MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Predstavenie:       Peter Brešťanský
dátum narodenia: 8.10.1951
Bytom:                Bánovce nad Bebravou
oslavuje:              8.10.2001 - svoju prvú päťdesiatku

1.MKD: - Peter, si turista, ktorý sa pravidelne zúčastňuje turistických pochodov v MK a pritom bývaš o "pekný kúsok" ďalej. Okrem toho v októbri oslavuješ aj svoju 50-ku, preto mi dovoľ položiť Ti pár otázok. Ako každému, aj tebe dáme ako prvú tú najzákladnejšiu, kedy a ako si sa dostal do styku s turistikou ako takou, kedy diaľkovou a odkedy Ťa to drží, hlavne prečo?

Peter Brešťanský: - Už od detstva si ma šport veľmi pritiahol a to ako všestranného športového nadšenca. Môžem povedať, že na ZDŠ a strednej škole som robil všetky vtedy dostupné športy. Po ZVŠ som aktívne veľa rokov hrával futbal a stolný tenis. Už vtedy som si povedal, že ak raz skončím s aktívnou činnosťou, začnem sa venovať turistike. Ale bolo to aj tak až o desať rokov neskôr. Lebo tých desať rokov po skončení aktívnej činnosti som sa zase venoval ako veterán cestnej a horskej cyklistike a tiež duatlonu a triatlonu. Až keď som ochorel na chronický zápal močových ciest a tieto športy som nemohol robiť, za rôzneho, rozumej horšieho počasia som presedlal na turistiku, ktorá sa dá robiť za každého počasia. A to samozrejme hneď na diaľkovú. Dovtedy som robil turistiku len čiastočne a to hlavne v zime ako doplnkový šport. A dôvod prečo ma to ešte drží, na to je ľahká odpoveď. Okrem toho, že mám rád prírodu, aj to, aby som bol stále vo výbornej kondícii.

2.MKD: - Pochádzaš z Bánoviec nad Bebravou, z jednej strany Strážovské vrchy, z druhej Považský Inovec. U vás je určite vždy prekrásne. Ktoré miesta tu máš obľúbené a ktoré ti prirástli k srdcu?

Peter Brešťanský: - Každé pohorie má svoje čaro. Tak aj Považský Inovec a Strážovské vrchy. Celý Považský Inovec mi prirástol k srdcu, hlavne jeho hrebeňovky. No a samozrejme aj Strážovské hrebeňovky, na ktorých pravidelne a tvrdo trénujem, keď sa pripravujem na 100 km diaľkové pochody. Z domu chodím peši až na hrebene a po nich pokračujem ďalej, vždy však šľapem minimálne 35 km a postupne si zvyšujem dávky na 50 alebo až 75 km. Aj potom vždy prídem domov peši. Teda žiadne cestovanie. A to je dnes veľká výhoda.

3.MKD: - Prezraď nám, organizujú sa u Vás podobné turistické akcie ako u nás v MK a ktoré sú najznámejšie? Koľko sa ich organizuje v priebehu roku? Nemyslím tým rôzne výstupy a spoločenské akcie, ako je "prvý máj" či Silvester, ale výkonnostné - tie pochody nad 35 km. O 100 km pochodoch teraz nehovorím, lebo tých je na Slovensku 5 a z toho sú tri v MK a dva na východe.

Peter Brešťanský: - Aj u nás a v blízkom okolí sa podobné akcie organizujú, ale samozrejme nie v takom množstve ako u Vás, aby si si mohol každý týždeň vyberať. Najznámejšia turistická akcia je tu "Bánovská 50-tka", ktorú organizuje Klub Turistov pri Centre voľného času v Bánovciach. Je to nádherná trasa, vždy perfektne pripravená a zorganizovaná. S výhľadom na všetky možné strany, s prevýšením okolo 1600 metrov, prechádza cez známy Jankov vŕšok, Rokoš a Čierny vrch. Štart a cieľ je v Bánovciach. Turisti, ktorí ju už absolvovali alebo sa na ňu stroja, určite nebudú banovať.

4.MKD: - Nikdy si nerozmýšľal založiť v Bánovciach niečo podobné? Myslím tým nejaký 100 km pochod? Veď v tejto oblasti sa žiadny taký nevyskytuje.

Peter Brešťanský: - Ale pravdaže, že áno. Už dávnejšie sme sa nad tým s Bánovskými turistami zamýšlali a dokonca sme už mali aj trasu vymyslenú. Diaľkový 100 km pochod by to bol určite veľmi pekný. Ale keď som si preveroval u ostatných organizátorov podobných pochodov a aj niektorí turisti, ako napríklad aj Janko Parcer mi povedali, že chodiť ju asi nebude mať kto. Neviem, ale asi mali pravdu. Naši turisti nie sú na také pochody v takýchto dĺžkach zvyknutí. Za tie roky sa to nenaučili. Ale o 75 km pochode stále vážne uvažujem, možno z toho v krátkom čase niečo bude. Bodaj by bolo!!!

Peter Brešťanský: - V širokom okolí Bánoviec a bývalého Topoľčianskeho okresu pravidelne navštevujú podľa navrhnutého harmonogramu na celý rok rôzne Slovenské pohoria. Sú to zväčša jedno a dvojdňové akcie. Väčšinou sa vyberajú také, v ktorých sme ešte neboli a alebo sme tam boli už dávnejšie. Chodíme aj na 50-kové pochody, ktoré robia turisti z Trenčína, Piešťan, Myjavy, Prievidze a podobne. Dalo by sa povedať, že je to široké spektrum možností "zábavy".

6.MKD: - Zúčastnil si sa už niekoľkých Trnavských stoviek. Naposledy v minulom roku. Tohto roku sme Ťa na nej nevideli? Čo sa stalo? Neslúži zdravie, pracovná zaneprázdnenosť alebo si už "dostal rozum" ? Inú výhovorku zväčša už nepoznám.

Peter Breštanský: - Na tohotoročnú Trnavskú stovku som sa obzvlášť špeciálne pripravoval. Chcel som pokračovať až do Trenčína a keby mi boli sily stačili, tak až domov do Bánoviec. Čo by znamenalo vyše 200 km. Bol by prekonaný aj Ondrej Rím, ktorý Trnavskú stovku prešiel viackrát "hore dole". Pri príprave som za tri týždne našľapal viac než 500 km. Vždy zavčas rána z domu som išiel na lačno, lebo vtedy telo najľahšie odbúrava tukové zásoby a metabolizmus pracuje najrýchlejšie. Celý deň som nič nejedol, až doma neskoro v noci a pil som len tekutiny, aby som bol čo najľahší. Za týždeň som pohodlne zhodil 7 kg. Týždeň pred T-100 som mal generálku. Šiel som z domu peši cez Závadu pod Čiernym vrchom, Homôlku až na Vapeč. Cesta tam mi trvala 8 hodín a späť taktiež 8 hodín. Rezkým tempom, celú dobu bez zastavenia a jedenia. Doplňoval som len tekutiny. Vypil som ich 7 litrov. Tí, čo tú trasu poznajú, určite vedia posúdiť, aká bola náročná. Takže na T-100 som bol dokonale pripravený. Hovorí sa ale "človek mieni, pán boh zmení", hneď v utorok ma seklo v krížoch, rátal som, že do soboty ma to môže prejsť, ale zase zo štvrtka na piatok, v noci som dostal virózu. Už som mal aj veci zbalené, stačilo len odcestovať a prespať u príbuzných. A ani v minulom roku mi to nevyšlo tak, ako som si predstavoval, pred tým som bol dva mesiace v nemocnici a stačil som sa pripraviť len na prvý sto kilometrový pochod do Brezovej, ale ja som chcel ísť ďalej minimálne do Trenčína. Najviac ma potom ale naštvalo to, keď som čítal v denníku SME, že ďalej do Trenčína išli ôsmi turisti. Keby som sa bol s nimi dal dokopy, viacerým by sa bolo išlo ľahšie ako samému. Možno by som sa vzchopil a spravil to až do toho Trenčína. Bohvie ako to bude o rok. Snáď to do tretice výjde v budúcom roku 2002.

7.MKD: - Spomínaš si ešte na svoju prvú T-100? Ako si sa vlastne na ňu dostal a ako ti bolo po nej? Veď z cieľa z Brezovej to máš domov ešte hodný kúsok a unavený, spotený, takto cestovať nie je žiadny med.

Peter Brešťanský: - Predtým ako som išiel po prvýkrát T-100, som mal skúsenosti len s DP o dĺžke 50 a 60 km. Samozrejme, že som trénoval a po týchto akciách som si pridával ešte nejaké kilometre. V okolí nás sa organizujú len štyri podobné DP. No a keď som sa Bánovských turistov pýtal, či by niektorý nešiel so mnou na Trnavskú stovku, či by si trúfli a hlavne sa odhodlali ísť so mnou, nikoho takého som nenašiel, ani sa mi nikoho nepodarilo nahovoriť. Preto som to o nejaký ten rok odložil v domienke, že ešte niekoho nájdem. Ale nenašiel som ani o rok a tak som sa odhodlal a išiel som ju absolvovať sám. A neľutujem, lebo tá atmosféra na nej je neopísateľná a úžasná. To musí človek jednoducho zažiť na vlastnej koži, rozumej zúčastniť sa a prísť až do cieľa v Brezovej. Pred tým som sa najviac obával nočnej časti, ale v noci to bolo v pohode. Po stovke som nemal žiadne problémy, ani otlaky, ani iné starosti. Akurát to dlhé čakanie na raňajší spoj autobusom do Topoľčian. A tam znovu čakanie viac ako dve hodiny na ďalší spoj domov, kam som sa dostal okolo jednej hodiny. Keď to zhrniem, prvá stovka nemala na mňa po fyzickej stránke žiadny negatívny vplyv, bol som v pohode, spokojný.

Peter Brešťanský: - Asi pred desiatimi rokmi som sa pokúšal dostať sa do Himalájí cez jednu košickú expedíciu, ale bola tam podmienka byť napr.lekárom, alebo kuchárom a k tomu ešte ovládať nemecký alebo anglický jazyk. Ale nič som z toho nespĺňal, tak som zostal doma. Neskôr aj ďalšie pokusy boli márne. Nakoniec som to vzdal. Preto som chodieval k moru. Teraz už nie je problém dostať sa doslova všade, ak máš financie. Nie som si celkom istý, či by u mňa teraz už zvíťazilo zahraničie oproti našim horám. Na Slovensku mám ešte toľko toho neznámeho, neprechodeného, že by som mohol chodiť aj do sto rokov a všetko by som aj tak neprešiel. Takže zahraničné hory sú u mňa "slabé"!

9.MKD: - Kam plánuješ, kde by si sa ešte chcel ísť pozrieť, čo všetko vidieť a čo urobiť, v budúcej desaťročnici svojho najaktívnejšieho obdobia?

Peter Brešťanský: - Je toho mnoho, čo by som ešte chcel vidieť a spoznať. Všade tam, kde to bolo doteraz pre mňa nedostupné. Je toho veľmi, veľmi veľa. Ver, že by ti na to nestačilo ani celé číslo MKD.

10.MKD: - Plnil si niekedy oblastné turistické odznaky alebo iné výkonnostné odznaky, ako sú Slovenský turista, VOPT a podobné?

Peter Brešťanský: - Vieš, že k tomu som sa vôbec nikdy nedostal. Nemal som na to príležitosť. Do hôr chodím preto, lebo ich mám rád. Športujem, aby som sa stále udržoval v dobrej kondícii, upevňoval si zdravie a hlavne odďaloval stárnutie.

11.MKD: - Čo si myslíš o súčasnom stave turistiky na Slovensku, je možné niečo vylepšiť aj keď sa turistom /KST/ nedostávajú skoro žiadne financie?

Peter Brešťanský: - Vylepšovať sa dá vždy. Aj by to bolo na túto dobu vhodné. Pravda je ale aj tá, že bez financií to asi nepôjde. Preto by sme si mali aspoň priať, aby sa to nezhoršovalo, pokiaľ sa má ešte čo zhoršovať. Aby to tým zanietencom, čo to ešte robia, vydržalo i naďalej. Buďme preto povďační všetkým, ktorí okolo turistiky na Slovensku ešte niečo robia.

12.MKD: - Máš nejaký zaujímavý zážitok z turistiky a T-100 alebo inej podobnej akcie?

Peter Brešťanský: - Za tú dobu, čo sa turistike venujem, mám zážitkov určite hodne. Nie všetky sa dajú dať na papier. Keď som robil prvú T-100, tak za Pezinskou Babou, kde sa odbočuje do pravého uhla, volá sa to tuším Skalnatá, bola kontrola asi o 30 metrov ďalej, úplne inde, ako mala byť. Namiesto toho, aby bola pri chodníku, bola v závetrí, aby na ňu asi nefúkalo. Kľudne sme išli ďalej a až po hodnej chvíli sme si uvedomili, že sme kontrolu minuli. Museli sme sa vrátiť a opečiatkovať si kontrolnú kartu. Hoci sme stratili asi polhodinu, to ale nebola až taká chyba.
Alebo nemali by sa organizovať tri akcie na jeden termín naraz, ako to býva pri T-100. V tomto termíne sa ide po tej istej trase pretek na horských bicykloch a pretek v behu až na Pezinskú Babu. Cyklisti na svojich horských tátošoch sa rútia dolu svahom, ťažko sa im dá vyhýbať. Nerešpektujú ostatných. Alebo napríklad, prečo človek, ktorý je pridelený na kontrolu, príde z kontroly peši ako turista do cieľa a má uznanú celú trasu stokilometrového pochodu. Takýto "turista" môže získať titul Malokarpatský superdiaľkoplaz, len za dva prešľapané 100 km pochody. Dve veci sa naraz robiť nedajú. Buď jedna alebo druhá. Na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Alebo na pochode ŠPCH prečo turistovi, ktorý napríklad môže byť aj v dôchodkovom veku a ktorý ide 100 km pochod a ktorý vôbec neprejde skoro cez všetky kontroly a vôbec nepríde do cieľa, je skoro takmer nezvestný, ale mu uznajú DP a dokonca dostane aj diplom MK Superdiaľkoplaz. Pravdepodobne asi za zásluhy. Preto by sa mali organizátori zamyslieť aj nad takýmito vecami a turisti pristupovať k tomu z väčšou vážnosťou. Je to spravodlivé? Určite nie.

Peter Brešťanský: - Určite najobľúbenejšie pohorie alebo pohoria, kde sa cítim najlepšie, sú v okolí môjho bydliska, kde sa najviac zdržujem a to z dôvodu, ktorý som už naznačil v predošlej odpovedi. Ale aj veľa ďalších, kde sú čisté a dobre vyznačené chodníky, na ktorých sa dajú šľapať celodenné hrebeňovky bez problémov.

14.MKD: - Nakoniec tvoje tajné želanie? Čo by si chcel zmeniť, keby si mohol?

Peter Brešťanský: - Hádam neodbočím ďaleko od nášho rozhovoru, keď poviem jedno krédo:
"Vrátiť prírode jej pravú tvár pre zdravie budúcich pokolení. Aby sa Slovensko stalo malým turistickým Švajčiarskom".

Ďakujem Ti za rozhovor a prajem za všetkých okolo MKD všetko najlepšie, hlavne veľa zdravia a aby sa ti ten 75 km pochod podarilo čo najskôr zorganizovať !!!

Turistické, športové, skautské spolky a združenia v Trnave pred 62 a pol rokmi

Bez rozoberania činností alebo ocenenia, či posúdenia športových, turistických a skautských spolkov uvediem len ich menný zoznam /s prípadným rokom založenia/ a stav členov k 1.januáru 1939. Poznamenávam, že už po 6.októbri 1938 bola väčšina spolkov rozpustená alebo sa násilne zmenili v iné združenia a organizácie. Všetky kluby, spolky atď. uvediem nie podľa veľkosti či doby založenia, ale podľa abecedného zoznamu:

1. - Atletický klub "JÁNOŠÍK", založený v r.1931 - 229 členov
2. - Boxing klub "OLYMPIA", zal. 1936 - 142 členov
3. - Cyklistický klub "Maraton", zal. v r. 1931 - 70 členov
4. - JEDNOTA "ORLA", zal. 1919 - 85 členov
5. - JEDNOTA Proletárskej Telovýchovy, zal. 1921 - 50 členov
6. - Klub českoslov. cyklistov zal.1929 - 61 členov
7. - Klub česko-slovenských turistov, zal.1932 - 311 členov
8. - Lyžiarsky odbor klubu čs.turistov, zal.1932 - 102 členov
9. - Miestna odbočka Slov.katolíckych skautov /1929/ - 136 členov
10. - Masarykova letecká liga, zal. 1919 - 130 dorastencov
11. - Trnavský plavecký klub, zal.1924 - 169 členov
12. - Robotnícka telocvičná jednota, zal.1930 - 229 členov
13. - Robotnícky cyklistický klub "JARO", zal.1929 - 12 členov
14. - Robotnícky športový klub "Tulipán", zal.1934 - 28 členov
15. - Športový klub "RAPID" Trnava, zal.1925 - 201 členov
16. - Športový klub "Trnava", zal.1919 - 65 členov,
17. - Telocvičná jednota "SOKOL", zal.1923 - 387 členov
18. - Združenie židovských skautov, zal.1928 - 20 členov
19. - Zväz Junákov - Skautov, zal. 1924 - 142 členov
20. - Židovská telocvičná jednota "MAKABI", zal.1926 - 108 členov

Na Trnavu, ktorá mala vtedy 20 tisíc obyvateľov, to bola vyvíjaná veľmi bohatá aktívna činnosť vo všetkých v tej dobe známych športov.
Turisti so svojimí 311 členmi boli druhý najsilnejší klub v meste.

Majstrovským dielom debnárov v období feudalizmu boli obrovské sudy, ktoré pôvodne slúžili na príjem desiatkového vína. Vyberalo sa každoročne od poddaných a bez ohľadu na jeho kvalitu sa nalievalo do mamutích nádrží. Víno ako víno. Takýmto scelením vzniklo vzhľadom na dnešné vinárske predstavy "nepochopiteľné víno", ktorým zemepán spravidla odmeňoval svoje služobníctvo a hlavne vojakov.

Už v stredoveku sa svetskí a duchovní zemepáni, ale aj debnári chceli popýšiť s vždy väčšími, nákladnejšími a umeleckejšie zhotovenými sudmi. Jedným z najstarších bol 44000 litrov veľký sud, ktorý zhotovili v roku 1340 v Bambergu. V inej časti Nemecka, Kestenburgu, dal biskup zo Speyera v roku 1500 zhotoviť 100000 litrový sud, ktorý vstúpil do dejín okrem iného aj tým, že počas sedliackej vojny v Nemecku v roku 1525, si tisíce povstalcov vyrovnalo účet s biskupom tak, že "dobyli" jeho pivnicu a potúžili si telo desiatkovým vínom svojho duchovného otca.

Medzi najznámejšie obrovské sudy na svete patrili sudy nemeckých teritoriálnych kniežať z Heidelbergu a Konigsteinu. Z troch slávnych heidelberských sudov je dodnes zachovaný posledný, ktorý dal v roku 1750 vyhotoviť kurfurst Karl Theodor. Sud, ktorý pojal 230000 litrov vína však nebol od roku 1796 naplnený. Ešte väčší sud dal postaviť v dvadsiatych rokoch 18.storočia August Silný vo svojej pevnosti v Konigsteine, so svojími 254000 litrami to bol na tú dobu najväčší sud, ktorým sa mohlo popýšiť nemecké teritoriálne knieža v období absolutizmu. Podobne ako jeho dvaja starší súrodenci zo 17.storočia, ktorí stáli pôvodne na jeho mieste i tento sud podľahol skaze a keďže hrozilo, že sa rozpadne, museli ho v roku 1819 rozbiť a rozobrať. O to cennejší je dodnes zachovaný a verejnosti prístupný 101000 litrový sud zo 17.storočia v moravskom Mikulove.

S postupujúcim časom pribudla k pôvodnému hospodárskemu poslaniu obrovských sudov aj funkcia reprezentačná. Obrovské sudy boli elegantným a impozantným doplnkom zábavy panstva. Na ich chrbtoch sa budovali galérie, kde sa konali rôzne slávnostné hostiny, pri ktorých vyhrávali hudobníci, častokrát boli rafinovane umiestnení vnútri prázdneho suda.

Veľký a umelecky vypracovaný sud bol atrakciou každej pivnice a preslávil nielen svojho majiteľa, ale aj jeho víno. V tomto období preto nadobúdajú obrovské sudy aj funkciu reklamnú. Azda si bol toho vedomý aj trnavský veľkoobchodník s vínom Anton Szulíny, keď si dal v roku 1823 zhotoviť u Martina Donnera, debnárskeho majstra v Pešti, 114000 litrový sud. Tento kolos zhotovený z najkvalitnejšieho slavónskeho dreva nepotreboval žiadnu oporu ani zvonku ani zvnútra, pretože bol zovretý 24 železnými obručami, z ktorých každá vážila niečo vyše 203 kilogramov. Predné čelo suda, ktorý spočíval na šiestich mohutných sedlách, zdobil vyrezávaný portrét palatína, arcivojvodu Jozefa v životnej veľkosti, obklopeného rozličnými alegorickými figúrkami.

Po zhotovení suda povolil Anton Szulíny, aby Martin Donner vystavil svoje dielo obyvateľom Budína a Pešti. Za vstupné, ktoré sa pritom vybralo, sa zaplatili náklady, ktoré súviseli s jeho vystavením, dopravou do Trnavy a inštaláciou v Szulínyho pivnici, ktorú Szulínymu vybudoval trnavský staviteľ a architekt prešporskej župy - Anton Grun.

Po inštalácii suda v pivnici ho za prítomnosti úradnej komisie a mestskej honorácie naplnili vínom, pričom sa potvrdilo, že jeho objem je skutočne 114600 litrov. Okolo tejto udalosti sa narobil veľký rozruch, čo nesporne pozitívne vplývalo na zvýšenie obchodného obratu Szulínyho firmy. Okrem obrovského suda sa totiž v jeho pivniciach nachádzalo viac ako 30000 hektolitrov kvalitného vína z celého Uhorska, ktoré bolo kedykoľvek pripravené na predaj do Rakúska, Čiech, Moravy, Sliezska, Poľska, Pruska, ale aj do Anglicka či Brazílie. Toto more vína bolo uskladnené v množstve sudov pozoruhodných tvarov a veľkostí z dielne Mateja Trebíča. Sudy boli uskladnené v systéme pivníc, ktorých celková dĺžka dosahovala vyše 400 metrov. Niet preto divu, že dopravným prostriedkom v Szulínyho pivniciach bol vlak.

Szulíny sa rád chválil so svojím sudom a pivnicami pred cudzími návštevníkmi. Jedným z nich bol aj rakúsky cestovateľ Adalbert Krickel, ktorý navštívil Trnavu v auguste 1830. Z tejto návštevy sa zachoval živý a pútavý opis:

"So svetlami v rukách zostupujeme železnicou do pivnice a nevychádzame z úžasu... Množstvo sudov je práve tak veľké, ako ich veľkosť. Napočítal som viac ako sto sudov o veľkosti 100, 200, 300 a 500 okovov, ktoré sa vyznačujú rozličnými formami. Možno tam vidieť sudy vajcovité, podlhovasté, trojhranné, štvorhranné i šesťhranné. V chodbách viselo viac ako 40 lustrov, každý so štyrmi sviečkami, ktoré lemovali podzemnú cestu k Bakchusovmu sálu. Po polhodinovom putovaní sme prišli k veľkému trnavskému sudu, ktorý tu vzbudzuje najväčší obdiv. Obsahuje 2100 okovov alebo 84000 pint. Na jeho vrchol vedú dve schodištia s 32 schodmi. Hore je dokola umiestnená galéria, na ktorej často tancovalo naraz šesť párov tanečníkov. Na prednom čele je vidieť nádherne vyrezávaný portrét jeho kráľovskej výsosti arcivojvodu Jozefa, palatína Uhorska, ktorý držia dvaja géniovia. Po bokoch veľkého suda stoja dva umelecky zdobené sudy oválneho tvaru zo vzácneho dreva, ktoré obsahujú 50 okovov bieleho a súčasne aj červeného vína."

I keď v dobovej literatúre označovali trnavský obrovský sud ako "umelecké dielo našej epochy a najväčší a najpozoruhodnejší sud, ktorý budú obdivovať ešte po stáročiach", nezostalo po ňom takmer žiadnej stopy. Szulínyho firma v Trnave zanikla ešte v 19.storočí a jeho pivnice sa stali v roku 1893 súčasťou Treumannovej sladovne. Po nich to boli Slovenské sladovne a dnes už súkromné sladovne a.s.

Rozsiahlosť pivníc, ktoré sa používajú pri výrobe sladu, ohúria návštevníka ešte aj dnes. Osudy obrovského suda a ďalších atrakcií Szulínyho pivníc sú však zahalené rúškom tajomstva. Pravdepodobne po skončení Szulínyho firmy a následnom začatia výroby sladu sudy ako nepotrebné buď rozpredali alebo ich ako prestárle vyhodili a spálili. Spomienky na slávnu dobu obrých sudov však zostanú...

Predpis:                   Výnos MK SSR z 30.júna 1988, č.1165/1988 - 32,
                               Registrované v Zbierke zákonov čiastka 24 z 28.6.1988
Rozloha:                  1,52 ha
Poloha:                    okres Bratislava - vidiek
Katastrálne územie: Modra

Chránený prírodný výtvor bol vyhlásený ako chránený už v roku 1977. Výnosom MK SSR z 30.júna 1988 bol registrovaný v Zbierke zákonov.

Tisové skaly sa nachádzajú severne od mesta Modra ako skalná vyvýšenina nad prírodným kúpaliskom na okraji rekreačného areálu pri Zochovej chate. Tisové skaly sa nachádzajú v nadmorskej výške od 450 do 550 m n.m. ako výrazný, miestami prerušovaný skalný hrebeň tvorený bazálnymi hnedastými a sivými kremencami spodného triasu. Kremence miestami prechádzajú do zlepencov, ktoré obsahujú valúny hornín najodolnejších voči zvetrávaniu. Územie predstavuje významnú ukážku genézy Malých Karpát. Severné útvary sú strmé, silne rozčlenené so sutinovým materiálom. Tvoria prirodzenú dominantu nad kúpaliskom. Povyše skál je hvezdáreň a seizmické pracovisko Univerzity Komenského.

Cez Tisové skaly prechádza modrá turistická značka, ktorá vedie zo Zochovej chaty smerom na Zámčisko a končí v Harmónii.

Asi po ročnej príprave, ktorá zahrňovala výbavenie víz na Marockom veľvyslanectve v Prahe (mesačné vízum stojí 800,- Kč, pozn.autora) a potrebné zaočkovanie proti hepatitíde A a B a črevnému týfusu, som sa spolu s kamarátom dostal do Maroka. Nakoľko sme sa v Maroku zdržali mesiac, rozhodol som sa podeliť so slovenskými turistami o najzaujímavejšie turistické miesta, ktoré som navštívil. Nebudem rozpisovať dopodrobna ani cestu a tiež ani moje dojmy z tejto krajiny, pretože by to asi zaplnilo celý tento turistický spravodaj. Tak iba v skratke: Cesta začala v Bratislave, odkiaľ sme vlakom išli cez Viedeň, Benátky, Miláno, Monaco, Barcelonu, Valenciu, Cordóbu až do Algecirasu, kde po prestúpení na trajekt sme sa ocitli v Afrike, v Tangery. Ďalej sme opäť pokračovali vlakom cez Rabat, Casablancu až do Marrakechu. Ten nás prekvapil neopakovateľnou atmosférou Afriky, miešajú sa tu asi všetky etnické skupiny Maroka, ktoré sa sem schádzajú za obchodom. V najväčšej Medine v Maroku je možné kúpiť asi všetko. Od šperkov, kobercov, hadov, chameleónov, korenia až po ťavy. Európana zrejme šokuje krik a chaos, ktorý v tomto meste panuje, ale pri 2 miliónoch ľudí, ktorí sa tu stretávajú, aby niečo predali, sa tomu ani nemôžeme čudovať. Pobudli sme tu pár dní, počas ktorých sme sa aklimatizovali (cez deň je 40° C v tieni), prezreli sme si najzaujímavejšie časti mesta a pokračovali ďalej na juh. Po Maroku sa dá cestovať viacerými spôsobmi, buď autobusom, taxíkom alebo aj stopom. My sme zvolili autobus. Stanicu sme objavili až za dva dni, a to len za pomoci domorodcov. Boli sme síce vyzbrojení kvalitnou mapou a dokonca aj GPS-kom, ale obidva spôsoby sa tu dajú použiť iba mimo mesta. Plániky miest sú absolútne nepoužiteľné, ťažko nájdete názov ulice a keď máte to šťastie, tak iba v arabštine. Pohyb po meste je preto možný iba taxíkom (treba sa však trpezlivo dohadovať o cenu) alebo s miestnym sprievodcom. Po zakúpení cestovných lístkov (doprava autobusom vychádza asi na 1,- Sk za 1 km) sme horko-ťažko našli autobus, ktorým sme mali cestovať do Zagory. Ihneď ste odľahčení o batoh, ktorý Vám pomocník za malý bakšiš (5,- DH, 1- DH = 4 Sk) umiestni na strechu autobusu. Stačí sa už iba usadiť, čo je niekedy tiež dosť veľký problém, pretože miesta na nohy je minimum. Odjazd sa riadi iba podľa toho, či sú všetky sedadlá obsadené. Nás čakala asi 400 km cesta cez priesmyky Vysokého Atlasu, ktorá trvala slabých 12 hodín. Je to však zážitok. Autobus miestami stúpa až do výšky 3000 m n.m., nikde žiadne zvodidlá, iba strmé doliny a ohoreté vraky. Prípadná nevoľnosť sa rieši do “nafasovaného” igelitového sáčku, ktorý sa proste iba zauzluje a odhodí oknom. Síce pohľad na nekončiace sáčky vedľa ciest je pre nás šokujúci, ale pre domácich úplne bežný. Zaujímavé je aj pozorovať zručnosť vodiča, ktorý v najprudších zákrutách obratne jednou rukou fajčí hašiš, druhou neustále trúbi a všetko v neutíchajúcich rytmoch náboženských islamských piesní. Odľahlo nám, keď sme konečne skoro mŕtvi vypadli v Zagore.Tá nás síce privítala hrozným teplom (tak 50° C v tieni), ale stačilo nájsť hotel a osprchovať sa a bolo všetko v pohode.

Zasmiali sme sa na tom, že sme v zahraničných sprievodcoch o Maroku čítali, že v Zagorských hoteloch tečie aj teplá voda, síce tečie, ale asi sa zabudli zmieniť o tom, že pre zmenu netečie studená. Spať sa moc nedá, veď teplota v noci je 35° C. Ráno sme si najali sprievodcu a ťavy a vybrali sme sa na Západnú Saharu.

Čakala nás 70 km cesta na koráboch púšte až do oázy Tamassint. Opísať úmornosť tejto cesty sa slovom asi ani nedá. Neustály pocit smädu, denne nie je problém vypiť aj 20 l vody bez potreby návštíviť “WC”, k tomu neustály pieskový vietor (je nutné sa chrániť turbanom), a vytrasenie z cesty na ťave, no proste hrúza. Boli sme radi, keď sme boli na mieste. Úmornosť cesty ale určite kompenzuje krása Sahary. V okolí oázy bolo možné vidieť aj 200 m vysoké pieskové duny, ktoré pri západe slnka dávali možnosť nafotiť krásne prírodné panorámy. Strávili sme tu 3 dni, no aj to bolo málo. Pri obrovskej rozlohe tejto časti Sahary je málo asi aj mesiac. Určite sa sem ešte niekedy vrátime. Späť sme pokračovali podobne, najprv ťavami do Zagory a potom autobusom do Marrakechu.

Po menšej aklimatizácii v Marrakechy a po prehodnotení možností dostať sa do Asni, odkiaľ je asi najlepšia možnosť na výstup, som sa rozhodol spolu s kamarátom pre taxík, ktorý nás po hodinovom vyjednávaní o cene odviezol za 60 DH do Asni. Tam sme sa ubytovali v miestnom hotelíku a nakúpili sme dostatočné zásoby vody. Po prebdenej horúcej noci (bolo asi 30° C) sme sa ráno ešte za tmy vybrali taxíkom smerom do Imlilu a ďalej na somároch až k masívu Toubkalu. Je možné si aj za určitý “bakšiš” najať sprievodcu, ale chodník hore je ohraničený kameňmi, takže pre bežného turistu zo Slovenska je orientácia jednoduchá. Chodník hneď strmo stúpa, terén sa dá prirovnať k výstupom vo Vysokých Tatrách, ako aj okolitá flóra , ktorá dosť pripomína zakrpatenú kosodrevinu. Akonáhle však začne svitať, teplota ide rýchlo hore. Okolo 10. hodiny sa pohybovala nad 40° C v tieni. Preto je asi najdôležitejšie mať dostatočné zásoby pitnej vody. V týchto podmienkach vlastne človek potrebuje piť neustále a popri tom je dosť dôležité dbať na úplnú ochranu pred slnkom. My sme po skúsenostiach zo Západnej Sahary vsadili na tamojšie “turbany”. Po 5 hodinách úporného stúpania sme prišli do horskej chaty, ktorá je asi vo výške 3500 m n.m. Pomenovanie chata je dosť prehnané, lebo ide o akýsi kamenný zrub, ktorý prevyšuje, ako všade v Maroku, kopec špiny a odpadkov nachádzajúcich sa za ním. Je tu možné sa pre nás za dosť prijateľné ceny občerstviť (či už minerálkou alebo dokonca Coca Colou), je možné ochutnať aj miestne špeciality z mäsa, ktoré síce pripomínajú niečo, čo už dávno zhnilo, tak to ani nedoporučujem. Po menšom odpočinku a debate s miestnym “chatárom” o futbale sme sa vybrali zdolať posledné metre výstupu. Konečne po 7 hodinách sme boli na vrchole Vysokého Atlasu na Toubkale. Privítal nás krásny výhľad na okolité končiare, bolo dokonca vidieť aj 60 km vzdialený Marrakech. Po vypití asi 5 litrov vody a po vrcholových fotografiách sme sa vydali po rovnakej ceste späť. Cestou sme stretli ešte tlupu Nemcov, ktorí sa snažili stúpať hore s obrovskými batohmi. Úprimne sme ich ľutovali. Po návrate do nášho hotela sme radi privítali možnosť občerstviť sa “berberskou whiskou”, ako sa tu hovorí čaju “nana”, čo je čierny čaj s mätou a poriadnou dávkou cukru. Večer sme ešte s majiteľom hotela pri nespočetných fajkách hašišu rozoberali politickú a ekonomickú situáciu na Slovensku a okolo polnoci sme príjemne unavení výstupom a hašišom zaspali. Ráno nás čakala cesta späť do Marrakechu, odkiaľ sme chceli pokračovať do Chechaouénu, kde sme chceli zdolať ďalší vrchol Maroka.

Vlakom z Marrakechu sme sa dostali do Fézu a odtiaľ autobusom do Chechaouénu. Je to asi najkrajšie mesto, ktoré som v Maroku videl. Má odlišnú architektúru, všetky domy sú natreté vápnom, a pred 30 rokmi sem bol zakázaný vstup neveriacim. Je aj na Africké pomery čisté, dokonca je tu aj množstvo prameňov pitnej vody, ktorá sa tu plní do fliaš a predáva po celej krajine. Leží v nadmorskej výške 1500 m a na predmestí mesta sa týči vrchol Tisouky, ktorý sme sa rozhodli dobyť. Po ubytovaní v hoteli, ktorých je tu množstvo (ceny od 15 DH na terase hotela až po 25 DH za 2 posteľovú izbu), sme sa vybrali pozrieť si mesto. Všade Vám okrem tradičných marockých výrobkov ponúkajú aj hašiš a marihuanu (kíf), pretože táto oblasť je aj centrom pestovania konope. Po príjemne “chladnej” noci (20° C) sme zavčasu ráno vyrazili na výstup na Tisouku, ktorá vzhľadom pripomína Slavkovský štít. Chodník vedie najprv okolo horského potoka k ruine starej mešity, odkiaľ začína ostrý výstup kaňonom. Začína svitať a nám sa ukazuje prekrásny pohľad na mesto. Rozhodneme si urobiť menšiu prestávku (varíme raňajky: omeletu a čaj) a stretáme domorodca. Rýchlo sa skamarátime a dozvedáme sa, že žije v horách pod vrcholom a je roľník. Dostávame ponuku na návštevu jeho farmy, tak stúpame s ním až tesne pod vrchol. Z diaľky vidíme jeho skromnú kamennú chatrč, ktorá nám ihneď pripomína Téryho chatu. Počas cesty sa dozvedáme, že sa volá Mohamed, študoval v Prahe a v súčasnosti sa živí poľnohospodárstvom. V duchu rozmýšľame, čo asi môže pestovať v takej obrovskej výške, čakáme zemiaky alebo kukuricu. Prichádzame k jeho chatrči a sme prekvapení. Na jeho obrovskom terasovitom pozemku rastie samá marihuana. Mohamed je jednoducho roľník s konopím. Dostávame čaj a možnosť si u neho odložiť ruksaky. Ostáva nám zdolať posledné výškové metre výstupu a asi za 2 hodiny od jeho príbytku prichádzame na vrchol. Čaká nás prekrásny výhľad, dokonca je vidieť aj Stredozemné more a v diaľke sa črtajú brehy Európy. Robíme fotografie a vydávame sa späť na “horskú chatu u Mohameda”. Ten nás už z diaľky víta a pozýva nás na miestnu špecialitu zeleninovo-zemiakovú polievku. Po nej prichádza ešte dezert v podobe vychladeného žltého melóna, ktorý v tomto sparne oceňujeme potleskom. Nakoniec nás ohromuje možnosťou u neho prespať, čo s radosťou prijímame. Nasledujú jeho spomienky na Prahu, na pekné české baby a dokonca odniekiaľ vyťahuje whisky, takže večer dostáva “tatranský chatový nádych”. Samozrejme, že ochutnávame čo-to aj z jeho úrody , ...a dlho do noci debatujeme. Ráno dostávame ešte raňajky (arabský chlieb s figovým džemom a čaj), saklík konope, lúčime sa so sľubom skorého návratu a zostupujeme. Stretnutie s Mohamedom zlepšilo náš názor na miestnych obyvateľov, ktorí poväčšine pre turistu nezištne a hlavne zadarmo nič neurobia. Nakoľko nám za 3 dni končí vízum, odchádzame z tohto pekného mestečka na pláže Stredozemného mora, kde si pred cestou domov chceme troška oddýchnuť. Čaká nás dlhá cesta, tak to potrebujeme. Zažili sme počas tejto cesty veľa, videli toho veľa, Maroko je prekrásna krajina, plná prírodných krás a tak určite ju ešte radi navštívime.

Týmto som sa Vám snažil priblížiť niektoré pekné časti Maroka a ak má niekto z Vás záujem tam ísť, rád mu poradím a pomôžem.

DP "2x50 a dosť" - TJ TESLA - rok 2001
Zoznam turistov, ktorí absolvovali celý pochod - 100 km

1. Porubanec Cyril, Tesla	2. Nehyba Vlado, Tesla
3. Farkašovský Laco, Tesla	4. Brunovský D., Tesla
5. Nižnan Marián, Tesla	6. Nižnan Ivan, Tesla
7. Stotka Vlado, Tesla	8. Groman Peter, Tesla
9. Valach Peter, Tesla	10. Rím Ondrej, Tesla
11. Svrček V., Tesla	12. Klokner M., Tesla
13. Sasák Jaromír, Osuské	14. Švancár Vlado, Trenčín
15. Šulek Karol, Trnava	16. Pristach J., Bánovce/Bebr.
17. Januška J., Pochabany	18. Vencl Ján, Bratislava
19. Petráš J., Trnava	20. Trebichalský P., Trnava
21. Krno S., Bratislava	22. Obdržálková J., Bratislava
23. Baláž J., Hlohovec	24. Srnka P., Trnava
25. Havranová E., Bratislava	26. Mrlina J., Trenčín
27. Hanuš J., Nitra	28. Lumtzer K., Poprad
29. Drozda M., Pochabany	30. Suran J., Tlmače
31. Bada P., Trnava	32. Čapoš P., Piešťany
33. Šmakal S., Zohor	34. Tomášek J., Bratislava
35. Balážová P., Hlohovec	36. Korčok A., Bratislava

PS.:
Bližšie informácie o celkovom počte účastníkov, o účastníkoch na kratších trasách a ďaľšie zaujímavosti z pochodu sme od organizátora DP "2 x 50 a dosť" pána Ivana Nižnana neobdržali.

Aktívni diaľkoplazi po dvoch sto kilometrových pochodoch (Trnavská stovka a DP "2x50 a dosť!"/, ktorí majú ešte možnosť získať najvyššie ocenenie Malokarpatský Superdiaľkoplaz, sú podľa posledných informácií následovní turisti. Uvediem ich v abecednom poradí:

1. Bada Peter	1940	Trnava	100+100km
2. Baláž Ján	1984	Hlohovec	100+100km
3. Balážová Pavlína	1983	Hlohovec	100+100km
4. Čapoš Peter	1956	Piešťany	100+100km
5. Drozda Marián	1972	Pochabany	100+100km
6. Farkašovský Ladislav	1937	Bratislava	100+100km
7. Groman Peter	1959	Trnava	100+100km
8. Hanuš Jaroslav	1932	Nitra	100+100km
9. Januška Jozef	1960	Pochabany	100+100km
10. Klokner Melo	1932	Bratislava	100+100km
11. Korčok Atilla	1941	Bratislava	100+100km
12. Krno Sveťo	1955	Bratislava	100+100km
13. Lumtzer Kvetoslav	1938	Poprad	100+100km
14. Mrlina Ján	1951	Trenčín	100+100km
15. Nižnan Ivan	1941	Bratislava	100+100km
16. Nižnan Marián	1946	Bratislava	100+100km
17. Obdržálková Jana	1949	Bratislava	100+100km
18. Porubanec Cyril	1937	Bratislava	100+100km
19. Pristach Ján	1970	Bánovce/Bebr.	100+100km
20. Petráš Juraj	1980	Trnava	100+100km
21. Rím Ondrej	1930	Bratislava	100+100km
22. Sasák Jaromír	1951	Osuské	100+100km
23. Stotka Vladimír	1934	Bratislava	100+100km
24. Suran Július	1940	Tlmače	100+100km
25. Šmakal Slavomír	1957	Zohor	100+100km
26. Šulek Karol	1950	Trnava	100+100km
27. Švancár Vladimír	1955	Trenčín	100+100km
28. Trebichalský Peter	1951	Trnava	100+100km
29. Valach Peter	1951	Bratislava	100+100km
30. Vencl Ján	1943	Bratislava	100+100km

Je tu október - čas Ostrej
Ďalší ročník vrcholovej knihy: október 1999 - september 2000

20.10. - Už neprší, ale zasa fúka. Typická jeseň. Tu si nevyberieš. Braňo

27.10. - Svieti slniečko, až je nám krásne teplúčko, to počasie nemá nič spoločné s tým spred troch týždňov. Vtedy len lialo a lialo. Do análu sa zapisujú traja kamaráti. Fero, Miro, Ďuro.

30.10. - Na konci mesiaca október sme sa rozhodli, že zdoláme nielen našu Ostrú, ale aj Tlstú. Keď sme vyšli na Tlstú, tak nám to jedno veru nebolo, ale pevná vôľa a hmla a vietor nás hnali po zelenej, či sme chceli alebo nie až na Ostrú. Hmla a ticho je tu dokonale perfektné. Nám už pomôže len teplý čaj nejaké to hriatô dole v Blatnici. Aj tak sa všetci krepí kua!

31.10. - Konečne sme vyšli na vrchol, kde okrem hmly nie je čo obdivovať a nieto ešte pozorovať. Chrúmajúc jablká rozmýšľame, ako len zdoláme cestu naspäť. Príroda! buď k nám dobrá a milostivá! Dvaja tvoji obdivovatelia.

1.11.1999 - Počasie ako z prospektu, božská viditeľnosť a ticho. Takýto jesenný deň už som dávno nezažil. Čakanie na západ slnka si krátim jednou dvanástkou /TO/. Zase padne za obeť jeden film. Zase to tak skoro nebude !!!. Turista z Pievidze

7.11.99 - Oslavujeme VOSR !!!
Oslavujeme 10 výročie nežnej .... ha-ha-ha
Nič si z toho nerobte, my sme vypili jeden liter rumu. Turisti z Prievidze

24.12.99 - Boli sme tu traja, lenivci ostali držať pôst doma. Je tu krásne, ale zniesli by sme o pár stupňov viac. Teší nás, že sme k tebe blíž Bože. Peter Pavol a Romy z Martina

31.12.99 - Silvester
Bolo nás tu veľmi veľa, ani neviem koľko. Všetkým dobrým ľudom vinšujem dobrý a šťastný Nový rok 2000. Chýbal nám tu len pán premier a pán Schuster, ten sa drží kopyta. Peter

7.1.00 - 5 človekov z Čadce pokorilo majestátny vrchol Ostrej a šialeným tempom pokračujú ďalej. Počasie je ako cez leto, vypotili sme už každý po 5 kíl a je nám fajn!

20.3. - Práve som rozmýšľala o vlastných cestách každého z nás. Moja je krásna!!! A je len moja!
Martina

10.4. - Boli sme tu šťastní, ideme z Ostrej na Tlstú a domov na štíhlu... Máme smäd, že by sme sa mohli o neho oprieť...

2000 4. 24. - Itt voltunk!
                   Boli sme tu - Slovák + Maďarka
                                       Jarko + Agika
                   Aj my sme tu boli. Som hladný
                                       - Slováci + Cigáni

1.5.00 - Je 9.00 a krásne slnečné počasie. Vystúpili sme žľabom a našli sme kapucu z vetrovky po tragickom páde lavíny, v ktorej ostal jeden chalan. Blatnici ju vrátime.
P.S. nádherne kvitnú kvety, tuším sú to enciány. Dano a Rita

8.5. - Medvede sme iba počuli. "škoda"! Tak som sa chcela s nimi stretnúť. Dúfam, že ich uvidíme nabudúce.
A ešte dúfame, že stihneme hokejový zápas Slovensko - Česko! Vlado, Marek a Marka

9.5. - Všetko je raz prvýkrát a aj ja som tu dnes bola prvýkrát a dúfam, že sa tu ešte niekedy vrátim. Sme dve odvážne a vytrvalé turistky z Martina

13.5. - Sme tu na správnom mieste, v správnom čase. Vďaka Ti lykovec voňavý, guľôčka v plnom kvete, aj Vám Enciány. Dve mladé turistôčky z Trnavy

14.5. Boli sme tu tri --: Mona
                                   Stana
                                   Dušana
        Nádherné bolo --: Počasie
                                   Výstup
                                   Výhľad           Ďakujeme

27.5. Hej morho detstvo môjho rodu,
        Kto kradmou rukou siahne na moju slobodu
        a hoc i dušu dáš v tom vetre divokom,
        šľap len a voľ nebyť, ako byť leňochodom!
                                                 Marta, Roman, Miriam z Martina

28.5. Chváľte Pána všetky národy, oslavujte ho, všetky pokolenia, lebo jeho pravda a milosrdenstvo trvá na veky.
Po každom zdolaní vrcholu mám pocit "DOKONALOSTI" a pocit, že som k bohu bližšie. Ozaj krásy sa môžeš dotknúť iba srdcom!!!
Zuzka a Lenka

30.5. Vo vrcholovej knihe už spomínali všetko možné čo by si dali, ja nechcem žiadne pivo, zmrzlinu, ja by som vymenil dobrú sprchu za "koňa"!!! Imro z BA

30.5. Tu hore som prišiel na jednu vec, že od hôr môžu byť krajšie zas len hory... Len o okamih tam pobudnite naviac... Jozef

2.6. Ostrá, Ostrá, bolí nás kostrá! Je to tu Verygut, čiže paráda! Jano a Denis

3.6. Vrcholky krásnych slovenských hôr dávajú zabudnúť na únavu a prízemné starosti človeka. Vzbudzujú slovenské povedomie a nádej na zachovanie krásneho Slovenska. Kuba z Prievidze

10.6. Naše vysušené mozgy a vyprahnuté huby nevedia nič vymyslieť. Ale myslíme si svoje. Tešíme sa na čapaky šór.
Dušan a krásna Helena

10.6. Prišiel som sem hore 20.25 h a chystám sa tu stráviť noc v spacáku, viditeľnosť je úžasná, dosť veterno a slnko dosť vysoko, počítam, že zapadne okolo 20.45 h. Človek málokedy vidí vo Veľkej Fatre divé kamzíky, okolo mňa ich pred chvíľou prešlo 5, z toho dve kozľatá a 3 statné samce, keď ma zbadali, tak sa na mňa pozerali asi 5 minút a potom z rachotom zmizli do doliny. Som dnes bez jedla ako obyčajne a fungujem iba na vodu. Slnko dostáva sýtopomarančovú farbu a akosi sa mu nechce zapadať do toho smogu nad horizontom. H.R.

2.7. "Jój tá krása..!" V dobrej nálade, s potom na chrbtoch sme vyliezli na Ostrú. Dáme si kompóty a pôjdeme si umyť nohy do potoka. Poláskali sme sa a už končíme, lebo miesto v tejto písanke je vzácne. Ťuristi z Blatnice - city

3.7. Práve ma napadol tento vtip:
Zazvoní pedofil susede. Tá otvorí a pedofil sa jej pýta:
"Nemohol by som si u Vás skočiť na malú...!"

4.7. Už dlho som nebol na tak nádhernom vrchole. Výstup s orgasmatronským výhľadom. Sľubujem, že budem liečiť dušu krásou.
Až po tomto výstupe na Ostrú som si začal vážiť život.

22.7.2000
Tento výstup venujeme nášmu drahému Brankovi Mišíkovi, ktorý na tomto mieste zahynul 18.1.2000 a dnes by sa bol býval dožil krásnych 31 rokov. Na jeho pamiatku mu jeho priatelia postavili kríž. Myslíme na Teba Branko a veľmi nám chýbaš.
Manželka Marta a syn Branko 1,5 roka a kamaráti.

12.8. Videli sme Blair witch a bolo toho veľa.
        Po ceste tlieskace koníky,
        a úchylné motýle
        a prisraté lietajúce mravce - kopu.
        Vďaka hôrny alah za takéto chvíle!               Vanda a DENISA

14.8. A hojte všetci, ktorí prídete po mne
        pozrieť sa na tú krásu.
        Dúfam, že neľutujete tú námahu.
        Milujem hory a jedno pekné dievča.
        Ak sem prídeš Ty s modrými očami,
        prosím nechaj odkaz.. ..                             Váš Ondrej /Kláštor

26.8. Cítim sa ako húsenica, z ktorej vyletí nádherný motýľ. Len aby mi skorý mráz nespálil krídla.

29.8. Na výročie SNP som sa sem trepal ako debil, nie aby som to niekde v pravej slovenskej krčme oslávil, akých sme mali chrabrých slovenských partizánov. Vivat hory, Vivat Slovakia. Paľo

15.9. Všetko krásne niečo stojí a čím je to krajšie, tým ťažšia je cesta k tomu. Stretli sme tu skupinu bývalých medikov, teraz už lekárov, ktorí šľapali šesť rokov po knihách a teraz si už konečne nájdu čas na hory.

7.10. Od Dunaja cez Mátru na najkrajší vrchol na Fatru, vystúpili v roku Milénia turisti Via Danubie Dunajská Streda. Spojili sme výstup veteránov na Tlstú s výmenou vrcholovej knihy na Ostrej.
Števko N. a Terezka

7.10. Nič krajšieho ako pozvanie na vrchol krásnej Ostrej od Ľudka Bahurinského sme si nemohli dnes želať. Peter a Andrej Puliš

Štatistický prehľad počtu návštevníkov zapísaných vo vrcholovej knihe v období od októbra 1999 do septembra 2000:

Orešanský Botocross - 10.11.2001
Štyri kopce, ktoré na nás čakajú v pätnástom ročníku

Keď sme začínali organizovať tento pochod, neuvažovali sme o tom, koľko tých ročníkov urobíme. Bol to nový typ pochodu, určený skôr vyspelým turistom diaľkoplazom ako turistom začiatočníkom. Ale aj začiatočníkom sme tu dali dosť priestoru. Veď mali možnosť si vybrať od 10 do 20 km, pre vyspelejších bolo 30 a 40 km. Každému sme garantovali, že prejde minimálne toľko, akú trasu si zvolí. Všetky kontroly boli na vrcholoch, ale nie na turistických značkách, na tých bola len máloktorá. A tak turisti spoznávali aj také miesta, kde v živote neboli a možno ani nebudú. Alebo orientácia v hmle. Taký Starý Plášť sa dá nájsť aj dva razy za sebou alebo sa nájdu dva rovnaké vrcholy s rovnakou nadmorskou výškou Dlhý vrch /481 m n.m./. Takže aj zábavy bolo na tých 14 ročníkoch dosť!

Hoci pochod bude mať už 15.ročník, zatiaľ je to jediný pochod, ak nie na celom Slovensku, tak v Malých Karpatoch určite, tohoto typu. Orešanský Botocross bol zameraný výslovne na prácu s mapou a na zlepšenie orientácie v prírode. Všetky kontrolné body boli vždy na Malokarpatských vrcholoch a nie vždy boli vyznačené aj v starších mapách. Niekedy dokonca mali viac pomenovaní, záležalo na tom, akú mapu ste držali v rukách. /Poraj - Pokraj, Jelenec - Geltek, Krč - Sovina - a pod/. Alebo namiesto mena bola vyznačená len kóta. Okrem toho sa tieto kontrolné body každý rok menili. A ani my ako organizátori po väčšinu roku sme nevedeli, aké si stanovíme vrcholy. Tie sa vymýšľali až posledný mesiac pred akciou a to zväčša pri pive. Samozrejme niekedy aj so škodoradostným nádychom.

Takže sa pravidelne stávali a stávajú prípady, že podľa turistu, ktorý kontrolný bod vraj našiel, ale nebolo tam razítko a že to nie je ten správny kopec. Aby sme predišli akýmkoľvek sporom a hádkam, stanovili sme už od začiatku definíciu, že správny kontrolný bod je ten, kde sa nachádza kontrolné razítko. A to vždycky niekde je!!! Keď sme tento pochod začali organizovať, sme ani netušili, koľko vlastne v týchto MK v okruhu 40 km je tých kopcov. Dnes vidíme, že asi dosť, keď nám stačili takú dobu. Preto sme sa rozhodli, že v jubilejnom pätnástom ročníku, nebudeme vymýšľať žiadne nové kopce a ich kombinácie, ale oprášime prvý ročník a stanovíme kontrolné body na takých vrcholoch, aké boli vtedy. Pamätáte si ich ešte ???

Pomôžeme Vám:
    1. Bolehlav
    2. Jelenec
    3. Klokoč
    4. Čierna skala

Prvý ročník sa konal v roku 1987 a na premiéru prišlo 52 účastníkov a akciu zabezpečovali 5 organizátori. Do cieľa neprišli dvaja turisti. Nakoľko to bol muž a žena, tak sme sa o ich budúcnosť nebáli. Hneď ráno dedinský rozhlas vyhlasoval, že sa tu koná veľkolepá turistická akcia. Takto povzbudení prišli na štart aj dvaja domáci, vtedy ešte žiaci 9.tr. ZŠ Mário Dobšovič a jeho kamarát Igor Ružarovský - a Mário zostal turistike verný dodnes. Všetky vrcholy vtedy našli a prešli len 25 turisti.

- V druhom ročníku bola kontrola daná v dôsledku silnej hmly namiesto na vrchol Starý plášť na bočný hrebeň, napriek tomu ju vyše polovica účastníkov našla! Možno, že aj náhodou.

- Najviac turistov neprešlo trasu a ani neprišlo do cieľa v 3. ročníku 12 zo 61 turistov.

- Vo štvrtom ročníku prišiel na štart až zo Šamorína pán Štefan Nagy, ktorý sa predstavil ako orientačný bežec. Nechcel od nikoho žiadnu pomoc ani radu. Po ôsmych hodinách chodenia/blúdenia trafil aspoň do cieľa, ale nenašiel ani jednu kontrolu. Vraj sme ich dobre schovali.

- V tomto ročníku prišiel na štart aj J.J. so svojou trojročnou dcérou Katarínou. Spolu zvládli jeden kopec /Krč/.

- V piatom ročníku sme mali po prvýkrát zahraničnú návštevu a to hneď až z Ameriky.

- Na štart prišli aj dve miestne rodiny turistov /Dobšovičovci a Hetešovci v počte 8 ks/ a nech sa snažili ako sa snažili, aj tak nenašli ani jednu kontrolu.

- V šiestom bolo najteplejšie, bezvetrie, jasno, slnečno a cez deň teplota okolo 16 stupňov. Pravé "babské leto" v novembri.

- Najkrajší vrchol bol zadaný v ôsmom ročníku a bola to "Kamenná". Tí, ktorí ho našli, sa tam vracajú aj mimo tento pochod.

- Najmenej účastníkov sa zúčastnilo v 9.ročníku, aj vďaka veľmi nevhodnému počasiu /fujavica, teplota - 5 stupňov, silný vietor a na hrebeni až 15 cm vrstva snehu/ a dvaja neprišli do cieľa. Jeden z nich bol Janko Kimián. Tí, čo tento pochod prešli, mali toho plné zuby na dva dni dopredu.

- V jubilejnom desiatom ročníku prišlo na štart 42 turistov a do cieľa neprišli dvaja /znovu Janko Kimián a Palko Srnka/. Okrem nich ešte dvaja turisti mali len dva vrcholy a všetci ostatní komplet predpísané všetky štyri /Slepý vrch, Kolovrátok, Podplášť a Kamennú/.

- Jedenásty ročník prebehol inak ako po predchádzajúce roky. Na prvý vrchol išli všetci spoločne. Druhý kopec Jelenec, obišli, lebo sa báli preliezť plot, na treťom vrchole /Polámané/ zase živá kontrola odišla skôr, ako prišli prví turisti a posledný vrchol Driny, už nenavštívili, lebo už bola tma!!!

- V dvanástom ročníku prišli do cieľa "všetci" účastníci a to riadne do 17.h. Iba Kelemenovci neboli na Peterklíne, vraj z časových dôvodov. V tomto ročníku sme mali troch účastníkov, ktorí prišli na štart už o pol šiestej, hoci oficiálny je od 6.30 h. Asi nemôžu spávať /Bada, Polák, Trubač/. O to mali zasa viac času na obdivovanie prírody z vrcholu Peterklína, kam sa až tak často nechodí. Od tohoto ročníka sme pochod začali organizovať pod novou hlavičkou - Klub Trnavských Diaľkoplazov.

- V trinástom ročníku sme mali najväčšiu účasť, 66 turistov, ktorí prišli všetci, aspoň do cieľa v Majdáne - Vápenke.

- No a v doteraz poslednom ročníku, v minulom roku bolo na štarte 42 turistov. Cieľ bol vonku, v "Potravinách u Janíčka" na Majdáne. Do cieľa prišli všetci účastníci, dokonca aj Zdeno K. a jeho kamaráti. Navštívené kopce boli Krč, Buková hora, Javorinky a Jaseňové.

17.11.2001 NOVEMBROVÝ VÝŠĽAP 2.ročník
(sobota) ŠKP Bratislava a redakcia Krásy Slovenska

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk/.

október 1999	155	apríl 2000	211
november 1999	67	máj 2000	371
december 1999	32	jún 2000	227
január 2000	41	júl 2000	397
február 2000	12	august 2000	429
marec 2000	0	september 2000	172
spolu:	2.114