MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

KLUB SLOVENSKÝCH TURISTOV HLOHOVEC
Vás pozýva na

JESENNÝ POCHOD HP 2008
(30. ročník)

Termín: Sobota, 18. október 2008

Trasy:
35 km: Hlohovec – Ovčia skala – Havran – Čertova Pec – Pieštany (9 hod)
25 km: Hlohovec – Ovčia skala – Havran (6 hod)
15 km: Jalšové – Ovčia skala – Havran (4,5 hod)
10 km: Hlohovec – Ovčia skala – Jalšové (3,5 hod)

Štart:
35, 25 a 10 km: Hlohovec, žel. st., 7.00 - 9.00 h
15 km: Jalšové obec (Doprava z HC autobusom SAD o 8:25 a 9:20 h zo zastávky Hlohová ul. alebo žel. st.. Štartovná registrácia je možná aj na kontrole Ovčia skala).

Cieľ:
35 km: Piešťany (cieľová registrácia na kontrole Havran)
25 km: Havran
15 km: Havran
10 km: Jalšové (cieľová registrácia na kontrole Ovčia skala)

Iné:
Doprava Havran - HC autobusmi SAD a osobitným autobusom KST. Občerstvenie na trase je možné iba z vlastných zásob. V cieli je možné zakúpiť jedlá a nápoje v reštaurácii Havran.

Tešíme sa na Vašu účasť a prajeme príjemný pobyt v prírode.
KST Hlohovec

Nie je bežné, ani na stránkach MKD, aby sme robili rozhovor s aktívnym 85 ročným turistom. Kto z malokarpatských turistov - diaľkoplazov by nepoznal najstaršieho aktívneho diaľkoplaza na Slovensku - Janka Parcera. Práve toho roku - 13. júla 2008, sa dožil svojich 85 rokov života. A to už je dôvod na poriadnu gratuláciu a rozhovor.

Peter Minárik: - Na začiatok v prvom rade veľká gratulácia k Tvojim 85–tinám. A prezraď, ako Ti slúži v súčasnosti zdravie?

Ján Parcer: - Ako keď hrom z jasného neba uderí, tak veľmi ma prekvapila Tvoja požiadavka o rozhovor pri príležitosti môjho jubilea. Ja som si myslel, že rozhovory robíš len tak do sedemdesiatky. Ver, ale dopis ma nesmierne potešil a skoro by som povedal, že som akoby omladol po jeho prečítaní, pretože ma to priviedlo ku spomienkam na mladšie hlavné turistické roky. Ospravedlňujem sa ale za neskoré odpovede, lebo som bol na rekreácii v Grécku.

1.MKD - Peter Minárik: - Na úplný začiatok nášho rozhovoru sa Ťa opýtam na to najdôležitejšie, ako Ti slúži zdravie?

Ján Parcer: - Stále žijem, mal som 13. júla 2008 už 85 rokov, je to málo, či veľa? Všade tvrdím, že som úplne zdravý. Myslím, že za to môžem ďakovať aj športu, ktorý som celý život robil. Aj tu, ako to býva v živote, bývajú aj temnejšie obdobia, ako napríklad tohto roku som si 13. apríla na Čiernom vrchu po veľmi peknej akcii, keď už sme schádzali dole, zlomil ľavú nohu. Ale hojí sa mi dobre a je už v takom štádiu, že na nej už chodím i keď ešte používam paličku na udržanie rovnováhy. Verím však, že už to dlho nepotrvá a paličku zahodím dobre ďaleko. Okrem tohto prípadu zlomenia nohy pre moju osobu lekárov nepoznám.

2.MKD – Peter M.: - Na turistických akciách Ťa nebolo dlhšie vidieť a všetci známi turisti sa pýtali čo je s Tebou. Upresníš nám to?

Ján Parcer: - Priznávam, že už dlho ma na turistických chodníkoch nebolo vidieť. Posledne to bolo v júni v roku 2005, keď som sa zúčastnil košickej Rudohorskej stovky, ja som vtedy prešľapal z Gelnice do Košíc, čo bolo posledných 50 km.
I keď rozum velí, že s pribúdajúcimi rokmi treba pribrzdiť, ma stále do prírody a na turistické akcie niečo ťahá. No ale dôvod, prečo ste ma prestali vidieť na našich spoločných turistických akciách, boli rodinné príčiny a to choroba mojej manželky, ktorá mi i v turistike pomáhala tým, že mi fandila, morálne, ale aj inak, ma podporovala a tá v nemoci začala potrebovať moju pomoc. Ale nakoniec to nevydržala a ja som tu zostal sám, bez najväčšej opory. Tak toto bol ten hlavný dôvod a začiatok mojej neúčasti na obľúbených našich podujatiach.

3.MKD – Peter M.: - Janko, prijmi úprimnú sústrasť. Na tohto ročnej Trnavskej stovke nebolo jedného turistu, ktorý by sa ma na štarte nebol opýtal, čo je s Tebou, že by Ťa rád videli a porozprávali sa, a keď už nemôžeš šľapať, tak aspoň si mohol prísť, posedieť si niekde na kontrole “na kus reči", napríklad na Bukovej. Bude to možné o rok ???

Ján Parcer: - Touto otázkou si ma veľmi potešil, že sa na mňa mnohí spytovali, lebo to pre mňa znamená, že i ostatní si na mňa spomínajú, a to ďalej znamená, že som v tej našej turistickej pospolitosti nezanechal mnoho zlých spomienok. Veru aj ja mám z tej aktívnej doby mnoho – mnoho pekných zážitkov. A čo sa týka budúceho roku – pokiaľ mi bude zdravie slúžiť, noha by už dúfam mala byť v poriadku, bude pre mňa potešením sa znovu stretnúť s aktívnymi diaľkoplazmi na Trnavskej stovke. Kde, čo, ako, sa dohodneme pred T-100.

Ján Parcer: - Či ešte chodím do prírody? Počiatkom tohto roku, keď som zostal sám, začali mi znovu na rozum prichádzať myšlienky na obnovenie bývalej činnosti v rámci poznávania prírody i keď v pomalšom tempe. Ale tá moja nešťastná príhoda s tou nohou znamenala škrt mojim snahám na obnovenie činnosti v tomto roku, ja však pevne verím, že to, čo sme si vštepovali na našich diaľkoplazeckých pochodoch, a to: “vytrvaj, vydrž – ešte sa v živote uplatníš", sa mi podarí ešte naozaj využiť a použiť. Síl na to mám ešte dosť.

5.MKD – Peter M.: - Tvoje spomienky na malokarpatské diaľkové pochody?

Ján Parcer: - Zo spomienok na malokarpatské diaľkové pochody mi zostalo veľmi veľa milých spomienok na starých harcovníkov, ktorých som tam našiel. Nechcem však menovať, aby som niektorého nemenovaním neurazil, svedčí aj to, že i keď sme v Prievidzi mali dobrý klub s najväčším počtom registrovaných členov na Slovensku, ja som si vždy našiel cestičku na podujatie v Malých Karpatoch, lebo s takou spoločenskou atmosférou na pochodoch som sa nestretol nikde na Slovensku.

6.MKD – Peter M.: - Ktorú z tých troch organizovaných stoviek na území Malých Karpát si mal najradšej a prečo?

Ján Parcer: - Zo stoviek na celom území Slovenska som prešiel: Košickú, Tatranskú, Trnavskú, Teslácku, Špačinskú, no najviac mi dala Trnavská, a to hlavne tým, že to bola prvá stovka v mojom živote, ale aj posledná, ktorú som prešiel celú. Takže, kde som začal, tam som aj skončil. Jednoznačne je pre mňa Trnavská stovka naj, ale pekne si spomínam i na Teslácku a Špačinskú! Sám vidíš, že všetky tri moje naj sú malokarpatské!!!

7.MKD – Peter M.: - Vieš koľko kilometrov si v živote za tie roky našľapal – resp. nachodil?

Ján Parcer: - Mnoho rokov som chodil bez toho, aby som si evidoval nejaké to množstvo nachodených kilometrov. Až po dlhšom čase, keď som sa dostal do partie diaľkoplazov, a ja som už išiel do dôchodku, začal som si sledovať a evidovať, len tak pre zaujímavosť množstvo nachodených km a doteraz mám priznaných a evidovaných 15 000 km a ohodnotenie “Super Strieborný odznak". Je to mnoho alebo málo? Neviem. Ja som chodil hlavne pre radosť a toto hodnotenie vyplývalo z toho.

8.MKD – Peter M.: - Takže Ty si vlastne výdobytok dôchodcovského veku, lebo svojich evidovaných 15 tisíc km si nachodil ako dôchodca. Koľko máme takých turistov na Slovensku? Možno niekto z Tesly, ale to by vedel povedať len Ivan “Bratislavský". Ako si ale spomínaš na svoje slávne obdobie prechodov Slovenskom? Či už to bolo okolo Slovenska alebo po červenej TZ “Cesta hrdinov SNP" atď... A to hlavné, že si ich chodil sám.

Ján Parcer: - Spomienky na moje prechody naprieč Slovenskom sa natrvalo zapísali do mojich skúseností. Sú to poväčšine zážitky dobré, ale boli i také trochu horšie, napríklad keď som nocoval v Michalovciach na stanici a nesedel som na batohu, tak batoh zmizol. I Košická hlavná železničná stanica nebola celkom bezpečná. Takýmto miestam som sa potom snažil vyhýbať.
Začiatok mojich prechodov naprieč Slovenskom sa začínal na hranici s Ukrajinou vo Vyšnom Nemeckom a išiel som až na Devín, a to bolo cca 730 km. Išiel som po červenej turistickej značke, a to najdôležitejšie – prešiel som to takto celkom 7-krát a vždy sám. Len raz na jednom úseku ma doprevádzal kamarát.
V roku 2004 som tiež prešľapal unikátny pochod /EURORANDO/, možno si na to niekto ešte pamätá, pochod sa začínal pri hranici na Dukle. Bol to hviezdicový pochod z rôznych častí Európy a pre Slovákov sa začínal na Dukle a končil na druhom konci Slovenska v Jarovciach, na hranici, kde štafetu prevzali Rakúšania. Pešo som bol jediný a sám s celého Slovenska. Ostatní, hlavne funkcionári, išli autobusom, na bicykli, člnom, na koňoch a pod. Podľa mňa to bol jeden z mojich najväčších triumfov, kde som dokázal všetkých “turistom", že dôchodci diaľkoplazi na to majú.

9.MKD – Peter M.: - Urobil si niekedy v tých prechodoch aj nejakú zmenu?

Ján Parcer: - Z príležitostí mojich 75. narodenín som sa rozhodol urobiť výninku oproti ostatným prechodom Slovenska, a to v tom, že po prvýkrát som išiel obrátene, z Bratislavy, a južnou časťou Slovenska cez Dunajskú Stredu – Komárno – Šahy – Lučenec - Tornaľu – do Košíc. Naspäť som išiel Prešov - Sabinov – Ľubovňu – Vysoké Tatry – Ružomberok – Martin – Trenčín – Trnavu a do Bratislavy, čo bolo celkom 1100 km. Celá táto akcia mi trvala 21 dní. Počas týchto pochodov som zažil veľa zaujímavého, vždy som bol odkázaný len sám na seba, doma o mne nevedeli, kde práve som, a podobne. Mobil, ktorý je už bežný aj u dôchodcov, som vtedy nemal. Pravidelne som tieto pochody začínal alebo končil dňa 17.júla, na deň “Deklarácie samostatnosti Slovenska".

Ján Parcer: - Je pravdou, že som väčšinou chodil sám, príčina však bola v tom, že tí aktívni turisti v nedôchodkovom veku si ťažko mohli dovoliť zobrať naraz dovolenku 21 dní. A za druhé, nie každý, kto by chcel ísť na takúto akciu, je dostatočne trénovaný a aj financie tu zohrali svoju úlohu. Taktiež je pravda, že ani príroda nie je vždy k turistom priaznivo naklonená, dá sa ísť v daždi aj dva dni, ale potom sa treba zohriať a vysušiť. Napríklad mal som taký úsek v Nízkych Tatrách na hrebeni, že uprostred leta, som sa musel skloniť pod kosodrevinu a trieť si ruky stuhnuté od mrazu. Tak vidíte, toto boli všetko dôvody prečo som na väčšinu akcií chodil sám.

11.MKD – Peter M.: - Janko, čo by chcel odkázať turistom všeobecne...

Ján Parcer: - Na záver by som chcel povedať turistom, že mojich 85 rokov aktívneho života je dôkazom toho, že i napriek lekárskym tvrdeniam, že sto kilometrové pochody sú nezdravé, to platí hlavne pre netrénovaných turistov, ale nie pre nás diaľkoplazov. Pri dlhodobom a rozumnom zaťažení organizmu je i turista v dôchodcovskom veku schopný i veľmi náročných turistických zaťažení, ktoré dokážu priniesť človeku mnoho dobrého pre fyziku, ale aj pre psychiku! Priznávam sa ale, že v mojich rokoch napísať takúto spoveď sa rovná námahe, ktorú som musel vynaložiť na prejdenie Trnavskej stovky. Zdravím všetkých turistov a diaľkoplazov.

MKD - Peter Minárik: - Janko, ďakujem Ti za rozhovor, prajem veľa zdravia a čo najskôr sa uzdrav, aby si sa znovu mohol pozrieť zblízka na malokarpatské chodníčky.

Pod týmto názvom sprístupnil verejnosti výstavu Klub VHT Tatry v Leviciach o začiatkoch turistiky na Slovensku, jej vývine až do dnešných časov. Výstava usporiadalo Tekovské múzeum v Leviciach a konala sa v Dobóovskom kaštieli. Bola sprístupnená verejnosti od 11. júla do 28. septembra 2008. Po prvýkrát nám ucelene zobrazila vývoj turistiky od jej počiatkov až po dnešné časy. Prinášame Vám časť správy o turistike, ktorú napísal Peter Holba.

Dnes už isto nezistíme kto bol prvým “turistom", kto sa prvý vybral do prírody bez úmyslu niečo uloviť, nájsť poklad alebo aby netiahol do boja.

Možno to bol kráľ Filip Macedónsky, ktorý v roku 350 pred naším letopočtom vystúpil na sopku Etna. Chcel sa presvedčiť, či je z vrcholku vidieť súčasne Jadranské a Egejské more. Alebo rímsky cisár Hadrián, ktorý na Etnu vystúpil v roku 132 vraj iba preto, aby obdivoval východ slnka.

Hoci vývoj ľudského rodu prebiehal prirodzene v prírode, táto mu bola síce zdrojom potravy, ale aj nebezpečenstva. Dravá zver, dotieravý hmyz, jedovaté živočíchy aj rastliny, rozmary počasia, javy často nevysvetliteľné sa stali dôvodom, že príroda sa stala na dlhé tisícročia nepriateľom. A tiež príbytkom nadprirodzených bytostí, škriatkov, víl, vodníkov a v niektorých náboženstvách aj bohov. Grécke božstvá prebývali na Olympe a v Himalájach dodnes veria v ich prítomnosť na mnohých vysokých horách.

Až koncom stredoveku sa začal vzťah k prírode meniť. V roku 1336 taliansky učenec a básnik Francesco Petrarca vystúpil iba pre vlastné potešenie na 1912 metrov vysoký vrch Mont Ventoux. Jeho najväčšia zásluha je predovšetkým v tom, že o svojej láske k vrchom nemlčal. Ako napísal v liste kardinálovi Colonnovi, výstup na vrchol umožňuje zažiť “veľkolepejší, rozmanitejší a uchvacujúcejší pohľad na svet". Svojím vzťahom k čarovnému svetu hôr začal nové obdobie, ktoré môžeme priliehavo nazvať romantickým. Vedení jeho príkladom začalo niekoľko umelcov, vedcov, kňazov a zámožných občanov navštevovať hory. Neznamenalo to však ešte zlom v nazeraní na tajomný svet vrcholov. Do tohto sveta ešte takmer dvesto rokov ľudia vchádzali s obavami, len aby si zabezpečili obživu, našli poklady, či splnili príkazy vrchnosti.

Ďalším motívom, nezávislým na hmotnej odmene, bola túžba po poznaní. Spolu s láskou k prírode sa vzájomne dopĺňali a od 17. storočia predstavovali náplň najdôležitejšieho podnikania v horách. Už Leonardo da Vinci, umelec, vedec, výskumník, sa vybral na svoje potulky do hôr z rôznymi meracími prístrojmi. A po ňom desiatky lekárov, botanikov, geológov, kartografov, geometrov a fyzikov prúdili do vrchov, aby odhalili tajomstvá prírody, načerpali bohaté zážitky, “posilnili telo a občerstvili ducha".

Cesty do hôr a do prírody vôbec vo svojich prvých prejavoch sa úzko viazali na život spoločnosti. Ich hlavné motívy, formy aj technické prostriedky priamo záviseli od rozvoja poznania, techniky a stavu spoločenského vedomia. Osemnáste storočie prinieslo rozklad feudalizmu a prerod nielen materiálnych, ale aj spoločensko – kultúrnych pomerov. Anglický filozof John Locke, francúzsky osvietenec Jean – Jacques Rousseau, ruský vedec Michail Vasilievič Lomonosov a mnohí ďalší poukazovali vo svojich dielach na priamu závislosť duchovného rozvoja človeka od rozvoja telesného, čo bolo v rozpore s feudálnym asketizmom.

Z hľadiska dejín turistiky mala veľký význam Rousseauova výzva na návrat k prírode. Vo svojom románe “Nová Heloisa" tak nevšedne opísal vysokohorské krásy Álp, že cesty po Švajčiarsku sa stali koncom 18. storočia známkou bontónu a modernosti. Na svojich cestách po Švajčiarsku sa vrchmi inšpirovali aj básnici Johann Wolfgang Goethe, lord Byron a Fridrich Schiller. Vznikol romantizmus, nový umelecký aj myšlienkový smer v Európe. Ovplyvnení protifeudálnymi revolúciami, národooslobodzovacím hnutím, sklamaní vývojom považovali prírodu za miesto, kde neplatia kruté zákony súdobej spoločnosti. Romantizmus môžeme považovať za jeden z motívov modernej turistiky aj ďalších telovýchovných aktivít v prírode.

Stále viac a viac ľudí sa vydáva do prírody za oddychom, poznaním, dobrodružstvom, zážitkami. Objavujú sa nové možnosti cestovania, tí najsmelší prenikajú stále vyššie do hôr, obyvatelia navštevovaných oblastí ponúkajú špeciálne služby pre turistov. Na začiatku 19. storočia sa v Nemecku, v Alpách a Durínskom lese, objavujú prvé turistické značky.

V Rakúsku a vo Švajčiarsku do polovice storočia bola vytvorená súvislá sieť ciest značených jednoduchou pásovou značkou. Vznikajú prvé turistické spolky, najskôr v Nemecku a potom postupne v celej západnej a strednej Európe. V roku 1839 Karl Baedecker vydáva prvého turistického sprievodcu. Postupne sa začínajú budovať útulne a chaty.

Až do polovice 19. storočia nebolo oddelené horolezectvo od turistiky. Zmenilo sa to príchodom športovo založených Angličanov do Álp. Rýchlo pochopili, že súťažiť možno aj v zdolávaní veľhorských štítov a pod ich taktovkou sa zmenila motivácia výstupov na hory. Hľadanie stále nových a ťažších výstupových ciest sa stalo športom.

Rozvojom techniky pribúdajú aj turistom nové možnosti. Zo Škandinávie sa lyže rýchlo rozširujú všade tam, kde je dosť snehu na ich využitie a turisti sa aj v zime venujú svojej záľube. So zdokonalením bicyklov a rozvojom cestej siete sa začínajú objavovať prví cykloturisti. A dovozom indiánskych kanoe a eskimáckych kajakov do Európy sa rýchlo rozvíja aj turistické splavovanie riek.

Vývoj na Slovensku bol veľmi podobný ako v ostatnej Európe, ale zo známych dôvodov sa na ňom podielali Slováci len čiastočne. Z polovice 17. storočia máme záznam o výstupe skupiny kežmarských študentov na nemenovaný tatranský štít s podrobnosťami, ktoré poznáme z alpskej histórie. Železá na kolená a lakte, lano a hák, palica s kamzíčim rožkom, pergamen so záznamom na vrchole – to dokazuje, že výstupy na vrchy neboli v Tatrách neznámou záležitosťou.

O sto rokov neskôr prichádzajú do Tatier prví učenci: francúzsky geológ Hacquet, škótsky lekár a geograf Townson, švédsky botanik Walhlenberg a ďalší. Popri vedeckých výskumoch absolvovali aj nejeden výstup na tatranské štíty.

Vďaka osobitým politickým pomerom sa Tatry môžu preukázať podujatiami, ktoré v histórii turistiky a horolezectva nemajú obdobu. Kriváň, ktorý sa časom stal symbolom národnej hrdosti, bol od roku 1835 cieľom hromadných návštev. Svojrázny politický prejav národného romantizmu bol spojený s úctyhodným výkonom v ešte nesprístupnených veľhorských terénoch. Prvý výstup absolvovali aj Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža.

Prvé turistické spolky na Slovensku boli maďarské a nemecké. V roku 1873 bol založený Uhorský karpatský spolok /Magyarországi Kárpát – egyesulet, MKE/. Svoju organizačnú aj členskú základňu mal na Spiši. Centrálu mal najprv v Kežmarku, neskôr v Levoči a Spišskej Novej Vsi.

Až do konca prvej svetovej vojny bol iniciátorom sprístupňovania Vysokých Tatier, staral sa o značenie turistických chodníkov a výstavby turistických chát. Vydával v maďarčine a nemčine ročenky a odbornú literatúru. Z Budapeštianskej odbočky MKE vznikol v roku 1891 Uhorský turistický spolok /Magyar turista egyesulet, MTE/. Čoskoro rozšíril svoju činnosť aj na územie Slovenska, najmä do okolia Banskej Štiavnice, kde pôsobil jeho význačný funkcionár Mudr. Edmund Téry. Maďarské spolky ukončili svoju činnosť po prvej svetovej vojne.

V roku 1912 založili v Kežmarku spišskí Nemci Karpatský spolok /Karpathenverein/. Po prvej svetovej vojne prevzal majetok maďarských spolkov a pôsobil na Slovensku až do roku 1945.

Až v roku1919 vzniká prvá slovenská organizácia – Tatranský spolok turistický - /TST/, na čele so školským inšpektorom Milošom Janoškom. Jeho centrom bol Liptovský Mikuláš.

Od roku 1919 začal na Slovensku pôsobiť aj Klub československých turistov /predtým Klub českých turistů, ktorý bol založený v roku 1888/. Rýchlo rozvíjal svoju činnosť po celom Slovensku. Roku 1921 splynul s ním TST. Za necelých 20 rokov trvania prvej republiky mal KČST na Slovensku 75 odborov s vyše 10 000 členmi, staral sa o 14 893 km značených ciest a vlastnil 70 turistických chát a útulní.

Po Mníchovskom diktáte vznikol 6.11.1938 Klub slovenských turistov a lyžiarov /KSTL/. Do KSTL vstúpili aj lyžiari a horolezci. Pôsobili v ňom odbory: turistický, lyžiarsky, vodácky, speleologický, odbor tatranských horolezcov IAMES, záchranársky a fotografický. Spravoval všetky chaty z bývalého majetku KČST. Zanikol v roku 1949, po vydaní zákona o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport. Počas ďalších 40 rokov boli turisti súčasťou jednotnej organizácie telesnej výchovy pod rôznymi názvami. Napriek direktívnemu riadeniu a silnému ideologickému tlaku sa v činnosti objavili niektoré nové aktivity. Od roku 1954 sa každoročne, až dodnes, konajú Celoslovenské turistické zrazy. Od šesťdesiatych rokov sa populárnymi stali diaľkové pochody na 50 – 100 km. Najstarším, a stále organizovaným, je Trnavská stovka, ktorá sa koná vždy v prvú júnovú sobotu. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia vznikajú oblastné turistické odznaky /OTO/. Za návštevu určených miest daného regiónu a po vyplnení záznamníku získal turista odznak. Sporným sa javí vytvorenie systému výkonnostných tried. Pre mládež boli a sú doteraz organizované preteky turistickej zdatnosti.

V roku 1989 vzniká Klub slovenských turistov /KST/, ktorý pokračuje v činnosti svojich predchodcov. Okrem toho časom vznikli ďalšie spolky úplne alebo len čiastočne zamerané na turistiku a pobyt v prírode.

V dnešnej dobe sa pobyt v prírode stáva stále väčšou módou podporovanou výrobcami športových a turistických potrieb. Rôzne takzvané adrenalínové športy sa niekedy dosť agresívne tlačia do prírody. Ich cieľom nie je zážitok z prírodného prostredia, ale zážitok z vlastného výkonu, vzrušenie z rizika a zväčša silný individualizmus. Stále sa ale nájde dosť entuziastov, ktorí často bez ohľadu na počasie šliapu po hrebeňoch hôr, splavujú rieky alebo si v čerstvom prašane prešliapavajú svoju lyžiarsku stopu. A existuje ešte stále dosť romantikov sledujúcich v očarení západy a východy slnka a pri ohníčku si pospevujú svoju obľúbenú pesničku.

Leto 2008, Tekovské múzeum, Levice, Peter Holba
pre MKD pripravil Peter Minárik

Ak náhodou nebude v okolí Malých Karpát žiadna akcia, tak Vám ponúkam možnosť prejsť si aspoň časť Ponitrianskej magistrály. Z Nitry do Žíran.

Červená turistická značka, po ktorej pôjdeme celú trasu, začína v Nitre pri hlavnej ceste na Nitrianske Hrnčiarovce /kúsok od amfiteátra/. Prejdeme cez mestskú časť Zoboru a pokračujeme výstupom na Malú skalu /406 m n.m./ a hradisko Zobor. Najstaršie stopy osídlenia Zobora siahajú do neskorej doby bronzovej a počiatku doby železnej /10. - 8. storočie pred n. l./. Praveký človek tu postavil opevnené sídla, tzv. hradiská. Na mieste bývalého hradiska je dnes síce les, no i dnes môžeme rozoznať až 7 metrov vysoké ochranné valy, ktoré sú zvyškom opevnenia rozsiahleho hradiska, ktoré malo plochu 15,5 ha. Celý komplex zahŕňa aj dva dominantné body – Pyramídu a Zobor. Najpočetnejšiu skupinu archeologických nálezov tvorí keramika, ktorá datuje hradisko do neskorej doby bronzovej. Zo strategickej polohy a zvyškov mohutného opevnenia vyplýva obranná funkcia hradiska. V čase nebezpečenstva poskytovalo obyvateľom okolitých osád útočište a tým mohlo byť aj organizačno – správnym centrom regiónu. Ďalšie hradiská boli vybudované na Lupke, Žibrici a v Dražovciach. Keď už budete na hradisku, tak treba si ísť pozrieť aj Pyramídu. Z červenej TZ je to kúsok doprava po modrej značke. Ale oplatí sa. Pyramída /554 m n.m./ bola často omylom považovaná za vrchol Zobora, je z nej nádherný panoramatický výhľad na Nitru a široké okolie. Na juhozápadnom horizonte vidieť obrysy pohoria Malé Karpaty aj so známym vysielačom Kamzík a v prípade obzvlášť priaznivých podmienok vidno až vrcholky Álp, čo je vzdušnou čiarou vyše 200 km. Na Pyramídu vedie sedačková lanovka, ktorá je už niekoľko rokov mimo prevádzky a podľa najnovšej správy sa má demontovať. Vedľa telekomunikačnej veže stojí zvyšok miléniového pamätníka postaveného v roku 1896 pri príležitosti tisíceho výročia založenia uhorského štátu, ktorý legionári v roku 1921 vyhodili do vzduchu. Pôvodne bol vysoký 20,6 metra. Vrchol Pyramídy a blízke skalné bralá tvoria ostrohranné, tvrdé kremence, bridlice a brekcie, v ktorých sa vytvorila geologická zaujímavosť – 8 m vysoká skalná brána. Pod skalami sa mrazovým zvetrávaním vytvorili rozsiahle suťoviská.

Vrátime sa naspäť na červenú TZ a po chvíli prídeme na vrchol Zobora. Zobor s nadmorskou výškou 587 m n.m. je druhým najvyšším vrcholom Zoborských vrchov. Uvádza sa už v Zoborských listinách z r. 1111 a 1113 pod názvom “de Zuburiensis". Pre vznik pomenovania Zobor existujú viaceré hypotézy: prvá hovorí, že dostal názov podľa vodcu Slovanov, ktorý sa volal Zobor a na tomto vrchu bol obesený. Ďalšie sa vzťahujú na zubra hrivnatého, ktorý tu údajne žil, iné sa prikláňajú, že názov je odvodený od najstaršieho benediktínskeho kláštora, ktorý tu bol /ruské slovo sobor = kláštor, zbor/.

Pokračujeme ďalej a asi po kilometri chôdze prídeme ku Kozím chrbtom. Zaujímavými miestami na hrebeni Zobora sú úzke pásy lúk nazývané tiež Kozie chrbty. Tento názov sa traduje ústnym podaním medzi ľuďmi približne od začiatku 20. storočia. Lúky boli v porovnaní s dneškom rozlohou oveľa väčšie. Ľudia sem chodili oddávna pásť kozy. Kozie chrbty pripomínajú svojím tvarom a pôvodom hrebeň, ktorý odborníci označujú termínom “hogback", čo v preklade znamená kozí chrbát. Kozie chrbty tvoria dva menšie vrcholy v nadmorskej výške 535 a 523 m n.m., ktoré sú oddelené sedlom. Sedlo vzniklo ako dôsledok pôsobenia napätia v zemskej kôre, prostredníctvom ktorého sa vrstvy vápencov polámali a podľahli účinkom zvetrávania. Postupným premiestňovaním malých úlomkov a ich ukladaním na oboch stranách hrebeňa sa vytvorilo sedlo.

Prejdeme okolo Trojchotára, kde nás križuje modrá turistická značka, ktorá pôjde s nami až po sedlo pod Žibricou, kde nás opustí a zbieha do Štitár.

Hneď potom prechádzame prírodnou rezerváciou (PR) Žibrica, ktorá leží na južných úbočiach vrchu Žibrica /617 m n.m., ktorý je najvyšším miestom Zoborských vrchov. Za chránené územie bola vyhlásená v roku 1954 na výmere 24,5 ha. Je ukážkou lesostepnej krajiny a teplomilných listnatých lesov na vápencovom podloží. Jej najnižšia odlesnená časť zvaná tiež lúky pod Žibricou má charakter zvlnenej krajiny s osamotenými krami. K botanickým zaujímavostiam PR patrí vzácny hrachor benátsky, jazýčkovec východný, lúčovka veľkokvetá a divozel tmavočervený. V bezprostrednej blízkosti PR sa nachádza veľký kameňolom na ťažbu vápenca. V tesnej blízkosti lomu sa nachádza pre verejnosť uzavretá 62 metrov hlboká priepasť, vyhlásená v roku 1995 za prírodnú pamiatku.

Pokračujeme na Žibricu, čo je najvyšší vrch Zoborských vrchov s nadmorskou výškou 617 m n.m. Ale zo zalesneného vrcholu nie je žiadny výhľad. Krajina sa väčšmi otvára na nižšie položených lúkach. V zalesnenej vrcholovej časti môžeme ešte aj dnes rozpoznať zvyšky opevneného 4,5 ha hradiska. Bolo obývané ľudom lužickej kultúry popolnicových polí z neskorej doby bronzovej až staršej doby železnej /10. - 6. stor. pred n.l./. Kultúra popolnicových polí je pomenovaná podľa ich zvyku pochovávať mŕtvych tak, že ich spálili a popol ukladali do popolníc – urien. Hradisko malo vo svojej dobe remeselno – hospodársky charakter.

Nasleduje zostup do sedla pod Dlhou skalou a Vretenom. Odtiaľ je už len skok do Žíran, kde môžeme ukončiť dnešnú túru. Zo Žíran sa dá, ak máte šťastie, naspäť do Nitry dostať autobusom.

Toto pravidelné turistické podujatie sa už 40 rokov teší veľkému záujmu turistov. Tohtoročný jubilejný ročník bol organizovaný KČT Start Český Krumlov v termíne 20.-23. augusta 2008. Každoročnými účastníkmi akcie bývajú aj turisti z KST Spartak BEZ Bratislava.

Prvý deň akcie je zameraný hlavne na cestovanie do centra turistického podujatia - Českého Krumlova. Registrácia účastníkov prebiehala vo vestibule domáceho gymnázia. V gymnáziu, presnejšie v telocvični, bolo zabezpečené aj ubytovanie a to na podlahe, vo vlastných spacákoch. Avšak movitejší účastníci, ktorí mali objednané ubytovanie “na lôžku", boli ubytovaní v niektorých okolitých penziónoch.

Pri registrácii sme na základe prihlášky a zaplatenia poplatku obdržali štartovací preukaz s popisom trás a zaujímavostí, ktoré sa môžu navštíviť, visačku s menom, mestom a štátom odkiaľ uvedený turista pochádza, poukážky na občerstvenie na trase, stravné lístky a vstupenku na záverečnú zábavu. Okrem toho bolo možné si zakúpiť aj rôzne pohľadnice Českého Krumlova a okolia. Už pri registrácii stretávame mnoho našich známych.

Po raňajkách odchádzame do mesta Český Krumlov, kde na námestí sa uskutočnilo slávnostné otvorenie jubilejného 40. ročníka tohoto pochodu. Príhovor predniesla hlavná organizátorka podujatia a starosta Českého Krumlova.

Prekvapením bol príchod Petra Voka na koni a jeho pešieho doprovodu. Peter Vok pozdravil prítomných a zaželal im pekné počasie a bohaté zážitky. Potom sa účastníci presunuli na autobusovú stanicu. Odtiaľto nás odviezli na východisko trás pochodu.

Dnešná etapa bola nazvaná “Prírodním parkem Poluška". Organizátori pripravili trasy s dĺžkou 15, 20, 25, a 36 km.

Najdlhšia trasa, 36km: Rožmitál na Šumavě - Michnice – Omlenička – Rojov – Poluška – Věžovitá Pláně – Osek – Sedlice – Malčice – Kraví hora - Křížový vrch – Český Krumlov.

Na štarte pochodu v Rožmitáli na Šumave pomáhala aj starostka obce a pre účastníkov, ktorí začínali 36 km pochod, dávala pohľadnicu a propagačný leták. V obci Věžovitá Pláně, v pohostinstve, máme veľké občerstvenie, zadarmo, avšak pitie si každý hradí individuálne.

Počas nášho putovania sme obchádzali oboru so stádom muflónov. Slnečné počasie s letnou teplotou nám naše dojmy z pochodu ešte zvýraznilo. Kto mal záujem, mohol si ešte v podvečer prezrieť historické pamiatky Českého Krumlova spoločne so sprievodcom.

Na dnešný deň organizátori pripravili etapu nazvanú “Na Kleť okolo Granátniku" s dĺžkami trás 17, 20, a 28 km. Najdlhšia trasa mala vedenie: Český Krumlov – Granátnik – Cesta kněžny Terézie - Kleť – Uhlířská Hájovna /tu bolo občerstvenie - gulášová polievka/ - Červený Dvůr - Vyšné – Český Krumlov. Pochodníci si mohli v prípade záujmu prezrieť hvezdáreň na Kleti a prehliadnuť si areál psychiatrickej liečebne Červený Dvůr. Tento deň nám prialo počasie, bolo príjemných 28° C.

Po raňajkách nás od železničnej stanice vyvážajú na začiatok dnešného putovania, ktoré nazvali “Najzachovalejšou prírodou VVP Boletice". Bolo pripravených viac trás, ako už obvykle býva na tejto akcii, a to 18, 30 a 35 km. Najdlhšia 35 trasa: Třebovice – Velký Plešný – Ondřejov – Loutka – Polná na Šumave - Svíba – Kovařovice – Drahoslavice – Skláře – Kájov. Prostredná trasa končila v Hořicích na Šumave.

Sobotňajšia trasa išla po cestách a necestách a bola celá značená vlastným značením. Dopoludnia nám na trase niekoľkokrát pršalo, poobede sa počasie umúdrilo. Z toho dôvodu bol terén na niektorých úsekoch rozbahnený. Z cieľa pochodu sme prišli do Českého Krumlova vlakom. Po príchode sme obdržali v cieli diplom a medailu. Na večeru nám podávali šošovicovú polievku a údené mäso, kapustu a zemiakové knedlíky.

No a večer sa uskutočnila tanečná zábava v Kájově, kam nás dopravili autobusom.

V rámci večera bola vyhlásená aj štatistika účastníkov akcie: Zúčastnení: Česi - 333, Nemci - 33, Slováci - 5, Holanďan - 1. Celkom: 372 + 2 psy.

Okrem toho boli urobené aj iné štatistiky ako najmladší, najstarší účastník, najčastejšie krstné meno a najviac narodených v jednom roku. O zábavu sa starala 5 členná hudobná skupina.

V nedeľu už od rána sa účastníci balia a cestujú do svojich domovov. S podujatím sme boli spokojní a už sa tešíme na budúci ročník, kde budeme spoznávať okolie Nových Hradů v južných Čechách.

Za KST Spartak BEZ sa tejto akcie zúčastnili Hlávek Vladimír, Horváth Anton a Jozef Karovič. Boli tam aj ďalší dvaja Slováci, ktorí vraj boli zo Šale, ale osobne som ich počas celej akcie nestretol.

Medzinárodný ZZT, ktorý sa uskutočňuje v pravidelných dvojročných cykloch, si už vybudoval svoje miesto medzi aktivitami širokej turistickej verejnosti. Tohoto roku sa konal už po piaty krát a jeho dejiskom bol Jablunkov a okolie.

Na Medzinárodný zimný zraz turistov cestujeme už vo štvrtok, tak ako asi väčšina účastníkov. Cestujeme vlakmi, trasou Bratislava – Žilina – Čadca – Jablunkov. Vzhľadom na skutočnosť, že ubytovanie na lôžkach sme si zabezpečili tentokrát individuálne, po pricestovaní na železničnú zastávku Jablunkov Návsí naše kroky viedli najskôr do Penzionu Kostkov, kde sme mali zabezpečené ubytovanie. Boli sme ubytovaní v murovanej chatke, v izbe na poschodí. Na prízemí bolo sociálne zariadenie /2 x WC a kúpeľňa/. V penzione sme mali zabezpečenú polopenziu.

Po ubytovaní sa ideme zaprezentovať. Veľkú základnú školu sme obišli kolom dokola a nikde nič. Podľa pôvodných materiálov tu mala byť prezentácia MZZT. V škole sme sa dozvedeli, že miesto prezentácie sa zmenilo a je v prietoroch radnice.

Pri prezentácii sme dostali obvyklú "igelitku", kde bol zrazový odznak, jednoduchý nástenný kalendár, vreckový kalendár, visačka účastníka, spravodaj č. 2, turistickú mapu so zákresom trás zrazu, mapy Moravsko – slezského kraja, pamätný list MZZT. Toto všetko bolo za účastnícky poplatok 50.- Kč, pre mládež a 100.-Kč pre dospelých. Účastníkom zrazu bolo umožnené zadarmo navštíviť expozíciu múzea. Tam sa iba zapisujeme na sčítacie hárky. Potom večer sa na nádvorí školy uskutočnilo krátke asi 15 minútové otvorenie MZZT. Príhovor mal predseda regionálneho združenia obcí Jablunkovsko, zástupca KČT, KST, PTTK. Tentokrát to bolo bez kultúrneho programu. A dalo sa už nahlasovať na návštevy trás nasledujúceho dňa.

V spravodaji č.2 bol podrobný popis trás pre bežkárov, bola tam i čiastočná kilometráž, popis navštívených miest, upozornenie na nebezpečné úseky, možnosti občerstvenia, ústupové cesty, relief trasy, prevýšenie, celková kilometráž, odchody spojov z cieľa, prípadne z ústupových miest. Organizátori zabezpečili iba trasy pre bežkárov. Pre peších turistov boli trasy iba doporučené.

V našej skupine máme účastníka zjazdového lyžovania, bežeckého lyžovania i pešiaka. Po raňajkách preto každý odchádza na svoju zvolenú trasu. Cez deň sa teplota pohybovala od mínus 1 do mínus 3 ^oC. Po prejdení trasy sa večer schádzame na penzióne. Bol to celkom príjemný zážitok. Večer sa konala beseda s premietaním diapozitívov a v kostole bol koncert speváckeho súboru.

Sobota býva vždy na zrazoch najdôležitejší deň zrazu. V tento deň si každý vyberá tú najzaujímavejšiu trasu z celej ponuky zrazu. Ja sa pridávam k jednej skupine turistov a s nimi som strávil celý deň.

Večer v sokolovni v Mostech u Jablunkova sa konala tradičná turistická zábava spojená s ukončením zrazu a odovzdaním štafety nasaledujúcemu organizátorovi. Vstupenka stála 200,- Kč, z toho bolo 150,- Kč konzumné. V konzumnom bolo káva, koláč, pivo a buď guláš alebo krvavnička s kapustou a zemiakmi alebo po tretie, kuracie stehno s ryžou.

Spestrením bolo vystúpenie skupiny mažoretiek z Horní Lomné. Bolo ich 12 a celková váha mažoretiek dosahovala 950 kg. Povedali aj celkový vek, ale ten som si nezapamätal. Všetky tieto mažoretky boli už babičky! Mali tri vystúpenia a jeden z nich bol aj klasický kankán. Potom svoje triky a kúzla predviedol kúzelník a neskôr aj svoje žonglovanie s fľašami a pohárikmi ukázal aj barman.

Slávnostné ukončenie zrazu bolo tiež neobvykle krátke. Svoje krátke príhovory mali už vyššie spomenutí funkcionári, a to zástupcovia KČT, KST, PTTK a nakoniec starostu Mostov u Jablunkova. Budúcim organizátorom, za dva roky, už 6.ročníkom MZZT bude PTTK a bude sa konať v okolí mestečiek Ustroň a Wisla.

V rámci zábavnej časti programu bol preferovaný štýl "country". A nakoniec bola bohatá tombola, kde bolo 140 cien. Pre urýchlenie losovania sa zo začiatku ťahali iba čísla, ktoré platili pre všetky farby a označenia. Vylosovaní si potom vylosovali poradové číslo ceny. Tombola obsahovala rôzne ceny, ako napríklad súpravu skrutkovačov, termosky, spacáky, stany, kozmetiku a pod. Jedna pani si kúpila 10 tombolových lístkov a osem sa jej ujalo. Osobne som mal 40% úspešnosť. Nakoľko ubytovanie účastníkov bolo vo viacerých lokalitách, tak zo zábavy nás rozvážal autobus.

Po raňajkách balíme svoje veci, odovzdávame klúče od ubytovania a plní zážitkov odchádzame na stanicu Jablunkov Návsí, kde sa naše cesty rozchádzajú.

Zákon schválnosti sa zasa uplatnil. Slnečným počasím, teplotou okolo 8 ^oC sa s nami lúči MZZT.

Medzinárodného zimného zrazu turistov sa zúčastnilo: 860 turistov, 101 organizátorov, 30 hostí, spolu 991 účastníkov, z toho: 357 Čechov, 440 Slovákov, 191 Poliakov, 3 Nemci.

Medzi účastníkmi zo Slovenska boli napríklad Herchl, Fulka, Kuiš, ale aj známy turista J.J., ďalej turisti z Čadce, Námestova, Liptova, Bratislavy, ale i Košíc.

13.septembra 2009 sa konal posledný, celkovo 23. ročník diaľkového pochodu Veľký Malokarpatský Fučiak. /memoriál Milana Turoczyho/ podľa vedúceho pochodu klubu turistov Lokomotíva BA Jindra Raceka, ktorý bol v cieli pochodu a ktorý nás informoval, že tento bol posledný z radu jesenných lokomotív.

A tak obľúbený pochod Bratislavskej KT Lokomotíva skončí na nezáujme funkcionárov a ich členov. Možno, že by sa dal ešte zachrániť, avšak nasilu nie je nič dobré.

Takže po určitej dobe budeme s nostalgiou spomínať na tento pochod v našej rubrike “zaniknuté pochody", veď za tú dlhú dobu mal kopu priaznivcov.

Ešte šťastie, že Lokomotíva si ponechala organizovať aspoň jarný Malý Malokarpatský Fučiak /memoriál Ruda Korčeka/, ktorý tak isto sa organizuje už 23 ročníkov. Aspoň takto bude mať Jindro kontakt so súčasnou turistikou v Bratislave a okolí.

V sobotu 13.9.2008 sa uskutočnil výstup na Záruby v rámci Európskych dní turistiky. Postupne vystúpilo na vrchol 20 turistov. Počasie bolo nádherné - už neboli také horúčavy a viditeľnosť bola vynikajúca, Bradlo úplne svietilo. Účastníci dostali diplom, najväčšiu radosť z nich mali deti. Pri zostupe sme sa kŕmili černicami.

Po nových rozhľadniach v Malých Karpatoch prišla konečne dobrá správa aj z Považského Inovca. Dňa 4. októbra 2008 bola na vrchole Marháta slávnostne odhalená nová rozhľadňa. Okrem rozhľadne bol otvorený aj náučný chodník s vybudovanými prístreškami a lavičkami.

Tak na vrchole Marhátu po viac ako tridsiatich rokoch po páde starej a prehnitej rozhľadne stojí “konečne" nová novučičká. Nie je taká vysoká ako tá naša na Veľkej Homoli, ale výhľady z nej sú fantastické. Pri dobrej viditeľnosti je vidieť prakticky celé západné Slovensko od Devína, cez Zobor až po hrebeň Nízkych Tatier. Pri oficiálnom otvorení bola na vrchole kopa vzácnych hostí, kultúrny program a bohaté občerstvenie.

Turisti už majú znovu možnosť kochať sa našou nádhernou krajinou. Uvidíme ako vydrží nápor turistov na Silvestra, kedy tam býva viac ako tisíc ľudí. A určite si každý z nich nenechá ujsť príležitosť si na ňu “vyliezť".

Rozhľadňu zabezpečilo a postavilo OZ mikroregiónu Marhát Nitrianská Blatnica. Vďaka Vám za ňu !!!

Štart: Horné Orešany /autob. zast. od sedem do osem/
Určené vrcholy sú len štyri, na poradí vrcholovania nezáleží. Trasu si každý zvolí podľa svojich možností.

8.11.2008 OREŠANSKÝ BOTOCROSS 22.ročník
(sobota) Peter Minárik a kamaráti, Trnava

22.11.2008 CHODNÍKOM VIKTORA BENIAKA NA BRANČ 10. ročník
(sobota) KST Senica

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.