MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Organizátorom patrí veľká vďaka nielen za túto peknú trasu, ale aj za skvelú atmosféru v cieli, no a samozrejme v neposlednom rade za vynikajúce haláslé...

Rozhovor s Mgr. Rudolfom Padom, predsedom a projektovým manažérom OZ TATRY a členom Mimovládneho výboru Naše Tatry
Národné parky sú katedrály prírody

Aj keď totálne zničenie alebo značné poškodenie 12 000 hektárov lesa môže pripadať väčšine ľuďom ako katastrofa, môžem Vás všetkých ubezpečiť v tom, že to bol iba jeden z pravidelne sa opakujúcich prírodných javov. Zásadne nemôžem súhlasiť s tým, aby "disturbancie" v akomkoľvek prírodnom systéme boli označované za ekologickú katastrofu.

Veterné kalamity sa vyskytovali v prírode od nepamäti a aj územie dnešného národného parku bolo už v minulosti takýmito udalosťami postihnuté. Oblasť Tatier je pravidelne (raz za niekoľko desaťročí) postihovaná padajúcimi špecificky smerovanými studenými vetrami, tzv. tatranskou bórou, ktorá práve z dôvodu prepadu cez tatranské hrebene dosahuje vysoké rýchlosti.

Žiadnemu vzdelanému človeku, ktorý vie čítať medzi riadkami, neujde, že celá následná hystéria už vôbec nie je o samotnej udalosti, ale len a len o jej veľmi spornom ekonomickom využití, a to spôsobom, ktorý do "systému" vnáša ďalšie nestability, s výrazným prejavom maximálne o niekoľko desiatok rokov.

Samotné správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) konštatujú, na základe klimatických scenárov, dokonca zvýšenie výskytu extrémov počasia – povodní, dlhých období sucha, víchríc ... pre Európu v 21. storočí.

Okrem iného, tak ako horúčka je autoregulačnou reakciou organizmu na začiatku ochorenia a žiadny rozumný človek s ňou nebojuje, tak aj Tatry dostali prudkú horúčku, ktorá síce mnohých prekvapila, ale ktorá má naštartovať istý ozdravný proces. Vládny výbor pre Tatry však navrhol, v záujme urýchlenia priebehu choroby, napchať pacienta antibiotikami a tvrdí, že vie všetko o ňom, o účinkoch antibiotík a ich kontraindikáciách. Mimovládny výbor Naše Tatry, ktorého som členom, tvrdí, že predchádzajúce liečenia pacienta ukázali, že pacient antibiotika zlé znáša a je dostatočne silný na to, aby chorobu zvládol sám.

Podľa môjho názoru krátkodobé riešenia prinášajú dlhodobé dôsledky. História pozná desiatky takýchto prípadov od environmentálnej roviny – použitie DDT až po politickú rovinu – napr. Mníchovská dohoda, kde práve krátkodobé riešenia vyvolali rozsiahle dlhodobé dôsledky.

Povedať, že škody by boli o toľko a toľko menšie za iných podmienok, by bolo špekuláciou.

Faktom však ostáva, že spoločnosť, nielen slovenská, neustále rieši iba dôsledky rôznych udalostí a nikto nemá odvahu vyvolať diskusiu o príčinách, pretože by to nabúralo podstatu celého ekonomického systému sveta a taktiež narušilo lineárne myslenie ľudí, ktoré žiaľ podporuje aj systém výchovy a vzdelávania.

Príčinou 300 tisíc mŕtvych v Ázií nebol len nedostatočný varovný systém, ale aj likvidácia prakticky 90 % pobrežných mangrovníkových lemov v oblasti a deštrukcia (sprieplavnenie v niektorých úsekoch) koralových útesov, ktoré v zmysle základných fyzikálnych zákonov rozkladali dynamickú energiu vĺn a tým tlmili jej ničivé účinky na pobrežie. Mangrovníkové pralesy boli likvidované práve kvôli cestovnému ruchu a to jednak priamo – výstavba pobrežných destinácií a to stále bližšie k pobrežiu, a jednak nepriamo – chov garnátov v umelých chovoch pre uspokojenie turistického dopytu. Ďalej, ako som už spomenul, to bola turizmom vyvolaná zmena štruktúry osídlenia územia.

Príčinou deštrukcie 12 000 hektárov v NP Vysoké Tatry bolo aj zlá veková a priestorová štruktúra porastov, otváranie porastových stien, oslabenie porastov vplyvom imisnej záťaže a dovolím si tvrdiť, že príčinou bola aj samotná línia Cesty slobody, ktorá generovala isté veterné turbulencie (zasiahnutá oblasť je praktický totožná so smerovaním tejto cesty), čiže všetko antropogénne vyvolané príčiny.

Bolo by fajn, ak by ľudia začali vnímať svet v súvislostiach. Udalosti sa neodohrávajú "len tak" z ničoho nič, majú množstvo príčinných súvislostí, ktoré nechceme "čítať" a akceptovať desaťročia dopredu. Dostať rakovinu, mať problém zo srdcom ... nie je taktiež dôsledkom danej chvíle, je to výslednica celej rady príčinných súvislosti.

Kvôli odpovedi na túto otázku, nemusím "ohurovať" žiadnymi vedeckými údajmi, pretože odpoveď je úplne jednoduchá: "Lebo je to národný park".

Zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. v § 19 ods. 1) definuje Národný park ako: "Rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti ..."

Kde inde chcete pozorovať vývoj lesa (a medzi fázy v jeho vývoji patria aj veľké veterné a lykožrútové kalamity), študovať ekosystémy, učiť sa od prírody ... ak nie v národnom parku?

Národné parky sú katedrálami prírody. Nikoho nenapadne dať modernisticky zreštaurovať stáročné sakrálne stavby, postaviť na ich mieste supermarket ... nakoľko sú súčasťou kultúrneho dedičstva. Prírodné dedičstvo však pre nás nemá žiadnu cenu a máme tendenciu neustále "vylepšovať" niečo, čo prešlo stovkami miliónov rokov evolúcie, cestou pokusov a omylov, cestou ktorá generovala dokonalosť.

V Národnom parku Bavorský les v SRN, ktoré postihli taktiež vetrové kalamity (od 18. storočia ich bolo 90) a následne 4 000 hektárov zničil lykožrút, je dnes 12 000 hektárov (z 24 000 hektárov) bezzásahový - nie je tu povolená žiadna exploatačná ľudská činnosť. Do roku 2017 bude bez zásahu človeka 20 000 hektárov. Počas obdobia do roku 2017 správa národného parku bude likvidovať na tomto území (8 000 hektárov) všetky ľudské vplyvy, napr. regulácie tokov. Viete si predstaviť také niečo u nás? Riaditelia národných parkov v Nemecku sú lesníci, ktorých základnou filozofiou je fakt, že po vyhlásení národného parku je hodnota dreva nula. Ich prístup k lesu je úplne iný.

Musím podotknúť, že strašenie ľudí, že prijatie zonácie Tatranského národného parku je spojené s ďalšími obmedzeniami, je klamstvom. Zonácia znamená, že je tu národný park pre ľudí, pre ľudí, ktorí chcú pozorovať divočinu, ktorí majú záujem o poznávaciu a zážitkovú turistiku. Ja osobne by som pustil ľudí všade (aj do oblastí, ktoré sú v tejto chvíli zavreté), za určených podmienok. Nech idú, vidia, precítia.

Som za národný park pre ľudí, ale nie pre lesné stroje a megalománske projekty. Vo svete, kde sa obrovským tempom strácajú prírodné hodnoty, kde sa unifikuje kultúra, gastronómia, ponuky cestovných kancelárií ... čoraz viac ľudí hľadá netradičné zážitky – pozorovanie veľrýb, prácu na farme, pobyty spojené s výukou tradičných remesiel ... pozorovanie divočiny.

V NP Bavorský les, po ujasnení čomu a komu má národný park slúžiť, priemerný výnos 400 EURO/hektár, dosahovaný pri hospodárskej činnosti, sa zvýšil na 4 000 EURO/ha z turizmu. Občianske združenie nášho typu pôsobiace v Bavorskom lese v jedinom roku odlektorovalo 700 skupín v rámci tzv. lesnej poznávacej turistiky. Ľudia chcú vidieť ako vzniká les. Vracajú sa po rokoch, aby pozorovali zmeny. Ich návraty umožňujú existenciu lokálnej, trvalo udržateľnej ekonomiky – malých rodinných penziónov, pekární, kaviarní,... ktorá je situovaná nie v srdci národného parku, ako je tomu u nás, ale v podhorí. Nie som zástancom tatranského poňatia cestovného ruchu a nadnárodnej ekonomiky, kde nejde o vzťah, rodinné tradície, ale o rýchle generovanie zisku.

Nedá mi nespomenúť, že verejnosti posúvané tvrdenie, že "ochranári" žiadali nechať celú kalamitu v Tatranskom národnom parku ležať nespracovanú, je absolútna lož a šíri ju dokonca minister pôdohospodárstva.

Štátni ochranári zo Správy TANAPu aj dobrovoľní ochranári z mimovládnych organizácií naozaj od začiatku žiadajú, aby sa nechávala popadaná biomasa na mieste v čo najväčšej miere – záleží však od lokality: Nezasahovanie a ponechanie všetkej biomasy žiadajú iba v navrhovanej, ekologicky kľúčovej zóne A, ktorá tvorí len 8 (osem!) percent = 250 ha z celkových približne 12 000 ha tzv. kalamitnej plochy. Podľa dohody Správy TANAPu a Štátnych lesov TANAPu mohli lesníci a spracovatelia kalamity už od konca januára odvážať drevo zo zhruba 90 % kalamitného územia, pričom zo 61 % celkovej plochy mohli odstrániť všetku popadanú biomasu bez obmedzenia. Na zvyšnej približne tretine zasiahnutého územia mali ponechať len 30 % biomasy (zóna B), resp. 10 % biomasy (malá časť zóny C – 9 % celkovej plochy). Ak by sa od prvého dňa spracúvalo výhradne len nekonfliktných 61 % plochy (kde je zároveň aj najväčší pohyb ľudí), ani dnes by ešte nebola vyčistená celá táto plocha. Lesníci zo ŠL TANAPu sa však od začiatku snažili dostať aj do najprísnejšie chránených území, čím logicky vyvolali konflikt s ochranármi. Ja osobne to pokladám za jasnú demonštráciu sily a provokáciu.

Zónou A v zasiahnutom území sú značne izolované doliny Tichá a Kôprová (s najzachovalejším lesným komplexom) a zopár menších plôch v iných národných prírodných rezerváciách (chrániacich napr. vzácne mokrade) s najprísnejšími stupňami ochrany prírody 4 a 5 podľa zákona. Pohyb ľudí je v nich preto značne obmedzený. Ekologické požiadavky ochranárov sa tak kryjú s najnižším rizikom vzniku požiarov. Nielen z územia Tatier je totiž známe, že najčastejším požiarnym faktorom je človek. Či už pri turistike, hrách detí alebo pri ťažbe v lese. Pri nej sa na Slovensku bežne spaľujú aj zvyšky po ťažbe – haluzina, čečina a pod., teda najhorľavejší prírodný materiál. Navyše, riziko požiaru taktiež významne zvyšuje slnkom vysušená a vetrom previevaná plocha "vyčistená" ťažbou. Ochranári preto opakovane upozorňovali na nedôsledné odstraňovanie zvyškov po ťažbe v zóne B a C, kde lesníci realizovali svoju predstavu ochrany pred požiarmi.

V súvislosti s nelegálnou ťažbou ŠL TANAPu v Tichej a Kôprovej doline v júni MV Naše Tatry dôrazne upozorňoval na nízke riziko požiarov v týchto dolinách a mimoriadne vysoké riziko v blízkosti Cesty slobody a ďalších miest intenzívneho pohybu ľudí v TANAPe. Napríklad aj v okolí benzínovej pumpy, pri ktorej neskôr naozaj horelo. Klub stráže prírody v trestnom podnete z 10. 6. uvádza pumpu na zozname jedenástich požiarom osobitne ohrozených a nespracovaných lokalít. Nezodpovedne sa teda správali subjekty "zodpovedné" za protipožiarnu ochranu – nielen ŠL TANAPu, ale aj iní majitelia lesov a spracovatelia tzv. kalamity – keď vysoko horľavý prírodný materiál, ktorý mali odpratať, včas neodpratali a naopak, v tom istom čase odpratávali z miest s nízkym požiarnym rizikom to, čo nemali.

Pretože to, čo vidia, už nepokladajú za les. Tatry však naozaj nezomreli. To, čo zomrelo, bol náš obraz, naša predstava o tom, ako má les vyzerať. Je to rovnaké zjednodušenie ako to, že ideálom krásy sú ženské parametre 90 – 60 – 90. Pritom každý z nás mužov nespočetnekrát zažil, že práve tých niekoľko centimetrov hore–dole môže byť tou fascinujúcou odlišnosťou, ktorá nás priťahuje. Nehovoriac o tom, že to, čo by nás malo naozaj priťahovať, by malo byť akési ženské fluidum, vyžarovanie, možný súzvuk ...

... presne to, čo les robí lesom. Harmónia baktérií, húb, hmyzu, vtákov, mŕtvych a živých stromov ... v dynamickej rovnováhe meniaci sa svet.

Podľa väčšiny ľudí sú žiaľ lesom trvalo stojace stromy a to ešte pekne v rade. K tomu ešte treba pripísať nostalgiu, ktorá vyplýva z krátkosti nášho života. Niektorí z nás totiž naozaj už nikdy neuvidia Tatry, aké boli pred 19. novembrom 2004. Tatry však nezomreli.

Hmm ... Je to ťažké opisovať. Treba to zažiť na vlastnej koži. Tatry niekoľko dní po kalamite vyzerali pre mnohých hrozne. Ako však môžu vyzerať stovky hektárov územia klasického holorubu, ktorý sa nám v horách nepáči na malej ploche? Tatry sú dnes veľkou hnedou plochou s tisíckami koreňových koláčov, s horami naskladaného dreva vedľa Cesty slobody, špinavými a zničenými cestami (min. 100 kamiónov dreva denne prejde tatranskými cestami), stužkami koľají a eróznych rýh v kalamitisku, odhodenými plechovicami od palív a olejov (ďalšie porušovanie zákonov, ktoré nechce nikto vidieť), reťazí píl ...

V momente, keď sa do kalamitnej plochy oprie slnko, vládne tu neskutočná horúčava. Odhadujem, že obnažený povrch môže mať aj viac ako 50^oC, čo je mimochodom začiatok zániku pôvodnej pôdnej štruktúry.

Z Cesty slobody vidíte osady pod Tatrami, ktoré nikdy nebolo vidieť a z Popradu vidíte v noci svetlá hotelov. Kalamita obnažila všetky tie ohyzdné stavby, ktoré tu boli postavené a človek začne uvažovať nad tým, či architekti, ktorí ich plánovali, mali vôbec diplom.

Problém Tatier nie je v nedostatku ubytovacích kapacít alebo lyžiarskej infraštruktúry, už dnes sú tieto kapacity po väčšinu sezóny nevyťažené.

Problém je v tom, že dovolenka v Rakúsku Vás vyjde lacnejšie ako v Tatrách, v zlej jazykovej vybavenosti obyvateľov, v podnikateľskej nenažranosti Slovákov, v tom, že vo veku globalizácie ponúkame unifikované služby, ktoré nájdete všade vo svete a zakomplexovane potláčame národné aspekty (od gastronómie po kultúru).

Tatry nemôžu byť alpským strediskom, už z dôvodu ich rozmerov - celé Tatry vojdú do väčšej Alpskej doliny. Megalomániou zničíme skutočné hodnoty Tatier a návštevníci tu prestanú chodiť úplne.

Okrem toho, prieskum verejnej mienky, ktoré na základe zadania Nadácie Ekopolis vypracovala a realizovala spoločnosť TNS (december 2004), ukázal, že 78,4 % obyvateľov si myslí, že rozhodujúce slovo pri obnove Tatier má mať širšia komisia zložená z predstaviteľov vlády, zástupcov akademickej obce, obyvateľov Tatier a ekologických združení, 73,4 % nesúhlasí s tým, aby dochádzalo k zmenšovaniu hraníc chránených území vo Vysokých Tatrách, 56,3 % neschvaľuje použitie chemických postrekov proti lykožrútom, ktoré by mohli poškodiť aj iné organizmy a 45,4 % opýtaných sa prikláňalo k názoru, že ľudia by mali pomôcť obnoviť väčšiu časť tatranskej prírody a menšia časť by sa mala obnoviť sama.

Toto nie je žiadny vymyslený spor, ale veľmi vážna spoločenská križovatka. Ak prehráme spor o Tatry, spor o bezzásahovosť v najvyššom stupni ochrany, prehráme všetko. Už dnes sa objavujú návrhy na zrušenie niektorých národných parkov. Je možné, že o dvadsať rokov nebudeme mať žiadny národný park, ani jeden 300-ročný strom, ani jednu nezregulovanú rieku ..., rovnako, ako nebudeme mať žiadnu skutočnú lásku a dôveru medzi ľuďmi ... to všetko totiž spolu súvisí.

Premietnite si v hlave obraz Malých Karpát, Bratislavy ... pred takými 30-rokmi a skúste zhodnotiť, o čo sme za tých 30 rokov prišli. Podľa družicového snímkovania Slovensko prišlo za 10 rokov o vyše 50 km² lesov a denno-denne prichádza o skutočné lesy. Kto nedokáže pochopiť rozdiel medzi lesom a "stojacimi jednovekými stromami", mal by navštíviť jeden zo 70 fragmentov prírodných lesov (pralesov) Slovenska, zažiť atmosféru Kašivárovej, Dobročského pralesa, Stužice ... a ak má srdce na mieste, tak pochopí, že nie je les ako les.

Ak cítime potrebu zrušiť národné parky, tak ich zrušme, ale neoblbujme svet akýmisi slovenskými špecifikami v našich "akože" parkoch. Vstúpili sme do EU, z ktorej chceme iba cicať, ale nedokážeme rešpektovať jej legislatívu a jej hodnoty. Sme európsky ekonomický tiger, ale naše správanie sa voči kultúre a životnému prostrediu je na úrovni rozvojovej krajiny.

Čo môžeme urobiť my, keď chceme pomôcť ochraňovať prírodu v Tatrách?

Táto otázka je veľmi milá vo svojej jednoduchosti. To ako keby ste sa ma pýtali, z čoho sa varí vanilkový puding, aj keď to dobre viete. Riešenia každej jednej životnej situácie, či verejnej alebo osobnej, sa skrývajú vo Vás, vo Vašom prístupe k svetu.

Celá filozofia organizácie, ktorú vediem, vychádza z metaforického obrazu Frodovej cesty, inšpirovanej trilógiou J. R. R. Tolkiena "Pán prsteňov". Ja osobne, ako aj jadro organizácie, veríme, že Slovensko nepotrebuje pre svoju premenu nič iné, iba mať v každej obci, ulici, štvrti ... "Froda" – síce spoločensky možno podceňovaného, ale zároveň nesmierne húževnatého, vytrvalého a charizmatického človeka, ktorý nerezignoval na "verejný záujem" a okolo neho sa vytvorí partia ľudí schopných usmerňovať a chrániť tento záujem vo vlastnej obci, na vlastnej ulici, vo vlastnej štvrti ... Množstvo ľudí chce robiť "veľké veci", málokto si však uvedomuje, že veľké veci sú zložené práve z tých malých. More sa skladá s kvapiek vody, piesková pláž zo zrniečok piesku ... charakter spoločnosti určia milióny drobných každodenných činov jeho obyvateľov.

Mojím najväčším želaním je želanie, aby sa ľudia znovu naučili pristupovať k ľuďom a k životu vo všetkých jeho formách, teda aj k lesu, s pokorou. Aby si uvedomili, že mnoho vecí, za ktorými sa denno–denne pachtia, nemá žiadny zmysel a vecí, ktoré každý deň nenávratne strácajú, im raz veľmi budú chýbať. Aby prestali používať slovné spojenia: "Je to tak dané ..., Ja nič nezmením ..., Až keď urobím to, tak budem robiť ...", pretože milióny ľudí už umrelo bez toho, aby čo i len na minútu mali vlastný názor a žili to, čo chceli žiť ... Neexistuje žiadne zajtra pre veci, ktoré majú naplniť naše srdce dnes. A to už nie je iba o Tatrách.

V tejto súvislosti som sklamaný z toho, že napriek tomu, že KST má stovky klubov, nezaznamenal som žiadnu výraznú aktivitu zo strany turistov v prípade prijímania Lesného zákona alebo okolo udalostí v Tatranskom národnom parku. Množstvo turistov si možno myslí, že sa ich to netýka, ale opak je pravdou.

V štáte, kde pravicový diktát vystriedal ľavicovú demagógiu, kde sa denno–denne porušujú ľudské práva, napr. v oblasti vlastníctva pôdy a nehnuteľností, nehovoriac o environmentálnej legislatíve, sa môže veľmi ľahko stať, že za pár rokov Vás do lesa, na turistický chodník jednoducho nepustia "záujmy" niektorých skupín. Každý človek v teréne je totiž svedkom, svedkom toho, ako a kto ničí turistické značenie, lesné cesty, parkuje za zákazom vjazdu, ničí pôdny kryt, rastlinné a živočíšne druhy ... najmä robí si vlastný, nie mediálne sprostredkovaný, názor. Režim však nemá rád ľudí s názorom.

Preto ja osobne by som privítal väčšiu aktivitu "bežných ľudí". V dobe, keď skoro každý má digitálny fotoaparát, je veľmi jednoduché nafotiť videnú situáciu, fotky napáliť na CD a poslať niektorej environmentálnej mimovládnej organizácii, úradu životného prostredia, prípadne podať trestné oznámenie.

Nezáujem "bežných ľudí", ich alibizmus, rezignácia na spoločné veci ... umožňujú presadzovanie sa gaunerizmu v tejto krajine, a to dokonca v podobe krytej štátom.

Dynamika diania v Tatrách, kde sa situácia naozaj vyostruje (viď nedávne napadnutie príslušníka Stráže prírody, ktorý je v zmysle zákona verejným činiteľom, lesníkom) je natoľko dynamická, že nie je možné ju popísať na niekoľkých stranách.

Každému, kto sa o tieto veci hlbšie zaujíma, odporúčam navštevovať nasledovné internetové stránky:

Po čase môžeme znovu uverejniť dobrú správu. Určite si pamätáte na likvidáciu dlhoročnej skrinky a vrcholovej knihy z kóty Ostrá vo Veľkej Fatre. Na našich stránkach sme o tom už dosť popísali.

Nuž a teraz to podstatné. V termíne pravidelnej akcie "Výstup trnavských turistov na Ostrú" v prvý októbrový víkend boli všetci účastníci veľmi milo prekvapení, pretože naša "stratená" vrcholová kniha sa našla. Je pravdou, že stratená vrcholová kniha aj schránka už bola znovu na vrchole, aj keď len hodená pod skalou, ale bola. Ďalším milým prekvapením bolo, že na vrchol Ostrej už je vedená výhľadová značka a problematický úsek pod vrcholovým oknom je spevnený, sú tam natiahnuté reťaze a chodník na niektorých extrémnych úsekoch je spevnený drevenými siahovicami. Takže tento toľko diskutovaný úsek už je pre bežných turistov vcelku bezpečný.

Kto znovu vyniesol na vrchol tú našu schránku a knižku. Vrcholová kniha je autentická, naša, po prerušení sú v nej prvé záznamy z júna tohto roku /2005/. A v roku 2006 to už nebude len spomienkový výstup na Ostrú, ale riadny výstup trnavských turistov.

Ešte jedna malá myšlienka, posledné roky bývame ubytovaní na chate Havranovo v Belanskej doline. Prostredie nádherné, ubytovanie už na úrovni, za čo vďačíme Lacovi Devátému, len, tých osem kilometrov z Belej je čím ďalej tým problematickejších. To už nie je cesta, ale tankodrom...

Román J.Verna "Tajomný hrad v Karpatoch" sa odohráva na mieste, ktoré autor nikdy na vlastné oči nevidel. A čo viac, v juhozápadnom Rumunsku nad Vulkánskym priesmykom a ani široko - ďaleko od rieky Jiu, ktorú často spomína, nikdy nijaký hrad ani nestál. Správy o Vernovej prítomnosti na Devíne, kde údajne chcel umiestniť príbeh knihy, nik dodnes nedoložil.

V roku 1897, teda päť rokov po vyjdení Tajomného hradu v Karpatoch, írsky prozaik Bram Stoker odkopíroval lokalitu Vernovho románu. Transylvánska príroda už pred storočím predstavovala pre západoeurópana studnicu záhad. Stokerov román napriek nízkej literárnej úrovni zaznamenal výraznejší úspech ako kniha pedantného Francúza. Jeho námetu sa zmocnili nemeckí filmári a v roku 1922 natočili celovečerný film Upír z Nosferatu. Pri nakrúcaní použili zábery aj zo Slavkovského štítu, Vrátnej doliny a Oravského zámku. Neskôr vznikli desiatky podobných filmov. Najplodnejšie v tomto smere boli sedemdesiate roky. Rok 1970 obohatil svetovú kinematografiu o sedem a rok 1972 dokonca o osem titulov s podobnou tématikou. Nadšení diváci v USA a Veľkej Británii zakladali spoločnosti grófa Drakulu.

Stokerovi sa podarilo poštekliť najnižšie pudy meštiaka a vytvoriť brakový bestseller pretrvávajúci celé storočie. Sotva si pritom uvedomoval, ako silno a nadlho naočkoval milióny čitateľov alebo divákov psychosociálnymi predsudkami voči Rumunom.

Bram Stoker o živote a prírode v Sedmohradsku vedel veľmi málo. Sídlo krvilačného grófa umiestnil do Bistrickej župy neďaleko sedla Birgau v rovnomennom pohorí. V jeho okolí však niet ani stopy po nejakom hrade. Niekoľko kilometrov južne od údolia pri osade Piatra Fintinele síce dnes láka cudzincov tzv.Drakulov hrad, je to však iba obyčajný turistický hotel. V župnom meste Bistrica na ulici Armatei Rosii sa zase "zachovala" budova presláveného hostinca Coroana de Aur, kde sa údajne pán Harker na odporúčanie grófa Drakulu ubytoval. Obe stavby sú iba módnou realizáciou románovej fikcie.

Senzáciechtivý autor sa realite veľmi vzdialil, ba miestami karpatské národy uráža. Do svojho románu zakomponoval aj Slovákov, o ktorých píše: "Do dvora vchádzajú veľké rebriňáky, každý ťahá osem zdatných koní a pri každom záprahu kráča Slovák v širokom klobúku, s veľkým, klincami obíjaným opaskom, v špinavom kožuchu a čižmách... Slováci mali na pleci ako kopije dlhé palice, zakončené ostrím na spôsob sekery."

Slovenská menšina tu v skutočnosti nežila. Na opačnej, severozápadnej strane pohoria v dedine Rodna sa síce v roku 1621 usadili novokrstenci - habáni, ktorí pochádzali z Čachtíc, no bolo to až 180 rokov po narodení strašného Drakulu.

V roku 1436 sa naozaj istý Vlad Dracul stal valašským kniežaťom. Vladárovo meno možno preložiť ako drak alebo diabol. Ako k nemu prišiel? Podľa jednej verzie vraj za svoje služby luxemburskému veľkovojvodovi dostal do daru zlatom vyšívaný čierny plášť. Keď sa doň obliekol, mnohým pripomínal satana. Iné pramene zase uvádzajú, že ho v roku 1431 prijali do rádu draka, ktorý tvorila tajná šľachtická spoločnosť bojujúca proti narastajúcemu osmanskému útlaku.

V tom istom roku sa mu narodil v Sigišoare syn, známy neskôr pod menami Vlad III., Vlad Darcul, Vlad Tepeš. /Teapa sa dá preložiť ako ostrie, špicatý kôl na popravisku, celé meno ako Vlad Narážač na kôl./

Detstvo nemal ľahké. Od roku 1442 bol spolu s otcom vo väzení sultána Murada II. Keď sa mu po rokoch podarilo ujsť, uchýlil sa na dvor moldavského kniežaťa Bogdana II. Tu sa spriatelil s Bogdanovým synom Štefanom I., neskôr Veľkým, ktorý vládol v rokoch 1457 - 1504.

Vlad Tepeš ako 17-ročný nastúpil v Tirgovišti na valašský trón, ktorý niekoľkokrát stratil a znovu získal. Zviedol mnohé úspešné boje proti osmanskému panovníkovi Mehmedovi Dobyvateľovi, no napokon jeho presile podľahol. Ochranu hľadal u Mateja Korvína, ktorý ho však v Ostrihome uväznil. Podľa iného zdroja ho zatkol husitský vojvoda Ján Jiskra z Brandýsa v okolí Lučenca. Keď ho z väzenia prepustili, vrátil sa do svojho kniežatstva.

Už za jeho života ho sprevádzala povesť nemilosrdného vladára. Podľa nej krutosť vraj odpozoroval na sultánskom dvore, kde ho držali ako rukojemníka. Svojich odporcov, domácich aj zahraničných /Bulharov, Nemcov, Židov, ale najmä Turkov/, narážal na koly. V apríli 1459 pri Brašove takto údajne zahubil niekoľko tisíc obetí. Pápežský nuncius biskup z Erlau písal dokonca o stotisícových popravených. Tvrdí sa, že počas väznenia v Ostrihome nabodával na paličky potkanov. Originálne riešil aj otázku žobráctva a príživníctva. Raz pozval tulákov zo svojho kniežatstva na hostinu. Po prvom chode ich dal upáliť... Na sklonku jeho života v Moldavsku koloval hrôzostrašný pamflet "O veľkej oblude menom Dracula Vajda", ktorý sa veľmi rýchle rozšíril do okolitých krajín a stal sa bestsellerom 15. a 16.storočia.

Rumunské historické práce odmietajú tieto hanlivé tvrdenia. Zhodujú sa v tom, že sa stal obeťou ohovárania nepriateľov, ktorých, ako každý vladár, mal doma i za hranicami dosť. Matej Korvín údajne kázal dvorným literátom, aby o Tepešovi písali kompromitujúce texty. Do psychologickej vojny sa zapojili aj sedmohradskí kupci saského pôvodu, ktorým Vlad III. odobral obchodný monopol.

Ostáva skôr faktom, že pre Valašsko urobil veľa dobrého. Ako šikovný vojvodca dlho odrážal početne silnejšie turecké vojská, usilujúce sa hlbšie preniknúť za Dunaj. Z bezvýznamnej osady, ktorá sa prvýkrát spomína 20.9.1459, vystaval Bukurešť, kde dnes žije takmer dva milióny obyvateľov. Zabúda sa tiež, že odrážaním nájazdov tureckých vojsk nechránil iba Valašsko, ale aj iné krajiny starého kontinentu.

Vlad Tepeš /Dracul/ - zomrel pomerne mladý, v novembri 1476 pri Bukurešti. Pochovali ho na malom ostrove Snagov, 40 km severne od dnešnej rumuskej metropoly. Teda presne tam, kde pred niekoľkými rokmi dolapili prezidenta N.Ceaušesca.

Tri rumunské dediny nesú Tepeševo meno. Veľa staviteľských pamiatok však po ňom neprežilo. Na južnom úpätí Fagarašských vrchov, najvyššieho rumuského pohoria, v doline Argeš nad jazerom Vidraru vybudoval pevnosť Poienarii. Ostali z nej iba zvyšky. Jeho hlavné sídlo, nádherný zámok Bran, ktorý sa od roku 1377 vypína nad dôležitou historickou cestou Brašov - Cimpulung, teda ďaleko od pohoria Birgau, stále stojí v plnej kráse.

Dnes pod Banom ženy na trhu predávajú taniere, dečky, maľované džbány a vypaľované kusy dreva s podobizňou Vlada Tepeša. Fúzatý pán v koženej čiapke s pierkom a s vlasmi po plecia nevyzerá kruto. Malé svietiace čierne oči prezrádzajú značnú energiu. Miestne bary nesú meno legendárneho grófa. Okolo nich s fotoaparátmi pobehujú výletníci z celého sveta. Konzumný turizmus pod pohorím Bucegi prekvitá. Niekoľko ziskuchtivých podnikavcov robí z vlastného národa krvilačného upíra a zahraniční snobi sa tešia novému dobrodružstvu, s ktorým sa doma vychvaľujú. Čudujem sa, že kormidelníci nášho turistického priemyslu ešte nezrežírovali podobné divadlo pod Čachtickým hradom.

Ty kokso, ja som asi ožralý... A to som ešte nemal v sebe ani jedno pivo! Tak presne toto ma napadlo, keď sa okolo mňa o dvoch poobede mihla klasická naša domáca električka. Dokonca úplne rovnako červená ako u nás doma. No trojka ako vyšitá a uháňala si to niekam do Rače. Až na to, že miestni by to museli vyslovovať nejako ako "Maadranaj". Bol som totiž v New Orleanse.

Prvé pivo som si dal až o piatej poobede, keď už som sa dosť vynadíval na tie električky, ktoré mi tak pripomínali domov. A potom som zapadol do French Quater, do tej štvrte, kde pred sto rokmi vznikol jazz a električky tam nechodia ešte ani dnes. Zato sa tam dejú iné veci.

Po prvé - tu predávajú pivo stánkari ako u nás na hokeji a futbale a výhodou takéhoto nákupu na ulici je veľmi prijateľná cena /tretinka Vás vyjde prijateľný jeden dolar a za to isté v bare zaplatíte päť/. A po druhé - tu majú jeden veľmi zaujímavý zvyk: mládenci z balkóna dvojposchodových barov celý večer pokrikujú na okoloidúce dámy: "Show your tits!" /v preklade "u káž kozy!"/

A kupodivu namiesto zdvihnutého prostredníčka /to som poprvé pri tejto scéne považoval za nevyhnutný/ si volaná slečna naozaj vytiahla tričko i s podprsenkou až ku krku a vystaví na obdiv svoje skvosty. A za to potom vyinkasuje od chlapíkov z balkónu náhrdelník z lacných korálkov. Snáď je to vplyvom horúceho letného slniečka /asi ako keď sa studená angličanka príde odviazať na Malorku/ - ale náhrdelníky tu zbierajú kupodivu skoro všetky, od šestnástok až po staršie paničky. A ktorá z nich ich má o polnoci najviac, stáva sa kráľovnou New Orleansu, ako o tom spieva i Bon Jovi.

Chlapi iste uznajú, že v takejto atmosfére sa chlastá skvelo. Výber pív je ale typicky americký a preto tam prevažuje Budweiser /Bud ice, Bud lite a Miller lite - tieto dva sú vodové sračky, oveľa horšie ako naše "Pito"/, omnoho chutnejšie je naopak Michelob, rovnako ako silné kanadské pivá pripomínajúce české dvanástky, ktoré sú v New Orleanse veľmi obľúbené.

Ľudia sú tu veľmi družní, takže ak som začínal spočiatku sám, veľmi rýchlo som sa "scuknul" s jedným Škótom, k nemu ma viazalo nutkanie kupovať si lacné pivo z už spomenutých stánkov.

A keď už som prepil všetky peniaze, ktoré som mal so sebou, všimol som si, že sa na mňa z jedného okienka obchodíka zo suvenírmi smeje jedna pekná brunetka. Sotva som sa usmial aj ja na ňu, pritočila sa ku mne jej čierna kamarátka a hovorí mi bez škrupulí: "Hej, moja kamoška je dneska večer sama a potrebuje muža. Zober ju niekam tancovať, chlape!!!"

Chvíľu som neveril svojím ušiam a keď som sa spamätal, zamrmlal som rychle niečo ako "Tonejdejamámpriateľkučau," a rýchlo som zmizol.

Zo sedemdesiatimi centami vo vrecku som nechcel robiť našim turistom ostudu...

Vážení turisti, s odstupom štyroch rokov po Českej republike sa aj na Slovensko dostávajú do predaja turistické známky. Čo sú to vlastne turistické známnky? Sú to guľaté, drevené, vypaľované plakety o priemere 6 cm a hrúbke 1 cm. V prvom rade sú suvenírom, ale zároveň sú aj potvrdením o dosiahnutí turisticky atraktívneho miesta. Môžu sa kúpiť len na danom určenom mieste. Každá turistická známka má pridelené svoje číslo. Číslovanie je robené tak, aby pokrylo jednotlivé pohoria, mapuje hrady, zámky, historické mestá a obce, sprístupnené jaskyne, prírodné, technické a cirkevné pamiatky, zoologické záhrady, prípadne ďalšie pamiatky. Turistické známky spolu s priebežne aktualizovanými mapami môžu hrať významnú úlohu sprievodcu po krásach našej vlasti. Celý systém sa bude neustále doplňovať a rozširovať. Najoptimálnejšie by bolo, aby už hneď v prvom roku bolo známych približne 400 známkových miest, ktoré chceme na Slovensku mať. Tým aj číslovanie by bolo bezproblémové a išlo by pekne po sebe. Ale aj tu budú spočiatku problémy. Nie každý potencionálny predajca má o známky záujem. Aj tu bude treba nejaký čas, aby sa niektorý predajcovia presvedčili o čo vlastne ide, o výhodách tejto aktivity.

Chceme, aby turistické známky ostali zábavou po dlhé roky, počas ktorých sa budeme snažiť držať ich stále na čo najkvalitnejšej úrovni a tak aj cenovej dostupnosti. Ich výroba je zabezpečovaná v Českej republike v meste Rýmařov. Názov a podoba Turistických známok je autorsky chránená. K celej akcii je vydaná mapa so zoznamom známkových miest na Slovensku, v mierke 1:750000, v roku 2005. Celú akciu na Slovensku má pod patronátom firma "ONDRUŠ a spol.s.r.o Levoča". Jednotná cena jednej turistickej drevenej známky je 40 Sk, na všetkých predajných miestach. Nikde inde sa nedajú kúpiť.

Okrem známkových miest sa budú vydávať aj výročné známky so žolíkom. Na rok 2005 sa počíta s výrobou minimálne 13 výročných známok.

P.S.
Malé Karpaty sú pre organizátorov tejto akcie o turistických známkach asi nezaujímavé. Z celej dĺžky MK, čo je viac ako 100 km, sú turistické známky k dostaniu okrem Bratislavského hradu /218/, iba v Čachticiach, č.tur.známky 214 a v jaskyni Driny, číslo t.z. 188, dostať ju kúpiť pri pokladni.
Ja osobne som ich už nazbieral, nakúpil 58.

Motto:
S naším športom nebolo nikdy tak zle,
ako zle by nám bolo bez športu...

Žijeme v ére všetkého "super". Slovíčko super sa stalo frekventovanejšie snáď viac, ako to staré známe české "vole", resp. "vole-vole". Používame ho všade tam, kde chceme označiť dajaký dej, dajaký stav, hodnotu, či vec len o máličko lepšiu, ako je podpriemer alebo všade tam, kde na vyjadrenie máme v slovnej zásobe deficit. Máme super benzín, super babu /rozumej dievča, ktoré nie je škaredé ako noc/, dokonca Superstar - súťaž amatérskych spevákov a už star a k tomu super.

Skrátka, na každom kroku super, super a všade len super. Toto slovíčko pravidlá slovenského jazyka ani slovník slovenského jazyka z minulého storočia ani nepoznali. Bolo tam slovíčko "súper", ale s dlhým ú, čo znamenalo rival, sok, protivník a to je o niečom inom, dnes už je to skrátka /s krátkym u/ super.

Ani turistika sa nemohla vyhnúť tomuto módnemu trendu a preto máme "Super odznak VOPT", Malokarpatského superdiaľkoplaza a pridal sa aj Slovenský Superdiaľkoplaz. Na rozdiel od mnohých iných "super", v turistike slovom super sme označili naozaj nadštandardné výkony, skutočnú kvalitu. Veď na získanie super odznaku je potrebné našlapať niekoľko tisícok kilometrov, na získanie Malokarpatského Superdiaľkoplaza absolvovať všetky, tj. tri stokilometrové pochody organizované v oblasti Malých Karpát, v jednom roku, v rozpätí troch mesiacov a plnej kilometráži. Na Slovenského Superdiaľkoplaza /SSD/ je potrebné absolvovanie všetkých stoviek, ktoré sa organizujú na Slovensku v jednom roku, a to je už skutočne super výkon.

Získanie SSD nie je len záležitosťou výkonnostnou /fyzické a psychické predpoklady/, ale i otázkou časovou, finančnou i momentálnou zdravotnou. Neviem, ako by sme inak označili výkon "absolvovať všetky stovky na Slovensku", ak by sa obnovili niekdajšie stovky, ako trenčianska, tatranská, nitrianska a ďalšie, ktoé už zanikli. Na tom by si už zarobili aj Slovenské železnice, keby sa týchto stoviek zúčastnili všetci tí, ktorí na to majú /tentoraz nie finančne, ale fyzicky/. Našťastie je to iba hypotetická otázka. Organizovanie SSD oficiálne započalo z iniciatívy TJ Tesla Bratislava v roku 2004 organizovaním 1.ročníka Slovenského Superdiaľkoplaza. Organizovanie započalo potom, kedy sa podarilo s organizátormi skoordinovať termíny všetkých pochodov, aby si navzájom nekolidovali a získať prísľuby organizátorov aj pre budúcnosť, kedy sa zabezpečili i neodmysliteľné diplomy a upomienkové predmety pre úspešných absolventov. Mimochodom toto je "celoslovenská" akcia a nespadá jej organizovanie /aj financovanie/ do kompetencie, či skôr náplne práce KST sekcie pešej turistiky? Zrejme majú na programe "dôležitejšie" a už zabehané body, ako je vymýšľať nové aktivity pre turistov - pešiakov. Nakoniec oni ani pre svoje pravidelné "rokovania a porady" vlastne turistov až do nasledujúcich volieb ani nepotrebujú. Pri svojich jednaniach majú aj tak na svojich mobiloch vypnuté budíky, takže ich nemožno ani zobudiť.

Nakoniec aj MKSD je regionálna akcia, týka sa to vlastne bratislavskej a trnavskej sekcie pešej turistiky. Čo robí trnavská sekcia, nevieme, ale bratislavská sekcia určite nič, veď už sa ani roky nestretá, nieto aby pracovala. Čoraz častejšie sa začínajú ozývať hlasy ala "zlatý JJ". Nechajme však túto nie okrajovú otázku napriek tomu bokom a doplňme, že po získaní patričných dokladov sme zrekonštruovali aj predchádzajúce ročníky a vyhlásili netradične a nezvyklo /čo už možno čakať od Teslákov/ dva nulté ročníky SSD. Nakoniec sme sa rozhodli ročníky prečíslovať a tak sme prišli k záveru, že tohoročný ročník je už štvrtým ročníkom Slovenského Superdiaľkoplaza a čo do počtu absolventov veľmi úspešný.

V SSD je "naj" jednoznačne Ing.Július Surán 4x, nasledujú tesláci Laco Farkašovský a Cyril Porubanec po 2 oceneniach.

PS.2.
Ťava vie celý deň pracovať a nepiť.
Človek zasa celý deň piť a nepracovať!!!
A turista vie celý deň piť a makať....

Organizátori Pochodu ŠPCH sa ospravedlňujú Karolovi Šulekovi za chybu, že nebol uvedený v zozname účastníkov Pochodu ŠPCH, pričom spravil 100 km a dúfajú, že Karol neutrpel veľkú újmu. Vynahradil mu to Minárik, keď ho v ďalšom článku omladil o 5 rokov.

Titul MKSD /Malokarpatský Superdiaľkoplaz/ je ocenenie za prejdenie troch malokarpatských stokilometrových pochodov /T-100, 2x50 a dosť, ŠPCHú. V roku 2005 toto ocenenie splnili nasledujúci turisti - diaľkoplazi:

Poznámka:
V prípade zistenia akejkoľvek nezrovnalosti v uvedenom rebríčku je potrebné podať do 30 dní podnet na Ústavný súd a kópiu podnetu zaslať Ivanovi Nižnanovi na adresu: Mlynarovičova č.1, 851 03 Bratislava. Brusel neberie, HAAG možno...

po latinsky Epilobium parviflorum Schreb je rastlina, o ktorej sa u nás hlavne v poslednej dobe dosť hovorí, a to ako o rastline s liečivými účinkami pre mužov. Mnoho ľudí už o nej vie, lebo sa predáva jej sušená vnať pomerne často a draho v inzerátoch. V inzertnej rubrike "Záhradkára" sa na jar predávajú dokonca aj jej sadenice. Ale stále je dosť takých, ktorí o vrbovke počuli len nedávno a chceli by sa o nej dozvediať viac. V atlasoch liečivých rastlín sa nenachádza.

Prečo sa o vrbovku treba zaujímať? Pitie čaju z kvitnúcej vrbovky má blahodárne účinky pri ťažkostiach súvisiacich s prostatou. Ťažkosťami, súvisiacimi s vyprázdňovaním močového mechúra v dôsledku zväčšenia /hypertrofie/ prostatických žliaz, trpí u nás viac ako 60% mužov vo veku nad 60 rokov. Liečiť tento problém vrbovkou však sa dá len v tých prípadoch, keď sa jedná o nezhubnú hypertrofiu prostaty a prostatitidy neinfekčného pôvodu. Za objaviteľku vrbovky ako prvoradej liečivej rastliny proti onemocneniu prostaty sa považuje pani Mária Treben, známa rakúska liečiteľka a bylinkárka. Jej knižka Zdravie z božej lekárne vyšla u nás v roku 1991.

Fytochemické skúmanie vrbovky viedlo doteraz k záveru, že kvitnúca vňať obsahuje flavonoidy, hlavne kvercetín, myricetín a izomycerín, steroly, triesloviny a deriváty kyseliny gallovej. Obecne je známe, že flavonoidy sú látky, ktoré priaznivo upravujú metabolizmus, niektoré vykazujú protizápalový a močopudný účinok. Bolo tiež dokázané, že extrakty z vrbovky významne potlačovali biosyntézu prostaglandínov. Je pravdepodobné, že za túto aktivitu sú zodpovedné látky steroidnej povahy. Avšak presnejšie chemické stanovenie aktívneho princípu vrbovky v liečení prostaty sa zatiaľ nepodarilo. Preto sa za účinný považuje celý komplex látok, ktoré obsahuje vňať vrbovky.

Za liečivé sa najčastejšie považujú dva druhy - vrbovka malokvetá a vrbovka horská /Eppilobium montanum L./. Ale obidva druhy nie sú v našej prírode príliš časté. Ak si ju kúpite v lekárni, v Herba epilobii býva však okrem uvedených dvoch druhov prítomná najčastejšie vňať z vrbovky ružovej, ktorá je u nás najbežnejšia.

U nás sa vrbovky nachádzajú na vlhkých stanoviskách, na brehoch potokov a riek, v priekopách vo vlhkých lesoch, od nížin až po úpätie hôr.

Komplex látok, ktoré všetky spomenuté vrbovky obsahujú, má preukázateľne pozitívne účinky pri podpornej, konzervatívnej liečbe nezhubných a neinfekčných onemocnení prostaty spojených s poruchami močenia.

Doporučuje sa piť dvakrát denne šálku čaju pripraveného z jednej lyžičky suchej vňati vrbovky. Je ale treba mať na zreteli, že pôvod poruchy ani jej ďalší vývoj často ani liečitel neodhadne. Bylinkami je možné si uľavovať, ale spojenie s lekárom je nevyhnutné a prvoradé.

Kto by nepoznal Topolčianky, často spomínané ako letné sídlo bývalého prezidenta T.G.Masaryka. Ale po jeho smrti za na neho zabudlo. Cez to všetko krásny vidiecky zámok priťahuje a vábi mnohých turistov i z rady poľovníkov, ktorí poškuľujú po obore. V histórii Topolčianok sa možno stretať s Tatármi, Turkami, lúpežnými rytiermi bratmi Jánom a Rafaelom Podmanickými, ktorých epitaf možno vidieť v považskobystrickom chráme, žoldniermi, ale aj s hladom, biedou, morom a podobnými neduhmi minulosti. Všetko to v Topolčiankach zapadlo, len spomienky zostali. Napríklad aj také, že nevraživosť medzi Záblatnými a ich predstaviteľkou Barborou Vodníkovou /lebo sa druhýkrát vydala za Wassermana/ s mladými pánmi z Topo,lčianok. Od roku 1526, kedy sa tieto šľachtické rody pozviechali a začali vládnuť na svojich panstvách rukou tvrdou, rukou pomsty, sú zaznamenané aj prvé pokusy o historický teror. Barbara Záblatná bola žena tvrdá a panovačná, ktorá vo svojom lese "zajala sedem svíň, dobre vykŕmených, hodných už len pod mäsiarsky nôž". Topolčianski páni síce úctivo požiadali pani Barboru, aby im ich svine, ktoré už mali prichystané pod nôž vrátila, ale ona im ich nevydala. Ba čo viac, o rok, v roku 1527 v deň sv.Michala v tom istom lese im zajala ďalšie dve prasce. Takýchto prípadov zajímania, obsadzovania cudziaho majetku bývalo v tejto dobe nadostač. Ani teraz nechcela Barbora ustúpiť a vrátiť prasce. V Hrušove vládla pani Barbara a k nej sa Topolčianski páni veru neodvážili. Tobôž nie pýtať si svojich sedem svíň a dve prasce. A to aj preto nie, lebo na Hrušove sa čoraz častejšie objavovali povestní lúpežní rytieri Podmanickovci. Ich meno bolo v tom čase postrachom pre tieto dediny a celé okolie. Podmanickovci ako magnáti krajiny sa neštítili prepadávať a oberať ani svojich hodnosťou vyšších spoločníkov, šľachticov, bohatých kupcov a ich zločinmi sa neskôr zaoberal aj Uhorský snem, pretože stoličné súdy nedocielili žiadnu nápravu. A keď sa Podmanickovci chodili do Hrušova k Barbore zabávať, okrem vína potrebovala pre nich aj sedem vykŕmených svíň.

Kaviareň u Kováčov

V Lošonci, priamo na zelenej turistickej značke, asi 50 m od rozcestníka v strede obce, je zrekonštruovaná “Kaviareň u Kováčov”. Kaviareň má dve podlažia – v dolnej časti sa nachádza bar, horná časť je terasa. Kaviareň ponúka nápoje a aj teplé jedlá, otvorené je denne do 22^oo h, cez víkend do 0^oo h. Kapacita je asi 30 – 35 ľudí.

19.11.2005 CHODNÍKOM VIKTORA BENIAKA NA BRANČ 7.ročník
(sobota) KST Senica

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

Rok 2001	Kvetoslav Lumtzer	Poprad
	Július Surán	Tlmače

Rok 2004	Ladislav Farkašovský	Bratislava
	Cyril Porubanec	Bratislava
	Július Surán	Tlmače
	Karol Šulek	Trnava

Rok 2005	Peter Čapoš	Piešťany
	Jaroslav Hanuš	Nitra
	P. Hrdlička	Bratislava
	Atilla Korčok	Bratislava
	Ivan Nižnan	Bratislava
	Ctibor Páchnik	Trnava
	Július Surán	Tlmače

1. Cintulová Svatoslava	Šaľa
2. Čapoš Peter	Piešťany
3. Groman Peter	Trnava /Tesla
4. Hanuš Jaroslav	Nitra /Tesla
5. Hrdlička Peter	/Tesla
6. Hrušková Veronika	Bernolákovo /Tesla
7. Jančík Ondrej	Trnava
8. Korčok Atilla	Bratislava
9. Lietavec Miroslav	Špačince
10. Nižnan Ivan	Bratislava /Tesla
11. Okruhlica Ľubo	Šamorín
12. Páchnik Ctibor	Šúrovce
13. Rím Ondrej	Bratislava /Tesla
14. Sasák Jaromír	Osuské
15. Sládeček Štefan	Bratislava /Neteslák
16. Surán Július	Tlmače

1. Hanuš Jaroslav	Nitra / Tesla
2. Nižnan Ivan	Bratislava / Tesla
3. Parcer Ján	Prievidza

Rok 2002	Ladislav Farkašovský	Bratislava
	Cyril Porubanec	Bratislava
	Július Surán	Tlmače

Rok 2003	SSD sa nekonal, z dôvodu zhody termínov konania Tesláckej a Rudohorskej stovky

1. Bada Peter	Trnava
2. Klokner Melo	Bratislava /Tesla
3. Sasák Jaromír	Osuské - bývalý zamestnanec Tesly
4. Surán Július	Tlmače
5. Valach Peter	Bratislava /Tesla

1. Groman Peter	Trnava /Tesla
2. Korčok Atilla	Bratislava
3. Šulek Karol	Trnava /Tesla