MALOKARPATSKÝ  DIAĽKOPLAZ

9/2000

Ako kamienky v mori

Archibald J.Cronin

Vlani v lete som na ostrove Jersey v kanáli La Manche, na skalnatom útese, z ktorého vidno na prístav, objavil starú zodratú lavicu obrastenú machom. Pred sto rokmi, keď bol Victor Hugo vo vyhnanstve, starý, chorý a opustený, prenasledovaný rodným Francúzskom, ktoré tak veľmi miloval, vystupoval večer čo večer práve na túto skalu, hľadel na zapadajúce slnko a oddával sa pritom hlbokým dumám. Nakoniec potom zakaždým vstal, zohol sa, aby zodvihol zo zeme kamienok - raz väčší, raz menší - a so spokojným výrazom na tvári ho hodil do mora, rozprestierajúceho sa pod ním. Toto jeho počínanie neušlo pozornosti detí, ktoré sa obďaleč hrávali a raz večer k nemu pribehlo dievčatko, ktoré bolo smelšie ako tie ostatné. "Monsieur Hugo," spýtalo sa ho, "prečo sem chodíte každý večer a hádžete stadeto kamienky do vody?" Veľký spisovateľ dlho mlčal, potom však s úsmevom odvetil: "Nie kamienky, dieťa moje. Hádžem do mora sebaľútosť."

V tomto symbolickom čine nachádzame poučenie aj pre náš dnešný svet. Veď koľkí z nás sme si tak isto zvykli ľutovať seba samých! Zakaždým rýchle nachádzame dôvod pre to, aby sme sa nad niečím trápili. Malé a veľké veci - meškajúci ranný vlak alebo nebezpečenstvo nukleárnej vojny nás rovnako rozčuľujú.

Základom sebaľútosti je však sebectvo. Ľudia, ktorí si zvykli priveľmi ľutovať seba samých, nie sú schopní prejaviť ozajstný súcit voči iným.

Keď som ako mladý lekár pracoval v jednom z uholných revírov Walesu, zavolali ma raz k manželke správcu baní, chlapovi ako hora, neobyčajne výrečnému, ktorého uznávala celá dedina. Ženu mal tichú, pokornú, bola to vzorná gazdiná, ktorá si nikdy na nič nesťažovala. Keď som ju vyšetril, zistil som u nej zhubné ochorenie pečene v pokročilom štádiu, kde už nepomôže ani operácia. Bol som z toho smutný a oznámil som jej manželovi, že už dlho nebude žiť. Nikdy nezabudnem na jeho slová. Celý šokovaný mi kŕčovite zovrel ruku a zašepkal: "Bože môj, pán doktor, a čo bude so mnou, až tu ona nebude?"

Niet poľutovaniahodnejšej bytosti než človek, ktorý sa nazdáva, že jeho osobné bolesti a problémy sú stredobodom vesmíru. Ako často počuje lekár vo svojej ordinácii slová: "Pán doktor, cítim sa mizerne... Som už naozaj na pokraji... Nič ma už v živote nebaví...ja...ja...ja" Áno, vždy je tam to nešťastné "ja" - ten výkrik raneného, seba samého ľutujúceho egoistu!

Podľa názoru známeho psychiatra prof.Junga tretina pacientov, prichádzajúca na jeho kliniku, trpí v dôsledku katastrofálnych následkov toho, že sústavne ľutujú samých seba. Pochybnosti a strach, títo odvekí nepriatelia ľudského pokroku, sa rodia v temnotách sebaľútosti a ak im podľahneme, maríme tým svoje vlastné ilúzie a to na každom kroku. Dokážeme sa vzpriamiť, zvíťaziť nad sebou a dosiahnuť čosi v živote jedine tak, že prestaneme myslieť len sami na seba. Naozaj veľkými sa môžeme stať jedine vtedy, ak sami v sebe objavíme sily a možnosti, ktoré sa v nás skrývajú. Ak sme totiž schopní správne a odvážne myslieť, niet takého nešťastia, ktoré by nebolo možné obrátiť v náš prospech. Hovorím to z vlastnej skúsenosti.

Jedného z mojich mladých priateľov, ktorý už pred druhou svetovou vojnou bol nádejným maliarom, zostrelili aj s jeho stíhačkou Spitfire počas bitky o Britániu. Zlomil si pritom obe nohy a v dôsledku zlomeniny lebky úplne oslepol. Po prepustení z nemocnice, kde len-len nezomrel, som ho navšívil. Čakal som, že ho nájdem na invalidnom vozíčku, ako nejakú žalostnú trosku. Namiesto toho som ho však našiel stáť, podopierajúceho sa o barly, za vysokým písacím stolom, na ktorom si posunoval a prestavoval akési drevené bloky. "Kedže už nemôžem maľovať," povedal mi s úsmevom na tvári, "rozhodol som sa, že namiesto toho začnem stavať domy." Dnes patrí k popredným architektom v Británii.

Uvediem ďalší príklad. V mojom rodnom mestečku žila ešte pred nedávnom drobučká
80-ročná starenka. Ako 26-ročná ovdovela, manžel zahynul pri nehode. Zostala sama s piatimi malými deťmi, boli to samí chlapci. Musela si nájsť prácu a vďaka jej obdivuhodnej vytrvalosti a obetavosti všetci piati jej synovia nakoniec skončili vysokú školu a stali sa významnými osobnosťami. Keď som sa jej raz opýtal - bola to totiž, zhodou okolností, moja vlastná stará mama - ako to vôbec mohla dokázať, odvetila mi bez najmenšej stopy po hrdosti: "Nebola som nikdy z tých, čo si sadnú, zložia ruky do lona a začnú ľutovať seba samých."

Mohli by sme uviesť nespočetné ďalšie príklady nezlomných osobností, ktoré napriek veľkej smole a nešťastiu nikdy nepodľahli sebaľútosti. Spomeňme si len na Helen Kellerovú, slepú a súčasne aj hluchú, ktorá sa stala jednou z najuznávanejších osobností našich dní, spomeňme si na Roberta Louisa Stevensona, ktorý po celý život trpel tuberkulózou a napriek tomu napísal majstrovské dielo svetovej literatúry, napr. "Ostrov pokladov". Kľúč k celému problému nájdeme už v prísloví starých Grékov: "Ako človek myslí, taký aj je." Naše myšlienky sú schopné priviesť nás k šťastiu alebo uvrhnúť do nešťastia. Na brúse myšlienky sa dajú nabrúsiť zbrane, ktorými môžeme seba samých dokaličiť, ale tak isto aj náradia, pomocou ktorého si dokážeme postaviť chrám radosti a spokojnosti. Nemali by sme sa teda rozhodnúť preto, aby sme mysleli menej na seba a viac na iných? Aby sme videli všetko to, čo nám Boh požehnal v tejto bohatej a kvitnúcej krajine? Aby sme obrnili naše mysle voči sebaľútosti a aby sme napriek tomu, že žijeme v ére zhonu a strachu, obrátili naše mysle k pokoju a radosti? Pokoj, radosť a krása sú predsa všade okolo nás, lenže veľmi mnohí ich vôbec nevidia - panorámu zapadajúceho slnka alebo hviezdnu oblohu v noci, všetku tú nádheru, s ktorou sa stretávame pri prechádzke lesom, púčky na stromoch, ktoré sa objavujú každú jar. A keby nám predsa len, napriek všetkému, niekedy hrozilo, že už už podľahneme depresii alebo sebaľútosti, spomeňme si na staručkého Victora Huga, ako večer čo večer z vysokej skaly nad kanálom La Manche hádzal kamienky do mora.

Urobte tak aj vy: vezmite do hrsti všetky svoje starosti a trápenia, predstavte si, že je to kameň a potom ho čo najrýchlejšie zahoďte čo najďalej od seba. Uvidíte, že sa hneď budete cítiť nepomerne lepšie ...

z angličtiny pre MKD preložil a skrátil: Karol Tauber

Bratislavské studne

Pri potulkách po Bratislave často zablúdime k Dunaju, mnohí z nás ho križujú denne na ceste do práce a z práce. Pohľad na majestátnu rieku je pre nás samozrejmosťou. No prví ľudia sa tu kedysi usídlili iba kvôli nej a kvôli prameňom, ktorými ovplývalo celé jej okolie.

Najstaršiu bratislavskú studňu, z ktorej ľudia čerpali prefiltrovanú dunajskú vodu, objavili pri budovaní základov Tatra banky na námestí SNP. Postavili ju Rimania. Ďalšiu rímsku studňu objavili archeológovia pri výskume lokality Berg v Rusovciach. Z dôb veľkomoravského osídľovania pochádza studňa v objekte Academie Istropolitany. Na Bratislavskom hrade je zasa studňa vysekaná do skaly. Má priemer 1.75 metra a je hlboká 66 metrov. Začali ju budovať v roku 1434 a o rok z nej už čerpali vodu.

V polovici pätnásteho storočia malo mesto už päťtisíc stálych obyvateľov a veľkému záujmu domácich i cezpoľných sa tešili pravidelné trhy. A práve na tých miestach sa začali stavať studne. Verejné studne však už v šestnástom storočí rozvíjajúcemu sa mestu nepostačovali, preto sa otcovia mesta rozhodli nechať vybudovať studne - fontány, do ktorých sa privádzala pitná voda z prameňov Malých Karpát. Zhromažďovala sa kanálmi do zberných objektov, z ktorých potrubiami tiekla do fontán. Pramene stekali z Drotárskej cesty cez Koziu, z Hlbokej cesty a z cesty na Kamzík. Fontány, z ktorých mnohé obdivujú návštevníci nášho mesta dodnes, zásobovali obyvateľstvo najnutnejšou vodou a plnili aj estetický účel svojím umeleckým stvárnením. V prípade požiaru by však ich zásoby vody a kapacita na hasenie nepostačovala. Preto okolo nich stávali veľké drevené sudy na kolesách, plné vody, ktoré boli na to určené.

V roku 1883 sa v našom meste začalo s výstavbou verejného vodovodu a prvá voda pretiekla jeho potrubím 1.februára 1886. Bol napojený na vodné zdroje na ľavom brehu Dunaja medzi Bratislavou a Devínom, ktoré vyúsťovali na ostrove Sihoť. Tieto vodné zdroje slúžia doteraz.

Chránené náleziská - Malé Karpaty

BUKOVÁ

Registrácia:                Zbierka zákonov, čiastka 24 z 28.6.1988
Rozloha:                      9,45 ha
Poloha:                        okres Trnava
Katastrálne územie:   Buková

Chránené územie sa nachádza v alúviu potoka Hrudky pri vodnej nádrži Buková a predstavuje posledné zvyšky zamokrených lúk s výskytom chránených a vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Okrem tejto lokality v Malých Karpatoch nikde inde nebol zistený žltohlav európsky /Trollius europaeus/. Rastie tu hrachor panónsky /Lathyrus pannonicus/, kosatec sibírsky /Iris sibirica/, vŕba rozmarínolistá /Salix repens subsp.rosmarinifolia/ a mnohé iné. Význam územia spočíva i v tom, že bolo v minulosti veľmi ohrozované rekreačnou činnosťou a v súčasnosti slúži ako objekt štúdia dynamiky spätného vývoja rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.

Zamerané na ochranu: žltohlav európsky, hrachor panónsky, kosatec sibírsky

Súčasný stav je oproti dobe spred desaťročia možno o čosi lepší. Turistov tu za posledné roky rapídne ubudlo, chodia sem už len rybári a tých pár ľudí, ktorí tu majú postavené chatky. Všetkým trom chráneným druhom sa tu darí aspoň tak dobre, ako keď bolo nálezisko vyhlásené za chránené.

Peter Minárik

Zo starých turistických sprievodcov
Malé Karpaty - 1954, Suchý, Muller

Zelená turistická značka: Biely Kríž - Prepadlé údolie (5 h)

Táto túra patrí k veľmi pekným vychádzkam do srdca Malých Karpát. Začína sa na predposlednej stanici električky pri Gaštanovom hájiku, odkiaľ poľnou vozovkou medzi vinohradmi ideme severným smerom. Asi za 20 minút odbočíme z vozovky doľava, kde vstúpime do dubového lesa, tu sa o malú chvíľu stretneme s modrou značkou Biely kríž - Stupava. Za novou horárňou odbočí chodník z modrej značky doprava a ďalej spolu s hrebeňovkou ide známou cestou okolo Zbojníckej studničky k Dolnému Červenému krížu, aby niekoľko metrov pred ním odbočil doľava a pokračovala samostatne pohodlnou peknou cestou, vysokým rôznorodým lesom až do hlbokého koryta Vydrice. Vysoká zver nie je tu zvláštnosťou a často Vám prebehne pred očami statný srnec. Pri ústí cesty do koryta Vydrice tiahne sa pás čierneho smrekového lesa, kde je upokojujúcim pôžitkom posedieť chvíľku v tieni voňavých smrekov pri hadovito krútiacom sa potôčiku. Nezabudnime pozrieť sa okolo seba, je to miesto krásnych hríbov.

Od potoka vybehne chodník mladinou o niečo vyššie, odkiaľ pekným priesekom vo vysokom ihličnatom lese zostúpi na križujúci žltoznačený chodník Sv.Jur - Mást.

Odtiaľ sa nám otvorí pohľad na údolie Medených Hámrov. Nad ním je mohutný chrbát, končiaci zrúcaninami Pajštúna. Miesto plné slnka, jasu a vtáčieho štebotu. Chodník sa zúži, klesá a často zohnutí prechádzame zeleným tunelom do údolia. Z pravej strany uteká do údolia niekoľko hlbokých jarkov, rozrytých jarnými vodami. Okolité slnečné stráne voňajú fialovým šedivníkom. Niekoľko krokov vľavo a prekračujeme potok, valiaci proti nám prúdy čistej vody.

Teraz širokou vozovkou proti toku potoka, zomknutého z oboch strán vysokými zalesnenými stráňami. Prichádzame k osade Medené Hámre. Kedysi tu boli vraj dielne na výrobu medených kotlov a iných nádob. Niekoľko starých domčekov, pekná horáreň a starý kostolík, to je celý svet v tomto kúte. Je tu i upravený prameň s výbornou pitnou vodou. Pri potoku stoja dodnes zvyšky múrov, kde boli tzv. "hámre", buchary na vodný pohon, ktorými sa vytepávali medené plechy do patričných foriem. Kostolík pochádza z čias, keď na tomto mieste mala sídlo rehoľa paulínov.

Vozovka sa prediera hlbokým údolím, mnohými zákrutami, slnko máme hneď po pravej a zas po ľavej strane cesty. Je to jedno z pekných malokarpatských údolí. Po desať minútovej chôdzi z Medených Hámrov vyviera vpravo pri ceste spod skaly silný tok vody. Jeho podzemné koryto ide z Prepadlého údolia, t.j. asi 8 až 10 km, kde vystupuje zas na povrch, pohlcujúc potok, prepadávajúci sa do podzemných hlbín. Je to azda najdlhší podzemný tok v Malých Karpatoch, prechádzajúci popod vápencovým pohorím.

Vyššie nad spomenutým vyvieraním potoka, asi 50 m za vápenkami, je v brehu vchod do jaskyne a ďalších 100 m odtiaľ na svahu v 0 m výške od zeme, je druhý vchod do tzv. Zbojníckej jaskyne, dosiaľ nepreskúmanej. Nie je vylúčené, že tento pás vápencových skál skrýva mnohé prekvapenia.

Na kopci zvanom "Úboč" nad Medenými Hámrami, asi štvrť hodiny strmo hore, nájdeme zvyšky múrov, tzv. "Dračí hrádok". Vykopávkami zistili, že sú to základy rímskej stavby, pravdepodobne strážnej veže, ktorá patrila k hradu Pajštún. Základy sú rozmerov 5x5 metrov. Vežu vybudovali tak, aby poskytovala rozhľad do kraja, ležiaceho na severovýchod, odkiaľ najmä Kvádi najviac ohrozovali panstvo Rimanov. Z veže bolo možno možno dávať znamenia do stupavského tábora, odtiaľ strážcom na Devínskej Kobyle a ďalej až do Carnunta, ležiaceho oproti Devínu na pravom brehu Dunaja. Pri vykopávkach sa tu našlo dúhové sklo, barbarská keramika a vápencové tufy podobne ako v stupavskom rímskom tábore.

Cesta pokračuje ďalej hlbokým kvetnatým údolím až k horárni Košariská, kde sa údolie rozširuje a prechádza ním modrá značka Sv.Jur - Lozorno. Horáreň ležiaca v tomto zelenom údolí pôsobí veľmi malebne. Pri nej, už na modrej značke, od zelenej vpravo - je silný prameň dobrej vody.

Zelená značka však odbočuje pred horárňou doľava, ide asi 300 m spolu s modrou značkou, od ktorej odbočí doprava a šťavnatou lúčkou nepatrným chodníčkom vstupuje do tmavého lesa. Lúčka hýri pestrými kvetmi, miestami uzrieme celé priestranstvá zarastené prasličkou, ktorej sa tu dobre darí.

Sme v Prepadlom údolí. Tichý, mlčanlivý tmavý les. Skaly zamieňajú sa s lesnou a lúčinatou scenériou. Koryto potoka miestmi suché, miestami zas s prúdiacou vodou, sa pomaly vinie celým romantickým údolím, až nakoniec prídeme k miestu, kde sa potok prepadúva a voda mizne medzi balvanmi v hlbinách.

Tu sa končí zelená značka naväzujúc na modrú Myslenice - Jabloňové. Odtiaľ sa treba vrátiť alebo naviazať na modrú značku, ktorou asi za dve hodiny prídeme do Jabloňového. Ak použijeme spiatočnú cestu cez Medené Hámre, v miestach, kde sme pred vstupom do údolia prešli potok, odbočíme doprava a po hradskej asi za pol hodiny prídeme údolím do Borinky, odkiaľ chodí autobus do Bratislavy.

Svadobná cesta do Bielych Karpát

O mojej žene tvrdia naši spoloční známi, že je vzorom pochopenia a tolerancie. Súhlasím, ale viem, že ju nesmiem vodiť vysokými pŕhľavami alebo dopustiť, aby ju začali oziabať nohy. V takomto prípade odvraciam hrozbu rozvodu nenápadným zrýchlením, pokiaľ sa nedostaneme do lepšieho terénu alebo pokiaľ situácia nie je ešte o niečo vážnejšia a my o prežitie bojujeme spoločne. Inak naše spoločné výlety nemajú chybu.

Naše deti poznajú republiku naozaj "od Šumavy k Tatrám", iste si nepripadajú nejako odstrkované alebo odkladané, snáď práve preto si čas od času môžeme dovoliť luxus, odložiť naše ratolesti k babičkám. Hovoríme tomu, že chodíme na svadobné cesty.

Nápad, že sa budú odohrávať pod širákom, prišiel kupodivu od mojej ženy. A tak rok, čo rok a a niekedy aj ob rok vyrážame. Posledná "svadobná cesta" smerovala do Bielych Karpát. Termín apríl, vybavení sme boli pérovými spacákmi, karimatkami a tunelom z ľahkej nepremokavej fólie.

Ráno už sedíme vo vlaku a za pár hodín sa už prechádzame po Púchove. Naším smerom pokračuje aj autobus, a tak nám ušetrí šľapanie cez mesto. Počiatočný bod našeho putovania sa o niečo posúva ďalej po modrej turistickej značke. Volá sa Horná Breznica, stojí tu pár starých chalúp vedľa novších objektov. Značka prechádza cez cestu a vedie nás do kopca, pretiahne sa príjemným nízkym ihličnatým lesíkom a ponúkne nám zopár zaujímavých pohľadov na údolie Váhu a Strážovské vrchy. Prehúpneme sa cez kopec, pod nami sa rozprestiera roztomilá panoráma obce Lednica, schúlenej k mohutnému lednickému bralu, ktoré je chráneným prírodným výtvorom. Obec dostala v 15.storočí mestské výsady a zaujímavá kapitola histórie je pobielohorská doba, kedy sa tu usadzovali českí exulanti a v roku 1650 sa tu zastavil i J.A.Komenský. Jeho návštevu pripomína aj pamätná doska na miestnej škole. V rokoch 1732 - 1735 bol tu postavený barokový kostol. Nádhernému obrazu dominuje vápencová skala, keď sa priblížime bližšie, rozoznávame zrúcaniny hradu, ktorý je naším prvým lákavým turistickým cieľom. V turistickom sprievodcovi z roku 1988, ktorý vydalo nakladateľstvo Šport BA, sa dočítame, že strážna pohraničná pevnosť tu stála už v 13.storočí a že v rokoch 1432 - 1434 bol hrad v držaní husitov. V 16.storočí sa tu usídlili lúpeživí rytieri, ktorí odtiaľto podnikali výpravy až na Moravu. Prejdeme na cestu, hneď za poslednými domkami odbočuje z modrej značky cestička priamo k hradu. Z dolnej časti sa dá hore prejsť len tunelom vysekaným v skale. Palác je zarastený, vstupný pohľad je ale ďaleko pôsobivejší. Je tu studňa, z ktorej si vydolujeme pitnú vodu, ale večer je ešte ďaleko, tak ideme ďalej. Hore lúkou s pohľadom na vybielené skaly, až sa tají dych ako je to tu nádherné. Prepletieme sa lesom a skoro sa rozhliadame zo sedla - značka zostupuje prudko vpravo najskôr po lúke a potom úvozovou cestou. Medzi stromami sa vpravo, presne podľa sprievodcu, objaví poľovnícka chatka, pri ktorej je ohnisko, pár krokov ďalej i výdatný prameň. Sedíme pri ohni, na zatemnenom nebi vyskakujú prvé hviezdičky, skrátka idylka. Naraz mám pocit, že nie sme sami. Pomaly sa otáčam. Stojí tam. Mohutná laň na nás pozerá s vyvalenými očami. Dám znamenie žene, nechcem návštevníka hneď vyplašiť, ale potom si uvedomím, že niečo nie je v poriadku. Laň sa nezľakne ničoho, už by sme sa jej radi zbavili, ale ona sa prikráda stále blíž a blíž, nič jej nevadí. Nemám z toho dobrý pocit. Teraz už premýšľame o bezpečnostných opatreniach. Laň nás neopustí ani v noci a ráno sa rozbehne za nami. Zarazí sa až pri prvých chalupách obce Červený Kameň. Je nedeľa a z barokového kostola vychádzajú prví ľudia z nedeľnej omše. Čítame vyvesenú cedulu, že si máme dávať pozor na besnotu...

Meníme farbu, teda farbu značky a z pohodlnej vozovej cesty uhýbame po žltej strmo vpravo, prekonávame polle a pri chatkách sa na chvíľu natiahneme do trávy. Slnko sa do nás poriadne opiera a i do bielych skál za nami. Neradi sa dvíhame, aby sme skaly obišli bukovým lesom. Podľa popisu trasy a pohľadu do mapy súdime, že blízke stúpanie nám dá trochu zabrať. Nie je to však tak zlé ako sa v tom sprievodcovi píše a my skoro vyhúpneme do trávnatého sedla pod Chmeľovú. Zostáva zostup k Vršatcu. Toto orlie hniezdo už poznáme z našich predchádzajúcich putovaní. Na ochranu cesty z Považia na Moravu bol v 13.stor. postavený hrad, a to v odvážnej polohe na strmej skale. Veď sa nám aj pri výstupe k zbytkom najvyššej hradnej časti trochu zatočí hlava.

Z údolia Váhu sem cez Pruské vedie cesta. Kúsok za jej najvyšším bodom, kde sa pretiahne medzi skalami, objavujeme prameň pitnej vody. Tu sa napojujeme na modrú TZ, ktorú sledujeme po ceste vpravo. Prvá budova s bazénom po ľavej strane je bývalé podnikové rekreačné zariadenie. Zo prievodcu vieme, že tu sa dá získať občerstvenie. Ale to len bývalo. Dnes, bohužiaľ, je zariadenie pusté, bez akýchkoľvek známok života.

S pohodou v duši pokračujeme širokou cestou ku kaplnke v sedle po Okršliskom. Stretávame niekoľkých výletníkov, nedivíme sa, že práve táto časť Bielych Karpát je tak obľúbená. Na obzore sa zavlnia zalesnené kopce a cesta sa stráca v zelenej lúke. Ďalej nás povedie červená turistická značka do údolia Vlárky na moravsko - slovenskú hranicu. Zo Sidónie ide autobusová linka, ale my nechceme našu trasu prerušiť a tak ideme peši do údolia Vláry vo Vlárskom priesmyku. Z územia Slovenska na Moravu sa tadeto prechádza dnes rovnako ako pred dávnymi časmi - frekventovaná obchodná cesta tu existovala už v dobe rímskej. Železničná trať bola uvedená do prevádzky už v roku 1822. Kúsok po ceste na druhý breh Vláry a potom hore listnatým lesom. Obloha sa chmúri a púšťa na nás i pár dažďových kvapiek. Na hrebeni sa striedajú lúky s lesom, na jednej z planín sa zastavíme, máme za to, že sme úplne vzdialení od civilizácie, ktorá sa prejavuje len tým, že je počuť vzdialený štekot psov a prebleskujúcimi svetielkami v diaľke hlboko pod nami. Zaspávam a naraz sa zatrase náš improvizovaný príbytok. Nie je to ani medveď, ani mocná laň, len partia mladíkov, kto vie kde sa tu vzali, hľadá správnu cestu z moravskej hospůdky do slovenskej viesky. Ľakli sme sa my a vyľakali sa aj oni. Všetko sa ale vysvetlilo, chlapci zamierili do tmy a my sme prepadli spánku s otázkou, čo nás ešte stretne.

Budíme sa do pekného dňa, slnko nám svieti na pohodlnú cestu do sedla pod Baštovú. Pri samotách Skaličí sa otvára pohľad na chalupy okolo Žitkovej, z údolia zafúka vánok, zahrejeme sa krátkym stúpaním po úbočí Luková a akoby sme išli oborou či parkom, vykračujeme si po krátkom trávniku. Schádzame dolu na cestu. Tu už slnko začalo pekne páliť. Zastavujeme sa pod zámienkou preštudovania si mapy. Pohľad do nej prezradí, že za chvíľu prídeme do Nového Dvora s obľúbeným hostincom. Vľavo od cesty objavíme zatopený lom, o ktorom nie je v turistickom sprievodcovi ani zmienka. Celkom romantické miesto. Z Nového Dvora vedie cestička na Mikulčin vrch, to už sa do nás opiera vietor, tušíme aprílový rozmar, a tak hľadáme útočisko v chate na vrchole. Ten deň majú zavreté, ale pani vedúca vyloví kľúče chatičky a keď sa ešte v podvečer spustí sneh s dažďom, neľutujeme , že sme nešli ďalej.

Ráno je zahmlené a uplakané, rozhodli sme sa ale pre Veľký Lopeník, a tak v botaskách prešľapávame tenkú vrstvu mokrého snehu až k partizánskemu pomníku na vrchole. Turistický sprievodca sľubuje nádherný kruhový výhľad, my sme však radi, že vidíme jeden na druhého. Stále po zelenej potom zostupujeme bukovým lesom, prekračujeme spadnuté stromy, schádzame do malebného údolíčka Zlatého potoka, po okraji poľa prídeme k ceste. Potom sa pustíme do zdolania svahu Novej hory, okolo prameňa pitnej vody pomenovaného po slávnom hudobníkovi /Janáčkov prameň/.

Od okraja lesa máme ďalšiu cestu ako na dlani a to je kameň úrazu. Na úzkej cestičke sa nutne celí zmáčame, a tak sa dáme po širokej ceste vpravo do obce Strání, doslova plávame blatom. Takže sa vrátime k pôvodnej variante. Všetko je mokré, nohy máme studené a mokré a skrehnuté. Dobrú náladu si udržujeme pomyslením, že poobede dorazíme k chate na Veľkej Javorine. A tu sa zohrejeme a najeme. Dole v Květnej sa dobre naobedujeme, pán vrchný sa našej otázke zasmeje: "To víte, že mají nahoře otevřeno. Včera jsem tam byl." Vcelku ľahko zdolávame poriadne stúpanie, hmla a sneh maľujú v listnatom lese strašidelné tvary. Nevidíme skoro nič, až sa zrazu z bielej strašidelnej hmly vynorí Holubyho chata. Ceduľka informuje, že chata je zatvorená. Nedovoláme sa nikoho. Nosy, uši, nohy namodralé, večer na krku, zima. Tu už nič nenarobíme a tak v hmle zapátrame po červenej značke a zvolíme si správny azimut. Z nevľúdnej planiny zostupujem do závetria lesa. Pri ceste stojí Dibrovov pamätník, jedna z mnohých pripomienok partizánskej činnosti v tejto oblasti. Na tomto mieste padol 14.10.1944 veliteľ Iľja Davidovič Dibrov. Celý pamätník pôsobí na nás dojmom "akoby už nemal pána", schátralo.

Premýšľame o rôznych ústupových variantách, ale zatiaľ sa stále držíme plánovanej trasy. Potom zbadám kŕmitko a prístrešok na seno. "Vezmem si aspoň suché ponožky" poviem, pretože prístrešok je jediným útulným miestom široko ďaleko. Prídeme bližšie a čiasi vtipná ruka namaľovala na dvere nápis "Hotel" a k tomu tri hvezdičky. Podívame sa na seba, je rozhodnuté. Prístrešok je prázdny. Zima, mokro. Ohrejem trochu rozpusteného vitacitu a podávam hrnček svojej drahej polovičke. Zo stromov padajú kusy ľadu. Schováme sa v "búdičke" a tešíme sa aspoň z toho, že aké máme dobré spacáky. Ráno sa okolo nás lesknú zamrznuté bariny, škovránok na chrbte si už nezaspieva a ztuhnutý koberec konvaliniek nerozkvitne. Brrr...

Po zelenej TZ si to namierime na Šibenický vrch, to už zasa sa slnko začína predierať. Cestu do Starej Turej nemáme na mape, nevadí, vydávame sa teda modrou značkou po hrebeni. Cesta nás občas trochu spletie, tu je teda ozaj nutné dávať si pozor na značku. Inak je to kufor ako Brno. Lúka sa zvažuje k železničnej trati, kopce sú mierne, vážne rozkročené v krajine, žiadna divočina. Niekde v diaľke sa zabelie kuželovský veterný mlyn. A tak zostupujeme k čistučkej železničnej stanici na "konci sveta", Vrbovce, kde túto svadobnú cestu končíme. V botaskách už je sucho, zimou sa už netrasieme. Len tak si môžem vysvetliť elán mojej ženy, ktorá pri spiatočnej ceste domov si zafilozofuje na tému budúcej "svadobnej cesty".

Peter Dávid

Zo sveta

SAMÁ VODA

ALICE SPRINGS, centrum suchého stredu Austrálie nás prekvapilo vodou. A nielen nás. Z oblohy sa valili prívaly dažďa a v suchom koryte tunajšej rieky Todd, z ktorého rastú vysoké, biele eukalypty, sa v mohutnom prúde špinavej hnedej vody nadšene čvachtali malí aj veľkí aborigines. Akoby vodu videli prvýkrát v živote.

Veľmi rýchlo sme zistili, že hlavne u detí tomu tak skutočne je - voda v miestnom "veľtoku" sa objavila poprvýkrát po siedmich rokoch! Jeden dospelý domorodec dokonca prehnal vodné oslavy natoľko, až zabudol, že nevie plávať, lebo sa to vlastne ani nemal kde naučiť a pri prvom stretnutí s vodou sa utopil.

Ani ďalšie vodné fakty nás príliš nepotešili.V oblasti severne od Alice Springs, kam viedla ďalšia naša cesta, spadlo za posledné tri týždne temer dvakrát toľko zrážok než za posledných sedem rokov. Naviac prírodné hranice Severného teritória a Queenslandu, rieka Georgína, v ktorej dvadsať rokov nebola voda, v predvečer našeho odchodu stúpla o šesť metrov, zaplavila cestu a znemožnila nám prejazd, prechod k východnému pobrežiu.

Na miestnej policajnej stanici nás však ukľudnili - dnes je to už omnoho lepšie, ale väčšie mláky na cestách máme radšej najskôr prebrodiť osobne a keď tam nebude vody po pás, dá sa tam potom prejsť. Hlavne si však máme zobrať dostatočnú zásobu vody, aby sme prípadne neuschli, než opadne voda ...

Vyrazili sme. "Diaľnica" nad Alice Springs bolo prejazdná, ale ľahko zaplavená a stretnutie s protiidúcimi "truckmi" s tromi prívesmi bola pre naše malé Mittsubishi - zrovnateľné s trojitým prejazdom zrýchlenou umývačkou. A zatiaľ, čo sme sa my, austrálski zelenáči, nadšene fotili pri každom prejazde cez tieto bazény na cestách, otrlí domáci diaľkoví šoféri ani vztýčeným ukazovákom neodpovedali na tradičný vnútrozemský pozdrav, obomi rukami sa kŕčovite držali volanta a uprene sa pozerali do tej vodnej spúšte pred sebou.

Keď sme zanedlho prekročili obratník Kozorožca, ustalo záplav, ale i čerstvého vzduchu. Tunajšie subtropické pásmo nás uvítalo dusnom a vlhkom, ale k nepoznaniu sa zmenila okolitá krajina. Namiesto suchých kríkov a červenej zemi sa zazelenala tráva a rozkvitli stromy a nevadil ani občasný dážď, lebo nádherná trojitá dúha sa mnohokrát za život nevidí.

Pomaly sme sa blížili k hraničnej rieke Georgíne a modlili sme sa, aby bola prejazdná. Cestou sme míňali spústu iných riek, ktoré síce nepretekali cez cestu, ale stromy v nich boli po koruny vo vode a čochvíľa stáli v zákrutách celé rady aút v tvare, ktorý dával tušiť hromadnú haváriu. Našťastie sa ukázalo, že to sú len vozidlá nedočkavých rybárov, ktorí vyskákali nedočkavo von a možno po prvýkrát v živote si vyskúšali pocit zaloviť si v rieke, ktorá im doposiaľ len vysychala za barákom.

A potom sme prišli až k Georgíne. Prúdy vody sa valili asi pol metra od hranice prejazdu a deň predtým to bolo vskutku asi len pre ponorky. Pomaličky sme ju prebrodili a oddýchli si, že sme už v suchu.

Predčasne.

Vbehli sme priamo v ústrety obdobia dažďov.

Vilas

Čísla, fakty, klebety o DP "2x50 a dosť !!!"

V dňoch 24. a 25. júna 2000 TJ Tesla organizovala diaľkový 100 km pochod "2 x 50 a dosť !!!" zaradený do hodnotenia o titul Malokarpatský superdiaľkoplaz. Keď sme uvádzali 1.ročník pochodu, tak sme z recesie napísali, že sa jedná o tradičný DP. Dnes, keď už píšeme o 17.rpčníku pochodu, ukázalo sa, sme mali pravdu.

Na štarte sa prezentovalo celkom 53 účastníkov pochodu. Najväčšiu účasť v posledných rokoch, a to ešte k tomu "zdravé jadro" neprišlo alebo skončilo medzi prvými. Nie síce v cieli, ale na trase.

• Jednotlivé trasy úspešne absolvovali:

100 km - 45 účastníkov /85%/
  65 km -   1 účastník
  50 km -   1 účastník
  35 km -   4 účastníci

• Zemepis stovky: Bratislava, Trnava, Prievidza, Osuské, Jablonica, Tlmače, Hrnčiarovce, Pochabany, Bánovce, Dohňany, Poprad a Stupava.

• Najrýchlejšie pochod absolvoval Vlado Švancár z Trenčína, ktorý tentoraz šľapal - bežal sám. Trať absolvoval za 13 h 15 min. a tak prekonal vlastný vlaňajší rekord stovky. Tento turista sa zúčastnil nášho pochodu po druhýkrát a vyzerá to, že to bude turistický Sergej Bubka - čo účasť to prekonanie rekordu.

• Najstarší turista, skutočný nestor turistiky, Ján Parcer, Prievidza. Je to super výkon, ale i jeho ďalšie výkony nepotrebujú komentár. Tento dobre vyzerajúci pán bol v cieli v takej pohode, akokeby nebol ani na 100 /sto/ km pochode, ale na dajakej náročnej prechádzke. Mnohí, omnoho mladší po nočnom fláme vyzerajú ďaleko zničujúcejšie.

• Najmladšími účastníkmi bola skupina "osemdesiatnikov" /rpč.80/:
  Pavol Muškát /81/, Michal Pokorný /82/, Juraj Šarišský /83/, Juraj Petráš /80/ a Jozef Raichl /81/, ktorí absolvovali pochod už rutinérskym spôsobom a stali sa aj najúspešnejšou vekovou skupinou - ani jeden z nich nevzdal !!!

• Zaznamenali sme neúčasť Ing.Ondreja Ríma, vraj ako protest proti usporiadateľom, ktorí neboli schopní zabezpečiť a upraviť trasu pochodu tak, aby nemal z cieľa do domova, 800 m. Táto vzdialenosť na peší návrat domov na turistu, ktorý je zvyknutý peši sa vracať aj z Brezovej pod Bradlom je pod jeho úroveň. Asi budeme musieť v cieli nainštalovať nejaký trenažér - bežiaci pás, aby sme uspokojili jeho vysokú náročnosť.

• Celkovo najviac absolvovaných našich stoviek:

16-krát   -   Melo Klokner a Janka Obdržálková
15-krát   -   V.Svrček

Poznámka:

Dúfame, že v tomto máme presnejšiu evidenciu ako Trnavčania, ktorí vo svojich štatistikách majú už niekoľko rokov chybu. Síce možno jedinú, ale o to závažnejšiu a preto o nej musíme neustále písať a upozorňovať na ňu.

Mnohí turisti, ktorí v ročníku narodenia majú menšie číslo, sa určite pamätajú na Čínske vážne varovanie Rusom. Keďže tých varovaní bolo viac, tak ich označovali poradovým číslom. Posledné "vážne" varovanie malo číslo niečo viac ako tristo a potom ich to prestalo baviť lebo zistili, že Rusi asi nechápu význam slova "vážne". Bolo to v čase Čínsko-ruského pohraničného sporu, keď si ruskí a čínski vojaci na Usuri prehadzovali guličky. Nie vlastné, ale erárne a namierené do nepriateľských radov. Takto "vážne" varovať budem aj ja. Toto moje varovanie má už číslo asi 10. Vážne neúspešne upozornenie, varovanie adresujem trnavským organizátorom. Keďže predchádzajúcich deväť upozornení, varovaní som neoznačil slovom "vážne", tak ich naozaj nezobrali vážne. Preto vážne prehlasujem: "Počet účastí a počet úspešne absolvovaných trnavských stoviek mám o jednu viac, ako už niekoľko rokov deklarujú organizátori /môžem doložiť záznamníkom a diplomami/ a preto napríklad uvedenie môjho mena v MKD č.7/2000 na poslednom /41/ mieste sledovania, je nespravodlivé. Upozorňujem, že som rozhodnutý v prípade potreby prekročiť v počte "vážnych" varovaní aj Číňanov a ak to nepomôže, obrátim sa na medzinárodné organizácie. Organizátori tvrdia, že to vždy zabudnú opraviť. Je pravda, už zabúdame, ako tá Arana, ktorá vystúpila z vlaku s odhaleným prsníkom. Keď ju výpravca upozornil, že takto nemôže chodiť, chytila sa za hlavu a zarazene povedala:
- Prsník? Fíha, zase som zabudla decko vo vlaku.

• Občerstvenie pre účastníkov bolo už tradičné: na štarte čokoláda, na kontrole /Zoška/ chlieb s masťou, cibuľou, slaninkou, káva, čaj a k tomu aj "tekutý chlieb" a v cieli fazuľovica a tombola. V tombole, okrem vecných cien aj "peňažné" pre turistických "profesionálov".

• Výrok F.M.Dostojevského: "Pracuj ustavične!" Ak si spomenieš v noci, keď ideš spať: "Nevykonal som, čo bolo treba," tak vstaň a vykonaj To!" sa držali všetci stovkári, ktorí pracovali celú noc, až na Vlada Švancára, ktorý všetko vykonal už za svetla a do cieľa prišiel skôr ako organizátori.

• Priemerný vek účastníkov bol 42 rokov. Z toho do 25 rokov 8 turistov, do 30 rokov - 14 turistov, čo predstavuje 26 %

• Organizátori po prvýkrát nemuseli predlžovať v cieli záverečnú, ale naopak, mohli o jednu hodinu skôr zabaliť.

• Ďalší pozitívny poznatok: Nevyskytol sa ani jeden účastník, ktorý by sa do cieľa priam "doplazil" /slovo diaľkoplaz už bude takmer urážkou/. Účastníci prichádzali do cieľa unavení, ale v dobrej pohode, čo svedčí o dobrej fyzickej kondícii účastníkov a dobrom odhade vlastných schopností a to bez ohľadu na vek, čo platí rovnako pre najstarších ako i pre najmladších účastníkov. To čo platí v živote, že každý by mal robiť to, čo vie a na čo má, by malo platiť aj vo výkonnostnej turistike. Ale tak, ako v živote, tak aj v turistike sa toto pravidlo často nedodržuje.

Tieto poznatky, značný počet mladých účastníkov, rekordná účasť na našej stovke, ale i na Trnavskej, jasne hovoria, že s tou výkonnostnou turistikou to nie je tak čierne a že nie je závislá len na bývalom "zdravom jadre". Že výkonnostnú turistiku nebudeme musieť udržovať pri živote znižovaním kritérií, znižovaním úrovne výkonnosti /napr., že "výkon" bude už aj 25 km, ale už nie 100 km/. Samozrejme, že aj recesný návrh Ivana /prečo nie Trnavského?/, aby sme do výkonnostnej turistiky započítali aj "výstup so svokrou" /aj keď výstup so svokrou môže si niekedy vyžadovať veľký výkon, ale 10 km výstup so svokrou takým nie je/. Nebudeme musieť akceptovať ani jeho "lekársku" alternatívu spojenú s T-100, nie je príliš reálna. Ten, kto skutočne absolvuje T-100, ten možno bude musieť navštíviť ortopéda, menej reálna je už súčasná návšteva reumatológa, neurológa, urológa, sexuológa, ale rozhodne nie už vyšetrenie u psychiatra na Cajle. Aj keď niektorí neturisti, keď nás vidia v lese hltať kilometre, si občas poklepávajú po hlave /zrejme skúšajú či je ešte dutá/. Veľmi výstižne to povedal bývalý diaľkár Jano Baláž, keď povedal: "Čím viac sa venujem DP, tým menej mňa poznajú interní lekári, ale o to viac ma spoznávajú ortopédi a chirurgovia."

• Vyslovujeme obdiv k výkonom takých veteránov turistiky, ako sú Ján Parcer, Melo Klokner, Vilo Vida /najmä jeho úspornému štýlu/, Vladovi Svrčkovi, Kvetoslavovi Lumtzerovi, na druhej strane už spomínaným osemdesiatnikom, výkonom ženám J.Obdržálkovej, Ing.Havranovej, Andree Lendackej a k veľkému športovému výkonu: V.Švancára, J.Vencla, Ing.Havranovej, P.Srnku, Hanuša, ktorí stovku absolvovali vo vynikajúcom čase.

• Kto má ešte šancu na získanie Malokarpatského superdiaľkoplaza aj po Tesláckej stovke ?

V hre je ešte 33 turistov. Kto konkrétne? Súrodenci Nižnanovci, Ondrejčíkovci, zo súrodencov Obdržálkových, už len Janka a zo súrodencov Mikulkových už nikto, ani otec /aký otec, takí synovia/. Musel to byť vážny dôvod, že neprišiel Fero Mikulka senior, veď teslácky pochod absolvoval už 13-krát. Veríme, že o rok ho uvidíme na štarte aj s celým družstvom.

Ďalej sú to ešte:

Peter Bada, Jaro Hanuš, Sveťo Krno, Ján Kučera, Andrea Lendacká, Kvetoslav Lumtzer, Peter Minárik, Ctibor Páchnik, Ján Parcer, Jozef Raichl, Pavol Srnka, Július Suran, Karol Šulek, František Zuščík, Jan Vencl, Peter Valach, Attila Korček, Melo Klokner, Ondrej Jančík, Vlado Švancár, Domček, J.Petráš, Jaro Sasák, Šarišský, Muškát, Drozda, Trebichalský, Tomášek.

• Otázka ? - Kto bude mať po tomto ročníku ŠPCH - kompletných "4 Superdiaľkoplazov" ???

Športu zdar a tesláckemu zvlášť .....

praje Ivan Nižnan

Noví značkári

6. až 8. mája 2000 bol po dlhšej dobe, zapríčinenej nedostatkom financií, znovu uskutočnený kurz značkárov 3.triedy. Kurz organizoval Klub Slovenských Turistov pre adeptov značkovania z celého Slovenska. Kurzu sa zúčastnilo 20 členov KST. Prednáška bola aj z oblasti kartografie, ktorú predniesol pán Milan Rúžek, nestor značkovania na Slovensku. Ďalej prednášal pán ing.arch. Vlastimil Dohnal, základy turistického značenia a normy turistického značenia. O skutočnom stave značkovania na slovenských horách nás poinformoval pán Ján Škrovina z Brezna. Západné pohoria, ako sú Malé a Biele Karpaty, Považský Inovec, Strážovské vrchy a pod. sú na tom v údržbe značkovaných chodníkov ako tak dobre, horšie je to v niektorých pohoriach na východe. Z toho dôvodu aj väčšina zúčastnených bola zo stredného a východného Slovenska. Za Trnavu pre oblasť Malých Karpát a Záhorskej nížiny sa zúčastnili Imrich Indrišek a Peter Minárik. Za Bratislavu vyslal Štefan Nagy slečnu Máriu Slavkovskú a nikoho viac. Najbližší ďalší účastník bol Štefan Kolarčík z Prievidze.

Kurz sa konal vo veľmi peknom prostredí, v rekreačnom stredisku KST Šport Kokava - Haj /700 m n.m./. Stredisko sa nachádza v prekrásnom údolí, ktoré je obklopené Veporskými lesmi a lúkami Slovenského Rudohoria. Celé sa to nachádza v okrese Poltár. Aj týmto by sme chceli vysloviť pochvalu vedúcemu strediska, pánovi Jaroslavovi Škuniarovi, ktorý sa o nás perfektne staral po materiálnej stránke. /Neboli sme veru ani smädní, ani hladní, a to ani ujo Imro/.

Kto by mal záujem niekedy navštíviť toto miesto, tu je tel.č. na vedúceho strediska: 0864/4295 731 alebo 4293 327. Aktuálna cenová relácia z mája je okolo 150 Sk za nocľah a celodenná strava cca 180 Sk a polpenzia 120 Sk.

Pozor v celom údolí a ani v okolí nie je signál ani na Globtel a ani na Eurotel. Takže môžete mačkať telefóny koľko chcete.

Peter Minárik

INFORMÁCIE

KST na Internete

Od mája tohoto roku má už aj KST svoje oficiálne stránky na Internete. Z nášho okolia sú aktuálne najmä dve:

http://www.kst.sk - oficiálna stránka ústredia KST
http://kbt.miesto.sk - stránka Klubu bratislavských turistov

Možno tu získať najmä organizačné informácie o KST (stanovy, klasifikačný poriadok pre výkonnostnú turistiku - výkonnostné odznaky všetkých presunov, výkonnostné hodnotenie po línii zápočtových ciest, cvičitelia,...), poskytujú informácie o niektorých organizovaných akciách, kontakt na turistických funkcionárov a tiež spojenie na niektoré ďalšie internetové stránky s turistickou tématikou. Spojenie na tieto 2 stránky na Internete poskytuje aj stránka Malokarpatského Diaľkoplaza http:/www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

Pre priaznivcov o výkonnostnú pešiu turistiku dávam do pozornosti aj stránky http://www.elf.stuba.sk/~soula/turist.html (úvodná stránka pre diaľkovú pešiu turistiku) a http://www.elf.stuba.sk/~soula/VOPT (Výkonnostný odznak pešej turistiky - pravidlá, zoznam držiteľov).

Pavol Šoula

Výzva KST
pre naplnenie celoslovenského turistického kalendára 2001

Vyzývame všetkých organizátorov turistických podujatí prístupných verejnosti a všetkým členom KST, aby do 15.9.2000 odovzdali na ústredie KST, Junácka 6, 832 80 Bratislava prihlášky svojich podujatí do Kalendára 2001 na tlačive, ktoré je prílohou informačného buletinu INFORMÁCIE KST č.9 - august 2000. Na každé podujatie použite samostatné tlačivo. Uveďte kilometre a druh turistiky (pešia = P, vysokohorská = VHT, lyžiarskoturistická = L, cykloturistická = C, vodnoturistická = V, turistika mládeže = TM). Neodosielajte prihlášky s podujatiami, ktoré sú organizované len pre členov vlastného odboru KST alebo na ktorom iba zabezpečujete účasť, avšak hlavným organizátorom je iná zložka. Prihlášky doručené po 15.9.2000 nebudú môcť byť zaradené do Kalendára podujatí KST na rok 2001, ktorý má byť vydaný do konca roku 2000.

Poznámka redakcie: Informačné buletiny INFORMÁCIE KST by mali byť k dispozícii u predsedov všetkých odborov KST na Slovensku. Vzhľadom k tomu, že požadovaný termín pre zaslanie informácií do kalendára je veľmi “šibeničný”, uverejňujeme vzor tlačiva prihlášky.

Pokiaľ ste sa s informačným buletinom ešte nestretli, žiadajte si ho od predsedov KST. Bývajú tu uverejňované najčerstvejšie organizačné informácie z ústredia KST.

Termíny hlavných podujatí KST v roku 2001 - výber

       1.- 4.2.2001   -   35.Slovenský zimný zraz turistov Stará Ľubovňa
   28.6.-1.7.2001   -   34.zraz VHT
        5.-8.7.2001   -   48.Slovenský zraz turistov Dubník - Stará Turá
    17.-19.8.2001   -   Národný výstup na Kriváň - Račkova dolina

Diaľkové pochody:

           23.6.2001   -   20.ročník Rudohorská stovka

prevzaté z INFORMÁCIE KST č.9 - august 2000, pripravil Pavol Šoula

Návrat k 15.ročníku
Pochodu bankových úradníkov

KST pri TJ Slovan banka Bratislava usporiadal dňa 9.októbra 1999 jubilejný 15. ročník turistického podujatia Pochod bankových úradníkov, ktoré si našlo svoje pevné miesto v turistických ročenkách Bratislavy, Trnavy, ba i Slovenska. A veru mohlo sa stať, že pochod by sa nekonal. Mnoho turistov a organizátorov dobrovoľne i nedobrovoľne opustilo rady VÚB a ďalších, a to tých najobetavejších a najvernejších, nedobrovoľný odchod už čakal. Ale napriek v podstate rozpadu nášho turistického oddielu a pochmúrnej nálade naša športová hrdosť zvíťazila. Nemohli sme sklamať svojich kolegov bankárov a mimobankovú turistickú pospolitosť, ktorí sa na naše podujatie celý rok tešia. A tiež organizácie, ktoré finančne alebo iným spôsobom prispievajú na toto podujatie. A tak napriek tomu, že nám po dlhom čase neprialo počasie (dopoludnia drobne pršalo), zúčastnilo sa na podujatí 274 turistov. Bolo to menej ako na 14.ročníku, ale tento počet považujem za optimálny. Dal sa zvládnuť hlavne na štartoch (na rodinnom pochode bol v minulosti problém natlačiť ľudí do troch pristavených autobusov) a v pohode sme to zvládli aj v cieli.

Na trasu diaľkového 40 km pochodu sa zo Smoleníc cez chatu Brezinky, Sklenú Hutu, Čermákovú lúku, Zochovu chatu do cieľa v Harmónii, rešt. Bowling vydalo 70 diaľkárov. Milo nás prekvapila skupina 6 turistov z NBS, ktorí prifrčali ešte pred oficiálnym štartom na mikrobuse a spoločne prišli aj do cieľa. Mňa osobne potešila účasť p. J.Parcera z Prievidze, ktorý napriek svojim 76 rokom podáva na turistických trasách obdivuhodné výkony a patrí k najznámejším turistom na Slovensku a 67 ročného p. Mela Kloknera z Bratislavy, ktorý ako jediný a úspešne absolvoval všetkých 15 ročníkov nášho pochodu. Doteraz už má nachodených neuveriteľných viac ako 30 tisíc km na diaľkových pochodoch a skončiť sa veru ešte nechystá. Na druhej strane mi však chýbali na pochode 4 Mikulkovci z Trnavy (otec Fero so svojimi synmi), ktorí sú mnohonásobnými účastníkmi pochodu. Nemal kto v cieli vytancovať naše Janky, ale plakety sme im odložili. Na krátkom 14 a 18 km Rodinnom pochode, ktorého trasa sa každý rok mení, sa na trase Harmónia, Traja jazdci, Čermáková lúka, Zochová chata, Harmónia, rešt. Bowling zúčastnilo 204 turistov rôznych vekových kategórií. Nechýbala p. profesorka Gáliková so svojimi žiakmi z gymnázia na Einsteinovej ul., veľká partia turistov zo Spartaku Trnava a čo nás najviac potešilo, bol veľký počet pochodujúcich bankárov so svojimi rodinami, najmä z VÚB, ale aj z IRB, NBS, SLSP, VUB WÜSTENROT…

Napriek nie celkom ideálnemu počasiu (neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista), vládla v cieli pochodu pri guláši, párkoch, čaji a pivečku (a všeličom inom) dobrá atmosféra. Každý účastník obdržal diplom, upomienkové predmety, tí najvernejší diaľkári a usporiadatelia pamätnú plaketu. Turisti si mohli zakrepčiť pri diskotéke a napodiv mnohí aj vládali a roztočili to (hlavne dievčatá) oblečení v tričkách vyrobených špeciálne na tento jubilejný ročník. O 18.15 h si mohli organizátori (pochod zabezpečovalo 20 organizátorov) konečne vydýchnuť, lebo posledný autobus (autobusy nám spoľahlivo už dlhé roky zabezpečuje Hydrostav) odviezol vytrvalcov do Bratislavy. Pri spoločnej večeri sme si napriek skutočnostiam spomenutých v úvode povedali, že ešte asi nekončíme a pokúsime sa organizovať podujatie aj v budúcnosti. Najbližší 16.ročník by mal byť 14.októbra 2000. A to je vlastne bodka za jubilejným 15.ročníkom. Či vydareným, to nechávame na účastníkoch.

Zopár ďalších údajov:

Najstarší účastníci:

Bollardt Alfréd (1916) – ušiel mojej pozornosti, ale dievčatá mu v cieli venovali plaketu
Parcer Ján (1923)
Kyselica Ján (1928).

Najstaršie účastníčky:

Havranová Emília
Obdržálková Janka
Lörincová Mária.

Najmladšie účastníčky:

Lendacká Andrea
Dodoková Júlia
Rejtová Silvia.

Najmladší účastníci:

Jakubec Michal (1981)
Rajnák Mário (1981)
Ottmar Boris (1977).

P.S.: Aby sme nezabudli. Naša vďaka a vďaka všetkých účastníkov patrí dlhoročnému generálnemu sponzorovi a vlastne aj spoluorganizátorovi pochodu obchodnej spoločnosti COMPAREX Informačné systémy, Rade odborových zástupcov pri VÚB, a.s., Odborovému zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva a Slovanu banka Bratislava, ktorí podujatie dlhodobo financujú a VÚB, a.s., IRB, a.s., Poštovej banke, a.s., NBS, Stavebnej sporiteľni VÚB Wüstenrot, a.s. a Poľnobanke, a.s., ktorí už dlhé roky drobnými reklamnými predmetmi tiež prispievajú k obľúbenosti podujatia. Dúfam, že nám naďalej zachovajú svoju priazeň a prispejú aj v budúcnosti k vydarenému priebehu podujatia.

Účasť v číslach:

Celková štatistika jednotlivých ročníkov:

Ing. Ľ. Bahurinský

KALENDÁR

október:

7.10.2000    MALOKARPATSKÝ TROJUHOLNÍK (26 km)    20.ročník
(sobota)                                                                                     KST Brezová
Vedúci: Ing.Peter Uhlík, ul.7.apríla 411, 906 13 Brezová pod Bradlom,
              tel: 0802/942 144 (zamestnanie)

14.10.2000    POCHOD BANKOVÝCH ÚRADNÍKOV    16.ročník
(sobota)                                                 KST Slovan Banka Bratislava
Trasy: 40 km/1500 m
40 km: Smolenice - Čertov žľab - Brezinky - Klokoč - Sklená Huta - Holint - Taricové skaly - Čermákova lúka - Zochova chata - Harmónia
Štart: 40 km: Smolenice, OÚ, 6.30 - 8.15 h
Cieľ: Harmónia, rešt.Bowling, do 17.30 h
Vedúci: Ing.Ľudovít Bahurinský, VÚB a.s., P.O.BOX 90, Mlynské Nivy 1, 820 05 Bratislava 25

14.10.2000    PODUNAJSKÁ TÚRA
(sobota)         OKST TOM TJ Družstevník Baka
Trasy: 25, 16 km
Štart a cieľ: Baka, štadión TJ Baka, od 9.00 h do 16.00 h
Vedúci: Imrich Sárkány - učiteľ ZŠ, 930 04 Baka, tel.:0709/594 738

14.10.2000    JESENNÝM POVAŽSKÝM INOVCOM    28.ročník
(sobota)                                              TJ ATOM Jaslovské Bohunice
Trasy: pešo: 50 km/800 m, 35 km/600 m, 20 km/500 m, 10 km/300 m
           cyklo: 50 km/800 m, 20 km/500 m
50 km: Piešťany - Lúka nad Váhom - Bezovec - Kostolný vrch - Gajda - Havran - Piešťany
35 km: Piešťany - Ducové - Kostolný vrch - Gajda - Havran - Piešťany
20 km: Piešťany - Čertova Pec - Havran - Piešťany
10 km: Piešťany - Havran - Piešťany
Štart: Piešťany, hotel ATOM, 6.00 - 10.00 h
Cieľ: Piešťany, hotel ATOM, do 18.00 h
Vedúci: Ing.Miroslav Herchl

14.10.2000    ZA KRÁSAMI JESENE
(sobota)                  CVC Sládkovičovo
Trasa: 12 km: Pusté Uľany - Sládkovičovo
Štart: Pusté Uľany, žel.st., 8.15 h
Vedúci: Pavol Macura, tel.: 0707/952 485

21.10.2000    JESENNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY    22.ročník
(sobota)                                                                    KST Lokomotíva Hlohovec
Trasy: 35 km/850 m, 25 km/420 m
35 km: Hlohovec - Ifkov dom - Jalšové chaty - Holý vrch - Havran - Piešťany
Štart: Hlohovec, žel.st., 7.00 - 9.00 h
Cieľ: Piešťany
Vedúci: Ing.František Miklovič, tel.:0804/245 36

21.10.2000    K PRAMEŇU VYDRICE    4.ročník
(sobota)                         KST Železničiar Bratislava
Trasy: 35 km/300 m, 13 km/300 m, 10 km/200 m
35 km: most SNP - PKO - most Lafranconi - Patrónka - Partizánska lúka - tok Vydrice - Biely Kríž - prameň Vydrice - Bratislava
13 km: Rača - Biely Kríž - prameň Vydrice - Bratislava
10 km: Sanatórium, konečná MHD za Železnou Studničkou - tok Vydrice - Biely Kríž - prameň Vydrice - Bratislava
Štart: 35 km:  pod mostom SNP, 8.00 - 9.00 h
          13 km:  Rača, kino Nádej, 11.00 - 12.00 h
          10 km:  Sanatórium, 10.00 - 11.00 h
Vedúci:  Mgr.Igor Mieč, Dopravná 14, 831 06 Bratislava

21.10.2000    SKALICKÝMI VINOHRADMI
(sobota)                                            KST Holíč
Vedúci:  Ing.Vratislav Schaal, M.Nešpora 30, 908 51 Holíč, tel.: 0801/683 162

28.10.2000    VÝSTUP NA TEMATÍN    31.ročník
(sobota)                                          KMT TJ Bezovec
Trasa:    Lúka nad Váhom - Tematín - Lúka nad Váhom - Modrovka
Štart:      Piešťany, KMT, 8.00 - 8.45 h
Cieľ:       Piešťany, KMT
Iné:         Z Piešťan je zabezpečený autobus do Lúky nad Váhom.
Vedúci: Jaroslav Mihálik, M.Bella 2, Piešťany, tel: 0838/7740 221

Z celoslovenského kalendára KST 2000

14.10.2000   HOREHRONSKÁ 50-KA, 19.ročník, 12, 30, 50 km
                       OT TJ Strojsmalt Pohorelá
                       J.Šulej, Clementisova 753, 976 69 Pohorelá, tel: 0867/6196 202

22.10.2000   HVIEZDICOVÝ VÝSTUP NA POVAŽSKÝ INOVEC, 16.ročník
                       KST Letecké opravovne Trenčín (zraz na vrchole: 11 - 13 h)
                       J.Mrlina, Šoltésovej 11, 911 01 Trenčín, tel: 0831/565 302 (zamestnanie)

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd