MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

august 2009

 

V tomto čísle nájdete:

Pivový pochod "Trnavská trinástka 2009"
Ako som pred nadržanými fanynkami zdŕhať musel...
Matúšovo kráľovstvo - dodatok
Trnavská stovka 2009 - očami úspešného účastníka Juraja Škodu
Trnavská stovka 2009 - pohľadom kontroly na Bielom Kríži
Prišlo mejlom
"Krásny 30. ročník Inoveckej..."
Teslácka stovka "2 x 50 a dosť"
Došlá pošta
KALENDÁR: september 2009 - Malé Karpaty a okolie

Pivový pochod "Trnavská trinástka 2009"

Tento rok sa konal už 12. ročník obľúbeného pivno – turistického pochodu "Trnavská trinástka" - a po prvýkrát počet účastníkov prekročil magickú hranicu dvoch tisíc účastníkov.

Pokiaľ vlani utvorilo nový rekord 1787 zaregistrovaných účastníkov, tento rok "Deň otcov", ktorý je tradičným júnovým pochodom v uliciach mesta Trnavy, sa zúčastnilo až 2180 zaregistrovaných účastníkov.

Štart a cieľ tohtoročnej "Trnavskej trinástky" bol v priestoroch vynoveného "Mestského amfiteátra" a práve tam bol aj kultúrny program, na ktorom vystúpil aj trnavský spevák Bystrík a rovnako aj domáca skupina "Hudba z Marsu" či český "Alkehol". To bolo v piatok. Sobotňajší pochod uzavreli v prírodnom kine koncerty Bukasového masívu a trnavskej skupiny "Golden Vein" a českej skupiny "Zelenáči". Takže uvidíme sa znovu o rok na 13. ročníku "Trnavskej trinástky".

Ako som pred nadržanými fanynkami zdŕhať musel...
/Skutočný príbeh/

Idem si tak horskou lúkou, keď za jedným kopčekom sa mi naskytne pohľad na neusporiadaný dav. Ešte netuším, že čochvíľa sa začnú tieto samice o mňa trhať... Ide o ovčie stádo, ktoré sa pasie povedľa chodníka. Priblížim sa k nemu a v tom badám, že si ma jedna od hlavy až k päte premeriava. Tejto rakúskej ovci dávam pracovné meno Brcuľa. Príde trochu bližšie. Pomyslím si, že toto sú možno euroovce žijúce z cestovného ruchu, tak zastavím a aspoň ju trochu pohladím. Potom sa už tvárim, že ju nevidím a idem ďalej. Zrazu začujem za sebou zrýchľovanie cinkotania zvoncov. Otočím sa a ... Brcuľa krok za mnou a ostatné ovečky v rade pochodujú za ňou. Bohatstvo, Marušic, padaj odtiaľto preč, lebo sa niečo zomelie a ty sa budeš musieť ženiť. Pridám do kroku a nič. Ešte sa zospodu nejaké ovce pripoja k hlavnému stádu, ktoré ma evidentne naháňa. Po dvoch minútach vytiahnem foťák, že si ich vyfotím a tá sviňa /vlastne ovca/ Brcuľa mi ho skoro zažerie. No ja ti dám!!!

Ako sa ich zbaviť? Tlieskaniu a dupaniu sa smejú, jódlovanie ako by ich ešte poháňalo.

Otočím sa, priložím dlane k ústam, palce pod bradu, otvorím dlane a z celého hrdla vykríknem Brculi do tváre: "Bééééé". Ta mrcha ti ma skoro pobozkala. Ledva som sa uhol. Ešte aj jazyk mi vyplazila. Čo som ja Šípová Ruženka? Si myslíš, že ja neviem šiť a pichám sa pri tom? Veď raz by sa mi to na tej našej dederónskej kysni stalo a už by som sa do konca života nemusel prezliekať a do práčky by som musel aj ja. Vzápätí ma napadlo, že môžem pre ňu byť aj žaba, čo sa po bozku na baranieho princa premení. Nahodím dvojapol podvalový krok, najrýchlejší akého som schopný. Pre ne to akoby nič, teraz už nejdú v rade za mnou, ale stádovito po mne bežia.

Napadne mi, že by to mohli byť fanúšičky môjho blogu, ktoré chcú iba spoločnú fotku, autogram, poprípade niečo si prediskutovať ohľadom mojich článkov, napr. TBM. Do pekla, Marušic, prestaň byť domýšľavý a začni racionálne uvažovať. Prvá racionálna úvaha je, že už som vlastne v druhej doline a každú chvíľu sa spoza rohu vynorí tirolský bača, /origoš, nie čierny, nie z Komárna/, ktorý mi dá po papuli, že mu kradnem stádo. Skutočne, veď už som prešiel viac ako poldruha kilometra. Zrazu sa niektoré odtrhnú, predbehnú ma a postavia sa mi do cesty. Vrátim sa k myšlienke, že sa chcú vydávať. Veď sa aj oholili, nemajú ani chlp navyše. Prederiem sa cez ten dav na chodník a oni sa zase pohnú za mnou.

No, ale už začne vyhrávať rozum. Spomínam si, na jar kúpil sused dvoch barančekov a po dvoch dňoch ho žena vyhodila aj s tými zvermi. Za niekoľko hodín jej zožrali všetku zeleninu, vzápätí všetky kvietky a tuším aj jednu marhuľu. Pritom ich sused kúpil, aby nemusel kosiť, oni sa trávy ani nedotkli. No a odtiaľ je už iba krôčik k spomienke, ako tie jahňatá behali za psom. Pes popod plot, za ním dva barany. V tom to je! Ovce vlastne utekajú za šéfom, prečo si ale vybrali mňa? No jasné, na ruksaku mám zavesené spotené mokré biele tričko, aby sa mi uschlo. Oni nebežia po autogram na podprsenku, ani kvôli debate o karme, ani nie sú vydajachtivé, oni makajú za mojím tričkom. A to som ja blbec dva kilometre nevedel. Tričko beriem do ruky, oni ešte chvíľu zo zotrvačnosti bežia, ale nakoniec zastanú. Na najbližšom vrchu dostihnem nemeckú rodinku, ktorá sa na mojom výkone vynikajúco bavila, hoci videli len záver. Otec mi hovorí, že nikdy nevidel toľko dievčat naháňať jedného muža.

Ten trotl to ale nevyfotil, takže som prišiel o nádherné fotky, ktoré som mohol mať na pamiatku.

Martin Marušic

Matúšovo kráľovstvo - dodatok

Vo štvrtom čísle Malokarpatského Diaľkolaza v článku "Matúšovo kráľovstvo - pešia turistika" boli popísané najkrajšie dominanty tejto oblasti. V príspevku uvádzam ďalšie pozoruhodné lokality v tomto kráľovstve.

Inovec - 1042 m n.m.

Je najvyšším kopcom Považského Inovca. Na vrchole je prírodná rezervácia. Na najvyššom bode nás uvíta moderne štylizovaná kovová plastika kríža. Vedľa sa týčia dve vysoké kovové veže. Novšia slúži mobilným operátorom, staršia má pravdepodobne strategické poslanie. Vrchol je zalesnený, preto nás nepoteší výhľadom.

Zo železničnej stanice Mníchova Lehota, ležiacej 3 km nad obcou rovnakého mena, vedie lesným porastom až na vrchol červená turistická značka. Výhľady nájdeme len v miestach, kde ťažili drevo. Pod vrcholom otvára pohostinnú náruč celoročne otvorená chata s ubytovaním a občerstvením. Turisti túžiaci po výhľadoch odbočia nad chatou vľavo z červenej značky a pokračujú chodníkom po lyžiarskej lúke. Za námahu po prekonávaní strmého stúpania budú v hornej časti lúky odmenení výhľadom. Juhovýchodným smerom vidieť Žihľavník a Baske. V pozadí Homôlku s Vápečom. Za dobrej viditeľnosti aj Strážov. Na východe sa tiahnu Nitrické vrchy s Rokošom. Nad lúkou sa chodník pripája k červenej značke. Asi 100 m nad horným koncom lyžiarskej lúky červená tvarová značka nás nasmeruje západným smerom na vyhliadku MUDr. Bundalu. Z výhliadky je výhľad do údolia Váhu s Trenčínom. Ďalej na severovýchod sa tiahne hrebeň Bielych Karpát s malebnými Vršateckými skalami.

Z vrchola pokračuje červená značka južným smerom. Na prvej vyhliadke sa zastavíme až na Palúchu asi 500 m južne od vrchola, kde sa nám otvára pohľad do údolia Váhu s Novým Mestom nad Váhom. Južným smerom sa tiahne hlavný hrebeň Považského Inovca až po Panskú Javorinu. Po ňom vedie červená značka ďalej na juh. Prechádza lyžiarskym strediskom Bezovec a pod ním križuje sedlo medzi Starou a Novou Lehotou, kde je zastávka autobusu. Severne pred Panskou Javorinou tvarová značka upozorňuje turistov na novovybudovanú útulňu, ležiacu asi 200 metrov západným smerom pod hrebeňom. Pri útulni nájdeme prameň. Za útulňu vďačíme kálnickým turistom. Nasledovania hodný čin. Pred výstupom červenej značky na Panskú Javorinu sa k nej zo západu pripája modrá značka z Kálnice. Prechádza Panskú Javorinu a pokračuje východným smerom cez Kulháň na Duchonku.

Zo železničnej stanice Mníchova Lehota vedie na Považský Inovec tiež zelená značka, ktorá sa pod chatou pripája k červenej. Pod vrcholom Inovca odbočuje na západ do obce Selec. Z Trenčianskeho Jastrabia vedie žltá značka, ktorá sa napojí na zelenú vedúcu zo železničnej stanice Mníchova Lehota.

Rokoš - 1010 m n.m.

Je najvyšším kopcom Nitrických vrchov. Vrchol, prírodná rezervácia, je zalesnený. Na južnej strane, kúsok pod vrcholom, sa rozprestiera lúka, z ktorej je zaujímavý výhľad na hrebeň Považského Inovca. Na vrchole sa nachádza pamätník venovaný Dubčekovi, rodákovi z Uhrovca. Najkratší výstup je z Uhrovského Podhradia po modrej značke, ktorá končí na druhej strane Nitrických vrchov v Diviackej Novej Vsi. O niečo dlhší je výstup z Uhrovského Podhradia po zelenej a červenej značke. Zelená vedie cez zrúcaniny Uhroveckého hradu. Z Uhrovca vedie na vrchol, cez Jankov vŕšok, červená. Na Jankovom vŕšku sa týči pamätník SNP, kde končil jeden z trenčianskych diaľkových pochodov na 50 km. Prístup na Rokoš je možný aj po zelenej a červenej značke z Horných Vesteníc a po žltej a červenej z Nitrianskeho Rudna. Červená prechádza cez skalnaté útvary Košútovej skaly, odkiaľ sa možno kochať výhľadom na Malú Maguru. Z Omastinej je možný prístup po žltej a červenej. Keď sme boli naposledy na Rokoši, domáci turisti nás upozornili na možnosť prejsť zo sedla pod Rokošom na kótu 904 m n.m. a ďalej po peknom skalnatom, miestami aj náročnom hrebienku, do Nitrianskeho Rudna. Tvrdili, že táto trasa bude vyznačená žltou značkou.

Temešská skala - 915 m n.m.

Leží na južnom výbežku vrcholu Magura (1103 m n.m.). Vrchol tvorí severný koniec hrebeňa Malá Magura. Temešská skala je vyhlásená za rezerváciu. Východnú časť vrchola pokrýva lesný porast. Západná časť, ktorá je bez porastu, ponúka pekný výhľad. Môžeme sa potešiť pohľadom na hrebeň Malej Magury, Strážov a na Nitrické vrchy. Najkratší, ale aj najstrmší výstup na Temešskú skalu je z obce Temeš po žltej značke. Ďalšie možné prístupy sú z Čavoja, prípadne z Chvojnice po modrej, červenej a žltej. Dlhšia túra je z Poruby po zelenej, červenej a žltej. Najdlhšia túra vedie z Bojníc, hrebeňom Malej Magury po červenej a žltej. Jeden z kratších výstupov vedie z obce Gápel po zelenej, červenej a žltej. Tiež je možný výstup z Nitrianskeho Rudna, prípadne z Kanianky. V oboch prípadoch po modrej, červenej a žltej.

Žibrid - 867 m n.m.

Je druhým najvyšším vrcholom Súľovských skál po Veľkom Maníne. Vrchol je vytvorený tromi skalnými vežami. Prostredná je najvyššia. Od súvislého hrebeňa, začínajúceho nad obcou Hlboké nad Váhom, ho oddeľuje sedlo Pastúch. Výhľad na východ znemožňuje lesný porast. Na severe sa týčia dve charakteristické bralá Súľovských skál, Roháč a Brada. Vľavo od nich vystupuje hrebeň Javorníkov. Na západe vidieť Malý a Veľký Manín pri Považskej Bystrici. Na juhu sa tiahne hrebeň Strážova a východnejšie Lúčanská Malá Fatra s Kľakom. Najmalebnejšia, ale najdlhšia a najnamáhavejšia túra v Súľovských skalách sa začína v obci Hlboké nad Váhom, odkiaľ vedie zelená značka. Pokračuje cez vodopád, zabezpečený reťazami a dosť náročným hrebeňom, cez sedlo Pastúch na Žibrid. Na hrebeni nájdeme malebné skalné útvary ako napr. Žaba, z ktorých sú pekné výhľady na protiľahlý hrebeň Hoľazní s vrcholom Havrania skala a na obec Súľov-Hradná. Ak pokračujeme zo Žibridu po zelenej, dostaneme sa do Rajca. Kto sa chce vrátiť do východiska túry, zíde do sedla Pastúch a po žltej príde do obce Súľov-Hradná. Ďalšia možnosť je zísť zo sedla Pastúch po žltej do obce Zbyňov.

Sokolí kameň - 683 m n.m.

Tento skalný útvar sa čnie nad Chocholnianskou dolinou v Bielych Karpatoch. Z východnej časti je pokrytý lesným porastom, ktorý bráni výhľadu. Smerom na západ vidíme Dúžniky, Melčický vrch a Kykulu. Pod Sokolím kameňom, v Chocholnianskej doline, je prameň kyselky. Jedna z trás, ktorá vedie na Sokolí kameň, vychádza od autobusovej zastávky Brusné po zelenej značke. Pod Machnáčom sa zelená pripojí k červenej, po ktorej treba pokračovať južným smerom. Autobusovou zastávkou Brusné premáva autobus smerujúci k moravskej hranici. Vypravovaný je z blízkeho Trenčína. Tým istým autobusom sa môžeme doviezť do Drietomy, ktorá leží pred Brusným. Z Drietomy vedie na Sokolí kameň červená. Z obce Chocholná-Velčice vedie na Sokolí kameň žltá značka. Zo Starého Hrozenkova, ktorý je už na Morave, vedie žltá, ktorá sa pripojí na hrebeni k červenej. Po nej treba pokračovať južným smerom. Táto časť trasy je najkrajšia z celej túry. Vedie po hôlnatých hrebeňoch Kykuly a Machnáča, z ktorých sú výhľady na východ aj na západ. Juhovýchodným smerom sa tiahne údolie Váhu s Trenčínom. Za Trenčínom sa rozprestiera hrebeň Strážovských vrchov. Na východe vidieť Vršatecké bralá s Chmeľovou.

Omšenská Baba - 669 m n.m.

Nachádza sa nad obcou Omšenie, ktorá leží 4 km východne od kúpeľov Trenčianske Teplice. Vrchol Omšenskej Baby bol vyhlásený za prírodnú rezerváciu. Jeden čas bol ohradený plotom, aby nedisciplínovaní návštevníci neničili vzácnu flóru, ktorá sa nachádza na vrchole. V súčasnosti je vrchol Omšenskej Baby voľne prístupný. Je možné naň vystúpiť jednou z dvoch lesných ciest, ktoré začínajú vo východnej časti Omšenia alebo zo sedla severovýchodne od vrchola, ktoré sa nachádza na červenej značke vedúcej z Trenčianskych Teplíc na Vápeč. Omšenská Baba poskytuje výhľady na obec Omšenie a na protiľahlý hrebeň Žihľavník, Baske a Peršová. Na západe vidíme kopce Machnáč a Klepáč, ktoré využívajú na vychádzky kúpeľní hostia z Trenčianskych Teplíc.

Holíš - 538 m n.m.

Pomerne nízky, avšak úchvatnými výhľadmi oplývajúci kopec. Vrchol je tvorený úzkym vápencovým bralom. Je na ňom drevený dvojkríž s kovovou tabuľkou. Na kovovej tabuľke je nápis:

ZA NÁROD
SLOVENSKÝ
PRIBINA
SVÄTOPLUK
ŠTÚR
ŠTEFÁNIK
HLINKA
DUBČEK

Vedľa dvojkríža na vlajkovom stožiari povieva slovenská zástava. Holíš sa vypína nad obcou Nimnica. Dostaneme sa naň po modrej značke, začínajúcej od železničnej stanice Nosice. Značka nás vedie po korune hrádze nosickej priehrady (stavba mládeže), popri autobusovej zastávke v kúpeľoch Nimnice a stúpa lesným porastom až na vrchol. Ak budeme pokračovať po modrej z vrchola dolu severným smerom, dostaneme sa na križovatku so žltou značkou. Východným smerom vedie žltá do obce Udiča, na západ vedie do Púchova. Výhľadu severovýchodným smerom nám bráni porast na vrchole Holíša. Východným smerom sa týčia malebné Klapy. Vľavo od Klapov sa tiahne pohorie Javorníkov. Východnejšie sa rozkladá Kysucká vrchovina. V Sedielku, vpravo od Klapov, vykukujú zo Súľovských skál Brada s Roháčom. V ďalšom sedielku vpravo sa v pozadí na obzore tiahne hrebeň Krivánskej Malej Fatry. Priamo pred nami dominujú Malý a Veľký Manín, oddelený od seba Manínskou tiesňavou. Južnejšie sa tiahne zubatý hrebeň Lúčanskej Malej Fatry, zakončenej impozantným Kľakom. Na juhu sa vypína Strážov. Vpravo od Strážova si hovia dve sestry, Tupá a Ostrá Málenica s Rohatínom. Južnejšie od nich leží vrchol Vápča. Vpravo od Vápča, juhozápadným smerom, na obzore leží Považský Inovec. Na západe proti oblohe čnejú malebné Vršatecké skaly, vľavo s kuželovitým Chotúčom a vpravo s "bábovkou" Okršlisko. V sedle medzi Chotúčom a hrebeňom Vršateckých skál vidíme bralo so zrúcaninou Vršateckého hradu. Okúzľujúci je aj pohľad dolu. Pod nami meandruje Váh, zahataný Nosickou priehradou. Juhozápadne na Púchov a juhovýchodne na obec Milochov sa nám otvára pohľad ako z lietadla.

Alexander Haas, MT.

Trnavská stovka 2009
/očami úspešného účastníka - Juraja Škodu/

Na Trnavskú stovku som sa tešil už od minulého roku, kedy som ju absolvoval prvý raz. Môj vrchol bola vtedy Buková, čo predstavovalo 65 km. Podujatie sa organizuje každoročne a tento rok to bol už 36. ročník. Vedie po hrebeni Malých Karpát, pričom štart je v Bratislave a cieľ v Brezovej pod Bradlom. Tento rok som bol odhodlaný prísť až do cieľa. Bola to pre mňa veľká výzva a vedel som, že sa treba na takýto pochod pripraviť fyzicky, ale aj psychicky. Mesiac pred touto udalosťou som absolvoval niekoľko jednodňových túr a zabehol pár kilometrov. Ale aj napriek tomu som mal obavy, či dorazím až do cieľa, lebo som prípravu dosť odflákol.

Je sobota, 6.6.2009 – 4 h 30 minút, vstávam a zobudím aj môjho kamaráta z Moravy, ktorý sa podujal ísť na Trnavskú stovku spolu so mnou.

Veci sme si pripravili večer predtým. Odchádzame na vlak do Bratislavy. Vystupujeme na hlavnej stanici, kupujeme si nejaké sladkosti a bagety a ideme rovno na štart, ktorý je pod železničnou stanicou. Zaradíme sa do dlhého radu stovkárov čakajúcich na registráciu. Po pár minútach vypĺňame potrebné formuláre, zaplatíme po 1 Euro štartovné, berieme si kontrolné karty. Máme poradové čísla 282 a 283.

Už asi týždeň pred akciou som pozorne sledoval počasie a predpovede neboli veľmi optimistické. Všade predpovedali dážď a aj búrky. V to skoré ráno bola obloha zatiahnutá, ale aspoň nepršalo.

Ideme na to...

Štartujeme a vidíme aj mnohých ďalších "bláznov", ktorí sa podujali na túto trasu. Všetci sú zatiaľ vysmiati a plní energie a dobrej nálady. My nie sme výnimkou. Ideme po zelenej značke, ktorá vedie na Kamzík. Môj moravský spolupútnik Tomáš si zapaľuje prvú cigaretku, ide sa ľahko a v pohode stúpame ulicami Bratislavy na Kamzík. Tu už konečne vidíme aj stromy a vstupujeme do lesa. Máme dobrú náladu, bavíme sa a vtipkujeme. Máme dostatok síl, veď sme ešte len na začiatku. Prechádzame na červenú značku, ktorá nás bude viesť prakticky až do cieľa v Brezovej pod Bradlom.

Prvá kontrola je na Bielom kríži, čo je skoro 13 km od štartu. Tam prichádzame o 9 h, pred nami je asi 30 metrov dlhý rad stovkárov, ktorí čakajú na svoju prvú kontrolnú pečiatku. To nás dosť zaskočilo, ale čo máme robiť? Neostáva nám nič iné, len čakať. O 9,30 h dostávame pečiatky aj my a na chvíľu si sadáme pod stromy. Vyzujem si tenisky a dám dolu ponožky, aby som si na chvíľu vyvetral nohy. Tomáš si zapáli jednu zdravotnú cigaretku. Trošku sa občerstvíme a vyrážame ďalej. Na Bielom kríži si ešte vyfotím divé prasiatka, ktoré pobehujú v ohrade. Ich charakteristický pach je cítiť široko – ďaleko.

Pokračujeme po červenej značke ďalej na Kozí chrbát a odtiaľ na vrch Somár, ktorý je vysoký 649 m n.m. Počas chôdze nás predbiehajú cykloturisti, takže musíme dávať pozor aj zozadu, aby nás náhodou niekto nenabral.

Zo Somára je ďalšia kontrola vzdialená asi pol hodinu. Sú to Tri kamenné kopce, nachádzajúce sa na 23. kilometri trasy. Dostávame pečiatku a cukrík. Čas príchodu na kontrolu 11,42 h. Na chvíľu si sadáme, je tu dosť odpočívajúcich stovkárov, ktorí sa občerstvujú a naberajú ďalšie sily. Všimli sme si aj jednu partiu, kde sa jeden chlapík s veľkým batohom sťažuje kamarátovi, že na budúci rok pôjde spať pred stovkou radšej k nemu, lebo jeho stíhačka mu do batohu nabalila snáď aj vodováhu! Tú jeho stíhačku nepoznám, ale ten batoh mal fakt dosť veľký a zdal sa aj plný.

Opúšťame druhý kontrolný bod a pokračujeme po červenej značke na Konské hlavy a odtiaľ na Pezinskú Babu. Tu si dáme kofolu a niečo zajeme. Pezinská Baba je asi v tretine celej trasy. Vymením si ponožky a pokračujeme ďalej. Zo sedla Baba vedie trasa T-100 do strmého kopca na Čmelok a odtiaľ na sedlo Javorina. Tu už cítime, ako to dáva zabrať našim nohám. Tomáš sa ma pýta, či Vápenná bude ešte horšia. Tak ho uisťujem, že bude, ale nech neklesá na duchu, nejako tam vylezieme. Cítime už nohy a môj moravský kolega má problém s členkami. Čím sa blížime k ďalšej kontrole, ktorá je na Čermákovej lúke, tým je to horšie. Terén tu striedavo stúpa a klesá a dáva zabrať kĺbom a svalom. Dostávame sa na Skalnatú a odtiaľ na Čermákovú lúku, kde je ďalšia kontrola. Na lúke už vidíme odpočívať známe tváre stovkárov – bojovníkov, ako si užívajú zaslúžený odpočinok. Tomáš mi oznamuje, že nejde ďalej, nemá to význam, myseľ by mu aj velila pokračovať, ale nohy a únava sú proti. Uisťujem ho, že na prvýkrát je to dobrý výkon, veď Čermák je na 35. kilometri a to ešte musí zísť po turistických značkách do Modry na autobus, čo je asi 2,5 h šlapania, čiže cca 10 km. Dostávame pečiatky, idem si ešte nabrať vody do plastovej fľašky z neďalekého prameňa. Ukazujem na mape Tomášovi najbližšiu trasu do Modry a lúčime sa...

Ďalej už pokračujem sám. Pred Hubalovou sa mi naskytne krásny výhľad na Malé Karpaty. Dostávam sa k značke Hubalová a rozhodnem ísť cez oboru, preleziem plot po drevenom rebríku a pridávam sa k dvom chlapíkom, ktorí sa rozhodli isť rovnakou trasou a tým obchádzame Taricove skaly. Dávame sa do debaty, sú dobre naladení a zisťujem, že plánujú doraziť na Bukovú okolo 23. až 24. hodiny a odtiaľ chcú pokračovať až na Brezovú pod Bradlom. Spomenieme aj Vápennú, najvyšší bod Trnavskej stovky a zároveň aj najobávanejšiu časť pochodu, nakoľko výstup zo Sološnickej doliny až na vrchol Vápennej predstavuje 3 km stúpanie z nadmorskej výšky 270 m n.m až na vrchol Vápennej, čo je 752 m n.m. Skratkou cez oboru sa dostaneme znovu na červenú značku na Skalku. Tu si na chvíľu odpočiniem a lúčim sa s kolegami stovkármi, ktorí sa rozhodli odpočívať ešte dlhšie ako ja.

Zo Skalky smerujem do Sološnickej doliny. Je to dosť prudké klesanie v lese a moje kolená dostávajú riadne zabrať. Obávam sa, aby mi nevystrelili ako zátky na šampanskom. Snažím sa ich šetriť, ale veľmi sa mi to nedarí. Zostupujem až do Sološnickej doliny a pokračujem po asfaltke popri potoku až k tabuli, ktorá označuje smer na Vápennú. A je to tu!!! Obávaný výstup na Vápennú. Zlatý klinec programu. V okolí tabule, ktorá označuje smer na Vápennú, sa sústredilo dosť ľudí, ktorí sa psychicky chystajú na výstup. Niektorí sedia pri potoku a nohy majú strčené vo vode. Rozmýšľam, že to urobím aj ja, ale trošku ďalej. Nájdem si vhodné tiché miestečko a nohy mám namočené v studenej vode. Dlho nečakám, dávam si ponožky a obúvam sa. Zisťujem, že mi to pomohlo. Necítim takú únavu ako predtým a už vystupujem na Vápennú. Chcem to mať čo najskôr za sebou. Najskôr dorazím na Malú Vápennú /Malý Roštún/ a odtiaľ stúpam stále vyššie až na hlavný vrchol. Stúpanie nemá konca kraja, je to namáhavé, hlavne keď už mám v nohách 50 km. Pri stúpaní na vrchol Vápennej sa hrozne rozfúka. Zdvíha sa prudký vietor a čím stúpam vyššie, tým silnie. Asi o 18. h dosahujem vrchol Vápennej. Je tu krásny výhľad na okolité vrchy Malých Karpát. Urobím len zopár fotiek a ponáhľam sa ďalej po červenej značke, ktorá vedie po skalnatom hrebeni Vápennej. Naďalej fúka silný vietor, takže si musím dávať pozor, hlavne, keď síl už nemám nazvyš po takom výstupe. Za Vápennou – na Mesačnej lúke /Rosnička/ je ďalšie kontrolné stanovisko. Presne o 18.30 h dostávam kontrolnú pečiatku. Občerstvím sa, lebo som už dosť vyhladol a zjem dva chleby s klobásou a horalku. Je tu aj prameň vody, ktorý vyteká len veľmi pomaly, takže musím čakať, kým si naberú ostatní, ktorí tu už boli predo mnou. Zrazu počujeme neďaleko hrmenie, tak sa len všetci po sebe pozeráme a dúfame, že nezačne hneď pršať. To by bol brutus. Jeden odpočívajúci kolega – stovkár, len zo srandy poznamená, že to strieľajú vojaci na cvičení na Záhorí. Pozerám sa na oblohu a fakt to nevyzerá dobre... a to mám v pláne prísť na Bukovú okolo 22. hodiny.

Z kontrolného stanoviska na Mesačnej lúke pokračujem k sedlu Uhliská, odtiaľ vedie červená značka na vrchol Klokoča. Ten sa dá zľava obísť po poľnej ceste a ja v tejto chvíli spolu s inými stovkármi túto skratku "využijem". Po asi 1,5 km sa opäť dostávam na červenú turistickú značku a o chvíľu som na Amonovej lúke, odkiaľ vedie turistický chodník až do Plaveckého Mikuláša. Ja smerujem ďalej po červenej značke k poľovníckej chate Mon Repos. Obloha sa úplne zatiahla a v lese som si pripadal, ako keby som kráčal v noci. Ledva som spoznával značky na stromoch. Po pravej strane míňam aj so skupinkou ďalších borcov Mon Repos a asi po ďalších 200 metroch sa to začalo. Spustil sa prudký lejak. Tí, čo boli predo mnou, vyťahujú nepremokavé bundy a snažia sa ukryť pred dažďom pod stromami. Ja tiež vyťahujem žlté pončo, čo som si kúpil v Tatrách a po prvýkrát ho používam. Dážď zosilnel a zrazu som zistil, že som pod stromami sám. Všetci sa rozutekali skryť sa smerom k neďalekej chate Mon Repos. Moje pončo ma ochránilo pred dažďom perfektne. Bol som suchý a aj môj batoh - to je základ. Počkal som 20 minút, kedy dážď ustal a pokračoval som ďalej po mokrej ceste smerom k Červenej hore.

Od Červenej hory pokračujem smerom na Brezinky, ktoré sú vzdialené 3 km. Tie sa už nachádzajú pri Bukovej a to ma poháňa ďalej. Dostávam sa na Brezinky. Na chvíľu si vyzúvam tenisky, aby som z nich vysypal drobné kamienky, ktoré ma už dlhšie tlačili pri chôdzi. Vtedy ma dobehli dvaja turisti, pridávam sa k nim a čaptáme po asfaltke na Bukovú ako kačice. Turisti sú dvaja chalani z Bratislavy, študenti a dávame sa spolu do reči. Chcú pokračovať až do Brezovej, ale potme nepoznajú cestu, tak sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Trasu z Bukovej na Dobrú Vodu som absolvoval asi pred mesiacom a snažil som sa zapamätať si trasu aj v prípade, ak by som ju musel absolvovať potme. Dohodli sme sa, že na Bukovej si oddýchneme maximálne 30 minút a vyrazíme. Pokračujeme po asfaltke a cítim ako ma bolia nohy. Prechádzame popri družstve a za ním vchádzame konečne do dediny.

Konečne Buková... 65 kilometer! Ocitáme sa pred krčmou. Na terase, ale aj vo vnútri je veľmi rušno. Je tu veľa stovkárov, mnohí zničení ležia na lavičkách alebo len tak sedia a občerstvujú sa. Pre mnohých je Buková konečná!!! Dostávam pečiatku na kontrolnú kartu a idem dovnútra, kde ma čaká môj podporný team. Zvítam sa s priateľkou a s kamošom, ktorí ma prišli pozrieť, hlavne povzbudiť, ale oznamujem im, že nekončím, ale pokračujem ďalej a že tu ostanem maximálne 30 minút, lebo som dohodnutý s ďalšími dvomi exotmi a nech sa ma nesnažia presviedčať, aby som skončil a išiel domov.

Pozerali sa na mňa ako puci, ale nech. Kúpil som si kofolu a čokoládu. Tušil som, že sa mi zíde. Nahádzal som do seba ešte držkovú polievku, dal som si nové ponožky a zobral som si ešte termosku s teplým čajom. Zdalo sa mi, že mala asi 2 kg, ale zobral som si ju do batohu.

Po asi 30 minútach od príchodu na Bukovú som bol pripravený pokračovať ďalej. Vonku bola už tma a zazrel som tam mojich dvoch kolegov, s ktorými budem pokračovať, ako tam už stepujú a čakajú ma. Rýchlo som sa rozlúčil s mojím "podporným teamom" a už sa vydávame po asfaltke na koniec Bukovej, smerom ku kameňolomu, za ktorým je odbočka smerom na Sokolské chaty a Rakovú.

Zapíname čelové lampy a v diaľke nad Trnavou vidíme blesky a počujeme hrmenie. Cestu som poznal až na Dobrú Vodu, takže som sa neobával, že zablúdime. Nakoniec sa k nám pridal aj ďalší borec. Laco od Prievidze, takže sme boli nakoniec štyria mušketieri. Za kameňolomom odbočíme z asfaltky doľava a napájame sa na červenú značku, ktorá smeruje k Sokolským chatám. Keďže som cestu poznal, išiel som prvý, ale aj napriek tomu som musel dávať pozor, aby sme nezablúdili. Značenie v tejto oblasti je dosť krkolomné. Ale zvládli sme to a smerujeme cez les smerom k značke Buková vlak. Ideme popri železničnej trati a viem, že po čase budeme križovať hlavnú cestu, ktorá vedie z Trstína do Jablonice. Cesta lesom je však veľmi rozbahnená a my sa šmýkame v tom bahne krásne. Nohy nám lietajú všetkými smermi, ako keby sme boli v "Lets´ Dance". Dávame pozor, kam vlastne stúpame, spadnúť do toho blata sa nám moc nechce.

Dostávame sa na hlavnú cestu a prechádzame cez most, ktorý vedie ponad železničnú trať. Za mostom pokračuje červená značka doľava na úzku asfaltovú cestu smerujúcu na Rakovú, kde je chatová oblasť. Ideme, vtipkujeme, nálada dobrá, aj keď nás bolia všetky svaly a kĺby na nohách, veď čo iné máme robiť. Laco si spomenie na svoju ženu, že mala pravdu, keď mu vravela, nech na tú stovku nejde a nech dostane už konečne rozum. Ako vidieť nedostal. Došli sme ale k záveru, že na Brezovej by mal byť nejaký psychiater, aby tam každého vyšetril. Veď to normálni ľudia nerobia, že po vlastných nohách idú skoro 100 km. A tých, ktorí idú až do Trenčína, by mali rovno zavrieť do blázninca. Ako tak ideme po asfaltke, zrazu vidíme pred nami veľkú vatru a pred ňou kríž s nápisom 100. Pečiatku nám dávajú dvaja chalani oblečení vo vojenských maskáčoch a jeden z nich mal dokonca aj helmu na hlave. Hudba im hrá na plné pecky a my sa občerstvujeme čajom a energetickým nápojom. Táto zastávka nám prišla aj vhod. Prehodíme s nimi pár slov, zavtipkujeme a pokračujeme ďalej.

Zatíname zuby a ideme dosť pomaly, nohy už bolia kvalitne. Cesta sa stáča doprava a ideme popri potoku pozvoľným stúpaním smerom na Mihalinovú. O niečo vyššie opúšťame asfaltku a vystupujeme do lesa. Turistický chodník je samé blato, ideme preto cez les, ako keby sme absolvovali nejaké boje vo Vietname, šmýkame sa, nohy nám letia do všetkých strán. Snažím sa dostať čo najrýchlejšie k tabuli pod Mihalinovou. Tam si pár minút odpočinieme a pokračujeme ďalej, zostupujeme a ja cítim kolená, ale myslím že nie som sám, borci čo idú so mnou, tiež nejako čudne stepujú po tom blate. Najhoršie je, že sa nám blato lepí na tenisky a tie majú hádam 2 kg. Snažím sa blato otriasť s tenisiek kde sa dá. Po krátkom stúpaní sme sa dostali na okraj lesa a odtiaľ už vidíme svetlá v doline. Dobrá Voda. Uľavilo sa nám.

Schádzame do údolia, ide to pomaly. A zdá sa nám, že Dobrá Voda sa k nám vôbec nepribližuje. Nakoniec dorážame do dediny a zrazu počujeme zozadu kroky, jeden borec nás predbehol a to jeho tempo nám pripadalo ako keby bol z inej planéty. Konečne krčma...

Sú 2,23 h ráno a my dostávame kontrolné pečiatky, už predposledné. Kontrola na Dobrej Vode je očividne v dobrej nálade, spočiatku sedíme na terase, ale zrazu je nám zima, tak sa s námahou presúvame do vnútra reštaurácie. Dávame si kofolu, kávu, čaj a čokoládu. Naberáme zbytok síl na poslednú časť Trnavskej stovky. V reštaurácii vidíme asi 15 až 20 stovkárov a je vidno, že všetci toho majú dosť. Povedali sme si, že o 3,10 vyrazíme.

Posledný úsek sa ide po asfaltke. Je to vlastne stará červená značka. Po nej by mala byť Brezová pod Bradlom vzdialená 8,5 km. To musím prejsť, aj keby som sa musel plaziť po tom asfalte, predsa to tu nevzdám.

Po 3. hodine ráno vyrážame z Dobrej Vody na posledný úsek. Spočiatku sa ide dosť ťažko, treba to rozchodiť. Ide nás viac a väčšinou sme ticho. Za dve hodiny by sme mali doraziť do cieľa. Ja sa radšej na hodinky ani nepozerám, lebo by ma porazilo, že idú tak pomaly. Tak len svietim čelovkou pred seba a kráčam potichu spolu s ostatnými. No, moc by som to kráčaním nenazval, skôr je to také čaptanie po ceste. Po štvrtej hodine rannej už začína svitať a my vypíname čelovky. Do cieľa nám zostáva posledná hodina... Volám z mobilu kamarátovi, že môže vyraziť do Brezovej pod Bradlom autom, tam ma v cieli vyzdvihne a spolu aj mojich troch spolubojovníkov, s ktorými som išiel z Bukovej.

Posledné asi 2 km je prudké klesanie po lesnej asfaltke, treba si dávať pozor na kolená a kĺby. Už vidíme Brezovú a vchádzame do dediny. Učilište, kde je konečná tohto pochodu, je našťastie hneď na začiatku Brezovej. Vchádzame dovnútra a na chodbe vidíme sedieť a ležať unavených, ale zato šťastných borcov, ktorí to dokázali. Pripadám si ako keby som prišiel niekam na traumatológiu, toľko krívajúcich ľudí pokope som veru dávno nevidel.

Ideme hore schodami a musíme dávať pozor, aby sme nezakopli o spiacich hrdinov, ktorí to dokázali. Vchádzame do triedy, ovalí ma taký zvláštny smrad. Dostávam pečiatku presne o 5,15 h.

Dokázal som to, je to úžasné!

Celá trasa mi trvala 22,40 hodín. Ale o čas tu vôbec nešlo. Víťazstvo bolo vôbec prísť do Brezovej pod Bradlom. Ešte dostanem diplom a čakám na mojich troch spolubojovníkov, kedy si prevezmú diplom. Sme strašne unavení, ale šťastní. Rozhodli sme sa, že ideme von na vzduch. O chvíľu už prichádza aj môj kamoš, ktorému som zveril auto a bol ochotný prísť po nás. Keďže sme boli totálne od blata, dostal som nápad, že zablatené tenisky a boty necháme v kufri a do auta nastúpime v ponožkách. Neskôr som to aj oľutoval. Akonáhle sme nastúpili do auta, tak som cítil smrad z našich ponožiek a ten smrad nás sprevádzal celú cestu do Trnavy. Bol to smrad z ponožiek štyroch bláznov, ktorí prešli po vlastných z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Nuž a kamarát čo šoféroval, to musel s nami vydržať. O 6,30 sme na železničnej stanici v Trnave. Z auta vystupujú traja borci v ponožkách a idú si vyzdvihnúť do kufra svoje zablatené tenisky, ktoré si hneď obúvajú. No to musel byť pohľad. Laco ide do Prievidze a dvaja chalani do Bratislavy. Lúčime sa a mňa kamarát vezie domov. Jediná myšlienka je teraz na to ako si dám teplú sprchu a ako konečne zaľahnem do postele.

Trnavská stovka je jedno fantastické podujatie, ktoré preverí Vaše fyzické a psychické sily. Ten pocit v cieli je úžasný a už teraz viem, že budúci rok by som sa chcel Trnavskej stovky zúčastniť opäť. Tí, ktorí si netrúfajú na celú trasu, môžu svoju túru ukončiť skôr. Vidieť tie nadšené tváre a rezký krok v Bratislave na štarte a potom zničených a krívajúcich borcov pred Bukovou alebo Brezovou, to stojí za to. Takže dúfam, že o rok sa znovu uvidíme.

Trnava, jún 2009, Juraj Škoda

Trnavská stovka 2009
pohľadom kontroly na Bielom Kríži

Diaľkový turistický pochod "Trnavská stovka" má už dlhoročnú tradíciu. Svojím spôsobom k tejto tradícii prispievam aj ja, a to tým, že už dlhšiu dobu zabezpečujem kontrolné stanovisko na Bielom kríži. Tento rok 6.6.2009 som už o 6,36 ráno bol na svojom stanovisku.

Po obhliadke miesta kontroly umiestňujem dve tabule s označením "T-100 – kontrola".

Po siedmej hodine sa v miestnom bufete zvanom "Včelín" zobudil aj jeho vedúci. Hneď ma presvedčoval aby som kontrolu presunul pod prístrešok, vraj čo keby začalo pršať. Samozrejme – bolo to správne rozhodnutie pre obidve strany. Takže kontrolné stanovisko aj s občerstvením je pripravené, môžu začať chodiť turisti.

Prví účastníci prichádzajú o 7,34 h, sú to zväčša nižšie čísla, ale o 7,38 h pribieha účastník so štartovým číslom 191, a to už začínam tušiť, čo ma asi bude dneskaj čakať. Približne o 7,50 h prichádza veľká skupinka turistov a už sa vytvára rad na kontrolnú pečiatku. V čase najväčšieho návalu mal rad dĺžku možno aj 25 metrov, a to turisti stáli ako voľakedy vo fronte na mäso, v trojstupe. Viacero turistov predkladá 3-5 kontrolných kariet. Ostatní, resp. zbytok tých čo nestoja v rade na pečiatku, stoja vo Včelíne v rade na pivo.

Komplikácie nastávajú tým, že číslo účastníka sa nachádza na prednej strane a miesto na pečiatku je na druhej, papiere musím teda otáčať o 180 stupňov okolo vodorovnej osi. Viacerí turisti chceli okrem pečiatky dopísať na KK aj čas, ktorý dosiahli na kontrole.

Automaticky sa utvoril aj rad pri bufete, kde skoro každý si dal buď pivo, nealko či "kalíštek".

Približne do 10. h som sa nezastavil. Potom sa to ukludnilo a turisti prichádzali buď jednotlivo alebo v menších skupinkách, max. 3 – 4. Bufetár tvrdil "to som veru nezažil" – a samozrejme bol veľmi spokojný. Čoby nie, veď mal tržbu ako inokedy za mesiac. Ale spokojnosť bola na obidvoch stranách, veď najbližšie občerstvenie, ak je vôbec otvorené, je na Pezinskej Babe.

Na súbežnom podujatí, ktoré sa išlo a ktoré malo trasu Kamzík - Zochova chata, vraj to bol nejaký horolezecký memoriál, neviem ale aký, boli účastníci peší, cyklo a bežci.

Na Bielom kríži im bufetár poskytol občerstvenie obyčajnou vodou a vodou s akýmisi iontami. Tak bol vraj s organizátormi dohodnutý.

V rámci Trnavskej stovky z 384 účastníkov cez moje kontrolné stanovisko, pokiaľ som tam bol, prešlo 369 turistov. Aj v tomto roku mi na kontrole ponúkali registračné kartičky, ktoré mali odovzdať na štarte a trom turistom som vystavil náhradné účastnícke preukazy. Na kontrolnom stanovisku som bol do 11.30, kedy som zlikvidoval kontrolu. Potom som šiel naspäť po červenej TZ až domov.

Medzi účastníkmi som veľa ľudí poznal, avšak zaneprázdnenosť mi nedala sa s nimi ani porozprávať. Medzi bežcami bol aj známy bratislavský diaľkoplaz Jozef Oravec.

Na kontrole som propagoval a turisti si mohli zobrať propozície na turistické podujatie, ktoré sa bude konať v polovici septembra "12 hodinový výšlap na Devínsku Kobylu".

Počasie na mojom úseku: z rána hmla, neskôr slnečno, no veterno.

Bratislava, 15.6.2009, Jozef Karovič, Kontrola č.1. / T-100

Prišlo mejlom

Subject: parťák
Date: Sun, 12 Jul 2009 22:51:23 +0200
From: Ivan Kimlička kimlicka.ivan[zavináč]bci-zilina.sk
To: soula[zavináč]elf.stuba.sk

Absolvoval som Trnavskú 100, do cieľa som dorazil s parťákom, s ktorým som šiel posledných cca 40 kilometrov a neviem ani kto to bol a nevymenili sme si ani kontakty. Nevidel som ho ani na Tesláckej stovke, kde sa chystal. Od Bukovej s nami šla moja dcéra, do cieľa sme dorazili o 2 40 hod. Podľa výsledkov by to mohol byť Peter. Ak sa spoznávaš a budeš sa chystať na ďalšiu stovku, budem rád keď sa ozveš.

Ivan Kimlička, 0905 260 136

"Krásny 30. ročník Inoveckej..."

Dohodli sme sa. Nebudem opisovať podrobne ako, ale rozhodujúce je, že sme sa dohodli ísť na Inovec. Ten Považský. Nie že by sme tam nechodievali, ale do Karpát chodíme častejšie. Už som sa tešil, že uvidíme kus krásneho, voňavého lesa – ozaj, doteraz som neprišiel na to, prečo Považský Inovec vonia inak. Ale možno na to nikdy neprídem. Aj preto tam tak rád chodím. Ani som netušil, že 13. júna to už bude 30. ročník, čo chalani spod Bezovca Inoveckú päťdesiatku organizujú. Lapaji! "Jak tie roky (ročníky) utekajú!"

Nastavil som si síce budík na 03:00, ale zobudil som sa asi o minútu skôr. Nemalo zmysel ešte tú minútu trčať v posteli, tak šikovne po sebe nasledovalo: prezliecť, káva, zbaliť pitivo, zbaliť jedivo a pomaly som sa dal na cestu na stanicu.

Rýchlik Trnava – Trenčín má odchod 04:37, s prestupom v Trenčíne na Mníchovu Lehotu, kde je obvyklý štart Inoveckej päťdesiatky. Už z vlaku bolo vidieť, že prechod studeného frontu urobil svoje: vzduch bol pomerne čistý, svieži, teplota pod 10 stupňov, vrcholce hrebeňov Malých Karpát i Považského Inovca sa kúpali v oblakoch a celkom slušne fučalo. Ale vyhliadky boli dobré, malo sa oteplovať.

Po príchode do Trenčína sme mali 5 minút na prestup. "Motorka" stála na prvej koľaji, len akosi nikto nenastupoval. V staničných reproduktoroch nič podozrivé nevyhlasovali, tak sme pomaly kráčali cez stanicu k zastávkam autobusov. Malo sa oteplovať, tak sme pomaly kráčali a znovu naspäť. Tu sme prekvapení zrazu náhodou čítali na tabuli, že smerom na Mníchovu Lehotu je vedená náhradná doprava autobusom. Ledva sme ten autobus stihli, nebol ani označený a nebyť toho, že vpredu sedel sprievodca v železničiarskej čiapke, ani by sme nevedeli, že to je "on". Tak sme si šťastlivo sadli a autobus sa hneď pohol. Zrazu vidíme, že ešte ktosi dobieha: jeden z organizátorov päťdesiatky, Rudo z Piešťan, ktorý zabezpečuje štart pri motoreste v Mníchovej Lehote. Patrične okomentoval "vynikajúcu" organizáciu náhradnej železničnej dopravy stanice Trenčín, ale dôležité bolo, že sme sa viezli.

Po obvyklých štartovacích obradoch sme konečne okolo pol siedmej s Ondrejom vyrazili. Čakal nás zahrievací výstup vlastne až na Inovec (1042 m) – najvyšší bod hrebeňovky. Ráno bolo krásne i keď chladné a tak sme šikovne naberali výšku. Chatu pod Inovcom sme len obehli, aj tak ju otvárajú až o deviatej. Škoda. Vršiak Inovca bol v oblakoch a poriadne sa zozimilo. Len miestami sa nám ukázali výhľady, ale i to, čo sme videli, stálo za to. Hmla v lese vytvárala zvláštnu atmosféru. Po krátkom oddychu pod novovybudovaným odpočívadlom na vrchole sme sa pustili ďalej. Cestou na Krželnicu (968 m) a Jakubovú (906 m) ostošesť fučalo a bola slušná kosa. Keď sme túto časť hrebeňa prešli, počasie sa začalo postupne utišovať. Išlo sa nám veľmi dobre, čím ďalej, tým viac sa obloha čistila a jej tmavomodrá farba ostro kontrastovala so slnkom zaliatymi zelenými lesmi. Krása! Na Vtáčom vŕšku (910 m) už bola pohoda: tu nefučalo a bolo už celkom teplo. Rozbalili sme sa na vyvrátenom kmeni starého stromu a pomaly pozerali na tú nádheru. Hlboko pod nami záver doliny stúpajúcej z topoľčianskej strany k Panskej Javorine (943 m), na druhej strane otvorená Kálnická dolina s výhľadmi na Biele Karpaty. Ani sa nám nechcelo odtiaľto odísť. Na tomto mieste nás už po druhýkrát predbehol jeden pán z Piešťan, tiež účastník Inoveckej. Ako hovoril, nechcel veriť vlastným očiam, že sme to opäť my a bol z toho dosť prekvapený: "Asi budem veriť na duchov, ako a kedy ste ma predbehli? Veď idem stále po červenej a už vás vidím druhýkrát pri jedení!" No, fakt je, že i my sme šli stále po červenej a na túto komickú situáciu nevieme odpoveď ani my, lebo kým sme sa nerozhodli k oddychu, naozaj sme ho videli vždy pred nami. Sranda.

Krátkym výstupom sme sa dostali pod Panskú Javorinu a ďalej na Pieľačinu (893 m). Tu sa nám už ukázal záver Hrádockej doliny s výhľadmi na Skaliny (644 m) a Bezovec (743 m) a po ľavej strane i chrbát Tríbeča. Naponáhlo sme nemali, veď nebolo ani jedenásť hodín. Tempo sme mali doslova prechádzkové, počasie fantastické a vietor už stratil svoju silu. Na voňavých lúkach Skalín sme sa i trochu zdržali. Odtiaľto bolo v diaľke na juhovýchode vidieť i hrad Gýmeš! Začalo nás už i smädiť, zásoba kyselky spod Inovca sa nám už dávno minula a tak sme sa pohli k Bezovcu.

Pri chate Šport organizátori robia kontrolu a vyčerpaným pocestným (účastníkom päťdesiatky) poskytujú občerstvenie a oddych vo vlastnej klubovni. Super! Tá fazuľovica bola výborná. Treba pochváliť kuchára. Samozrejme nám chutilo i dobré orosené, čo nám načapovala šéfka Športky Táňa a s Ondrejom ju nikdy, keď sme v okolí, neobídeme. Dosť dlho sme sa s kamarátmi zdržali, veď času sme mali dosť. Potom sme sa už v poobedňajšej horúčave vydali smerom na Kostolný vrch (569 m) a pohľadom na majestátny Marhát (748 m) sme opustili červenú. Cez Gonove lazy do Výtockej doliny to išlo ako po masle. Mali sme v úmysle cestou sa ešte staviť u starodávneho kamaráta Fera P., ktorý býva neďaleko jazera Striebornica. Každoročne sa raz – dva razy vidíme a vždy si máme čo povedať a pospomínať. Cez Moravany a Kúpeľný ostrov plný vyvoňaných kúpeľných hostí sme radšej rýchlo prebehli. Chceli sme stihnúť vlak do Trnavy. Samozrejme, po príchode na piešťanskú stanicu sme zistili, že pred piatimi minútami odišiel. A odrazu sme mali zase kopu času. Skoro dve hodiny.

Domov sme sa dostali až po západe slnka, keď obloha žiarila ešte poslednými odbleskami dňa. Príjemne uťahaný som zaspával s pocitom smútku za pekným dňom.

Bezováci, ďakujeme!

Stano Feješ

Teslácka stovka "2 x 50 a dosť"

Diaľkoplazeckej problematike znalý turista vie, že pod názvom "2 x 50 a dosť" sa skrýva už tradičný stokilometrový pochod v Malých Karpatoch so štartom v Bratislave pod stanicou a s cieľom taktiež v Bratislave – v areáli TJ Tesla. Tento tradičný pochod /recesisti z Tesly už prvý ročník tohto pochodu označovali ako tradičný, akoby tušili, že sa im podarí zorganizovať "až toľko" ročníkov/ má už za sebou 26.ročník. Aj samotný pochod mal tradičnú úroveň alebo neúroveň. Mal tradičnú trasu, tradičné miesto štartu a cieľa, dokonca aj skratkári využili svoju tradičnú upravenú trasu, tradičné bolo občerstvenie turistov na trase i v cieli, dokonca aj účasť turistov bola tradičná. Na štart pochodu prišla kopa turistov, doslova kopa!!! /Kopa je predsa stará miera predstavujúca 60 ks/. Nedá sa to porovnať s manifestačnou účasťou na Trnavskej stovke, ale je to o kúsok viac ako na ostatných stovkách organizovaných na Slovensku. Nakoniec nejde až tak o množstvo zúčastnených turistov /aj keď počet turistov sa odrazí na výške štartovného/, ale o spokojnosť turistov a organizátorov.

Zaznamenali sme neúčasť niektorých turistických veteránov, ale plne ich nahradili noví a skutočne mladí turisti, neresecisti, ktorí prišli naozaj s cieľom zdolať stokilometrovú trasu /u nás je 99,5 km/ tesláckeho pochodu. Svedčí o tom i číslo počtu turistov, ktorí prišli až do cieľa. Ak odpočítame turistov, ktorí prišli už na štart s cieľom absolvovať kratšiu trasu, tak vytúženú stovku nedosiahli 4 - 5 turisti a to svedčí o kvalite zúčastnených turistov /dobrého nebýva veľa/. Obdivuhodný bol výkon mladého turistu, ktorého ako posledného do cieľa doviedol "zberač" Attila Korčok. Keď ukázal fotografiu /zrejme pamiatku na Teslácku stovku/ svojich otlakov na oboch pätách, tak to vyzeralo skôr na amputáciu, ako na došliapanie do cieľa a pritom turista vôbec nevyzeral dajako mimoriadne vyčerpaný.

Menšia rada pre začínajúcich stovkárov:

"Turistika nie je tenis. Turistika sa koná za každého počasia a preto, keď vás na pochode stihne dážď, tak ako na tomto pochode, treba s touto skutočnosťou rátať. Bol som na štyroch tohtoročných stovkách a všade pršalo, prečo by Tesla mala byť výnimkou. Ak dôjde k premočeniu obuvi /náhradnú obuv na pochod málo kto nosí/ nestačí iba si vymeniť mokré ponožky, ale je dobré citlivé miesta na nohe si oblepiť leukoplastom, vo väčšine prípadov to pomôže. Prešliapať niekoľko kilometrov s mokrou ponožkou sa dá bez problémov, ale viac ako 50 – 60 km, ako to bolo tohto roku, už asi nie. Úplnou samozrejmosťou je dobre vychodená obuv. Všimnite si, že starí kozáci na stovky chodia vo vyšliapaných, ošúchaných a niekedy už len silou vôle držiacich botaskách. Elegantnú novú obuv je potrebné ponechať si na 35 až 40 km prechádzky."

Nechceme otvárať novú rubriku "Radíme turistom" a preto vráťme sa k "2 x 50 a dosť". Hovorili sme o počtoch, počasí, na pochod prišli turisti z 19 miest a jeden sa zatúlal aj z "cudziny", priamo z mesta, kde býva aj Karel Gott.

Na štart prišiel aj populárny Ján Parcer z Prievidze, turista, ktorý dlhé roky viedol tabuľku v počte získaných ocenení "Malokarpatský diaľkoplaz". Mnoho rokov sme si nevedeli predstaviť Malokarpatské stovky bez jeho účasti. Dostavil sa aj, podľa dosiahnuteľných výsledkov, najlepší slovenský súčasný pešiak, kto iný by to mohol byť ako Attila Korčok. Tento bratislavský turista na organizovaných a kontrolovaných diaľkových pochodoch, ktoré organizujú turistické spoločenstvá, už nachodil /napešiacil/ celkom 55.000 kilometrov /slovom päťdesiat päť tisíc/. To už je ďaleko viac ako ten vysnívaný rovníkový odznak s jeho 40.075 km, čo sa rovná dĺžke rovníka. Attila tento pomyselný rovník nielenže absolvoval, ale už kráča k pólu. Nevieme či si vybral západný alebo východný pól. Tu sa asi mýlime. Označenie východný alebo západný pól – blok patrí do politiky. Mohol si vybrať medzi severom a juhom. Attila má rád teplo a preto asi šliape na juh. Čert ako diabol, vraj na oboch póloch je rovnaká zima. Výkon, ktorý podal a podáva, aj keď rozložený na dlhé obdobie jeho turistickej činnosti, je úžasný výkon, v dnešnej preautomobilizovanej dobe priam neuveriteľný. Keď sme organizovali nadstavbové stupne VOPT a k základným stupňom sme navrhovali stupeň super a elita, ktoré končili absolvovaním 35.000 km, návrh na pridanie aj rovníkového odznaku sme považovali za verneovskú utópiu /k dnešnému dňu je už päť držiteľov rovníka/. A tu prišiel doslova skromný, ale kamarátsky a spoločenský typ turistu a "drzo" si "vynútil" rozšírenie VOPT o ďalšie extrémne stupne /bronz, striebro, zlato/. Tento výkon ocenili aj organizátori pochodu, ktorí odovzdali Attilovi medailu a diplom. Víťazom motoristických alebo cyklistických podujatí dávajú ocenenému na krk symbolické koleso v podobe vavrínového venca. Čo iné dať na krk oceneného pešiaka ako pár "botasiek" s pripomienkou, že keď ich zoderie nech ich povesí na kliniec /lebo ďalšie stupne VOPT ešte nemáme pripravené/. Aj tričko, ktoré mu organizátori obliekli nebolo tradičné žlté, ale šedé, aby mu pripomínalo nevšednosť jeho výkonu. Zmienku si zaslúži aj Janka Obdržálková, ktorá sa až na jeden ročník zúčastnila všetkých doterajších pochodov a až na ten posledný aj všetky absolvovala v plnej dĺžke 100 km.

Tohto roku najrýchlejšie zvládol trasu Slávo Glesk, ktorý ako prvý prišiel do cieľa pochodu. Je síce pravda, že o pár minút odštartoval skôr ako ostatní, ale zato do cieľa prišiel o pár hodín skôr ako ostatní...

Pochod "2x50 a dosť" je súčasťou ocenenia MKSD /Malokarpatský Superdiaľkoplaz/, ale aj SSD /Slovenský Superdiaľkoplaz/. Pred posledným pochodom MKSD, Špačinskou stovkou majú šancu získať ocenenie MKSD nasledujúci turisti. Pekne podľa abecedy:

  1. Farkašovský Ladislav, Tesla Bratislava
  2. Greguš Dalibor, Križovany nad Dudváhom
  3. Groman Peter, Tesla Trnava
  4. Hanuš Jaroslav, Tesla Nitra
  5. Hofman Jiří, Praha
  6. Hurta Ján, Bratislava
  7. Jančík Ondrej, Tesla Trnava
  8. Karel Jozef, Trnava
  9. Korčok Attila, Tesla Bratislava
10. Krno Svetozár, Bratislava
11. Lietavec Miroslav, Špačince
12. Lietavec Ondrej, Špačince
13. Mako Juraj, Považská Bystrica
14. Mihalovič Štefan, Senica
15. Nižnan Ivan, Tesla Bratislava
16. Nižnan Marian, Tesla Bratislava
17. Opatovský Peter, Vrbové
18. Páchnik Ctibor, Šúrovce
19. Porubanec Cyril, Tesla Bratislava
20. Pristach Ján, Bánovce nad Bebravou
21. Rím Ondrej, Tesla Bratislava
22. Sasák Ondrej, Tesla Osuské
23. Sládeček Štefan, Bratislava
24. Slivka Martin, Bratislava
25. Surán Július, Tlmače
26. Svrček Vladimír, Bratislava
27.Šulek Karol, Tesla Trnava

Je to nezvyčajne vysoký počet kandidátov. Okrem 11 Teslákov je to ešte ďalších 16 turistov, teda celkom 27 kandidátov na toto ocenenie.

V prípade, že niekto iný absolvoval oba pochody /T-100 a "2 x 50 a dosť"!/ a v tomto zozname sa nenašiel, nech reklamuje na telefónnom čísle 0903-620 653 /Nižnan/, prípadne v cieli Špačinskej stovky, kde sa budú odovzdávať diplomy MKSD.

Upozorňujeme, že pre zisk ocenenia "Slovenský Super Diaľkoplaz" je podmienka získania MKSD.

P.S.
Skôr ako vyslovíte pripomienky k nášmu pochodu, upozorňujeme Vás na výrok Disraeliho:

"Je oveľa ľahšie kritizovať, ako mať pravdu".

A celkom na záver: Aj happy end je len koniec.
Nie sláva tomu, kto začne, ale kto dokončí.

Bratislava, august 2009, Ivan Nižnan, vedúci akcie "2 x 50 a dosť!"

Došlá pošta

Dobry den,

pozdravujem Vas a dovolujem si obratit sa na Vas s dotazom ohladom zaniknuteho pochodu Isieu Macek do Mauacek.

V Malokarpatskom dialkoplazovi z aprila 2002 je prispevok Petra Minarika, v ktorom uvadza aj trasu tohto pochodu opisanu z kontrolnej karty. Velmi by som privital, ak by ste mali alebo vedeli ziskat kontakt na osobu, ktora by mi poskytla presnejsi resp. podrobnejsi popis tejto trasy na neznackovanych cestach a chodnikoch, jednak v useku vojenskych lesov v casti Malacky - Lozorno a jednak v useku Lozorno - Stupava.

Lokalitu Karlov majer sa mi podarilo najst v strede luky za chatami nad lokalitou Stupava - Obora, hoci je tak zarastena, ze je prakticky nepristupna.

Lokalitu Botanicka zahrada sa mi nepodarilo jednoznacne identifikovat. Niektori mi tvrdili, ze tato lokalita je v sucasnosti znama ako Salas, nachadzajuca sa necely kilometer dalej v smere na Lozorno a byvala botanicka zahrada je udajne cela oplotena cast. Po prejdeni tejto lokality si vsak nie som isty tymto tvrdenim.

Rad by som vedel, kto spravoval tuto zahradu (UK?) a aky bol jej ucel, co sa v nej pestovalo - nikde sa mi nepodarilo najst tuto informaciu. Vojenske lesy su pre turistiku oficialne de facto uzavrete, co je zvyraznene aj vytvorenim oplotenej zvernice za Malackami, ale napriek tomu by som rad vedel kadial viedla povodna trasa pochodu. Na satelitnej snimke Google momentalne su podstatne casti tejto oblasti skryte pod mrakmi.

Dakujem Vam za akukolvek blizsiu informaciu.

S pozdravom

Frantisek Severa

Ing. František Severa
mobil: +421 911 071 968

KALENDÁR

september 2009 - Malé Karpaty a okolie:

5.9.2009 KST Jablonica
STRETNUTIE CYKLOTURISTOV REGIÓNU ZÁHORIA V MALÝCH KARPATOCH
(sobota, po dohode aj nedeľa 6.9.2009) 7. ročník

Trasy: cyklo: 25, 35 a 55 km
Prezentácia: 5.9.: 7.30 až 9.00 h
cvičisko Združenia kynológie Jablonica
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel. d.: 034-658 3196, mobil: 0902-606 358,
e-mail: hamerlikstano[zavináč]zmail.sk

5. - 6.9.2009 SPLAV DOBREJ NÁLADY NA MALOM DUNAJI 15.ročník
(sobota - nedeľa) KT RODINA Dunajská Streda

Trasa: voda: 1.deň - 18 km, 2.deň - 21 km
Štart: most na ceste pri Tomášove smerom na Novú Dedinku, 9.00 - 9.15 h
Ukončenie: Orechová Potôň - Lúky 16,00 h
Iné: ubytovanie pri vodnom mlyne Jelka / vlastná výbava /, každý účastník musí mať vlastný čln alebo zabezpečené miesto v člne, člny a prepravu nezabezpečujeme.
Prihlášky: do 21.8.2009
Kontakt: Zdenka Hodosyová, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
mobil: 0908-116 972, e-mail: zdenkahodosyova[zavináč]zoznam.sk, internet: www.ktrodina.net

12.9.2009 VÝŠĽAP NA DEVÍNSKU KOBYLU 2009 3.ročník
(sobota) O pohár starostu MČ DNV Ing. Vladimíra Mráza

Štart a cieľ: štart individuálny na Nám. J.Kostru v Devínskej Novej Vsi
Štartovné: 1.5 euro
Kategórie: hlavná muži, ženy, mládež 15-18 rokov, deti do 15 rokov, štafety
Sprievodné akcie: infostánky, TIK DNV, občerstvenie, exkurzia
Doprava: MHD Bratislava, linky č. 20, 21, zastávka M. Marečka - DNV
Ceny: účastnícky diplom a ceny za najviac absolvovaných výšľapov a za najrýchlejší výšľap
Iné: prihlásenie a účasť turistov je možná v priebehu celého dňa
jedná sa 12 hodinový výšľap na Devínsku Kobylu v trvaní 7.00 - 19.00 h
Internet: www.xtremerum.com, www.tikdnv.sk

12.9.2009 STRETNUTIE ČLENOV A PRIAZNIVCOV KST 1.ročník
(sobota) KST Klub bratislavských turistov

Trasy: pešo: 15 až 50 km
Ubytovanie: na objednávku 11. - 13.9.2009
Kontakt: Štefan Kesselbauer, tel.d.: 02-5556 2632 - po 20.00 h
e-mail: tomktlba[zavináč]stonline.sk

12.9.2009 VÝSTUP NA ZÁRUBY 8. ročník
(sobota) RR KST Trnava

Trasa: 10 km
Štart: Smolenice, žel. stanica, 9.15 - 9.30 h
Cieľ: vrchol Zárub, 11.30 - 13.00 h
Iné: Akcia sa koná v rámci Európskych dní turistiky 2009
Vedúci: Vladimír Chrapčiak, Poštová 45, 917 01 Trnava
Informácie: tel. z.: 033-599 1312, e-mail: chrapciak[zavináč]vuje.sk

19.9.2009 ŽITNOOSTROVSKÝ POCHOD 29.ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: pešo, 50, 35 a do 16 km MTB 50 km
Štart: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., 7.00 - 9.00 h
Ukončenie: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul o 16,00 h
Prihlášky: na mieste
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0908-804 965, internet: www.ktrodina.net
e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk

19.9.2009 PO STOPÁCH MÁRIE TERÉZIE
(sobota) KST Holíč

Trasy: 10, 20, 50 km
Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 7.00 - 10.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing. Vratislav Schaal, M. Nešpora 30, 908 51 Holíč, tel: 034-668 3162

26.9.2009 JESENNÝ MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK 28.ročník
(sobota) Malokarpatskí kamaráti Bratislava

Trasy: 40 km/1200 m, 35 km/800 m, 20 km/500 m
40 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Kozlisko - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
35 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
20 km: Vojenská nemocnica - TV Kamzík - nad Kačínom - Vojenská nemocnica
V cieli sú vítaní aj účastníci, ktorí si zvolia štart na hociktorom trečíkovom kontrolnom mieste. Číslo kontrolného terčíkového miesta si účastník zapíše.
Štart: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 7.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 15.00 - 17.00 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava, tel. d.: 02-6436 7755

26.9.2009 NEVÁHAJ A POĎ! 9.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 42 km/1500 m
Krasňany - Chlmec - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Dračí hrádok - Svätý vrch - Marianka - Malinský vrch - Kačín - Snežienka - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Krasňany, Pekná cesta, obchodný dom, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.