MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Ťažko ukladám slová na papier aj keď mám písať o svojich zážitkoch z potuliek po krásnej prírode, z himalájskych expedícií, či dobrodružstvách zažitých v alpských horách, ktoré si chcel uverejniť v našom Diaľkoplazovi. Ešte ťažšie je ich písať s myšlienkou, že už sme dorozprávali o zážitkoch, plánoch do budúcnosti, že po návrate z Grécka mi pomôžeš s prípravou autobusového zájazdu pre mojich kamarátov za krásami gréckych hôr, o výstupe na Olymp, kde sa dá slušne ubytovať, najesť, kadiaľ vedie cesta na ten či onen vrchol. Už len spomienky zostali na “veľkého” turistu, organizátora rôznych akcií pre širokú verejnosť, kamaráta a spolubojovníka do každého počasia. Už mi zostáva len veriť, že sa nájde dosť pokračovateľov, ktorí nenechajú zapadnúť prachom to, čo si organizoval a riadil, že každý mesiac si v schránke nájdem “MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ” a znova budem aspoň takto s Tebou a s krásnymi zážitkami z Karpát. Česť Tvojej pamiatke.

Som diaľkoplaz - amatér, a preto už roky prichádzam do cieľa Trnavskej stovky na Brezovú medzi poslednými. Peter, ako vedúci pochodu, tam vždy upratoval v posledných rokoch triedu po desiatkach zablatených stovkárov. Občas som mu pomohol, debatovali sme a keď bolo zrejmé, že už nikto do cieľa nepríde, Peter ma zobral svojím autom do Trnavy. Tak tomu bolo mnoho rokov, bol som Petrovi nesmierne vďačný za tento prejav humanizmu voči mojej zničenej telesnej schránke. Nikdy za to neprijal ani halier na benzín. Po 36. ročníku T-100 v nedeľu 7. júna 2009 sa táto situácia presne opakovala. Asi o pol deviatej sme sa rozlúčili v škole v Brezovej s vrátnikom. Nasadli sme do Petrovho červeného auta. Boli sme len sami dvaja, sedel som vpredu vedľa neho. Vyrazili sme obvyklou trasou do Jablonice a ďalej cez Bielu horu na Trstín a do Trnavy. Spočiatku sme sa rozprávali, ale ja som potom zadriemal. Keď som na chvíľu precitol, pýtal som sa Petra, či sa mu nechce spať. Tvrdil, že nie, že to je do Trnavy už len kúsok, aby som sa nebál. Pretože som už videl v diaľke silá na Nemečanke, upokojil som sa a zasa som zadriemal. Po chvíli som sa však opäť prebudil. Zrak mi padol na Petra. Videl som, že oči sa mu zatvárajú. Kým som stihol čokoľvek urobiť, chytil ho mikrospánok. Cesta sa tiahlou zákrutou stáčala doľava, no my sme pokračovali rovno. Zbehli sme do poľa, na ktorom rástla mimoriadne vysoká raž. Peter sa bleskove prebral, začal nadávať a šliapal na plyn. Neskôr mi vysvetľoval, že bol presvedčený, že nesmieme zastať, aby sme tam nezostali trčať. Tak sme v tej zelenej vysokej raži prešli asi 300 metrov. Až potom sa Peter rozhodol zastať. Nevideli sme nič, iba zelené steblá obilia. Vyliezli sme z auta. Neďaleko bol betónový mostík, po ktorom vychádzajú traktory a iné poľnohospodárske stroje na hradskú. Po ňom sme vybehli na cestu aj my. Peter sa vzápätí vrátil do auta pre fotoaparát a všetko si dôkladne odfotografoval. Zostala po nás v obilí dlhá koľaj. Nikde nebolo nikoho, len v diaľke išiel osamelý cyklista. Veď bola nedeľa ráno. Potom nasledovala obhliadka vozidla. Chýbajúcu ŠPZku Peter o chvíľu našiel v raži. Skúsil naštartovať, motor naskočil a auto vyšlo na cestu. Až vtedy sme si uvedomili, aké sme mali šťastie. Keby sa to bolo stalo pár metrov predtým, prevrátili by sme sa do priekopy. Keby sme zbehli z cesty neskôr, mohli sme naraziť do toho betónového mostíka alebo do jedného z dvoch bilbordov, ktoré tam stáli. Do neďalekej Trnavy sme prišli s problémami, ktoré spočívali v upchatí rebrovania chladiča zelenými obilnými plevami. Inak bolo auto v poriadku. Keď sme celú vec s Petrom analyzovali o pár dní na pive, došli sme k názoru, že toto bolo veľké varovanie, že sme sa mohli aj zabiť. Uzavreli sme to konštatovaním, že ešte nenastal náš čas, že pani s kosou nám dáva ešte odklad.

Dnes viem, že ten Petrov odklad nebol dlhý - niečo vyše roka, aký bude ten môj, to neviem ...

Po 37. ročníku T - 100 dňa 6.6.2010 som opäť požiadal Petra, aby ma odviezol z cieľa v Brezovej domov. Zasmial sa tomu. Pochválil sa, že túto noc si pospal až 3 hodiny v aute, takže to bude bezpečné. Agendu v cieli za neho vtedy vybavovala pani Elza. /Treba si uvedomiť, že počas organizovania T-100 Peter ako vedúci pochodu nespal asi 30 hodín v kuse./ V aute sme boli tentokrát štyria - Peter, pani Elza, Attila Korčok a ja. Na mieste, kde sme sa pred rokom mohli zabiť, Peter “robil rekonštrukciu prípadu” - nasmeroval auto v zákrute do poľa a keď sme začali kričať, v poslednej chvíli vyrovnal volant. Zostali sme na ceste a Peter sa smial.

Nepálske kráľovstvo po dlhé stáročia predstavovalo ostrov stability. Samozrejme, že Nepál nie je skutočným ostrovom, je to štát ležiaci v južnej Ázii s neveľkou rozlohou, rozprestierajúci sa medzi dvoma velikánmi - Čínou a Indiou. Žije tu veľa národností, pre turistov, horolezcov sú najznámejší šerpovia. Krajina patrí ešte stále medzi tie chudobnejšie krajiny, napriek tomu, že oplýva veľkým nerastným bohatstvom, ktoré je však málo preskúmané. Objavili tu rôzne náleziská, ale najmä pre nežné pohlavie významné zlato a polodrahokamy. Pre turistov je však najvýznamnejšie nerastné a či rastné bohatstvo v podobe Nepálskych Himalájí, ktoré sa rozprestierajú na severe krajiny v dĺžke asi 600 kilometrov. Nikde na svete nejestvuje pohorie, ktoré možno porovnať s Himalájami. Stovky himalájskych štítov sú rovnako vysoké ako najvznešenejšie a najväčšie vrchy Pamíru, And, či iných pohorí sveta. Desiatky ich prevyšujú o viac ako než tisíc metrov.

Himaláje sú obrovské nielen výškou, ale i svojou rozlohou. Prví Európania, ktorí vstúpili na himalájsku pôdu, boli jezuitskí misionári. Dvaja z nich už v roku 1624 sa dostali až do Kašmíru. Za nimi nasledovali ďalší a ďalší misionári, ktorí sa odvažovali dostať ďalej. Napriek tomu jezuiti však nijako neprispeli k európskym vedomostiam o Himalájach. Naďalej sa takmer nič nevedelo o veľkosti mohutných himalájskych horských reťazí, o ich hlavných vrcholoch. Vlastný výskum Himalájí sa začal až v polovici 18. storočia, keď sem boli vysielané expedície (vysielané obchodnými spoločnosťami), aby skúmali a mapovali hranice. V tejto časti krajiny sa nachádzalo osem osemtisícoviek, teda končiarov majúcich nadmorskú výšku presahujúcu výšku 8000 m (údaj z Encyklopédie horolezectva – v ktorej sú spracované vedomosti s problematikou horolezectva k termínu 1.1.1985). Dnes už je všeobecné známe, že ich je 14. Kde sa teda nabrali? Je preto predsa pravdou, že Nepál má i veľké rastné bohatstvo a že za pomerne krátku dobu dorástli na osemtisícovú výšku ďalšie končiare. To asi nie, ale svedčí to o skutočnosti, že tento kút sveta v minulosti nebol veľmi známy a že okrem nerastného bohatstva neboli ešte dokonale prebádané ani končiare tohto najvyššieho horstva na svete. Možno, že priatelia horolezci nám históriu objavovania ďalších osemtisícoviek objasnia. Dúfame, že to nebolo tak, ako keď Cyro Porubanec k určitému termínu pochodil všetky turistické značky (rozumej, že nie skutočne značky, ale turistické chodníky označené turistickými značkami), tak trochu zo škodoradosti, ale aj z dôvodu, aby Cyro ešte nešiel do turistického dôchodku, sme požiadali značkárov, aby vyznačili ďalšie turistické chodníky, aby mal čo Cyro robiť.

Nepál nikdy nebol dajakou bohatou krajinou, ani krajinou hospodárskeho zázraku. Ešte aj teraz možno Nepál označiť, napriek rozvíjajúcemu sa turizmu, za zaostalú poľnohospodársku krajinu. Nečudo, veď Nepál bol pod vplyvom Veľkej Británie od roku 1814 a nič na tom nezmenila ani britsko – nepálska vojna v rokoch 1815 – 16, ktorej výsledok si domyslime, keď uvedieme fakt, že pod týmto vplyvom bol až do roku 1951, kedy sa Nepál stal konštitučnou monarchiou. Nakoniec niet sa čo čomu diviť, veď táto oblasť v minulosti bola “záujmovou” oblasťou Veľkej Británie (India, Pakistan, Palestína a i.). A hovorí sa aj to, že medzi kolóniou a kolonistom je predsa dajaký rozdiel nehľadiac na to, či sa tomu hovorí vazal, mandát, ochrana, starší brat, správa, “priateľská pomoc” a podobne. Veď slovo kolonista má mnoho synoným.

Napriek opísaným skutočnostiam faktom zostáva, že najvyšším vrcholom tohto pohoria a aj sveta zostáva vrch Čo-mu-lang-ma (čínsky názov bohyňa matka Zeme) – Mount Everest (8848 m) na hranici Nepálu, Číny a Tibetu. Tento kopec objavili začiatkom XVIII. storočia francúzski misionári. Za najvyšší vrch sveta bol určený v roku 1852 a v roku 1865 bol nazvaný na počesť predsedu objaviteľskej organizácie Sira Georgea Everesta (1790 – 1866). Nepálci presadzujú pre vrch názov Sagarmatha, ktorý je platný pre národný park v jeho okolí.

Prvé športové expedície sa podnikali zo severu, pretože Nepál otvoril štátne hranice pre cudzincov až v roku 1949. V prvej polovine minulého storočia začali podnikať horolezecké expedície pokusy o dosiahnutie vrcholu. Ani jednej sa nepodarilo dosiahnuť vrchol. V roku 1923 britská expedícia pod vedením generála C.G.Brucea prekročila ako prvá výšku osemtisíc (8 326 m). O rok neskôr dosiahol vedúci britskej expedície E.F.Norton bez kyslíkového prístroja výšku 8 572, čo bol rekord v dosiahnutej výške bez prístroja až do roku 1978. Ako je známe, ako prvá vrchol zdolala britská expedícia s vedúcim J.Huntom. Na vrchol vystúpil ako prvý E.P.Hillary z Nového Zélandu (krajina britského impéria), ktorý za svoj výkon získal aj od anglickej kráľovnej šľachtický titul sir. A spolu s nim vystúpil aj dajaký Nepálec, šerpa a sirdar (sirdar – šerpský predák vysokohorských nosičov zodpovedajúci za transport do základného tábora i pri samotnom výstupe). Jeho meno sa spočiatku veľmi nespomínalo. Často to vyzeralo ako keby na vrchol sveta vystúpil iba jeden človek. Až neskôr sme sa dozvedeli, že Tenzing Norgay, zvaný Bohatý, je nielen vynikajúci šerpa, ale aj výborný horolezec, výškový nosič na britských himalájskych expedíciách pred druhou svetovou vojnou. Už v roku 1952 so švajčiarskou expedíciou sa dostal až na 250 metrov od vrcholu.

Najvyšší vrchol bol dobytý, ale výstupy na tento vrch úspešné i neúspešné, ale i tragické pokračovali naďalej. Napríklad v roku 1982 vystúpili na vrchol ruskí horolezci, v tom čase ešte sovietski. Jedinečnosť ich výkonu bola v tom, že na vrchol vystúpili novou cestou v ťažkej juhozápadnej stene a jednak skutočnosť, že v rámci jednej expedície vystúpilo na vrchol až jedenásť členov výpravy.

Prvými československými horolezcami boli slovenskí horolezci Zoltán Demján a Jozef Psotka sprevádzaní šerpom Ang Ritom. Pri zostupe z vrcholu zahynul J.Psotka – “Juzek”, ako ho prezývali kamaráti horolezci. Už počas výstupu dul silný vietor. Zostup bol ešte ťažší. Každý člen vrcholového mužstva zostupoval samostatne. K večeru sa viditeľnosť zhoršila a J.Psotka, ktorý bol veľmi vyčerpaný, musel bivakovať. Od tejto chvíle s ním nebolo žiadne spojenie. V ťažkých poveternostných podmienkach stratil pravdepodobne orientáciu. Mŕtveho horolezca našiel v skalnej rozsadline neďaleko tábora č. 3, v nadmorskej výške 7 200 metrov, ďalší člen expedície, Jozef Just, ktorý neskoršie taktiež zahynul po vystúpení na vrchol Mount Everestu. Telo bolo identifikované, ale nebolo možné ho vyslobodiť.

Od roku 1965 sa Jozef Psotka zúčastnil na takmer všetkých československých horolezeckých výpravách. Na Nanga Parbate a Makalu pomáhal aj pri vrcholovom útoku. V roku 1981 vystúpil na svoju prvú osemtisícovku Káčandžungu. Na vrchol vystúpil ako päťdesiatročný. Bez sentimentality pripustil, že horolezecký vrchol má už za sebou, ale fyzickú kondíciu si stále udržiava.

Psotka bol známy svojim tvrdým tréningom. Pracoval ako vysokoškolský učiteľ na Elektrotechnickej fakulte v Bratislave. Raz pri sprevádzaní študentov posledného ročníka fakulty na exkurziu do Prahy cestoval so svojou skupinou študentov v noci, samozrejme, že nie v spiacom vozni, ale vo vozni druhej triedy. Po nastúpení do vlaku sa zabivakoval v kúte kupé. Študenti trávili noc, tak ako trávili a ráno pri príchode do Prahy boli študenti dolámaní, nevyspaní a unavení a Psotka sa ráno zobudil svieži, ako by noc prežil v drahom hoteli. Splnil sa mu jeho sen, sen každého horolezca. Stál na najvyššom bode Zeme. Žiaľ, bol to jeho posledný vrchol.

Himaláje sú svedkami mnohých víťazstiev, radosti a slávy, ale aj krutých prehier a tragických koncov.

Krajina, ktorá je svedkom týchto príbehov, je relatívne pokojná. Väčšina Nepálčanov sa živí obrábaním neveľmi úrodných políčok, aj keď sa toho veľa zmenilo počas vládnutia nepálskeho kráľa Bírendra, ktorý rozbehol prvé reformy (tiež to poznáme) a krajina začala získavať finančné prostriedky z turistického ruchu. Veľký šok však spôsobila samotná kráľovská dynastia Šáhov, ktorá je posledným vládnucim hinduistickým rodom na svete. Stalo sa niečo, čo história žiadnych kráľovských rodín nepamätá. Podobá sa to na tragédiu Rómea a Júlie, lenže je to omnoho krvavejšie. Obeťou bol samotný kráľ Bírendra, ktorý nastúpil na trón v roku 1972, aby napokon 1.6.2001 skončilo jeho panovanie i jeho život. Obeťou krvavého útoku bolo ďalších deväť ľudí a niekoľko zranených. Dôvodom masakru kráľovskej rodiny bola skutočnosť, že sa korunný princ Dípendra priznal rodičom, že sa tajne oženil, čo šokovalo rodičov a pohrozili mu, že ho zbavia nástupníctva na trón. Mladý princ túto vyhrážku riešil radikálne .Odišiel a vrátil sa so samopalom a v pomätenosti začal zúrivo striedať. Zastrelil rodičov, sestru, brata a ďalších príbuzných a nakoniec sa sám pokúsil o samovraždu. Paradoxne na veci bolo, že zavraždením otca sa stal princ Dípendra, nástupník kráľa sám de facto kráľom, aj keď len na niekoľko málo dní a bez akejkoľvek moci, lebo po samovražednom pokuse zraneného Dípendra odviezli do nemocnice, kde po dvoch dňoch v kóme zomiera. Po vyhlásení Dípendru za mŕtvého stal sa novým kráľom mladší brat kráľa Bírendru. Takto princ nielenže prišiel o nástupníctvo na trón, o ktoré nechcel prísť, ale prišiel aj o svoju Júliu alebo vlastne ona o svojho krvavého Rómea. V Nepále neočakávane zomierajú ľudia nielen na kopcoch, ale i v kráľovskom paláci.

HILLARY, sir Edmund Percival, 20.7.1919 Auckland - 11.1.2008 Auckland, novozelandský horolezec

Novozélandský horolezec, polárnik. S horolezectvom začínal dosť neskoro na Novom Zélande. Včelár z povolania. Počas druhej svetovej vojny bol od roku 1943 navigátorom Novozélandských kráľovských vzdušných síl. V roku 1945 jeho jednotka operovala na Fidži a Šalamúnovych ostrovoch, kde bol ťažko popálený pri námornej nehode. Následne sa vrátil na Nový Zéland. Bol účastníkom neúspešnej výpravy na Everest v r. 1951 vedenej Ericom Shiptonom. V roku 1952 sa o výstup na najvyššiu horu pokúsili Švajčiari. S touto expedíciou šiel aj šerpa Tenzing, ktorý bol neskôr Hillaryho spoločníkom pri úspešnom výstupe na vrchol. Švajčiarska expedícia vrchol nedosiahla. V r. 1953 bol členom 14 člennej anglickej horolezeckej expedície, ktorú viedol plukovník John Hunt, muž s výnimočnými organizačnými schopnosťami. Spolu so šerpom Nepálcom Norgayom Tenzingom tvorili druhé družstvo pre záverečný výstup na najvyššiu horu sveta. Po neúspechu prvého družstva zdolať najvyšší končiar sveta, podarilo sa to druhému družstvu 29.5.1953 ako prvému na svete zdolať Mount Everest. Hillary zúčastnil sa potom aj na ďalších dobrodružných a objaviteľských výpravách. Bol úspešný aj ako polárnik. V rokoch 1957 - 1958 viedol novozélandsko - antarktickú expedíciu, s ktorou dospel 3.1.1958 pozemnou cestou k južnému pólu. Založil Himalájsky trust, pomocou ktorého v Nepale budoval školy, nemocnice, zdravotné strediská, zriadil výcvikové strediská. Pôsobil aj ako novozélandský vysoký komisár v indickom Díllí. Jeho syn Peter sa dal tiež na horolezectvo a dosiahol už aj vrchol Everestu.

HUNT John sir, 22.6.1910 Simla - 8.11.1998 Henley -on-Thames, anglický horolezec, dôstojník

Anglický horolezec, plukovník, cestovateľ. Plným menom Henry Cecil John Hunt, barón Hunt. Známym sa stal ako vedúci britskej horolezeckej výpravy v roku 1953 na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Narodil sa v Indii, kde jeho otec bol dôstojníkom britskej armády. Študoval na Marborough College v Wiltshire a Kráľovskom vojenskom kolégiu v Sandur. Plukovník Hunt s výnimočnými organizačnými a vodcovskými schopnosťami mal veľký podiel na úspechu expedície, dvaja členovia druhého výstupového družstva dosiahli ako prví najvyššiu horu sveta Mount Everest. Boli to Edmund Hillary a šerpa Nepálec Norgay Tenzing.

TENZING Norgay, 29.5.?,1914 Ccha-čhu – 9.5.1986, nepálsky šerpský horolezec

Nepálsky šerpský vysokohorský horolezec, sirdár (vedúci šerpských nosičov). Spolu s Edmundom Hillarym boli prvými ľuďmi na najvyššom vrchole sveta, na Mount Evereste. V roku 1932 odišiel do Dardžílingu, aby sa pokúsil o účasť na expedícii na Everest plánovanej na rok 1933, ale bol odmietnutý. V roku 1935 sa zúčastnil britskej výpravy na Mount Everest, ktorá bola neúspešná. O rok neskôr je opäť členom britskej výpravy na Everest. V roku 1952 sa zúčastnil dvoch švajčiarskych výprav na Everest. Švajčiari ho pozvali ako sirdara na expedíciu na Mount Everest z juhu. (Sirdar, nepálsky sardar – šerpský predák vysokohorských nosičov zodpovedajúci za organizáciu transportu do základného tábora a za činnosť výškových nosičov, najlepší sú zvyčajne aj vynikajúcimi výškovými horolezcami.) Pri tomto výstupe dosiahol spolu s Lambertom výšku 8 600 m. Na jeseň Švajčiari znovu vystupujú na Everest, lebo v roku 1953 majú dostať šancu Briti a po nich Francúzi. Za veľmi nepriaznivého počasia Lambert, Reiss a Tenzing výstup skončili 300 metrov nad Južným sedlom. Po dvoch náročných výstupoch leží Tenzing krátku dobu v nemocnici. O rok neskôr uzdravujúci sa Tenzing dostáva pozvanie na britskú expedíciu na Everest. Je to už jeho siedma výprava na najvyššiu horu sveta. Výprava bola úspešná a spolu s E.Hillarym vyliezli ako prví ľudia na svete na vrchol. Po výstupe bol odmenený najvyššími spoločenskými poctami. Okrem iného i George Medal a i. V rokoch 1954 – 1976 vykonával funkciu riaditeľa Himalájskeho horolezeckého inštitútu v Dárdžilingu, ktorý bol založený na jeho podnet. Jeho život opísal americký novinár J.R.Ullman v knihe Muž Everestu.

Jozef Just, 31.1.1955 Bratislava – 17.10.1988 pod Everestom, slovenský horolezec.

Slovenský výškový horolezec a skalolezec. Úspešný slovenský horolezec, ktorý zdolal i najvyššiu horu sveta Mount Everest. Bol aj úspešným skalolezcom. Člen horolezeckého oddielu TJ IAMES Bratislava. Len vo Vysokých Tatrách urobil asi dvesto výstupov z toho 80 v zime, okrem iného i zimný prechod hlavného hrebeňa v roku 1974. Urobil i rad výstupov v zahraničí. V Alpách napr. Aig. du Fou v r.1974, v Pamíre štít Komunizmu (dnešný štít Ismaila Samaniho) v r.1980. V Himalájach vystúpil v r.1978 Diamírskou stenou na severný vrchol Nanga Parbatu (7816 m). Zúčastnil sa aj expedícií Kančendžonga 1981 a Mt. Everest 1984 a 1987. V roku 1988 tam bol znova. Najprv sa s D.Becíkom “aklimatizoval" rýchlym výstupom na hlavný vrchol Lhoce. Potom štvorica horolezcov z Bratislavy - Just, Božík, Becík, Jaško sa pokúsila o výstup tzv. Boningtonovou cestou, vystúpili na Južný vrchol, odkiaľ J.Just pokračoval vo výstupe na hlavný vrchol Everestu, ktorý úspešne dosiahol. Pri zostupe sa celá štvorica opäť spojila, ale všetci zahynuli vo víchrici, ktorá trvala 24 hodín.

Životopisy prevzaté z publikácie (len v elektronickej forme)
Ivan Nižnan: Osobnosti od staroveku po súčasnosť

Rok uplynul ako voda. Ani som ešte nestihol odložiť do sekretára materiály z októbrového 25. ročníka Pochodu bankových úradníkov a 26. ročník už klope na dvere. Signálom na začatie jeho prípravy je prvá augustová sobota, kedy Štefan Hudák so svojou družinou z PKT Diviaky organizuje toto tradične skvelé podujatie. Pretože som tento rok nemal povoz na chalupu, tak som sa vo štvrtok 5. augusta vybral ráno vlakom do Prievidze a odtiaľ osobákom do Turčianskych Teplíc cez Handlovú a Hornú Štubňu. A vôbec som neľutoval, lebo túto trasu som ešte nepoznal a hlavne tá osobákom stála za to. Tu som si nakúpil poživeň, poobedoval a autobusom sa dostal na chalupu vo Dvorci. A to som netušil, čo sa v tomto regióne udeje v blízkej budúcnosti. A nielen tam. Ani predpoveď počasia na víkend výstupu nebola radostná. Kamarátka Danka zo SHMÚ B. Bystrica ma operatívne informovala a našťastie sa nemýlila. Vo štvrtok ešte počasie vydržalo, takže som pokosil motorovou kosačkou temer celú prednú záhradu, ale došiel mi benzín. Ešteže za plotom stál sused Igor a v piatok ráno mi dodal benzín aj olej. Ale v piatok ráno mi kamarátka zavolala, že sa blíži peklo. A nemýlila sa, takú búrku a lejak som tam ešte nezažil. Na obed sa to utíšilo, takže som sa vybral na obed do Turčianskych Teplíc. Po návrate domov som ledva stihol dokosiť záhradu a nastalo peklo číslo dva. A tak som sedel vo verande a posúval lavóre, pretože na viacerých miestach do nej kvapkalo. Ale večer sa počasie umúdrilo. Aj do šenku na Veľkom Čepčíne som zašiel. Ale žiadneho parťáka na výstup som nezohnal. Sused Lubor mal doma rodinu a malého pacienta, takže som bol rád, že ma v sobotu 7.8.2010 ráno odviezol za Rakšu pod kopec. I keď jeho bradatá hlava mohla hore v konečnom účtovaní chýbať. Ale domáce povinnosti sú prvoradé.

Len čo som o 8:00 h vystúpil z auta, ozval sa známy hlas. Holohlavý priateľ Janko Duchoň z Turčianskeho Petra sa ku mne hneď hlásil aj so svojimi dvomi spoločníkmi – Alenkou a Vladom. A tak som sa s velice dobrou partiou vybral po asfaltke nahor. Počasie bolo pomerne slušné, aj keď neustále čosi viselo vo vzduchu. Ale veril som informáciam od kamarátky a bol som pokojný. Cesta nám slušne ubiehala, i keď nás vystrašili miestni drevorubači oznamom, že sa v blízkosti pohybujú medvedíci. A tuším mali pravdu, lebo po asfaltke bolo hodne čohosi, čo Janko nazval medvedím trusom. Už aj tie medvede si robia čo chcú. Ale na druhej strane nás upokojila hláška drevorubačov, že už hodinu pred nami pochoduje skupina 4 starých pánov, ktorí ich možno odplašia. A ja som začínal tušiť o koho ide a v duchu som sa rozlúčil s víťazstvom v súťaži o najlepšiu bradatú hlavu neobyčajných tvarov. Trasa bola napodiv po včerajšom pekle dobrá, aj od kameňolomu lesná cesta nebola problémom. Žiadna voda, žiadne blato, ani výstup zo sedla na vrchol nám nerobil problémy. To už som ale poslal mojich spolupútnikov dopredu, pretože som vzhľadom na moje kríže zvoľnil tempo a nechcel som ich zdržovať. Ale to už sa na kopec terigalo more turistov, takže som nebol sám. Výhľady neboli bohvieaké, takže som sa moc nezdržoval, zopárkrát si zanadával a ani som sa nenazdal, bol som pod vrcholovou skalou, odkiaľ sa už ozývali hlasy účastníkov výstupu. Nemal som so sebou svoju “invalidnú” palicu, takže som môj príchod nemohol zvončekom ohlásiť. A hore sa potvrdilo moje tušenie, tými rannými starými pánmi boli diaľkoplazi Kveťo Lumtzer, Peter Bada, Laco Farkašovský a Cyril Porubanec. Organizačný výbor už úradoval, predávali sa lístky do tomboly a “mažoretky” zapisovali účastníkov do zoznamov, aby potom mohli vyhodnotiť najlepšieho plešatého a bradatého. Mne bolo jasné, že vedľa Kveťa nemá nikto šancu. Do jedenástej ostávala ešte pol hodina, tak som sa zvítal so známymi aj neznámymi, venoval do tomboly nejaké diaľkoplazy a rozdal turistické kalendáre Malé Karpaty a okolie. A až tu som si uvedomil, že vlasatý mladík, ktorý nás predbehol počas výstupu do sedla, bol primátor Turčianskych Teplíc Michal Sigút. Bodaj by som ho hneď spoznal, keď nemal bradu. Vraj sa ráno postavil do prievanu. Ale nalieval, a nielen on. O 11:00 h Štefan slávnostne otvoril podujatie, privítal účastníkov, nasledovali prejavy primátora Turčianskych Teplíc Michala Sigúta, starostky Rakše Anky Ursínyovej, podpredsedu KST Štefana Kuiša (pekné od neho, že prišiel, je bradatý). Nasledovala bohatá tombola (vyhral som a vybral som si účastnícke tričko 2010) a vyhlásenie výsledkov. Čo na to povedať, Kveťa treba zastreliť, žartujem, naozaj opäť vyhral zaslúžene. Potešujúce bolo, že prvýkrát v histórii za 14 ročníkov bolo viac bradatých. To Štefan takticky zabudol vyhlásiť (je plešatý). Ale bolo mu odpustené, lebo bradatí a plešatí účastníci dostali dva diplomy a plechovku piva, víťazi aj čosi navyše. Ostatní účastníci dostali diplom za účasť na výstupe. Nastalo fotografovanie bradatých a plešatých, potom aj všetkých spolu. Zo spoločnej fotografie bude tradične vytvorený diplom na nasledujúci ročník. Na záver Štefan oznámil, že 15. ročník bude o mesiac skôr, 2. júla 2011 v rámci Slovenského zrazu turistov v Martine. Počasie stále strašilo. Nad Turčianskou záhradkou visel obrovský čierny mrak, ale pod ním zázrakom presvitalo slnko a uvidel som aj 10 km vzdialené veže kostolov v Ivančinej, ku ktorej Dvorec patrí. Na opačnej strane boli končiare Veľkej Fatry ukryté v v hmle a ťažkých mrakoch, takže nastal čas rozlúčky. Ako zvyčajne, z kopca som odchádzal posledný spolu s primátorom Michalom, Štefanom a podpredsedom PKT Diviaky Jankom Fekečom. Cestou dolu si pribalili “artefakt” starej borovice, ktorá ešte donedávna stála na najkrajšom mieste výstupu. Bude zdobiť klubovňu turistického oddielu. Držal som sa ich na dohľad ako kliešť napriek tomu, že zostup už nebol ideálny. Trocha sa šmýkalo, ale prežil som to v zdraví. Dokonca sme aj cestou do kameňolomu zopár turistov predbehli (odpočívali). A znovu sa na mňa usmialo šťastíčko, Michal mal v kameňolome auto (s povolením), takže som opäť ušetril hodinu cesty po asfaltke. A hlavne som získal čas na návštevu rodiaceho sa skautského letného tábora na návrší na začiatku dolín na konci Rakše. Účastníkmi boli aj dvaja synovia kolegu z roboty. Akurát sa tam zhromaždila celá výprava a začínali budovať tábor. Chvíľu som si s nimi pokecal, aj tuším vedúcim Martinom Benkom (poznal moju kamarátku Danku z BB, bodaj by nie, vraj robí na SHMU), urobil zopár záberov, hlavne ma fascinovalo zátišie batohov. Ale nechcel som ich zdržiavať v záslužnej činnosti. A bol som rád, že ich predvoj (v ktorom boli aj synovia kolegu Johny a Ponny) prežil bez ujmy na zdraví piatkové peklo. No a vo vedľajšej doline mali vraj zraz košickí trampi. Tých som ale nevidel, lebo som hladný ako vlk uháňal z posledných síl do osvedčeného penziónu Diana na konci Rakše. Ale chýlilo sa k tragédii, neúradovali, večer mali akciu. Našťastie to nie sú klasickí slovenskí podnikatelia a keď som im vysvetlil moju situáciu a skutočnosť, že z kopca sa valí masa smädných turistov, nezaváhali. O akcii vedeli a preto otvorili, varili, čapovali. Postupne sa tam naozaj zastavili unavení, ale spokojní turisti. A pretože sa z kopca dovalil ďalší môj veľmi dobrý známy, domáci matador Duško Štancel, veru som sa trocha aj zdržal. Stihol mi predstaviť aj svojho synčeka, pripili sme si z krčmárom na rozlúčku a vybral som sa ďalej. Ako obvykle, nemohol som vynechať ani klasickú krčmu, ktorá bola minulý rok zatvorená, podporil som domáci priemysel a samozrejme zmeškal autobus. Ale čo je to 10 km, navyše po asfaltke s občerstvovacími stanicami na Malom a Veľkom Čepčíne. Ďalej sa rozpisovať nebudem, prežil som ďalší pekný deň na krásnom kopci a s výbornou partiou. Jedna chybička krásy sa vloudila, pri vytáčaní filmu sa zasekol film, zopár záberov išlo do stratena, ale 16 sa podarilo zachrániť. Mrzí ma, že odišli práve posledné zábery z tábora skautov.

V nedeľu som samozrejme nešiel domov ráno autobusom zo Slovenského Pravna, ale trocha som si pospal. Je to obdivuhodné, že keď si dám tabletku, tak nespím, ale keď som pekne unavený, spím celkom dobre. Porobil som na chalupe poriadok, stihol som navštíviť aj evanjelický cintorín v Ivančinej, kde odpočívajú moji rodičia i starí rodičia po otcovej strane. Sú odtiaľ krásne výhľady na okolité hory (V. a M. Fatru, Kremnické vrchy a Žiar). Pri pohľade na Ostrú som si zaspomínal na Nestora Petra Minárika, ktorý nás nedávno navždy opustil. A hneď vedľa neho Drienok, na ktorom rozprášia môj popol. Len neviem kto, lebo sa chystám všetkých prežiť. Azda synovec Matúš. Do Bratislavy som sa dostal vďaku odvozu Štefana na autobus do Turčianskych Teplíc cez Kremnicu a Nitru bez problémov. Na záver len toľko, toto podujatie je nielen pre plešatých a bradatých !

Najskôr bola zápletka s nevyjasnenými pojmami, potom reálne riešenie a čin a na záver vyriešenie prípadu s dobrým koncom. Skoro ako v romantickom románe alebo detektívke.

Pri rozhovore s jubilantom Jozefom Karovičom v Malokarpatskom diaľkoplaze mu bola položená otázka “Rátaš si koľko máš oficiálne prejdených kilometrov na DP? Pred 5–timi rokmi si ich "ešte" nemal spočítané a vraj za päť rokov ich budeš mať k dispozícii”. Na to Jozef odpovedal: “Stále to neviem. Nenašiel som k akému dátumu mám udelený nadstavbový odznak VOPT a tým nemôžem ďalšie km načítať. Ak ten papier nájdem, tak na tú otázku odpoviem ihneď.”

V snahe pomôcť Jozefovi, aby nemusel hľadať ďalších päť rokov ten papier, tak som sa pozrel do záznamov o plnení nadstavbového VOPT (môžem povedať, že presne a duplicitne vedených), kde každý udelený odznak má svoj dokument, kde sú presné záznamy odkedy dokedy plnil turista ten, ktorý nadstavbový stupeň. V záznamoch sa meno Jozef Karovič nenachádzalo, takže do tej doby mu nebol udelený žiadny nadstavbový odznak. Zároveň som mu poradil čo má urobiť, aby nadstavbové odznaky, ktoré pravdepodobne už splnil, aby ich aj dostal. Jozef sa zdravo nasrdil a pustil sa do spracovania dokumentácie. Keďže žiadny záznamník o VOPT si neviedol a nenechával si absolvovanie jednotlivých pochodov u organizátorov potvrdiť, musel zdokumentovať splnenie podmienok prostredníctvom diplomov, čo je podstatne pracnejšie. Jozef sa musel poriadne nasrdiť a pustil sa do svojej bilancie diaľkových pochodov a o dva či tri týždne prišiel s košíkom (to je trochu prehnané), možno s malým kufríkom s celou spracovanou dokumentáciou. Treba povedať, že to bola perfektne spracovaná dokumentácia a najmä za tie dlhé roky, čo šľape, aj značne rozsiahla. Jozef každý dokument, diplom, či iný vierohodný doklad nechal skopírovať, každý očísloval a roztriedil podľa jednotlivých rokov. Takže kontrola plnenia podmienok VOPT podľa jednotlivých rokov nebola až tak náročná. Po spočítaní všetkých kilometrov a vytriedení niektorých dokladov, ktoré nespĺňali podmienky VOPT (tie sú jasné) nám vyšlo veľmi slušné číslo. Nebolo to to magické číslo, ktoré by oprávňovalo získať rovníkový odznak, tak ako to bolo predpokladané v jeho rozhovore v spomínanom článku s jubilantom. Aj tak to bolo však číslo obrovské. Na všetky tieto nachodené kilometre na oficiálnych podujatiach, kde je zabezpečená kontrola dodržiavania podmienok VOPT v zmysle štatútu VOPT mu boli vydané patričné odznaky a diplomy. Treba však dodať, že rada, o zbytočnosti hľadať nadstavbový “papier”, ktorá tak Jozefa nasrdila, lebo mu žiadny nebol dovtedy udelený, bola správna. Ja som hovoril o nadstavbovom bronzovom odznaku stupňa super na meno Jozef Karovič. Teraz až takýto záznam v evidencii VOPT existuje. A ako sám tvrdí: “To ma správne iritovalo a po chvíli hľadania som toto potvrdenie našiel.” Ten papier však nebol diplom o získaní nadstavbového odznaku VOPT a nebol mu ani udelený nadstavbový odznak. To potvrdenie za prejdených 10 144 km /desať tisíc jednosto štyridsať štyri/ nebol teda nadstavbový VOPT (za 10 000 km je to bronzový odznak stupňa super), ale tzv. diamantový odznak, ktorý súkromne udeľovali mimo rámca KST turisti z VD Štart. Bol to prvý pokus, žiaľ neúspešný, prebudiť “oficiálnych" funkcionárov, aby už v tom čase zaujímavý odznak VOPT rozšírili o ďalšie stupne. Po krátkej dobe aj toto udeľovanie zaniklo. Prešlo ešte mnoho rokov, aby sme presadili rozšírenie a schválenie VOPT o doterajšie stupne aspoň najvyšším orgánom sekcie pešej turistiky pri KST. “Materiálne vybavenie (odznaky, diplomy) zabezpečovala Sekcia pešej turistiky KST v spolupráci s TJ Tesla. Samozrejme, že toto udeľovanie diamantového odznaku štartákmi nielen že oceňujeme, ale aj rešpektujeme a ten turista, ktorý predloží tento diplom, mu bez problémov konvertujeme na VOPT – bronz super a turista môže pokračovať v plnení VOPT ďalšími stupňami.

Tí turisti, ktorí chodia na diaľkové pochody v Malých Karpatoch alebo aj inde na Slovensku, pomaly ani Jozefa nepoznajú, iba ak ako známu kontrolu na Trnavskej stovke. Odkiaľ sa teda nabralo toľko nachodených kilometrov? Dokumenty neklamú, pokiaľ nie sú sfalšované, ale to nie je Jozefov prípad. Väčšinu z týchto km našliapal v dávnej a ešte dávnejšej minulosti. V tom čase “gro” jeho pochodov predstavovali predovšetkým stokilometrové pochody absolvované takmer výhradne Čechách. Týchto stoviek má absolvovaných uctyhodný počet. Jozef sa dokonca zúčastnil súťaže o absolvovanie sto stokilometrových pochodov. Svojho času to bolo v Čechách zaujímavá a obľúbená akcia najmä pre tých “extrémnych” stovkárov. Organizoval ju oddiel intenzívnej turistiky pri OT TJ Lokomotíva Ústí nad Labem. Boli vypísané štyri výkonnostné stupne: za 25 stoviek sa udeľoval žltý odznak, za 50 stoviek to bol zelený odznak, za 75 stoviek to bol modrý odznak (ten by som mal už aj ja) a za neuveritľných sto stoviek sa udeľoval červený odznak. A práve o splnení podmienok pre udelenie tohto odznaku má doklad Jozef Karovič. Podmienky pre udelenie splnil už v roku 1995. Naozaj obdivuhodný, mimoriadny až neuveriteľný výkon. Táto akcia už dávnejšie zanikla. Prečo? To by nám možno vedeli povedať turisti, ktorí chodia na diaľkače častejšie do Čiech. Už len prehľad stoviek, na ktorých sa zúčastnil, dávajú predstavu, prehľad o tom, aké stovky a koľko sa organizovalo v tom čase u nás a v Čechách.

Z uvedených celkom 43 rôznych stoviek je desať organizovaných na Slovensku. Dnes sa už neorganizujú stovky: Stavbárska stovka, Malokarpatský šlapak, Mierový pochod, Dunajská stovka, Za kniežaťom Pribinom. To sú vymenované len tie, ktoré má zaevidované Jožo Karovič. Vieme, že niekedy sa organizovali aj Tatranské stovky, Trenčianske a možne že i ďalšie. Neostáva nám nič iné ako zagratulovať Jozefovi k získaným stupňom - odznakom VOPT a zároveň veriť, že ešte niečo aj našliape (nie ale iba odkontroluje) a to dokonca aj na slovenských diaľkových pochodoch.

Jozef, dovoľ, aby som Ťa ešte raz iritoval. Platí to stále, že diaľková turistika v Českej republike je pre teba priorita. Je pravda, že aj v minulosti si viac inklinoval k českým pochodom. V Tvojom zozname stoviek (do roku 1995) je aj desať slovenských pochodov, ale pravidelnejšiu účasť si vykazoval len na Rudohorskej. Na terajších malokarpatských stovkách (ŠPCH, 2x50 a dosť a T-100) si sa zúčastnil oba jedenkrát, a to na Trnavskej stovke po prvýkrát až v roku 1995, aj to ako kontrola. To všetko napriek tomu alebo preto, že bývaš na začiatku Karpát (myslím, že v Devínskej Novej Vsi). Čo Ťa tak zaujíma a ťahá na pochodoch teraz už v cudzine alebo na ďalekom východe? Robia to naši kolegovia lepšie, s lepšou organizáciou a profesionalitou? Otázku či v krajšom prostredí už v žiadnom prípade nepripustíme, lebo naše hory sú ešte stále krásne. Možno, že sa Ti páči, ako si to dávnejšie napísal v jednom Tvojom článku o jednom českom pochode, ako to mali “skvele" zorganizované, že v jednej miestnosti sa turista zaregistroval a v ďalšej mu už vypísali diplom. No budiš. Proti gustu žiadny dišputát. V rozhovore zdôvodňuješ ignorovanie slovenských pochodov, že nemáš čas. V dnešnej uponáhľanej dobe toho času nikdy nie je nazvyš. Ale Ty máš čas na dlhé cestovanie vlakom tam a naspäť na pochod v Čechách a na pochod, na ktorý sa môžeš dostať električkou, čas nemáš. To nemá logiku. Ale je pravdou, že Ty si skôr na vláčiky ako na električky. Paradoxom je aj to, že si zdedil jeden pochod, ktorého si vedúcim. Nuž, ale načo budeme organizovať pochody, keď nebude nikto na tieto pochody chodiť a každý sa bude chcieť zachovať ako Ty. Jozef, nájdi si trochu času a príď sa aspoň z času na čas ukázať, aby aj tí mladší videli ako vyzerá niekdajší vynikajúci super stovkár.

Meno	bydlisko	trasa	rok nar.			čas príchodu
1. Antal Jozef	Senec	56 km	1979
2. Barta Michal	Križovany	100 km	1981	MKSD	SSD	3:20
3. Belán Tomáš	Špačince	70 km	1985
4. Bertovič Marek	Bratislava	100 km	1988			4:10
5. Blahuta Vladimír	Hubina	100 km	1976			2:59
6. Černoch Martin	Brno	100 km	1977	MKSD	SSD	3:20
7. Čihák Olaf	Praha	100 km	1978			9:15
8. Doležal Peter	Liptovský Peter	100 km	1984			5:25
9. Drozd Martin	Žilina	100 km	1982			7:40
10. Dvorská Alexandra	Bratislava	51 km	1975
11. Farkašovský Laco	Bratislava	100 km	1937	MKSD		4:55
12. Feješ Stanislav	Trnava	100 km	1961			5:25
13. Glesk Slavomír	Bratislava	100 km	1974	MKSD	SSD	20:55
14. Glesková Silvia	Bratislava	100 km	1970	MKSD	SSD	3:35
15. Gregorovič Ján	Bratislava	51 km	1985
16. Greguš Dalibor	Križovany	100 km	1977	MKSD	SSD	3:25
17. Hamaj Miroslav	Dolná Súča	56 km	1986
18. Hanuš jaroslav	Nitra	100 km	1932	MKSD		5:25
19. Heřman František	Bratislava	100 km	1945	MKSD		5:25
20. Hofman Jiří	Praha	100 km	1970	MKSD		7:30
21. Hollmann Miroslav	Tanvald	100 km	1970	MKSD		7:10
22. Hrušková Veronika	Bernolákovo	51 km	1963
23. Jakubec Michal	Trenčín	100 km	1981			7:10
24. Jančík Ondrej	Trnava	100 km	1942			5:25
25. Karel Jozef	Trnava	100 km	1951	MKSD		3:45
26. Kimlička Ivan	Bratislava	100 km	1945			4:30
27. Kitt Roland	Bratislava	100 km	1977	MKSD		5:25
28. Kmotorka Michal	Bánovce n. Bebravou	100 km	1977			3:45
29. Koller Andrej	Bratislava	56 km	1985
30. Korčok Attila	Bratislava	51 km	1941
31. Kováč Peter	Pezinok	100 km	1975	MKSD		4:30
32. Krajči Martin	Bratislava	100 km	1988			4:10
33. Kubala Peter	Bratislava	100 km	1981	MKSD		2:45
34. Kullich Ján	Bošáca	51 km	1963
35. Lietavec Ondrej	Špačince	100 km	1985			5:00
36. Lubšo Jozef	Dolná Súča	56 km	1977
37. Lumtzer Kveto	Poprad	56 km	1938
38. Magnús Jozef	Dolný Lopašov	100 km	1976			6:20
39. Majerčík Matej	Bratislava	100 km	1985			4:35
40. Mako Juraj	Považská Bystrica	100 km	1974			7:30
41. Mihalovič Štefan	Senica	100 km	1959	MKSD		1:25
42. Muzika Hubert	Chtelnica	100 km	1984			0:30
43. Nižnan Ivan	Bratislava	100 km	1945	MKSD		9:10
44. Opatovský Peter	Vrbové	100 km	1964	MKSD		4:45
45. Oriešok Tomáš	Dolná Súča	56 km	1989
46. Orolín Ľubomír	Horné Orešany	100 km	1965			7:15
47. Orolínová Jana	Horné Orešany	100 km	1966			7:15
48. Orsi Balint	Eger, Maďarsko	100 km	1987			3:00
49. Páchnik Ctibor	Šúrovce	100 km	1953	MKSD		2:55
50. Pap Gábor	Gyor, Maďarsko	100 km	1981			3:00
51. Pavkovček Fedor	Jamník	100 km	1984			5:25
52. Pollák Daniel	Vlčkovce	51 km	1973
53. Pollák Martin	Podolie	51 km	1976
54. Pristach Ján	Bánovce n. Bebravou	100 km	1970	MKSD		2:55
55. Rajt Jozef	Veľký Dvor	100 km	1992			5:00
56. Ravinger Vladimír	Bratislava	51 km	1981
57. Reiter Svätopluk	Trenčín	100 km	1958			3:25
58. Rím Ondrej	Bratislava	82 km	1930
59. Sabo jozef	Trnava	100 km	1965			8:25
60. Sasák Jaromír	Osuské	100 km	1951	MKSD		1:25
61. Slivka Martin	Bratislava	100 km	1988	MKSD	SSD	2:00
62. Srnka Pavol	Trnava	100 km	1944			2:55
63. Suchoň Tomáš	Špačince	70 km	1990
64. Surán Július	Tlmače	100 km	1940	MKSD	SSD	4:55
65. Šajgalík Dávid	Sládkovičovo	51 km	1978
66. Ščurik Peter	Zákopčie	100 km	1987			2:00
67. Šoula Pavol	Bratislava	56 km	1954
68. Šulek karol	Trnava	100 km	1950	MKSD	SSD	3:05
69. Trebichalský Peter	Trnava	100 km	1951	MKSD		8:25
70. Švancár Vladimír	Mníchova Lehota	100 km	1955	MKSD		20:55
71. Valo Peter	Trebatice	100 km	1987			0:30
72. Vávro Rastislav	Trnava	100 km	1971	MKSD		4:30
73. Wágner Peter	Trnava	51 km	1947

Keď som presne pred rokom písal krátku spomienku na náško kamaráta Jozefa Adamoviča, ani vo sne ma nenapadlo, že o rok budem musieť písať znovu. Odišiel od nás ďalší kamarát, Peter Minárik. Počas Trnavskej stovky som mu volal z JIS-ky trnavskej nemocice s hadičkou v nose (prasknutý žalúdožný vred), že mi je veľmi ľúto, že sa nemôžem zúčastniť jeho akcie. Veľmi sa čudoval, čo ja "zdravý človek" robím v nemocnici. On mi moju neúčasť oplatil svojou neúčasťou na našej akcii spôsobom nečakaným. Keďže dovolenkový pochod priateľov pivnej peny sa už nerobí, tak sme ani nemali kde prebrať jeho akciu. Po smrti Ivana Košického, nezhodám s Ferom Královičom a výpadku Imra Indríška, som s ním posledné roky po Malých Karpatoch chodil dosť často ja. Ukázal mi mnohé skratky, nie všetkým som však aj veril, napríklad ako na májovom pochode po Záhorí, keď sme sa so Stanom Feješom nedali zlákať a my sme prišli do Šaštína a jeho skupinka nie. Tieto netradičné pochody mimo značkovaných trás mali vždy svoje čaro a vždy sa pri nich udialo niečo zaujímavé. Pri tomto bolo zaujímavé ponáranie sa Petra Badu v Rudave (ja som to o päť minút zmeškal). Keby Peter na týchto pochodoch rozdal diplomy na štarte, tak by na neho nebol nikto nadával, zvykol totiž chodiť medzi poslednými a prví chodili domov bez diplomov, napriek tomu ho mal každý rád.

Ocenenie – súťaž o tzv Malokarpatského superdiaľkoplaza (MKSD) pre rok 2010 sa zavŕšil koncom augusta Špačinskou stovkou alebo oficiálne Pochodom ŠPCH, resp najnovšia verzia názvu Pochod ŠBPCH. Bol to už 14. ročník tohto podujatia. Toto ocenenie získavajú výkonnostní turisti za absolvovanie v jednom roku všetkých troch stokilometrových pochodov organizovaných v lokalite Karpát. Ako je známe sú to Trnavská stovka, Teslácka stovka alebo 2x50 a dosť! a spomínaný Pochod ŠPCH. Tohto roku ocenenie MKSD získal pekný počet turistov, aj keď nebol prekonaný rekord z roku 2002, keď ocenenie získalo 27 diaľkarov. Teraz hodnota tohto čísla bola 26. Toto číslo hovorí, že záujem o tento druh turistiky trvá, ba narastá. Keď sa pred niečo viac ako desiatimi rokmi hovorilo, že záujem o túto výkonnostnú turistiku, vyžadujúcu nielen dobrú orientáciu v teréne, ale aj dobrú fyzickú kondíciu, neustále klesá a že záujem u mladých o diaľkače nie je a že o niekoľko rokov to bude iba záležitosť penzistov. Že pre mladých je množstvo iných ďaleko pohodlnejších športov a zábav. Neustále prekonávanie rekordov v účasti v posledných rokoch na Trnavskej stovke, na Pochode ŠPCH, ktorý zaznamenal v tomto roku nebývalú účasť 75 turistov a 13 cyklistov (neporovnávať s T-100, účasť do 30 účastníkov na ostatných pochodoch bola bežná), a to aj napriek tomu, že sa hovorí, že Špačince majú veľa asfaltu. Z toho sa odvíja, že z tejto širokej základne turistov vychádza dosť značný počet turistov aj na tie najnáročnejšie podujatia výkonnostnej turistiky. Veď absolvovanie stokilometrového pochodu za 24 hodín sa pokladalo takmer za šialenstvo, za niečo priam nemožné, no a absolvovanie takýchto troch podujatí organizovaných v krátkom slede za sebou za niečo, čo presahuje všetky miery. Už je čoraz viac turistov, ktorí to za nemožné nielenže nepokladajú, ale to dokážu aj absolvovať. Počet narastá nielen preto, že penzisti ešte stále šliapu a dobre, ale že sa čoraz viac objavujú na túrach aj mladí a výkonnejší. Nevieme čo to spôsobilo. Možno to spôsobilo módne a neustále opakované slovo ADRENALÍN, veď mnohé diaľkové pochody sú adrenalínové. Veď nie je napríklad adrenalínové dlhé kilometre šliapať s otlakmi na nohe? To vlastne nie je adrenalínové, to je hlúposť a neskúsenosť obuť si vhodnú obuv. Nie je to adrenalín, ktorý napríklad na T-100 privedie desiatky nových, mladých, ktorí žiadny diaľkový pochod neabsolvovali a nie to ešte stovku. Mnohí to vzdajú, ale adrenalín ich o rok privedie znovu, aby to nakoniec zdolali. Nie je to adrenalín, čo u tých , ktorí stovku urobili a v čase väčšej alebo menšej krízy na trase im pomohol prekonať krízu, aby v cieli mohli si povedať “urobil som stovku”? Možno, že adrenalín je aj to, keď mladá dáma, ktorá šliape na Krížnej, si povie urobila som stovku. Čo je neobvyklé, tohto roku MKSD získali aj traja “cudzinci” z Českej republiky a Jirko Hofman z Prahy si tento triumf zopakoval z vlaňajška, keď sa stal minulý rok prvým cudzincom, ktorý získal MKSD. Slušné zastúpenie majú aj Tesláci 5 turistov, ďalej je tam ešte 6 Bratislavčanov a 6 Trnavčanov, ak nim prirátame aj mini družstvo, ktoré buduje Dalibor Greguš z neďalekých Križovan. Raritou v tohtoročnom MKSD je, že bol zaregistrovaný aj prvý černoch. Neskôr však vysvitlo, že to bola tlačová chyba, že ten černoch je s veľkým Č a menuje sa Martin a prišiel z Brna. Počas celého obdobia udeľovania MKSD museli remeselníci na hrnčiarskych kruhoch vytočiť už 270 tanierikov. Z toho najviac získali:

U pribúdajúcej čerstvej krvi hovorí aj skutočnosť, že v tej tohtoročnej dvadsaťšestke je 9 nováčikov a štyria získali MKSD aj minulý rok. Pre kontrolu a informáciu uvádzame prehľad všetkých držiteľov MKSD:

	Ocenenia v roku:	13	12	22	26	20	27	21	17	16	14	17	17	22	26
P.č.	Priezvisko, meno	1997	1998	1999	2000	2001	2002	2003	2004	2005	2006	2007	2008	2009	2010	spolu
1.	Nižnan Ivan	1	1		1	1	1	1		1	1	1	1	1	1	12
2.	Parcer Ján	1	1	1	1	1	1	1								7
3.	Mikulka František	1	1	1												3
4.	Babor Karol	1														1
5.	Farkašovský Laco	1				1	1		1			1		1	1	7
6.	Cíferský Miroslav										1					1
7.	Klokner Melichar	1		1	1	1	1	1								6
8.	Mikulka Andrej	1														1
9.	Mikulka Martin		1													1
10.	Orság Vladimír	1														1
11.	Srnka Pavol	1					1									2
12.	Šoula Pavol	1		1			1	1								4
13.	Vagač Vladimír	1														1
14.	Bada Peter		1	1	1	1	1	1	1							7
15.	Javorský Vladimír		1	1												2
16.	Minárik Peter		1	1	1											3
17.	Nižnan Marián		1		1									1		3
18.	Rím Ondrej		1	1						1			1			4
19.	Junas Jozef		1													1
20.	Stotka Vladimír		1													1
21.	Kyselica Ján			1												1
22.	Korčok Attila			1	1		1		1	1	1	1	1			8
23.	Královič František			1												1
24.	Kohút Miroslav			1												1
25.	Kučera Ján			1	1											2
26.	Ledecká Andrea			1	1											2
30.	Majdan Miroslav			1			1		1							3
31.	Mrlina Ján			1												1
32.	Obdržálková Jana			1	1				1		1	1				5
33.	Trubač Ján			1												1
34.	Trusík Marián			1								1				2
35.	Valach Peter			1	1	1	1	1	1			1	1			8
36.	Indriška Imrich			1	0											1
37.	Hanuš Jaroslav			1		1	1	1	1	1	1			1	1	9
38.	Mihalovič Štefan											1	1			2
39.	Drozda Marián				1				1							2
40.	Jančík Ondrej	1	1		1					1		1		1		6
41.	Muškát Pavol				1							1				2
42.	Ondrejčík Ľuboš				1											1
43.	Ondrejčík Tibor				1		1									2
44.	Petráš Juraj				1	1	1									3
45.	Raichl Jozef				1			1								2
46.	Sasák Jaromír				1	1	1	1	1	1	1	1	1	1	1	11
47.	Šulek Karol				1	1	1	1	1		1	1	1	1	1	10
48.	Švancar Vladimír				1						1				1	3
49.	Trebichalský Peter				1	1		1						1		4
50.	Zuščík František				1	1	1	1								4
51.	Suran Július				1	1	1	1	1	1	1	1	1	1	1	11
52.	Baláž Ján					1	1									2
53.	Balážová Paulína					1										1
54.	Groman Peter					1	1	1	1	1	1	1	1	1		9
55.	Čapoš Peter					1	1	1		1						4
56.	Lumtzer Kvetoslav					1	1		1					1		4
57.	Porubanec Cyril					1		1	1			1		1		5
58.	Pristach Ján					1					1	1	1	1	1	6
59.	Lietavec Miroslav						1	1		1	1	1	1	1		7
60.	Greguš Dalibor						1	1					1	1		4
61.	Kohút Miroslav						1									1
62.	Rejtová Silvia						1									1
63.	Bešťanský Peter							1								1
64.	Páchnik Ctibor							1		1	1	1	1	1	1	7
65.	Hrdlička Peter							1		1						2
66.	Hrušková Veronika							1		1						2
67.	Sládeček Štefan								1	1						2
68.	Cintulová Svatoslava									1						1
69.	Okruhlica Ľubo									1						1
70.	Glesk Slavo										1				1	2
71.	Podoba Igor												1	1		2
72.	Harach Radovan												1	1		2
73.	Karel Jozef												1	1	1	3
74.	Hofman Jiří, CZ													1	1	2
75.	Lietavec Ondrej													1		1
76.	Mihalovič Štefan													1	1	2
77.	Mako Juraj													1		1
78.	Opatovský Peter													1	1	2
79.	Sládeček Ján													1		1
80.	Slivka Martin													1	1	2
81.	Barta Michal														1	1
82.	Černoch Martin														1	1
83.	Glesková Silvia														1	1
84.	Heřman František														1	1
85.	Hollmann Miroslav, CZ														1	1
86.	Kitt Roland														1	1
87.	Kováč Peter														1	1
88.	Kubala Peter														1	1
89.	Vavro Rastislav														1	1

Humoristicko, satirická príloha turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz vydávaná za prispenia a z príspevkov všetkých vtipných, humorných, optimistických, žartovných, srandovných a veselých turistických pešiakov.

Človeku sa tiež lepšie komunikuje a žije v spoločnosti optimistických a
vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor.

Prečo práve názov TURISTICKÉ KOCÚRKOVO? Pojem turistika, turistický je pre nás diaľkoplazov v podstate teoreticky i prakticky známy a nemáme ani najmenšie výhrady k tejto činnosti, aj keď tá naša turistika má v určitej miere vyhranené formy. Nie sme turisti, ktorí chodia do zahraničia (aspoň nie vo veľkom) pre spoznávanie cudzích krajín, pre spoznávanie inej kultúry, zvykov, prírodných i umeleckých krás, ale najmä pre oddych pri mori. Tí skromnejší turisti sa uskromnia aj s nákupom v butikoch, na trhoch či iných obchodných inštitúciách. Nám hltačom kilometrov, ako nás často označujú “iní”, postačujú aj naše Malé Karpaty, či iné horstvá naozaj pekného Slovenska. Takže turistike vo všetkých jej formách dávame svoj hlas. Nakoniec ani to slovo Kocúrkovo nie je nič neznáme. Väčšina z nás to pozná ako názov diela slovenského klasika, dramatika Jána Chalupku. V jeho hlave sa zrodilo to fiktívne mestečko, či dedina, ktoré sa stalo symbolom niečoho. Niektorí hovoria, že Kocúrkovo je symbolom lenivosti, obmedzenosti, prázdnoty, hlúposti, zaostalosti, klebetníctva a odrodilstva. Trošku tvrdé a prísne konštatovanie. Skôr by sme sa priklonili k tomu, že fenomén Kocúrkovo, virtuálna vidiecka obec alebo mestečko, je pojem dodnes používaný a aktuálny, ktorý slúži na satirické pomenovanie divných reálií (najmä ak je niečo "postavené na hlavu"), v ktorých sa aj dnes v rôznych situáciách ocitáme. A keďže autor pomenoval dielo plným názvom Kocúrkovo, aneb len aby sme v hanbe nezostali, prečo by sme mali my turisti zostať v hanbe, a tak tu máme naše turistické Kocúrkovo, v ktorom budú popísané aj naše turistické kocúrkovštiny, skôr úsmevné a humorné, občas satirické postrehy (v niektorých našich funkcionároch máme bohatú studnicu nápadov a prameňov). Veď druhov a stupňov satiry je veľa. Ten najradikálnejší stupeň satiry (Satira je ostrý, útočný, uštipačný, bezohľadný výsmech, posmech) asi vynecháme, veď nám ide o humor, o dobrú pohodu a pobavenie, veď deň, v ktorom som sa nezasmial, treba pokladať za stratený. Hovorilo sa, že humor je soľou života. To už dávno neplatí. To bolo vtedy, keď bola soľ nad zlato a aj to bolo asi len v rozprávkach.

Tých rozprávok pre veľkých sme sa toľko napočúvali, že už im neveríme. Viete si predstaviť, že by sme prišli do záložne, na stôl položili päť kilogramov soli a povedali, že ju chcete založiť, lebo si kupujete nové auto. Absurdné, pravda. Soľ je určite dôležitý produkt pre život, ale ten náš život býva dosť často až presolený a na to nemáme chuť. Humor, pri tomto krátkom a známom slove nás napadajú aj ďalšie synonymá ako žart, úsmev, vtip, anekdota, optimizmus, aj to ľudové prča (technická poznámka pre sadzača: pri sádzaní je potrebne zachovať maximálnu pozornosť, aby nezaúradoval tlačiarenský škriatok). Humor je zbraň, ktorou môžeme prekonávať napäté životné situácie, pri ňom alebo s ním sa môžeme uvolniť, odreagovať sa po namáhavej práci alebo túre. Môže nás aj motivovať . Ak sa na niektoré aj nepríjemné veci pozrieme s nadhľadom, s humorom zistíme, že všetko nie je až také zlé a že aj zlo je na niečo dobré. Aby som uviedol príklad: Hovorí sa “že peniaze sú veľké zlo”. Áno, je to pravda, peniaze sú veľké, veľmi veľké zlo, najmä keď ich niet. Keď už vás postihne to veľké nešťastie, že sa dostanete k balíku peňazí, zoberte to s humorom. Aj to zlo, ktoré vás postihlo, je na niečo dobré, zmierte sa s ním, veď aj s takým zlom sa dá žiť. A keď si nebudete vedieť poradiť, veľmi rád vám poradím a najmä pomôžem, lebo v takýchto prípadoch slová veľmi nepomáhajú, ale konkrétne činy áno. Keď sa na vec spoločne pozrieme optimisticky, sme obyčajne na dobrej ceste k riešeniu problému. Turisti šliapajúci aj v tej najväčšej nepohode, za dažďa, búrky, vetra, za nesmiernej horúčavy, či v snehu po kolená a často aj nad, keď si v duchu hovoria, že už “nikdy viac”, po krátkej regenerácii už plánujú ďalší pochod, lebo ten pobyt, pravidelný pobyt medzi turistami, prežitie niekoľkých hodín týždenne v pohode, v kolektíve zväčša dobre naladených a optimistických turistov, schopný prekonávať aj únavu, veľké prevýšenia i množstvo kilometrov, sa nedá ničím nahradiť. Ani sedením pri internete, televízií, kine, pri najdobrodružnejšom, či najzamilovanejšom filme, či “duchaplnej" estráde, či vystúpeniach celebrít, “humoristov”. Je neuveriteľné, že ešte najviac nás svojím “vtipom” a humornými výrokmi pobavia práve politici. Určite je dobrá aj dobrá kniha, veď nie nadarmo sa hovorí, že kniha je najlepší priateľ človeka (a čo chudák pes?). Aj keď je kniha priateľ, ešte mi žiadna kniha nenahradila priateľku. Niet nič lepšie na svete (to zlo v podobe peňazí tiež nie je zlé) ako dobrá partia turistických priateľov. A preto si myslíme, že v našom turistickom mesačníku má miesto i pravidelná turisticko - humoristická dvojstránka. Aká bude, do toho máte čo hovoriť aj vy svojimi príspevkami anekdôt, vtipov, humorných príbehov, aforizmov, kreslenými či hovorenými vtipmi. Hovorené nie, na to nemáme ešte technické vybavenie, aj keď hovorený vtip má svoje čaro. Aj nie celkom dobrý vtip, môže pri dobrom podaní mať u poslucháčov úspech. Tie hovorené si nechajte na dobu, keď znovu obnovíme nahrávanie vtipov na záznamník, pri našich turistických pochodoch, ktoré dlhé roky nám úspešne nahrával Milan, ale žiaľ aj úspešne vymazal. V našej rubrike občasne uverejníme aj ukážky z pamätných diplomov, ktoré pravidelne pripravujeme pre účastníkov Silvestrovského stretnutia na Malom Slavíne. Tí, ktorí chodia na toto podujatie, vedia, že pre účastníkov tohto podujatia pripravujeme netradičné diplomy, ktoré majú oficiálnu stránku a tie ostatné plochy sú venované vtipom, aforizmom, skrátka humoru. Treba povedať, že pre každý ročník pripravujeme niekoľko druhov diplomov (20 – 30) rôzne tematicky zameraných, takže na svoje si príde každá kategória turistov (deti, ženy, muži, tvrdí chlapi, ale aj tvrdé ženy). Táto kategorizácia má však aj svoje tienisté stránky, a to veľkú spotrebu diplomov neúmernú oproti účasti. Príčinou je, že turisti majú široké a rôznorodé záujmy, takže si vyžadujú viacej diplomov. Je neuveriteľné, že tieto diplomy majú väčší úspech aj ako kalíštek tvrdého, ktorý dostane každý účastník podujatia, pokiaľ nie je zarytým nepriateľom alkoholu alebo neprinesie lekárske potvrdenie, že berie lieky.

KST pri TJ Slovan banka Bratislava usporiada dňa 9. októbra 2010 26. ročník turistického podujatia Pochod bankových úradníkov. Oproti predchádzajúcemu 25. ročníku nastala jedna zmena. Trasa pochodu zo Smoleníc cez Brezinky, Sklenú hutu, Čermákovu lúku bude mať cieľ v Harmónii v REŠTAURÁCII NA LÚKE (bývala Otčenáška), ktorá je od minuloročného cieľa v reštaurácii Bowling vzdialená cca 400 smerom hore po vedľajšej asfaltke (nie po hlavnej, ktorá vedie na Zochovu chatu). Odbočka z červenej značky vedúcej zo Zochovej chaty bude až do cieľa (cca 400 m) zabezpečená vlastným značením. Podobne, keby niekto išiel po modrej cez Zámčisko, bude aj táto odbočka zabezpečená vlastným značením. Na konci vyznačených odbočiek by ste mali natrafiť na veľkú lúku a na jej druhej strane je cieľ. V cieli na Vás čaká tradične drobné občerstvenie a 2 autobusy, ktoré priebežne poodvážajú účastníkov do Bratislavy.

Vážení turistickí priatelia, v mene organizátorov Vás pozývam na 26. ročník Pochodu bankových úradníkov a dovidenia v cieli v Harmónii v REŠTAURÁCII NA LÚKE !

2.10.2010 VÝSTUP TRNAVSKÝCH TURISTOV NA OSTRÚ (VEĽKÁ FATRA) 26.roč.
(sobota)

2.10.2010 POCHOD VIA DANUBIA - DUNAJSKÝ CHODNÍK (IVV) 12. ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

2.10.2010 JESENNÝM POVAŽSKÝM INOVCOM 38. ročník
(sobota) TJ ATOM Jaslovské Bohunice

9.10.2010 POCHOD BANKOVÝCH ÚRADNÍKOV 26. ročník
(sobota) KST Slovan banka Bratislava

10.10.2010 PRECHÁDZKA HISTORICKÝM MESTOM TRNAVA (IVV) 8. ročník
(nedeľa) KST Spartak a Slovšport Trnava

10.10.2010 JESENNÉ STRETNUTIE POD ROZHĽADŇOU NA VEĽKEJ HOMOLI
(nedeľa) Modranský turistický spolok

16.10.2010 JESENNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 32. ročník
(sobota) KST Hlohovec

23.10.2010 MALOKARPATSKÁ 37-KA 5. ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

Ivan Nižnan	TESLA	12
Jaromír Sasák	TESLA	11
Július Surán	Tlmače	11
Karol Šulek	TESLA	10
Peter Groman	TESLA	9
Peter Valach	TESLA	8
Attila Korčok	Bratislava	8

1. Barta Michal	Križovany n. Dudv.
2. Černoch Martin	Brno	CZ
3. Farkašovský Ladislav	Tesla Bratislava
4. Glesk Slavomír	Bratislava
5. Glesková Silvia	Bratislava
6. Greguš Dalibor	Križovany
7. Hanuš Jaroslav	Tesla Nitra
8. Heřman František	Bratislava
9. Hofman Jíři	Praha	CZ
10. Hollmann Miroslav	Tanvald	CZ
11. Karel Jozef	Trnava
12. Kitt Roland	Bratislava
13. Kováč Peter	Pezinok
14. Kubala Peter	Bratislava
15. Mihalovič Štefan	Senica
16. Nižnan Ivan	Tesla
17. Opatovský Peter	Vrbové
18. Páchnik Ctibor	Šúrovce
19. Pristach Ján	Bánovce n. Bebr.
20. Sasák Jaromír	Osuské
21. Slivka Martin	Bratislava
22. Surán Július	Tlmače
23. Šulek Karol	Tesla Trnava
24. Švancár Vlado	Mníchová Lehota
25. Trebichalský Peter	Trnava
26. Vavro Rastislav	Trnava