MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Posledné roky sa svojími výkonmi začal presadzovať medzi diaľkoplazeckú "elitu" uvedený jubilant - preto je nevyhnutné ho predstaviť a položiť mu zopár otázok.

1. Jaromír Sasák.: - Prezraď nám Štefan, kedy si sa začal venovať aktívnej turistike?
Štefan Mihalovič: - Aktívne som sa začal venovať turistike asi tak 20 rokov, ale už predtým ma príroda a hory vždy priťahovali.

2. Jaromír. S.: - A kedy si vlastne počul a spoznal slovo "diaľkoplaz"?
Štefan Mihalovič: - To presne neviem, ale mohlo to byť tak pred 5-imi rokmi, na niektorom diaľkovom pochode. O diaľkových pochodoch som toho počul už aj predtým dosť, ale až keď som sa ich zúčastnil, spoznal som ich čaro. A odvtedy som ich pravidelný návštevník.

3. Jaromír S.: - Štefan, predstav sa ostatným turistom a diaľkoplazom, odkiaľ si, čo robíš a tak podobne.
Štefan Mihalovič: - Pochádzam z malej dedinky Osuské, kde bývaš aj ty. Teraz bývam v Senici a pracujem vo VTSÚ Záhorie.

4. Jaromír S.: - Údajne poznáš VÚ Záhorie ako vlastnú dlaň. Mohlo by sa stať, že by si tam mohol aj zablúdiť?
Štefan Mihalovič: - Ja si myslím, že teraz už nie. Možno niekedy v mladosti. Ale kto túto oblasť nepozná, tak by tam zablúdil veľmi ľahko. Hlavne ak je zamračené alebo je hmla. Vtedy nie sú vidieť žiadne orientačné body a všetky tzv. "štvorce" borovíc sú na jedno kopyto. Idete a stále sa Vám zdá, že správne, a prídete na úplne iný koniec ako chcete...

5. Jaromír S.: - A ako si začal so stokilometrovými pochodmi?
Štefan Mihalovič: – Samozrejme ma diaľkové pochody zaujali, ale na stokilometrový som sa odhodlal až 1.6.1991 a to sme šliapali spolu s Jaromírom Sasákom z Osuského a Milanom Hanzlúvkom z Brezovej. Bola to klasika, podľa dátumu už asi vieš, že to bola Trnavská stovka. Štart bol vtedy už od 5. hodiny rannej, kedy sme odštartovali aj my a do Brezovej pod Bradlom sme prišli 20.15. Na prvýkrát to bol, podľa ostatných, celkom slušný výkon.

6. Jaromír S.: - Tvoj najkrajší a najťažší pochod, spomínaš si?
Štefan Mihalovič: - Tých najkrajších pochodov, resp. výstupov, bolo viac. Medzi najkrajšie výstupy určite patrí výstup na Kriváň. A potom na tie naše Malokarpatské kopce, Vápennú a Záruby. Pre mňa neexistuje ťažký pochod, ale ťažké začínajú byť až vtedy, keď začne pršať. To je jediné, čo na turistike nemám rád, búrky a taký celodenný dážď, napr. aký býva niekedy na Trnavskej stovke.

7. Jaromír Sasák: - Ktoré hory a pohoria nemáš na Slovensku prechodené?
Štefan Mihalovič: - Prešiel som už skoro celé Slovensko, niektoré pohoria aj viackrát. Jediné čo mi ešte chýba do "zbierky", je krajný východ Slovenska. Dúfam, že budem mať v najbližšej dobe čas zrealizovať aj tieto moje "biele" miesta na mape Slovenska.

8. Jaromír Sasák: - Akými aktivitami sa okrem turistiky zaoberáš?
Štefan Mihalovič: - Toho času veľa nazvyš nemám. Veď v sobotu som zväčša na nejakej turistickej akcii, buď organizovanej alebo súkromnej. Ale ak mám trochu času, veľmi rád pracujem na záhradke. Je to relax iného druhu.

9. Jaromír Sasák: - Štefan, prezraď nám, aký pitný a stravovací režim používaš na diaľkových pochodoch?
Štefan Mihalovič: - Nemám žiadne zvláštne zvyky v stravovaní a v pití. Zjem vlastne všetko, čo mi chutí, avšak na pochodoch všetko z mierou. Neprežieram sa a ani neopíjam. Po pochode ma osvieži kofola a rum.

10. Jaromír Sasák: - Aké spomienky máš na tú prvú, samozrejme Trnavskú stovku?
Štefan Mihalovič: - Tá prvá bola predsa len prvá a bola najlepšia. Človek mnoho vecí o nej počul, a tí, ktorí ju už mnohokrát absolvovali, vás tak informovali, strašili, že ste si mysleli, že je to niečo nadľudské. Samozrejme, že je to pozoruhodný výkon, ale nič nadľudské. Tvrdím, že priemerne trénovaný chodec ju zvládne bez väčších problémov.
A taktiež tvrdím, že Trnavská stovka je svojím profilom trasy, svojou atmosférou a celkovou organizáciou, hlavnou turistickou spoločenskou udalosťou na Slovensku.

11. Jaromír Sasák: - Chodíš na všetky tri Malokarpatské stovky, ktoré sa v regióne Malých Karpát organizujú, ako Teslácka, Špačínska a Trnavská stovka?
Štefan Mihalovič: - Posledné roky chodím na všetky tri. Všetky sú zaujímavé, každá z nich má svoje čaro. Som rád, že sa v Malých Karpatoch vôbec takéto akcie udržali.

12. Jaromír Sasák: - Štefan, v diaľkoplazeckej verejnosti je známe, že si notorický strácač šiltoviek. Vieš koľko si ich asi stratil?
Štefan Mihalovič: - Áno, je to pravda, že som nejaké stratil, ale nevediem si o tom záznamy. Vieš, ale má to aj jednu výhodu. Aspoň si kúpim novú.

13. Jaromír Sasák: - Aký máš pohľad na terajšie "moderné" pivové /pivné/ pochody? Neplánuješ založiť v Tvojom kraji /Senica – Jablonica – Osuské – Hradište/ niečo podobné?
Štefan Mihalovič: - Zatiaľ som nad tým nepremýšľal, vieš že som za každú srandu, ak sa pridajú aj ďalší turisti, prečo nie. Veď taký "Záhorácko – kopaničiarsky pivný pochod" by nebol na zahodenie...

14. Jaromír Sasák: - Štefan, nakoniec by si nám mohol prezradiť dokedy mieniš ešte chodiť po horách, či si nezoberieš príklad z Janka Parcera?
Štefan Mihalovič: - Dúfam, že ešte dlho, pokiaľ mi bude slúžiť zdravie. Samozrejme, že Janka Parcera uznávam ako turistickú legendu, ale môj súčasný aktívny vzor je Ondrej Rím.

Štefan, ďakujem Ti za rozhovor a prajem k Tvojej päťdesiatke veľa zdravia, šťastia a životného elánu.

Už tomu bude 10 rokov, čo sa podarilo realizovať nadstavbovú časť Výkonnostného odznaku pešej turistiky /VOPT/. Turistickí funkcionári spred niekoľkých desaťročí, ktorí pripravili pravidlá pre základnú časť VOPT, možno ani netušili, aké turistické spestrenie pripravili pre svojich členov. Určite ani netušili, že až takú odozvu a popularitu bude mať tento ich výmysel aj po niekoľkých desiatkach rokoch. Kritéria pre základný stupeň VOPT sa spočiatku zdali hodne náročné na to, aby ich turisti splnili. Veď pre bronzový /teda pre ten najslabší, najnenáročnejší/ bolo potrebné nachodiť 1000 km, pre strieborný 3000 km a pre ten najvýkonnejší, zlatý VOPT dokonca až 6000 km /samozrejme pešo/.

Kritéria neboli určené pre "veľmi rekreačných turistov, ani pre sporadických návštevníkov hôr". Kritéria boli nastavené pre pravidelných milovníkov prírody, s určitou fyzickou a športovou výkonnosťou. Veď práve preto má odznak v názve "výkonnostný" a nie "funkcionársky".

To, čo sa zdalo ťažko dosiahnuteľné, sa pre niekoľkých turistov po niekoľkých rokoch pravidelného šliapania stalo skutočnosťou. Vzťah k prírode sa u týchto turistov vyvinul do takej miery, že nechceli sa uspokojiť s dosiahnutým cieľom, v tom čase maximálnych šesť tisíc kilometrov. Je charakteristické pre človeka, pokiaľ sa nejedná o vyloženého flegmatika, apatického človeka, či vyloženého lenivca, dosahovať stále viac a siahať po vyšších métach. Dnes chcem dosiahnuť viac ako som dosiahol včera, zajtra dosiahnuť ešte viac, ako som dosiahol dnes. Preto sa registrujú rôzne rekordy, svetové, či len európske alebo regionálne. Preto sa vedú rôzne Guenesove knihy rekordov, v ktorých sa registrujú mnohé pozoruhodné výkony, ale i mnohé pochybné či dokonca pochabé rekordy. Preto aj turisti po absolvovaní 6000 km chceli pokračovať a nachodiť ešte viac kilometrov. Preto sa vytrvalo dožadovali u turistických funkcionárov, aby realizovali nadstavbu VOPT. To už však na funkcionárskych stoličkách sedeli celkom iní funkcionári, ako tí, ktorí realizovali základný stupeň VOPT. Keď turisti, pešiaci, videli na nich neochotu /či skôr neznalosť problematiky/ začali sami konať. Najskôr to boli turisti z OT TJ Štart Bratislava, ktorí rozšírili VOPT a ďalší nadstavbový stupeň a nazvali ho diamantový odznak. K jeho dosiahnutiu bolo potrebné absolvovať 10 000 km. Táto akcia, ktorú odštartovali mimo rámca KST, po niekoľkých rokoch zanikla a nemáme ani informácie, či sa zachovali dajaké záznamy o tých, ktorí tento odznak dosiahli. Potom nastalo dlhé časové vákuum so sporadickými pokusmi predsa niečo zorganizovať. Až koncom minulého storočia dvaja rádoví funkcionári, jeden z Bratislavy a druhý z Trnavy, sa na diaľkovom pochode v Dunajskej Strede zamýšľali, že predsa len skúsia niečo urobiť s tou nadstavbou VOPT, aby to malo úspešný koniec, teda začiatok.

V prvom rade sa dohodli na obnovení súťaže Malokarpatský diaľkoplaz /nachodených 1000 km za rok na akciách v Malých Karpatoch a okolí/, ktorá sa dlhoročne organizovala pod taktovkou Ivana Klinca, až sa dostal organizačne do "správnych rúk" a čoskoro zanikol aj s dokumentáciou. Pripraviť pravidlá pre nadstavbový VOPT nebol pre týchto ostrieľaných organizátorov žiadny problém. Veď pravidlá pre základné stupne boli dobré a dlhodobo overené. Bolo potrebné len niečo precíznejšie definovať a stanoviť ďalšie stupne odznaku. Preto k základnému stupňu pribudol "super" s kategóriami bronzový, strieborný a zlatý s kilometrážou 10 000 km, 15 000 km a 20 000 km a ďalší stupeň "elita" s kilometrážou 25 000 km, 30 000 a 35 000 km. So spísanými pravidlami nám cestu na schôdzu Výkonného výboru pešej turistiky sprostredkoval vtedajší šéfredaktor Krás Slovenska, Milan Kubiš. Na rokovaní prítomní prijali návrh veľmi pozitívne, predseda komisie Jaro Šilík dokonca navrhol rozšírenie aj o tzv. rovníkový odznak, čiže 40 070 km.

Návrh prijali, aj keď trochu s úsmevom, veď čo si ten Jaro myslí, kedy a ktorý turista nachodí na diaľkáčoch 40 000 km? Dohoda sa urobila aj o odznakoch pre jednotlivé stupne a aj o spôsobe ich zabezpečenia /za peniaze TJ Tesla/. Takže nadstavba bola na svete, mala svoje jasné pravidlá, svoje odznaky i diplomy, teda môžeme bez problémov začať. Boli sme naivní, strašne naivní...

Problémy nastali, keď už bolo všetko pripravené a prichystané. Nikto nepredpokladal, že môžu existovať funkcionári, ktorí dokážu ešte päť rokov robiť problémy s hotovou vecou. Schválenie, odovzdanie na vedomie klasifikačnej komisii KST sme pokladali za formalitu, veď celú prácu sme urobili za klasifikačnú komisiu, ona vlastne s takýmto návrhom, iniciatívou a realizáciou mala prísť. Problém vznikol tým, že k termínu odsúhlasenia /platnosti, realizácie/ nadstavbovej časti VOPT sekciou pešej turistiky pri KST na čele s predsedom Jaroslavom Šilíkom, klasifikačná komisia toho istého orgánu, teda KST, vydala k termínu 1.1.2000 nový klasifikačný poriadok /KP/, ktorý obsahoval aj pravidlá pre VOPT /bez nadstavby/.

Tento klasifikačný poriadok vošiel do histórie ako "minimalistický KP ". Stanovoval "minimálne" podmienky pre plnenie odznaku. Boli to podmienky, ktoré sa tak ako boli definované, jednoducho nedali plniť. Skrátka, bol to dokument plný nezmyslov, vecných, logických, matematických i formálnych závažných chýb a čo je najdôležitejšie a najzávažnejšie, nedalo sa podľa tohto klasifikačného poriadku /podmienky si protirečili/ vôbec vyhodnocovať plnenie odznaku VOPT. A nevedeli to vyhodnocovať ani tí "so sedliackym rozumom", aj keď šéfka klasifikačnej komisie tvrdila opak. Priznala, že v takomto dokumente by mali byť presné informácie, ale pri troške sedliackeho rozumu /ktorým zrejme diaľkoplazi, ako napríklad docenti Hanuš, Haas, vysokoškolský profesor, doktor vied Juraj Hromkovič, doktor, čo nás každú chvíľu cez televíziu odhovára od drog Ľubo O. a kopa ďalších vynikajúcich pešiakov – nedisponujú/ sa dá znenie tohto KP vraj pochopiť. Obrátili sme sa s týmto problémom, takmer na všetkých popredných funkcionárov KST, na predsedu KBT, predsedu KST, predsedu sekcie pešej turistiky, generálneho sekretára a ďalších. Všetci pod ťarchou argumentov uznali, že nový Klasifikačný poriadok je "jednoducho hlboké nedorozumenie" a mnohí z nich nechápavo krútili hlavou, ako mohol takýto dokument pod hlavičkou KST byť vôbec vydaný.

Ale hlúposť tohto KP /alebo inak sa to nedá nazvať/ však nepripustili tí, ktorí boli v tejto veci najdôležitejší, a to autori, klasifikačná komisia na čele s novozvolenou predsedkyňou. Tak musela nastúpiť ťažká, veľkokalibrová listová prestrelka medzi iniciátormi nadstavbovej VOPT a Klasifikačnou komisiou, s množstvom argumentov, ale i invektív. Prestrelka nebola veľmi dlhá, po dvoch listoch iniciátorov predsedkyňa abdikovala, komisia však nie... Dnes po rokoch sa táto "kanonáda" aj s troškou úsmevu, či úškľabku, celkom dobre číta. Listy majú nielen dokumentačnú a historickú hodnotu, ale sú dôkazom toho, že názvy Kocúrkovo, kocúrkovština, majú slovenský pôvod. Úryvky z týchto listov pre Vás spracuje a priblíži jeden z iniciátorov nadstavbovej časti VOPT Peter Minárik /možno to bude zaujímavejšie, ako informácia o tom, koľko psov sa zúčastnilo na Pochode českým krajem a akej farby boli na tomto pochode účastnícke lístky/. Po vystriedaní v tíme klasifikátorov, keď sa kapitánom tímu stal predseda, až hen z Kojšova, pokračovala písomná a iná výmena názorov ešte dajakú dobu. Nový kapitán zotrvával na pozíciach svojej predchodkyne a svojich členov tímu a obhajoval /to čo bolo neobhájiteľné/. Na iné ani nemal a jediný argument proti evidentným hlúpostiam bol, že klasifikačný poriadok sa inovuje a vydáva raz za päť rokov /zrejme to je starý zvyk z československých päťročníc/, a to bez ohľadu či je to potrebné alebo nie. Päťročnica je päťročnica a tá sa musí jednoducho plniť, aj keby sa dialo čokoľvek a česť práci... Keď sme ako iniciátori nadstavby zistili márnosť boja – hlúposť na Slovensku má niekedy a niekde hlboké korene, nastúpili na režim "de facto".

Postupovali sme podľa Klasifikačného poriadku, ktorý sme vypracovali po diskusii s tými, ktorých sa to týka a nechali schváliť najvyšším orgánom pre pešiu turistiku – predsedníctvu sekcie pešej turistiky pri KST, takže čiastočne sme išli aj na základe de jure. Dnes už to bude desať rokov, čo nadstavba funguje, žije a prekonala všetky očakávania. Naše obavy o tom, kto a či vôbec splní rovníkový odznak /stupeň/, boli zbytočné /k dnešnému dňu už je päť držiteľov/ a ten najlepší turista, Attila Korčok, absolvoval už 55 000 km a kráča k méte 60 000 km a nie a nie ho zastaviť.

Nič. "Úspešne" splnili päťročnicu so starým a "dobrým" Klasifikačným poriadkom a vydržali až do päťročnice. V roku 2005 vraj vydali nový KP, ktorý širokej verejnosti ani neposkytli /do odboru Tesla sa nedostal, a to si platíme všetky členské príspevky/ a nezaslali ho ani tomu, ktorý bol poverený sekciou pešej turistiky tieto odznaky vyhodnocovať a evidovať. A urobili dobre. Čo keby turisti /bez sedliackeho rozumu/ v tomto KP objavili zas nové výplody ducha. Je pokoj a iba občas pýtajú klasifikátori čísla o počte držiteľov VOPT, aby si to mohli zaevidovať do svojej štatistiky a i takto prezentovať svoju činnosť a dôležitosť. Postup iniciátorov nadstavby tak trochu pripomína pointu z viac alebo menej známej anekdoty, keď dáma po počiatočných neúspechoch nakoniec dosiahla svoje. V anekdote to bolo takto:

Manžel príde z práce domov a manželka mu hovorí, aby opravil v kúpeľni vodovodný kohútik, lebo stále tečie voda.
"A čo ja som inštalatér, aby som to opravoval?" Odpovedá manžel.
Na druhý deň, keď príde manžel z práce domov, znova ho manželka žiada, aby opravil svetlo v kúpeľni, lebo nesvieti.
"A čo ja som elektrikár, aby som to opravoval?", odpovedá manžel.
Na ďalší deň príde manžel z práce domov, voda opravená, svetlo svieti. Pýta sa ženy ako to urobila.
"Keď si sa nemal k ničomu, poprosila som suseda, aby to opravil."
"A čo chcel za to?"
"Chcel, aby som mu niečo zaspievala alebo aby som sa mu oddala."
"A čosi mu zaspievala?"
"A čo som ja speváčka??????"

Turistické stretnutie redakcie s čitateľmi a obdivovateľmi časopisu "Krásy Slovenska" má už veľmi dlhú tradíciu. V sobotu 23. mája 2009 sa uskutočnil iba 46. ročník. Toto stretnutie sa uskutočnilo v Strážovských vrchoch neďaleko Trenčianskych Teplíc na Baske. Na organizácii sa podieľali turisti z KST Trenčianske Teplice a KST Bánovce nad Bebravou.

Návoz účastníkov od Trenčína bol mimoriadnym spojom do Omšenia. Ako to bolo na iných východiskách, neviem.

Cestovali sme z Bratislavy rýchlikom ráno o 6.10 h. V Trenčíne sa premiestňujeme do autobusu a následne nás previezli cez Trenčiansku Teplú i Trenčianske Teplice do Omšenia.

Naša trasa, ktorú sme absolvovali na miesto stretnutia, bola následovná: Omšenie – Vyhorelec – Žihlavník – Baske – Peršová – Bežákovci – Omšenie - Trenčianske Teplice. V priestore stretnutia na Baske bolo postavených viacero stánkov s občerstvením, kde sa podávalo pivo, guláš, klobásky, pečené ryby, cigánska pečienka i alko a nealko nápoje.

Bolo tu možné získať výstupový pamätný list, rôzne odznaky, obtlačky pečiatok, k dispozícii boli aj materiály zamerané na ochranu prírody.

Na Baske nie je elektrina a ani voda. Prevádzku bufetov zabezpečovali pomocou elektrocentrál. Na pripravenom pódiu sa o náladu starala dychovka a country kapela. Počas slávnostného otvorenia na pódiu bolo vidieť zástupcov samospráv /primátori a starostovia/, predstavitelia regionálnej rady KST a aj ústredia KST. Nechýbal samozrejme ani šéfredaktor Krás Slovenska. Zároveň bola odovzdaná pomyselná štafeta organizátorom ďalšieho krásistického stretnutia, ktoré sa na budúci rok uskutoční v pohorí Šimonka.

Celý deň bolo slnečné počasie s teplotou 24 stupňov C. Trasa mala dĺžku 20 km a700 metrov prevýšenia.

Baske je vrchol v Zliechovskej hornatine vysoký 955 m n.m. Nachádza sa východne od Trenčianskych Teplíc. Na vrchol Baske vedú viaceré turistické chodníky.

Jeho hrebeň sa na vrchu Kamenistá spája s Nitrickými vrchmi. Z vrcholu je obmedzený výhľad na juhozápadnú časť Strážovských vrchov. Na vrcholovej lúke sa nachádza turistická útulňa, s kapacitou 39 postelí v spoločných nocľahárňach. Najbližší prameň je vzdialený na 1 hodinu cesty. Vrchol Baske je miestom zimných turistických zrazov. Baske je súčasťou štátnej prírodnej rezervácie Žihľavník. Predmetom ochrany sú tu prirodzené zmiešané porasty buku, jedle, javora horského, dubom plstnatým, tisom obyčajným a mukyňou. Táto prírodná rezervácia bola vyhlásená už v roku1967 na ploche 130 hektárov.

"Komplexy z Albánska" bolo badať po celú dobu, ako som sa snažil získať nejaké údaje o ceste po Albánsku. Z internetu som sa dozvedel, že "vraj" na vstup do Albánska sú potrebné víza, ale "vraj" v priebehu letnej sezóny od nich upúšťajú. "Vraj" pri vstupe do krajiny sa platí 10 Euro ako nejaká bulharská ekologická daň. "Vraj" pri vstupe treba nahlásiť všetky drahšie veci ako sú kamery, digitály a hotovosť nad 100 Euro, lebo pri výstupe o ne prídete. A ešte kopu zaručene pravdivých rád k tomu. Tak sa nedivte, že keď som prichádzal na grécko – albánske hranice, mal som asi taký pocit, /tí starší to dobre poznajú/, ako keď pred 89-tym človek išiel do Rakúska. "Srco" mal v galotách...

Dokonca v Grécku, keď som sa informoval o Albánsku, tak o tom moc nechceli hovoriť, a pritom grécke ministerstvo tvrdí, že v Grécku pracuje, či už na čierno alebo legálne, viac ako milión Albáncov. Na druhej strane faktom ale je, že sú uznávaní pracovníci, bez nich by vraj turistický ruch v Grécku skolaboval. A nejedna Slovenka, ktorá sa išla do Grécka vydať, zistila až na matrike, že to nie je Grék, ale Albánec... Tieto informácie som mal od našej kamarátky Zuzky, /pochádza z Bratislavy Dlhých Dielov/, ktorá študuje v Aténach diplomaciu. Ale o prechode do Albánska vedela veľké makové...

Cestu cez Albánsko som mal naplánovanú na tri dni /dve noci/. Nakoľko potom som mal ešte objednaný týždenný pobyt na Dobrej Vode, čo je kúsok od Baru.

Vybral som si dôležitú dopravnú tepnu cez Albánsko, starú cestu z gréckej Ioanniny do Elbasanu. Keď sme prišli s manželkou na hraničný prechod Kapshtice, bolo tak ako na iných hraničných prechodoch, nič zvláštne, mimoriadne, colník prezrel pasy, bacil tam razítko, prišli sme k druhému okienku, tam nám vypísal niečo ako permis s údajmi osobného auta, ktorý sme potom pri výstupe odovzdali na colnici. Tým, že som bol "poučený" z internetu, som colníkovi nahlásil, že mám dva fotoaparáty a takú a takú finančnú hotovosť a nič iné čo by bolo nejako hodnotné, ten na mňa pozeral ako prasa po treťom údere, čo to vlastne táram a čo od neho chcem. Keďže vedel trochu srbsky s ruským prízvukom, poslal ma s prepáčením do "prdele", /po slovensky do riti/, že to mám nejaké pomýlené.

Samozrejme od gréckych hraníc nás potom desať kilometrov sprevádzali ich povestné "Enverove" bunkre. Vraj ich bolo vybudovaných viac ako 800 tisíc, časť z nich, čo sa dala, zbúrali a časť asi 700 tisíc im zostala na "pamiatku". Zopár som si ich prezrel, nič moc to nebolo. Ono aj tam pri ich budovaní hrali úlohu "slepé vášne a závisť", lebo každý mal povinnosť postaviť jeden bunker na rodinu, a tak je na dedine vidieť na veľkej roli veľký bunker a malý sedliak postavil malý. Veru neviem či z tých bunkrov niektorý videl vôbec niekedy pušku alebo vojaka. Beriem to ako srandu, ale bolo to tak. Ale predstavujem si, čo mohli Albánci vybudovať z toho materiálu a tej roboty. Enver sa im takto postaral na určitý čas o zábavu, a tak nemysleli na politiku, a na nejaké rebélie, ktoré by im aj tak neboli nič platné. V tej dobe /do roku 1999/ nesmel bežný Albánec vlastniť osobné auto a o cestovaní do zahraničia si mohol nechať len zdať.

Po asi desiatich kilometroch bunkre zrazu prestali a nič nenasvedčovalo tomu, že som išiel cestami Albánska. Poučený z domu, že sú tam všetko zaručene rozbité cesty a po nich mimo mestá sú len konské povozy so všetkým možným, nič také som nezaznamenal. Počas celej cesty Albánskom z Kapsthici cez Pogradec, Elbasan, Tiranu, Lazhe, Skadar som nevidel na ceste jediného koňa. Asi sa predo mnou schovali. A taktiež cesty boli v kvalite podobnej ako u nás, a niektoré nové, oveľa v lepšom stave. Asi tie informácie boli prevzaté od "nezávislých" novinárov, ktorí tu boli voľakedy pred desiatimi rokmi. Ale časy sa rýchlo menia aj tu.

Prvú zastávku, prvý kontakt s Albánskom sme mali na ceste nad Ohridský jazerom. Vo výške asi 500 m n.m., na jednej serpentíne, zrazu bola záhradná kaviareň. Zastavili sme sa na kávu a prvé čo bolo, sme sa opýtali čašníčky, či môžeme platiť Eurami. OK – povedala úplne samozrejme. Káva bola vynikajúca, tak ako po celej Albánii. Ku káve automaticky bola automaticky minerálka. Cena dve kávy a minerálka 1 Euro.

Potom sme sa ešte zastavili dolu, pri Ohridskom jazere, v mestečku Pogradec. Názov pochádza zo staroslovienčiny. Prešli sa po nábreží, prezreli kúsok mesta, odfotili sa pri vstupnom bunkri, bolo to príjemné tiché mestečko, ktoré je centrom potravinárskeho priemyslu. Akurát cez mesto pokladali nový asfaltový koberec. Čo im treba závidieť, je jazero, ktoré malo krištálovo čistú vodu a na jeho brehoch bolo kopa kúpajúcich sa detí, ale "žiadna" tlačenica. Pár metrov od mesta tu v jeho vodách ženy prali koberce. To už u nás taktiež nie je vidieť. Zelení by sa asi "posrali"... Čo u nás ešte nevidieť, bolo aj kopa predávajúcich chlapcov, ktorí ponúkali pstruhov a úhorov. Niečo podobné ako naši spoluobčania "občianského pôvodu", ktorí ponúkajú na strednom Slovensku dubáky a čučoriedky. No a títo ich mali buď vo veľkých akváriách alebo úhory len tak držali v rukách. Menšieho ako metrového som tam nevidel. A pstruhov ponúkali asi tak od kila vyššie.

Pokračovali sme asi 25 km po brehu Ohridského jazera až sme sa dostali na hlavnú cestu Bitola - Elbasan -Tirana. Hneď ako sa odbočilo od jazera, cesta začala stúpať asi do 900 m výšky, po prechode cez sedlo sme sa potom vedľa potoka Shkumbin dostali cez Librazhd až do Elbasanu.

Elbasan - to je jedno z najväčších miest Albánska, má asi 100 tisíc obyvateľov. Zaujímavosťou pre mňa bolo, že v meste sme náhodou narazili na katolícky kostol, s čím sme v týchto končinách vôbec nerátali, lebo sme mali zafixované, že sú tu hlavne moslimovia a minarety. Samozrejme, pani Mináriková sa išla pomodliť, čo ale robila aj v Grécku v iných kostoloch.

Keďže sa už stmievalo, rozhodli sme sa prenocovať niekde na "vhodnom mieste" nad mestom. Hneď za mestom cesta sa začala krútiť v serpentínach, a to nič dobré nenaznačovalo. Prešli sme okolo veľkého kríža tak asi 10 metrov vysokého /už to prišlo aj sem/ a kúsok nad ním sme zastavili, povečerali, kochali sa večerným mestom. V diaľke bola vidieť vo večernom svetle silueta Quk´e Partizanit /2417 m n.m./. Je to niečo ako naše Vysoké Tatry /rozlohou/. Fantastické výhľady a úžasné hory. Tentokrát času naň nebolo, možno nabudúce.

Otvorili sme si fľašu vína, pozerali sa na železiarne, ktoré boli pod nami. Niekde som sa dočítal, že práve komíny týchto železiarni boli najvyššie na Balkáne. A vraj spôsobovali problematické znečistenie, s ktorým mesto zápasí dodnes. Nič som však nevidel, zo žiadneho komína sa nedymilo. Buď sú už takí ekologickí alebo železiarne nepracujú.

Zrazu spod cesty sa vyrojilo stádo oviec na čele s kozami. Na konci išiel pastier a 20 metrov za ním žena. Asi jeho. Zastal pri nás, pozdravili sme sa a ponúkli mu pohár vína. Neodmietol. Dal si aj repete. Ponúkol nám za to kus syra. Jeho žena to všetko pozorovala v diali. Chcel som ju zavolať bližšie, ale ja som nevedel po albánsky ani dobrý večer a ona, ani on - po slovensky. Nešla, asi nemala záujem prísť medzi nás. Každý sme si rozprávali to svoje. Dopil, poďakoval sa, aspoň si myslím, že poďakoval, rozlúčil a odpochodoval po lúke do kopca za svojimi ovečkami. Bolo už 11 hodín, keď sme zaľahli, samozrejme v aute. Boli sme leniví si rozložiť stan. /Inak počas celej cesty sme ho ani raz nepoužili./ Spokojne sme zaspali a zobudili sa ráno o 7. hodine.

Hovorí sa: slnko vysoko, žebrák je už za tretiu dedinu a my ešte len vstávame.

Čakala nás zaujímavá cesta, najdôležitejší úsek Elbasan – Tirana. K orientácii som mal len Harmaneckú automapu 1:1 000 000, takže som nevedel, čo ma čaká. Cesta stále stúpala, povrch cesty bol na prekvapivo dobrej úrovni, žiadne jamy, výtlky. Tento kus cesty má okolo 50 km a čiastočne ide "hrebeňom" pohoria, vo výške od 700 do 800 metrov. Zráz z jednej strany, zráz z druhej strany, serpentína za serpentínou, zvodidlá len sem tam niekde, a aj keď je cesta dosť široká, krajnica je nespevnená. Priznám sa, že tak pevne som volant ešte v živote nedržal a rýchlosť tak nedodržiaval, ako tam. Žiaden pohľad do hĺbok vedľa cesty. Predstavoval som si, že keď tam zahučíme, tak nás nikto nikdy nenajde.

Šok bol, keď nás predbiehal nejaký Albánec, ktorý išiel minimálne stovkou a s telefónom na uchu. Asi bol na tento terén zvyknutý.

Cestu sme prežili v pohode. Po príchode do Tirany sme si prezreli centrálne námestie pomenované podľa albánskeho národného hrdinu z 15. storočia – Skanderberga aj s jeho sochou. Na námestí bol ďalej Palác kultúry, Národné historické múzeum, mešita Etem, sídlo Opery a naproti soche Skanderberga bolo už len honosné, ale prázdne mramorové miesto s bývalou sochou Envera Hodžu. Sídliská boli na pohľad také isté ako u nás doma, cesty boli v dobrom stave. Jediné miesto v Albánsku, kde som zistil hrboľatú cestu, s výtlkmi, bolo paradoxne na Skanderbergovom námestí, pred bývalou sochou Envera. Toto námestie bolo voľakedy pokryté žulovými kockami a potom na to natiahli asfaltový koberec, samozrejme dopadlo to ako to dopadlo a myslím si, že to bolo aj urobené naschvál. Lebo 20 metrov za námestím, či už hore alebo dole, je široký bulvár s perfektnou 100% cestou.

Rozhodli sme sa, že druhú noc prespíme v Tirane. Našli sme si parkovisko, zaparkovali a išli sledovať nočný život Tirany, ktorý sa nelíšil v ničom od iných miest v Európe. Dali sme si večeru, pivo, zaplatili Eurom, prešli sa nočnou Tiranou, pešími zónami a okolo polnoci zaľahli spať do auta. Jediné, čo nás v noci párkrát vyrušilo, boli tí "debili" motorkári, ktorí skúšali, akí sú silní...

Ráno sme si v náprotivnom bufete dali menšie raňajky s vynikajúcou kávou, platili Eurami, z ktorých nám čašníčka ešte 150 lekov vydala. A išli sa pozrieť na miestny bazár, trhovisko, plac. Dostali ste tu, ako obvykle na Balkáne, všetko, ale keď sme porovnávali sortiment a kvalitu, tak museli sme konštatovať, že v Grécku je tovar oveľa kvalitnejší, aj keď ceny sú rovnaké.

Na konci trhoviska za betónovým múrom som videl prvý a posledný slum v Albánsku, ale naše cigánske osady na Spiši, ako napríklad Letanovský mlyn a pod., im môžu len závidieť. Tu majú presné podmienky ako musia fungovať, čo si môžu dovoliť a čo rešpektovať. U nás obyvatelia podobných osád majú iba natrčenú ruku na sociálne dávky a jediná ich povinnosť je od 14 rokov robiť deti.

Po odchode z parkoviska sme sa bez problémov dostali na výpadovku a potom na šesťprúdovú diaľnicu smer Durres /Drač/. Žiadne blúdenie.

Ďalšia zastávka bolo mestečko Kruje. Je to párkilometrová odbočka z hlavnej cesty. Chcel som si pozrieť toto mesto, ktoré je rodiskom už spomínaného Skanderberga. Prezreli sme si Kružskú pevnosť, ktorá je vo výbornom stave, je tu umiestnené etnografické múzeum dejín bojov proti Osmanskej ríši. Keď opustíte priestory múzea a vyšplháte sa po zbytkoch opevnení na vežu /Kala/, dozviete sa, že táto bola určená pre ukrytie mužov pred krvnou pomstou. Tento domáci balkánsky zvyk sa v zemi "Škipetarov" stále udržuje. Vraj. Podľa neoverených informácií sa po celom Albánsku ukrýva viac ako 1000 mužov.

Vendetta sa vzťahuje len na mužov. Zabiť protivníka je možné len od svitania do svitania, aj to len spredu. Je nutné sa mu postaviť tvárou tvár. Potencionálne obete sa ukrývali v špeciálnych vežiach, ktoré nemali dvere, dovnútra sa liezlo po rebríkoch, ktoré za sebou ukrývajúci vždy vytiahli. Potraviny sa im podávali oknami. Nuž Balkán je Balkán a nedá sa porovnávať s našimi "Stredoslovákmi"...

Nasledujúca zastávka je mestečko Lezhe, ktoré, ako inak, založil Gjergj Kastrioti, známy ako Skanderberg a ktorý tu aj v 60. rokoch 15. storočia zomrel. Má tu svoj pomník a mauzóleum.

Skanderberg bol bojovník s veľkými úspechmi v boji proti Turkom, ale iróniou je, že pár rokov po jeho smrti si Osmanská ríša Albánsko pokorila a viac ako 400 rokov bolo v ich područí.

V okolí pomníka sa vykonávajú rozsiahle archeologické vykopávky. Vstupné do mauzólea bolo 100 lekov za osobu a pani sprievodkyňa bez mihnutia oka vzala dve eurá za dvoch - a nevydala. V kamennom mauzóleu tohto hrdinu, v ktorom sú ruiny kostola sv. Mikuláša, je jeho náhrobok, s prilbou, šabľami a erbami bitirk, ktoré vyhral nad Turkami.

Prešli sme sa aj po meste, ktoré veľkosťou pripomínalo našu Modru a na križovatke sme zbadali, ako stojí na červenú autobus so značkou RO /nie Románia, ale Rokycany/. Hovorím nahlas, aby ma šofér počul: "kde v riti by sa tí česi nenašli". A ten, keď počul "blízky" jazyk, začal mám mávať.

Poslednou zastávkou pred odchodom z Albánska bolo mestečko Skhoder, ale hlavne pevnosť Rozafa, ktorá je jeho dominantou. Z pevnosti je krásny výhľad na jazero, mesto i na rieku Drin, na ktorej je postavená impozantná sústava priehrad. Vstupné buď dve Eurá alebo 200 lekov za osobu. Dôchodcovské zľavy neuznávali.

Rozafa /Rozafat/, po našom asi Rozália – bolo meno dievčaťa, manželke jedného z troch bratov, ktorí pevnosť stavali. Povesť hovorí, že pri stavbe pevnosti im zlý duch v noci všetko zboril, čo cez deň vybudovali. Išli si preto pre radu k jednému múdremu pustovníkovi. Ten im poradil, že zlý duch ich dielo nechá na pokoji, pokiaľ mu jeden z nich obetuje svoju ženu. Bratia sa dohodli, že do múrov pevnosti zamurujú tú ženu, ktorá im ako prvá prinesie obed. Dohodli sa, že o svojom zámere nepovedia žiadnej z manželiek. Slovo ale dodržal len najmladší brat a ostatní dvaja svoje ženy varovali. Obed im teda nasledujúci deň priniesla Rozálka, ktorá sa potom stala obeťou a bola do múrov zaživa zamurovaná. Žena bola ale v tej dobe čerstvou matkou, a preto požiadala, aby jej bol v múre ponechaný otvor, ktorým by mohla kojiť svojho syna. Povesť ďalej hovorí, že z múra potom vystrekol prameň mliečne sfarbenej vody. Dojčiace ženy preto prichádzajú do pevnosti a vodou z miestnej studničky si potierajú prsia.

Kontrastom je priamo pod pevnosťou rad bunkrov /ešte celkom zachovalých/ z "mladšej" doby.

Na cestu ďalej sme boli dopredu informovaní naším kamarátom Stanom Šimekom, ktorý to tu má zmapované, ako sa dostaneme do Dobrej Vody. Tak nám to nerobilo žiaden problém prejsť cez drevený most pod pevnosťou, zahnúť doľava a po pár kilometroch dobrej asfaltky /na mape cesta E 851/ prísť na hraničný prechod Sukobin. Na hraniciach sme odovzdali pasy a doklad od auta a dovidenia. Ešte sme ani neprešli colnicou a už sa na nás rútil nejaký "polocivilista", kam sa ženieme, treba zaplatiť 10 Euro poplatok za používanie ciest v Monte Negru. Tak sme vhupli do európskej reality, Čierna hora v tom čase nebola v Európskej únii a ako raritu mala menu Euro skôr než my.

1.Béber Martin	Vinosady	100 km
2.Brestovanský Maroš	Trnava	100 km
3.Čihák Olaf	Praha	100 km
4.Čupka Milan	Trenčín	51 km
5.Doležal Peter	Liptovský Peter	100 km
6.Ducár Igor	Bratislava	100km
7.Farkašovský Ladislav	Bratislava	100 km	MKSD
8.Feješ Stanislav	Trnava	100 km
9.Gregorovič Ján	Bratislava	51 km
10.Grgáč Ivan	Bratislava	51 km
11.Groman Peter	Trnava	100 km	MKSD
12.Hanuš Jaroslav	Nitra	100 km	MKSD
13.Harach Radovan	Bratislava	100 km
14.Hofman Jiří	Praha	100 km	MKSD
15.Hrdlička Libor	Bratislava	51 km
16.Hrušková Veronika	Bratislava	56 km
17.Jančík Ondrej	Trnava	100 km	MKSD
18.Karel Jozef	Trnava	100 km	MKSD
19.Klimeš Jozef	Trnava	51 km
20.Korčok Attila	Bratislava	51 km
21.Kováč Peter	Pezinok	56 km
22.Lietavec Miroslav	Špačince	100 km	MKSD
23.Lietavec Ondrej	Špačince	100 km	MKSD
24.Lumtzer Kveto	Poprad	100 km	MKSD
25.Magnus Jozef	Lopašov	100 km
26.Majerčík Matej	Bratislava	51 km
27.Mako Juraj	Považská Bystrica	100 km	MKSD
28.Mihalovič Štefan	Senica	100 km	MKSD
29.Minárik Peter	Trnava	51 km
30.Nebus Tomáš	Trnava	51 km
31.Nižnan Ivan	Bratislava	100 km	MKSD
32.Nižnan Marián	Bratislava	100 km	MKSD
33.Opatovský Peter	Vrbové	100 km	MKSD
34.Ottmar Boris	Bratislava	51 km
35.Páchnik Ctibor	Šúrovce	100 km	MKSD
36.Pécsi Gabriel	Svätý Jur	100 km
37.Petráš Karel	Trnava	100 km
38.Pernecký Matej	Alžbetin Dvor	51 km
39.Porubanec Cyril	Bratislava	100 km	MKSD
40.Pristach Ján	Bánovce n. Bebravou	100 km	MKSD
41.Prokop Vladimír	Bratislava	100 km
42.Rajt Jozef	Veľký Dvor	56 km
43.Rím Ondrej	Bratislava	56 km
44.Rýdzi Peter	Levice	100 km
45.Sasák Jaromír	Osuské	100 km	MKSD
46.Simet Ján	Plzeň	100 km
47.Sládeček Ján	Brezová p. Bradlom	100 km	MKSD
48.Slivka Martin	Bratislava	100 km	MKSD
49.Srnka Pavol	Trnava	100 km
50.Suchoň Tomáš	Špačince	56 km
51.Suráň Július	Tlmače	100 km	MKSD
52.Šoula Pavol	Bratislava	51 km
53.Šulek Karol	Trnava	100 km	MKSD
54.Tulis Richard	Chocholná-Velčice	56 km
55.Vávro Rastislav	Trnava	56 km
56.Wágner Peter	Trnava	35 km
57.Zemanová Dagmar	Černá	100 km

1.Benka Milan	Dolné Dubové	100 km
2.Cíferský Miroslav	Trnava	35 km
3.Hajšo Miroslav	Veľký Dvor	100 km
4.Hraško Štefan	Trnava	100 km
5.Hrčka Ľuboš	Trnava	100 km
6.Chovancová Emília	Klčovany	100 km
7.Marek Martin	Trnava	100 km
8.Nádaský Jozef	Kúty	100 km
9.Petrík Zdenko	Dolná Krupá	100 km
10.Suchoň David	Špačince	100 km
11.Suchoň Michal	Bratislava	100 km
12.Suchoňová Gabriela	Horné Dubové	100 km

Poznámka: ocenenie "Malokarpatský superdiaľkoplaz 2009" (MKSD) získalo 22 turistov

Spomienka na Jozefa Adamoviča

Možno už niektorí pravidelní účastníci tohto nášho pochodu si všimli, že tam niekto z organizátorov chýbal. Jozef už v tom čase bojoval o svoj život v trnavskej nemocnici. Boj so zákernou chorobou nakoniec prehral. Zomrel o týždeň, 29. augusta 2009 vo veku 54 rokov. Posledných 15 rokov sa síce vytratil z aktívnej turistiky (problémy s nohou), ale jeho predchádzajúce výkony a aktivity boli obdivuhodné. Bol hlavným iniciátorom vzniku tohto pochodu, už s bohatými skúsenosťami z Trnavskej stovky. V rokoch 1980 - 1990 patril medzi najaktívnejších turistov regiónu. Absolvoval stovky pochodov po celom Československu. Bol držiteľom zlatého odznaku pešej turistiky. Jeho druhým hobby bolo záhradničenie. Mal ukážkovú záhradu s ovocným sadom i vinohradom, kde posledné roky, keď nechodil na turistiku, trávieval veľa času. Myslel si, že sa s nami rozlúči na tomto pochode, ale už to nestihol. Jozef, Zbohom !

Ako sa vraví, nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie. No a ja zodpovedne prehlasujem, že rok 2008 bol zatiaľ najhorší v mojej kariére. Dva mesiace bez roboty, potom od prvej dekády apríla som rok premaródoval a zase prišiel o robotu. No a výsledok je taký, že moje kríže lepšie nebudú (na doktorov sa nesťažujem) a môžem byť rád, že som ešte vystretý a môžem chodiť. Tak som rád, sem tam si na ne a na život zanadávam a opäť začínam chodiť do lesov a strání.

Aj minulý rok som sa za pekného počasia vyterigal 2. augusta na Drienok, len mi to trvalo o hodinu dlhšie, ale došiel som v limite. A potešilo ma, že tesne pred vrcholovým hrebeňom ma predbehli diaľkoplazi a dúfam, že aj kamaráti, L. Farkašovský, C. Porubanec a P. Bada. Na vrchole bolo veselo. Oživením bol príchod peknej mladej mamičky v riflovej minisukni so sprievodom - dedo, babka a kamarát deda, ktorí vyniesli na vrcholové bralo tri malé dievčatká. Národnostne mi to je doteraz nejasné, mamička a detičky žijú tuším v Belgicku a dedo je bývalý lesák od Žiliny, chalupu kúpili v Hornej Štubni (alebo v Dolnej?)... Podstatné ale bolo, že nám malé slečny krásne zatancovali a po francúzsky zaspievali. No a to ostatné ako po minulé roky. Slávnostný prejav Štefana Hudáka (vedúci podujatia), tombola (venoval som do nej zopár sád Malokarpatských diaľkoplazov 2008), prípitky na nové a večné priateľstvá, že sme si ani nevšimli, že sa zmráka a stmieva. Kým som sa pobalil, všetci už unikali z kopca za jemného dažďa. Predo mnou si veselo vykračovala už spomínaná rodinka. Kočkám bolo jedno, či zahučia a veru sa aj párkrát pošmýkali po zadku. No a ja som uzatváral voj a dobre som urobil. Keď sme sa dostali do sedla na spevnenú cestu (to už sa pekne rozpršalo a sem tam hromy bili), tak rodinku tam očakával dedov kamoš, tiež lesník, na gazíku. Nuž a miesto sa ušlo aj pre mňa. Síce moje kríže trpeli, ale do penziónu Diana v Rakši sme sa dostali suchí a bez ujmy na zdraví. Rozlúčil som sa s týmito ušľachtilými ľuďmi a pri pive a dobrom jedle som hodinku čakal na ostatných. A bolo veselo, lebo prievidzskí trampi tu mali slezinu a pripravovali sa na medzinárodný potlach. Aj pršať prestalo, tak som sa so všetkými rozlúčil a vybral sa do Diviak na autobus (tentokrát som bol na chalupe sám a chválabohu, žiadna kontrola ma v Bratislave nehľadala). V Turčianskom Michale (asi kilometer od futbalového štadióna v Diviakoch) sa začali sťahovať ťažké čierne mračná, hromy blesky besneli, takže aj ja, bezbožník (sestra hovorí, že nenažraný luterán), som začal prosiť najvyššieho, aby ešte s tou pľušťou desať minút počkal. Neviem prečo, ale moje prosby boli vypočuté a len čo som vošiel do krčmy na štadióne, nastalo peklo. Čerti (alebo anjeli?) neliali na turčiansku zem fúriky vody, ale celé vagóny! Keď toto peklo po hodine ustalo, tak som dopil pivo a dve borovičky (od strachu i radosti, že som tomu ušiel), vybral som sa na neďalekú autobusovú zástavku. Ale ešte nebolo všetkému koniec. Peklo začalo znovu, lejak a ťažké mraky sa sťahovali rovno nad plechovú búdku, v ktorej som sa lúčil so životom. Ale šťastie sadne aj na vola! Pred búdkou zastavilo auto a kamarátov syn ma bezpečne a suchého a živého vysadil v domovskej krčme na Veľkom Čepčíne. Radosti a veselosti bola hojnosť. A pivo som pil z pohára, ktorý som dostal na Drienku za moju hlavu neobyčajného tvaru. Tak už mám v šenku v depozite poháre dva. O polnoci som sa rozlúčil s kamarátmi a vydal sa na dvojkilometrový záver hektického dňa. Tma bola riadna, ale nepršalo. Napriek tomu, že môj kompas (svetlo na chate na Kľačianskej Magure) nebol viditeľný, spoľahlivo som sa dostal na chalúpku. Cesta bola krátka, ale široká. Radostne unavený som zaľahol a zaspal aj bez tabletky.

Nuž a čo na záver? Drienok 2008 sa vydaril. Vďaka Štefan, prídem aj o rok. Akurát som bol v nedeľu ráno kapánek nebohý, takže som do Bratislavy nešiel autobusom zo Slovenského Pravna o 7:30 h, ale z Turčianskych Teplíc o 17.10 h.

A dovoľte mi, vážení turistickí priatelia, aby som plynulo pokračoval tohtoročným výstupom, ktorý sa konal 1. augusta. Už síce nie práceneschopný (veď prečo aj, aj tak nemám stále robotu), ale stále s boľavými a nezlepšujúcimi sa krížami sme so sestrou a jej slepou a hluchou kokršpanielkou strávili posledný júlový týždeň na našej chalúpke vo Dvorci. Roboty tam je ako na kostole, a tak sme makali. Vlastne sestra. A ja som robil, čo som mohol. Ale moja robota bola viditeľná! Okrem iného som motorovou kosačkou pokosil prednú záhradu, ale hlavný majster je sestra. Drasticky sme zreorganizovali interiér chalupy, aby z nej nebola len nocľaháreň. Velice sa mi to páči, asi sa tam čoskoro presťahujem, ale najprv musím predať štvorizbový byt v Bratislave. Dedinka sa rozrastá, hlavne náš dolný koniec, už má 23 obyvateľov a so mnou vážne rátajú. No a suseda, rovestníka Lubora (inak učiteľa v Martine a tiež bradáča), som na prekvapenie ľahko presvedčil, aby rozšíril rady bradatých na Drienku. Tuším ani jeho partnerka nebola proti.

No a tak som sa ráno nadopoval tabletkou proti bolesti (to som nemal robiť), nabalil batoh proviantom, pitivom (bolo velice teplo, aj keď v noci našťastie spŕchlo), už tradičnými tombolovými diaľkoplazmi a našim turistickým kalendárom (to aby Slovensko vedelo, že turistika funguje aj v Malých Karpatoch a blízkom okolí) a inými nepotrebnými blbosťami. Luborove auto už bolo pripravené a Lubor tiež. Síce žiadny batoh, ale zato pekný ďalekohľad. No a to bola celá jeho výbava. Ešte sme sa zastavili v Turčianskych Tepliciach v Bille a hybaj do Rakše. Trochu sme sa zakecali, takže sme v Turčianskom Michale zabudli odbočiť. V Mošovciach sme to otočili a na druhý pokus sme zaparkovali na začiatku lesa. Ďalej nás už značka nepustila. V ideálnom počasí sme sa pustili do prvých kilometrov po asfaltovej lesnej ceste. Lubora som trochu zahamoval, pretože napriek tomu, že som už tohto roku niečo našliapal (vždy tak maximálne 20 km), bol na mňa prirýchly. Nečudo, veď voľakedy bol lesníkom a jeho rozprávanie bolo velice poučné a zaujímavé. Napodiv sme aj dobehli kolegu z ďalekého východu, tuším Trebišova a v trojke sa nám šliapalo veselo. A celkom dobre a rýchlo, lebo ani som sa nenazdal a boli sme po pár občerstvovacích prestávkach v sedle. Tam sme si chvíľu oddýchli, urobili nejaké fotó (ja poslednú pred smrťou, lebo tu vlastne začína výstup), Lubor využil ďalekohľad a pokochal sa výhľadmi na hory. Neboli ideálne (bol opar), ale ani najhoršie. No a tu začala účinkovať ráno užitá tabletka-zabiják. Kríže som síce necítil, ale som bol nejaký oblbnutý a trocha som sa motal. Vtedy som ocenil, že Lubor bol bez batoha. Vôbec neprotestoval, keď som sa mu zveril so svojim problémom a hlavne mu zveril do opatery môj batoh. Čestne prehlasujem, že mi tým velice pomohol a hlavne sme ušetrili aspoň pol hodinu. S kolegom východniarom na mňa občas počkali. Chcel som, aby sme sa vyfotili už vlastne na vrcholovom hrebeni pri úžasnom samoraste (už roky som sa na to chystal) na úžasnom mieste, odkiaľ je krásny výhľad na Turčiansku záhradku. Nuž, kto zaváha, nežerie. Krásny artefakt ležal na svahu o sto metrov nižšie. Je mi za ním ľúto. A tak sme sa kochali výhľadmi na Turiec a kdesi v diali aj na našu dedinku Dvorec a hlavne kostoly v susednej Ivančinej. Škoda toho ľahkého oparu. Ale veď sa nechystáme umrieť. Nuž a pri tomto oddychu nás predbehli známi z Turčianskych Teplíc, ktorí mi zvestovali, že ma hore už čaká nezmar Šaňo Haas s partnerkou Dankou Lehotskou. A veru neklamali. Za pár minút som zazvonil zvončekom na mojej "invalidnej palici" pod vrcholovým bralom, kde už bol kŕdeľ turistov a po štyroch som ho hravo zvládol. Vlastne celý výstup nám trval tak normálne, ba aj rýchlejšie. No a prvých, ktorých som zazrel, bola Danka so Šaňom. Už ma vyzerali, dostali avízo, že sa terigám. Ale temer som skolaboval (od radosti), keď som pri vrcholovej tyči uvidel sedieť Lumíra (Kveťa Lumtzera). Hneď mi bolo jasné, kto získa hlavnú cenu za hlavu neobyčajného tvaru v kategórii bradatí. A že tam čoskoro dorazili aj Laco Farkašovský, Peter Bada (tí nemuseli, oni sú plešatí) a Cyril Porubanec (ten potešil, nechal si narásť bradu), tak to už bola len čerešnička na torte. Času do oficiálneho zahájenia bolo dosť, nastalo vítanie, zoznamovanie, fotografovanie, popíjanie (i keď toho tvrdého tam bolo akosi pomenej, to asi preto, že ja som ho moc neráčil), rozdal som nejaké fotó z minulého roku, venoval Štefanovi do tomboly diaľkoplazy. A vôbec, náčelník pochodu žiaril. Vrchol bol slušne ovešaný turistami, počasie temer ideálne, mladé, pekné a sympatické usporiadateľky, na vrchol vystúpil napriek zaneprázdneniu aj mladý primátor Turčianskych Teplíc Michal Sygút. Inak výborný turista, poriadne si nechal narásť vlasy i bradu. Ale nepomohlo nám to, plešatých bolo zase viacej. O 11. h začali oficiality, prejavy, vyhodnocovanie bradatých a plešatých, Lumír bol naozaj jednička medzi bradatými. Každý turista s hlavou neobyčajného tvaru dostal okrem diplomov buď spomienkový pohár na pivo alebo plechovku piva. Mne sa ušiel pohár, parťákovi Luborovi pivo. Pivo sme vypili a pohár som mu venoval. Bolo prečo a ja už nejaké mám. Nasledovala bohatá tombola, vytiahli ma prvého, vybral som si tričko a ešte čosi. Po podrobnom preskúmaní Lubor zistil, že je to krabička na dennú dávku liekov. Zase niečo užitočné. No a potom spoločné fotografovanie, debatné krúžky, likvidovanie zásob stravy a tekutín. Počasie vydržalo, proste paráda. Pokecal som s mojimi starými priateľmi Jankom Duchoňom z Turčianskeho Petra a Duškom Štanceľom z Rakše. Len tá krásna rodinka so speváčkami a tanečníčkami neprišla. Fotó, ktoré som im chcel venovať, ostalo v batohu. Nuž, ale všetko krásne má svoj koniec. Nastal čas lúčenia a sľubov. Pobalil som si svoj bordel a šup dole. Do penziónu Diana sme sa dostali bez problémov. Bola tam síce akcia, ale slušne nás obslúžili, zase som sa rozlúčil s Jankom Duchoňom a jeho partnerkou, nasadli do auta a hybaj domov (teda Lubor, ja na chalupu). Ale po ceste ešte číhala prekážka, ktorú sme neobišli. Krčma na Malom Čepčíne (je tam aj vlaková zastávka). Ako tak sedíme na terase a popíjame pivo (teda ja, Lubor šoféruje), kto neuháňa po ceste na bicykloch? Janko s partnerkou! Tak som na nich zrúkol, zaflekovali, vypili si s nami kofolu (vidíš Janko, načo ten bicykel?) a opäť sme sa rozlúčili. Akurát som sa Ťa, Janko, zabudol povypytovať na Tvoju partnerku. U vás v krčme Ťa to draho vyjde, fotó sa mi vydarilo. Jedno sklamanie z krásneho dňa - rodná krčma na Veľkom Čepčíne bola zavretá. Mení sa personál. Fakt je, že asi moc nevynáša, skôr naopak. Ja to nevytrhnem. Ale kde inde stretnem kamarátov a vybavím aj nemožné?

Čo na záver? Sestra dobre navarila, na večeru sme si švacli štamprlíky borovičky a pivo a spal som ako malina. Ráno porobili poriadok, naládovali matrož a psinu do auta, rozlúčili sa so susedmi a smer Bratislava s prestávkou v motoreste oproti hradu Beckov. Velice odporúčam. A na úplný záver len tradičné: Štefan, vďaka za krásne podujatie a na budúci rok som tam ako na koni. Ale na chalupe určite skôr.

KST pri TJ Slovan banka Bratislava usporiadal dňa 11. októbra 2008 24. ročník turistického podujatia Pochod bankových úradníkov. Počasie sa vydarilo, čo nepotešilo autora článku (nech mi ostatní odpustia). Na trasy pochodov sa vydalo celkovo "nepekných" 352 priateľov turistiky. Podujatie zabezpečovali tradiční organizátori, ktorí však už v bankách väčšinou nepracujú. Stáli však pri zrode pochodu a patrí k ich srdcovým záležitostiam.

Na trasu diaľkového 40 km pochodu zo Smoleníc cez trosky chaty Brezinky (kontrolu sme zrušili, pretože je to už súkromný pozemok a nie je tam voľný prístup autom), Kolovrátok (kontrola), Sklenú Hutu, Čermáka (kontrola), Zochovu chatu do cieľa v Harmónii (rešt. Bowling) naši štartéri (Janka, Šimec a moja maličkosť) vypravili 72 diaľkárov. Zopár matadorov chýbalo (Janko Parcer, Vlado Stotka, Marián Nižňan, Janko Tomášek...), ale nechýbali Milka Havranova z Bratislavy, ktorá má najviac účastí a zároveň aj úspešne absolvovaných pochodov (18) medzi dievčatami a Peter Bada z Trnavy, ktorý je na čele v počte účastí i úspešne absolvovaných diaľkových pochodov (22). Veľkú radosť nám svojou účasťou urobili "mladí páni" A. Haas a K. Babor, ktorí pochod úspešne zvládli. Najstarší absolvent diaľkového pochodu pán Bollard (92 r.) presedlal na rodinný pochod.

Na krátkom (14 alebo 18 km) Rodinnom pochode v okolí Harmónie a Zochovej chaty so štartom a cieľom v Harmónii, rešt. Bowling sa zúčastnilo 280 turistov. Dievčatá na štarte sa mali čo obracať a ešte ťažšiu úlohu mali parťáci Minárikovci, ktorí museli v Bratislave napratať účastníkov do dvoch pristavených autobusov. Ale zvládli to, podobne ako aj čapovanie piva v cieli (Zuzka a Béďo, ste dobrí!). Na štarte sa opäť, už tradične, objavila početná skupina trnavských turistov, ktorí si urobili oddielovú schôdzku a šup do terénu. Kontrola na kopci Veľká homoľa s turistickou rozhľadňou poskytla slušné výhľady a pečiatkar Stanko (tiež bývalý bankár a predseda nášho turistického klubu) žiaril spokojnosťou. Veď ho tam navštívilo veľa bývalých kolegov bankárov. No a na Čermáčke kraľovala naša Majka (tiež bývalá bankárka a predsedníčka nášho turistického klubu) s "ochrankou". Huby tentoraz moc nepotešili.

V cieli pochodu v rešt. Bowling Harmónia sa naše štyri Janky zapotili pri vypisovaní a odovzdávaní diplomov a drobných upomienkových predmetov z Národnej banky Slovenska. A to nám ešte v NBS naplnili plný kufor auta propagačnými materiálmi o Euro, proste cieľ ovládlo Euro a výborný guľáš, klobása, čaj, pivečko (a všeličo iné, ale to už za vlastné), spoľahlivý personál Bowlingu. Atmosféra bola výborná, každý účastník dostal diplom a k dispozícii boli aj už spomínané propagačné materiály. Radosť z nich mali hlavne príslušníci učiteľského zboru, ktorý mal neďaleko asi seminár. Účastníci ocenili bezplatný autobusový dovoz z Bratislavy na štart jednotlivých pochodov a odvoz späť do Bratislavy a dúfam, že nám odpustili, že poniektorým sa neušla strava. Nuž, bolo Vás toľko (účastníkov), že ste nás trošku zaskočili (tohto roku si pýtajte dupľu). A aby sme nezabudli, trasy pochodov na bicykli absolvoval a bedlivo sledoval Sveťo Michálek z Modry, inak šéf Rady odborových zástupcov VÚB, a.s. a Odborového zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva.

Organizátori a účastníci pochodu ďakujú Rade odborových zástupcov VÚB, a.s. a Odborovému zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva za finančné zabezpečenie podujatia, NBS za poskytnutie reklamných predmetov pre účastníkov podujatia, spoločnosti Zájazdy Bratislava, s.r.o. za spoľahlivé zabezpečenie autobusov, bezproblémový prevoz účastníkov pochodov a pracovníkom Bowlingu Harmónia za zabezpečenie občerstvenia pre účastníkov podujatia.

25. ročník bude 10. októbra 2009 a organizátori Vás na podujatie srdečne pozývajú. Nuž, môžete sa diviť a pozerať ako puci, ale pochod sa naozaj (napriek mojim "blbým rečiam") dožíva 25. výročia.

Ľudo Bahurinský (pre trnavákov Bahuro, pre bankárov Bahurák, pre vistrákov Bafko)

3.10.2009 VÝSTUP TRNAVSKÝCH TURISTOV NA OSTRÚ (VEĽKÁ FATRA) 25.roč.
(sobota)

3.10.2009 POCHOD VIA DANUBIA - DUNAJSKÝ CHODNÍK (IVV) 11.ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

3.10.2009 JESENNÝM POVAŽSKÝM INOVCOM 37. ročník
(sobota) TJ ATOM Jaslovské Bohunice

4.10.2009 PRECHÁDZKA HISTORICKÝM MESTOM TRNAVA (IVV) 7.ročník
(nedeľa) KST Spartak a Slovšport Trnava

10.10.2009 POCHOD BANKOVÝCH ÚRADNÍKOV 25.ročník
(sobota) KST Slovan banka Bratislava

17.10.2009 JESENNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 31.ročník
(sobota) KST Hlohovec

24.10.2009 MALOKARPATSKÁ 37-KA 4.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.