MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Ani to tak dlho netrvalo a už tu máme prvý vážny prípad, priamo povedané prúser týkajúci sa nášho časopisu MKD. V októbrovom čísle mesačníka MKD sme uviedli článok pod názvom Rozhovor s jubilantom. V tomto príspevku sme chceli uviesť, že hodláme pokračovať v tejto rubrike, ktorú dlhé roky viedol Peter Minarik. Uviedli sme i tú skutočnosť, že to ešte chvíľu potrvá, pokiaľ sa táto známa rubrika nášho mesačníka dostane do starých koľají. Uviedli sme, že máme manko v uverejňovaní rozhovorov, že nemáme príslušnú databázu, že v tom máme ešte chaos, minimálne, že to robíme nesystémovo. Treba povedať, že s dátumami nemáme problémy, tie sú nakoniec uvedené v kalendári. Tak isto vieme zostaviť zoznam našich turistov – pešiakov. Tie možno zostaviť zo zoznamov účastníkov pochodov, ktorý každý organizátor pochodu robí. Zostáva nám teda už iba problém, ako ku konkrétnemu dátumu priradiť konkrétneho turistu. (Nemáme problémy samozrejme s najčerstvejšími dátumami. Napríklad s dátumom 1.5.2010. Toho, kto sa v tento deň narodil, budeme spovedať až o niekoľko desiatok rokov neskôr a nakoniec ani nemusí sa stať turistom.) No a za týmto úvodom mal nasledovať v ďalšom čísle (lebo žiadny konkrétny rozhovor sme nemali pripravený) už konkrétny rozhovor s jubilantom. Keďže sme mali manko v rozhovoroch, tak sme si chceli “ušetriť” prácu, a preto sme pre početnejšiu skupinu sedemdesiatníkov vymysleli spoločné otázky, ktoré by sa len doplnili 2 - 3 otázkami osobnými. Táto skupina s veľkým sláviacim číslom už zažila dobu kádrovania, písanie posudkov, životopisov, preto sme vybrali otázky z oblasti im blízkej a známej, aby sme im aj sebe uľahčili prácu. Nuž, ale čo sa stalo. Text týchto otázok bol na jednom pamäťovom médiu s úvodným článkom k rubrike Jubilanti, a tak došlo k predčasnému uverejneniu otázok bez odpovedí jubilantov. Vyzeralo to ako keby zasiahol cenzor a vybielil všetky odpovede jubilanta. Takže nedá sa nič robiť, musíme uznať chybu, i to, že chyba sa stala v redakčnej časti, takže sme sa nemohli ani vyhovoriť, že to spôsobil tlačiarenský škriatok. Samozrejme, že sa za redakčného škriatka svojim čitateľom ospravedlňujeme (nič iné nám nezostáva, ani žiadnu výhovorku nemáme po ruke) a sľubujeme, že sa v budúcnosti redakčným škriatkom vyvarujeme. K tomu, aby sa tak stalo, je nutné prijať dajaké “účinné" opatrenia. Najjednoduchšie, najpragmatickejšie a najdiplomatickejšie je prijať opatrenie na zvýšenie nákladu jedného čísla tak, aby sa už číslo nemohlo, kopírovať, xeroxovať, ale aby sa muselo tlačiť. A takto by sme sa v budúcnosti mohli vyhovoriť, ak by sa niečo podobné v budúcnosti opakovalo, že to nespôsobil redakčný, ale tlačiarenský škriatok. A je to.

V socializme boli hodnotenia pracovníkov bežnou záležitosťou. V súčasnosti nám takáto zábava niekedy chýba (Viete, aké krásne perličky sa objavovali v týchto hodnoteniach?). Ako pomôcku predkladáme niektoré body hodnotenia, pod ktoré z nich by ste sa podpísali a rozviedli pokiaľ možno aj vtipne.

Súdruh, pán ...
- Má dobré morálne a charakterové (časté vzdávanie DP, dochádzka na pochody, prístup ku kontrolám a i.)
- Má správny vzťah ku svojim spolupracovníkom – spoluturistom, predovšetkým k opačnému pohlaviu, pred napísaním odpovede skontrolovať si stav a druh vlastného pohlavia, prejavuje sa tento bezkonflitný vzťah na tvorivej práci i na trase diaľkového pochodu?
- Ako zodpovedne využíva svoju právomoc vyplývajúcu z vykonávania funkcie vedúceho a vodcu turistov na trase. Ako využíva pri vedení skupiny turistov skratky, minimalizuje na maximum kufrovanie skupiny (písane v štýle turistických klasifikátorov), koľkokrát zaviedol turistov mimo trasu a koho?
- Je zásadový voči sebe i svojim spoluturistom, ale i k nadriadeným funkcionárom KST?
- Je obľúbený v kolektíve - skratkárov
- notorických kufrovačov
- beznápaditých šlapačov po vytýčenej trase?
- Vedie usporiadaný rodinný život, aj keď je o ňom známe, že nejedenkrát sa potuloval i neskoro v noci po lese, čo tam hľadal?
- Má správny svetonázor a triedny pohľad na dianie v turistike? (Na jeho dianie v politike nie sme zvedaví.)

Prosíme hodnotenie jednotlivých bodov patrične rozviesť, aby sme mohli na záver správne zhodnotiť celú skupinu turistických 70 – károv.

- má príkladné morálne vlastnosti vzhľadom na skutočnosť, že z doteraz absolvovaných 593 diaľkových pochodov nevzdal ani jeden, iba na 2 Trnavských stovkách z dôvodu zlého počasia ukončil pochod na Bukovej. Na pochodoch sa zúčastňuje pravidelne (približne 30 pochodov za rok).
- k spoluturistom sa správa ohľaduplne a v poslednej dobe dobrovoľne vykonáva pedagogický dozor nad svojimi staršími kamarátmi a stará sa, aby sa vporiadku dostali z pochodu k svojim rodinám.
- má správny svetonázor a toleruje svojim kamarátom, že ho za rukáv ťahajú do každej krčmy, ktorá sa na trase vyskytne.
- vedie usporiadaný rodinný život, nakoľko sa iba jedenkrát oženil a ani raz nerozviedol.
- keď si vypije, má dve miery. Jednu mu predpísal lekár, a to je 2 dcl vína, 1 pivo alebo pol deci za deň. Druhá miera je jeho osobná, ktorá je viacnásobkom tej prvej.
- v politike obdivuje "obyčajného človeka" pána M., ktorého nazýva familiárne "neobyčajným k....om".
- po pracovnej stránke ho nehodnotíme, nakoľko je už 12 rokov na dôchodku a podľa nepotvrdených správ doma nepreloží ani slamku a ak nie je na hubách na Záhorí, tak lúšti krížovky.
- obľúbenosť v kolektíve nie je známa.

Je známe, že si sa dlhé roky zúčastňoval alebo sa aj ešte zúčastňuješ na diaľkových pochodoch. Vieš koľko máš oficiálne prejdených kilometrov a ako ďaleko, na aký stupeň si to dotiahol vo VOPT? Alebo potrebuješ na spočítanie km ešte päť rokov, ako to potreboval Jožko Karovič a potom stačilo jedno vyhecovanie a Jozef behom mesiaca vlastnil celý kopec odznakov VOPT?

Peter Bada: - Nechcem sa chváliť, ale moja evidencia je dokonalá. K 1.1.2010 som absolvoval 567 DP, z toho 363 v dĺžke 35 až 49 km, 164 v dĺžke 50 až 75 km, 40 v dĺžke 100 km. Spolu to je 31 912 km aj s prevýšením. Okrem toho počnúc prvým diaľkovým pochodom dňa 3.6.1978 až doteraz mám pri každej akcii zapísané aké bolo počasie a s kým som trasu absolvoval.

Doplň svoj životopis za poslednú päťročnicu, poprípade aj to, čo si v minulosti zamlčal alebo zabudol uviesť. To, že si hádzal kamene do ruských tankov v 1968 už môžeš uviesť. Veď najviac hrdinov sa rodí po boji.

Peter Bada: - V poslednej päťročnici ma zasiahli najviac februárové udalosti: Február 2006 - infarkt myokardu, február 2010 - zlomená ľavá ruka v ramene. Ostatné nestojí za zmienku.

Hovorí sa, že ťava vydrží celý deň robiť a nemusí celý deň piť, ale že človek vydrží celý deň nič nerobiť, ale vydrží celý deň piť. Aké máš skúsenosti v tomto smere? Môžeš uviesť obecne, ale i neobecne. Privítali by sme predovšetkým rady pre mladších a neskúsenejších.

Peter Bada: - Na T-100 v roku 1998 bol hic ako na Sahare. Trasu som odmakal ako ťava, pričom som si utvoril osobák 15 litrov tekutín za 20 hodín. Tomu sa hovorí očistná ľadvinová kúra. Mladým v súčasnosti je ťažké radiť. Najlepšia je asi osobná skúsenosť, vo všeobecnosti platí, že s alkoholom na stovke opatrne (hlavne s pivom). Stratu tekutín treba dopĺňať pravidelne v malom množstve a nie ako niektorí, čo už pri prameni pred Peknou cestou, po pár kilometroch, pili, ako keď Tuareg narazí na oázu.

Čo máš proti ženám? (Krátka otázka, ale o to viac sa môže rozvinúť.) Riadiš sa arabským porekadlom, že ženu ani kvetináčom neudrieš, lebo tam môže byť zasadená chránená rastlina?

Peter Bada: - Krátka otázka, krátka odpoveď. Nič. Pri tejto príležitosti by som ale chcel vysloviť úctu všetkým, ktoré dokázali zdolať 100-km pochod. Videl som zničené nohy novinárky zo SME, keď sa vyzula na stanici v Jablonici. Také pľuzgiere existujú len v rozprávkach. Na vlastné oči som videl aj dámu, ktorá asfaltky absolvovala v ihličkových topánkach. Tak klobúk dole.

Na Tesláckych diaľkových pochodoch dlhé roky zbieral, nahrával vtipy Dr. Milan Kubiš, dobrý turista, to samozrejme, ale aj spoločensky, humorne založený, výrečný (prelož ukecaný) človek, ale akoby aj nie, veď bol dlhé roky novinárom a dokonca aj šéfredaktorom. Za tie roky vytvoril skvostnú a vzácnu zbierku vtipov v podaní našich diaľkoplazeckých turistov. Tak ako ju skvostne vytvoril, tak ju aj skvostne (nechtiac) zlikvidoval. Prispej aj ty aspoň trojicou vtipov (takých dobrých) do obnovy zbierky.

Peter Minárik dával každému jubilantovi otázku, aby povedal niečo o Trnavskej stovke. Ja ti predkladám otázku: Nehovor nič o T-100, ale pre zmenu hovor o tých druhých. Napríklad o Magnitogorskej stovke.

Peter Bada: - Na "Magnitogorskej" som nikdy nebol. Skúsenosti mám len so Špačinskou, Tesláckou a Haličskou. Ku všetkým ma viažu krásne a nezabudnuteľné spomienky.

V sobotu 6.11.2010 sa uskutočnil 24. ročník Orešanského Botocrossu. Zúčastnilo sa ho asi 50 ľudí, z nášho oddielu (+ sympatizantov) bolo 7. Počasie bolo fantastické na turistiku - gýčovo modrá obloha, ďaleká viditeľnosť, ale pravé orechové na Botocross je hustá hmla s viditeľnosťou do 15 m.

Na štarte v Horných Orešanoch sme sa dozvedeli kopce, ktoré treba nájsť: Bolehlav, Geldek, Vydelená a Driny. Bolehlav a Geldek sme našli veľmi ľahko, cestou sme minuli veľmi nebezpečné miesto - “Pozor zlý pes! a gazdiná je ešte horšia”. Na Geldek bol výstup dosť ťažký - 200 výškových metrov, časť v hustom poraste a časť v polome. Odmenou bola nádherná lúčka na vrchole. Cestou sme stretli 7 statných jeleňov. Orientačne bola najťažšia Vydelená - nevýrazný pahorok ďaleko od turistických chodníkov. Cestou sme videli ešte jesenné kvety a 2 veľké stáda muflónov. Vydelenú sme dlho hľadali, často sme smer kontrolovali podľa mapy a GPS. Keď som si doma stiahol údaje z GPS do počítača a dal na mapu a pozrel aj cez satelitné snímky, len som sa chytal za hlavu - prečo sme išli tak a nie onak. Ale v tom je čaro orientačného pochodu. Na Jahodník sme došli tesne pred zotmením, a tak sme Driny vzdali a nešli sme ani do cieľa.

Neskôr som sa od Ferka dozvedel, že do cieľa prišlo asi 40 účastníkov, mnohí už potme.

Ešte niekoľko údajov z GPS: Doba pohybu 6:52 h, doba státia 1:50 h, prejdená vzdialenosť 34,87 km, priemerná rýchlosť pohybu 5,1 km/h.

Akcia bola veľmi vydarená. Na budúci rok bude Orešanský Botocross 5.11.2011 z Dolných Orešian do Dolných Orešian.

KST pri TJ Slovan banka Bratislava usporiadal dňa 9. októbra 2010 26. ročník turistického podujatia Pochod bankových úradníkov. Počasie sa “nevydarilo”, čo nepotešilo autora článku (ostatných áno). Bolo krásne slnečné počasie. Na trasy pochodov sa vydalo celkovo 307 účastníkov. Podujatie zabezpečovalo 14 organizátorov (bohužiaľ pre zdravotné problémy nám chýbala Janka N.). O presunové prostriedky nebolo tento rok núdza, takže sme to, dúfam, zvládli k spokojnosti účastníkov. Nechýbala ani kontrola na Sklenej Hute na čele s Martinom K.

Na trasu diaľkového 40 km pochodu sa zo Smoleníc, kam som účastníkov z Bratislavy doviezol objednaným autobusom, cez Amon, Klokoč, Kolovrátok, Sklenú Hutu (kontrola), Čermáka (kontrola), Zochovu chatu do cieľa v Harmónii (REŠTAURÁCIE NA LÚKE) naši štartéri (Janka J., Peter Š. a moja maličkosť) vypravili 82 diaľkárov. Opäť sa objavila Milka Havranová z Bratislavy, objavilo sa zopár nových tvári, ale smútili sme za našim Nestorom Petrom Minárikom z Trnavy. Mňa potešila účasť Julka Surana, Peťa Badu a Janka Petroviča z KST Diviaky, s ktorými som pred týždňom absolvoval spomienkový výstup na Ostrú vo Veľkej Fatre, ktorý dlhé roky organizoval náš Nestor P. M. Nedobrá úroda hrozna nám tento rok nedopriala podarúnok od nášho “mecenáša” Svéťa Michálka (tradičný burčiak), možno sa aj preto vybrala skupinka turistov na občerstvenie a bohaté raňajky do Kumančíka. Veď trasa je náročná a dlhá, čo asi spôsobilo, že poniektorí nedošli do cieľa...

Na krátkom (14 alebo 18 km) Rodinnom pochode v okolí Harmónie a Zochovej chaty so štartom a cieľom v Harmónii, REŚTAURÁCIA NA LÚKE sa zúčastnilo 225 turistov. Janky K. + G. to na štarte na autobusovej zastávke hravo zvládli a podobne s ľahkosťou im vlastnou Zuzka a Béďo M. napratali o 9:00 h na parkovisku v Bratislave pri Istropolise do dvoch pristavených autobusov účastníkov krátkych pochodov. A podobne aj čapovanie piva v cieli. Ochotný personál bravúrne zvládol nachovanie účastníkov výborným kotlíkovým gulášom a párkami a napájanie veľmi dobrým, stále teplým čajom. Na štarte nás už neprekvapila tradične mohutná skupina trnavských turistov, zato nás príjemne prekvapil slušný počet bývalých kolegov bankárov. Kontrola na kopci Veľká homoľa s turistickou rozhľadňou poskytla tentoraz pekné výhľady a syn našej Janky J., Edo, sa musel veľmi oháňať, aby zvládol masu účastníkov vybaviť potrebnými pečiatkami. No a na Čermáčke kraľovali naša oslávenkyňa Majka L. so svojou “dvojičkou” Zuzkou H. z Poštovej banky. Podľa ohlasov tam vraj bolo pohostinne a veselo.

V cieli pochodu v Harmónii v REŠTAURÁCII NA LÚKE (zmena oproti minulému roku) sa naše už menované tri Janky zapotili pri vypisovaní a odovzdávaní diplomov. Počasie bolo krásne, takže úradovali na terase, ale postupne sa museli presunúť viac za slnkom, takže lavičky a stoly z terasy skončili na krásnej trávnatej lúke. Propagačné materiály z NBS mali úspech. Podobne potešil aj výborný guláš, ktorý tentoraz vďaka šikovnému personálu, ktorý ho alternoval s párkami, vydržal až do konca pochodu – 17:00 h. Podobne naši výčapníci dobre hospodárili aj s pivom, ktoré došlo o 17:02 h. Prekvapením bolo čapovanie výborného čaju, ktorý nestrácal prevádzkovú teplotu. Okrem už spomínaných nápojov (všetko doteraz spomínané bolo zadarmo) účastníci zapíjali stravu aj inými nápojmi v reštaurácii, ktorá bola vyhradená len pre naše podujatie. Prostredie v okolí reštaurácii bolo krásne, po lúke mohli šantiť detičky a havkáči, a nielen detičky využili húpačky a iné atrakcie pri reštaurácii a na začiatku lúky. A pod transparentmi z názvom nášho pochodu sa fotografovali nielen účastníci pochodu. Tuším aj účastníci akcie známeho rádia. A vôbec, na lúke bolo veselo, lebo akcie tu malo viac organizácii. Aj na koníkoch sa tam jazdilo. Ale najkrajšie bolo sledovať príchod účastníkov pochodov do cieľa po zelenej lúke, niektorí svieži, niektorí akoby sa vracali z frontu. Ale mám dojem, že medzi dobrými ľuďmi rýchlo pookriali. Autobusový dovoz na štarty pochodov a odvoz do Bratislavy fungoval vďaka ústretovým vodičom tradične spoľahlivo. No a po skončení pochodov a vypravení posledného autobusu o 17:45 h si organizátori vydýchli a postupne odchádzali na autách domov. Poniektorí sme neodmietli pozvanie Ivana. S., ktorého manželka nám reštauráciu odporučila (vďaka Zuzka, rozhodne to podujatiu prospelo). A zhodli sme sa, že pochod sa vydaril. Však sa aj musel, keď trasy pochodov tradične na bicykli absolvoval a sledoval Svéťo Michálek z Modry, šéf Rady odborových zástupcov VÚB, a.s. a Odborového zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva. Ale na štarte v Smoleniciach nás nestihol, zato v cieli vyzeral spokojný. Hádam si mal aj s kým podebatovať a porobiť zábery do archívu.

Organizátori a účastníci pochodu ďakujú Rade odborových zástupcov VÚB, a.s. a Odborovému zväzu pracovníkov peňažníctva a poisťovníctva za finančné zabezpečenie podujatia (vedúci podujatia hlavne už spomenutému S. Michálkovi a jeho tajomníčke Marcelke Weberovej za pomoc pri papierovaní podujatia), NBS za poskytnutie reklamných predmetov pre účastníkov podujatia, p. Nemčovskej za spoľahlivé zabezpečenie autobusov, bezproblémový prevoz účastníkov pochodov a pracovníkom REŠTAURÁCIE NA LÚKE za zabezpečenie občerstvenia pre účastníkov podujatia. Vedúci podujatia ďakuje parťákom Petrovi Š., Janke K., Edovi J., Ivanovi G. a Stanovi S. za poskytnutie svojich štvorkolesových tátošov na zabezpečenie podujatia a bezpečnú prepravu organizátorov počas trvania pochodu i po pochode a ostatným spoluorganizátorom za bezproblémový priebeh podujatia. No a v neposlednom rade účastníkom pochodu, ktorí nás poctili svojou účasťou a prispeli k dobrej nálade na štartoch, na trasách a v cieli pochodu. No a že turisti sú slušní ľudia, nie ako účastníci niektorých politických agitiek, by mohla potvrdiť aj “naša” lúka (keby vedela rozprávať), z ktorej sme po skončení podujatia nemuseli zodvihnúť ani jeden pohár či tácku, nie to ešte unaveného človeka. Len tých húb bolo pomenej.

27. ročník bude 8. októbra 2011, verím že v nezmenenej zostave a žiadnej zmeny štartu a cieľa.

Sobota, 9. 10. 2010., Pochod bankových úradníkov. Bol to už 26-ty ročník. Pochod založil a stále ho organizuje Ing. Ľudovít Bahurinský. Dobrý organizátor, turista a kamarát. Je to priam zázrak, že v dnešnej krízovej dobe vie zohnať sponzorov na toto podujatie. V sobotu pred šiestou ráno nás čaká pred Istropolisom. Dostávame mapu trasy. Na druhej strane je popis trasy, rubrika pre meno účastníka, ktorú hneď vyplňujeme a kolónky pre pečiatky na kontrolách. O šiestej hodine ráno nastupujeme do autobusu, ktorý nás odviezol do Smoleníc. Po siedmej hodine štartujeme na trasu. Po m. zn. vpravo popod zámok (patrí SAV), ponad Čertov žľab (ŠPR) na Brezinky. Z bývalej Jilemnického chaty zostali len obhorené ruiny. Ďalej po č. zn. vedľa plota. Pozemok, po ktorom pôvodne viedla č. zn., kúpil nejaký novozbohatlík a oplotil ho. Turistom neostalo nič iné, len preložiť č. zn. na asfaltku, vedúcu vedľa plota. V mieste, kde plot ustupuje vpravo od asfaltky, sa vraciame na pôvodnú trasu č. zn. Prechádzame cez križovatku so ž. zn. vedúcou na Čiernu skalu. Ďalej pokračujeme cez Mon Repos, povedľa lúky Amon, kde bývala horáreň s ovocným sadom, na náš obľúbený Klokoč. Na jeho západnej časti je lúka, z ktorej sa nám otvára pohľad na Vápennú, Vysokú, Skalnatú s Čertovým kopcom a vľavo na Veľkú Cajlanskú Homoľu s novou rozhľadňou na vrchole. O jej výstavbu sa zaslúžil náš kamarát, starý turista a značkár, Milan Růžek. Na východnej strane les bráni výhľadu na Čiernu skalu, Záruby, Havranicu a Veterlín s Čelom. V sedle, pri božej muke, medzi Klokočom a Vápennou opúšťame č. zn. a pokračujeme po m. zn. cez Kolovrátok na Sklenú Hutu. Tá tu už dávno nie je, zostalo po nej len meno. Ďalej po m. zn. na Holint. Tu prichádza sprava č. zn., po ktorej pokračujeme cez Taricové skaly na Hubalovú a ďalej na Čermákovu lúku. Tu bola horáreň, po ktorej zostalo tiež iba meno. Po ž. zn. schádzame k Zochovej chate a od nej po č. zn. do cieľa, do reštaurácie NA LÚKE v Harmónii. Po skontrolovaní pečiatok z kontrol na účastníckom liste dostávame diplom a poukaz na občerstvenie. Guláš alebo párky a k tomu pivo. Najeme sa, posedíme, podebatujeme a o 17.00 h nás pristavený autobus odváža domov, do Bratislavy. A to všetko zadarmo. Hotový zázrak v dnešnom kapitalizme. Vďaka patrí Ing. Ľ. Bahurinskému. A o tom, že organizátor má dobré styky aj “tam hore”, svedčí príjemné počasie, ktoré nás sprevádzalo po celej trase.

Poznámka na záver. Pôvodne od božej muky, zo sedla medzi Klokočom a Vápennou pokračovala č. zn. po trase dnešnej m. zn. Cca pred 50 rokmi Jánsku dolinu, najkrajšiu dolinu v Malých Karpatoch, ohradili plotom. Č. zn. vedúca po hrebeni Bielej skaly sa dostala za plot. Tam sa dostala tiež z. zn. vedúca naprieč Jánskou dolinou. Turistom neostalo nič iné, len č. zn. premaľovať na m. zn. a viesť ju vedľa plota, cez nepríjemné Taricové skaly. Taký istý osud postihol aj z. zn. Č. zn. bola presťahovaná na Vápennú a ďalej až na Holint. Za plotom ostal tiež jeden z najkrajších vyhliadkových vrcholov v Malých Karpatoch, Jelenec a s ním ďalšie krásne lúky.

Po 2 akciách, ktoré som organizoval, som sa konečne zúčastnil pochodu ako radový účastník. Bol to Pochod bankových úradníkov 9.10.2010. Počasie bolo fantastické – dokonalé babie leto. Z nášho oddielu sme išli 4 na trasu 18 km a 2 si dali dlhšiu trasu 40 km. Po obligátnom fotení s Bahurákom na štarte stúpame na Veľkú homoľu. Cestou zbierame huby, rastú však už len také ”núdzové” – václavky, bedle a lieviky. Obdivujeme krásne sfarbenú prírodu s pozadím modrej oblohy. Z rozhľadne je pekný výhľad severným smerom na Vysokú a Vápennú, na juh proti slnku to bolo v opare. Pokračujeme na Čermákovu lúku, kde je kontrola. Odtiaľ sa vraciame cez Zámčisko do Harmónie. Pred Zámčiskom obchádzame veľký polom. V cieli už tradičný guláš a diplomy. Cieľ je na novom mieste v chate Na lúke. Okrem občerstvenia je možnosť povoziť sa na koni. Baby však dali prednosť hojdačkám. 18 km sme prešli za 6 h.

Ako povedal Bahuro, na pochode bolo celkom 302 turistov, 82 si vybralo dlhšiu trasu zo Smoleníc. Taká bankáčska ”klasika”, umocnená super počasím. Všetci sme sa zhodli, že tradične perfektná akcia (s výraznou finančnou podporou VUB) a veľmi radi prídeme aj o rok. Ludvo, ďakujeme!

Ferko Miklovič prišiel na náš výstup na Záruby a pozýval nás na svoj podchod HP. V sobotu 16.10.2010 sme sa zišli 6 členovia oddielu v Hlohovci na stanici. Prvý šok som zažil ešte v autobuse, keď som uvidel davy mladých šľapať zo štartu. Ja som dostal poradové číslo 292 a za malú chvíľu už vydávali čísla hodne vyše 300. Ferko tak prekonal Bankáčov. Netušil ešte, čo ho čaká. My sme vyrazili po červenej smer Havran. Prvá kontrola bola na Ovčej skale. Objavil sa tam aj Ferko a hrdo hlásil: 429 z Hlohovca a 62 z Jalšového, tj. spolu 491 turistov, teda padol aj rekord Trnavskej 100. A to Ferko nemá takú finančnú podporu ako Bankáči! Smial sa: ”Vladko, aj keď sa pokrájaš, tak takúto účasť nebudeš mať!” Na kontrole bola aj výstava fotografií z predchádzajúcich ročníkov. Skupinka mladíkov vyhrávala na gitare. Po krátkej prestávke sme pokračovali na Havran. Tam Janko Bedeč zalamoval rukami, pripravil si asi 300 diplomov a po chvíli sa minuli. Ale inak pohoda, ďalšia skupina mladíkov hrala na gitare, len v reštaurácii strašne dlhý rad pred pultom, preto to vzdávam. Vonku som si zajedol z vlastných zásob, porozprával sa s kamarátmi a potom som vyrazil dolu cez Ahoj. Dlho som tam nebol a preto ma prekvapili 2 lyžiarke vleky (na jednom deti lyžovali na tráve) a Koliba pod Ahojom. Vlastný záver pochodu bol v Hlohovci v reštaurácii s kapelou a gulášom za 1,5 EURA.

Počasie bolo vcelku dobré, slnko síce nesvietilo, ale nepršalo ani nefúkalo. Výborne sa kráčalo. Z Hlohovca do Piešťan je 31 km a prešiel som ich za necelých 8 h.

Cestou som si všímal účastníkov pochodu. S potešením som zistil, že okrem tradičných ”hltačov kilometrov” sú tu aj mladí – vysokoškoláci, stredoškoláci, dokonca som predbiehal aj triedu 8 - 9 ročných štuplov s 2 učiteľkami. Na kratšiu trasu sa vydali aj rodiny s 5 - 6 ročnými deťmi. Keď sa obzriem po niektorých tohtoročných pochodoch (Trnavská 100 – 490 na štarte, Bankáči – 302 účastníkov a HP – 491), tak s pohybovou aktivitou mladých Slovákov to nie je až také zlé.

Ferko a Janko, ďakujeme za pekný deň a na Jarný pochod Hlohovec – Piešťany opäť prídeme.

Po necelých dvoch mesiacoch som sa vrátil do Turčianskej záhradky na našu chalúpku do Dvorca, aby som si v prvú októbrovú sobotu výstupom na Ostrú uctil pamiatku nášho Nestora Petra Minárika. Posledné roky som sa na ňu (teda na Ostrú) díval zo záhrady a spomínal na časy, keď som na jeden záťah zvládol k nej aj Tlstú a v chatovej osade zošrotoval pstruha a utopil ho niekoľkými orosenými. Bol som aj zvedavý, akú autostrádu to vybudovali na vrchol tohto krásneho kopca. A tiež som pre istotu pribalil do batohu vrcholové knihy na výmenu, lebo sa mi nedostalo do uší, že by mal niekto tento akt tohto roku zrealizovať. Už na výstupe plešatých a bradatých som bol na výstup dohodnutý s Jankom Duchoňom z Turčianskeho Petra. Spojky mi hlásili, že sa tam chystá aj partia z Dolného Lopašova a jeden z iniciátorov výstupu na Ostrú, Peter Bada z Trnavy (alebo z Martina?). Pretože som zase nemal povoz, tak som sa z Bratislavy vypravil v stredu 29.9. ráno vlakom cez Vrútky do Turčianskych Teplíc. Touto trasou sme chodili ešte ako deti s rodičmi. Všeličo sa už pomenilo, ale stále je čo obdivovať. No a vlak je milostivý k mojim krížom. Cesta rýchlo ubehla, v Turčianskych Tepliciach som si nakúpil poživeň na predĺžený víkend, naobedoval som sa, vymietol moje dva obľúbené šenky a šup autobusom na chalupu do Dvorca.

Na chalupe trocha podrástla tráva, ale inak po povodniach úplne v poriadku, voda sa zastavila tesne pred ňou (nikdy tak ďaleko Turiec nevystúpil). Hneď ma vypátrali moji traja prechodní stravníci (dve mačky a dobitý, ofúknutý hrdzavý kocúr – semenáč). Vedeli, že mám dobré srdce a vždy sa im čosi ujde. A aj si zaslúžili, žiadna myš sa do chalupy neodvážila. Čas do soboty som chcel využiť na pokosenie prednej záhrady, ale po hodinke ochorela kosačka, takže úloha bola splnená len asi z jednej štvrtiny. Ale zato som vybavil u mladého suseda Rada a jeho brata Milana pokosenie zadnej záhrady a spílenie topoľa, ktorý ohrozuje naše a susedovie humno. Aj pár košíkov jabĺk som naoberal, aj do šenku na Veľkom Čepčíne zavítal. Ale parťáka na výstup som tam nezohnal. Nesklamal ma ale sused Lubor, s ktorým sme už boli vlani na Drienku. Div sa svete, na Ostrej ešte nebol. A aby sme po výstupe mohli ísť na jarmok do Mošoviec a mohli si čosi dobrého a tekutého švacnúť, vybavil povoz do Blatnice. To už aj môj mobil pracoval naplno a nakoniec sa na Ostrú chystala celkom dobrá partia. Okrem už vyššie spomínaných aj trnavskí trampi, Peter Viselka z Trnavy, a čo bolo najdôležitejšie, aj domáci “horský vodca” Janko Petrovič z KST Diviaky (aj keď v poslednom čase behá po našich Malých Karpatoch). Dohodli sme sa, že sa v Blatnici pri pamätníku počkáme.

Ráno o 6:30 som sa s nabaleným batohom (ja už som raz taký, nosím samé blbosti a potom nestíham) a v starých vibramoch dostavil pred Luborov barák. Vyšiel trochu rozospatý, ale nahodený v štýle starého lesáka - s klobúčikom na hlave, ďalekohľadom a tesákom na medvede. Už som to v jednom článku spomínal, chlapec sa v prírode vyzná a je radosť ho počúvať. A na rozdiel odo mňa mu to aj slušne šliape. Mladý sused Milan nás zaujímavými skratkami (chodil tade za frajerkou) doviezol do Blatnice. Pretože bolo len štvrť na osem a Lubor rád chodí sám, tak som ho navigoval na poľovnícky chodník a ja som čakal pri pamätníku na partiu, ktorá mala prísť z Martina o štvrť na deväť. Ale ešte predtým sa pristavilo pri mne auto s trnavskou značkou a sympatický pár sa tiež chystal na Ostrú (vraj volali Nestorovi, ale nedovolali sa, nuž, všeličo sa prihodí) a vyslovili prosbičku, či sa môžu k nám pripojiť. Nebol dôvod odmietnuť. A to už prichádzal Janko Duchoň, za ním Peter Bada s Julkom Suranom a náš vodca Janko Petrovič a hore sa chystalo aj zopár ďalších turistov. Nečakali sme na trampov a lopašovákov, bývali tradične na Havranove a ktohovie, aká strastiplná bola noc. Po krátkej porade sme vyrazili poľovníckym chodníkom nahor. Už som po ňom aj voľakedy šiel, ale priznávam, že som si ho moc nepamätal. Počasie nebolo ideálne, bolo zatiahnuté, ale nepršalo a vydržalo to po celý deň (Danka, opäť si sa nemýlila). Chodník pozvoľna serpentínovite stúpal, dalo sa to vydržať, i keď zo mňa unikali celotýždenné jedy. Skupina sa roztrhla, ja som išiel opustený uprostred. A tak dobre sa mi šlo, že som ani nepostrehol odbočku a zrazu som len počul hlasy kdesi nado mnou. Aj som to chcel zobrať kolmicou, ale našťastie som počul hlasy za mnou. Tak som sa kúsok vrátil a tam vodca Janko spoľahlivo kočíroval záver našej partie. A to sa ešte dvakrát ozval môj mobil a Lubor sa pýtal na cestu, lebo sa mu stratil chodník (bol asi hodinu pred nami). Radšej som dal aparát nášmu vodcovi Jankovi, ktorý sa tu perfektne vyzná a po krátkej debate navigoval Lubora správnym smerom na vrchol. Cesta hore bola vďaka nášmu vodcovi baladou, i keď som si niekoľkokrát šťavnato uľavil. Janko dobre vedel, kedy zastaviť a ukázať nám nejaké hríby, kvetenu, či sem tam sa objavujúce kopce. Tesne pred sedlom nás dobehol ďalší dobrý a zaujímavý človek, priateľ nášho vodcu – doktor Karol Vencelík. Som rád, že som sa s ním zoznámil. No a v sedle pod Ostrou nás čakal predvoj partie, občerstvili sme sa, pokecali, zbavil som sa kopy diaľkoplazov, Janko mi vzal k sebe do batoha moje pre istotu tri vrcholové knihy a tak som chytil druhý dych. A potešil ma ďalší telefonát Lubora, ktorý oznamoval dosiahnutie vrcholu. A vraj tam nie je sám a máme to na vrchol tak 1 hodinku. Nechcelo sa mi veriť, však bolo len 10 hodín a ja som počítal, že sa budem na vrchol terigať 4 hodiny, teda tam budem na pravé poludnie. Ale vďaka spoľahlivému vedeniu sme sa dostali na krásny, aj keď pre moje kríže nepríjemný hrebeň a vysoko som musel dvíhať nohy a blížili sme sa k vrcholu. Škoda, že nebolo lepšie počasie, ale vodcov komentár bol taký interesantný, že sme si všetko ľahko vedeli predstaviť. Aj ja som sa chcel blysnúť a súhlasil som, že kopec v diali je Lysec, ale bol to Borišov. Jeden sa občas aj môže pomýliť. Keď sme prišli podľa mňa ku kritickému miestu na hrebeni, tak som sa posadil a chcel som sa posilniť. Ale tu som dostal z vodcovej hlášky veľký, ale pozitívny šok. Vraj nech vstanem a vykročím, za 3 minúty sme na vrchole. Tak som vstal, natiahol krk a skutočne, na nejakých skalách už sedelo zopár ľudí. Naozaj to bol vrchol. Ja som čakal, že sa budeme hore škriabať klasikou, zabezpečeným žľabom a cez okno hybaj na vrchol. Ale sme prišli z úplne inej, pre mňa neznámej, ale o to radostnejšej strany. No a hore už pod vrcholovou knihou trónila Nestorova fotografia, zvítal som sa s Luborom, Julkom Suranom, Jankom Duchoňom i ďalšími turistami a zabudol na únavu. Bodaj by aj nie, veď sme hore šli len dve a pol hodiny (že by som bol taký dobrý? To veru nie, vďaka Ti vodca náš - Petrovič Janko!). Po pár štamprlíkoch a glgu piva, ktoré som vyniesol, som sa rozhovoril a hodil do pľacu zopár fórov, takže ma náš vodca obvinil, že som tú moju slabosť len predstieral. Tak som ho v tom radšej nechal. Bolo veselo, pospomínali sme, porobili vrcholové zábery, aj sme sa nakŕmili, a to už prichádzali mládenci z Dolného Lopašova aj s vrcholovou knihou (hotovali sa, že budú výstup v budúcnosti organizovať), ale tiež ju niesli zbytočne (ani oni ani ja sme to však neľutovali), pretože už letel Veľkou Fatrou chýr, že sa hore rozvážne škriabu trnavskí trampi a Petrov brat Štefan. V batohu mali pribalenú vrcholovú knihu a pamätnú mramorovú platničku, ktorú na vrchole osadili na Petrovu počesť. A čo bolo najkrajšie, vraj budú pokračovať v jeho robote a budú organizovať výstup naďalej. Skvelá správa pre nás všetkých. S pokojom v duši sme sa rozlúčili a vybrali sa dole každý svojou cestou.

Pretože, ako som už uviedol na začiatku, bol som zvedavý na zostup žľabom, tak sme išli dole klasikou. Najprv žltá, potom modrá – Chodník Janka Bojmíra. No a tu sa začala naša strastiplná cesta nadol do chatovej osady Gader. Prvý šok som utrpel, keď som sa chcel v pohode preplaziť cez okno (zhodil som sedem kíl), ale nebolo treba. Asi ho dynamitom alebo zbíjačkami zväčšili a stačilo si sadnúť a spustiť nohy. V žľabe samá železná reťaz (asi preto, aby tam blesky netrieskali), vysekané a drevom zabezpečené schody (asi preto, aby tam nechodili davy turistov), ale trčali tam nejaké prapodivné železné tyče, veru sa na ne dalo krásne nabodnúť, hádam by sa to dievčatám aj páčilo. Ale šťastne a bez úrazu sme sa dostali dole z vrcholu a pustili sa žltou do údolia. Medzitým padla hmla, zem a hlavne trčiace korene stromov zvlhli a cesta dole sa stala nepeknou. Ale rozvážne sme klesali dole, stretávali vystupujúcich turistov a hlavne trnavských trampov na čele (vlastne na samom konci) s bratom Nestora. Pokecali sme si (dobre to padlo, bolo si treba oddýchnuť), vyfasoval odo mňa posledné kusy diaľkoplaza so spomienkami na Petra a hybaj dole. Nadávajúc na matku prírodu sme sa s jemným zakufrovaním dostali na Chodník Janka Bojmíra. Čo Vám budem vyprávať, nastali galeje. Nohy znavené výstupom dostali na šutroch zabrať a chodník nemal konca kraja. Ešte že som si spomenul, že má v tajnom vačku ploskačku borovičky, aj Lubor sa veľmi potešil a rozhovoril. Z celého zostupu by mohla vzniknúť zaujímavá kniha. Lubor je chodiaca encyklopédia a ja mám tiež celkom dobrú pamäť, pravda len na hlúposti. Lubor práve zahlásil, že už sme takmer dole, chýba asi 15 minút, keď mi zazvonil mobil a o náš osud sa zaujímal Slepý Norbert (Ferko Královič) z ďalekej Trnavy. Tuším sa potešil, že sme boli hore, že sme živí a zdraví a pivo máme na dohľad. Skutočnosť bola viac než tragická. Po viacnásobných fatamorgánach, štamprlíkoch borovičky, postavení kamenných mužíkov (bolo ich hodne na viacerých miestach), pri zmysloch nás držali len pohľady na krásne skalné útesy, sme sa po hodine dostali na mostík vedúci do chatovej osady. Tam sme dopili ploskačku a po pár metroch zasadli na terase pekného nového asi penziónu. Čo som tam bol pred dvomi rokmi, pribudli ďalšie dva pekné objekty. Patrí sa, aby to tam trocha zmodernizovali, turizmus je potrebný. Pri pive sme si trocha oddýchli, ale jarmok v Mošovciach lákal. Vybrali sme sa do krčmy na námestí v Blatnici dúfajúc, že odtiaľ pôjde kyvadlová doprava na jarmok. Ale máš ho vidieť. V krčme sme podebatovali s dobrými pánmi o poľovačke (Lubor sa v poľovačke veru vyzná) a po drobnom občerstvení sme sa peši vybrali na jarmok do ďalekých Mošoviec. Tak v polovičke nám zastavil dobrý človek z Bratislavy a vyhodil nás na jarmoku. Jarmok bol skvelý, bavorské koleno a klobása tiež, sem tam sme už stretli aj známych, dali si három deci vína a pokračovali domov. Samozrejme peši. Nuž a záver ako zvyčajne. Už za tmy sme sa dostali do krčmy na Malom Čepčíne, tu už fúra známych a jeden nás odviezol do domovského šenku na Veľkom Čepčíne. Tam bolo veselo, ale dlho sme sa nezdržali, lebo okrem výstupu sme po asfalte absolvovali celkom slušný diaľkový pochod. Z krčmy nás domáci odviezli do Dvorca. Zbalil som si pre istotu svoje švestky, aby som ráno v pohode stihol poupratovať chalupu. O 23:00 som zaľahol posilnený uspávajúcou koniferkou. Krásny deň sa skončil bez straty kytičky.

Ráno som trocha boľavý vstal, nakŕmil stravníkov aj seba, urobil poriadok v chalupe, vysypal smeti a popol. A čo nevidím, na dolný koniec sa dorútilo auto plné mládencov z Dolného Lopašova, sedel v ňom aj nejako zmandrlačený Lacko Horňák, ktorý nebol ani na Ostrej. Asi dobre zhodnotil svoj fyzický stav. Však mi o tom nabudúce povyprávaš, že Lacko?! Prezreli si chalupu, záhrady, zašli dole k Turcu a či ich na budúci rok na chalupe neprichýlim. S radosťou, ale nie je to Hilton. Dobrých ľudí sa tam ale zmestíííí! To už na mňa trúbil sused Lubor (tiež nevyzeral zdravo vyspatý) a odviezol ma na Malý Čepčín na vlak. Vo Vrútkach som prestupoval na rýchlik, na stanici som stretol Štefana Hudáka, ktorý nám občas dohliadne na chalupu, a to sa už na rýchlik rútil aj Peter Bada. Takto vo dvojici nám cesta rýchlo ubehla. No a to je tak všetko. Skončila jedna epopeja a začal som sa pripravovať na druhú – Pochod bankových úradníkov dňa 9.10.2010 sa nebezpečne priblížil.

Dovoľte mi v mene nás všetkých pozdraviť tam hore Petra Minárika. Nie, nechcem písať zasa o tej smutnej udalosti, ktorá každého z nás, kto ho poznal, zaskočila svojim spôsobom. Chcem sa podeliť o spomienky z jeho pochodu, ktorý každý rok s veľkou dávkou tajomna pre nás pripravoval. Peter, neboj sa, len s láskou, úctou a humorom budeme spomínať na tento pochod, aj keď ste tam (v tých borových lesoch) tak pekne kufrovali.

Pochod bol naplánovaný na sobotu 15. mája 2010. Ráno sme sa spoločne stretli v Doľanoch, kde bol štart. Vždy ma udivovalo, ako sa naša turistická “komunita” viac – menej celkom dobre stretne hneď na štarte. Až neskôr som pochopil, že to nie je náhoda, ale je v tom i kus “génia” naplánovať všetko tip-top.

Po štartovných administratívnych povinnostiach sme sa, keď si vedúci pochodu (P.M.) zaevidoval všetkých účastníkov, pomaly vybrali na cestu. Tá viedla starou známou lesnou asfaltkou k horárni Zabité. Odtiaľ sme, stále po žltej, v družnej zábave pokračovali na Sklenú Hutu. Cesta bola samé blato, veď do piatka stále pršalo. Vôbec, toho roku bola jar dosť mokrá.

Ale toto sobotňajšie ráno bolo veľmi príjemné, i keď slniečko malo čo robiť, aby sa predralo cez zaparenú oblohu. Cez Obrázok sme sa dostali na žltú a popod Roštún sme schádzali do Sološnickej doliny. Sološnický potok plný vody sa miestami vylieval na medvedím cesnakom zarastené brehy. To bola príležitosť natrhať si jeho mladé listy na spestrenie jedálnička. Bolo ho toľko, že sa dal i kosiť. V centre Sološnice sme sa stavili na občerstvenie v krčme, ani neviem ako sa volala. Celá partia sa stavila na kofolu, pivo a podobné nápoje. Žiaľ, pečiatku do záznamníka som nedostal, nemali vraj žiadnu. Tu sme počkali na oneskorencov, ktorí nestihli štart v Doľanoch (Jožko Novák a spol.). Potom sme sa svorne pobrali ďalej cez starú, nepoužívanú štreku na severozápad. Na piesčitom podklade bolo čím ďalej viac cítiť, ako je zem nasiaknutá vodou. Po asi 4 km sme sa dostali k akémusi smetisku, kde sme museli hľadať správny smer. Zablatená cesta nás priviedla k toku Rudavy, ktorá bola plná vody a jej prúd bol celkom silný. Našťastie sme našli strom, krížom spadnutý cez oba brehy (bobry vďaka vám), vzdialené od seba asi 5 metrov. Len kto po ňom prejde? Tí odvážnejší to prebehli hneď, hoci bol strom šmykľavý. Jožo Novák sa radšej vyzliekol z nohavíc, že prebrodí potok. Aké bolo jeho prekvapenie, keď v prostriedku bola voda skoro po ramená. No to bola sranda pre nás suchých! Smiechu sme sa nezdržali a zopár fotiek bolo na svete. Druhá časť partie (Paľo Šoula a spol.), vidiac to, sa rozhodla vyhnúť sa riziku okúpania a radšej pokračovali na cestu vedúcu z Plaveckého Mikuláša do Mikulášova. Možno spravili lepšie, lebo ako sme sa dozvedeli až v cieli, podobné dobrodružstvo zažila i skupina, ktorá šla pred nami.

Ak niekto nepozná cesty v borovicových lesoch Záhorskej nížiny, mal by vedieť, že orientácia v nich je pomerne obtiažna, lebo tu nič netrčí, nie je vidieť žiadny záchytný orientačný bod. Navyše sme tu boli v období po dažďoch, všade boli potoky, močiare a zablatené cesty. Ale napriek tomu sa nám darilo udržiavať správny smer – smer Šaštín.

Ale len do istého okamihu. Okolo obeda hovorím Paľovi Nádaskému: ako je možné, že ideme na juh? Mali by sme ísť predsa na severozápad! S dôverou som sa zveril Petrovi – vedúcemu pelotónu. Moje pripomienky nepadli na úrodnú pôdu, tým skôr, že podaktorí našli cestou celkom pekné hríby. Možno tie ich ovplyvnili natoľko, že príliš nedbali na správny smer. Aby sme mali istotu, vyšiel som i na vojenskú vyhliadkovú vežu a jasne bolo vidieť, ktorý smer je správny. Náš ďalší bod bola Lakšárska Nová Ves. Lenže tam sme sa nakoniec dostali len Paľo a ja, lebo zvyšok partie sa stále akosi držal juhozápadného smeru. Čo chceli ísť do Studienky?

Tu sa naše spoločné dobrodružstvo rozdeľuje. Popri Bielom kríži a hľadaní tej správnej cesty sme sa nakoniec do “Lakšára” s Paľom dostali. Nie síce tou najkratšou cestou (teraz trochu mútim vodu), ale predsa. Pivo v krčme mi tu chutilo, ako už dávno nie. Keďže už bola pokročilá doba, mali sme odrazu naponáhlo. Cez ďalšie lesy do Šaštína tu vedie už celkom dobrá lesná cesta, po ktorej nám to šlo rýchlo. Dokonca sme v lesoch stopli i traktor, ktorý nás asi 2 kilometre odviezol, nevadí, že som si na ňom roztrhol nohavice od pupku až po kríže. Po asi dvoch hodinách nás začali vítať prvé usadlosti Šaštína.

Nie, nejaký dlhší oddych sme v cieli už nestihli, ale vlak o šiestej do Trnavy áno. Na stanici v Šaštíne sme sa stretli viacerí, ale kamarátov s Petrom Minárikom nebolo! Ako sme sa neskôr vo vlaku dozvedeli, zamotalo ich to tak, že skončili úplne inde. Turistické chodníky sú nevyspytateľné.

Vo vlaku, keď pri Trstíne začali na okná dopadať prvé kvapky dažďa, “mi došlo”, aký krásny deň sme opäť prežili. Ako to mohol mať Peter tak vypočítané, že začne pršať až večer?

V MKD 9/2010 sa v článku p. Nižnana uvedeného pod názvom "Pojmy a dojmy alebo vyhecovaný Jozef" vyskytli niektoré nepresnosti, ktoré chcem vysvetliť, prípadne doplniť.

V prehľade mnou absolvovaných stokilometrových pochodov pán Nižnan urobil rozdelenie stoviek na stovky organizované na Slovensku a ostatné. Turistické podujatie DPKS Pochod osvobození bolo organizované dvomi spoluorganizátormi: OTTJ Dopravoprojekt a OT Křepice. Trasa bola takáto: Záhorská Bystrica - Stupava - Malacky - Sekule - Kúty - Brodské - Břeclav - Podivín - Křepice. Väčšina trasy viedla územím terajšej Slovenskej republiky. Turisti OTTJ Dopravoprojekt zabezpečili štart a dve kontrolné stanoviská, turisti Křepic mali na starosti prevoz batožiny, 1 kontrolné stanovisko a cieľ pochodu. Toto podujatie sa konalo iba raz.

Už dávnejšie existovali rôzné turistické súťaže s cieľom pritiahnuť aj ďalších nových turistov. Jednu takúto súťaž organizovali turisti z Koštálova, mala názov "Staň sa milionárom". Súťažilo sa o milion krokov, dva miliony krokov, tri miliony krokov a o multimilionára za 5 milionov krokov. 1 krok je približne 70 cm, z toho vychádza, že 1 milion krokov je približne 700 km. Táto súťaž trvala možno 5 rokov.

Ďalšiu súťaž pre priaznivcov diaľkových pochodov každoročne organizoval Klub Dálkoplaz so sídlom v Tepliciach. Súťažilo sa o tričká a tituly Hlemýžď (slimák) Klubu Dálkoplaz - cca do 500 km, Zajíc Klubu Dálkoplaz - cca do 1500 km, Chrt Klubu Dálkoplaz - nad 1500 km. Koncom roka bolo potrebné zaslať tzv. vandrovné pasy na spracovanie a následne v priebehu januára každý súťažiaci dostal výsledkovú listinu. Táto súťaž trvala asi 6 rokov. Sledovaniu počtu odšliapaných stokilometrových pochodov sa venovali dvaja rôzni hodnotitelia: pán Musil Karel z Křepic (južná Morava) a pán Zajíček Jan z Dobříše (žiada Lokomotíva Ústí nad Labem).

Pán Musil sledoval stovkárov približne 5 rokov. Uznával ale iba stovky organizované na území Moravy a Slovenska. Ocenenia boli za 25, 50, 75 a 100 účastí na stovkách. V rámci tohoto sledovania som ocenenie nemal, tak neviem čo to bolo.

Pán Zajíček uznával stovky absolvované v rámci celej ČSSR, ale aj stokilometrové pochody v zahraničí. Odmenou bola nášivka vo farbe žltej, zelenej, modrej a červenej, veľkosti asi 10 x 10 cm a diplom, kde boli všetky absolvované stovky vypísané. V tomto sledovaní pánom Zajíčkom bolo zainteresovaných tiež viacej stovkárov aj zo Slovenska, napríklad Attila Korčok, Peter Borovan, Peter Popov, Peter Obdržálek, Tomáš Kuchta, Jozef Oravec, Jana Obdržálková. Niektorí z nich mali ocenenia podobné ako mám aj ja. Toto sledovanie stovkárov bolo ukončené skonom pána Zajíčka. Mimochodom, jedným z najväčších stovkárov je pán Simet Jan, ktorý absolvoval vyše 500 stoviek a vraj je zapísaný aj v Guinesovej knihe rekordov.

Čo sa týka času štartu, osobne mi lepšie vyhovovalo štartovať na stovku v nočných hodinách. V Čechách je nočná časť väčšinou vedená po cestách a cez deň po turisticky značenom teréne. V piatok sa štartovávalo v čase medzi 22.00 až 24.00 h, v sobotu som býval v cieli okolo 17.00 h a následne som potom hneď cestoval domov, prípadne som v nedeľu absolvoval ďalší pochod. Pri štartovaní na stovku ráno okolo 6 - 8 h sa človek cez deň poriadne vyšťaví v teréne a potom má cez noc problémy. Tým pádom sú oba dni zabité. Nie každý stovkár stovku prebehne za 12 - 13 h (podľa výsledkov Trnavskej a Špačinskej stovky). Rudohorská stovka sa svojho času organizovala tiež so štartom v čase 22 - 24 h. Neskôr bol čas štartu posunutý na ráno o 3.00 h. Do cieľa sa dalo prísť okolo 22.00 h a následne stihnúť polnočný vlak do Bratislavy.

Pre cestovanie vlakom využívam zamestnanecké výhody pracovníkov železníc. Aj to je jeden z dôvodov, prečo väčšinu pochodov a ďalších turistických aktivít (IVV), predtým aj OTO a TTO (teraz ich už neplním) ako aj vlakovú turistiku absolvujem v zahraničí.

Čachtický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Nachádza sa neďaleko od Nového Mesta nad Váhom, medzi obcami Čachtice a Višňové. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska, najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. Hrad vystriedal viacero pánov, začas patril aj Matúšovi Čákovi. Hrad mal predovšetkým chrániť hranice Uhorska, preto bol budovaný ako mohutná pevnosť. Nikdy sa nestal prepychovým sídlom. Jedinou aspoň trochu zdobenou časťou na hrade bola kaplnka. Na najvyššom mieste hradného brala postavili palác s hranolovou a podkovovitou vežou, v ktorej bola umiestnená aj kaplnka. Okolo horného nádvoria vznikali postupne v 14. storočí ďalšie budovy, zatiaľ čo veľké nádvorie stredného hradu iba na okraji lemovali hospodárske budovy. Dolné nádvorie, ktoré slúžilo najmä obrane, bolo prístupné z horného hrebeňa ponad priekopu vysekanú v skale. Medzi dolným dvorom a renesančným nádvorím bol v druhej polovici 16. storočia dlhý spojovací tunel. V roku 1467 väznili na hrade husitského veliteľa Jána Švehlu. V roku 1708 bol hrad vypálený vojskami Františka Rákócziho. Keď prišli pod hrad vojská Františka Rákociho II., sústredenou paľbou rozbili časť hradného opevnenia a za tri dni hrad dobyli. Bránila ho iba 50-členná posádka. Pri dobýjaní hrad vyhorel, a to bol začiatok jeho konca. Odvtedy pustol, aj keď začas slúžil ako väzenie. Dnes je zrúcaninou, ktorá poskytuje nádherný výhľad. Krásny výhľad je z hradných múrov. Hrad smutne alebo slávne (?) preslávila Krvavá grófka Alžbeta Báthoryová, ktorá tu žila na prelome 16. a 17. storočia. Údajne dala zavraždiť až 600 mladých dievčat, aby sa mohla kúpať v ich krvi, a tak navždy zostať mladá a krásna. Mladá síce nezostala a ani krásnou už nie je, ale zato sa navždy dostala do histórie hradu, ale o tom sa písalo v prvej časti KPČ. Čachtice patria medzi hrady, ktoré sú známe vďaka povestiam i skutočným historickým postavám. Pri prvej zmienke o ňom nemožno nespomenúť meno už uvedenej najznámejšej masovej vrahyne na svete "čachtickej pani", ktorá tento hrad vlastnila od roku 1604. V skrátenej podobe uvedieme jednu čachtickú povesť či rozprávku - Had so zlatým kľúčom.

“Pásol raz pastier ovce na Čachtickom hrade.” Už samotný úvod je pochybný. Ako mohol pásť ovce na hrade, ktorý mal dvor, aj keď nie vybetónovaný, tak aspoň vykladaný kameňmi. Jedinému na svete sa to podarilo iba režisérovi Štefanovi Uhrovi vo filme Pásla kone na betóne. Povesť pokračuje: “Vo sne sa zjavila pastierovi pani v bielom rúchu a povedala mu: Poď so mnou do hradu, ukážem ti poklady, o akých si nikdy nesníval.” Zas nepravdivý výrok. Ako ho mohla volať do hradu, keď on už pásol na hrade. Potom mu dala úlohu, ktorú nesplnil, a tak poklad nedostal. Na druhý deň sa mu zjavila pani v čiernom, tá mu dala za úlohu vystrúhať kolísku z dreva. Pastier kolísku vystrúhal, ale bola z lipového dreva a ona mala byť z čerešňového dreva a tak poklad zase nedostal. Nakoniec ho presvedčili, že ten najväčší poklad mu leží v kolíske, vlastný syn. Pastier tomu uveril a tak sa pustil s elánom do plodenia pokladov až ich mal celý tucet. Tucet zdatných chlapov. Dlho sa však z takého veľkého pokladu netešil. Cisár pán povolal chlapcov do armády a všetci do jedného padli v boji za cisára pána. A tak z toho plynie poučenie: rozprávkam, historikom a politikom never.

Humoristicko, satirická príloha turistického mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz vydávaná za prispenia a z príspevkov všetkých vtipných, humorných, optimistických, žartovných, srandovných a veselých turistických pešiakov.

Človeku sa tiež lepšie komunikuje a žije v spoločnosti optimistických a
vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor.

Anekdoty o slávnych

Enrica Carusa sa spytovali, aký vzťah k hudbe majú jednotlivé národy. Majster odpovedal:
- Francúzi nech ju skladajú
- Taliani nech ju spievajú
- Nemci nech ju hrajú
- Angličania nech ju počúvajú
- Američania nech ju platia

Aj tento rok pokračuje vyhodnocovanie diaľkoplazeckej aktivity turistov v oblasti Malých Karpát, známej ako MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ. Organizátori pripravujú výrobu diplomov a malý darček pre ocenených. Je potrebné, aby záujemcovia o hodnotenie v tejto súťaži si spísali svoje prejdené kilometre za rok 2010 a tie potom predložili Ľudovítovi Bahurinskému alebo Františkovi Královičovi na tohtoročných decembrových pochodoch Barbora (4.12.2010) alebo Vianočný pochod (18.12.2010).

11.12.2010 SKLADIA - POCHOD SKLAMANÝCH DIAĽKOPLAZOV (r.: 2. skúšobný)
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

26.12.2010 ŠTEFANSKÝ VÝSTUP NA HVIEZDU 1. ročník
(nedeľa) OT KST VIA DANUBIA Dunajská Streda

31.12.2010 SILVESTROVSKÉ A JE TO! 14. ročník
(piatok) TJ Tesla Bratislava

V tento deň sa konajú v okolí Trnavy, Piešťan a Bratislavy výstupy na nasledovné vrcholy a lokality Malých Karpát a Považského Inovca:

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Ivan Nižnan, Pavol Šoula, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.