MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

august 2012

Ročník 21.

8 / 267

V tomto čísle nájdete:

Brezofská špacírka
Pešo naprieč Slovenskom - 39. - 50. deň (záverečná časť)
Stretnutie čitateľov a priateľov Krás Slovenska: Malá Fatra - Kľak 2012 (26. 5. 2012)
Prechádzka historickou Trnavou - pozvánka na 10. ročník (14. 10: 2012)
Výšľap na Devínsku Kobylu - pozvánka na 6. ročník (21: - 22. 9.2012)
Ponitrianska 100-ka (22. - 23. 9. 2012)
Kalendár - september 2012

Brezofská špacírka

Turistika je najprirodzenejší spôsob presunu. Dáva nám možnosť všetkými zmyslami vnímať krásy prírody. Pri chôdzi človek “vypína” mozog, zabúda na každodenné stresy, problémy, ponorí sa do ticha a stáva sa súčasťou sveta, ktorý je plný farieb a vôní. Turistika možno viac ako iné športy utužuje telesné i duševné zdravie. Staré pravdivé príslovie vraví, že: “lekár lieči, príroda uzdravuje”.

Na Brezovej má turistika dlhodobú históriu. Už naši predkovia chodili pešo do Viedne, do Pešti, či do Rumunska. S organizovanou turistikou na Brezovej začal v minulom storočí pán učiteľ Ondrej Senko (pôsobil v Priepasnom i na Brezovej). Veľa turistov vychoval i pán učiteľ Mgr. Peter Uhlík. V 80-tych rokoch sa Brezovania začali zúčastňovať stoviek – napr. Trnavská stovka – pochod z Bratislavy na Brezovú. Do histórie “stovkárov” sa určite zapísal pán Milan Hanzlúvka, ktorý pochod absolvoval 26 krát. V súčasnosti je na Brezovej veľa priaznivcov turistiky, ktorí organizovane, či jednotlivo, pravidelne, či sporadicky chodia do okolitých hôr. Mladí brezovskí turisti (Stanislav Milčík, Ján Ábel, Pavol Duda) vytvorili skupinu TUBRKA – turisti brezovských Karpát. Okolie Brezovej – Malé Karpaty a Myjavská pahorkatina poskytujú veľký rôznorodý priestor na turistiku.

Logickým vyvrcholením všetkých turistických aktivít je nultý ročník Brezofskej špacírky, ktorý sa konal 4. 8. 2012 a bol avizovaný aj v turistickom kalendári Klubu slovenských turistov na rok 2012. Jej autorom a organizátorom je dlhoročný turista (absolvent niekoľkých Trnavských stoviek a iných diaľkových pochodov) pán Ján Sládek. Špacírka mala 2 trasy – 15 km – Brezová, Bradlo, Košariská, Lopušná, Dvóly, Brezová a 40 km – Brezová, Bradlo, Široké Bradlo, Dlhý Vršok, Šindeláci, Mosnáci, Pustá Ves, Malá Klenová, Podvýtok, Dobrá Voda, Brezová. Štart oboch trás bol od 6.00 h do 10.00 h pred Mestským úradom na Brezovej. Účasť prekvapila aj samotného organizátora. Na špacírku prišlo 129 turistov, z toho 60 z Brezovej, 17 z Myjavy. Na pochode sa zúčastnili i turisti z Jablonice, Osuského, Modry, Bratislavy, Trnavy, Malaciek, Košarísk, Dubovej, Handlovej, Michaloviec, Dobšinej a pod. Dlhšiu 42 km trasu prešlo 34 turistov a kratšiu 15 km trasu absolvovalo 95 turistov. Aj počasie akoby sa dohodlo s organizátorom a bolo láskavé k turistom. Doobeda zamračené, okolo obeda jemný dáždik, ktorý osviežil spotených a unavených turistov. Až poobede začalo páliť slnko, aby sťažilo účastníkom pochodu posledné kilometre. Cieľ oboch trás bol na Brezovej v reštaurácii U sváka Ragana. Hoci sa špacírka nešla “na preteky”, ako prvý 40 km trasu prešiel Jozef Strečko z Brezovej pod Bradlom, s neuveriteľným časom necelých 6 hodín. Môžeme však konštatovať, že víťazmi sa stali všetci, ktorí absolvovali kratšiu či dlhšiu trasu. Prekonali sami seba a na chvíľu zamenili komfort domova za nádhernú scenériu prírody.

Autor myšlienky Brezofskej špacírky je určite spokojný s účasťou a priebehom pochodu. V nemalej miere sa zaslúžil o propagáciu brezovského okolia. Dúfajme, že návštevníci sa sem budú vracať a Brezová sa stane známejšou nielen vďaka mohyle na Bradle. Do ďalších ročníkov špacírky želáme organizátorom i turistom veľa zdaru, aby vždy našli ten správny smer, vhodnú cestu a úspešne došli do stanoveného cieľa.

Figurová Anna

Pešo naprieč Slovenskom
Od Popriečneho vrchu na ukrajinskej hranici po sútok Moravy a Dunaja na rakúskej hranici
5. záverečná časť - 39. až 50. deň

39. deň: TÚRA BIELYMI KARPATMI CEZ VRŠATSKÉ BRADLÁ DO SVÄTEJ SIDÓNIE

Za polooblačného počasia som opustil ubytovňu SOŠP v Pruskom a pokračoval po zelenej značke cerovo-dubovým lesom smerom k Vršatským bradlám, ktoré sa na severnom horizonte vypínali predo mnou. Po hodine cesty som vyšiel na krásne lúky pod Mikušovskými bradlami, kde sa začína aj rovnomenný náučný chodník, zriadený správou CHKO Biele Karpaty. Na juh sa tu otvárajú krásne výhľady na stredné Považie a Strážovské vrchy v pozadí. Fascinovalo ma množstvo kvitnúcich kvetín, obľubujúcich vápencové podložie. Tráva bola bujná, nekosená a medzi ňou bolo mnoho ružových klinčekov kartuziánskych, iskerníkov žltých a bielych margarét. Cez strmý bukový les som vystúpil do sedla Chotuč, krajinársky veľmi atraktívneho miesta. Mrákavy sa opäť zhlukovali nad Vršatskými bradlami, a tak som sa ponáhľal do hostinca vo Vršatskom Podhradí. Krčma bola plná chlapov, nečudo keď im pivo čapovala sexy-šarmantná krčmárka. Aj mňa s úsmevom obslúžila a ochotne súhlasila s postrážením môjho batohu, kým som naľahko vystúpil na Chmeľovú (925 m), najvyšší vrch na okolí. Výhľad som mal len obmedzený pre množstvo oblakov, plaziacich sa po zelených hrebeňoch hôr. Je tu zamknutá chatka, na schodíkoch ktorej som si trochu odpočinul po strmom výstupe. Zostupoval som do sedielka medzi Chmeľovou a Vršatským bradlom a neznačeným ale vychodeným chodníkom som vystúpil na jeho vrchol. Otvoril sa mi pekný výhľad na Vršatské Podhradie, učupené pod týmito bielymi skalami. Širšiemu výhľadu mi bránili opäť oblaky, ktoré boli veľmi nízko. Zostúpil som ostrým západným hrebeňom na cestu a späť do hostinca vo Vršatskom Podhradí. Dal som si ešte jedno pivo a s vďakou som sa rozlúčil s peknou krčmárkou. Prechádzal som po asfaltovej ceste popod Vršatský hrad, ktorý sme už s Imkou dávnejšie navštívili, pri plnení TTO Hrady a zámky Slovenska. Asfaltka končila pri opravovanom veľkom horskom hoteli Vršatec, ktorý bol v tom čase pre verejnosť uzavretý. Pokračoval som ďalej po kamenistej ceste ďalej na západ striedavo lesom i lúkami, až som prišiel k Brezovej kaplnke, miestu kde sa pravidelne konajú púte veriacich zo slovenskej i moravskej strany. Je to krásne miesto s prameňom dobrej pitnej vody a je tu aj posledná tabuľa náučného chodníka Vršatské bradlá. Z nej som sa dozvedel, že povyše kaplnky sa nachádza Biely vrch, ktorý je prírodnou rezerváciou kvôli vzácnej kvetene. A tak som po ukrytí batohu naľahko vystúpil na tento vrch a z jeho úbočia opäť obdivoval Vršatské bradlá, ktoré sa mi ukázali z inej perspektívy. Cestou som prišiel na zelenú turistickú značku, ktorá vedie cez Biely vrch od chaty Gilianka pri Bolešove, cez horáreň Chrástková do Vršatského Podhradia. V ŠPR Biely vrch je chránené najväčšie čučoriedkové vresovisko v Bielych Karpatoch. Po návrate k Brezovej kaplnke som si vzal batoh a pokračoval lúkami a neskôr starým bukovým lesom dolu do údolia Vlárky, ktorá tvorí hranicu medzi ČR a SR. Po chvíli som prišiel do pohraničnej obce Sidonie, pôvodne Sidónia, patriaca SR, ktorá bola v dôsledku úprav štátnych hraníc v r. 1993 vymenená s ČR za osadu U Sabotů pri Vrbovciach. V miestnej krčme som si dal čapovaný Radegast a informoval o možnostiach stanovania. Krčmár mi poradil, že na dolnom konci obce je futbalové ihrisko, kde by som mohol na jeho kraji stanovať. Prišiel som tam a hneď vedľa bol krásny nový dom a pred ním jeho majiteľ, ktorého som sa opýtal na možnosť stanovania. Ten ma však milo prekvapil, lebo mi hneď ponúkol nocovanie v chatke rekreačného zariadenia Pohoda, ktorého bol správcom. Uviedol ma do jednej z početných chatiek a dokonca mi dal kľúč aj od hlavnej budovy, aby som sa mohol osprchovať. Bol som šťastný, že nemusím stavať stan na premoknutom ihrisku a ukázalo sa, že som mal skutočne šťastie, lebo v noci prišla taká intenzívna a dlhotrvajúca búrka, akú som si dávno nepamätal. Blesky sa striedali s mohutným hrmením priamo nado mnou, a tak som sa tú noc len veľmi slabo vyspal.
Sumár 39.dňa: dĺžka trasy 22 km, stúpanie 600 m

40. deň: TÚRA SLOVENSKO-MORAVSKÝM POMEDZÍM ZO SIDONIE DO HORNEJ SÚČE

Ráno som sa hneď išiel pozrieť, či chatka v ktorej som spal, mala bleskozvod. A veruže aj mala, asi tu bývajú časté búrky a preto boli chatky opatrené bleskozvodmi. Naokolo všade boli stopy po silnej nočnej búrke, polámané konáre, naplavené blato a naokolo hmla, ktorá len pomaly stúpala na okolité kopce. Pokračoval som cestou pozdĺž Vlárky, ktorá bola poriadne rozvodnená a mútna. Po hodinke cesty som prišiel do Vlárskeho priesmyku, kadiaľ vedie cesta i železnica zo Slovenska na Moravu. Prešiel som cez hraničný priechod, ktorý bol opustený, ale objekty sa nerušia, veď ktovie, či ešte nebudú potrebné za neistej situácie v EÚ. Popri frekventovanej ceste som išiel do najbližšej moravskej obce Svatý Štěpán, ktorej väčšia časť leží v bočnej doline za riekou Vlárou. Zastavil som sa v miestnych potravinách a bez problémov som si nakúpil za eurá mliečne výrobky k oneskoreným raňajkám. Nuž Euro je “tvrdá” mena, s ktorou v blízkosti hraníc so Slovenskom miestni obchodníci neopovrhnú. Od konca obce som vystupoval lesnou cestou v bukovom lese, kde kvílili motorové píly drevorubačov a rachotili padajúce mohutné buky. Aj tu v ČR sa vylepšuje štátny rozpočet ťažbou prírodného bohatstva, podobne ako v SR, ale dokedy tomu tak bude? Po hodine výstupu lesom som prišiel na rozsiahlu stráň s pasúcim sa dobytkom a s horalskou osadou Pláňavy. Na rázcestí so smerovníkom Pod Pláňavou (myslí sa kopec, nie osada) som odbočil ďalej po červenej značke, vedúcej na pohraničný vrch Javorník (783 m), známy z moravskej ľudovej piesne. Na okraji lesa, pred stúpaním na tento kopec som si odpočinul v peknej besiedke, ktorú tu dali postaviť České štátne lesy, od ktorých by si ŠL SR mohli vziať vzor v podpore a rešpektovaní turistického značenia. Na vrchole Javorníka som sa ocitol opäť na štátnej hranici, o čom ma presvedčili vynovené hraničníky. Fúkal silný severný vietor a koruny bukov sa silne bili o seba a otriasali vodu, ktorá na nich zostala po nočnej búrke a ktorá padala na mňa. Zalesneným hrebeňom s obmedzenými výhľadmi som pokračoval okolo smerovníka Čerešienky k miestu, zvanému Peňažná, kde sa každoročne konajú slávnosti slovensko-moravského priateľstva. Je tu množstvo lavičiek a stolov aj s osvetlením nad nimi, čo svedčí, že slávnosti sa konávajú dlho do noci. Sú tu aj informačné tabule ako zo slovenskej tak aj z moravskej strany. Po dlhšom odpočinku spojenom s obedom zo svojich zásob pokračoval som hraničným hrebeňom Bielych Karpát ďalej, až som prišiel na príznačné miesto so smerovníkom, zvané Na koncích. Prechádza tu aj zelená značka, ktorou sa možno dostať na českú stranu do Šanova a na slovenskú stranu do Hornej Súče. Asi 200 m po zelenej značke smerom na českú stranu je za lúkou v lesíku aj prameň vody. Neďaleká informačná tabuľa o zaujímavostiach okolia ma zaujala, lebo opisuje udalosti z konca 2. svetovej vojny. Vtedy sa nad Bielymi Karpatmi odohrala letecká bitka medzi americkými bombardérmi a nemeckou Luftwaffe. Cieľom Američanov bola rafinéria ropy v Přívoze a ostravská železničná stanica, kde Nemci sústreďovali vojenskú techniku pre východnú frontu. Nacistické lietadlá zostrelili niekoľko amerických bombardérov. Jeden z nich, lietadlo B-17G, havaroval nedaľeko tohto miesta. Zahynulo tu 9 letcov a padákom sa zachránil iba jeden člen posádky, veliteľ lietadla Thayne L. Thomas, ktorý dopadol medzi stromy. S pomocou miestnych obyvateľov prekročil slovenskú hranicu a zo Slovenska sa potom dostal späť do USA. Neďaleko, asi 1 km po zelenej značke smerom do Šanova, sa nachádza pamätník Letecké srdce, ktorý pripomína túto udalosť. Nakoľko tu turistická trasa nepokračuje po hraniciach, ale na hranice sa dostáva až na vrchu Machnáč, ktorý možno dosiahnúť z Hornej Súče po žltej značke, moja ďalšia cesta viedla do Hornej Súče. Predpokladal som, že tam nájdem nocľah v nejakom penzióne, pretože obloha bola opäť zatiahnutá čiernymi mrakmi, neveštiacimi nič dobré pre prípadné stanovanie. Táto obec je jednou z najväčších na strednom Považí a pozostáva z množstva kopaníc a usadlostí v Súčanskej vrchovine Bielych Karpát. Ja som Hornú Súču dosiahol po 20 minútach chôdze pri osade Bojková. Je tu konečná zastávka autobusu z Trenčína a práve tam bol zaparkovaný autobus, čakajúci na svoj čas odchodu, ku ktorému bolo ešte dosť času a tak šofér vykonával v ňom upratovacie práce. Pokračoval som už po ceste dole dolinou smerom do centra Hornej Súče, vzdialenej ešte najmenej 5 km. V osade Trnávka som sa pristavil u ľudí stojacich pred svojim domom a informoval som sa o možnostiach ubytovania. Ich odpovede boli veľmi neurčité a pesimistické. Keďže už aj začalo pršať, rozhodol som sa využiť autobus, ktorý už mal odchádzať z najbližšej zastávky, na cestu do Trenčína s presvedčením, že tam určite nájdem výhodné ubytovanie, a tak sa vyhnem prípadnej nočnej búrke v stane. A tak som sa za nasledovnú polhodinu cesty autobusom ocitol opäť uprostred rušnej civilizácie v metropole stredného Považia. Penzióny v Trenčíne sú na každom kroku a ja som teda hľadal ten za najvýhodnejšiu cenu na jednu noc. Našiel som ho priamo uprostred mesta pod hradom a bol to nefajčiarsky penzión Svorad, z ktorého izby, kde som nocoval, bol pekný výhľad na vežu trenčianskeho hradu. Opäť som sa mohol osprchovať a dokonca aj pozrieť správy v TV.
Sumár 40.dňa: dĺžka trasy 16 km, stúpanie 700 m

41. deň: TÚRA MORAVSKOU STRANOU BIELYCH KARPÁT Z HORNEJ SÚČE CEZ PASEKY A STARÝ HROZENKOV DO CHATY VALMONT POD VYŠKOVCOM

Po nočnej búrke som sa zobudil do upršaného rána a bol som rád, že som noc nemusel tráviť v stane. Rýchlo som sa naraňajkoval, zbalil a ponáhľal na autobusovú stanicu v Trenčíne, na prvý ranný autobus s konečnou zastávkou v osade Vlčí vrch v katastri Hornej Súče. Je to vysoko položená osada nachádzajúca sa pod rovnomenným vrchom (632 m). Už cestou autobusom z centra Hornej Súče sa spustil prudký lejak, ktorý ešte zosilnel na konečnej zastávke autobusu na Vlčom vrchu. Dobrú polhodinu som musel čakať pod prístreškom autobusovej zastávky, kým sa dážď trochu utíšil. Dlhšie som však čakať nemohol, a tak som sa oblečený vo vetrovke s kapucňou a dáždnikom v ruke vybral po blatistej a šmykľavej cestičke po modrej turistickej značke do osady Paseky ležiacej na slovensko-moravskej hranici. Po prekročení hraničného potoka som prišiel za neutíchajúceho dažďa k vodnej nádrži Žitková, odkiaľ som sa cez chalupárske osady Boky a Černé dostal k hlavnej ceste vedúcej z Drietomy do Starého Hrozenkova. Pri benzínovej pumpe v časti Rovné som sa rozhodol prečkať dážď v motoreste pri teplom obede. Po dobrej hodinke dážď naozaj ustal i keď tmavé oblaky zostali visieť nad okolitými kopcami a ich úbočiami sa plazili hmly. Najedený s vylepšenou náladou som pokračoval žltou turistickou značkou smerujúcou na Mikulčin vrch. Chodník pozvoľna stúpal v starom smrekovom lese a s narastajúcou nadmorskou výškou pribúdala hmla a zosilňoval sa studený severný vietor. Od padajúcej hmly a kvapiek padajúcich zo stromov som sa znovu premočil. Hmla bola už značne hustá, keď som sa dostal po hodine cesty k smerovníku Pod Žárem, ktorý už bol v bukovom lese, s krásnymi starými jedincami buka lesného. Už dávno som si obľúbil v Malých Karpatoch bukový les, ktorý je obzvlášť krásny skoro na jar, kedy pučiace listy sfarbujú celý les do strieborna. V lete zas zelené koruny bukov s plne rozvinutými listami poskytujú príjemný tieň pred páliacim slnkom a obohacujú mikroklímu lesa kyslíkom. Silný vietor kymácal korunami bukov, z ktorých občas padali aj značne veľké suché konáre a hmla už bola veľmi hustá, keď som prišiel k smerovníku Pod Příslopem. Tu sa už svah značne zvoľňoval, a tak som vedel, že už som na hrebeni pohoria. Krátko pred štvrtou hodinou popoludní ma turistický chodník priviedol na širokú lesnú cestu, na ktorej ma vzápätí predbiehalo veľké terénne osobné auto s rozsvietenými hmlovkami. Pokračoval som za ním a za necelú štvrťhodinu sa predo mnou vynorila z hmly nízka prízemná budova chaty a pred ňou zaparkované auto, ktoré ma obiehalo. Zrekonštruovaná horská chata Valmont leží v nadmorskej výške 711 m n. m. a má celkovú kapacitu 44 lôžok vo 2-, 3- a 4-posteľových izbách, ktoré majú vlastné sociálne zariadenie a sú vybavené televíziou. V chate funguje aj reštaurácia, ktorej služby som aj hneď využil objednaním veľkého čaju s rumom. Prišiel som v čase, kedy bola chata prázdna medzi dvomi turnusmi školy v prírode, a tak som ani s nocľahom nemal žiadne problémy. Vonku bolo naďalej veľmi nevľúdne, a tak som si pochvaľoval odpočinok v útulnej izbe chaty, kde som natiahol šnúry a sušil svoje zmoknuté šatstvo a pozrel po dlhšom čase film na ČT.
Sumár 41.dňa: dĺžka trasy 14 km stúpanie 600 m

42. deň: TÚRA SLOVENSKO-MORAVSKÝM POMEDZÍM Z CHATY VALMONT CEZ MIKULČIN VRCH A VEĽKÝ LOPENÍK DO KVĚTNEJ POD VEĽKOU JAVORINOU

Počasie toho dňa sa oproti predchádzajúcemu dňu značne vylepšilo. Už svietilo slnko, hoci bolo oblačno a stále fúkal chladný severný vietor. Po raňajkách som sa rozlúčil s ochotným a milým personálom chaty Valmont a pokračoval hradskou k Mikulčinmu vrchu. Cestou som stretol skupinu českých turistov z Jičína, ktorí išli hrebeňovku Bielych Karpát opačným smerom. Na Mikulčinom vrchu som zistil, že niekdajšia chata Na Mikulčinom vrchu bola sprivatizovaná a prerobená na luxusný penzión pre solventných návštevníkov. Spomínal som na časy, keď sme tam pri plnení TO Cesta hrdinov SNP nocovali za lacný peniaz. Našťastie neďaleko penziónu sa nachádza Horská chata JANA, ktorá má charakter turistickej chaty s prijateľnými cenami. Pri nej som stretol osamelého turistu-dôchodcu z Ostravy, ktorý sa mi hneď pochválil, že už 7. deň ide pozdĺž moravsko-slovenských hraníc a má namierené do Bošáce k príbuzným. Keď som povedal odkiaľ idem ja a koľký deň som už na ceste, nechcel uveriť a uznanlivo ma tľapkal po pleci. Hneď ma aj pozval na pivo do chaty, a tak sme sa trochu porozprávali o turistike dôchodcov. Pozval som ho, aby prišiel na naše turistické podujatie Via Danubia v Dunajských luhoch. Povedal, že tam ešte veru nebol a že rád príde, uvidíme. Po rozlúčke sa každý pobral svojim smerom, ten môj viedol po zelenej značke cez Lopenícke sedlo na hraničný vyhliadkový vrch Veľký Lopeník (911 m). Turistický chodník od Lopeníckeho sedla stúpa ihličnatým lesom najprv na Malý Lopeník, kde sa dostáva na slovensko-české štátne hranice. Z tohto miesta sa mi už naskytli obmedzené výhľady a uzrel som aj rozhľadňu na Veľkom Lopeníku. Cestou z Malého na Veľký Lopeník som stretol početnú skupinu žiakov so svojimi učiteľmi, vracajúcimi sa z Veľkého Lopeníka do obce Lopeník, kde boli v škole v prírode. Dievčatá i chlapci boli usmiati a vyžarovala z nich dobrá nálada a radosť z turistického výletu. Táto ich dobrá nálada sa prenášala aj na mňa a v duchu som chválil učiteľov, ktorí viedli svojich žiakov k láske k prírode a turistike. Tešilo ma aj vedomie, že ten deň opäť príde za mnou Imka a bude ma sprevádzať tri dni po mojej trase naprieč Slovenskom. Polhodinku po poludní som prišiel na vrcholovú lúku Veľkého Lopeníka, pred vysokú rozhľadňu. Pred ňou boli dva smerovníky, jeden klasický turistický s tabuľkou miestneho názvu a smerovkami a druhý s 12 maľovanými smerovkami ukazujúcimi smer a vzdialenosť k ďalším rozhľadniam v širokom okolí. Prekvapilo ma, že v kúte vrcholovej lúky pri prístrešku s lavicami stála stará škodovka (MB 1000). Odložil som si batoh pod prístrešok a namieril som k rozhľadni. Na vrchole stáli v minulosti postupne už tri drevené rozhľadne. Prvú postavili v roku 1944, už v roku 1946 však vyhorela. V ten istý rok preto postavili jej repliku, ktorá napriek drsným klimatickým podmienkam na vrchole vydržala až do roku 1972, kedy sa sama rozpadla. Súčasná rozhľadňa je 22 m vysoká, z dubového dreva s murovanou základňou, postavená podľa návrhu arch. Sedláčka. Základný kameň bol položený 23. 6. 2002, stavba začala v septembri 2004 a slávnostne bola otvorená 16. 7. 2005. V murovanej základni je bufet, v ktorom okrem občerstvenia možno kúpiť aj vstupenku pre výstup na rozhľadňu. Obsluhu bufetu a predaj vstupeniek zabezpečoval mládenec z obce Lopeník, ktorý sem prišiel do služby na tej starej škodovke. Spolu so vstupenkou som dostal aj informačný leták o rozhľadni a turistických zaujímavostiach okolia. Vystúpil som na zastrešený vrchol rozhľadne, ktorý značne prevyšuje vrcholce okolitých stromov a naskytol sa mi kruhový rozhľad do značnej miery obmedzovaný nízkou oblačnosťou. Za priaznivého počasia je údajne možné z rozhľadne obdivovať Malú Fatru, Strážovské vrchy, Považský Inovec, Malé Karpaty, ale aj Páľavu, Chříby, Beskydy a Jeseníky. Ja som dovidel vtedy len po Vršatské bradlá, hrebeň Považského Inovca, Veľkú Javorinu na slovenskej strane a Chřiby a Vizovické vrchy na moravskej strane, ale aj s týmto rozhľadom som bol spokojný. Po zostupe z rozhľadne som sa zastavil ešte pri pamätníku a spoločnom hrobe vojakov Červenej armády, ktorí padli koncom 2. svetovej vojny pri ťažkých bojoch v okolí. Pod prístreškom som sa potom naobedoval zo svojich zásob a pokračoval po zelenej značke do Květnej. Chodník spočiatku dosť prudko klesal v hraničnom prieseku, ale po štvrťhodine odbočoval na moravskú stranu k potoku, po prekročení ktorého som prišiel na okraj lesa pri ražnom poli. Steblá raže mi siahali vyše hlavy a spestrovali ich červené kvety vlčieho maku a nevädze poľnej, ktorú som už dávnejšie nevidel. Stále som išiel po značenom chodníku rozhraním lesa a poľa až som prišiel k smerovníku Nové Díly pri hradskej vedúcej zo slovenskej Bošáce do moravskej obce Březová. Bola sobota, a tak som cestou stretával skupinky turistov i trampov, tiahnucich na víkend do prírody. Do Květnej ma ešte čakal prechod nízkym zalesneným chrbtom Doubravy. Na jeho severnom úbočí na konci hlbokej strže som prišiel k známemu Janáčkovmu prameňu so železitou vodou, ktorá je na Morave známa tiež ako Březovská kyselka. Zmienka o nej je už v prvom balneologickom spise od Tomáša Jordána z Klausenburgu, ktorý vo svojej “Knihe o vodách hojitedlných neb teplicích”, vydanej v roku 1580 v Olomouci píše, že tento prameň je liečivý. V 19. storočí bola táto minerálka stáčaná do fliaš pod názvom Blumenbašská kyselka (Blumenbach je nemecký názov obce Květná). Tento prameň navštívil niekoľkokrát aj hudobný skladateľ Leoš Janáček, ktorý v okolí Březovej a v prostredí Moravských kopaníc hľadal v ľudových piesňach inšpiráciu pre svoje hudobné diela. Silne železitý Janáčkov prameň je studená slabo mineralizovaná uhličito-sodno-vápenato-železitá voda obsahujúca aj sírovodík. Naplnil som si svoje dve 0,7 l PET-fľaše touto výbornou minerálkou a pokračoval som v ceste. Za hrebeňom Doubravy som vyšiel z lesa na rozsiahle lúky a predo mnou sa v údolí pod severnými svahmi Veľkej Javoriny črtali domy veľkej moravskej pohraničnej obce Strání. Turistické značky sú tu umiestnené na betónových stĺpoch elektrického vedenia, a tak orientácia bola bezproblémová. O pol piatej popoludní som prišiel k prvým domom Květnej, miestnej časti obce Strání. Hneď som zamieril k turistickej ubytovni miestnej TJ, kde sa práve odohrával tenisový turnaj. Jeho usporiadatelia mi hneď zavolali správcu ubytovne, s ktorým som sa už stretol, keď sme tu s Imkou pred pár rokmi nocovali po silvestrovskom večeri v Strání, usporiadanom na počesť družby Zlínskej a Trenčianskej župy. Ten ma hneď ubytoval do útulnej, novým sedliackym nábytkom zariadenej izby. Tu som potom odpočívajúc vyčkal príchod autobusu z Nového Mesta nad Váhom, s ktorým pricestovala Imka.
Sumár 42.dňa: dĺžka trasy 12 km, stúpanie 550 m

43. deň: PRECHOD Z KVĚTNEJ CEZ VEĽKÚ JAVORINU A PAMÄTNÝ VRCH ROH DO LUBINY

Ráno sme sa zobudili opäť do krásneho slnečného dňa. Trochu sme sa vydesili pri sledovaní ranných správ v TV, ktoré oznamovali, že v to ráno, krátko pred tým ako sme sa zobudili, prepadla ozbrojená banda lupičov benzínovú pumpu v Strání, obci kde sme nocovali. Po raňajkách, ktoré sme si pripravili v kuchynke turistickej ubytovne, sme už v dvojici pokračovali výstupom na Veľkú Javorinu. Zvolili sme však trasu mimo zelenej turistickej značky, ktorá sa nám javila značne strmá a bez výhľadov, poľnou cestou cez lúky v úbočí Štrbáňa, plochého kopca nad Stráním. Táto trasa nám poskytovala nielen široké výhľady po okolí, ale aj radosť z množstva krásnych lúčnych kvetín a spevu škovránkov poletujúcich nad širokou lúkou. Poľná cesta nás doviedla k lesnej asfaltke, pri ktorej stál altánok pre návštevníkov lesa, vyhotovený na náklady českých štátnych lesov. Tu sme si chvíľu odpočinuli a vytiahli buzolu, lebo nás čakal asi 400 m neznačený úsek hustým lesom na červenú značku, vedúcu z moravskej strany na Veľkú Javorinu. Asi po 20 minútach predierania hustníkom sme prišli na spomínanú červenú značku a odtiaľ už na lúčny vrchol nebolo ďaleko a keď sme vyšli z lesa, uvideli sme vežu televízneho vysielača na Veľkej Javorine. Vrcholový smerovník pod vysielačom sme dosiahli za chvíľu a pozdravili sa s početnou skupinou turistov prichádzajúcich zo slovenskej strany. Od smerovníka sme potom zostúpili do blízkej Holubyho chaty, kde sme si urobili obedňajšiu prestávku. Na chate bolo veľa návštevníkov zo Slovenska aj z Moravy. Početná tu bola aj skupina cykloturistov, ktorí sem vyšľapali po asfaltovej ceste zo Starej Turej. Po obede sme zostupovali po modrej značke na slovenskú stranu okolo poľovníckej chaty, odkiaľ sa nám naskytli pekné výhľady na stredné Považie. Ďalej sme pokračovali bukovým lesom do jednej z nakrajších kopaníc v Podjavorinskom kraji, k Haruštiakovcom, kde sme si odpočinuli na lavičke pod kvitnúcimi starými lipami. Potom sme pokračovali po širokej lesnej ceste do obce Cetuna, kde sme vysmädnutí zašli do miestneho “Saloonu” na rezané pivo. Z Cetuny sme odbočili z cesty na modroznačený chodník Miloša Uhra, ktorý nás priviedol cez Ostrý vrch k pamätníku hrdinov SNP na Rohu. Miloš Uher, rodák z Lubiny, velil partizánskemu oddielu a 27. 2. 1945 bola táto jednotka v Cetune napadnutá fašistami a gardistami. Po celodennom boji partizáni zlikvidovali asi 100 fašistov, padlo aj najmenej 15 partizánov, medzi nimi aj Miloš Uher. Tu na vrchu Roh mu po vojne vybudovali pomník. Bolo vidieť, že v tejto ére sa už nevenuje uctievaniu našich osloboditeľov a partizánskych hrdinov toľko ako v bývalej socialistickej ére. Hroby a celé okolie pamätníka bolo zarastené a neudržiavané, zostali tu vyschnuté vence od 29. augusta minulého roka, kedy tu boli položené. Zrazu sme zbadali osamelého cyklistu s GPS v ruke ako vychádza z priľahlého hustníka. Po rozhovore s ním vysvitlo, že je prívržencom tzv. geocachingu, čo je určitý druh športu spočívajúci v hľadaní skrýš na zemi pomocou GPS prístrojov. Skrýšu tvorí vodotesná nádoba, v ktorej je ceruzka, zápisník a rôzne iné predmety. Geocacher - hľadač si pri nájdení môže čokoľvek zobrať, no musí aj niečo pridať, aby cache - skrýša zostala aj pre ďalších hľadačov. Po nájdení je potrebné o tom urobiť záznam aj na internete. Keďže aj ja som mal so sebou GPS prístroj, ktorým som nahrával celú svoju trasu putovania naprieč Slovenskom, hneď sme sa dali do reči a vyzvedali sa, kde by sme našli v okolí vhodné miesto na nocovanie. Keďže bol z Nového Mesta nad Váhom, ale v blízkej Lubine mal rodinu, priviedol nás k nim s tým, že sa u nich budeme môcť vyspať. Mladá rodinka bola veľmi ochotná, obzvlášť, keď sa dozvedela na akej sme to turistike a hneď nám ponúkla možnosť vyspať sa v letnej kuchynke, kde mali pohovky. My sme však túto možnosť odmietli a požiadali ich, či si môžeme na ich dvore s vykosenou trávičkou postaviť náš stan. Čudovali sa nám, ale súhlasili a ešte nás aj ponúkli čerstvo napečenými lekvárovými buchtami, ktoré nám chutili znamenite.
Sumár 43.dňa: dĺžka trasy 18 km, stúpanie 600 m

44. deň: TÚRA NAJSEVERNEJŠOU ČASŤOU MALÝCH KARPÁT Z LUBINY CEZ SALAŠKY A VEĽKÝ PLEŠIVEC DO OSADY OŠMEK

Ráno sme sa rozlúčili s našimi milými hostiteľmi a pokračovali už po zelenej značke cez tichú nedeľnú Lubinu do blízkej obce Hrušové, ktorá leží na severnom úpätí Malých Karpát. V Hrušovom sme obdivovali nádherne rozkvitnutý vysoký cudzokrajný strom katalpu bignóniovitú, ktorej pôvodné rozšírenie je od Georgie cez Floridu a Mississippi do Lousiany v USA. Do Európy bola zavedená v roku 1726, lebo je veľmi dekoratívna s veľkými listami, kvetmi a plodmi. Z Hrušového sme odbočili zo zeleno značeného chodníka, ktorý vedie do Višňového a popri starom kameňolome v prieseku pod vedením vysokého napätia sme vystupovali na masív Salašiek. Vrchol Salašiek sme chceli dosiahnúť, lebo sme tam plánovali v zime uskutočniť 15. ročník Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy (ten sa potom uskutočnil 18. 2. 2012). Významným orientačným bodom v širokom masíve Salašiek je červeno-biela veža televízneho vysielača. Po jej dosiahnutí je len kúsok severným smerom vlastný vrchol Salašiek zvaný Tri stoly. Po zameraní koordinát tohto miesta sme pokračovali lesom podľa azimutu smerom na žltú značku vedúcej z Nového Mesta nad Váhom do Višňového. Po dobrej hodine pochodu cez les pretkaný početnými stržami a výmoľmi sme aj prišli na žltú značku. Tá sa tu značne kľukatí, lebo obchádza spomenuté strže a aj z toho dôvodu sme sa dopustili omylu, keď sme nezvolili správny smer postupu po žltej značke. Chýbal tu smerovník, ktorý by nás usmernil správnym smerom, a tak sme sa vydali namiesto do Višňového, do Nového Mesta. Na tento omyl sme prišli až po polhodinovej ceste, keď sme konečne prišli k smerovníku Pod Drapliakom. Smutne sme sa museli otočiť a ísť späť, teraz však už správnym smerom. Krátko za tým miestom, kde sme po zostupe zo Salašiek narazili na žltú značku, chodník začal prudko klesať do údolia riečky Jablonky k ceste a železničnej trati z Nového Mesta do Starej Turej. Pri Jablonke sme si osviežili nohy ponorením do jej chladnej vody, čo nám urobilo veľmi dobre. Potom sme mohli pokračovať do Višňového, aby sme si osviežili aj ostatné telo dobrým pivkom v hostinci pod Čachtickým hradom. Bolo už neskoro popoludní, keď sme sa vybrali na ďalšiu časť cesty toho dňa. Vystúpili sme po zelenej značke k smerovníku pred Čachtickým hradom. Tu sme si ukryli batohy v húštine borievčia a išli si prezrieť Čachtický hrad, legendárne sídlo krutej grófky Alžbety Báthoryovej. Konštatovali sme, že narozdiel od pamätníkov SNP sa stredovekým hradom na Slovensku venuje v novej ére dosť pozornosti pri snahe o ich rekonštrukciu, a to či už zo strany vlády, súkromných organizácií, ale aj občianskych združení. Sú to cenné historické pamiatky, ktoré lákajú zahraničných turistov. Po návrate k batohom sme pokračovali po modrej turistickej značke hrebeňom tejto časti Malých Karpát. Trasa tu vedie riedkym borovicovým lesom s občasnými výhľadmi najmä na stranu Považia. Krásny, takmer kruhový výhľad sa nám naskytol až na vrchole Veľkého Plešivca (484 m). S výnimkou severnej strany sme mali dobrý výhľad na všetky ostatné svetové strany. Spomínal som si na 6. ročník Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy, ktorý sa uskutočnil 15. 2. 2003. Prišlo tam vtedy pomerne veľa turistov, najmä z Trenčína a Trnavy. Slnko sa už schyľovalo k západu, keď sme sa vydali ďalej po modrej značke. Bolo nám jasné, že už musíme hľadať vhodné miesto na stanovanie. To sme našli asi po ďalšej hodine cesty, kedy sa už začínalo stmievať, na lúke za osadou Ošmek, pár metrov od zrejme bleskom zvalenej čerešne, ktorej sladké plody sme mohli zbierať zo zeme ešte pred spaním.
Sumár 44.dňa: dĺžka trasy 26 km, stúpanie 650 m

45. deň: TÚRA Z OŠMEKU CEZ PUSTÚ VES A DOBRÚ VODU OKOLO KATARÍNKY DO NAHÁČA

Noc pri Ošmeku bola pestrá. Krátko po zaľahnutí do spacákov, keď už vonku bola tma, len mesiac, ktorý sa z času na čas vynoril spoza oblakov a osvetľoval lúku okolo stanu, sme zbystrili pozornosť po započutí divných zvukov. Opatrne som pozrel zo stanu a uvidel som, ako na opačnej strane lúky vychádzajú lane na pašu. Keď som si ich prezrel, ľahol som si potichu späť do spacáku a snažil som sa zaspať. Imka už tuho spala a ja som jej závidel, že môže tak rýchlo usnúť. Nakoniec sa aj mne podarilo zaspať, ale nie do rána. Po polnoci ma zobúdza Imka, či som nepočul krochkanie. Zbystrili sme sluch a naozaj sme o chvíľu počuli dupot a krochkanie diviakov rôznych vekových skupín. Vyšiel som zo stanu a búchaním palicou do krovia som ich odplašil. Potom sme už nerušene spali až do rána, kedy nás zobudilo presvitajúce slniečko. Stan bol od rosy celý mokrý, a tak sme ho sušili na kríku. Kým sa stan sušil, urobili sme si raňajky a išli sme sa najesť sladučkých čerešní. Po zbalení ruksakov sme najprv pokračovali lesnou a neskôr poľnou cestou do dedinky Šípkové. Táto bola ako vymretá, nestretli sme ani jedného človeka s výnimkou starostky, ktorá sa ponáhľala do svojho úradu. Usmernila nás kade máme ísť do Prašníka, a tak sme pokračovali podľa jej pokynov, len na rázcestie vedúce do Vrbového. Tu sme sa rozhodli skrátiť si cestu cez polia do Prašníka, čo sa nám aj oplatilo, lebo sme natrafili opäť na zrelé čerešne “srdcovky” a doplnili si potrebné vitamíny. V Prašníku sme si na Obecnom úrade dali erbovú pečiatku a potom pokračovali po hradskej do osady Pustá Ves, kde je tiež pamätník SNP, ktorý je však v oveľa lepšom stave ako ten na Rohu. Aj tu sme spomínali na zimu v roku 2009, kedy sme od tohto pamätníka vystupovali bežkami na Veľkú Pec v rámci 12. ročníka Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy. Prišla tam vtedy dosť veľká skupina turistov z Vrbového, ktorí nám ponúkali svoju liehovú špecialitu zvanú “repák”. Z Pustej Vsi sme pokračovali už opäť po turistickej, zeleno značenej trase vedúcej do Dobrej Vody. Trasa viedla okolo horárne pod Klenovou, kde nás brechotom privítal dlhosrstý jazvečík. Jeho gazda, starší bradatý lesník nás pozdravil a povedal, že voda v studni pri horárni je pitná. V horárni sa pracovalo na jej rekonštrukcii, boli tam stavební robotníci. Lesník so svojim kolegom chystali srnčí guláš, na ktorý nás pozvali, ale naň sme nemohli čakať, lebo nebol dovarený a naša cesta bola ešte ďaleká. Po ďalšej hodine cesty, prevažne lesom, sme prišli k chatám pri vodnej nádrži Výtok. Tu sme si občerstvili nohy vo vode a trochu si odpočinuli. Ďalšia cesta už viedla otvorenou krajinou. Najprv to boli lúky a neskôr polia, keď sme zazreli kostol v Dobrej Vode. Bola horúčava, a tak nám dobre padla krátka prestávka pod stromami pri Dechtickom potoku. Do Dobrej Vody, najvyššie položenej obce Trnavského okresu, obkolesenej vencom malokarpatských hôr, sme prišli pred štvrtou hodinou popoludní. Boli sme tu už viackrát, lebo je to vďačné miesto pre turistov, o čom by najviac mohli rozprávať účastníci diaľkového pochodu Trnavská stovka, ktorí sa tu pravidelne, rok čo rok posilňujú pred záverečnou etapou pochodu do Brezovej pod Bradlom, čo som aj ja zažil pri 25. ročníku v roku 1998. A boli sme tu na hrade Dobrá Voda v rámci plnenia TTO Hrady a zámky SR, ale aj pri hrobe významného slovenského spisovateľa a kňaza Jána Hollého, pochovaného na tunajšom cintoríne v rámci plnenia TTO Za krásami SR. V krčme pri dobre vychladenom pive sme sa dozvedeli, že onedlho pôjde autobus do Trnavy, čo privítala Imka, lebo mala už obavy, kedy príde domov do Bratislavy, aby ďalší deň mohla odpočinutá a pripravená nastúpiť opäť do práce. Nuž tak sme sa pekne rozlúčili a ja som pokračoval prekročením potokov Blava a Mariáš do úbočia vrchu Kopec. Prechádzal som po lesných cestách v prevažne dubovom lese, až som prišiel k zrúcanine kláštora sv. Kataríny, kde som dovtedy ešte nebol. Bol som prekvapený čulým ruchom, ktorý tam vládol. Veľká skupina dobrovoľníkov, prevažne z radov študentov, ktorá pomáha pri rekonštrukcii tejto pamiatky, sa chystala na večeru v blízkom stanovom tábore. Vedúca prác ma ochotne previedla staveniskom a podala mi výklad o histórii. Kláštor františkánskeho rádu bol založený v roku 1618 na mieste, kde sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu. Kláštorný komplex je postavený v ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami. Jeho staviteľom bol Talian Pietro Spazzo. V 17. storočí kláštor niekoľkokrát poškodili turecké vpády či cisárske vojská, no vždy bol opätovne zrekonštruovaný. V dôsledku jozefínskych reforiem bol v júli 1786 kláštor zrušený. Mnísi museli toto miesto opustiť, inventár prevzali okolité kláštory a obce a stavba začala chátrať. Poďakoval som sa veľmi milej vedúcej a odobral sa obohatený o nové poznatky do môjho cieľa toho dňa, do Naháča. Tam som prišiel pred zotmením, a tak som si rýchlo postavil stan na lúke povyše Dubovského potoka.
Sumár 45.dňa: dĺžka trasy 27 km, stúpanie 480 m

46. deň: TÚRA Z NAHÁČA CEZ TRSTÍN, ZÁRUBY A LOŠONEC NA KOMÁROVO

Ráno som sa zobudil do zamračeného dňa s hrozbou dažďa, a preto som sa rýchlo zbalil a vydal na ďalšiu cestu. Prechádzal som Naháčom okolo fary, ktorá bola adaptovaná na muzeálnu expozíciu na počesť Juraja Fándlyho, ktorý tu ako farár pôsobil od 26. septembra 1780 do 13. januára 1807. Vystúpil som ku katolíckemu kostolu, ktorý bol postavený už v roku 1594. Potom som pokračoval po hlavnej ceste vedúcej popri kostole do Trstína. Cesta to nebola príjemná, lebo každú chvíľu okolo mňa prechádzali autá a ja som sa musel uhýbať so svojim batohom za okraj cesty. Konečne som prišiel do Trstína a hneď som navštívil miestne potraviny a doprial si raňajky s mliekom a čerstvým sladkým pečivom z miestnej vychýrenej pekárne. Potom som navštívil Obecný úrad pre erbovú pečiatku, ktorú mi ochotne dali aj s pohľadnicami tunajšej obce, ležiacej na frekventovanej cestnej križovatke. Z Medzilaboriec bol som dohovorený s pánom Rastislavom Eckertom z TV JOJ, že v ten deň, keď budem prechádzať cez Záruby, príde za mnou a urobí reportáž z môjho prechodu naprieč Slovenskom. A tak som mu zavolal a potvrdili sme si stretnutie pod Zárubami. Niežeby som túžil po popularite, ale keď ma už oslovil, nemohol som odmietnuť. Prešiel som železničnú trať pred Smolenicami a odbočil po žltej značke vedúcej po širokej ceste okolo kameňolomu s obaľovňou do lesa pod Havraňou skalou (652 m). Táto je známa svojimi cvičnými horolezeckými cestami, ktorých je tu viacero a sú rôzneho stupňa obťažnosti a vyrástlo na nich mnoho výborných trnavských horolezcov. Po skalnom hrebeni Havranej skaly som pokračoval ďalej a zakrátko som prišiel na predvrchol Zárub, ktorým je z východnej strany Havranica (712 m). Tu som si krátko odpočinul a rozhliadol na kraj okolo Trnavy, ktorému dominujú chladiace veže atómovej elektrárne pri Jaslovských Bohuniciach. O pol jednej popoludní som prišiel na vrchol Zárub (768 m), ktorý je najvyšším vrcholom Malých Karpát. Bolo tu už niekoľko turistov, ktorí sem vystúpili predo mnou. Medzi nimi však nebol Rastislav Eckert s manželkou, ktorí mali so mnou urobiť spomínanú reportáž. Po polhodine som pokračoval zostupom zo Zárub po zelenej značke vedúcej do Jahodníka. Až pri smerovníku na hornom konci Čertovho žľabu som ich stretol spolu s ich kaukazským ovčiakom. Vzájomne sme sa potešili, že sa stretnutie podarilo a mohla sa tak uskutočniť reportáž o mojej ceste pre TV JOJ. Táto prebehla v strednej časti Čertovho žľabu a diváci ju mohli uvidieť vo večerných správach Jojky 17. 6. 2012. Spolu s nimi sme potom zišli do Jahodníka, kde mali zaparkované auto. Poďakoval som im o záujem o môj prechod naprieč Slovenskom a realizovanú reportáž. Ja som potom navštívil reštauráciu na Škarbáku, ako nazývajú Jahodník obyvatelia z okolia. Po obede som pokračoval po zelenej značke do Lošonca. Tam som sa veľa nezdržiaval, lebo som si chcel trochu poležať a pospať na Lošonských lúkach, čo sa mi aj podarilo v tieni osamelej divokej čerešne - mahalebky. Na ďalšej ceste som chcel prejsť vrcholom Starého plášťa, a tak som pokračoval neznačenou trasou smerom na Jelení vrch. Išiel som lesom, ktorý bol dosť členitý a rozoklaný hlbokými stržami po posledných búrkach spojených s víchrami aj s napadanými vyvalenými stromami. Obchádzal som dosť dlho polomy až som sa podvečer konečne dostal do jedného údolia, kde končila široká lesná cesta. Bol tu prístrešok i výdatný prameň pitnej vody, a tak som sa rozhodol tam prenocovať vo svojom stane. Bol to veľmi odľahlý kút Malých Karpát, ktorý z turistov poznajú snáď len tí, ktorí sa zúčastňujú orientačného turistického pochodu pod názvom Botokros. Podľa GPS som identifikoval toto miesto ako Komárovo, ktoré je označené aj v mape VKÚ č. 128 (MK - Záruby).
Sumár 46.dňa: dĺžka trasy 24 km, stúpanie 520 m

47. deň: TÚRA CENTRÁLNOU ČASŤOU MALÝCH KARPÁT Z KOMÁROVA CEZ STARÝ PLÁŠŤ, KLOKOČ A SKLENÚ HUTU K HRADU ČERVENÝ KAMEŇ.

Po nerušenej noci s krásne hviezdnatou oblohou zobudil som sa do slnečného rána. Umyl som sa v potoku a prichystal si raňajky z míňajúcich sa zásob. Knäcke-brot s nátierkovým syrom, zopár koliesok salámu-štipáka a k tomu zelenú papriku a rajčinu. Potom som zbalil stan, ktorý počas mojich raňajok uschol, nabral si pitnú vodu a vydal sa na ďalšiu cestu. Bol som v odľahlej časti Malých Karpát, široko-ďaleko bez značiek, a tak som sa musel orientovať podľa GPS prístroja. Stačilo nahodiť najbližší cieľ cesty, ktorým bol vrchol kopca Starý plášť a šípka na displeji mi ukazovala smer postupu. Ten ma viedol najprv po vrstevnici, obchádzajúc niekoľko priečnych doliniek a potom rovno hore po širokom chrbte spadajúcom na južnú stranu zo Starého plášťa. Prekonával som tu značné prevýšenie, a tak som musel častejšie odpočívať, kým som konečne prišiel na čistinu na vrchole, obkolesenej vencom skál, miestami dosahujúcich až 6 - 8 m výšku. Naokolo bolo cítiť pach od muflónov, ktoré žijú na takýchto odľahlých miestach Malých Karpát. Bol tu naozajstný kľud, ktorý prerušovali svojim bzukotom len čmeliaky, opeľujúce krásne zakvitnuté pichliače belohlavé. Vyliezol som na najvyššiu skupinu skál, odkiaľ bol pekný výhľad na hrebeň Holinta, začínajúceho zo západnej strany od sedla Skalka pod Taricovými skalami a končiaceho v sedle Bielej skaly. Aj tu som si zaspomínal na časy, keď som sa tu stretával s trnavskými i bratislavskými turistami pri Štefanskom zimnom výstupe. Škoda, že táto akcia zanikla, lebo na nej bývalo po Vianociach veselo a mala aj svoju značnú turistickú hodnotu, keďže na tento vrch je výstup značne orientačne i fyzicky náročný, najmä v zime, keď tu neraz býval sneh vyše kolien. V snahe obnoviť tradíciu Štefanského výstupu som začal s našim turistickým klubom Via Danubia organizovať pokusne takýto zimný výstup na vrch Hviezdu, neďaleko Košarísk a najnovšie na lepšie situovaný vrch Veľká Baňa nad Bratislavskou Račou. Zo Starého plášťa som potom postupoval pomocou GPS na Amonovú lúku, kde som sa už dostal na červeno značenú Štefánikovu magistrálu. Odtiaľ bol už len na skok jeden z krásnych vrchov Malých Karpát, na Klokoč (661 m). Aj na tento vrch sme organizovali 7. ročník Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy v roku 2004. Novinkou pre mňa na tomto kopci bolo, že sem poslednou dobou chodia početní návštevníci zatĺkať svoje klince do dreveného kríža. Aj počas mojej prítomnosti tam prišla takáto skupinka turistov zo Záhoria. Neviem ako vznikla táto tradícia, ale pripomínala mi Litovskú Horu krížov, pri ktorej sme boli v rámci zájazdu na turistickú Olympiádu v Estónsku v roku 2007. Každý, kto toto miesto navštívi, tam zanecháva svoj väčší, či menší drevený kríž. Po odpočinku na Klokoči som pokračoval po červenej značke k smerovníku Uhliská, kde som odbočil na modrú značku smerujúcu na Sklenú hutu. Trasa tu vedie lesnou cestou okolo miesta zvaného Kolovrátok, kde som využil prístrešok s lavičkami na odpočinok. Je to pekné miesto, v minulosti tu bola horáreň a odtiaľto je výhľad na južné skalné zrázy Vápennej. Býva tu kontrolné stanovisko pochodu Turistika pre všetkých, ktorú každoročne v druhú augustovú nedeľu organizujú turisti z Dolian. Potom som pokračoval okolo rozvodneného potoku Parná, ktorý sa miestami vylieval zo svojho koryta. Bol to dôsledok veľkých prívalových dažďov v uplynulých dňoch v tejto časti Malých Karpát, ktoré spôsobili aj vytopenie časti obce Píla a zničenie cestného mostu medzi Dubovou a Častou. Na Sklenej huti, ktorá je dôležitou križovatkou turistických chodníkov, som si opäť odpočinul pod prístreškom, kde je popísaná história tohto miesta, ktorá bola podrobne uvedená aj v augustovom čísle MKD z roku 2008. Zo Sklenej huty som pokračoval po zelenej značke popod východné úbočia kopca Geldek okolo mohutného drôteného plotu zvernice. Tento bol vymieňaný za nové pletivo a staré ostalo len tak pokrčené odhodené v lese. Dúfam, že tento cenný odpad bol už uprataný a odvezený do kovošrotu a nešpatí Malokarpatskú prírodu. Pod Skleným vrchom sa turistický chodník odkláňa od plotu zvernice a začína klesať do Častianskej doliny. Krátko pred ňou som prišiel k prvým vinohradom, ktoré sú také typické pre južné svahy Malých Karpát a preslávili ich kvalitnými druhmi jedinečných vín. Po prekročení Štefanovského potoka v Častianskej doline som pokračoval po zelenej značke, ktorá ma po 20 minútach priviedla na rozsiahlu lúku pred hradom Červený kameň. Vynovený hrad je naozajstnou perlou Malých Karpát a cieľom mnohých domácich i zahraničných turistov, ako aj početných školských výletov. Bol som už dosť unavený a smädný, a tak som si doprial veľkého Zlatého bažanta v hostinci pri vchode na hradné nádvorie. Keďže bolo dobré ustálené počasie, rozhodol som sa, že si pred zotmením postavím stan v odľahlom kúte lúky pri hrade. A tak som noc trávil v stane neďaleko múrov hradu Červený kameň.
Sumár 47.dňa: dĺžka trasy 23 km, stúpanie 480 m

48. deň: TÚRA OD HRADU ČERVENÝ KAMEŇ OKOLO ZOCHOVEJ CHATY, CEZ SKALNATÚ, ČERTOV KOPEC A ČMELEK NA PEZINSKÚ BABU

V tento deň bolo opäť krásne slnečné počasie, a tak hneď po zbalení stanu som sa ponáhľal dolu do blízkej obce Píla. Táto prežívala katastrofické následky povodne po prívalových dažďoch uplynulých dní, akú pamätníci z obce ešte nezažili. Potok Gidra zberajúci vody spod Geldeka, Bielej skaly a Krkavého buka sa behom niekoľkých hodín počas prívalového dažďa zmenili na neskrotný živel, ktorý bral všetko, čo mu bolo v ceste, a tak mu padlo za obeť aj niekoľko domov v Píle. V obci práve prebiehali intenzívne práce na odpratávaní nánosov z povodne. Pokračoval som po modrej značke po rozbahnenej ceste okolo vychýreného rekreačného strediska našich poslancov - Papierničke k smerovníku Zajačí jarok, ktorý ležal vyvrátený v hlbokej ryhe vymletej potokom rovnakého mena. Odtiaľ chodník začal stúpať smerom k Zochovej chate, ku ktorej som prišiel krátko pred poludním. Prekvapila ma inovovaná Zochová chata, teraz už transformovaná na luxusný horský hotel. Posadil som sa v jednom zo zastrešených boxov na dvore hotela. Po prehliadnutí jedálneho lístka som bol prekvapený celkom prijateľnými cenami, a tak som si doprial hubovú krémovú polievku a k nej malé Krušovické pivo. Od Zochovej chaty som pokračoval po mnohokrát už prejdenej trase žltej značky do sedla Modranskej Baby, miesto nazývané ako Čermákova lúka (590 m). Pomenovanie dostala po horárovi a jeho rodine, ktorí boli na lúke pochovaní v 19. storočí. Je tu križovatka turistických chodníkov so studničkou v spodnej časti lúky a je to ideálne miesto na opekačky. Nabral som si čerstvej pitnej vody z pekne upravenej studničky a vydal sa za sparného horúceho počasia ďalej po Štefánikovej magistrále smerom na Pezinskú Babu. Po krátkej ceste lesom som prišiel pod čiastočne odlesnený vrch Skalnatá. Pomaly som vystúpil strmým východným úbočím k smerovníku na vrchole. Aj na tento vrchol sme organizovali výstup v rámci Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy a to 3. ročník v roku 2000. Vtedy sme sem vystúpili z menej známej Švancpošskej doliny zo severnej strany z obce Kuchyňa. Zo Skalnatej je za pekného počasia krásna, takmer kruhová vyhliadka na túto časť Malých Karpát. Odtiaľ som po odpočinku pokračoval členitým hrebeňom okolo pozostatkov vojenského elektrického vedenia z čias studenej vojny v 50-tych rokoch minulého storočia. Chodník traverzuje pod vrcholom rozložitého Čertovho kopca a potom klesá do sedla Javorina. Tu som sa rozhodol postupovať ďalej po skratke po zvážnici obchádzajúcej západné úbočie vojensky stále dôležitého kopca Čmelok, na ktorom je vysielač a vojenský objekt. Zvážnicou som sa dostal späť na červenú značku povyše sedla Pezinskej Baby. Túto skratku som v minulosti často používal pri bežkárskom prejazde zo Zochovej chaty do Rače. Prešiel som frekventovanú cestu spájajúcu južné podhorie Malých Karpát so Záhorím a okolo budovy bývalého horského hotela, ktorá silne chátra, prišiel som k nízkej budove penziónu. Hostí som tu vtedy nevidel, ale vlastníci penziónu a ich čašník, barman a recepčný v jednej osobe boli prítomní. Potreboval som sa už osprchovať, lepšie sa vyspať, a tak som si objednal nocľah v 2-posteľovej izbe so sprchovým kútom za 20 euro.
Sumár 48.dňa: dĺžka trasy 20 km, stúpanie 410 m

49. deň: Z PEZINSKEJ BABY CEZ KONSKÉ HLAVY, VRCHOLY SOMÁRA , BIELY KRÍŽ A KAMZÍK DO BRATISLAVY.

V noci sa počasie prudko zmenilo, zamračilo sa a zdvihol sa severozápadný vietor. Za tohto nevľúdneho počasia som vyrazil na predposlednú dennú etapu môjho prechodu. Išiel som po veľmi známej trase, takže by som skoro aj poslepiačky vyšiel na Konské hlavy (649 m). Tu začalo pršať, a tak som si obliekol dobrú vetrovku značky Endless, ktorá ma chránila pred vlhkom i vetrom. Pridal som do kroku a zakrátko som bol v sedle medzi Tromi kamennými kopcami a Kamenným kútom, kadiaľ chodia vojenské autá z Bratislavy do vojenského priestoru Turecký vrch. Bol piatok, nedobrý čas, a tak bola trasa ľudoprázdna. Krátko pred desiatou hodinou som prišiel na severovýchodný vrchol Somára (650 m), na ktorom po početných víchriciach zostalo len niekoľko osamelých vysokých bukov. Bol odtiaľ dobrý výhľad, najmä západným smerom. V diaľke som videl TV vysielač na Kamzíku, cez ktorý sa prevaľovali búrkové mraky. Prešiel som hrebeňom na juhozápadný, viac zalesnený vrchol a klesal do sedla Kozieho chrbta, kde prichádza zelená značka od Limbachu. Táto pokračuje spolu s červenou k druhému smerovníku rovnakého mena, odkiaľ odbočuje na Prepadlé a Košariská. Ja som však pokračoval ďalej po červenej značke a po prekročení potoka pri Štyroch bučkoch som prišiel k smerovníku Salaš, kde sa križuje červená značka s modrou idúcou z Košarísk do Svätého Jura. Potom som už prechádzal okolo Silnického prameňa na čistinu s pekným výhľadom na červené kupoly meteorologickej stanice na Malom Javorníku. To som už vedel, že čoskoro prídem na Biely kríž, kde sa budem môcť občerstviť vo Včelíne - maringotkovom bufete s pomerne širokým sortimentom jedál a nápojov. Ale najprv som musel prejsť okolo obory pred horárňou Kocmunda (asi podľa priezviska horára zo Svätého Jura), v ktorej vtedy voľne behalo niekoľko statných diviakov, ale aj pásikavých diviačikov. Ďalej som prešiel okolo bieleho kríža a rovnomenného smerovníka a namieril si to rovno k Včelínu. Začínal sa víkend, a tak bol otvorený, lebo čakal nával pešiakov, ale najmä cyklistov, ktorí na svojich MTB tátošoch v čoraz hojnejšom počte brázdia lesy nad Bratislavou. S týmto stavom nie sme nadšení aj keď uznávame slobodu vyznávania akéhokoľvek športu. Často sa totiž v lese stretávame so situáciou, že sme cyklistami ohrozovaní, najmä dolu kopcom, kedy nás predbiehajú a nevieme na ktorú stranu uskočiť. Mnohí nepoznajú základné pravidlo o zvonení alebo ústnom upozornení. Vo Včelíne som si dal veľkú kofolu spolu s tatrankou, aby som sa posilnil na záverečnú časť pochodu v ten deň, z Bieleho kríža do Bratislavy. Cesta po asfaltke rýchlo ubiehala a ja som sa cítil napriek už mnohým kilometrom v nohách v dobrej forme až sám som sa sebe čudoval. Snáď to bolo aj tým, že som bol v očakávaní skorého stretnutia s Imkou doma. Minul som Červený kríž a pri Zbojníčke som sa napil studenej vody z prameňa. Tu už bolo na ceste pomerne rušno, lebo viacerí milovníci prírody vyšli von. Na Spariskách som si na lavičke trochu oddýchol a potom pokračoval hore kopcom okolo Máriinho prameňa do sedla pod Krásnym vrchom. Bolo pol piatej popoludní, keď som prišiel k smerovníku Tri duby a tu som sa rozhodol pokračovať po vrstevnicovom chodníku, ktorý vyúsťuje na asfaltovej ceste vedúcej od Snežienky na Kamzík. K smerovníku Kamzík pri hornom konci Somárskej lúky som si spravil záverečný odpočinok a potom som sa už ponáhľal mojou skratkou popri Brečtanovej ulici na Kolibe a cez vrch Vtáčnik pomedzi opustené vinohrady dolu na železničný nadjazd na Tupého ulici. K môjmu novému domovu v Bratislave som prišiel o pol siedmej večer.
Sumár 49.dňa: dĺžka trasy 30 km, stúpanie 360 m

50. deň: Z KOLIBY CEZ KAMZÍK, PARTIZÁNSKU LÚKU, LÍŠČIE ÚDOLIE A DEVÍNSKU KOBYLU POD HRAD DEVÍN NA BREH RIEKY MORAVY K SLOVENSKO-RAKÚSKYM HRANICIAM, CIEĽU MÔJHO PUTOVANIA NAPRIEČ SLOVENSKOM

V posledný deň môjho putovania bola sobota, a tak sa k mojej poslednej etape pridali okrem Imky aj Ria a Marta, členky nášho turistického klubu, aby ma podporili a oslávili so mnou dosiahnutie cieľa. Naše stretnutie sa uskutočnilo na Kolibe, odkiaľ sme sa vydali k smerovníku Kamzík, kde sme sa napojili na záverečnú trasu. Prešli sme lúkou v západnom úbočí Kamzíka, ktorú neviem z akých dôvodov pomenovali Americkým námestím. Je tam prístrešok, ohnisko a hojdačka pre deti, ale aj stôl na stolný tenis. Ideálne miesto pre rodinné pikniky. Navyše je tam aj pekný výhľad juhozápadným smerom na Dunaj, ktorý sa v diaľke rozširuje do Čunovskej zdrže. Odtiaľ sme zbehli na Partizánsku lúku, kde sme sa prvý raz potúžili Metaxou, ktorá chutila znamenite. V dobrej nálade sme pokračovali okolo nákupného centra Tesco v Lamači a cez Polianky do Líščieho údolia. Bolo pod mrakom, ale bez vetra, a tak nám cesta rýchlo ubiehala. Pri mládežníckom zariadení Juventa sme prešli cez rušnú cestu vedúcu z Karlovej Vsi do Dúbravky a vystúpili sme do Jezuitských lesov a neskôr k smerovníku Švábsky vrch. V lese bolo pomerne rušno, lebo okrem turistov do priľahlých záhrad prichádzali aj záhradkári. Pri smerovníku Dúbravská hlavica sme sa dostali na asfaltovú cestu, ktorá bola vybudovaná pre vojenské účely za minulej éry k radarom na vrchole Devínskej Kobyly. Turistický chodník obchádza tieto objekty širokým oblúkom v severnom úbočí, kde sa na neho napája zeleno značený chodník z Devínskej Novej Vsi. Na vrchol Devínskej Kobyly (495 m) sme prišli o pol tretej popoludní a stretli sme sa tam s viacerými turistami, ale aj ďalšími návštevníkmi tohto najzápadnejšieho vrchu Malých Karpát. Výstup je lákavý pre jedinečný výhľad západným smerom: dolu v údolí leží obec Devín, ktorej dominuje hrad nad sútokom Dunaja a Moravy. Mohutná európska rieka tu vytvára veľký oblúk a z predhoria Álp sa dostáva do v Panónskej nížiny. Za Dunajom vidieť Hainburgské kopce, ktoré sú pokračovaním Malých Karpát v Dolnom Rakúsku. Priamo oproti Devínskemu hradu sa dvíha osamelý kopec Braunsberg (344 m), dostupný aj autom, odkiaľ je široký výhľad od Devína po Bratislavu. Sem chodievali najmä mnohí tí, ktorí nemohli legálne prísť na Slovensko, aby sa mohli aspoň pozrieť na svoju rodnú zem. K tomuto účelu tu Rakúšania inštalovali aj viaceré ďalekohľady - automaty. Za Braunsbergom v doline vidieť časť mestečka Hainburg an der Donau, nad ktorým sa na hradnom kopci Schlossberg (290 m) vypína mohutná hradná zrúcanina. Hrad začali budovať na príkaz cisára Henricha III. Najskôr prešiel z kráľovskej dŕžavy do rúk Babenbergovcov, neskôr sa stal majetkom Přemysla Otakara II. a potom Habsburgovcov. Sláva hradu začala upadať po druhom obliehaní Turkami v roku 1683, ktorí ho vyplienili a zničili. Hrebeň Hainburgských kopcov končí nad poslednou dolnorakúskou obcou pred hranicami so Slovenskom, nad Bergom. Posledným kopcom je ďalší vyhliadkový kopec Kőnigswarte (340 m), na ktorom je rozhľadňa. Za dobrého počasia možno vidieť južným smerom za Haiburgskými kopcami hladinu Neziderského jazera, juhozápadným smerom Litavské vrchy a západným smerom Viedenský les, ktorý je predhorím Álp. Za výnimočne jasných zimných dní možno z Devínskej Kobyly vidieť aj zasnežené vrcholy pohorí Raxalpe a Schneeberg. Po zdokumentovaní našej prítomnosti na vrchole Devínskej Kobyly sme sa znovu potúžili kalíškom Metaxy a v dobrej nálade pobrali dolu strminou na južné úbočia Devínskej Kobyly, ktorá je prírodnou rezerváciou. Okolo smerovníka Úzky les sme prišli na lúku neďaleko TV vykrývača, odkiaľ je pohľad na hrad Devín ako na dlani. Obľubujem toto miesto, kde sme s Imkou strávili jednu krásnu septembrovú noc pri splne mesiaca, ktorého jas sa odrážal na hladine Dunaja a ráno nás prekvapila hmla vytvárajúca nízku oblačnosť nad Dunajom i Moravou, z ktorej trčal len devínsky hradný vrch. Bol to jedinečný zážitok. To už sme boli len na skok od úplného konca môjho putovania naprieč Slovenskom. Zbehli sme na horný koniec Devína a čakali nás už len posledné metre do cieľa. Ten som spolu s Imkou, Riou a Martou dosiahol o 16:31 pri hraničnom kameni II. pod Panenskou vežou Devínskeho hradu. Po 50-tich dňoch putovania som bol konečne v cieli a splnil som si tak svoje dávnejšie predsavzatie. Po nevyhnutnom fotografovaní tejto chvíle sme si sadli na sútoku Dunaja a Moravy a s veselou náladou dopili zvyšok Metaxy.
Sumár 50.dňa: dĺžka trasy 13 km, stúpanie 550 m

CELKOVÝ SUMÁR A ZÁVER

Prechod naprieč Slovenskom v trvaní 50 dní (z toho 6 dní odpočinkových) som absolvoval od 30. 4. do 18. 6. 2011. Väčšinu trasy som prešiel sám, jedine v úseku cez Poľské Tatry z Tatranskej Javoriny do Oravíc, v úseku z Květnej cez Veľkú Javorinu do Dobrej Vody ma sprevádzala Imka, z Párnice do Belej-Dulíc cez Veľkú Fatru Ria, zo Zliechova cez laz Veľkí Fačkovci na Vápeč Ria, Jožo, Janko a Juro, členovia nášho turistického odboru KST Via Danubia a posledný deň z Koliby na Devín ma sprevádzali Imka, Ria a Marta, taktiež členka z nášho turistického odboru. Celkovo som prešiel 843 km s prevýšením 30 910 m, čo je v priemere 19,2 km a 703 m prevýšenia na deň pochodu. Počasie som mal prevažne slnečné a priaznivé, najmä počas prechodu poľských Tatier. Celodenný dážď som mal pri prechode z Krajnej Bystrej do Roztokov v Laboreckej vrchovine, pri prechode z Terchovej do Párnice, pri prechode z Vrícka cez Kľak do Čičmian a pri túre z Vlčieho vrchu na chatu Valmont. Búrky ma zastihli pri túre z Červeného Kláštora do Spišskej Starej Vsi, vo Veľkej Fatre v úseku Ľubochnianske sedlo Belá-Dulice, pri túre zo Zliechova na laz Veľkí Fačkovci a v noci v Sidónii. Z 50 nocí som prespal v penziónoch 22 nocí, na chatách 8 nocí, v hoteloch 2 noci, pod stanom 14 nocí, 2 noci som bivakoval pod prístreškami, 1 noc v lôžkovom vlaku a 1 noc doma v byte. Väčšinou som niesol so sebou 18 kg batoh s vecami na stanovanie, oblečením a stravou, výnimkou bol úsek medzi Tatranskou Javorinou a Terchovou, kde som spal na chatách a v penziónoch a potreby na stanovanie prepravil balíkom prostredníctvom poste restante. Zdravotné problémy sa mi nevyskytli, a to aj vďaka zaradeniu 6 odpočinkových dní.

Celkový dojem z putovania bol veľmi dobrý. Moja trasa viedla nádhernou slovenskou, miestami poľskou, hornatou krajinou s krásnymi lesmi a horskými lúkami posiatymi bohatou kvetenou. Pod horami sa rýchlo rozvíja cestovný ruch vďaka novým a kvalitným ubytovacím zariadeniam, v ktorých som stretol priateľských a ochotných ľudí. Určitým nedostatkom, s ktorým som sa dosť často stretával, je nízka kultúra ťažby dreva v tých nádherných lesoch, ktorá ich mení na škaredé rúbaniská s neupratanou haluzinou, cesty rozbrázdené lesnými mechanizmami a neúctivým vzťahom k turistickému značeniu. Toto bolo na niektorých miestach značne zanedbané a ťažko porovnateľné s úrovňou v ČR.

Ďakujem kompetentným, najmä Paľkovi Šoulovi, za umožnenie uverejniť opis môjho putovania na stránkach Malokarpatského Diaľkoplazu a jeho čitateľom za pozornosť.

Štefan Nagy

Stretnutie čitateľov a priateľov Krás Slovenska
Malá Fatra - Kľak 2012

Časopis Krásy Slovenska, ktorý je vydávaný Klubom slovenských turistov (KST), každoročne organizuje stretnutie čitateľov a priateľov s redakciou a vydavateľom vždy v inej lokalite. V sobotu 26. 5. 2012 sa uskutočnil už 49. ročník tohoto podujatia. Organizácie z poverenia ústredia KST sa zhostili turisti prievidzskej oblasti v spolupráci s obcami Vrícko a Fačkov. Pre stretnutie bol zvolený vrch Kľak s nadmorskou výškou 1352 m, ktorý sa nachádza v juhozápadnej časti Malej Fatry. Účastníci si mohli vybrať viac výstupových trás.

Spolu s priateľom sme sa rozhodli urobiť si čiastočne vlastnú trasu. Nočným rýchlikom Bratislava - Žilina a následne osobným vlakom sme sa dopravili do Rajca. Ďalšie pokračovanie už bolo po vlastných takto: Rajec - Šuja - Rajecká Lesná - Fačkov - Kľak - Fačkovské sedlo. Úsek Rajec - Fačkov po asfaltovej komunikácii a z Fačkova ďalej po značenom turistickom chodníku. Na vrchu Kľak, kam sme prišli okolo 9.15 h, sa nachádzalo možno 5 turistov. Okolo pol desiatej prišli organizátori a priniesli prístrešok a ďalší materiál. Nad skladaním prístrešku chvíľu rozmýšľali, ale podarilo sa im ho poskladať. Pretože Kľak má jednu zo stien kolmú, z bezpečnostných dôvodov natiahli lano s farebným upozornením na nebezpečenstvo. Organizátori na vrchol priniesli vlajky, pečiatky, účastnícke lístky a kroniku. Nepriniesli si však žiaden stolík ani stoličku, takže sa im horšie úradovalo. Na odbyt išli aj odznaky letného a zimného výstupu na Kľak, ktoré tam priniesol ich niekoľkoročný organizátor.

Delegáciu KST tvorili páni Racek, Punčochář a Perhala. Za KČT bol prítomný podpredseda pán Babnič. Bolo tu i viacero predstaviteľov miestnej samosprávy.

Okolo 12-tej hodiny bol vrchol preplnený, pritom stále prichádzali ďalší účastníci. Odhadom sa podujatia zúčastnilo 1200 ľudí. Možno ich bolo aj viac. Bolo nádherné slnečné počasie s prekrásnymi výhľadmi, teplota mohla byť okolo 25 °C. Z Fačkovského sedla sme obaja cestovali autobusom do Žiliny a ďalej vlakom domov.

Na tomto stretnutí bolo aj veľa mojich známych.

Jubilejný 50. ročník budú organizovať členovia KST Veľký Kliž na Michalovom vrchu v pohorí Tríbeč. Odovzdanie štafety a kultúrny program sa uskutočnili v areáli salaša vo Fačkovskom sedle.

Bratislava, 27. 5. 2012, Jozef Karovič

Pozvánka na 10. ročník
Prechádzka historickou Trnavou

Toto podujatie, ktoré sa bude konať 14. októbra 2012, má za sebou svoju históriu. Bude to už vlastne jedenástykrát, keď privítame záujemcov o bližšie spoznanie nášho krajského mesta. Nultý ročník po rôznych schvaľovacích procesoch v rámci KST a jeho sekcie IVV (medzinárodná organizácia pre ľudový šport), v rámci ktorej podujatie organizujú turistické kluby Spartak a Slovšport Trnava, uskutočnili 13. 10. 2002. Jedná sa o nenáročnú turistickú prechádzku mestom v dĺžke 10 km, vhodnú pre všetky vekové kategórie. Cieľom podujatia je, aby jeho účastníci spoznali jedinečné historické pamiatky mesta, kultúrne dedičstvo našich predkov ako kostoly, dominanty ako je Mestská veža, Radnica, Divadlo Jána Palárika, či múzeá pôsobiace v meste. Súčasťou akcie je umožniť spoznať aj rekreačnú oblasť Kamenný Mlyn so zvyškami luhových lesov a na rybníkoch žijúceho unikátneho vtáctva. V tento deň bude umožnený vstup na Mestskú vežu a možnosť nahliadnuť do niektorých kostolov. Odborný výklad a sprievodcovskú činnosť vykoná pán Peter Wagner, milovník Trnavy z KST Atóm Jaslovské Bohunice.

Nezabudnite: Stretneme sa v nedeľu o 9.00 h pred železničnou stanicou v Trnave. Počítajte, že prechádzka trvá asi 5 hodín a účastníci dostanú na pamiatku účastnícky lístok a propagačný materiál. Treba spomenúť, že na doterajších ročníkoch bolo 156 turistov z Ostravy, Bratislavy, Pezinka, Nitry, Topoľčian, Senice, Dunajskej Stredy a samozrejme z Trnavy.

Ján Krištof, KST Slovšport Trnava
autor a zakladateľ 25. mestského okruhu IVV Trnava

Pozvánka na 6. ročník
Výšľap na Devínsku Kobylu

Xtremerun vedená Jozefom Rajchlom v spolupráci s KST Spartak BEZ a Turistickou informačnou kanceláriou (TIK) Devínska Nová Ves organizujú v dňoch 21. - 22. 9. 2012 už 6. ročník 24 a 12 hodinového IVV výšľapu na Devínsku Kobylu. Ide o opakované šľapanie okruhu z Devínskej Novej Vsi na Devínsku Kobylu a späť, ktorý má 6 km a 340 m prevýšenia. 24 hodinové šľapanie začína v piatok 21. 9. 2012 o 19 h a 12 hodinové šľapanie začína v sobotu 22. 9. 2012 o 7.00 h, ukončenie má byť v sobotu o 19.00 h. Štart a cieľ je na Námestí J. Kostru v Devínskej Novej Vsi, prístup je možný autobusmi MHD č. 20 a 21, treba vystúpiť na zastávke M. Marečka. Okrem diplomu účastníci budú súťažne odmenení na prvých 3 miestach v kategóriách muži, muži 50+, ženy, ženy 50+, mládež 15 - 18, deti do 15, deti MŠ, najrýchlejšie kolo, najmladší, najstarší. Ide o športovo-turistické podujatie pre verejnosť doplnené o infostánok TIK DNV, občerstvenie a kultúrny program. Registrácia je možná pomocou internetovej stránky vdk.xtremerun.com alebo na štarte. Informácie je možné získať aj z internetovej stránky www.xtremerun.com. Prihlásenie a účasť je možná v priebehu celého dňa.

Jozef Karovič

Ponitrianska 100-ka

Ponitrianska 100-ka sa tento rok koná v dňoch 22. - 23. 9. 2012 ako 1. oficiálny ročník. Je to náročný diaľkový pochod / ultra-trail z Nitry do Handlovej cez pohoria Tribeč a Vtáčnik, ktorého trasa s dĺžkou 105 km vedie červeno značenou Ponitrianskou magistrálou, s prevýšením podľa GPS 3700 m, podľa Hikingu 4000 m. Organizátori dávajú časový limit do 28 h, štartovné je 5 Eur. Prihlásiť sa treba do 19. 9. 2012 e-mailom: ponitrianska100[zavináč]gmail.com. Informácie je možno získať z internetu: ponitrianska100.wbl.sk alebo na tel. č.: +421 902-292 576. Štart: Nitra, parkovisko pri kruhovom objazde pod Zoborom, spoločne o 7.00 h. Cieľ: Handlová, Centrum voľného času Relax.

Pavol Šoula

KALENDÁR

september 2012 - Malé Karpaty a okolie:

31.8. - 2.9.2012 STRETNUTIE CYKLOTURISTOV REGIÓNU ZÁHORIA V MALÝCH KARPATOCH 10. ročník
(piatok - nedeľa) KST Jablonica

Trasy: cyklo: 15, 25 a 55 km
Prezentácia: 31.8.: 19.00 - 21.00 h
1.9.: 7.30 - 9.00 h
cvičisko Združenia kynológie Jablonica
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel.: 0915-108 752, 0902-606 358,
e-mail: hamerlikstano[zavináč]zmail.sk, hamerlikstano[zavináč]jablonica.net

1.9.2012 NEVÁHAJ A POĎ! 12. ročník
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 42 km/1500 m
Krasňany - Chlmec - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Dračí hrádok - Svätý vrch - Marianka - Malinský vrch - Kačín - Snežienka - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Krasňany, Pekná cesta, obchodný dom, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

8.9.2012 SENICKÁ MAŠÍROVKA 32. ročník
(sobota) KST Senica

Trasy: 10, 15, 35, 50 km pešo a cyklo
Senica - Rozbehy - Záruby - Rozbehy
Štart: Rozbehy, chata SNP, 7.30 - 10.00 h, Senica 7.30 h
Cieľ: Rozbehy, chata SNP o 18.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Jozef Kalamen, Kalinčiakova 296/4, 905 01 Senica, tel.: 034-651 7487

8.9.2012 VÝSTUP NA ZÁRUBY 11. ročník
(sobota) RR KST Trnava

Trasa: 10 km
Štart: Smolenice, žel. stanica, 9.15 - 9.30 h
Cieľ: vrchol Zárub, 11.30 - 13.00 h
Vedúci: Ing. Vladimír Chrapčiak, Poštová 45, 917 01 Trnava
Informácie: tel. z.: 033-599 1312, e-mail: chrapciak[zavináč]vuje.sk

22.9.2012 ŽITNOOSTROVSKÝ POCHOD 32. ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

Trasy: pešo, 50, 35 a do 16 km
Štart: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., 7.00 - 9.00 h
Ukončenie: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., do 16,00 h
Prihlášky: na mieste
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0949-365 818, internet: www.ktrodina.com
e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk

22.9.2012 JESENNÝ MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK 31. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

Trasy: 40 km/1200 m, 35 km/800 m, 20 km/500 m
40 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Kozlisko - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
35 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
20 km: Vojenská nemocnica - TV Kamzík - nad Kačínom - Vojenská nemocnica
V cieli sú vítaní aj účastníci, ktorí si zvolia štart na hociktorom trečíkovom kontrolnom mieste. Číslo kontrolného terčíkového miesta si účastník zapíše.
Štart: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 7.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 15.00 - 17.00 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava,
tel. d.: 02-6436 7755

22.9.2012 PO STOPÁCH MÁRIE TERÉZIE 17. ročník
(sobota) KST Holíč

Trasy: 10, 20, 50 km, pešo a cyklo
Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 8.00 - 11.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV,
Vedúci: Ján Hránek, D. Rapanta 7, 908 51 Holíč,
tel.: 034-668 5332, 0902-816 566,
e-mail: helena.sedlakova[zavináč]gmail.com

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.