október 2006
V tomto čísle nájdete:
Májový oslávenec - Jozef Novák
Cesta okolo sveta za 80 hodín
Zachránime prírodný unikát na Holom vrchu?
Z histórie - Do Rusoviec pešo, pán gróf
Naše prírodné rezervácie - BEZEDNÉ
Zaniknuté pochody a pochody s dlhou tradíciou - MALOKARPATSKÁ ŠTYRIDSIATKA
Prečítali sme za vás - V Myjave otvorili skanzen kopaničiarskej kultúry
Spomenuli sme si - 27.september je svetový deň turistiky
Pohyb a náš organizmus
Anketa Brezová
Ako mi ho našroubovali
KALENDÁR - november 2006
Májový oslávenec - Jozef Novák
1966 - 2006 (čiže
čistá 40-ka)
Kedy a ako si začal s normálnou turistikou?
Skôr ako som sa stal diaľkoplazom, stal sa zo mňa najskôr turista. Školské prázdniny mám prežité v Trnave u oboch starých rodičov. Stará mama mi ukazovala fotografie z pútí po Slovensku, ale aj návštevou svätého mesta Ríma. Moja prvá cesta za Trnavou - jednodňový výlet do Piešťan. Pamätám sa, že pre mňa to bola veľká cesta do nezmáma. Z výletu sme sa vracali s veľkou bábikou s krásnymi očami pre moju sesternicu maminho brata. Keď sa mi dovŕšil desiaty vek, prišla moja prvá veľká dovolenka s rodičmi do Malej Fatry v oblasti Vrátnej doliny. Možno tam bol ten impulz, keď prvýkrát v živote som videl veľké hory. Vždy, keď sme išli cez prázdniny na dovolenku, či na Tále, na Salašky pri Tureckej, ale tiež 3-krát za sebou do Vyšnej Boce v Nízkych Tatrách, otca som vždy nahováral na túry. Mamina nás čakala na chate s teplou večerou a s dobrým slovom. Rovná hoľa, Lajštroch, Fišiarka, Beňuška, kopčeky nad Bocianskou dolinou, to boli moje prvé zdolané štíty. Keď som dovršil 17 rokov, moje kroky viedli na Čajakovu ulicu do turistického oddielu IAMES Bratislava. Dostávam svoj prvý turistický preukaz. Poznávam tam starých turistov, ktorých poznám až do súčasnosti. Vtedajšieho predsedu Laca Kabáta, Laca Farkašovského, ale hlavne Peťa Obdržálka (bože, to už je dvadsaťdva rokov). Prvé začiatky s otcovym starým ruksakom - a bol prejdený západný hrebeň Nízkych Tatier, hrebeň Malej Magury v Strážovských vrchoch, Javorníky a cesta hrdinov SNP z Duklianskeho priesmyku po Veľký Šariš. Prvé bivaky pod holým nebom boli nezabudnuteľným zážitkom. Nebo s hviezdami z pohľadu ležiacej polohy zo spacáku pohľadením pre ľudskú dušu. Na jeseň v roku 1985 prišla vojenská základná služba. Absolvovanú ju mám v Janoviciach nad Uhlavou (krásna rekreácia, odporúčam), v Sušiciach na Šumave, kde prišli moji rodičia na vojenskú prísahu. Potom začiatkom decembra ma prevelili do Přibrami. Pamätám sa, keď som tam cestoval pri prevelení, moja cesta sa predĺžila pri zlom prestupovaní. Nakoniec to všetko dobre skončilo. Moja služba bola vo vojenskej tlačiarni Sokolovo. Nebola zlá, i keď tie rozvičky, to sme sa ulievali, ako sa dalo. Podarilo sa nám v rámci SZM absolvovať v rámci telovýchovneho dňa pochod Solenice - Prčice, v rámci slávneho diaľkového pochodu Praha - Prčice. Na konci vojny som dosť vážne ochorel, moja hospitalizácia bola vo Vojenskej nemocnici v Prahe. Ďakujem mojím rodičom, priateľom a českým lekárom, že mám túto chorobu vyliečenú. Fakt to bolo vážne, naozaj asi pri mne stál ten najvyšší na nebíčku. Naozaj Praha je krásne mesto s dobrými ľuďmi. A návrat k starej turistickej partii i keď bol opatrný, bol o to krajší, že som znovu našiel starých kamošov a začínal spoznávať nových krásnych ľudí.
Jožko náš, povedz nám, hlavne tým nediaľkoplazom, kedy a ako si sa stal diaľkoplazom.
Pamätam sa, bol to december 1983, turistický pochod Adela. Nemám ani diplom, čo som nevedel, kde je cieľ. Prvý diplom, ten mi prišiel poštou. To bolo o ďalší týždeň s názvom "Choď koľko chceš!" Pamätám sa, že som kráčal s Vilkom Vidom, starým pánom turistom Kazimírom, ktorý s nami šlape doteraz v úctyhodnom vysokom veku. Podarilo sa mi úspešne dokončiť tento pochod v Harmónii. Rovnaký pochod mám absolvovaný o ďaľší rok, kde som sa zoznámil s ďalším turistom diaľkoplazom, Karolom Tauberom, na ktorého ma tiež viažu krásne spomienky z turistických akcií. Po vojne, to bola skoro každá voľná sobota, ktorú mám prežitú v malokarpatskej prírode. Prvá skutočná päťdesiatka. Vo februári v Hodoníne Dálkový pochod Moravsko-slovenským pomezím. Keby ste videli moje nohy, tak by ste zaplakali. Posledné dve hodiny sme šlapali po hrádzi, nie utekali. Aj sme veľmi na tesno stihli vlak. Hotová katastrofa. Hlavne, keď sme sa postavili z vlakových sedadiel, to bol pohľad. To pekné dokrivkávanie zo železnižnej stanice na autobus. Každý si nás obzeral.
Keď si odpočítam rozdiel medzi nežnou revolúciou a tvojím vekom, zistíme, že si bol aj pionierom. Ako si na to spomínaš? Veď byť pionierom, to nebola hanba. Už to heslo bolo zaujímavé, "vždy pripravený".
Pamätám sa, keď sme skladali pioniersky sľub na Slavíne. Keď tak stojíme pekne zoradení, po tej ceremónii nám naši pionierski vedúci začali uväzovať červené šatky. Mne nevyšla. Vedúci si musel dať svoju dole a tú mi zaviazal. Ja som bol tak pekne šťastný, že budem doma môcť povedať, že už som pionier. Samozrejme sme sa tešili na zákusky, ktoré nás čakali potom v škole. Ešte mám z týchto čias pekné spomienky na prázdniny v pionierskych táboroch. Či to bolo z otcovej práce v Harmónii pri Modre, v Čechách v Všechlapoch pri Vlašimi a posledný sa mi zdá, že sme boli v Starej Hute pri Novej Bani. Keď sme tam cestovali, tak vodič nás priviezol do oblasti Javoria, do obce Stará Huta pri Lučenci. Tam tábor nebol. Pekne nás autobus viezol do Detvianskej Huty. Tam tiež nie. Potom sme sa vrátili naspäť znovu do Starej Huty. V obci nám starý pán poštár poradil, že mu chodia dopisy s názvom Stará Huta, ktorá je miestnou časťou Novej Bane. Náš autobus sa otočil tým smerom a do tábora sme prišli okolo polnoci. Naše cestovanie do pionierskeho tábora konečne úspešne ukončilo. Aj na pobyt mám pekné spomienky. Keď som počas nočného pochodu napodobňoval psa a mladší pionieri sa začali tak bať, že kričali, že chcú ísť naspäť do tábora.
Pokiaľ viem, hoci sa tváriš ako pravý Bratislavčan, tvoji predkovia pochádzajú z Trnavy. Povieš nám k tomu aj niečo bližšie?
Áno, moje rodné mesto je Trnava. Mám tam prežité prázdniny u starých rodičov z maminej a otcovej strany. Z otcovej strany bol starý otec knihár. Aj jeho otec pracoval v trnavskej tlačiarni. Naša rodinná tradícia je poznačená čiernym tlačiarenským remeslom. Z maminej strany bol starý otec poštár. On inšpiroval k napísaniu seminárnej práce o trnavskej posádke a jej pôsobenie v SNP. Zúčastnil sa v bojoch v okolí Žarnovice a po potlačení sa ukrýval v horách na strednom Slovensku. Vtedy moja mama mala asi tak rok, mamina sestra päť rokov a strýko, mamin brat, sedem rokov. Nemusím hovoriť, čo si moja babka myslela, keď starý otec išiel do boja. Na korbu auta naskočil, že vraj posledný, keď tam vraj videl demižón vína. V ustupujúcich bojoch v Dolných Hámroch velil dokonca aj rote, keď niektorí slovenskí dôstojníci zutekali. Keď otec dostal zamestnanie v Slovenskej Grafii ako tlačiar, tak v roku 1968, keď môj vek dovŕšil dva roky, sme sa presťahovali do Bratislavy. Tak som rodený Trnavčan, ale zároveň žijúci Blavák.
Za tú dlhú dobu, čo sa pohybuješ vo výkonnostnej turistike, mohol by si nám povedať aj tvoj názor na súčasnosť a vývoj výkonostnej turistiky?
Priznám sa Ti, mám z budúcnosti diaľkových pochodov obavy. A to dosť veľké. Diaľkové pochody šlapem skoro už dvadsať rokov. Za ten čas sa k našej športovej aktivite pridalo veľmi málo nových ľudí. Sú tu dve centrá, Bratislava a Trnava. Možno tak trocha aj Piešťany. Bratislavu drží turistický oddiel Tesla so svojím šéfom Ivanom Nižnanom. Mám veľmi zlý pocit, že ak on odíde, tak bude veľmi veľká strata pre diaľkoplazectvo. Robia sa tu pochody, ako v Častej, v Doľanoch, v Dunajskej Strede, skôr to ľudia robia s veľkým entuziazmom a srdcom. Ale je nás naozaj málo. Je tu ešte ďalšia vec veľmi dôležitá. Cestovné náklady veľmi stúpli. Samozrejme, už sme aj starší. I keď na Trnavskej stovke vidím stále masovú účasť, aj okolo stopäťdesiat ľudí. Možno z nich niekto pravidelnejšie začne robiť diaľkovú turistiku. Veď v Čechách alebo v Maďarsku je to veľmi dobre podchytené.
S kým si sa najradšej pohyboval na akciách v MK alebo aj mimo nich?
Ako som už spomenul, medzi prvými to bol veľmi dobrý kamarát, Karol Tauber. S ním som predebatoval veľa vecí o živote, o histórií, o prírode, vôbec o ľuďoch. Potom na ďalších pochodoch som sa zoznámil s ďalšími ľuďmi. Hlavne s Kurtom Holmom, mojim turistickým otcom. S ním mám prejdené rakúske Alpy, Schneeberg, Raxalpen, Schneealpen, či krásnu túru na Bärenschützklamm (Medvedí chodník), Reisenalpen, s krásnym blúdením na konci túry, keď v nedeľu večer sme nevedeli, kde vlastne sme. Ešte k tomu pekne v hlbokom snehu. Ráno sme mali isť do práce. Potom do našej IAMES-áckej partie sa pridali Jožko Balla a Peťo Kobliška a naše kamarátstvo už trvá skoro pätnásť rokov. Samozrejme v IAMES-e nesmiem opomenút na jeho predsedu Laca Kabáta. Potom ďalší členovia ako Laco Farkašovský, Peťo Obdržálek, Vlado Krempaský a samozrejme naša kočka s napoleónovou povahou, Danka Kováčová. Na diaľkových pochodoch som sa postupne zoznamoval s ľuďmi. Či to bol predseda turistického oddielu Čierna voda, organizátor už zaniknutého pochodu Hydinárska päťdesiatka, Jozef Petráš, s ktorým som prešiel aj Orlické hory. S diaľkárov to boli všetci starí páni Tesláci - bratia Nižnanovci, starí páni Vlado Stotka, Melo Klokner, pán Nehyba, mladší Vlado Javorský a Mirko Vrbík. Pekné spomienky sú aj na Štefana Nagyho, s ktorým som bol na túrach v Chorvátsku a v Slovinsku. Nesmiem zabudnúť na Jožka Bendu, veľkého organizátora turistických zájazdov. Aj pravidelnú septembrovú oberačku vo vinohradoch u turistu Milana Patroviča. Bohužiaľ v poslednej dobe sme sa dosť pohádali, dúfam, že to časom prejde. Oboch. Dievčatá, to sú Majka Lörincová, Veronika Hrušková a Monika Zapalačová, Janka Obdržálková, ktoré nás chlapov trocha usmerňujú. Aby sme sa mi chlapi trocha v niektorých veciach krotili. Teraz mi napadol Janko Kučera, organizátor diaľkového pochodu Záruby-Vápená-Vysoká, ktorý vždy počas pochodu robí súťaž o najneslušnejší vtip. Nemusím Vám hovoriť, že aj ja patrím medzi favoritov. Z Trnavčanov, to sú Peťo Minárik a Ferko Kralovič. Aj Ivan Košický a Janko Kyselica, chlapi, ktorí už bohužiaľ nie sú s nami. Nesmiem samozrejme zabudnúť na Alfonza Boda, ktorý sa priženil na Kysuce. Samozrejme Pišta Sládeček, ktorého krásne chrápanie som počúval v posteli na Sliezskom dome. Vyrovná sa mu (aj v chrápaní), ale aj šľapaní Paľko Šoula, ktorý koriguje tento náš časopis. Aj by som prezradil, ja ho považujem za najlepšieho znalca turistických chodníčkov v Karpatoch. Ak som niekoho zabudol, nech mi to odpustí, naozaj za ten dlhší čas, dvadsať rokov, ľudí bolo veľa a krásnych.
Koho si mal ako začiatočník diaľkoplaz ako svoj vzor v tejto činnosti? Nebol to Peter Obdržálek, ktorý sa rád venoval a venuje mladým turistom?
Vlastne áno. S ním mám absolvovaný prvý prechod Malej Magury v Strážovských vrchoch. Bivakovali sme v sedle Ovsiar pri salaši, kde sa pásli prasiatka. Vzor, ten vlastne ja nemám. Obdivoval som Karola Taubera, ako mu to perfektne šlapalo. Kurta Holma, jeho skúsenosti horského vlka. Aj Ferka Kraloviča, ktorý sa z nešťastného úrazu znovu vrátil do života, aj medzi nás. Inak všetkých, ktorí prejdú za 24 hodín 100 km. Jedného učite. Starého pána Janka Parcera, ktorý dosiahol osemdesiatku. On prejde 100 km. Ja sa toho určite nedožijem. Keď raz na jednej Trnavskej stovke spadol za Bukovou, tak som naozaj mal strach, či sa mu niečo zle nestalo. Keď vstával, tak sme ho doberali, aby si neľahal v noci na chodník, ale aby si ľahol doma k babke do postele. Smiali sme sa, aj povzbudzovali navzájom k ďalšiemu šlapaniu. Z Bukovej do cieľa do Brezovej je to ešte 20 km. V noci, s baterkou (niekedy aj s nesvietiacou, to je zaujímavé zistenie na mieste činu).
Jozef, teraz taká malá, ale dôležitá diaľkoplazecká otázka. Koľko tých svojich km si už nachodil a aký výkonnostný odznak máš splnený?
Ku dnešnému dňu mám našlapaných 17 036,5 km. To je celkom dosť. Veď za tých dvadsať rokov sa to patrí. Boli roky, kde mám aj cez 1000 km, teraz keď chodím do školy, tak to je len 400 km za rok. To je normálne. Odznaky za 1000, 3000 a 6000 km sú splnené, 10 000 km tiež, myslím, že aj odznak za 15 000 km. Teraz patrím do vyššej diaľkoplazeckej kategórie, pomaličky sa blížim ku méte 20 000 km. Polovičke rovníka. Musím poznamenať, píšem si to bez prevýšenia. S ním by to určite bolo oveľa vyššie číslo.
Viem, že rád chodíš na akcie s Kurtom Holmom a tak nám povedz, čo ste spolu urobili v terajšej dobe, napríklad jún, júl 2006.
S Kurtom a ďalšími chlapcami, Jožkom Ballom a Peťom Kobliškom, ku koncu júna si robime výlet na južne Slovensko. Do Jožkovej rodnej dediny Vyškovce nad Ipľom pri Šahách. Sme tam obyčajne tri dni a vyrážame k našim maďarským susedom, do ich pohorí, či je to Pilis alebo Börzöny. Tento rok sme vyšli v pohorí Pilis tiesňavu Ram-Szakadek, odtiaľ na vrchol Dobogóko, ktorý je 700 m. n m. Bola to približne 8-hodinová túra, kde sme spoznali maďarské hory. Sú krásne, aj dajú pekne zabrať. Aj keď nie sú tak vysoké ako tie naše. Jožko mal päťdesiatku, Peťo štyridsaťpäťku, ja štyridsiatku, tak sme v chalupe mali čo oslavovať. Samozrejme aj ten môj maličký titul Bc. Na tento pobyt z minulých rokov mám pekné spomienky na výstup na najvyšší vrchol pohoria Börzöny na Csoványos, vysoký 939 m. n m. Na kopci je vysoká rozľadňa. Keďže táto hora je uprostred pohoria, je odtiaľ krásny kruhový výhľad. Chlapci majú vždy blaznivé nápady, že z vrcholu nejdeme priamo k autu, ale vždy bočnou dolinou. Keď zídeme dole, musíme znovu šlapať hore cez bočný hrebeň, aby sme sa napojili na priamu cestu. Prirodzene k autu, potom neskoršie k orosenej odmene. Potom chutí. Posledný deň našej túry pred odchodom domov sme vyšli na Sitno. So šťastím, že nás búrka obišla. Po dlhšom čase som znovu vyšiel na tento legendárny kopec.
Jozef a teraz jedna dôležitá DP otázka: Koľko stoviek /stokilometrových pochodov/ si za svojej aktivnej činnosti už urobil? Nezáleží aké. Tu sa môžeš, buď pochváliť alebo si vymyslieť.
Mám celkové prejdených deväť stoviek. Dve Teslácke a sedem Trnavských. Ale k veľkým športovým výkonom by som si zaradil aj tri absolvované Magnezitárske 60-ky. Tie mi trvali 16 hodín, myslím, že jednú mám zlepšenú, za 13,5 hodiny. Tam som bol s Mirom Majdanom, ten ma ťahal. Chlapi, to sú hotové galeje. Ráno je štart o 5. hodine ráno. Šlape sa na Plejsy, odtiaľ do Gelnice. Tam to je dobre. Potom príde naozajstaná skúška ľudskej vôle. Kojšova hoľa. Štyri hodiny hore kopcom. Tento pochod je začiatkom mája, tak pekne už svieti pálivé jarné slniečko. Je nemilosrdné. Na prvom pochode som mal štyri kufre, respektíve zblúdenia, stratu turistickej značky. To mi naozaj nebolo všetko jedno. Na chate Erika, neskôr na chate Katka, pivo chutí naozaj dobre. Na ďalšej zástavke, na chate Lajoška sa pomaličky cieľ blíži. Pred dvoma rokmi som telefonoval mobilom z Vysokého vrchu spolužiakovi zo školy Attilovi, ktorý sa mi snažil navrhnúť, že sedieť v peknej krčmičke je najlepší relax, že nech neblbnem. Vždy stratím cestu na tom úseku pochodu, pri zostupe z tohto kopca. Na každom ročníku, ktorý mám prejdený, tu blúdim. Cesta je tam asi zakliata. To ja ukazujem Košičanom skratku do Gelnice. V cieli bolo dobre, len sa rýchlo prezliecť a trocha sa poľudštiť. Čakala ma nočná cesta rýchlikom domov z Košíc do Bratislavy. Jaj, tie nohy pekelne boleli, ani neviem, či vo vlaku spím alebo nie. Stehná, lýtka, chodidlá, bolí každý krok. Ak mi čas vyjde a nejaká koruna sa ušetrí, mám tajný cieľ. Rudohorská stovka. Robia to rovnakí organizátori z Košíc. V cieli je dobrá kapustnica a pivko. Magnezitárska 60-ka je naozaj dobrou previerkou ešte na ďalšiu ťažkú skúšku a to sú stovky.
Samozrejme, ktorá bola tvoja prvá a s akými dôsledkami?
Peťo, to bolo hrozné. Bolo to v júni roku 1985. Pekne s vibramami na nohách. To bola hlúposť. I keď obdivujem Peťa Obdržalka a Paľka Šoulu, že na stovke uprednosťňujú túto pevnú obuv. Večer v piatok som sa pridal ku partii Karola Taubera, Juraja Sojku a zdá sa mi, že tam bol aj Pišta Sládeček. Prvý šok, aby sme stihli pivo v Marianke, chlapi začali utekať. Ja s tými mojimi vibramami. Katastrofa. Stihli sme, pred desiatou večer. Potom do Borinky. Neviem, asi sa mi stalo, že počas chôdze som zaspal. To hovorím s plnou vážnosťou. Cestu z Košarísk na Kozlisko a na Babu si jednoducho nepamätám. Na Babe chalani z Tesly pripravili dobré občerstvenie a pekne ďalej. Zo Skalnatej už bolo veselšie, na svet sa prebúdzalo slniečko. Na kontrole pred Zochovou chatou chutil mastný chlebík s čajom. Výstup na Troch jazdcov a potom pakárna. Prišla raňajšia búrka. Ja celý mokrý. Vtedy Teslákom fungovalo rekreačné zariadenie v Kučišdorfskej doline. Pani kuchárky nám dali dobrú polievku a čaj a mohli sme sa usušiť. Odhodlal som sa ísť ďalej. Cesta bola nekonečná, keďže som ešte nepoznal skratky, tak aj poctivo prejdená. Trvala mi asi tak dvadsať hodín. Tým, ako 19-ročný mladík, som sa stal stovkárom. Nohy boleli, hlavne tie pľuzgiere. Niečo hrozné, keď všelijako krútim to chodidlo, aby čo najmenej bolelo. Sám neviem, ako som išiel mestskou dopravou, len si pamätám, že doma som bol úplne bezvládny. Pospinkal som si vo vani, aj mama ma dokonca musela kúpať ako malého Jožka. Možno strach, možno nedôvera v seba samého, vojna, aj iné okolností, aj možno zdravotné, že ďalšia prejdená stovka, prišla až o desať rokov.
Jozef Novák a Trnavská stovka - a všetko čo si myslíš o nej.
Je to krásny pochod, keď sa celý malokarpatský hrebeň prejde za 24 hodín. Krásny výkon. Veľká účasť, mohých turistov vidím len na tomto pochode. Prejdú. Mnohí to prebežia. Prvá stovka, ako som spomínal, bola prejdená v roku 1995. Až sa čudujem, že bez nejakých vážnych následkov. Počasie bolo vtedy ideálne na pochod. Ani pľuzgiere neboli. Len na druhý týždeň to bolo horšie. Alpská dvojdňová túra do pohoria Hochschwab. Hrôza. Pri zostupe sa mi krásne začalo ozývať koleno. Bolelo, hlavne pri zostupe. Keďže to bola taká pekná 10-hodinová túra, tak malo aj prečo. Na druhý deň sme zažili krásny zážitok. Naháňali nás býky, ktoré sa pásli na lúke. To som mal naozaj strach. Aj sa moje nohy pošmykli a pozerám na býka. Asi pochopil, že moje znamenie zverokruhu je býk. Tak mi dal pokoj. Ale k tým ďalším stovkám. Na ďaľší rok to tak so stovkou slávne nebolo. Na Vápenej ma chytili kŕče do stehna a lýtka. Vtedy mi veľmi pomohol Ferko Mikulka, ktorý ma odprevadil do Bukovej. Kde inde, ako do krčmy. Kde si turista vylieči svoje telesné a duševne zranenia? Predsa v krčmičke. Sedím a pozerám na chlapov. Padlo rozhodnutie, idem ďalej, do cieľa. Došiel som, ale bolo to dosť ťažké. Ďalšia stovka bola o dva roky. Tú mám pejdenú s Pištom Nagyom. Poviem to tak, že vyspelým taktickým výkonom sme ju prešli. Dokonca aj jeden psík za Bukovou sa k nám pridal. Nevedeli sme ho odohnať. V roku 2000 je môj najlepší výkon. Väčšinou trasy som šlapal s Jarkom Hanušom, starým pánom z Nitry, starým skúseným stovkárom. Najlepší čas, 19 hodín a 45 minút. Ale tých posledných desať kilometrov z Dobrej Vody do Brezovej, to neviem, opäť som spal počas chôdze. Nič si nepamätám, len ako kráčam do cieľa. Potom o dva roky s Jankom Kučerom. 22 hodín, dobrý výkon. Na druhý deň som behal po sidlísku s reklamnými novinami. Brat mi navrhol, aby som skúsil 200 km. O rok, znovu krásny výkon. 20 hodín a 15 minút. I keď sa priznam, že Vápenú sme obchádzali. To už patrím k starým diaľkoplazeckým psom. Posledná stovka bola v roku 2004. Prežívam trápenie. Skoro celú trasu som prešiel sám. Možno budúci rok tá moja desiata stovka by mohla byť znovu Trnavská. Ak ju Peťo Minárik bude robiť. Inak ma napadla krásna príhoda. Niekde za Bukovou v nočných hodinách hovorím Jankovi Kučerovi, že nabudúcu sobotu budem ležať v posteli a pozerať erotické nočné programy. Nie takto v noci šlapať a svietiť si baterkou pozerajúc sa na nohy. Nevediac, kde šlapeme. Janko mi odpovedal, na čo to budeš pozerať, veď práve teraz prežívame krásnu erotiku. Tak nám pekne j...e. Potom prišiel návrh, aby sme miesto diaľkových pochodov začali robiť napríklad golf. Nie je to krásny šport? Len sa tak prechádzať a triafať loptičku. Budem o tom premýšľať. A v noci spať.
Jozef Novák a Teslácka stovka - a to isté.
Teslácka bola moja prvá stovka, ako som už písal. Potom v roku 1997 som urobil druhú. A jednu mi Ivan Nižnan neuznal. V roku 2001, keď sa mi Peťo Minárik stratil na Zochovej chate a nestihli sme tam kontrolu, tak som sa pustil po asfaltke do Modry. Odtiaľ do Šenkvíc. Tam prebdel na stanici a čakal na prvý vlak. Ale tiež to bol pekný výkon. 70 km. Väčšinou mám úspešne prejdené ich aprílové päťdesiatky, tie sa mi celkom dosť nazbierali.
Aktivity bývalého známeho bratislavského turistu J.J. /Junas/. Spomínaš si ešte na ne?
Jožko je dobrý kamarát. Obdivujem ho, akou ľahkosťou prešiel napríklad Trnavskú stovku. Neprešiel, prebehol. Na druhej strane aj ma občas nahneval, keď mi začal meniť trasu pochodu, na ktorej bolo moje meno, ako hlavný organizátor. Hlavne, keď bol len týždeň pred akciou. Na jednu túru si dobre spomínam. V Rakúsku bol pochod IVV vo Viedenskom lese. Auto šoféroval Kurt Holm a s nami cestoval aj J.J. Vtedy Kurt povedal krásnu vetu: "Je veľkým šťastím pre Slovensko, že Jožko nevie po nemecky." Predsa ešte jedna pozitívna príhoda. Vďaka nemu som sa zoznámil na malokarpatskom Klokoči s dvoma Angličanmi. Mal som ich doviesť na Jahodník, ale cesta sa nám zastavila na Monrepose. Tu nás pohostili miestni dedinčania z Plaveckého Mikuláša. Nakoniec sme prespali v tomto loveckom zámočku. Angličania nezvládli tú našu slovenskú pohostinosť, bol na nich strašný pohľad. Ja som si dával pozor. Na druhý deň sa pri zámočku kto objaví - Jožino Junas na bicykli. Úplne náhodou. Vtedy som povedal, že on priťahoval, aj keď vtedy bol v tom nevinný, krásne chúlostivé situácie. Dúfam, že Angličania na Slovensko zle nespomínajú.
Kde a v akom športovom klube si organizovaný? Je to Tesla?
Ako som spomínal, pokiaľ nás vedenie klubu IAMES nevyhodilo zo športového klubu, tak som tam pôsobil desať rokov. Potom prišiel Jožko Junas a jeho slávny Klub turistov a cestovateľov. Určitú dobu som pomáhal Pištovi Nagymu pri založení jeho oddielu, ale dajako sme sa tiež nepohodli. Teraz mám príslušnosť u Jožka Bendu, v jeho Limba-Turist. Priznávam sa, skoro tri roky si neplatím členské známky KST. Tesláci ma raz chceli získať, nejako som si nevedel nájsť čas na ich brigády. Kamoši sme stále.
"Na staré kolená" si sa dal študovať a to históriu. Veď 40-nik na vysokej škole vyzerá dosť zvláštne. Čo nám k tomu povieš bližšie? Dôvody?
Sám neviem. Mojím veľkým koníčkom okrem turistiky je história. Samozrejme troška aj naša záľuba napomohla k bližšiemu poznaniu nových krajov. Kde ma nohy zaviedli, veľmi rýchlo mi oči padli na miestne múzeum, či iné pamiatky. Od školských lavíc ma bavil dejepis a zemepis. Tieto dva predmety mi išli ľahšie do mojej hlavy. S ostatnými bolo trápenie. Keďže som slobodný chlapec, bezdetný, prišla taká malá kríza stredného veku. Hovorím si, čo ďalej. V polygrafii sa mi veľmi nedarí, čo tak skúsiť niečo nové. Na internete som našiel študijný smer Muzeológia a kultúrne dedičstvo na Humanistickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Ešte tu bol jeden dôvod, prijatie na školu bolo bez prijímačok. Chlapi, z turistiky som cítil únavu. Radosť nebola cítiť v mojej duši. Ale znovu sa vracia naspäť. Spoznal som tam nových ľudí a možno troška aj seba samého. Nových spolužiakov, nové kamarátstva. Tentoraz študentské. Veď dobre padlo, keď ma spolužiačka Zuzka, ktorá robí sprievodkyňu vo Važeckej jaskyni, pustila zdarma do Važeckej jaskyne. Ak je čas, prednáška skončí rýchlo a je krásny čas, tak sa vždy niekde rád potúlam v okolí Bystrice, či Zvolena. Napríklad som si povedal, že prejdem peši z Bystrice cez Urpín modrou značkou do Zvolena. Mal som dobré diaľkoplazecké tempo, ale chýbala mi mapa. To bola chyba. Na jednom úseku mi do cesty vošli pasúce sa ovečky. Pri ich obchádzaní sa mi stratila cesta a kufroval som. Keďže to boli role a lúky, značky nebolo nikde. Tak som zbehol do obce Veľká Lúka a odtiaľ do Sliača. Spolužiačka Mirka, pekná červenovláska zo Zvolena to okomentovala, že som poblúdil aj na rovnej ceste. Rovná nebola, možno na začiatku trasy. Pekná hojdačka, čo my turisti hovoríme o hrebeni, kde na ceste sa rýchlo striedajú klesania a stúpania. Potom sa točila, to naozaj musela moja turistická myseľ pracovať. Hlavne vtedy, keď sa cesta točila na poli a turistickej značky tam nebolo. Ešte mám na pláne Panský diel. Kopec s kruhovým výhľadom nad Bystricou. Ešte to možno stihnem teraz v októbri, potom v zime je už sneh a krátke dni. A potom skúškové obdobie. Na somariny nebude čas. Niektorých z mojich spolužiakov skúsim nahovoriť na takú menšiu kratšiu vychádzku do prírody. Možno sa mi to podarí.
Ale zas som rád, že som zabŕdol do tejto témy. Nakoľko si si ako diplomovú prácu vybral zaujímavú tému, a to odchod Trnavskej posádky do povstania v 1944. Dúfam, že časť z nej nám pošleš ako starým známym k uverejneniu aj v MKD. Môžeme ti ju ohodnotiť aj my, veď veľa našich čitateľov si tú dobu ešte pamätá...
Peťo, posielam Ti časť. Pri jej písaní som mal veľké šťastie. Tento rok v marci na Jozefa ma pozval na návštevu významný slovenský historik na SNP, pán Jozef Jablonický. Bol som v jeho byte a zaznamenával si jeho poznatky. On sa osobne s aktérami jednotlivých udalostí poznal, ja som pri ňom vyzeral ako historické ucho. Ja pekne sedím v kresle pre hosťa a on si pekne ležal na posteli, tak sme sa rozprávali skoro štyri hodiny. Bol to krásny zážitok, spoznať tohto človeka. Inak, pochádza z obce Zavar, ktorá je neďaleko Trnavy. Takže Trnavčania, váš ďalší významný rodák. Pri obhajobe som mal veľké šťastie. Obidva posudky boli veľmi pozitívne, ako od konzultanta, aj od oponenta. Dokonca mi navrhli, aby som pokračoval v ďalšom výskume. Tak sa musím pekne snažiť.
Teraz späť k DP. Ktorý z malokarpatských DP, ktorý si prešiel osobne, sa tebe najviac pozdáva? A samozrejme prečo.
Neviem, každý pochod v Karpatoch je krásny a neopakovateľný svojou atmosférou. Lebo tam stretnem dobrých kamarátov. Určite medzi prvými je Pochod bankových úradníkov, ktorý už dlhoročne organizuje Ludvo Bahurinský. Určite tam patrí Častovká päťdesiatka. Každý ročník má Peťo Gaži pripravené vínko na ochutnanie. Tam som raz mal krásny kufor, teda bludenie, keď moje nohy ma doniesli do Rohožníka. Moje prekvapenie, keď listy na stromoch boli biele od vápna z blízkej cementárky. Teraz sa nad tým len zasmejem. Jindro Racek so svojími malokarpatskými fučiakmi. Pišta Sládeček s pochodmi s netradičnými názvami: Pozrite sa, to je krása a Nedrkotaj zubami, ale preberaj nohami. Teslákov už som spomínal. Nech dlho vydržia. Samozrejme, Peťo, Tvoj Orešanský botocross. Tam sme sa naučili spoznávať Karpaty mimo turistických značiek. Zdeno Kelemen nás so svojimi pochodmi Žitnoostrovská 35 a Májový pochod ukázal Podunajskú rovinu. Tiež to bolo celkom zaujímavé. S Milanom Patrovičom sme raz šlapali krásny pochod Deravá Kanada. Horúčava a nás čakalo 55 km. Išli sme ako šlapajúce tanky, predierajúc sa cez horu. Spomínam aj na Jankov Kučerov pochod Záruby-Vápená-Vysoká. Na tento pochod som pozval môjho kolegu a kamaráta, Maria Záhradníka. Prešli sme len polovicu trasy, avšak v cieli pri pivečku v sološnickej kčme mi povedal, že sme totálni ničitelia vlastných nôh. Musím si šetriť vlastných kamarátov. Samozrejme tiež tie naše bývalé IAMES-ácke. Či tie pochody sú kratšie, okolo 35 km, ktoré mi už dokažeme aj mierne upraviť ich dĺžku alebo naozaj že našu výkonnosť dostatočne preveria. Vždy sa teším na sobotu, keď môžem vybehnúť do lesa na pochod.
Tvoj stravovací a pitný režim na DP?
Peťo, to je katastrofálny režim. Snažím sa jesť a piť pravidelne. Čokoládu, keksy, hroznový cukor sú výbornými spoločníkmi. Chlebík z domu s maslom a so šunkou, či syrom. Ak v niektorej krčmičke varia, tak si dám rád polievku, či párky. Samozrejme neodmietam ovocie a zeleninu. Z nápojov, vždy mám zo sebou minerálku. Počas jazdy na pochode neodmietnem v krčmičke pivo, ale fakt sa snažím s mierou. Keď to preženieme, začneme s chalanmi vymýšľať. Veď to poznáš. Na veľmi ťažkých akciach sa mi stáva, či z psychického alebo fyzického vyčerpania, že mi nechutí pivo. Počas pochodu som sa pýtal doktora Okruhlicu, nášho odborníka na protidrogovú liečbu, či to je normálne. Zasmial sa, tvrdil, že môj organizmus tvrdo bojuje s prírodnými živlami. Že to je v poriadku. Na druhý deň ho budeš piť už pravidelne. Mal pravdu.
Tvoje kufre alebo zablúdenia v lese, keď si sa stratil?
Neviem, niekedy sa často strácam. V živote, ale aj v horách. Zídem zo značenej cesty a hotová pohroma. Na jedno blúdenie si pamätám, keď sme boli s kamarátom vo Veľkej Fatre na vrchole Lučenec. Zbehli sme to vedľajšej doliny. Ten kamarát bol domáci. Najhoršie je to blúdenie v hustej hmle a v blate. To je naozaj veľmi nepríjemné. To sme s Kurtom zažili na Magure, tiež vo Veľkej Fatre. Nevidel som pred sebou ani meter, len biele mlieko. Najhoršie je to na poli alebo na lúkach. Tam chýbajú orientačné body. Pomôže mapa, buzola, aj osobné skúsenosti. Slniečko, keď sa pozriem, na akú stranu svietí. Dokonca mravenisko, na ktorej strane je naklonené. Raz pri takomto blúdení kričal Laco Farkašovský na Laca Kabátha, aby sa pozrel do ruksaku. Aby sa tam pozrel, či tam najde turistickú značku, ktorú sme práve stratili. Čo myslíte, našiel ju tam? Laco Farkašovský na Minčole v Malej Fatre ma takto správne usmernil. Donútil ma vrátiť sa naspäť a ukázal na značku, ktorá bola na kameni. Tá ukazovala odbočenie. Je to starý pán turista.
Si abstinent a vegeterián?
Strašná otázka. Vlado Javorský sa dlho držal byť abstinetnom. Ale po šesťdesiatke začal tvrdiť, že telo musí isť do hrobu zničené. Tak začal pomaličky dobiehať to, čo zameškával. Ale, fakt sa držal. Treba piť s mierou. Alkohol na chvíľku pomôže, ale naozaj v malom množstve. Na druhú časť otázky je moja odpoveď takáto: Bravčové rezne a vyprážané mäso s neodolateľňou vôňou je krásny raj na zemi. Človek potrebuje k strave živočíšne bielkoviny, samozrejme nie to preháňať. Jednoducho, keď si dám niekde smaženú soju, mne to jednoducho nechutí. Ale na druhej strane, keď sa na určitý čas vysadí mäso, neumriem. Veľmi mám rád bryndzové halušky a makové slíže. Lokše, tie stará mama robila fantastické.
Z dôvodu absolvovania VŠ, ktorá je zväčša v sobotu, si za posledné štyri roky, tých DP mnoho neabsolvoval, tak prezraď koľko toho bolo.
Do školy chodím už štvrtý rok. Aj mi je niekedy trocha ľúto, keď napríklad teraz je krásny jesenný čas a ja idem na prednášku do školy. Je to čas od druhej polovičky septembra do decembra. Vtedy máme skúškové obdobie, tak je trocha viacej času. Letný semester od druhej polovičky febuára do mája. Potom znovu skúšky. Len teraz v treťom ročníku bolo toho času viacej, lebo sme nemali toľko prednášok a pripravovali sa na štátnice. Ešte musím dva roky vydržať, keď som sa dal do boja. Veď my diaľkoplazi sme tvrdohlaví a nezlomní, nás len tak niečo nepoloží.
Tvoje aktivity mimo Malých Karpát?
Sú to napríklad oblastné odznaky. Pred dvoma rokmi som spolu s Peťom Obdržálkom a Paľkom Šoulom plnili v Čechách Rakovnícko a Rokycansko. Bola to krásna akcia. Deväť nocí pod stanom, vlastne nie. Jednu sme spali na lavičke futbalového ihriska a ešte jednu na autobusovej zastávke. Spoznať bratské Čechy po vlastných nohách bolo veľmi krásne a poučné. Ľudia nás nejako ináč brali. Samozrejme české pivo, to sa nedalo odolať. Do Čiech rád chodím. Krkonoše, kde sme za päť májových dní prežili štyri ročné obdobia. Jeseníky so svojím krásnym Pradědom, či Králickým Sněžníkom. S Kurtom Holmom som zažil krásnu dovolenku v Labských pieskovcoch pri Děčíne. Do Čiech sa vždy rád vraciam. Objavili sme aj hory v rovinatom Maďarsku. Ako som už písal, chodíme tam ako slávna štvorka z IAMES-u od Jožkovej Ballovej chalúpky. Mám tam aj absolvovanú jednú päťdesiatku v maďarskom pohorí Gerecse. To bolo v apríli a bol pekelný jarný dážď. Blato sa na nás lepilo zo všetkých strán. Aj na tvári sme ho mali. Dokonca, aj keď sme tam boli prvýkrát, sme si dovolili skratku. No nie sme my diaľkoplazi geniálni? V Rakúsku to boli Alpy. Tie pohoria som už spomínal, väčšinou ich mám spravené s Kurtom Holmom. Poslednú túru som s nim išiel v júni na Schneealpen. Vtedy časť mojich spolužiakov robilo reparát na skúšku z histórie Československa. Prvý šok, strašná zima a sneh. Kĺzavý, takže sme sa dosť báli ísť po snehových poliach, keď sme videli tú priepasť pod nami. Museli sme sa časť cesty aj vrátiť naspäť. Aj v živote je to tak, že človek musí niekedy kúsok ustúpiť, aby mohol ďalej pokračovať. Keď sme to rôznymi oklukami vyšli hore na planinu, tak rýchlo sme sa museli schovať do vnútra horskej chaty pred snehom a vetrom. Vrcholový kríž nás však chranil pred nevyspytateľnosťou hôr. Cestou domov v aute som si písal sms-ky so spolužiačkou Minkou, ako sme dopadli. Ja na túre a ona na opravnej skúške. Obidvaja dobre. Ona na jedničku a ja som sa nezlámal. I keď na jednom úseku pri zostupe po snehovom poli som ako malý chlapec ródloval po zadku dole. Musím sa ešte pochvaliť, že na Klosterwappen, na najvyššej hore Schneebergu moje nohy stáli štyrikrát. Za každého počasia. Či bolo krásne slnečno alebo sa tam na kopci ženili rakúski čerti. S Pištom Nagyom mám krásny zážitok z Chorvátska. Od mora sme vyšli na najvyššiu horu pohoria Biokovo Svaty Jure, ktorý je vysoký 1762 m. n m. Tam som mal naozaj strach, keď sme hore na planine stratili cestu. Štefan ako skúsený turista ju znova objavil a úspešne sme vyšli na vrchol. Hlavne, dobre sme zišli dole k moru. Stali sme sa takými malými hviezdičkami na turistickom zájazde. V Slovinsku sme boli na Malej Mostrovke a na Stenare. Pri zostupe poslednej vymenovanej hory som si urobil pekný výron na pravej nohe. Tu veľmi pomohol pri zostupe jeden slovinský manželský pár. Doteraz si posielame pohľadnice z potuliek po horách. Z cestovateľských zážitkov. Jeden deň som pobudol v Afrike. V španielskom meste Ceuta. Na zájazde, kde sme prešli celé Španielsko a Portugalsko. Grécko so svojími historickými pamiatkami sa mi natrvalo utkvelo v pamäti. Zážitok v Paríži. Spal som v spacáku pod Eiffelovou vežou. Ráno sa zobudím a ja ležím pod Eiffelovkou. Priamo pod vežou. Na Slovensku. Klasické hrebeňovky. Západná časť Nízkych Tatier, Veľká Fatra z Ružomberka na Kráľovú studňu, Javorníky, Červené vrchy, Malá Fatra, ktorá je pre mňa zakliata. Vždy pre zlé počasie sme ju nedokončili. Napadajú ma Kremnické hory. S Fonzom Bodom a s Paľkom Šoulom. Boli sme tam tyždeň a štyri dni sme mali budíček o štvrtej ráno. Keď som to povedal mame, tak mi povedala, že sme boli šibnutí. S Fonzom som šlapal ešte v okolí Detvy, či Poľana, málo známe pohoria Javorie a Ostrôžky. Ďalšia láska je Veľká Fatra. Mám krásnu spomienku na výstup na horu Kľak. Tam som tiež pri zostupe rodloval po zadku. Tentoraz to odniesli moje nohavice na zadnej časti tela. Jednoducho sa roztrhli. I menšie pohoria sú krásne. Štiavnické vrchy s bájnym Sitnom, Tríbeč, Vtáčnik, Pohronský Inovec, Strážovské vrchy, Považský Inovec či Biele Karpaty. S Mirom Majdanom sme pred štyrmi rokmi boli na výstupe na Bystrú v Západných Tatrách. Pri zostupe sme vyrušili krásnu rodinku svišťov. V nemom úžase sme videli, aké sú veľké. Nás si vôbec nevšímali. Nízke Tatry – Salatín, Siná, Krakova hoľa, Veľký Bok, Skalka, Poludnica, Ohnište. Kopce s krásnym výhľadom, na ktoré ma viažu krásne spomienky. Tento rok som sa zúčastnil na výstupe na Pravnáč. Organizovala to turistická partia z Liptovskej Teplej. Okrem toho mojou veľkou láskou sú hrady. Tiež mám nejaké pochodené. Taký najkrajší považujem Muránský hrad na vrchole Cigánka. Najvyššie položený hrad na Slovensku. Na zimnom turistickom zraze na chate pod hradom som zažil krásnu atmosféru. K návšteve mi chýbajú miesta na východnom Slovensku. Možno to raz doženiem.
Podľa toho, čo hovoríš, si určite "slobodný" chlapec ako napríklad Peter O., Paľo Š., Ludvo B. a veľa iných diaľkoplazov. Takže z toho vyplýva, že si ešte chlapec "nepocelovaný". Prečo si to myslím? Lebo ak by si mal záhradu aspoň takú ako Miro Lietavec, a nestihol by si to cez týždeň, tak doháňal by si to jedine v sobotu.
Peťo, krstný otec má záhradu, skôr tam idem pre úrodu. Ja radšej sobotu behám po horách. Teraz do Bystrice do školy. Možno som naozaj chlapec nepocelovaný, ale nevadí mi to. Mám veľa kamošiek. Možno jedna bude tá pravá.
Ako špecialista v profesii si pracoval aj v redakcii Katolíckych novín, a nie každému sa to totiž podarí. Ja ako bývalý miništrant som tam voľakedy chcel tiež pracovať, ale nepodarilo sa mi to. Je ale pravdou zase, že nie v tlačiarni, ako ty, ale v trnavskej vínnej pivnici Spolku svätého Vojtecha.
Áno, bol som tam rok. Boli tam krásni ľudia. Ale aj blbci. Tvárili sa, že sú svätí, za chrbtom chceli človeku čo najviac ublížiť. Na jedného pána redaktora mám peknú spomienku. Pán Hlaváč, ktorý bol myslím fyzik, písal krásne články o kresťanských misiách. V päťdesiatych rokoch aj sedel v komunistickom žalári. Tvrdil, že pomahala teória prežitia, tzv. okašlakyzmus. Jednoducho, keď bola zlá situácia, tak kašľal na ňu. Možno by sme aj my mali kašľať na všetko zlé, čo nás v živote stretne.
Jozef, nakoľko si z tých posledných jubilantov najmladší, tak sa ťa môžem opýtať aj na tvoje plány /nielen krátkodobé/ do budúcnosti, osobné, turistické i pracovné. Máš možnosť sa pochváliť ostatným a trochu si aj nadsadiť, "veď mladým patrí svet..."
Dokončiť školu, to je hlavné. Potom sa uvidí. Ako ma poznáš, tak si udržať zamestnanie. V tom som ďalší rekordér, keď po čase znovu hľadám miesto. Vidíš, mám diaľkoplazeckú náturu, že sa netreba vzdávať. Turistické plány. Možno Oravské Beskydy, tie sa mi vyhýbajú. Aj tajný sen mám. Athos. Mníšska republika v Grécku. Hora uprostred mora. 2000-metrov vysoká. Na toto územie majú veľmi prísny zákaz vstupu všetky osoby ženského pohlavia. Jediná žena, ktorá tam je, je Panna Mária. Tú mnísi uctievajú. Neviem si predstaviť ten výhľad z hory, keď okolo máš len more. Čo sa týka aktivity v Karpatoch, konečne získať Malokarpatského Superdiaľkoplaza. I keď z tých stoviek som vždy nejako unavený. Neviete mi prosím Vás povedať, prečo ma v cieli tak veľmi bolia nohy? Čo keby sme založili naozaj ten Malokarpatský golfový klub.
Díky za tvoju námahu a za všetkých kamarátov okolo MKD ti želam do druhej polovice života veľa zdravia, zdravia a zdravia...
A budem rád, keď sa budeme ešte dlho, dlho stretávať na turistických chodníkoch.
Peťo ďakujem Ti, že si si aj na mňa spomenul. Nech naša turistická partia sa čoraz menej poháda kvôli maličkostiam, ale nech nás stále spája láska k prírode a k horám.
zhováral sa Peter Minárik, Trnava
Milí kamoši diaľkoplazi. Pred nedávnom sme si pripomenuli výročie Slovenského národného povstania. Trnava sa stala jedným z mala miest na západnom Slovensku, kde táto udalosť mala veľký vplyv. Je to časť mojej bakalárskej písomnej práce z histórie. Rád by som sa podelil o poznatky, ktoré som svojím výskumom vo Vojenskom historickom archíve a osobnými rozhovormi s historikmi, pánmi Jablonickým, Csefalvaym a mojím odborným konzultantom, pánom profesorom Fremalom. Ďakujem aj môjmu dlhoročnému priateľovi z diaľkových pochodov Karolovi Tauberovi, ktorý mi s touto prácou veľmi pomohol pri korektúrach. Samozrejme mojej mame, ktorá vydržala všetko, čo som jej v živote pripravil.
Teraz by som Vás rád oboznámil so situáciou v Trnave pred povstaním a samotným priebehom povstania v našom slovenskom Ríme. Nabudúce opíšem pochod z Trnavy na povstalecké územie a reakciu nitrianskej a hlohoveckej posádky na vznik povstania.
SITUÁCIA V TRNAVE V LETE ROKU 1944
V Trnave sa rozvíjali nálady medzi obyvateľmi, ktorí sa naozaj úprimne stavali proti vtedajšiemu režimu. Vedúce postavenie počas vypuknutia povstania zaujala trnavská posádka, takže väčšinou sa budem riadiť jej činnosťou. No začiatok by som chcel vyzdvihnúť odbojovú skupinu v Zavare, ktorá nie je až taká známa. Existovala tu odbojová organizácia, ktorá pomáhala utečencom z Čiech. V byte Klementa Trnku bola zariadená záchytná stanica. Do tejto ilegálnej skupiny sa tiež zapájal Gustáv Široký. Pomohli mnohým ľuďom, konkrétne podľa archívnych materiálov sú to Jirmana, Pekárek, Grohman, Škoda. Prepravovali cez maďarský úsek hraníc, po trase Sereď - Šintava - Šoporňa. Veľmi ľudsky sa zachoval v tejto situácii miestný pán farár Pavlík, ktorý mladému českému utečencovi Vladimírovi Pomplovi vyhotovil nový rodný a krstný list na obecnom úrade Zavar. Taktiež dostal prácu v trnavskom závode Coburg. Vladimír Pompl počas povstania bojoval v 2. partizánskej brigáde Stalin v oddiele kapitána Miloša Uhra v pohorí Bielych Karpát v oblasti Bziniec a Javoriny. Pričinili sa o záchranu francúzskych partizánov, ktorí pri transporte vlakom utiekli v Seredi. Úkryt im poskytla Vladimíra Ranbovská. Neskôr boli dopravení do Liptovského Mikuláša, kde sa pridali k partizánskym jednotkám. Zo samotného Zavaru nakoniec odišlo do povstania 19 chlapov. Hlavné udalosti sa však odohrávali v samotnej Trnave. V júni 1943 do mesta prichádza stotník Andrej Benka-Rybár, ktorý bol vymenovaný za posádkového veliteľa. Väčšinou v týchto malých mestečkách na Slovensku bol v tom čase tento veliteľ posádky známou postavou v danom meste. Zblížil sa hlavne s Karolom Foltom, správcom Eckensteinovej sladovne, ktorý pochádzal z tej istej obce ako Andrej Benka-Rybár, z Rychvald. Karol Folta bol uznávaný antifašista, dokonca na určitý čas uňho našiel úkryt partizánsky veliteľ Ľudovít Kukorelli. S jeho pomocou sa zbližil Benka-Rybár s ostatnými spolupracovníkmi, ako s Rudolfom Jirmankom, spolumajiteľom kníhtlačiarne Urbánek. Rudolf Jirmanek bol vedúcim pracovníkom antifašistickej odbojovej skupiny Čechov v Trnave. K tejto skupine patrili aj Stoupencová, Kodajová z Trnavy, Klement Trnka zo Zavaru, Jozef Kollár z Kerestúra (dnes premenované na Križovany). Tu by som sa rád zmienil o udalosti, ktorá celkom výstižne charakterizuje náladu v posádke. 3. augusta 1943 bolo sústredených 700 vojakov pracovnej služby, ktorí mali byť odoslaní do Senice nad Myjavou a odtiaľ do Nemecka k obsluhe protilietadlových delostreleckých batérií podľa dohovoru slovenskej vlády a nemeckého velenia, za výmenu protilietadlových kanónov na ochranu Slovenského štátu. Vojaci zorganizovali vzburu, boli odtransportovaní do Senice, avšak do Nemecka ich neposlali. V apríli 1944 do trnavskej posádky prichádza nadporučík Karol Fraňo, ďaľšia významná osobnosť, vo funkcii mobilizačný referent Doplňovacieho okresného veliteľstva. Karol Fraňo slúžil v slovenskej armáde na východnom fronte v Zaisťovacej divízii pešieho pluku 101. vo Vasiľkove pri Kyjeve, neskôr pri Žitomire. V tejto oblasti Ukrajiny sa rozvíjalo silné partizánske hnutie na čele s legendárnym veliteľom Kovpakom. Karol Fraňo zastával funkciu druhého pobočníka veliteľa pluku v štábe, prvým pobočníkom bol kapitán Ján Nálepka, hrdina ZSSR, krycím menom Repkin. So sovietskym vedením mala kontakt skupina slovenských dôstojníkov: Michal Petro, Ján Mayer, Peter Beňko, ktorým sa podarilo úspešne prebehnúť na sovietsku stranu.
Na veliteľstvo prinášal presnejšie smernice odboja od podplukovníka Jána Goliana. Podľa historika Jablonického odporučil Fraňa Jánovi Golianovi nadporučík Ján Korecký, prednosta spravodajského oddelenia na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. V súvislosti s priebehom povstania v Trnave sa písalo, že Andrej Benka-Rybár stál na čele príprav a aj samotného priebehu povstania, Fraňo bol len zástupcom Benku-Rybára, vlastne len zabezpečoval spojenie s Golianom. Podľa historika Jablonického "v skutočnosti splnomocnencom vojenského ústredia bol nadporučík Fraňo. Tieto reálie treba ozrejmiť nie na podporu ambícií o zásluhách jednotlivcov, ale kvôli historickej pravde." Karol Fraňo v liste dňa 19. 2. 1985 Okresnému výboru KSS, tajomníčke Darine Kulinovej poznamenáva, že na príprave povstania boli dôstojníci rozdelení do troch skupín spoľahlivosti: "V prvej boli najspoľahlivejší a boli informovaní o ich vojenskom zaradení a úlohách príprav ihneď v priebehu príprav. V druhej boli protifašisticky naladení, ale váhaví. Títo boli do príprav zasvätení, len keď SNP začínalo, tak sa do povstania dostali prúdom. V tretej boli pre odboj nespoľahliví a z funkcií boli odstránení, ba aj likvidovaní. V prvej skupine boli nadporučík v zálohe Ing. Štefan Nosko, stotník Mikuláš Čordáš, rtm. Ján Málik, práporčík Ján Marko, stotník Karol Petz."
Pri príprave povstania hrali významnú úlohu aj miestni žandári na čele s Imrichom Cvíčelom. Dňa 16. júla 1944 sa konalo na Hlavnom veliteľstve žandárstva v Štubnianskych Tepliciach (dnes Turčianske Teplice) stretnutie s podplukovníkom Jánom Plakingerom a kapitánom Jozefom Peterkom, kde bol oboznámený s prípravou povstania. Vo vtedajšom Trnavskom okrese v meste Sereď sa nachádzal tábor pre Židov. Boli tu kontakty s predstaviteľmi židovskej organizácie, aby v prípade povstania sa riešilo oslobodenie väzňov. Veliteľom tábora bol Jozef Matuščinec, ktorý by sa riadil podľa rozkazov Cvíčelu.
V samotnej trnavskej posádke vzrastal počet dôstojníkov, ktorí sa oboznamovali s prípravami povstania. Veliteľ posádky sa často radil pri výbere dôstojníkov so svojím spolupracovníkom s veliteľom Doplňovacieho okresného veliteľstva, stotníkom Karolom Petzom. Pribudli stotník Mikuláš Čordáš, ktorý sa do Trnavy priženil a dr. Ján Benko, dôstojník v zálohe, ktorý pred vojnou pôsobil ako funkcionár agrárnej mládeže. Tieto spomienky stotníka Rybára sa však dostávajú do rozporu s písanými spomienkami nadporučíka Karola Fraňu, ktorý dokonca tvrdí: "Po príchode do Trnavy spomína A. Benku-Rybára, ktorý stále nosil nemecké vyznamenanie, ktorému sa dostalo za vojenské zásluhy na východnom fronte". Aj nálady u samotných jednoduchých vojakov boli väčšinou silne protifašistické. Dňa 31. júla 1944 odchádzal transport na východné Slovensko a počas pochodu z kasární Invalidovňa na železničnú stanicu sa ozývali protištátne heslá: Nech žije Stalin! Nech žije Československá republika! Nech žije Jožko Stalin! Bojuje iba chudoba, kto má peniaze, je oslobodený! Pušku nezahodím, prinesiem Stalinovi! My sa nedáme vyviezť za hranice!
Ešte pred vypuknutím povstania sa na veliteľstve trnavskej posádky udiala jedna zaujímavá udalosť. Podľa svedectva Andreja Benku-Rybára odovzdal major Břetislav Chrastina v sprievode Rudolfa Jirmana lístok od podplukovníka Goliana. Tu však historik Jablonický vo svojej štúdii spomína dátum 25. alebo 26.august, keď nadporučíka Fraňa navštívil človek menom Hanes, ktorý mu podal lístok od Goliana. Išlo vlastne o toho istého majora Břetislava Chrastinu. Lístok bol tohto znenia: "Milý Fraňo! Škoda, že si tak narýchlo odišiel. Potreboval som s Tebou ešte hovoriť. Posielam Ti pána Hanesa, ujmi sa ho a vyhov jeho želaniam. S pozdravom Tvoj Golian." Historik Jablonický uvádza, že potom neskoršie došlo aj k stretnutiu s Benkom-Rybárom. Benka-Rybár spomína dátum 15. august vo svojich spomienkach, avšak z dokumentov, ale hlavne na základe lístka od Goliana historik Jablonický tvrdí, že k stretnutiu prišlo až neskoršie, keď sa už poznal s Fraňom. Spojil sa s Viliamom Jelínkom, majiteľom drogérie, ktorý bol český antifašista v Trnave. Major Chrastina bol veliteľom spravodajskej skupiny Spelter, ktorý v noci zo dňa 4. na 5. mája 1944 bol vysadený pri Kramolíne na Morave. Z neznámeho dôvodu sa odpojil od skupiny a pri Vrbovciach prešiel na Slovensko. Spojil sa so svojím bratom Jaromírom Chrastinom v Maríkovej. Po overovaní jeho totožnosti sa dostal k podplukovníkovi Golianovi. Poverili ho náhradným poslaním - zorganizovať partizánsku jednotku v severnej časti Malých Karpát. Výzbrojná stanica by bola v Trnave, odkiaľ by sa vytvárali partizánske jednotky na západnom Slovensku. Vyzbrojovanie vlastne išlo legálnou cestou. Posádkový veliteľ Benka-Rybár dostal od Karola Petzu povolávacie rozkazy, ktorými boli Chrastinom vybraní ľudia, povolaní do vojenskej činnej služby. Vystrojovanie viedol stotník Mikuláš Čordáš, ktorý vytvoril špeciálnu rotu na túto úlohu. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že táto rota zostala v Trnave a spolu s posádkou odišla do povstania. Vojenská posádka však ešte vyzbrojovala špeciálnu rotu v oblasti Brezovej pod Bradlom, v ktorej mali osoby na to určené pôsobiť ako partizánska jednotka. Boli podriadení nadporučíkovi Štefanovi Noskovi. Štefan Nosko narukoval v marci 1944, slúžil vo východoslovenských divíziach, avšak 15. augusta sa vrátil späť do Trnavy. Do Združenia evanjelickej mládeže pri Brezovej pod Bradlom viezli zbrane súkromným autom Samuela Bzdúcha, obchodníka s vínom. Zbrane v Brezovej zabezpečovali Ján Kubáčka a Martin Kostelný, miestni učitelia. Do tejto oblasti sa presunul aj Chrastina, ktorý celú akciu zabezpečoval. Nakoniec sa tieto zbrane dostali k partizánskemu oddielu Jána Reptu, časť sa odviezla do Zavaru. Pod vedením Štefana Noska sa táto skupina po vyhlásení povstania pridala k trnavskej posádke v Hlohovci. Inak v tejto oblasti Malých Karpát, pri obciach Prašník a Pustá Ves bojovali oddiely už menovaného veliteľa Jána Reptu, kapitána Jermala a ďaľšie oddiely 2. partizánskej skupiny Stalin. V oblasti Považského Inovca operovali partizáni z Považského práporu Slobody a partizánsky oddiel Bohdan Chmelnickej. Odosielali tiež zbrane na územie stredného Slovenska. Najprv ich ukrývali v trnavskom cukrovare a v zapečatených vagónoch po železnici smerovali do Kremnice. Tieto zbrane sa potom našli v zotavovni na Skalke. Podľa spomienok Karola Fraňa dňa 24. augusta na pozvaní u podplukovníka J. Goliana v Banskej Bystrici prevzal konkrétne rozkazy na obranu a priamy boj s Nemcami. Taktiež, že osobne zariadil presun zbraní z trnavského zbrojného skladu do Zvolena, celkove 7 vagónov, na písomný rozkaz túto úlohu uskutočnili rtm. Ján Málik a desiatnik Štefan Šuba.
V Trnave, vo štvrti Kopánka, existovala aj odbojová skupina Komunistickej strany. Udalosti sa tak rýchlo udiali, že nijakým veľmi vážnym rozhodnutím neovplyvnili chod povstania. Hlavné slovo mali v Trnave najmä vojaci.
pokračovanie na
budúce...
Jozef Novák
Cesta okolo sveta za 80 hodín
(po stopách Julesa
Verna a Phileasa Fogga)
Meno Julesa Verna určite všetci dobre poznáte - ak už nie z čítania jeho napínavých románov, napísal ich okolo 70, tak aspoň zo strieborného plátna kín alebo z televíznej obrazovky. A kto bol ten Phileas Fogg? No predsa hlavný hrdina jeho vari najznámejšieho románu "Cesta okolo sveta za 80 dní". Pred približne 150 rokmi, keď Verne túto hnihu napísal, sa dalo totiž prejsť okolo celej našej zemegule kombináciou rozličných dopravných prostriedkov od plavby ľodou až po jazdu na slonovi nie skôr než za 80 dní, jednoducho vtedajšie technické podmienky to nedovoľovali.
Odvtedy sa časy zmenili a vďaka búrlivému rozvoju vedy a techniky za posledného poldruha storočia sa dnes už dá prejsť okolo celého sveta jediným dopravným prostriedkom /lietadlom/ až 24-krát rýchlejšie - teda už nie za 80 dní, ale za 80 hodín!!!
Prvý, kto toto dokázal /okrem kozmonautov/, a síce úplne sám, je Američan Steve Fossett. Mal už síce takmer 60 rokov, ale v roku 2002 obletel celú zemeguľu v teplovzdušnom balóne "Spirit of Freedom" /Duch slobody/ celkom sám za 14 dní a nocí. Denne pritom nespal viac než 4.5 hodiny, a aj to prerušovane - nikdy nespal dlhšie ako 45 minút v jednom kuse. Aby bol v dobrej fyzickej kondícii, pred letom trénoval niekoľko týždňov v horách Coloráda /USA/, kde každý deň behal 5 až 8 km v nadmorskej výške 3650 metrov /kvôli porovnaniu: náš najvyšší tatranský vrchol - Gerlachovský štít - dosahuje nadmorskú výšku "iba" 2.665 m/. Počas časti letu vzducholoďou mal Fossett na tvári kyslíkovú masku a tesne pred pristátím musel dokonca hasiť aj požiar - balón mu totiž začal horieť.
S týmto jedinečným výkonom sa však americký dobrodruh neuspokojil. To, čo sa mu podarilo dosiahnuť v gondole vzducholode, chcel zopakovať aj na palube lietadla. Dal si preto skonštruovať superľahký stroj, ktorý nazval "Global Flyer", voľne preložené "Letec okolo celého glóbusu". Toto lietadlo bolo 12 metrov dlhé a rozpätie krídiel malo 35 metrov. Týmto ultraľahkýn lietadlom preletel v marci 2005 znovu celkom sám a bez jediného medzipristátia /musel mať ohromné množstvo paliva so sebou/ vyše 440 km rýchlosťou okolo celej našej zemeguľe - teda na "jeden šup" prekonal vzdialenosť vyše 40000 km.
Začiatkom tohto roku si svetobežník a dobrodruh v najlepšom slova zmysle, S.Fossett, svoj let supeľahkým lietadlom ešte raz zopakoval a aby to nebolo len obyčajné opakovanie - rozhodol sa, že si trasu ešte viac predĺži a zostane vo vzduchu dlhšie ako na lete predtým. Štartoval 8. februára 2006 na poloostrove Florida /USA/, preletel ponad Atlantický oceán, Afriku a Tichý oceán, dostal sa opäť nad Spojené štáty a stade pokračoval ešte ďalej - znovu cez Atlantik a až do Bornemouthu na juhu Anglicka, kde nakoniec pristál 11. februára 2006. Celý let mu tento raz trval 80 hodín, takmer štyri dni a štyri noci - preletel trasu vyše 43450 km. Týmto husárskym kúskom vytvoril nový diaľkový rekord v lete jednotlivca lietadlom, a to bez jediného medzipristátia a bez tankovania paliva počas letu.
Až do konca letu si nebol istý, či mu palivo naozaj vystačí. Našťastie mu priali aj vzdušné podmienky a palivo mu vystačilo.
Čo si myslíte, uspokojí sa Fossett s týmto fantastickým výkonom alebo si v najbližšej budúcnosti vymyslí ešte čosi iné, nové, ešte náročnejšie?
V každom prípade klobúk dolu pred toľkou odvahou.
P.S.
Nakoniec ešte jedno konštatovanie, že aj Steve Fossett je
"diaľkár" a je to celkom pekné konštatovanie...
Bratislava, máj 2006, Tauber Karol
Zachránime prírodný unikát na Holom vrchu?
V súvislosti s mapovaním ohrozených a vzácnych druhov flóry Bratislavy sme sa osobitne zamerali na menej známe lokality so zachovalými prírodnými podmienkami. Jednou z týchto lokalít je tiež svah a kopec nad Búdkovou cestou oproti Horskému parku, v staršej literatúre označovaný ako Kahlenberg, čiže Holý vrch, v povestnej rekreačnej zóne niekdajších turistických hostincov - Púčkových domov /Patzenheise/.
Tejto lokalite sme venovali zvýšenú pozornosť, pretože ako atraktívne miesto na individuálnu alebo inú výstavbu je potenciálne ohrozená. Po bližšom preskúmaní lokality musíme konštatovať, že ide o veľmi cenný a unikátny fragment zachovaných prirodzených až poloprirodzených rastlinných spoločenstiev, aké už v Bratislave vymizli pod tlakom rozvíjajúcej sa urbanizácie.
Keď sa vyberiete hore svahom vľavo od prístupovej cesty k amfiteátru, ocitnete sa v pôsobivom dubovo - gaštanovom lesíku, ktorý je známy ako donedávna chránený areál Gaštanica. Po ďalšom stúpaní strmým svahom sa ocitnete na lúčnom priestranstve, ktoré je v spodnej časti ohraničené záhradami. Tomuto lúčnemu biotopu dominuje solitérna skupina niekoľkých dubov, zapojená do fragmentu pôvodnej lesostepnej vegetácie. A práve tento lesostepný fragment s priľahlými lúčnymi porastami považujeme za najcennejší a hodný povšimnutia kompetentných, ktorí by mali zabezpečiť jeho zachovanie ešte skôr, ako by mohlo dôjsť k nenávratnému zničeniu tohto prírodného pokladu.
Spomínaná lokalita je zachovaným zvýškom pôvodne oveľa rozsiahlejších lesostepných porastov, ktoré sú charakteristické pre kyslé geologické podložie Machnáča. Našli by ste tu druhy rastlín, ktoré v centre Bratislavy už dávno zanikli alebo sú veľmi vzácne - napr. dekoratívna kukučka vencovitá, ker mechúrnik stromový a raritný nátržník odnožený, vyskytujúci sa na Slovensku iba tu v Bratislave.
Podľa návrhu územného plánu Bratislavy sa v danej lokalite plánuje výstavba rodinných domov /určite pre tých chubobnejších Bratislavčanov, pozn.P.M./. Preto sme na bratislavský magistrát poslali pripomienky k tomuto návrhu, aby sa tu prehodnotila a vylúčila výstavba. V opačnom prípade by došlo k zničeniu tohto vzácneho prírodného priestoru mesta a rekreačného zázemia obyvateľov priľahlého územia, ktorý priamo nadväzuje na chránený areál Horský park a nedávno zrušený chránený areál Gaštanica.
Bolo by to tiež porušením zákona č.543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, podľa ktorého je zakázané ničiť chránené druhy v ich prirodzenom areáli, ako aj ničiť alebo poškodzovať biotopy takýchto druhov. Práve v týchto dňoch sa pripomienkuje návrh na obnovenie chráneného areálu Gaštanica pri amfiteátri, ktorý bol zrušený z dôvodu "malej rozlohy". Riešením by bolo rozšírenie chráneného areálu Gaštanica práve o spomínanú lúčnu a lesostepnú časť, ktorá na tento areál organicky nadväzuje.
Zachovanie rozmanitosti unikátnej bratislavskej flóry a fauny je možné, ak zabránime ďalšej likvidácii ich biotopov, ktoré sa nám zachovali a ktorých hodnota je nenahraditeľná.
Pre MKD poslal Karol Tauber
Z histórie
Do Rusoviec pešo, pán gróf
Tých 13 kilometrov pešo po dobrej ceste by nebolo ani tak veľa. Lenže v 19. storočí to bolo veru dosť, najmä pre toho, kto túto vzdialenosť neprešiel v živote pešo ani raz. Nie je možné úplne si predstaviť ako "taká" pešia pochôdzka do Rusoviec, dnes už skoro súčasť bratislavskej Petržalky, vyzerala.
Za panskými kočmi zostávali kúdoly prachu, ktorý zostal vo vzduchu, aby zahalil úbohého pešieho pocestného. Dnešné vyše 800 ročné Rusovce sa už na takéto niečo nepamätajú.
Ale zalistujme si v kronikách minulosti, či v denníkoch slečien Lónayových, kde sa dozvedáme, že následníka trónu Ferdinanda a jeho priateľku Máriu Wetscherovú zabili pri zábave v Mayerlinskom zámku. V histórii, z ktorej záznamy sa nachádzajú už v spomínaných kronikách a šľachtických denníkoch, bolo veľa vlastníkov a vedľa nich aj veľa poddaných, ktorí často trpeli neprávom. Iba jedni z nich - Zichyovci - nemali vlastného kata a tak si ho museli požičiavať od iných miest. Nebolo to príliš často, ale raz za čas bolo.
Niekdajšiu zem "Terra Wruzvár" - Urusvár, Oorsvár - v roku 1028 potvrdil panovník Ondrej II. benediktínskemu kláštoru a táto zem sa nachádzala vedľa kláštorného majetku. Neskoršie správy hovoria, že Rusovce už vtedy so zámkom /akiste pevnôstkou/ získavali z kráľovej priazne aj mnohí iní šľachtici. Jedným z takých, ktorý to dostal od kráľa za "verné služby", bol aj gróf Lónay, o ktorom bolo známe, že bol vášnivým hráčom hazardných hier. Do bratislavského hotela "U troch zelených stromov" ho takmer denne privážal kočiš. Keď raz v jednej zimnej studenej noci prehral v kartách aj kone a kočiar, nezostávalo kočišovi nič iné, ako svojho pána upozorniť, že "teraz pôjdete do Rusoviec pešo, pán gróf!"
A tak sa obaja dali na cestu do Rusoviec pešo, vyspevujúc si spoločne do tmavej noci.
Ján Potočný
Naše prírodné
rezervácie
BEZEDNÉ
Jesenný les je akoby bez života. Chrámové ticho prerušia len tu a tam padajúce listy a na zemi šuchot malých myšovitých cicavcov. Keď, pravda, nevyčíňa vietor...
Prírodná rezervácia BEZEDNÉ sa nachádza na Záhorskej nížine, pri obci Plavecký Štvrtok. Zo železničnej stanice sa poberieme pešky po ceste popri trati smerom lesu. Asi po tristo metroch odbočíme cez koľaje do borovicového lesíka, kde ľahko nájdeme vyšliapaný chodníček /nie je značený/, ktorý nás zavedie priamo k jazierku Bezedné.
Chránené územie predstavuje prameniskové jazierko s rašelinoslatinnou jelšinou. Zaujímavé je poddajnou mäkkou pôdou, preto si musíme dávať veľký pozor, aby sme odrazu nevhupli hlboko do bažiny. Ochranné pásmo chráneného územia tvoria pieskové presypy so suchým borovicovým porastom lesostepného charakteru.
Z viacerých druhov rastlín, ktoré sa tu vyskytujú, spomeniem aspoň niektoré vzácne a zriedkavé, ako súhvizdoš močiarny, zimoľub okolíkový, ľubovník rozprestrený. V jazierku rastú obrovské ostrovčekovité trsy trávy.
Vlastne tu nie je celkom ticho. Začujeme klopanie ďatla veľkého na suchý pahýľ jelše alebo jemnejšie ťukanie ďatla malého do kmeňa osiky. Ďalšie vtáky, penica hnedokrídla, penica čiernohlavá, sedmohlások hájový, stehlík pestrý a konôpkár, vrana túľavá, straka čiernozobá, trsteniarik spevavý, svrčiak riečny, lelek lesný, mlynárka dlhochvostá, drozd plavý, pinka lesná, vlha hájová, kôrovník dlhoprstý, strakoš červenochrbtý a kačica divá.
Pri pozorovaní zistíme aj niektoré zaujímavé druhy našich obojživelníkov a plazov. Žije tu napríklad neškodný mlok obyčajný, veľmi užitočná ropucha obyčajná a skokan ostropyský, ale aj chránený a užitočný had užovka obyčajná.
Užovka zrána pomaly vychádza z trávy a vyhrieva sa na slniečku na pokraji borovicového lesíka alebo je stočená na brehu jazierka, no môžeme ju pozorovať i vo vode, ako sa vlní a len jej malá hlavička s dvomi žltými škvrnami v záhlaví vytŕča nad hladinou. Keď ju zbadáme, možno i stŕpneme, no nemusíme sa obávať, užovka nám určite nič neurobí, lebo nemá jedovaté žľazy ako vretenica. Na jeseň sa ukladá na tzv. zimný spánok, v letargii prečká v zemných úkrytoch tuhú zimu a v marci sa znovu objaví tam, kde sa opierajú prvé slnečné lúče. Zjari sa hneď neponáhľa k vode, najprv žije na teplých suchých miestach a až sa trochu prehreje, koncom apríla a v máji vyhľadáva vlhké prostredie, kde sa pári.
Môžeme sa tu stretnúť so srnčou zverou alebo v podvečer vyrušiť diviačiu čriedu. Žije tu aj hrdziak lesný, hranostaj obyčajný a líška obyčajná...
Ivan Kňaze
Zaniknuté
pochody a pochody s dlhou tradíciou
časť 74
Organizátor: OT TJ DOPRAVOPROJEKT
Bratislava
Termín konania: posledná májová sobota
Trasa pochodu: 42 km, prevýšenie 1060 m
Záhorská Bystrica - Pajštúnsky hrad - Košarisko - Biely
kameň - Biely kríž - Tri duby - Cimbal - Záhorská Bystrica.
Okrem tejto trasy boli k dispozícii aj dve kratšie trasy s
dĺžkou 25 a 10 km, ktoré boli určené pre rodiny s deťmi a
mladých turistov TOM.
Organizátor zabezpečoval aj ubytovanie v telocvični ZŠ v
Záhorskej Bystrici, a to len vo vlastných spacákoch.
Štart a cieľ: Záhorská Bystrica, konečná zastávka
autobusovej linky č.102
Prvý ročník sa uskutočnil v máji 1982.
Posledný oficiálny, ktorý bol propagovaný v turistickom
kalendári, bol 22.5.1999.
Vedúci tohto pochodu bol celý čas Ing. Vladimír Pukančík.
Bol to jeden z mála pochodov, ktorý sa začínal a končil na "druhej" strane Malých Karpát, v Záhorskrj Bystrici, čo turistom z "opačnej strany", ako boli Trnaváci a Piešťanci, veľmi nevoňalo. Totiž už vtedy, za "socializmu" bol veľký problém sa dostať ráno na štart a ešte ťažšie večer domov. Ale inak to bol pochod značne obľúbený, nielen diaľkoplazmi, zúčastňovali sa ho vo veľkej miere aj školáci, hlavne vo svojich začiatkoch.
Toho času tento pochod nahradili turisti z BEZky, ktorí okopírovali nielen štart, cieľ a dĺžky trás, ale aj trasy, keď svoj pochod, ktorý mali v okolí Jahodníka, preložili bližšie k Bratislave.
september 2006, Peter Minárik
Prečítali sme za
vás...
V Myjave otvorili skanzen
kopaničiarskej kultúry
Malý skanzen tradičnej kopaničiarskej kultúry otvorili v Myjave, časti Turá Lúka.
Gazdovský dvor je areál zložený z typickej kopaničiarskej usadlosti zariadenej v štýle z konca 19. storočia z hospodárskych budov a maštale. Na jeho rekonštrukcii pracovalo mesto od roku 2004, akciu podporila aj Európska únia z Fondu regionálneho rozvoja.
Vo dvore nebude len statická expozícia zariadenia domu, dobového náradia a nástrojov, ale aj živé expozície ľudových remesiel, tradícií, zvykov a vystúpení folklórnych skupín.
Budú sa tu odohrávať kopaničiarske svadby, drápačky, páračky, hody či zabíjačky. Objekt bude záujemcom poskytovať aj možnosti ubytovania či prenajímania priestorov na spoločenské akcie.
(sita), prevzaté zo SME 27. 7. 2006
Spomenuli sme si...
27.september je svetový deň turistiky
Na vrchole všetkých druhov turistických odvetví, tú najvyššiu triedu - tvoria horolezci.
A to naj... sú výstupy na najvyššiu horu sveta Mount Everest:
1. - Najrýchlejší výstup na
Mount Everest zo severu:
- Hans Kammerlander /Taliansko/, ktorý vystúpil 23/24.
mája 1996 zo základného tábora na vrchol za 16:45 h.
2. - Najrýchlejší výstup na
Mount Everest z juhu:
- Pemba Dozdže Šerpa /Nepál/, ktorý vystúpil na vrchol 21.
mája 2004 zo základného tábora na vrchol za 8:10 h. Je to
vôbec najrýchlejší výstup na najvyššiu horu sveta.
3. - Najviac výstupov na Mount
Everest:
- Apa Šerpa /Nepál/ vystúpil na vrchol 17.mája 2004.
Bol to jeho už štrnásty výstup.
4. - Prvý sólový výstup na
Mount Everest:
- Reinhold Messner /Talian/, ktorý vystúpil na vrchol
Everestu 20. augusta 1980. Sólový výstup bez použitia
kyslíka mu zo základného tábora, ktorý bol vo výške 6500 m
n.m., trval tri dni.
5. - Najviac súrodencov na
vrchole Mount Everstu:
- Do marca 2003 vystúpili nepálski bratia Nima Gombu
Šerpa a Mingma Tsiri Šerpa, každý osemkrát na vrchol
Everestu. Ich súrodenci Ang Tsering a Nima Temba dosiahli vrchol
dokonca počas jedného dňa.
Prameň: Guinness
world records 2006
pre MKD pripravil Peter Minárik
Rekreačný šport a zdravie kráčajú ruka v ruke, hlása moderná medicína. Dôvodov k takémuto tvrdeniu je neúrekom. Telesné cvičenia posilňujú svalstvo, udržujú pohyblivosť kĺbov a pevnosť svalov. Priaznivo pôsobia na činnosť srdca a dýchacích orgánov. Stimulujú látkovú premenu. Znižujú hmotnosť a "skrášľujú" postavu. Blahodárne pôsobia na tráviace orgány. Zvyšujú odolnosť voči chorobám. No nie je to dosť argumentov na to, aby sme venovali svoj voľný čas aj takejto telovýchovnej činnosti?
Vedci presadzujú pravidelný vytrvalostný tréning najmä preto, že posilňuje srdečný sval a zlepšuje jeho prekrvenie. Pravdepodobnosť prežitia prvého infarktu srdca je u trénovaného človeka štatisticky 3-krát vyššia, než u tých ľudí, ktorí sa fyzickou činnosťou nezaoberajú. Mnohí ľudia sa pri námahe rýchlo zadýchajú a za nemohúcnosť pri vytrvalostnom pohybe osočujú svoje pľúca. Na vine však nie je slabosť pľúc, ale výkonnosť krvného obehu. Pri vytrvalostnej záťaži sa v tele hromadia kyseliny, pretože srdce nestačí dosť rýchlo dodávať tkanivám kyslík. Prítomnosť neodbúraných kyslých látok v krvi sa prejavuje okrem iného dráždením dýchacích centier v mozgu. Človek má preto pocit dychovej tiesne a ďalší pohyb zastavuje.
Naše srdce vytlačí za minútu do tela v pokoji asi štyri litre krvi. V pokoji to stačí. Lenže pri ťažkej práci, pri výkonnostnom športe ,a tým aj diaľkoplazectvo je, je srdce trénovaného človeka schopné prečerpať aj dvadsať litrov krvi, kým u netrénovaného len asi šesť litrov. Netrénovaný človek preto nie je schopný vykonávať ťažkú prácu či výkonnostný šport, ba ani prekonávať nepredvídané životné ťažkosti, stresy a pod.
Varovný je aj ďalší príklad. Trénovaný človek ochorie a pri 40 stupňovej horúčke potrebujú tkanivá dvojnásobnú dávku kyslíka. Srdce ju dodá a ešte má rezervy. Ochabnuté srdce netrénovaného človeka však začne vynechávať, nie je schopné zvýšiť dávku krvi a kyslíka. Choroba má tak nežiadúci priebeh a nastávajú komplikácie aj v iných orgánoch. Príliš pomalý krvný obeh spomaľuje preplachovanie tkanivových štrbín tak, že sa v nich môžu hromadiť rôzne dusíkaté a kyslé látky, ktoré vznikajú opotrebovaním časti buniek a ich látkovou výmenou. Nahromadenie týchto látok v tkanivách vyvoláva pocit únavy, nespokojnosť a ospalosť. Účinným spôsobom, ako očistiť telo od tohoto nepríjemného odpadu, je dostatočne intenzívny vytrvalostný pohyb. Pôsobí nielen tým, že zrýchli prietok tkanivového moku, ale aj tým, že zvýšeným prísunom kyslíka umožní okysličenie a chemické zneškodnenie odpadových látok. Ďalším odpadom, ktorý znečisťuje naše telo, je tuk. Vplyvom vytrvalostného pohybu sa uvoľňuje noradrenalin, ktorý mobilizuje okrem krvného obehu aj látkovú výmenu. Jej dôsledkom je postupné odbúravanie tukov z telesných zásob. Viacerí odborníci dávajú hmotnosť tela do súvislosti s dĺžkou života. Dokázalo sa, že o 25 % vyššia telesná hmotnosť od normálnej "skracuje" život o 4 roky.
Tak čo diaľkoplazi oplatí sa nám hýbať?
Zo školských lavíc som vyšiel už nejeden ten piatok, preto som bol dosť prekvapený, keď som zistil, aké plány do budúcna, aký pohľad na život majú dnešní maturanti.
Tretieho júna - v deň konania Trnavskej stovky, mi to bolo dopriate. Totiž cieľ, ako všetci účastníci vedia, bol v Brezovej pod Bradlom v miestnej strednej učňovskej škole /dodnes neviem ako sa táto škola presne menuje/. Trieda, ktorú sme dostali na cieľ T-100, bola tá istá, ako po minulé roky. Na stole nám zanechali lístočky, na ktorých odpovedali na anketné otázky, kde písali, čo by chceli v živote mať, čo dosiahnuť, ako žiť a podobne. Zaujalo ma to preto, že ich pohľad na život a budúcnosť oproti tým bývalým "našim" maturantom bol a je asi o sto rokov niekde inde. A tak som si ich zopár opísal a tu Vám ich predkladám:
Zo súboru týchto šiestich odpovedí vidíte, že každý chce len peknú ženu, tie špatné ostanú na ocot, pekné nové autá, avšak odkiaľ na to, nové domy, činžiaky by im ani nestačili, v dôchodku nechce, aby ho rodina, ktorej dal všetko, dala do starobínca, to veru nechceme ani my, skoro každý medzi prvými a základnými predpokladmi chce dobrú prácu, čo za naších "časov" veru nebolo, to sme brali ako samozrejmosť. Dokonca jeden z tých šiestich chce byť porno hercom, to tiež voľakedy nebolo, aj keď možno niektorí z nás by v tomto odvetví urobili karieru, tento však rúbe vysoko, chce dostať oskara za pornofilm... A ešte k tej práci, mladí chcú ísť pracovať do zahraničia, čo tiež voľakedy nebolo možné. Ani jeden z celej tej triedy, ani slovom nespomenul nič o športe a športovaní, v tomto smere je myslenie našich súčasných maturantov minimálne "zahanbujúce".
Nuž túžby mladých vtedy a dnes asi spájajú len dve veci, aj vtedy a aj dnes chcú byť všetci bohatí a mať pekné ženy...
Trnava, september 2006, Peter Minárik
Maličkosti majú niekedy v živote ľudskom úplne nečakane veľký význam. O tom som sa presvedčil pri putovaní Sarawakom na severe Bornea. Nakoľko sa na svojich cestách venujem chytaniu motýľov a ďalších hmyzích potvor, k mojej výbave patrí nepostrádateľne sieťka. Jedna z tých mojich obľúbených je skladacia a po rozložení sa za pomoci jednoduchej kovovej objímky a šrófiku s matkou nasadí na v prírode si zaobstaranú tyčku ľubovoľnej dĺžky, čo značne zjednodušuje presuny z miesta na miesto.
A práve ten šrófik mi dosť nepríjemne skomplikoval život potom, čo som ho v nejakej húštine stratil. Nasledoval nútený návrat do najbližšieho mestečka, kde som dúfal, že nebude problém si ho zabezpečiť. Chyba! Obchodov s prevažne čínskym personálom bolo síce na danom mieste habadej, väčšinou sa v nich predávalo od potravín až po mopedy všetko, samozrejme okrem šrófikov.
Na úvod som teda vždy prehral s rastúcim počtom navštívených obchodíkov, a stále sa zlepšujúcou mojou pantomímou, ako zarážam palicu do objímky a následne veľmi názorne uťahujem imaginárnym šrófikom. Reakcie predavačov sa veľmi rôznili, od naprostého úžasu v tvári, až po ponuku lacných hodiniek a až po zvolanie okoloidúcich, aby som scénku zahral ešte raz aj pre nich. Po úplne vyčerpávajúcom odpoludní mi nedalo, len veriť, že šrófik tu nezoženiem a s pocitom naprostej malomyselnosti som sa vydal z mesta von. Na ceste kúsok za mestom som ale k svojmu prekvapeniu objavil modernú benzínovú pumpu Shell i s priľahlým malým autoservisom. Nálada sa mi prudko zvýšila a s radostným výrazom v tvári som okamžite zamieril dnu. Tu predsa musia mať šrófikov každého druhu hromady!
V autoservise bolo oproti vonkajšiemu slnku pomerne šero, napriek tomu som po chvíli rozoznal písací stôl s mnohými ventilátormi a za ním odpočívajúceho, neuveriteľne tlstého Malajca v prepotenej bielej košeli. Postupne som zaznamenal všade sa povaľujúce hromady súčiastok a môj optimizmus tým ešte stúpol. Úplne bravúrne som predviedol nacvičenú scénku a ten okúzľujúci muž okamžite chápavo zamrnčal. Pocit šťastia vo mne dosiahol vrcholu!
Tlsťoch od stola vykríkol niekoľko pokynov a z vnútra autodielne sa začalo trúsiť niekoľko mechanikov rôzneho výzoru, až sa ich rad vyrovnal pred stolom. Šéf im prerozprával "aké nešťastie" ma postihlo, komplikovanješie pasáže som im znovu s veľkým úspechom prehral a vzápätí sa tí dobrí muži rozbehli po dielni.
V nasledujúcej hodine vyťahovali z najrôznejších kútov a zásuviek autoservisu stovky šrófikov, vrutov ba i klincov a po jednom predstupovali pred tlsťocha, ktorý sa predložený exemplár pokúšal nasadiť do závitu. Bohužial všetko márne, a tak sa tvár toho dobrotivého muža čím ďalej tým viac zachmurovala a jeho pokyny mechanikom boli čím ďalej tým ostrejšie. Časom mi došlo, že ani tu sa žiadaného šrófika nedočkám a keď sa rad mechanikov opäť zhromaždil pred šéfom a zo zarmúteného krútenia spotených hláv som pochopil, že sa toho môjho túžobného šrófika nedočkám, tak bola moja nálada znovu na bode mrazu. Šéf k svojim podriadeným vyčítavo hovoril, nespokojene zamľaskal a s ospravedlňujúcim úsmevom sa natiahol cez stôl, aby mi dotyčnú objímku vrátil. Ako sa snažil prestrčiť tlstú ruku medzi ventilátormi na stole, zavadil rukou o plechovku od Coca coly, naplnenú zmesou najrôznejších ceruziek. Tá sa prevrhla a oči nás všetkých sa neveriaco zastavili na malom šrófiku, ktorý sa vykotúľal z plechovky doprostriedka stola. Neviem ako dlho sa nikto v miestnosti ani nepohol. Potom tlsťoch opatrne šrófik uchopil mäsitými prstami a neomylne ho na prvý pokus zašrouboval do závitu objímky. Chvíľu potom víťazoslávne podržal svoje dielo v natiahnutej ruke pred tvárou každého z mechanikov a pyšne sa pásol pohľadom nad ich úctivými výkrikmi obdivu.
Ubránil som sa nutkaniu tlsťocha s radosťou objať a tak som aspoň vykúzlil na tvári výraz skutočného ohromenia a chvejúcou rukou si od neho opravenú objímku prevzal.
A šrófik bol môj...
Sarawak Borneo - Regis
november 2006:
4.11.2006 OREŠANSKÝ BOTOCROSS
20.ročník
(sobota) Trnava
Trasa: 4 vrcholy v Malých Karpatoch, ktorých názvy sa dozviete na štarte. Za každý vrchol sa ráta 10 km. Každý turista prejde určite minimálne 40 km.
Štart: Horné Orešany, aut. zast., 7.00 - 8.45 h
Cieľ: Horné Orešany, reštaurácia, do 17.15 h
Vedúci: Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel.: 0911-550 921
11.11.2006 NOVEMBROVÝ
VÝŠĽAP 7.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava
Trasa: 35 km/1300 m
Pekná cesta - Biely Kríž - Košarisko - Marianka - Pekná cesta (MxČ) - Kamzík - areál TJ Tesla Bratislava
Štart: Bratislava-Krasňany, Pekná cesta, 8.00 - 9.00 h
Cieľ: areál TJ Tesla Bratislava
Vedúci: RNDr. Milan Kubiš, Repašského 4, Bratislava, tel.: 02-6428 8825
Ing.Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 03 Bratislava
18.11.2006 BLATOVÝ POCHOD 28.
ročník
(sobota) KST TJ Bezovec Piešťany
Trasa: Piešťany - Havran - Plešiny - Ovčia skala - Jašter
Štart: Piešťany, klub TJ Bezovec, Sládkovičova ul., 7.00 - 9.00 h
Cieľ: reštaurácia Jašter - Hlohovec, do 17.00 h
Vedúci: Ladislav Komandel, M. Bellu 15, 921 01 Piešťany, tel.: 0908-437 159
25.11.2006 CHODNÍKOM VIKTORA
BENIAKA NA BRANČ 8. ročník
(sobota) KST Senica
Trasa: 15 km, Senica - Kunov - Branč
Štart: Senica, Gastrocentrum, 8.00 h
Cieľ: hrad Branč o 13.00 h
Vedúci: JUDr. Jozef Kuliaček, Robotnícka 68/57, 905 01 Senica,
tel. d.: 034-657 4895, 0902-264 535
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.