MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

december 2002

 

 

 

Nitriansky jubilant - sedemdesiatnik
Jaroslav Hanuš, 20.11.1932 - 2002

Ako vždy, z nemenovaných zdrojov sme sa dozvedeli, že 20.11.2002 si mal svoje okrúhle životné jubileum, rovnú medzi rovnými, pekných 70 rokov. Samozrejme, že ani Ty si nemohol ujsť z nášho obzoru a k jubileu diaľkoplaza už patrí nezbytne aj zopár otázok pre MKD.

1.MKD: - Jarko, si ďalší z dlhoročných diaľkoplazov, mimo Malokarpatský region, ktorý sa dožíva významného životného jubilea v plnom, dobrom zdraví rovnej 70-ky. Nech už je akokoľvek, tá sedemdesiatka veru významná je. Hlavne keď ju človek prežil aktívne. Tu už je na čo spomínať. Povedz nám teda, ako si sa k turistike dostal?

Jaroslav Hanuš: - Dúfal som, že ostanem ako doteraz v určitej anonymite, ale vedel som, že Ti asi neutečiem, tak musím sa zo svojich hriechov "vyspovedať". Myslím, že mať tento vek nie je žiadny dôvod k radosti, ale keď sa ho človek dožije, je to ten lepší prípad. Upozorňujem, že okrem diaľkoplazectva trpím aj na HOSIPU, t.j. čo neviem, to si vymýšľam, takže treba brať moje vyjadrenia s rezervou.
A aby som začal z rannej mladosti, tak prvá forma turistiky, ktorej som sa zúčastňoval, aj keď pasívne, bola tzv. kočíková turistika. Rodičia ma vozili na kočíku do lesa. Zatiaľ čo mamka tlačila po lesnom chodníku kočík, otec zberal po okolí muchotrávky hľuznaté. Za to, že sme to prežili, vďačili sme mamke, ktorá vždy po návrate domov všetky otcove úlovky vyhodila do odpadu.
Preukáznejší vplyv na moju budúcnosť, resp. t.č súčasnosť, malo skautovanie v rokoch 1945 až 1949. Prakticky vždy a všade sme chodili do prírody peši a to sa mi zafixovalo aj do čias po likvidácii skautingu, kedy ho nahradilo schôdzovanie a rôzne brigády. Aj vtedy, aj neskôr, som chodil do prírody viac-menej pravidelne, často aj sám, po stopách predchádzajúcich rokov.

2.MKD: - Ale veď v 50. a 60. rokoch minulého storočia sa u nás budoval hlavne socializmus a turistika nebola až taká preferovaná...

Jaro Hanuš: - V rokoch 1956 - 1959 som pracoval v Poprade. Napriek tomu, že vtedy boli ešte pracovné soboty, ako aj tomu, že som už stretol svoju budúcu nastávajúcu a doteraz súčasnú, absolvoval som veľa túr po Vysokých Tatrách a po Slovenskom Raji. Po príchode do Nitry som sa od roku 1963 realizoval v horolezeckom oddieli Slávia Nitra, z čoho vyplývali skoro automaticky zájazdy do Tatier, ako aj pešie návštevy cvičných skál u nás na Zobore, na Remitáži pri Jelenci a na Lysci pri Kostoľanoch pod Tríbečom.

3.MKD: - Kedy si sa dal na diaľkovú turistiku a čo bolo toho príčinou?

Jaro Hanuš: - Po "kvízovom poučení" sa moje pracovné pomery stabilizovali v polovici sedemdesiatych rokov a preto som začal hľadať nový spôsob sebarealizácie alebo skôr sebalikvidácie /?/. Vtedy som narazil na diaľkové pochody, ktoré sa k nám dostávali z Čiech a vyvinula sa z toho trvalá choroba, ktorá ma drží dodnes. Prvý DP som absolvoval začiatkom novembra 1977, čiže takmer presne pred 25 rokmi, takže okrem životného jubilea oslavujem aj striebornú svatbu s DP.

4.MKD: - Sleduješ si aj nachodené kilometre, koľko si doteraz zdolal k svojej 70-ke. Keby si to rozdelil, koľko si ich mal prejdených do 60-ky a koľko si ich prešiel do svojej 70-ky, za posledných 10 rokov.

Jaro Hanuš: - Mám určitý sklon k zberateľstvu a preto si robím presnú štatistiku všetkého prejdeného, a tak zberám aj kilometre, aj keď si myslím, že to nejako veľmi nepreháňam. K mojej 70-ke som mal nachodených asi 22 500 km. Do 60-ky a aj do konca Federácie som mal evidovaných 12 950 km. Rozdiel je asi 9 500 km, čo som urobil za posledných desať rokov. Približne 1000 km ročne. V osemdesiatych rokoch som ale chodil skoro výlučne iba stovky a cez víkendy, keď som nebol na stovke, som chodil tréningové, neevidované pochody, ktoré som si sám naplánoval v mojom obľúbenom pohorí Tríbeč. A tie sa nezapočítavali nikam. V roku 1987 som utrpel "menší úraz" a takmer dva roky som kríval a nechodil na pochody. Neskoršie, od roku 1993 som sa postupne preorientoval na Malé Karpaty, kde som konečne začal chodiť podľa svojej chuti.

5.MKD: - Máš už splnené aj nejaké výkonnostné odznaky ako je VOPT a podobne?

Jaro Hanuš: - Mám už splnený zlatý Super VOPT a mám taktiež diplomy za absolvovanie stokilometrových pochodov.

6.MKD: - A čo oblastné turistické odznaky /OTO/ alebo "Cesta hrdinov SNP" alebo Slovenský turista a veľa tomu podobných?

Jaro Hanuš: - Pokiaľ ma záznamy neklamú, tak som splnil 7 oblastných odznakov a približne rovnaký počet ich mám rozpracovaných, čiže rozchodených alebo lepšie povedané nedochodených, včítane tej "Cesty hrdinov SNP", Vrcholov Slovenska a ešte kopu ďalších. Niektoré sa už ani neplnia. Nemyslím si ale, že v tejto aktivite budem ešte pokračovať.

7.MKD: - Nakoľko si z Nitry, čo je trochu "od ruky" chodiť každý týždeň do Malých Karpát, a predsa chodíš, čo je toho príčinou? Veď ani cestovné nie je najlacnejšie a tie dopravné spoje, skrátka horor...

Jaro Hanuš: - Do Malých Karpát chodím s potešením, páčia sa mi a dobre sa v nich cítim. Cestujem pokiaľ je to možné vlakom, kde mám už 50% zľavu a ak to dobre dopadne, onedlho budem cestovať ešte lacnejšie a to aj autobusom. Pokiaľ tú zľavu dôchodcom nad sedemdesiat rokov nechajú. V čo dúfam. Pri písaní teraz klopkám na drevo /si na hlavu/.

8.MKD: - Si jeden z bývalých organizátorov diaľkového 100 km pochodu v Nitre "Za kniežaťom Pribinom" a ako si už spomenul v júnovom čísle MKD, organizovanie ste skončili už dávnejšie. Neuvažoval si však s kamarátmi založiť v Nitre nový pochod, novú tradíciu? Na začiatok by to nemusel byť ani DP na 100 km. Aj taká 35-ka by stačila... Alebo len taký nejaký recesistický pochod, ako my robíme Vianočný alebo Pivový...

Jaro Hanuš: - S tým organizovaním to máš tak. Bývalí spoluorganizátori pochodu "Za kniežaťom Pribinom" sa jednak rozptýlili po Slovensku, jednak a dnes sa tomu hovorí modernejšie, stratili motiváciu, čo je ale len a len krycí názov pre "lenivosť". Avšak oni všetci sú mladší, takže ešte majú čas sa polepšiť. Nad možnosťou organizovania nejakého pochodu budem ešte uvažovať. To mi ale pripomína jeden doteraz nerealizovaný sen. Keď sme hľadali trasu na "Nitriansku stovku", jednou alternatívou bola aj cesta po červenej tur.značke: Handlová - Vtáčnik - Veľké Pole - Hrušov - Tríbeč - Žibrica - Nitra. Podľa turistického sprievodcu je to vraj 104 km a s dosť veľkým prevýšením. Možno keby som získal niekoľko rovnako "orientovaných" ľudí, že by sme to aj mohli zvládnuť.

9.MKD: - Diaľková turistika je zväčša víkendová záležitosť, akú máš ako dôchodca "civilnú" aktivitu? Myslím tým, čím sa bavíš päť dní v týždni, je to zahrádka, ryby, známky, vnúčence, babka alebo nebodaj aj nejaká mladšia sprievodkyňa?

Jaro Hanuš: - Ako som už spomenul, k mojim subhobby patrí rôzna zberateľská činnosť. Zberal som a do určitej miery stále zberám knihy, časopisy, známky, mince, CD-čka, predtým LP-čka, pivové etikety /tie som však pred nejakým časom všetky rozdal, potom ešte zbieram tácky pod pivo /a keksy net?/, pravdepodobne som ešte ani všetko nevymenoval. Okrem toho, robím tiež v záhradke, ale vzhľadom na to, že je to užitočná činnosť, jedná sa už skôr o zvrhlú zábavu, čiže o prácu. Nielen, že ja knihy zbieram, ich ale aj čítam - myslím, že teraz odpovedám ako súťažiaci v hre "Milionár".

10.MKD: - Prezraď nám, čo klubová aktivita /KST/, ako si na tom u Vás v Nitre? Ale pravdu, lebo toto budú čítať z internetu po celom okolí a aj vo svete.

Jaro Hanuš: - V minulosti som pracoval v odbore turistiky Slávia Nitra, odbor ale zanikol a odvtedy súkromničím. Nitrianske kluby mávali vývesné skrinky na Štefánikovej ulici, ale po rekonštrukcii budovy sporiteľne sa stratili, mne neznámo kam. Občas na trase Zobor - Žibrica stretávam skupiny turistov. Najčastejšie sú to členovia "Klubu Polepšených Alkoholikov", inokedy menšie skupinky turistov - mojich vrstovníkov, čiže dedkov a babky. V sedle pod Žibricou občas zaregistrujem skupinku, ktorá si tam chodí opekať špekáčky a o jej ďaľšej činnosti si možno robiť uzávery z toho, že keď sa zo Žibrice vraciam, sú oveľa hlučnejší ako boli predtým.
Keby som ti mal povedať niečo o kluboch KST v Nitre, aby som sa priznal, moc som o ich aktivitách nepočul.

11.MKD: - V poslednej dobe je Ťa pravidelne vídať skoro na všetkých známejších akciách v MK. Dokedy si takýto elán chceš udržať?

Jaro Hanuš: - Mojím vzorom je Janko Parcer, ktorý je o deväť rokov starší a chodí mu to stále výborne. Bodaj by sa aj mne takto darilo. A ak chcem, aby sa mi darilo, musím pre to niečo urobiť. Preto, ak mám čas, tak chodím a chodím. Nielen to ma láka na Malokarpatské akcie, dobre vieš, že aj tá atmosféra na pochodoch prispieva tak trochu k tej "mladosti".

12.MKD: - Absolvoval si v posledných desiatich rokoch aj nejaké zahraničné cesty?

Jaro Hanuš: - Keď som si to prekontroloval v záznamníkoch, zistil som, že od 1.1.1993 som absolvoval 36 DP na Morave, boli to hlavne stovky, z toho poslednú v septembri 2002 /Dubňany "Moravským Slováckem/. Moja aktivita v zahraničí už postupne klesá ako rastú cestovné náklady a možno tiež už hore spomínaná strata motivácie. Do určitej miery možno za zahraničný pochod považovať aj Trigonálu, ktorá má síce štart a cieľ na Slovensku, ale cca 40 km pochodu je v Rakúsku a Maďarsku.

13.MKD: - Koľko MK ocenení, akých a kedy si získal?

Jaro Hanuš: - Doteraz som získal trikrát Superdiaľkoplaza /3x100 km/ a toho roku mám už splneného Malokarpatského diaľkoplaza tiež po tretíkrát.

14.MKD: - Plány do budúcna, pokiaľ Ti bude zdravie priať, určite niečo budeš vymýšlať. Napr. ako Cyril Porubanec, ktorý chce prejsť všetky značkované tur. chodníky na Slovensku alebo ako už spomínaný Janko Parcer, ktorý prešiel Slovensko krížom krážom či už po cestách alebo hrebeňoch alebo ako sa priznal Ondrej Jančík, že keď odíde do dôchodku, dá sa na značkárstvo vo svojom regióne?

Jaro Hanuš: - Zatiaľ nemám v pláne žiadne zmeny doterajšej činnosti. Keď Boh dá, budem chodiť až do roztrhania tela ako Švejk a tešiť sa z krásnej prírody. Práve ma napadla jedna pekná akcia - pri mojom pohrebe by ma smútoční hostia peši odniesli v truhle z Nitry do bratislavského krematória. To by bol diaľkový pochod!

MKD: - Jarko, nerob si srandu, lebo Ťa chytíme za slovo a bude z toho pochod Zobor - Pezinská Baba - Kamzík - Krematórium. Veď vieš, že už jeden podobný pochod existoval, volal sa "Cez päť Malokarpatských krčiem do krematória" a organizoval ho Boris Ottmar.

Nakoniec ti prajem veľa zdravia a aby sa ti všetky plány do budúcnosti čo najskôr a čo najlepšie vyplnili.

Október 2002, s Jarkom Hanušom kus reči prehodil Peter Minárik

 

Turčianskou záhradkou 2002

Druhý ročník tohoto pochodu organizovala KST Vrútky v dňoch 2. až 4.augusta 2002. Podujatie bolo zaradené aj do medzinárodného kalendára IVV.

Piatok, 2.8.2002
Po prezentácii a ubytovaní bolo možné absolvovať ešte "Večerný pochod mestom Vrútky" a súčasne aj plniť mestskú trasu IVV "Vrútky železničné". Pochod svojou dĺžkou 10 km bol príjemný a ako stvorený na rozchodenie pred hlavným sobotným pochodom. Pochod viedol okolo troch historických parných lokomotív umiestnených na podstavcoch, pokračoval okolo lokomotívneho depa a ŽOS, ale i okolo niekoľkých osviežovacích staníc. /Chyba bola len jediná, že to osvieženie bolo za vlastné./ Prvý deň nám prialo i počasie, bolo slnečné a teplota okolo 25 stupňov Celzia.

Sobota, 3.8.2002
Hneď ráno cestujeme vlakom na zastávku do Šútova, kde máme štart dnešnej etapy. Trasu usporiadateľ zvolil nasledovnú: Šútovo žel. stanica - Šútovo obec - Hlásna skala - Čierťaž - Pod chlebom - Snilovské sedlo - Chleb - Hromové sedlo - Šútovské vodopády - Šútovská dolina - Rieka - Ratkovo - Krpeľany žel.stanica.

Na štarte dali účastníkom jednu napolitánku a krabičku džúsu. V Šútovskej doline bolo prvé občerstvenie na trase /chlieb s pomazánkou a zeleninou/ a v Ratkove v priestore prírodného amfiteatra bol k dispozícii guláš. Nápoje boli za vlastné. Hladným a smädným bolo možné sa nasýtiť ešte v turistickej ubytovni pod Chlebom a v bufete Šútovskej doliny. Začiatok putovania bol príjemný, skoro rovinka, neskôr dosť náročný na stúpanie a z Chlebu zasa prudký zostup do Šútovskej doliny. Vo vyšších partiách nášho putovania nám putovanie spríjemňovali lesné plody, bolo tam veľa zrelých malín a čučoriedok. Pri slnečnom počasí s teplotami okolo 28 stupňov sme mali možnosť nádherných výhľadov do širokého okolia. Dĺžka tejto trasy bola 30 km a prevýšenie 1 400 m. Cestou sme obdivovali aj Šútovský vodopád. Po skončení pochodu, kto mal ešte málo, mohol sa zúčastniť a absolvovať aj ďalšie mestské okruhy IVV, ako boli Vrútky a Martin.

Nedeľa, 4.8.2002
Ráno odchádzame na trasu Vrútky - Lipovec - Panošiná - chata na Klačianskej Magure - Turčianske Klačany - Vrútky. Pri odchode na trasu znovu dostávame napolitánku a malý džús na cestu, lebo ďalšie občerstvenie je až v Turčianských Klačanoch a vo Vrútkach. Prípadne, samozrejme z vlastných zásob. Sprevádza nás tak, ako po predchádzajúce dni, nádherné slnečné letné počasie. Nedeľná trasa merala 20 km s prevýšením 950 m. Po príchode do cieľa dostávame ako občerstvenie chleba s pomazánkou. Za pochod sme získali vkusný diplom a kto mal záujem, mohol si na pamiatku prikúpiť tri druhy samolepiek podujatia. Počet účastníkov mi nebol známy, ale stretal som ľudí nielen od nás, ale i z Českej a Poľskej republiky.

V priebehu trojdňového podujatia si mohli účastníci plniť podmienky IVV týchto okruhov:
jeden večerný pochod, dva denné pochody, jeden okruh Vrútky železničné, Martin, Vrútky a okolie, Partizánský chodník, čiastočne aj 208 km okruh IVV Turčianskou záhradkou. Organizátori mali k dispozícii pečiatky IVV aj za plávanie a cyklo trasy.

Bratislava, 21.8.2002, Jozef Karovič

 

Hostýnskými a Vizovickými vrchy aneb Valašsko známé a neznámé
/Krásna místa až téměř k Slovenskému pomezí./

Do náruče lesů a luk valašských hor a podhůří jsme se onoho letního víkendu vzali za poznáním nám méně známých míst a zákoutí. Předpověď byla slibná - v noci svit měsíce v úplňku, přes den jasno, slunečno a teplo. Co víc jsme si pro svou trasu mohli přát...

Neváhali jsme tedy a vyrazili na trasu netradiční stovky. Měla tvar nepravidelné osmičky a délku tak něco přes 110 km. Vzhledem k vhodnému vlakovému spojení jsme volili začátek ve Valašském Meziříčí, kudy se budeme vracet i po noční části a cíl jsme zvolili v Horní Lidči.

Noční okruh měl být kratší a orientačne snadnější, střídavě terénem a méně frekventovanými silničkami. Vyrazili jsme na něj poměrně brzy - kolem 17.h odpoledne.

Že to bylo rozhodnutí správné, se ukázalo v závěru trasy denní a umožnilo nám dostat se včas domů. Po projítí ulicemi Valašského Meziříčí se shlédnutím památníku /obětem válek/ na vyhlídkovém kopci mezi poli zvaném Helštýn jsme sešli do obce Krhová, abychom se potkali se žlutou značkou, která nás vedla přes Jehličnou do sedla pod hřebeny kopců a tu jsme sešli po modré značce k Hodslavicím. Od nádraží nás vedla značka červená kolem místní rekreační přehrady Kacabaja.

V závěru horkého letního dne se osvěžení s koupáním zde přímo nabízelo. Využili jsme tak podvečerního koupání a spojili ho s malým občerstvením u vody a po této příjemné relaxaci vykročili za poznáním tohoto městečka, rodiště Františka Palackého. Uprostřed obce nás uvítal stylový dřevěný kostelík se šindelovou střechou a socha Františka Palackého před jeho rodným domkem, upraveným jako muzeum... Poté jsme pokračovali červenou tur. značkou přes Hostašovice a Straník k úpatí kopce zvaného Petřkovická hora a do obce Kojetín. Přímo nad ní jsme vystoupali na vyhlídkový vrchol SVINEC /546 m n.m/. Síce se už stmívá, ale i tak je odtud nádherný kruhový rozhled na okolní kopce a hlavně svítící města a vesničky v okolí. Idylka. Romantika. Naproti svítí silueta Starojičínského hradu. Kolem chaty "Pod Svincem" scházíme hřebenem kopce k městu Nový Jičín. Rekreační přehradu Čerťák necháváme pod sebou, tam už se stavovat nebudeme. Jdeme zamyšleně dolů, svítíme na cestu a najednou vlevo z křoví něco zapraskalo a 4... bu bu bu, vynoří se strakatý mužíček v puntíkovém kloboučku, to jsme se ale lekli, a hned se tomu zasmáli, potkáváme další skupinku "strašidel" dětského věku - to nějaký dětský tábor tu má večerní akci či stezku odvahy...

Holt romantika zlákala i děti a nejsme tu sami. Na náměstí je hlučno a rušno. Vystoupení rockové skupiny slyšíme ještě v dálce. Procházíme přes Loučku do Starého Jičína a pak po odbočce žluté značky stoupáme na hrad. Cesta je označená, dobře vyšlapaná a místy také osvětlená pouličními lampami. Jsme na vrcholu. Věž je zavřená, ale okruhy se zábradlím po zřícenině jsou volně přístupné a krásný je i rozhled po okolí. Je tu ticho, klid a romantika. Blíží se půlnoc a my scházíme dolů. Cestou potkáváme několik mladých dvojic, které si chtějí vychutnat romantiku noční hradní zříceniny a kráčejí nahoru. Chtějí být sami v náručí přírody. Scházíme z romantického hradu, který patří ke strážním hradům Moravské brány. Ještě jednou se za ním ohlížíme. Noční prohlídka se nám líbila.

Po silnici stoupáme k obci Kojetín a za ní navazujeme na žlutou značku přes Petřkovickou hůrku /608 m n.m/. Na loukách nám trasu i výhledy osvicuje měsíc, v hustém lese musíme vytáhnout baterky. Vím že značení turistické cesty je tu nevalné a špatně se hledá i za světla. Nahoru jsme cestu našli, ale při cestě dolů k Jasenici se nám zcela ztratila i když jsme se k ní vraceli a zkoušeli jinou odbočku. Značka nikde... Využíváme tedy cesty, která se nám nabízí vhodným směrem dolů bez ohledu na značku. Docházíme k hornímu konci Jasenice a značka zcela zmizela. Nevadí. Využíváme proto silničku přes Mstěnovice k průmyslové zóně u Dezy na okraji Valašského Meziříčí a cyklostezkou kráčíme do města. Míjíme nádraží a uvelebujeme se v parku na lavičce. Krytá čekárna chybí.

Je ještě hluboká tma, tak před čtvrtou ráno. Po jídle a odpočinku /tak asi hodinu/ se ještě potmě vydáváme na denní trasu po červené značce na Lázy. Cesta stoupá lesem, je nutno znova hledat značky i svítit na hrbolatou cestu! Postupně se však rozednívá a začíná krásní letní den. Baterky putují do batohu a my kráčíme loukami s krásnými výhledy na Hostýnské vrchy - Čečetkov /687 m n.m/ a Bludný /659 m n.m/. Romantické. Láká nás zastavit se a dívat se kolem. Čas ovšem běží. Naše denní trasa bude o dost delší než noční, tak asi k 70 km, převážně lesním terénem se střídavým stoupáním a klesáním. Chata na Trojáku je v 8.40 jěšte zavřená, ale ochotná paní nám na požádání dává razítko do vandrovní knížky. A jde se dál. Snažíme se držet hřebene. Při přechodu na Vizovické vrchy volíme žlutou značku na Humenec /704 m n.m./. K chate Kopná na vyhlídky už neodbočujeme, máme před sebou ještě dlouhou trasu a omezený čas. Přecházíme tedy modrou značkou přes Vysoký Grúň na Baťkovou. Cesta lesem by byla slušná až na to, že každou chvílí kolem nás prifičí džíp a rozjezdí blátivé kaluže doširoka tak, že po průchodu jimi bychom vypadali opravdu jako Jóžin z Bážin od nedalekých Vizovic. Obcházení pěšinkami lesem nás zdržuje. Po této cestě zrovna dnes vedou závody džípů. Na Baťkové přechází červená značka od Vsetína. Vyhlídku na vrchu Chléviska si musíme odpustit, jdeme totiž opačným směrem, jakoby k Vizovicím.

Na Strákově nás opouštějí džípy, sjíždějí k Vizovicím a my přecházíme žlutou značkou na vrchol Vartovna /651/ - dříve strážní vrchol. Terén je místy zarostlý, cesty hůře schůdné, ale jde to... Z Vartovny už musíme sejít z hřebene do údolí do obce Pozděchov. Opouštíme Hostýnské vrchy, abychom posléze začali stoupat na hřeben Vizovických. V tomto horkém letním dni využíváme též možnosti občerstvení v obci, které se zde nabízí. Chlazená kofola a výborná zmrzlina v místní cukrárně nám přichází vhod.

Modrá značka nás vede až k loveckému zámečku Trúbiska. Je tu čistá lesní studánka s křištálovou chladnou vodou. Tu jsme už potřebovali. Doplňujeme láhve. Místní nás lákají na pivo, ale my na lesní vodu nedáme dopustit. Odtud přecházíme na žlutou značku, vedoucí na Láz až na hřeben Vizovických vrchů. Zprvu stoupá mírně a pak dost prudce. V tom vedru nás stoupání zahřívá. A jsme na hlavním hřebeni Vizovických vrchů. Je tu i odbočka na horní Lačnovské skály. Jdeme si je prohlédnout, ale na důkladné prolézání už není čas.

Žlutá značka nás vede do Lačnova a dolní Lačnovské skály máme po ceste. Poslední foto a klesáme dolů. Čas běží a my sbíháme silničkou k Lačnovským rybníkům. Malá rezervička na osvěžení nám zbyla a tak rychle z nejbližšího břehu do vody. V tom vedru je to fantastická relaxace, jsme upocení, jen nohám se nelíbí došlapy na nerovné dno a tak rychle chviličku plavat, ale jen pár temp, musíme stihnout vlak... Tak ještě jednou ponořit a rychle vylézt, obout se a ještě 2 km zbývají k nádraží Horní Lideč. V pohodě stíháme vlak v 18.00 h a jsme spokojeni.

S trasou, počasím i tím, že jsme to stihli. Jen konstatujeme, že ten závěr už byl příliš uspěchaný, chyběly rezervy v závěru na odpočinek ve skalách i u vody.

A ty místa a vyhlídky, co jsme cestou nestihli? Nelze zvládnout vše naráz, ale je to zas inspirace a námět na trasy budoucí někdy příště /třeba ze Vsetína či odjinud/. Ostatně délka trasy nám docela stačila, nebyla tak lehká, jak jsme si původně mysleli. V závěru jsme nakonec /i když jen krátce/ stihli i koupání v přírodě, což je v létě ideální. Příště zas něco zaujímavého vymyslíme dle hesla "zdrávi a v pohodě došli" a zcela jim to stačilo. Cestou vlakem si pak v duchu promítáme krásná místa na trase a slibujeme si, že se sem do těch koutů Valašska zase někdy "ale určite" vrátíme i když třeba odjinud a jinudy a poznáním dalších nepoznaných míst...

A těch hřibů a bedel, co tu rostlo, jsme si hlavně z časových důvodů museli nevšímat. Takže snad přece jen příště.

Až doma podle dostupných map sčítám skutečné délky trasy. V noci to bylo 55 km, ve dne 68 km, tedy celkem 123km. To je dost, ale měli jsme na to zhruba 24 hodin /tedy necelých 5 km za hodinu/. Nic moc. Nešli jsme sem přeci závodit, ale poznávat přírodu. A ta je na Valašsku za pěkného počasí nádherná. Chce to jen umět se dívat kolem sebe a dokázat tyto krásy vnímat. Do paměti se pak vryjí jen ty hezké zážitky...

Září 2002, Zděnka Tvrdá

 

Aktuality z MK
Katarínka, Kataríni, starý Ďalák a súkromná "železnička"

Málokto, aj z dnešných zbohatlíkov, sa môže pochváliť, že má na chate alebo chalupe svoju súkromnú železničku.

Nuž a starý pán Ďalák, trnavský rodák, dnes už vyše osemdesiatročný, sa tým pochváliť veru môže. Aj keď malú, ale svoju a so všetkým, čo k nej patrí. Na chalupe, ktorá je len pár metrov od zrúcaniny bývalého kláštora Katarínka. Celá železnička meria možno tak 30 metrov, skladá sa z originálnych podvalov, koľajníc, je na nej železničný prechod cez cestu, násyp, most, ale hlavne dva vagóniky. Je to rarita pre okoloidúcich návštevníkov, hlavne tých s malými deťmi. Starý pán sľúbil, že postupne, ak mu budú sily stačiť, železničku potiahne až ku zrúcanine a možno aj pod ňou, tam chce totiž spraviť tunel cez bývalé pivničné priestory a potom až k prameňu na druhom konci lúky.

Hneď vedľa, na zrúcanine kláštora, počas celého leta brigádnicky pracovalo pod organizáciou "Katolíckej mládeže Slovenska" množstvo ľudí na archeologickom odkrývaní a rekonštrukcie starého kláštora a kostola. Presne v poslednú augustovú sobotu sa akcia skončila, tábor sa zrušil, mládež odišla. Títo dobrovoľní záchrancovia kláštora sa medzi sebou nazývali "Kataríni". Dnes, do okolia starého kláštora akoby niekto vdýchol nový život. Kroviská sú spilované, vysoká tráva pokosená, okolie upravené a dokonca sa tu konajú priamo v pozostatkoch starého kláštora aj bohoslužby.

Nás však zaujala iná vec. Starou cestou od bývalej horárne sa dostanete priamo do areálu bývalého kláštora. A aby ste tu nezablúdili, majú Kataríni pre lepšiu orientáciu svoju vlastnú turistickú značku, ktorá ide od bývalej horárne až ku zrúcanine kláštora. A je zelená...

August 2002, Peter Minárik

 

V nebíčku sme dobre zapísaní
Na okraj III.ročníka Novembrového výšľapu

Pred tromi rokmi sa zrodila v redakcii časopisu Krásy Slovenska myšlienka, ako vyplniť prázdny novembrový mesiac diaľkovými pochodmi. Pri konzultáciach pri modranskom kabinetnom s Vilom Vidom, bratmi Nižnanovcami a Jindrom Racekom vznikol DP Novembrový výšľap s netradičným štartom. Kde? Nuž na zastávke električiek na Peknej ceste v Krasňanoch.

Organizátori si však uvedomili, že vydať sa v novembri na 35 km s 1300 m prevýšením nie je žiadna sranda. Žiada si to nielen pevný, ale aj rýchly krok a “eine kleine pause” sa skracujú v krčmičkách na minimum. Rýchlo sa kráčať musí aj preto, že o šestnástej hodine je v lese už šero a tma (aj so strašidielkami) už čoskoro.

Po Krásach Slovenska organizáciu pochodu prebrala na svoje plecia TJ Tesla Bratislava. A že pochod nezanikol, svedčí aj táto skutočnosť. Na I.ročníku (r.2000) sa zúčastnilo trinásť turistov, vlani sedemnásť a na tohtoročnom treťom 44 turistov. Čo je potešujúce, celú trasu absolvovalo trinásť žien! Na štarte začínajúcich turistov aj s mapou usmerňovala štartérka Zdenka Surovcová, ktorá ich v cieli obšťastnila pekným diplomom a pečiatkou do žiackej knižky (záznamníka).

Janka Obdržálková a Attila Korčok predstavujú neodmysliteľnú diaľkoplazeckú dvojicu. Dnes už nie sú dvojicou, ale trojicou. Pridala sa k nim pani Gabriela Kramárová, ktorá nám po príchode do cieľa pri perlivom moku U troch zajacov povedala: “Je to prekrásny pochod v príťažlivej prírode. Som rada, že som ho zdolala ešte aj s dajakými kilometrami navyše. Pridali sme si výstup na Hrubý Drieňovec. Moji vysokohorskí sprievodcovia vyhodili krivý azimut.”

Do cieľa prišli nielen bratislavskí turisti, ale aj diaľkoplazci z Trnavy, Nitry, Piešťan a Nových Zámkov. Spokojný bol aj šéfredaktor najväčšieho svetového mesačníka diaľkoplazov Peter Minárik, ktorý povedal: “Vy, Bratislavčania, si to viete u svätého Petra vždy dobre zabezpečiť. Počasie bolo na jednotku. Dúfam Milan, že si to teraz odpracuješ na týždenných litániach. Amen dolores!”

Keď sme odchádzali, z diaľky zavolal Peter Bada: “Prines na Barboru aj štempeľ Výšľapu, zabudol som si zápisník!” A tak som to rýchlo uložil do môjho prenosného mozgového počítača (žiaden NOTEBOOK - veď sme Slováci) a na obrazovke (šošovka ľavého oka) sa mi zobrazili číslice. Ak ponesieš dve pečiatky (aj Barboru) a podušku, vyhoď Rudolfovo číslo, umocni ho na druhú (na trase sú dve kontroly), pripíš X-Y2 + d/c5. Na trase si dáš dva rumíky = prihoď R+T (Tuzemský rum - 40%) a pridaj 25% DPH. Vyšiel výsledok Tri panáky Spišskej zo Spišskej Novej Vsi s cestovným ICC alebo si pripíšeš do žiackej knižky 201,83 m prevýšenia.

18.novembra 2002, Milan Kubiš

 

Turistická informácia
Turistické stredisko HAVRANOVO znovu otvorené

Oznamujeme turistom, ktorý zavítajú do oblasti Veľkej Fatry, že je znovu otvorené zrenovované turistické stredisko HAVRANOVO, ktoré sa nachádza na konci Belanskej doliny cca 8.5 km od poslednej obce Belá - Dulice. Poskytuje celoročné ubytovanie a stravovanie v bežných cenových reláciach. Ubytovanie je možné dohodnúť si priamo u chatára pána Ladislava Deváteho, takže neváhajte... Skúsili sme to.

Informácie: na tel. čísle: mobil: 0905-792 671, chata: 0901-831 342

pripravil Peter Minárik

 

Osady na Slovensku
Lániho Huta

Slovensko je známe aj tým, že tu v dávnych dobách veľa ľudí žilo aj na samotách a v malých osadách. Jednu z takýchto usadlostí som si obľúbil, pretože už od detstva som tam chodil na prázdniny a teraz tam zas chodím na dovolenku. Možno práve tu som nadobudol ten správny vzťah k prírode a turistike.

Lániho Huta je administratívnou súčasťou malého banského mesta Dobšiná. Je situovaná medzi zalesnenými kopcami a bývalými horskými lúkami na kraji Slovenského Raja. Leží vo výške 655 m n.m. a dá sa sem dostať autom po asfaltovej ceste a pre peších je táto cesta vyznačená žltou turistickou značkou č. 8745/a. Z hlavného Námestia v Dobšinej sa ide doľava po ulici SNP a Záhradnej ulici. Do osady je to približne 2,5 km.

Z pôvodnej 21 - domovej usadlosti, ktorej pôvodní obyvatelia sa ešte pred 30 rokmi živili baníctvom, drevorubačstvom a chovom dobytka, je dnes skoro 100% osada chalupárov. Jediné, čo sa nemení, je ideálnosť prostredia pre rekreáciu a oddych, pretože je tu fantastický kľud, ticho a taký nádych pôvodného spôsobu života: voda zo studničiek a horských potokov, kúrenie drevom a za nákupom musíte ísť až do mesta.

Aj táto osada však ožíva cestovným ruchom. Na mieste jedného z pôvodných domov, ktorý bol kedysi horárňou, dnes stojí: PENZIÓN "STARÁ HORÁREŇ" poskytujúca bežné rekreačné služby na adrese:

Horská chata Stará Horáreň, Lániho Huta - Slovenský Raj, 049 25 Dobšiná,
mobil: +421-905-458 023
e-mail: info@starahoraren.sk, internet: www.starahoraren.sk

Základná cena pobytu: 500,- Sk na osobu a deň, s polpenziou.

Okolie poskytuje možnosť navštíviť tieto turistické zaujímavé miesta: Kaštieľ v Betliari, hrad v Krásnej hôrke, jaskyne: Dobšinská ľadová, Gombasecká, Ochtinská - aragonitová, priehradu Dedinky, vrcholy Slovenských pohorí: Kráľová Hoľa, Havrania Skala, Skalisko /Volovec/, Turecká a Stolica.

Bol by som rád, keď v prípade, že navštívite toto miesto, aby ste si ho obľúbili tak ako ja...

november 2002, Ján Krištof

 

Internacional Marching League a jej pravidlá
/Medzinárodná Chodecká liga/

Internacional Marching League bola založená v Tokiu už v roku 1987. Základajúcimi boli nasledujúce krajiny: Belgicko, Dánsko, Holandsko, Írsko, Československo, Luxembursko, Rakúsko a Švajčiarsko. V priebehu nasledujúcich rokov boli prijímané ďalšie štáty až do dnešného počtu - 23 krajín. Slovensko zatiaľ nie je členom tohoto zoskupenia, aj keď zakladajúca krajina bola Československo a po rozpade nikdo z našich funkcionárov to nedotiahol do konca tak, aby sme boli medzi tými prvými členmi. Z bývalých postkomunistických krajín je jej členom iba Česká republika.

V súčasnej dobe sú okrem už vymenovaných štátov ešte nasledujúci členovia IML: Nový Zéland, Izrael, Austrália, Kanada, USA, Anglicko, Fínsko, Nórsko, Indonézia, Taliansko, Nemecko, Južná Kórea, Taiwan, Japonsko a Francúzsko.

Od roku 1997 sa IML delí na európsku časť /European Marching League/ a zámorskú časť /Pan Pacifik Marching League/.

Z každej krajiny je do tejto ligy zaradený len jeden, jediný konkrétny pochod.

Pravidlá IML:

Na záver: Na Slovensku nie je známy počet turistov, ktorí by plnili túto ligu. Pokiaľ má niekto údaje a zúčastňoval sa týchto podujatí, može sa podeliť s našimi čitateľmi na stránkach MKD.

V Českej republike je situácia oveľa lepšia. V rokoch 1990 až 2000 organizovala cestovná kancelária BORTOUR Nový Bor pravidelne zájazdy na akcie IML. Na túto činnosť v roku 2001 naviazalo občianské združenie Mezinárodní chodec so sídlom v Novom Bore. Vďaka tejto činnosti sa môžu českí turisti pravidelne zúčastňovať už 13. rok všetkých akcií IML. Za týchto 13 rokov si českí turisti doviezli vyše 300 medailí International Walker v rôznych stupňoch /od bronzových až po dve modrozlaté/ a tiež 16 titulov Medzinárodný Majster Chodec. Pokiaľ máte aj Vy záujem, je možné plniť túto zaujímavú formu turistiky prostredníctvom českej cestovnej kancelárie BORTOUR. Bližšie informácie a ponuku akcií získate na adrese:

Mezinárodní chodec, RH751, P.O BOX 4, 473 01 Nový Bor.
e-mail: mezinarodni.chodec@seznam.cz

P.S. redakcie MKD
Ako sme zistili, hodnotenie, ktoré predkladá medzinárodná organizácia turistov, je veru komplikovanejšie, ako to naše v KST... A že je to výnimočne finančne náročné, netreba ani hovoriť... Pre našich Malokarpatských diaľkoplazov plnenie tohoto IML odznaku neprichádza zatiaľ do úvahy, nakoľko ani jeden z nás, pokiaľ viem, zatiaľ nie je milionár... A odskočiť si na jeden pochod do USA alebo Austrálie je určite "veľmi" lákavé, ale asi v ríši fantázie, keď nie ešte ďalej... Ale pokrok sa zastaviť nedá...

za redakciu Peter Minárik

 

Rehoľa Františkánov výnimočne sprístupnila kryptu

Jedným z najstarších kostolov v Trnave je kostol sv.Jakuba. Vedľa kostola sa nachádza aj kláštor, ktorý pochádza z rokov 1643 až 1650. Tento kláštor býval kedysi dávno aj miestom rokovaní uhorských a českých kráľov.

V tomto roku trnavskí mnísi z rehole Františkánov ponúkli výnimočnú príležitosť pozrieť si rozsiahlu kryptu pod kostolom svätého Jakuba.

Krypta pochádza zo 17.storočia a dostať sa do nej môžu Trnavčania len raz za rok, pri príležitosti Sviatku všetkých svätých. Podzemná krypta má dve päťdesiat metrové dlhé chodby, ktoré sa na konci spájajú. Pochovaní sú v nej členovia rehoľe, ale aj niekoľko významných svetských osobností tej doby. Bez problémov sa ešte dnes dá identifikovať hrob šľachtičnej Zuzany Forgáčovej /1582-1632/. Mala tragický koniec, príbeh je známy z románu "Žena dvoch mužov" od Joža Nižnanského.

Časť krypty slúži na ukladanie kostí a lebiek nájdených v okolí kostola pri rôznych rekonštrukčných a stavebných prácach a archeologických prieskumoch. Aj tieto nálezy si odvážnejší návštevníci môžu pozrieť. Podľa františkánskych mníchov v krypte sa aj v súčasnosti pochovávajú členovia rehole, ktorí si to želajú. Jediná podmienka, okrem želania, je byť členom rehole a cínová truhla.

Krypty sú pod skoro všetkými trnavskými kostolmi, najvzácnejšia sa nachádza pod farským kostolom svätého Mikuláša /Hrubý kostol/, kde sa nachádzajú hroby viacerých arcibiskupov a významných trnavských osobností. Avšak tieto zostávajú zatiaľ pre verejnosť neprístupné. Trnavskí Františkáni idú s dobou a sú o krok vpred, a dúfame, že časom budú sprístupnené aj tie ostatné, aspoň v dobe "Helovínu".

2.november 2002, Peter Minárik

 

Názov do encyklopédie:
Ján Kyselica, 22.6.1928 - august 2002

Veľký milovník prírody, ktorý má korene pod Sitnom, ale zamiloval si prírodu a okolie Malých Karpát, kde prežil väčšinu aktívneho života. Malé Karpaty aktívne a pravidelne navštevoval už roku 1962. Bol organizovaný v turistickom klube Slávia Trnava, kde sa ale dosť sklamal, či už z činnosti alebo aj vedenia klubu. Následne na to, dalo by sa povedať na protest, založil svoj vlastný rodinný pochod, ktorý nazval "Malokarpatský černicový pochod" a ktorý organizoval len so svojou rodinou. Bol to jeden z prvých takýchto pochodov. Celkovo ich zorganizoval osem ročníkov. Aktívny bol aj v značkárskej činnosti. Vyznačkoval aj nové turistické chodníky, a to žltú TZ - Dolné Orešany, Orešanské sedlo Horné Orešany a modrú TZ - Boleráz, Políčko, Všivavec, Igramský háj, Lošonský háj, Majdán, Orešanské sedlo, Šišoretné, pod Klokočinou, horáreň Zabité. Týmito značkami dal možnosť širokej turistickej verejnosti pozrieť si jeho obľúbené miesta, ktoré dovtedy neboli na mape vyznačené. Okrem vyznačkovania si vybavil celú dokumentáciu okolo týchto značiek sám.

Janko Kyselica celý život pracoval ako vojak z povolania, po odchode do vojenského dôchodku ešte pár rokov pracoval na železnici. Po skončení tejto práce sa plne venoval prírode. S manželkou ešte v 63 rokoch /1991/ prešiel celý hrebeň Nízkych Tatier za šesť dní s batohom na chrbte. A to klasicky, z Telgártu na Donovaly.

Na diaľkových dochodoch nachodil oficiálne 25 094 km /do konca roku 1999/. Po Silvestrovskom výstupe v roku 1999 nastali u neho zdravotné problémy a od tohoto momentu sme ho videli na turistických chodníkoch už len sporadicky, indiviuálne a aj to len v doprovode manželky. A koncom augusta 2002 došiel do cieľa svojho diaľkového pochodu...

Peter Minárik

 

Pozvánka na SKLÁDIU

Milí turistickí priatelia, priateľky, horochodkyne a horochodci !!!

Uplynul rôčik a znova prichádza obdobie pľuští, bahna, blata, šmykľavých horských strání a samozrejme aj diaľkového pochodu SKLADIA. Tých, ktorí nezostali znechutení týmito milými zábavami prírody, isto dorazí naše pozvanie na ďalší ročník nášho netradičného pochodu, konaného v sobotu 14. decembra tohto roku. Trasa bude, ako obyčajne, netradičná a ponesie sa v znamení zlepšovania sa životnej úrovne ľudu našej milovanej vlasti. Počas pochodu je možno trénovať prežitie bez jedla, ale hlavne bez pitia. Pred zdražovaním, resp. približovaním sa k životnej úrovni EÚ /nevhodné preškrtnúť/, ako tréning doporučujeme aj bivakovanie vo voľnej prírode a to hlavne tým turistom, ktorých na trase stratíme. Organizátor pochodu pre Vás znova pripravil putovanie po chodníčkoch, po ktorých Ste niektorí možno ešte nikdy nechodili, prípadne ukáže niečo, čo Ste ešte nevideli alebo za ním vyleziete, prípadne vleziete niekam, kam Ste ešte nevliezli. Posledne menovaná činnosť sa Vám môže v praktickom živote veľmi dobre zísť. Tak ako minulé roky, tak i tento rok sa trasa vyhýba pohostinským zariadeniam, takže na posilnenie si tekutiny každý musí nosiť sám. Cieľ, ako vždy, sa nachádza na konci trasy, preto doporučujeme neopúšťať vedúceho pochodu počas trasy. Vstupný poplatok pochodu pozostáva z dobrej nálady, pochopenia pre muchy spolupochodujúcich a dobrého srdca. Štart pochodu je na svitaní na železničnej stanici malokarpatského mestečka, ktoré má v erbe osobu mužského pohlavia v brnení, ktorá sa snaží so zbraňou v ruke pripraviť o život zmutovaný zázrak prírody vyskytujúci sa v hororoch detstva dnešných skoropenzistov a penzistov, v tzv. rozprávkach. Pre objasnenie a vysvetlenie tohoto pojmu osobám prežívajúcim prvú mladosť v tomto šťastnom období prvotnopospolného kapitalizmu na území nášho milovaného rodného Slovenska je potrebné poznamenať, že pod pojmom “rozprávka“ rozumieme malé epické dielo s hororovými prvkami, končiace sa víťazstvom dobra nad zlom, nie nepodobné americkým slaďákom, ktorými sú zavalené naše kiná. Prostoduchý národ slovenský pod týmto pojmom charakterizuje aj víziu našej novozvolenej vlády o tom, ako sa fantasticky budeme mať po vstupe našej krajiny do EÚ. Ale vráťme sa späť k miestu štartu nášho pochodu. Spomenuté mestečko je známe i tým, že v jednom z perníkových chalúpok tohto mestečka má trvalé bydlisko náš prvý novodobý prezident so svojím podareným synom, v ďalšom tvorca celovečerného kresleného filmu o slovenskom Robinovi Hoodovi, Viktor Kubal. Mestečko s latinským názvom Danum Sancti Georgii je najmenším z miest tzv. Západoslovenskej pentapolitany. A presne odtiaľto vyrazíme za východu slnka na bližšie neurčenú trasu. Objednané počasie bude určite lepšie ako to, čo objednal jeden z najskalnejších účastníkov SKLADIE, Ľ. B., na Pochod Bankových Úradníkov. Nakoľko akcia je naďalej prezentovaná ako skôr spoločenská udalosť, dĺžka pochodu bude tak variabilná, ako si to bude vyžadovať psychický stav vedúceho. Preto dopredu upozorňujeme účastníkov akcie, aby nedráždili vedúceho akcie nemiestnymi poznámkami o dĺžke vlasov, trasy a všeličoho iného. Taktiež nedoporučujeme pripomienkovať jeho neschopnosť orientácie v malokarpatskom teréne.

Po tomto malom upozornení si Vás dovoľujeme pozvať na náš pochod a dúfame, že na účasť na našom pochode budete dlho pamätať. Tešíme sa na to, že Vaša prítomnosť na našej akcii poteší aj ostatných prítomných na našej akcii. Skrátka, všetci budeme radi, že budeme radi. A tak sa to v prírode má.

JUŠTE SOSLA, s.n.n.

P.S.
Kto uhádne, čo je “Západoslovenská pentapolitana, dostane malý, nepotrebný darček, ak ho nezabudnem doma.

 

Ako vznikla najkrajšia Vianočná pieseň

Krásne koledy a Vianočné piesne majú rozličné národy. Bez nich si atmosféru Vianoc už ťažko vieme predstaviť. Jestvuje však jedna, ktorú pozná už každé malé dieťa v ktorejkoľvek krajine sveta, kde žijú kresťania. Touto piesňou je "Tichá noc, svätá noc". Jednoduchá, ale pritom fascinujúca, podmanivá melódia a jednoduché, ale krásne slová. O tom, že sa pred takmer dvetisíc rokmi v ďalekom Betleheme narodilo dieťatko, ktoré spasí náš svet. Že ho zachráni od hnevu a nenávisti, od vojen a ukrutností. Zmení nás k lepšiemu, aby človek človeku nebol nepriateľom, ale bratom...

Viete však, kedy a kde pieseň vznikla, kto napísal jej slová a kto zložil jej melódiu?

Bolo to pred 184 rokmi. V kalendári sa píše 24.december 1818. V malej dedinke Hallein na úpätí rakúskych Álp mladý katolícky kňaz Joseph Mohr sedí za písacím stolom, číta si z Evanjelia a pripravuje si kázeň, ktorú chce predniesť na polnočnej omši.

Cez okno fary vidí deti i dospelých, ako sa pripravujú na najkrajšie sviatky roka. Mohr práve číta príbeh o pastieroch, ktorým anjeli oznamujú radostnú zvesť. O tom, že sa v meste Dávidovom narodil Spasiteľ sveta. Práve vtom však ktosi klope na dvere. Prichádza jedna z dedinčaniek a celá zadychčaná ho prosí, aby ju nasledoval. Tam hore na kopci sa jej susedke, uhliarovej žene pred niekoľkými hodinami narodilo bábätko a pekne prosí pána farára, či by ho nemohol pokrstiť ešte dnes.

Kým mladý kňaz šľape hore na vysoký kopec a dieťatko v chudobnej chalúpke pokrstí, v ušiach mu ešte znejú slová, ktoré pred chvíľkou čítal v Evanjeliu. Zdá sa mu to ako malý zázrak, že sa bábätko narodilo práve dnes, na Štedrý večer.

Keď sa vracia na faru, vyzváňajú už zvony, privolávajúce veriacich na polnočnú. A vidí, ako z doliny nahor, ku kostolíku putujú desiatky detí i dospelých. Áno, aj detí, veď v tento deň im výnimočne dovoľujú byť dlhšie hore - taká krásna slávnosť ako polnočná je predsa len raz do roka!!! Každý z pútnikov, veľký i malý drží v ruke lampášik, ktorého svetlo ho má doviesť ku kostolíku. Z okna fary vyzerajú všetci ako malé svetieľkujúce svätojánske mušky.

Hneď po sv.omši si pán farár Mohr znovu sadá za stôl a plný dojmov z uplynulého, naozaj nezvyčajného dňa píše text piesne.

Zdá sa mu, že sa tie slová samé tisnú na papier. V piesni sa hovorí o tom, ako sa pred dvetisíc rokmi v Betleheme narodilo dieťatko, ktoré prišlo spasiť tento svet. A v duchu pritom vidí pred sebou bábätko, ktoré bol práve pokrstiť.

Na druhý deň ráno - v prvý sviatok vianočný - jeho priateľ, organista Franz Xaver Gruber, ktorý súčasne učí deti spev na dedinskej škole, jeho verše zhudobňuje. Vzniká krásna, jemná a dojímavá melódia, ktorú hneď potom na omši v kostolíku prvýkrát dvojhlasne spievajú, pričom pán organista Gruber ich spev sprevádza na gitare. Organ sa im totiž pred nedávnom pokazil a opravár z mesta ešte nestihol prísť.

Pieseň by o nejaký čas upadla do zabudnutia, lenže... O štrnásť rokov neskôr - v roku 1832 - prichádzajú do Lipska štyria súrodenci Strasseroví - Karolína, Jozef, Andrej a maličká Amália. Pochádzajú z alpskej doliny Zillertal a kedže vedia prekrásne spievať, poznajú ich široko - ďaleko ako "slávikov z Zillertalu". A práve im vďačíme zato, že sa pieseň dodnes zachovala. No a pesničku na trhovisku v Lipsku počuje spievať hlavný kapelník saského kráľa. Pozýva ich na koncert, kde ich počujú spievať kráľ s kráľovnou. Na Vianoce toho istého roku /1832/ už súrodenci spievajú aj na kráľovskom zámku Pleissenburg. A od tejto chvíle nádherná a melodická vianočná pieseň nastupuje na svoju víťaznú cestu okolo celej zemegule.

Karol Tauber

 

Rýchlo a v skratke
s najhlavnejším vedúcim Vianočného pochodu 2002...

Tentokrát: Dubová - Bieros a v duchu hesla:

"Vianočný pochod - tradičná previerka pripravenosti na sviatky."

Poslal mi Nestor, čoby spoluorganizátorovi Vianočného pochodu, zopár aktuálnych otázok. A hneď prvá otázka ma prekvapila, vraj či chystám aj nejaké prekvapenie? Prekvapenie prekvapuje, prekvapenie sa neprezrádza. Ale odpoveď na prvú otázku ponúka otázku druhú, či poznám itineár trasy pochodu a či som si ju prešiel za sucha?

Pravdupovediac viem, že ide o trasu Dubová - Trnava, lebo tak som dal urobiť príležitostnú pečiatku. A či som ju prešiel za sucha? Prešiel, ale iba s prstom po mape. V tomto sa totiž spolieham na odborníkov. A tí sú hneď dvaja. Odborník nambevan /Number One/ je Ferenc Královič, ktorý venčiac svojho dalmatínca /ktorý čím je starší, tým sa viac podobá na bernardína/ určite do týchto končín zablúdil. Odborník nambetú /Number Two/ si zasa Ty Peter, ktorý, než Ti Janka povedala Áno /alebo môžeš?/ si jej stačil poukazovať všetky lúčky a hájiky v okrese. Ak zlyháte Vy dvaja, o prekvapenia núdza nebude.

Otázka číslo tri: Mnohí tento pochod už premenovali na "Deň s opicou" podľa vzoru Kelemena na ich akciu "Deň s bicyklom". Mohol by si to uviesť na správnu mieru? A vraj na budúci desiaty ročník si ju dáme do znaku pochodu.

Otázka číslo tri ma máličko zarmútila. Nestor tu spomína istého vtipálka, ktorý vraj podľa Zdenovho vzoru chce premenovať náš pochod na "Deň s opicou" a dokonca chce onú opicu zakomponovať do znaku či loga pochodu namiesto Vianočného motívu. Nuž čo na to povedať? Už generácie rodoľubých Slovákov sa neúspešne snažili skoncovať s alkoholom. Prečo by sa to malo podariť zrovna nám?

Pri ďalšej otázke, či ešte stále platí zásada, že ako kontrolný lístok musí mať účastník pochodu známy horčičák, musím povedať celú pravdu.

Ešte pri organizovaní prvého ročníka som do Turistického kalendára navrhol poznámku, aby si účastníci priniesli 2 cl-ový /centilitrový/ pohárik. Vtedy dávno som začal produkovať slivovicu z vlastných zdrojov a tam malý pohárik známy širokej pijúcej obci ako "štamprdlík" sa mi na degustáciu najviac pozdával. Ale viete, čo na to povedal Nestor? /vtedy ešte s malým en/ Vraj čo to? Aký centiliter? Však to nikto ani nepozná! Ja poznám len poldecák a decák. A vieš vôbec koľko turistov má veľkú hubu? Ešte ti ho niektorý prehltne a budeš mať nepríjemnosti. Napíšeme nech si prinesú horčičák, ten pozná veru každý. Dokonca aj v bývalom Sovietskom zväze ho poznali ako "Zlatú Zuzanu". A tak to už zostalo.

Moja pôvodná predstava bola, že ja ako sponzor prinesiem fľašku "ostrého", Ferko vyberie z ruscaku medovníčky, Ľudvo makovníčky, Imro orechovníčky, Janko pagáčiky, Evička vanilkové rošteky, Beátka naleje čaju z mäty piepornej, Peter odvar z medovky a keď nás po tom všetkom nebudú počúvať vetry /tie vnútorné/, pomôže nám Paľko s rascovým likérom s harmančekom. Realita je však iná. Každý hneď otvorí flašku, ale čo Vám budem vyprávať...!

Aj ďalšia otázka je interesantná! Kde doporučujem zastávky unaveným turistom? Nuž, keďže cukrární a mliekarní bude cestou pomenej, tak najskôr v nejakom hostinci alebo šenku. I keď turisti sú známi svojou otužilosťou, predsa koncom decembra nemôžem doporučiť, aby svoju únavu zaháňali vylihovaním niekde v hájičku či "na medzi" /pripúšťam však, že starší účastníci Vianočného pochodu si takéto situácie pamätajú/.

K otázke číslo šesť. Nestor sa zmieňuje o možnosti navštíviť striptízové predstavenie počerných dám na Borovej. Peter, priznám sa, nie som proti, ale o niečom takom som nepočul. Ak vieš niečo konkrétnejšie /či nebodaj si už túto produkciu vzhliadol/, môžeme sa dohodnúť.

Ešte donedávna som občas sledoval "Počasíčko" na Nove. Stalo sa mi však niekoľkokrát, že som netrpezlivo čakal 2 hodiny na onú minútovú reláciu a nakoniec sa v okne objavil chlap a ja som sa cítil podvedený tak, že som na Počasíčko zanevrel. Teraz mi už stačí samostriptíz /selfstreptease/. Prídem do kúpeľne, vo vani už šumí pena zo showergélu a ja ladným pohybom sťahujem zo seba slípy či ricírky /podľa ročného obdobia, ale v poslednom čase už temer výlučne trenírky s dlhými rukávmi/ a ponáram sa do vody. Zavriem oči a na chvíľku ma zmôže myšlienka, čo keby tak oproti sedela Sandra Bullocková? Je to však chvíľka ozaj krátka a v zápätí ju zaháňam racionálnym myslením, veď by som mal vo vani málo miesta a možno by chcela ešte aj namydliť chrbát a mňa tak strašne bolia ruky.

Tak som na 90% odpovedal na Nestorove otázky a núka sa mi akýsi epilóg či slovo na záver. Mohol by som citovať nemenovaného turistu, že Vianočný pochod /a teda i Vianoce/ sú u neho častejšie ako sex, ale ja ako zvyčajne skôr niečo poetickejšie. Príďte, Vy všetci, čo Vás ešte neopustila tá neopakovateľná atmosféra.

Stretneme sa v Dubovej /pozor, nie v Dubovom!!! možno bude i prekvapenie/ a ako to už v tom čase býva, možno bude ticho padať sneh, lúky a polia budú vybielené a z komínov bude stúpať dym a z domov k nám zavanie tá známa vôňa Vianočných dobrôt a ihličia...

Za všetkých a pre všetkých, Ivan Košický

 

KALENDÁR

január 2003:

4.1.2003 ZIMNÁ 35-KA 22.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: 35 km/800 m
Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Biely Kríž - Rača
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Jozef Novák, Ondrejovova 11, 821 03 Bratislava, tel.d.: 02-4329 6220

11.1.2003 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 20.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel.st., 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

11.1.2003 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 28.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

Trasa: 25 km/600 m
Nová Lehota - Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.30 - 10.00 h
Vedúci: Ing.Miroslav Herchl, tel. 033-7742 404, herchl@nextra.sk

18.1.2003 Zimný prechod Bezovec - Piešťany 28.ročník
(sobota) Klub mladých turistov KST TJ Bezovec Piešťany

Trasy: 30, 20, 10 km
Prezentácia: TJ Bezovec Piešťany, štart z Bezovca
Doprava na štart: autobusy SAD, individuálne
Cieľ: TJ Bezovec Piešťany, do 18.00 h
Iné: v prípade dobrých snehových podmienok možno trasy 30 a 20 km prejsť na bežkách. V cieli bude pripravené malé občerstvenie, diplom a drevená medaila.
Vedúci: Jaroslav Mihálik, M.Bella 2, 921 01 Piešťany, tel: 0907-488 977

18. - 19.1.2003 Zimný prEchod Malých Karpát 33.ročník
(sobota - nedeľa) KST KLT Pezinok, RR KST Malé Karpaty

Trasy: lyže: 18.1.: 21 km/600 m, 19.1.: 13 km/400 m
18.1.: Bratislava-Rača - Biely Kríž - Pezinská Baba
19.1.: Pezinská Baba - Čermákova lúka - Zochova chata
Štart: 18.1.: Bratislava-Rača, pred Družstevným domom, 7.30 h
19.1.: Pezinská Baba, pred chatou Strojár Malacky, 10.15 h
Poznámka: Podujatie sa koná za každých poveternostných podmienok. Strava a občerstvenie z vlastných zásob.
Vedúci: František Vinohradský, Bernolákova 13, 902 01 Pezinok, tel (d): 033-641 3341

25.1.2003 TRIGONÁLA 10.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: pešo: 50 km/150 m
Jarovce - Kittsee - Deutsch Jahrdorf - Nickelsdorf - Hegyeshalom - Rajka - Čuňovo
Štart: Jarovce, zast. MHD č.91, 8.00 - 8.30 h
Cieľ: Čunovo - pohostinstvo do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava, tel: 0903-957 542

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.