Pre tých, ktorí splnia podmienky týchto súťaží, už tradične okrem morálneho ocenenia /v rodine a v kruhu svojich priateľov/ čaká aj diplom a pezinský tanierik s menom "absolventa". Preto uvádzame mená tých, ktorým z pohľadu tesláckeho pochodu môžeme povedať: súhlasím s udelením ocenenia, čiže sú to tí, ktorí majú tieto ocenenia na dosah, pred posledným pochodom Špačinských pekných chlapcov.

  1. Augustín Ján, Vieska nad Žitavou
  2. Augustín Juraj, Vieska nad Žitavou
  3. Farkašovský Ladislav, Bratislava
  4. Glesk Slavo, Bratislava
  5. Guillany Martin, Bratislava
  6. Groman Peter, Tesla
  7. Hanuš Jaroslav, Tesla
  8. Jančík Ondrej, Tesla
  9. Jankovič Ján, Skalica
10. Korčok Attila, Bratislava
11. Krno Svetozár, Bratislava
12. Lietavec Miroslav, Špačince
13. Majdán Miroslav, Tesla
14. Mihalovič Štefan, Senica
15. Muškát Pavol, Rohožník
16. Nižnan Ivan, Tesla
17. Nižnan Marián, Tesla
18. Obdržálková Janka, Bratislava - rekordérka v počte úspešných pochodov
19. Páchnik Ctibor, Šúrovce
20. Pristach Ján, Bánovce nad Bebravou
21. Porubanec Cyril, Tesla
22. Sasák Jaromír, Tesla
23. Sládeček Štefan, Bratislava
24. Surán Július, ešte stále malé Tlmače
25. Svrček Vladimír, Tesla
26. Šulek Karol, Tesla
27. Trusik Marián, Nové Mesto nad Váhom
28. Valach Peter, Tesla

Bratislava, júl 2007, Ivan Nižnan - vedúci pochodu

 

Odišiel z našich radov

Určite každý z výkonnostných turistov aj na Slovensku poznal Jána Zajíčka, bol čestným členom Klubu Českých turistov. Turisti mu hovorili "Zajíc".

Zajíček bol mimoriadnou osobnosťou československej, neskôr českej, súčasnej i minulej turistiky. Stál pri oficiálnom zrode diaľkových a diaľkových etapových pochodov v roku 1963. Zaslúžil sa o metodiku Diaľkových a Diaľkových etapových pochodov, ktorú neskoršie prevzala rada štátov, ako aj napríklad Japonci. Veľmi rýchlo sa vypracoval na znamenitého chodca a výsledky jeho viac než 40 ročnej aktívnej činnosti sú neuveriteľné. Zorganizoval okrem iného 72 turistických pochodov, hlavne výkonnostného charakteru. Aktívne sa zúčastnil 854 diaľkových pochodov, z toho bolo 72 DEPov a 228 stoviek. Trikrát obišiel celú bývalú Československú republiku nonstop a dvakrát išiel nonstop z Čiernej nad Tisou do Hraníc u Aše. Podieľal sa na metodickej príručke "Diaľkové pochody" a svoju mimoriadnu náklonnosť k výkonnostnej turistike vyjadril v knižke "Diaľkové pochody, naša láska". Celkom nachodil 138618 km doma i v zahraničí. Zajíc bol nielen dobrým chodcom, metodikom, ale poznal aj turistické trasy. Oficiálne za 34 rokov vyznačil 1734 km turistických chodníkov. Dosiahol mét najvyších, titulu Majster Turisiky a Zaslúžilý majster turistiky a získal aj najvyššie ocenenie KČT - Verejné uznanie I.stupňa, Čestný odznak Vojty Náprstka.

Posledné roky pracoval ako člen Rady siene slávy českej turistiky v rámci UV KČT.

Jan Zajíček zomrel 19. februára 2007 vo veku osemdesiatich rokov v Dobříši. Právom si zaslúži byť uvedený do Siene Slávy.

časopis "Český turista" č.3/2007

 

KALENDÁR

september 2007:

1.9.2007 SENICKÁ MAŠÍROVKA 27. ročník
(sobota) KST Senica

Trasy: 10, 15, 25, 35, 50 km pešo a cyklo
Senica – Rozbehy – Záruby - Rozbehy
Štart: Rozbehy, chata SNP, 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Rozbehy, chata SNP
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing. Ján Mihálik, Palárikova 292/10, 905 01 Senica, tel. 0915-374 088

1.9.2007 PREDJESENNÝ DP ZÁRUBY, VÁPENNÁ, VYSOKÁ 7.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

Trasy: 40 km/1700 m, 25 km/1100 m
40 km: Smolenice - Záruby - Vápenná - Vysoká - Kuchyňa/Zochova chata
25 km: Smolenice - Záruby - Vápenná - Sološnica
Štart: Smolenice, obecný úrad, zast. SAD, 6.45 - 8.15 h
Vedúci: Ján Kučera, Lovinského 8, 811 04 Bratislava, tel.: 0905-532 482

8. - 9.9.2007 REGIONÁLNY ZRAZ CYKLOTURISTOV ZÁHORIA 5. ročník
(sobota - nedeľa) OT KST Jablonica

Trasy: cyklo: 25, 35 a 55 km
Prezentácia: 8.9.: 17.00 až 19.00 h, 9.9.: 7.30 až 9.00 h
cvičisko Združenia kynológie Jablonica
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel. d.: 034-658 3196, tel. z.: 034-6970 223,
mobil: 0902-606 358, e-mail: hamerlik[zavináč]vtsu.sk

8. - 9.9.2007 SPLAV DOBREJ NÁLADY NA MALOM DUNAJI 13.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasa: voda
Tomášov - Jelka - Orechová Potôň - Lúky
Štart: most na ceste pri Tomášove smerom na Novú Dedinku, 10.00 h
Cieľ: Orechová Potôň - Lúky, do 16.00 h
Iné: Každý účastník musí mať vlastné plavidlo alebo dohodnuté miesto v plavidle. Usporiadateľ nezabezpečuje prepravu lodí a batožiny.
Kontakt: Ing. Adrián Bédi, Neratovické nám. 2143/3, 929 01 Dunajská Streda,
tel.z.: 031-557 6556, mobil: 0904-465 259,
e-mail: bedi.adrian[zavináč]draexlmaier.de
internet:
www.ktrodina.net

8.9.2007 VEĽKÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK - memoriál Milana Turoczyho
(sobota) 22.ročník KT Lokomotíva Bratislava

Trasy: pešo: 45 km/1600 m, 35 km/1400 m
45 km: Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kameň - Biely Kríž - Rača
35 km: Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kríž - Rača
Štart: Bratislava-Rača, nám. Hrdinov, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: Biely Kríž, 13.00 - 17.00 h
Vedúci: Jindrich Racek, Slatinská 30, 821 07 Bratislava, tel. d.: 02-4524 2578

9.9.2007 VÝSTUP NA ZÁRUBY 6. ročník
(nedeľa) RR KST Trnava

Trasa: 10 km
Štart: Smolenice, žel. Stanica, 9.15 - 9.30 h
Cieľ: vrchol Zárub, 11.30 – 13.00 h
Iné: Akcia sa koná v rámci Európskych dní turistiky 2007
Vedúci: Vladimír Chrapčiak, Starohájska 5, 917 01 Trnava
Informácie: tel. z.: 033-599 1312, e-mail: chrapciak[zavináč]vuje.sk

15.9.2007 ŽITNOOSTROVSKÝ POCHOD 27.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: pešo, TOM: 50, 35 a do 16 km
50 km: Dunajská Streda, Malé Blahovo, popri Novom Klatovskom kanáli do Dunajského Klatova, osada Soliari, Trhová Hradská, Dolnobárske rašeliniskové jazerá, Dolný Štál, Padáň, popri kanáli Gabčíkovo - Topoľníky až po jeho sútok s kanálom Kračany - Boheľov, Povoda, Dunajská Streda
35 km: Dunajská Streda, Malé Blahovo, popri Novom Klatovskom kanáli do Dunajského Klatova, osada Soliari, Trhová Hradská, Dolnobárske rašeliniskové jazerá, Blazov - Kolónia, Dunajská Streda
Štart: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul.,
50 km: 6.00 - 6.30 h
35 km: od 7.30 h
16 km: od 8.00 h
Cieľ: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., 16.00 h
Iné: Popis trasy účastníci obdržia na štarte, zmena trasy bude iba v prípade neumožnenia prechodu vlastníkmi pôdy na trase.
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0905-194 123, internet:
www.ktrodina.net
e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk, zdenek.kelemen[zavináč]slovanet.sk

15.9.2007 BAKUĽOVÝ POCHOD 27.ročník
(sobota) KMT KST TJ Bezovec Piešťany

Trasy: 25, 20, 15, 10 km
Štart: Piešťany, klubovňa TJ Bezovec, 8.00 - 10.00 h
Cieľ: Piešťany, SPŠ ”LIDO”, od 13.00 h
Iné: - kontroly: Plešiny, Havran, Čertova Pec
- v cieli budú pripravené zábavné súťaže a hlavná súťaž o ”najkrajšiu bakuľu”
- každý účastník získa diplom a drevenú upomienkovú medailu
Vedúci: Jaroslav Mihálik, 922 21 Hubina 10, tel.: 0907-488 977

22.9.2007 JESENNÝ ŠĽAPÁK ŠKP 26.ročník
(sobota) OTD ŠKP Bratislava

Trasy: podľa výberu: 3 – 60 km, 100 – 1800 m prevýšenie
Kontrolné terčíkové miesta 60 km malokarpatského pešieho okruhu:
štadión ŠKP – nad Sitinou - Klanec – nad Kačínom - Marianka - Kozlisko - Kozí chrbát. Vrch Somár – Kozí chrbát - Salaš - Biely Kríž - Pekná cesta – TV Kamzík – pod Kamzíkom - Sitina - štadión ŠKP
Kratšie trasy možno začať na ľubovoľných lokalitách uvedených v popise 60 km trasy. Kontrolné terčíkové miesta si účastník zapíše.
Štart 60 km: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 6.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava-Dúbravka, štadión ŠKP, 15.00 - 19.00 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava, tel. d.: 02-6436 7755

22.9.2007 SVETOVÝ DEŇ S BICYKLOM - JELKA MLYN
(sobota) KST TJ Junior Sládkovičovo

Trasa: cyklo - 25 km, hviezdicový presun do Jelky
Cieľ: kolový mlyn Jelka
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo
tel. d.: 031-784 1725, 0908-187 591

22.9.2007 PO STOPÁCH MÁRIE TERÉZIE
(sobota) KST Holíč

Trasy: 10, 20 km
Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 8.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing. Vratislav Schaal, M. Nešpora 30, 908 51 Holíč,
tel: 034-668 3162

29.9.2007 NEVÁHAJ A POĎ! 7.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 42 km/1500 m
Krasňany - Chlmec - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Dračí hrádok - Svätý vrch - Marianka - Malinský vrch - Kačín - Snežienka - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Krasňany, Pekná cesta, obchodný dom, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.