MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Dlhú dobu a pevné miesto má v našom časopise rubrika rozhovor s jubilantom. Hlavný šéf tejto rubriky, Peter Minárik, oslovoval v tejto rubrike najmä jubilantov, ktorí oslavovali okrúhle výročie svojho narodenia. Oslávencom kládol rôznorodé otázky, často šité na telo, otázky súvisiace s ich turistickou činnosťou, ale aj z ich civilného života. Takmer v každom čísle sme mohli čítať, zaujímavé, múdre, rozvážne, často aj vtipné, či ironické odpovede spovedaných. Prevládali otázky z ich takpovediac turistického života. Smelo možno povedať, že z turistického života, lebo tých, ktorých spovedal a nakoniec im dal rozhrešenie, pre nich už ani nie je turistika vo všetkých jej formách iba koníčkom, ale súčasťou ich života. Títo takpovediac turistickí fanatici venujú turistike toľko času a rečí, že to ide už aj na úkor ich frajerky (pretože svojim manželkám sa musia venovať už zo zákona). Občas sa spovedaní podelili so svojimi zážitkami aj zo svojich “individuálnych” turistických činnosti, ale často aj zo svojich turistických výletov do zahraničia. Veď otvoril sa nám svet, aj keď pre väčšinu iba pootvoril. Neviem ani či sme sa my dostatočne otvorili svetu, zato podsvetiu určite. Petrovi sa podarilo vyspovedať aj niekoľkých funkcionárov, ktorí síce nemali výročie, ale funkciu. V týchto prípadoch sa správal ako investigatívny novinár. Len v jednom prípade nebol úspešný pri rozhovore s funkcionárom a preto v MKD vyšiel článok “Rozhovor na 50 percent”, a to vtedy, keď mu funkcionár - vrchný klasifikátor napriek niekoľkým urgenciám a prísľubom na otázky neodpovedal. Petrovi Minárikovi potom nezostávalo nič iné, lebo rozhovor už avizoval v časopise vopred, uverejniť rozhovor na 50 %, teda iba otázky, ktoré položil on funkcionárovi. Keby funkcionár odpovedal na otázky na telo, možno že by si pripadal ako hlupák, ale s tým si nemusel robiť žiadne problémy, veď iným to tak tiež pripadá aj bez toho, že či odpovedal alebo neodpovedal na otázky. Peter k tejto svojej “novinárskej" činnosti si za tie dlhé roky vybudoval súkromnú databázu osobných údajov turistov, aby vedel koho a kedy má osloviť. Nám takáto databáza chýba a preto spočiatku budeme musieť improvizovať. Zatiaľ vieme, že okrúhleho výročia – 70 rokov sa dožívajú alebo už dožili štyria sedemdesiatnici a okrúhle jubileum bude oslavovať i horolezec a stovkár Vlado Švancár. A to už je pekné manko v tejto rubrike. Preto sa musíme najskôr vysporiadať jednotlivo alebo aj možno kolektívne (veď aj spolu oslavovali) s tými skôr narodenými. Pre všetkých štyroch sme si pripravili spoločné otázky, ktoré budú doplnené niekoľkými osobnými otázkami, možno že na telo alebo aj mimo tela, teda, že možno s niektorou otázkou trafíme vedľa.

V socializme boli hodnotenia pracovníkov bežnou záležitosťou. V súčasnosti nám takáto zábava niekedy chýba (Viete, aké krásne perličky sa objavovali v týchto hodnoteniach?). Ako pomôcku predkladáme niektoré body hodnotenia a pod ktoré z nich by ste sa podpísali – rozviesť pokiaľ možno aj vtipne.

Súdruh, pán ...
- Má dobré morálne a charakterové (časté vzdávanie DP, dochádzka na pochody, prístup ku kontrolám a i.)
- Má správny vzťah ku svojim spolupracovníkom – spoluturistom, predovšetkým k opačnému pohlaviu, pred napísaním odpovede skontrolovať si stav a druh vlastného pohlavia, prejavuje sa tento bezkonflitný vzťah na tvorivej práci i na trase diaľkového pochodu?
- Ako zodpovedne využíva svoju právomoc vyplývajúcu z vykonávania funkcie vedúceho a vodcu turistov na trase. Ako využíva pri vedení skupiny turistov skratky, minimalizuje na maximum kufrovanie skupiny (písane v štýle turistických klasifikátorov), koľkokrát zaviedol turistov mimo trasu a koho?
- Je zásadový voči sebe i svojim spoluturistom, ale i k nadriadeným funkcionárom KST?
- Je obľúbený v kolektíve - skratkárov
- notorických kufrovačov
- beznápaditých šlapačoch po vytýčenej trase
- Vedie usporiadaný rodinný život, aj keď je o ňom známe, že nejedenkrát sa potuloval i neskoro v noci po lese, čo tam hľadal?
- Má správny svetonázor a triedny pohľad na dianie v turistike? (Na jeho dianie v politike nie sme zvedaví.)

Prosíme hodnotenie jednotlivých bodov patrične rozviesť, aby sme mohli na záver správne zhodnotiť celú skupinu turistických 70 – károv

Poznámka: V prílohe je uvedená ukážka ako inšpiračný zdroj z kádrových materiálov minulosti.

Je známe, že si sa dlhé roky zúčastňoval alebo sa aj ešte zúčastňuješ na diaľkových pochodoch. Vieš koľko máš oficiálne prejdených kilometrov a ako ďaleko, na aký stupeň si to dotiahol vo VOPT? Alebo potrebuješ na spočítanie km ešte päť rokov ako to potreboval Jožko Karovič a potom stačilo jedno vyhecovanie a Jozef behom mesiaca vlastnil celý kopec odznakov VOPT.

Doplň svoj životopis za poslednú päťročnicu, poprípade aj to, čo si v minulosti zamlčal alebo zabudol uviesť. To, že si hádzal kamene do ruských tankov v 1968 už môžeš uviesť. Veď najviac hrdinov sa rodí po boji.

Hovorí sa, že ťava vydrží celý deň robiť a nemusí celý deň piť, ale že človek vydrží celý deň nič nerobiť, ale vydrží celý deň piť. Aké máš skúsenosti v tomto smere? Môžeš uviesť obecne, ale i neobecne. Privítali by sme predovšetkým rady pre mladších a neskúsenejších.

Čo máš proti ženám? (Krátka otázka, ale o to viac sa môže rozvinúť.) Riadiš sa arabským porekadlom, že ženu ani kvetináčom neudrieš, lebo tam môže byť zasadená chránená rastlina?

Na Tesláckych diaľkových pochodoch dlhé roky zbieral, nahrával vtipy Dr. Milan Kubiš, dobrý turista, to samozrejme, ale aj spoločensky, humorne založený, výrečný (prelož ukecaný) človek, ale akoby aj nie, veď bol dlhé roky novinárom a dokonca aj šéfredaktorom. Za tie roky vytvoril skvostnú a vzácnu zbierku vtipov v podaní našich diaľkoplazeckých turistov. Tak ako ju skvostne vytvoril, tak ju aj skvostne (nechtiac) zlikvidoval. Prispej aj ty aspoň trojicou vtipov (takých dobrých) do obnovy zbierky.

Peter Minárik dával každému jubilantovi otázku, aby povedal niečo o Trnavskej stovke. Ja ti predkladám otázku: Nehovor nič o T-100, ale pre zmenu hovor o tých druhých. Napríklad o Magnitogorskej stovke.

V sobotu 11. septembra tohto roku sa v Malých Karpatoch v okolí Bratislavy i v areáli TJ Tesla Bratislava v dopoludňajších, ale aj v popoludňajších, večerných a čiastočne aj nočných hodinách odohrávalo niečo, čo v týchto končinách ešte nebolo a čo sa ešte nekonalo. Traja mušketieri z radov čerstvých sedemdesiatnikov, turistov, pešiakov a diaľkoplazov zorganizovala turisticko spoločenské stretnutie turistov, aby takýmto spôsobom oslávili okrúhle, veľmi okrúhle jubileum ich narodenia. Traja mušketieri, ako sa sami nazvali Julko, Ferko a Petríček (ten štvrtý z troch mušketierov, lebo vieme, že traja mušketieri boli štyria, Milanko, sa zo zdravotných dôvodov akcie nemohol zúčastniť), takto nezvyčajne oslavovali. Urobili si pešiu túru a potom sa v klubovni (TJ Tesla sedelo). Samozrejme, že nie pri prázdnom pohári a prázdnom tanieri. I toto svedčí o súdržnosti a viac ako priateľstve výkonnostných turistov. Nie je to až tak dávno, alebo je? čo títo mladíci v dôchodkovom veku oslavovali a spievali si "Päťatridsiatnici, chlapci ako ...". Dnes si už mohli zaspievať "Dvakrát päťatridsiatnici bývalí chlapci ako ...". Táto veková skupina turistov stále ešte sviežich fyzicky i duševne, ale najmä psychicky, sa ešte aj dnes zúčastňuje diaľkových pochodov, ako za mlada (oprava, ako za mladša) a zbiera kilometre do VOPTu. Prežili a prežívajú určite plodný a zaujímavý život. Život aj plný problémov, plný starosti, ale aj život, ktorý im priniesol nie jednu radosť, množstvo šťastných chvíľ, skrátka žijú naplno, aj v kolektíve ľudí ich krvnej skupiny. Narodili sa v prvej polovine minulého storočia. Narodili sa na začiatku hrozivej a ničiacej druhej svetovej vojny, čo patrične aj oni odsúdili už pri prvých okamihoch príchodu na svet svojím krikom a plačom, skrátka protestom. Už pri narodení prejavili svoju správnu orientáciu, čo si neskoršie nechali aj zdokumentovať vo svojich kádrových materiáloch, v období kádrovačiek, ktoré aj oni museli prežiť. Tvrdili, že od narodenia zaujali ten správny postoj. Hrôzy vojny našťastie si neuvedomili nielen pre svoj batoliatsky vek, ale aj preto, že napriek všetkým hrôzam vojny, ktoré musel svet zažívať, bola krajina pod Tatrami viac menej ostrovom pokoja a až na posledné mesiace niekoľko rokov trvajúcej vojny sa priamym bojom Slovensko viac menej vyhlo. Krátko po vojne nasledovali FU, to však boli ešte tak malí, že nemohli byť braní na zodpovednosť za postoj alebo nepostoj k Februárovým udalostiam. Druhá svetová vojna a jej dôsledky ani poriadne nedozneli a už tu bola ďalšia svetová vojna. Namiesto teplého frontu prišla studená vojna, ktorá trvala pekný kopec rokov. Chlapci prežili aj rôzne kulty, predovšetkým kulty osobnosti. Na konci 60. rokov sa hľadala tvár, ľudská. A začalo svitať na lepšie časy. Už to neboli časy ako sme to poznali od vojakov Červenej armády v druhej svetovej vojne a to ich známe a "populárne davaj časy", po ktorom prišlo k nedobrovoľnej výmene majiteľa "časov", teda hodiniek. Tá ľudská tvár sa ani poriadne nenašla, už sme tu mali "spriatelené vojská". To už naši turisti boli riadni junáci. To už mohli do ruských tankov hádzať aj kamene. Dlho sa tým nemohli chváliť, lebo nastúpila normalizácia, ktorá nútila zatĺkať každý kameň, každú skalku na "spriatelenom" tanku. Nič netrvá večne, ani láska k Sovietskemu zväzu a už sa začalo štrngať nie pohárikmi, ale kľúčmi. Zas svitla nádej na niečo lepšie. Nádej, že aspoň posledné desaťročie ich aktívneho, zamestnaneckého života bude pokojné a šťastnejšie. To ale nevedeli, že ich vek už bude problémom pri prepúšťaní zo zamestnania, ale najmä pri hľadaní nového zamestnania. To už títo životom ošľahaní chlapi neverili ani sľubom o dvojnásobných platoch. Prišla doba pre schopných, predovšetkým všetkého schopných a oni medzi tých všetkého schopných nepatrili. Prišla doba, keď si jeden mohol aj na ulici vystreliť, nie slovom jeden z druhého, ale naozajstnou pištoľou. Boli radi, že aj keď neboli dajako mimoriadne drahou pracovnou silou, popri tom množstve lacnej pracovnej sily, boli aspoň zamestnanou silou. Dožili sa v plnom zdraví dôchodkového veku a zároveň aj milého prekvapenia v podobe výšky dôchodku, ktorý plným právom možno nazvať žobračenkou, lebo išli do dôchodku v čase, keď bol limit dôchodku na úrovni cca 200 eur. Títo páni, páni turisti nikdy neboli na Plese v opere, v živote nehrali v Casine Monte Carlo a nieto, že by boli ešte jeho pravidelnými návštevníkmi, nevlastnia ani maličičkú jachtičku dakde v Stredozemnom mori, nežili na Vysokej nohe, zato na Vysokej boli nespočetne krát, prežili a prežívajú hodnotnejší a plnší život, ako mnohí tí, pre ktorých je Ples v opere už nudou. Neboli v Monte, ale zato boli na Záruboch alebo na Zárubnách, ako citoval nebohý Celo jedného schopného novinára. Boli na Babe, na skutočnej aj tej druhej, na Klokoči, Vápenej atď. a to nie v sprievode celebrít, tajomníčiek, poradkýň, ale priateľov turistov. Nikdy sa neproducírovali v televíznej relácii smotánka, skôr s príchuťou cmaru, kde sa nám televízia snaží predstavovať akúsi elitu slovenského "okej - super" národa. Neprežívali doterajšiu, hodne dlhú časť svojho života v prepychu, ale zato s chrbtovou kosťou ako obyčajní ľudia (ale nie tí z parlamentu) slušne a v pohode. Napriek sedemdesiatke nebadať u nich ani náznaky pokrivenia chrbtice ani tej fyzickej a už vôbec nie tej druhej, v dnešnej dobe sa dosť vyskytujúcej. Preskákali hodne prekážok a vyriešili veľa problémov, ale boli aj aktívnymi účastníkmi mnohých šťastných a veselých chvíľ. Ak im aj niečo v civilnom živote chýbalo, to im niekoľkonásobne vynahradil ten "turistický život" plne zaplnený krásnou prírodou a skvelých ľudí. Počas svojho doterajšieho života zažili mnoho zvratov, zmien režimov, ale stále boli na tom lepšie ako ten rodák z Užhorodu, ktorý sa narodil v Rakúsko -- Uhorsku, do školy chodil v Československu, zamestnaný bol v Maďarsku, potom bral penziu, ak ju bral v ZSSR a dožíval v starobinci v Ukrajinskej republike a pritom celý život sa nepohol z Užhorodu. Nuž a turisti s takýmto kádrovým materiálom pripravili pre svojich kolegov takéto celodenné turisticko -- spoločenské podujatie. Aj tá spoločenská časť podujatia mala vysokú úroveň, čomu nasvedčoval aj neskorý odchod mnohých zúčastnených. Posedenie zahájil príhovorom a gratuláciou oslávencom nadaný rečník Vlado Javorský (ak by sme dakedy v budúcnosti založili Demokratickú (akože ináč) pešiu stranu, Vlada navrhujem za hovorcu). Samozrejme, že sme si spomenuli aj na neprítomného Petra Minárika, ktorého meno sa veľmi často spomínalo počas celého posedenia. Pripomenuli sme si ho aj oficiálne minútou ticha (je síce pravda, že minúta ticha trvala iba pol minútu, veď ináč ani nemohlo byť, veď Peter bol známy a výborný skratkár). Po týchto oficialitách dostal priestor výborný guláš z dielne vrchného kuchára Mariana Nižnana. On a jeho kolektív pomocníkov, či skôr pomocníčok navaril dvoj-porciovy guláš. Bol tak chutný, že málokto odolal druhej porcii gulášu. A keď sa guláš zapíjal výborným vínom, ktoré zabezpečil Ferko Zábojník z utajovaného zdroja vinného moku, bol daný predpoklad pre príjemné strávený zvyšok dňa v kruhu oslávencov. Predpoklad sa plne naplnil.

V sobotu 18.9.2010 pripravil oddiel KST TJ ATOM Jaslovské Bohunice v spolupráci s Regionálnou radou KST Trnava 9. ročník výstupu na Záruby. Akciu viedol predseda oddielu Vladimír Chrapčiak.

Časť účastníkov išla vlakom z Trnavy do Smoleníc, časť išla autobusom do Smoleníc a časť použila vlastné autá. Zo stanice sme išli cez Havraniu skalu a Havranicu na Záruby. Počasie bolo slnečné a príjemné. Cestou sme zbierali bedle. Natrafili sme na obrovský kruh bedlí s priemerom asi 15 m. Bedle v ňom boli tak nahusto, že miestami to bola súvislá hrubá biela čiara. Na vrchole Zárub sme si oddýchli, najedli sa, samozrejme nechýbalo ani vrcholové foto a odovzdávanie diplomov. Účastníci výstupu dostali aj napolitánky. Popoludní sme zostúpili cez Čertov žľab buď na železničnú stanicu alebo do dediny alebo na Jahodník.

Výstupu sa zúčastnilo 32 registrovaných aj neregistrovaných turistov. Všetci boli s akciou spokojní a radi prídu aj na budúci rok.

V sobotu 2.10.2010 pripravil oddiel KST TJ ATOM Jaslovské Bohunice 38. ročník pochodu Jesenným Považským Inovcom. Štart bol pred hotelom ATOM v Piešťanoch. Boli pripravené trasy 10 – 50 km pre peších aj cyklistov.

Účastníci dostali na štarte popis trasy a napolitánku. Na kontrole na Marháte dostali ďalšie občerstvenie (napolitánku a čaj s R) a diplom o absolvovaní.

Bolo zamračené, takže výhľady z rozhľadne na Marháte boli slabé, ale nepršalo a bolo chladno – ideálne pre šľapanie. Všetci turisti sa zhodli, že sa výborne kráča. Všetci boli s akciou spokojní a sľúbili, že o rok prídu znova.

Na internetovej stránke hiking.sk som si prečítal článok od Vladimíra Lukačoviča Jedenásť malokarpatských sedemstoviek. Hovoril som si, že to musel byť šialený výkon a klobúk dolu pred zdolaním všetkých jedenástich kopcov za 12 hodín.

Ďalej som sa o to nezaujímal, v predstavách som to prirovnával skôr k zdolaniu samotnej Anapurny, ako ku klasickej slovenskej turistike. No ani vo sne by ma nenapadlo, že sa neskôr pokúsim o takýto husársky kúsok aj ja.

Po určitom čase sme s kolegom z práce, zanieteným turistom a stovkárom pánom Jozefom Karelom o tomto článku debatovali, rozoberali sme ho zo všetkých strán. Nakoniec sa mi priznal, že by chcel zdolať jedenásť malokarpatských sedemstoviek aj on. Plánuje, vymýšľa stratégiu, no úplne inú, akú Lukačovič a ako ho poznám, tak jedinečnú, detailnú, jednoducho so všetkým od A po Z.

To bola tá iskra, ktorá aj vo mne zapálila myšlienku, pokúsiť sa o fajnový výkon. Zvažoval som rôzne varianty, zaumienil som si držať sa predovšetkým turistických chodníkov a čo najmenej využívať neznačené úseky. Nedalo sa tomu však vyhnúť od Červenej hory na Veterlín – Čelo a nakoniec z Havranice dolu na modrú značku, smer Smolenice.

Trasu som si pripravil v dĺžke zhruba 63 km. Keďže nemám GPS, vzdialenosť som vyčítal z mapy. Výškových metrov ma čakalo orientačne 2100.

Deň D pripadol na 18.8.2010 v stredu, voľno v práci a k tomu vybavené pekné počasie, ideálnejšie to už byť nemohlo.

Štart: vstávam o 4:00 h a už o 4:20 h nastupujem na autobus z Horných Orešian do Modry. V Modre som pred piatou hodinou. Na námestí Ľ. Štúra nachádzam modrú značku smer Veľká Homoľa (709,2 m n. m., 6:45 h). Keď už som tu, treba sa pokochať výhľadom a panorámou na tento kraj z rozhľadne. Z Veľkej Homole zle odbočujem na starú značku, ale neľutujem, na Troch jazdcoch je ráno naozaj božský kľud. Vrátil som sa naspäť. Chvíľku po zelenej, Vápenka – Zbojnícke, odbočka na žltú cez Rybníček (380 m n. m.) do sedla Javorina. Smer doľava po červenej. Z úctivej vzdialenosti si obzerám radar na kopci Čmeľok (709 m n. m., 8:45 h). Nasledujú tri najľahšie kopce - Javorina (703,4 m n. m., 9:15 h), Čertov kopec (751,8 m n. m., 9:25 h) a Skalnatá (704,2 m n. m., 9:40 h). Stále po červenej, smer Čermák – Hubalová – Panské Uhliská. Tam mením smer po modrej na Vysokú (754,3 m n. m., 11:20 h). Na Vysokej pookrievam pol hodinu. Jedna horalka, vyvetrať nohy a späť po modrej na červenú. Obchádzam oboru cez Taricové skaly – sedlo Skalka – Sološnícka dolina – Vápená (752,2 m n. m., 14:15 h). Na ňu som sa veľmi tešil, smerom od Sološníckej doliny jej dal hádam už každý turista nejaké iné meno. Na vrchole zápis do knihy, horalka a ide sa ďalej. Pod Mesačnou lúkou dopĺňam vodu z prameňa, stále po červenej. Sedlo Uhliská. Klokoč obchádzam po lesnej ceste, šetrím sily. Späť na červenú až po Červenú horu. Tu som odbočil na asfaltku Plavecký Mikuláš – Jahodník a prichádzam pod Veterlín, kde jediným smerovníkom je prekonávať zemskú príťažlivosť a stúpať stále nahor. Veterlín (723,5 m n. m., 17:10 h) mám za sebou. Ôsmy v poradí, tak ako píše pán Lukačovič. Je august, hustý porast siahajúci nad kolená mi znemožňuje rozhľad a nedokážem ani poriadne položiť nohu na kameň, udržiavať rovnováhu. Preto som zvolil bezpečnejšiu variantu 20 - 30 m pod hrebeňom z ľavej strany, smer Čelo (716 m n. m., 17:55 h). Dva kilometre za 45 minút, najhorší úsek mimo turistickej značky. Z Čela po chvíľke míňam Hačovu jaskyňu smer sedlo Záruby. Znova sa dostávam na značku. Po zelenej na najvyšší kopec Malých Karpát, Záruby (767,4 m n. m., 18:20 h). Desiaty – paráda. Po červenej zostupujem na poslednú, jedenástu sedemstovku, Havranicu (717,1 m n. m. 18:35 h). Medzi stromami sa mihajú rôzne imaginárne postavy. Hovorím si - žeby únava? Dotlačím dve posledné horalky (energia na cesty), zapijem vodou z prameňa a vyrážam krížom cez les k modrej značke smerom do Smoleníc. Schádzam strmým svahom, kolená sa mi trasú, rozpálené svaly chvejú od únavy, no pocit víťazstva a eufórie zo zdolania jedenástich malokarpatských sedemstoviek sa nedá opísať. V Smoleniciach na autobusovej zastávke sa mi nechce hodinu čakať na autobus. Do Horných Orešian to nie je predsa až tak ďaleko. Posledných 6 km zdolávam po hlavnej ceste osvetlený bielym a červeným svetlom, spokojný so svojím, pre mňa heroickým výkonom. Domov prichádzam pred deviatou večer. Šestnásť hodín poctivej šlapačky. Zvládol som to.

Pekné počasie vytrvalo až do večera, vďaka nemu sa predo mnou počas cesty otvárali samé fantastické panorámy.

Zažil som i mnoho stretnutí. S turistami, hubármi, lesnými robotníkmi alebo zverinou. Nad Modrou muflónie rodinky, srnku (ako z knižky) pred Hubalovou. A to safari, čo bolo okolo Veterlína!

I keď sú Malé Karpaty rozlohou naozaj malé, vždy majú čo ponúknuť, v každom ročnom období, v každom počasí, pre každého jedného človeka.

Zraz VHT sa tradične uskutočnil v Tatranskej Štrbe 24.-27.7.2010 a tradične bolo zatiahnuté, našťastie však nepršalo. Na zraze sa registrovalo 220 turistov. V piatok bolo zamračené a každú chvíľu sme čakali dážď, preto sme sa vybrali k vodopádu Skok. Stále nepršalo, preto sme vyšli žľabom na hrebeň Solísk. Ani na hrebeni nepršalo, ale boli tam husté oblaky a mokré skaly. Došli sme na Mlynické Solisko a tam sme to definitívne vzdali. V sobotu sme skúsili ísť na Svišťový štít. Pri Zbojníckej chate boli husté oblaky s viditeľnosťou do 15 m. Dva razy som zablúdil a potom sme to vzdali. Slabšie nátury to v sobotu vzdali úplne a odišli domov. Zdravé jadro však vydržalo a v nedeľu sme boli odmenení fantastickým počasím – nikde ani obláčik a perfektná viditeľnosť. Opäť sme vyrazili na Soliská. Teraz sme si to uľahčili lanovkou. Na Prednom Solisku sme stretli mladých Poliakov, ktorí sa prišli 2 dni po svadbe fotiť do Vysokých Tatier. Nevesta v snehobielych šatách pútala všeobecnú pozornosť. Pokračovali sme po hrebeni až na Štrbské Solisko. Z vrcholu bol nádherný výhľad. Nádherná nedeľa napravila rozpačitý dojem zo zamračených prvých dní.

Letný zraz turistov bol hneď nasledujúci týždeň na Orave v Dolnom Kubíne. Celkovo sa ho zúčastnilo skoro 1000 turistov. V piatok sme si dali Babiu horu. Nebola to oficiálna túra, ale Babiu horu som mal v záznamníkoch a všetci ospevovali nádherný výhľad. Bolo jasno, teplo a žrali nás muchy. Výhľad nebol až taký super, lebo bol letný opar. V sobotu sme sa pripojili k oficiálnej trase z Terchovej cez Veľký Rozsutec do Zázrivej, Bielej. Svahy Rozsutca boli krásne zakvitnuté. Opäť letný opar neumožnil ďaleké výhľady. V nedeľu sme zvolili len ľahšiu variantu – Juráňovu tiesňavu s nádherným potokom a kúpanie v Oraviciach. Najviac sme ocenili vlnobitie. V pondelok už len cestou domov krátka vychádzka na Vyšnokubínske skaly so zaujímavým výkladom sprievodkyne.

Na oboch zrazoch bola výborná atmosféra, človek postretal starých kamarátov a zoznámil sa s novými.

V roku 2011 bude zraz VHT opäť v Tatranskej Štrbe a letný zraz turistov bude v Martine.

Dialkoplazi rešpektujú a majú vzťah k všetkým formám turistiky, či už je to turistika rodinná, turistické výlety, cestovanie do cudziny za účelom spoznávania niečoho nového alebo aj obchodná turistika (za nákupom v cudzine), turistika väčších alebo menších skupiniek, ktorá sa vyberie do prírody, opečie si slaninku alebo klobásku a zapije niečím štandardným slovenským. Berieme aj turistiku, ktorú nám odporúčala bývalá šéfka klasifikačnej komisie pre výkonnostnú turistiku, že aby sme sa venovali namiesto diaľkačom spoznávaniu fauny a sauny. Napriek tomu patrím k tým, ktorým najviac k srdcu prirástli diaľkové pochody. Dôvody sú minimálne tri. Predovšetkým umožňujú udržiavať vysoký štandard fyzickej kondície, “tréning”, ale aj samotná realizácia tejto činnosti sa odohráva vo veľkej a krásnej telocvični zvanej príroda a v neposlednom rade aj vďaka kolektívu, v ktorom sa prejavuje výnimočná súdržnosť, kamarátstvo a kolegialita. V histórii bolo veľa spoločenstiev, či jedincov, ktorí si nahovárali, že sú výnimoční. Čerta starého, keď je niekto výnimočný, tak sú to diaľkoplazi. Myslím si, že dnes ani ten názov diaľkoplazi nie je už výstižný. To snáď v ďalekej minulosti bolo, že sa dialkoplaz doslova doplazil do cieľa. Dnes to už nie je pravda ani u väčšiny pravidelných absolventov stoviek. Tak ako aj iní nerekreační športovci sa bijú o body, o umiestnenia, o počet získaných rôznych ocenení, tak isto aj diaľkári ako výkonnostní turisti si vedú evidenciu a štatistiku svojich výkonov. Jedným z tých dlhoročných ocenení pre diaľkárov je tzv. MKSD a SSD. V tomto roku sme uzavreli xxx ročník MKSD a 10. ročník SSD. Súčasťou tohto ocenenia okrem získaného diplomu je už tradičný tanier, modranská či iná majolika, v posledných rokoch aj s menom držiteľa tohto taniera. Podaktorí už za to dlhé obdobie majú celkom slušnú zbierku týchto tanierov. Nápad udeľovať okrem v turistike tradičného diplomu pochádzal z trnavsko – bratislavskej dielne. Tieto taniere sa odovzdávali na Petrovom Vianočnom pochode. Dostávali ich turisti, ktorí v danom roku absolvovali všetky tri Malokarpatské stovky (T-100, 2x50 a dosť a Pochod ŠPCH). Vyhotovenie tanierov vždy zabezpečoval Peter Minárik a financovali ich traja organizátori rovnakým dielom. Postupom času bol finančný podiel TJ Tesla čoraz väčší a väčší, až napokon úhrada tanierov bola na pleciach Tesly. Zabezpečovanie tanierov taktiež prešlo na Teslu. Taniere sme vďaka kontaktom nášho tesláckeho učilišťa s učilišťom v Pezinku, kde taniere vyrábali v rámci výučby za prijateľnú cenu, financovali naďalej iba my. Pred tromi rokmi však bolo učilište zlikvidované a tak bolo nutné hľadať nového výrobcu. Tu zapracoval Peter Minárik a zohnal súkromného dodávateľa, ale už nie za cenu, ktorá bola v minulosti . Cena 8 eur nemusí byť veľká, ale 26, či 27 tanierov už predstavuje sumu 220 -230 eur a to je už dosť aj pre Teslu. V minulom roku sme zohnali sponzora v osobe Bahuro a spol. (časopis MKD) a to celkom slušnú sumu, ktorá sa podstatne znížila kopancom, že sa nechali vyrobiť duplicitne taniere pre SSD. (Taniere pre SSD už predtým v plnej výške uhradila TJ Tesla.) K rozhovorom o tom, ako vo financovaní tanierov pokračovať, sa partneri akosi nemali. Stratil sa i kontakt na výrobcu, ktorého zabezpečoval Peter. A tak sme sa spoločne so “svetovou" krízou dostali na rozhranie ako pokračovať ďalej. Nechať hradiť všetky náklady na taniere len TJ Tesla nie je veľmi férové voči členom tejto TJ, sú to jej členovia, nielen z radov turistov, ale aj iných oddielov TJ, ktorí musia tieto peniaze “zarobiť” prácou a brigádou na tenisových kurtoch a údržbe areálu, aby sa potom kurty mohli prenajímať druhým a zarábať tak peniaze na činnosť TJ. Oponovali sme našim partnerom, organizátorom stoviek tým, že nebol by žiadny problém pre nich získať peniaze, keby na T- 100 ako štartovné nevyberali len symbolických jedno euro, alebo Špačinčania nerobili na jednej strane, podľa nás tak trochu frajerinu a zo svojho pochodu unikátnosť, že sú jedinými organizátormi stovky, ktorí nevyberajú štartovné. Stačí sa pozrieť len na organizátorov stoviek mimo lokality Malých Karpát, akú veľkú sumu vyberajú na štartovnom a nemajú s tým žiadny problém. Aké štartovné vyberajú na nie stovkovom pochode napríklad Dolančania, Trenčania, Častovčania? Na jednej strane “veľké gesto” a na druhej strane nechajú nás Teslákov plávať vo veci, ktorú sme spoločne od počiatku zakladali a robili. Nechajme pre túto chvíľu peniaze bokom . Financie sa na dobrú vec vždy nájdu a napokon už sa črtá riešenie financovania tanierov aspoň pre tento rok. Je pravdou, že s peniazmi nikdy nie je problém. Problém je iba s ich množstvom. Peniaze zoženieme, musíme však zohnať nového výrobcu tanierov, aby sme tie peniaze mohli minúť. Preto sa obraciame na širokú turistickú verejnosť (lebo viac ľudí viac vie, ale na druhej strane platí aj, že ak je v práci viac ľudí, viac ľudí sa ulieva), aby nás upozornili na potencionálnych dodávateľov tanierov, aby sme mohli urobiť výberové konanie, aby nás nikto potom neupodozrieval z nekalého nástenkového tendra. Na nástenke TJ Tesla táto záležitosť už je zverejnená. Základné parametre, ktoré môžeme aj v priebehu súťaže meniť.

Potrebujeme dva druhy tanierov. Väčší pre SSD a menší pre MKSD. Keramika s ornamentami podľa viac-menej ľubovôle dodávateľa (každý rok je iný vzor). Na obrázkoch sú inšpiračné príklady.

Pochodom špačinských pekných chlapcov, ktorý sa uskutočnil v auguste 2010, sa zavŕšila i súťaž o SSD. Po menších konzultáciách s jednotlivými organizátormi stoviek sme dospeli k záveru, že tohto roku v jubilejnom 10. ročníku splnilo podmienky SSD celkom 9 turistov, čím sa v počte úspešných tento ročník vyrovnal s rekordom, ktorý bol dosiahnutý v roku 2006, keď bolo takisto úspešných desať diaľkoplazov. Po minuloročnom prvom “cudzincovi”, ocenenie v tomto roku získal ďalší turista z Českej republiky. Takže za 10 ročníkov sme už udeľovali celkom 56 ocenení. Neviem či je to veľa alebo malo, ale keď si uvážime, že len na tohtoročnej Trnavskej stovke sa zúčastnilo 460 potenciálnych kandidátov na udelenie ocenenia MKSD alebo SSD, tak to číslo hovorí, že získať najvyššie ocenenie súvisiace so splnením podmienok je náročná záležitosť a podarí sa to len tým najlepším z najlepších. Veď napríklad absolvovať štyri stovky v priebehu mesiaca je náročné po každej stránke (nielen po stránke výkonnosti). Počet turistov, ktorí toto ocenenie získali, sa tohto roku zaokrúhlil na štvrť stovku. Do zoznamu pribudli tri nové mená a prvá žena, ktorej sa podarilo získať SSD. Silvia Glesková na každej stovke preukazovala, že sa výkonom vyrovná aj tým najlepším mužom. Nuž emancipácia je na postupe aj v takejto fyzicky náročnej disciplíne. Nás ješitných mužov môže uspokojiť iba to, že výnimka potvrdzuje pravidlo (pravidlo, že na nás ešte nemajú) a že jedna lastovička leto nerobí.

Aj táto tabuľka hovorí, že doménou tejto súťaže je TJ Tesla Bratislava. Nielen tejto súťaže, ale aj celej výkonnostnej a diaľkoplazeckej turistiky. Je to úspech o to hodnotnejší, ak si uvedomíme, že patronátny podnik TESLA BRATISLAVA š.p., ktorý podporoval Telovýchovnú jednotu po stránke finančnej, materiálnej, údržby, po stránke technickej a odbornej , ale i funkcionárskej bol už takmer pred 20. rokmi nezmyselne zlikvidovaný. Podnik s dlhodobou tradíciou a skúsenosťami musel uvolniť cestu iným záujmom. Vo všetkom sa členovia TJ Tesla, v tom po likvidačnom období musia spoľahnúť len sami na seba.

Treba podotknúť, že súťaž SSD sa organizuje od roku 2001 a že v roku 2003 sa 3. ročník nevyhodnocoval v dôsledku kolízie termínov konania stoviek Rudohorská stovka a 2 x 50 a dosť. Takže výkon Jula Surana je excelentný. SSD získava v každom ročníku.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa tohto roku objavili nejaké nejasnosti pri vyhodnocovaní MKSD a SSD, uvádzame základné pravidlá MKSD a SSD.

Táto súťaž sa týka všetkých klasických stokilometrových pochodov, ktoré sa organizujú na Slovensku. Turistovi sa hodnotí len ten pochod, ktorý absolvoval v plnej dĺžke, teda celých 100 km. MKSD získa ten turista, ktorý v jednom roku absolvoval všetky tri stovky organizované v regióne Malé Karpaty, t.j. Trnavská stovka, stovka 2 x50 a dosť ! a napokon Pochod ŠPCH.

Len ten, ktorý získal MKSD, sa môže uchádzať o zisk SSD. SSD získa ten, kto absolvuje aspoň dva ďalšie pochody z trojice: Lazová stovka, Rudohorská alebo Haličská. Ten, kto nemá MKSD (veď to bol pôvodný zámer usporiadateľov), nemôže získať SSD, ani keby absolvoval všetky tri nemalokarpatské stovky.

Meno

2001

2002

2003

2004

2005

2006

2007

2008

2009

2010

Kvetoslav Lumtzer

Július Surán

Ladislav Farkašovský

Cyril Porubanec

Karol Šulek

Peter Čapoš

Jaroslav Hanuš

Peter Hrdlička

Attila Korčok

10.

Ivan Nižnan

11.

Ctibor Páchnik

12.

Vladimír Švancar

13.

Miroslav Cíferský

14.

Slávo Glesk

15.

Ján Pristach

16.

Peter Groman

17.

Igor Podoba

18.

Miroslav Lietavec

19.

Ondrej Lietavec

20.

Jiří Hofman

21.

Silvia Glesková

22.

Michal Barta

23.

Martin Černoch

24.

Martin Slivka

25.

Dalibor Greguš

Počet držiteľov

V diaľkoplazeckej turistickej verejnosti je dosť známe, že Tesláci na stovke “2 x 50 a dosť!” na občerstvovačke v Harmónii dlhé roky nahrávali vtipy účastníkov pochodu. Nahrali sa vtipy dobré, ešte lepšie, vynikajúce, tzv sprosté aj múdre, ale aj také ... no čo chcete, keď má človek za sebou 50 kilometrovú túru a ešte rovnaká dĺžka ho čaká. Za to dlhé obdobie sme zozbierali peknú kopu vtipov. Dlho sme ich zbierali, ale zakrátko vymazali. Niekoľkokrát sme sa rozhodli obnoviť tento vzácny fond, ale zatiaľ stále bezúspešne, lebo taký schopný nahrávač, módne povedané moderátor, akého sme mali, je v turistickej rodine iba jeden. Už sme raz písali, že nejde ani tak o tie vtipy, ako hlasy “účinkujúcich turistov”. Ešte pred odchodom Petra Minárika do Grécka sme dlhšiu dobu strávili v rozhovore s Petrom na kurtoch Tesly o ... no o čom sme sa mohli tak s Petrom baviť, o turistike, plánoch do budúcnosti a zas o turistike. Jedným z tých plánov bolo, že systematicky obnovíme túto fonotéku vtipov a že tam dostane priestor, v krátkom súbore vtipov, každý známy i menej známy turista zo širokej rodiny diaľkárov. Bolo dohodnuté, že ako prvý s krátkym príhovorom a súborom vtipov dostane miesto Peter a že to nahráme po Grécku. Už to nenahráme, aspoň nie s Petrom. Zo zachovaných vtipov pôvodnej zbierky sa zachoval vtip Ivana Košického, ale aj vtip jednej bývalej vynikajúcej diaľkárky, dnes už priemernej turistky, ktorý pri prehrávaní vždy mal veľký úspech. Nečudo, keď ho rozprávala nemenovaná Veronika. Zvukový záznam pokúsime sa pretransformovať do slov:

- Viete čo predlžuje cesnak, viagra a penis ? – pýta sa v nahrávke Veronika a hneď si aj odpovedá:
- Cesnak predlžuje život, viagra súlož a 2x ko a na konci t schôdzu.”

Aby sa niektorí kamaráti turisti nepohoršovali a nepomýšľali na niečo pohoršujúce, to slovo kot znamená v ruštine kocúr, a tak ako to bolo napísané, znamená, že koktavý Rus povedal slovo kocúr.

Na druhej strane, keď sa zamyslíme nad takto vysvetlenou pointou, ten vtip nemá zmysel. Nám lepšie vychádza ten význam, na aký ste všetci do jedného mysleli pôvodne. Toto, čo sme previedli, je vlastne “odkukaná" vedecká, výskumná metóda niektorých vied ako napríklad história, archeológia. Historik nájde v starom archíve nepodpísanú listinu a na základe niektorých slov si to vysvetli tak, že “bezpečne” zistí aj autora písomnosti a tým si obháji svoju dizertačnú prácu. Chvíľu to platí a potom iný historik, ktorý si chce obhájiť doktorát, zistí, že to predchádzajúce nemá zmysel a pointu a vymyslí iný príbeh a prácu si obháji a platí až dovtedy, dokiaľ sa iný historik nechce stať profesorom, ktorý potrebuje mať napísaných určitý počet vedeckých prác. Že mám pravdu, Sväťo, dnes už každá kobyla vie, aký mal zadok tvoj kôň, hoci by si to mohol povedať len ty a možno, že aj ty si už na to dávno zabudol a sám hovoríš, že je to nepodstatné, podstatné je to, čo si urobil a čo si znamenal. Máš pravdu, Sväťo, ale ty si bol tiež veľký beťár, ale aj tým si dokazoval, že si bol človek z mäsa a kostí a určite aj zo značného množstva tekutiny. Svätých na svete nebolo až také množstvo a nevykonali také činy ako ty. Alebo iný príklad. Archeológ vykope pri vykopávke dajakú kosť, po dlhšom skúmaní zistí, že to bol neandertalec a ten dotyčný neandertálec sa v nebi usmieva a vraví: “Prosím ťa, veď to je kosť mojej ženy, ale je pravdou, že ona aj za mlada bola peknou vykopávkou.”

Jozef tento vtip potom hovorí známemu turistickému “vtiphovoričovi” Obdržálkovi. Ten tiež nevie, že v ktorom mesiaci je tomu tak a tak mu Jozef povie pointu:

Barack Obama, Vladimír Putin a José Baroso sa nachádzajú v koncentráku. Kde inde ako v Číne. Potom ako sa menovaní trochu zorientujú, kde sa to vlastne nachádzajú, Obama svojim spoluväzňom vraví: Čo som vám povedal. Precenili sme izraelsko – palestínsky spor a nevšimli sme si čo sa deje inde.

Pretože sa aj medzi turistami vyskytujú srdciari a “tlakári” a pribúda aj tragických prípadov v súvislosti s kardiovaskulárnymi ochoreniami, dovoľujem si uverejniť tu jeden osvedčený recept na prečistenie ciev od tukových nánosov:

Do 3/4 l studenej vody dáme 4 čajové lyžičky rasce a privedieme do varu. Varíme 8 minút zakryté. Medzitým očistíme 5 väčších strúčikov cesnaku. Po uvarení rasce pridáme k nej do vývaru roztlačené strúčiky cesnaku a lúhujeme 10 minút. Potom odvar precedíme a necháme ho vychladnúť (ochladíme ho) natoľko, aby sme sa nepopálili. Nalejeme ho do misky, kam sa zmestia ruky a máčame v ňom ruky 20 minút. Namočené majú byť celé dlane a prsty. Miesto misky sa osvedčili dve odrezané 1,5 l PET fľaše - na každú ruku jedna. Ženské ruky sa zmestia, vyskúšajte si svoju optimálnu nádobu. Túto kúru robíme každý večer po umytí pred spaním. Ruky po kúpeli neoplachujeme, len osušíme a neumývame až do rána. Kúra sa vykonáva 10 dní. Je veľmi účinná a môže sa opakovať až po 5 rokoch, lebo skôr ju telo neprijme.

S účinnosťou tejto kúry mám veľmi dobrú osobnú skúsenosť. Prvé použitie v našej rodine malo úžasné účinky (zdravie vylepšujúce, prístrojmi zmerané). Druhé použitie po 5 rokoch nemalo viditeľné účinky. Možno je potrebný ešte dlhší odstup. Z týchto skúseností mi vychádza, že je lepšie použiť túto kúru vtedy, keď už sú nejaké problémy so zanesením ciev, ale preventívne radšej nie, aby bola účinná, keď ju budeme naozaj potrebovať. Preventívne je dobré každý deň zjesť nejakú surovú zeleninu. Ale o tom inokedy.

Tento termín, táto skratka bola v čase pred štrnganím kľúčmi (pr.š.k.) veľmi frekventovaná, prezentovaná, používaná, skratka bola v kurze. V tom čase turista skôr ako sa vydal na organizovaný pochod, musel vytvoriť alebo prečítať si tento dokument, v ktorom boli význačné miesta na trase stručne popísane, so snahou trošku viac ich priblížiť turistovi a umožniť mu trochu viac spoznať miesta, cez ktoré turista prechádza. Veď aj každý turista, ktorý odchádza do cudziny (za predpokladu, že v tej cudzine nie je “doma”), snaží si vopred niečo prečítať o miestach, ktoré chce navštíviť, aby mu niečo pozoruhodné pri spoznávaní krajiny neuniklo. KPČ bola v podstate dobrá myšlienka, ale tak, ako to vtedy bolo zväčša zvykom, robilo sa to formálne, povinne, nútene a povrchne. A preto ste sa v KPČ dozvedeli, že v Modre majú víno, že v Pezinku zas bláznov a že Rača sa predtým volala Račišdorf. A to bolo všetko. Ale to, že Račania protestovali proti zmene názvu ich obce, to sme sa už nedozvedeli. Ani to, že napokon súhlasili s podmienkou, keď sa skrátia názvy aj ostatných miest a chceli nech sa Bratislava vola Brča, Trnava Trča a o Píšťanoch nech si to ešte rozmyslia. Bola to vtedy taká svojská doba, na ktorú začínajú už mnohí s nostalgiou spomínať a hovoriť ako o zlatých dobrých časoch (to hovorili v podstate všetky generácie ľudstva, s tým sa už nič neurobí). To nie je ani tak nostalgia na pomery, ako nostalgia za mladosťou, lebo vtedy sme všetci boli mladší. Takže netreba sa čudovať takejto nostalgii. Dnes ľudia nerobia, lebo sú nezamestnaní, vtedy ľudia tiež nerobili, ale boli zamestnaní. Vtedy sa mohlo slobodne a verejne nadávať (na amerických imperialistov, na prehnitý kapitalizmus a kapitalistických vykorisťovateľov a podobne). Síce aj dnes môžete nadávať na amerických ... atď., ale je to nerentabilné a neprináša to žiadny efekt a skôr je to na škodu. No skúste povedať vášmu šéfovi, majiteľovi firmy, že je vykorisťovateľ, keď vám dáva taký nízky plat alebo že je prehnitý kapitalista. Preto je lepšie držať hubu a krok, aby ste si tú hubu nenarazili. Našou snahou je oživiť túto starú socialistickú tradíciu, ale kapitalistickým, netradičným, možno satirickým, možno ironickým, možno bujarým, možno stráviteľnejším spôsobom. Veď nech je sranda, aj keby na chleba bolo. Nebudú to výplody historika, politológa či kultúrneho pracovníka, ale obyčajného, racionálne uvažujúceho technika, dajme tomu, že trochu sčítaného, ešte nestrácajúceho pamäť ako naši politici. Ale je tiež pravdou, že keď v tej pamäti nič nemáš, nemôžeš nič stratiť, ani zabudnúť. Hovorí sa, že človek je poznačený svojou profesiou aj pri vykonávaní iných činností. Ja som sa (sme sa) ako vývojový pracovník zaoberal spracovaním a analýzou čierno-bieleho obrazu. Vedeli sme, že nič nie je iba biele a že nič nie je iba čierne. Zistili sme, že medzi bielou a čiernou je ešte celý rad odtieňov šedej farby. Zistili sme i to, že zariadenia nízkej úrovne, primitívne zariadenia vedeli identifikovať iba pár odtieňov šedej (ak vôbec vedeli), ale čím bolo používané zariadenie na analýzu schopnejšie, inteligentnejšie, tým tých odtieňov vedelo rozlíšiť viac. Podobne to je aj s človekom. Takéto KPČ budeme spracovávať podľa možnosti a času, nech si nemyslia naši niektorí vrcholoví funkcionári, že pešiaci, diaľkoplazi sú iba bezduchí hltači kilometrov. Veď turistika v širšom slova zmysle je i o spoznávaní krajiny, prírodných krás, zvykov, kultúry, histórie, pamiatok, významných historických udalostí i osobností tej, ktorej lokality. Patrí to jednoducho ku kompletnosti človeka. Zároveň je tu i výzva pre ostatných čitateľov MKD a turistov, rôzneho zamerania a výkonnosti, aby napriek tomu, že o mnohých veciach, mnohých udalostiach, či osobnostiach už dosť vieme, predsa sa vyskytnú mnohé fakty a javy o danej veci, ktoré nepoznáme alebo sú menej známe. Nakoniec ani zopakovanie známych udalosti neuškodí. Ako sa to hovorí o tej matke, keď nie je macochou? (No predsa, že je matkou múdrosti.) Nuž podeľte sa s nimi aj s ostatnými a zašlite príspevok do tejto rubriky (KPČ). Aj keď určite sú žiaduce a zaujímavé informácie o tom, koľko bolo turistov na tom, ktorom pochode, koľko tam bolo psov a akej rasy a národnosti, informácie o tom, aká bolo teplota na pravé poludnie alebo v inom definovanom čase ( napr. o 12:35 h), čo mali v bufete a akým vlakom sme pricestovali na pochod aj s informáciou o tom, či vlak meškal alebo nemeškal a o koľko, kde sa prestupovalo, kde bola prezentácia pochodu a že kedy končila kontrola pod Sychrovem, že sa predávalo občerstvenie – biele víno mali iba v sedmičkách a najlacnejšie za 170 Kč atď. Napriek tomu, ale...

Najnovšia stovka na Slovensku a teda najmenej poznaná, je Lazová stovka. Jedným z jej význačných bodov sú Čachtice. Ak sa povie Čachtice, väčšine ľudí sa vybavia v tejto spojitosti dva pojmy: insitní filmári a Čachtická pani. A práve týmto dvom pojmom chceme venovať našu pozornosť. Mladšie ročníky asi nevedia, že títo insitní filmári niekoľko dní až týždňov ďaleko pred Jakubiskom nakrúcali film v Čachticiach s kamerami bez filmového materiálu. Potom sa dlhé obdobie tradovalo, že keď ste čachtičanom rukou naznačili filmovanie, hnali vás aj z krčmy, hoci ste im tam robili tržbu.

Pod menom Čachticka pani sa skrýva Alžbeta Bátoryová (Báthory), 1560 n.l. (438 pr.š.k) – 21.8.1614 n.l. (384 pr.š.k.) Čachtice. Grófka. Bátoryova rodina sa svojim bohatstvom a vplyvom radila k najpoprednejším protestantským rodom v celej krajine. Alžbeta bola krásna a patrila k najkrásnejším ženám Európy, hoci sa v tom čase ešte žiadne súťaže krásy nekonali. Bola aj inteligentná. Plynule sa dohovorila maďarsky, latinsky a nemecký, a to všetko v dobe, keď na tróne sedel pologramotný panovník. Ak by žila v dnešnej dobe, do kolónky znalosť jazykov, podobne ako množstvo iných Slovákov, dnes by napísala čiastočne slovensky. Ako veľmi mladá sa vydala za Františka Nádašdýho, župana, ale hlavne vojaka. Veľkolepá svadba sa konala na Vranovskom hrade v roku 1575 n.l. (423 pr.š.k.). Medzi pozvanými bol aj cisár Svätej ríše rímskej, Maximilián, ale ten sa na to s prepáčením vysral a poslal miesto seba početnú delegáciu, ešte že s drahým darom. František strávil väčšinu času mimo domova v bojoch proti Turkom a tak ich manželstvo bolo prvých desať rokov bezdetné. Tí, ktorí spestrovali Alžbete “dlhé” chvíle čakania na manžela, si dávali pozor. Až na jedného, ale nemanželskú dcéru ihneď po pôrode Alžbeta odložila do rodiny svojho podaného. Spolu s manželom udržiavali spoločenské styky s poprednými magnátskymi rodinami v monarchii. Jej manžel bol svojim založením krutý a bezohľadný človek. Nečudo, veď mlátil Turkov hlava nehlava. Pri svojich zriedkavých návratoch domov svoju krvilačnú a chlípnu ženu zasväcoval do tajov spôsobiť bolesť. Alžbetu to ani veľmi nemusel učiť. Ona sama bola v tomto smere veľký talent. V tej dobe bola šľachta neobmedzeným pánom svojich poddaných, ktorí v mnohých prípadoch neboli pokladaní ani za ľudské bytosti. Manželský pár vymýšľal stále nové a nové metódy na trestanie svojich podaných a najmä Alžbeta trestala za sebamenšie previnenie (ale previnenie nebola nutná podmienka). Aj domnelých zlodejov trestala vložením rozžhavenej mince do dlane trestaného. Celkom dobrý spôsob, ktorý by si mohla aj naša vláda zapracovať do programového vyhlásenia ako jeden z účinných spôsobov na odstraňovanie korupcie. Často nútila mladé dievčatá vyzliecť sa do naha v prítomnosti mužov, aby ich ponížila. To však nie je nič závažné. Aj dnes sa to robí a hovorí sa tomu striptíz. V roku 394 pr.š.k. zomiera jej manžel, vraj na nedokonale umytý pohár, v ktorom sa predtým nachádzal jed. Po manželovej smrti krátko zotrvala vo Viedni a začala sa objavovať pri dvore zdeseného cisára Rudolfa II. Vrátila sa do Čachtic, kde do jej života vstúpila záhadná Anna Darabulová, ktorá ju naučila novým mučiacim technikám.

Ako došlo k tomu, že sa stala najmasovejšou vrahyňou v dejinách Uhorska. Počet jej obetí prekročil pravdepodobne 600. Jej privilegované postavenie jej umožnilo za vyše štvrťstoročie – dokázateľne za obdobie (413 - 388 pr.š.k.) zavraždiť toľko žien. Bola impulzívnou sadistkou, vo veľkej obľube mala krv, samozrejme cudziu, dnes by sa možno uplatnila na transfúznej stanici. Jej túžba po krvi vzrástla, keď sa dozvedela, že umývanie a kúpanie sa v krvi mladých dievčat omladzuje, a tak potom v Čachticiach, ale aby sme boli pravdiví, aj Sárvare (jej panstvo) tiekla krv potokom. Svoje obete získavala tak, že ich lákala do služby, najskôr dievčata z rodín poddaných a neskôr aj dievčatá z chudobnejších šľachtických rodín, deti – siroty získavala hlavne prostredníctvom sluhov, ktorí ich často chytali na cestách a unášali z domovov. Jej verným sluhom bol Ficko, ktorý mal v občianskom preukaze napísané meno Ján Ujvári, ale dobre slúžili aj Dora Sentešová, pokojská Ilona Jó a už spomínaná Anna Darabulová. O jej činoch sa vedelo od začiatku, ale veď viete, nič nové pod slnkom (obvinený J.M., ako dlho “túžobne” čaká na vynesenie rozsudku). Okrem jej bezprostredných pomáhačov to vedeli aj ďalší sluhovia a úradníci na panstvách, ktorí sa obávali verejne ich prezradiť. Úrady začali konať až vtedy, keď široko ďaleko takmer nebolo aj dnes vzácneho druhu žien – panien. Poslednou Alžbetinou obeťou bola Dorica, bacuľaté urastené dievča s Chorvátska. Za krádež hrušky bola bežne trestaná, ale Dorica akosi “odmietala” umrieť a preto sa katovskej práce musel ujať niekto iný. Aj to svedčilo o ubúdajúcich silách a starnutí Alžbety. Nakoniec musel kráľ Matej II. v roku 1610 n.l. uložiť palatínovi Jurajovi Turzovi a zároveň najvyššiemu sudcovi krajiny preskúmať tieto zločiny. Podľa platného feudálneho právneho poriadku za tieto zločiny existuje iba trest smrti a žiadne trikrát a dosť neplatí. Podľa dohovoreného plánu ju palatín odsúdil na doživotné väzenie na Čachtickom hrade. Sťažovala sa kráľovi za porušenie zákona, pretože šľachtičnú nebolo možné uväzniť bez zvláštneho parlamentného výnosu. Zas ta nešťastná poslanecká imunita. Nakoniec opustila hrad a väzenie až o štyri roky, príliš chladná a studená, než aby sa preto mohla radovať. Pochovali ju v Sarvári v Maďarsku. Palatín odsúdil aj jej hlavných pomocníkov: Ficka na sťatie, Helenu Jóovovú a Dorotu Sentešovú na upálenie zaživa, keď predtým kat im odštikol prsty (prečo?). Anna Darabulová sa rafinovaným spôsobom odsúdeniu vyhla. Tým, že niekoľko rokov predtým zomrela. A tak sa Alžbeta Bátoryová, napriek tomu, že zomrela, stala sa istým spôsobom nesmrteľnou. Stala sa hlavnou postavou mnohých umeleckých diel. Jonáš Záborský: Bátoryčka (dráma v dvoch dejstvách, v prvom a druhom), M. Markovič – S. Štepka: Alžbeta Hrozná alebo Krw story, Ján Botto: Čachtická pani, V. Kubal: Krvavá pani (kreslený film na celý večer), veľmi známy román Jozefa Nižnanského: Čachtická pani.

Alžbeta uchvátila aj veľkého mága slovenského filmu, Juraja Jakubiska, ktorý natočil alebo chcel natočiť o nej veľkofilm. Či sa mu to podarilo alebo nie, názory sa rôznia Najprv jej módne upravil meno v duchu ešte módnejších “ej bi si di” a “maj nejm is”. Ja som ho nevidel, ale určite je to veľkofilm - veľa stál. Chvíľku sa o filme dosť hovorilo, dnes už je akosi ticho.

Humoristicko, satirická príloha turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz vydávaná za prispenia a z príspevkov všetkých vtipných, humorných, optimistických, žartovných, srandovných a veselých turistických pešiakov.

Človeku sa tiež lepšie komunikuje a žije v spoločnosti optimistických a
vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor.

Kupujúca a predavač:
- Máte vajcia?
- Nie, my vajcia nedržíme.
- Ale ja nechcem podržať, ja si chcem kúpiť.

Novopečený otec hovorí primárovi na pôrodníckom oddelení:
- Pán doktor, to muselo prísť k dajakej zámene, pretože to dieťa je úplne čierne.
- Máte pravdu. K tej zámene však muselo prísť pred deviatimi mesiacmi.

Manželstvo je vraj lotéria. Ale keď prehráš nemôžeš žreb odhodiť. A v lotérii sa aspoň občas vyhráva.

Napriek tomu, že to dnes ani zďaleka nevyzerá na to, ale ja som bol od útleho detstva zázračným dieťaťom. Všetci o mne tvrdili, že to bude zázrak, ak zo mňa niečo bude.

DIEVČAŤU V SEDEMNÁSTICH ROKOCH SA ZAČÍNA MENIŤ HLAS Z NIE NA ÁNO.

Bordelmama vyprevádza ráno po záverečnej zákazníka, ktorý plače a takto ho utešuje:
- Neplačte, nám sa to síce nepodarilo, ale skúste Prvú stavebnú, možno vám ho ešte niekedy postavia.

Skonštatovanie staroženáča:
Keď som si ju bral, mala holý zadok. Dnes ho mám ja.

Ráno v úrade.
- Ako sme sa vyspali Milka?
- Zle pán riaditeľ. Celú noc ste chrápali.

Ženy sa zaujímajú o strih. Muži sú skromnejší. Im stačí pohľad do výstrihu.

Ak by dnes žil na Slovensku maliar Monet, nemaľoval by obraz “Raňajky v tráve”, ale obraz “Tráva na raňajky”. Tá holá žena na jeho obraze je realitou aj dnes.

- Čo hovoríš o tej Gabike, aké je to dievča?
- Je ako epidémia. Len ten ju nedostane, kto nebol v jej blízkosti.

Riaditeľ a sekretárka:
- Očakávam od vás, pán riaditeľ, zvýšenie platu.
- A čo ešte?
- Ešte očakávam vaše dieťa.

Anekdoty o slávnych

Raz sa spýtali Shawa, aký je rozdiel medzi zvykom a roztržitosťou. Shaw odpovedal:
- Roztržitosť je, keď dá muž po svadobnej noci dolár. A zvyk je, keď ho žena príjme.

Ak sochár nahú sochu Casanovu zhotoví? List vavrínový bude mať tam, kde iný majú figový !

Príroda je múdra, ale tiež nedokonalá. Snaží sa vyrovnávať, kompenzovať niektoré nedostatky u postihnutých ľudí. Ak niekto dobre nevidí, tak spravidla má lepší sluch, ak má jednu nohu kratšiu, tak príroda ho obdarila druhou nohou dlhšou. Človek má spravidla mnohé orgány zdvojené, ktoré podstatne zmierňujú stratu jedného orgánu z páru. Preto má človek dve uši, dvoje očí, dve nosné dierky, dva rady zubov, dve nohy a dve ruky. Ale nikdy sa nemôžem zmieriť s tým nedostatkom prírody, že ten najdôležitejší orgán nie je zálohovaný a v prípade zlyhania vzniká blamáž. Nemám na mysli riť, tá na nakopanie postačí aj jedna.

- Slečna, máte dnes večer čas?
- Mám. Ak, pravda viete, že čas sú peniaze.

Eva ukázala Adamovi zakázané ovocie (keby len ovocie). Od tých čias z neho Adam páli destiláty. Vracajú mu na chvíľu stratený raj.

- Chytil som zlatú rybku.
- A čo ti navrhla?
- Mohol som si vybrať, buď do smrti stopercentnú pamäť alebo veľkú potenciu.
- A čo si si vybral ?
- To si už nepamätam...

20.11.2010 CHODNÍKOM VIKTORA BENIAKA NA BRANČ 12. ročník
(sobota) KST Senica

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.

Július Surán	Tlmače	9
Ivan Nižnan	Tesla	6
Karol Šulek	Tesla	6
Cyril Porubanec	Tesla	4
Laco Farkašovský	Tesla	4
Peter Groman	Tesla	3
Ctibor Páchnik	Šúrovce	3
Ctibor Greguš	Križovany	2