október 2012
| Ročník 21. | 10 / 269 |
V tomto čísle nájdete:
Chôdza lesom
16. národné stretnutie plešatých a bradatých turistov - Drienok 2012 (4. 8. 2012)
Pochod bankových úradníkov – 28. ročník (13. 10. 2012)
Vyhodnotenie turistickej akcie Jesenný pochod Hlohovec - Piešťany 2012
Jesenným Považským Inovcom (6. 10. 2012)
Ako sme putovali po východnom Slovensku (11. - 21. 8. 2012)
Strass im Zillertal 2012 (8. - 9. 9. 2012)
Za Třebovským kohoutem (19. - 20. 5. 2012)
Ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 2012 - výzva
Kalendár - november 2012
Opäť som sa vydal do kopcov. V horách som strávil takmer každé leto, doslova od narodenia. Len čo som vedel sedieť, otec ma brával do kovového nosiča. Uvelebil som sa chrbtom k nemu a “prešiel” som Slovenský raj skôr, ako som stál na vlastných. Pre generáciu rodičov sa túry stali únikom pred izoláciou. V horách sa dalo pohybovať voľne. Môj otec vždy na hrebeni vymenúva zaradom všetky vrcholy, z ktorých mnohé znejú ako názvy rozprávkových krajín.
Dnes nosím ja na chrbte svojho syna. Hoci môj batoh je určite pohodlnejší, až teraz som pochopil, aká je to makačka. Po túre vždy zostúpime do malej obce alebo mestečka. Všimol som si trend, že typický slovenský tato (holá hlava, hrubá zlatá reťaz, tielko, bermudy a sandále s ponožkami a v ruke kľúče od auta) začal vyrábať svoje malé klony: holá hlava, tenká reťaz, tielko a v ruke kľúče od hračkárskeho auta…
Pri chôdzi v horách často myslím na svoje dve najmilšie knihy na túto tému: Mainské lesy od H. D. Thoreaua a Chôdza lesom od Ernsta Jüngera. Sú dobrým príkladom, že o tom istom sa dá písať úplne odlišne. Thoreau pri chôdzi zabúda na každodenný svet mesta, hľadá a nachádza priestor bezčasia a večnej prírody. Jünger na túrach intenzívne reflektuje nemecké dejiny, krízu človeka i celej spoločnosti, chôdza lesom preňho znamená aj vyhnanstvo a v stromoch vidí armády desivých vojakov.
Hory a lesy už dnes pre dovolenkárov nie sú také atraktívne, ale pre mňa sú to naďalej ostrovy slobody ducha, kde neplatí nijaký režim. Mám rád, keď sa ráno nad stromami zráža hmla, tie oblaky ako biele slony.
Pri stúpaniach som sa potil ako myš, pretože minulý rok vážil náklad na mojom chrbte osem kíl a teraz štrnásť! Ale chcem, aby môj syn vedel, že minerálka vyviera v horách, nie z plastovej fľaše, že čaj z dvestoročnej lipy tak ako instantný z obchodu nikdy chutiť nebude, že zvieratá sú doma v prírode, nie v zoologickej, že vzácne byliny niekedy liečia lepšie ako tabletky, že ešte stoja domy, kde sa rozprávky nepozerajú v televízii, ale hovoria pred spaním spamäti, že dobrodružstvá sa neodohrávajú iba v počítačových hrách a kamarátstva nevznikajú len na sociálnych sieťach, a že na svete stále zostali miesta, kde vo výhľade na krajinu nezacláňajú bilbordy.
Michal Hvorecký,
SME, 25. 7. 2012
pre MKD pripravil Attila Korčok
16. národné stretnutie plešatých a bradatých turistov - Drienok 2012
Aj keď som si po minuloročnom výstupe povedal, že už nikdy viac výstup plešatých a bradatých, srdce mi nedalo. Veď na tento veľkofatranský kopec pozerám z chalupy a na jeho vrchole som bol asi najviackrát zo všetkých slovenských končiarov. A konal sa opäť vo svojom pôvodnom termíne, v prvú augustovú sobotu. Chalúpku vo Dvorci vylepšujeme, aby sme mohli prijímať vzácnych hostí. Teraz sme na nej privítali tých najvzácnejších, Ferka Královiča a jeho Evičku z Trnavy. My so sestrou a s novým členom rodiny, Alexom, päť a polročným najdúchom kokeršpanielom, sme autom vyrazil skoro ráno 3. 8., aby sme v Turčianskych Tepliciach stihli nakúpiť zásoby, vyložiť ich na chalupe a ísť pre Královičovcov ku vlaku na Malý Čepčín. Trocha meškal. Prvý z neho vystúpil sused Ľubor, ktorý sa vracal z dovolenky. Za ním Ferko s Evičkou. Pred nástupom do auta sa zoznámili s Alexom. Do auta sme sa hravo pomestili a cestou do Dvorca sa Ľubor rozhodol, že na výstup plešatých a bradatých pôjde veru aj on. Dobré rozhodnutie, lebo bradatých nikdy nie je dosť. Aj Ferko si pri tejto príležitosti nechal narásť bradu. Na chalupe sme ubytovali vzácnu návštevu, poukazovali našu dedinku a večer sme sa vybrali peši do šenku na Veľkom Čepčíne. Predstavil som ich domácim, ale dlho sme sa nezdržali, lebo Evička nás hnala domov. Vraj zajtra musíme byť fit. Čo už, tak sme šli. Večerná obloha bola pekná, počasie vyzeralo nádejne. Na chalupe nás už čakala sestra a Alex. Vo verande sme si výdatne zajedli, čosi vypili a zaľahli. Ani sme nemuseli nakŕmiť našich stravníkov (tri mačky), ktorí sa spolu s majiteľkou kamsi vytratili z Dvorca. Dievčina sa starala o kone a učila ľudí jazdiť, koníky spásali prebytočnú zeleň, ktorú nikto nekosil a predsa sa našiel niekto, komu to vadilo. Slovenský národ je už taký a dedina je bez krásnych koníkov a šikovnej dievčiny. Verím, že sa staré časy navrátia.
Ráno sme ľahko pojedli, naládovali sa o 7:30 h aj s Ľuborom do auta a sestra nás odviezla do Rakše. Počasie splnilo naše nádeje a vydarilo sa. Cesta vo štvorici rýchlo ubiehala, Ľubor s Evičkou si padli do nôty a trkotali o prírodných témach. Len ten môj batoh bol zase nejaký ťažký. Nečudo, veď som tradične okrem zbytočnej turistickej výbavy niesol hŕbu Malokarpatských Diaľkoplazov do tomboly. Som ja už raz taký starý vôl. V sedle sme si trocha odpočinuli, zlikvidovali vlahový deficit. Čas sme mali výborný, nemuseli sme sa ponáhľať. Výstup vlastne začína až zo sedla. Je to slušný stupák, a tak sme rozvážne vykročili. Dostalo sa mi pochvaly od Ľubora, že vraj sa každým rokom lepším (pred pár rokmi mi pomohol s batohom) a uháňam ako mladík. Dobrý chlapec je to, má zmysel pre humor. Výstup sme zvládli v predtermíne, výhľady boli krásne. Boli sme však veľmi radi, keď sa objavil vrchol ovešaný turistami. Ich počet sa vrátil do normálu, žiadny masaker ako vlani počas Slovenského zrazu. A hlavne kopa plešatých a bradatých. Pred Ferkom som zahlásil, že keď tu bude nezmar Šaňo Haas, tak ma švacne. Bol tam, aj s parťáčkou Dankou Lehotskou. Nešvaclo ma. Len mi chýbali, a nielen mne, starí psi - Laco Farkašovský, Peter Bada, Kveťo Lumtzer a samozrejme Cyril Porubanec. Bohužiaľ, ten už na nás pozerá zhora. Nevedel som odhadnúť, ktorých je viac. Bradatých, či plešatých. Však organizátori vyhlásia komuniké. Nastalo zvítavanie, spomínanie. Veď sa väčšinou poznáme. Potešilo ma, že sa ku mne hlásil dobrý turista a ešte lepší fotograf Janko Urda, ktorý na svojej stránke (http://urda.blog.sme.sk) dáva do pľacu krásne zábery zo svojich akcií. Prihlásili sa ku mne aj starí známi, Janko Duchoň z Turčianskeho Petra a Duško Štanceľ z Rakše. A najviac ma prekvapil “viceprezident” Rakše, Igor Hodža. Vraj ma videl nedávno na Veľkom Čepčíne pri oslave 750. výročia obce a nedostal sa ku mne, lebo som bol stále “obsadený”. Mal pravdu, mám tam veľa známych a fotografoval som. Teraz sme si to vynahradili. Ale bol tam služobne, zastupoval starostku Anku, ktorá mala iné povinnosti a mal príhovor k účastníkom výstupu. Samozrejme nechýbal ani primátor Turčianskych Teplíc Mišo Sygút, veľký priaznivec turistiky a aktívny turista. Tiež mal príhovor, jasný a stručný. Pristavili sme sa s Ferkom u neho na kus reči. Poznali sa z Dievčenského výstupu na Zniev. No a na kopci vládol šéf Štefan Hudák. A hlavne sa nezabudol pochváliť novou členkou, atraktívnou blondínkou, ktorú hneď aj “zneužil” na odovzdávanie cien a pamätných listov. Bohužiaľ, tuším bola zadaná a bol to poriadny kus chlapa. Ja som položil na každú cenu v tombole Malokarpatského Diaľkoplaza a s radosťou som konštatoval, že keď došlo k losovaniu, naše mesačníky záhadne zmizli. Čo hovoríš, Paľko, poteší to, nie?! Po tombole vyhlásili víťazov. Šalamúnske rozhodnutie - 16:16. Bolo tam aj zopár recesistov s umelou bradou, aj prapodivní plešatí, ale najväčšie oživenie nastalo, keď medzi bradatých vyvolali Šaňa Haasa. Jeho plešinka a holá brada medzi nami bradatými krásne svietila. Ale chybička sa vloudila a sranda musí byť. Každý dostal plechovku piva, vkusný účastnícky list a diplom za hlavu neobyčajného tvaru. Počasie vydržalo, fotoaparáty makali na plné pecky, aj môj klasičák. Ale všetko krásne má svoj koniec. A tento ročník bol naozaj vydarený. Akurát sa mi neušlo tričko, vyrobené k tomuto ročníku. Nič to, mám ich dosť z minulosti. Aj Ferko sa presvedčil, že Bahuro (autor článku) sa ešte na Drienok dokáže vyterigať a že tam má naozaj veľa známych. Dúfam, že aj Evička bola spokojná. Dolu sme sa dostali bez problémov. Aj penzión Diana v Rakši bol otvorený a Ferko s Evičkou si dali výdatný obed. Ja s Ľuborom sme len dopĺňali tekutiny, veď nás na chalupe čakala sestra s gulášom. Ale palacinkám so šľahačkou som neodolal. Po hodokvase som zavolal sestre a presunuli sme sa k miestnemu šenku. Je v prestavbe, ale provizórne fungoval. Keď som išiel objednať kapurkovú, vo dverách som stretol sestru s Alexom. Spoľahlivo nás dopravila na chalupu. Na šenk na Veľkom Čepčíne sme ani nepomysleli. Veď ja si ho užijem, ostávame na chalupe celý týždeň. Treba makať, na chalupe je roboty ako na kostole. Podával sa guláš (Královičovci dodali suroviny, sestra navarila), otvoril som fľašu whisky, ktorú som dostal od bratislavských skautov za uskladnenie žrdí na tipíky. V Rakši majú každý rok rozložený tábor. Naša expedícia Drienok sa pri vyhodnotení dňa a večere rozšírila o nášho stavbyvedúceho Petra. Všestranný majster, len ho treba strážiť. Zapíjali sme to všetko pivom a colou. Ľubor prispel kvalitnou slivovicou. Spal som ako malina. Dúfam, že aj Ferko s Evičkou.
V nedeľu sme výdatne poraňajkovali, pripravil som Ferkovu obľúbenú praženicu. Dúfam, že im chutila, pomerne sa mi vydarila. Nastal čas rozlúčky a sestra nás odviezla do Turčianskych Teplíc. Královičovci, bol to skvelý nápad, navštíviť miestny Akvapark! Som v Turci desaťkrát do roka a ešte som ho nenavštívil. Evička nám robila sprievodcu, už tu nedávno bola. Tak sme sa vybláznili, telo neprotestovalo, nohy funeli blahom. V ďalšom “mojom” šenku - v Konzume, sme si dali kapurkovú a odprevadil som ich na vlak. Krásny výstup, dobrá spoločnosť, vydarené počasie, víkend nemal chybu. Pevne verím, že si výstup zopakujeme aj na budúci rok. To už bude chalupa tip top.
Ľudo Bahuro Bahurinský
Pochod bankových úradníkov – 28. ročník
KST pri TJ Slovan banka Bratislava usporiadal dňa 13. októbra 2012 28. ročník turistického podujatia Pochod bankových úradníkov. Tam hore vypočuli moje “modlitby” (napriek tomu, že som bezbožník) a noc pred pochodom bola upršaná. V sobotu ráno prestalo pršať a začalo sa nebezpečne vyčasovať. Nočné počasie zrejme odradilo účastníkov rodinného pochodu, ale nie diaľkového pochodu. Na trasy pochodov sa vydalo celkovo 222 účastníkov. Podujatie zabezpečovalo 15 organizátorov, skúsených harcovníkov. Jediná zmena oproti minulému ročníku sa udiala na kontrole na Veľkej homoli. Tam úradoval Miro S. so svojou polovičkou.
Na trasu diaľkového 40 km pochodu sa zo Smoleníc, kam som účastníkov z Bratislavy doviezol objednaným autobusom, cez Amon, Klokoč, Kolovrátok, Sklenú Hutu (kontrola), Čermáka (kontrola), Zochovu chatu, do cieľa v Harmónii (REŠTAURÁCIE NA LÚKE), vypravili naše štartérky Janka J. a Janka N. (neskôr sa pridala aj moja maličkosť) 82 diaľkárov. Chýbal stabilný účastník podujatia a fotograf štartu v Smoleniciach, F. Miklovič z Hlohovca, ktorý však ohlásil účasť spolu s manželkou na krátkom pochod (boli tam). Je mu odpustené. Objavilo sa aj zopár nových tvárí, niektoré však absentovali v cieli. Vladko S. a Jarko H., najstarší účastníci, na štarte a ani v cieli nechýbali. Čo už narobia, keď starejší diaľkových pochodov Šaňo H. sa vybral tiež na rodinný pochod. Mal však na to objektívne dôvody. Tradične sa skupina skalných vybrala na uspokojenie svojich potrieb do Kumančíka. Ja som sa pridal. Pohostinstvo u Kumančíka nesklamalo. Držková, varené koleno s bohatou oblohou, párky a iné pochutiny a nápoje boli výborné. To sa potom pochoduje, hlavne keď na kontrolách na Sklenej Hute (Martin K. & company) a Čermáčke boli k dispozícii ďalšie pohonné hmoty.
Na krátkom (14 alebo 18 km) rodinnom pochode v okolí Harmónie a Zochovej chaty so štartom zo zástavky autobusov v Harmónii pred Informačným strediskom a cieľom v Harmónii, REŚTAURÁCIA NA LÚKE, sa zúčastnilo 140 turistov. Janky K. + G. to na štarte za pomoci povozníka Ivana G. hravo zvládli a podobne s ľahkosťou im vlastnou Zuzka a Béďo M. napratali o 09:00 h na parkovisku v Bratislave pri Istropolise do dvoch pristavených autobusov ideálny počet účastníkov krátkych pochodov – všetci sedeli. A podobne aj čapovanie piva v cieli. Ochotný personál sa pripravil aj na nepekné počasie a celá terasa pred chatou bola chránená pred dažďom obrovským pavilónom. Počasie však ignorovalo tieto opatrenia a nastalo zúrivé slnko. A tak personál za nášho prispenia premiestnil stoly a lavice na lúku zaliatu slnkom. Nebolo žiadnym problémom nachovať účastníkov výborným kotlíkovým gulášom a párkami a napojiť pivom a veľmi dobrým, stále teplým čajom. Novinkou bola káva, ktorá mala úspech. Na štarte nechýbala mohutná skupina trnavských turistov, zato nás príjemne prekvapil slušný počet bankových úradníkov. Kontrola na kopci Veľká homoľa s opravenou turistickou rozhľadňou poskytovala pekné výhľady a Mirko S. s manželkou sa mali čo oháňať (pečiatkami). Na Čermáčke kraľovali naša oslávenkyňa Majka L. s tradičnou parťáčkou Zuzkou H. z Poštovej banky. Podľa ohlasov tam vraj bolo pohostinne a veselo. Ani sa nedivím, Majka nenechá starých známych diaľkárov smädných. Napodiv, nikto dlho nemeškal a do 17:00 to stíhali, len naša Tánička B. dojedala a dopíjala občerstvenie cestou do autobusu.
V cieli pochodu už zase štyri vyššie menované Janky s ľahkosťou im vlastnou v pohode zvládli vypisovanie a odovzdávanie diplomov. Počasie bolo krásne. Hodovalo sa prevažne vonku na lúke, ale Janky úradovali v reštaurácii. K dispozícii boli aj propagačné materiály z NBS a VÚB. V cieli vládla dobrá nálada a nikto sa domov neponáhľal. Nečudo, veď guláš bol výborný, chlebík a príchute k nemu tiež, pivo tieklo “potokom”, výborný čaj sa čapoval vonku i vnútri, personál šikovný a ústretový. Naši výčapníci Zuzka s Béďom dobre hospodárili s pivom, ktoré vystačilo do konca pochodu. Podobne to bolo aj s gulášom, takže diaľkári nemali nárok na frflanie. Spokojný vyzeral aj šéf odborov VÚB a pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva Svéťo M., ktorý tradične absolvoval trasu na bicykli. Autobusový dovoz na štarty pochodov a odvoz do Bratislavy so zastávkami fungoval vďaka ústretovým vodičom tradične spoľahlivo. No a po skončení pochodov a vypravení posledného autobusu o 17:45 h si organizátori vydýchli a pri spoločnej večeri zatiahli ŽIVIÓ autorovi tohto príspevku k jeho nedávnemu okrúhlemu jubileu (to sa už skôr kondoluje) a vybrali sa autami do svojich príbytkov.
Organizátori a verím, že aj účastníci pochodu ďakujú Rade odborových zástupcov VÚB, a.s. a Odborovému zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva za finančné zabezpečenie podujatia (vedúci podujatia ďakuje hlavne už spomenutému S. Michálkovi a jeho tajomníčke Marcelke Weberovej za pomoc pri papierovaní podujatia), NBS a VÚB za poskytnutie reklamných predmetov pre účastníkov podujatia, p. Nemčovskej z Cestovnej kancelárie Jana za spoľahlivé zabezpečenie autobusov, bezproblémový prevoz účastníkov pochodov a pracovníkom REŠTAURÁCIE NA LÚKE za zabezpečenie občerstvenia pre účastníkov podujatia. Vedúci podujatia ďakuje svojim spolubojovníkom za úspešné zvládnutie podujatia, Janke K., Janke G. a Janke N. za poskytnutie svojich osobných dopravných prostriedkov na zabezpečenie podujatia a bezpečnú prepravu organizátorov počas trvania pochodu i po pochode. Zvláštne poďakovanie patrí Béďovi M., ktorý zabezpečil naše podujatie štartovnými listinami s farebnými mapami s trasami pochodov. No a v neposlednom rade účastníkom pochodu, ktorí nás poctili svojou účasťou a prispeli k dobrej nálade na štartoch, na trasách a v cieli pochodu.
Čo na záver. Pokračujeme ďalej, 29. ročník pripadne na 12. októbra 2013. Verím, že sa zídeme v hojnom počte a v nezmenenej zostave.
Ľudo Bahurinský, pre turistov Bahuro, pre bankárov Bahurák
KLUB SLOVENSKÝCH TURISTOV HLOHOVEC
SNP 14, 920 01 HLOHOVEC
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
VYHODNOTENIE TURISTICKEJ AKCIE
JESENNÝ POCHOD HP 2012
34. ROČNÍK
Dátum konania: Sobota,
200október 2012
Štart: Železničná stanica Hlohovec, 0700 –
0900 h
Kontrola: Rázcestie Ovčia skala, 0730 – 1300
h
Cieľ: Sedlo Havran, 1030 – 1900 h
Organizačný výbor:
Ján Bedeč (vedúci akcie), Marián Bílený, Peter Hrdlička, Veronika Kallová, Dušan Kaša, Peter Klajdač, Pavol Madlenga, Peter Madlenga, Peter Miljkovič, Ľuboš Pavlíček, Lukáš Púčik, Martin Slivka, Dagmar Sváteková, Ivan Štefanovič, Michal Zátura, Štefan Pišoja (čestný člen), Fero Miklovič.
Obsadenie kontrol:
Štartovná kontrola Hlohovec: Peter Miljkovič, Ivan Štefanovič , Ľuboš Pavlíček
Kontrola Ovčia skala: Marián Bílený, Peter Hrdlička, Veronika Kallová, Lukáš Púčik, Martin Slivka
Cieľová kontrola Havran: Ján Bedeč, Peter Klajdač, Pavol Madlenga, Peter Madlenga
Trasy:
Trasa A (12 km): Hlohovec – Ovčia skala – Jalšové
Trasa B (17 km): Jalšové – Ovčia skala – Havran
Trasa C (22 km): Hlohovec – Ovčia skala – Havran
Trasa D (35 km): Hlohovec – Ovčia skala – Havran – Piešťany
Počet účastníkov:
Celkový počet turistov = 739 turistov
Rozdelenie turistov podľa trasy:A (12 km) = 42 turistov
B (17 km) = 170 turistov
C (22 km) = 515 turistov
D (35 km) = 12 turistov
Presné rozdelenie turistov podľa veku je pri uvedených počtoch turistov ťažko spočítateľné, ale podľa odhadu tvorili cca 60% účastníkov školopovinné deti a mládež do 25 rokov. Zostávajúci turisti boli dospelí vo veku nad 25 rokov, medzi ktorými nechýbali a nedali sa zahanbiť ani seniori. Niekoľko malých detí absolvovalo pochod v turistických nosičoch, nesených ich rodičmi. Najmladším účastníkom bola 20–mesačná Hanka Páleniková z Chlebovho vrchu pri Myjave, ktorá – striedavo pešo a v turistickom nosiči na pleciach svojho otca – prešla v sprievode brata Vincenta, rodičov a starých rodičov trasu zo Studenej doliny (Ifkova chata) cez kontrolu Ovčia skala do Tepličiek.
Všetci oficiálne registrovaní boli peší turisti. Medzi pešími turistami sa prepletalo aj 33 cykloturistov, ktorí absolvovali v tento deň uvedené turistické trasy Pochodu HP na bicykli. Tí však išli individuálne, bez registrovania na štarte alebo v cieli. Spestrením pochodujúcej ľudskej turistickej masy bolo aj približne 10 psov, ktorí na výlete sprevádzali svojich majiteľov.
Približný prehľad turistov podľa miesta bydliska: Hlohovec, Bratislava, Leopoldov, Myjava, Nitra, Piešťany, Trnava a obce okresov Hlohovec, Myjava, Nitra, Piešťany, Senec, Trnava.
Počasie:
Bolo vynikajúce. Predpovede o nádhernom babom lete neklamali a v sobotu sa predviedol deň, ktorý vstúpi do histórie ako jeden z najteplejších 20. októbrov. Od rána svietilo slnko, bolo prakticky bezvetrie a obloha bez oblakov po celý deň, zafúkal mierny vetrík. Ranná teplota bola cca 9 až 10 °C. Počas dňa bola teplota až 22 °C. Lesné cesty a chodníky boli dobre schodné, suché, s minimom blatistých úsekov.
Doprava turistov z cieľa Havran do Hlohovca:
Turisti sa z cieľa Havran dopravovali do svojich domovov autobusmi SAD (Havran – Piešťany, Piešťany – Hlohovec) a podľa pripraveného plánu osobitným turistickým autobusom. Dopravu turistickým autobusom zabezpečil vďaka podpore Mesta Hlohovec a spriatelených firiem usporiadateľský KST Hlohovec u firmy JOKR Pastuchov. Vzhľadom na vysoký počet turistov bola u dopravcu operatívne, v priebehu dňa, zabezpečená kyvadlová doprava, pri ktorej bolo vypravených celkovo 5 spojov na trase Havran – Hlohovec. Prvé spoje odchádzali z Havrana medzi 15:00 až 16:00 a posledný o cca 18:30 h. Všetkých 5 spojov bolo naplno vyťažených. Časť turistov, ktorá sa nechcela spoliehať na mimoriadne autobusy, použila linkové spoje SAD a dopravu súkromnými automobilmi.
Finančné zabezpečenie akcie:
Na zabezpečenie diplomov, propagačných materiálov a autobusovej dopravy bol použitý finančný príspevok, ktorý poskytlo usporiadajúcemu KST Mesto Hlohovec a finančné príspevky od nasledujúcich spriatelených firiem: DATAGRAM – SIHOTNET Hlohovec, EMU PRO – Sylvia Trhlíková Blatné, METALUX Hlohovec, ŠTEFAN PIŠOJA – univerzálna stavebná firma Hlohovec, Fotografické služby Peter ŠEVČÍK Pezinok, ZOOM – zrakové centrum Hlohovec. Finančné príspevky boli poskytnuté za reklamu obchodného mena a podnikateľských aktivít firiem, vykonanú na akcii JARNÝ POCHOD HP 2012 a JESENNÝ POCHOD HP 2012.
Novinkou tohto ročníka, ktorá sa osvedčila už na Jarnom pochode, bolo vyberanie štartovného vo výške 50 centov, ktoré malo formu dobrovoľného príspevku, ktorým sa turisti vo veku nad 15 rokov rozhodli prispieť na vylepšenie rozpočtu akcie, nazhromaždiť tak prostriedky na výrobu propagačných materiálov, diplomov, letákov a pod. a umožniť maximum finančných prostriedkov z pomoci mesta a spriatelených firiem využiť na zabezpečenie autobusovej dopravy. Celkovo prijali turisti tento krok s pochopením, k čomu prispelo vysvetľovanie tohto kroku štartovnou kontrolou a dobré organizačné zabezpečenie celej akcie, včítane dopravy a informačného servisu.
Propagácia akcie:
Propagáciu akcie zabezpečuje organizačný výbor už od začiatkov akcie tradičným spôsobom – pomocou plagátikov a pozvánok, zverejňovaných na vývesných miestach v Hlohovci a okolí a rozposielaných do škôl, firiem a iných organizácií v meste. Akcia POCHOD HP je aj akciou Mesta Hlohovec a bola aj tentoraz propagovaná na oficiálnej stránke mesta: http://www.hlohovec.sk/. Okrem toho bol POCHOD HP propagovaný aj v Oblastnom turistickom kalendári Malé Karpaty a okolie, v turistickom mesačníku Malokarpatský diaľkoplaz, v dvojtýždenníku Fraštacké noviny, v časopise Život v Hlohovci a v televízii HcTV. Pozornosť nám venovali aj niektoré ďalšie lokálne televízie v západoslovenskom regióne. V neposlednej miere pomohli dobrej propagácií aj moderné informačné prostriedky – informačné portály www.hcregion.sk a www.hlohovec24.sk (tento priniesol po Jarnom pochode HP 2012 veľmi pohotovo aj aktuálnu reportáž s fotografiami ihneď na druhý deň po skončení akcie a podobnú chystá aj po Jesennom Pochode) a web stránky niektorých miest a obcí (napríklad http://www.teplicky.topo.sk/, http://www.staratura.sk/ a iné). Pozornosť Pochodu HP venovalo aj vysielanie rádia Regina, ktoré prinieslo v piatok popoludní a v sobotu ráno reklamnú pozvánku na našu akciu. No a už tradične bol POCHOD HP aj tentoraz propagovaný ústnym podaním medzi priateľmi a nadšencami, ku ktorému sa pripojila aj najmodernejšia verzia ústneho informovania a klebetenia: Facebook.
Odmeny pre turistov:
Každý účastník dostal na štarte Preukaz účastníka, do ktorého mu boli postupne zaznamenané pečiatky na štarte, kontrole a v cieli. V cieli dostal každý turista diplom s pečiatkou akcie POCHOD HP. Milým pestrením pri odmeňovaní turistov, hlavne tých najmenších – detí, boli osviežujúce cukríky, ktoré darovala firma SNOTY Bratislava a ozdobné spinky na papier, označené logom akcie Pochod HP, ktoré darovala firma RAPOS Trnava.
Sprievodný program:
Tak, ako každý rok, bola aj tentoraz na kontrole Ovčia skala, okrem informačných, propagačných a reklamných letákov, pripravená aj tradičná lesná galéria fotografií z uplynulých ročníkov Pochodov HP. Výstava mala úspech a turisti si s radosťou prezerali fotografie, kde nachádzali seba alebo svojich priateľov. Vďaka výbornému počasiu si väčšina turistov výstavu so záujmom prezrela a pokračovala ďalej – do cieľa Havran. Zároveň bol na kontrole Ovčia skala, aj v cieli Havran pripravený spomienkový plagát na uctenie pamiatky zosnulého priateľa, turistu a sympatizanta akcie POCHOD HP, ktorý nás opustil v auguste tohoto roku – Jozefa Černého z Hlohovca.
Občerstvenie:
Na štarte bola možnosť zakúpenia občerstvenia v blízkych obchodoch, v Bistre NANI prakticky priamo na štarte a v pohotovo otvorenej neďalekej jedálni U MäSIAROV. Na trase pochodu bolo možné občerstvenie iba z vlastných zásob turistov. V cieli bolo možné občerstvenie teplými a studenými jedlami a nápojmi v reštaurácii Havran. Zároveň bola vďaka usilovnosti cieľovej kontroly Havran (ktorá nachystala drevo) umožnená príprava opekaných špecialít na ohnisku v priestoroch záhradnej reštaurácie Havran. Turisti na trase D (do Piešťan) sa mohli občerstviť v reštaurácii U Furmana a záver svojej vychádzky si mohli spríjemniť v meste Piešťany. Po príchode do Hlohovca mohli turisti zájsť na malé hodnotiace posedenie do Pubu HARLEY na Jesenského ulici, kde bolo pripravené tradičné záverečné občerstvenie – turistický guláš a iné chutné jedlá a nápoje.
Perličky z akcie:
Tohtoročný 34. ročník Jesenného pochodu HP sa celkovým počtom 739 turistov zaradil na prvé miesto medzi Jesennými pochodmi, ako aj na absolútne prvé miesto medzi Pochodmi HP z celej doterajšej histórie. Po pripočítaní jarnej účasti 612 turistov sa ročník 2012 stal absolútne rekordným ročníkom, s počtom 1351 turistov.
Už tradíciou sa stáva skutočnosť, že na kontrolu Ovčia skala sa z obce Tepličky, ktorej kataster hraničí s trasou a zasahuje aj do trasy Pochodu HP, vyberie aj jej starosta, pán Miroslav Veľký, ktorý tu aj teraz privítal organizátorov a turistov, urobil rozsiahlu fotoreportáž, zotrval s turistami v krátkych rozhovoroch a poprial im šťastnú cestu do cieľa.
Novinkou v tomto ročníku bola čiastočne zmenená trasa. Časť územia na hrebeni Považského Inovca, v lokalite pod kopcom Lomec, bola novým majiteľom pozemkov oplotená, včítane nemalého úseku červenej TZT, ktorá sa stala nepriechodnou. Členovia organizačného výboru Pochodu HP najprv pohotovo vyznačili červenými fáborkami náhradnú trasu. Vzápätí po nich turisti z RR KST Trnava a KST Atom Jaslovské Bohunice obnovili značenie celej TZT na úseku Hlohovec – Havran, včítane nového značenia na trase pod Lomcom. Vďaka tomu bola zabezpečená dobrá a bezproblémová orientácia turistov a ich bezpečný príchod do cieľa.
V priebehu Pochodu HP neboli zaznamenané žiadne zranenia alebo ochorenia, ani iné mimoriadne udalosti. Predpokladáme, že všetci účastníci sa dopravili v dobrom zdraví domov aj po záverečných hodnotiacich posedeniach a iných sprievodných spoločenských akciách.
Záver:
Úplne na záver by som chcel iba pripomenúť, že akciu Pochod HP pripravuje organizačný výbor, uvedený v úvode tohto vyhodnotenia. Všetci sme nadšenci pre turistiku a všetci máme svoju prácu, svoje profesie a zamestnania, ktorým sa v plnej miere musíme venovať. Turistiku a Pochod HP robíme vo svojom voľnom čase, ako koníčka, z púheho nadšenia pre tú myšlienku, bez očakávania nejakej odmeny. Ustúpiť už nemáme kam, lebo vieme, že turisti a hlavne mládež v Hlohovci aj bližšom a širšom okolí každú jar a jeseň čakajú na svoje HáPečko. Peniaze nám nikto len tak do náručia nedá. Žiadne dotácie z nejakého ústredia neexistujú. Štartovné vyberáme iba symbolické, ako dobrovoľný príspevok v minimálnej výške. Aby sme mohli zabezpečiť propagáciu, nejaké spomienkové cieľové odmeny a hlavne autobusy na prevoz turistov z Havrana do Hlohovca, hľadáme ich kde sa dá. Čiastočne nám pomáha svojim príspevkom Mesto Hlohovec. Okrem toho však chodíme a prosíme spriatelené firmy, podnikateľov, živnostníkov o nejaký, akokoľvek skromný príspevok. Zatiaľ sa nám to ako tak darí. Sme radi, ak je vysoká účasť, keď prídu skúsení i rekreační turisti, mládež aj seniori. Sme radi, ak sú všetci spokojní a zdraví sa z Pochodu HP vrátia domov. Poteší nás, ak dajú nejakým spôsobom najavo svoju spokojnosť. Mrzí nás, ak sa nám niečo nevydarí, ale prijmeme aj konštruktívnu kritiku, ktorej cieľom je zlepšenie našej práce. Veríme, že v budúcnosti budú turisti venovať nášmu Pochodu HP rovnakú priazeň ako doteraz a budú všetci odchádzať domov zdraví a spokojní.
Zapísal: František Miklovič, Hlohovec, 21.10.2012
Schváil: Ján Bedeč
V sobotu 6.10.2012 sa uskutočnil už 40. ročník pochodu Jesenným Považským Inovcom, ktorý organizuje KST TJ ATÓM Jaslovské Bohunice.
Počasie vyšlo fantasticky – babie leto ako vyšité. Prejavilo sa to aj na účasti. Na naše pomery mimoriadne veľká – až 45 účastníkov (pre HP menej ako zaokrúhľovacia chyba J ). Najviac (26) si zvolilo najdlhšiu 50 km trasu Piešťany – Lúka nad Váhom – Bezovec – Marhát – Havran – Piešťany. Ďalšie trasy boli 35 km (skratka cez Skalku a od Kostolného vrchu po trase 50 km) a 20 km Piešťany – Čertova pec – Piešťany, ktorú si zvolili rodiny s deťmi. 50 km trasu absolvovali aj najstarší účastníci 80-nici Vlado a Jaro. Chudák Vlado, ani ako 80-ročný nemôže byť najstarším účastníkom: “ten Jaro je odo mňa o pár dní starší”.
Na jubilejný ročník sa nám podarilo vybaviť cieľ v reštaurácii Dino na brehu Sĺňavy. Bola tak možnosť najesť sa, dať si pivko a na záver sme pripravili premietanie fotiek a videa z turistických akcií. Niektorí síce brblali, že je to dosť z ruky.
Pozývam vás na 41. ročník, ktorý bude v sobotu 5.10.2013.
Vladimír Chrapčiak
Predseda KST TJ ATÓM Jaslovské Bohunice
Ako sme putovali po východnom Slovensku
Jedného pekného leta sme sa s Danielou rozhodli navštíviť východné Slovensko. Za základňu sme zvolili Bardejov. V piatok podvečer 10. 8. 2012 sme sa ubytovali v turistickej ubytovni.
Prvý deň: 11. 8. 2012, sobota
Tento deň sme venovali prehliadke mesta. Začali sme v kostole sv. Egídia, ktorý pápež Ján Pavol II. povýšil na baziliku minor. Kostol je mimoriadny ako po architektonickej stránke,tak aj svojím vnútorným zariadením. Je čisto gotický. Takýchto kostolov je v Európe málo. Obyčajne v období protireformácie, keď už nie celý kostol, tak aspoň jeho vnútro sa barokizovalo. Príkladom takého kostola je v Bardejove bývalý františkánsky kostol. Stavba je síce gotická, ale interiér barokový. Kostol sv. Egídia je krytý neskorogotickou sieťovou klenbou. V interiéri je 11 pôvodných gotických oltárov, ktoré sú bohato vyplnené gotickými maľbami a sochami. Najcennejší je oltár Narodenia, kde v pozadí je pohľad do krajiny s postavami v súdobých rúchach XV. storočia. V kostole sú sochy Kalvárie, mosadzná krstiteľnica, nádherné kamenné pastofórium a samostatná plastika Krista na kríži. Vynikajúca práca z okruhu majstra Pavla z Levoče. Hoci sme navštívili veľa sakrálnych stavieb v Európe, také pastofórium, ako v tomto kostole, sme ešte nevideli. V presbytériu sú patronátne lavice. Medzi nimi aj trojmiestna lavica mestského kata, čo dokazuje, že bol váženým občanom mesta. Hlavný neskorogotický oltár zhotovil Móric Holzel, ktorý mal v Bardejove rezbársku školu. Zaujali nás aj renesančné epitafy. Súčasťou kostola je zvonica. Na jej vrchol vedie priamo z kostola úzke schodisko. Odtiaľ sme si užívali úchvatný výhľad na celý Bardejov a jeho okolie. Celé staré historické jadro mesta je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku a ako celok zapísané do kultúrneho dedičstva UNESCO.
Vybudovaním goticko-renesančnej radnice, stojacej v strede obdĺžnikového námestia vydláždeného historickou dlažbou, bol r. 1505 poverený majster Alexander. V podstate to bola prvá samostatná budova, ktorá bola zhotovená podľa požiadaviek nového umeleckého slohu – renesancie. Na prízemí tejto obdĺžnikovej stavby boli obchody a na poschodí zasadacia sieň, archív a pracovňa richtára. Spolu s majstrom Alexandrom pracoval majster Ján, ktorý zhotovil neskorogotický arkier nad renesančným schodiskom umiestneným z východnej strany radnice. Týmto schodiskom sa vystupovalo na poschodie. Stavbu dokončil v roku 1509 majster Ján. Na budove sa z južnej a severnej strany týčia dva štíty, typické pre renesančné stavby. Na ich hranách je gotická lemovka vyzdobená krabmi, rastlinnými motívmi a postavami. Na vrchole južného štítu stojí socha Rolanda. Stavba je výborným príkladom prelínania sa dvoch slohov. Prízemie je neskoro gotické a poschodie renesančné. Do prízemia budovy sa vchádzalo južnou bránou vozmi, ktoré ťahali kone. Cestujúci na vozoch boli v dostatočnej výške, aby mohli čmárať po plafóne prízemia. Maľby a nápisy na plafóne svedčia o tom, že už aj vtedy sa po múroch písali a kreslili “neslušné” motívy. Písmo je už ťažko čitateľné, ale kresba polonahej ženy je dodnes zreteľne viditeľná. Vychádzalo sa severnou bránou, lebo voz s koňmi sa vnútri budovy pre malý priestor nemohol otočiť. Portál južného vchodu je vyzdobený plamienkovou gotikou. Portál severnej brány je neskoro gotický. Na vonkajšej strane západného radničného múra sú dve kamenné nádoby rozličnej veľkosti. Pripomínajú umývadlá s otvorom v dolnej časti. Slúžili ako miery na sypký tovar. Predovšetkým na obilniny. V hornej časti arkiera kamenná postavička otŕča holý zadok na náprotivný dom richtára. Majster stavajúci radnicu sa tak údajne pomstil radným pánom, ktorí mu málo zaplatili za stavbu radnice.
Navštívili sme múzeum umiestnené v radnici. Okrem “neslušných” písomných a grafických záznamov na plafóne, na ktoré nás upozornila sprievodkyňa, sme si prečítali preklad listiny habsburského cisára Pavla II., v ktorej vyslovil zákaz vstupu Poliakom a Slovákom do Bardejova. Tak sa stal Bardejov nemeckým a v určitom období židovským mestom, keď tu bola táto komunita majoritná. Od sprievodkyne sme sa tiež dozvedeli, že v Bardejove sa v roku 1829 v dome č. 41 narodil Vojtech Kéler, hudobný skladateľ a dirigent. Žil a zomrel v zahraničí. Na jeho počesť sa organizujú cez prázdniny koncerty v Bardejovských kúpeľoch. Pripomenulo nám to paralelu s bratislavským rodákom Hummelom. Narodil sa v Bratislave. Žil a zomrel v zahraničí. Rozdiel je v tom, že na jeho počesť sa hudobné leto v Bratislave neorganizuje.
Po prehliadke múzea sme prešli celé námestie a staré historické uličky. Sú tu bývalé meštianske domy, sústredené hlavne na námestí okolo radnice. Všetky sú postavené na starých gotických parcelách a v jadre všetky pochádzajú zo XIV. storočia i keď mnohé z nich podľahli veľkým stavebným zmenám. Pochádzajú teda zo stredoveku. Niektoré z nich majú originálne gotické, príp. renesančné portály. Kto chce vidieť originálne gotické a renesančné domy, nemusí chodiť do zahraničia. Všetko nájde v Bardejove.
Nakoniec sme prešli na južnú stranu starého mesta. Bola tu pôvodne hlavná brána vedúca do stredovekého mesta. Z mestských hradieb sa najviac zachovalo vo východnej časti. Časť hradieb nadväzujúca na severnej strane bola zrekonštruovaná. Pod hradbami bývala priekopa naplnená vodou. Pod kostolom sv. Egídia na mieste bývalej hradnej priekopy s vodou je moderne upravené priestranstvo s krásnou fontánou. Večer je činnosť fontány, ktorá hrá všetkými možnými farbami, doplňovaná ľahkou, relaxačnou hudbou. Zmordovaní prehliadkou mesta sme si večer pri fontáne príjemne oddýchli. Mladomanželské páry, ktoré sem prišli priamo zo svadobného obradu odohrávajúceho sa v kostola sv. Egídia, sa pri fontáne fotografovali vo všetkých možných pózach. Pamiatku na fontánu sme si odniesli v pamäťovej karte nášho fotoaparátu. Pečiatku do našej internej dokumentácie sme dostali v informačnom stredisku.
Druhý deň: 12. 8. 2012, nedeľa
Naplánovali sme si návštevu Bardejovských kúpeľov. Vykročili sme po č. zn. cez hrebeň Kamennej hory. V hornej časti kúpeľov je umiestnený skanzen - expozícia ľudovej architektúry. Kúpele sa rozprestierajú v úzkej doline. Tiahnu sa od autobusovej stanice na dolnom konci až po kúpalisko na hornom konci. Hoci sme pôvodne plánovali kúpanie v kúpalisku, počasie nám neprialo. Bolo iba pre otužilejších. Dominantou kúpeľov je secesná budova z konca 19. storočia. V strede parku sa vystavuje na obdiv socha manželky cisára Franza Josefa, prezývaná Sisi, ktorá sa tu vraj liečila tri týždne. Do modernej kolonády sú vyvedené dva pramene. Ďalší prameň je vyvedený nad autobusovým nádražím vo voľnom priestranstve. Pôvodne sa tu liečili choroby zažívacích orgánov a horných dýchacích ciest. Teraz sa liečia aj pohybové orgány. Do Bardejova sme sa vrátili miestnou autobusovou dopravou. Usúdili sme, že v súčasnej dobe už nie je taký záujem o kúpeľnú liečbu ako v minulosti, pretože moderný hotel vedľa hotela Ozón nie je v prevádzke. Pečiatku do našej internej dokumentácie sme dostali v hoteli Ozón.
Keďže sme vynechali naplánované kúpanie, využili sme voľný čas a “odskočili” sme si ešte do Dubinného. Rastie tam sedemstoročný dub. Vo výške hrudníka je obvod jeho kmeňa 13 m. Dub, aj keď sa už na ňom prejavujú príznaky staroby, sa ešte dobre drží. Všetky vetvy, ktoré mu ostali, boli obrastené lístím. Nepáčilo sa nám, že okolie duba nebolo upravené a že pri ňom nebola žiadna tabuľka vyžadujúca jeho ochranu, prípadne nejaké bližšie údaje o ňom, tak ako je to napr. pri starých lipách v Haligovciach. O jeho existencii sme sa dozvedeli v informačnom stredisku v Bardejove.
Tretí deň: 13. 8. 2012, pondelok
Autobusom sme sa doviezli do Bardejovských kúpeľov. Pokračovali sme po svojich po č. zn. na Stebnícku Maguru. Vrchol je vo výške 900 m n. m. - podľa vrcholovej turistickej tabuľky. Na vrchole stojí budova s retranslačnými anténami elektronických zariadení. Kúsok od nej postavili prístrešok. Pri ňom stojí stĺpik so smerovkami na všetky svetové strany. Cesta po č. zn. bola príjemná. Vidno, že o chodník sa so značkármi KST starajú aj kúpele. Na vrchol sme vyšli počas mrholenia. Odpočinuli a najedli sme sa v prístrešku. To sme ešte netušili, čo nás ďalej čaká. Mrholenie našťastie skončilo. Prišlo však to, čo sme vôbec nečakali. Č. zn. z vrcholu pokračuje po strmom svahu serpentínami nadol. Teoreticky. Prakticky jej väčšia časť je zavalená starým polomom. Chodník aj č. zn. prakticky neexistujú. Sem-tam sa objaví niečo ako chodník, ale následne mizne pod polomom. Tak isto je to aj so značkou. A k tomu ešte zablatený, šmykľavý, strmý terén. Do spevu nám nebolo. Postup musel byť mimoriadne opatrný, v dôsledku čoho aj pomalý. Pomoc v takom teréne postihnutému by nebola jednoduchá. Ešte dobre, že sme mali palice. Bez nich by sme sa museli vrátiť. Preblesla mi hlavou myšlienka, že namiesto tých “blbostí” (smerovky na všetky svetové strany na vrchole Stebníckej Magury) mohli ich autori aspoň trocha obnoviť chodník. Spotení a zmordovaní sme sa cez terén, v dolnej časti pripomínajúci prales (zarastený chodník miestami vôbec nebolo vidieť), dostali k miestu, kde sme sa pripojili k ž. zn. To už bolo lepšie. Došli sme do Zborova. V potravinách sme si dali pečiatku do našej internej dokumentácie. Nad Zborovom sa nachádza zrúcanina goticko-renesančného hradu z 13. storočia. Osadu aj hrad daroval uhorský kráľ Belo IV. Makovi, synovi Ditricha. Preto sa v niektorých listinách spomína hrad aj pod menom Makovický hrad, príp. Makovica. Keď sa hrad dostal do rúk rodiny Šerédyovej, bol renesančne prestavaný. V roku 1601 sa dostáva do rúk rákócziovcom. Po neúspešnom povstaní proti Habsburgovcom ho v roku 1648 cisárske vojsko zbúralo. Zvyšky hradu doničili boje v roku 1914, počas prvej svetovej vojny.
Štvrtý deň: 14. 8. 2012, utorok
Autobusom z Bardejova sme sa vrátili do Zborova. Tam, kde sme včera skončili. Pokračovali sme po č. zn. Po nej sme sa dostali do novej osady Cigánov. Zrejme je postavená z fondov EU. Takmer každá bytovka mala satelitnú anténu. Všetko bolo v poriadku, až na to, že zmizla č. zn. Podľa mapy č. zn. prechádza sedlom medzi vrchmi Hradské a Jedlina. Po lúke sme si to nasmerovali rovno do sedla, kde sme značku našli. Do obce Andrejova sme sa dostali bez problémov. Ďalej sme pokračovali po hradskej. Za obcou z nej odbočuje č. zn. v 90o uhle na zarastenú lúku, na ktorej sme nenašli žiadny chodník. Pomaly sme postupovali cez burinu na horný koniec lúky do pravého rohu. Tu sme našli cestu a na nej značku. Presun cestou bol nepríjemný. Výmole, sem tam popadané stromy, ale značka sa dala nájsť. Až sme došli na miesto, kde sa cesta rozdvojovala. Šípka č. zn. ukazovala hore na strmú cestu. Pokračovali sme po nej. Cca po 50 metroch sa aj táto cesta rozdeľovala na tri smery. Značka nikde. Postupovali sme preto strednou cestou. Značka nikde. Preskúmali sme obe ďalšie cesty. No značka nikde. Podľa mapy má značka viesť po hrebeni. Vyšli sme teda až na hrebeň. Tam tiež nič. Zmordovaní a otrávení sme sa vrátili dolu k šípke. Začali sme skúmať druhú cestu, na ktorú šípka nesmerovala. Značka nikde. Vrátili sme sa po druhý raz k šípke. Daniela hovorí: “a čo keď je tá šípka zle nasmerovaná a treba ísť cez tú húštinu vľavo.” Vnorili sme sa teda do húštiny, kde sme nevideli žiadny chodník. Asi po 15 - tich metroch sme objavili strom, na ktorom bola nadrozmerná značka zarastená burinou. Samozrejme, že sme nadávali na značkárov, ktorí zle nasmerovali šípku. Možno, že pri značkovaní tam nebola húština a značku od “blbo” nasmerovanej šípky bolo vidno. Po tejto skúsenosti sme už boli opatrní a smerovanie ďalších šípok sme vždy veľmi opatrne akceptovali. Na Spálenom vrchu sme si oddýchli, hlavne psychicky, občerstvili sme sa a cez Kohútov sme došli do Kurimky. Obec ako vymretá. Nikde nikto. Nakoniec sme našli miestny úrad. Hoci podľa rozpisu na jeho dverách mali byť ešte úradné hodiny, bol nedobytne zamknutý. Objavili sme stavbu, kde boli pôvodne tri predajne. Funkčná bola už len predajňa potravín. No tá už mala po pracovnej dobe. Nakoniec sme stretli staršieho miestneho občana, ktorý nám povedal, že v obci je aj krčma, ale tá sa otvára až o 18.00 h. Dozvedeli sme sa od neho však veľmi dôležitú informáciu, kde býva starosta obce a ako sa volá. Pretože však za niekoľko minút odchádzal autobus do Bardejova, návštevu u starostu sme si nechali na ďalší deň.
Piaty deň: 15. 8. 2012, streda
Plní optimizmu a dobrej nálady sme vystúpili z ranného autobusu v Kurimke. Zamierili sme si to rovno na miestny úrad. Dobrá nálada však rýchlo pominula. Na miestnom úrade visel oznam, ktorý tam včera nebol: “Dnes je zatvorené z dôvodu konania zájazdu do Maďarska”. Neostalo nám nič iné, ako ísť priamo do starostovho domu v nádeji, že tam bude niekto z rodinných príslušníkov. Našťastie bola doma starostova manželka. Pohostila nás kávou, resp. čajom, s vlastnoručne upečeným výborným koláčom a čo bolo najdôležitejšie, dostali sme od nej starostovu pečiatku do našej internej dokumentácie.
Č. zn. najprv viedla po výpadovke, z ktorej asi kilometer za obcou odbočila vľavo na lúku. Kolík so značkou tu síce nebol, ale už sme mali svoje skúsenosti s miestnym značením. Značku sme objavili po vstupe do lesa. V prevažne bukovom lese bolo značkovanie v poriadku. Za Makovickým sedlom začalo mrholiť. Na Čiernej hore nás čakalo príjemné prekvapenie. Bola tam novovybudovaná turistická útulňa. Nezamknutá. Pred ňou úplne novučičká rozhľadňa. V nepríjemnom, zamračenom počasí sa nám na rozhľadňu nechcelo ísť. V mrakoch by aj tak nebol žiadny výhľad. Zato v útulni sme si posedeli a usušili sa. Obdivovali sme fotografie z jej výstavby, rozvešané po stenách. Dozvedeli sme sa z nich tiež, ako sa stavala rozhľadňa. Boli tam aj dokumentárne fotografie z činnosti miestnych turistov. Všetkým týmto materiálom sme boli veľmi príjemne prekvapení. Prestalo mrholiť, počasie aj nálada sa zlepšili a dobre naladení sme pokračovali do Svidníka.
Svidník je jedno z dvoch okresných miest na Slovensku, ktoré nemajú železničné spojenie s okolitým svetom. Dá sa tam pricestovať iba autobusom. Po vojne, zlúčením obcí Vyšný a Nižný Svidník vzniklo okresné mestečko. Za socializmu vybudovali zo zaostalého okresného mestečka moderné sídlo okresu. Pri jeho výstavbe vznikli moderné konštruktivistické a funkcionalistické stavby. Sú tu tri kostoly. R. kat. zo začiatku 20. storočia, secesný, s prvkami neogotiky. Pravoslávny, neskorobarokový z druhej polovice 18. stor. Ďalší, tiež pravoslávny, klasicistický, postavený začiatkom 20. stor. Po druhej svetovej vojne bol postavený pamätník sovietskym vojakom. Vypína sa na miernom návrší pred dvanástimi spoločnými hrobmi. Je v nich pochovaných asi 9000 padlých vojakov.
Pečiatku do našej internej dokumentácie sme dostali v miestnej informačnej službe. Autobusom sme sa vrátili do Bardejova.
Šiesty deň: 16. 8. 2012, štvrtok
Prvým ranným autobusom sme ráno pricestovali z Bardejova do Svidníka, odkiaľ nám za niekoľko minút pokračoval autobus na Duklu. Po vystúpení z autobusu na Dukle nám udrel na hranici do očí veľký červený nápis: MASO. Bol to pravdepodobne poľský obchod s mäsom. Podrobnosti sme nezisťovali. Všimli sme si, že veľký pamätník obetiam padlým na Dukle je celý v rekonštrukcii. Bol obstavaný lešením, ktoré bolo celé zahalené veľkými plachtami. Keďže bolo hmlisto s občasným mrholením, na vyhliadkovú vežu sme nešli. Samozrejme, zasa boli problémy s pečiatkou. Poľskí policajti nás poslali za slovenskými. Slovenská polícia pečiatku “nemala”. Zašli sme kúsok do Poľska, kde sme v bare potrebnú pečiatku s nápisom Dukla nakoniec bez problémov dostali. Po pár krokoch po č. zn., hneď za hranicou, bol pomník padlému čs. generálovi, ktorého tu zabila mína. Chodník pokračoval dolu, paralelne s hradskou. Po pravej strane chodníka bolo umiestnené lietadlo, tank a v mieste, kde chodník odbočoval vpravo od lesa, boli postavené kanóny, ktoré podporovali útok čs. armádneho zboru. Ešte pred tým sme odbočili vľavo dolu, do Vyšného Komárnika pre pečiatku. Po ľavej strane schodíkov, po ktorých sa zostupovalo z hradskej do obce, bol otvorený obchod s potravinami. Pečiatku sme dostali bez problémov. Zaujal nás tovar v obchode. Takmer samý alkohol. Smutná majiteľka nám vysvetlila, že tak ako Slováci chodia na hranice kupovať lacnejšie poľské mäso, Poliaci chodili k nej nakupovať lacnejší slovenský alkohol. Už nechodia. Zvýšili sa dane, teda aj výsledná cena alkoholu.
Pokračovali sme lesom do Medvedia. Úplne ľudoprázdna obec. Miestny úrad nefunkčný, obchod žiadny. V penzióne na hornom konci pečiatku, akože ináč, “nemali”. A tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa muž. Zasypali sme ho otázkami, ktoré sa týkali pečiatky. Vysvetlil nám, že starosta Medvedia nebýva v Medvedí. Býva vo Svidníku. Miestny úrad nefunguje. Starosta je jeho strýko a dnes príde za ním v nejakej rodinnej záležitosti. Hneď mu zavolal, aby priniesol so sebou aj úradnú pečiatku. Starosta prišiel autom asi za pol hodiny. Pečiatka bola. Spokojní sme pokračovali ďalej.
V Nižnej Písanej sa situácia z Medvedia zopakovala. Starosta aj s manželkou bývajú síce v obci, ale domov chodia len spávať. Pracujú vo Svidníku. Miestny úrad zatvorený. Zasa nám pomohla náhoda. Oslovili sme ženu, ktorá išla z lesa. Mala v košíku huby. Ponáhľala sa domov čistiť nazbierané huby. Keď sme sa jej vyžalovali, aké máme starosti so získaním pečiatky, pozvala nás so sebou domov. Jej muž je predseda Pozemkového spoločenstva lesov a urbariátu v Nižnej Písanej. Nie je síce doma, ale ona vie, kde má pečiatku tohto spoločenstva. Pečiatku sme dostali. Spokojne sme pokračovali ďalej.
Dolina od Nižnej Písanej po Kapišovú tvorí tzv. dolinu smrti. Odohrávala sa tu tanková bitka s veľkými stratami na oboch stranách. V doline sú umiestnené tanky, pripomínajúce boje v karpatsko-dukelskej operácii. V Kapišovej, hneď vedľa našej trasy, bola otvorená predajňa potravín. S pečiatkou neboli žiadne problémy. Občerstvili sme sa priamo v predajni. Pohľad na hodiny nás však prebral z pohody. Zháňanie pečiatok po trase, mimochodom dnes najdlhšej, nás obralo o čas. Museli sme sa preto pozviechať a poponáhľať sa do Svidníka, aby nám neušiel posledný autobus do Bardejova. Autobus sme “chytili” a až doma v Bardejove sme si konečne poriadne odpočinuli.
Siedmy deň: 17. 8. 2012, piatok
Po včerajšej náročnej túre sme si na dnes naplánovali kratšiu trasu. Autobusom sme sa doviezli do Hervartova, kde sme si predovšetkým prezreli drevený kostolík. Po príchode sme mali šťastie, pretože pred kostolíkom už bola menšia skupinka ľudí, ktorí čakali na sprievodcu. Pripojili sme sa k nim a zaplatili vstupné. Kostolík bol postavený koncom 16. storočia z tisového dreva. Stavba kostolíka v dreve zobrazuje to, čo sa dá vidieť v kamenných stavbách. Dokonca v presbytériu je drevená gotická klenba s rebrovaním. Vnútri kostola sa nachádzajú renesančné maľby na stenách. Z pôvodného gotického inventára sa zachovala neskorogotická socha Krista na kríži, drevená krstiteľnica a skupina plastík Troch kráľov. Ostatné zariadenie je z 18. a 19. storočia. Po skončení prehliadky kostolíka sme sa vybrali na túru.
Na hornom konci obce bola šípka smerovníka č. zn. nasmerovaná hore dolinou. Pokračovali sme teda vedľa potoka hore dolinou. Značka nikde. Vrátili sme sa k žltému stĺpiku pod smerovník a hľadali sme značku kolom dookola. Vpravo od smerovníka sme objavili starú, hrdzavú plechovú búdu. Na jej rohu sme rozoznali starú, už len zblízka viditeľnú, červenú značku. Povyše búdy bola na borovici ďalšia, sotva viditeľná č. zn. Pokračovali sme ďalej po chodníku smerom vpravo hore. Konečne sme našli riadne viditeľné č. zn. Keby bol smerovník na žltom stĺpiku otočený o 900 vpravo, neboli by problémy s hľadaním značky. Dlho sme sa zo značky netešili. Prišli sme na miesto, kde chodník síce pokračoval priamo ďalej, ale značka nikde. Našťastie sme stretli hubára. Ten nám poradil, aby sme išli chodníkom po bočnom hrebeni stále hore. Prídeme na zvážnicu a po nej treba pokračovať vľavo hore. Tak sme aj urobili. Keď sme stúpali hore zvážnicou asi 20 minút, objavila sa č. zn. Pokračovali sme ďalej smerom hore aj so značkou. Zrazu značka opäť zmizla. Pred nami sa ponúkali tri cesty. Jedna pokračovala vľavo dolu, druhá priamo hore a tretia vpravo dolu. Keďže pred nami bolo stúpanie, ako sme sa správne domnievali, na vrchol Žobráka, pokračovali sme priamo hore. Cesta sa zmenila na chodník a aj ten nakoniec zmizol. Napriek tomu sme bez značky a chodníka pokračovali po hrebeni na vrchol Žobráka. Vrchol a triangulačný bod sme našli, ale značku nie. Vrátili sme sa na rázcestie troch ciest. Pred nami bola zvážnica so značkou, po ktorej sme prišli. Vpravo od nej pokračovala paralelne s ňou ďalšia cesta, ktorá klesala mierna dolu. Táto cesta takmer v 3600 stupňovom uhle, teda čelom vzad, bola pokračovaním cesty, po ktorej sme prišli hore. Našli sme na nej č. zn. Chodím po horách viac ako 60 rokov. Ale takéto (ne)značenie som ešte nikde nezažil. Žiadna šípka, ani najmenší náznak, že treba urobiť čelom vzad a tak pokračovať. Pritom pre turistu, ktorý je tu prvý raz, je smerodajná turistická mapa, na ktorej je vyznačený vrchol Žobráka a naň vedúca č. zn. Je teda logické, že z rázcestia sme pokračovali smerom hore na vrchol Žobráka. Mysleli sme, že tam nájdeme č. zn., ktorá ide nejakou okľukou hore. Nakoniec sme vrcholovú turistickú tabuľku našli, ale až za krížom, pod vrcholom Žobráka a nie na jeho vrchole. Naspäť do Hervartova sme sa vracali zvážnicou s č. zn., po ktorej sme išli hore. Boli sme zvedaví, kde bude č. zn. z nej odbočovať vpravo. Zrazu len sme zistili, že č. zn. zo zvážnice zmizla, ale žiadnu šípku vpravo sme nikde nezaregistrovali. Možno k tomu prispela aj skutočnosť, že bolo zamračené, slabo mrholilo a v lese bolo málo svetla. To však značkárov neospravedlňuje. Po lese sa chodí aj vtedy, keď slnko nesvieti. Pokračovali sme teda dolu zvážnicou bez značky až na miesto, kde bol “náš” chodník, po ktorom sme vyšli na zvážnicu. Po ňom sme sa vrátili do Hervartova a odtiaľ autobusom “domov”, do Bardejova.
Ôsmy deň: 18. 8. 2012, sobota
Tento deň sme venovali prehliadke Košíc, do ktorých sme pricestovali vlakom. Vznik Košíc súvisí so slovanským osídlením. Prvé písomné správy uvádzajú slovanské názvy lokalít. Bolo tu nepretržité osídlenie od doby kamennej. V r. 1347 sa Košice stali slobodným kráľovským mestom s výsadami, aké mal Budín. Viedenskou arbitrážou boli Košice pripojené k hortyovskému Maďarsku. 19. januára 1945 boli Košice oslobodené. 4. apríla sa tu vytvorila Prvá československá vláda Národného frontu Čechov a Slovákov. 5. apríla bol vyhlásený Košický vládny program. Dom, v ktorom vyhlásili Košický vládny program, bol postavený v roku 1779 ako župný dom. V súčasnosti sú Košice druhé najväčšie a najdôležitejšie mesto na Slovensku. Košice majú atrakciu, ktorú nemá ani Bratislava. Detskú železnicu v Črmeli. V Kavečanoch je košická ZOO. Nie je možné za jeden deň navštíviť všetky zaujímavosti mesta. Boli sme sa pozrieť na detskú železnicu, ktorú ťahá parný rušeň a pomocný personál tvoria deti. Potom sme venovali svoju pozornosť historickým, architektonickým košickým zaujímavostiam. Na námestí Košíc sú zachovalé palácové stavby, ktoré mu dávajú osobitný charakter. Jadro mesta s námestím je vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu. Námestie má pretiahnutý, šošovkový tvar. V jeho strede je fontána. Možno je väčšia než bardejovská. Nám sa však bardejovská viac páči. Historickou dominantou Košíc je gotický chrám sv. Alžbety. Je to 5-loďová bazilika umiestnená v strede námestia. V súčasnosti sa vnútro chrámu opravuje. Je tu plno lešení. Napriek tomu je možná bezplatná prehliadka. Treba pripomenúť, že sv. Alžbeta sa narodila a bola vychovávaná na bratislavskom hrade. V parku na bratislavskom hrade má postavený pamätník. Vedľa katedrály je kaplnka sv. Michala. Bola pôvodne gotická, zo 14. stor. V roku 1902 - 1904 bola romanticky zrekonštruovaná podľa projektu F. Schuleka. Veľmi sa nám páčila. Pripadala nám ako stavba z rozprávky. Bohužiaľ, dnu sme sa nemohli dostať, pretože sa tu permanentne konali svadby. V jej okolí a pri fontáne zase prebiehalo fotografovanie mladomanželov. Podobne, ako pred týždňom v Bardejove. Z druhej strany katedrály je Urbanova veža, postavená v roku 1628 ako zvonica. V súčasnosti je v nej vystavený najväčší zvon na Slovensku, vyrobený majstrom Illenfeldom v roku 1557. Váži 7,2 ton. Sú tu aj renesančné epitafy, nájdené pri reštaurácii katedrály. V súčasnosti prešla Urbanova veža pod správu múzea. V Miklušovej väznici, ktorá je tiež súčasťou múzea, sú umiestnené katove nástroje. Sprievodkyňa na naše prekvapenie tvrdila, že tie z nich, ktoré sú určené na mučenie, nikdy neboli použité, pretože väzeň pri pohľade na ne sa hneď priznal. Takýto výklad sme počuli prvý raz. Pri prehliadkach podobných zariadení v minulosti nám sprievodcovia podrobne vysvetľovali na čo a ako sa podobné zariadenia používali. Na záver sme sa ešte poprechádzali po historických uličkách mesta, ktoré sú okolo námestia. Zakončenie prehliadky bolo v cukrárni na námestí. Do Bardejova sme sa večer vrátili vlakom.
Deviaty deň: 19. 8. 2012, nedeľa
Dnes sme začínali obcou Hradisko. Aby sme sa tam vôbec dostali, museli sme pricestovať cez Prešov do obce Terňa. Z Terne po č. zn., ktorá vedie po hradskej, sme vyšli do obce Hradisko. Po oboch stranách cesty boli polia a lúky. Mali sme pekné výhľady do okolitej krajiny. Po ľavej strane pred nami sa tiahol hrebeň Čergovského pohoria s najvyšším vrchom Čergov. Za ním ďalej na severovýchod bol Žobrák, na ktorý sme vystúpili z Hervartova. Obec Hradisko bola ako vymretá. Pred jedným honosným domom, našťastie pre nás, zaparkovalo osobné auto a košickou ŠPZ. Šofér nás poinformoval, že v obci je len 6 trvale bývajúcich dôchodcov. Starosta, obchod, krčma, obecný úrad atď. tam neexistujú. Všetko je v obci Terňa. Skoro všetky domy v obci patria chalupárom. Namiesto pečiatky sme si do našej internej dokumentácie opísali text turistickej smerovky v obci. Cestou späť do Terne sa nám naskytol malebný pohľad na tri, pôvodom sopečné kužele, vypínajúce sa nad zelenými lúkami. Stráža, Šarišský hradný vrch a Sýkorov. V Terni sme sa naobedovali a pokračovali po č. zn.
Cesta viedla lesom. Problémy nastali, keď sme vyšli na rozľahlú lúku. Šípka č. zn. ukazovala na horný koniec lúky a nad ňou bolo napísané 100 m. Kráčali sme hore lúkou 100 m, 200m ... a nič. Zasa problémy so značkou. Vyšli sme až na horný koniec lúky a po značke ani stopy. Vracali sme sa uhlopriečne po lúke. Zrazu Daniela hovorí: “Zdá sa mi, že v tom kríku v strede lúky je niečo”. Prišli sme ku kríku bližšie a zistili sme, že šípkový krík bol vyšší, ako v jeho strede sa nachádzajúci turistický žltý stĺpik s červeným klobúčikom, bez akejkoľvek smerovky, značky alebo šípky. Keď sme na inak holej lúke uvideli v diaľke niečo podobné, nasmerovali sme sa tam. História sa opakovala. Zasa žltý obrastený turistický stĺpik s červeným klobúčikom a zasa bez akejkoľvek tabuľky alebo smerovníka. Konečne sme zbadali značku, ktorá nás vyviedla z obrovskej lúky do lesa. No vyskytol sa ďalší problém. V jednom úseku cesty, kvôli hlbokému a mäkkému bahnu, bola cesta nepriechodná. S Danielou sme nanosili do bahna z okolitého lesa polená a pomocou palíc sme aj túto prekážku zdolali. Konečne sme sa dostali do Sedla pod Lysou Strážou a už bez prekážok do Kanaša, predmestia Prešova, kde sme dnešnú túru skončili. Ďalej sme pokračovali vlakom do Bardejova.
Desiaty deň: 20. 8. 2012, pondelok
Tento deň sme štartovali z Kysaku. Pokračovali sme malebnou dolinou rieky Hornád. Prišli sme k mládežníckemu táboru Brezie. Tu sme opustili údolie rieky Hornád, odbočili vpravo a pokračovali hore údolím potoka Sopotnica. Lesná cesta, po ktorej sme kráčali, nám pripomínala Kvačiansku dolinu. Pritom však samozrejme samotná dolina Sopotnice sa nedá porovnávať s malebnosťou Kvačianskej tiesňavy, ktorá je oveľa atraktívnejšia. Došli sme k Prokopovmu mlynu. Podivnej samote, akoby bez života. No a tu zasa začali problémy so značkou. Horko-ťažko sme sa cez húštinu, ktorá bola vyššia ako my, dostali k potoku. Značka bola na strome, na druhej strane potoka. Po lávke cez potok ani chýru ani slychu. Našťastie už dlhšie panovalo sucho, takže pomocou palíc sme aj túto prekážku zdolali. Došli sme k polomu. Značky nebolo. Vyšli sme na lúku. Značka nikde. Asi po 20-minútovej pátracej akcii sme ju našli a pokračovali ďalej. Prišli sme do dolinky. Po č. zn. akoby sa zem zľahla. Po predošlých skúsenostiach sme postupovali systematicky. Všetky chodníky, bez ohľadu na ich smerovanie, sme prezerali. Nikde nič. Na jednom mieste, za nepreniknuteľnou húštinou sme tušili cestu, hoci sme ju nevideli. To bola posledná možnosť. Predrali sme sa húštinou, ktorá bola vyššia ako my a našli sme za ňou cestu. Na nej sa konečne ukázala č. zn. Tá nás potom doviedla do Ľuboveca a nakoniec do Radatíc. V Radaticiach sme obdivovali r. kat. kostol, pôvodne gotický, postavený pred rokom 1300. V roku 1773 nadstavovali štvorhrannú vežu, ktorá je zakončená renesančným cimburím, tak ako je to možné vidieť na profánnych stavbách, napr. na Medňanského renesančnom kaštieli v Strážkach. Prvý raz sme videli takéto zakončenie veže na sakrálnej stavbe. Tak sme zasa niečo objavili, čo sme doteraz ešte nevideli. Do kostola sme sa nedostali. Bol zamknutý. V miestnom pohostinstve sme sa občerstvili, dostali pečiatku do internej dokumentácie a v pohode čakali na autobus do Prešova a odtiaľ vlakom do Bardejova.
Jedenásty deň: 21. 8. 2012, utorok
Ráno sme štartovali z Kavečian. Bývalá samostatná obec Kavečany je už súčasťou Košíc. Je tu košická zoologická, záhrada. V Kavečanoch sme získali pečiatku do našej internej dokumentácie a pokračovali po č. zn. ďalej. Miernym stúpaním, ktoré sa postupne stávalo strmším, sme došli na Kráľovu studňu. Prechádza tadiaľ náučný chodník. Na tabuli pri studni sme si prečítali históriu tejto lokality, ktorá sa začínala počas miléniových osláv Maďarov. Vode, ktorá cícerkom vytekala z plastovej rúrky, sme nedôverovali. Nad rúrkou totiž bola kaluž. Nemali sme istotu, že voda z nej nepreniká do studničky, odkiaľ viedla plastová rúrka. Niektorí domáci turisti z prameňa pili. Posedeli sme si v útulni pri prameni a po občerstvení z vlastných zásob sme pokračovali ďalej po č. zn. na Vysoký vrch. Na križovatke značiek bola ďalšia tabuľa náučného chodníka a zaujímavá plastická mapa navštívenej lokality. Vynovená č. zn. nás bezpečne doviedla k vápencovému Jánošíkovmu bralu. Už sa zdalo, že všetko hladko prebehne. Keďže sme chceli “chytiť” náš vlak v Kysaku, pridali sme do kroku. Došli sme na miesto na okraji Kysaku, kde sa cesta rozdvojovala. Značka nikde. Pokračovali sme cestou, ktorá sa nám zdala smerujúca k mostu, cez ktorý sa ide na železničnú stanicu. Asi sme si vybrali nesprávnu cestu. Na most sme síce došli dosť rýchlo, ale napriek tomu nám vlak ušiel “pred nosom”. Keby páni značkári robili poriadne svoju robotu a na rázcestiach, kde sa cesta rozchádza na 2 prípadne 3 smery, dali poriadne značky, nebolo by treba robiť detektíva a dalo by sa plynulo pokračovať v chôdzi. Vynútenú hodinovú prestávku v Kysaku sme využili na občerstvenie. Hot dog a jarmočnú klobásu s pivom. Večer sme si ešte posedeli pri bardejovskej fontáne. Poprechádzali sme sa po starom meste a tak sme sa rozlúčili s Bardejovom. Aj nám bolo trochu smutno, že už musíme ísť domov.
A dobrodružstvám je nateraz koniec. Domov do Bratislavy sme sa vracali nabití dojmami a s túžbou po ďalších nových dobrodružstvách.
Alexander Haas
Ako už asi viete, ako pracovník železníc mám nárok na voľné cestovné lístky do zahraničia. Tento rok som mal kombináciu lístkov pre Nemecko, Švajčiarsko a Rakúsko. V rámci môjho cestovania sa snažím aj o absolvovanie turistického podujatia zaradeného do seriálu akcií IVV. Tento rok som sa rozhodol pre oblasť Tirolska. Strass im Zillertal je 4 km od Jenbachu, ležiaceho na hlavnej trati Insbruck - Kuffstein. Do obce Strass im Zillertal premáva úzkorozchodná železnica. V sobotu a v nedeľu premáva v polhodinových intervaloch.
Turistické podujatie sa uskutočnilo 8. a 9. 9. 2012. Osobne som sa zúčastnil podujatia v sobotu. Štart a cieľ sa nachádzal v priestoroch školy. Po zaplatení účastníckeho poplatku som dostal preukaz a mapku trás. K dispozícii boli aj pozvánky na ďalšie akcie. Boli pripravené trasy 5, 12 a 20 km. Všetky trasy začínali v Strass im Zillertal a viedli do zámockého areálu Rotholz, kde v poľnohospodárskej škole bola kontrola. 5 km trasa viedla späť do Strass im Zillertal. Dlhšie trasy pokračovali cez Maurach do Raffau. Tu bola v poľnohospodárskej usadlosti druhá kontrola. Ďalej trasa viedla nad Maurach, kde sa odpojila 12 km trasa. Dlhá trasa pokračovala ku zrúcanine hradu Rottenberg a do horskej osady Rafflhöfe, kde bola tretia kontrola. Trasa potom viedla po asfaltových serpentínach ku kaplnke Maria Brettfall a ďalej do Strass im Zillertal. Táto najdlhšia trasa merala 20 km.
5 a 12 km trasy nazvali tal wanderweg (údolné putovanie), 20 km trasa bola nazvaná berg wanderweg. Úsek po prvú kontrolu bol vedený po rovine asfaltovými cestičkami, po druhú kontrolu už boli striedavé stúpania a klesania až po delenie trás na 12 a 20 km. Najdlhšia trasa až po tretiu kontrolu viedla veľmi náročnými stúpaniami a klesaniami, niekde až pod sklonom okolo 60 stupňov. Na tejto 20 km trase bolo 750 m prevýšenia. Celý deň bolo krásne slnečné počasie s teplotou okolo 25 oC, nádherné výhľady.
Po absolvovaní pochodu som ďalej pokračoval v cestovaní.
Bratislava, 12. 9. 2012, Jozef Karovič
Za Třebovským kohoutem
Česká Třebová, 19.
- 20. 5. 2012
Viacero turistických podujatí organizovaných pre verejnosť má vybudovanú dlhoročnú tradíciu. Medzi tieto akcie patrí aj dvojdňové putovanie pod názvom Za Třebovským kohoutem. Uskutočnilo sa v dňoch 19. a 20. 5. 2012. Tento ročník už napísal 36 ročníkov organizovaných KČT Česká Třebová
Priebeh akcie:
Organizátori umožnili záujemcom možnosť prenocovania z piatku na sobotu, ale i zo soboty na nedeľu. Poplatok za ubytovanie na podlahe bol určený na 40 Kč za osobu a noc. Ubytovanie bolo v telocvični gymnázia.
Sobota, 19. 5. 2012
Prezentácia účastníkov sa konala v priebehu obidvoch dní pred vstupom do budovy gymnázia. Na sobotu nám organizátori pripravili viacero možností realizovania sa pešo i na bicykli. Po zaplatení účastníckeho poplatku vo výške 30 Kč sme dostali popis trasy. Tento popis mi pripadal akýsi zmätočný (trasa ide až po miesto spoločne s trasou..., od miesta... pokračuje po trase...). Osobne mi viac vyhovuje schématická mapa.
Možnosti boli tieto:
Pre priaznivcov jazdy na kolesách boli 3 možné trasy.
Cieľ všetkých tratí bol v chate Maxa Švabinského na Kozlovskom kopci. Vzdialenosť Kozlovský kopec - Česká Třebová bola zarátaná do celkovej kilometráže. V cieli účastníci obdržali účastnícky diplom, odznak pochodu, prípadne medailu pochodu a taktiež získali pečiatky do rôznych vandrovných knižiek a preukazov. V sobotu 19. 5. 2012 bolo slnečné počasie s občasným vetrom. Teplota sa pohybovala okolo 25 oC. Nádherné výhľady do okolia. V sobotu sa zúčastnilo 757 turistov.
Zaujímavosťou soboty (už nie pochodu) sa stali vo večerných hodinách všetky občerstvovacie stanice (hospoda, reštaurácia, bar, pub, pizzeria a pod.) absolútne tichými. Príčinou bol hokej na MS Fínsko 2012. Zápas Slovensko - Česko 3:1.
Nedeľa, 20. 5. 2012
Ráno mi viacero účastníkov gratulovalo k postupu slovenských hokejistov do finále o zlatú medailu.
V nedeľu to bolo podobné sobote (poplatok, popis trás). Organizátori dali možnosť výberu z týchto trás:
Cieľ trás bol v reštaurácii nad hrádzou v Srnove. Opäť účastníci obdržali diplom a odznak a bola tiež možnosť pečiatkovania. Ubytovaným účastníkom batožiny prepravili. V nedeľu 20. 5. 2012 bolo opäť slnečné počasie s občasným vetrom. Teplota dosahovala 29 oC. Zasa sme mali pekné výhľady. V nedeľu sa zúčastnilo 567 účastníkov.
Bratislava, 21. 5. 2012, Jozef Karovič
Ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 2012
Vážení diaľkoplazi, s Ferkom Norbertom Královičom máme pod patronátom ocenenie MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ. Toto ocenenie sa udeľuje za prejdenie tisíc a viac km za kalendárny rok na diaľkových pochodoch (dĺžka DP je 35 a viac km), z ktorých minimálne polovica musí byť absolvovaná v Malých Karpatoch (výnimky sú možné). Takže vážení diaľkoplazi, vezmite do rúk kalkulačky a rátajte. Výsledok, teda počet km aj s prevýšením (t. j. za každých 100 m prevýšenia 1 km) a záznamník s absolvovanými pochodmi nám môžete predložiť k nahliadnutiu do termínu Trnavskej 100 v čítane (1.6.2013) na diaľkových pochodoch v Malých Karpatoch Vianočným pochodom počnúc, prípadne poslať poštou počet našliapaných km spolu so zoznamom absolvovaných DP na adresu Ľudovít Bahurinský, Podzáhradná 43, 821 07 Bratislava, mobil: 0902 284 148, resp. František Královič, Beethovenova 34, 917 08 Trnava, mobil: 0944 359 936 do konca apríla 2013. Poslednou možnosťou je zaslanie počtu našliapaných km so zoznamom absolvovaných DP na e-mailovú na adresu: ludovit.bahurinsky[zavináč]normoff.gov.sk do konca apríla 2013. Za prejdenie 1000 a viac km dostanete od nás diplom a drobný upomienkový predmet (ten do vyčerpania zásob). Samozrejme nám musíte oznámiť, kam ho treba poslať. Najradšej by sme Vám ocenenie odovzdali v cieli niektorého diaľkového pochodu, resp. na vhodnej “občerstvovacej” kontrole. Zoznam ocenených diaľkoplazov za rok 2012 bude zverejnený v našom mesačníku MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ.
Ferko “Norbert” Královič, Ľudo “Bahuro” Bahurinský
P.S.: Kto prešiel menej ako 1000 km a oznámi nám túto skutočnosť do konca apríla 2012, dostane diplom, na ktorom bude uvedený aj počet našliapaných km.
november 2012 - Malé Karpaty a okolie:
3.11.2012 OREŠANSKÝ BOTOCROSS
26. ročník
(sobota) Královičovci, Trnava
Trasa: 4 vrcholy v Malých Karpatoch, ktorých názvy sa dozviete na štarte. Za každý vrchol sa ráta 10 km. Podujatie je určené milovníkom prírody, ktorí sa túlajú po Malých Karpatoch v každom ročnom období.
Štart: Horné Orešany, aut. zast., 7.20 - 8.20 h
Cieľ: Majdán, do 17.30 h
Vedúci: František a Martin Královičovci, Beethovenova 34, 917 08 Trnava, tel.: 033-552 1992
10.11.2012 POCHOD
ŠAŠTÍNSKYMI BORMI
(sobota) KST Senica
Trasa: 20 km, Šaštín - Tomky - Šaštín
Štart: Šaštín, žel. stanica, 8.00 h
Cieľ: Šaštín, žel. Stanica, 14.00 h
Vedúci: Júlia Mičová, Hollého 741/15, 905 01 Senica, tel. d.: 034-651 7547
10.11.2012 NOVEMBROVÝ
VÝŠĽAP 13. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava
Trasa: 39 km/1300 m, 20 km/1000 m, 15 km/800 m
Pekná cesta - Biely kríž - Košarisko - Marianka - Kamzík - Bratislava
Štart: Krasňany, Pekná cesta, 8.00 - 9.00 h
Ciel: bude upresnený na štarte
Vedúca: Zdenka Surovcová
17.11.2012 BLATOVÝ POCHOD 34.
ročník
(sobota) KST TJ Bezovec Piešťany
Trasa: Piešťany - Havran - Plešiny - Ovčia skala - Jašter
Štart: Piešťany, reštaurácia pri železničnej stanici, 7.00 - 9.00 h
Cieľ: reštaurácia Jašter - Hlohovec, do 17.00 h
Vedúci: Ladislav Komandel, M. Bellu 15, 921 01 Piešťany, tel.: 0908-437 159
24.11.2012 CHODNÍKOM VIKTORA
BENIAKA NA BRANČ 14. ročník
(sobota) KST Senica
Trasa: 15 km, Senica - Kunov - Branč
Štart: Senica, Gastrocentrum, 7.30 - 8.15 h
Cieľ: hrad Branč o 14.00 h
Vedúci: JUDr. Jozef Kuliaček, Robotnícka 68/57, 905 01 Senica, tel. d.: 034-657 4895, 0902-264 535
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.