MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

august 2010

Ročník 19.   8 / 244

Ako sme ich poznali

Celo Radványi Peter Minárik

Celo Radványi                                                   Peter Minárik


V tomto čísle nájdete spomienky a zážitky s oboma osobnosťami:

Celo Radványi a Peter Minárik na fotografiách (archív Petra Minárika)

Niečo sa deje u sv. Petra (Ivan Nižnan)
Neučesané myšlienky (Ivan Nižnan)
Nadstavbový odznak VOPT - IN MEMORIAM (Ivan Nižnan)
Zo spovedníka sa stal spovedaný (Ivan Nižnan)
Šok (Ondrej Rím)
Spomienka na zosnulého kamaráta turistiky Petra Minárika (Jozef Novák)
Spomienka na Petra (Peter Bada)
Na pamiatku Petra Minárika... (Jana Obdržálková)
Moja spomienka na Nestora Petra Minárika (Ludvo Bahurinský)
Za Petrom (Milan Kubiš)
Za Petrom (Marián Nižnan)
Trnavský horolezec (Ivan Nižnan)
Čistokrvný chlap alebo Príbeh opravdivého človeka (Ivan Nižnan)
Čo povedať? (Peter Obdržálek)
Posledný rozhovor (Ivan Nižnan)
Celo a Peter (Vlado Chrapčiak)
Spomienka na Cela (Peter Bada)
Petrova cesta k nebeskej bráne (Darina Kvetanová, Trnavský hlas 29/2010)

Turistické Kocúrkovo (Ivan Nižnan)

KALENDÁR - september 2010


Celo Radványi a Peter Minárik na fotografiách
(klikni na obrázok, zväčší sa Ti)

zľava: Celo Radványi, Milan Baláž, 16.4.2005 T-100 98, kontrola na Čermákovej lúke (Viselka), v okuliaroch Celo Radványi Celo Radványi, apríl 2005, Sokolské chaty, oslavy 50-tín Jána Trubača md08-10_Celo_a_Peter_01.jpg v cieli T-100 Brezová, 2.6.2002, zľava: P.Minárik, P.Obdržálek, J.Obdržálková, C.Radványi (v okuliaroch), A.Korčok md08-10_Peter_01.jpg Peter Minárik na štarte T-100 Po hradoch a zámkoch 96 (na Brezinkách), zľava: P.Minárik, E.Ryšavá, MUDr.I.Košický, P.Groman, P.Bada Botocross, kontrola na Krči, 3.11.2007 prechádzanie Rudavy pri Sološnici (P.Minárik), 1.5.2007 md08-10_Peter_06.jpg Pochod bankových úradníkov, Sklená Huta, 10.10.1998, P.Minárik, V.Nehyba, F.Kralovič, P.Bada, P.Nádaský Peter Minárik a Ludvo Bahurinský Peter Minárik - portrét z Trnavský hlas 29/2010 Zdolal Olymp a splnil si svoj sen Peter mal rád dobré pivo a miloval svoju manželku Janku

Fotografie: archív Petra Minárika


Umrieť je práve také prirodzené,
ako sa narodiť, ba je
to aj rovnako bolestné.

F. Bacon

Niečo sa deje u sv. Petra

Niečo sa musí diať u svätého Petra. Nevieme čo to je, môžeme sa iba domnievať. Nie je predsa náhoda, že v priebehu snáď 24 hodín si povolal sv. Peter k sebe dvoch známych turistov, trnavčanov, ktorých mená a činnosť bude navždy spojená s organizovaním Trnavskej stovky. Jedného našiel doma v Trnave a druhého si povolal do konca z Grécka. Jeden bol “vynálezcom" pochodu a súčasne mnohoročným absolventom pochodu a druhý predovšetkým hlavným a dlhodobým organizátorom v posledných rokoch v predlhej histórii pochodu. Čo sa tam môže diať, keď sa tam tak náhle sústreďujú takéto turisticko – horolezecké kapacity? Svätý Peter, čo také veľké chystáš, keď Ti už nestačia takí vynikajúci turisti, ako boli Juraj Špánik, Janko Kyselica, Karol Tauber, Ivan Košický, Adamkovič, Anton Beňo a ďalší a ďalší, na ktorých si aj teraz úctivo spomíname. Chlapci, neplačeme a neroníme slzy za Vami, len si spomíname na tie mnohé krásne zážitky, humorné a veselé príbehy, skrátka pohodu, ktorú sme spolu na turistike, na diaľkových pochodoch zažili. Spomíname na tie kufrovania, ktorým sa nevyhnú ani tí najlepší turisti. Na druhej strane, svoju vysokú turistickú kvalitu ste dokázali i tým, že ste nemali problémy absolvovať aj tie najťažšie diaľkové pochody a slovo zabalenie, predčasné ukončenie pochodu, bolo pre Vás takmer cudzie slovo. Ak ste to nedokončili, skutočne to musel byť veľmi vážny dôvod. Vysoké, priam profesorské kvality ste dosahovali v odbornej, teoretickej rovine. Vaše čítanie mapy bolo excelentné. Na mape ste našli aj to, čo tam nebolo a na popise trasy si prečítali aj to, čo tam nebolo napísané. Vaše topografické znalosti najpodrobnejšie, ako je vôbec možné dosiahnuť “zachytávajúc" zvláštnosti zemského povrchu, najmä v časti Malé Karpaty, boli neprekonateľné. Optimalizácia trasy, ako tomu hovoril Juraj, bola obdivuhodná. Aj v tomto ste boli veľkí majstri. Netitulovaní majstri turistky.

Mnohí herci pri svojich mimohereckých vystúpeniach často, keď spomínajú na svojho už nebohého kolegu, pohľadom a rukou ukazujú dohora a odvolávajú sa na kolegu, ktorý sa nachádza v hereckom nebíčku. A to vždy bez ohľadu na to, akým tu na zemi ten herec bol. Veď vieme, že mnohí z nich boli bohémi, “bonviváni”, nie žiadni anjeli, mnohí aj s väčšími či menšími neresťami, väčší alebo menší hriešnici a predsa sú všetci v nebi. Prečo? To je otázka. Veď teplo je aj pod zemou. Nakoniec ani hore nie je až tak teplo, ako sa nám to snaží nahovoriť bájka o Daidalosovi a jeho synovi Ikarosovi (maďarský Ikarus), ktorí pri úteku z Kréty použili umelé vtáčie krídla. Ikaros pri tomto lete pre technickú poruchu leteckého zariadenia (krídel) padol do mora a utopil sa. Gréci, aby zakryli tento technický nedostatok v konštrukcii, vymysleli (tak ako sa to aj u nás robilo) takúto bájku: “Daidalosovmu neposlušnému synovi sa lietanie tak zapáčilo, že neposlúchol otcov príkaz, aby neletel stále vyššie a vyššie, stále bližšie a bližšie k Slnku, až napokon vyletel tak vysoko, že mu Slnko roztopilo vosk, ktorým mal pozliepané vtáčie krídla, zrútil sa na zem a skonal následkom tvrdého pádu.” Dnes už deti sa v škole učia, že teplota atmosféry v troposfére (aby sme múdro a kompetentne hovorili) plynule klesá s výškou a vo výške asi 10 km dosahuje hodnotu mínus 55 stupňov Celzia, takže Ikarosovi sa nemohol roztopiť vosk na krídlach, skôr dostal námrazu na krídlach. Na počesť neposlušného Ikarosa Maďari pomenovali svoj tiež nie veľmi poslušný autobus (Ikarus), ktorý mal tiež problémy so stúpaním. Treba však popravde povedať, že v porovnaní s tým, ako dopadol Ikaros, boli na tom Ikarusy lepšie.

Neviem prečo by aj turisti nemohli mať svoje turistické nebo, kde by sa sústreďovali tak, ako herci vo svojom hereckom nebíčku. Možno, že toto neočakávané povolanie dvoch našich kamarátov, ktorí nás nedávno opustili, vzniklo aj vďaka informačnému šumu. Lebo do neba sa dostala informácia o trnavských bílych andeloch a v domnení, že bílí andeli sú turisti a nie futbalisti

a k tomu úspešní organizátori T–100. Nuž nečudo, v nebi by určite radi privítali dobrých organizátorov a k tomu ešte anjelov. Na organizovanie Prvej nebeskej stovky. Určite nebol proti ani archanjel Gabriel, ktorý dozerá na kontrolu pochodu.

Celo, ty si vždy bol veselý a ukecaný chlap. Možno, že v tej nebeskej spoločnosti sa ti bude hodiť poznať jeden nebeský - rajský vtip. Možno, že ho ešte nepoznáš.

Andropov (sovietsky najvyšší potentát) zomrel a prišiel pred nebeskú bránu. Tam ho už ako štátnika čakal svätý Peter a vraví mu: Najskôr musíš vypísať dajaké tlačivá. Ak máš chuť, uvarím Ti zatiaľ kávu. Ja by som si tiež dal. Andropov poďakoval, že mu káva dobre padne, veď cesta do neba bola únavná a pre neho, ako komunistu, zvlášť obtiažna. Svätý Peter teda postavil vodu a prichystal tri šálky. – Pre koho je tá tretia šálka? – prekvapene sa Petra pýta Andropov. - Kým voda zovrie, bude tu aj Černenko, - odvetil sv. Peter (Černenko bol nástupca Andropova vo funkcii, ktorý nemal dlhého trvania a za pár dní po nástupe k moci odišiel na druhý svet aj on).

A ešte jeden aj pre Petra:

Archanjel Gabriel vyháňa z raja Adama a Evu. Nahnevaný Pán Boh kričí z neba na Adama, ktorý ho tak sklamal: - Aby si vedel, ty somár, stvorím Ti ešte aj svokru !

PS. Možno sa bude niekomu zdať, že píšeme o takejto smutnej záležitosti, ktorá je však neodvratná a nikoho neminie, dosť v ľahkom “tóne", možno až nedôstojne. Nie, to v žiadnom prípade nechceme. Toto číslo Malokarpatského diaľkoplaza chceme venovať pamiatke našich dvoch (ale i tých vyššie spomínaných) dobrých priateľov, turistov, diaľkoplazov, ako aj spomienkam na to, ako sme ich poznali, čo sme s nimi zažili a čomu aj ich zásluhou vďačíme. Myslíte si, že by Ivan Košický, ktorý nás ešte aj po toľkých rokoch baví svojimi vtipnými, často aj ostrými, teda dobrými kresbami, či vtipným slovom, lekár – zubár, ktorý závidel gynekológovi ten pekný výhľad, by bol radšej, keby sme tu skrúšene ronili slzy? Vážne, uhladené, našuchorené slová, či skôr frázy, sladké a srdcervúce reči patria do úst profesionálneho pohrebného ceremoniála, ktorý o odišlom tak krásne a toľko (ale bezducho) narozpráva a o pár minút ani nevie o kom to rozprával, lebo ho čaká ďalší pohreb a ďalšie pekné reči. Menovaní boli normálni ľudia, ľudia z mäsa, z kostí a z trocha tekutiny. Boli to turisti diaľkoplazci. Diaľkoplazi sú zvláštni ľudia, ktorých akoby dlhé hodiny a roky strávené v krásnej prírode, v našich ešte stále prekrásnych horách, robili lepších, tolerantnejších, optimistickejších, sudružnejších ľudí, ľudí so zmyslom pre humor, recesiu, vtip. Sú to ľudia, ktorí vedia i zo seba si urobiť srandu, trošku i pichnúť, či skôr podpichnúť, ale nie preto, aby skutočne pichli alebo urazili.

Chlapci v penzijnom veku, budete nám chýbať.

Ivan Nižnan


Plačeme, keď prichádzame na svet,
nie keď umierame.

J. Swift

NEUČESANÉ MYŠLIENKY

Tento článok nebude kondolenciou, prejavovaním a vyslovovaním sústrasti za Petrom Minárikom. Sústrasť jeho rodine a príbuzným sme prejavili už na cintoríne v Križovanoch, kde sa na pohrebe zúčastnilo okolo päťsto ľudí. Popri rodine, príbuzných a množstva známych sa na pohrebe zúčastnilo i veľké množstvo turistov a horolezcov. Boli tam turisti vykonávajúci ešte i teraz aktívnu diaľkoplazeckú turistiku, ale i značný počet turistov, ktorí výkonnostnú turistiku už zavesili na klinec. Na pohrebe sa zišli turisti z blízkeho i ďalekého okolia. Neboli tam len turisti z Trnavy, ale aj turisti z Bernolákova, Pezinka, Dunajskej Stredy, Osuského, Križovan, Šúroviec, Bratislavy a aj turisti Tesláci z TJ Tesla Bratislava, ktorých sme tam narátali do 15. Nie, Peter, nebola to agitácia, či verbovanie, naopak mnohí sa dozvedeli túto nevítanú správu neskoro. Tí, čo prišli, prišli tam jednoducho z vlastného pocitu potreby sa pokloniť a vzdať úctu veľkému priateľovi turistiky, aktívnemu výkonnostnému turistovi a organizátorovi turistických podujatí. Prišli tam preto, lebo si bol taký, aký si bol. Prišli tam aj kamaráti trampi, aby Ti nad hrobom zahrali a zaspievali krásne trampské pesničky. Keby si ich počul, určite by si bol dojatý aj Ty, aj keď viem, že už k takýmto veciam zaujímaš chladnejší postoj. Zomrel si na symbolickom mieste, pod Olympom v Grécku (prvé správy o Tvojej smrti hovorili, že si skonal dokonca na samom vrchole Olympu). Zomrel si pod Olympom, najvyšším vrcholom Grécka, mytologickým sídlom boha Dia a ďalších olympských bohov. Nie každému sa to “podarí”, nie že každému, ale máloktorému sa to podarí a podarilo. Svoju pozemskú púť si neukončil na samotnom vrchole Olympu, ale rozhodne si kráčal na Olymp. Odchádzal si s cieľom dosiahnuť tento vrchol. A symbolicky ani vo výkonnostnej turistike a turistike vôbec, či už ako aktívny turista alebo organizátor turistických podujatí, si ešte nedosiahol ten povestný Olymp. Mal si nabratý správny smer, kráčal si rázne a smelo za týmto cieľom, za Tebou zostal kus úspešnej cesty, ale väčší, či menší kúsok tej cesty na Olymp zostal pred Tebou. Symbolická turistická pochodeň Ti vypadla z rúk pod Olympom. Kto bude pokračovať v tej Tvojej začatej ceste? Oficiálni funkcionári KST či KBT, ktorých sme obaja za ich obrovskú pracovnú a funkcionársku aktivitu, tak vrelo milovali, to asi ťažko budú. Tí asi ťažko vymenia zeleň lesov a lúk za ich zelené súkno na ich “pracovných” stoloch. Tí sa asi ťažko vzdajú svojich siahodlhých, zväčša jalových a neefektívnych rokovaní v rôznych kútoch Slovenska namiesto konkrétnej riadiacej a organizačnej práce. Sám si v jednom čísle Malokarpatského mesačníka napísal, že pre teba orgány KST neexistujú a že budeme mať takú činnosť, akú si sami naplánujeme, zorganizujeme a aj zaplatíme. Na druhej strane, zakiaľ budeme mať tu dole, kde sa robí skutočná turistika, takých turistov a schopných a výkonných organizátorov, ako sú Paľo Šoula, Vida, Chrapčiak, Kelemen, Sládeček, Nádaský, Lietavec, Glesk, Královič, Bada a aj tých chlapcov, čo napriek tomu, že majú deravé kanady, organizujú slušné podujatie (podujatia). Medzi týchto treba zaradiť aj bývalých veľmi úspešných výkonnostných turistov (teraz už o niečo menej), ale zato schopných začínajúcich organizátorov turistických podujatí, akými sú Zuzka a Vlado Javorský. Možno, že by bolo potrebné do tohto tímu zaradiť aj toho z Tesly, ktorého ale zo skromnosti neuvádzam. Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí, povedal G. Clemenceau, a ja dodávam, že aj géniov. A predsa život, svet ide ďalej, musí ísť ďalej. Našťastie, Peter, Ty si nebol génius, ale “iba” schopný, iniciatívny, vzdelaný, priateľský človek a kamarát, zaľúbený do turistiky, možno, že do všetkých jej foriem. Človek, ktorý veľa toho urobil pre turistiku a s ktorého menom je spojených veľa turistických aktivít. A preto je priam povinnosťou nás ostatných, aby sme trošku pridali v tých našich aktivitách a pomohli zvládnuť a zachovať to, čo si tu zanechal a naďalej organizovať Tvoje podujatia, na Tvoju počesť. Jednou z tých najväčších a najznámejších aktivít je Trnavská stovka, stokilometrový diaľkový pochod, a preto nám nezostáva nič iné, iba zvolať to známe “Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ”. 37. ročník T–100 je za nami, nech žije 38.ročník T-100 v roku 2011 !!!

Ivan Nižnan


Umrieť si neželám, ale nedesí ma,
že budem mŕtvy.

CICERO

Oznámenie na parte: “Zosnul dňa 13.7.2010 vo veku 63 rokov v Grécku pod Olympom” a keď k tomu pridáme ešte meno zosnulého - Peter Minárik, nikto by nepovedal, že to môže byť ten známy Peter Minárik, ktorý v prvý júnový víkend riadil, organizoval, usmerňoval a kontroloval najmasovejšie podujatie výkonnostnej turistiky na Slovensku. Človek plný elánu, optimizmu a nadšenia i z toho, že sa mu spolu s ďalšími trnavskými organizátormi podaril prekonať neprekonateľné, a to rekordnú účasť na Trnavskej stovke z minulého roku, ktorá bola vyjadrená číslom 393. Trnavská stovka zaznamenala už niekoľko účastí s počtom nad tristo účastníkov, ale toto číslo už atakovalo štvorstovku. Nikto nepredpokladal, že tohto roku tá štvorstovka bude skutočnosťou. A už vôbec nie, že to bude číslo 460 turistov a z toho 189 pešiakov a cyklistov bude úspešných. Peter nezlepšoval rekordy “bubkovsky” (staršie ročníky poznajú vynikajúceho ruského alebo ukrajinského (?) atléta, žrďkára Sergeja Bubku, ktorý prekonával svoj vlastný svetový rekord vždy po jednom centimetri). Keď už prekonať, tak poriadne, povedal si Peter. Ak meno z parte a meno uvedené ako hlavný organizátor Trnavskej stovky nie je iba číra zhoda mien, akože nie je a že je to jeden a ten istý Peter, tak zvyšovanie účasti na T-100 pod jeho vedením sa definitívne ukončilo. Nevieme si ani predstaviť, že na budúci rok už Peter na štarte pod hlavnou železničnou stanicou v Bratislave už nebude, že nebude ani nikde na trase, či na kontrole v Bukovej a že nás už nebude vítať v cieli v Brezovej pod Bradlom. A bude sa vôbec organizovať 38. ročník Trnavskej stovky v roku 2011 ? Turisti, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť na cintorín v Križovanoch vo veľkom počte, tvrdili, že bude, že musí byť nielen preto, že je to slávna a populárna Trnavská stovka, ale že sa musí organizovať už len z povinnosti voči Petrovi a na jeho počesť. Z mnohých tento počiatočný elán časom vyprchá a keď príde k realizovaniu, keď sa budú žiadať činy a skutky, sa akosi vytratia, mnohí ochorejú, u mnohých mimoriadne stúpne zaneprázdnenosť, u mnohých sa začnú prejavovať prvé príznaky sklerózy a zabudnú čo sľúbili. Nuž, ale, tak to na svete chodí. Deľba práce existuje. Jedni tvoria, druhí užívajú.

Napriek tomu veríme, že i tak zostane ešte mnoho nadšencov a schopných ľudí, organizátorov, ktorí pomôžu a urobia všetko pre to, aby sa turisti zo všetkých strán mohli v prvú júnovú sobotu v roku 2011 stretnúť v Bratislave a vydať sa hrebeňom Malých Karpát do Brezovej pod Bradlom. Teslaci z TJ Tesla Bratislava budú na štarte, ale aj nápomocní pri organizovaní. Tak sľubujeme, aj keď neprisaháme.

Ivan Nižnan


Svetská sláva, poľná tráva

Nadstavbový odznak VOPT - IN MEMORIAM

Býva zvykom, že ľudom, ktorí niečo mimoriadne urobili vo svojom obore alebo vykonali dajaký záslužný alebo hrdinský čin a ktorí už zomreli, udeľuje sa posmrtné ocenenie, medaila, u vojakov to býva udelenie vyššej hodnosti (bez žoldu) alebo iné ocenenie. Peter vojakom nebol, tak sme mu vojenskú hodnosť nemohli zvýšiť, bol však výkonnostným turistom plniacim si podmienky Výkonnostného odznaku pešej turistiky. U neho to v podstate nie je ocenenie in memoriam, skôr oneskorené ohodnotenie činu, ktorý vykonal zaživa. Skrátka, in medias res, aby sme vyzerali učení a vzdelaní, hoci latinčinu neovládame (nič nové pod slnkom, koľko ľudí robí, lepšie povedané berie plat za to, čomu nerozumie), pre tých, čo latinčinu, rovnako ako ja, neovládajú, uvádzam, že to znamená “k jadru veci, priamo k veci”. Asi dva týždne pred svojím odchodom na dovolenku prišiel Peter do Tesly a priniesol keramiku, tanieriky, ktoré sme pre rok 2009 nechali dodatočne vyhotoviť nielen pre držiteľov Slovenského superdiaľkoplaza, ale aj pre dosť početnú skupinu držiteľov Malokarpatského superdiaľkoplaza. (Poznámka: Vieš Peter, že si duplicitne nechal urobiť tanieriky aj pre držiteľov SSD, ktorí už tanier mali? Nevadí, stalo sa. Túto perličku uvádzam len preto, aby sme Ťa nevychvaľovali až do neba, dúfam, že už i tam organizuješ turistiku, ale aby sme Ťa vykreslili ako normálneho človeka, ktorý sa taktiež mýli a robí aj chyby.) Pri tejto príležitosti sa náš rozhovor krútil predovšetkým o turistike a ich problémoch, ktoré treba riešiť. Okrem iného som Ťa upozornil, že podľa záznamov v evidencii držiteľov VOPT si už určite dosiahol ďalší stupeň VOPT a preto je treba zdokumentovať túto skutočnosť na patričnom tlačive. Tento fakt si potvrdil a sľúbil nápravu po návrate z dovolenky v Grécku. Dohodli sme sa, že v prípade “in dubio pro re”, t.j. právo v pochybnostiach rozhodni v prospech druhej strany, u Teba tie pochybnosti nemôžu byť, lebo Teba sme najčastejšie mohli stretnúť na mieste činu, v lese. V dôsledku toho, čo sa stalo, museli sme rozhodnúť “in contumatiam” (právo v neprítomnosti), a to v ”in extenso" (v celej šírke).

Preto bolo rozhodnuté, že:

Ing. Petrovi Minárikovi, výkonnostnému turistovi, sa udeľuje Výkonnostný odznak, tzv. VOPT, po splnení všetkých podmienok pre udelenie

strieborného odznaku stupňa elita za absolvovanie 30 000 km

Žiaľ, kilometre, ktoré si absolvoval pri výstupe na Olymp dňa 13. júla 2010, už sa Ti nezarátajú do zlatého odznaku VOPT, stupňa elita. Zároveň potvrdzujeme, že dátumom 13.7.2010 bolo ukončené Tvoje plnenie podmienok VOPT.

Ivan Nižnan


A smrť je zlo – tak bohovia uznali:
Veď keby bola krásna, tiež by umierali...

Sapfo

Zo spovedníka sa stal spovedaný

Peter M.

Je o Tebe známe, že si ako vrchný redaktor mesačníka MKD “porušoval” Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. Zákon, ktorý upravuje ochranu osobných údajov fyzických osôb pri ich spracúvaní a ďalšie náležitosti. Viedol si databázu osobných údajov turistov, ktorá nebola registrovaná na Úrade na ochranu osobných údajov. Poľahčujúcou okolnosťou je, že si osobné údaje používal výlučne v rámci osobných alebo domácich činností, aby si sledoval kedy ktorý turista bude oslavovať okrúhle výročie svojho života, aby si ho mohol vyspovedať ako dajakú celebritu v Malokarpatskom Diaľkoplaze. Nakoniec, vedenie takýchto súkromných databáz nie je nič nové. Mal som kolegu, ktorý svoju databázu o termínoch narodenia doplnil i dátami o dátume menín a ktorý túto databázu, ako schopná a výkonná vínna muška, aj využíval pre svoje súkromné potreby. Za to dlhé obdobie si vyspovedal veľký počet kamarátov turistov, ale pred niekoľkými mesiacmi si prišiel na rad aj Ty a ja som mal tú možnosť položiť Ti niekoľko otázok na telo alebo aj vedľa tela. Ako spomienku uvádzam niekoľko otázok, ktoré Ti boli položené v MKD.

- Hovorí sa, že dovtedy chodí džbán na vodu, dokedy sa sám nerozbije. Už dlhé roky v časopise MKD spovedáš a kladieš otázky pri takýchto príležitostiach kolegom turistom. Už si sa dožil a zaokrúhlil aj Ty. Aký je to pocit byť okrúhlym?

- Napriek tomu, že T-100 je taká aká je, prečo ju poprední funkcionári KST (tu by mali byť štyri uvodzovky) ignorujú? Na jedno z najvýznamnejších turistických podujatí sa nepríde pozrieť ani jeden funkcionár (absolvovanie už vopred vylučujeme). Prečo v Slovenskom kalendári nie je ani zmienka o T-100, pričom pochodov z Horného Konca na Dolný Koniec dediny je tam celý kopec. Kalendár sa nerobí pre ješitných funkcionárov KST, ale preto, aby poskytli potrebné informácie pre turistov a tí chodia nielen na pochody z horného konca na dolný, ale i na jedno z najnavštevovanejších turistických podujatí na Slovensku, akým bezpochyby T-100 je.

- Kto robí jazykového redaktora? Ak si uvedomíme, že je to “amatérsky" časopis, potom je to na celkom slušnej úrovni. Jazykový zákon už je prežitok. Dnes sú na výslní rôzni FRIKULINI. Kto to je? Jazykoví žartovníci tak nazvali jedincov, ktorí nadmieru sú “FREE, COOL a IN" a ktorí sa bez aspoň jedného “zahraničného" slova vo vete nevedia zaobísť. Za pár rokov už nebude napríklad popis trasy vyzerať takto: "Od štartu na Ahoji, cez Somársku lúku, popri Snežienke na Kolibu na kontrolu na Partizánsku lúku." Naši potomkovia už budú písať: "Kontrola bude pri Millennium Tower III., v prípade dažďa v Polus City Center, potom cez Lakeside Park a Forum Business Center na Westend Square." Nuž čo sa čudovať, veď už veľmi dávno majú v Hornej Strede “Tratóriu” a v neďalekých Brunovciach “Pub”. Pričom jedno aj druhé boli odjakživa iba krčmou.

- Ďalšia Tvoja veľmi pracná, ale aj veľmi záslužná aktivita je, keď si pred mnohými rokmi hrkotal s “kolieskom” po našich turistických chodníkoch a meral vzdialenosti od jednej krížovatky značiek k druhej. Z tých nameraných vzdialeností prakticky dodnes žijeme. Pamätáš sa ešte na podrobnosti tohoto Tvojho činu?

- Už bolo dosť tých “pracovných” otázok. Chcelo by to niečo aj pikantné, aj bulvárne, veď nemusí to byť vôbec pravda. Veď naše celévriti vystupujú už všade. Pritom na takéto ohodnotenie stačí niekedy i to, že sa naučili v základnej škole čítať zo šlabikára a teraz to čítajú z čítačky v televízii. Nakoniec ani vystupovanie v takej televíznej “smotánke” nemusí byť najhoršie. Len neviem prečo sa tomu hovorí smotánka. Veď to lepšie, čo z mlieka vzišlo – smotánka, je už dávno v zahraničí a to, čo tam vystupuje, je len ten zostatok – cmar.

- Z predchádzajúcich otázok by sa dalo usudzovať, že Ty si bol len organizátor turistických podujatí. To nie je predsa pravda. Ty si toho už aj veľa nachodil (pokiaľ si to dotiahol vo VOPT?). Veľmi dobre poznáš už takmer všetky chodníčky v Malých Karpatoch. Neuvažuješ o tom, že by si tie Tvoje skúsenosti a poznatky pretlmočil aj pre tých mladších, napríklad vydaním príručky Skratky v Malých Karpatoch a inde?

- To som spomenul iba tie tvoje aktivity, na ktoré som sa rozpamätal (ak vieš viac, doplň). Napriek tomu na jedného turistu je toho viac ako dosť. Vieš si predstaviť, ako by to v našej turistike vyzeralo, keby tí, ktorí to majú robiť, urobili čo len zlomok z toho, čo si urobil Ty ?

Na všetky tieto otázky Peter odpovedal v niektorom čísle Malokarpatského diaľkoplaza.

Ivan Nižnan


Šok

Vo štvrtok (22.7.) večer mi telefonicky zavolal Ivan Nižnan, že asi neviem o tom, že Petra Minárika už pochovali. V prvom momente mi napadlo, že ide o nejakého menovca. Ja poznám totiž pod týmto menom iba toho nášho z Trnavy. Keď ma ale Ivan ubezpečil, že naozaj ide o tohto nášho, úprimne sa priznám, že už dávno som taký šok nezažil. Veď ten náš Peter ma zhruba pred pol druha mesiacom osobne privítal v Brezovej - v cieli 37. ročníka Trnavskej stovky v úplnej pohode a v optimistickej nálade.

S Peťom som sa zoznámil len cez diaľkové pochody. Od počiatku som u neho obdivoval jeho pokoj a vždy optimistickú náladu. Nikdy som ho nevidel nejak namosúreného. Ten jeho pokoj a náladu som veľmi intenzívne osobne prijímal.

Ďalej som u Peťa obdivoval jeho záujmy a pracovnú energiu. Veď len keď si predstavím, že popri normálnom zamestnaní stačil zverejniť v "Malokarpatskom Diaľkoplaze" spústu rôznych príspevkov, evidovať a pripraviť rozhovory s jubilantami, vyjednával, resp. lepšie povedané bojoval s ochranármi i s telovýchovnými funkcionármi a samotné organizovanie niektorých diaľkových pochodov. Mal mnoho námetov, ktoré spravidla vždy dotiahol do úspešného konca.

Spomínam si, keď asi pred 3 - 4 rokmi mi prezradil, že uvažuje zorganizovať pochod z Trnavy na Olymp. Priznal sa, že má problémy so zháňaním máp kadiaľ by trasa mala viesť. Ja som mu vtedy - viac menej s vtipom - navrhoval, že keď už by sa malo štartovať z Trnavy, t.j. zo slovenského Ríma, či by nebolo symbolickejšie putovať napr. do Mekky. Žartovne sme usúdili, že tých problémov by bolo ešte viac. Ale Peťo si svoj sen splnil a na Olymp sa vyšplhal i keď peši až z Trnavy určite nešiel.

Ja som sa s Peťom každoročne občas stretával na niektorých peších akciách v Malých Karpatoch. Po takom stretnutí mi vždy dodal náladu. Čo bolo ale zaujímavé, že spravidla som ho vždy stretol v protismere. Keď to bolo prvýkrát, myslel som, že asi idem blbo. Ale neskôr som zistil, že aj on aj ja ideme vždy správnym smerom. Rozdiel bol len v tom, že v cieli bol on vždy dávno predo mnou. Jedinečne sa vyznal v topografii Malých Karpát.

Prevažnú časť z 37-mych ročníkov Trnavskej stovky kočíroval Peter a musíme uznať, že úspešne. Dotiahol to na Slovensku na nevídanú úroveň. Veď počet účastníkov (a hlavne mladých) sa v posledných rokoch neustále zvyšoval i keď počasie nebolo vždy najideálnejšie. Tohto roku sa tejto akcie zúčastnilo vyše 4 a pol stovky (v minulom roku takmer 4 stovky) a z nich vždy okolo 40 až 50 percent absolvovalo najdlhšiu trasu, t.j. z Bratislavy do Brezovej.

Som pevne presvedčený, že táto akcia bude úspešne pokračovať i v ďalších rokoch už aj z vďaky Petrovi za tú doterajšiu jeho starosť a námahu. Peťo si minimálne takú pamiatku zaslúži.

Ja osobne cítim, že mi bude dosť dlho trvať, pokiaľ si zvyknem na realitu, že už Peťa na túre v Malých Karpatoch nebudem môcť stretnúť - v protismere.

Ondrej Rím


Spomienka na zosnulého kamaráta turistiky
Petra Minárika

Sám neviem, čo mám teraz napísať. Tento pocit som zažil pri rozlúčke s Karolom Tauberom, ktorý tiež navždy od nás odišiel. Karol nás trocha tak na túto chvíľu pomaličky pripravoval, keďže medzi nás kvôli svojmu zdravotnému stavu nechodil. U Teba, Peťo, je to oveľa horšia správa. Bol si plný života, elánu a optimizmu. Životných plánov do buducnosti. Zostal som v šoku stáť, keď táto smutná správa mi prišla e-mailom od Kurta Holma. Ľudko Bahuro a Boris Ottmar mi túto hroznú správu potvrdili. Dlho som tomu nechcel uveriť, že náš patrón malokarpatskej turistiky odišiel tam, odktiaľ sa nevracia. Na rad prišli spomienky na Peťa. V tú noc som sa prehádzoval v posteli a myslel na Peťa. Ako som ho spoznal ako organizátora turistických pochodov, kamaráta, ktorý nás ako mladších veľa naučil. Hlavne s ním bola veľká sranda, keďže mal veľmi veľký zmysel pre humor a srandu. Hlavne na Vianočných pochodoch do Trnavy, ktoré sa vďaka nemu stali tradíciou na konci roka. Trnavská stovka, to bez Teba, Peťo, jednoducho nešlo. Priznám, koľkokrát som na Teba, Peťo, aj zanadával, keď bola na Dobrej Vode zatvorená krčma. V cieli si nás čakal, aj si nám nalial zaslúžený štamprlík. Hlavne vďaka Tebe sa tento pochod stal najlepším v malokarpatskej oblasti. Spomínam na prvý ročník novembrového pochodu Orešanský botocross, vďaka Tvojmu dobrému nápadu sme hľadali neznačkové kopce v našich Karpatoch. Mnohokrát sme pobludili a zahrešili. Na Tvoje letné dovolenkové pochody priateľov piva. Na týchto akciách nás čakala veľká sranda a dobrá nálada. Zimná Čierna skala tiež nám poriadne preverila našu turistickú zdatnosť. Tvoj nápad s vrcholovu knihou na krásnej veľkofatranskej Ostrej bol tiež veľmi krásny. Tvoje rozprávania o meste Trnava boli tiež veľmi krásne a zaujímavé. Určite nezabudnuteľnou spomienkou na Teba zostane posledný májový pochod Kade nás nohy neviedli. Kde si sa ako pán turista trocha pomýlil v orientácii a my sme išli za Tebou. Ako si ma prehovoril na brod cez Rudavu za Sološnicou, keďže som mal obavy prejsť cez spadnuté konáre. To bol s Tebou posledný pochod, kde som s Tebou šlapal. Vtedy som vlastne dostal posledné fotky od Teba. Keď som bol teraz v auguste na turistickom pochode v Doľanoch, jednoducho si tam nebol. Viem, že si tam pravidelne chodil. Chýbal si tam nielen mne, celej našej turistickej partii. Veď si aj bol hlavným redaktorom nášho turistického časopisu Malokarpatský Diaľkoplaz. Teraz mám pocit, že všetci stojíme pred výzvou ako ďalej pokračovať. Ale Ty si nám vlastne ukázal cestu. Bol si medzi prvými malokarpatskými diaľkoplazeckými ťahúnmi. Stojíme pred križovatkou, ako ďalej v Tvojej začatej ceste pokračovať. Prosim Ťa, drž nám tam hore palce, aby sme v Tvojom turistickom diele dokázali pokračovať aspoň tak dobre, ako si to robil Ty. Maj sa tam hore pekne a pozeraj na nás tam dole. Naša turistická banda bude pozerať po Tebe, či náhodou sa nestane malý zázrak a nevyjdeš spoza stromu a neprehovoríš na nás Tvojím priateľským humorom. Povieš nám, ,,Chalani, poďme na pivo”. Peťo, bolo by to naozaj tak krásne, keby sa to tak stalo. Maj sa krásne!

Tvoj turistický kamarát Jozef Novák


Spomienka na Petra

Ťažko sa mi hľadajú slová pri písaní týchto riadkov. Veď Peter bol nielen mojím partnerom na desiatkach diaľkových pochodov, ale i 36 rokov bezprostredným susedom v trnavskom paneláku. Presne 21.10.1978 sme spolu absolvovali VI. ročník diaľkový pochod Jesenným Považským Inovcom v Piešťanoch. Bol to Petrov prvý diaľkový pochod, na ktorý často spomínal, pretože po ňom mal chvíľu problémy s kolenom. Potom nasledovali ďalšie pochody a rôzne iné turistické podujatia, ako bolo napríklad niekoľko ročníkov Silvestrovského výstupu na Marhát alebo tradičný Výstup na Ostrú vo Veľkej Fatre. Musím zdôrazniť aj jeho snahu osobne organizovať niekoľko pochodov v okolí Trnavy, ktoré sa stali v priebehu pár rokov veľmi populárnymi. Určite mnohí z nás majú nezabudnuteľné zážitky či už z pochodu "Kade nás nohy ešte neviedli", z novembrového "Botocrossu" alebo už z legendárnej Trnavskej stovky.

Široká rodina diaľkoplazov na Teba nikdy nezabudne a ver mi, že mi budú chýbať aj Tvoje topánky, ktoré si mával po pochode pred dverami.

Peter Bada


Na pamiatku Petra Minárika...

Je skoré zimné ráno. Pozerám sa z okna, v slabom svetle pouličných lámp sa mihajú mokré snehové vločky a počujem zvuk nepríjemného severáka. Nič sa nedá robiť, musím ísť, dnes je “Dorota”, mám službu na Pánovej lúke a potom sa budem dusiť v zafajčenej krčme. Nemôžem reptať, kamaráti pomáhajú zachrániť tento pochod, na ktorom “držím” dve kontroly, no jeho garantkou, ani oficiálne, ani fakticky, som nikdy nebola.

No tak, Jana, teraz ruku na srdce, čo by si robila, keby si mala zorganizovať Trnavskú stovku, významný diaľkový pochod, až medzinárodného dosahu a dlhoročnej tradície? V žiadnom prípade nemám na to, aby som nahradila Petra Minárika. Veď tento človek, okrem bežných náležitostí (príprava prezentačných lístkov, propozícií a diplomov), musel zvládnuť obsadenie “živých” kontrol, zabezpečiť možnosti občerstvenia účastníkov v neskorých nočných hodinách a v cieli im pripraviť aspoň aký-taký komfort, kedysi v miestnej krčme v Brezovej pod Bradlom, neskôr v miestnej škole. Obdivujem ho, že bol ochotný zobrať tento pochod na svoje plecia so svojími snaživými spoluorganizátormi, keď bol na “spadnutie”, teda “zdedil” ho po trnavskej horolezeckej organizácii. Pamätám si ho usmiateho v “roji” nadšených mladých účastníkov i optimistických seniorov. Podobne ich vítal aj v “cieľovej stanici”, blahoželal im a pre každého mal milé slovo. Čo viem, na tejto akcii mával minimálne 100 ľudí, niekedy ich bolo 300 až 400.

Ja som sa Trnavskej stovky zúčastnila niekoľkokrát. V tomto roku som na nej nebola, mala som menšie zdravotné problémy. Možno sa vytrénujem tak, aby som ju prešla, no po jej absolvovaní si ruku s Petrom Minárikom už nepodám. A to bolí...

Jana Obdržálková


Moja spomienka na Nestora Petra Minárika

Smútok v duši, množstvo spomienok na spoločné akcie a tajne dúfam, že sa tam hore spolu s Ivanom K. nebudú potmehúdsky usmievať, že som sa pokladal a stále pokladám za ich priateľa. Veď kto vie, možno im chýba tretí do pekelného mariáša. A jeden nikdy nevie...

Ludvo Bahurinský


Za Petrom

Bolo to už dávno. Stretli sme sa 9. septembra 1989 na XII. ročníku Pochodu mieru, ktorý poriadala TJ Slávia Trnava. Nebol som vo forme. Oslavovali sa narodeniny a vypilo sa viac vína. Z Bukovej na Hrubý Kamenec a Brezinky sa kráčalo v pohode. Potom to prišlo. Záruby. Na najvyššom vrchu Malých Karpát som to chcel zabaliť. “Neblázni kamarát”, pristúpil ku mne príjemný, kučeravý mladík, “veď je to len kúsok na Ostrý Kameň a do Hrnčekovej doliny, kde sa osviežime a aj potúžime a do Smoleníc je ako by kameňom dohodil,” nabádal ma Peter. Zaťal som sa a do cieľa som došiel.

Dnes od pochodu uplynulo dvadsaťjeden rokov. Často spomínam na naše prvé stretnutie. Povzbudzoval si ma v tempe a zasvätil do diaľkových pochodov. A predsa som Ti zostal dlžníkom. Vždy si ma nabádal, aby som do Diaľkoplaza pravideľne písal. Nestalo sa tak. Ale napíšem. Verím, že materiál prejde cez nebeskú cenzúru sv. Petra. Myslím na Teba, na Tvoju mravenčiu prácu, ktorú si vykonal pre diaľkové pochody. Ďakujem za seba a nás všetkých.

Milan Kubiš

Petra som poznal veľmi dlho. Prakticky od doby, kedy som začal pravidelne chodiť na diaľkové pochody. Či už to boli pochody, ktoré organizoval Peter, ako sú Orešanský botocross, Zimný prechod Čiernou skalou, Vianočný pochod a najmä Trnavská stovka. Stretávali sme sa aj na ďalších diaľkových pochodoch, ktoré organizovali iné kluby KST, ale aj na pochodoch, ktoré organizovala naša TJ Tesla, aj keď v posledných rokoch to bolo zriedkavejšie. Bol to aktívny turista, funkcionár i organizátor. Všade, kde sa objavil, budil pozornosť nielen tým, že za tie dlhé roky turistickej činnosti bol všeobecne známy, ale aj preto, že tá jeho vitalita sa jednoducho nedala nevidieť. Správu o Petrovej smrti som sa dozvedel v areáli TJ Tesla, kde zhodou okolností bolo viacero známych turistov diaľkoplazov nielen z Bratislavy. Keď Julo Suran oznámil, že práve dostal telefonickú správu o tom, že Peter zomrel na Olympe, spôsobilo to u všetkých prítomných doslova šok. Pravdivosti tejto správy nikto nechcel veriť. Všetci stíchli a aj to vínko, čo sme popíjali, prestalo chutiť. Peter bol človekom, ktorý bude v diaľkoplazeckej turistickej činnosti určite chýbať. Česť jeho pamiatke.

Marián Nižnan


I to je šťastie umrieť prv
ako volať smrť.

P. Syrus

Trnavský horolezec

Začiatkom tohtoročného leta nás navždy opustili dvaja turisti, ktorých mená budú nezmazateľne navždy zapísané do histórie Trnavskej stovky - diaľkového stokilometrového pochodu po hrebeni Malých Karpát z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Tento významný, najpopulárnejší a najznámejší diaľkový pochod, v posledných rokoch s takmer masovou účasťou, už má svoju bohatú históriu. V tohtoročnom prvom júnovom víkende bol úspešne organizovaný už jeho 37. ročník (slovom tridsiaty siedmy). Jeden z tých, ktorí nás opustili navždy, bol Celestín Radványi, turista, horolezec, biograf. Celo, ako ho nazývali kamaráti, ale aj nepriatelia, ak pri svojej povahe vôbec dajakých mohol mať, bol pôvodným povolaním horolezec a zostal ním až do konca života. K turistike, k pešej výkonnostnej turistike sa dostal vďaka svojmu vynálezu (spoluvynálezectvu) Trnavskej stovky. Bol pri zrode tohto diaľkového turistického podujatia. Bol nielen vynálezcom, ale aj aktívnym účastníkom mnohých týchto pochodov. V prvom ročníku tohto “šialeného" pochodu, šialeného preto, že myšlienka organizovať takéto fyzicky i psychicky náročné podujatie mohla vzniknúť iba v hlavách horolezcov, ktorí sú zvyknutí na tvrdé podmienky, na námahu, na podávanie výkonov až na hranici ľudských síl a niekedy žiaľ aj za túto hranicu. Bol jedným z troch účastníkov, ktorí ukončili úspešne pochod a absolvovali celú trasu v časovom limite. Ďalším z nich bol aj známy horolezec Ondrej Pochylý, ktorý neskôr zahynul spolu s bratom na horolezeckom výstupe vo Vysokých Tatrách. Počet účastníkov bol 17 ani nie turistov, ale výkonných športovcov. Prvý ročník organizovaný zásluhou Ing. Štrosa, Radványiho a Fr. Viteka sa organizoval v roku 1974. Druhý ročník mal už 30 účastníkov. A posledný ročník v roku 2010? Už ich bolo sotva 460. Spojenie slov horolezec a trnavský by samo o sebe nemuselo byť nič mimoriadne, veď každý sme odkiaľsi, každý od niekiaľ pochádzame a Celo dokonca z Bratislavy. Už menej pochopiteľné je, keď toto spojenie musíme použiť v množnom čísle. Áno, horolezecký oddiel SKOBA, taký je súčasný názov tohto horolezeckého oddielu, ktorý má sídlo v Trnave. V Trnave, ktorá je centrom jednej z mála nížin Slovenska, ktorá sa nachádza na rovine rovnej skoro ako stolná tabuľa, ktorá má dosť ďaleko aj ku Karpatom, hoci len Malým, sú aj horolezci. Väčším prekvapením by už bolo, keby niekto povedal, že horolezci zo Saharskej púšte.

To nakoniec nemusí byť niečo mimoriadne. Dôkazom je i výkon bratislavskej, dolnozemskej štvorice horolezcov.

V roku 1998 štvorica bratislavských horolezcov, Dušan Becík, Peter Bôžik, Jaroslav Jaško a Jozef Just vystúpila na Južný vrchol, odkiaľ Just pokračoval vo výstupe na hlavný vrchol Everestu. Výstup zavŕšil jednou z vôbec najťažších ciest na najvyšší vrch sveta, a to od druhého tábora alpským spôsobom. Na spiatočnej ceste všetci štyria zahynuli. Tak, ako nie je nutné, aby sa vynikajúci spevák narodil v muzikantskej rodine, musí mať však vynikajúci hlas, tak dobrý horolezec sa nemusí narodiť v horách, ale musí mať výnimočné vlastnosti nezbytné pre horolezca a super vzťah pre to, čo robí. Celo znamenal a robil pre trnavských horolezcov, a nielen pre nich, veľmi veľa. Bol nielen lezcom, ale aj organizátorom, funkcionárom, horolezeckým inštruktorom, horolezcom, ktorý získal viacero ocenení, ale predovšetkým férovým chlapom. Jeho blízki priatelia, ktorí ho dôverne poznali, hovoria o ňom výstižne. Horolezci, ktorí pre svoju záľubu okrem iného potrebujú vynikajúcu fyzickú kondíciu, nemajú ďaleko ani k diaľkovým pochodom i stovkám. A preto niet čudo, že to boli práve trnavskí horolezci, ktorí boli pri zrode T–100. Ja som Cela Radványiho poznal veľmi dlho. Pre mňa to však bola skôr mystická postava. Vedel som, že bol “autorom” Trnavskej stovky, že sám aj tieto stovky absolvoval. Vedel som, že ako jeden z mála dokončil aj prvý ročník pochodu a potom pravidelne každý rok došliapal vždy až do cieľa v Brezovej. Vedel som o jeho súboji s Petrom Obdržálkom a ďalšími o prvenstvo v počte absolvovaných T-100. Počul som od trnavských turistov dosť “príbehov”, ktoré Celo zariadil a konšpiroval. Hoci som dosť často chodil i na Trnavské stovky, o čom svedčí aj počet mojich účastí na tomto pochode, ktoré dosiahlo už číslo 23, z toho dvadsať kompletných, nikdy som sa s Celom osobne nestretol. Pre mňa to bol taký Yeti, o ktorom sa moc hovorí a ja som ho ešte nevidel. Keď ja som prišiel na štart T-100, on už bol na trase a keď som prišiel do cieľa, on už spal doma v Trnave. Skrátka, nemal som na neho. Prvýkrát som ho spoznal v našej Tesláckej klubovni, keď svojou účasťou poctil aj Teslácku stovku 2 x 50 a dosť a napriek tomu, že mal za sebou absolvovaný stokilometrový pochod, bol ihneď po príchode do cieľa stredom pozornosti. Celo mal okrem už spomínaných aktivít ešte jedného veľmi zaujímavého koníčka, ktorému sa venoval ako amatér s húževnatosťou horolezca a ktorému musel venovať veľmi veľa zo svojho voľného času. Spracovával totiž životopisy a diela spisovateľov sveta. V čase, keď som sa o tejto jeho aktivite dozvedel, a to bolo pred niekoľkými rokmi, mal už spracovaných viac ako šesť tisíc hesiel. Mňa táto jeho aktivita veľmi zaujímala, lebo niečomu podobnému od svojich študentských čias sa sporadicky venujem aj ja, len s tým rozdielom, že sa nevenujem len spisovateľom, ale všetkým osobnostiam. Zaujímalo ma, ako spracováva jednotlivé heslá, v akom rozsahu a obsahu, v akej forme a na akom médiu ich archivuje a podobne. “Uspechaná" doba nedopriala, aby sme sa stretli a aby sme si o tejto téme mohli pohovoriť. Pri tohtoročnom rozhovore Petra Minárika s jubilantom Celom v mesačníku Malokarpatský Diaľkoplaz spomínal, že sa na staré kolená naučil pracovať s počítačom a že tých hesiel je až neuveriteľných stotisíc. Bolo by zaujímavé čo sa s týmto jeho dielom stalo. Bolo by zaujímavé aj vedieť, kto ho k takejto činnosti, k takémuto koníčku inšpiroval, ktorý určite nemá nič spoločné s jeho profesiou. V akom vzťahu je s menovcom Celestínom Radványim (1911 – 1978, pochovaným v Trnave), ktorý má navyše ešte meno Anton, spisovateľom a novinárom, ktorý zostavil, zhrnul údaje o živote a diele významných Slovákov, slovenských národných dejateľov a spisovateľov od Veľkej Moravy až po súčasnosť. Že by Celo pokračoval v diele Cela Antonína menovca, či dokonca príbuzného? K dramatickej tvorbe a činnosti nemajú Radványiovci ďaleko, veď aj brat Celestína Antona, Lotar, bol hercom v Trnave a pôsobil aj v Bratislave (tu sme spoločne bývali v jednom dome - aké je to Slovensko malé).

Odišiel si, Celo, bez oznámenia. Nezostáva nám už nič iné, len na Teba spomínať. Ty si odišiel, ale na svete budú pribúdať stále noví a noví spisovatelia. Čo s tým? Ja Ti len môžem sľúbiť, že Ti ich z tej mojej kartotéky môžem vyberať a zasielať ich na Tvoju novú adresu.

Nebudem končiť tou frázou “Česť Tvojej pamiatke”, lebo Ty si si tú česť vyslúžil už za svojho života.

Ivan Nižnan


Smrť na nikoho nezabúda.

J. Zeyer

Čistokrvný chlap
alebo
Príbeh opravdivého človeka

Hovorí sa, že “o mŕtvych len dobre”. Neviem či je to dobré porekadlo, či príslovie a pochybujem, či je aj vôbec múdre. O mŕtvom už môžete hovoriť čo chcete, čo si myslíte, čo je pravdou alebo i nepravdou. On sa brániť nebude, dokonca vám ani nevynadá a už vôbec vás nemôže nafackovať ani za slovo Anča. Naopak “diplomati" hovoria, že o živých treba hovoriť len dobre. Diplomat radí, že nikdy nehovorte nikdy. Ak si diplomat myslí jednoznačné nie, tak povie možno, ak si myslí, že možno, tak povie je to pravdepodobné a ak si myslí že áno, povie, že nie je to vylúčené. Podobnými zásadami sa riadia i horolezci. V tomto prípade nemáme na mysli horolezcov, ktorí sa šplhajú na väčšie či menšie končiare, ale horolezcov, ktorí sa šplhajú po cudzích chrbtoch. Teda karieristov, ktorým ide o väčšie alebo menšie koryto. Karierista vám nikdy nepovie nie, ani v prípade, že je to priam nemožné, nikdy vám nebude odporovať. Prečo? Jednoduchá odpoveď. Karierista hľadá tú najľahšiu cestu na vrchol kariéry a nepotrebuje na tejto ceste odporcov, niekoho, kto by mu mohol robiť či i len najmenšie prekážky. Nepotrebuje si vytvárať “zbytočných nepriateľov". Narozdiel od horolezcov športovcov, ktorí hľadajú nové, ťažké, ešte neprebádané cesty a výstupy, ktorí hľadajú vždy pozitívne riešenia. Títo, aj keď si myslia jednoznačne nie, tak povedia áno a urobia všetko pre to, aby to tak bolo. Aj advokáti často zatajujú a zakrývajú všetko, čo sa dá, aj to, čo je už dávno známe, podobne ako bikiny, ktoré zakrývajú tým malým kúskom látky to, čo každému chlapovi je už dávno známe. Nechceme tu písať o Celovi žiadny Príbeh opravdivého človeka (Celo, ty vieš ako znalec spisovateľov, o čom je tento príbeh a kto ho napísal). Toto má byť len taká nedokonalá a nevyčerpávajúca spomienka na chlapa, ktorému nič ľudské nebolo cudzie, ktorý vedel byť “ukvákaný”, vedel robiť “zle”. Ak by sme mali kádrovať, tak by sme napísali, že to bol homo sapiens so širokým spektrom ľudských vlastností s obrovskou prevahou pozitívnych vlastností. Ide o celkom zaujímavé a vzácne charakterové vlastnosti človeka, ktorý by určitým spôsobom mohol slúžiť ako príklad. Nuž čo na to hovorí Celestín a priateľ alebo dvojník Floridor? Ty, ako stotisícový znalec spisovateľov, určite poznáš, kto je autorom libreta tejto operety, kde vystupuje mních - hudobník. Ja to neviem, ja by som to musel vyhľadať.

Tú sú výroky priateľov:

“Ako keby som Cela počul, vždy keď sa s nami lúčil, ako keby som ho počul v tú sekundu, keď som sa dozvedel tú smutnú správu, že už to od neho počuť nebudem. V pondelok od nás odišiel, už nebude s nikým "kvákať" do rána, či už u seba doma alebo na zrazoch, už nikomu nebude robiť "zle", aspoň na tomto svete... Škoda.”

“Celo Radványi, asi môžem povedať, že bol najznámejšou a asi najdôležitejšou postavou v trnavskom horolezectve. Aspoň ja tak to vnímam. Mal svoje dobré, ale aj zlé chvíľky, keď nikam nechodil a nikomu neotváral, no najväčšiu radosť mal, keď bol obklopený mladými ľuďmi. Odchoval dlhý rad trnavských horolezcov, kopu "vyjebancov". Ale aj tak si bol Ty, Celo, ten najväčší."

“Jeden z najväčších pohodárov, s nadhľadom, kamarát, výborný rozprávač, recesista, boží človek.”

“Celo, prosím Ťa, čo si to urobil? Poznal som Ťa osobne, vždy bola s Tebou sranda, neostáva mi nič iné, len veriť, že takú dobrú náladu budeš rozdávať aj tam, odkiaľ už nie je návratu.”

“Zomrel Celo. Jeho meno sa spája predovšetkým s dlhoročnou obetavou prácou s mládežou”.

Ivan Nižnan


Čo povedať? Ťažko sa mi píše po týchto smutných udalostiach. Celo a Peter, dovoľte, aby som Vašej pamiatke venoval týchto pár riadkov.

Neviem presne, koho z Vás som poznal skôr. Na Trnavskú stovku som začal chodiť, keď ju ešte organizovali trnavskí horolezci na čele, medzi inými, aj s Celom. Náš vzťah bol sprvu založený na prirodzenej rivalite medzi dvoma účastníkmi, ktorí súperili o najväčší počet absolvovaných ročníkov tohto, dnes už legendárneho, pochodu s úžasne dlhou tradíciou. Naše súperenie však malo svoje čaro. Náš vzťah bol založený na neuveriteľne žartovnom prekáraní sa, čomu možno vďačiť najmä Celovmu originálnemu humoru, ktorý z nás, súperov, urobil veľmi dobrých priateľov. Nikdy sme sa kvôli tomu nemohli pohádať, lebo Celovmu prístupu nebolo možno odolať, ani vzdorovať. Prial som si, prirodzene, dostať sa na čelo rebríčka, ale na druhej strane som si želal, aby tam stále zostal on. Samozrejme, dalo sa očakávať, i keď to mnohí dnešní sedemdesatnici, či osemdesiatnici negujú, že ho raz predbehnem, lebo som mladší, a on predsa raz musí prestať chodiť. Tak sa aj stalo. Musím povedať, že ma to síce potešilo, ale pri úcte k Celovi, ktorú dodnes prechovávam, ma to tiež zarmútilo. Všetko raz skončí, a tak skončilo aj Celovo putovanie po trase Trnavskej stovky, a bohužiaľ, nielen toto. Moje posledné stretnutie s Celom sa uskutočnilo pred pár rokmi úplne náhodne na terase krčmy v Dubovej pod Kuklou, kam som sa v jednu nedeľu vrátil z víkendovej spoločenskej akcie s Miškom Jakubcom, ktorú sme strávili s jeho kamarátmi na ich “chajde” nad Dubovou. Celo tam bol s jedným kamarátom a ukázali nám jeden doma vyrobený ľahký varič, nad ktorým sme udivene krútili hlavami. Nebol obklopený mladými turistami, ako som si naňho po rokoch zvykol, ktorým mal určite čo odovzdať zo svojich bohatých skúseností. Aj to patrilo k jeho povahe – viac rozdávať, než prijímať. Keby som vedel, že sa už viac nestretneme, určite by som tie krátke chvíle prežíval intenzívnejšie.

Viem, že Celo mal svoje korene u horolezcov, ale zároveň bol dušou aj telom turistom. Patrí mu naša vďaka nielen za to, že vznikla Trnavská stovka, ale aj za to, že sme mali možnosť ho stretnúť a poznať.

Ahoj Peter. Aj my sa poznáme už zopár rôčkov. Tiež si presne nepamätám odkedy, ale zapísal si sa do histórie Malých Karpát ako neúnavný dlhoročný organizátor turistických akcií, a to aj mimo nich. Až teraz si uvedomujeme, aké si nám zanechal dedičstvo – či už Trnavskú stovku, ktorú si si zobral na plecia, po jednoročnej pauze, po trnavských horolezcoch, alebo Orešanský botocross, ktorý je asi Tvojím najoriginálnejším “dieťaťom”. Nemožno nespomenúť Čiernu skalu, pochod Kade nás nohy ešte neviedli, či výstup na Ostrú, ktorý vždy prilákal mnohých, nielen malokarpatských, milovníkov prírody. A to som nespomenul všetky Tvoje organizátorské aktivity. Vždy si nás dokázal rozveseliť, najmä Tvojimi “záhadnými” zmiznutiami, kedy si si dokázal brilantne skrátiť trasu a “vysmiať” sa nám potom v cieli. Na Trnavskej stovke si mal vždy šťastnú ruku pri výbere obsadenia kontrol, na ktoré sme sa potom vždy tešili – nemôžem nespomenúť Beátku na Troch kamenných kopcoch, či Janka Trubača na Rosničkovej lúke. Dúfam, že mi ostatní odpustia, ak ich nevymenujem. Dokázal si nás povzbudiť svojou a Jankinou (manželkinou) prítomnosťou v krčme na Bukovej, kde mal toho každý už plné zuby, Nemôžem zabudnúť na masážne kreslo, ktoré sa tam jedného ročníka objavilo, či na “zdravotnú” kontrolu, ktorá nás hádam mala všetkých najlepšie poslať do turistického “dôchodku”. Neuveriteľné boli ciele v Brezovej pod Bradlom, kde sme mali po dlhé roky možnosť “prenocovať” hoci na biliardovom stole, či v stodole, ktorú nám ponúkli miestni, samozrejme, po výdatnom občerstvení sa v pristaničnej krčme. Veľkú zásluhu na tom má určite aj pani Elza, ktorá robila cieľovú kontrolu, s ktorej synom som pár ročníkov absolovoval. Vďaka Tebe sme mali možnosť spoznať nielen nádherný pohľad z Ostrej vo Veľkej Fatre, ale aj netradičné výstupové trasy po neznačkovaných chodníkoch, o posedeniach na chate Lysec ani nehovoriac. Na Vianočnom pochode sme sa vždy dokázali odpútať od nervóznych príprav na sviatky a v pohode si posedieť U Takáča. Nie nadarmo si si medzi nami vyslúžil prezývku “nestor”.

Peter, veľa si nám dal, a budeme sa snažiť, aby tradícia Tvojich, medzi nami veľmi obľúbených akcií, neupadla do zabudnutia.

Celo a Peter, vždy zostanete v našich srdciach. Keď sa na nás pozeráte z obláčikov spolu s Ivanom Košickým, či Jankom Kyselicom, vedzte, že na Vás nikdy nezabudneme. Česť Vašej pamiatke.

Peter Obdržálek


Ako môže byť smrť zlá,
keď v jej prítomnosti
o nej nevieme.

DIOGENES

Posledný rozhovor

To nemôže byť už ani náhoda. A predsa ňou je? V júnovom čísle Malokarpatského Diaľkoplaza je uverejnený rozhovor redaktora s jubilantom. Jubilantom je sedemdesiatročný Celestín Radványi a otázky kladúcim Ing. Peter Minárik. Je to dlhý, nezvyčajne dlhý rozhovor. Akoby obaja chceli ešte vypovedať všetko, čo majú na srdci, ako by chceli ešte stihnúť povedať všetko to, čo chceli, ako by vedeli, že to je ich posledná možnosť takto sa prihovoriť kamarátom turistom. Ak by tento dlhý rozhovor nestihli ukončiť, jeho pokračovanie by mohli realizovať už v turistickom nebi. Aj tak budú určite obaja pokračovať v tomto rozhovore, lebo jeden sa má čo pýtať a druhý má čo odpovedať. Žiaľ o ich otázkach a odpovediach sa už nič nedozvieme. Ak by sme chceli uverejniť obsah tohto ich pokračujúceho rozhovoru, museli by sme v našom pozemskom Malokarpatskom Diaľkoplaze ponechať niekoľko čistých stránok, čo by si mohli mnohí vyložiť ako cenzúru. Preto si pripomenieme niektoré pasáže z už uverejneného rozhovoru.

Otázka MKD (Peter Minárik): Pri svojej 65-ke si sa sťažoval na určité zdravotné problémy.

Odpoveď jubilanta (Celo Radványi): Samozrejme, že sem–tam niečo zahapruje, ale to patrí k tomu. Nuž ale čo so starými použitými chlapmi. Najlepší systém mali tuším v starom Ríme. Tam “vadných ľudí” postavili na skalu, kopli do gúľ, oni spadli dolu a bol svätý pokoj. Nevýhoda emancipácie, že ženy nemajú do čoho kopnúť.

Otázka MKD: Najkrajšia spomienka alebo skúsenosť za posledných 5 rokov?

Odpoveď jubilanta: Veru, dostal som sa do veku, keď najkrajšia spomienka je tá, že keď nemusím u doktora dlho čakať.

Otázka MKD: Čo Ti dalo a čo Ti vzalo v živote horolezectvo a láska k prírode?

Odpoveď jubilanta: Zážitky, more zážitkov a kolená. Obdivujem tzv. ochranárov. Oni demonštrujú ako podľa Jiráskovho románu “Proti všem”. Napríklad proti ťažbe napadnutého dreva v Tichej a Kôprovej doline, hoci ani nevedeli, kde to je. Vôbec, naši rýchlokvasení novinári, tentoraz nehovorím o pravopise a logike, sú leniví sa pozrieť aspoň do mapy – písali v novinách o Borišove pri Martine, hoci je Ružomberok “trošku" bližšie! Podobne písali aj o najvyššom kopci Malých Karpát ako o Zárubniach.

Otázka MKD: Tvoj najobľúbenejší koníček je “zbieranie" spisovateľov.

Odpoveď jubilanta: Niekto zbiera známky, niekto použité prezervatívy, a ja si myslím, že predsa spisovatelia, myslím tým ich životopisy, hodnotenia, diela, sú skladnejšie. Celkom mám vo svojich zbierkach asi 100 000 (stotisíc) spisovateľov. Pomáha mi v tom môj dobrý spoločník – počítač.

(Poznámka pisateľa článku: Pozoruhodná záľuba a pozoruhodne rozsiahla zbierka. Veľmi rád by som sa dozvedel o tejto zbierke niečo viac. A kto vie, nech sa ozve. Moja zbierka osobností obsahuje 7 000 hesiel a jej rozsah je takmer 50 MB).

Otázka MKD: Ako si sa pripravoval na Trnavskú stovku?

Odpoveď jubilanta: Pokiaľ sa pamätám, tak väčšinu času sme predtým presedeli vo vinárni Na Starej pošte. To bola jedna z najobľúbenejších vinární. Bolo nám dobre, zato na druhý deň už tak nie.

Ivan Nižnan


Celo a Peter

Som rodák z Liptovského Mikuláša a tam som mal do hôr kúsok a od malička som chodil do hôr na turistiku, neskôr aj do Vysokých Tatier liezť. Po príchode do Trnavy pred 30 rokmi som sa okamžite dal k turistom na Atómke. Občas som išiel na cvičné skaly s horolezcami zo Slávie. A v prírode som sa zoznámil aj s dvoma osobitnými postavami trnavskej turistiky – Celom a Petrom.

Medzi horolezcami v Slávii bol Celo výraznou a neprehliadnuteľnou osobou. Jeho osobitný humor a veľmi svojrázne komentáre a hlavne príhody z turistiky a lezenia na cvičných skalách a vo Vysokých Tatrách boli často šírené ústnym podaním medzi milovníkmi prírody. Medzi jeho najvýraznejšie nápady patrí založenie pochodu Trnavská 100. Na úseku Dobrá Voda – Brezová som na neho často v duchu nadával za taký idiotský nápad, ale aj tak som na Brezovú došiel asi 20-krát a na štarte som stál 28-krát (z toho 2-krát som išiel sám, lebo v termíne T-100 som bol v zahraničí). Neskôr, so zhoršujúcim sa zdravotným stavom, Celo obmedzoval svoje turistické aktivity a stretával som ho už len na schôdzach horolezeckého oddielu. Nakoniec som aj ja z časových dôvodov prestal chodiť na schôdze a s Celom som sa stretával už len na stránkach Malokarpatského Diaľkoplaza, kde som si vždy rád prečítal jeho články z rôznych (nielen turistických) oblastí. A ako poznám Cela, veľmi zaujímavý by bol jeho vlastný nekrológ.

Peter bol neúnavným organizátorom turistických akcií, nevysychajúca studnica nápadov. Mnohé z jeho nápadov narážali na nepochopenie zo strany ochranárov a oficiálnych turistických funkcionárov. Tieto rozpory vyústili do jeho vystúpenia z KST. No vždy bol milovníkom prírody a hlavne Malých Karpát, do ktorých chodil so svojimi kamarátmi a pre všetkých milovníkov pohybu na čerstvom vzduchu vymýšľal a organizoval turistické pochody. Medzi jeho pochody patrí Orešanský Botocross, Vianočný pochod, Zimný prechod Čiernou skalou a Kade vás ešte nohy neviedli. No jeho top akciou bola Trnavská 100, ktorej organizovania sa ujal, keď sa trnavskí horolezci vzdali tohto pochodu. Každý rok dokázal zabezpečiť ľudí na kontroly a osobne zvládnuť štart aj cieľ. Pod jeho vedením sa z Trnavskej stovky stal jeden z najobľúbenejších pochodov v Malých Karpatoch a počty účastníkov rástli, v roku 2010 to bolo 490 osôb. Absolvovanie Trnavskej 100 (alebo aspoň časti) sa stalo vecou prestíže. Samozrejme, že hlavne chodil na pochody a tam sa stal vyhláseným malokarpatským skratkárom. Poznal všetkých diaľkoplazov a všetky krčmy a bol chodiacou encyklopédiou Malých Karpát a okolia. V posledných rokoch som ho zlanáril aj medzi značkárov. Okrem praktickej turistiky založil mesačník Malokarpatský Diaľkoplaz, ktorý redigoval, písal príspevky, množil a distribuoval. Skrátka, Peter zanechal obrovské dedičstvo a je na nás, aby sme na Petrovu počesť udržali jeho aktivity aj do budúcich rokov.

Vlado Chrapčiak


Spomienka na Cela

Patrím medzi tých turistov, ktorí poznali Cela osobne. Bol to samorast s neopakovateľným štýlom humoru, na ktorý sa nezabúda. Tomuto štýlu ostal verný aj po smrti, keď prostredníctvom svojho brata zanechal pre zhromaždených príbuzných a priateľov tento odkaz: "Odchádzajte z tohto pohrebu s úsmevom na tvári, lebo vás nakopem do r...!

V jeden zimný deň, keď bola vonku strašná kosa, som sa ocitol so svojím ridgebackom na železničnej stanici Smolenice. Keďže do odchodu vlaku bolo ďaleko, využil som teplo krbu staničnej krčmy. Pani krčmárka sa zľutovala aj nad mojím psom po uistení, že nie je výtržník, zaľahne pod stôl a hotovo. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, keď sa vo dverách objavili štyria "starí páni" z horolezeckého oddielu, za ktorými s malým odstupom vošiel Celo s klasickou ruskou ušankou narazenou až po oči. Vtedy môj 35 kilový "drobček" s jediným neskutočným brechnutím vyštartoval ako blesk spod stola rovno k Celovi. Celo zvládol situáciu bravúrne, podali si packy a tým to skončilo. Horšie dopadli štyria domáci, ktorí sedeli pri stole, okolo ktorého pes prebehol. Tí vyskočili na rovné nohy a všetko, čo mali na stole, mali vyliate. Nakoniec všetko skončilo so smiechom a bez následkov, pričom Celo uznal, že rozospatý pes musel pri pohľade naňho dostať šok.

Peter Bada


A čo sme si mohli prečítať o Petrovi Minárikovi v regionálnom týždenníku Trnavský hlas:

Na Karpaty má dnes výhľad ako nikdy predtým
Petrova cesta k nebeskej bráne

Olymp bol jeho snom. Pred dvoma rokmi ho zdolal a na najvyšší vrch Mytikas (2917 m n.m.) položil kameň z karpatských Zárub. Na pamiatku si zobral jeden z pohoria gréckych bohov a odniesol ho do Malých Karpát.

Krásny pocit túžil Peter Minárik zažiť aj v utorok 13. júla 2010, i keď mal silnú predtuchu, že táto cesta nebude najšťastnejšia. Skúsený turista, cestovateľ, priateľ mnohých nadšencov odhodlaných kráčať až na samý vrch, sa z nej už nevrátil.

Život je ako hra. Plný nečakaných zvratov, stretnutí, príhod a náhod, ktoré vlastne ani nie sú náhodami. Príbuzní Petra Minárika v týchto dňoch myslia na to, že ani koniec jeho životnej púte nebol zrejme obyčajnou náhodou. Nadšený turista poslednýkrát vydýchol na mieste, ktoré túžil spoznať, zdolať a pozerať z výšky do diaľky. Táto cesta však viedla priamo k nebeskej bráne...

Dni plné radosti

Za posledné dni sa toho v živote trnavčana Petra Minárika udialo skutočne veľa. Pred odchodom na mesačnú dovolenku, kam sa vybral so svojou manželkou Jankou, ukončil štúdium na univerzite tretieho veku. Druhýkrát si slávnostne prevzal diplom, bol z neho čerstvý absolvent archeológie. Spolu s priateľmi z Klubu trnavských diaľkoplazov mali za sebou ďalšiu Trnavskú stovku po vrchoch Malých Karpát. Najdlhší diaľkový aktívny pochod na Slovensku organizoval asi tridsať rokov. Pár dní pred ním sa mi do telefónu posťažoval, že terén je pre dážď poriadne náročný a že takú stovku po svojich zdolá len skúsený turista. On ním skutočne bol.

"Manžel svojím koníčkom žil, na hory sme zo začiatku chodievali spolu, nemal však problém vybrať sa na cestu aj sám. Miloval vodu. Predtým, ako sa nám narodil syn, sa plavil po Dunaji, potom však túto prácu zanechal, spravil si vysokú a bol z neho obchodný riaditeľ," rozpráva o svojom mužovi Jana Mináriková. Tieto dni sú pre ňu veľmi bolestivé. Veď všetko sa to zohralo tak nečakane a rýchlo.

Vnuknutie o smrti

Naprieč Gréckom, Čiernou Horou a Macedónskom sa manželia vybrali autom. Mesiac si chceli spolu vychutnať more, slnko a prírodu. Peter sa na Olymp vlastne ani nechystal, tri dievčatá z nového turnusu dovolenkárov ho však poprosili, aby ich na vrch sprevádzal. "Muž pozeral na pohorie a krútil hlavou. Je zahmlený, zhora toho veľa neuvidia. Navrhnem im, aby pár dní počkali, hovoril mi," spomína Jana na manželove slová. Dievčatá ho však prehovorili a nakoniec išiel. Pri týchto spomienkach sa jej tlačia do očí slzy, aj ona si kladie tie otázky, ktoré prichádzajú na myseľ človeku potom, čo sa stane niečo strašné. Keby tam nešiel, keby, keby...

Zvláštna vec sa prihodila Petrovej krstnej dcére Jane Blanárikovej. "V pondelok mi volala moja mama a povedala, že Peter chce vystúpiť na Olymp. V tom momente som dostala vnuknutie, že tam skončí. Nikomu som o tom nepovedala, ani Petrovi. Viem, že by to nepomohlo a aj tak by tam šiel. Keď som dostala na druhý deň esemesku a v nej stálo, že krstný otec zomrel, neprekvapilo ma to," spomína krstná dcéra.

Deň po narodeninách

Peter sa s dievčatami stretol na parkovisku, vyrazili ráno o siedmej. Pani Jana sa v ten deň išla kúpať na pláž. Popoludní na ňu v ubytovni čakala skupinka ľudí. Dievčina, ktorá išla s Petrom hore, sa zrazu postavila, prikročila k nej a povedala, že sa stalo veľké nešťastie. "Váš manžel umrel," prehltla potichu. Išli len hodinu, fotili si okolie, Peter im vysvetľoval, čo je kde. Keď prišli na jedno krásne miesto, povedal, že si odpočinie. Zatočila sa mu hlava a zrazu odpadol. Neprebrali ho ani okoloidúci turisti. Trnavský dobrodruh Peter Minárik vydýchol len deň po svojich šesťdesiatich tretích narodeninách. Grécky doktor konštatoval, že príčinou bol infarkt, ktorý prekonal len prednedávnom, o tom však nik nevedel. "Aj pred desiatimi rokmi prekonal infarkt, aj vďaka turistike sa z toho však dostal. Nikdy pritom nefajčil, nepil," krúti nechápavo hlavou pani Jana.

Po Petrovi Minárikovi tak zostala milujúca manželka, dvaja dospelí synovia a more priateľov. Zostali po ňom fotografie, pretože fotenie ho fascinovalo, zostali spomienky a pozitívna energia, ktorej mohol rozdávať na každú stranu. A zostala po ňom Trnavská stovka, ktorá každoročne strhla priateľov s veľkým srdcom, milovníkov turistiky.

Týždeň po nešťastnej udalosti prišli na poslednú rozlúčku s Petrom Minárikom stovky z nich. Z fotky sa na nich usmieval malý sympatický pán s fúzmi a striebornými vlasmi, ktorý v živote zdolal veľké trasy a prekážky. Tento optimista tam hore už možno organizuje Nebeskú stovku. Aj keď bol v Malých Karpatoch ako doma a prešiel by ich aj poslepiačky, teraz sa na ne usmieva z najväčšej výšky, z akej ich doteraz ešte nevidel.

Dominikovo dedičstvo

Jana Blanáriková dala svojmu krstnému otcovi v utorok na poslednej rozlúčke v Križovanoch nad Dudváhom úprimné zbohom. "Dostala som vnuknutie, že Petrovi napíšem list a prečítam ho na pohrebe. Chytila som pero a ostatné už išlo samo."

Tu je úryvok z neho: "...keď mi večer Dominik povedal, mama, keď raz ujo Peter zomrie, budem tú stovku za neho robiť ja, nahnevala som sa. Veď ujo Peter nie je taký starý, nepochovávaj ho. Ani sme netušili, ako blízko bol od pravdy. Toto leto malo pre mňa znamenať začiatok, nikoho by ani nenapadlo, že pre Teba to bude koniec. Na dovolenku sme išli v rovnakom čase, Ty do sveta, my do Štúrova. My sme si na tej dovolenke veľmi neužili, pretože sme ochoreli, ale vrátili sme sa z nej. Ty však nie. Túžil si opäť vyliezť na Olymp. Ten výstup si pred dvomi rokmi zvládol, tentoraz však nie. Keď sme boli u vás doma polievať kvety, na stole si mal knihu z rodinného stretka. Na zadnej strane bolo napísané: Ani tento rok sme sa nezišli všetci, dúfam, že o rok budeme kompletní. Nebudeme. Ty to pokazíš. Deti Ti na dovolenke kúpili suvenír, vraj aj ujo Peter nám vždy niečo priniesol. Nestihli ti ho však dať. A Ty si sa nestihol rozlúčiť. No máme fotky, spomienky. Nikdy na Teba nezabudneme."

Nechutné divadlo

Strašná správa o manželovej smrti nebola posledným úderom, ktorý si pani Jana v cudzine vytrpela. Grékyňa Mária z pohrebnej služby ju vyžmýkala do posledného eura. "Čakala v nemocnici, keď som išla manžela identifikovať. Povedala, že vybaví všetko okolo jeho smrti vrátane prevozu na Slovensko. Potom sa začalo jedno veľké divadlo. Ťahala zo mňa stovky eur, nedala mi žiadne potvrdenie. Keď po mňa prišiel synovec s kamarátmi, ktorí vedeli anglicky, pomáhali mi komunikovať s ambasádorkou. Aj jej sa zdali naúčtované poplatky privysoké. "Mária a jej kolegovia si z nás robili posmešky, boli arogantní," rozpráva nešťastne Jana. Hra gréckej klamárky ju vyšlo draho, strašnejší však bol pocit, keď nebohého Petra priviezli na Slovensko. "Mal byť uložený v hliníkovej truhle a zapečatený. Keď sme zbadali obyčajný plech pripevnený niekoľkými skrutkami, ktorý dali do provizórnej drevenej truhly, všetci sme sa rozplakali, čo to s naším ockom urobili."

Darina Kvetanová, Trnavský hlas 29/2010 (22. 7. - 28. 7. 2010)


Vstať z mŕtvych môžu len mŕtvoly.
Živým je to ťažšie.

Stanislav Jerzy Lec

Turistické Kocúrkovo

Humoristicko, satirická príloha turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz vydávaná za prispenia a z príspevkov všetkých vtipných, humorných, optimistických, žartovných, srandovných a veselých turistických pešiakov.

Vážený šéfredaktor a vydavateľ.

Peter, bol si dlhé roky šéfom turistického mesačníka MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ, ktorý vychádzal a ešte veríme, že bude vychádzať ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia. Tento mesačník si vydával spolu s ďalšími kolegami dlhé a dlhé roky. Je až neuveriteľné ako sa toto tlačové médium vydávané v amatérskych podmienkach tak dlho udržalo v záplave takého množstva tlačovín rôzneho zamerania s prevahou bulváru. Obdivuhodné je i to, že skupina “vydavateľov” si sama zabezpečovala technickú realizáciu čísla, od prípravy textových podkladov, konečnú úpravu textu, prípravu obrazovej náplne, vytlačenie (spôsobom, ako sa niekedy vydávala ilegálna tlač) až po jej distribúciu. Neuveriteľné a neprekonateľné. Osirelá redakčná rada spolu s ďalšími turistami, prispievateľmi sa rozhodla, že sa pokúsi vo vydávaní tohto turistického mesačníka pokračovať, pokiaľ to bude možné. A pokiaľ bude záujem čitateľov o túto tlačovinu. Dôkazom toho, že to myslíme vážne, je i vydanie júlového čísla, ktoré vyšlo po Tvojej smrti. Dnes pripravujeme augustové číslo monotematicky zamerané na počesť dvoch veľkých trnavských turistických osobností, ktorí v rýchlom slede za sebou odišli z tohto sveta. Žiaľ, medzi nimi bol aj pán šéfredaktor.

Súčasťou pokračujúceho mesačníka by mala byt aj dvojstrana Turistické Kocúrkovo. Prečo? Veď nám ide o humor, o dobrú pohodu a pobavenie. Humor je určite dôležitý produkt pre život. Hovorí sa, že humor je soľou života. Ten náš súčasný život je však trochu presolený. Preto sme sa rozhodli, že si ho budeme soliť sami.

A preto si myslíme, že v našom turistickom mesačníku má miesto i pravidelná turisticko-humoristická dvojstránka. Aká bude, do toho máte čo hovoriť aj vy svojimi príspevkami anekdôt, vtipov, humorných príbehov, aforizmov, kreslenými či hovorenými vtipmi.

A tak Turistické Kocúrkovo má v tomto čísle predpremiéru. A keďže toto číslo je monotematické, venované spomienkam na našich priateľov, zasielame im niekoľko vtipov s rajskou a nebeskou témou.

Peter a Celo, tento poznáte ?

Prečo stvoril Boh svet za šesť dní a až na siedmy odpočíval ?
Lebo vtedy neboli voľné soboty.
Prečo zabil Kain svojho brata Kábela ?
Pretože ho príliš silno udrel.
A druhá verzia hovorí, že mu Ábel rozprával staré anekdoty.
Prečo Pán Boh, aby stvoril ženu, ukradol Adamovi rebro ?
Pretože chcel takýmto spôsobom ukázať, že z krádeže nemôže vzniknúť nič dobrého.
Pri spovedi hovorí farár klientovi:
- Zrazil si ministra? Najskôr hriechy a potom zásluhy.
Úryvok z ruského prekladu Biblie, ktorý vznikol v čase perestrojky :
Snačala nebylo ničevo, toľko továryšč Bog proguľjalsja ulicami goroda Moskva.
Prečo Pán Boh najskôr stvoril muža ?
Lebo vedel, že so ženami je lepšie nič nezačínať !
Pán farár sa pýtal žiakov:
- Aký hriech spáchal Adam v raji ?
- Zhrešil tým, že zjedol zakázané ovocie.
- A aký trest ho za to stihol ?
- Musel sa oženiť s Evou.
Ženy sa poučili. Vedia, že Adam a Eva boli vyhnaní z raja pre porušovanie listového tajomstva Adamom a preto teraz radšej nosia tangáče.

Rubriku pripravil a vtipy nechal vymyslieť Ivan Nižnan


KALENDÁR

september 2010 - Malé Karpaty a okolie:

4.9.2010 NEVÁHAJ A POĎ! 10. ročník (skúšobný)
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 42 km/1500 m
Krasňany - Chlmec - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Dračí hrádok - Svätý vrch - Marianka - Malinský vrch - Kačín - Snežienka - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Krasňany, Pekná cesta, obchodný dom, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

4. - 5.9.2010 KST Jablonica
STRETNUTIE CYKLOTURISTOV REGIÓNU ZÁHORIA V MALÝCH KARPATOCH
(sobota - nedeľa) 8. ročník

Trasy: cyklo: 35 a 65 km
Prezentácia: 4.9.: 7.30 až 9.00 h
cvičisko Združenia kynológie Jablonica
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel. d.: 0915-108 752, mobil: 0902-606 358,
e-mail: hamerlikstano[zavináč]zmail.sk, hamerlikstano[zavináč]jablonica.net

11.9.2010 VÝŠĽAP NA DEVÍNSKU KOBYLU 2010 4. ročník
(sobota) O pohár starostu MČ DNV Ing. Vladimíra Mráza

Štart a cieľ: štart individuálny na Nám. J.Kostru v Devínskej Novej Vsi
Štartovné: 1.5 EURO
Kategórie: hlavná muži, ženy, mládež 15-18 rokov, deti do 15 rokov, štafety
Sprievodné akcie: infostánky, TIK DNV, občerstvenie, exkurzia
Doprava: MHD Bratislava, linky č. 20, 21, zastávka M. Marečka - Devínska Nová Ves
Ceny: účastnícky diplom a ceny za najviac absolvovaných výšľapov a za najrýchlejší výšľap
Iné: prihlásenie a účasť turistov je možná v priebehu celého dňa
jedná sa 12 hodinový výšľap na Devínsku Kobylu v trvaní 7.00 - 19.00 h v ľubovoľnom počte okruhov, kde 1 okruh má 6 km a 340 m prevýšenia.
Internet:
www.xtremerum.com, www.tikdnv.sk

18.9.2010 VÝSTUP NA ZÁRUBY 9. ročník
(sobota) RR KST Trnava

Trasa: 10 km
Štart: Smolenice, žel. stanica, 9.15 - 9.30 h
Cieľ: vrchol Zárub, 11.30 - 13.00 h
Vedúci: Vladimír Chrapčiak, Poštová 45, 917 01 Trnava
Informácie: tel. z.: 033-599 1312, e-mail: chrapciak[zavináč]vuje.sk

18.9.2010 ŽITNOOSTROVSKÝ POCHOD 30. ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: pešo, 50, 35 a do 16 km MTB 50 km
Štart: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., 7.00 - 9.00 h
Ukončenie: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul o 16,00 h
Prihlášky: na mieste
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0949-365 818, internet:
www.ktrodina.net
e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk

18.9.2010 PO STOPÁCH MÁRIE TERÉZIE 15. ročník
(sobota) KST Holíč

Trasy: 10, 20, 50 km
Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 7.00 - 10.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Ing. Vratislav Schaal, M. Nešpora 30, 908 51 Holíč, tel: 034-668 3162

25.9.2010 JESENNÝ MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK 29. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

Trasy: 40 km/1200 m, 35 km/800 m, 20 km/500 m
40 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Kozlisko - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
35 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
20 km: Vojenská nemocnica - TV Kamzík - nad Kačínom - Vojenská nemocnica
V cieli sú vítaní aj účastníci, ktorí si zvolia štart na hociktorom trečíkovom kontrolnom mieste. Číslo kontrolného terčíkového miesta si účastník zapíše.
Štart: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 7.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 15.00 - 17.00 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava, tel. d.: 02-6436 7755

25.-26.9.2010 Jesenný splav Malého Dunaja
(sobota-nedeľa) KST Nová Dedinka

Trasa: hať Nová Dedinka – Jahodná
Informácie: Štefan Polák, Hlavná 33, 900 21 Nová Dedinka, tel.: 0904_173 260


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.