MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ
11/1999
Trampský kolek
Motto:
Dlhé zimné večery.
Boli sme mladí a zdraví. Zimné večery v lone prírody.
Boli sme starší a silní. Zimné večery patrili lonu ženy.
Zdravia a síl ubúda.
A tak sme vzali gule do rúk...
S týmto mottom začíname rozhovor s hlavným organizátorom netradičnej a aj na slovenské pomery zaujímavej súťaže, vlastným menom Milan Klementovič, avšak známeho pod trampským menom "Cigáň".
-- -- --
MKD: - Tak Milanko, povedz naším
kamarátom niečo o tej Trnavskej Trampskej kolkárskej lige.
MK: - Vznikla v roku 1992 a to ako už hovorí motto z dlhej
zimnej prestávky. Hlavný zámer bol taký, že sme chceli, aby
sa trampi stretali aj mimo letnú sezónu a to nielen pri pive,
ale aj pri pohybe. No a keďže nápad to bol môj, potom aj
organizácia ostala na mojej hlave. Čo som si navaril... Máme
už za sebou 8 úspešných dokončených ročníkov.
MKD: - Sám asi toho moc nespravíš, tvoja
pravá ruka a ďalší spoluorganizátori? Systém hry, kedy sa
hráva, odmena víťazom?
MK: - Moja najpravejšia ruka pri organizovaní je Gusto
/Aplek, plné meno je zbytočné uvádzať, aj tak ho väčšina
nepozná/. Ten vybavuje všetky veci čo treba prekričať.
Ďalším je FAT /Milan Halač/, ktorý sa stará o perfektnú
evidenciu výsledkov a následne spracovanie buletínov. Hlavný
organizátor ako kolektív je teda T.O. "Stracená
stopa". Bez týchto ľudí by bol len "cigáň
organizátor".
Liga sa hráva v pondelok, stredu, štvrtok. Doteraz bolo v lige
desať trampských mužstiev. V tomto ročníku sme mimoriadne
pribrali tri ďalšie. Sú to T.O. Topers, T.O. Biely Bizon a čo
nás bude veľmi zaujímať, aj Trnavských Diaľkoplazov.
Uvidíme, či budú takí dobrí ako na diaľkových pochodoch.
Pokiaľ som ich videl, tak pijú naozaj ako profíci.
Víťaz získava Trampský putovný kolek /po troch
víťazstvách za sebou zostáva v osade/ a basu piva. Prví
traja dostávajú aj trampskú placku.
MKD: - Keď to ale zoberieme po tej
ekonomickej stránke, nie je to asi lacná záležitosť, kto to
hradí, máte sponzorov?
MK: - Určite! Kto dnes zasponzoruje trampov, veď ani
turisti sa k takýmto sponzorom nedostanú. Všetko si hradíme
sami. Vlani bol poplatok za prenájom kolkárne a prémiu
víťazovi na jedno mužstvo vo výške 1500 Sk. Tento rok to
bude už asi 2000 Sk. Čo ale nespravíte pre svoje zdravie a
kamarátov.
MKD: - Mohol by si predstaviť doterajších
najlepších, mužstvo a hráčov?
MK: - Najlepší mančaft - doteraz OÁZA, ktorá zvíťazila
už 3 krát, dvakrát zvíťazila Stracená Stopa a po jednom
Icarilla a Pardáli. V poslednom ročníku 98/99 zvíťazili
Pardáli a najlepším hráčom bol v doterajších posledných
troch ročníkoch M.Orešanský /Orech/.
Redakcia MKD praje do nového ročníka všetko najlepšie a veľa spadnutých kolkov, hlavne tým naším Diaľkoplazom. Dúfame, že neurobia hanbu a že budú dosť ďaleko od posledného miesta. V priebehu súťaže Vás budeme informovať o všetkých zaujímavých udalostiach.
Za redakciu MKD Peter Minárik
Najznámejšie sú Čachtice
Jednou z troch obcí, ktoré sa najčastejšie spomínajú či už v regionálnej alebo celoslovenskej histórii, sú Čachtice s krvilačnou Alžbetou Báthoryčkou. Napokon toto si dali zaznačiť Čachtičania aj do pamätnice, kroniky obecného úradu v roku 1947.
Čachtice sa rozprestierajú na juhovýchodných svahoch Malých Karpát. Už zďaleka sa utkvie pohľad na vyvýšený kopec s kostolom, ktorý akoby strážil vchod do obce a ďalej na zrúcaninu čachtického hradu, ktorý sa tak neslávne zapísal do histórie. K Čachticiam sa viaže aj kus našej národnej histórie. Našli sa tu vykopávky tkzv. "hradištnej kultúry". Tomu nasvedčujú podzemné "katakomby", nájdené urny, praveké črepiny, ako aj kamenné predmety nájdené vo veľkom množstve a ktoré dnes môžeme vidieť v rôznych múzeách, ale aj v rôznych súkromných zbierkach.
Od roku 1431 používa obec terajšie pomenovanie. Najstaršou pamiatkou je hrad. Veľkosť a mocnosť hradu pripomínajú dnes už len ruiny. Vstup na hrad je zakázaný a vchod na hrad je uzatvorený. Pomaly ale iste sa rozpadáva a stráca.
Hrad vznikol začiatkom 13.storočia. V 17.storočí ho vlastnili Nádašdyovci a to hlavne gróf František Nádašdy, ktorý sa však na hrade zdržiaval len veľmi málo. Stále bol na cestách a v bojovom virvare. Nuž vtedy bolo aspoň s kým bojovať. Táto okolnosť potom priviedla jeho manželku na scestie, keď svojimi výčinmi a panskými manierami zapríčinila smrť mnohých pekných mladých dievčat, ktoré vábila do svojich služieb na hrade. Tu sa potom konali čudné veci. Najznámejší románový opis nám podal o tejto hradnej pani Jožo Nižnánsky. Ako sa líšil román od skutočnosti už nikto nedokáže presne zodpovedať. Jednako je isté, že "Čachtická pani", ako si nechala hovoriť, nebola nikdy za svoje zločiny potrestaná, lebo palatín Juraj Turzo ju iba formálne odsúdil, no k spravodlivému trestu nikdy neprišlo. Čachtická pani zostala na hrade v domácom väzení, kde o necelý rok zomrela. Povrávalo sa, že vraj zomrela na otravu. Kto ju otrávil, či sama alebo niekto cudzí, sa veru už tiež nedozvieme. Veď sa nevie ani kde bola pochovaná.
Vojská Fraňa Rákociho však urobili koniec tomuto hradu. Zaútočili a zrovnali ho so zemou. Zostali len dve veže, hradby a vonkajšie múry.
Odvtedy už len pustne a pustne a ešte päťdesiat rokov a bude tu len náznak slávneho hradu.
Zato Čachtice majú aj kus krajšej národnej histórie. Už v 14.storočí boli mestečkom. Tržné právo dostali Čachtice v roku 1510, no dnes sa už tieto chýrne trhy nekonajú. Keď sa vystavala železnica, Piešťany - Nové Mesto nad Váhom, dostali sa Čachtice do úzadia, trať ich obchádzala, boli bokom od hlavnej dopravnej tepny.
Dôležitý postoj v Slovenskom kultúrnom živote zohrali Čachtice, keď sa tu 10.augusta 1847 konala "sednica Tatrína" a to na miestnej rímsko-katolíckej fare. Rokovalo sa tu o spisovnom jazyku.
Peter Minárik
Prípad zabudnutej krypty
Dodnes nevieme, kde sú presne pochované osobnosti slovenského života. Neviem, či všetci, ale Trnavskí historici a archivári asi žijú v inom čase, než si ho odmeriavame my bežní pozemšťania. Prípad krýpt pod Trnavskými kostolmi ma zaviedol aj k nim, ale hoci som sa snažil niekoľko týždňov, mnoho informácii som nedostal. Podzemie však stále láka, pretože, ako mi povedali v jednom kostole, do tých zabudnutých nechodí okrem novinárov a zlodejov nikto. Neľutoval som svoj záujem o toto tabu, pretože som sa dostal až k poznaniu, že dnes nevieme ani to, kde sú pochovaní naši významní rodáci.
Kostol Najsvätejšej Trojice v Trnave, kam som sa vybral, má svoju kryptu skrytú priamo pod hlavnou loďou. Kto ju chce navštíviť, musí absolvovať krkolomnú púť, pretože sa do nej vchádza iba cez malé vetracie okienko z ulice. Ostatné prístupové trasy do nej zamurovali v minulých rokoch, keď sa renovovali vedľajšie priestory a upravovali sa pre mládežnícky klub. Lákala ma najmä pre poznanie, že v nej už desiatky rokov nikto živý nebol. Každá takáto cesta je malým dobrodružstvom, ktoré nikoho nesklame. Kostolník o týchto priestoroch veľa nevie. Neslúži tu dlho a tak s nami ide mladší kňaz. Vstupujeme do tmavej a vlhkej kobky. Svietime si baterkami a tu sa pred nami vynorí, aj napriek vrstve prachu, nádherný kamenný oltár. Spolu s pamiatkárom musíme obdivovať umenie klenbového staviteľstva našich predkov. Po stranách sa tiahnu úzke chodbičky, na ktorých čítame mená členov rádu, ktorí sú tu pochovaní. Niektoré nesú stopy násilného otvorenia. V krypte je to bežný jav...
Najviac sa v tejto krypte pochovávalo v rokoch 1736 až 1850, aspoň podľa datovania na zamurovaných hrobniciach. Pochovávať sa teda začalo hneď potom, ako bol kostol postavený, pretože rehoľa trinitárov, ktorá do Trnavy prišla v roku 1712, tu začala už o osem rokov nato stavať tento kostol a dokončila ho o deväť rokov neskoršie. Niektoré hrobnice majú dobre zachované nápisy, iné sú, naopak, otvorené. Vykrádači hrobov tu hľadali svoje obete, zlato a drahé predmety, o ktorých si mysleli, že ich bude mať mŕtvy pri sebe. Až do regulácie z konca 18. storočia, ktorú nariadil cisár Jozef II., bolo pochovávanie v kryptách kostolov internou záležitosťou cirkví a rádu. Do krýpt sa ukladali nielen členovia rádu, ale aj bohatí mecenáši farnosti a význační obyvatelia mesta. Tí mali tabule s menami nielen v krypte, ale aj v kaplnkách kostola, aby sa k nim mohli ich príbuzní pomodliť.
Vykrádanie hrobiek je asi najstaršou zlodejskou činnosťou človeka. Hrobky boli vykrádané už za čias faraónov v rovnakej nádeji ako v súčasnosti, obohatiť sa na úkor mŕtvych. Inak, aj múmie faraónov, ktoré máme na Slovensku v múzeách, pochádzajú z krádeží a nie výmenou za iné pamiatky. Nie vždy platí príslovie, že svoje bohatstvo si do hrobu nikto nezoberie. Platí to aj naopak, pretože napríklad rád františkánov bohatstvom nikdy neoplýval. Dokonca ich predstavený v jednom nitrianskom kláštore im prikázal dať do pôvodného stavu pozlátenú drevenú Krížovú cestu, pretože zlato sa nezlučovalo s ich zásadami chudoby. Ale hrobnice v ich krypte boli napriek tomu vykradnuté. Občas sa však nájdu v hrobniciach aj drobné cenné predmety, hoci si nemyslím, že to platí o hrobniciach pátrov, ktorí navyše zomierali v čase trnavského moru. A tak je táto činnosť "výnosná" a aj beztrestná. V hrobke, ktorú som navštívil, nebol nikto už minimálne niekoľko desaťročí, ako sme videli podľa nápisov na stenách i podľa rozprávania kostolníka. Ľudská lebka, hrôzostrašne položená na jednej z otvorených hrobníc svedčí o tom, že ľudská chamtivosť sa ani tu nezastavila pred ničím.
Pre mňa bolo zvláštne zistenie, že sa serióznemu výskumu hrobiek nikto, aspoň v Trnave, kde ich je spústa, nevenuje. Archívy môžu skrývať netušené svedectvá o dobe, ktorú dnes pokrýva rovnaká vrstva prachu spomienok, ako nami objavený oltár. Je pravda, že tento "nezáujem" archivárov sa dá vysvetliť logicky. Po roku 1989 sa totiž ich práca zúžila na prehrabávanie archívov kvôli reštitúciám a na serióznu výskumnú prácu im nezostával čas.
Ani v prípade, že je v kostole uložená doska s menom pochovaného, nemáme žiadny dôkaz, že tu naozaj leží. Mohla sa sem preniesť pri rušení cintorína naokolo, ako sa to stalo napríklad v prípade cintorína okolo Dómu sv.Mikuláša. Krypty nie sú témou na senzácie, boli však dlho TABU. Nie je tu ani zdravé sa pohybovať. Pracovníci múzea si pamätajú, ako pri búracích prácach v kryptách Západoslovenského múzea, kde bol voľakedy kláštor klarisiek a kostol Nanebovzatia Panny Márie, našli v podzemí obrovskú plieseň. Zmizla až po obnovení vetrania.
Historikov by malo skôr zaujímať, kto je v krypte pochovaný. Napríklad Štefan Moyzes, prvý predseda Matice Slovenskej je dokázateľne pochovaný v krypte v Svätom Kríži nad Hronom. To však je výnimka. Málo krýpt je prístupných aj pre verejnosť a hoci niektoré krypty sú nielen v Trnave takto využívané, som toho názoru, že ide o miesta, na ktoré by sa malo vstupovať čo najmenej a s pietou.
Dodnes sa zachovalo už len málo údajov o starých cintorínoch, ktorých je len v okolí Trnavy sedem. Patria sem aj krypty, ale zisťovanie presných dát na týchto miestach je zdĺhavé a zložité. Zachovalo sa len málo údajov a občas sa stávajú prípady, ako v katedrálnom chráme sv.Jána Krstiteľa, kde farár kázal kostolníkovi zistiť meno istého šľachtica. Kostolník iniciatívne odmontoval všetky tabuľky z hrobníc a doniesol ich farárovi. Odvtedy už v tomto prípade nemôžeme hovoriť o nejakom presnom súpise pochovaných. Svedčí to o tom, že opierať sa o tabuľky, či kamenné platne s označením mena pochovanej osoby, je nemožné.
Do krýpt vstupovalo nekontrolovateľne veľa ľudí a v matrike nie je zapísané, v ktorom kostole či krypte je človek pochovaný. Je tam maximálne údaj, ak ju vedeli určiť, o chorobe. Aj to bola vo väčšine prípadov "staroba". Ak šlo o vyššie postaveného cirkevného hodnostára napríklad v období tureckých vojen, ktorý nemal svoje biskupstvo, pretože ho zabralo nepriateľské vojsko, mal by byť pochovaný v krypte. Ale znamienko rovnosti tam dať nemôžeme.
Počítače dnes dokážu vymodelovať z lebky aj tvár danej osoby. Je to však zatiaľ metóda veľmi drahá a vlastne bezúčelná. Dnes totiž nevieme nielen to, kde sú pochovaní ľudia, ktorí žili napríklad v 17.-18.storočí, ale ani to, kde žili naši takmer "súčasníci".
Ja som sa zaoberal hrobom Juraja Fándlyho. Dokázateľne viem, že je pochovaný v Doľanoch, ale má tu len symbolický náhrobok. Ešte začiatkom 20.storočia sa vedelo, kde je miesto jeho posledného odpočinku. Miestny farár mi povedal, kde spočíva, "pretože" tam je jeho krypta. V archívoch sa však našli záznamy o národnej zbierke na jeho kríž. Kto má kryptu, asi by mu neorganizovali zbierku na kríž. Dnes nevieme identifikovať ani jednu pätinu náhrobníkov či hrobov významných osobností Slovenska. Na svojich mŕtvych príliš skoro zabúdame. Stačí, ak vymrú jeho súčasníci. Slováka Aurela Stodolu považovali za jedného z najväčších svetových inžinierov a za otca parných turbín. Bol profesorom vo Švajčiarsku, kde aj zomrel. Miestny magistrát nevedel ani v tomto prípade oslobodiť od poplatkov jeho hrob.
Nevieme ani to, kde sa nachádza hrob Antona Bernoláka, otca spisovnej slovenčiny. Nemáme identifikovaný hrob Mateja Bella, hoci v mestskom múzeu v Bratislave má svoju dosku. Bol pochovaný na starom luteránskom cintoríne na Palisádach, ale presnú lokalizáciu hrobu nepoznáme. Vieme, že tam bola veľká lipa, ale nič viac. Hľadať hrob na tomto základe je nemožné.
Zíde z očí, zíde z mysle, hovorí sa. O hroboch a hrobkách to platí vari najviac. Aj evidované hroby sa dnes ťažko udržiavajú. Nadšenie ľudí trvá veľmi krátko a na velikánov svojho národa rýchlo zabúdame. Pietu a bolesť pozostalých rýchlo vystrieda realita. Pominuteľné živých nezaujíma.
Či je to dobré, či zlé, ukážu dejiny.
Ivan Krajčovič
NEPÁL 1997 - Hurá do Himalájí
/2.pokračovanie/
Cesta hore
10.10. - piatok
V noci zrejme odchádza z hotela viacero výprav. Celú noc tu niekto dupe a huláka po chodbách. V celom meste štekajú miestne túlavé psy. Podotýkam, že tým štekaním nie je myslené občasné hafnutie. Jedná sa o trvalý rev tisícov psov, ktoré sa po celý deň váľajú nečinne na slnku a zbierajú energiu pre nočnú hromadnú produkciu. Podľa intenzity sborového spevu súdime, že využitie slnečného žiarenia v budúcnosti dáva ľudstvu nové šance!
Odchádzame o 5.hodine. Ideme najatým autobusom, nie však pravidelnou linkou. Začali sa totiž jedny z mnohých miestnych sviatkov a vtedy je tu verejná doprava ochromená. Dokonca i tento mimoriadny autobus bolo veľmi ťažko zohnať. Miestni šoféri nechcú jazdiť dokedy sa jeden z nich nenechá "ukecať" na desať násobok bežnej ceny. No tak nás čaká 200 km po rozbitých horských cestách, čo koštuje v prípade tohoto verejného autobusu, nejakých približne 11 hodín pomalej jazdy. Ako tu už bolo povedané, sedadlá v autobusoch sú dimenzované pre miestne útlejšie obyvateľstvo, ktoré si naviac vykladá sedačku pre dvoch extrémne vychudlých ľudí tak, že sa na nich bežne tlačia 4 cestujúci /oficiálna cena cestovného lístka ale odpovedá 2 osobám/. Jeden z cestujúcich sa počas diaľkovej jazdy skoro vždy stopercentne povracia.
Európania, odsúdení k Nepálskemu autobusu, si preto obvykle kupujú 2 miesta pre 1 osobu a obsadzujú všetky disponibilné plochy batožinou. Po skončení transportu sú vraj obvykle vytiahnutí z autobusu v skrčenej podobe a trvá im zopár hodín, kým sa na tvrdej ploche poriadne narovnajú. Pritom vydávajú podobný praskavý zvuk, ako keď sa polyetylénové fľaše vracajú do pôvodného tvaru.
Náš privátny autobus určite pamätá na Marshallov plán. Je to neuveriteľne otlčený a hrdzavý Mercedes, alebo skôr skriňa, ktorá z toho autobusu zostala po rôznych haváriach, prestavbách a úpravách. Má však vďaka svojmu európskému pôvodu sedačky európských rozmerov, takže sa v ňom dá stráviť skoro celý deň na miestnych cestách celkom pohodlne. Zase pojem "cesta" nie je v uvodzovkách zbytočne, aj keď asfalt sa na nich aj keď zriedka, skutočne vyskytuje. Občasné úseky pretiahnuté cez rozsiahle zosuvy skál nie sú príliš časté, ísť sa však po nich dá len krokom.
Náš dopravný prostriedok začína nám ešte pred odchodom horieť. Vypukne zmätok a krik miestnych dopravcov i účastníkov zájazdu. Beriem foťák a vyskakujem z autobusu. Ostatní zostali sedieť, asi boli omámení hustým dymom. Pribieha šofér a majiteľ autobusu v jednej osobe a nejakým záhadným spôsobom v niekoľkých minútach požiar uhasí. Volant, spod ktorého sa valil hustý dym, už je zase zo zadných sedadiel vidieť. Zahanbene sa vraciam na svoje miesto. Trochu sa divíme, že šofér ide na cestu z celou svojou rodinou, to znamená, že bez manželiek, ale minimálne s dvomi svojimi synmi. Má to však svoj účel, ako uvidíme hneď po štarte. Každý neriadiaci člen rodiny totiž obsadí jednu stranu autobusu a naviguje ho v neprehľadných zákrutách, kde často centimetre rozhodujú o tom, či vôbec ešte prejdeme. Každý člen posádky má so šoférom dohodnutý svoj systém signálov, najčastejšie rytmického búchania pästí do hrdzavej karosérie, prípadne rozmanitú škálu netopierych hvizdov. Cesta je cez sviatky takmer prázdna, nikde nezastavujeme a tak ideme naozaj rýchlejšie ako bežná linka. Cestu sa nám nakoniec podarí skrátiť na nejakých 8 hodín. Na tunajších cestách sa ovšem žiadne rýchlostné rekordy lámať nedajú. Cestou vidíme niekoľko havárií. Jedna z havárií je úplne čierny zhorený autobus nášho typu. - Have a nice trip, foreigners!!
Cestou sme stretli aj niekoľko miestnych kontrol. Vo dvoch prípadoch musíme svoje nacionále zapísať do tlstého zošita, ktorý pravdepodobne podlieha čas od času formálnej kontrole a do ktorého sa dá napísať čokoľvek, pretože kontrolujúci policajt pravdepodobne nevie vôbec čítať. Ale má starodávnu "búchačku", ktorá možno pri použití vystrelí aj dopredu. Nie je preto radno rozprávať okaté vtipy o policajtoch. Senzibilitu na tento druh zábavy prejavujú všetky úradné osoby, počnúc niekde u Komunistického šedého moru. Nerozumie, ale i tak to "nejako" chápe!
Náš dnešný cieľ je JIRI. Prišli sme tam pred druhou hodinou. Ubytovávame sa v miestnom hoteli, ktorý je tu široko - ďaleko najlepší. V JIRI všetky cesty končia, ďalej už musíme ísť len peši po svojich. Opačným smerom jazdí len a len miestne obyvateľstvo, ktoré má nejaké úradné vybavovanie v hlavnom meste. Náš šofér chce s poloprázdnym autobusom stihnúť celú cestu naspäť ešte dnes, pretože sa chce vrátiť na sviatky domov. Po odchode autobusu sme teda definitívne odrezaní od civilizácie. Večeru si objednávame na šiestu hodinu, obligátny Dal Bhat. Dojednali sme si na zajtrajšiu cestu dvoch nosičov, ktorí budú niesť po 40 kg. Cena za deň odnosu je 400 Rs /miestne rupie/. Pokiaľ má však niekto čierne svedomie, že je to málo, môže si ho ukľudniť, na miestne pomery neprerobí, tunajší ľudia sa tak proste živia a akýkoľvek "zmäkčilý" prístup by sami považovali za šialenstvo prichádzajúceho. Veď keď sme na začiatku hľadali nosičov, ponúkali sa nám v celých zástupoch.
11.10. - sobota. Prvý deň prechodu.
Ráno okolo pol siedmej raňajkujeme porridge s čokoládou a čakáme na dohodnutých nosičov. Vzhľadom na neskladnosť našej batožiny sú nakoniec štyria nosiči namiesto včerajších dvoch, ale pre zmenu za polovičnú cenu. Jednému z nich je horko - ťažko 15 rokov...
Vyrážame o 7.45 h. Ideme do kopca, sedla asi 2400 metrov a potom prudko dole na výšku 1800 metrov do dedinky Shivalaya. Tu obedujeme cestovinovú polievku RARA. Okrem cestoviny je v nej spústa čili papriky, ktorá tu bude naďalej prevládať vo väčšine jedál. Po obede prechádzame kúsok za dedinou kontrolou "trekking" permitou. Nasleduje prudký kopec do sedla Deuralli Pass vo výške 2700 metrov. Dochádzame s Aničkou poslední asi o 17.15 h. Večeriame znovu Dal Bhat. Strácam, neviem kde, jednu fľašu na pitnú vodu, možno si ju nechala naša ubytovateľka. Celkom žiadna škoda, pri dvoch fľašiach na osobu človek rovnako nevie, v akom stave bola ktorá fľaška s procesom sterilizácie /nutné je najskôr vhodiť chlórovú tabletku a po pol hodine ďalšiu neutralizačnú tabletku, ktorá zlikviduje predchádzajúci chlór/. Celú noc štekajú psy, ale nie je ich zase toľko ako v Káthmandú. Na prvom táborisku dohadujeme takzvaný "vojnový komunizmus". Ide o to, že platenie predstavuje pri našej neznalosti nepálštiny a podobnej úrovni angličtiny našich hostiteľov samostatnú kapitolu. Pokiaľ by každý platil individuálne, veci by sa neúmerne časove pretiahli. Preto platí vždy len jedna osoba a ostatní jej povedia čo vlastne mali. Potom príde na rad hrubé zúčtovanie, oznámi sa každému dlžné skóre a začne sa nové kolo. Ako zapisovateľ dlžných čiastok, aj keď som to vždy odmietol, som sa stal ja! K roli defraudanta som mal vždy talent. Za zmienku stojí nepálsky systém objednávania jedla. Vo väčšine lodžií sa objednávka zapisuje do zošita a to na stránku, ktorú si turista úplne náhodne vyberie. Občas nám nebolo jasné, ako obsluha pozná, čo bolo objednané naposledy a ako pozná, kto je tu ubytovaný na dlhšiu dobu. Lebo za stravu sa platí až na konci pobytu. A úplnú ranu tomu dávajú skupiny našeho typu, ktoré platia hromadne. Diskusia, kto čo prejedol, bývajú zaujímavejšie ako prenosy z parlamentu.
12.10. - nedeľa. Druhý deň prechodu.
Ráno odchádzame po pol siedmej bez raňajok. Tento postup je doporučovaný už z domu ako najvýhodnejší. Miestne obyvateľstvo síce prijme objednávku raňajok v podstate na akúkoľvek dobu, ale pretože nie je skoro ráno rozkúrená pec a čas pre horalov veľmi málo znamená, tolerancia jedna hodina je tu skôr spodná hranica oneskorenia, s ktorým je tu nutné počítať vždy. Okrem toho sa za ranného "chladu" lepšie pochoduje. Daný režim ovšem nevyhovuje ľudom, ktorí sú zvyknutí naplniť si žalúdok ihneď po opustení postele. Raňajkujeme asi po hodine a pol cesty, v dedine Bhandar. Cesta teraz padá prudko dole až na výšku asi 1560 m a potom zase mierne mierne stúpa do kopca 1640 m do dediny Kenja, kde obedujeme. Pred druhou hodinou sa sťahujú mraky a začína prudký lejak s krúpami. Niektorí z nás rezignujú a odchádzajú ešte za dažďa. My "skúsenejší" čakáme až sa prehánka skončí a vychádza nám to. O 14.h štartujeme do prudkého kopca do dedinky Sete. Stupák sa stáva pozvolnejším a tým aj nekonečnejším. Do cieľa prichádzame skoro za tmy, o 17,30 h. Pre zmenu večeriame Dal Bhat. Naši hostitelia to trochu preháňajú s cenou čaju, konvica stojí 250 rupii. Nuž tomu sa hovorí voľná tvorba zmluvných cien.
13.10. - pondelok. Tretí deň prechodu.
Ráno odchádzame znovu presne o pol siedmej. Stúpame do sedla Lamjura /3530 m/. Cestou raňajkujeme placky a čaj. V sedle sme asi o štvrť na jednu, ako obvykle poslední. Pokračujeme prudkým zostupom a asi o pol druhej sa zastavujeme na obed, pre zmenu je to cestovinová polievka s chilli. V lodžii je len žena majiteľa a kŕdeľ detí. /My sme ich napočítali 6, včítane novonarodenca zahrabaného do hromady handier./ Po obede pokračujeme zostupom do Jumbesi vo výške 2600 m. Tam sa dostávame asi o 16.h. Navštevujeme miestny budhistický kláštor, ktorý obhospodaruje len jediný mních. Príspevok za návštevu je dobrovoľný, mních je ale vraj odmeňovaný z vybraných príspevkov. Vhadzujem aj za ostatných účastníkov do pokladničky stovku. Muž mi pokorne ďakuje, rukami zopätými pred tvárou. Do kláštora sa podľa budhistických zvykov musí ísť bez kožených topánok, teda bosý. Vnútornému vybaveniu tróni Budhova socha. Rituálnym predmetom nerozumieme. V čele miestnosti je umiestnená zväčšená fotografia akéhosi civilne vyzerajúceho muža. Od nášho sprievodcu sa dozvedáme, že je to súčasné prevtelenie lámu. Pred odchodom do kláštora sme si objednali večeru, tentoraz znova cestoviny a polievku. Večer sa koná búrlivý "briefing", pretože zajtra údajne nasleduje dlhý a časove náročný pochod. Akoby tie doterajšie boli krátke a ľahké!! Vedúci sa každého osobne pýta, či to vydržíme a je požadovaná kladná odpoveď.
14.10. - útorok. Štvrtý deň prechodu.
Ráno vyrážame už o šiestej. Stúpame asi do výšky 3600 m k hotelu Everest View. Predmet nášho záujmu však nie je vidieť. Mysleli sme si, že k raňajkám sme si objednali placky, ale nebolo tomu tak. Keď sme sa po pol hodine márneho čakania pýtali v kuchyni, zistili sme, že tam o našej objednávke nikto nič nevie. Majiteľ lodžie by zrejme pri svojich znalostiach angličtiny objednávateľovi odsúhlasil aj tretiu svetovú vojnu!!! Raňajkujeme teda za pochodu vynikajúci miestny jačí sýr. Energeticky stačí až do večera, kaloricky je to hotový pokrmový tuk. 200 gramov mi stačilo v podstate na celý deň pochodu. Po "raňajkách" pokračujeme najskôr po traverzovej ceste a potom klesáme na 2600 metrov. Predbiehame pritom karavánu jakov a oslov s nákladom a vzájomne sa pritom motáme jeden druhému do cesty. Nasleduje stupák cez dedinku Ringmo do sedla Trakshindo /3070 m/. Tu sa cesta láme prudko dole a klesáme na výšku 1500 m, k mostu cez Dudh Kosi. Pri zastávke na "slížovú" polievku krátko za sedlom Trakshindo sa ešte radujeme, aký máme skvelý medzičas. Pokračujeme mierne do kopca do Jubingu /1680 m/, kam prichádzame asi okolo 5.h. Predpokladaný extrémne dlhý deň mal nečakane priaznivý priebeh, pretože sme všetci dorazili za svetla, aj keď s rôznymi následkami na kolenách. Niekto večeria ryžu, niekto Dal Bhat. Bývame v chyži, ktorej konštrukcia by bezpečnostného technika priviedla do maximálneho vytrženia. Nielen na prvý pohľad je postavená z "klackov". To, čo sa snáď má nazývať fošnou, je horko-ťažko len 3 centimetre hrubá doska, o ktorú sa opiera nemalá časť podlahy prvého poschodia. Stavba kupodivu pojme 9 účastníkov a nerozpadne sa. Len sa možno trochu naduje. Vďaka, Višnu Spasiteľu !!!
15.10. - streda. Piaty deň prechodu.
Ráno odchádzame po 6.h do Kharihola Bazáru /2050 m/, kde raňajkujeme. Cestou sa na niektorých z nás v kríkoch nalepili tunajšie pijavice. Na mňa už neostalo. Niekedy sa vyplatí fučať ako posledný!! S úžasom sledujem krvavé nohy našich kolegov. Pijavice sa dajú zostreliť ľahko cvrnknutím prstom, ale zostane po nich slušná, krvácajúca rana. Správny postup ich likvidácie je ale celkom iný, treba pijaviciam opáliť zadoček zapálenou sirkou. Postihnutí však hovorili, že by si neradi zapálili porast na nohách! Pokračujeme na Kharte /2400 m/ a ďalej lezieme do kopca na Khari La /2900 m/, kde obedujeme cestovinovú polievku RARA. Potom zostupujeme do Puiyanu /2370 m/. V tejto dedinke máme zraz a tu sa má rozhodnúť, či budeme pokračovať v ceste alebo tu prespíme. Rozhodlo sa pokračovať ďalej. Ideme po vrstevnici a potom prudko dole do Surke na 2300 m. Zostup je veľmi nepríjemný. Prichádzame spolu so súmrakom o 18.h. Večeriame cestoviny. Skvelá je konštrukcia miestneho záchodu, skladajúceho sa zo 4 dier vo voľne prekrížených doskách. Užívateľ si môže voľne vybrať dieru k vykonaniu potreby. Pritom sa musí s baterkou v ruke snažiť nešliapnuť do niektorého zo zbývajúcich otvorov. Možno je to konštrukcia rodinného typu alebo miesto pre obchodné jednanie. Na ďalšej ceste sme potom už nevideli viac, než dvojdierovú verziu...
pokračovanie nabudúce . . .
Ako sa chlastá v Las Vegas
Las Vegas sa vždy písalo a píše ako o meste hriechu, takže ako chlapčisko očkovaný Satanom /tak to o mne vravievali moje bývalé učiteľky/, keď už som bol v tých štátoch, nemohol nenavštíviť. V Las Vegas je všetko prispôsobené zábave, ale bohužiaľ nie pre korunového našinca. Ale, poviem Vám, kam sa Las Vegas hrabe na náš Bieros, Mamuta, Zajacov či Troch sopľov. Hriešnosť podľa Američanov spočíva zrejme v prehrávaní nekonečného radu štvrťákov v hracích bednách - tých sú v Las Vegas skutočne milióny, jednoducho všade! Dokonca i záchodoch.
Na naše prekvapenie, na prudérnu Ameriku je tu pomerne pestrá ponuka erotických salónov, rôznych "múzeí sexu" i súkromne hospodáriacich podnikateliek. Ale v našom obore? Bieda s núdzou! Na normálnu putiku, ako ju poznáme, nenarazíte, všade samé kasína o veľkosti desiatich podzemných garáží, bary s hrmotiacimi automatmi, pajzle, hrajúce si na svetovosť pomocou rôznych trikov a záplat, živých krokodílov, tigrov, opíc, obnažených Kleopatier a ohňostrojov, ale dobré pivo typu Plzeň, Radegast, Bažanta či Topvar tam nikto nepozná ! Zlaté naše dedinské krčmy s čapovanými desiatkami.
Z vyššie uvedeného vyplýva pomerne jednoznačne, že v Las Vegas sa chlastá nahovno!! pretože teploty tu dosahujú až 56 stupňov. Pivo, plechovkové i fľaškové, sa predáva hlavne u benzínových čerpadiel, ktoré sú označené ako BEER + WINE. Výber je pomerne rozmanitý, hlavne amerických pív, z cudzích sa tu dá objaviť Budweiser alebo Heineken, ich chuť je samozrejme výrazne lepšia. Bohužiaľ pre nás i cena je výrazne vyššia. Ešte je treba poznamenať, že pivo sa predáva v rôznom balení, od tkz. tretiniek až po 2,5 litrové fľaše, zrejme na víkend pre celú rodinu.
Podobná situácia je i vo veľkých, ale naozaj veľkých samoobsluhách, ale nie v každej z nich majú alkoholické nápoje. Ak ich majú, je ich cena len nepatrne nižšia ako v reštauráciách a podobných podnikoch. V tvrdom alkohole je situácia ešte horšia. Obchod s nápisom "SPIRITS", kde neboli pomôcky pre čiernu mágiu a indiánske duchovno, som objavil len jeden a špiritus /čistý lieh/ sa tam dal kúpiť za 13 až 17 dolárov.
V reštauráciách je ale situácia celkom odlišná. Pivo vychádza na 3 až 5 dolárov, tvrdý alkohol na 2 až 5,5 USD. Pri čapovanom pive tu nepoznajú penu, takže čerstvé pivo vyzerá, ako keby stálo celé popoludnie na horúcom slnku. Pravda, len je o trochu chladnejšie. A pripravte sa na to, že napríklad do mexickej CORONY Vám hneď po otvorení vymačkajú celý citrón. Čo ostatne môžete chcieť od národa, ktorý zo pšeničnej whisky urobí kukuričný Bourbon? Hoci Amerika bola ešte ušetrená masívneho náporu slovenských turistov, VŽDY sa platí okamžite po donesení nápoja. Vyberať si výhodnú pozíciu čo najblišie k dverám je preto v tomto prípade zbytočné. A VŽDY, ale naozaj VŽDY sa dáva pri každom prinesenom nápoji a nech je toho čohokoľvek, desať až pätnásť % sprepitného /tringeltu/, najmenej však dolár, inak máte "utrum". Zlatí naši halieroví zlodeji. Toľkokrát mi srdce krvácalo, ale tam to dáva vskutku KAŽDÝ ! Pokiaľ nájdete v sebe toľko odvahy a urobíte sa, že toho pikolíka akože nevidíte, vráti Vám Váš obnos presne do posledného centíka a pohrdne s Vami tak okato, že i mňa to donútilo mu ten mrzký obolus pokaždýkrát ponechať. A to sa môžete opýtať mojich kamarátov, aký som ja lakomý....
J. Lábus
Ako možno vychutnávať DP?
Keď sa pozerám do svojich záznamníkov alebo čítam o histórii diaľkových pochodov v Malokarpatskom diaľkoplazovi, napadá ma jedno prirovnanie: Diaľkové pochody sa pre turistu v niečom podobajú vínu. Nemyslím tým teraz na závislosť od alkoholu, ale na kultivované vychutnávanie čaše dobrého portského raz za čas, či pohárika sladkej malagy.
Tak ako červená malaga “Pedro Ximenéz”, či šampanské, alebo portské sa líši z ročníka na ročník, tak aj ten istý DP sa z roka na rok odlišuje v mojich spomienkach podľa zvláštnosti jeho zafarbenia. Každý akoby mal iný nádych, vôňu, či buquet. Podobne ako víno. Neraz som si sadol najmä za chladných večerov vo vykúrenej izbe k záznamníku a vracal sa v pamäti k rôznym pochodom. Ak sa človek pozrie dozadu, nielen že zistí, že každý pochod má svoje typické čaro podľa ročného obdobia, v ktorom sa šliape a podľa jeho trasy, ale napríklad aj “Trnavská stovka”, či dnes už, historická, “Adéla”, alebo “Pochod bankových úradníkov” a vlastne všetky ostatné vyvolávajú odlišné spomienky aj podľa toho, v ktorom roku to bolo. Sú medzi nimi príjemnejšie aj menej príjemné. Lepšie je ale hovoriť o rôznych spomienkach. Nie je stovka ako stovka. Nie je každý pochod rovnaký. Poznáme to z vlastných skúseností. Čo dáva najčastejšie zvláštne zafarbenie jednotlivým ročníkom DP? Rozhodne na prvom mieste počasie. Spomínam si dodnes na ťažký ročník DP Turist Unionu ”Dorotu” - ročník 1986, kedy inak pomerne ľahkých 40 km mi vo výbornej kondícii trvalo plných 10 hodín. Brodili sme sa celý čas v hlbokom snehu, fúkalo, mrzlo a do tváre sa zabodávali pichľavé ihličky. Obdobne bol pre mňa náročný, ale tentokrát “mokrý” vo vetre a búrke prejdený ročník 1997 tesláckeho “2x50 a dosť!” Okrem takýchto drsných, tvrdých pochodov, ktoré majú svoje nesporné kúzlo, vybavujem si rád v pamäti i príjemné, povedal by som ”mäkké” ročníky, ako tomu bolo napr. posledne na “S BEZ-kou do Karpát”(1999), alebo na niektorých ročníkoch “Trnavskej stovky”. Okrem uvedeného je dôležitý duch kamarátstva, ktorý sa vytvára podľa toho, koľko tam bolo ľudí, kto sa s kým stretol a išiel. Aby bola jedinečnosť každého jednotlivého ročníka ešte viac zvýraznená podobne ako do hrnčeka s vonným odvarom aj tu treba ešte pridať spomienku na vlastný stav, v akom sa turista vtedy nachádzal: Či som mal problémy s kolenami, oblečením, či sa mi nepoškodila turistická bota a pod. Tak vzniká ročník každého DP s jeho neopakovateľnou individuálnou atmosférou, ktorý sa odkladá do svojej priehradky v histórii spomienok podobne, ako sa fľaška vzácneho vína podľa ročníkov uloží na policu v pivnici medzi svoje druhy. Každý pochod má svoju trasu ako každé víno má v pivnici svoj regál. Na rozdiel od vína ale čaro spomienok na diaľkové pochody nemá dno a možno sa k nim bez problémov vracať znova a opäť.
Ľ. Okruhlica
Trnavská Inflační Stovka - už po desáté /1999/
"Že vy jste tady byli už před rokem?" víta nás paní ze soukromé hospůdky v Šanově, malé věsničce v podhůří Bílých Karpat, těsně pod hraničním česko-slovenským hřeběnem hor a hlubokých lesů, když si na oficiální kontrolní kartu s typickými obrázky od Ivana Baju přejeme zdejší razítko a kupujeme si k pití tradiční limonádu. Je letní vedro a my se v červnovém nedělním odpoledni blížíme ke konci naší 10. úspěšné účasti na trase 168 km trnavskej inflačnej stovky. Tedy s cílem jako loni na moravské straně ve Slavičíne, i když jsme původně uvažovali o jejím prodloužení na zhruba 175 km s cílem v Bylnici a tajně jsme doufali, že letos by to mohlo konečně vyjít. Předpokladali jsme tedy přejítí celého hřeběne přes vrchol Čerešenkovú až do údolí řeky Vláry...
Časově bychom to však dost těžko stíhali, vzhledem k omezenému spojení s nutností stihnout poslední večerní vlak. Počasí jako malované, slunečné. Je síce horko, ale líp než loni, kdy bylo přímo tropické...
První den trasy nám vycházel časově a celkově podle našich předpokladů. Vrcholky Taricových skal a Vápenné jsme zdolávali vcelku dobře bez problémů. Ani projítí v noci přes Dobrou Vodu po červené značce dál do Brezovej nám nečinil problémy...
Říkali jsme si: "Jdeme to už po desáté, máme se zdejší trasou a jejími nástrahami už nějaké ty skúsenosti... takže by to mělo jít v pohodě... Avšak nic se nemá brát na lehkou váhu... i my jsme postupně udělali spoustu chyb a leccos podcenili uchlácholeni předchozími úspěchy. Prostě v mnohém jsme se začali chovat jako zelenáči. První den trasy nám šel vcelku podle předpokladů, co se týka času. A únava?... ta se začala projevovat až v Brezovej. Začalo to po chvílce zdřímnutí, kdy jsme si zapoměli dát potvrdit razítko do turistického záznamníka a došlo nám to až někde na Bradle. Další problémy se odvíjely tím, že my i pořadatelé jsme byli nuceni šetřit na čem se dá... Naše až "moc dobře" vyšlapaná děravá a různě polepená obuv neodpovídala nárokům trasy, což jsme první den tolik nepocítili, ale cesta je tu dlouhá... a tak po rozmáčení chodidel rosou z vysoké trávy nad Jandovou dolinou se na botách i nohou projevili dost citelně a pak už se nám nešlo nejlíp. Podcenili jsme i nutnost dostatečných zásob proviantu a nutnosti pořádně se najíst před další částí trasy. Nepočítali jsme s tím, že nebude /jako dříve/ občerstvění na Brezinkách /Bukovej/ a v Brezovej pod Bradlom. Nevadilo nám to - zatím. Měli jsme zásoby vlastní, jenže-ty měly být na další den. Takže jsme si vlastně zkonzumovali téměř veškeré zásoby na nedělní část trasy.
Navíc jsme neodhadli terén, když jsme vzhledem zarostlým loukám na Javořine zkusili přejít na Mikulčin vrch místo červenou hřeběnovou značkou po zelené přes Květnou a vrchol Lopeníku. Do Květné to ještě šlo - lesem dolů, ale dál cesta na Lopeník vypadala, jako by sem lidská noha pár let nevkročila. Turisticky značená stezka se ztrácela ve stále houstnůcí džungli v prudkém stoupání - to chtělo minimálně mačetu - a my jsme se tím snažili prodrat. Bylo to pomalé, namáhavé, neefektívní... Shodli jsme se v názoru, že lépe střežený pohraniční úsek ani nemusí být ...
Uf, konečně jsme se prodrali nahoru. Tam už byli i turisté a slušná cesta. Chodí se sem zřejmě z opačné strany. Shltli jsme poslední "železnou zásobu" - malý balíček sucharů a hrst ředkviček. Ještě bychom si něco dali, ale už nic nemáme... Holt, kde nic není, ani čert nebere... V Květné nebylo doplnení zásob možné - obchody ani cukrárna nebyly v neděli ráno otevřené, hospody taky ne... Je nám jasné, že teď musíme najít na Mikulčině vrchu nebo v okolí nějakou otevřenou hospodu, jinak jdeme dál o hladu a cesta je před námi ještě dlouhá, mohlo by nám hrozit i vyčerpání a pokud ne, tak naše tempo by strmě klesalo s přibývajícími kilometry...
Měli jsme štěstí. Na Novém Dvoře jsme dostali za přijatelnou cenu polévku, pečivo i sušenky na cestu. Cítíme se líp a jde se dál.. Šance přejíti Čerešenkovú do Býlnice se však v téhle chvíli už stáva velkým otazníkem ... Otlačené nohy a únava se podepisovaly na tempu, jež bylo nižší, než bychom si přáli. A k tomu úvaha, jaká bude asi průchodnost cest, když se tam příliš nechodí. Pokud to bude cesta džunglí jako na Lopeníku, dojdeme pozdě s vyhlídkou nocování na nádraží v Bylnici. Ještě chvíli váháme. Láká nás ta šance, ale časově je to tak na hraně... ale... nakonec... únava se přiklání na misku váh rozumu a říka... copak vám to už nestačilo?
Jsme v sedle a definitívně se rozhodujeme pro únikový stihnutelný cíl Slavičín, tak jako loni. Docházíme tam v čase zhruba 36 hodin, což není najlepší, ale ještě to ujde. Už to není zcela v pohodě, ale hlavně včas a dáváme si poslední razítko na stanici a dáváme se trošku do pořádku ve snaze vypadat aspoň zdánlivě jako normální lidi... Upřimně řečeno, měli jsme toho už dost a byli jsme rádi, že jsme v cíli. A Čerešenková zůstala lákadlem pro některé příští trasy. Tedy do videnia, na budúce.
Jenom jsme pak v cíli i s odstupem času sebakriticky zhodnotili své chyby a prohlásili, že ten druhý den už jsme museli mít řádné "okno", což se nám doufám tak hned nepodarí.
Ale stejně - na Trnavskou Inflačnou Stovku nedáme dopustit a její přátelská atmosféra se stále drží díky nadšení lidí - nejen Petra Minárika, ale i lidí na kontrolách i té paní, co s velkou vervou smaží palačinky pro všechny pochodníky, aby je pak s přívětivým úsměvem rozdávala na lesním rozcestí i těch, co připravují diplomy, propagaci atd... Je to opravdový svátek diaľkoplazov. Prostě jako za dob rozmachu dálkových pochodů. Nešvidluje se tu a nezkracuje /ani není kudy a nic tu nejezdí/, jen snad odvážlivci na horských kolech a těm jsme na strmých úsecích, na nichž měli závody po trase zčásti shodné s naší, drželi palce. Upřímně řečeno, neměli bychom odvahu jet tudy dolu... My jsme těch jubilejných 10 tras 168 km zvládli i když jsme měli představu, že letos to půjde líp... Takže nám zůstává výzva zkusit to někdy příště, pokud se tradice /a v to pevně doufáme/ udrží.
Zděnka Tvrdá
Vec: Nadstavba na VOPT
Platné podmienky pre plnenie VOPT stanovené KST boli v čase vyhlásenia pre turistov stimulujúce. Dnes už mnoho turistov pešiakov niekoľkonásobne prekročili limit, ktorý bol vtedy stanovený na zlatý odznak VOPT - 6000 km /maximum/. Svedčí to o tom, že súťaž zaujala, ale i o tom, že funkcionári KST, či už vtedajší alebo terajší, zaspali. Na tento stav sme už niekoľkokrát upozorňovali. Podľa našich informácií nie je ani v pláne KST v dohľadnom čase tieto podmienky inovovať pre súčasné potreby. Preto sme rozhodnutí sami prevziať iniciatívu a vytvoriť nadstavbu pre VOPT. Ide už iba o to, kto sa pridá a pomôže pri organizovaní. Týmto oslovujeme schopných organizátorov a subjekty, ktoré by mohli pomôcť a majú do toho čo hovoriť, lebo vedia o čom sa vlastne hovorí. Mnohé veci a detaily môžu byť predmetom diskusie, ale niektoré zásady by mali byť dodržané.
1. V žiadnom prípade to nemá byť truc akcia voči KST. Naopak, je to nadviazanie na veľmi úspešnú akciu KST. V prípade úspešného rozbehnutia tejto nadstavby môže to neskoršie oficiálne zastrešiť i KST.
2. Podmienky pre získanie jednotlivých stupňov v nadstavbe musia byť úplne rovnaké, ako boli a sú pri základnom stupni. Nie je predsa mysliteľné, aby v športe platili iné pravidlá hry pre prvý polčas a iné pravidlá pre druhý polčas. To znamená dodržať tieto pravidlá:
- pre uznávanie kilometráže, vrátane prevýšenia
- okruh podujatí, na ktorých možno plniť VOPT
- spôsob potvrdzovania a uznávania absolvovaných DP /diplom, záznamník3. Túto nadstavbu nemožno brať iba ako chvíľkové nadšenie a elán niektorých funkcionárov a turistov. Táto akcia nemá byť závislá na jednom, či dvoch nadšených funkcionároch, s ktorými akcia stojí a padá. /viď. diamantový odznak VD Štart, ktorý už dnes nikto neudeľuje a ani neeviduje/. Nadstavba musí mať rovnakú popularitu a "životnosť" ako základný stupeň. Máme veľa funkcionárov so schopnosťou rozbehnúť množstvo "projektov" so životnosťou niektorých vzácnych kvetín, ktoré ráno zakvitnú a večer navždy uvädnú. Nemožno pripustiť ani prerušenie činnosti pre "odstúpenie" jedného funkcionára, ako sa to stalo v prípade Malokarpatského diaľkoplaza, ktorý teraz s ťažkosťami rozbiehame znovu. Kontinuita nadstavby VOPT musí byť zachovaná. Preto prosíme oslovených, skôr ako povedia svoje "áno", aby si osvojili podstatu tohto bodu !!!
4. Možnosť plnenia podmienok nadstavby VOPT /vrátane ohodnotenia/ pre všetkých turistov Slovenska, ktorí prejavia záujem.
5. Pri nadstavbe myslieť trochu perspektívnejšie. Nie z pohľadu dnešnej výkonnosti, aby sme neopakovali chyby našich predchodcov, ktorým sa zdala hranica 6.000 km vrcholom. Dnes začínajú s DP aj dvadsaťroční, ktorí ak vytrvajú pri turistike, tak ani Melových 35-tisíc kilometrov nemusí byť konečnou stanicou.
Ďalšie podnety a návrhy:
A. Kategorizácia VOPT
1. Základný stupeň VOPT 1.000 km - bronzový
3.000 km - strieborný
6.000 km - zlatý2. Druhý stupeň VOPT /napr.SUPER VOPT/ 10.000 km - bronzový
15.000 km - strieborný
20.000 km - zlatý3. Tretí stupeň VOPT /napr.ELITA VOPT/ 25.000 km - bronzový
30.000 km - strieborný
35.- 40.000 km - zlatý ???
B. Vyhodnotenie, spôsob vyhodnotenia.
Pre vyhodnocovanie sa naskytá niekoľko variant:
- Jedno centrum a niekoľko "zberačov".
- Dve, či viac centier /Trnava, Bratislava/ V dobe PC nie je problém dokonalá evidencia a prenos a vzájomná výmena dát.
- Vyhodnocovanie by sa mohlo prevádzať aj na niektorých vybraných DP. Na štarte odovzdá záznamník a súhrn /prehľad prejdených km/ a v cieli by už dostal ohodnotenie, odznak a diplom.
- Na určené adresy zasielať doporučene patričné doklady.
Zásada: Agendu vybavovať v REÁLNOM ČASE !!!
Poznáme prípady, že turistom sa nevrátili ani podklady a nedostali ani vyhodnotenie. Však áno...
C. Ohodnotenie:
Ten, kto splní podmienky, dostane diplom a odznak /medailu/.
Diplom - môže byť spoločný pre všetky kategórie. Kategórie sa budú dopisovať ručne. Zabezpečenie dostatku diplomov? Nie na kancelárskom papieri, ale vytlačený na kartóne.
Odznak - V predajni na Junáckej - Dom športu, majú rozne medaile v imitácii zlato - bronz, v cene od 35 Sk bez gravírovania. Väčšie za 50 Sk /pre tretí stupeň/.
Pre zakúpenie týchto medailí je však nutné získať sponzora ? Niečím by mohlo prispieť aj KST /s tým ale netreba veľmi rátať/, niečo by si mohol priplatiť aj sám odmenený turista a pod.
D. Realizátori
Osloviť schopných turistov - organizátorov. /Základ už je: Trnava - Minárik, Bratislava - I.Nižnan/ ako napr.: I.Košický, Peter Bada - Trnava, P.Šoula, Ľ.Bahurinský, P.Obdržálek - Bratislava, možno, že by prispeli aj Krno, Racek, Sládeček, Vilo Vida a dokonca aj Junas. V každom prípade by mal pomôcť Milan Kubiš, predseda KBT a iných.
E. Realizácia
Do konca decembra 1999 pripraviť už definitívne podmienky /po dôkladnej diskusií/ a realizátorov nadstavby VOPT, s konkrétnou činnosťou.
V termíne január - marec 2000 zabezpečiť diplomy, odznaky a ostatné náležitosti.
Od 1.4.2000 /nie je to prvoaprílový žart/ začať s udeľovaním nadstavbových VOPT.
F. Propagácia
Prostredníctvom mesačníka MKD, Krás Slovenska, na DP, oznamom jednotlivým klubom /možno aj cez KBT/ a pod.
V prvom kole vyhodnotiť súčasný aktuálny stav. Turista by dostal taký stupeň, aký mu prináleží podľa terajšieho stavu kilometráže. Neskoršie by sa mohlo pristúpiť k udeľovaniu diplomov a odznakov, aj tých stupňov, ktoré "získal" v predchádzajúcom období s dátumom, v ktorom splnil príslušnú kilometráž.
Všetky pripomienky a úpravy, ktoré by mohli v niečom "vylepšiť" tieto podmienky plnenia VOPT, zaslať na dole uvedené adresy.
Kto chce pomáhať a podieľať sa na organizovaní, ponúknuť v niečom spoluprácu, resp. má dobré nápady a návrhy, nech sa v čo najkratšom čase skontaktuje s:
1. Ing.Ivan Nižnan, Mlynarovičová 1, 851 03 Bratislava
2. Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 00 Trnava /t.č.0805/5521056/
Ivan Nižnan
Doplnenie názvov materiálov a pojmov športovej výstroje
Na základe článku v MKD 1/99 som sa rozhodol doplniť niektoré známe výrazy, ktoré tam neboli uverejnené a sú dosť dôležité z hľadiska prípadného nákupu oblečenia na zimnú sezónu.
GORE WINDSTOPPER - chráni pred vetrom a prechladnutím, je 2,5 krát teplejší než klasický fleece /čítaj flís/.
SYMPATEX - podobná látka ako Gore-tex, len od iného výrobcu.
ASPEN - poskytuje optimálnu rovnováhu vlastností medzi priedušnosťou a schopnosťou odolávať vode.
POWERTEX - materiál 60% cordura, 40% PA /polyamyd/. Vysoko nepremokavý ale priedušný a vysoko odolný proti oderu. Záruka 3 roky, vyrába ho fy-Salewa.
POROTEX - parapriedušnosť, vodotesnosť, vodoodpudivosť, tepelná nepriedušnosť, výrobca Gumotex Břeclav.
MEMOTEX - membrána s pamäťou. V teple a pri zvýšenom potení sa memotexové póry otvárajú, pri klesajúcich teplotách sa zase zatvárajú a udržujú telo v teple. Výrobca Big Pack / Nemecko.
DERMIZAX - nepremokavá trojvrstvová membrána zaručuje vysokú vodoodpudivosť a spoľahlivé prepúšťanie telesných pár. Výrobca Big Pack /Nemecko
TREVIRA FLEECE - oproti iným fleecom je ľahší, teplejší, priedušnejší. Výrobca Big Pack /Nemecko
Klimatex - spodné prádlo z polypropylénu. Má výborné termoregulačné vlastnosti, extrémne rýchly odvod potu s takmer nulovou nasiakavosťou PP vlákna. Výrobca Česká republika.
AQUA-GUARD - ľahká membránová tkanina, pracuje podobne ako Gore Tex, je vhodná najmä pre cykloturistov.
LITEX - VAVRIS - vyrába širokú škálu výrobkov, napr. dvojvrstvovú termo - bielizeň a vrchné ošatenie škandinávskej značky CRAFT a hlavne vynikajúce ponožky, ktoré odvádzajú vlhko, chodidlová časť je zosilnená a tlmí otrasy pri chôdzi.
TERMATEX - tkanina z vodoodpudivej vrstvy, kombinácia PP a BA, vrstva je tvorená z dlhých smyčiek /podobne ako froté/. Veľmi dobre odvádzajú pot.
BONEKAN - spodné prádlo z umelej kožušiny, ktorá hreje aj keď je mokrá.
TYVEK - materiál z tenkej vrstvy, podobný ako Gore-Tex, je ľahký a veľmi skladný. Pozor! Tyvek vodu obojstranne neprepúšťa! Používa sa hlavne v jaskyniarstve.
TEXOLITE - materiál, ktorý je vyrobený z 5 vrstiev /sieť, fólia, sieť, fólia, sieť/, vo vákuu, strieborne pokovované polypropylénové fólie, ktoré sú navzájom oddelené silónovou sieťovinou. Texolite odráža 100% sálavého tepla a pri všití do spacákov a búnd výrazne zlepšuje tepelný komfort.
IZOFÓLIA - sa používa všade tam, kde ľudský organizmus je vystavený extrémnym teplotám, keď je nutné zamedziť unikaniu telesnej teploty, pri autonehodách, pri úrazoch, prípadoch, keď je treba dlhší čas čakať na príchod sanitky. Izofólia je vhodná pre horolezcov, jaskyniarov, pri bivakovaní v horách. Je nepremokavá, a môže poslúžiť aj ako pláštenka pre turistov. Je schopná odrážať až 80% tepla. Rozmer 1400mm x 2200 mm, váži len 65 g! V extrémnych horúčavách môže chrániť stan pred slnečným žiarením a udržiavať v stane nížšiu teplotu. Nemala by chýbať v batohu žiadneho turistu. Výrobca Meander / Slovensko
PS: Som rád, že som sa s Vami turistami a inými vyznávačmi prírody mohol podeliť o uvedených materiáloch, nakoľko už niekoľko rokov používam výbavu a oblečenie od špičkových firiem. Na cestu po turistických chodníkoch Vám prajem veľa našliapaných kilometrov bez úrazov, otlakov a iných problémov. Horám Zdar!!!
Dovetok: Dnešná doba je plne presýtená modernou technikou a materiály, ktoré pred rokmi boli doménou len špičkových odvetví ako je napríklad kozmonautika alebo vojenská technika, sa začali používať aj pre bežný život. Tým skončili doby, keď sme si do prírody zobrali staré menčestráky, baganče a iné doma nepoužiteľné veci na "svátek". Doba "temna" sa chvalabohu u nás zmenila k lepšiemu, dobu "kutilskú" strieda doba "profesiálna".
Avšak ako všetko, aj toto má svoju druhú stranu a to CENU. Výrobky, ktoré sú vyrobené z uvedených materiálov, sú zatiaľ niekoľkonásobne drahšie ako z bežných materiálov. Ale za kvalitu sa platí všade vo svete.
Imrich Indrišek
KALENDÁR
november - prehľad:
6.11.1999 OREŠANSKÝ BOTOCROSS 40, 30, 20 20 km
20.11.1999 BLATOVÝ POCHOD 35 km
december:
4.12.1999 BARBORA 4.ročník
(sobota)
časopis
Krásy Slovenska
Trasy: 35 a 25 km
35 km: Bratislava, vojenská nemocnica - Marianka -
Biely Kríž - Kamzík - Koliba (prípadne opačne)
25 km: časť 35 km trasy
Štart: Bratislava, vojenská nemocnica, 8.00 -
9.00 h
Cieľ: bude upresnený na štarte
Informácie: redakcia časopisu Krásy Slovenska, Vajnorská
100/A, Bratislava, šéfredaktor RNDr.Milan Kubiš
11.12.1999 SKLADIA
(sobota)
Jušte
Sosla
Informácie budú zverejnené na diaľkovom turistickom pochode
Barbora 4.12.1999
Vedúci: Štefan Sládeček
18.12.1999 VIANOČNÝ POCHOD 6.ročník
(sobota)
Klub
TD a T Trnava
Trasa: Leopoldov - Šulekovo - Zelenice - Siladice -
Lovčice - Trnava
Štart: Leopoldov, žel.st., 9.15 - 9.30 h
Cieľ: Trnava, piváreň Bieros, do 17.00 h
Vedúci: MuDr.Ivan Košický, František Královič
26.12.1999 ŠTEFANOV STARÝ PLÁŠŤ
2.ročník
(nedeľa)
Klub
TD a T Trnava
Trasa: 25 km/650 m
Trasa na vrchol je individuálna. Stretnutie na vrchole Starý
Plášť je 10.00 - 11.00 h. Možnosť prístupu i na lyžiach
alebo koňoch.
Vedúci: MIKRKO (Minárik, Královič, Košický)
31.12.1998 SILVESTROVSKÉ VÝSTUPY
(piatok)
MALÝ SLAVÍN 7.ročník
bratislavskí turisti
Miesto stretnutia: Malý Slavín, 11.00 - 13.00 h
Vedúci: Vladimír Stotka, Cyril Porubanec
POSLEDNÝ VÝŠĽAP 1999 KTC
Albatros Bratislava
Trasa: 35 km
Vojenská nemocnica - Kačín - II.kameňolom - Malý
Slavín - ...
Štart: Vojenská nemocnica, 8.OO - 9.00 h
Cieľová kontrola: Malý Slavín, 11.00 - 13.00 h
KUKLA KST Častá
Miesto stretnutia: Kukla, 10.00 - 11.00 h
GELTEK (Jelenec) KST Doľany
Miesto stretnutia: Geltek, 10.00 - 11.00 h
ZÁRUBY 15.ročník
Miesto stretnutia: Záruby, 9.00 - 12.00 h
Vedúci: Peter Bada
MARHÁT 28.ročník
KST Bezovec Piešťany
Miesto stretnutia: Marhát, pri táboráku, 10.00 -
11.00 h
Vedúci: Peter Miklánek
SILVESTER NA ČACHTICKOM HRADNOM VRCHU
KST Hrachovište
Miesto stretnutia: Čachtický hradný vrch, 10.00 -
12.00 h
Vedúci: Vladimír Predný, Hrachovište
SILVESTER NA CHATE ROZBEHY
KST Senica
Vedúci: PhDr.Alžbeta Šnittová, Sa.Jurkoviča 1207,
905 01 Senica
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd