MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

8/1999

Veľmi sme sa mýlili ?

Tretie tisícročie alebo skromnejšie 21.storočie sa nezadržateľne blíži. Ani nie dve celé desiatky mesiacov nás delia od toho magického a dlho očakávaného času. Ako sme o tomto čase snili dnes, už v ďalekej minulosti, kedy tretie tisícročie sa zdalo nesmierne a nereálne ďaleko, nám trochu môže priblížiť i článok uverejnený v bulletine Trikrát Turistická Tesla z roku 1984. Áno, z roku tisíc deväťsto osemdesiateho štvrtého. Článok mal názov "Naša trasa v roku 2001". Všimnite si, že Tesláci /teda Ja/ už za komunistov tvrdili, že tretie tisícročie sa začne v roku 2001.

A ešte niečo. Už vtedy sme verili, že naše Diaľkové pochody prežijú i rok 2000 !!! Vidíte mali sme pravdu.

Nuž tu je ten spomínaný článok a posúďte sami.

Naša trasa v roku 2001

Schopnosť poznávať nielen minulosť a prítomnosť, ale i nejestvujúcu budúcnosť, fascinovala ľudstvo od jeho vzniku. Ten, kto sa zúčastnil na predchádzajúcich ročníkoch nášho DP, určite nepochybuje, že náš DP prežije i rok 2000. Zábezpekou je i tá skutočnosť, že pešia turistika je obľúbená a získava si čoraz väčšiu obľubu. Niektoré jej prvky prenikajú i do iných športov. V mnohých športových disciplínach už roky "prešľapujeme" na jednom mieste, naši výkonnostní futbalisti sú schopní neraz "odpochodovať" i celý zápas.

Náš futurologický príspevok nie je stavaný len na vedeckej báze, bude to i nezáväzné snívanie s voľnou tvorivou licenciou.

Zraz všetkých účastníkov 23.ročníka diaľkového pochodu bol v reprezentačnom podnikovom rekreačnom stredisku pri Červenom Kameni. Vysoká, niekoľko poschodová budova tvorí dominantu celého okolia. Je vybavená krytou plavárňou, saunou a ďalšími vymoženosťami začínajúceho sa 21.storočia. Slúži k regenerácii fyzických, ale najmä duševných síl pracujúcich celého podniku. Práve v čase štartu pristál na priľahlom letisku veľkokapacitný aerotaxík, ktorý priviezol skupinu pracovníkov, ktorým sa skončil štvorhodinový pracovný úväzok. Na jednom z množstva ihrísk s umelým trávnikom sa pripravujú nohejbalisti našej Telojednoty /názov telovýchovná sa skrátil na uvedený z dôvodov, že už nebude potrebné vychovávať/ na nasledujúcu sezónu. Tohto roku dali prednosť príprave doma pred zahraničím. Na minuloročný štart našich nohejbalistov na Barme doteraz radi spomínajú Barmani a ešte viac barmani.

Ale nás zaujíma turistika!

Organizátori nás vedú dlhou chodbou, ktorou sa dostávame ku kabínam domácich turistov. Zaklopeme na dvere /iba zo zdvorilosti, lebo video vrátnik už dávno predtým oznámil náš príchod/ a vchádzame dnu. Ocitáme sa v rozsiahlej a veľmi vkusne zariadenej kabíne domácich, v ktorej vládne čulý ruch. Na masážnom stole pod rukami zručného maséra sa striedajú účastníci pochodu. Niežeby nemali k dispozícii najmodernejší prístroj ROMBAS 007 /skratka neznačí spôsob rob masáž, ale znamená robot-masér/, ale ručná práca je ručná práca. Displej terminálu chŕli posledné údaje o trase, počasí i súperoch.

Nad poruchou videozariadenia sa netreba rozčuľovať. Technika niekedy zlyháva i v 21.storočí. To, čo naši otcovia považovali za dar civilizácie a vedy, stalo sa pre naše deti samozrejmosťou, čo vtedy bolo stĺpom pokroku, dnes je jedným zo stromov v lese.

Na veľkej svetelnej tabuli udáva tréner posledné pokyny, určuje zostavu na dnešný pochod a taktiku zdolávania - nie súpera, ale terénu. Tajomník oddielu hovorí niečo o prémiach pre družstvo v prípade záchrany v 1.národnej turistickej lige. Pridáva sa i podpredseda - pôvodným povolaním od čierneho remesla a pridáva k oficiálnym prémiam i niečo z čierneho fondu. Sem-tam počuť i niečo o rozhodcoch i hráčoch súpera, ale to sú ničím nepodložené domienky. Skrátka, v kabínach vládne atmosféra, aká dakedy vládla v kabínach našich futbalových či hokejových mužstiev.

Čas je neúprosný a hlavný rozhodca pozýva turistov na štart. Na štartovej čiare sa začína formovať dlhý rad pestrofarebne oblečených turistov v najnovšej a najmodernejšej výstroji i s množstvom rôznych povolených a žiaľ i nepovolených reklám. Diaľkové pochody sú už dávno olympijskou disciplínou. Neustále sa rozširujúci počet skupín prinútil MOV siahnuť i na ďalšie ročné obdobia a tak DP sú zaradené na program jesenných Olympijských hier /JOH/.

Veľkou farebnosťou a pestrosťou v oblečení vynikajú najmä zahraniční pretekári. V tohtoročnej štartovnej listine je nápadný značný pokles počtu afrických turistov. Je to odrazom celkového zníženia záujmu Afričanov o turistiku v dôsledku nedostatočného značenia turistických chodníkov v pralese a tým i veľkého počtu poblúdilcov.

Od štartu sa asfaltovou cestou dostaneme popri hrade Červený Kameň, ktorý mimochodom vôbec nie je postavený na červenom kameni, do lesa /les bol v minulosti rozlohou určitá plocha, na ktorej rástli stromy a dokonca sa tu preháňala lesná zver/, kde pokračujeme tartanovou cestičkou k Zochovej chate. Zo "zošky" - ako ju populárne nazývali naši predkovia, sa dostaneme po umelom trávniku - miestami už vyblednutom, až k úpätiu Skalnatej a pohyblivými schodami na jej vrchol.

Na kúsok opustíme červenú značku a lesnou autostrádou prídeme do Lipín, kde navštívime skanzen Tesla. V tomto prírodnom múzeu sú postavené drevené chatky, ktoré podľa výskumov historikov slúžili v minulosti na rekreáciu našich predkov. Je to historická pamiatka ochotná vydávať čisté svedectvo o bohatstve ducha, pracovitosti a majstrovstve našich predkov. Po krátkom zastavení pokračuje naša cesta okolo lesnej škôlky, odkiaľ každoročne prichádzajú na trh umelé vianočné stromčeky. A už je tu kopec Somár, ktorý si svoje pekné meno zachoval až do dnešných čias /roku 2001/.

I tu sa relatívne málo zmenilo. Vybudoval sa tu aeromotel /čím sa odrazili pokusy a snahy gigantomanov o vybudovanie kozmomotela/, je tu nová ležačka do Pezinka, ktorá nahradila pôvodnú sedačku a ďalšie menej významné stavby. O kúsok ďalej prechádzame chránenou prírodnou oblasťou, v ktorej sa zachovalo niekoľko pôvodných stromov, ktoré boli typické pre vtedajšiu flóru. Touto oblasťou vzhľadom na jej malú rozlohu, prejdeme veľmi rýchlo a dostaneme sa ku križovatke s modrou značkou, ktorá je vzhľadom na veľkú frekventovanosť riadená pikopočítačom 8.generácie /kde sú tie časy elektrónkových počítačov, ako sa to s obľubou niekedy písavalo/. Do vstupnej jednotky počítača každý účastník vkladá svoju osobnú kartu a na základe údajov na nej vyhodnotí doterajší priebeh pochodu /kam sa hrabú tie niekdajšie tajné i obyčajné kontroly/, stanoví optimálny priebeh ďalšieho pochodu, spočíta doterajší výdaj energie a určí množstvo i zloženie občerstvenia.

Už je čas opustiť občerstvovaciu stanicu a niekoľkokilometrovým pohyblivým chodníkom sa dostaneme do chránenej umelej oblasti, v ktorej sa uchovávajú pre budúce pokolenia vymoženosti dnešnej doby /rôzne odrody umelých trávnikov, umelé listnaté i bezlistnaté stromy a pod/. Práve dnes tu poľovníci inšpirovaní históriou a zväzarmovcami usporiadajú hon na líšku - samozrejme, že celú umelú.

Blížime sa k záverečnej časti nášho pochodu - k Šedivému Krížu, ktorý sa pôvodne nazýval "Biely", ale od smogu i vekom zošedivel. Dnes rovnako ako v minulosti je to stredisko prímestskej rekreácie. Húfy rekreujúcich sem dopravuje bratislavské metro- trasa H /predchodcom bola známa rýchlodráha/, ktoré tu má konečnú zastávku. Ešte musíme prejsť prekrásnou alejou /pouličných svetiel/ a už je tu cieľ! V cieli nás očakáva s ohľadom na mimoriadnu pracovnú stredu značný počet divákov, ktorí nadšene aplaudujú športovcom, ktorí v 21.storočí sú schopní prepravovať sa pomocou vlastných nôh. Sú tu desiatky novinárov, fotoreportérov i reprezentační tréneri. Kde-tu je vidieť i to, čo neradi vídame na našich športoviskách a čo nás bude stáť ešte veľa výchovno - propagačnej práce. Sú tu lanári, šíbri, rôzni mecenáši, ktorí s mešcami plnými peňazí lanária popredných diaľkárov do ich chýrnych klubov...

"Tak si myslím jestli nekecáš" - zazdal sa mi hlas Jozefa Švejka, prebudil som sa a vrátil do súčasnosti, síce skromnejšej, ale o to krajšej.

Ivan Nižnan, 1984

ZAUJÍMAVOSTI Z OKOLIA MALÝCH KARPÁT

O Borskom Mikuláši, na "Búroch"

Sotva možno zozbierať toľko írečitých, s prírodou spojených slov a pomenovaní, koľko ich má naše Záhorie, ľudovo povedané "Búry". A týchto topografických názvov azda najviac je pri pomenovaniach či už časti obce alebo chotára práve v Borskom Mikuláši.

Jeho prví osadníci, prirastení k zemi, k prírode a jej kráse, dávali určitým častiam v chotároch napríklad takéto pomenovania: Vo Výhoni, Za Mostom, Na doline, Habány, Dole dedina, Plotky, Smuha, Svätý Ján, Na hliníkoch, v Močidielkach, ale aj Na kopci, Pri Márii Magdaléne, či V Zemaniči u Markovej. Všetky tieto názvy si môžete aj dnes overiť v turistickej mape Malých Karpát.

Vlnitý a kopcový terén chotára dal vzniknúť tejto starobylej dedine, o ktorej prvé správy z kroník uvádzajú, že v roku 1394 patrila ako poddanská dedina panstvu Ostriež, neskôr, v 18.storočí, bola majetkom Šaštínskeho panstva. V 16.storočí prijal zemepán na svoje majetky habánskych utečencov, ktorí tu našli svoj nový domov. Osvedčili sa ako vynikajúci remeselníci a tu hlavne ako tkáči.

Prílevom nových osadníkov sa obec rozrastala a v roku 1828 pri súpise poddaných rátala vyše dvetisíc obyvateľov, ktorí žili v tristo domoch. Obyvateľstvo obce sa zaoberalo poľnohospodárstvom, sadením a spracovaním konope. Domácky tkali hrubé "gaťové plátno", s ktorým chodievali na trhy po širokom okolí. Vlhké močariny poskytovali výborné prúty na pletenie rôznych druhov košíkov, búd, holubníkov.

Jednako táto záhorácka obec má prvoradý zástoj v Slovenskej jazykovej spisbe a literatúre. Je rodiskom najväčšieho bernolákovského básnika Jána Hollého /1785 - 1849/. Na jar tohto roku sme si pripomenuli 150.výročie od jeho smrti.

Básnik Ján Hollý bol básnikom nielen slovenským, ale aj slovanským. Veď kto krajšie ospieval slovanstvo, bratstvo slovanských národov, ak nie on. Jeho diela Sláv, Cyrilo-metodiáda, Svätopluk, Selanky a ďalšie sú historickým výrokom o veľkej slovanskej rodine. V každom jej členovi vidí svojho brata. Je prvým pevcom prírody a jej krás. A všetko, čo videl u svojich spolurodákoch, odporúča aj ostatným statočným občanom nielen svojho kraja, ale tiež všetkým roduverným bratom.

Tibor Kováč

Ultravytrvalostný beh DE LA 6000D

Ultravytrvalostný beh DE LA 6000D (v roku 1998 - 9.ročník) v Savojských Alpách vo Francúzsku patrí svojím profilom medzi najnáročnejšie podujatia svojho druhu na starom kontinente. LA 6000D neznamená totiž nič iné, len to, že súčet stúpaní a klesaní medzi štartom a cieľom je 6000 m (presne 6134).

Po štarte v Macote a zhruba po 4 kilometroch mestom začína brutálne stúpanie na kótu "Aime 2000" (2110 m n.m.). Bežec, alebo skôr chodec, pretože tu sa na väčšine úsekov absolútne nedá pomyslieť na beh, prekonáva na siedmych kilometroch prevýšenie 1400 m. Pri prebehnutí "Aime 2000" sa pred účastníkmi otvárajú široké trávnaté pláne - "La Plagne", stúpanie sa zmierni, ale nepovolí. Po prašných cestách, horských chodníčkoch za frenetického povzbudzovania turistov a občasného zahvízdania svišťa, ktorých je tu neúrekom, stúpate na "Roche de Mio" (2700 m n.m.). Tu zalapáte po dychu a vrháte sa nadol k sedlu "Col de la Chiaupe" (2492 m n.m.). A aby ste náhodou nezaspali, rovno zo sedla cestou-necestou, skalami, suťou... stúpate nahor k trblietajúcemu sa ľadovcu. Ešte záverečný suťový žľab s desiatkami divákov, ktorí sa tu priviezli lanovkou, aby vzhliadli novodobých samotrýzniteľov a je tu plato ľadovca. Ešte 50 m po suti zatavenej v sklenom ľade, pomedzi potoky topiaceho sa snehu a stojíte na najvyššej kóte behu - 3050 m n.m. Fantastický deň poskytuje neuveriteľné výhľady na desiatky štítov, ktorým dominuje Mont Blanc, ale bežcom nie je určená táto idylka. Tvorí iba kulisu nesmierneho zápasu. Z kameňa na kameň, "tečúcou" suťou, ľadom, snehom akoby na lyžiach... stráca v okamihu desiatky ťažko nadobudnutých výškových kilometrov. 1050 výškových metrov dole, množstvo nárazov do kolien, ubolené členky, tvrdnúce svalstvo. A akoby to nestačilo - od 38.kilometra do 42.kilometra, čiže v úseku krízy maratónu, nasleduje 350 metrový stupák na "Col du Carroley" (2430 m n.m.). Telo žmýka posledné sily. Srdce búši. Dopredu, dopredu... "Col du Carroley" však nie je vykúpením. Zbeh do Macotu (694 m n.m.) je opäť brutálny. Sklon svahov spôsobuje kŕče v nohách, prsty nôh chcú preraziť botasky, nekonečné oblaky prachu sa tlačia do pľúc, horúčava spaľuje. Niekto od vyčerpania padá, ľudia sa podopierajú, sedia a hľadia v ústrety nekonečnému zostupu. Život sa scvrkáva na triviálne potreby a želania. A až tam dole v obraze priezračného jazera sa črtá cieľ. Je pekný slnečný deň. Macot (694 m n.m.) - 36 stupňov C, Glacier (3050 m n.m.) - 12 stupňov C. 55 km, 3067 m stúpaní, 3067 m klesaní - to je "DE LA 6000D", kde zvíťaziť znamená prežiť.

Vytrpel, prežil a zapísal Rudolf Pado

Človek nie je ťava a preto musí často piť

Dehydratácia je pojem, s ktorým sa našinec nemusí stretnúť len na púšti. Hrozí každému, kto z najrôznejších dôvodov zabúda piť alebo nemôže telu dopriať dostatok tekutín. V súčasnosti paradoxne najviac hrozí v oblastiach, ktoré bývajú postihnuté záplavami, v ktorých je síce vody viac než dosť, avšak nie na pitie.

Pri pobyte v teplom prostredí človek stratí veľa telesnej tekutiny. Mnohí si neuvedomujú, že už za dve hodiny jej stratia až pol litra. Pokiaľ ju hneď nedoplnia, prejavia sa príznaky dehydratácie. Dotyčný sa cíti slabý, unavený, prepadajú ho závrate a má pocit, že omdlie.

Fatamorgána je smäd mozgu

Úbytok tekutín v tele sa samozrejme ohlási pocitom smädu, ale ten každý vníma s inou intenzitou, naviac ho často prebíjajú iné zmyslové podnety. To sa môže vypomstiť zvlášť u detí a ľudí krehkejšej konštrukcie, ktorí nemajú podkožný tuk zadržujúci tekutiny. Hlavné riziko spočíva v tom, že potom, čo sa vyčerpajú zásoby tekutín v telových dutinách a cievach, začne voda odchádzať i z buniek, čo veľmi zhorší podmienky pre metabolizmus. V takejto situácii dochádza i k šokovým stavom a bezvedomiu, diabetici môžu upadnúť do kómatu. V dôsledku silného zahustenia krvi hrozí osobám so skornatenými cievami infarkt alebo cievna mozgová príhoda.

Povestná fatamorgána, ktorá prepadáva v románoch zblúdilých na púšti, nie je ostatne ničím iným, ako následkom dehydratácie mozgových buniek. Dehydratácia však nehrozí len na Sahare: na dostatočný prísun tekutín sa mnohokrát zabúda i na letných detských táboroch, čo môže končiť i tým, že moč je taký koncentrovaný, až deti močia piesok.

Piť treba nielen dosť, ale aj pravidelne!

Dôležité je, hlavne u detí a starších ľudí, pravidelné pitie. Nemá cenu do seba naraz otočiť fľašu malinovky, ktorá sa za chvíľu vyčúra a potom zostať pol dňa bez akéhokoľvek pitia. Človek totiž nie je ťava, ktorá v sebe dokáže udržať vodné zásoby na celé týždne. Dospelí turisti by preto mali pri dlhšom pobyte v suchom a horúcom prostredí si kontrolovať dostatočný a pravidelný prísun tekutín rovnako ako pokrývku hlavy a slnečné okuliare na očiach. Mimoriadne to je dôležité pri hnačkových ochoreniach, kedy odchádza veľké množstvo tekutín a minerálov so stolicou.

Pokiaľ je ale niekto dehydrovaný tak, že omdlie, je nutné položiť ho na chladné miesto, či aspoň do chládku alebo tieňa, zdvihnúť mu nohy a tak rýchlo vrátiť prívod krvi k životne dôležitým orgánom - mozgu a srdca.

Vhodný je i studený obklad na hlavu a končatiny. Chladom sa stiahnu cievy a dovnútra organizmu tak začne prúdiť viac krvi. Najdôležitejšie však je obnoviť zásoby tekutín v tele - pochopiteľne až vo chvíli, kedy je postihnutý už pri vedomí. Najvhodnejšie sú minerálne vody, ktoré dodajú telu i stratené nerastné látky. Nahradiť ich môže i špeciálny jontový nápoj, ktorých je dnes možné kúpiť veľa druhov, avšak účinok majú približne rovnaký. Po ich vypití vrátia telu v požadovanom pomere všetky vypotené minerály, hlavne draslík.

Najlepšou prevenciou dehydratácie je ihneď reagovať na pocit smädu. Akékoľvek otálanie či omeškanie v doplnení tekutín sa môže veľmi vypomstiť. A ťažké prípady, kedy sa jedná o stratu až troch litrov tekutín, si už vyžaduje hospitalizáciu a infúzie vo forme solných roztokov. Zvlášť opatrní mali by byť ľudia, ktorí trpia na diabetes /cukrovkári/, kardiaci, ľudia s nemocnými ľadvinami, s vysokým krvným tlakom a aj tí, ktorí majú za sebou cievne či mozgové príhody.

Na záver je možné poradiť len jedno. V takýchto veľmi teplých dobách treba len piť, piť, piť a piť. Nedoporučujú sa nápoje presladené, prekyselené a ani minerálky nie je doporučované vypiť veľa /max. jednu až dve 0,7 litrové fľaše denne/. Pokiaľ sme na túre dobre vybavení, tak okrem jedného jontového nápoja alebo minerálky nám stačí pramenitá čistá voda z prameňa a to pri vysokých denných teplotách aj 6 litrov denne.

A večer po pochode sa veľmi osvedčilo nízkostupňové pivo. Každý by sa mal časom otestovať v takýchto extrémnych podmienkach a podľa toho sa riadiť.

Dana Braunová

ZO SVETA

Ako sa chľastá v Indii

Začnem tým najdôležitejším, verte alebo nie, indické pivá sú takzvané "samosery". To znamená, že sa dá z nich pekne ožrať, ale si na nich nepochutnáte. Naši kamaráti, ktorí sa pokladajú za veľkých znalcov indických pív, nám doporučili ako jediné ako tak používateľné značky Kingfisher, Royal Challenge, Black Knight a Golden Eagle.

Problém s chľastom je v Indii ale v tom, že po ňom musíte veľmi pátrať. Pretože v Indii si bohvie prečo myslia, že najväčšími pijanmi na svete sú Angličania, predáva sa často alkohol len vo špeciálnych obchodoch s názvom English wine shop /čo ale klame, pretože okrem vína tu dostanete aj pivo i tvrdý alkohol/. Ďalší problém je v tom, že niektoré indické štáty sú takzvane "suché". Máva to najčastejšie náboženské príčiny a týka sa to hlavne hidustického Tamilnádu, džinistického Gudžaratu a Haryany. Mimochodom, keď sme raz popíjali v nočnom vlaku cez Haryanu, prišiel za nami vojak a chcel nám zabaviť fľašku. Povedali sme mu, že žiadnu nemáme, ale on na nás výhražne namieril starú ládovaciu mušketu a kričal, aby sme tú fľašku navalili, ale za chvíľu ho to prešlo, mávol rukou a povedal: "nevadí, mám svoju..." a vytiahol ploskačku a popíjal s nami.

Chľast v Indii sa zaujímavo snúbi s históriou. Veľmi dobre sa mu totiž väčšinou darí na tých miestach, kde túto tradíciu založili západní kolonizátori. V bývalej portugalskej kolonii Goa stojí pohárik whisky obyčajných 6 rupií a odhliadnuc od toho, že tu majú i kvalitné západné plechovkové pivá a ťažké sladké portské vína, po ňom Vám ráno ide puknúť hlava. Goa je tiež jediným miestom v Indii, kde nájdete šenky a krčmy v tom našom slova zmysle. Slušne sa dá opiť i v bývalej francúzskej enkláve Pondiťchery, kde stojí veľká fľaša piva iba 25 rupií, v Dillí za ňu dáte až 60. V horách severozápadnej himalájskej provincie Ladakh si zasa dajte pozor na "čang", čo je vlastne uvarený jačmeň zaliaty vodou s prídavkom kvasníc. Výsledná skvasená mliečne opalizujúca tekutina vyzerá síce nevinne a chutná trochu ako burčiak, ale má silu desiatich kopáčov. V Ladakhu je inak spústa kláštorov obývaných budhistickými mníchmi, čo je zrejme dôvod, prečo sa miestna odroda rumu volá OLD MONK /Starý mních/. Inak nesmieme v Indii zabudnúť na lacné a kvalitné výrobky z trávy /predovšetkým hašiš (čaras) a opojný nápoj bhang z vylisovanej konopnej šťavy/. Na hausbote v kašmírskom Urínagare i v himalájskych dedinkách štátu Himáčalpradéš sa vďaka ním môžete nepretržite celé dni smiať a smiať a smiať....

Ivan Brezina

PAMÄTNÍCI HISTÓRIE

Najmenší palác na svete stojí na Uršulínskej v Bratislave

Miniatúrny šľachtický palác, hádam najmenší na svete, vznikol prestavbou z meštianského domu na začiatku 20.storočia. Vtedy na staršie múry suterénov a prízemia postavili nové poschodie a fasádu upravili v novoklasicistickom slohu. Jedna z typických mreží na okne prízemia je označená menom kováča "Schima" a datovaním 1918. Nad bránou je umiestnený kamenný erb šľachtickej rodiny.

V centrálnom salóne na poschodí nad vstupným vestibulom boli už v čase prestavby inštalované lampy elektrického osvetlenia. Pri úprave objektu a jeho prestavbe obytnej budovy na administratívne účely sa objavili zvyšky murív, ktoré možno datovať do stredoveku. V zadnej miestnosti na poschodí sa pod omietkou ukázal fragment gotického okna bývalej synagógy, ktorú zrušili po roku 1530, ktorá však bola významne viditeľná ešte okolo roku 1730. Dodnes je zachovaná v obvodových múroch susedného domu. Zo západu sa do nej zrejme vchádzalo cez gotický dom na mieste terajšieho objektu.

Po prvej svetovej vojne "palácik" obýval kaviarnik Julius Pr�ger zo známej rodiny Pr�gerovcov. Jeho brat Henry neskôr zjednotil hotely Carlton a Savoy. Objekt bol do polovice 80.rokov nepretržite obývaný. Po rekonštrukcii sa stal sídlom Mestského kultúrneho strediska.

Štefan Holčík
prevzaté z 2-týždenníka Bratislavské Noviny, č.8-9

Teslácky diaľkový pochod "2x50 a dosť" v číslach.

16.ročník stokilmetrového diaľkového pochodu sa uskutočnil v dňoch 19.-20.júna 1999. Na štarte sa prezentovalo celkom 53 účastníkov, čo je tretia najväčšia účasť v histórii pochodu. Zdá sa, že po kríze v rokoch po nežnej, pochod začína znovu ožívať. K zvýšenému počtu turistov možno prispela aj novinka, keď organizátori dávali na požiadanie účastníkom s tvrdším režimom v súkromí aj potvrdenie o účasti.

Turisticky priamo ideálne počasie /hrozilo, ale nepršalo/ spôsobilo, že kompletnú stovku dokončilo až 41 účastníkov /77%/. Viac ich prišlo do cieľa iba v roku 1986, celkom 43 turistov, /keby prišla do cieľa Lívia a Ľuboš Hronec, mohol byť rekord vyrovnaný/. Počasie, ale samozrejme aj vynikajúca výkonnosť, prekonala traťový rekord. Trenčania Ján Mrlina a Vlado Švancár prešli trať za 14 hodín a 25 minút. Keď spoznajú naše skratky, tak to bude celkom parádny čas. Účastníci stovky prišli celkom z 13 miest, popri tradičných "trnavčanoch" a domácich bol to aj najvzdialenejší účastník Tibor Ondrejčík /tentoraz bez brata/ z Dohňan pri Púchove. Ing. Ondrej Rím známy tým, že aj cesty z cieľa domov absolvuje peši /Trnavskú stovku absolvoval oboma smermi, - inovovaná 2 x 100 a dosť!!!/ si tentoraz neprišiel na svoje. Z cieľa domov to mal len 540 metrov !, takže stal sa aspoň najbližším účastníkom pochodu.

Zaznamenali sme účasť aj dvoch cykloturistov, ktorí išli systémom "štart a nie cieľ". Videli sme ich na štarte a už nikde inde. Kufrovať a dokonale, vedia aj cykloturisti. Novinkou, aspoň na časti tohoto pochodu, bola aj účasť motocyklistov, ktorí sa však čoraz viac udomácňujú aj na lesných chodníčkoch. Zeleným, ktorým vyhovuje skôr zelené súkno ich pracovných stolov ako zelená farba lesov, neprotestujú. Asi nechodia do prírody, do lesa. Treba ich prilákať napr. stavbou nového Gabčíkova na Pezinskej Babe, možno, že prídu protestovať /dá sa tam pohodlne priviesť aj autom/.

Obdivuhodný výkon podali aj mladí skauti Michal Pokorný /roč. 1982/ a Juraj Šarišský /v kolónke ročník-uviedol 19.6.1999 a to sa nám nechce veriť/ spolu s priateľkou Jankou Filovou absolvovali na prvý pokus 63 km. Kvitujeme aj "návrat" Jaroslava Hanuša z Nitry, ktorý prvú našu stovku absolvoval už v roku 1987 a po dlhej odmlke prišiel až teraz a samozrejme, že zvíťazil /absolvoval celú stovku/. Do cieľa prišli aj dve ženy, tradičná Janka Obdržálková a Andrea Lendacká. Dnes už pre ženy neradno sa potuľovať v noci ani po meste, ak ich k tomu neviažu pracovné povinnosti a nieto ešte po horách. Deväť "nováčikov" tesláckej stovky ju absolvovalo kompletne. Najviac pochodov, celkom 15 a všetky úspešne, absolvovali Janka Obdržálková a Melo Klokner. Videli ste už niekde štatistiku z pochodov z Malých Karpát, kde by nefiguroval Melo? Od titulu najelegantnejší turista /zrkadlo a hrebeň vždy pri sebe/ až po neviem čo, stále len Melo. Tesláci Ondrej Rím, Vladimír Svrček a Vladimír Stotka /dva neúspešné/ absolvovali celkom 14 pochodov.

Dobrý je aj Fero Mikulka - 13 čistých a Attila Korčok s 13 pochodmi, z toho ale jeden nedokončil /lebo nechcel, nie žeby nevládal/. Hatrick, t.j. úspešná účasť na troch posledných pochodoch dosiahli - Tesláci: Cyril Porubanec, Vlado Javorský, Vlado Stotka, a Marian Nižnan, ďalej Trnavčania Jano Trubač a Ondrej Jančík, redaktor Pavol Šoula a najstarší účastník Ján Parcer /roč.1923/. Najviac času na Tesláckej stovke strávil Ivan Nižnan, asi 432 hodín. Žiaľ, iba ako organizátor, ktorý bol pri všetkých ročníkoch. Veríme, že o rok sa uskutoční 17.ročník pochodu, ale v novom termíne a to v poslednú júnovú sobotu/nedeľu. A z balíčka ekonomických opatrení Vás bude čakať dvadsať korunové štartovné.

P.S.

Na štarte, ale i v cieli, nám chýbal inventár pochodov Ing.Peter Obdržálek a "občasník" Ing.Ľudovít Bahurinský. Nemal kto zvolať to známe latinské "VENE VIDI VICI". Nie som latinčinár, ale vraj to znamená "Víno Videl Vypil".

Organizátor "2x50 a dosť", Ivan Nižnan

Oficiálne výsledky "2 x 50 a dosť...!"

Úspešní na 100 km - abecedný zoznam

Ivan Nižnan

Stav v sledovaní Superdiaľkoplaza 1999

po 2 stokilometrových pochodoch

Po dvoch turistických pochodoch zaradených do akcie "Superdiaľkoplaz" je stále v hre 33 turistov bojujúcich o toto ocenenie. Avšak na lámanie "chleba" príde až posledný augustový víkend, kedy sa koná posledný z trojice stoviek. Tak teda "dovidenia a dopočutia"

Peter Minárik

KALENDÁR

august - prehľad:

september:

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd