MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ 11/2000

1. Fero Dovičič (F.D.): - Peter, poznám Ťa ako vynikajúceho turistu, ktorého "jadrný" humor dokáže baviť celú partiu. Urobili sme spolu viacero prechodov slovenských, ale aj zahraničných pohorí. Niekoľko z nich bolo vydarených, no však skončilo sa na "ťažko", ale teba dobrá nálada nikdy neopustila. Prezraď nám z čoho pramení ten zdravý a silný optimizmus a čím sa zaoberáš v súkromí?
Peter Hanus (P.H.): - Je to asi tým, že hoci som už dlšiu dobu v "dôchodkovom veku", stále niečo robím. Dorábam si vlastné vínko a chovám domáce zvieratá. Pri tom je roboty a pohybu veru dosť. Odjakživa ma zaujímala letecká technika a kozmonautika, čo mi zostalo doteraz. Robil som v strojárstve a tak ako dôchodca všeličo ešte "pozváram a pomajstrujem".

2. F.D.: - Povedz nám aj niečo o svojich športových začiatkoch.
P.H.: - Pochádzam z Kostolnej Vsi pri Prievidzi. Do Modranky som sa priženil v roku 1960. Asi vtedy som aj začal so športovou streľbou a Dukelskými pretekmi vo Zväzarme. Zúčastnil som sa viackrát na preboroch Majstrovstiev Slovenska v športovej streľbe. Vždy boli aj nejaké úspechy. Potom ma však odzbrojili a prestal som strieľať. Človek, ktorý je však zvyknutý vždy niečo robiť, musí si nájsť nejakú náhradu a ja som si našiel turistiku.

3. F.D.: - A kedy si to vlastne začal s turistikou?
P.H.: - Bolo to asi v roku 1978, keď bol založený, dnes už klasický pochod "Stavbárska 50-ka". Najprv som išiel len tak, aby sa nepovedalo, si ho vyskúšať. Zapáčil sa mi tento druh "relaxu" a začal som chodiť na všetky ďalšie turistické akcie. Bolo to pre mňa niečo nové, čo vyhovovalo aj mojej povahe.

4. F.D.: - Ako to pokračovalo?
P.H.: - Zo všetkých navštívených miest ma najviac "chytili" Roháče. Prvý jeho prechod po reťaziach na hrebeni bol silným zažitkom. Následovali zrazy SNP a potom už pravidelné zrazy VHT na Roháčoch. Najviac sa mi páčili prechody - hrebeňovky.

5. F.D.: - Tvoje najväčšie zážitky?
P.H.: - Však si pamätáš aj ty. Ten výstup na Gerlach a Lomničák. Potom prechod Pirinu a Rodopy, Transilvánske Alpy. V roku 1990 Ťan-Šan na Kirgisko - čínskych hraniciach. To sú všetko krásne zážitky, ale mňa zo všetkého, čo som kedy prešiel, najviac nadchýňa krása Roháčov.

6. F.D.: - Peter, viem o Tebe, že patríš medzi turistov, ktorí majú na svojom konte najviac prešľapaných stoviek - koľko ich vlastne bolo? /Jedná sa v rámci klubu Stavbár Modranka, pozn. redakcie/.
P.H.: - Bolo ich okolo 20 alebo viac? A 50-tok ani neviem koľko. Jednoducho si nerobím žiadne zápisy, neregistrujem si ich. Veľmi rád chodím na diaľkové pochody a najviac som si za tú dobu obľúbil pochod, ako ináč, "našu" Stavbársku 50-ku, Pochod oslobodenia mesta Trnavy alebo aj takú Inoveckú 50-ku. Keď sme už pri tých DP, musím spomenúť tú poslednú stovku - bola podľa mňa mizerne zorganizovaná, po trase skoro žiadne otvorené šenky a ešte ani ten v Brezovej na stanici nebol v prevádzke. Taký je veru život.

7. F.D.: - Čo sa ti na DP najviac páči?
P.H.: - Poviem ti to jednoduchšie, keď sa blíži termín Trnavskej stovky - v nohách mi brní ako dostihovému koňovi. Doma by ma neudržal nik, na počasí vôbec nezáleží. Musím tam ísť. Stretnúť sa s kamarátmi, porozprávať si zážitky, zaspomínať, ale hlavne pobudnúť v krásnej prírode. Často a veľmi rád s partiou bivakujeme na Rosničke alebo na Kršlenici. To sú moje, ale aj "naše" obľúbené miesta v Malých Karpatoch. Tu čerpáme silu do dnešného uponáhľaného sveta.

8. F.D.: - Nesplnené turistické ciele?
P.H.: - Odjakživa som chcel vystúpiť na Mont Blank. Doteraz mi to nebolo umožnené z rôznych dôvodov. Do budúcnosti si však už veľké plány nerobím.

9. F.D.: - Tvoja budúcnosť v turistike?
P.H.: - Zbožňujem hory, v akejkoľvek forme. Rád by som sa aj naďalej zúčastňoval bežných turistických podujatí, ako sú rôzne zrazy, prechody hrebeňov či diaľkové pochody. Človek sa tu stretne s kamarátmi, dá si pivečko, podebatuje. Len nech to zdravíčko dobre slúži.

Peter, prajem Ti za seba a za všetkých členov KST Stavbár Modranka veľa pekných chvíľ v horách, lesoch, kopcoch či vrcholoch a možno niekedy v blízkej budúcnosti aj ten Mont Blank. Keď už treba nie až na vrchol, aspoň pod neho. Nech Ti zdravie slúži. Na zdravie.

Pre MKD sa zhováral a materiál pripravil
Ferko Dovičič, KST Stavbár Modranka

O živote a smrti Antona Bernoláka sa toho napísalo hodne. Vieme, že to bol národný buditeľ, jazykovedec, prvý uzákoniteľ spisovnej slovenčiny, organizátor slovenského národného a kultúrneho hnutia na sklonku 18.storočia. Pripomeňme si aspoň pár údajov o ňom. Narodil sa 3. októbra 1762 ako posledné zo siedmich detí v zemianskej rodine v Slanici na Orave. Po skončení gymnázia v Ružomberku začal študovať v Bratislavskom seminári Collegium Emericanum na Kapitulskej ulici, a to v rokoch 1778 až 1780. Potom pokračoval v Trnave a teológiu na Viedenskej univerzite. Štúdia dokončil v novozriadenom seminári na Bratislavskom hrade v rokoch 1784 - 1787. V tomto období rástlo úsilie Bernoláka a jeho vrstovníkov a vytvorenie slovenského spisovného jazyka. V roku 1787 vydal spis Filologická - kritická rozprava o slovenských písmenách, ktorý vyšiel v Bratislave u kníhtlačiara Landerera. Týmto dielom uzákonil spisovnú slovenčinu na základe kultúrnej západoslovenčiny. Po skončení štúdií bol vymenovaný za kaplána do Čeklísa, dnešné Bernolákovo, kde pôsobil do roku 1791. V tomto období Bernolák dosiahol vrchol svojej tvorivej činnosti. V roku 1788 dokončil zostavovanie slovenskej gramatiky, ktoré knižne vyšlo až o dva roky. Aktívne sa zúčastnil i na zakladaní Slovenského učeného tovarišstva v roku 1789. V rokoch 1791 až 1797 pôsobil ako tajomník arcibiskupského vikariátu v Trnave ako diecézny cenzor a archivár. Od roku 1797 bol preložený do Nových Zámkov, kde pôsobil ako farár a dekan. Náhla smrť ho zastihla 15. januára 1813.

Anton Bernolák popri tom, že bol kodifikátorom spisovnej slovenčiny, dokázal byť Európanom už na konci 18. storočia a na začiatku 19. stor., čo mu mnohí môžu závidieť aj v súčasnosti. Bol pochovaný na Kamennom cintoríne v Nových Zámkoch. Keď sa tento starý cintorín likvidoval, telesné pozostatky A.Bernoláka spolu s pozostatkami Michala Flengera, zakladateľa dievčenskej školy v tomto meste a kňaza Štefana Laura, uložili do jednej rakvy a pochovali ich v bezprostrednej blízkosti kaplnky. Už po prvom neúspešnom pokuse hľadania jeho telesných pozostatkov odborná argeologička vyjadrila svoj názor, že ďalšie vykopávky nemajú zmysel. Súčasné vykonávané stavebné práce potvrdzujú, že na tomto mieste sa stále nachádzajú rôzne kosti z bývalého cintorína. Nie je predsa dôležité, či vieme na milimetre presne určiť, kde sa pozostatky Bernoláka nachádzajú, dôležité je, že vieme, že je na tomto cintoríne.

Aj odborná komisia vydala v roku 1994 stanovisko v tomto duchu. Pokusy sa napriek tomu robili aj vlani. Komisia opäť posúdila všetky dostupné materiály a rozhodla, že nemá zmysel pokračovať v týchto hľadacích prácach. Teraz sa všetko sústreďuje len na obnovenie kaplnky, jej okolia a na rekonštrukciu parku. Ďalšie vykopávky sa už robiť nebudú.

Sú stovky pohľadov na Malé Karpaty, ale jeden mi však učaroval najviac. Pamätám si ho dávno z detstva. Ten pohľad sa nám naskytol vždy, keď sme vystúpili na železničnej stanici v Smoleniciach. Staničná budova ešte na rovine a pred nami ako by vyrastali zo zeme Havrania skala, Havranica, Záruby... Smerom na východ hrebeň prechádzal do hôlnatého Holého vrchu, ktorý však v posledných rokoch zanikal necitlivou ťažbou kameňa. A tento pohľad tak typický a neopakovateľný sa denne ponúka obyvateľom Trstína, malej podkarpatskej obce.

Názov obce Trstín je odvodený od "trstiny", /maďarsky NAD, teda Nádaš/. Obec bola v minulosti akousi poslednou zastávkou pred prechodom cez hrebeň Malých Karpát za hranice Uhorska. Najstaršou bola tzv. "Česká cesta", ktorá prechádzala za obcou Buková /Biksárd/ poza Hrubý Kamenec na Prievaly, do Jablonice a Senice. V roku 1860 bola sprístupnená nová cesta. Za Nádašom pri židovskom cintoríne stúpala hore Hanzalom, cez vŕšok Barvínek a Bojkovú do Jablonice. V 30-tych rokoch tohoto storočia bola vybudovaná dnešná cesta, ktorá prejde cez nadjazd nad železničnou traťou okolo samoty Raková a serpentínami hore vŕškom Gašparová, pod ktorým je železničný tunel, na hrebeň a potom dlhým klesaním do Jablonice. Obec Trstín je pomerne bohatá na historické pamiatky. Medzi najvýznamnejšie patrí kostol Panny Márie v Hájičku. Je to neskororománska tehlová stavba. Kostol je jednoloďový s podkovovitou absidou /rotundou/ s charakteristickým vlysom. Na južnej strane je románsky polkruhový portál slúžiaci ako jeden z vchodou do kostola. Na oltári je Pieta - soška Bolestnej Panny Márie zo 17.stor. /Kostol je toho času v renovácii pozn. red./

Pri kostole je drevená zvonica s 3 zvonami. V októbri 1923 bola slávnostne otvorená krížová cesta, pozoruhodné kamenárske dielo. Pútnické miesto dopĺňa studnička na neďalekej lúke. Svoj rozkvet zažil Hájiček najnä po roku 1764, keď bola do novopostaveného chrámu v Šaštíne prenesená socha Sedembolestnej Panny Márie. Odvtedy tisíce pútnikov z celého Rakúsko - Uhorska, putovali na sviatok Narodenia Panny Márie /8.september/ do Šaštína a Nádaš sa stal ich vďačnou zastávkou.

Jeden zo strážnych hradov na Českej ceste bol Korlát /Korlátko, Kondradstein/. Jeho počiatky siahajú do 13.stor. Korlátske dominium založil kráľ Žigmund Luxemburský slávnostným privilégiom pre Ctibora I. Bratislavského a Nitrianského župana. Neskôr, v 16. storočí začína delenie korlátskeho panstva a tak si jednotlivé rody - Oponický /Apponyi/, Motešický, Pongrác - budujú svoje kaštiele v okolitých obciach /Jablonica, Cerová-Lieskové, Nádaš.../

Renesančný kaštiel z r. 1685, tzv. biely, ležiaci v strede obce, patril rodine Motešických. Pôvodnú stavbu tvoril centrálny trakt, ku ktorému neskôr pristavili dva nárožné bastióny. Dnes je v značne dezolátnom stave.

Barokový kaštiel z 18.stor., ktorý je dodnes funkčný, leží na okraji obce a pôvodne patril rodine Pongrácovcov. Za kaštielom bol udržiavaný park so vzácnymi cudzokrajnými drevinami. Pri jazierku s ostrovom sa do Trnávky vlieval potok Raková. Sochy sv.Floriána a sv.Jána Nepomuckého boli časom zničené. Okrem iného bolo v parku i 12 kamenných kvádrov pripomínajúcich slávne uhorské rody - Pázmany, Esterházy, Báthory, Pálfy a ďalšie.

Ako prejav svojráznej ľudovej kultúry sa až do začiatku 1.svetovej vojny každoročne v Nádaši konala Ružová slávnosť s voľbou ružovej panny. Išlo vlastne o Miss Nádaša. Slávnosť bývala na sv.Ducha. Adeptky na ružovú pannu sa vyberali z dievčat vo veku od 17 do 25 rokov, každý rok z inej spoločenskej vrstvy. Okrem telesného vzrastu sa hodnotilo spoločenské správanie, poriadny život, teda mravnosť a cnosť. Volili iba muži, za každý dom jeden. Víťazka okrem ružového venca dostala 100 zlatých.

Od r.1892 pôsobil v Nádaši ako katolícky kňaz Martin Kollár. Okrem kňažského poslania rediguje Katolícke noviny, publikuje a zastáva funkciu správcu Spolku sv.Vojtecha. Neskôr je zvolený za poslanca Uhorského snemu. Zomrel v Nádaši r.1919.

V obci bola aj značná Židovská komunita. Židovský cintorín pri ceste na Jablonicu ohradený kamenným múrom dnes pomaly podlieha zubu času.

Obec získala na význame najmä po r.1897, keď bola dobudovaná železničná trať Trnava - Nádaš. "Zásluhou" grófa Pálfyho, ktorý nechcel obetovať časť svojich pozemkov, bola táto odklonená od Smoleníc smerom k Nádašu. Povedľa obce prechádzala i úzkokoľajka na Dobrú Vodu. Súčasťou dejín obce je i kopaničiarske sídlo Rasochov, Bojková a majer Prekážka.

V polovici augusta 2000 si pri tradičnej púti pripomenuli veriaci Trstína a širokého okolia malé jubileum, 755. výročie kostolíka Panny Márie nad obcou v Hájičku. Historicky vzácny areál pútnického miesta s drevenou zvonicou, studničkou a krížovou cestou ku kostolu privítal pútnikov vo vynovenom šate. Do rozsiahlej rekonštrukcie sa dala obec koncom júna. A už začiatkom augusta bola rekonštrukcia ukončená a mohla privítať prvých návštevníkov.

Z historického turistického sprievodcu
Suchý - Müller, 1954, ŠTN Bratislava

Pezinok - mesto s viacstoročnou tradíciou. Názov odvodzujú od mena bývalého jazera Pleiso - Pleising - Pesing. V listinách Ondreja III. z roku 1308 stretávame sa s menom Bozyn - Bazin, ktoré je slovenského pôvodu. V 13. až 15. stor. prešli pezinské majetky na svätojurských grófov. Roku 1575 stáva sa majiteľom zámku Ján Kružič z Lupoglavy, ktorý sa vyznamenal v boji proti Turkom, o čom svedčí pamätná tabuľa na zámockej veži. Po smrti Kružiča vdova Katarína vydala sa za palatína Štefana Illesházyho, čím zámok a mesto dostáva sa do rúk tejto rodiny.

Od roku 1615, resp. od konečnej úpravy r.1647, bolo mesto slobodným kráľovským mestom. Za túto výsadu muselo odvádzať 250 vedier vína kráľovskej tabuli. Bolo opevnené a zvyšky múrov možno i dnes kde-tu vidieť. Na námestí bol drevený stĺp a na ňom ruka držiaca meč. Bol to znak práva meča - ius gladii, ktorého práva magistrát aj používal. Toto právo dostalo mesto roku 1647 od Ferdinanda III. Znak stál na trhovisku, aby si každý prichádzajúci uvedomil toto výstražné znamenie. Na námestí je bývalý jezuitský barokový kostol z roku 1659. Pôvodne ho vystavali "Českí bratia". V starej radnici opatrujú mestský archív a múzeum.

Na Holubyho ulici v dome č.5 je pamätná tabuľa dr.Jozefa Ľudovíta Holubyho, národného buditeľa a botanika. Narodil sa roku 1836 v Ľubinej a od roku 1923 odpočíva na pezinskom cintoríne pod krásnym pomníkom od nár.umelca arch.Dušana Jurkoviča.

Blízo kostola je Illesházyovský zámok s parkom. V dobe reformácie, koncom 16.stor., Štefan Illesházy prenasledoval poddaných a natískal im protestantizmus. Poddaní obrátili sa na kráľa Rudolfa II., ktorý ich roku 1598 za 140.000 toliarov vykúpil a prepustil z poddanstva. Illesházy pre urážku kráľa utiekol do Poľska. Za povstania Bočkayho zaujal svoj hrad znovu. Neskoršie však pridal sa ku kráľovi, ktorý mu za zásluhy vrátil pezinské a svätojurské majetky. Po svojom návrate r.1608 zámok prebudoval a opevnil priekopami. Pri vjazde do nádvoria je pamätná tabuľa Štefana Illesházyho. Za Ferdinanda II. prevzali zámok Pálffyovci a od týchto zas mesto Pezinok. Budovy sú v pôvodnom stave, východná veža má strielne a vidno tu i cimburie. Cenné zariadenie roku 1924 rozpredali a čiastočne preniesli na zámok Červený kameň.

Renovovaný zámok je dnes majetkom Slovenského vinohradníckeho družstva, ktoré prebudovalo jeho pivnice a dnes sa tu sústreďuje vo veľkých betónových sudoch víno z pezinských a okolitých vinohradov. Z bývalého zámku vybudovalo mesto veľkú reprezentačnú reštauráciu a vináreň, a tým sa stáva Pezinok malokarpatským vinárskym centrom.

V Pezinku sa narodil r.1667 slávny maliar a portrétista Ján Kupecký. Neďaleko zámku v ulici nesúcej jeho meno na rodnom dome č.18 je malá pamätná tabuľa. Pochádzal z českobratskej rodiny, ktorá sem prišla z Mladej Boleslavi. Mal byť tkáčom, ale toto povolanie sa mu nepáčilo, lebo túžil za vzdelaním. Od majstra utiekol a na potulkách dostal sa v Holíči do zámku grófa Cobora. Tam náhodou prišiel do komnaty, kde uvidel veľa krásnych obrazov. Vo vytržení nad ich krásou zabudol na svoju biedu, uchopil maliarsky uhlík a výstižne nakreslil na stenu hlavu podľa jedného z obrazov. Vtom vstúpil do komnaty dvorný maliar Klaus a keď zbadal portrét, začudoval sa nad maliarskou zručnosťou chlapca a spýtal sa ho, kto ho učil krasliť. Keď Kupecký odpovedal, že nik, vystihol chlapcovo nadanie a na jeho doporučenie gróf Cobor poskytol Kupeckému prostriedky na školenie.

V maliarskom umení zdokonalil sa v Taliansku, kde pobudol 22 rokov, načo sa usadil vo Viedni, kde ako výtečný maliar portrétov preslávil sa tak, že maľoval kráľov a vtedajších vladárov, ako napr. cisára Petra Veľkého, cisára Karola VI. atď. Dostával pozvanie na kráľovské dvory. Ponuky však neprijal a keďže sa obával náboženského prenasledovania, usadil sa v Norimberku, kde roku 1740 zomrel a tam je i pochovaný so svojím 14-ročným synom. Bol hrdý na svoj pôvod a s obľubou vyhľadával rodákov a Slovanov, aby sa i v cudzine mohol zhovárať rodným jazykom.

Od Pezinskej stanice prejdeme cez novoupravené námestie a po hlavnej ulici k zámku. Odtiaľ doľava okolo moderne vybudovaného kúpaliska prídeme na Kupeckého ulicu a za mostíkom postupuje modrá značka popri kaplnke cez rozsiahle pašienky. Ďalej ide cez vinohrady ku krížu v údolí pod Suchým vrchom. Pozvoľným stúpaním pekným chodníkom prídeme na Kolársky vrch. Naľavo od cesty, keď sme prešli za necelé dve hodiny z Pezinka plošinku Kolárskeho vrchu, odbočuje dolu kopcom do vysokého lesa neznačený chodník k horárni Farkaš.

Bývali tu kedysi bane, v ktorých sa dolovalo ešte v druhej polovici minulého storočia. Dnešné budovy horárne boli pôvodne banskými budovami.

Z Kolárskeho vrchu, stále vysokým kombinovaným lesom pri miernom stúpaní, prídeme na úboč Horného vrchu, odkiaľ sa nám otvára pohľad na hradskú, šplhajúcu serpentínami do sedla Pezinskej Baby. Na protiľahlom hrebeni svietia skaliská Kamennej brány, oproti nám pochmúrny svah Čertovho kopca, naväzujúci na chrbát Čmeleka - more, široké more lesov.

Z úbočia Horného vrchu je to len niekoľko minút mierne klesajúcim chodníkom ku chate na Pezinskej Babe. Tu prichádzame na červenú hrebeňovku, kde sme skončili jej prvý úsek.

Od chaty začne chodník klesať, majúc po pravej strane hradskú, ponáhľajúcu sa zákrutami do Perneka. Modrá značka vedie nás spočiatku dosť strmým chodníkom pod korunami bukov, miestami vidíme svahy Čmeleka, ako váľa svoje chrbty do doliny pri hradskej. Tu a tam prebehne pod nami jej biely pásik, aby sa vzápätí stratil v zákrute. Prejdeme okolo horárne popod strmým brehom vrchu Klokočiny a ďalej Heštúna, kde je na hrebeni pekná skupina skál, zvaných Muckove skaly. Na skalách sú nákresy, ktoré tam pravdepodobne vyryli pastieri, ktorí tu pred sedemdesiatimi rokmi pásavali svoje stáda. Podľa povesti sídlil tu na pevnom hrade rytier Mucek. Okolo skál je výmoľ, ktorý by azda bolo možno považovať za hradný val. Pernečania tu kopali, hľadajúc poklady, ale nenašli nič. Skaly sú zarastené machom a vábia sem turistov, aby si ich obzreli a oddýchli v tôni stromov.

O niekoľko minút prídeme do dediny, kde pri kostole pridá sa k nám z pravej strany žltá značka, prichádzajúca od Čmeleka a spoločne, po polhodinovej chôdzi medzi roľami a kvetnatými lúkami, prídeme na žel.stanicu.

Nový pohľad dozadu - v pozadí široký chrbát Čmeleka uzatvára hlboké údolie, zarývajúce sa hlboko do srdca hôr. V ich kline je Pernek so svojími bielymi domkami, vpravo rozsiahle pernecké lúky s rozhádzanými skupinami košatých gaštanov, vľavo ďalšie a ďalšie vlny v čele s Vysokou a Raštúnom.

Keď slon cíti prichádzať starobu, viklajú sa mu kly a svrbí ho koža, vydá sa na dlhú cestu. Ide stále ďalej, pralesmi, močiarmi, nezastavia ho ani mocné toky tropických riek. Mieri na miesta, kam raz dospejú všetky slony. Na miesta tajomné, ukryté ľudským zrakom niekde na pustom ostrove alebo v neschodnom pralese. Tam potom stojí opretý o strom alebo stojí len tak voľne, a očakáva svoju smrť.

Takto popisujú legendy umieranie slonov. Nájsť takýto cintorín bývalo snom každého lovca - pre vzácnu slonovinu, túžbou zlatokopa sa stávalo zazrieť bonanzu i bájne eldorádo.

Čítal som o tom v jednej knižke, bolo mi vtedy desať rokov a ja som vedel, že raz túto záhadu objasním. Objavím slonie cintoríny - nie aby som zbohatol, snáď len tak z túžby človeka vykonať niečo veľké, budem slávny a deti sa o mne budú učiť v škole. Avšak roky bežali a nič. Až raz.

Kráčal som úzkym chodníkom po modrej turistickej značke, z Ošmeku smerom na Šípkové a zostal som prekvapene stáť! Potom, neveriac vlastným očiam, prišiel som na okraj lesa. Bolo to tak. Jedna vedľa druhej. Stál som na prahu záhady, ktorej rozriešenie sa dá odmeniť len titulom "Malokarpatský Däniken". Nie, sloní cintorín, kel vedľa kla, ale cintorín pneumatík. Ležali vedľa seba, na sebe, ojazdené, opotrebované, unavené. Ako sa tam vôbec dostali? Helikoptérou? Veď sám som sa brodil vysoku trávou, zo začiatku oráčinou a žiadna cesta sem neviedla, len úzky lesný chodník, kam sa zmestia ledva dva bycikle vedľa seba. A tie pneumatiky neboli tam veru samé. Ich spoločnosť dopĺňali staré sporáky, pračky, autá, okná a kopa ďalších neidentifikovaných predmetov.

Neboli jediné, v okolí Lošonca, Dolian, Hradišťa, Orešian či Brezovej, sotva pár metrov od cestičky alebo len tak, na konci dediny v prvom járku, úzkej roklinke som ich napočítal aspoň päť. A tak sa dá pokračovať ďalej. Na hladine Bukovskej priehrady medzi divokými kačicami a potápkami, vietor naháňal po hladine fľaše z umelej hmoty s nápismi ako Autošampón, Fridex či Mogul alebo Coca cola.

Dovoľte preto, aby som prišiel s teóriou vzniku týchto úkazov. Keď opotrebovaná a ojazdená pneumatika cíti prichádzajúcu starobu, vzorok už načisto zmizol, guma zvrásnila, drôty začali vyčnievať, vydá sa na dlhú cestu. Ide stále ďalej a ďalej, až dospeje na miesta, kam smerujú takmer všetky pneumatiky. Tak umierajú veci, ktoré doslúžili.

Ak to nie je pravda a ak to tam pohodil človek, teda tvor, ktorý si neváhal "zašpiniť" ktorýkoľvek kúsok domova - pokiaľ nie je jeho vlastný, potom by tá odveká túžba v nás vykonať niečo veľkého, bola veľmi, veľmi malá !!! Navrhol by som sa riadiť podľa jedného starého príslovia z ľudovej úpravy "Babičky" a to, že "Srať sa bude len v jednom kúte a nie po celej izbe !!!"

Koncom roku 1999 mali výročie naši značkári. Uplynulo už 125 rokov, čo priatelia turistiky z Banskej Štiavnice vyznačkovali prvý turistický chodník v oblasti Štiavnických baní. Náš systém tzv. pásového značenia /farebný pás medzi dvomi bielymi/ odvtedy vďaka vyškoleným a najmä obetavým značkárom patrí medzi najrozsiahlejší v Európe. Veď takto je vyznačkovaných približne 13 000 km chodníkov. K tomu nerozlučne patria aj smerové tabuľky s udaním miesta a časového limitu. Škoda len, že od istého času sa čoraz častejšie stávajú cielom vandalov.

V priebehu roku 2000 sa konal už štvrtý ročník súťaže Malokarpatský superdiaľkoplaz. Podmienky plnenia sa oproti minulým rokom v ničom nezmenili. Na zisk titulu, resp. ocenenia MK superdiaľkoplaz bolo nutné absolvovať všetky tri 100 km pochody, ktoré sa na území Malých Karpát v priebehu roku konajú.

V súťaži po prvom pochode zostalo 208 turistov, po druhom už iba 45 a po treťom 27 turistov - superdiaľkoplazov.

Najstarší bol, ako obvykle, - Janko Parcer /1923/, Prievidza
Najmladší                        - Raichl Jozef /1981/, Bratislava
                                        - Muškát Pavol /1981/, Stupava
Všetky úspešné ženy       - Lendacká Andrea, Bratislava
                                        - Obdržálková Jana, Bratislava

Zaujímavosťou je vekový rozdiel medzi najstarším a najmladším - je to presne 58 rokov.

Por.	Meno	T-100	2x50	ŠPCH
1.	Bada Peter	100	100	100
2.	Domček Martin	100	100	51
3.	Drozda Marián	100	100	100
4.	Hanuš Jaroslav	100	100	100
5.	Jančík Ondrej	100	100	100
6.	Klokner Melo	100	100	100
7.	Korčok Atilla	100	100	100
8.	Kučera Ján	100	100	100
9.	Lendacká Andrea	100	100	100
10.	Minárik Peter	100	100	100
11.	Muškát Pavol	100	100	100
12.	Nižnan Ivan	100	100	100
13.	Nižnan Marián	100	100	100
14.	Obdržálková Jana	100	100	100
15.	Ondrejčík Ľuboš	100	100	100
16.	Ondrejčík Tibor	100	100	100
17.	Parcer Ján	100	100	100
18.	Petráš Juraj	100	100	100
19.	Raichl Jozef	100	100	100
20.	Sasák Jaromír	100	100	100
21.	Srnka Pavol	100	100	100
22.	Suran Július	100	100	100
23.	Šulek Karol	100	100	100
24.	Švancár Vlado	100	100	100
25.	Trebichalský Peter	100	100	100
26.	Valach Peter	100	100	100
27.	Zuščík František	100	100	100

Por.	Meno	T-100				2 x 50				ŠPCH
		97	98	99	00	97	98	99	00	97	98	99	00
1.	Jančík Ondrej	100	100	100	100	100	100	100	100	100	100	56	100
2.	Minárik Peter	100	100	100	100	63	100	100	100	100	100	100	100
3.	Parcer Ján	100	100	100	100	100	100	100	100	100	100	100	100

Por.	Meno	T-100	2x50	ŠPCH
1.	Blaško Branislav	100	--	100
2.	Hodulík Jozef	68	--	51
3.	Indrišek Imro	100	--	80
4.	Krno Sveťo	100	100	--
5.	Lietavec Miroslav	100	--	100
6.	Lumtzer Kvetoslav	100	100	--
7.	Mikulka František	100	--	100
8.	Nádaský Pavel	100	--	100
9.	Páchnik Ctibor	100	100	--
10.	Pristach Ján	100	--	100
10.	Rím Ondrej	100	--	100
11.	Takáč Pavol	37	--	51
12.	Takáčová Anna	37	--	51
13.	Tomášek Ján	100	100	--
14.	Šarišský Juraj	100	100	--
15.	Vencl Ján	100	100	--

Vyhodnotenie ocenených turistov bude na Vianočnom pochode, 23.decembra 2000, v cieli pochodu v pivárni BIEROS cca o 17.00 h. Kto sa nebude môcť vyhodnotenia z "objektívnych" príčin zúčastniť, tomu bude ocenenie odovzdané na niektorom z budúcich DP. Nakoniec jedna príjemná správa: Organizátori MK-Superdiaľkoplaza sa rozhodli, že pre turistov, ktorí absolvovali len dve stovky /nie kratšie trasy/, budú udelené pamätné diplomy. Howg....

Veľká Homola je svojou výškou a polohou najvýraznejším vrchom na východnej strane južnej časti Malých Karpát, v blískosti Zochovej chaty a kamenného útvaru Traja jazdci, ktorý sa nachádza cca 400 m od Veľkej Homole, obľúbeného cieľa mnohých turistov. Veľká Homola je tu najvyšším vrchom /709,2 m n.m./ v širokom okolí.

Z toho dôvodu nie je sa ani prečo diviť, že už v počiatkoch turistiky tu bola vybudovaná prvá rozhľadňa v Malých Karpatoch. Bolo to už v roku 1894. Vybudoval ju Modranský turistický spolok /MTS/. Rozhľadňa však zubom času sa pomaly rozpadávala, až asi pred 30 rokmi skončila úplne svoju činnosť. A približne v tej dobe tu bol vybudovaný nový lyžiarsky vlek, ktorý vzhľadom na stály nedostatok snehu mnoho neodslúžil a dnes už len zbytky stĺpikov, lán a zarasteného prieseku v lese ukazuje, kde sa pôvodne nachádzal. Horný koniec vleku bol presne na vrchole.

Túžbou každého človeka je pozrieť sa na zem z výšky, tešiť sa zo širokého a ďalekého výhľadu a spoznávať svoj rodný kraj. Tento neopakovateľný estetický zážitok umožní turistom nová turistická rozhľadňa na tomto vrchu a výstavba ktorej sa pripravuje so zámerom privítať nové tisícročie - novým pohľadom na región Modra, Pezinok a na hrebeň Malých Karpát.

Nová rozhľadňa tak nadviaže na viac ako 100 ročnú tradíciu organizovanej turistiky v oblasti Malých Karpát a stane sa určite najvyhľadávanejším bodom v tejto časti MK. Vybudovanie rozhľadne z titulu jej polohy /patrí do územie mesta Modry/ preto organizačne má zabezpečiť mestský úrad Modra s priamou pomocou mestského úradu Pezinok, podnikateľov a občanov obidvoch týchto miest a okolia. Pripravovaná navrhnutá rozhľadňa má mať 6 podlaží, s celkovou výškou 15 m. Mala by sa zrealizovať do konca roku 2000.

Celá turistická verejnosť drží palce tomuto zámeru a dúfa, že sa dobrá vec podarí uskutočniť v plánovanom termíne tak, aby sa rok 2001 dal uvítať aj na tomto bode planéty. Znalci dobre vedia, že tých rozhľadní na vyše sto kilometrovom úseku Malých Karpát zasa tak veľa nie je.

Okrem Kukly by ste však hľadali asi márne ??? Hlavný koordinátor tejto akcie je dlhoročný značkár, obyvateľ Modry, milovník Malokarpatskej prírody - pán Milan Ružek. Keďže má táto akcia v čele takúto osobnosť, už to je záruka, že rozhľadňa bude v plánovanom termíne stáť.

Malé Karpaty sú prevažne vápencové, teda sa v nich môžu vyskytovať krasové útvary. Okrem jedinej verejnosti prístupnej jaskyne Driny je v Malých Karpatoch ešte mnoho rôznych jaskýň, jaskyniek a dier. Nevyskytuje sa tu však špecifická forma skalných veží. Skalné veže väčšinou vznikli zvetrávaním pieskovca alebo sopečných hornín s rôznou tvrdosťou. Na Slovensku neexistujú typické skalné mestá. Z nášho okolia niečo podobné je na Benáte pri Zlatých Moravciach, Súľovské skaly, takisto v sopečných Kremnických a Štiavnických vrchoch je možné nájsť osamelú vežu alebo malú skupinku vežičiek.

Kto však chce navštíviť veľké skalné mestá s vežami až skoro do 100 m, musí ísť do Čiech. Tam je niekoľko oblastí so známymi skalnými mestami – Prachovské skaly, Adršpach, Český raj a Česko – saské Švajčiarsko.

Český raj je pomerne malý, jeho centrum medzi hradmi Valdštein a Hrubá Skála je možné prejsť za pár hodín. Značkované chodníky sú spravené tak, že je možné prejsť okruh s niekoľkými vyhliadkami na veže Hruboskalského mesta a potom sa poprechádzať pomedzi veže, ktoré sú vychýrené skalolezeckými terénami: Kapelník, Taktovka, Sfinga, Maják, …

Oblasť Česko – saského Švajčiarska sa rozkladá po oboch brehoch rieky Labe na oboch stranách česko – nemeckej hranice. Jeho charakter je odlišný od Českého raja – v Českom raji sú veže skôr jednotlivo alebo v malých skupinách, okolo Labe sú zas typické masívy, ktoré pripomínajú venezuelské stolové hory. Okraj masívu je tvorený strmým zrázom vlastného masívu a od masívu izolovanými vežami. Okrem masívov sa samozrejme vyskytujú aj samostatné veže. Tak isto tieto veže sú hojne navštevované pieskovcovými lezcami. Oblasť Česko – saského Švajčiarska je aj podstatne väčšia jako Český raj – na jej prejdenie je potrebných niekoľko dní. Je tu aj možnosť plavby kaňonom riečky Kamenica. Okrem toho môžete navštíviť Pravčickú bránu, niekoľko lúpežníckych skalných hradov a vyhliadok. Oplatí sa aj spraviť si výlet do Nemecka na pevnosť Königstein. V Nemecku je aj niekoľko dobre zachovaných hradov: napr. Stolpen, Höhenstein. Takisto Drážďany sú len čo by kameňom dohodil.

Čo sa týka ubytovania, tak je možnosť bývať v stane v campingu a kto je pohdlnejší, má na výber množstvo penziónov. Počas sezóny však je treba chvíľu hľadať voľné miesto.

Pomaly sa nám blíži zima, zas vytiahneme bežky a pobeháme po Malých Karpatoch. Nebude na škodu, ak sa trochu oboznámime aj s dejinami lyžovania. Jediné špecializované múzeum lyžovania na Slovensku je v Kremnici. Svojho času malo vlastné priestory, teraz je už len v informačnom stredisku v barbakane. Sú tam vystavené staré lyže a fotografie zo začiatkov lyžovania. Každý návštevník dostane aj skladačku s dejinami lyžovania na Slovensku. Vybral som z nej najzákladnejšie časti.

Najstaršia nájdená lyža na svete pochádza z Hötingu vo Švédsku a je z r.1450 p.n.l. Lyže vznikli zo snežníc postupným predlžovaním a zužovaním. Prvými lyžiarmi boli poľovníci a vojaci severských krajín. So vzrastom životnej úrovne v 19. storočí sa objavil aj voľný čas, ktorý sa začal využívať aj na lyžovanie pre potechu a šport. Prvé preteky sa uskutočnili v roku 1843 v Trömso v Nórsku. Koncom 19. storočia sa začína lyžovanie šíriť po svete. Prvé skutočné lyže priniesol na Slovensko v r.1865 lekárnik Cornidesz z Nórska. K priekopníkom lyžovania patria K. Stodola, Dr. Guhr, Dr. Szontágh. V r.1904 a 1905 riaditeľ Grandhotela v Starom Smokovci angažoval nórskeho cvičiteľa lyžovania a zriadil prvú požičovňu lyží. V r.1911 boli prvé majstrovstvá Uhorska v behu a skoku na lyžiach v blízkosti Tatranskej Polianky. Začiatkom 20. storočia sa oddelil alpský štýl od severského.

Vlastný rozvoj lyžovania na Slovensku nastal až po r. 1918. Od r. 1919 pôsobili lyžiari v Klube československých turistov. Vznikajú aj samostatné lyžiarske kluby – v Bratislave SKI klub v r.1925. Prudký rozvoj lyžovania sa začal po 2. svetovej vojne – vznikajú nové kluby, zdokonaluje sa viazanie a štýl lyžovania, budujú sa lyžiarske vleky, zjazdovky a bežecké trasy. Podľa posledných údajov je na Slovensku asi 29 lanoviek a 864 vlekov.

Život je vraj zmena. Určite. Ale žiadúce zmeny majú nahradiť niečo zastarané, prežité, niečím novým dokonalejším a lepším. Nie vždy sa to podarí. Mnohé neopodstatnené zmeny prevádzané len preto, aby sa previedla zmena a tá vzbudila zdanie života, teda aktivity a činnosti, prinášajú opak. Likvidujú aj to, čo bolo dobré, rokmi osvedčené a uznávané. Takýmto prípadom je aj "Klasifikácia výkonnostnej turistiky" platná od 1.1.2000. Nejde iba o to, že obsahuje mnohé diskutabilné rozhodnutia, napr. či diaľkový pochod je už od 25 km alebo až 35 km, ale že obsahuje mierne povedané toľko nelogičností a doslova nezmyslov, že to uráža a podceňuje tých, ktorým je to určené - aktívnych turistov.

Pripadáme si ako v televíznej relácií "Aj múdry schybí". Tam sa to dá čiastočne ospravedlniť tým, že sa musí odpovedať priamo na kameru, ale autori klasifíkácie mali dostatok času zvážiť, čo napíšu a vydajú v brožovanej forme. Teda nemožno hovoriť o nejakom náhodnom "preklepe". Laik by sa opýtal: "Nie je to škoda peňazí?"

Koľko diaľkových pochodov na slušnej úrovni by sa za tie vyhodené peniaze dalo zorganizovať. Iné porekadlo hovorí, že kto nemá v hlave, má v nohách. Nemožno odškriepiť, že turisti - pešiaci to v nohách majú. My, aktívni diaľkoplazi sa snažíme potvrdzovať toto pravidlo tým, že sme výnimkou a že máme aj v hlave. Ale beletria, ktorú vydal vrcholový orgán KST, nás ponižuje do role hlupáčikov, pre ktorých musí byť všetko dobré. Beletria KST predpisuje pre určitú záujmovú skupinu pravidlá hry a tie už by mali mať určitú úroveň a nie úroveň "dokumentu" napísaného druhoradým úradníkom v zapadlej dedine.

"Klasifikácia" nám predpisuje kritéria, v akej organizačnej štruktúre musíme pochody absolvovať:

Za predpokladu, že sa uvedené kritéria navzájom vylučujú, tak súčet 100% hovorí, že slovo a podmienka MINIMÁLNE je v tomto prípade absurdné /po slovenský povedané hlúposť/. Možno, že v budúcnosti nám niektorý funkcionársky úderník upraví kritéria na minimálne 105%.

Pre pochopenie uvedieme príklad. Ak turista prešiel 1000 km, tak podľa kritéria a/ musel prešlapať 500 km,

Žiadnu inú variantu mu klasifikátori neumožňujú, žiadna minimálna varianta neexistuje.

Teoreticky, ak chceme niečo podmieniť "minimálnosťou", tak percentuálny súčet musí byť menší ako 100%. A prakticky, podstatne menší ako 100% /napr. a/ 30%, b/ 10%, a c/ 5%/.

Ďalší výplod: "Za podujatie výkonnostného charakteru sa počíta MINIMÁLNE jednodenné podujatie od 25 km do 50 km".

Čo je menšie /minimálnejšie/ ako jeden deň? Menšia jednotka ako jeden deň je napríklad poldeň /12 h/. Ak prejdem 25 km za poldeň, nesplnil som podmienky. Na druhej strane, ak prejdem za dva týždne denne 2 km /spolu 28 km/, tak som podmienku splnil. Toto je VÝKONNOSTNÁ turistika podľa predstáv niektorých funkcionárov.

Kritérium c/ "Organizovaných zahraničnými partnermi". To si autori snáď mysleli, že k nám nechodia zahraniční investori, tak k nám budú chodiť aspoň zahraniční organizátori diaľkových pochodov? Alebo chceli jednoducho povedať: "pochody v zahraničí". Aj táto veta svedčí o tom, ako sú tvorcovia odtrhnutí od reality. Dnes, keď napr. výška cestovného núti mnohých turistov uvažovať o tom, či sa majú zúčastniť pochodu vo vzdialenejšej lokalite, majú podľa vás pravidelne sa /každý 4. pochod/ zúčastňovať pochodov v zahraničí? Alebo. Predstavte si, že som síce člen KST, ale materský klub neorganizuje žiadne pochody. V tom prípade nemôžem podľa podľa "Klasifikácie" plniť ani splniť podmienky VOPT. Vôbec uvedené kritéria /a,b,c/ sú nezmyslom. Ak ich budú turisti dodržiavať, tak je zbytočne hovoriť o nejakom nadstavbovom VOPT, ale pre nových turistov bude problém splniť čo i len bronzový odznak za desať rokov.

Je zrejmé, že "minimálni" autori klasifikácie výkonnostnej turistiky minimálne nerozmýšlali pri tvorbe tohto diela alebo si kládli minimálne nároky na úroveň tohto diela.

Ani veta: "Nehodnotia sa podujatia, na ktorých sa hodnotí čas alebo poradie" neovplýva veľkým duchom. Hodnotí sa a vždy sa hodnotili, iba prejdené kilometre a prevýšenie. Nikdy neboli vypracované kritéria ako prepočítavať poradie alebo čas na kilometre. A to, že si zaznamenám v akom čase som absolvoval pochod a organizátor mi oznámi, že som napr. posledný v cieli, to je snáď už naša vec.

Najzávažnejšia "zmena" je však v definícii diaľkového pochodu. Tvorcovia "Klasifikácie" zmenili hranice diaľkového na 25 - 50 km a pritom jedným dychom hovoria o "Výkonnostnej " turistike. Navrhovatelia klasifikície návrh vôbec nekonzultovali s aktívnymi turistami, lebo by takúto "múdrosť", že prejsť za deň 25 km je hodnotný turistický výkon, nemohli nikdy napísať. Možno že v Himalájach /medzi Slov. vedením KST asi nie je žiadny výkonnostný turista/. A druhý extrém, horné obmedzenie na 50 km. Tým prakticky zlegalizovali starú socialistickú myšlienku, kedy boli 100 km pochody v nemilosti. Ani za komunistov si nedovolili funkcionári otvorene ich zakázať. Dnešní ich pokračovatelia, demokrati, si to dovolili. Nie sú to náhodou tí istí funkcionári? To je otázka. Ak len trošku sledujete dianie v športe, tak by ste museli zaregistrovať trend zvyšovania športových výkonov U nich /vedenia KST/ je to presne naopak. Výkonnostný šport i výkonnostná turistika sa preto tak nazývajú, že tu ide o určitý výkon, ktorý nemožno merať dosiahnuteľnosťou, schopnosťou podať takýto výkon funkcionárom. Ešte sme nepočuli štvrtotriedneho futbalistu alebo funkcionára, aby brojil proti vrcholovému futbalu len preto, že oni na tento výkon jednoducho nemajú.

Výkonnosť súčasných diaľkárov je založená na pravidelnom športovaní a pravidelnej turistike, takže ani pochody nad 50 km nie sú pre nich mimoriadnou záťažou, najmä keď tento výkon podávajú v peknom prírodnom prostredí a v spoločnosti dobrých priateľov, nie bezduchých šľapačov, ako by ich radi vykreslili niektorí aj funkcionári. Nemôžeme sa zbaviť dojmu, že niektorí funkcionári chcú takouto skrytou formou, ak už nie úplne zlikvidovať, tak aspoň potlačiť túto jednu zložku turistiky - a to výkonnostnú turistiku.

V športe ide o čas, body, rekordy a poradie. A preto aj vo výkonnostnej turistike nech si dĺžku trasy i rýchlosť jej absolvovania určí sám turista podľa svojej výkonnosti a nech mu do toho nehovoria funkcionári.

Ako ďalej? Najideálnejšie by bolo, keby sa dali všetky výtlačky tohoto "veľdiela" stiahnuť z obehu a spáliť. Popol rozsypať na neznámom mieste tak, ako to robili s popolom zločincov, aby ani po tomto zločine proti intelektu rádových pešiakov nezostalo ani stopy. Chápeme, že je to ťažko realizovateľné. Reálnejšie by bolo ospravedlniť sa pešiakom a spolu so zainteresovanými, t.j. aktívnými turistami urýchlene vypracovať novú klasifikáciu. Možno ani to nie je treba, veď pôvodná klasifikácia bola a je vyhovujúca a nový klasifikačný poriadok široká turistická verejnosť aj tak neakceptovala a doslova musí tento nezmysel ignorovať.

V sobotu, 2.decembra 2000, sa uskutoční v Bratislave už piaty /5./ ročník diaľkového pochodu BARBORA, ktorej organizátorom je redakcia časopisu Krásy Slovenska a KST Železničiar Bratislava. Trasa je dlhá 35 km a prevýšenie je 800 m.

Trasa vedie spod železničnej stanice ŽSR v Bratislave na Kamzík, Peknú cestu, Biely Kríž, Marianku, Kačín a s cieľom pred Vojenskou nemocnicou v Bratislave.

Štart pochodu je pod schodami na Žabotovej ulici v Bratislave od 8.00 do 9.00 h. Pochod sa uskutoční za každého počasia /hoci aj na bežkách/.

Prvá kontrola je na Bielom Kríži /pri altánku/, druhá v Marianke /hostinec/ a tretia na terase pred Vojenskou nemocnicou.

V cieli vyžrebujeme dvojicu účastníkov, ktorým ako prémiu redakcia predplatí v roku 2001 časopis "Krásy Slovenska".

V piatom jubilejnom ročníku sa bude v cieli podávať Rum a teta Borka, to všetko od šéfa Krás Slovenska. Pripravené budú aj oškvarkové, cibuľové a mastené chleby - ale tie si už zaplatia účastníci /kus vraj bude stáť 10 Sk, ak bude masť a oškvarky z minulého Silvestra, tak len 6,99 Sk/.

2.12.2000 BARBORA 5.ročník
(sobota) časopis Krásy Slovenska, KST Železničiar Bratislava
Trasy: 35 km
Bratislava, hl.žel.st. - Kamzík - Biely Kríž - Marianka - Vojenská nemocnica
Štart: Bratislava, hl.žel.st., schody Žabotova, 8.00 - 9.00 h
Informácie: redakcia časopisu Krásy Slovenska, Vajnorská 100/A, Bratislava, šéfredaktor RNDr.Milan Kubiš

9.12.2000 SKLADIA
(sobota) Jušte Sosla
Informácie budú zverejnené na diaľkovom turistickom pochode Barbora 2.12.2000
Vedúci: Štefan Sládeček

9.12.2000 OTVORENIE ZIMNEJ SEZÓNY - Biely Kríž
(sobota) KBT SLT Bratislava
Miesto: Biely Kríž, 11.00 h
Vedúci: Ing.Igor Mieč

16.12.2000 OTVORENIE ZIMNEJ TURISTIKY - Piešťany
(sobota) KMT TJ Bezovec
Trasy: 30, 20, 14, 7 km
Štart: Piešťany, KMT Bezovec, 8.00 - 8.30 h
Cieľ: Piešťany KMT alebo Havran
Iné: Na Havrane bude vatra do 18.00 h
Vedúci: Jaroslav Mihálik

23.12.2000 VIANOČNÝ POCHOD 7.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava
Trasa: Senec - Boldog - Veľký Grob - Slov.Nová Ves - Pác - Šarlota - Hrnčiarovce - Trnava
Štart: Senec, autob.st., 8.00 - 8.15 h
Cieľ: Trnava, piváreň Bieros, do 17.00 h
Vedúci: MuDr.Ivan Košický, František Královič

26.12.2000 ŠTEFANOV STARÝ PLÁŠŤ 3.ročník
(útorok) Klub TD a T Trnava
Trasa: 25 km/650 m
Trasa na vrchol je individuálna. Stretnutie na vrchole Starý Plášť je 10.00 - 11.00 h. Možnosť prístupu i na lyžiach alebo koňoch.
Vedúci: MIKRKO (Minárik, Královič, Košický)

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd