november 2005
Novembrová
Hmly sú naše novembrové spoločníčky,
priplazia sa medzi stromy,vkĺznu popod kríčky.
Dni na nás dýchajú vlhkým dychom
a my z teplučkej postele vstávame s čoraz väčším vzdychom.Zato potulky novembrovým lesom
hriechom by bolo vynechať,
posledných farieb jesene nesmieme sa vzdať.
V zahmlenom lese cítiť prítomnosť lesných duchov,
vlhkosťou nasýtená zem
zbaví naše kroky pozemských vzruchov.
Malinkí škriatkovia ukrytí v klobúčikoch húb,
všemocne snažia sa nás z chodníčka odtrhnúť.
Posledná skrehnutá jesienka jemne dušu pohľadí,
to podivné ticho našim ušiam vôbec nevadí.Ale k novembru patria tiež skoré súmraky,
šero sa privalí a z lesa zmiznú všetky zázraky.
Zlodejská tma človeka surovo oblapí,
každý sa ponáhľa, nech sa v tej černote nestratí.Prívetivo na nás žmurkajú svetielka domov
a my objavujeme čaro návratu domov.
No zrejme najväčším objavom neskorej jesene,
sú pre zver brlôžky a pre nás postele.
H.
Deň Vínnych pivníc - Trnava 2005
V sobotu 22.októbra sa po tretí raz uskutočnil "Deň vínnych pivníc". Predchádzajúce dva ročníky zaznamenali značný záujem verejnosti a ani tohto roku tomu nebolo inak. Tohto roku sa uskutočnil o dva týždne skôr ako vlani. Malí či väčší producenti vína ponúkali svoje produkty na degustáciu v pätnástich trnavských pivniciach či vinotékach. Počet pivníc, v ktorých sa "degustovalo", sa tento rok zvýšil oproti vlaňajšku o štyri, na už spomínaných pätnásť. V tom sú i pivnice, ktoré boli sprístupnené len na túto akciu a ktoré sú počas roka pre verejnosť bežne zatvorené.
Trnava a víno, to už dnes chválabohu nie je otázka, ktorá by mala čo i len v náznaku nejednoznačnú odpoveď. Dnes, keď sme "oslobodili" víno od hanlivého prívlastku alkoholického nápoja a ohlupovača pracujúceho ľudu, je len samozrejmé hlásiť sa k tradícii, dokonca stáročnej, aj vo "vínových súvislostiach. Dobre to chápali, a dobre to mali spočítané, aj naši predkovia. Už v roku 1278 - pripomeňme si, že štatút prvého slobodného kráľovského mesta na území dnešného Slovenska, Trnava dostala v roku 1238 a teda ešte ani podpis Belu IV. na dedikačnej listine nestihol zaschnúť - majiteľ svätojurského panstva vydal úpravy, ktoré znamenali, že Trnavčania, ktorí vlastnia pivnice v Jure a Pezinku, budú platiť po 120 denárov od každej pivnice a ak k tomu zaplatia aj dvojdenárové mýto, môžu slobodne prevážať víno. Musel to byť pre vtedajších Trnavčanov s vínom dobrý obchod, keď navyše odovzdávali od každej svojej pivnice po dva okovy vína v pezinskej miere, čo bolo 140 litrov a k tomu ešte dva denáre. Z vinohradníctva sa aj v Trnave stalo postupne špecializované odvetvie. Veď napríklad artikuly cechu vinohradníkov v Trnave pochádzajú z roku 1673. Ešte koncom 18.storočia, kedy k nám už prenikali aj priemyselné plodiny a na ich úkor začali klčovať vinice, naháčsky pán farár - Juraj Fándly, vo svojich knižkách vysvetľoval dôležitosť pestovania hrozna a predkladal vinohradníkom návody na vzorné obrábanie vinohradov.
Export vína z malokarpatskej oblasti, prevažne Bratislavy a Trnavy, smerovali na západ a na sever. V 14. a 15. storočí vozili trnavskí kupci víno na Moravu, do Čiech, do Sliezska, a to vo veľkom množstve. Len v roku 1597 sa vyviezlo do Prahy, 4404 okovov uhorského vína, čiže vyše polovice spotreby v samotnej Prahe.
Trnavskí obchodníci vyvážali víno aj na okupované turecké územie a cez zadunajsko /Šoproň/ i do Čiech a Sliezska. Vyvážali nielen svoje vína, ale aj vína z blízkeho okolia, Modry, Pezinka, Skalice a Nových Zámkov.
Neboli to len tieto tradície, aj keď pochopiteľne zohrali značnú úlohu, keď padlo rozhodnutie pripomenúť si, v tomto prípade aspoň spoločenské postavenie vína v meste a to prostredníctvom pôvodných stredovekých pivníc a k ním prináležiacich "forhauzov". Teda tam, kde kedysi škrípali kolesá kupeckých vozov či závity vinárskych lisov pri dobrom vínku. Organizátormi podujatia sú mesto Trnava a Trnavský spolok priateľov vína Vincech, a to všetko za spolupráce s majiteľmi a prevádzkovateľmi trnavských historických pivníc. Aj keď vinárska tradícia Trnavy bola vybudovaná na Malokarpatskom víne, snahou organizátorov bolo priviesť výrobcov aj z trošku iných odlišných regiónov, aby paleta ponúkaného vína bola čo najširšia. Stačilo si teda zobrať vínny pas, zavesiť na krk taštičku s pohárikom a vyjsť si do ulíc a uličiek starej Trnavy. Vínne pasy oprávňujúce k degustácii vína vo všetkých uvedených pivniciach bolo dostať kúpiť za 500 slovenských korún a v cene bol i degustačný pohárik v taštičke a k tomu 250 korunový bonus na nákup vína u hociktorého producenta.
Celá akcia sa odohrávala 22.októbra 2005, medzi poludňajšou 12-tou hodinou a 21.30 hodinou večernou, v týchto vínnych pivnícich v Trnave:
1. - Pivnica Spolku Svätého Vojtecha. - Radlinského 5
2. - Pivnica Hotela Barbakan - Štefánikova 11
3. - Pivnica - Štefánikova 4
4. - Vinotéka "Dobrý pocit" - Hlavná 5
5. - Pivnica "U Mešťana" - Hviezdoslavova 12
6. - Pivnica - ul.Mikluáša Schneidera Trnavského 6
7. - Pivnica Flamengo - Jerichova 12
8. - Pivnica Pizzerie Evita - Jeruzalemská 40
9. - Pivnica Restaurantu Sabroso - Jeruzalemská 45
10. - Pivnica - Kapitulská 27
11. - Pivnica - Kapitulská 26
12. - Pivnica Hotela DREAM - Kapitulská 12
13. - Pivnica Hotela Phoenix - Kapitulská 16
14. - Západoslovemské múzeum - Múzejné námestie 3
15. - Vinotéka "U sv. Urbana" - Halenárska 7
Trnava, október 2005, Edo Krištofovič
Jaskyne Slovenska - Stratený potok
Jaskyne sú unikátne podzemné prírodné fenomény s vedeckým, kultúrno - výchovným významom a pútajú pozornosť človeka od dávnych čias. Vyskytujú sa hlavne v krasových územiach, ktoré na Slovensku zaberajú rozlohu vyše 2700 km2. K 31.12.1988 bolo na území Slovenska známych a preskúmaných 3 946 jaskýň s rôznym stupňom ich poznania. Terajší zoznam sa dlhodobo zostavoval v dnešnom Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. Pre cestovný ruch a turistiku majú najväčší význam sprístupnené jaskyne, ktorých je na Slovensku 12.
Keď som pred časom objavil v tlači informáciu, že bola objavená úplne nová jaskyňa, využil som možnosť stretnúť sa s jedným z jej objaviteľom. Radek Macháň ma prijal vo svojej horskej chate "Stará horáreň" v Lányiho Hute, ktorá je súčasťou Dobšinej a kde sa venuje pobytovým aktivitám pre hostí, ktorí chcú poznať hlavne Slovenský Raj. Pri praskajúcom dreve a na moju prosbu Radek približuje svoje zážitky i zážitky kolegov Igora Papa a Juraja Sunoga z objavu.
Jaskyňa "Stratený potok" sa nachádza neďaleko Telgártu vo výbežku Muránskej planiny. O vstupnej diere do jaskyne sa vedelo už dlhšie a po mnoho rokov sa snažilo preniknúť dovnútra už veľa ľudí. Medziiným tu robili aj výskum jaskyniari z Karlovej Univerzity. My sme však kopali vlastnú cestu a tá nám trvala počas celých Vianoc a Silvestra, denne sme kopali 10 hodín a trvalo to 8 dní, kým sme sa po 17 metroch dostali na miesto, kde sme počas celej doby počuli zurčať potok. Stadiaľ prichádzal aj prievan a kde je prievan, tam je cesta ďalej. To, čo nás čakalo za skalou, nás doslova omráčilo. Začali sme sa neskonale radovať a od radosti sme bežali ďalej do útrob zeme. V súčasnosti máme zameraných a dôkladne zmapovaných asi 2 km priestorov. Podľa našich predpokladov celý jaskynný systém by mohol mať tak okolo 10 km. Jaskyňu sme pomenovali podľa potoka, ktorý ňou preteká a ktorý ju zrejme aj vytvoril. Vyviera pod Dlhým vrchom priamo pod vchodom do jaskyne. Skúška zafarbením vody potvrdila, že je to pravda, pretože sa farba objavila cca o 2 hodiny a 10 minút pod vchodom jaskyne. Jaskyňa má dve vetvy. V jej vnútri sa spájajú dva potoky. Niekde je voda až po pás. Iste by bolo pre región Horehronia zaujímavé, keby sa táto jaskyňa časom sprístupnila. Momentálne nie sú na to peniaze, ale to je už iná a dlhá úloha.
Radek ma uisťuje len o jednom, že totiž jaskyniarstvo je o vášni a návrate do prírody. Traja objavitelia sú odhodlaní pokračovať vo výskume. A ja ako ctiteľ prírodných pamiatok im za turistov želám, aby sa ich ciele splnili a naplnili...
december 2004, Ján Krištof
Kosti pod pezinským kostolom
Tajomstvá pezinského kostola najsvätejšej Panny Márie sú odhalené. Archeológovia pri výskume objavili vstup do krýpt. Niekto ich však predbehol, pretože hrobky boli už vykradnuté!
Pri archeologickom výskume narazili na kostnicu, v ktorej bolo vyše tridsať ľudských lebiek. V útrobách krypty bola pochovaná aj ďalšia dvadsiatka vysoko postavených pezinských mešťanov. Najstarší nápis je z roku 1807, keď zomrela slečna Terézia. Najstaršia krypta je však zo začiatku 16 storočia, v ktorej bola neskôr pochovaná grófka Rzikovskí Dobricz.
Záhadou však zostáva uhorský palatín Štefan Ilesházy, ktorý má v kostole svoj náhrobný kameň, no jeho telo v hrobkách nie je. Podľa legendy uchovávanej medzi ľudmi, jeho cínovú truhlu vykradli a predali do Trnavy.
august 2005, MH
Boli sme tam, videli sme
13.júla 2005 v obci Podolie, pod svahmi Malých Karpát, neďaleko Nového Mesta nad Váhom otvorili novú turistickú atrakciu - "Park modelov slovenských hradov". Prvých osem modelov hradov Matúšovho kráľovstva sa nachádza v areáli susediacom so Základnou školou.
Za dva roky od vzniku ich tu postavil správca kráľovstva Juraj Hlatký so svojimi pomocníkmi.
Dobové modely rekonštruovaných hradov približujú návštevníkom podobu nasledujúcich hradov: Branč, Revište, Holičského zámku, Živánskej veže, Krupinskej vartovky, Jelšavského hradu, kostolíka v Kližskom Hradišti a Banskoštiavnického Nového Zámku, nazývaného aj Dievčenský hrad.
Modely sú zhotovené z betónu podľa dobových nákresov a plánov. Park modelov a zámkov bol otvorený každú stredu a v nedeľu do konca septembra 2005.
Pokiaľ niekedy pôjdete okolo, oplatí sa veru zastaviť, je na čo pozerať, veď toľko historických vecí na tak malom priestore na Slovensku nenájdete.
Sú to: Čachtice obec i zrúcanina hradu, Očkovská mohyla, Častkovský park a teraz "Park modelov slovenských hradov".
september 2005, Peter Minárik
Po stopách času
Zaniknuté pochody - 72.časť
Malokarpatská štyridsiatka
Pochod organizoval Odbor turistiky TJ
Dopravoprojekt Bratislava. Prvý ročník usporiadali v roku 1981
a posledný v roku 1992.
Hlavný organizátor bol Ing. Vladimír Pukančík.
Štart aj cieľ pochodu bol v Záhorskej Bystrici. Trasy pochodu
boli 10, 25 a 42 km.
Trasa 42 km pochodu s prevýšením 1060 m viedla: Záhorská
Bystrica - Pajštúnsky hrad - Košarisko - Biely Kameň - Biely
Kríž - Tri Duby - Cimbal - Záhorská Bystrica. Kratšie trasy
boli odvodené z trasy 42 km.
Organizátori poskytovali aj ubytovanie vo vlastných spacákoch
v telocvični na ZŠ. Deti po prejdení 10 km dostali sladkú
odmenu. Trasa 42 km sa započítavala do plnenia Malokarpatského
Diaľkoplaza a do plnenia VOPT.
Peter Minárik
Siahnem, vytiahnem a čudujem
sa...
A čo sme písali my, v novembri 1994
(č.14 / 41)
Ako sme zakladali klub diaľkoplazov
15.decembra roku pána 1990 som zmeškal odchod autobusu. A tak som sa rozhodol hľadať priateľov medzi Smolenicami a Bolerázom. A čuduj sa svete, zrazu sa objaví roztatárený hlúčik diaľkoplazov, ktorí si to brúsia po asfaltke medzi obomi dedinami. Ich radosť a šantenie priamo kontrastovalo so smutným, ba znechuteným výzorom tváre MUŽA V POLTOPÁNKACH, ktorý kráčal osamotene na chvoste peletónu. Kedže mu nebolo do reči, spýtal som sa ostatných, čo sa vlastne stalo.
Hneď po štarte pomerov znalí Trnavčania zaviedli účastníkov pochodu SKLADIA pred dom priateľa občasného turistu v Bolerázi. A keď zazvonili, bolo im otvorené. Pohostinný domáci sa nedal dva razy prehovárať a priniesol demižón s malokarpatským mokom. V predsieni sa tlačili dve - tri desiatky turistov ako v mestskom autobuse a spomínali na krajšie chvíle života. Veď Skládia znamená pre diaľkoplazov počiatok Vianočného obdobia.
Iba muž v poltopánkach ostal vážny. Keď nálada vrcholila, vydobyl si trošku väčší priestor a aj bez rečníckeho pultu prehovoril silným hlasom: "Otváram zakladajúcu schôdzu "Klubu karpatských diaľkoplazov". Pospolitý ľud s pohárikom v ruke však misionára zvestujúceho lepšie a organizovanejšie časy - nepochopil. Nebolo to v histórii prvý ani posledný raz. A tak spomínaná historická veta zanikla v smiechu malokarpatských turistov.
Po tomto vysvetlení som sa pridal k rozveseleným priateľom, až sme vošli do smolenickej krčmy. A opäť, všetci až na jedného, sa bavili. Keď niekto cudzí vstúpil do pohostinstva, mohlo sa mu ľahko vybaviť známe mušketierské heslo: "Jeden proti všetkým, všetci proti jednému!" I ľúto nám prišlo muža v poltopánkach, ktorý bez slov sedel utiahnutý v kúte. A pustili sme sa k zhmotneniu jeho podnetnej myšlienky. Nie, že by sme podľahli dobovej móde zakladať nové a nové organizácie, ale už roky sme pociťovali potrebu vytvoriť mechanizmus, ktorý by citeľne vylepšil informovanosť a spätnú väzbu medzi organizátormi a účastníkmi diaľkových pochodov v Malých Karpatoch. Veď dodnes neraz dochádza k zbytočnému triešteniu síl, kumulácii akcií na jednu sobotu, pričom nasledujúci víkend môže byť voľný. Klub by vytvoril autoritatívnu platformu pre prípadné vylepšenie kritérií pri výkonnostných stupňoch a zabránil by živelným zmenám.
V smolenickej krčme sa našlo omnoho viacej priestoru a vhodnejšia situácia ako v bolerázskej predizbe. A bez problémov sme spísali princípy fungovania sľubného klubu, ktorý by nemal formálnu ani formalizovanú podobu. Mala to byť iba pôda pre diskusiu, koordináciu, či kvalifikované návrhy pre prípadné zmeny. Keď sme skončili i muž v poltopánkach sa konečne usmial.
Len čo sme vyšli na vzduch, opäť zmenil výraz tváre. Už bolo jasné, že ďalej s nami nepôjde. Pozrel sa na hodinky a povedal: "Bije už na poludnie. A to ma ešte čakajú TOM-ácke deti na Pezinskej Babe". Nato nám vzal papiere so stanovami, programovým vyhlásením a podpismi, strčil ich do tašky a rozbehol sa za autobusom, čo uháňal na juh. Od tých čias sme spomínané dokumenty viac nevideli. Keď sa ich nový z času na čas objaví v cieli pochodu, posťažuje si: "Kde by sme my, diaľkoplazi, už mohli byť, keby ste dali na moje slová a založili dobrý klub."
október 1994, Svetozár KRNO
P.S.
Po výjdení MKD 11/94 mi zavolal čitateľ, ktorý sa predstavil ako muž v poltopánkach. Potvrdil pravdivosť hore uvedeného článku, iba niektoré veci vysvetlil. Špeciálnu obuv na DP si vybral kvôli vytknutému členku. Strnulý výraz tváre spôsobovali bolesti nohy a nie nedostatočné pochopenie revolučnej myšlienky, ktorú predniesol pred podguraženými diaľkoplazmi. Napokon uviedol aj jednu nepresnosť. K autobusu, ktorý ho mal zaviesť za deťmi sa síce ponáhľal, ale nebežal - kvôli svojmu zdravotnému stavu.
Na obranu spomínaného musím poznamenať, že poslednú Trnavskú stovku absolvoval jeden pedagóg z Pedagogickej fakulty /meno si už nepamätám/ v rozčaptaných poltopánkach.
február 1995, Svetozár KRNO
Turistika na gréckych
ostrovoch 4
alebo pohľad na starogrécky šport
očami diaľkoplaza
Pri ďalšom putovaní po Grécku som sa dostal až do Olympie – kolísky antických olympijských hier a hlavne myšlienky olympizmu. Napriek tomu, že myšlienky čestného súťaženia medzi ľuďmi rôznych názorov vznikli už v staroveku, dodnes sú veľmi aktuálne a pre každého športovca je štart na olympijských hrách vrcholom snaženia. Pre mňa osobne bol vstup na posvätnú pôdu Olympie veľmi dojímavý. Ako športovec som sa na olympiádu samozrejme nikdy nedostal, no ako turista som navštívil aspoň miesta, kde olympijské hry vznikli. Mal som osobitné šťastie, že som prišiel do Olympie bezprostredne po olympiáde aténskej – v októbri 2004. Priamo v areáli antických hier sa totiž konali preteky vo vrhu guľou počas OH v Aténach. Pri tejto príležitosti bol celý areál vynikajúco upravený a zrekonštruovaný, takže naplno vynikla jeho krása. Zachoval sa vo veľmi dobrom stave, pretože stavby a športoviská svojho času zalialo bahno z okolitých riečok a nestali sa tak zdrojom lacného stavebného materiálu v stredoveku ako iné starogrécke stavby. Po odkrytí a zrekonštruovaní nám dodnes ponúkajú svedectvo o veľkosti ducha svojich staviteľov. Osobitne ma zaujal vstup na bežeckú dráhu, kde sa konali preteky na jeden stadion – asi 192 metrov – v antickej dobe to bola hlavná olympijská disciplína. Aj ja som si ho zabehol spolu s ďalšími turistami z celého sveta, aj predsa len troška inak, než sa bežalo na pôvodných olympiádach. Antický borci (len muži) tu behali bosí a nahí po piesku. Víťaz bol uctievaný v celom Grécku, ale najmä vo svojom rodisku, kde mu postavili dokonca sochu. Cenou pre víťaza bol olivový veniec. Navštívil som aj Hérin chrám, kde sa dodnes pomocou slnečných lúčov zapaľuje olympijský oheň a chrám Dia olympijského. Bola to obrovská majestátna stavba, v ktorej stála jeho socha – jeden z antických divov sveta. Bola dielom jediného človeka – legendárneho sochára Feidia a bola zo zlata, slonoviny, drahokamov a iných najcennejších materiálov. Okrem behu postupne pribudli na olympiádach ďalšie disciplíny – box, zápasenie, hod diskom a pod.
Návšteva Olympie mi dala veľa námetov na premýšľanie. Jedna z mojich športových vášní – bedminton – sa už stal olympijským športom od roku 1992. Druhá vášeň – turistika – hoci sa jej venujú vo svete milióny ľudí, sa zrejme olympijským športom nestane. A predsa má aj ona korene už tu v kolíske olympijských hier. Ľudia z celého Grécka totiž každé štyri roky putovali do Olympie, aby boli účastníkmi hier. Drvivá väčšina z nich putovala peši mnoho dní a prekonali úctyhodné vzdialenosti. Nekráčali v špeciálnej, ale iba v jednoduchej obuvi alebo bosí. Neputovali príjemným tieňom malokarpatských lesov, ale vyprahnutými skalnatými horami plnými pichľavých bodliakov, kde nájsť pramienok alebo potôčik bola veľká vzácnosť. To boli turisti!
Na druhej strane som porovnával výkony niektorých našich superdiaľkoplazov s olympijskými víťazmi zo staroveku. Kým vtedajší olympijský víťaz prebehol onen stadion niekoľkokrát a získal večnú slávu (samozrejme, že sa musel predtým pripravovať), naši borci – superdiaľkoplazi majú v nohách tisíce kilometrov a nikto o nich nevie. Niektorí sa venujú turistike už desiatky rokov a podali úctyhodné výkony. Napríklad taká Trnavská stovka prejdená tam i späť za jeden víkend – to by podľa mňa bolo aj na sochu alebo aspoň na pamätnú tabuľu v Brezovej na stanici. Alebo titul Superdiaľkoplaza, keď za jeden rok treba prejsť na pochodoch vyše tisíc kilometrov v každom ročnom období a počasí – to je určite na olivový veniec. Alebo aspoň na malokarpatský viničový!
Jožo Rosina
Cesta s palcom k nebesiam
alebo autostopom z Trnavy do Granady a
späť
Trnavská výpadovka. Dôverne známa každému stopárovi, z nej sa začína mnoho veľkých i malých ciest. Ciest, ktoré sa trochu odlišujú od tých, na aké je väčšina z nás zvyknutá. Namiesto volantu máte tabuľku so skratkou mesta, kam ste sa vybrali, namiesto istoty očakávanie dobrodružstva, výmenou za pohodlie získavate slobodu. Volanie diaľav opantalo i nás a neúprosne prikázalo zbaliť si do batohu kúsok domova a štipku obáv a vykročiť do prázdna smerom k Francúzsku, Španielsku, možno i do Afriky...
Stopárske putovanie otvoril dlhovlasý chlapík so psom na svojom malom a pre troch ľudí a jedno zviera aj prinajmenšom tesnom nákladiaku. Cestou do Bratislavy, pri pohľade na neustále sa mrviaceho a slintajúceho stavača, ktorý prednými nohami stojí na vašich stehnách a zadnými na stehnách vašej spoločníčky, naberáte pocit, že Afrika za začína už za tabuľou s nápisom Trnava. Avšak ani v letnej horúčave do nohy preplnená MHD nášho hlavného mesta, ktorá nás viezla k neďalekým rakúskym hraniciam, neprestala budiť dojem čierneho kontinentu. Druhý deň ráno si môžeme pomädliť ruky. Svitanie vo francúzskom Mulhause sme nečakali. Rakúsko a Nemecko je už za nami. Navyše, od Trnavy len na troch autách!!!
Pri francúzskom Lyone sa alžírsky prisťahovalec Roshin ponúkol, že nás zvezie až do Marseille. Roshin má pred päťdesiatkou a so svojim kamiónom pracuje pre francúzsku poštu. Počas jazdy si spokojne zvrtne hašišovú cigaretu, ktorú stále fajčí, len s výnimkou Ramadánu a vrhne sa do vysvetľovania pomerov v jeho novej krajine. Pri hesle "Liberté, Égalité, Fraternité", čiže sloboda, rovnosť, bratsvo, si iba v medzinárodne známom geste jednou rukou buchne po vnútornej strane lokta a druhú zdvihne v päsť, aby sa vzápätí rozhovoril o diskriminácii imigrantov.
Roshin nás s typicky moslimskou pohostinnosťou pozval k sebe domov do Marseille. Toto mesto je festival kultúr z celého sveta so všetkým, čo k tomu patrí. Pestrý guláš všetkých rás, národností, jazykov a vierovyznaní, ktoré si zubami - nechtami držia svoju identitu. Afrika je blízko. Popri dobre živených černoškách vo farebných šatách, ktorých zjav zľahka pripomína woodoo čarodejnice, prechádzajú zahalené moslimky, či ortodoxní židia. Každý je tu exotický, každý, akoby tu na niečom "fičal", až sa v človeku striedajú pocity očarenia a strachu.
Dvaja, sotva štrnásťroční výrastkovia, ktorí nás s vidinou zárobku zastavia so slovami: "Hašiš Maroko very good", sú toho dôkazom. Roshin sa o nás postará, ako Korán káže. V jeho pomerne chabej angličtine sú najpoužívanejšie slová "no problém a respect". Pri tom druhom slove mu akosi slastne zasvietia oči. Aby potvrdil, že to s rešpektom myslí vážne, rozvraví sa o židovských susedoch, veľmi dobrých priateľoch rodiny, s ktorými, keď sa dlhšie nevidia, chodia sa vzájomne kontrolovať, či je všetko v poriadku. Potom po francúzsky zakľaje na politiku a média, ktoré vyvolávajú nevraživosť a navyše z neho robia teroristu. Pri nalievaní alžírskej kávy nezabudne zo žartu poznamenať, že byť nami, radšej ju od moslima nepije, čo ak je náhodou terorista?
Celý Marseille vyzerá, že je to jeden veľký RESPECT, no na strane druhej toto mesto je známe aj tým, že už roky obsadzuje vrcholné priečky vo francúzskych štatistikách o trestnej činnosti.
Pokračujeme v ceste pri pobreží smerom na Narbonne, do turistického mestečka Gruissone. Tu stretávame ďalšieho "Roshina", taktiež Alžírčana, akurát o pokolenie mladšieho, s priateľkou Sabrínou, pôvodom zo Španielska. Opustená pláž, západ slnka, v diaľke obrysy mesta, príboj, z auta znie reggae...
Roshin a Sabrína vedia, ako sa baviť. V Gruissone ostávame niekoľko dní. Pridávame sa tu ku francúzsko - nemeckej skupine pouličných cirkusantov, s ktorými sa snažíme vydobyť si priazeň a predovšetkým eurá od turistov. Neúspešne. Dve eurá za večer je pre sedem ľudí zúfalo málo. Myslí si to aj León, štyridsiatnik vo vesmírnom kostýme so šašovskou tvárou. Po večernom prepadáku si nachádzame miesto na spanie v lesíku za mestom a príjemne zaspávame. Netušiac, že prvý ranný pohľad bude patriť čiernemu škorpiónovi, vzdialenému od mojej hlavy sotva na dĺžku dlane. Kto by bol tušil, že tieto potvory nájdete i v krajine galského kohúta?! Balíme batohy a stopujeme na Perpignan, posledné väčšie mesto pred španielskymi hranicami. Do Perpignanu nás vezú vysokoškoláci Pierre a Brice, ktorí sa zároveň ponúknu, že môžeme u nich prenocovať. Sprcha, teplé jedlo, strecha nad hlavou, splachovací záchod. Ponuka, ktorá sa v našej situáci neodmieta. Starý Perpignan má tiež svoju atmosféru. Obzvlášť dnes, keď katedrálny chrám usporiadal festival hry na zvonoch a z kostolnej veže sa nad mestom vznáša Mozartov "Turecký pochod", Beethovenova skladba pre Elišku, či šansóny, ktoré preslávila Edit Piaf.
Avšak svoju atmosféru má aj inokedy. Najmä asi pol roka dozadu bolo v meste dosť dusno. Rómovia a Arabi sú dve veľké komunity, ktoré obsadili centrum mesta a strety medzi nimi sú na dennom poriadku. Jeden takýto spor prerástol až do občianskej vojny, s ktorou si dva týždne nevedelo dať rady dvetisíc policajtov. Bilancia - desať mŕtvych. Teraz už začína byť jasné, prečo Brice zo dvadsať minút hľadá miesto na parkovanie, hoci v centre bolo voľného miesta nadostač.
Odtiaľto je Španielska hranica na dosah. Za tabuľou s nápisom Espaňa sa rozprestiera mesto La Jonquera - raj zločinu. Tadeto vedie hašišová a ópiová cesta z Afriky, tu sa dá kúpiť lacný španielsky tabak a alkohol, premávajú sa tu pašeráci, prostitútky a stovky kamionistov. Afrika je stále bližšie. Svedčí o tom aj marocký mladík, ktorý sa nám za mizerne nízku cenu snaží predať hašiš.
Po niekoľkých hodinách stopovania v štyridsať stupňovej horúčave sa nám marí, že zastavujúci Juan je iba výplodom našej fatamorgány. Dobrodruh pred štyridsiatkou, na starej dodávke. Od sedemnástich chodí po svete stopom, na motorke, teraz má pár dní auto. Na otázku kde žije, odpovedá: "Everywhere" - všade. Z jeho zjazveného tela sa dá čítať ako v dobrodružnej literatúre. Na príčinu chýbajúcich štyroch prstov na nohe sa však radšej nepýtame.
Juan nás za noci vezie do rozprávkového mestečka Cadagés, kde sa narodil maliar Salvator Dali. Nasledujúci deň strávime pri potápaní, ktoré je s Juanom prinajmenšom poučné. Juan je syn mora, pozná každú vlnku a každú rybičku. Ako chlapec si prečítal Hemingwayovho "Starca a more" a proste šiel.
Pri lúčení nám dá ešte priateľskú radu ohľadom našej batožiny. Vraj chceme veľké pohodlie, tak so sebou ťaháme príliš mnoho ťažkých vecí a na úkor tohto komfortu strácame slobodu. Rada platná azda aj v iných oblastiach, než len u stopárov.
Postupujeme na juh. Míňame Barcelónu, Valenciu a chvíľu sa zdržiavame okolo Denia a Benidormu. V turistickom letovisku Altea rozbehneme s mladými Madridčanmi pouličné vystúpenia s bubnami a ohňovým predstavením. Tentokrát zožneme potlesk i peniaze a v noci na vlastnej koži zistíme, čo to znamená, keď Španiel zakričí: "Fiesta!"
Po zrátaní našich síl, peňazí a času zisťujeme, že až do Afriky sa zrejme nedostaneme. Tri týždne na ceste v tvrdých podmienkach robia svoje. Za posledný cieľ si stanovujeme mesto Granada, jednu z hlavných bášt starej Maurskej ríše v Španielsku so svojím skvostom - arabskou pevnosťou Al Hambra. Monument, v ktorého múroch akoby boli zakliate rozprávky tisíc a jednej noci. Ani arabské obchodíky so svojím ligotavým tovarom nás nevracajú do Európy.
Po vyše dvadsiatych štyroch hodinách na čerpacej stanici za Granadou konečne zastavuje auto a začíname pomaly odkrajovať z tri a pol tisíca kilometrov smerom domov. Znovu sa ocitáme v pohraničnej La Jongeure, kde neuvážene nasadneme k tureckému kamionistovi, ktorý sa na parkovisku po podozrivej dohode v tureckom jazyku so svojím krajanom ponúkol, že nás vezme až do Talianska. Inak veľmi príjemný a pohostinný pán trval na tom, aby sme všetci spali v jeho vozidle. Trestom za neopatrnosť bola prebdená polovica noci za talianskými hranicami, keď spoza svojej prične vykúkajúci Turek s istým úmyslom striehol a čakal na náš spánok. Alah akbar nuchas gracias. Prežili sme...
Radosť z celkom neexotického pohľadu na Petržalku a bratislavskú dopravnú zápchu je neopísateľná. Máme za sebou okolo sedem tisíc kilometrov prejdených presne na štyridsať "stopov" a skoro mesiac na cestách. Bez ľútosti z nedosiahnutej Afriky. Sklamanie by naozaj nebolo na mieste, pretože verte - neverte, Afrika začína už za trnavskou výpadovkou.
Trnava, september 2005, Matej Karásek
Cykloturistická NON STOP jazda Trnava - Rysy
V tomto roku to bol už 28.ročník podujatia. Konal sa v dňoch 17. až 21. augusta 2005.
Cykloturistická nonstop jazda Trnava - Rysy znamená prejsť počas jediného dňa - kedy sa noc lúči a deň odchádza - vzdialenosť 320 kilometrov. Celá táto "sranda" trvá približne 16 hodín.
Už od roku 1974 organizujú Trnavčania túto cyklojazdu z najstaršieho kráľovského mesta na Slovensku k najkrajšiemu tatranskému štítu. Z našej trnavskej roviny, kde priemerná nadmorská výška dosahuje cca 170 m n.m. až do výšky 2503. Ak niekto v tomto okamihu začne proti hodnote tejto cifry mať námietky, tak si bude musieť zrevidovať svoje školské vedomosti podobne, ako tých vyše sedemdesiat účastníkov nášho podujatia. Chatár z Chaty pod Rysmi - Viktor Beránek, u ktorého sa tričká s takýmto údajom predávali, nekompromisne trval na svojej pravde. Už ste isto medzičasom takéto tričká stretli aj na trnavskej pešej zóne, takže naozaj žiadna tlačová chyba.
Ale vráťme sa k akcii. Vo štvrtok ráno o štvrtej hodine letného času štartujeme v absolútnej tme. Cez Trnavu sme prefrčali v úplnej tichosti. Stretajúca mládež na autobusových zastávkach, ktorá sa vracala z diskoték či nočných klubov, neveriaco pozerali na nás. Celkom nás z Trnavy odštartovalo 42 a medzi nami bola aj jedna jediná žena, resp. mladá cyklistická dáma.
Navonok všetko začalo už v stredu 17.augusta podvečer, kedy sa pri pamätníku SNP uskutočnil tradičný slávnostný štart, za prítomnosti delegácie mesta Trnavy a zástupcov Zväzu protifašistických bojovníkov.
Čakanie na ranné brieždenie bolo priam hmatateľné. Vyjasní sa, či bude pokračovať to daždivé počasie z predchádzajúcich dní? To, ktoré odradilo aspoň dvadsiatku ďalších cyklistov a hádam ten istý počet záujemcov o turistickú účasť? Priatelia z Popradu, ktorí sa už medzitým chystali do táboriska pod Tatranskou Lomnicou stavať základ nášho tradičnéo sídla, známeho ako "Malá Trnava", mobilom nám zvestovali málo pozitívne správy. Počasie bolo stále nič moc...
"Vydržte, už Vám vezieme pekné počasie", tvárili sme sa veľmi optimisticky. A predstavte si to, ono to raz vyšlo! Ráno sa nad horami ukázalo jasné slnko, ktoré roztrhalo mraky a hneď bolo človeku milšie na duši. Atmosféra sa uvoľnila a hneď sa aj príjemnejšie šliapalo do pedálov v prvom vrchárskom teste na Pusté pole. Cesta ďalej kľudne ubiehala. Na prvej zastávke v Horných Hámroch, v mieste najťažších bojov Trnavskej posádky v Povstaní, vždy položíme kyticu pri jej pamätníku a účastníci jazdy si robia prvý oddych. Tu ukončia prvú časť jazdy a zároveň sa psychicky pripravia na križovatku v Žarnovici a na jazdu zatiaľ asi najnepríjemnejším cestným úsekom celej jazdy.
Je to úsek od Žarnovice až po Žiar. Na to, že bol štvrtok, bolo na cestách nebývalo veľký počet vozidiel, jednoducho peletónu bolo nutné držať sa pospolu. Doprevádzali nás policajti. Najprv sme nechápali prečo sa policajti držali posledného v peletóne a nešli nám "rozrážať" cestu dopredu, ale keď sme zistili, že práve kvôli nim sa šoféri neodvážili bezhlavo a za každú cenu predbiehať, sme im zatlieskali. A keďže nám na všetkých banskobystrických križovatkách urobili aj zelenú vlnu, hneď sa nám ľahšie dýchalo. A tak sme v poriadku prišli až do Nemeckej, kde býva ďalšia tradičná zastávka. Nielen preto, že organizátori tam vždy položia kyticu k pamätníku - vápenke, ale že cyklisti tu majú poslednú možnosť prípravy na náročný výstup na Čertovicu, inak druhý najvyšší bod celej trasy. Pri výstupe naň počasie opäť potvrdilo, že sme pod jeho sústavnou kontrolou. Bolo vidieť, že sa blížime k Tatrám, teraz sa zamračilo a drobný dáždik, ktorý trval presne až na vrchol, osviežil unavený a roztrhaný peletón.
Stačilo však opustiť Čertovicu a menilo sa počasie i oblečenie. Oteplilo sa a všetkých čakala tretia, tatranská časť jazdy. Podľa všeobecného názoru, záverečných najhorších 25 km. Parkovisko pod Štrbským plesom vo výške 1225 mnm, je na tejto trase totiž tretím vrchárskym bodom pre takmer celodennou jazdou unavených cyklistov, veľmi namáhavým. Ani teraz to však nik nevzdal, naopak, peletón sa prezliekol do modrých tričiek s emblémom cyklojazdy a chystal sa na "triumfálny" príchod do táboriska. Akurát, že bolo treba ešte prejsť takmer pod celým hlavným tatranským hrebeňom a nevšímať si víchricou zničené dôverne známe miesta.
"Veď je to tu ako cesta z Trnavy do Cífera", bola prvá reakcia na veternou smršťou zničenú okolitú krajinu. Kam oko pozrie - všade je - nič... Aj znalý človek tu stráca orientáciu v známom teréne. Zrazu vidí to, čo takto nikdy nevidel. Je to pocit, ako keby získal schopnosť pozerať sa cez múr či za roh. Stavby, roky "vložené" do ihličnatého lesa, zrazu máme priamo pred očami. Najhoršie sú siahovice dreva a najmä množstvo raždia. Leží pri hlavnej ceste, leží pri benzínovej pumpe, leží pri penzionoch a hoteloch, jednoducho všade. Človeku sa priam žiada dať si dvojitého ferneta. Ten nám aspoň vylepšil náladu pri príchode do nášho táboriska v Eurocampe.
Už roky tu máme vyhradený svoj kút. Vítame sa z domácimi, tí vítajú zasa nás tradičnou vynikajúcou kapustou, prichádza na návštevu oficiálne vedenie "RYSOV" a ani si neuvedomujeme, že sa medzitým zotmelo. V prvom rade je v táborisku vztýčená trnavská spartanská zástava za zvukov Silenzia - to je mnohoročná tradícia a veľký zážitok. A potom ani ten, kto by si písal denník, by nedokázal oddeliť jednotlivé časové úseky.
Všetko sa pekne prelína, do polnoci hrá živé country, po polnoci diskotéka, už je tu budíček. O šiestej odchádza prvý autobus s prvými účastníkmi výstupu na Rysy. Zbytok, ktorý si tam netrúfol, má v areáli táboriska vlastný program.
A v nedeľu 21.augusta, sme sa dokázali poskladať a naložiť do autobusu s veľkým meškaním. Slniečko stále príjemne svieti a my s pohľadom na olysalé Vysoké Tatry odchádzame na "dolniaky" pod naše Malé Karpaty...
Edo Krištofovič
Rysy v poriadku, Tatry boli depresívne
Zadrž čitateľ svoj výstražne zdvíhajúci sa ukazováčik. Cykloturisti sú síce zatiaľ v hlbokej menšine na stránkach Malokarpatského diaľkoplaza, no objavujú sa. Viď napríklad akcia ŠPCH. Im, ak spomenieme Rysy, tak skôr než tatranský končiar, vybaví sa im známa trnavská cyklojazda. Na Slovensku najnáročnejšia, pretože v priebehu jediného dňa treba prebicyklovať z Trnavy až "pod Rysy", do Športkempu v Tatranskej Lomnici. A to je aj medzi bratmi 320 kilometrová vzdialenosť, o prevýšení ani nehovoriac. V tomto ročníku tak urobilo 42 cykloturistov, vrátane jednej mladej dámy (volala sa Barbara a bola z Bratislavy – ale viac už neprezradím, hádam iba to, že je právničkou), ktorá dokázala, že účasť nežného pohlavia je nielen zvýšením estetickej úrovne, ale aj športovej kvality pelotónu. Tento ročník, bol to už v poradí dvadsiaty ôsmy, síce staval na osvedčených hodnotách a postupoch, no podarilo sa konečne presadiť aj dávnejšiu ideu tzv. turistického autobusu. Teda umožniť zakúsiť atmosféru podujatia s celou jeho cyklistickou, vysokohorskoturistickou, spoločenskou a ostatnou atmosférou aj tým, čo si netrúfajú ničiť dôležité časti tela v bicyklovom sedle. Takto potom počet rysákov prekročil číslo 70. Nikto neľutoval. Predchádzajúce dlhodobo nepriaznivé počasie síce odradilo zopár ako cyklistov, tak aj autobusoturistov, no tatranská obloha nám, z dolniakov došlým, všetko nahradila. Už štart vo štvrtok ráno v neľudskej rannej hodine (3,45 h) pozdravila oneskorená Perseida, čo sme chápali ako priateľský prejav priazne zhora a tak aj bolo. Vrchársky test na Pusté pole, bol sprevádzaný nádhernými pohľadmi a výhľadmi na všetky strany, žiaľ, jeden z nováčikov to zrejme podcenil a skončil s nepríjemným pádom na asfaltke, potom v sanitke a nakoniec v nemocnici. Našťastie patrí toto podujatie medzi tie, kde organizátori všetkých účastníkov vopred poisťujú. Dobrý nápad, že? Keďže sa potom nikto už ani len nožíkom neporezal, asi to pre poisťovákov nebol práve najhorší kšeft. Cyklistickým zošupom do Horných Hámrov skončila prvá časť cyklojazdy, ktorá je venovaná pamiatke Trnavskej posádky a tých občanov mesta, ktorí v auguste 1944 odišli do Povstania práve touto trasou. Na ňu nadviazala trasa Pohroním, teda bývalým povstaleckým územím, ktorá pre cyklistov končí v Nemeckej. Počasie bolo stále nádherné a sprevádzajúci policajti perfektní, dokonca cez Banskú Bystricu nám istili vlastnými telami zelenú. Boli totiž počas doby nášho prejazdu mestom na všetkých svetelných križovatkách a chránili nás pred netrpezlivými vodičmi. Tak dobre a zároveň nenápadne, že účastníci pelotónu túto službu takmer ani nezaznamenali. Čo sme zaznamenali, v sprievodných vozidlách boli mýlne informácie jedného slovenského rádia, ktorého spíker dokonca dokázal otočiť smer našej cyklojazdy na Nitru. Že by ju chcel takto rehabilitovať za jej negatívny vzťah k Trnavskej posádke v prvých dňoch Povstania? Ale nepolitizujme, začalo totiž drobno mrholiť a my si pri stúpaní z Podbrezovej na Čertovicu musíme všímať jazdcov a "prevádzkovať" občerstvovacie stanice. Podľa slov jazdcov ich však najlepšie osviežil padajúci drobný dáždik, sprevádzajúci ich na druhý najvyšší bod trasy, na Čertovicu. V tomto ročníku zároveň aj bod najchladnejší. Cyklisti hodili na seba čosi teplejšieho, my zo sprievodnej kolóny troška horcoviny, tá nás potriasla a – oteplilo sa. Dokonca tak, že v záverečnej tretine jazdy, podtatranskej a tatranskej, sa cyklisti opäť prehodili do "letného". Asi to bolo predčasné, lebo všetkých zamrazilo pri pohľade na víchricou "vyrúbané" Tatry. Rýchlo sme preto pod Štrbským Plesom rozdali pamätné tričká všetkým účastníkom, aby sa aspoň nimi ako tak zohriali. Ako na nás Tatry zapôsobili? Nuž tak, ako je to napísané v titulku. Depresívne. "Veď je to tu ako keď ideš vlakom do Cífera", trefne zhodnotil v jeden z ďalších dní pohľad z okna tatranskej električky môj spolucestujúci. Trafil sa presne. Naširoko naďaleko nebolo nič. Respektíve bolo vidieť všade a všetko. Aj to, čo nikdy vidieť nebolo. Aj znalý človek v tomto paradoxne zrazu prehľadnom teréne stráca orientáciu. Zrazu sme zistili, že musíme cyklistov na križovatke v Smokovci usmerňovať správnym smerom. Viacero ich ťahalo dolu na Poprad a ani električkové koľajnice im nedokázali pripomenúť správny smer. Veď kedyže bolo vidieť od Prioru a cez holý kopec na všetky tatranské hotely. Stavby, roky vložené do ihličnatého lesa, máme rovno pred očami. Najhoršie sú však siahovice dreva a neporiadok okolo nich a najmä množstvo raždia. Leží všade, pri hlavnej ceste, pri benzínovej pumpe, pri penziónoch a hoteloch, jednoducho všade. Ak si niekto myslí, že toto je základ nových Tatier, mýli sa. Jedine ak by bol zástancom Tatier bez ľudí. Z tohto zistenia zostala nám ústach tak horká chuť, že ani fernet v táborisku ju nedokázal prehlušiť. Zostáva nám čakať, čí rozum nakoniec zvíťazí? Našťastie, zostali aj mnohé pekné partie a tak turistická cesta na Rysy v nasledujúci deň priniesla nielen veľa zážitkov, ale tým, čo si natiahli proti slnku na hlavu pirátsku šatku, aj pekne kontrastné čelo večer v tábore. Samozrejme, boli aj ďalšie trasy a túry. Veď súčasťou medzinárodného výstupu na Rysy sa napríklad stal národný výstup na Kriváň, tiež nás tam bolo neúrekom, ako aj mnohé ďalšie individuálne partie z vysokohorskej turistiky. Takže tentoraz stopercentne platilo, že ten, kto prišiel (nenechal sa predchádzajúcim trnavským počasím odradiť), neľutoval. Budúci ročník chystajú domáci ako jubilejný, zlé jazyky hovoria, že aj ako posledný – faktom je, že nebyť našej cykloturistickej enklávy, tak večerné country koncerty sa hrajú pred zelenou lúkou – my sme si však sľúbili, že trnavskí organizátori budú túto cyklojazdu robiť aj naďalej.
Edo Krištofovič
Volané číslo existuje
Mal som v živote to šťastie, že som nejaký čas mohol žiť a pracovať v zemi nekonečných možností, ktorá sa rozpína od slnka do slnka na západnej pologuli.
V USA som pracoval a býval v golfovom klube, na predmestí New Yorku na ostrove Long Island. Nakoľko som okrem ľudí v klube takmer nikoho nepoznal, bol som za každý kontakt so známymi ľudmi, ktorí zrovna neboli na opačnej strane Atlantiku, vďačný. Náhodou na druhom konci New Yorku bývala kamoška, ktorá tam robila "aupairku", takže som s ňou bol v častom kontakte, aspoň telefonicky, pretože z predmestia na predmestie, kde bývala, to bolo viac 160 km železnicou. Nemohol som tušiť, že jedného krásneho dňa rozpútam reťazec náhodných udalostí, ktoré napokon vyústia v absurdnú drámu!
Raz som po skončení zmeny veľmi zatúžil s niekym sa aspoň chvíľku rozumne porozprávať, čo sa s Američanmi jednoducho nedá. V klube na bare bol telefón a ja v domnienke, že sa automaticky dovolám kam chcem, vyťukal som dané číslo. Kto ale mohol tušiť, že týmto telefónom sa nedá volať nikam inam, len po našom okrsku Nassau County. Bohužiaľ som vytočil kombináciu čísiel, ktorú telefón nedokázal spracovať a naviac som prepočul i varovanie, že toto číslo sa vytočiť nedá. Telefón bol však natoľko "inteligentný", že spracoval prvú známu kombináciu čísel, ktorú dokázal rozpoznať a to bola cifra 911.
A tou 911 sa v Amerike privoláva polícia. Namiesto krásneho hlasu mojej kamošky sa v sluchátkach ozval hlas nejakého "ťažko funiaceho tanku", ktorý hovoril niečo ako Nassau Country Police. Po prvotnom šoku som s telefónom najedovane praštil, a nič som nikomu nepovedal. Najedovaný, že telefóny už ani tu nefungujú, išiel som si ukľudniť nervy, zahrať si na klavír. Nestačil som však dohrať ani Beethovenovu Sonátu mesačného svitu a zvonku zaznel hukot policajných sirén. Behom pár sekúnd som počul, ako sa čosi ako kameňolavína rúti hlavnými dverami do klubu a proti mne sa vyrútilo po zuby ozbrojené komando v čiernych kuklách a americkou obdobou kalašnikova v rukách, revajúcich čosi ako "get down". Páni v kuklách boli našťastie inteligentní a rýchle pochopili, že človek v trenírkach a tričku s rukami nad hlavou asi nie je žiadny terorista. Spýtali sa ma, či tu náhodou nedošlo k prepadnutiu, lebo že odtiaľto niekto volal políciu.
V tej chvíli som už vedel odkiaľ vietor fúka. Zatĺkať nemalo zmysel a tak som bonzol sám seba. Muži v kuklách pocítili isté uvoľnenie a vysielačkami začali odvolávať z akcie i "horné" krídlo komanda. Lenže to druhé krídlo bolo rýchlejšie a v svojich metódach i podstatne drsnejšie. Podľa neskoršieho rozprávania mojich kamarátov a španielskych kolegov naraz toto komando vletelo do ich izieb, zvalilo ich na zem, na každého si kľakli a revali im do uší. Niektorí z nich sa potom priznali, že im v tej chvíli prebehol pred očami celý život alebo iní si zasa mysleli, že ich dostalo drogové komando, kvôli zásobičkám, ktoré v klube prechovávali. A tí, čo nemali s drogami nič spoločné, zasa mali strach z cudzineckej polície, pretože mali prepadnuté papiere o rad mesiacov či niektorí i rokov. Keď sa potom vo vysielačkách ozval odkaz od kolegov, že akcia končí a že išlo o nedorozumenie, povedali kukláči vraj len "Sorry guys!" a z izieb odpochodovali akoby sa nechumelilo.
Proste koniec dobrý, všetko dobré. Na dôkaz mojej schopnosti zavolať políciu, aj keď to nechcem, dostal som od kamarátov prezývku 911 a moji kolegovia z Južnej Ameriky sa po tomto zážitku dobrovoľne vzdali všetkých aktivít s prechovávaním drog v golfovom klube....
New York, Pavol Stupík
KRÁTKE SPRÁVY
Štátne lesy SR zriadili v súvislosti s predchádzaním nekorektného správania sa vlastných zamestnancov v lesoch vo vlastníctve štátu "horúcu" linku:
tel.: 0918-444 444
Každý občan sa v tejto chvíli môže zapojiť do efektívnej ochrany slovenských lesov vo vlastníctve štátu, a to tým, že bude mať oči otvorené a podozrivé prípady bude hlásiť na túto linku.
Ide napr. o podozrenia na pripravovanú ťažbu v prírodných a národných prírodných rezerváciách, znečisťovanie lesov odpadmi, necitlivé zásahy a rôzne sekundárne javy (nadmerné poškodenie materských porastov, poškodenie ciest - erózia, znečistenie ťažobného priestoru ...) v hospodárskych lesoch.
Môžete pripojiť aj fotografie zdokumentovaného prípadu.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Ministerstvo životného prostredia SR vytvorilo v súvislosti s nebezpečenstvom výskytu vtáčej chrípky tzv. zelenú linku:
tel.: 02-5956 2222
Ak sa teda stretnete s nálezom vtáctva, kontaktujte túto linku.
Rudolf Pado
KALENDÁR
december 2005:
3.12.2005 BARBORA 10.ročník
(sobota) KST Železničiar Bratislava
Trasa: 35 km/800 m
Bratislava, žel.st. - Kamzík - Pekná cesta - Biely Kríž - Marianka - Kačín - Vojenská nemocnica
Štart: Bratislava, hl. žel. st., 8.00 - 9.00 h (pod schodami - Žabotova ul.)
Informácie: PhDr. Milan Kubiš, Repašského 4, Bratislava, tel.: 02-6428 8825
10.12.2005 SKLADIA - POCHOD SKLAMANÝCH
DIAĽKOPLAZOV
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasa: permanentne sa vymýšľa
Informácie: na pochode BARBORA a na cestičkách v Malých Karpatoch
Organizátor: JUŠTE SOSLA s.s r.n.
17.12.2005 VIANOČNÝ POCHOD 12.ročník
(sobota) Trnava
Trasa: Pusté Uľany, žel.st. - Pusté Uľany, obec - Tŕnik (kóta 140,2 m n. m.) - Voderady - Hrnčiarovce - Trnava
Štart: Pusté Uľany, žel.st., do 8.55 h
Cieľ: Trnava, pohostinstvo "Takáč a syn", do 22.00 h
Pozor, návšteva pochodu na vlastné nebezpečie
Vedúci: František Královič
26.12.2005 ŠTEFANOV STARÝ PLÁŠŤ 8.ročník
(pondelok) Trnava
Dĺžka, prev.: 25 km/650 m
Trasa na vrchol je individuálna. Možnosť ísť na lyžiach, koňoch, ale najnovšie aj na kolieskových korčuliach. Ľubovoľne podľa chuti a výberu. Len treba dodržať správny azimut. Motokrosové tátoše sa neodporúčajú.
Organizačné pokyny: Stretnutie na vrchole medzi 11. a 12. h
Vedúci akcie: František Královič
26.12.2005 VIANOČNÝ VÝSTUP NA ZÁRUBY
(pondelok) KST Senica
Trasa: 10 km
Štart: Smolenice, žel. stanica, 8.30 h
Cieľ: vrchol Zárub, 11.30 - 12.30 h
Vedúci: Ing. Ján Mihálik, Palárikova 292/10, 905 01 Senica, tel.d.: 0908-479 523
31.12.2005 SILVESTROVSKÉ A JE TO! 9.ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava
Trasa: pešo: 35 km/895 m
Vojenská nemocnica - Marianka - Pajštún - Košarisko - Biely Kríž - Malý Slavín
Štart: Bratislava, Vojenská nemocnica, 8.00 - 8.30 h
Cieľ: Malý Slavín
Poznámka: Vzhľadom na silvestrovské počasie a náladu organizátori nepostavili žiadne tajné ani verejné kontroly.
Vedúci: Marián Nižnan, Vajnorská 74, 831 04 Bratislava
Ing. Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 03 Bratislava
31.12.2005 SILVESTROVSKÉ VÝSTUPY
(sobota)
V tento deň sa konajú v okolí Trnavy, Piešťan a Bratislavy
výstupy na nasledovné vrcholy a lokality Malých Karpát a
Považského Inovca:
MALÝ SLAVÍN, 15.ročník, TJ Tesla Bratislava
Stretnutie bratislavských a iných turistov na Malom Slavíne
Termín: od 10.00 h do vyčerpania zásob a turistov
Trasa: príchod a odchod na všetky svetové strany (okolo 15 km)
Vedúci: Ing. Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 03 Bratislava
Dezider Brunovský, Škultétyho 10, 831 03 Bratislava
PAJŠTÚN, KST Tatran Stupava
Silvestrovský výstup na Pajštún - 14 km
Zraz: Stupava, nám. Sv. Trojice, 9.00 h
Vedúci: Ivan Kubovič, S. Chalupku 11, 900 31 Stupava, tel.: 02-6593 4391ZÁRUBY, 21.ročník
Stretnutie na vrchole: 9.00 - 12.00 h
Vedúci: Peter Bada, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel.: 033-553 1332MARHÁT, 34.ročník, KST Bezovec Piešťany
Stretnutie na vrchole pri táboráku: 10.00 - 12.00 h
Vedúci: Peter Miklánek, A. Hlinku 63/109, 921 01 Piešťany
tel.: 033-762 2236JELENEC (GELTEK), KST Doľany
Stretnutie na vrchole: 10.00 - 11.00 hKUKLA, KST Častá
Stretnutie na vrchole: 10.00 - 11.00 hSILVESTER NA ČACHTICKOM HRADNOM VRCHU, KST Hrachovište
Stretnutie na vrchole: 10.00 - 12.00 h
Vedúci: Vladimír Predný, 916 15 HrachovišteSILVESTROVSKÝ SPLAV ČIERNEJ VODY
Trasa: 5 km
Štart: CVČ Sládkovičovo do 8.00 h
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo,
tel.: 031-784 1725, 0908-187 597
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.