november 2002
Štyridsiatka
Ivana Kadleca - /trampská prezývka "KAKO"/
26.11.1962 - 2002
1.MKD: - Pre našu informáciu, prezraď nám, čím sa viac cítiš, trampom alebo turistom alebo niekedy nebodaj aj diaľkoplazom?
Ivan Kadlec /KAKO/: - Ako si už povedal, prvú štyridsiatku mám za sebou a v nej som sa viacej určite cítil trampom. Som odchovaný v tej krvnej skupine, s tým sa už nedá nič robiť. Ale, dalo by sa povedať, že niekedy aj turistom, hoci len takým sviatočným a s prichádzajúcimi rokmi sa možno niekedy dám aj k diaľkoplazom. Nuž a z toho všetkého vyplýva, že som v prvom rade hlavne veľkým milovníkom prírody, čo nás všetkých spája.
2.MKD: - Pamätáš si ešte na svoje prvé "aktivity" v prírode, akého druhu boli?
KAKO: - To by som musel veru loviť v pamäti hodne ďaleko, až do doby, kedy som chodil do prírody s rodičmi. Mama bola učiteľka a učila prírodopis a tak sme cestou vždy preberali všetky "trávy" v okolí, tato bol hlavne veľký rybár, ale v lese dokázal chodiť celé hodiny, hoci aj dokola. Tak sa nediv, že sa na mňa tá láska k prírode nalepila od malička.
3.MKD: - Pokiaľ je mi známe, viem, že si s kamarátmi "v mladších rokoch" ako trampi "turisti" prešli celú trasu po červenej značke tzv. magistrálu "Cestu hrdinov SNP" od Devína na Duklu. Trvalo Vám to vtedy celý mesiac. Povieš nám o tom niečo bližšie a zaujímavejšie z tohoto pochodu?
KAKO: - Pamätám si na to veľmi presne, bola to nádherná akcia, ktorá trvala presne 24 dní a nocí. Celú trasu sme zdolali tzv.trampským spôsobom. To znamená, prejdi každý deň toľko, koľko sa ti chce. Náročné to bolo už vtedy, hlavne finančne. Každý z nás si v práci zobral mesiac neplateného voľna, takže sme prišli o jeden plat a potom aj o 13. plat. Okrem toho sme ešte potrebovali peniaze na cestu. A najťažšie to bolo vlastne s vybavovaním neplateného voľna. Veď vieš, že pri budovaní socializmu bola každá ruka potrebná. Aby sme to voľno vôbec dostali, museli sme vstúpiť do nejakej organizácie. To vieš, tramp a organizácia. Tak sme si vybrali vtedajšiu Červenú Hviezdu Trnava a v nej turistický oddiel. A akciu sme akože urobili na počesť výročia SNP. Takto či chceli alebo nie, nás naši zamestnávatelia museli pustiť. Na akcii sme sa zúčastnili štyria, Babulo, Ilak, Alino a ja. Prežili sme asi najkrajší vander ... doteraz!
4.MKD: - Sem tam, ako starneš, čím viac je Ťa vidieť aj na diaľkových pochodoch, čo ťa k nim priťahuje?
KAKO: - Ťažko povedať, že priťahujú. Mám rád každú aktivitu v prírode. Pod diaľkovým pochodom asi myslíš každý nad 50 km. Obdivujem každého, kto si povie, že chce a že aj musí. Pred každým, kto ich poctivo prejde, klobúk dole. Pevne verím, že môj čas na týchto akciách nad 50 km ešte len príde. Veď čože je to tých 40 rokov. Veď my zrejeme ako to víno...
5.MKD: - Mne osobne sa na trampoch vždy páčilo, ako si každú akciu dôkladne "týždne" pripravovali a potom okrem "pár" kilometrov v horách, spravili ešte tri, štyri krčmičky alebo šenky a bolo "hotovo". A bolo o čom hovoriť zasa na dlhú dobu. Je to tak alebo ma trochu opravíš?
KAKO: - Šenk bol vždy veľmi dôležitý komunikačný prostriedok. V ňom sa uzatvárali nové priateľstvá, prvé lásky, učili sme sa spievať piesne, hrať na gitare a hlavne dlho, veľmi dlho sa tu rozoberali zážitky z vandrov. Pripravovali sa taktiež nové akcie do neznámych priestorov /pre nás/. Vždy sa k tým zážitkom voľačo pridalo a po rokoch už ani priami aktéri nevedia ako to bolo vlastne v skutočnosti. Ten klasický "šenk" k tomu patril a dúfam, že aj patriť bude. Samozrejme, že všetko by "malo" byť s mierou. Ale veď to poznáš z vlastných akcií.
6.MKD: - Si členom známej trnavskej trampskej osady "Stratená stopa", predstav nám ju trochu bližšie, veď ste v lete tohoto roku /2002/ oslavovali už 20 rokov výročia vzniku osady. Kedy, kde a ako, za akých okolností osada vznikla, koľko Vás je atď. ?
KAKO: - Skoro všetci v
osade sme boli spolužiaci na základnej škole. Takže sme sa
dobre poznali už od samého malička. Tie prvé "vychádzky
do prírody" tzv. prvé vandre sme robili, Pitkin, Pacho,
Čutora na búdu na Rafovej /Čertov žľab/, keď ešte
existovala. Z myšlienkou založiť si osadu prišiel raz niekto
koncom sedemdesiatych rokov, keď sme "U čerešňu"
/bývalá vináreň, to pre tých, čo to nepoznajú/ zabíjali
jeden z dlhých vianočných prázdninových večerov. Nakoniec
všetko vyvrcholilo zakladajúcim ohňom 27.3.1982. Zapálil ho
kamarát Dodo z Prievidze a do trampského sveta nás predstavil
Otlak.
Názov T.O. Stratená Stopa som vymyslel ja, možno preto, že
som bol vždy vyhlasovaný za najlepšieho
"skratkára". Teraz sme už vlastne medzinárodná
osada, lebo šerif osady "Kakoš" žije už veľmi dlho
v Čechách a taktiež aj Alino je od roku 1992 v Čechách alebo
inak Česku. Takže šerifa vlastne nemáme a tak plán činnosti
nemá kto spracovať. Ja hovorím, že slovenský tramping je na
kolenách.
Dnes si ten, čo si hovorí tramp, na potlach prinesie namiesto
spacáka len krígel a ešus a potom mrkoce, že bolo teplé
pivo, málo mäsa v guláši a že chleba bol tvrdý. Teraz je
už móda, že keď sa chceš pri ohni porozprávať s
kamarátmi, musíš mať pozvánku. To preto, lebo ostatní sa
boja, že vypiješ moc piva a ostatným sa potom neujde. Je to
smiešne...
Za tých 20 rokov bol v osade "pohyb" ľudí do vnútra
a aj von. Odišiel Cipro a do osady prišli nové tváre, ktoré,
možno povedať, ten život v osade trochu rozprúdili a boli to
Aplek, Alino a Cigáň. Takže Stratená Stopa má v súčasnosti
12 chalanov a jednu kočku.
7.MKD: - Na stránkach MKD si sa už predstavil aj so svojou "začiatočníckou básnickou" tvorbou. Pokračuješ v tom ešte a budeme mať možnosť si prečítať niečo nové alebo to bolo len dielo "mladíckej" nerozvážnosti?
KAKO: - Azda každý gramotný človek v mladosti skúsil napísať nejakú tú básničku, či už ako ódu na krásu prírody alebo prvú lásku. Ale tvorbou by som to nenazýval. Moje písanie bolo vždy s tým spojené. Takže či bude voľačo nové, ti veru teraz povedať nemôžem, lebo som šťastlivo ženatý. Hahaha! Možno ak na mňa príde nejaká "inšpirácia", tak potom...
8.MKD: - Najkratšia otázka. Ktoré miesto máš najobľúbenejšie?
KAKO: - Jednoznačne - Malé Karpaty !!!
9.MKD: - Kako a diaľkové pochody. Ako si sa k nim dostal, veď trampi nie sú až takí "paf" do DP. Tvoj prvý DP a aké následky na tebe zanechal?
KAKO: - Bolo to ešte na "gympli", keď sme so spolužiakmi chodili na "Nitriansku stovku". Už ani sám neviem ako sme sa o nej dozvedeli, ani ako sme tam prišli. Zaujímavé je len to, že na našu Trnavskú stovku som začal pomýšlať až oveľa, oveľa neskôr. To už kamarát z osady Babulo bol "starý stovkár" /6 úspešných T-100, pozn.redakcie/.
10.MKD: - Pred "časom" si sa zúčastnil po prvýkrát Trnavskej stovky a hoci si po fyzickej stránke "na to mal", aby si ju zdolal, tak si skončil na Bukovej, čo je takých 64 km a opustil si aj kamaráta z osady, Babula. Bolo to tak alebo chceš niečo k tomu dodať na vysvetlenie?
KAKO: - Máš celkom dobré informácie. Snáď si tam nerobil kontrolu!? Ak by ma ten tvoj kamoš nebol zobral do Trnavy, tak tam sedím asi doteraz. Taký stvrdnutý som nebol doteraz nikdy. A keby bola v rádiu podobná relácia pre turistov, ako je pre motoristov "Pozor Zákruta", určite mu dám zahrať tú najkrajšiu pesničku, ale aspoň teraz oneskorene a týmto spôsobom mu ďakujem z celého srdca, lebo okrem "života" mi zachránil aj "chuť k DP"...
11.MKD: - Nuž veru dobré informácie o účastníkoch na T-100 by som mal mať, keď som hlavný organizátor. Ale vrátim sa k tvojmu skončeniu na tej Bukovej. Počul som, že si skončil hlavne preto, že bola veľmi tmavá noc. Na rok bude jubilejný 30.ročník a ty budeš mať možnosť reparátu. Vráťme sa ale k téme. V T.O. si mal alebo ešte máš na starosti kroniku osady. Mohol by si nám pre zaujímavosť opísať jeden list, stránku z nej, resp. príbeh a to napríklad zo stránky 40, keď už máš tých 40 rokov?
KAKO: - Môžem, ale netrafil si presne, lebo na stránke 45 je omnoho krajší a zaujímavejší príbeh. Na stránke 40 našej prvej kroniky osady "Stratená Stopa" je písané o moravsko-slovenských trampoch na Kolbišti. Netradičné hry, piesne, sú tu opísané aj scénky, ktoré sa tam vtedy predvádzali, skratka to všetko tam bolo a bolo to nádherné. Táto krásna akcia sa konala 3. až 5.septembra 1982. Ale teraz vážne. Opísať nejakú príhodu, to by zabralo veľa času, aj tak neviem, ktorú by som si vybral, lebo všetky sú nádherné, ale bolo ich veľmi veľa. Možno, že niekedy ako samostatnú poviedku do MKD niečo spravím.
12.MKD: - Každý z trampov má nejakú prezývku - ty máš prezývku "KAKO", ako si sa k nej dostal?
KAKO: - Predstav si, tú prezývku mám od malička. Bola to akási zdrobnelina môjho priezviska. Zo začiatku ma volali všeliako napríklad cacao alebo Kakino, Kakeno a neskoršie sa ujala skrátená podoba KAKO. Určite to nebolo odvodené od toho, čo si každý pod týmto slovom myslí. Alebo sa mýlim? Možno preto mi to ostalo?
13.MKD: - 40-ka, tá ešte nie je na bilancovanie, na to si musíš ešte počkať, ale len na plánovanie, veď najkrajšie roky máš pred sebou. Tvoje akože plány do budúcnosti, máš v tejto oblasti niečo konkrétne, kam by si sa chcel ísť pozrieť, vidieť, okúsiť?
KAKO: - Moje plány sú jednoduché. Chodiť, vidieť, híkať a spoznávať nových ľudí. Okrem tých diaľkových pochodov v budúcnosti by som sa "teraz" chcel pozrieť na východ republiky, ako je napríklad Slovenský kras, Vihorlat, omočiť sa v Tise a znovu "pokutať" Čergov a Slánske vrchy. Myslím si, že tieto miesta sú pre nás "západných" turistov trošku odsúvané na vedľajšiu koľaj. A to si myslím je škoda. Príroda je tu ešte krásne neporušená.
Ivan, ďakujem ti za rozhovor a prajem ti všetko najlepšie, veľa zdravia a hlavne chuti, aby si tak ako doteraz bol v tej prírode ako doma.
Trnava, október 2002, Peter Minárik
Klokoč
/klokoč peristý -
Staphylea pinnata/
O tom, že táto drevina bývala voľakedy u nás hojná, svedčia aj miestne názvy, ako Klokoč, Klokočov, Klokočina, Klokočná, na Klokočke a pod. Každý malokarpatský turista pozná jeden z najkrajších MK kopcov a jediný "hôľnatý" - KLOKOČ.
Viete však, podľa čoho bol pomenovaný?
Klokoč je svetlý, nehustý krík, ktorý je vysoký 3 až 4 metre. Je pomerne nenápadný. Rastie ojedinele v teplých listnatých lesoch nižších polôh v porastoch dubov, hrabov a jaseňov. Listy má svetlo zelené, protistojné, sú zložené z 5 až 7 lístkov a trochu pripomínajú bazu čiernu /po našom huler/. Kvety sú drobné zvonkovité, biele alebo naružovelé, dole visiace v hroznovitých kvetenstvách. Na kríku sa objavujú v máji až v júni, podľa polohy kríka. Najväčšiu pozornosť však pútajú plody klokoča. Ide o nafúknuté blanité tobolky, ktoré sú zväčša o rozmeroch 25 x 30 mm. Sú zelenožltej až nahnedlej farby. Pokiaľ ich zoberieme do ruky, zdajú sa byť prázdne, ale nahmatáme v nich jedno niekedy až dve alebo tri semnienka. Plody dozrievajú od konca septembra do októbra. Môžeme ich zbierať buď z vetví alebo pohodlnejšie po opade zo zeme, kde sa ale strácajú medzi spadnutým lístím.
Semená majú príjemne svetlo hnedú gaštanovú farbu a zvláštny lesk. Tvar je súdkovito vajcovitý o veľkosti 9 x 12 mm. Semená klokoča sa preto priamo núkajú k využitiu na dekoratívne účely. Sú však veľmi tvrdé a ich prevŕtanie nie je vôbec ľahká vec.
Čo sa o klokoči hovorí:
Čarovnú moc mala palica z klokoča, ktorá chránila dotyčného pred nadprirodzenými bytosťami a zarieknutím. Kto ju nosil, tomu skracovala vzdialenosti, toho neboleli nohy a pri búrke do neho neudrel blesk. Dalo by sa povedať, že je veľmi vhodná pre diaľkoplazov a horolezcov.
Plody klokoča nazbierané 29.septembra mali čarovnú moc. Kto ich nosil, tomu prinášali šťastie a bohatstvo. Ochraňovali ho pred všetkými chorobami, rozmnožovali majetok a hlavne chránili vernosť manžela alebo manželky. Z plodov sa vyrábali náhrdelníky, ozdobné náramky alebo ružence pre staré babky.
Prúty z klokoča, ktoré boli posvätené na Kvetnú nedeľu, pomáhali proti vodníkovi.
Kde nájdete klokoč v Malých Karpatoch? Hlavne na južných polohách, v okolí Harmónie, Sklenej Huty, Majdánu, horárne Zabité, Piesku či Starého Plášťa a Mon Reposu. Nezabúdajme ale, že je chránený...
Peter Minárik
Jaslovské Bohunice
Každý náš občan má tento názov zafixovaný ako miesto atómových elektrární, či už tej "prvej" A1 alebo tých ďalších V1 a V2.
Avšak málokto vie, že súčasné Jaslovské Bohunice tvoria tri bývalé samostatné obce - Bohunice, Jaslovce /spojené v roku 1958/ a Paderovce /1976/. Na ich mieste žili naši predchodcovia už pred 3500 rokmi, totiž, bolo tu objavené pohrebisko skrčencov a pozostatky ľudu s kanelovou keramikou z mladšej doby kamennej, ale aj ďalšie sídlisko z mladšej doby bronzovej.
"...in villa Bagan est quedam quercus, que est alter terminus...", preklad značí "...v dedine Bohunice je dub, ktorý je druhým hraničným bodom...". Tak takto vyzerá prvý písomný záznam z roku 1113, v ktorom sa Bohunice spomínajú.
Bagan, Boguna, Bohonic, Bohunice... to sú všetko mená, ktoré nosila obec v minulosti. Jaslovce zasa spoznávame pod menami Iaslocz či Jazloucz. Ale v dokumentoch sa objavujú oveľa neskôr, až v roku 1438. Paderovce sa vyskytujú v záznamoch od roku 1333, pod menami Padar alebo Paderocz. Obec patrila pôvodne Lošoncu a neskôr smolenicko - dobrovodskému panstvu. Kostol sv.Martina pochádza z roku 1845.
V starobylých dokladoch, písaných poväčšine v latinčine, sú ako majitelia obce spomínaní napríklad magister nitrianskej stolice Sebes, ktorý ich dostal od kráľa Ondreja II., Béla IV. v roku 1258 potvrdil kúpu Bohuníc Zoduchovi a Serefeldovi a istý čas patrila obec grófovi Pálffymu a ešte mnohým ďalším.
O tom, že všetky tri obce - Bohunice, Jaslovce i Paderovce mali vždy k sebe blízko, svedčí aj ich spoločný patrón - sv.Michal Archanjel. Stal sa dominantou starých historických pečatí. Na Bohunickej z roku 1768 je zobrazený s krížom na hlave, s mečom v pravej a váhami v ľavej ruke. Na rozdiel od Jaslovskej pečate, pochádzajúcej z roku 1603, má pod pravou rukou šesťcípu hviezdu. A aj Paderovská pečať z roku 1768 je im veľmi podobná.
Priam symbolické bolo v roku 1958 objavenie 3500 ročného pohrebiska. Vtedy sa na území našej obce začala budovať prvá slovenská atómová elektráreň. Stretli sa tu dva svety. Medzi oboma niť života, ktorá nás spája s predkami a dodáva nám životnú silu a optimizmus.
Kroky k viere viedli obyvateľov všetkých troch dedín spoločne na služby božie do bohunického kostola. Prvý kostol stál v dnešnej farskej záhrade, bol malý, stavaný v gotickom slohu a jeho stavitelia boli "PER GOTTOS", akísi Gottovia. V dnešnom kostole pri hlavnom oltári je z neho kameň, ktorého nápis hovorí, že bol vystavený v roku 1494. Jeden z kameňov, ktorý dnes slúži ako schod do sakristie, pochádza tiež z predošlého kostola, avšak pôvodný nápis na ňom už nie je čitateľný. Vo farských matrikách zo 17.storočia sa dozvedáme, že jeden z troch zvonov darovali v roku 1693 farníci z Jasloviec.
Ako zaujímavosť spomeniem aj niektoré pamiatky z minulosti, bez ktorých by sme si obec ani nevedeli predstaviť. Na ceste z Bohuníc do Špačiniec dal v roku 1799 postaviť bohunický mlynár Štefan Alchus kríž. Na moste cez potok Blavu je zasa socha sv. Jána Nepomuckého. Ak si v obci nájdete dom č.178, budete mať možnosť vidieť na stĺpe sochu sv.Floriána. Socha aj stĺp boli postavené na pamiatku veľkého požiaru 7.októbra 1841, keď vyhorela značná časť Bohuníc.
Na kostole v obci sú štyri zvony. Každý je zasvätený inému náboženskému symbolu - najmenší sv.Cyrilovi a Metodovi, o niečo väčší Panne Márii, tretí Božiemu srdcu a štvrtý patrónovi kostola, sv. Michalovi Archanjelovi. O ich osude hovorí nápis:
Čo neúprosná vojna v roku 1916 nám vzala,
to láska a obetavosť farníkov naspäť dala,
v Bohuniciach 1924 za farára Antona Turaza.
M.Krajčovič
Malá Lehota - zabudnuté miesto kamenného mora
Hoci sme vrchy Pohronského Inovca pravidelne navštevovali, o Malolehotskom kamennom mori som sa dozvedel až keď si tu naša rodina kúpila víkednový domček. Pravdou je, že som sa o ňom po prvýkrát dočítal v Krásach Slovenska už niekedy v roku 1986, ale neviem prečo, nezaradil som ho do tejto lokality. Myslel som si, že sa nachádza niekde v Štiavnických horách, v okolí Vyhní. Hoci tam už jedno kamenné more je.
Malolehotské kamenné more je však vo veľkostnom porovnaní ako Dávid proti Goliášovi. Menšie ako maličké. Prvýkrát som sa k tejto informácii dostal v miestnej krčme, kde sme sa prišli "zoznámiť" s miestnymi. A tí sa nás hneď opýtali, či už sme si boli pozrieť to ich "skálie".
Ráno, ešte so zalepenými očami, sme išli dolu kopcom až na úplný koniec dediny a tam pri autobusovej zastávke, hneď vedľa cesty, sme našli to ich "skálie", čo bola vlastne lokalita, či skôr lokalitka o rozmeroch asi 20 krát 70 metrov. Bola ohraničená stromami, zväčša bučinou a mladou smrečinou. Keby som o nej nevedel, asi ťažko by som ju našiel. V lete asi vôbec. Je zaujímavé, že hoci okolie je silno zarastené, priamo v skálí nerastie vôbec nič. Možno je to vysokou vrstvou kamenia. V minulosti si z tejto "kopy" domáci brali pravidelne materiál na stavbu ako ľahko dostupný materiál, ktorý mali skoro priamo v obci. Niektoré z väčších kamenných ingotov mali navŕtané diery. Domáci nám to vysvetľovali tým, že voľakedy sa tieto kamene navŕtali a odstrelili, aby mali drobnejší materiál, ale tieto však už nestihli zlikvidovať. Zostali ako nemý pamätník na nedávnu minulosť. Nenajdete tu však ani žiaden drobný kameň, ani iný nesúrodý materiál, všetky kamene sú podľa odhadu minimálne poltonové, ozdobené sivou farbou lišajníka.
Toto kamenné more vraj vzniklo vo štvrtohorách, kedy počas silnej sopečnej činnosti v týchto miestach vznikli z tuhnúceho prúdu lávy odlišné formy hornín. Tieto tu vraj tuhli pri teplotách pod mínus 60 stupňov celzia. Malolehotská oblasť sa nachádza na najväčšom podloží pyroxenického andezitu na Slovensku. Andezity, ako tmavé hlbinné gabro, vznikli zo zásaditej magmy. V nich je príznačný bohatý výskyt rozptýlených čiastočiek kremeňa, ktoré sa na tmavom pozadí lomu trblietajú ako brilianty. Ale nebojte sa, z tejto lokality si veru neodnesiete žiaden kúsok kameňa, len ak by ste mali so sebou žeriav. Určite si ale odnesiete pekné spomienky, lebo aj keď kamenné more je dosť malé na celodenný výlet, tak v okolí je na čo sa pozerať aj celý deň.
apríl 2002, Peter Minárik
Oderskými vrchy z Hranic k hranicím VVP Libavá
To snad není pravda, koukni, tady v tom svahu je modrá značka. Dole se nám stratila a teď je znova tu. Je hluboká noc, chvílemi prší a terén je rozmoklý. Modrá značka ze Spálovského mlýna a Hadinky údolím Budišovky nás vodí za nos. Chvílemi se zcela ztrácí a když už si myslíme, že jsme zcela zakufrili, objeví se nečekaně na místě, kde bychom ji rozhodně nehledali.
Máme tušení, že se tu rozděluje staré a nové značení a každé vede jinudy. Cesta směruje okrajem lesa a pak zarostlými loukami podél meandrující říčky Budišovky. Po starém značení, které se nám na loukách ztrácí, docházíme k brodu. Proud je však silný a vody po dešti dost a dost. Potmě se nám do ní vůbec nechce. Chodit "jen tak" je velmi riskantní, protože řeka tvoří hranici vojenského prostoru Libavá a zabloudit za ní - mohli bychom mít značné problémy s hlídkujícími vojáky. To tedy nechceme, mimochodem těžko bychom vysvětlovali, co zde v noci pohledáváme. Nakonec docházíme k lesu a břidlicovému lomu Oldřůvky. Teď v noci je tu klid, vede odtud zpevněná cesta, posléze přecházející v asfaltku do Budišova nad Budišovkou. O značku se už nemusíme starat. Naše bloudění nám tak trochu vysvětluje nová turistická mapa vyvěšená v městě Budišově. Je na ní ne dvojí, ale dokonce trojí značení modré značky: staré značení, nové turistické a další je pro cykloturisty. Ty nové značené cesty jsou podstaně delší než ta původní hlavně proto, že se vyhýbají dvojímu brodění říčky v jejím dlouhém ohybu.
Už neprší, ale je mlhavé nevlídné počasí, když procházíme náměstím a pak stoupáme nad město směrem ke Kružberské přehradě, abychom posléze seběhli po neznačené silničce k hrázi. Precházíme pod skalami přes most přes Moravici a snídani si po 50 nočních kilometrech dáváme v přístřešku u penzionu Velké Sedlo. Dá se tu sednout, ale moc teplo není...
Na trasu jsme vyšli v pátek večer po 19.hodine z Hranic. Polními cestami naproti obce Velká jsme se vyhnuli obci Střítež nad Ludinou a prošli lesem k obci Nejdek. Silničkou podél nejdeckého lomu jsme došli do Jindřichova a prošli obcí až na její konec. Od samoty "na Čardě" jsme prošli lesní cestou k hlavní silnici do údolí Suchá a od něj nahoru stoupali do obce Heltínov, dále přes Luboměř do Spálova. Ze Spálova jsme lesní silničkou klesli do údolí Odry a občerstvili se ze studánky poutního místa zvaného "Mária ve skále". Je to skalní klenba na břehu řeky Odry, v ní soška panny Marie a pramen čisté pitné vody - prý zázračné...
O existencii sošky panny Marie ve skalním výklenku, připomínajícím gotickou klenbu praví pověst: "Bylo to za třicetileté války. Ve skalní klenbě u řeky se ukryli tři zranění vojáci, aby tak unikli jisté smrti při řádění švédských vojsk. Švédové obléhali českou zemi, plenili a drancovali na co přišli a s nikým neměli slitování. Vojáci se v úkrytu modlili k panně Marii, aby je zbavila utrpění. Dva z nich na svá zranění zemřeli. Ten třetí, co se modlil najvroucněji, se uzdravil. Panna Marie vyslyšela jeho prosby a stal se zázrak. Ze skály vytryskl pramen čisté vody a svlažil jeho vyschlé rty. Vojáka pak našli obyvatelé obce Spálov, ošetřili ho a postarali se o něj. Ze skály stále tekl pramen "zázračné vody" a nad nim se objevila soška panny Marie. Lidé si z vděčnosti odnesli sošku nahoru do kostela ve Spálově. Přes noc však soška zmizela a objevila se zase ve skalní klenbě. Vrátili ji tedy znovu do spálovského kostela. Soška opět zmizela. Příště ji nechali v noci hlídat. Nepomohlo to, soška se zase objevila dole ve skále. Usoudili tedy, že zřejmě nějaká vyšší moc tady chce, aby soška zůstala dole ve skále. Chodili se pak modlit sem dolů do údolí Odry."
Onomu poutnímu místu se říká též "Moravské Lurdy". Nestojí tu sice chrám jako v Lurdách skutečných, ale pramen "zázračné vody" vyvěrá v přírodním skalním chrámu.
Říka se tomu také "Švédská skála" nebo "Marie ve skále" nebo zkráceně "Skála", stejně jak výletní hosdpůdka v její těsném sousedství poblíž obce Klokočůvek.
I my jsme se napili "zázračné vody". Venku je mlhavo a začíná poprchat. Nedaří se nám najít napojení zelené značky od Spálova na modrou značku. Tyto cesty od sebe dělí skalní suti. Obcházíme tedy Klokočůvek a nacházíme značku shora. Až k Hadince je pevná cesta, jde se fajn. Je tu koupaliště, chaty a vstup do vojenského prostoru Libavá... Ovšem další cesta, co se týka kvality, škoda mluvit, vede přes zarostlé louky a značení se ztrácí. Nakonec jsme se neztratili a teď už jsme v polovině cesty ve Velkém Sedle. Už neprší, ale je stále chladno. Po občerstvení jdeme polními cestami k Těchanovicím a pak do Vítkova. Odtud nás červená značka vede do obce Kaménky, známe krásnymi výhledy na Jeseníky a Beskydy. Tentokrát nám však počasí nepřeje. A my vidíme jenom hustou mlhu. Škoda, musíme sem zajít za lepšího počasí. Přecházíme na zelenou značku a po ní se necháme vést lesem dolů k železniční stanici Heřmánky a vracíme se k poutnímu místu "Marie ve skále". Znovu občerstvujeme a pijeme "zázračnou vodu". V hospodě "Skála" kupujeme pohlednice. U Spálovského mlýna objevujeme napojení značek, co jsme potmě nenašli. Je tu, ale až o kus dál na dalším rozcestníku. To se potmě špatně hledá, ale teď se nám zdá jednoduché a snadné.
Odsud opouštíme značku a údolím Odry kolem Spálovského mlýna jdeme kolem řeky Odry až k jejímu krásnému romantickému údolí potoka oddělující vojenský prostor a potok tvoří onu hranici za niž se nesmí a za níž jsou vrchy Něčin u Strážní a na druhé straně jsou civilizované obce Spálov a Luboměř, ale na ty tady zdola nevidíme. Procházíme kolem přírodní rezervace "Sněženkova louka" a pak se dál cesta táhne k silnici mezi Luboměř pod Strážnou a obcí Lipná.
Jdeme v Lipné kolem krásného dřevěného kostelíka a dál k obci Partutovice. Tady se zastavujeme ve skanzenu "Maršalkův větrný mlýn", což je zachovalý dřevěný mlýn beraního typu. Uvnitř je zachovalé funkční zařízení a v šalandě - místnůstce pro mlynaře kronika rodu Maršálků, pamětní kniha i popis zařízení mlyna. Prohlížíme si dřevěné zařízení mlynice a obrovské dřevěné ozubené kolo. Dole pod mlýnem je trám zvaný "ocas", kterým se celý mlýn natáčel podle směru větru /většinou tažen koňmi/.
Krásná technická památka. Obdivujeme dovednost a um našich předků, kteří pomocí jednoduchých nástrojů vytvořili takovéto dílo.
Čas kvapí a jdeme raději už dál. Projevuje se únava a otlačené nohy a příliš se nám nechce. Já tu doplácím na nevhodné boty v mokru. Scházíme přes pole do Střítěži pod svahy Okrouhlíku a pak po silnici do Hranic na Mor. Zde je cíl naší trasy.
Mohli jsme být s experimentální akcií do Oderských vrchů a okrajom VVP Libavá spokojeni, jen já jsem podcenila téměř "domácí prostředí" a důsledkem toho jsou značné otlaky a puchýře, takže ten konec se mi šel dost špatně. Ale i to se někdy stává. Do cíle jsme však došli.
Příště zas vymyslíme něco nového, zajímavého ...
apríl 2002, Zděnka Tvrdá
Medzinárodný
týždeň turistiky na Valašsku
13. - 21.7.2002
V termíne 13.-21.7.2002 sa v okolí Vsetína uskutočnil už 12.ročník Medzinárodného týždňa turistiky na Valašsku. Chcel by som informovať turistov o priebehu podujatia.
Piatok, 12.7.2002
Po pracovnej dobe cestujem vlakom cez Púchov a Horní Lideč do Vsetína. Cesta prebehla bez problémov. Po príchode sa ubytovávam na podlahe vo vlastnom spacáku. Už v piatok stretávam veľa svojich známych. Podvečer využívam na plnenie Mestského okruhu IVV "Hranickým krasem". Dĺžka okruhu bola 13 km a mala 300 m prevýšenie. Trasa bola nasledovná: Hranice na Moravě - Teplice nad Bečvou - hranické propadání - Hranice na Moravě.
Sobota, 13.7.2002
Ráno pri prezentácii okrem ubytovacieho a účastníckeho poplatku si kupujem aj vstupenku na zábavu. Je tu možné si zakúpiť aj viacero záznamníkov OTO, TTO - mestských a prímestských. Okrem toho i veľkých okruhov IVV, ako sú Vsetínsko, Pobečví, Flóra a fauna Beskyd, Větrné mlýny, Vsetínské panoráma, Puszkaclerova stezka, Valašské Meziříčí, Valašské skály, Valašský triangel, Přes Javorník chodník, Mostýnská orchidej, Lipník nad Bečvou, Moravská Brána, Silesia, Zlínsko a pod. Záujemci si mohli zakúpiť aj rôzne suveníry, ako tričká, pohľadnice, nálepky. A pretože bola sobota, ktorá je dňom cestovania, využívam možnosť objednať si raňajky i večeru. Osobne som sa rozhodol prejsť si mestské okruhy IVV Lipník nad Bečvou, Olomouc a Přerov. Poobede silná búrka nám skomplikovala cestovanie. Vlaky EC Polónia a Sobietsky mali okolo 90 minút meškania. Osobné až 120. V sobotu som na mestských okruhoch prešiel asi 30 km a vo večerných sa v kultúrnom dome Vsetín uskutočnilo slávnostné zahájenie 12.ročníka MTTV.
Nedeľa, 14.7.2002
Na nedeľu boli pripravené štyri trasy, z toho na tri bol vývoz autobusom k motorestu Syrákov. Ja som sa rozhodol absolvovať trasu "D", ktorá mala dĺžku 30 km a prevýšenie 580 m. Na trase boli aj Vizovice, kde sme mali možnosť zúčastniť sa exkurzie do pálenice, čo aj mnohí využili. Návrat do Vsetína bol autobusmi.
Trasa bola nasledovná: Vsetín - Baťková chléviska - Kořené - Všemina - Oškeronove paseky - Vizovice. Táto trasa bola pre mňa málo, preto som si urobil ešte okruh "Valašské skály" /Valašské Meziříčí - Pišková - Medúvka - Lhoty - Valašské Meziříčí/, ktorý mal dĺžku 27 km a 560 m prevýšenia. Takže v nedeľu som celkovo prešiel 57 km.
Pondelok, 15.7.2002
Názov tejto etapy bol "Přes vysokú horu". Boli pripravené štyri varianty trasy. Najdlhšia trasa "Maratón" mala dĺžku 44 km - Bumbálka - pramen Vsetínskej Bečvy - Vysoká - Soláň - Šerhovny - Vsadský Cáb - Vsetín. Kratšie trasy /29,5 km, 20 km, 11 km/ boli odvodené zo základnej trasy. Návrat bol vlakmi a autobusmi. Ja som si vybral najdlhšiu maratónsku trasu. Večer bolo možné si zakúpiť ďalšie záznamníky IVV, mestských trás Chomutov, Mladá Boleslav, Plzensko, Starý Plzenec, Táborsko, Bysterec.
Útorok, 16.7.2002
Názov dnešného pochodu bol "Už jste byli v ZOO Lešná?" Znovu boli pripravené štyri trasy. Z nich bola Maratónska trasa najdlhšia /43 km/ Hostýn - Holý vrch - Na Písečném - Lukov - Lešná - Štípa - Kašava - Podkopná Lhota - Hoštálková. Kratšie mali 29,5 km, 22,5 km a 13,5km a boli vedené po častiach maratónskej trasy.
Nakoľko som pred mesiacom v rámci inej akcie podstatnú časť tejto trasy absolvoval, dohodol som sa s organizátormi o zmene trasy. Moja trasa viedla nasledovne: Bystřice pod Hostýnem - Hostýn - Chvalčov - Tesák - RS Vičanov - Troják - Hoštálková, čo bolo 29,5 km s 995 m prevýšenia. Celý deň bolo zamračené počasie. V podvečer som si urobil ešte okruh "Vsetínské panorama", čo bolo 16 km a 550 m prevýšenia.
Streda, 17.7.2002
Etapa mala názov "Pojdte s náma na Radegast". Najdlhšia maratónska etapa mala 42 km - Prostrední Bečva - Poustevny - Radegast - Černá hora - Veľký Javorník - Huštýn - Trojačka - Valašské Meziříčí. Kratšie trasy boli znovu odvodené z maratónskej. Išiel som maratónsku trasu, ktorá mala 1600 m prevýšenia.
Štvrtok, 18.7.2002
Názov tejto etapy: "Kolem 18 poledníka". Maratónska trasa 40,5 km Brumov - Jelenovská - Valašské Klobouky - Smolina - Ploština - Valašská Polanka - Leskovec - Vsetín. Kratšie trasy mali dĺžku 34,5, 22 a 9 km.
Na dnes som sa rozhodol pre okruh 22 km a ešte som k nemu pridal okruh Valašské Meziříčí, celkom to bolo 30 km a 550 m prevýšenia.
Piatok, 19.7.2002
Názov etapy: "T.G.Masaryk". V piatok najdlhšia trasa merala len 29 km, lebo večer sa konala tanečná zábava, aby sme boli na nej fit.
Trasa: Valmez - Polička - Jarcovská skála - Piškove Lazy - Jablunka. To bola oficiálna trasa, ja som však išiel svoju individuálnu a tá bola nasledovná: Kunovice - Loučka - Podolí - Lázy - Bystřička, čo bolo 29 km.
Večer na rozlúčkovej zábave boli vyhodnotené rôzne naj:
Pre zaujímavosť, celkovo sa zúčastnilo
346 turistov a 5 psov.
Zo Slovenska nás bolo 26, z Bratislavy som bol ja a Miro
Majdán.
Okrem Slovákov a Čechov najviac bolo Belgičanov, 38.
Bratislava, júl 2002, Jozef Karovič
Stupavská železnica
Železničnú trať zo Stupavy do Devínskeho Jazera dal postaviť Uhorský štát. Iste, že tu zohrali rolu i intervencie panstva, aby sa i tento obvod do novovzniknutej železničnej siete zapojil. Avšak panstvo zo Stupavy, kam chodili na poľovačky väčšinou diplomati z Viedne a Pešti a mnoho spriatelenej šľachty, aby nemuseli ísť až do Devínskej Novej Vsi a tam prestupovať /obyčajne boli v dobrej nálade/, dali vybudovať z Devínskeho jazera odbočku trate po most cez rieku Moravu, kde sa obidve trate stretli. Takže z Devínskeho Jazera sa vytvoril železničný trojuholník. Vysoké piliere, po ktorých trať viedla až k rieke Morave, sme často obdivovali ešte za prvej republiky. Postupne piliere, ako zdroj stavebného materiálu mizli, ale ich základy a spodná časť tam boli ešte po druhej svetovej vojne.
V Uhorskom jazdnom poriadku bola táto trať označená ako Dévenytó - Marchegg, čiže Devínske Jazero - Marchegg /tam sa totiž normálne a bežne na Viedeň prestupovalo/ a mala číselné označenie ako trať č.543. Podľa tohoto jazdného poriadku z roku 1911 pravidelne premával vlak do Viedne s odchodom z Devínskeho Jazera o 11.18 h a o 13.25 h bol vo Viedni. Spoj z Viedne odchádzal o 12.05 h a o 13.58 h bol v Devínskom Jazere. Okrem tohoto spoja jazdil do Viedne ešte jeden, takže obyvatelia mali s Viedňou spojenie dva krát za deň.
Panstvo, keď potrebovalo ísť do Viedne, sa samozrejme nezdržovalo týmto cestovným poriadkom, veď preto si dali vybudovať tú odbočku z Devínskeho Jazera. Mali vlastnú súpravu a jazdili, ako sa im to hodilo a ako potrebovali. Preprava na trati bola vtedy ešte slabá, takže stupavská súprava na trati nezavadzala. Samozrejme okrem panstva mohli na tejto trati prepravovať aj nákladný tovar. Károlyovci ako diplomatická rodina s množstvom už spomínaných hostí, najmä na polovačkách, túto trať potrebovali a iste sa im rentovala. Veď oni zaplatili len ten úsek v trojuholníku /jednu jeho stranu/ a zbytok dal postaviť štát. Je však potrebné spomenúť i poštové služby stupavskej železničnej stanice. Mala jedno privilégium. Na stanici bola umiestnená zvláštna poštová schránka pre vlakovú poštu. Zásielky do nej vhadzované sa pečiatkovali zvláštnou podlhovastou pečiatkou v rámčeku s názvom stanice STOMFA. Pred odchodom vlaku ich sprievodca vybral a opečiatkoval vedľa známky. V Devínskom Jazere ich dal do vlakovej pošty, ktorá sa nachádzala vo vlaku zo Skalice do Bratislavy a tam opečiatkovali známky ich pečiatkou SZAKOLCZA - POSZONY 173 /alebo 174/ a dali k ďalšej preprave.
Takéto zvláštne schránky sa umiestňovali na tých staniciach, ktoré boli ďaleko od centra mesta a centrálnej pošty, ale mali väčšiu frekvenciu. Okrem toho telegrafista stupavskej žel.stanice musel prijímať riadne poštové zásielky i telegramy a balíky, peňažné listy a poukážky i doporučené listy. Bola to dohoda medzi uhorskou poštovou a železničnou správou. Zásielky opečiatkovali svojou telegrafickou pečiatkou.
Po zriadení Česko - Slovenskej republiky v roku 1919 bola zriadená tzv. úhrnná preprava poštová na trati Devínske Jazero - Stupava už s vlastnou poštovou pečiatkou. Vo vlaku bol poverený zamestnanec, mal k dispozícii jedno kupé a v tomto poštu prepravoval. Pečiatka tejto prepravy je uschovaná v Dokumentačnom stredisku spojov v Bratislave. Takto mali Stupavčania zaistenú rýchlu dopravu poštových zásielok i po odchode riadnej pošty. Využívali to najmä turisti, ktorí sa vlakom vracali domov, na stanici napísali pozdravy a pohľadnice vhodili do tam sa nachádzajúcej schránky.
Stupavská stanička slúžila donedávna aj ako nakladacia stanica pre dobytok. Na stanici bola veľká veterinárna kniha, kde zverolekár, ktorý nakládku kontroloval, zapisoval zdravotné údaje o nakladanom dobytku. Nuž stanička je to malá, ale históriu má teda bohatú...
Pavel Slezák
Po stopách
zrušených úzkorozchodných železničných tratí
Akcia sa konala v dňoch
20. a 21.10.2001
Sobota, 20.10.2001
Účastníci tejto poznávacej akcie sa stretli na autobusovej stanici v Piešťanoch. S autobusom sa presúvame do obce Nižná. Už počas cesty sme mohli čiastočne sledovať železničnú trať Piešťany - Vrbové a zrušenú trať Trebatice - Rakovice. Pred areálom rolníckeho družstva sa nachádza vážny domček a kúsok od neho sa nachádzajú koľajnice, ktoré teraz slúžia väčšinou ako zábrany a súčasti rôznych plotov. Vedľa družstva je momentálne skládka repy, no veď v týchto miestach skládka bola ešte v časoch úzkokoľajničky. Tu sa časom veru nič nezmenilo. Obchádzame areál družstva a prídeme k zárezu, ktorý je vlastne bývalé teleso trate. Neskôr sa stráca v poli, je už rozorané. Trať využívala teleso súčasnej štátnej cesty Nižná - Kátlovce. V ostrej zákrute cesty teleso trate uhýba zase do polí. Miestami nachádzame kúsky koľajničiek, ktoré teraz označujú akési hranice. Ďalej pokračujeme alejou k atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Pôvodne trať viedla až do areálu. Kolmou cestou sa dostávame na nákladisko Dolný Mlyn pri Radošovciach. Tu je tiež veľa koľajničiek v plote mlyna, sú tu vystavené ako nemý svedok doby dávno minulej. Pokračujeme poľnými cestami a mostom prechádzame teplovodné potrubie, ktorým atómka vykuruje Trnavu. Až do obce Malženice ideme stále po poľnej ceste. Pred obcou sa nachádza v kotlinke pekný areál, ktorý podľa vybavenia asi patrí poľovníkom. Skoro aj ľutujeme, že nie sme tu, keď je otvorený bufet, vlastne, starý vyradený osobný vagón. Smäd a hlad už ožíva. Za touto zónou oddychu teleso trate vychádza na dosť vysoký násyp a okrajom Malženíc pokračuje smerom na Trakovice. V Malženiciach sa konečne aj občerstvujeme. Potom pokračujeme na Trakovice. Na konci obce objavujeme teleso železničky, vidíme zbytky koľajníc zapracovaných do miestnych plotov a vo viniciach na vedenie vínnej révy. Pokračujeme nádherným násypom v hájiku a dostávame sa k tzv. "čiernemu mostu". Tu vláčiky pravidelne čerpali vodu. Teleso trate mierne stúpa okrajom záhrad až k ceste Malženice - Trnava. Bývalú trať pripomína spústa koľajníc v plotoch, ale aj pri stretnutí s domácimi si spomínajú, aké to bolo vtedy, keď ešte bola v činnosti. Ďalej teleso trate využíva teplovod z J.Bohuníc do Trnavy. Železničná trať sa zachovala asi na 70 metrovom úseku pri bývalom zväzarmovskom letisku, kde pretína roklinu cez potok. Zostal stáť ešte aj veľký železobetónový most ponad tento potok. Vyšli sme aj na most. Tu si robíme krátku prestávku s peknou vyhliadkou. Po obhliadke mosta pokračujeme ďalej okolo bývalých majerov smerom na Trnavu. Pri križovaní štátnej cesty Špačince - Trnava obdivujeme zaliaty kus železničného priecestia. Za ním sa spájala vetva trate od Dolnej Krupej a Nižnej. Na prekonanie terénnej vlny bol pôvodne násyp, ktorý je momentálne už zrušený. Križujeme št.cestu Trnava - Dolná Krupá, prichádzame k cukrovaru, kde zostali v bývalom depe ešte stále zbytky úzkorozchodky. Obzeráme si pôvodné vlečkové napojenie z hlavnej stanice. Po tejto zrušenej vlečke ideme na žel.stanicu, kde naša dnešná trasa končí. Dnes sme po bývalých žel.úzkorozchodných tratiach prešli 34 km a prekonali sme 150 m prevýšenie. Teplota okolo 18 stupňov C, zamračené, veterno.
Nedeľa, 21.10.2001
Ráno pokračujeme autobusom na zastávku Dechtice - Kameňolom. Tu sa na zastávke ujíma vedenia skupiny Jarda Přibyl, ktorý nás bude informovať o zaujímavostiach tejto trate. V priestoroch lomu niekedy dávno končila vetva úzkorozchodnej železničky. Pokračujeme telesom pod cestou Dechtice - Dobrá Voda. Teleso trate je čiastočne zarastené. Prechádzame Dolnou Škálovou a neskôr križujeme št. cestu do Dobrej Vody. Na odbočke k bývalému rekreačnému stredisku Planinka nachádzame prekrásny a kompletný triangel. Následne pokračujeme už lesom okolo Planinky. Teleso je miestami v násype a miestami v záreze. Trať v teréne prekonáva veľké prevýšenie, rôznymi serpentínami. V lokalite Okrúhla, križujeme trať Dobrá Voda - Smolenice. Od križovania asi po jednom kilometri sa trať definitívne stratila v lese. Kúsok sa vraciame a následne po modrej turistickej značke prichádzame do obce Dobrá Voda. Tu sa občerstvujeme v miestnom pohostinstve a pokračujeme ďalej telesom trate popod hrad Dobrá Voda do oblasti zvanej Slopy. Na mieste styku dvoch vetiev lesnej železnice sa rozhodujeme pokračovať čierťažou na Slopy, kde je ešte nádherné teleso v násype. Následne schádzame zelenou TZ do obce Hradište pod Vrátnom a tu sa naša dnešná akcia končí.
Dnes sme pri túlaní po bývalých úzkorozchodných železničkách prešli 25 km a prekonali sme 600 m prevýšenie. Počasie - polooblačno a teplota 20 stupňov C.
Jozef Karovič
Čo sa zmenilo
za jeden rok v jednej časti
Malých Karpát
V rámci prípravy turistickej akcie s BEZ-kou so Malých Karpát som v termíne od 5. do 8.septembra 2002, prešiel presne po roku oblasťou Malých Karpát v okolí Smoleníc a pri tejto príležitosti som mal možnosť porovnať stav MK presne po roku a zaregistrovať zmeny, ktoré sa tu udiali.
Vidíte, že na tomto cca 35 km okruhu sa za ten jeden rok toho zmenilo dosť a dosť.
Jozef Karovič, september 2002
Hory a pani móda...
Ako sa dnes obliekate do hôr? Určite účelne, funkčnosť oblečenia hraje prvoradú úlohu. Alebo sa skôr obzeráte po tom, čo akurát letí, čo je moderné, aj keď sa to na túru dvakrát veľmi nehodí? História obliekania do hôr i veľhôr dobre pozná obidve varianty. A už sa o vhodnosti oblečenia niekoľkokrát názory menili...
Prastarí alpinisti bývali odetí vzorne. Vo fraku a prackových topánkach mašíroval pred 165 rokmi Peter Carl Thurweiser s priateľmi cez ľadovce na štyritisíc metrov vysoký Ortler. O 50 rokov skôr, v roku 1787, zorganizoval Horác Benedit de Saussure zo Ženevy, označovaný za "maják v tmách prírodných vied", expedíciu na Mont Blanc s 18 vodcami a nosičmi - úplne v štýle vtedajších zvyklostí. Slovutný profesor bol vyfarbený ako kolibrík: klobúk so širokou mašľou, biele volánky okolo krku, červený kabát po kolená, olivové zelené pumpky, biele podkolienky a čierne topánky.
Päťdesiat rokov po Horácovi /1837/ si vzala výstup na Mont Blanc do hlavy 41 ročná Francúzka Henrieta d Angeville. Bola oslavovaná ako "nevesta Mountblanku". Jej garderóbu tvorili košele a nohavičky z červeného flanelu, pančuchy z hodvábu a vlny, po členky siahajúce pumpky zo škótskej kockovanej vlnenej látky, po kolená blúzka, kožušinová čiapka a slamený klobúk, pléd, prehod z kožušiny... Slečna nevynechala nič z vtedajšej poslednej módy.
Existovala i "nevesta Matterhornu" - volala sa Félicité Carrelová. Podľa správ súčasníkov jej "vysoko na hrebeni zlomyselný vietor nadúval krinolínu ako padák."
Pred 100 rokmi zasa radil anglický alpinista C.T.Dent dámam chtivým horských zážitkov toto: "Poldruhého metra spodného obvodu sukne je maximum, dĺžka má byť rovnaká ako u promenádnych šiat. Pri lezení po skalách musí byť suknica vytiahnutá hore a priviazaná. Nosiť korzet sa vôbec nedoporučuje."
Po prelome 19. a 20.storočia prišli do módy krátke kožené nohavice. Pre tých, ktorí si vybrali túru nad svoje fyzické možnosti, neboli veru najlepším riešením - často totiž prichádzali domov s krvavými kolenami.
Ale už po prvej svetovej vojne sa všetci obliekli do poľnej šedi, vodu prepúšťajúcich vetroviek, topánok "a la pionierky", prípadne okovaných vojenských bagandží. Potom prišla éra Luisa Trenkera, horského filmára, muža, ktorý dokázal sám seba šarmom, rozprávačským talentom i vlastnými horolezeckými výkonmi povýšiť na horský idol niekoľkých generácií.
Vo filmoch sa predstavoval v klobúku a kordovom obleku a vo svojej dobe bol kopírovaný tisícami milovníkmi hôr. Nohavice a kazajky síce pri sebamenšom daždi nasiakli ako špongie, to však Trenkerovi fanúškovia brali ako súčasť hry. Farba vládla šedá, vyzeralo to, ako by sa všetci chceli v skalách ukryť. Lezecké bundy boli tak krátke, že vietor lezcom ofukoval ľadviny. Každý, kto len trochu dbal o svoju česť, nosil klobúk plný odznakov a príveskov.
Koniec dvadsiatych rokov priniesol ďalší hit - široké nohavice. Horský gentleman bol odený v dvoch vreciach, ktoré sa mu motali okolo nôh. S touto "pomôckou" boli vylezené i veľmi ťažké cesty v Dolomitoch, ktoré sú dodnes uznávané modernými horolezcami.
Franz a Toni Schmidtoví absolvovali svoj slávny prvovýstup severnou stenou Matterhornu, za ktorý dostali zlatú olympijskú medailu v športovom saku. Pri prvom výstupe severnou stenou Eigeru si Heckmair s Vorgom nabalili po dvoch pároch pančúch, dvojitú spodnú bielizeň, po dve košele, dva svetre, dve bundy, pumpky, helmu a dva páry rukavíc - palčákov.
Gaston Rébuffat, elegantný Francúz a špičkový lezec, nosil široké pumpky z lodénu, živo vzorovaný sveter a pletenú čiapku - i ten dokázal ovplyvniť celú generáciu horolezcov.
U nás sa väčšina módnych smerov verne premietala do života.
V šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov sa /rovnako ako inde vo svete/ nosili oblečenia pripomínajúce vandrákov, z výraznou tendenciou k čistej praktickosti. V posledných rokoch sa horské oblečenie stalo výnosným obchodným artiklom, na ktorom sa dá dobre zarobiť.
Do hôr vtrhli farby. Stránky katalógov, skalné steny i obyčajné turistické chodníčky nimi priam hýria. Lezecké trenírky /slipy/ a trička vo farbe zelenej, modrej, žltej, zlatej alebo v námorníckej modrej, špeciálne nohavice zo zdvojenými kolenami a desiatymi vreckami na každom voľnom mieste, pérový program pre arktické teploty, bundy tlsté i tenké a ešte mnoho iného vo všetkých farbách dúhy...
A čo už koncom deväťdesiatych rokov? Tvorcovia nových oblečení pre horolezcov, turistov či alpinistov si prizvali na pomoc vedu a vývoj nových materiálov sa nezastavil. Nenadarmo sa hovorí, že už na oblečenia do hôr, hlavne tých najvyšších, sa používajú materiály z kozmického výskumu.
Každý, kto sa zaujíma o novinky v oblečení do hôr, vie aké sú to oblečenia, typu napr.spodné termo, bielizeň Sencor, Vavrys či Klimatex, či vonkajšie Outdoorové vybavenia typu Polartec, Gore - tex, WIND Stopper, Sympatex a mnoho ďalších. Že vývoj sa tu nezastavil, svedčia aj cenové relácie uvedených výrobkov, ktoré sú tak niekoľkokrát vyššie, než bežné druhy odevov.
Medzi pestrou ponukou sa zo strmých svahov usmievali bradatí i oholení muži - ktorí pomáhajú všade tam, kde už samotné farby nestačia!!
Horolezci, turisti a vôbec ľudia chodiaci do hôr - sú v úplne pevnom zajatí pani módy. Ostatne, či to pravidlo platilo len voľakedy, nie je až také isté, ale že to platí aj dnes, vieme celkom určite, vieme aj to, že aj v horách "šaty robia človeka..."
Ivo Doušek
Došlá pošta
A JE TO !!!
V nedeľu, 29.9.2002 som sa vybral na výstup na Záruby, ktorý bol propagovaný v septembrovom čísle MKD. Ako organizátor bol uvedený Vladimír Chrapčiak, ktorý to organizoval ako vlastnú akciu k dňom turistických výstupov a pochodov. Bol som milo prekvapený, že sa nás tam stretlo neúrekom aj s rodinami. Sklamala ma len realizácia akcie. Ako dlhoročný účastník turistických pochodov poznám situáciu v celej Českej i Slovenskej republike a viem zo skúseností zhodnotiť a porovnať každú takúto akciu. Prekvapilo ma, že "náhradný" usporiadateľ /Janko Tallo, za nič ale asi nemôže/ nemal ani pečiatku usporiadateľa a diplom bol ako pre pionierov základnej organizácie. Keď už sa niekto podujme niečo podobné zorganizovať, tak nech to má aspoň úroveň alebo nech nerobí úplne nič ...
Tak Vlado, čiarku za organizovanie výstupu si si odškrkol, úlohu si splnil, ale výsledok bol biedny...
Fero Královič
Oznam pre turistov,
plniteľov titulu
Malokarpatský diaľkoplaz
2002
Blíži sa koniec roku a s tým aj povinnosť sumarizácie nachodených kilometrov v roku 2002. Je to už 22.ročník hodnotenia diaľkoplazeckej snahy prejsť minimálne 1000 km počas celého roku na DP s dĺžkou väčšou ako 35 km.
Preto žiadame všetkých turistov, aby si pripravili súpis všetkých nachodených km, tak ako to bolo zvykom v predchádzajúcich rokoch a odovzdali ich organizátorom na "Vianočnom pochode" v sobotu, 21.12.2002 v pivárni Bieros alebo možno sumár km zaslať e-mailom alebo poštou, najneskôr však do konca februára 2003, na adresy uvedené v MKD.
Za organizátorov Malokarpatského diaľkoplaza, Peter Minárik
KALENDÁR
december 2002:
7.12.2002 BARBORA 7.ročník
(sobota) časopis Krásy Slovenska a KST Železničiar Bratislava
Trasa: 35 km/800 m
Bratislava, žel.st. - Kamzík - Pekná cesta - Biely Kríž - Marianka - Kačín - Vojenská nemocnica
Štart: Bratislava, hl.žel.st., 8.00 - 9.00 h /pod schodami - Žabotova ul./
Cieľ: na terase pred Vojenskou nemocnicou, do 17 h
Informácie: redakcia časopisu Krásy Slovenska, Vajnorská 100/A, 832 58 Bratislava, šéfredaktor RNDr.Milan Kubiš, tel: 02/4924 9641
14.12.2002 SKLADIA - POCHOD SKLAMANÝCH
DIAĽKOPLAZOV
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasa: permanentne sa vymýšľa
Informácie: na pochode BARBORA a na cestičkách v Malých Karpatoch
Organizátor: JUŠTE SOSLA s.s r.n.
21.12.2002 VIANOČNÝ POCHOD 9.ročník
(sobota) Klub TD a T Trnava
Trasa: Dubová - Lindavský háj - Borová - Kamenný mlyn - Trnava, Bieros
Štart: Dubová, Hlavná ul.č.185, 9.15 - 9.45 h
Cieľ: Trnava, piváreň BIEROS, do 24.00 h
Riaditeľ podujatia: Ivan Košický, František Královič
Informácie: 033/5536 407, 033/5521 992
26.12.2002 ŠTEFANOV STARÝ PLÁŠŤ 5.ročník
(štvrtok) Klub TD a T Trnava
Dĺžka, prev.: 25 km/650 m
Trasa na vrchol individuálna. Možnosť ísť na lyžiach, koňoch, ale najnovšie aj na kolečkových korčuliach. Ľubovoľne podľa chuti a výberu. Len treba dodržať správny azimut.
Organizačné pokyny: Stretnutie na vrchole medzi 11. a 12. h
Vedúci akcie: Královič, Košický, Minárik
31.12.2002 SILVESTROVSKÉ A JE TO! 6.ročník
(utorok) TJ Tesla Bratislava
Trasa: 35 km/895 m
Vojenská nemocnica - Marianka - Pajštún - Košarisko - Biely Kríž - Malý Slavín.
Štart: Bratislava, Vojenská nemocnica, 8.00 - 8.30 h
Cieľ: Malý Slavín
Poznámka: Vzhľadom na silvestrovské počasie a náladu organizátori nepostavili žiadne tajné ani verejné kontroly.
Vedúci: Marián Nižnan, Vajnorská 74, 831 04 Bratislava
Ing.Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 831 03 Bratislava
31.12.2002 SILVESTROVSKÉ VÝSTUPY
(utorok)
V tento deň sa konajú v okolí Trnavy, Piešťan a Bratislavy výstupy na nasledovné vrcholy a lokality Malých Karpát a Považského Inovca:
MALÝ SLAVÍN, 12.ročník, TJ Tesla Bratislava
Stretnutie bratislavských turistov na Malom Slavíne
Termín: od 10.00 h do vyčerpania zásob a turistov
Trasa: príchod a odchod na všetky svetové strany
Vedúci: Vladimír Stotka, Kafendova 30, 831 06 Bratislava
Dezider Brunovský, Škultétyho 10, 831 03 BratislavaPAJŠTÚN, Tatran Stupava
Silvestrovský výstup na Pajštún
Zraz: Stupava, nám.Sv.Trojice, 9.00 h
Vedúci: Ivan Kubovič, S.Chalúpku 11, 900 31 Stupava, tel: 02/6593 4391ZÁRUBY, 18.ročník
Stretnutie na vrchole: 9.00 - 12.00 h
Vedúci: Peter Bada, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel: 033/553 1332MARHÁT, 31.ročník, KST Bezovec Piešťany
Stretnutie na vrchole pri táboráku: 10.00 - 12.00 h
Vedúci: Peter Miklánek, A.Hlinku 63/109, 921 01 Piešťany
tel: 033/762 2236JELENEC (GELTEK), KST Doľany
Stretnutie na vrchole: 10.00 - 11.00 hKUKLA, KST Častá
Stretnutie na vrchole: 10.00 - 11.00 hSILVESTER NA ČACHTICKOM HRADNOM VRCHU, KST Hrachovište
Stretnutie na vrchole: 10.00 - 12.00 h
Vedúci: Vladimír Predný, 916 15 Hrachovište
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.