MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Ondrej Jančík a Karakoram -– júl/august 2005
Bleskový, aktuálny rozhovor z treku na Karakoram

MKD: - Ondrej, práve si sa vrátil z Himalájí. Môžeš nám povedať ako si sa k tejto akcii dostal?

Ondrej Jančík: - Akciu organizoval horolezecký klub Filozof Bratislava, ktorého som členom. O tejto akcii ma informoval náš kamarát, diaľkoplaz, Peter Obdržálek, ktorý má dobré kontakty s horolezcami. Neboli sme v Himalájach, navštívili sme pakistanské pohorie Karakoram v oblasti Baltoro.

Ondrej Jančík: - Program výpravy bol rozdelený na dve časti a to pre lezcov a pre trekistov. Samozrejme, ja som patril do tej druhej, trekovej. Putovali sme pod vysokými vrcholmi z Hushe do Askole, čo sú v tejto oblasti posledné civilizované miesta, celkovo 22 dní.

Ondrej Jančík: - Cestovanie tam i naspäť bolo veľmi unavujúce, ale napriek tomu zaujímavé. Aby sme sa tam dostali, museli sme najprv zdolať cestu lietadlom, potom dva dni minibusom a nakoniec ešte deň džípom.

MKD: - Z ktorej strany ste tam išli a pod ktorý končiar ste sa dostali?

Ondrej Jančík: - Do týchto vysokých hôr sme prichádzali z Hushe v blízkosti vrcholov K6, K7 a Chogolisy. Prechádzali sme pod krásnym vrcholom Laila.

Ondrej Jančík: - Pakistan - prvý dojem boli predovšetkým obyvatelia. Zdalo sa mi, že všetci obyvatelia sú obchodníci a určite sa nikam neponáhľajú. To všetko je určite dané klimatickými podmienkami. No najviac ma zaujali príroda a hory, ktoré sú s našimi vo všetkých merítkach neporovnateľné.

Ondrej Jančík: - Putovali sme z Hushe cez niekoľko táborov, kde sme sa postupne aklimatizovali. Najťažší úsek bol prechod cez Gondogoro La, čo je priesmyk vo výške 5650 m n.m. Potom sme dva dni oddychovali na Concordii. Tu sme si urobili výlet do BC pod Broad Peak a stretli sme sa tam s českými horolezcami, ktorí sa pripravovali zdolať K2.

Ondrej Jančík: - Ako som už vyššie spomenul, z malokarpatských diaľkoplazov bol na akcii ešte Peter Obdržálek.

Ondrej Jančík: - Treku sa samozrejme zúčastnili aj lezci klubu Filozof, aby sa dostali do BC Shipton. Všetci sme sa stretli v tomto základnom tábore a bolo nás spolu 19 /devätnásť/.

MKD: - Aké to tam bolo s prirodzeným liečivom, alkoholom? To by skôr patrilo do rubriky "ako sa chlastá v Pakistane".

Ondrej Jančík: - Nuž, na to len krátko. V Pakistane je islamská viera na prvom mieste, takže sa tam nechlastá... A naše skromné zásoby sa rýchlo minuli.

MKD: - Pakistan je však aj mekka drog, aspoň tak to hlásia všetky média. Dostali ste sa s ňou do kontaktu?

Ondrej Jančík: - Keď sme prechádzali mikrobusom údolím rieky Indus, videli sme v nižších polohách, že všade tam rastie marihuana. Ja som však zarytý nefajčiar...

Ondrej Jančík: - Najsilnejší zážitok bol pre mňa pohľad na prvú osemtisícovku z údolia medzi vrcholmi Rakaposhi a Nanga Parbat.

Ondrej Jančík: - Najvyššie som bol v priesmyku Gondogoro. Pretože sme sa dostatočne dlho aklimatizovali, nielen ja, ale nikto z nás nemal žiadne zdravotné ťažkosti. Do priesmyku sme sa vybrali pred polnocou a ráno v dobrom počasí sme už obdivovali K2, Broad Peak a Gasherbrumy.

MKD: - Ondrej, máš už nad 60 rokov, do akej výšky by si si trúfal vyliezť? Myslím tým bez následkov...

Ondrej Jančík: - V BC Shipton sme pobývali celý týždeň vo výške 4400 m n.m. Nemal som tu žiadne problémy, myslím, že krátkodobo by som kľudne zniesol pobyt vo výške 6000 m. Nebola však šanca vystúpiť na vrchol Great Trango, chvíľu predtým napadlo veľa snehu.

MKD: - A nakoniec, muselo to však aj volačo stáť? Koľko pív by sa dalo za to vypiť?

Ondrej Jančík: - Karakoram 2005 nás nestál až tak draho v porovnaní s cenami iných cestovných kancelárií. Tých pív v Pakistane by nebolo až toľko ako si myslíš, u nás by som si ich mohol dať za tie peniaze aspoň zo desaťkrát viac...

Nemá síce ešte toľko kilometrov ako Malokarpatská vínna cesta, ale v ostatných rokoch si vytvorila celkom zreteľné obrysy. Vedie už nielen cez vinotéku Dobrý pocit na trnavskej pešej zóne, ale dokáže nás zaviesť až za kaplnku sv.Jána Nepomuckého na Orešiansku cestu do nových priestorov firmy Mrva and Stanko.

Táto firma napríklad na nedávnom IX. ročníku Salóna vín - Agrovíno 2005, považovaného za vinárske majstrovstvo Slovenska, získala dva najvyššie tituly - šampióna bielych suchých vín a cenu za najlepšiu kolekciu vín. Bolo potom príjemné vychutnať si v noblesnom prostredí hotela Carlton Sauvignon výber z hrozna 2004, ryzling rýnsky, výber z hrozna 2004, či Cabernet sauvignon, neskorý zber 2003. Chutili však aj ďalší ocenení reprezentanti našich domácich vínnych pivníc, Tramín červený a Alibernet s dobre známou domovskou značkou "Dobrý pocit Trnava". V tomto prípade to bolo ocenenie nielen produktu, ale celej, v dobrom slova osvetovej činnosti, ktorá sa tu už niekoľko rokov deje. Získané meno i vybudovaná pozícia umožňuje vinotéke nielen pozvať si a predstaviť zaujímavých výrobcov s ich produktami, ale sama so svojím zákazníckym zázemím začína byť objektom záujmu distribútorov vína z lukratívnych vínnych oblastí aj ďaleko mimo Slovenska.

Na už publicisticky hodnotený "súboj" Alibernetov nadväzovala prezentácia vín zo svetovo uznávanej vinárskej krajiny, z Chile. Vinice Segú z údolia Maule v oblasti Caliboro, ležiace 300 kilometrov južne od Santiaga, to je 190 hektárov viniča s trojštvrtinovým zastúpením červených odrôd. Už na prvý pohľad výrazné iné podmienky, než sú naše domáce malokarpatské. O iných odrodách - Merlot a najmä Cerigan či Carmére - či špecifickom spôsobe spracovávania a najmä zretia ani nehovoriac. Na druhej strane bolo zaujímavé porovnávať, ako chutí Chilský Riesling, Sauvignon, Chardonnay, Cabernet Sauvignon..., dozvedieť sa čo to o "tajomstvách" etikiet. A keďže tajomstvá sú od toho, aby sa prezrádzali, tak Reserva napríklad značí, že červené víno zrelo v dubovom, tzv. barikovom sude, kde môže byť od 6 do 48 mesiacov. Stretnutie s chilským vínom bolo nielen príjemné, ale v mnohom i objavné. V novosti zatiaľ nepoznaných chutí, no aj v poznaní, že i doma by sme mohli byť prorokmi.

To sa ukázalo pri jednom z ďalších stretnutí, pri prezentácii vín z modrokamenského vinohradníckeho regiónu, konkrétne produktu spoločnosti "Agro-Movino Veľký Krtíš". Ten, kto mal v chuťových bunkách ešte uložené chilské červené vína, musel priznať, že tu prezentované červené vína /ročník 2003/ boli napospol veľmi pekné a zaujímavé. Dominovalo im najmä Svätovavrinecké, v jednom prípade výber z hrozna a v druhom neskorý zber. Nezahanbili sa však ani biele vína, kde najmä Tramín červený /ten aj s perspektívou ďalšieho zretia v sude/ a Sauvignon, neskorý zber od Ipľa, degustovať bolo, verte-neverte, zážitkom. Ba dobré meno podporili dokonca aj obe prezentované zmesky /cuveé/, biela i červené. Takže kto chce, ten aj pri skôr klasickej technológii dokáže urobiť špičkové víno.

Aj preto značný záujem pútala prezentácia vín z krajiny, kde je neoddeliteľnou súčasťou gastronómie - z Francúzska. V konečnom dôsledku splnila očakávanie a rozšírila vinárske poznatky. Pretože, priznajme si, je to najmä cena, ktorá nám nateraz bráni ich bližšie "preskúmavanie". Keďže krédom francúzsko - česko - belgického enológa, pána Hynka Vicha, ktorý prezentáciu viedol, je veta, "že poslaním vína je vyvolávať radosť", prišli si na svoje vlastne všetky zmysly.

Každé víno bolo prezentované ako súčasť gastronomického reťazca, teda aj s radou, k čomu ho podávať. Územie Francúzska nemožno porovnávať so Slovenskom, keď najmä fakt, že sa tam pestuje vinič a dorába víno už viac ako tisíc rokov, viedol k inej forme vinárskeho života než u nás. Forme, ktorá sa nielen z historických dôvodov nezmení a ktorú jednoducho musíme rešpektovať. Takže stodvadsaťminútová prezentácia iba naznačila, akým fenoménom je francúzske víno. Mnohé však vysvetlila, objasnila a názorne demonštrovala. Výber vzoriek bol zameraný tak, aby obsiahol čo najviac vinársku mapu Francúzska v charakteristických podobách: na začiatok to bolo burgundské biele Aligoté 2004, za ktorým nasledovalo "obyčajné" krajové Chardonnay 2003 z južného Francúzska, aby prišlo k slovu najmä z literatúry známe Chablis 2003. Z červených Beaujolais 2003 /to sa evidentne odlišovalo od predávaného ako nuovo/, Pinot Noir 2002 /náš dobre známy Ruland modrý/, či ako mladé víno prezentované Chateu Fillon 2001 /na svojom vrchole bude 2012/ z kraja Boreaux, odkiaľ pochádzalo aj Chateau Cadillac 2000. Paletu impresionistu, ktorú ťažko opísať, pripomínali predkladané vína, preto bolo potrebné v Dobrom pocite byť osobne.

Dnešnú dedinku Horný Bar treba hladať na Žitnom ostrove, v jeho strednej časti. V pomenovaní nachádzame hneď niekoľko obmien. Tak v roku 1245 sa osada nazývala Baar, ale tiež aj Bodobar, názov vystihuje vlastníctvo zemana Bodu na osadu i chotár.

Listina Bratislavskej kapituly z roku 1309 potvrdzuje, že Andrej zo Svätého Andreja, to jest z terajšej Kostolnej pri Dunaji, z provincie Chollokouz, manželke Michalovej, pani Margite a synovi Jakubovi z Dobrohošte /Doborgazu/ na Žitnom ostrove otcovskú časť majetku v osade Bar nazývanej ustanovil a odovzdal. V 14.storočí a potom v ďalších rokoch 16.storočia už jestvujú v chotári obce Bar ešte tri osady a to Horný, Stredný a Dolný Bar.

Treba spomenúť, že do teritória terajšieho Horného Baru patria ešte Bodíky, v rokoch 1272 sa volali Bodak a od roku 1948 Bodíky a Šuľany, známe v roku 1237 pod menom Suul. Obe samostatné obce spojené s Horným Barom majú v súčasnosti viac ako tritisíc obyvateľov, ktorí sú potomkovia niekdajších poľnohospodárskych bírešov, tovarichárov a nádenníkov, ktorí pracovali na majeroch roztrúsených po okolí Baru.

V minulosti sa obyvatelia obce zaoberali chovom a pasením dobytka, rybárstvom na blízkom Dunaji a salašníctvom, ktoré tu kedysi prekvitalo. V 18.storočí aj Hornobarskí pastieri boli členmi jediného cechu pastierov, známeho práve zo Žitného ostrova. A pretože obec postihovali v minulosti časté dunajské záplavy, bartislavská a komárňanská župa dali vybudovať v okolí obce hrádze, ktoré navrhol známy kartograf Samuel Mikovíni.

Do nenávratna zmizli z obce mazané chatrče poddanskej bedače, domce natrené hlinou, trstinové strechy s vymazanými komínmi a spred domov miznú komolovité hlinené pece na pečenie chleba a z prútia pletené ploty.

V poslednom desaťročí ovplyvnila chod obce hlavne výstavba vodného diela Gabčíkovo. Dnes väčšina obyvateľstva pracuje v blízkej Bratislave.

1.Bada Peter	Trnava	51 km
2.Blaško Braňo	Senica	56 km
3.Blaško	Senica	56 km
4.Cintulová Svatoslava	Šaľa	100 km
5.Čapoš Peter	Piešťany	100 km
6.Domček Martin	Plav.Podhradie	56 km
7.Farkašovský Laco	Bratislava	100 km
8.Groman Peter	Trnava	100 km
9.Hanuš Jaroslav	Nitra	100 km
10.Hrdlička Peter	Bratislava	100 km
11.Hrušková Veronika	Bernolákovo	100 km
12.Jančík Ondrej	Trnava	80 km
13.Korčok Attila	Bratislava	100 km
14.Nižnan Ivan	Bratislava	100 km
15.Okruhlica Ľubo	Šamorín	100 km
16.Ondruška Kamil	Bratislava	80 km
17.Opatovský Peter	Vrbové	56 km
18.Ottman Boris	Bratislava	51 km
19.Páchnik Ctibor	Šúrovce	100 km
20.Pollak Daniel	Vlčkovce	51 km
21.Porubanec Cyril	Bratisalva	100 km
22.Pristach Ján	Bánovce nad Bebravou	100 km
23.Rajchl Jozef	Bratislava	56 km
24.Rím Ondrej	Bratislava	100 km
25.Sasák Jaromír	Osuské	100 km
26.Sládeček Štefan	Bratislava	100 km
27.Suchoň František	Špačince	80 km
28.Surán Július	Tlmače	100 km
29.Šoula Pavol	Bratislava	80 km
30.Šulko Vladimír	Špačince	100 km
31.Valach Peter	Bratislava	100 km

32.Behúl Jozef	Trnava	100 km
33.Benedikovič Laco	Trnava	100 km
34.Duboš Ladislav	Trnava	100 km
35.Dudáš Miloš	Trnava	100 km
36.Filo Marián	Šúrovce	100 km
37.Hrašna Štefan	Trnava	100 km
38.Nádaský Jozef	Špačince	100 km
39.Pajliová Petronela	Bratislava	56 km
40.Šimna Ivan	Trnava	100 km
41.Viktory Pavol	Trnava	100 km

Tak, ako sa spieva v tej známej a populárnej českej pesničke "odbila pátá", tak už odbilo aj piatej slovenskej a poslednej malokarpatskej stovke tento rok. Ten posledný pochod, tak ako už obvykle, bol "Pochod Špačinských Pekných Chlapcov", ktorý sa uskutočnil v predposledný augustový víkend, čiže 20. až 21.augusta. Nechceme povedať, že je to najťažšia stovka na Slovensku, lebo ťažkým svojím spôsobom je každý stokilometrový pochod, ale rozhodne je to najdlhšia stovka na Slovensku. Zdá sa to divné, ale veď stovka v Trnave, Bratislave, či v Haliči by mala byť rovnaká... Termín najdlhšia stovka tak trochu pripomína toho profesora, ktorý káral svojich študentov, že už im nespočetnekrát vysvetľoval, že dve poloviny sú navlas rovnaké časti a teraz väčšia polovina študentov to nevie pochopiť.

To veru nevieme, môžeme sa len domnievať, že trasu pochodu merali v lete v najväčších horúčavách kovovým metrom, teda s predĺženým metrom a trasa s dĺžkou cca 110 km /aj s Bradlom/ bola na svete. O dĺžke pochodu svedčí i fakt, že trasa pochodu prechádza cez štyri okresy a dva štáty. Dlhý, takmer nekonečný záver pochodu po trnavskej tabuli budí v nejednom turistovi dojem, že svojou rozlohou a veľkosťou by mohla byť obilnicou snáď polovičky Európy. Ale aj toto nakoniec zvládnu diaľkáči v rôznom stupni poškodenia a únavy. Táto dlhšia trasa nie je pre nás turistov na závadu, len keby organizátori tým, čo prídu do cieľa peším presunovým prostriedkom, tie kilometre pripočítali k dobru.

Týmto pochodom sa na Slovensku skončila stovkárska sezóna a stovkári sa teraz môžu u nás doma, do konca roku realizovať už iba v nižších kubatúrach, čiže kilometrážach. /Alebo ísť k susedom do zahraničného Česka/.

Štart Pochodu ŠPCH sa uskutočnil tradične na stanici v Melčiciach. Po zaprezentovaní sa podrobili nás organizátori rafinovanému testu na alkohol. Ponúkli nám kalíštek tvrdého. U toho, ktorý odmietol, bolo jasné, že predchádzajúci deň toho skonzumoval viacej a ešte je pod vplyvom predchádzajúceho hýrenia /veď uznajte, ktorý zdravý turista by odmietol jeden pohárik a ešte k tomu bezplatne/. Tí, ktorí ponuku prijali bezproblémovo, boli alkoholovo čistí a mohli nezaťažení vydať sa na trasu. Na drogový test si organizátori pozvali toho najkompetentnejšieho na Slovensku, drogového doktora Ľuba Okrúhlicu, ktorý aj po tme /časť trasy sa ide cez noc/ rozpozná, kto použil drogy a kto nie. Podľa informácií organizátorov sme v tomto smere boli čistí a je zrejmé, že Ľubo sa turistikou a ani turistami neuživí... Žiaľ v iných odvetviach ľudskej činnosti je užívateľov toľko, že sa doktor nemusí báť, že zostane nezamestnaný. Na štarte sme zaregistrovali, že z poslednej osmičky kandidátov na SSD /Slovenský SuperDiaľkoplaz/ chýbajú dvaja najmladší. Neskôr sa ale zistilo, že jeden z nich nemohol v noci spať, privstal si a štartoval o hodinu skôr a druhý si zasa prispal a neštartoval vôbec. Po takmer kolektívnom štarte došlo už k prvému rozkolu v radoch turistov /skoro ako u politikov/ už v strede dediny sa rozdelili na tých, ktorí sa vydali vpravo /správne/ a na tých, ktorí sa vydali vľavo /nesprávne/ a nakoniec tých, ktorí sa vydali rovno. I tu sa ukázalo, že sa oplatí kráčať priamou cestou a že priama cesta je vždy najlepšia /získali niekoľkometrový náskok/. Na hraničný bod Kykulu, stále ešte bez pasovej a colnej kontroly, sme sa dostali pomerne rýchlo. Po prvej kontrole, ktorá bola na Mikulčinom vrchu, sa už kuli plány, ako zdolať najťažší a najvyšší bod dnešnej trasy - Veľkú Javorinu. Spôsobov, ako sa dostať na vrchol, je hneď niekoľko /po zelenej TZ, po červenej TZ, po ceste alebo kombinovane/. Môžem povedať, že za tie roky som absolvoval všetky možné varianty výstupu na Javorinu a že je to všetko jeden čert. Po výstupe na Javorinu už je to len "rekreačný turistický výlet" po "rovine", ale i po asfalte a najmä nekonečne dlhý. V cieli pripravili organizátori pre účastníkov pochodu bohaté občertvenie a pitie. Miro Lietavec a ďalší špačinskí organizátori odovzdávali diplomy "Pochodu ŠPCH", odznak za absolvovanie Malokarpatského Diaľkoplaza.

Pre absolventov súťaže MKSD a SSD pripravuje TESLA tradičnú keramiku. /Poznámka organizátora: Niektoré "taniere" z predchádzajúcich ročníkov zostali v Tesle ešte nevyzdvihnuté - Drozda, Briešťanský, Zuščík a iní./

Takže nakoniec ocenenie "Slovenský Super Diaľkoplaz" pre rok 2005 získalo sedem turistov. Z horúcej osmičky vypadol iba Slávo Glesk, ktorému zostáva takmer rok na trénovanie včasného vstávania, lebo ako ho poznáme po stránke fyzickej a kondičnej, nemá so stovkami žiadne problémy /vždy prichádzal do cieľa stoviek medzi prvými/.

1. Ing.Július Suran /Tlmače/ - je to už jeho štvrté ocenenie, čo samo o sebe svedčí o jeho turistických kvalitách. O jeho ľudských kvalitách najlepšie vieme my, ktorí s ním šlapeme na túre - tých je však málo, veď kto by mu aj stačil, ale predovšetkým tí, ktorí s ním občas hodnotíme diaľkový pochod v cieli. Jeho najväčším nedostatkom je to, že je "netransparentný turista", o ktorom nevieme koľko toho už celkovo nachodil, preto, lebo si nevedie žiadnu evidenciu pochodov...

2. Attila Korčok /Bratislava/ - možno povedať, že je to najvýkonnejší diaľkoplaz na Slovensku. Na organizovaných diaľkových pochodoch nachodil toho toľko, že v súčasnosti už drží "Extrémny strieborný odznak" VOPT za absolovanie 50000 km. Perfektný turista a pritom skromný, muzikálne /harmonikovo/ založený.

3. MUDr.Peter Čapoš /Piešťany/ - bezproblémovo zdolal všetky stovky. Možno povedať, že je to najlepšie vystrojený a vybavený turista a súčasne určite najelegantnejší. Turista, ktorý ráta s každou eventualitou, ktorá sa môže vyskytnúť na pochode, a preto ho nemohol prekvapiť ani dáždik na Trnavskej stovke, ktorý vyradil mnohých i skúsených turistov. Napríklad aj na denné diaľkové pochody si nosí baterku pre prípad, žeby prišlo k neočakávanému zatemneniu Slnka.

4. Ctibor Páchnik /Trnava/ - z dobrého horolezca sa stal ešte lepší turista a diaľkoplaz. Nejedna žena by chcela mať jednu nohu malú, na ktorej by chodila a druhú veľkú, na ktorej by žila. U Ctibora je to naopak. On má obe nohy veľké, takže v chôdzi sa mu málokto môže rovnať. Určite by však neodmietol aj tretiu ešte väčšiu nohu, na ktorej by žil.

Ostatní ocenení sú členovia TJ Tesly Bratislava. V letnom prestupovom termíne sa nám podarilo získať nových členov do nášho výkonnostného družstva turistiky. Že to boli dobré prestupy, svedčia aj výsledky nových členov:

5. Peter Hrdlička /Bratislava/ - najmladší z ocenených, ročník 1979. Spolu so zaspaným Slávom Gleskom patrí do mladej, ale elitnej diaľkoplazeckej rodiny. Napriek tomu, že tých stoviek ešte tak veľa neabsolvoval, nemal ani najmenšie problémy s absolvovaním všetkých stoviek organizovaných na Slovensku.

6. Doc.Ing.Jaroslav Hanuš, PhDr. /Nitra/ - s precíznosťou a pedantnosťou pedagóga racionálne absolvoval to, čo malo v pláne aj mnoho iných a mladších turistov a nepodarilo sa im to. Prestup do Tesly mu očividne výkonnostne pomohol a dáva mu príležitosť ďalšieho výkonnostného vzostupu v turistickom veľkoklube, v akom doteraz ešte nemal možnosť pôsobiť.

Možno je to hanba, ale až teraz vo svojich tridsiatich piatich rokoch som plne pochopil, čo to znamená, keď sa o nejakom mieste na svete povie, že je to "DIERA". A pritom stačilo tak málo, iba vystúpiť z lietadla na letišti v Tbilisi.

Prvé, čo som zacítil, bolo, že Gruzínsko na mňa "dýchlo". Horúci vzduch, ktorý sa preháňa stepou ma skoro povalil. Hneď som podvedome začal hľadať ten obrovský fén, čo mi fúka ten horúci vzduch do ksichtu... Ja som Vám nepovedal, že letisko v Tbilisi je uprostred vyprahlej stepi? Veru je to tak. Široko ďaleko nič, ani nikto kto by Vám povedal kde že je to mesto. A znudený a upotený milicionár Vám odpovie len mávnutím ruky, že je to asi tam niekde za tým veľkým kopcom v diaľke. Paráda...

Gruzínsko. Čo som ja o tejto krajine vedel? V prvom rade sa mi celkom určite vybavil koňak. Nie som žiadny veľký fajnšmeker, ale taký voňavý gruziňáčik... Hmm.

Lenže Gruzínsko dnešných dní je predovšetkým bordel, špina a prach. Po ceste do metropoly som videl tri prejdené psy, bezpočet prehrdzavených žigulákov, autobus bez okien, ale zato s propán - butánovými bombami na streche, požičovňu zbíjačiek stánky s ... Nie fakt, nekecám.

Na kraji cesty stálo, ležalo šesť zbíjačiek a o prvú bola opretá ceduľa: 2 lara/čas. /To ako prenájom na hodinu dve tie ich svine, ktorými sa tam platí. V prepočte asi 34 korún, no nekúpte to./ Chviľu som rozmýšlal, kedy som si naposledy poriadne zazbíjal a či by som to nemal nejako napraviť, ale za ten svet som nemohol prísť na to, kde by som sa takto mohol realizovať, a tak som to nakoniec pustil z hlavy. Škoda, veru škoda pre Tbiliské cesty...

Gruzínsko je krajinou paradoxou. Čo Vám mám hovoriť, napríklad v hoteli v bare zaplatíte za pivo, síce miestne, ale pitelné, dve lary /alebo dva lary???/, ale dvojdecová pepsi Vás vyjde na päť lary. To potom s tým abstinenstvom veľmi rýchlo skončíte. Kravina, že? Ale to je len tak na okraj.

Keď sme už u toho pitia, nedá sa nespomenúť reštaurácie, respektíve o ich jedálnych lístkoch. Keď už na ne niekde narazíte a to musíte mať fakt šťastie, je väčšinou v gruzínštine a v tej chvíli ste fakt úplne mimo. Je to niečo také, ako keby ste lúštili z rozsypaného čaju, takže modely, keď si dvakrát objednáte prílohu a vo finále misku s vodou na opláchnutie rúk, sú tu celkom bežné.

Ale aby som nehádzal na "súdruhov" z Gruzínska len špinu, sú situácie, keď i našincovi sa v zakarpatskej mizérii páči. Bohužiaľ, v tomto mieste sa moja inak rozpravná reportáž zmení v kusé info.

O pol desiatej dopoludnia - exkurzia do jednej z miestnych páleníc - koštovačka koňaku z roku 1893, fakt, to nekecám, ale len či nekecal ten dedo, čo to tam nalieval, pokračovanie po zopár stakanoch - vonku spara, a potom... to je už ale jedno, proste všetko tak nejak rozmazané. Ale tú obrovskú bronzovú sochu Stalina v nadživotnej veľkosti, ktorá sa týčila uprostred "zavódu" som videl fakt dosť ostro. Ale pokiaľ som si na ňu nesiahol, tak som neveril. A potom, že kult osobnosti neexistuje....

V tomto roku sa týždeň po Trnavskej stovke konal na kilometre nenáročný pochod, ale zato pomerne náročný, čo sa týka "výdrže".

Dňa 11.júna 2005 sa konal už 8.ročník Pivno - turistického pochodu "Trnavská 13". Napriek tohotoročnej neistote z rozmarov počasia napokon organizátori tesne pred skončením pochodu, krátko pred polnocou, oznámili prekonanie doterajšieho účastníckeho rekordu, na štarte sa prezentovalo neuveriteľných 691 účastníkov. Minuloročný rekord bol tak prekonaný o dvadsať priaznivcov piva. Orgnizátori vyjadrili spokojnosť aj s celkovou úrovňov trinástich vybraných podnikov pre tento rok. Úroveň podnikov však nehodnotili organizátori, ale účastníci pochodu tzv.Pivným indexom.

Trasa pochodu mala 13 zastávok, čo znamená tá 13-ka za názvom Trnavská. Pokiaľ sa týka kilometrov, tam to záležalo na jednotlivých účastníkoch, mohlo to byť 10 ale aj 20 km. Samozrejme, že v Trnave, bez prevýšenia. Ale aj to záležalo osobne na účastníkoch. Akcie sa zúčastnilo aj zopár diaľkoplazov, ktorí nechcú byť menovaní. Prečo asi sa nechcú podeliť zo svojimi skúsenosťami s ostatnými?

Najmladší, resp. najmladšia - bola ešte len 10 mesačná J.V. Miháliková, dobre začína, avšak na začiatok bez piva, najstaršieho organizátori neuvádzajú.

Bola vyhodnotená aj "Miss pivného pochodu" a stala sa ňou slečna Stanislava s číslom pindexu /picí index/ 16.

Výsledky súťaže o najväčšiu partiu: Prvé miesto získala partia 31 členov pod názvom skupiny "Haťa-Paťa" - sud piva.

Najdlhšia 50 km trasa pochodu: Buková, žel.stanica - Bojková - Rozbehy - Buková priehrada - Brezinky - Čierna skala - Jahodník - Záruby - Buková obec - Hrnčeková dolina - Smolenice, žel.stanica. Kratšie boli odvodené z najdlhšej trasy.

Kto z mladších účastníkov dnešných DP si na tento pochod ešte spomenie ??? A za bývalých "časov" to bol trnavský pochod v veľkým "P". "Pochod mieru" ako ho nazvali organizátori z prvého oddielu TJ Slávie, bol usporiadaný na počesť slávneho Slovenského Národného Povstania /ako vtedy mnoho pochodov/ a organizoval ho jeden z najstarších trnavských turistov a turistických funkcionárov zo Slávie, pán Viliam Legényi /zomrel v decembri 2000 vo veku nedožitých 90 rokov/.

Tento pochod mal svojho času aj prívlastok "najmasovejší pochod" v Malých Karpatoch. Od roku 1977, kedy vznikol, až do roku 1992 /5.septembra/, kedy bol jeho posledný ročník, nebolo žiadnou vzácnosťou na tomto pochode privítať aj viac ako 2500 účastníkov. Konal sa vždy v prvú septembrovú sobotu a vtedy aj trnavskí železničiari mali strach z pekného počasia. Lebo vtedy prišli tie množstvá turistov a stranícka organizácia musela zabezpečiť ich včasnú a bezproblémovú prepravu do Smoleníc. A tak z Trnavy na tento pochod chodili poschodové vlaky...

Ďalšia dobrá spomienka bola na kontrolu v Hrnčekovej doline, kde mal pán Legényi chatu /ešte aj názov doliny bol taký výstižný, že vraj hrnčeková.../ a bola to posledná kontrola s dostatkom občerstvenia. Pochod bol určený hlavne pre školskú mládež a rodiny s deťmi, preto tak aj boli stavené trasy pochodu.

V prvých ročníkoch boli trasy 10, 30 a 50 km. Neskoršie, od roku 1986, vraj na upozornenie okresného výboru ČSZTV, zmenil kilometráž na 10, 25, 35 km a 50 km vypustil. Nám to vysvetľoval tak, že na 10 a 25 km trasu chodí vyše 2200 turistov a na 50 km len asi 100... a vraj pre sto ľudí sa mu tam neoplatí poslať kontrolu na Čiernu skalu. Dnes by organizátori pre sto ľudí poslali aj štyri.

V tej dobe sa turisti v Slávii predbiehali kto z nich urobí viac a lepších pochodov. Dnes už TJ Slávia neorganizuje žiaden...

Odpoveď je mimoriadne jednoduchá: DRAHO. Dokonca tak draho, že alkohol v ústach zhorkne nielen drobným alkoholikom, ktorých je okolo nás toľko, ale i nám ľuďom, ktorí sme zvyknutí utrácať za alkohol všetkých farieb a značiek veľkú časť svojho mesačného rozpočtu. Známe porekadlo o tom, že v Osle je najteplejšie, nemôžem vyvrátiť, som si však istý, že z tých krajín, kde som všade bol, v Osle je najdrahšie.

Lenže nielen v Osle. I na zapadlých Lofotských ostrovoch /u nás je dostať kúpiť vynikajúcu rybaciu pomazánku, pomenovanú po týchto ostrovoch/ vysoko nad polárnym kruhom, kam našeho dobrodruha môže doviesť len a len dobrá náhoda. Ak chcete v Nórsku prežiť nejaký ten týždeň, tak sa pripravte na to, že je tu všetko minimálne štyrikrát drahšie ako u nás doma. Až na alkohol, ten je drahší zhruba desaťkrát. A má to dobrý dôvod.

V severnej polovici Nórska, ktorú oddeľuje nielen iný jazyk, ale tiež aj rybárska pýcha severanov, má rok celkom inú podobu než ako u nás doma. V lete je ako tak dobre, slnko totiž vôbec nezachádza, síce len sa občas schová za skalu, ale o chvíľu je zasa tam. Keď tu máte dobrých známych - tým myslím geograficky - a tí Vás pozvú na "večierok polnočného slnka", možete uvidieť niečo nevídané, slniečko sa lišiacky o polnoci priblíži k vodnej hladine a tá celá zoranžovie, slnko sa od nej ľahko odrazí a už sa zasa vydá na cestu hore po oblohe. Netreba dodávať, že miestni obyvatelia sú na to patrične pyšní, aj keď to vidia dnes a denne.

Ale pretože v živote je vždy niečo za niečo, vypijú si to bratia Nóri v zime - slnko tam totiž pár mesiacov de fakto vôbec nevychádza. A sme pri jadre veci. Čo robíte, keď sa vám cnie po slniečku? Chlastáte !!!

Čo robíte, keď Vám po stročiach rybárskej práce vezmú prácu v rybej továrni priamo na obrovských lodiach? Chlastáte ešte viac!!! A pretože je Nórsko najskôr jediná krajina, ktorá sa - vďaka rope, ktorá vyviera spod morskej hladiny výsostných vôd - musí každoročne vysporiadať s nepríjemným prebytkom štátneho rozpočtu, dokáže udržať na nezamestnaneckej podpore až sedemdesiať percent /70%/ lofotského obyvateľstva, ako sa mi podarilo vypátrať cielene položenou otázkou.

A preto, aby sa toľko nechlastalo, štát cenu alkoholu ľahko "prisolil". Pivo je naviac dostať len vo zvláštnych obchodoch kontrolovaných štátom, tvrdý alkohol dostanete zohnať ešte komlikovanejšie. Spústa reštaurácií a barov naviac vôbec nemá na "tvrdý" alkohol licenciu. A tak si môžete pochutnávať hlavne na miestnom plechovkovom pivku HAAKON, ktoré by sa u nás najskôr volalo Karol IV, je pitelné a v lacnom bare vás vyjde na cca 250 slovenských korún. To isté zaplatíte za tretinku českého Budvaru, ktoré je tu dostať bežne. Ak zatúžite napríklad po plzenskom pive, je treba vyraziť do špeciálneho obchodu, o ňom už bola reč, a vysoliť ešte zhruba o tretinu vyššiu cenu. Vaši kamoši potom ale budú uznanlivo pomľaskávať, čo určite stojí za to aj keď jeden plzenský večierok s partiou spriatelených "bratrancov" Vás tam vyjde na solídnu tuzemskú výplatu.

Zatiaľ to, čo tu rozprávam, znie ako dokonalý návod kam vyraziť do sveta na protialkoholickú liečbu. To by v tom ale bola partia TROLLOV, aby chytrá naša hlavička nevymyslela nejakú lesť. Tak a tu je návod: stačí sa dobre skamarátiť s niektorým s Rortveijtov, ktorých je Lofotských ostrovoch hojne. Napríklad s Martinom Rortvejtom Jenssenom, filmárom, fotbalistom a mimoriadne dobrým chlapom a mať to šťastie, že si práve tento "Váš" Rortveit tri najveselšie letné mesiace zarába na ostatných deväť mesiacov života ako majiteľ baru a reštaurácie Dragúň. Vedieť, že Dragúň je mýtický rybár, napol živý, napol mrtvý, ktorý sa zjavuje polovici rybárskych lodí a zvestujúc im smrť. Potom už to chce len vedieť trochu variť - napríklad veľrybu s mrkvou alebo na borievkach a je z Vás zo dňa na deň kuchár dvesto kilometrov nad polárnym kruhom. A kuchár je tam naozaj ctené povolanie. "Vypi čo znešieš" povie mu obvykle na privítanie majiteľ i vrchný v jednej osobe: "Licenciu na tvrdý alkohol síce nemáme, ale inak je v krabici priamo pod barom. A slnko nezapadá."

Až o jednej v noci zavrieme, prídu kamoši a bude veselo. Ak máš chuť na whisky, dám si tiež. Máme dosť času, zajtra otvárame až o piatej.

Od 1.1.2003 platí Zákon 543/2002 o ochrane prírody a krajiny a od 1.9.2005 platí Zákon 326/2005 o lesoch. Pretože nás turistov sa bezprostredne dotýkajú, vybral som z nich najdôležitejšie časti, ktoré sa týkajú turistiky.

(1) Každý je povinný chrániť prírodu a krajinu pred ohrozovaním,poškodzovaním a ničením a starať sa podľa svojich možností o jej zložky a prvky na účel ich zachovania a ochrany,zlepšovania stavu životného prostredia a vytvárania a udržiavania územného systému ekologickej stability.

(2) Významný krajinný prvok možno užívať len takým spôsobom,aby nebol narušený jeho stav a nedošlo k ohrozeniu alebo k oslabeniu jeho ekologickostabilizačnej funkcie.

(1) Každý je pri vykonávaní činnosti,ktorou môže ohroziť, poškodiť alebo zničiť rastliny alebo živočíchy, alebo ich biotopy,povinný postupovať tak,aby nedo chádzalo k ich zbytočnému úhynu alebo k poškodzovaniu a ničeniu.

(2) Na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na

(2) Na území chránenej krajinnej oblasti, ak v tomto zákone nie je stanovené inak, platí druhý stupeň ochrany.

(2) Na území národného parku, ak v tomto zákone nie je stanovené inak, platí tretí stupeň ochrany.

(1) Každý má právo pri rekreácii, turistike a obdobnom užívaní prírody na voľný prechod cez pozemky vo vlastníctve (správe, nájme) štátu, obce, právnickej osoby alebo fyzickej osoby ak tým nespôsobí škodu na majetku alebo zdraví inej osoby. Je pritom povinný rešpektovať práva a oprávnené záujmy vlastníka (správcu, nájomcu) pozemku, ako aj podmienky ochrany prírody a krajiny.

(3) Pri oplocovaní pozemku, ktorý nie je vylúčený z práva voľného predhodu podľa odseku 2, zabezpečí jeho vlastník (správca, nájomca) možnosť voľného prechodu na vhodnom mieste pozemku.

f) mimoprodukčnými funkciami lesov ekologické funkcie, ktorými sú pôdoochranná, vodohospodárska a klimatická funkcia a spoločenské funkcie, ktorými sú najmä zdravotná, kultúrna, rekreačná, prírodoochranná a vodoochranná funkcia,

(2) Pri využívaní lesov verejnosťou je každý povinný chrániť a nenarušovať lesné prostredie, rešpektovať práva a oprávnené záujmy vlastníka, správcu a obhospodarovateľa lesa a pokyny obhospodarovateľa lesa, člena lesnej stráže a orgánu štátnej správy lesného hospodárstva.

(4) Orgán štátnej správy lesného hospodárstva môže na žiadosť vlastníka, správcu alebo obhospodarovateľa lesa alebo z vlastného podnetu zakázať alebo obmedziť využívanie lesov verejnosťou na dobu nevyhnutne potrebnú, ak to vyžaduje ochrana práv a oprávnených záujmov vlastníka, správcu a obhospodarovateľa lesa, ochrana lesa (§ 28) alebo iný verejný záujem. Orgán štátnej správy lesného hospodárstva zákaz alebo obmedzenie využívania lesov verejnosťou vhodným spôsobom zverejní a v prípade potreby obhospodarovateľovi lesa uloží dotknutú časť lesa označiť. Na konanie o vydávaní a odvolávaní zákazov alebo obmedzení využívania lesov verejnosťou sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

(6) Orgán štátnej správy lesného hospodárstva môže po písomnom súhlase vlastníka alebo správcu povoliť výnimku zo zákazu uvedeného v odseku 1 písm.a) až h) aj iným právnickým osobám alebo fyzickým osobám.

Ministerstvo školstva pripravuje ešte nový zákon o športe, ktorým sa zruší terajší zákon o športe. Po jeho schválení a uverejnení v Zbierke zákonov prinesiem podstatné časti týkajúce sa turistiky.

V spolupráci s Nadáciou Pontis a podporou Západoslovenskej energetiky, a. s. sa skauti už 11 mesiacov starajú o 13 zapojených hradov na západnom a severnom Slovensku. Realizáciou projektu Odklínanie hradov sa s pomocou odborníkov na pamiatkovú starostlivosť snažia zachrániť toto historické dedičstvo pred ďalšou devastáciou a dostať ho do povedomia verejnosti. Čistia okolie zrúcanín, v interiéroch hradov odstraňujú náletové kroviny, rušia ohniská, sprístupňujú cesty, osádzajú informačné tabule a pomáhajú urobiť tieto historické pamiatky turisticky atraktívne a dostupné pre domácich aj zahraničných návštevníkov.

Projekt sa realizuje vďaka podpore z Fondu Západoslovenskej energetiky a Nadácie Pontis a podpore z programu Ministerstva kultúry SR Obnovme si svoj dom na hradoch: Pajštún, Korlátko, Ostrý Kameň, Dobrá Voda, Tematín, Vršatec, Lednica, Hričov, Súľov, Hrušov, Oponice, Gýmeš a Plavecký hrad.

Pri realizácii projektu Slovenský skauting spolupracuje s krajskými pamiatkovými úradmi, zastupiteľstvami miestnej samosprávy a ďalšími združeniami a iniciatívami: na hrade Lednica s Historicko – astronomickou spoločnosťou, ktorá má hrad v prenájme; hradu Pajštún sa venuje aj rovnomenné občianske združenie a na hradoch Gýmeš, Hrušov a Oponice okrem skautov pôsobia pod vedením pedagógov aj žiaci zo ZŠ Nitra – Janíkovce. Metodické vedenie projektu zabezpečujú odborníci na pamiatkovú starostlivosť: Ing. arch. Martin Bóna, Mgr. Peter Horanský a Ing. Miroslav Matejka.

"Nezanedbateľným prínosom sprevádzajúcim opísaný projekt je prirodzené formovanie pozitívneho vzťahu mládeže ku kultúrnemu dedičstvu a prírodnému bohatstvu", hovorí jeden z metodológov projektu, Ing. Martin Bóna. "Predložený projekt má tak nielen vysoký potenciál napomôcť pri údržbe, sprístupnení a zviditeľnení ohrozených pamiatok, ale aj napomôcť vyplniť zanedbaný výchovný aspekt, pozitívne naplniť voľný čas mládeže a zanechať cenné výsledky nielen na pamiatkach a prírode, ale najmä v osobnom postoji všetkých účastníkov. Projekt je tak nielen odklínaním hradov, ale aj našich zanedbaných vzťahov ku kultúrnemu dedičstvu, ktorým prináša vzácny impulz na ozdravenie", dodáva Bóna.

Na každom hrade boli vyhodnotené najrizikovejšie časti, ktorým sa venuje najväčšia pozornosť. V prvej fáze projektu, ktorá sa končí koncom júna tohto roku, skauti zabezpečovali tie najzákladnejšie práce. Priestor hradu aj jeho okolia bol vyčistený od odpadkov a smetí po turistoch. Na väčšine hradov skauti začali zhromažďovať kusy uvoľneného muriva a kameniva, ktoré sa neskôr použijú na sanovanie praskajúcich múrov.

Ďalším nevyhnutným krokom bola údržba náletových krovín, ktoré sa v posledných desaťročiach zakorenili na hradných nádvoriach a svojimi koreňmi alebo vetvami narušujú pevnosť hradných múrov, takže sa zvyšuje nebezpečenstvo ich zrútenia.

Cieľom projektu Odklínanie hradov je aj zvýšiť záujem verejnosti o hrady. Viac informácií o hrade, jeho histórii a význame prinesú informačné tabule, ktoré budú skauti na hradoch osádzať počas letných mesiacov.

Ponúkam vám prežiť 4 dni /sobota 29.10.- utorok 1.11.2005/ v Tatrách v Penzione ECHO v Tatranskej Lesnej /www.penzionecho.sk, lôžko na deň stojí 300 Sk, polopenzia 240 Sk/, respektíve aj týždeň od soboty 29.10. do soboty 5.11.2005.

Platiť budeme na mieste v hotovosti, treba sa ale dopredu nahlásiť na pobyt na môj e-mail alebo na môj telefón.

1.november /utorok/, je štátny sviatok a kto nechodí na hroby, môže si zobrať dovolenku na pondelok a byť v Tatrách 4 dni, kto si zoberie dovolenku aj na zvyšok týždňa /za štyri dni dovolenky strávi v Tatrách a v okolí na bicykli i na pešo pekný týždeň/.

Ponúkam do placu cca 21 cyklotúr od Ždiaru až po Liptovský Hrádok, ľahkých i ťažších a cyklotúry aj typu na Brnčalovu chatu pre buldočie povahy. Ja osobne som skôr za tie ľahšie túry - treba si aj pohodičky užívať, ale v Tatrách som bol cyklo aj na chate Plesnivec pod Belanskými Tatrami, či na Popradskom Plese alebo Sliezskom dome. Tí, čo to poznajú, mi dajú zapravdu, že to nie je žiadna prechádzka, ale ten zjazd stojí za to :-).

Na cyklotúrach sa dohodneme v Penzione vždy večer predtým, kto chce môže ísť aj cyklosolo...aj na pešo... môžeme sa aj dohodnúť a ísť s hoským vodcom na Gerlach. Mám na Gerlach predbežne zarezervovaný termín na pondelok a na štvrtok...

Vlastním projektor na diapozitívy, zobral by som ho v tomto termíne do Tatier a keď prinesiete diapozitívy alebo svoje videonahrávky, môžeme po večeroch mimo sedenia v bare a kartovania aj pozerať kto kde a ako trávil cyklotúlačky - v penzione je pomerne veľká televízna miestnosť...aj s videoprehrávačom.

Dopravu navrhujem vlakom /existujú skupinkové zľavy/, či autom alebo po vlastnej cykloosi pre fanatikov... Parkovať sa dá pri penzione zadarmo.

Kontakt na podrobnejšie informácie na mňa je junas.jozef@szm.sk, 0903-425543, pokiaľ nie som na príjme, chodím často na dva/tri dni do Čiech, pošlite mi prosím sms.

1.10.2005 POCHOD VIA DANUBIA - DUNAJSKÝ CHODNÍK (IVV) 7.ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

1.10.2005 VÝSTUP TRNAVSKÝCH TURISTOV NA OSTRÚ (VEĽKÁ FATRA) 21.roč.
(sobota)

1.10.2005 JESENNÉ STRETNUTIE PRIATEĽOV TURISTICKEJ ROZHĽADNE NA VEĽKEJ HOMOLI
(sobota) Modranský turistický spolok

8.10.2005 POCHOD BANKOVÝCH ÚRADNÍKOV 21.ročník
(sobota) KST Slovan banka Bratislava

9.10.2005 PRECHÁDZKA HISTORICKÝM MESTOM TRNAVA (IVV) 3.ročník
(nedeľa) KST Spartak a Slovšport Trnava

15.10.2005 JESENNÝM POVAŽSKÝM INOVCOM 33.ročník
(sobota) TJ ATOM Jaslovské Bohunice

15.10.2005 KU PRAMEŇU VYDRICE 9.ročník
(sobota) KST Železničiar Bratislava

16.10.2005 PRECHOD HREBEŇOM KAMENNEJ BRÁNY 35.ročník
(nedeľa) KST VHT Pezinok

22.10.2005 JESENNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 27.ročník
(sobota) KST Hlohovec

22.10.2005 VÝSTUP NA HRAD TEMATÍN 36.ročník
(sobota) KMT KST TJ Bezovec Piešťany

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.