december 2001
O jednom... /poriadnom oslávencovi/
Blíži sa tohotoročný december a tým aj dosť významné výročie jedného "dosť" známeho Trnavčana, ktorý sa dožíva v okolí Vianoc presne 80 /osemdesiat/ rokov. V tomto veku už sa na presnosť až tak nehľadí.
Na začiatok preto trochu oficiálnosti.
Oslávenec sa volá Bubo /spisovne Eugen/, v tomto veku nie je hanbou prezradiť aj ročník, 1921. Je nestorom trnavského horolezectva, významný funkcionár a organizátor. Založil prvý Trnavský horolezecký oddiel a to mu už nikto nevezme. Tento oddiel prešiel mnohými peripetiami a bol mu 50 /päťdesiat/ rokov vzorným predsedom. Bolo to v rokoch 1946 až 1996. V rokoch 1956 až 1957 bol predsedom horolezeckého zväzu a neskôr horolezeckej sekcie SIVTVŠ /1957 - 1960/.
Počas tejto doby bol vyznamenaný rôznymi spoločenskými a horolezeckými vyznamenaniami. Doteraz sa má ešte stále k svetu, i keď /podľa neoverených správ/ sa už nechystá po štvrtýkrát oženiť. Akurát sa mu rozpadla partia starých pánov, medzi ktorých dlhé roky chodil /L.Vitek st., M.Baláž, V.Princ/.
Potiaľto to bol oficiálny úvod. A teraz už môžem začať spomínať na tohoto oslávenca po svojom.
Zoznámil som sa s ním, keď ešte robil na Hospodárskej ulici právneho zástupcu trnavského Zdroja. Keď som sa vrátil naspäť do Trnavy, už vtedy som robil vysokohorskú turistiku a podobné koniny. Partia podobných ľudí rovnakého zamerania sa vtedy schádzala ešte na "Orolskej". Keď som po prvýkrát prišiel medzi nich, to tam ešte predseda nebol - dozvedel som sa, že v Tatrách ho pochytila detská choroba "mumps". Neskôr, keď sme sa stretli a ja som zbadal popri ňom nejakú známu osobu - bola to moja voľakedajšia spolužiačka Lila, dnes pani Balážová, neskoršia jeho druhá žena v poradí. Toto bolo vôbec prvé stretnutie a zoznámenie sa s ním. Je tiež pravdou, že to bolo už dosť dávno...
Teraz by sa patrilo povedať o oslávencovi nejaké historky, aby si nezainteresovaní urobili o ňom správny obraz.
Nikdy nemal odstup od mladších a doteraz ho stále nemá, možno to urobil ten voľakedajší "mumps". V 70-tych rokoch sme boli štyria na rakúskom Glockneri. Vtedy sa dostať von nebola žiadna sranda. Bubo "zaúradoval" a všetci štyria sme boli z výletu do Rakúska na aute celí bez seba. Na jednej chate pod Dachsteinom mu vôbec nechceli veriť, že je advokát, hlavne keď povedal jednému starému Johannovi, murárovi na penzii a hráčovi na ľudové nástroje, koľko vlastne zarobí. Potom už pochybovali duplom. Mysleli si, že je v civilnom povolaní len hudobník, lebo začal brnkať na gitaru a všetkým nám hneď bolo dobre. Až natoľko, že nás poriadne uhostili, proti čomu sme sa nikdy nebránili. Keď sme sa vracali naspäť, pred našimi hranicami v Hainburgu sme si za posledné šilingy kúpili na povzbudenie fľašku rumu. My sme mohli piť, ale šofér, Fero Malec, nie. Na buzerplac /hranice/ sme potom prišli usmiati. Bol tam jeden taký zelený mozog, a nie aby bol rád, že sme sa vrátili, oboril sa na nás "čo je nám vraj smiešne". Somár, smiali sme sa tomu, že sme sa vôbec vrátili. Blbci. Pri kontrole dokladov nastali zmätky a bol pri tom aj vyššie spomenutý colník. Na jedného z nás začal vyskakovať, že či v rifliach /vtedy to ešte bola vzácnosť/ bol v Alpách, ale keďže ich mal zapísané v colnom prehlásení, dal pokoj. Fero mal zlatý prsteň schovaný v autooleji. Nemeš kúpil svojej tretej žene v poradí kalkulačku. Čo bola u nás v tej dobe tiež vzácnosť. Keď sa ho colník spytoval, kde to vlastne kúpil, najprv sa vyhováral, že na Mexikoplatzi, myslel si, že to bude lacnejšie. Lenže colníka nezaujímalo, kde to kúpil, ale akú to má cenu u nás. Colník sa ďalej vyzvedal pre koho to je kúpené. "Pre ženu", odpovedal Bubo. "A načo je to vašej manželke?" pýtal sa ďalej colník. "Chodí ešte do školy", znela odpoveď.
Colník bol z toho paf - nešlo mu do hlavy, že manželka staršieho človeka ešte chodí do školy. My traja sme to už nevydržali a rozosmiali sme sa, vlastne rozrehotali. Teraz už bol colník z toho načisto vyvalený a keď sme mu povedali Bubove heslo "To je našich deväť", museli sme mu dlho vysvetľovať, čo to znamená. Že Bubo bol trikrát ženatý, mal tri žijúce svokry a bohužiaľ len tri dcéry, po jednej z každého manželstva. Colníci už nás mali plné zuby a rýchlo nás poslali preč - čiže domov.
Podobných historiek, slušných, ale prevažne neslušných, koluje o ňom veľa a hlavne takých, v ktorých je hlavným hrdinom. Dnes bohužiaľ už sa nijako veľmi nestýka s horolezeckým mančaftom a preto ho mladí a mladší už pomerne ani nepoznajú. Lenže to je osud, Ivan Bajo je ešte o hodne mladší, taktiež ho už pomaly nikto nepozná a čaká nás to všetkých. Ono asi treba vedieť kedy odísť !!!
Trnava, 30.10.2001, Celo Radványi
Ako sa prezývali obce Trnavského okresu
K nádavke sa uchyľuje obyčajne človek nahnevaný, nekultúrny, ktorý sa nevie ovládať a ktorý je neschopný dialógu. Boli sme svedkami, že si nenadávajú len jednotlivci, ale aj celé spoločenstvá, obce, ba aj príslušníci parlamentu či národov. Koľko poníženia bolo napríklad v maďarskom pomenovaní "Tót"! Kedysi mali hanlivý obsah aj pomenovania, ako sú husiti, kuruci, turci, bočkajovci, bratríci a podobne. Samozrejme časom a dobou tie pomenovania upadli buď do zabudnutia alebo sa ich význam zjemnil. Jemnejší, kultivovanejší stupeň nadávky je prezývka, ktorá nakoniec nemusí mať v sebe nič pejoratívneho, zlomyselného, hanlivého. Môže byť len spomienkou na humornú situáciu, môže byť vtipným postrehom zachovávajúcim dokonca dôležitý fakt, ktorý už nik zo súčasníkov nepozná z vlastnej skúsenosti. Tak sa potom prezývka stáva prameňom pre historika a pozoruhodnou danosťou.
Na okolí Trnavy prezývky odjakživa akoby kvitli. Niet takmer domu po dedinách okresu, ktorý by ešte nemal druhé meno, niekedy aj dosť nepekné i vulgárne a jeho nositeľa nebolo radno ho ním veru osloviť v jeho prítomnosti. Inokedy zostalo domu meno predchádzajúceho majiteľa, rodiny, zaťa, svokry a podobne. Možných kombinácii bolo tu vždy neúrekom.
Nám ide skôr o prezývky obcí - a pri ich publikovaní nie je naším zámerom ich znovuoživenie, ale informovať či skôr pobaviť turistov, ktorí sa po nich občas túlavajú. Veď koľko storočí odpočíva v pomenovaní Bukovčanov vápenkármi, Ostrovanov olejkármi, Trstínčanov prípinkármi /bola tu stanica na prepriahanie koní/, Veselčanov košinármi. Poďme však podľa abecedného poriadku obcí okresu:
TRNAVA - Keď sa dvaja Trnavčania stretli ďalej od mesta, pozdravili sa: "Jebenci aj Ty si tu." A tak sa oslovujú ešte aj dnes! Zostalo im to navždy.
BANKA - Okolité dediny ich prezývali a prezývajú syslári.
BIELY KOSTOL - Večer sa obúvajú, ráno vyzúvajú, v noci kradnú. Prezývali ich aj kadleci.
BOROVÁ - Čerešnári
BOROVCE - Bíreši
BUČANY - Bučančani srnci, varili sa v hrnci
BUKOVÁ - Vápenkári
ČERVENÍK - Mrkvári
DECHTICE - Šošovičkári
DOBRÁ VODA - Vápnári, nápekani /nehovoria nápoky, ale nápeky/
DOLNÁ KRUPÁ - Oplašenci
DOLNÉ DUBOVÉ - Záveráci, brnci
DOLNÉ OREŠANY - Habáni
DOLNÉ TRHOVIŠTE - Žabári
DOLNÝ LOPAŠOV - Vlci, zjedli vlka, aúúú....
DRAHOVCE - Morenári
HLOHOVEC - Frašták išól,
Frašták prišól a nič nevybavil.
Keď deti nechceli spať, strašili ich, že dostanú
fraštackého vína, trojchlapového, /keď sa toto víno pilo,
museli toho, čo pil, držať traja chlapi/. Cez tenký
krajíček chleba je vidzet až do Vídne. Ľavá ruka je
židova, či fraštacká.
HORNÁ KRUPÁ - Oplašenci
HORNÉ DUBOVÉ - Sovári, sovy, sovence
HORNÉ OREŠANY - Habáni, syslári
HRNČIAROVCE - Kapustári, pečú cibuľové báleše aj štrúdle.
CHTELNICA - Plickári, ako murári, chodiaci po svete, jedli lacné pľúca, plíca.
JASLOVCE - Jalitári, žabári. Varili v hrnci žabu. Jeden kričí: Režte hu! Druhý kričí: Varte hu! Treccí s kolom pichá: Namudušu, ešče dýcha!
KÁTLOVCE - Korytári, šošovičkári.
KOCURICE - Kocuri
KOČÍN - Šiškári, lošáci, lošáky
KOPLOTOVCE - Syslári
KOŠOLNÁ - Repári
LANČÁR - Lošáci
LEOPOLDOV - Mestečko Prajzi /zo starého názvu Preuzen/
LOŠONEC - Hubári, Hríbari
MADUNICE - Bumburičári
MAJCICHOV - Pili na vlka, ktorého odrali vo Farkašíne
MALŽENICE - Keď je v nove, t.j. po mlatbe: Otkat si? Z Mavženiec Pred novom, t.j. keď niet chleba: Otkat si? Z Malženíc.
MODRANKA - Šalatári, mrkvári. To preto, že majú šalátové hody. Na jar, keď ešte nie sú vykŕmené husi. Keď mali ísť susedky do Trnavy na trh so zeleninou, pýtala sa jedna druhej: Susetka, jako idete peši alebo na káre?
MORAVANY - Srnci, srnčári
NAHÁČ - Sysly, syslári
OPOJ - Bolo tu tri dni nijako. Strakári, jelli na hody straky. Predali kožu z vlka odratého vo Farkašíne.
OSTROV - Olejkári
PADEROVCE - Mešťani. Jalitári, zelli kaššu na chotári. Oplašení - vyplieskali zajáca s kapustným listom po rici. Dorábali dzyne a predávali zrnká.
RADOŠOVCE - Brezovci
RUŽINDOL - Bosoráci
SMOLENICE - Kapustári
ŠELPICE - Rozumkovo. Tu vždy merali a merajú rozum. Kto nemá v hlave v Šelpiciach mu ho za malý penáz namerajú!
ŠPAČINCE - Zajačári, raušici.
ŠULEKOVO - Aminári. Močkári. V šenku mali zavesený šparák na šentýši a každý chlap, ktorý mal fajku a prišiel si vypiť, musel si najprv fajku vyšparchať.
ŠÚROVCE - Žgančári. Kobola im zežrala žgance z okénka.
TRAKOVICE - Hakačári, vravia agátu hakáč. Hore hrackú trakovickú ťahá veš káru, blcha za nú poskakuje a tahá cigáru.
TRSTÍN - Prípinkári
VESELĚ - Košinári
VRBOVÉ - Z Vrbového ništ dobrého. Odpoveď: Ale čo sa vydarí, není natto!
ZELENEČ /Linč/ - Žrebčári, zelli na hody žrebca
ZAVAR - Savarani na kope. Je vás tu na kope jak Savaranov! Savarani zvonilo, na kone!
ŽLKOVCE - Drkotári, pražá žaby na chotári. Búchajú na rajchu.
Veľmi zaujímavé sú aj
popevky, riekanky a porovnania, ktoré sa udržujú podnes. Kto
by nepoznal riekanku:
"Štefan kráľ on často pýtal dlhú suchú
košeľu." /Štefanová, Častá, Ompitál, Dlhá,
Suchá, Košolná/
Dechtičania vravia nenadálemu hosťovi, že sa objavil "jag v Naháči táčky!" a keď je niečo krivé, napríklad čiara, obrovnávka na stene, hovoria, že "je krivá jag do Naháča cesta". Že to nie je ojedinelý prípad, dôkazom sú Ružindolčania, ktorí v analogickej situácii s hosťom vravia, že sa "zjavil jag na Borovej táčky".
Obce prezývali jedna druhú aj
popevkoch:
V Rošindole bosoráci, na Borovej čerešnári,
v Bílem Kostole kadleci a Linčané sú žrebčári...
Už väčší rádius mala
nasledujúca pieseň:
Kátlovani vydlabali koryto,
Dechtičani nevedeli, čo je to,
Chtelničani uderili na buben,
z Lopašova vyleceli vlci ven...
Neznámy je autor popevku:
Farkašíne vlka drali, Opoji kožu predali,
Majcichove nanho pili, a Gesci sa zanho pobili.
Prezývky a popevky boli a sú anonymné. Vytvorili ich neznámi vtipkári, ktorých nemožno brať na zodpovednosť. Ale na druhom mieste by nebolo na mieste sa pre ne urážať. Sú dôkazom doby, v ktorej vznikli a ktorá ich vytvorila.
J.Šimončič
Malé Karpaty - Chránený prírodný výtvor
10. ŠÁŠNATÁ
Predpis: Nariadenie
Okresného národného výboru v Trenčíne, č.3-14/IX zo dňa
21.8.1984 o vyhlásení chráneného prírodného výtvoru
Rozloha: 0,1971 ha
Poloha: okres Trenčín
Katastrálne územie: Stará Turá
Chránené územie predstavuje potok s brehovými porastami v dĺžke 0,95 km východne od železničnej stanice v Starej Turej. Po pravej strane sa rozlieva do alúvia širokého 50 - 60 metrov porasteného močiarnou vegetáciou. Dominuje tu najmä ostrica obyčajná /Carex fusca/ a škripina lesná /Scirpus sylvaticus/.
Vlastný brehový porast tvorí jelša lepkavá /Alnus glutinosa/ s prímesou vŕb /Salix sp/. Ide o významnú lokalitu s ekostabilizačnou funkciou v intenzívne poľnohospodársky využívanej časti Myjavskej pahorkatiny, tesnej blízkosti mesta.
Ing.Jozef Šiša
O turistike,
prírode, horách povedali, napísali ..... !
aj "naši" klasici (2.časť)
"Neviem prečo, ale ten kúsok
Malokarpatskej prírody ma očaril.
Už cesta, ako zvoľna stúpa pod svahom,
zjara pokrytá starým lístím,
je plná očakávania.
Zľava hlboké žľaby a rokliny,
ktoré stúpajú k hlavnému hrebeňu.
A zrazu sa z listnatého masívu Zárub
smerom k Bukovej odkloní nevýrazná rozsocha,
zalesnená borovicami, s malou vyhliadkou
na svojom začiatku.
Pred nami vody Bukovskej nádrže, Hrubý Kamenec,
v diaľke ponad Bukovské kopanice sa v rannom opare
strácajú Rozbehy. A čo mi nedá pokoj,
sú zvetralé kamenné základy hneď pri ceste.
Kto videl tú krásu aspoň raz,
krásu, čo nám vnáša do duše pokoja pohodu,
tak určite mi dá zapravdu, že toto miesto je čarovné.
A na tomto mieste by som sa stretol
so všetkými kamarátmi, hoci i o sto rokov !!!"
Ivan Košický
"Plnenie VOPT je pekná vec,
človek si pritom otestuje akú má kondičku,
naučí sa používať mapu
a hlavne si osvojí perfektnú orientáciu v prírode.
Postupne sa zžije s prírodou a naučí sa jej rozumieť.
Ale hlavne tam spozná veľa dobrých ľudí,
rovnakej krvnej skupiny, s ktorými si bude určite rozumieť
a možno sa stanú aj jeho priateľmi."
Fero Královič
"Turistom stovkárom by som chcel povedať to,
že hoci mám 75 rokov, som ešte dostatočne mobilný
a to ma presviedča, že pri dostatočnom tréningu
stovky neškodia a vyznávam, že v príslušnom tempe
treba vydržať. Je však tiež pravda, že za také obdobie
aj železo hrdza napadne a teda aj ľudské telo zoslabne,
ale poddávať sa človek nikdy nesmie,
lebo zároveň s telom sa udržuje v kondícii i myseľ
a toto všetko prispieva k tomu,
že človek i v bežnom živote ľahšie prekoná to,
čo život prinesie a to robí dojem,
že človek je zdravší a tým aj mladší..."
Ján Parcer
"Kto sa príliš obzerá na mieste,
kde sa zastavil,
ľahko zabudne na to,
kam sa chcel dostať."
Ján Kyselica
"Diaľkový stokilometrový pochod
je skôr problém psychický ako fyzický.
Ten, kto robí turistiku pravidelne,
nemôže mať s jeho zdolaním veľké problémy.
Môže byť niečo lepšie ako ničiť si svoje zdravie
na čerstvom prekysličenom karpatskom vzduchu
s dobrou partiou a hoci aj pri pive..."
Laco Farkašovský
Siahnem,
vytiahnem a čítam...
Jozef Trabalka:
Patagóniou na Ohňovú zem
Útla 80 stránková knižka vyšla vo vydavateľstve "Igor Dráb" v roku 1998. Aby sa celá cesta mohla uskutočniť a knižka vyjsť, pomohli nesčetní sponzori a kamaráti, ktorí pomohli všetkým možným, od materiálov až po dobré rady. Na stránkach knihy opisuje Jozef Trabalka cestu na bicykli z Buenos Aires cez Punta Arenas na juhu Patagónie a naspäť okolo Fitz Roya Bariloche až do Viňa dle Mar. Knižku môžete zohnať iba v kníhkupectve na Obchodnej ulici č.9 v Bratislave alebo u autora.
Jozef Trabalka je rodák z Bratislavy a odchovanec spod Malých Karpát, kde začínal, trénoval a pripravoval sa na svoje zahraničné cesty. Teraz si zalistujme aspoň v časti z jeho pohľadov na Patagóniu:
Rio Gallegos
Ráno je zase ako v rozprávke: je síce iba niekoľko stupňov nad nulou, ale bez mráčka a je úplné bezvetrie. Cesta sa šplhá do vrchov, klesá do plochých údolí, porastených nízkou trávou. Stále častejšie sa vedľa nej objavujú malé jazierka, kde sa napájajú stáda oviec. Cez cestu mi prefrčala líška s krásnym, ešte zimným chvostom. Ani ovce tu ešte nestrihajú, vyvaľujú sa vedľa cesty zababušené v chumáčoch bielej peny. Niektoré z nich mi naháňajú strach. Čo ak by sa takému statnému baranovi zachcelo so mnou pošpásovať? Veľa šancí by som asi nemal. Prekvapuje ma, že mnohé z oviec nie sú za ohradou a pasú sa vedľa cesty, dokonca cez ňu bezstarostne prechádzajú.
Po desiatej sa zdvíha vetrík zľava. Už som si myslel, že na mňa zabudol. Idem v pohode, ktorú potvrdzuje aj policajná kontrola, ktoré sú v Argentíne veľmi časté. Keď filmový herec zistil, že ja som ten cyklista, ktorého pas majú companieros v červenom aute, ktoré pred chvíľou kontroloval, usmial sa bielymi zubami v tmavej tvári a poprial mi veľa šťastia na ďalšej ceste. Ešte za mnou niekoľkokrát pustil svoje bravo, bravo! asi ako osobný názor. Nehovorím, ža ma to nepotešilo. Stále častejšie sa presviedčam o tom, že v zahraničí ľudia vedia oceniť moje výkony a úprimne pred nimi nielen skláňajú klobúk, ale sa snažia aj konkrétne pomôcť,
Na prvej pumpe YPF na predmestí mesta Rio Gallegos sa už posádka auta stihla oholiť a osprchovať. Urobil som tak aj ja, pretože počítam s tým, že toto je azda posledná možnosť takejto očisty na dlhú dobu. Potom pokračujeme k južným hraniciam Argentíny okolo kasární, odkiaľ pri vojne o Malvíny štartovali mladí junáci s horúcou argentínskou krvou do vopred strateného boja. Po troch dňoch bolo po vojne a zostalo po nej iba množstvo vdov a oplakávajúcich matiek. Vojnu s Angličanmi síce prehrali, ale na všetkých mapách "Islas Malvinas" Argentínčania považujú za svoje územie.
Za kasárňami a železničnou traťou sa naraz asfaltka končí. Po prvýkrát sa zoznamujeme s povrchom, ktorý je na mapách označený ako Ruta consolidado, čiže upravená cesta. Inými slovami štrková cesta "Ripio". Mala by byť v hierarchii ciest po diaľniciach a asfaltkách tretia najkvalitnejšia. Mala. Potom nasleduje ešte cesta hlinená, tierra, ktorá je schodná naozaj len v terénnom aute, najmä keď časté dažde spravia z nej jedno blatisté klzisko. Cesta consolidado je niečo ako naša makadamová, s tým rozdielom, že jej povrch netvorí lámaný kameň, ale obyčajný štrk. Tieto okruhliaky sú pre cyklistu asi najzradnejším povrchom, pretože nikdy neviete, ktorý z nich povolí a na ktorú stranu sa koleso zošmykne. Práve kvôli nim som si vzal širšie plášte dvadsaťtrojky, na užších by bol môj cestný bicykel bezmocný. Rozmýšľal som aj o zmene bicykla, ale skúsení ma odhovorili: Ak na ňom nemáš odjazdené dostatočné množstvo kilometrov a posed a položenie celého tela prispôsobené inému tvaru bicykla, mohli by sa po čase prihlásiť fyzické problémy. Preto mi ostalo len dúfať, že to nebude až také zlé. Nakoniec sme autom po tomto nešťastnom povrchu najazdili 1600 kilometrov, pri ktorých sme každý meter prešli so stiahnutou zadnou časťou. Keď som videl, že tento povrch si vyžaduje podstatne opatrnejšiu a tým aj pomalšiu jazdu a nesie so sebou okrem časovej straty aj značné objektívne nebezpečenstvo, odjazdil som plánované kilometre po asfaltových cestách Chile. Aj tak tento povrch doslova zdemoloval kolesá môjho Colnaga, pretože štrk, ktorý odletoval od kolies ich doslova rozstrieľal. Keď som videl do 30 stupňov pokrivené špice, obité ráfiky, zdemolovaný tachometer, odstrelený ventil duše a vytrhnuté vložky a koncovky špicí, bolo mi do plaču...
Po prvých kilometroch sa moji doprovodní šoféri, striedajúci sa po dni za volantom, iba zoznamujú so zákernosťami takejto cesty. Pre nízky spodok auta musia ísť jedným kolesom po strede vyjazdených koľají, druhým taktiež po nakopenom kamení po ich okrajoch. Kľučkujú z jedného kraja na druhý, snažia sa obísť jamy a blato. Chceli by sme ešte dnes dôjsť za Čílske hranice, pokiaľ to pôjde, ja samozrejme na bicykli. Predtým však stojíme v akejsi jame v pampe a okolo sa hrozivo blížia kobaltové mračná. Kuchári sa dohadujú, čo bude na neskorý obed. Rudo sa mocuje s varičom, ktorý vo vetre nechce poslúchať. Nakoniec vzplanul oheň zásluhou dreva, ktoré poskytlo okolie. Celá príprava obeda trvala vyše dvoch hodín. Podľa mňa v takomto počasí je zbytočné strácať čas a potom vzrastá už aj tak dosť veľká nervozita a podráždenosť. Úplne by stačil studený obed.
Po niekoľkých kilometroch na ceste sa ozvala rana - a auto sa naplnilo dymom a najmä strašným rachotom. To sa odtrhol zberač výfukových plynov, ktorý je pripevnený priamo na bloku motora. Našťastie je vedľa cesty akási drevená šopa a maringotka cestárov. Jeden z nich nám dovolil postaviť auto pod drevenú strechu šopy, ktorá nás aspoň symbolicky chránila pred prudkým ľadovým daždom a dotieravým vetrom, lezúcim až na kosť. Majster si posunkovou rečou vyprosil kúsok drôtu a kombinačky, ktorými akosi priviazal odtrhnutú výfukovú rúru k podvozku. Hluk sa síce o niečo zmenšil, ale dymu bolo stále dosť. Čo robiť? S takýmto výfukom ísť po týchto cestách by bolo príliš veľké riziko, veď okolo sa rozprestierala pustatina. Zvíťazil názor vrátiť sa do mesta a tam auto opraviť.
Aj tak sa stalo. Našiel sa servis, ktorý sa špecializuje na výfuky, nebolo však majstra, ktorý by bol schopný zliatinu zvariť. Nakoniec sa našiel aj ten, vzal odmontovaný výfuk pod pazuchu a odišiel zrejme do svojho kráľovstva. Tieto dielničky a najmä pneuservisy stoja za pohľad. Akoby sa tu zastavil čas. Autá sú v porovnaní s nástrojmi, ktorými sa domorodci ich pokúšajú opraviť, moderným zázrakom. O ôsmej večer mal byť výfuk zavarený. Nakoniec aj bol. Zaplatili sme neuveriteľnú sumu 120 pesos, čiže 120 amerických dolárov. /V Amerike by ste dostali za to aj staré pojazdné auto./ Bol to ďalší klinec do finančnej rakvy, ktorá sa chystala nielen pre naše auto, ale aj pre celú expedíciu. Veď rozpočet s takýmito výdavkami nemohol rátať.
Noc sme strávili asi v najodpornejšom prostredí, aké nás stretlo na celej ceste po južnej Amerike. Pred zúrivým ľadovým vetrom nám majiteľ jedného z rodinných domčekov poradil ukryť sa v rozbitých a prázdnych budovách, či v tom, čo po nich zostalo. Márne som si lámal hlavu, aká apokalypsa postihla túto štvrť. Vybrali sme si ten, kde bolo najmenej špiny, suchý betón na dlážke a najmenej smradu, zadebnili sme okná, ktorými sa valila zima a vetrisko. Možno, že niekto namietne, prečo sme nešli do kempu. V tomto období boli všetky podobné zariadenia, ktoré sú tu veľmi riedko, mimo prevádzky. A nová sezóna sa ešte nezačala. A stavať stany na lúke v tom severáku, teraz fúkajúcom zo západu, by bolo veľkým rizikom. Ráno sa púšťam do boja s cestou, ktorou som už raz prešiel, sám. Je ukrutná zima, dnes mi to ubieha veľmi pomaly. Dnes nás čaká Chile, potom prevoz na Veľký ostrov Ohňovej zeme a cesta cez ďalšie hranice do San Sebastiánu alebo až do Rio Grande, pretože tieto prístavy ležia zase na argentínskom území. Ostrov je rozdelený kolmicou približne v jeho strede medzi dva susediace štáty. Nestalo sa tak.
Keď som popíjal mate, ktoré mi ponúkol v tej zime už známy okrúhly a dobre živený mladý cestár, ktorý svoj indiánsky pôvod nezaprie a čakal som na doprovodné auto, netušil som, čo sa stane o niekoľko kilometrov ďalej. Ako by sa pre nás hrôzostrašná scéna opakovala presne do bodky: Ozvala sa opäť už známa detonácia, auto sa zase naplnilo dymom a revom motora. Zvar domácich odborníkov nástrahy cesty nevydržal dlhšie ako päťdesiat kilometrov. Doláre zaň sme vyhodili doslova do vzduchu...
Knihu má vo svojej knižnici a MKD ju poskytol: Ľudo Bahurinský
pre MKD pripravil Peter Minárik
Spomienka na
Viliama Legényiho
Pri príležitosti
výročia jeho nedožitých 90 narodenín
Trnavčania na Akropole
Po stopách gréckej antickej kultúry
Človek nemusí byť básnikom a predsa túži poznať diaľky sveta, jeho prírodné krásy, divy a kultúrne historické pamiatky ľudského umu a rúk. Jednou z takýchto príťažlivých krajín bolo a stále je Grécko, kde sa na malom priestore sústredilo obdivuhodné množstvo ľudského nadania, umenia a schopností. Antická kultúra starého Grécka zanechala v celej európskej oblasti hlboké stopy.
A práve do Grécka sa konal v auguste 1978 jeden z tématických zájazdov, ktoré každoročne úsporadúva Výbor zväzu turistiky SÚV pre zaslúžilých turistov. Tohotoročného zájazdu sa zúčastnilo celkom 33 turistov, z nich viac ako polovica bola z Trnavy a Hlohovca. Svedčí to o dobrej práci odborov turistiky v našom okrese.
Prvá naša zastávka v Grécku bola "neantická", ale zato veľmi zaujímavá. Prezreli sme si niektoré bývalé pravoslávne kláštory, ktoré sa volajú Meteróra, čo znamená "visiace vo vzduchu". Je to komplex 24 kláštorov v thessalskom vnútrozemí z obdobia neskorej Bizancie, ležiaci na sever od Kalamby neďaleko cesty vedúcej cez horské priesmyky Pinda na grécky severozápad. Kláštory sa nachádzajú na strmých pieskovcových skalách vo výške asi 300 metrov nad okolím. Dostať sa do nich bolo možné len po povrazových rebríkoch alebo v košoch vyťahovaných na lanách. Dnes vedú ku kláštorom schody vytesané do skál. Meteory začali vznikať začiatkom 14.storočia kvôli ochrane pravoslávnych kňazov i obyvateľstva pred tureckými útokmi. Najväčší a najvyššie položený je kláštor MEGALO METEREON. Nádvoria kláštorov sú terasovité a bohato vysadané kvetinami. V kláštoroch sa zachovali veľmi cenné byzantské pamiatky, fresky, ikony, zlaté kalichy, sošky a iné umelecké predmety. Trasa nášho zájazdu z Meteóry pokračovala úzkymi cestami členitého terénu od Larisy do kultovného centra antického Grécka s prívlastkom "Posvätné Delfy", kde v troskách posvätného okrsku boha Apollóna sú zvyšky preslávenej veštiarne. Tu kňažka Pýthia oznamovala jeho veštby, popravde úsudky kňazov o danej situácii, obvykle rozumné, ale často dvojzmyselné. Odpoveď musela byť zaplatená bohatými darmi, takže v Delfách sa v staroveku nahromadili obrovské poklady vysokej umeleckej ceny. Pred vchodom do svätyne sú zaznamenané nápisy životných zásad starých Grékov so zmyslom pre dekoráciu a proti povyšovaniu sa mocou alebo majetkom. Platnosť týchto zásad je aktuálna aj dnes, ako napríklad: Ovládaj svoju vášeň! Miluj priateľstvo! Cti zhodu názorov! Nechváľ sa silou! Buď bohato spravodlivý! Zdržuj sa špatností! Buď všetkým naklonený! Pamätaj na starobu!!!
V troskách Athéninho okrsku na mramorovej terase sú pozostatky Tholosu, okrúhlej stavby s tromi stĺpami, najcharakteristickejšej stavby dnešných Delf.
Ďalšou zastávkou nášho zájazdu bola Olympia, považovaná za jeden z najkrajších archeologických parkov na svete. Leží v tieni platanov a olív, kde spia svoj večný sen trosky antických chrámov pri najstarších športoviskách sveta s atmosférou mieru a pokoja. Dejiny Olympie siahajú až do 10.storočia pred naším letopočtom. Bolo tu kultovné miesto boha Dia, bohyne Héry a dejisko všehelénskych, tzv. olympijských športových hier, na ktoré sa schádzali pravidelne každý štvrtý rok najlepší športovci antického sveta. Rok 776 pred naším letopočtom sa zvyčajne uvádza ako počiatok olympijských hier, ale v skutočnosti nie je rokom ich vzniku. Jeho význam bol v tom, že sa v tomto roku po prvýkrát začali zapisovať mená víťazov a viesť o nich chronologické záznamy. Olympijské hry boli najväčšou spoločenskou udalosťou v starovekom Grécku. Trvali sedem dní a ich náplňou bolo:
Olympijská prísaha, slávnostný sprievod zakončený veľkou obetou bohovi Diovi, preteky v behu, päťboji /beh, skok, zápas, hod oštepom, hod diskom/, pästné zápasy /box/, preteky vozov so štvorzáprahom, jazda na koni, beh vojakov v plnej zbroji /neskoršie len so štítom/, vyhlásenie víťazov a ich ovenčenie olivovou alebo palmovou ratolesťou. Olympijský štadión mal kapacitu 45 tisíc divákov a bol zväčša úplne plný.
Počas príprav a konania olympijských hier bol vyhlásený "svätý mier" medzi gréckymi štátmi. Olympijské hry sa udržali po 12 storočí až do roku 393 n.l., kedy boli zrušené cisárom Theodosiom. Celkom sa konali 293 krát. Cisár Theodesius II. roku 427 n.l. rozkázal zrovnať so zemou všetky olympijské chrámy a porozbíjať modly. Sochu sediaceho boha Dia 13 metrov vysokú, vytvorenú zo zlata a slonoviny slávnym sochárom Feidom nechal previesť do Konstantinopolu, kde sa potom stratila. Starovek považoval túto sochu za jeden z divov sveta. Jej podobizeň je známa len z élidských mincí. Pri vchode do areálu starej Olympie sa nachádzajú zvyšky rozsiahleho gymnázia a palaistry s radom stĺpov, svätyňa Heraion a zaujímavá kruhová stavba Filippeón s niekoľkými korintskými hlavicami. Na južnom okraji posvätného hája sa rozprestierajú rozsiahle kamenné základy Diovho chrámu s troskami pováľaných dórskych stĺpov. Medzi pamiatkami starej Olympie v novom múzeu najväčšiu pozornosť turistov upútava mramorová socha Hermesa s malým Dionýzom od sochára Praxitela a torzo bohyne Niké zostupujúcej z Olympu od sochára Paióna.
Vstup do hradobného okruhu v Mikénach, povestným svojím zlatom, vedie cez mohutnú Leviu bránu. Nad jej vrchným dvadsať tonovým balvanom je v múre trojuholníkový otvor vyplnený vápencovou doskou, na ktorej sa nachádza relief dvoch levíc vztýčených na zadných nohách. Relief pochádza z doby okolo roku 1520 pred n.l. Za bránou upúta každého návštevníka preslávený hrobový okruh "A" s dvojitou galériou kamenných blokov zo 16.storočia pred n.l.. Tu bádateľ Schlieman v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vykopal umelecké predmety zo zlata. Teraz sa nachádzajú v Národnom múzeu v Athénach. Podľa mýtov Mykény založil hrdina Perseus. Mohutné hradobné múry vraj postavili bájni Kyklopi, ktorých priviedol z Malej Ázie hrdina Proitos. Sú to ozaj kyklopské hradby z otesaných balvanov širokých až deväť metrov a vážiacich aj vyše desať ton.
Stade naša cesta pokračovala utešenými údoliami hornatého Peloponézskeho poloostrova, kde práve dozrievali broskyne, melóny, hrozno, do mesta Epidauros, ktoré až doteraz zostalo najväčším liečebným strediskom Grécka so zvyškami slávneho Asklépiovho chrámu a s najlepšie zachovalým starogréckym divadlom, ktoré pochádza z 3.storočia pred n.l. a je ešte aj dnes v prevádzke. Do jeho 55 sedadlových radov sa vojde vyše 14 tisíc divákov. Jedinečná akustika umožňuje divákom dokonca počuť škrtnutie zápalky na javisku.
Najväčšiu slávu priniesol Epidauru Asklépios, boh lekárstva, ktorý tu liečil nemocných v spánku. V halách na to určených pacienti uľahli k spánku a boh im vo sne dal návod k uzdraveniu alebo ich priamo vo sne uzdravil. Lekársky účel sa pripisuje aj zvyškom kruhovej mramorovej stavby zvanej Tholos. V jej vnútri s rázom bludiska sa chovali posvätné hady. Asklépios bol zobrazovaný s palicou, okolo ktorej sa vinie posvätný had. Neskoršie palica s ovinutým hadom zostala a je až do dnešných čias symbolom lekárskych vied. V Epidaure sú ešte zvyšky chrámu Artemídy, polaistra a gymnázia. Na juhovýchodnom svahu sa nachádza moderné múzeum so zaujímavými pamiatkami. Z nich našu pozornosť upútali expozície zachovalých epidaurských nápisov a pokusov o historickú rekonštrukciu Asklépiovho chrámu a Tholu.
Najviac som sa však tešil na návštevu starého Korintu. Toto povestné bohaté a slávne mesto sme si však prezreli len úchytkom. Korint leží blízko Korintskej šije medzi Jónskym a Egejským morom. V 8. a 7.storočí pred.n.l. sa silne vzmáhal obchod a umelecká remeselná výroba. Za vlády Periandra sa v Korinte razili peniaze a robili sa už vtedy pokusy o prekopanie Korintskej šije, ktorá by cestu skrátila o vyše 300 km. Rímsky boháči žiarlili na poklady a obchodné úspechy Korintu a použili rôzne zámienky k vojne a v roku 146 pred n.l. mesto vojskom zničili. Avšak skvelá poloha mesta si v roku 44 pred n.l. vynútila postavenie nového Korintu za vlády Júlia Caesara. Najpozoruhodnejšími pamiatkami v starom Korinte sú zvyšky siedmich stĺpov Apollónovho chrámu.
Už od nepamäti sa pokúšali ľudia spojiť Jónske a Egejské more kanálom cez Korintskú šiju. Prvé práce na prekopaní šije začal v roku 67 pred n.l. aj cisár Néro. Nadarmo. Vybavenie, ktoré by mohlo pomôcť byť úspešný, vtedy ešte nemali. Tento zámer sa podaril až v roku 1893. Kanál skracuje medzi uvedenými moriami cestu viac ako 300 km. Kanál je dlhý 6.700 metrov, jeho šírka je 23 metrov. Steny v skale dosahujú výšku vyše 80 metrov nad morom a hĺbka vody je 8 metrov.
Viliam Legény
Uvedený cestopisný článok sme zaradili z príležitosti nedožitého 90.výročia narodenia nestora trnavskej turistiky Viliama Legényiho. Článok napísal ešte v roku 1979 po návrate turistov Slávie Trnava po gréckych pamiatkach antickej kultúry. V tej dobe sa do Grécka nechodilo len tak, keď si turisti zmysleli, bolo treba kopu času na vybavenie rôznych formalít, záruk a podobných "nezmyslov". Ale Vilko to vybavil...
pripravil Peter Minárik
Lietadlo na Sakrakopci II.
V minulom čísle nám Vlado Chrapčiak krátko pripomenul výročie posledného havarovaného lietadla v oblasti Malých Karpát a to z roku 1966. Teraz Vám prinášame informácie trochu z iného uhla pohľadu.
Ak sa však pozrieme na kroniku leteckých katastrof, nájdeme v súvislosti s naším územím veľmi zaujímavé a nielen nánosom času, ale aj utajenie opradené príbehy. Prísne utajovanou haváriou, o ktorej sa veľmi málo vie, je príbeh z lokality Sakrakopca nad bratislavskou Račou, kde sa vo štvrtok podvečer 24.novembra 1966 zrútilo bulharské lietadlo IL-18 so 74 cestujúcimi a 8 členmi posádky. Vtedajšia vyšetrovacia komisia to zanalyzovala jednoducho - zlá navigácia, stačilo, aby lietadlo letelo o 50 metrov vyššie a nič by sa nestalo. Úplná tma a husté sneženie však pilotov doslova utopili.
Po rokoch však vychádzajú zaujímavé súvislosti. Čo vlastne robilo nad Bratislavou lietadlo, ktoré patrilo leteckej spoločnosti TABSO a lietalo na linke Sofia - Budapešť - Praha? Praha neprijímala pre zlé počasie a tak bulharské lietadlo poobede pristálo v Ivanke. O pol piatej poobede už bolo vo vzduchu, no sotva päť minút po odštartovaní sa nad malokarpatskými kopčekami ozval výbuch. Viac ako dve hodiny trvalo, kým sa na mieste objavili záchranári, hasiči a vojaci. Tí spolu so špecialistami zo súdneho lekárstva umiestňovali dotrhané a spálené telá obetí do provizórnych vojenských stanov v lese, pričom priestor bol hermeticky uzatvorený armádou. Záznamy sa strácali, oficiálne miesta mlčali. Aj o tom, že na palube lietadla bola zásielka rádioaktívneho jódu a špecialisti namerali v lokalite pádu výraznú rádioaktivitu. Najpozoruhodnejší je však fakt, že jednou z obetí tragédie bol bulharský generál Ivan Byčarov! Tento muž sa v Bulharsku v polovici šesťdesiatych rokov dosť výrazne postavil proti zasahovaniu Sovietskeho zväzu do vnútorných záležitostí Bulharska a "odmenou" mu bola diplomatická misia v Berlíne. Byčarov si však nedal zaviazať oči a jazyk a tak tajná služba rozhodla o jeho zlikvidovaní. Miestom zásahu sa stala práve lokalita Sakrakopec a tzv.Smrtná lúka, ktorá má skutočne priliehavý názov. Vyšetrovacia komisia sa však zhodla na tom, že "najpravdepodobnejšou príčinou nehody bolo nedostatočné zhodnotenie terénnych a poveternostných podmienok v okolí Bratislavy posádkou lietadla a jej neprispôsobenie sa týmto okolnostiam..."
K iným zaujímavým okolnostiam určite patrí aj fakt, že v Bratislave z lietadla vystúpila bulharská ministerka priemyslu Dora Belčevová, ktorú privítal po návrate domov sám najvyšší stranícky predstaviteľ Todor Živkov a ktorá potom nastúpila na veľvyslanecký post v Škandinávií.
27.10.2001, Róbert David
Turistické
informácie
Oznam pre turistov -
plniteľov titulu
Malokarpatský diaľkoplaz 2001
Blíži sa koniec turistického roku 2001, preto oznamujeme všetkým turistom diaľkoplazom, ktorí si plnili titul "Malokarpatský diaľkoplaz 2001" /21.ročník/ podľa podmienok, ktoré boli zverejnené v januárovom čísle MKD, aby si na Vianočný pochod pripravili sumár nachodených kilometrov za rok 2001. Samozrejme tí, ktorí sa tohoto pochodu nemôžu zúčastniť, môžu poslať evidenciu nachodených km poštou, e-mailom alebo ich odovzdať osobne v priebehu januára a februára 2002 organizátorovi alebo iným, ktorí s ním budú v kontakte /Minárik, Obdržálek, Šoula,.../.
za redakciu MKD Peter Minárik
Pochodnícka liga
V susednej Českej republike sa šľape “Pochodnická liga ČR“. Plniť ju však môžu aj záujemcovia zo Slovenska a na Slovensku. Má tieto kategórie:
Extraliga: pochody 50 km a dlhšie, za kalendárny rok minimálne 1500 km
1. liga: pochody 30 km a dlhšie, za kalendárny rok minimálne 1000 km
2. liga: pochody 10 km a dlhšie, za kalendárny rok minimálne 500 km
Junior liga: deti a mládež do 15 rokov, za kalendárny rok minimálne 100 km
Predaj záznamníkov je do 31.3., objednať pre Slovensko je možné po hromadnej objednávke na e-mail adrese: cabalka@sky.cz, cena je 30 Sk. Po skončení kalendárneho roku zaslať do 15.1. Odmenou bude diplom a odznak.
Vladimír Chrapčiak
Starý Plášť 2000
Ráno 26.12.2000 vystupujeme z autobusu na Majdanském. Je nás sedem a pes. Prší a hmla s nízkou oblačnosťou sa usadila v dolinách. Za chvíľu na parkovisku zastavuje známy Ford. Vystupuje z neho Paľo T. Tak už nás je osem a pes. Prší ešte hustejšie. Autobusová zastávka nám poslúži ako dočasný útulok. Dávame si niečo na zdravie a na úspešný deň. Pomaly ale isto sa rozhodujeme ísť. Kvapky dažďa chladia na tvári. Pod prístreškom, pred horárňou sú ukrytí traja známi turisti, ktorí prišli predchádzajúcim spojom. Už rezignovali. Idú späť. Aj nás láka cesta do tepla, ale túžba pokoriť Starý Plášť v tomto počasí je väčšia. Ideme ďalej. Na ceste k Novej Bohatej naši "mladí" a pes spomaľujú. Zostalo nás šesť. A stále prší. Dážď mení starú snehovú nádielku na nepríjemne šmykľavú kašovitú hmotu. Boríme sa s ňou zapadajúc po kolená. Stúpame neistým krokom úzkou cestou. Predstavujem si ako tento úsek vie potešiť oko i dušu v máji, keď mladý bukový les a sýtozelené lúky plné kvetov lemujúce cestu k bývalej horárni presvieti jarné slnko. Prichádzame k miestu, ktoré domorodci poznajú "pri Dube"... Starý obrovský dub - solitér a pod ním malá drevená útulňa slúžiaca v minulosti lesným robotníkom v čase nepohody. Dvere sú našťastie otvorené, ale strechu už nahlodal zub času.
O chvíľu sú na stole kalíšky s voňavým obsahom, teplý čaj a niečo na doplnenie kalórií. Úplná pohoda, ale aby som nezabudol, stále prší. Čaká nás posledný najťažší úsek. Prejsť k južnému žľabu a potom prudko hore na vrchol. Je poludnie, keď stojíme na vrchole Starého Plášťa. Zo severnej strany vidíme čerstvé stopy. Asi ich tu zanechal Pavol Š.? Voláme do bielej tmy, ale ticho nám navráva, že sme tu sami.Premočené vetrovky a obuv, nás nútia, aby sme pobyt na vrchole skrátili na prípitok so želaním, že možno o rok bude všetko iné. Schádzame dolu a stále prší a prší...
Ivan Košický
SKLÁÁÁÁÁ-DIA
Vážené horochodkyne a horochodci, diaľkoplazkyne a diaľkoplazci !
Zasa uplynul rok a znovu prichádza obdobie šialených pochodov bez itineráru, bez kontrol, bez občerstvení a možno aj bez diplomov. Minuloročná SKLADIA skončila v obrovskom lejaku a skoro utopila iniciatívu organizátorov v zdarné ukončenie akcie. Napriek tomu, že niektoré kuvičie hlasy tvrdia, že skončíme ako terajšia vládna koalícia a už nikto nepríde na našu tohtoročnú akciu, zobrali sme si príklad z našich politikov, takže sme dosť otrlí na to, aby sme si to nezobrali moc na srdce a preto sa znovu uchádzame o priazeň širokého okruhu malokarpatských diaľkoplazkýň a diaľkoplazov.
Program vlaňajšej SKLADIE bol určite lepšie splnený, ako volebný program vládnej koalície spred troch rokov, pretože všetky štyri naše ciele boli viac či menej prekročené. Sľúbili sme si (okrem lásky, keď sa ešte niektorí skôr narodení pamätajú), že v účastníkoch necháme zakoreniť trvalú spomienku na vydarenú turistickú akciu. Určite sa nám to podarilo zanechať u Mela Kloknera a spol, ktorých sme postrádali už na štarte. Tak sa stalo, že neuvideli vchod do opustenej antimónovej bane s príznačným názvom Budúcnosť (do bane sa okrem organizátora nikomu nechcelo, napriek tomu, že tam bolo len po členok vody a strop nebol úplne prepadnutý). Ďalej sme sľúbili krásne počasie, čo nám tiež vyšlo, pretože pršať začalo až poobede. Napriek tomu všetci stihli zmoknúť. Sľúbili sme aj sniežik, čo sa nám podarilo splašiť vo forme obrovskej námrazy, ktorej nad Slnečným údolím napadalo asi 20 cm, takže sa každému šliapalo do kopca veľmi dobre. A po štvrté sme sľúbili každému účastníkovi diplom, čo sme tiež horko-ťažko splnili (niektorým dodatočne). Čo sme nesľúbili, ale všetci to náležite ocenili, bolo vynikajúce varené víno Milana Patroviča (hneď sme ho vymenovali jednorazovo za člena organizátorského týmu) a krásna mladá japonka (pozor, nejedná sa o zariadenie, ktorým stavební robotníci prevážajú maltu, ale o národnosť), ktorá si zrejme išla zaloviť do malokarpatských lesov nejakú divinu.
Na tohtoročnú SKLADIU preto nesľubujeme nič, počasie bude také, aké bude, kto príde, bude tam, kto nepríde, bude banovať. Pre tých, ktorí ešte stále nezanevreli na organizátorov z JUŠTE SOSLA s.n.n., nasleduje krátky, ale nie zanedbateľný oznam: Tie indivíduá, ktoré sa normálnym ľuďom z neznámych dôvodov pravidelne a často aj nepravidelne potulujú po Malých Karpatoch a iných pohoriach, sa môžu zúčastniť netradičného diaľkového pochodu SKLADIA len v tom prípade, ak si dňa 8.12.2001 zabezpečia letenku na Záhorácky expres s konečnou zastávkou Plavecké Podhradie a v doleuvedený čas sa objavia na štarte pochodu a verbálne prejavia svoju neutíchajúcu túžbu stráviť celý deň v spoločnosti organizátorov horeuvedeného pochodu. Z Bratislavy odchádza prípoj do Zohoru o 6,54 h a na mieste činu v Plaveckom Podhradí je o 8,09 h.
S pozdravom. Peniaze boli aj budú, pokiaľ ich nevytunelujú.
JUŠTE SOSLA s.n.n.
Brífing s vrchným riaditeľom Vianočného pochodu
Ivanom Košickým
1.MKD: - Vážený pán riaditeľ, čo pripravuješ ako hlavný organizátor pre tento ročník Vianočného pochodu 2001?
Riaditeľ pochodu - Ivan Košický (R.P.-I.K.): - Pripravujem predovšetkým trasu. Hovorí sa síce, že všetky vedú do /malého/ Ríma, ale nehovorí sa už o tom kade. Preto by som chcel využiť Tvoje a Ferove /Královičove/ vedomosti o Trnavskej pahorkatine a dozvedieť sa celú pravdu o trase. Ja totiž najčastejšie chodím s prstom po mape a keď prídem robiť rekognoskáciu do terénu zistím, že skutočnosť je úplne iná. Tvoje a Ferove orientačné schopnosti určite zabránia tomu, aby účastníci pochodu, i keď sa koná 2 dni pred Vianocami, chýbali pri štedrovečernom stole.
2.MKD: - Bude aj nejaké prekvapenie, či už s počasím, trasou, občerstvením alebo cieľom?
R.P.-I.K.: - Ak bude nejaké prekvapenie, to nemôžem prezradiť, lebo už by to prekvapenie nebolo. K občerstveniu iba toľko, že marhule tohoto roku zmrzli už počas kvitnutia, takže marhulovice niet. Príroda si to však nahradila slivkami a orechami a tak bude predsa len malá zmena. Cieľ by mal byť v Bierose, i keď v dnešnej dobe teroristických útokov na významné ekonomické centrá nevylučujeme i tu istú korekciu. Jediné, čo nás nemôže prekvapiť, je počasie. Podľa oznámenia pána Iľku zo Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave bude 22.decembra 2001, jasno až polojasno. V priebehu dňa pribúdanie oblačnosti, takže je možnosť miestnych zrážok vo forme snehu, či dažďa so snehom. Ráno najmä v dolinách budú hmly, ktoré sa cez deň rozplynú. Ak sa nerozplynú, budú pretrvávať. Teplota sa bude pohybovať od mínus 10 do plus 12 stupňov Celzia. Viať bude slabý až mierny západný, južný, severný či východný vietor /nehodiace si škrtni/. A kto príde domov po 22 h, môže očakávať i víchricu.
3.MKD: - Vieme aké sú problémy s financovaním podobných akcií. Prezraď turistickej verejnosti aký máš finančný rozpočet na tento pochod pre rok 2001.
R.P.-I.K.: - Vďaka nebývalému hospodárskému rozvoju, ktoré dosiahlo naše mladé Slovensko v r.2001, keď ekonomické ukazovatele zaznamenali nárast čistej reálnej mzdy o 0,01196 %, môžem konštatovať, že rozpočet na tohotoročný Vianočný pochod som mohol zvýšiť z 4,18 USD v roku 2000, na 4,23 USD v tomto roku. Tento finančný obnos pokryje výrobu príležitostnej pečiatky a dákych Vianočných pamätných diplomov. Dúfam, že zlepšujúca sa ekonomická situácia dovolí, aby sa pochodu zúčastnili okrem diaľkoplazov - dôchodcov, ktorí majú cestovný lístok za 1 korunu, aj turisti z radov pracujúcich. V krajnom prípade môže byť účasť na pochode chápaná aj ako Vianočný dar pre milujúcu osobu.
4.MKD: - Pán riaditeľ, z takého rozpočtu môžeš tak akurát potriasť účastníkom pochodu pravicou...
R.P.-I.K.: - Áno, účastníkom môžem potriasť pravicu. Sympatizantom SDĽ, aj ľavicu. Účastníčkam mladším ako 60 rokov a nižším ako 170 cm môžem dať grátis pusu na čelo.
5.MKD: - Čo by si predsa len povedal skalným účastníkom Vianočného pochodu?
R.P.-I.K.: - Na všetkých turistov, čo prídu na tento pochod, sa každoročne teším. Veď čas Vianoc má svoje neopakovateľné čaro. Na tých, čo sa prídu pochváliť so svojími radosťami /Trnkovica, Slivovica, Hruškovica, Fernet či Borovička/ sa teším, že budem môcť pochváliť ich iste skvelé príspevky k dobrej pohode. Nezabudnite však, že najlepšie bude, keď Vianočné darčeky budete mať už nakúpené a zabalené. Na pochode môžete tiež nakúpiť, ale dary, ktoré sa nehodia pod jedličku.
6.MKD: - Podľa všetkého toho organizovania nemáš ešte dosť, keď o pár dní spoluorganizuješ ďalší sviatočný pochod a to Štefanov Starý Plášť. Čo ty na to?
R.P.-I.K.: - Práve, že už toho budem mať dosť, tak sa teším na Štefanov Starý Plášť. "Silent Night..." bude už za nami a v nás už bude spočívať vianočná kapustnica, vyprážaný kapor, rôzne aperitívy, prípitky, vianočné likéry, sladké i slané pečivo, pivo, víno, rum a borovička, morčacie prsíčka, bomboniery... A čo s tým ??? Vynes svoje brucho na vrchol hôr a možno sa Ti uľaví.
7.MKD: - Aké nás na tomto pochode čakajú "rodinné" zaujímavosti?
R.P.-I.K.: - Rodinné zaujímavosti? Snáď iba toľko, že ak pán Boh dá a všetko prebehne v poriadku, v čase decembrovom mi pribudne k titulu turista - diaľkoplaz, vysokohorský turista, zaslúžilý turista, turista československo - sovietskeho priateľstva aj titul turista - dedo. A už na to často myslím!
Všetkých, ktorí prídu na tento Vianočný pochod, dopredu vítam, stretneme sa na štarte v sobotu 22.12.2001 na autobusovej zastávke Majdán, v čase okolo 9. hodiny /plus, mínus štvrť hodiny/.
Ďakujem za obšírne údaje a dúfam, že sa tam všetci uvidíme !
Peter Minárik
TRIGONÁLA JUBILUJE
Písal sa presne 19. január 1991. Bolo zahmlené studené zimné ráno pri donedávna najstráženejšej hranici vo vtedajšej ČSFR. Pri zastávke autobusu MHD 116 sa pomaly zbieha skupinka skalných turistov, aby im “Fanatic” Rudo Pado objasnil najbližšie kilometre úplne novej trasy.
Tak sa teda vydávame na nový hraničný prechod Jarovce - Kittsee, až sa dostaneme na rakúsku červenú značku, ktorá nás popri zarastenej železničnej trati (dnes rýchloželeznica Bratislava - Wien) a cez obec Pama stále po červenej do pôvodom chorvátskej malebnej burgenlandskej obce Deutsch Jahrndorf. Tu sa značka stáča doprava a po poľnej ceste cez lesy okolo rieky Lietha sa dostávame do Nickeldorfu a na hraničný prechod s Maďarskou republikou. Ďalej po vedľajšej ceste trasa prechádza cez Hegyeshalom, Bezenye, až sa dostaneme na hraničný prechod Rusovce. Posledné 2 km sa s vidinou teplučkej štýlovej krčmičky v Čunove doplazíme do cieľa 50 km trasy.
Takže priatelia - všetci ste srdečne pozvaní na jubilejný 10.ročník tejto zaujímavej trasy, ktorý sa uskutoční v sobotu 19.1.2002.
Boris Ottmar
KALENDÁR
január 2002:
5.1.2002 ZIMNÁ 35-KA
21.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava
Trasa: 35 km/800 m
Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Biely Kríž - Rača
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Jozef Novák, Ondrejovova 11, 821 03 Bratislava,
tel.d.: 02/4329 6220
6.1.2002 POCHOD
TROJKRÁĽOVÝ
(nedeľa) KST Holíč
Trasa: 6, 12 km
Štart a cieľ: Dom turistov Holíč, 8.00 h
Vedúci: Ján Hránek, D. Rapanta 7, 908 51 Holíč, tel.d. 034/668 5332
12.1.2002 NEDRKOTAJ ZUBAMI,
ALE PREBERAJ NOHAMI 19.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel.st., 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava
12.1.2002 ZIMNÝ PRECHOD
POVAŽSKÝM INOVCOM 27.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice
Trasa: 25 km/600 m
Nová Lehota - Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.30 - 9.50 h
Vedúci: Ing.Miroslav Herchl, tel. 033/7742 404, herchl@nextra.sk
19.1.2002 TRIGONÁLA
9.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava
Trasa: pešo: 50 km/150 m
Jarovce - Kittsee - Deutsch Jahrdorf - Nickelsdorf - Hegyeshalom - Rajka - Čuňovo
Štart: Jarovce, zast. MHD č.91, 8.00 - 8.30 h
Cieľ: Čuňovo - pohostinstvo do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava
tel. 0903/957 542
19. - 20.1.2002 Zimný
prejazd Malých Karpát 32.ročník
(sobota - nedeľa) KST KLT Pezinok, RR KST Malé Karpaty
Trasy: lyže: 19.1.: 21 km/600 m, 20.1.: 13 km/400 m
19.1.: Bratislava-Rača - Biely Kríž - Pezinská Baba
20.1.: Pezinská Baba - Čermákova lúka - Zochova chata
Štart: 19.1.: Bratislava-Rača, pred Družstevným domom, 7.30 h
20.1.: Pezinská Baba, pred chatou Strojár Malacky, 10.15 h
Poznámka: Podujatie sa koná za každých poveternostných podmienok. Strava a občerstvenie z vlastných zásob.
Vedúci: František Vinohradský, Bernolákova 13, 902 01 Pezinok
tel (d): 033/641 3341
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.