MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Človek sa ani nenazdá a už tu máme znovu koniec roka. Veď len "toť" pred nedávnom sme boli na Vianočnom pochode a už ho tu máme zasa. Letí to, veru, letí. Ešteže je aspoň každý rok iným, myslím tým Vianočný pochod. Tento rok Vianočný pochod bude mašírovať zo Senca cez Boldog a Pác do Bierosu, tak to sme veru ešte nešli. Čím je človek starší, tým sa zdá, že práve tento rok rýchlejšie ubehol.

Poobzrime sa trochu dozadu, zaspomínajme, aký bol vlastne rok 2000? Výkonnostná turistika si i v tomto roku udržala svoj trend z posledných rokov. Bolo badať mierne zvýšenie aktivít. Rozoberme si rok po jednotlivých bodoch, ktoré s tým priamo súviseli.

Trnavský turistický kalendár
Počas celého roku sme boli povďační sponzorom, ktorí pomohli, aby Trnavský turistický kalendár mohol uzrieť svetlo sveta. Je to dobrá pomôcka pre všetkých turistov, či aktívnych alebo len sviatočných. Ak chceme zvýšiť kvalitu kalendára pre rok 2001, je nutné niektoré akcie, ktoré nemajú všetky požadované údaje, jednoducho - vynechať. Nekompletné údaje o akciách zbytočne zavádzajú a tým nespĺňajú svoj účel a zbytočne zaberajú priestor. Prajeme aj bratislavským turistom, aby sa im ho podarilo zosumarizovať a vydať ho.

Výkonnostný Odznak Pešej Turistiky /VOPT/
Medzi najväčšie úspechy v oblasti výkonnostnej turistiky za posledný rok určite pokladáme zlegalizovanie vyšších stupňov VOPT, zabezpečenie vytlačenia diplomov a vyrobenie odznakov, evidenciu a následné ohodnotenie turistov. A to všetko bolo treba zfunkčniť. Je však pravda, trvalo viac ako dve desaťročia. Už sa zdalo, že boj s veternými mlynmi bude neúspešný! Dúfajme, že ďalší vývoj nebude až taký "rýchly" a že by mal ísť s požiadavkami doby.

Malokarpatský Superdiaľkoplaz - /ocenenie turistov/
Tento rok bol organizovaný už štvrtý ročník. Sprísnili sa podmienky plnenia. No i napriek tomu MK Superdiaľkoplaz splnilo 27 turistov, čo je o 4 viac ako v minulom roku. Kvalita turistov v Malých Karpatoch stúpa...

Malokarpatský Diaľkoplaz - /náš mesačník/
Nech už to bolo akokoľvek, dnes držíte v rukách 123.číslo. Hoci to nie je ani okrúhle výročie, ale "len" 123.číslo, s mesačnou pravidelnosťou sa nám darilo vydávať ho, čo si myslíme, že v dnešnej dobe je aj to "umenie". Chcel by som týmto všetkých, ktorí do MKD prispievajú, čítajú ho, rozširujú a akýmkoľvek spôsobom mu pomáhajú, poďakovať a zaželať im do ďalšej práce všetko najlepšie, veľa chuti do života a ešte viacej sexuálnej sviežosti, lebo ako vraví jeden môj kamarát, spokojená žena je polovičný úspech.

Samozrejme,že treba tu poďakovať aj hlavným aktérom okolo MKD Paľovi Šoulovi, Petrovi Obdržálkovi, Ivanovi Košickému a nakoniec aj mojej maličkosti, bez ktorých by ste asi ťažko tento turistický mesačník tak pravidelne dostávali...

Organizácia DP
Vývoj ide ďalej, tomu sa nedá zabrániť. Tak je to i v DP. Jedny vznikajú a druhé zanikajú. Vidieť to hlavne v novom turistickom kalendári na rok 2001. Ako negatívum organizátorov sme všetci jednohlasne konštatovali, že je vyberanie tzv. "štartovného". Nie už klasických 5 Sk, ale minimálne 20 až 30 Sk. Poznám už desiatku turistov, ktorí pri dnešnej finančnej situácii radšej na takýto pochod jednoducho nejdú. Dá sa to pochopiť, veď pri 50 štartoch ročne je to celkom slušná suma. Ak si k tomu pripočítate cestovné, tak veru turistika vôbec nie je lacná záležitosť. Uvidíme ako pôjde vývoj dopredu aj v tomto roku.

Dovolenkové príbehy spod Mount Blancu - leto 2000
Niektorí v tomto roku riešili dosť veľké problémy, ako napríklad Mišo Yak. z Dubového, ktorý riešil vážne dilema a to vtedy v auguste niekde pod Mount Blancom - bude vraj písať pamäti "Ako som sa stratil v Alpách na štyri hodiny". Treba ale povedať, že k veľkej spokojnosti seba a kolegov to úspešne vyriešil, veď je náš odchovanec. Alebo ešte väčší problém riešil Paľo Sr., zhodou okolností v tom istom teréne, ale o trochu vyššie, asi 200 metrov pod vrcholom Mount Blancu, a to kardinálne dilema "vyjsť či nevyjsť?" to je otázka. Nakoniec sa rozhodol nevyliezť. Nové vibramy ho sklamali. Mal počúvať uja Imra.

Do tretice pod Mount Blancom, "letné augustové počasie" znechutilo ďalšiemu Trnavčanovi, Danovi Pl., nielen vrchol, ale aj celé Alpy. Vraj "už nikdy viac". Uvidíme dokedy ho to bude držať ???

Čo nás čaká, resp. plány do budúcna
Plánov je veľa, ale aspoň je z čoho si vyberať. Nechajme sa prekvapiť. Nakoniec by som chcel vysloviť len jeden, ktorý je aktuálny od začiatku. Zohnať "sponzora", ktorý by nám pomohol odstrániť mesiac čo mesiac trvajúce problémy s tlačou MKD. Ak sa dorieši tento problém, tak budeme mať v novom roku 2001 vyhraté!

To bol rok 2000 v skratke. Uvidíme, čo dobré nám prinesie rok s poradovým č.001 v novom tisícročí...

Fonzo, v nekonečnom seriáli jubileí si nám neušiel ani ty, aj keď si z tých relatívne mladších, priestor pre Teba sme si samozrejme rezervovali. A hoci si sa v tomto roku konečne na "staré kolená" už oženil, čo Ti zopár slobodných kamarátov hádam aj závidelo /nebudem ich ani iniciálkovať/ a odsťahoval si sa za nevestou, našli sme si ťa aj tam. Prosím, priestor pre jubilanta.

F.B. - Narodil som sa 19.decembra 1960 v Bratislave, kde som prežil celý svoj doterajší život, až kým som sa neoženil. Potom som odišiel za nevestu do Snežnice, čo je na Kysuciach, neďaleko od Žiliny. Znamenie - Strelec. Na začiatok hádam stačí.
S turistikou som začal v roku 1985 a s diaľkoplazectvom v roku 1986. Prvé moje diaľkárske pochody som absolvoval ako neorganizovaný, neskôr som bol v Tesle Bratislava. V súčasnosti som znovu neorganizovaný. Môj prvý diaľkový pochod bola teslácka "40". Môj kamarát ma zavolal v sobotu na turistiku z Pezinskej Baby do Rače, čo je asi 20 km. Počas tejto túry ma "spracoval" aj na nedeľnú teslácku "40", dal som sa mu prehovoriť a zapáčilo sa mi to. To boli moje začiatky.

2.MKD - Povedz nám niečo o Nuda Pochode. Pokiaľ je mi známe, bol si jeho spoluorganizátorom. Ako vznikol a prečo zanikol? Zlé jazyky našich kamarátov vtedy hovorili, že si ho vymyslel po rovine preto, lebo kopce Ti moc nevoňali a na tomto pochode je jediné prevýšenie - výšľap na Dunajskú hrádzu? Čo Ty na to?

F.B. - Čo sa týka Nuda pochodu, nebol som jeho zakladateľom, len som sa podielal na organizácii. Nuda pochod bol pokračovaním DP Gerulata. Gerulata sa prestala organizovať z mne neznámeho dôvodu a Tesla prevzala jeho organizovanie a to pod názvom NUDA pochod. A prečo zanikol aj tento pochod? Neviem.

3.MKD - Bol si jeden z tých pár turistov, čo v roku 1991 u "Troch zajacov" v Rači premieľali otázku problematických informácii v turistike, hlavne o nechuti celoslovenského vedenia o niečom takom, ako je diaľkoplazectvo na Slovensku, vôbec hovoriť. Vtedy vlastne padla myšlienka, aby sa založil MKD na to, aby sme mali priestor na svoje vyjadrenia o našich skúsenostiach a problémoch a hlavne, aby bolo odkiaľ brať informácie o konaní sa DP. Pokiaľ ma pamäť neklame, Ty si po pár mesiacoch odstúpil. Prečo? My ako kone to ťaháme ďalej...

F.B. - To máš pravdu, tá myšlienka na pochodoch sa omieľala už dosť dlho. Rozoberala sa hlavne technická otázka, veď počítače, tlačiarne a kopírky vtedy neboli tak bežné ako teraz. V podnikoch sa kopírovalo ešte stále na blanách. Pýtali sme sa turistov na ich názor na tento nápad a po jednoznačnom súhlase sme to rozbehli. Vtedy som mal pracovisko len v Bratislave, čiže mohol som vybavovať záležitosti aj okolo MKD. Po niekoľkých mesiacoch som bol na mojom pracovisku preložený na iné oddelenie, kde som 4 dni z piatich pracovných bol na služobných cestách mimo Bratislavu a už som nemohol byť k dispozícii, keď bolo treba niečo okolo neho vybaviť. Z tohoto dôvodu som od toho odstúpil. A preto patrí vďaka Petrovi Obdržálkovi, ktorý to v tom čase potiahol a tak isto Paľovi Šoulovi a Petrovi Minárikovi, ktorí to ťahajú úspešne dodnes.

4.MKD - Zúčastňoval si sa v posledných rokoch aj viacdňových akcii, napríklad takej, akú sme robili začiatkom 90.rokov /Prechod Veľkej Fatry: Ružomberok - Smrekovica - Rakytov atď./?

F.B. - Tento prechod Veľkou Fatrou po zelenej zančke, s ubytovaním na Smrekovici vo vojenskom rekreačnom zariadení, bola najkrajšia akcia, akú som kedy absolvoval. Tých zážitkov bolo na celé vydanie MKD, možno niekedy nabudúce. Partia bola vynikajúca, počasie nám tiež vyšlo. V posledných rokoch som bol na viacerých akciách v rozsahu asi tak po týždni. Boli sme v rôznych kútoch Slovenska s turistami z Malých Karpát, ale spávali sme buď v lacnom hoteli alebo v ubytovniach.

5.MKD - Aký odznak VOPT máš splnený a koľko km do termínu svadby našľapané? Budeš pokračovať v diaľkovej turistike aj ako ženatý chlapec?

F.B. - Mám splnený super bronz, do svadby som mal asi 12 000 km. Aj ako ženatý sa zúčastňujem "občas" DP v Malých Karpatoch. Malé Karpaty ma stále priťahujú ako magnet, neľutujem námahy pricestovať zo Žiliny do Bratislavy, aby som sa mohol zúčastniť DP. Stále sa rád vraciam medzi vynikajúcu turistickú partiu v MK. Dokonca sa mi podarilo manželku prehovoriť na jeden DP /Pochod PPP, 1.Júl/ a bola veľmi spokojná a nadšená. Na tomto DP vládla pohoda a dobrá nálada.

F.B. - Predstav si, nemám žiadny DP, ktorý by som uprednostňoval, každý DP v Malých Karpatoch je pekný a má svoje špecifiká.

7.MKD - Každého oslávenca sa nakoniec pýtam: "A čo tvoje plány do budúcnosti?" Ale Teba ako čerstvého novomanžela sa predsa na takúto vec spýtať nemôžem, veď plány bývajú spoločné. Ale akú budúcnosť v budúcnosti plánuješ, to môžem? Nezblbneš tých "Malíkovcov" a "Slotovcov" radšej na diaľkoplazectvo ako na hádanie sa? Môžeš im robiť "odborného poradcu".

F.B. - Moje plány sú jednoduché, manželka, rodina a samozrejme chcel by som chodiť naďalej do prírody. Čo sa týka DP, už aj v Žiline a jej blízkosti sa konajú rôzne DP. Napr. v Žiline, Kysuckom Novom Meste, Turčianskych Tepliciach a to nerátam Trenčín, kde už DP sú zabehnuté. Pre mňa ale zostávajú na prvom mieste Malé Karpaty, kde som prežil veľmi veľa krásnych chvíľ s dobrými turistami a na to sa nedá zabudnúť ani v Žiline.

8.MKD - Ešte nám prezraď, ako si sa zoznámil so svojou manželkou, ak to nie je tajné? Má "kladný vzťah" k turistike?

F.B. - S manželkou som sa zoznámil, ako to už býva, náhodne v Šali. Ona tam dovolenkovala a ja pracoval. Keďže pochádza z dedinky pri Žiline /smerom na Kysuce/, ktorá je obklopená horami, je turistika pre ňu samozrejmosťou. O DP mnoho počula, ale nikdy sa ich nezúčastňovala, až tento rok v júli v Malých Karpatoch. Zapáčili sa jej a keď budeme mať čas a samozrejme víkend, bude v Bratislave, zúčastníme sa ich.

9.MKD - Je o Tebe ešte známe, že už dlhé roky zbieraš pivné tácky /po slovensky "podložky"/. Drží Ťa to ešte? Koľko ich asi máš?

F.B. - Pivné tácky ešte stále zbieram. Každý človek niečo zbiera alebo zbieral, mňa to ešte drží. Nemám veľké množstvo. V jednom časopise som sa dočítal, že jeden zberateľ má 17 000 ks /sedemnásť tisíc/ pivných tácok a že to zbiera celý život. Ja zbieram len pár rokov a zatiaľ ma to baví. Veru mám ale čo doháňať.

MKD: Ďakujem za úprimnosť a v manželstve i v súkromnom živote Ti želám za seba aj za MKD všetko naj, naj, naj.

V priebehu celého minulého roku sme Vám priblížili turistické značky spred 50 rokov. Dnes sa naposledy vratime späť už len so zaujímavými pomenovaniami.

Počuli ste už niekedy alebo spomeniete si na staré názvy Malokarpatských vrchov, kopcov alebo horární? Názvy sú či už nemecké, maďarské, ale aj slovenské či slovanské alebo skomolené, zo všetkého niečo dokopy. Aspoň na zopár nich si spomeňme. Priradíte im tie správne dnešné pomenovania?

1.	Klenie	2. Hurtovec	3. Cerník
4.	Kameník	5. Obrtlo	6. Komberek
7.	Rekomberek	8. Podvrch	9. Raštún
10.	Kunštok	11. Riedky vŕšok	12. Hlavina
13.	Pomek	14. Gajdoš	15. Burian
16.	Kašparova hora	17. Žablava	18. Hrubé skalky
19.	Šmachy	20. Cimbal	21. Úboč
22.	Avarské hrinky	23. Banské čistô	24. Suchý vrch
25.	Horný vrch	26. Heštún	27. Muckove skaly
28.	Medvedie skaly	29. Široký vrch	30. Kobylé
31.	Zrkadlo	32. Míšek	33. Javorový vrch

To by sme mali zopár nám známych vrcholov a kopcov v starom pomenovaní. Teraz si spomenieme zasa na niektoré zo slávnych horární z územia Malých Karpát. Ani jedna z nich už neexistuje. Pardon, jedna áno.

1.	Panský dom	2. Machoviča	3. Amon
4.	Bednárňa	5. Milénium	6. Košariská
7.	Rusňáky	8. Skala	9. Farkaš
10.	Pekná lúčka	11. Holint	12. Rybníčky
13.	Gschill	14. Waldhof	15. Nová Bohatá
16.	Škarbák	17. Karlubek	18. Kolovrátok

Prezradíme zatiaľ len jednu. Zo všetkých vymenovaných horární nám niečo pripomína horáreň Milénium. Horáreň sa tak volala až do konca prvej svetovej vojny, lebo ju postavili pri príležitosti maďarského výročia "Milénia" - tisícročia. Viete ktorá to bola?

Hoci rozlohou bola táto podkarpatská obec malá, jej počiatky siahajú až do roku 1244, kedy je o nej prvá písomná zmienka. Vtedy ju viac-menej naznačovala riečka tohoto názvu. Názov obce Drethoma sa uvádza až v roku 1421, potom ako possessio seu villa Felsew- drithama, ba niekedy ako Superior Drietom, čo znamená, že išlo o hornú a dolnú obec Drietoma.

Všetky tieto pomenovania možno nájsť v starých listinných dokladoch, či už v samotnej Drietome alebo v archívoch rodov Simonyjovcov, Peciovcov, Záblatných, Velkovcov, Gričekovcov, Ozorovich a iných, ktorí vlastnili v dávnej minulosti buď celý alebo aspoň časť drietomského chotára. Napokon obec ako poddanská dedina žila dlhé stáročia v panstve Kostolné pri Trenčíne.

V roku 1511 sa v Drietome spomína zemianska kúria Kuzmovských. Aj "akási grófka Filomena Nická", ktorej patrila kúria. Trvalé pomenovanie dostala obec v roku 1786, odkedy sa nazýva Drietoma. Od 19.storočia sa tvorili v okolí Drietomy samostatné časti, ako sú Brusiareň, Dolina, Eliášov mlyn, Lány a iné.

Dnes je Drietoma veľkou dedinou so svojím vlastným írečitým životom. Obec leží pri dôležitej bielokarpatskej ceste na Moravu. A tu pri tejto ceste malo voľakedy panstvo "tridsiatkovú stanicu" /vyberalo tu poplatok, pricesimum, od prepravovaného tovaru/. Koncom 16.storočia boli v dedine až tri mlyny, na začiatku 20.storočia tu bol kameňolom, píla, vyhne, valcha. Tým sa stávala obec samostatnejšou a nezávislou. Ešte v nedávnej minulosti boli v obci hlinené domy, ktoré boli pokryté slamou. Miestni občania sa zaoberali domáckym remeslom. Dostatok dreva poskytol možnosť výroby drevených klinov do trámov, ženy tkali plátno a vyšívali. Zvláštnym remeslom bolo brúsenie kameňov, podľa čoho sa nazývala aj miestna časť, ako sme už vyššie spomínali - Brusiareň. V obci sa narodil známy geológ - mineralológ Ján Pettko /1812-1890/, profesor na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici.

Neplánujte! Naša cesta po Austrálii bola naplánovaná na deň presne, aby sme stihli preskúmať tie skutočne najdôležitejšie a turisticky najatraktívnejšie miesta piateho kontinentu. Lenže... Táto prekrásna a nebývalo rozmanitá krajina sa zrejme rozhodla, že má turistov zo Slovenska už po krk a vymyslela si, že nám ukáže i svoje všednejšie stránky. A tak sme sa stali zrejme prvými Európanmi, ktorí proti svojej vôli prežili päť dní v Howkeri. Že Vám to nič nehovorí? Dovtedy ani nám. Zatiaľ, čo protinožci zrejme považujú Howker za malebné mestečko obklopené pustatinou, priemerného stredoeurópana už na prvý pohľad napadajú úplne iné prívlastky, ako napríklad diera, zapadákov, či vyhnálov.

Náš plán sa začal rúcať ako domček z karát v okamžiku, keď sme slepo uverili jednej "moc fešnej" slečne v turistickom centre mesta Port Augusta. Slečna nám s veľkým zanietením vysvetlila, že prejsť horúcim stredom kontinentu po jedinej vyasfaltovanej ceste dokáže každý blbec. Pravda, je to síce najrýchlejšie, ale pre turistov našeho kalibru zároveň nesmierne nudné. Tu pravú Austráliu vraj zažijeme, ak pôjdeme skratkou. Čaká nás síce trochu prašnejšia štrková, šotolinová cesta, ale o to silnejší zážitok. Každý z našej expedície sa tej usmievajúcej Austrálanky vari päťkrát spýtal, či si skutočne môžeme trúfnuť vyraziť na túto určite rozprávkovú cestu s autom, ktoré nemá náhon na všetky štyri kolesá. Odpoveď nás ukľudnila - vraj sa rozhodne nemáme čoho obávať, čakajú nás úchvatné chvíľky. Pokiaľ má rada horory, nemýlila sa...

Prvé kilometre sme absolvovali bez problémov, tie nastali až krátko potom, čo sme sa s našou Toyotou naloženou batohmi, vodou a piatimi Slovákmi prebrodili cez nejaký potok. To bol posledný romantický okamžik toho dňa. Na rovnom úseku cesty vedúcej bušom sa naše auto naraz roztancovalo a za udivených pohľadov stáda pštrosov Emu sa po učebnicovom šmyku ocitlo mimo vytýčenú trať. Cestou sme stačili preraziť akýsi drevený plot, ktorý v tejto krajine pôsobil akosi nepatrične. Už už sa zdalo, že skončíme na streche, ale nakoniec sme predsa len pristáli na kolesách. Následky našej nehody sme odhalovali postupne - interier auta bol v poriadku, až na to, že bol značne znečistený podivnou kašovitou hmotou, ktorá vznikla z mojich ovsených vločiek s ovocím a jogurtu. Vodič nás jednoducho nenechal naraňajkovať.... Máme prasknuté predné sklo, bezva... Prerazenú nádrž na prevodovkový olej, no paráda... Každé koleso smeruje iným smerom, určite to bude prasknutá os, výborne...!!!

Pomoc sme zohnali pomerne rýchlo, ako zázrakom sa totiž asi dva kilometre od miesta našej nehody nachádzala osada Parachilna, kde bola okrem dvoch domov aj jedna telefónna búdka. Niečo neuveriteľné. Vodič odťahovacieho vozidla prišiel asi za tri hodiny, aby nás premiestnil do 100 km vzdialeného Howkeru. Cestou nám ešte stačil vysvetliť, že keby sme sa boli prevrátili, asi by pre niektorých z nás prišlo úplne iné auto... Nebolo nám najlepšie. Prechodným domovom v Howkeri sa pre nás stal temer ľudoprázdny kemp. Hoci ešte len začínala jar, teploty už prekračovali tridsať stupňovú hranicu, čo pre miestnych obyvateľov nič neznamenalo. Vydali sme sa na prehliadku mesta, ktorá nám trvala presne desať minút...! Dve ulice zo severu na juh, tri z východu na západ, dva obchody, dve benzín pumpy, pošta - to je celý Howker. Vlastne nie, ešte tu majú tenisové kurty a verejný bazén, tam sa určite pozrieme.

Vidinu toho, že by sme za deň či dva mohli mať auto opravené a začať doháňať to, čo zameškáme, sa začala rozplývať v okamžiku, keď nám majiteľ servisu povedal, že to nezvládne a úplne proti zákonu trhu nám ponúkol služby svojho konkurenta, ktorý sídlil v tej istej ulici, naproti. Náladu nám zhoršovala aj telefonická konverzácia s majiteľom autopožičovne v Sydney, po ktorej nám začalo dochádzať, že naša poistná zmluva sa asi zmení iba na kus papiera a že si asi siahneme hlboko do peňaženiek.

Jeden deň v Howkeri má minimálne 48 hodín, to mi verte. Zabiť voľný čas je úloha takmer nadľudská. Zvlášť, keď Vám holandský majiteľ bazéna vykreslí ako si váži návštevy z Európy, ovšem nič to nemení na fakte, že svoj stánok otvorí až za týždeň, lebo sezóna sa tu ešte nezačala. Nezačala sa ešte sezóna a fakt, že slniečko hreje a páli ako o život, nám síce môže pripadať divne, ale predpisy sú predpisy. A tak nám zostal len ten tenis. Kurty boli voľne prístupné, čo nás potešilo. Ono by to bolo dosť divné vyberať doláre za dvadsať minút hry, dlhšie totiž kvôli horúčave nevydrží ani milovník poriadne horúcej sauny.

Po piatich dňoch márneho čakania na náhradné diely, ktoré mali doraziť z Adelaidea a ďalekého Melbourne, sa sympatický majiteľ autoservisu odhodlal sprevádzkovať naše auto systémom záplat. Boli sme mu za to vďační. Fakt, že sme zaplatili 1300 dolárov, ktoré sme už nevideli a až do konca našej cesty sme s napätím počúvali rôzne zvuky šíriace sa z útrob našeho autíčka, nám zbytok našej púte po nádhernej Austrálii nemohol znechutiť.

Hustá tma a ještě hustší porost. Kudy vlastně jdeme nebo se místy prodíráme ani nevíme. Víme jen to, že stoupáme do kopce, na jehož vrchol nás měla původně dovést žlutá značka a buzola nám ukazuje, že směr našeho postupu je správný... Ale není tu bohužel žádná cesta a o průchodnosti lesa by se dalo pochybovat. Musíme však kupředu, tedy kudykoli nahoru, neboť zpátky cesta nevede, vrátit do výchozího bodu už bychom se nedokázali. Snažíme se překročit zarostlý potok, prodíráme se hustým smrkovým mlázím a naše nálada postupně klesá hluboko pod bod mrazu i když je vlahá letní noc. Naše časová ztráta oproti původnímu rozpisu se místo minut rozrůstá na hodiny. Nevíme kde jsme a vlastně nejsme nikde, pouze na začátku dosti dlouhého orientačního úseku trasy, kde turistické značky jsou zprvu jen sporadicky a pak už žádné. Je sice mezi třetí a čtvrtou hodinou ranní, ale ještě stále je hustá tma a tak doufáme, že brzy bude svítat a my uvidíme, kam jsme se to vlastně dostali. Konečně přicházíme na plochý vrchol a vlevo dole probleskují světla civilizace. Tipujeme si, že je to Nevšová, ale jít až tam nepotřebujeme. Stačí jít rovným plochým hřbetem na kraj lesa a pokud budeme mít štěstí, narazíme na červenou značku. A skutečně, na louce u cesty je červená. Oddychli jsme si a soustřeďujeme se jen na orientaci v terénu, teď už za světla.

Nálada se nám zvedla, cesty zdánlivě odpovídají mapě a my máme konečně pocit, že se v ní i docela vyznáme. Daleké mlhavé výhledy a zdánlivá opuštěnost podhorské krajiny mezi Radimovem, Petrůvkou a přehradou Kolelač dotvárají romantiku naší cesty.

Prožili jsme si oné letní noci a ještě krásnějšího letního dne spoustu romantiky a dobrodružství hledání a objevování, které by ovšem většina "normálních" lidí považovala za bláznovství, mrhání času, či dokonce vystavování se zbytečnému nebezpečí, prostě by nikdy nepochopila, co na tom máme, pustit se do neznámé krajiny v noci, šlapat do kopců na úkor spánku, překonávat pocity únavy či nejistoty. Tyto pocity nelze věrně popsat, ty je nutno prožít, vyzkoušet, aby se vryly do podvědomí a k tomu většina lidí nenachází dostatek zájmu, odhodlání a hlavně odvahy. Turisté však vědí svoje...

A co nás vedlo zrovna do těchto z větších částí liduprázdných končin. Co? No přece odhodlání a touha poznat nepoznané kraje - tedy dosud aspoň pro nás. Tímto cílem byl především vrchol Čerešenkové a další hraniční kopce hřebene Bílých Karpat na moravsko - slovenské hranice směrem k Vlárskému průsmyku. Tento úsek hřebene jsme si nevybrali náhodně. Každoročně první červnový víkend se zúčastňujeme přechodu po hřebeni Malých a Bílých Karpat na Trnavské 168 a prošli jsme si ho už 11.krát. Již po několik let nás láká ukončit na závěr trasy pochod v Bylnici s přechodem Čerešenkové. Zatím se nám tento závěr se 160 km v nohách a únavě na konci této náročné trasy nezdařil. Nutnost stihnout poslední vlak nás tlačila k sejítí z hřebene dřív /přes Šanov do Slavičína/.

Lákalo nás tedy skusit si tudy projít někdy v pohodě, za světla za menší časové tísně i únavy. A teď se nám naskytla příležitost k realizaci...

Po delších úvahách, kde vlastně trasu začít, jevilo se nám nejvhodnější Lidečko a návazný hřeben Vizovických vrchů, o němž jsme předpokládali slušné značení a dobrou průchodnost za tmy. Trasu zahajovalo ještě za světla obejíti pískovcového skalního seskupení s vyhlídkami, které má název Čertovy skály, jemuž předcházelo obstarání prvního razítka do "Valašského pasu" v motorestu "Skály". Z vyhlídek vidíme pod sebou údolí s motorestem a vesnici Lidečko, v pozadí hřeben Javorníků a řadu dalších kopců a kopečků. Je tu krásně, ale my musíme dál, využít ještě světlo aspoň na část průchodu lesem na hřeben Vizovických vrchů. Necháváme se tedy vést modrou turistickou značkou a ta nás vede skutečně spolehlivě. Nejprve zezadu obchází kopec s Čertovými skálami zvaný Kopce /699 m n.m./ a spíše klesá, aby posléze začala stoupat. Z občasných pasek jsou ještě daleké výhledy. Ještě za světla docházíme na rozsáhlé louky uprostřed hlubokých lesů zvané Vařákovy paseky. Uprostřed je pomník na památku obyvatel bývalé vypálené osady Vařákových. Z vrcholu je krásný výhled jak k Javorníkům, tak i k Hostýnským vrchům. V lese směrem na nejvyšší vrchol Klášťov /753 m n.m./ se nám stmívá a od odbočky k vrcholové skalce jdeme už úplně potmě a opatrně, neboť pěšinka se nám ztrácí. Vrcholová skalka nás zklamala. Je to jen seskupení několika balvanů, jejichž význam je spíš přesné vymezení vrcholu. Vracíme se na rozcestí a jdeme dál. Je krásná letní téměř úplňková noc. Místy nám na cestu svítí měsíc, ale v hlubokém tmavém lese nám příliš nepomůže. Přicházejí ke slovu dobře fungující baterky. Svítíme na značky a chválíme značkáře, že za odbočkami dával většinou ještě 1 až 2 ujišťovací značky. U poutního místa - studánky s kapličkou, zvaného "Chladná studně", se občerstvujeme a doplňujeme zásoby vody. Je dobrá a skutečně chladná.

A to už svítíme nějakou chvíli a baterky začínají poblikávat. Kamarát mění plochou batérii, ale co to? Ať zkoušíme cokoli, baterie ani neblikla. Vracíme tu původní, neboť nově koupená je zřejmě zmetek zabalený ve fólii. Je to smůla, mě se to už taky jednou stalo v nejnevhodnější chvíli. Jdeme dál. Nad Tutkovským sedlem jsme málem přehlédli značku, ale brzy zjišťujeme svůj omyl a vracíme se k původní cestě a našli jsme i správnou odbočku.

Po průchodu zříceninou Sehrad, z něhož zbyly jen valy, scházíme do vesnice Horní Lhota a silnicí sbíhame do Dolní Lhoty. Vizovické vrchy necháváme za sebou. Hřeben vede do Luhačovic, ale tam my už nejdeme. Na kopci Obětová naproti Luhačovic svítí signální věžička a proti ní se leskne hladina Luhačovické přehrady. Další úsek už je neznačenými cestami podle mapy. Tu nám ale nesedí cesta a nenacházíme tu, která je na okraji louky v níž stojíme. Prostě tu není. Po chvíli váhání jdeme silničkou k chatové osadě Klenkov a odtud na loukách a na okraji lesa se pokoušíme najít žlutou značku. Zprvu se nedaří a pak ji objevujeme náhodně v lese, ale vede zcela jinak než je v mapě a to nás zmátlo. Nezbýva než vystoupat kopec bez značky, jde to pomalu, ztrácíme zde čas i náladu.

Až vcelku úspěšná a relatívně snadná orientace za denního světla nám náladu zlepšila. Míjíme obce Petrůvku a Rudimov, kudy nás podle mapy a buzoly spolehlivě vedou lesní a polní cesty a scházíme k hrázi přehrady Kolelač u Bojkovic a loukami nahoru do obce Pitín. To už je ráno. Dávame si tedy občerstvení a razítko v místním obchodě a pak už kráčíme vstříc krásnému slunečnímu dni údolím řeky Olšavy k jejímu prameni na hřeben Bílých Karpat, kde se scházíme s červenou hřebenovou značkou. Tento úsek zarostlými cestami a pěšinami už známe ze závěru Trnavské 169 až k rozcestí, z něhož jsme vždy odbočovali k Šanovu. Tentokrát však pokračujeme červenou značkou dál po hřebeni na vrchol Čerešenkové /758 m n.m./. Cesta je zprvu zarostlá a pak dál v lese pěkně schůdná, značená též hraničními patníky. Navíc je zde letos hub, že by se daly sbírat kosou do náklaďáku. Bedly jako deštníky, hřiby jako klobouky. Srdce houbařovo by zaplesalo. My však máme dlouhou cestu až do večera a houby by se nám pomačkaly a zkazily. Necháváme je tedy bez povšimnutí a jdeme dál.

Pod vrcholem Čerešenkové je pamětní kniha, kterou neopomeneme obohatit o struční zápis naší přítomností v těchto odlehlých končinách. Značená cesta pokračuje na vrchol Javorník a odtud vede dál na Pláňavy a do Býlnice na Moravskou stranu a modrá značka přes Hladný vrch na Slovensko do obce Horné Sŕnie. Původní hřebenové červené značky jsou pečlivě zamazány. Spolehlivou orientaci však poskytují hraniční kameny ve tvaru bílých patníků s červeným vrškem.

Stoupáme na Jurov vrch a klesáme na Čakanov. Tu už hraniční průsek vede velmi strmě přímo po spádnici k hraničnímu přechodu Vlárský průsmyk. Tudy jít nemůžeme. Hledáme schůdnější cesty dolů. Posloužily nám různé lesní cesty a svážnice. A jsme dolů. Před námi řeka Vlára a za ní Vlárský průsmyk. Vyzouváme boty a opatrně brodíme na protější břeh. Je sice teplo, osvěžení nám nevadí, ale neradi bychom máčeli batohy.

Už je k poledni. Procházíme obcí Sidonie. Hranici zde tvoří potok uprostřed obce. Dáváme si občerstvení, něco jako oběd, pití a razítko v místní hospodě a pak už zprvu mírně a pak strmě stoupáme na Brezovú a k chatě Vršatec.

Krásné horké letní odpoledne. Vršatecké skalní bradla na dosah, zřícenina hradu Vršatec a v pozadí Červenokamenské bradlo se vyjímá v zeleni lesů a pozadí krásných výhledů na Bílé Karpaty a Strážovské vrchy působí romanticky. Chtělo by to projít, prolézt podrobně, ale času je už málo. Na přecházení skalních vyhlídek ho už nezbývá. To bude chtít někdy zvlášť výlet jen sem. Vracíme se na Okršlisko, odkud se ještě kocháme krásnými výhledy. Loučíme se s těmito místy s přáním vrátit se sem někdy znovu za krásného slunečného počasí. Nové touhy, nové plány, krásné zákoutí lákají. Loučíme se se zdejší krajinou a scházíme do Brumova na vlak. Neúspěchy v orientaci v noční části jsou jakoby šmahem zapomenuty a zase toužíme vypravit se znovu do hor. Byli jsme tu rádi a doufáme, že určitě ne naposled. Trasu zhruba 115 km jsme nakonec zvládli v pohodě a včas s pohodlným stihnutím večerních vlaků a dojmy z cest, krajiny a počasí tak nebyly na závěr ničím pokazeny a my se můžeme těšit někdy na další...

Pred rokom sme písali v MKD č.6/104 o návšteve zaujímavého hosťa, vysokohorského vodcu Pemba - šerpu v Trnave. Zbehlo sa to asi tak, že keď sprevádzal úspešnú výpravu slovenských horolezcov v roku 1998 na osemtisícovku Šiša Pangmu, dostal od našich horolezeckých nadšencov pozvanie na návštevu Trnavy. V Trnave a na Slovensku sa mu veľmi páčilo a nadviazal tu mnohé priateľstvá.

Tohoto roku mal príbeh pokračovanie. Dvaja trnavskí horolezci /vlastne horolezec bol len jeden z nich, druhý bol otec/ mu návštevu oplatili a pod jeho vedením sa im podarilo v oblasti Lhoce zdolať Island Peak vysoký 6 189 metrov.

V prvý novembrový víkend sa po trojtýždňovom dobrodružstve v Nepále vrátili domov hlavní aktéri tejto akcie, Jozef a Martin Gabovičovci, otec a syn, priateľmi jednoducho nazývaní Malý a Veľký Gabo. Po návrate sa s nami podelili o svoje zážitky.

"Leteli sme najprv z viedenského letiska Schwechat, cez Zurich do Indie. Už v lietadle sme im vypili všetko, čo sa dalo. Po príchode do Indie nás prekvapila všade obrovská špina, smrad, horúčava a vlhkosť. Na prvýkrát to bolo na nás dosť. Okrem toho s nami zatriasla strašná chudoba, niektoré časti mesta nám pripomínali naše "východniarske" rómske dediny, ako sú trebárs Letanovský mlyn, Žehra a pod. Odtiaľ sme leteli do Nepálu. Tam to už bolo niečo iné. Bolo vidieť, že sú pracovití a doslova dreli. V Káthmandu sme sa stretli s Pembom, ktorý nás už čakal s 11 vysokohorskými nosičmi, ktorých pre nás najal. Stále spomínal na Slovensko a sľuboval, že sa k nám určite ešte raz príde pozrieť. Zo šerpami sme sa zoznámili, ako inak, s domácou marhuľovicou. Nie je to tu vo zvyku, aby "páni" hostili šerpov. No odvďačili sa nám tak, že by nás boli pomaly aj na rukách nosili. Keď sme videli jedného z nich, ako pije a drží pohárik medzi špičkami prstov, pomenovali sme ho rýdzo trnavsky "štamprdlík" a aj sme mu ho nakoniec darovali. Dil bol zasa náš kuchár a rýchlo sa od nás naučil hlavne nadávať. A nielen on. Pemba si obľúbil už u nás našu obľúbenú slovenskú nadávku "kua, kua". Používal ju potom častejšie ako Rasťo Piško. Až potiaľ, pokiaľ sme mu jemne nevysvetlili, čo to znamená. No ale už to mal zafixované a v podvedomí to používal ďalej. Štastie, že mu nikto nerozumel.

S celou výpravou sme šli potom peši do Namčebazaru a cez osady Tengboče, Pangboče a Dingboče až do Čukungu, poslednej dediny, ktorá leží tesne pod ľadovcom Lhoce. Cesta nám trvala tri dni a ocitli sme sa v nadmorskej výške 4 739 m. Na druhý deň sme pokračovali do základného tábora, ktorý bol ešte o 300 metrov vyššie, a to vo výške 5 739 m. Na rozdiel od nášho tretieho spoločníka z Bratislavy, ktorý už tu dostal výškovú chorobu a ďalej s nami nepokračoval, my sme našťastie s dýchaním nemali žiadne problémy. Vlastne všetko išlo podľa našich predstáv ako po masle. Počasie bolo gýčovo nádherné, viditeľnosť výborná, naša kondícia v poriadku a tak sme si po dohode s Pembom povedali, že túto jedinečnú šancu musíme využiť a ideme na to. Vynechali sme postupový tábor a ráno 23.októbra 2000 o 1.30 h sme začali vystupovať strmým rozbitým žľabom hore na hrebeň do výšky okolo 6 000 metrov až nakoniec ľadovou stenou so 60 stupňovým sklonom na asi 4 km dlhý vrcholový hrebeň. Tu mal prvý menší problém Gabo starší, lebo keď sa pozrel hore na ľadovú stenu, potom dole do priepasti pod nami a potom na mačky na nohách, nuž mnoho nechýbalo a bol by tu skončil. Všetka česť, prekonal to, aj vďaka Pembovi, ktorý mu povedal, že keď on nepôjde ďalej, tak ho vynesie na pleci a veru že takú hanbu si predsa nemohol dovoliť. To by mu všetci slávistickí horolezci pripomínali do smrti! Čo pripomínali, robili by si z neho maximálnu prdel...

O deviatej hodine sme boli už na vrchole. Bol to síce pekný a fantastický povznášajúci pocit, boli sme šťastní, že sme to dokázali, otec a syn a ešte k tomu z Trnavy. Hore ale bola poriadna zima a fúkal tam taký silný vietor, že sme rýchlo spravili pár fotografií a hneď sme zostúpili. Dolu to šlo rýchlejšie a najmä pohodlnejšie. Do základného tábora sme sa vrátili okolo 16 h popoludní. Časovo skoro ako zo Sliezskeho domu na Gerlach." Toľko mladý Gabovic.

Najkurióznejšie na celej tejto horolezeckej výprave bolo to, že spolu s 27 ročným Martinom Gabovicom, členom trnavského horolezeckého oddielu Slávia, stál na vrchole aj jeho otec Jozef, teda veľký "Gabo", ktorý sa doteraz venoval len rekreačnému tenisu a turistike /účastník niekoľkých T-100/. Svoj horolezecký krst absolvoval práve výstupom na himalájsku veľhoru vo svojich 50 rokoch. Zaujímavé na tom je, že tento pekný dar k narodeninám mu dal jeho syn, ktorý sa ho podujal sprevádzať. "Nebola to žiadna prechádzka ružovým sadom", hovorí novopečený "himalájsky tiger". Doteraz neverím, že som to dokázal. Keď sme stáli pod tou ľadovou stenou a Pemba vyberal z batohu mačky, mal som veru poriadny strach. Ale keď Pemba prehlásil, že ma hore dostane aj keby ma mal vyniesť na pleci, zaťal som zuby a išiel. Bol to nádherný pocit stáť na vrchole, až teraz som pochopil syna a ostatných horolezcov, čo ich k tomu vedie.

Veľkému a Malému Gabovi zdolanie himalájskej šesťtisícovky nestačilo a dožičili si ešte jedno adrenalínové dobrodružstvo. Na spiatočnej ceste ešte splavili divokú vysokohorskú riečku Trisuli nad Káthmandu.

"Veľmi príjemne nás prekvapilo, ako si šerpa Pemba spomína na svoju návštevu Slovenska. Vo svojej cestovnej kancelárii v Káthmandu má na čestnom mieste slovenskú zástavu, slovenský znak a mnoho pamiatok zo Slovenska. Dokonca mu zostalo v pamäti aj niekoľko slovenských slov a samozrejme počas našej výpravy sme mu jeho slovnú zásobu "praktickej" slovenčiny poriadne občerstvili a doplnili."

V priebehu pobytu sme navštívili aj Pembu doma, v rodnej dedine. Tam bol považovaný za "boháča", nakoľko mal ako jediný z celej dediny betónovú podlahu a to je znak určitého bohatstva. V Káthmandu sme zase prijali pozvanie Pembu a boli sme na návšteve v detskej škôlke, kde nás privítali ako štátnu návštevu.

Nakoniec jedna klebeta - veľký Gabo mal prezývku "dvojka" a to vraj preto, lebo do všetkého "kecal".

Úplne nakoniec sme sa Gabovicovcov opýtali na to, pre našinca dosť dôležité, "Wieviel kostet?", čiže po našom koľko ich tento špás stál.

Na každého jedinca to bolo vraj cca po 100 000 Sk. Letenka stála 48 000 Sk, zbytok potom od nosičov, cez poplatok za výstup a strava. Ako správni Slováci sme sa snažili obísť poplatky kde sa dalo. A keď sa dalo aj sme ich obišli, čiže niečo sme ušetrili.

Nemenovaný minister hospodárstva išiel raz okolo atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, kde trčali štyri komíny, ale dymilo sa iba z troch. Poslal hneď svojho námestníka, aby vyšetril prečo ten štvrtý komín nedymí. Ten sa o chvíľu vráti a hovorí: "Je to v poriadku, pán minister. Ten závod je elektráreň a vyrába trojfázový prúd, nuž a ten štvrtý komín je nulák!"

Hovorí s obdivom jeden diaľkoplaz druhému:
"Pchá, pchá, tá tvoja stará musí byť v posteli hotový uragán!!!"
"Nuž čože ja viem? Jedni vravia tak a druhí onak..."

V autobuse sedia dvaja teplí. Keď autobus ide okolo budovy s nápisom "Tepláreň", jeden z nich prekvapivo prehodí:
"Pozri sa, ešte nie sme organizovaní a už nám postavili kultúrny dom!"

Som poctivým čitateľom Malokarpatského Diaľkoplaza a to zvyčajne "všestránkovým", t.j. systémom od obálky, o ktorej grafickú úroveň sa tak svedomito stará Ivan Košický, až po tiráž. Mojej pozornosti preto neušlo, že posledný príspevok v rubrike "Po stopách času" bol uverejnený pred vyše rokom v septembrovom čísle 8.ročníka, čo ma viedlo k domienke, že už konečne nastal onen túžobne očakávaný zlatý vek diaľkoplazenia, kedy diaľkáče nezanikajú, len sa rodia nové a nové. Nechcelo sa mi totiž veriť, že by už aj v tejto oblasti existovalo informačné embargo na nemilé a nepríjemné správy. (Pokiaľ bola zmienka o nejakom zaniknutom pochode v tohtoročnom júnovom čísle, nech je mi to prepáčené, dodnes som ho totiž nezohnal.) Žiaľ táto moja premisa sa čochvíľa ukázala mylnou. Škoda...

Inšpirovaný návestím uverejneným v augustovom čísle MKD, podopretým ešte zhodnou informáciou v Krásach Slovenska (viď výber z celoslovenského kalendára turistických akcií), vydal som sa v poslednú septembrovú sobotu do Dubovej na DP "Z Kukly do jurských pivníc". Pri doháňaní spánkového deficitu v poloprázdnom autobuse sa mi prisnilo, že tento diaľkáč vstúpi do svojho druhého decénia ozaj pompézne (rátam ho totiž podľa svojskej kategorizácie k tým pár skutočne "výhľadovým" DP v malokarpatskom regióne), že sa organizátorom vďaka intenzívnej propagácii (MKD, Krásy Slovenska etc.) podarí urobiť z neho nadregionálnu udalosť, ba možno aj medzištátnu - ak by zlákali na účasť dajme tomu pani Tvrdú a niekoľko Maďarov, ako sa to darí Trnavčanom a že tromfnú čo do zahraničnej účasti aj naše preslávené pochoďáčiky z kalendára IVV. (Mimochodom, pre zahraničných hostí by tak vytvorili precedens na splnenie jednej z podmienok získania našich VOPT v zmysle nateraz platnej klasifikácie, čo by mohlo byť aj podnetom k reciprocite.) Žiaľ, sen to bol prismelý. Škoda...

Miesto štartu zívalo prázdnotou a tak som sa cítil ako sirota Podhradský, až kým z trnavského autobusu nevystúpil ďalší pochoduchtivý jedinec. Nuž mohol sa naplniť aspoň jeden z proponovaných cieľov - nadregionálny rámec. Boli sme dvaja zástupcovia dvoch VÚC (Vyšších Územných Celkov) - Bratislavského a Trnavského regiónu. Žiaľ, nenaplnil sa. Chýbal štartér. Škoda...

V náhlom hnutí mysle ma napadlo, či snáď príčinou tak mizivej účasti na štarte nie je rigorózny celoplošný zákaz konania pochoďáku po tom, čo antidopingová komisia KST zisťovala opakovane v predchádzajúcich ročníkoch v moči odoberanom účastníkom v Jozefskom údolí masívne stopy testosteronu, nandrolonu a ďalších anabolických steroidov ako pozostatok konzumácie lahodného burčiaku, ktorý to chvályhodný zvyk úspešne zaviedol už v nultom (alebo azda v prvom?) ročníku krstný otec tohoto pochodu, Peter O. V zápätí som však musel túto eventualitu zavrhnúť ako totálnu blbosť. Koho by napadlo považovať konzumáciu tak vynikajúceho moku, ešte k tomu chýrečnej proveniencie jurskej a naviac v cieli pochodu za doping? Škoda...

Po návrate domov som ihneď pátral letmou exkurziou po dostupných klasických i elektronických médiach a s pomocou synovou aj surfingom po tých oných webových (alebo ako sa to tak voľajako neslušne volá) stránkach, či snáď nebol zmienený pochoďák v riadnom termíne skrečovaný pre nezáujem turistickej verejnosti. Žiaľ, po smútočnom oznámení trúchliacich pozostalých nad náhlym skonom junáka stojaceho na rozhraní adolescencie a už sa chystajúceho na týnejdžerské roky, ani sebamenšej stopy. Škoda...

A pritom stačilo tak málo na oživotvorenie tohto DP, ktorý núka toľko pekných výhľadov a zážitkov na málofrekventovaných a netradičných chodníkoch v tak hrejivej oberačkovej atmosfére. Nedá mi nespomenúť v tejto súvislosti motivačnú invenciu k pochodníckej aktivite, správnejšie, možno nápaditú hmotnú zainteresovanosť, ktorú uplatňujú Nízkotatranci a ktorú som mal možnosť začiatkom tohtoročného septembra pocítiť na vlastnej koži. Pri výstupe z Trangošky na Štefáničku po zelenej značke, cca v polovici cesty, presnejšie v mieste, kde odbáča úzky chodník k jaskyni Mŕtvych Netopierov, ležala riadna hromada siahovíc a na plagátiku pripevnenom na strome bol oznam zhruba tohto obsahu: "Každý kto vynesie jednu kľuchtu až na chatu gen.M.R.Štefánika, obdrží zdarma šálku čaju s rumom. Ďakujeme všetkým za ich pomoc dobrej veci." Vzhľadom na kmeťovský vek som pri tejto previerke fyzickej kondičky asistoval len čoby poradca, resp.nehrajúci kouč. Vlastnou exekúciou bol potom poverený môj syn. Prisľúbený čaj aj s veľkým frťanom rumu som však ochutnal a môžem na svoju česť prehlásiť, že aj čaj bol s nízkotatranskou príchuťou po koreni ďumbiera, aj rum bol tuzemský. Hľa ako náročné fyzické aktivity možno spájať s propagáciou a konzumáciou slovenských výrobkov! Keďže sa mi v tom čase donieslo, že sa chystá zbudovanie rozhľadne na Veľkej Homoli (viď tiež MKD, č.11/2000, str.14), pochopil som, aká exkluzívna príležitosť sa núka organizátorom pochodu "Z Kukly do jurských pivníc". Stačí len zrýchliť kadenciu zmieneného DP, ktorý má jednoznačnú prioritu tým, že ako jediný smeruje cez tento vŕšok, na týždennú, t.j. usporadúvať ho každú sobotu a prisľúbiť za vynesenie primeraného množstva stavebného materiálu od "Zošky" alebo od observatória Matematicko-fyzikálnej fakulty až na vrchol jednu pintu "slovenského bavoráka", t.j. cca 0,5 litra Steina alebo inej prominentnej značky slovenského tekutého chleba zapraženého frťanom malokarpatského brandy. To by bola tvorivá aplikácia nízkotatranskej iniciatívy a opäť by sa pomohlo viacerým dobrým snahám naraz! Žiaľ sa tak - ako vidím - nedeje. Škoda...

A propos k spomínanej rozhľadni. Mám vážne obavy, či sa do bodky a načas splní zámer jej výstavby tak, ako ho cituje Peter Minárik v už zmienenom č.11/2000 MKD. Pokiaľ som v polovici novembra na vlastné oči videl, sú na Veľkej Homoli len relikty po vrcholovom ukotvení lyžiarskeho vleku a jedna plastiková stolička, avšak žiaden stavebný materiál. Pochybujem veľmi, že za daného stavu by bolo možné štrngnúť si na uvítanie príchodu nového milénia čo i len na štvrtom podlaží rozhľadne. Nepochybne by to nevytrhla ani ona vysokovyspelá, žiaľ, neskoršie zaniknuvšia civilizácia (treba ju zrejme situovať už do obdobia šerého paleolitu dávno pred epochu dynastií faraónov), ktorá vpečatila našej planéte nezmazateľné stopy svojho jestvovania nielen v pyramídach a ďalších kultových stavbách, ale aj v astronómii, kartografii, agrokultúre atď. A to ani keby nasadila také tempo, aké preukázali občania Trstína pri rekonštrukcii kostolíka Panny Márie v Hájičku (viď tamže, str.7). Chcel by som k tomuto problému uviesť lapidárny výrok môjho nebohého otca, ktorým zavše s úľubou prezentoval svoj ateistický svetonázor (nech je mi dovolené odcitovať ho tu vo fonetickej transkripcii): "Pánbú je mocnej, ale kráva zajíce nedohoní." Škoda...

Vianoce prichádzajú a s nimi aj jedno z našich posledných stretnutí v jubilejnom roku 2000 a to Vianočný pochod. Ako ste sa už dozvedeli, stretneme sa na štarte v Senci. Ja by som Vám ako súčasť pozvánky chcel načrtnúť malý itineár pochodu, aby si potom 23.decembra prišli na svoje nielen chuťové, ale i ostatné zmysly.

Teda nultý kilometer je zastávka SAD, kde každého upúta zrekonštruovaný tzv. "Turecký dom". Je to vlastne kúria zo 17.stor. Postavená je v renesančnom slohu a má charakteristickú oblúčikovú atiku. Ako každé správne mesto i Senec má renesančný pranier, ktorý však /možno na škodu/ dnes neslúži svojmu účelu. Keďže v meste žila početná židovská komunita, zachovala sa i synagóga, ovšem ako hocikde inde, v dezolátnom stave.

Mestu fandila i Mária Terézia, ktorá tu v r.1763 založila akúsi predchodkyňu Ekonomickej univerzity - Collegium oeconomicum - prvú svojho druhu v Uhorsku.

My sa však pomaličky, poľahučky presunieme k Slnečným jazerám, pre ktoré je dnes Senec známy ako centrum letnej rekreácie. Dúfam, že i tie najotužilejšie nudistky už ukončili sezónu a opustili pláže, takže nebudú svojou nahotou iritovať citlivé turistické duše /i telá/. Keď pôjdeme správne, mali by sme prísť do RECY. /Čítate správne, nejde o preklep./ A odtiaľ by naša cesta mala pokračovať do Boldogu. Názov tejto obce môže mladému turistovi pripomínať oznam Američana maďarského pôvodu, že to, čo práve dojedol, bol párok v rožku. My starší si však spomenieme na hit Jozefa Borároša z 50-tych rokov /tohoto storočia/ "Boldog azas Ember", teda Šťastný je ten človek a všetkým nám je jasné, že obec je vlastne "Šťastné". A šťastní boli aj obyvatelia obce, keď pri rekonštrukcii románskeho kostolíka objavili kamennú dosku s najstarším rímskym nápisom na Slovensku z 1.stor.n.l. Ďaleko mladšia je iná pamiatka v obci, a to vila železnej Anny, pravej ruky Veľkého Muftyho, ktorá vznikla len toť nedávno, iba o niečo skôr ako jej letohrádok v Španielsku.

A keďže máme za sebou iba 3,5 km, treba sa nám trochu poponáhľať do Čataja. Čataj je známy tiež najmä stavebnými pamiatkami. Zachovali sa tu domy tzv. západoslovenského typu, u ktorých vchod od ulice je zdobený murovaným portálom, tzv.výpustkom. Okrem toho, keď sa koncom 19.stor. uzavrelo v domoch ohnisko a prenieslo sa do pitvora, z ktorého vznikla neskôr typická kuchyňa, priestor pod komínom sa začal zdobiť bohatou maľovkou. Maľby v Čataji ornamentikou a farebnosťou patria medzi najkrajšie a nadväzovali na tunajšiu ľudovú výšivku. Aj kostol v obci je typický, lebo v 19.stor. bol z pôvodného barokového prestavaný na ostrihomský typ z polguľovitou kupolou.

Z Čataja sa nám treba pobrať na Slovenskú Novú Ves. O tejto obci som sa nedozvedel z histórie nič, čo by bolo zaujímavé. Pre mňa je spojená iba so súčasnosťou. Tu žije totiž môj priateľ Michal K., ktorý zdedil zaujímavé alchymické vlastnosti. Z nevábne pôsobiacej hmoty zvanej "kvas" vie vyčariť nápoj zvaný "lahôdková slivovica". Je to tá, čo vie rozprávať. Ale veď škoda slov, asi ju okoštujeme na kilometri č.11.

Na kilometri 12, tam už asi nebude nič na zahriatie. Prídeme do Pácu a tam sú iba vykopávky, ktoré nám pripomínajú, kam až v minulosti siahali hranice ríše Rímskej. /O tých som sa podrobnejšie rozpísal v minulých číslach MKD./

Peter Nestor sa zaručil, že pokiaľ z Pácu trafíme k vodnej nádrži Ronava, určite už musíme prísť do Hrnčiaroviec. Potom do Kamenného mlyna a to už poznajú všetci, lebo história sa opakuje a vytúžený cieľ je tu v pivárni BIEROS. V cieli už budeme mať v nohách 25 km. A to si už tie dve tri pivá zaslúžime.

A aby sme sa na štarte vôbec stretli, musíme si ešte upresniť čas stretnutia. Autobus z Trnavy ide o 8.30 h - Senec 9.20 h, z Bratislavy odchod autobusu 8.10 h - Senec 8.50 h.

6.1.2001 ZIMNÁ 35-KA 20.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava + KST Limba turist Bratislava

13.1.2001 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 18.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

13.1.2001 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 26.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

20.1.2001 TRIGONÁLA 8.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava + Fanatic Klub

20.1.2001 XXVI.ročník Zimného prechodu Bezovec - Piešťany
(sobota) Klub Mladých Turistov KST TJ Bezovec Piešťany

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd