MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

december 2003

 

 

 

 

Imelo biele - tajomná zimná zeleň

Už liečiteľské praktiky starých Keltov boli úzko spojené s imelom bielym. Kelti poznali všestranné liečivé účinky imela. Dnes vieme, že imelo normalizuje telesný systém človeka. Imelo je cudzopasníkom na listnatých stromoch a zriedka aj na ihličnatých. Kríky guľovitého tvaru rastú vysoko v korunách stromov. Živiny čerpajú sacími korienkami z kôry. Semeno imela v pôde ani vo vode nevyklíči, iba na kôre. Plody, špinavobiele bobule, dozrievajú koncom kalendárneho roku. Na Nový rok sa zhromažďovali keltskí druidi v posvätnom lese, kde imelo vegetovalo na konároch. Na odrezávanie používali zlatý kosák alebo nôž. Takýto kúsok imela mal zabezpečiť jeho majiteľovi šťastie a zdravie po celý rok. Táto tradícia sa dodnes dodržuje pri vianočných a novoročných zvykoch vo Veľkej Británii a v posledných desaťročiach sa rozšírila aj k nám. U nás sa imelo k Vianociam farbí na zlato a strieborno.

V.Havelík

 

ROZHOVOR S JUBILANTOM
Novembrový šesťdesiatnik - Kurt Holm, 21.11.1943 - 2003

MKD: Kedy si začal s diaľkovými pochodmi, čo si doteraz nachodil a koľko si ešte trúfaš?

Začal som vlastne na pozvanie môjho spolupracovníka a priateľa, ktorý čoskoro prestal chodiť, ale mňa to neprestalo baviť ani teraz. 14.mája 1977 to bol “Pochod mieru” a prešiel som na prvýkrát 50 km, ale na Partizánskej lúke som už sa spúšťal po rukách na zábradlí. Až v trolejbuse nás napadlo to osláviť štamperlíkom slivovice, ktorú sme celý deň nosili v batohu. Zápisy mám až od roku 1982 a prešiel som len 8 000 km na diaľkových pochodoch. Plánujem dožiť sa aspoň sedemdesiatky a prejsť aspoň cez 10 000 km.

MKD: A čo zdravie slúži, nohy nebolia? Je pravdou, že bez piluliek to ďalej nejde?

Vždy som sa považoval za zdravého turistu, čo dokazuje aj pri výške 180 cm mojich 77 kg a každý rok kilečko schudnem. Ale zrada, môj kardiológ odhalil vysoký krvný tlak a zmeny na srdiečku primerané veku. Nariadil mi denne pilulky, ktoré poctivo beriem. Na horách sa cítim vždy vynikajúco, ako aj na diaľkových pochodoch, ale na záťažovom bicykli odhalia moje slabiny. Spomalil som tempo, chodím len do 40 km, čo nedovoľuje väčší vzostup km za rok, ale som spokojný. Kombinujem to výletmi do hôr s rodinou a na bežkách v zimných mesiacoch. Nohy keď aj bolia, premažú sa znovu na diaľkovom pochode a bruško si dovolí aj dobré pivečko pri priateľoch turistoch.

MKD: Počul som, že pestuješ aj vysokohorskú turistiku a to aj v zahraničí, čo si všetko pochodil?

Diaľkové pochody považujem vždy za dobrý tréning na vytrvalosť a otužilosť na dlhé túry pre vysoké hory. Som hrdý na to, že som prešiel všetko vo Vysokých Tatrách, Západným Tatrách, Roháčoch, Krivánskej Malej Fatre, Slovenskom raji /aj v zime/, ale aj veľa pekných miest na Slovensku v kruhu milovníkov hôr, kde si aj cením týchto vzácnych priateľov ako na diaľkových pochodoch. V zahraničí som najviac prešiel s bratom a najväčšie úspechy boli pod Mont Blancom, Grossklocknerom, na Watzmane, vo Lechtalských Alpách /aj na trojtisícovke/ na Zugspitze a ďalších vrcholoch medzi 2 500 až 3 000 m n.m. Vždy som odhadol svoje sily a som sa otočil aj pred vrcholom, i keď mi to bolo veľmi ľúto. Ak mi to zdravie dovolí, tak chcem niektoré pekné hory prejsť. Teraz trénujem na Schneebergu, Raxalpe a Hochschwabe a okolitých menších pohoriach. Musím priznať, že vysoké hory a hlavne skaly sú mojím koníčkom.

MKD: Priznaj sa, kufroval si niekedy a kde to bolo?

Na diaľkových pochodoch sa veľakrát kufruje, ale je to skôr zábava a poučenie pre nasledujúce pochody a je to vždy s viacerými turistami, takže sa aj dobre zasmejeme. Vo vysokých horách som pozorný, riadim sa mapou a naštudujem aj literatúru príp. sa popýtam na chate skúsenejších. Naozaj som zablúdil len raz a to, keď mal môj syn Peter 10 rokov. Išli sme zo Sološnice hore na Vápennú, bolo tu veľa žihľavy a tak sme sa vracali tak, že sme prešli hrebeň a spustili sa dole rúbaniskom, plné vyvrátených stromov. Trvalo to dlho, boli sme unavení a ja som dole v údolí hľadal žltú značku späť, až bola úplná tma. Bolo to v lete a tak sme prebdeli v rozbitej chatke. Ráno podľa východu slnka som objavil žltú značku a po troch hodinách nás vítali lesní robotníci v lese pred horárňou. Samozrejme rodina celú noc šalela od strachu, čo podporili miestni historkami o mŕtvych z Vápennej.

MKD: Kto z rodiny sa dal nahovoriť a nasleduje Ťa na pochodoch a výletoch do prírody a hôr?

Zrejme to syna Petra chytilo vtedy v Malých Karpatoch, chodí na viaceré diaľkové pochody ako aj na vyššie pohoria. Je mojím dobrým nasledovníkom a stáva sa ďalším diaľkoplazom. Ďalší syn Juraj sa sem-tam dá zlákať, ale ho to ešte úplne ako nás nechytilo.

MKD: Počul som, že si poctivo vedieš kroniku o všetkých Tvojich diaľkových pochodoch aj ďalších výletoch do hôr.

Od prvého diaľkového pochodu v roku 1977 si vediem celoročnú kroniku, samozrejme aj o celodenných výletoch do hôr. Zaznamenávam si účastníkov, počasie, celú trasu, zaujímavosti, ako aj finančné výdaje pri ubytovaní, doprave atď. Mám priemerne 25 veľkých túr ročne, včítane diaľkových pochodov, čo je zhruba každý druhý víkend, niekedy aj viacdňové túry a pred rokom 1989 aj pochody. Teraz doplňujem kroniku aj videokazetami, ktorých mám cca. 20 /180 minútové/, väčšinou zo zaujímavých miest Slovenska, ale aj Rakúska, ale najviac zo Západných Tatier a Roháčov, kde som strávil veľa pekných chvíľ, lebo aj krstní synovia sú milovníci hôr a už ako pätnásťroční vystúpili so mnou na Gerlach.

MKD: Tvoja najdlhšia túra alebo diaľkový pochod?

Ten prvý diaľkový pochod na 50 km bol asi najťažší, ale dal mi podnet na ďalšie pochody, dvanásťhodinové túry som absolvoval ako mladší turista a to v Červených vrchoch, Tichou dolinou, potom Kasprov vrch, celý hrebeň späť, Tomanovou dolinou dole a na Podbanské, ale aj na Watzmanna, hoci má len 2 700 m n.m. Jeho hrebeň ako strecha sa prechádza štyri hodiny, výstup je skoro horolezecky tri hodiny a zostup veľmi dlhý, až do údolia päť hodín. Sú na to ale krásne spomienky.

MKD: Aký postoj máš ku súčasnému trendu diaľkových pochodov?

Ako som už povedal, sú veľmi prospešné pre každého turistu, aby mohol dosahovať méty v iných odboroch turistiky. Aj keď ostali mnohokrát len skalní a kontrolu nemá kto uskutočňovať, netreba sa vzdávať a treba hľadať adeptov diaľkoplazov medzi mladými turistami. Pokiaľ organizujeme diaľkové pochody, zachovávajú sa staré priateľstvá, oživia debaty počas pochodov a to je ďalšia stránka toho užitočného. Treba si uvedomiť, že diaľkové pochody robíme pre seba, nie pre kontroly a každý má svoje svedomie pri vykazovaní kilometráže. Preto si želám ešte veľa diaľkových pochodov a preto aj držíme ďalej dva tradičné iamesácke pochody.

MKD: Máš nejaký citát osobnosti pre seba aj turistov?

Áno, je na prvej strane mojej kroniky a sú od veľkých milovníkov hôr:

Áno, choďte smelo do hôr, ale nezabúdajte, že odvaha a sila nič nezmôžu, keď nebudete opatrní.
Pamätajte si, že neopatrnosť jediného okamihu môže zničiť celoživotné šťastie.

Edward Whymper, dobyvateľ Matterhornu

Hore sme my, horolezci, vari o niečo lepší ako dolu. Možno to robia práve hory, ktoré milujeme, pocit voľnosti, slobody medzi oblohou a zemou. Pobyt je pre nás často akousi očistou, odpútaním sa od zeme. Dostávame krídla. Škoda, ze cestou dolu, krídla zväčša odkladáme.

Jozef Psotka

 

Jesenným chodníkom v Jasenskej doline

"Košťany nad Turcom" - radostne prečíta slabo osvetlený názov obce a cieľ našej cesty lokálnym vláčikom Anička. Staničný domček, záhradku, perón a pár koľají sa snaží z absolútnej tmy vytrhnúť lampa, ktorá melie z posledného. Po krátkom zorientovaní sa nás osloví sympatický mladík. Prišiel nás čakať, aby nás zaviezol hlbšie do Jasenskej doliny, do staručkej chaty, ktorá si možno pamätá ešte "zašlé časy partizánov". Aj názov má symbolický, keď je pod kopcom, tak musí automaticky mať jeho aj meno - LYSEC. Chatu navštevujeme už hodne dlho. Za "socializmu" tu roky kraľoval nezabudnuteľný chatár Janko Martinický, roky po "nežnej" zas Mirko Bernát a posledných pár rokov už tú novú generáciu chatárov osobne ani nepoznáme. Len jedna vec sa tu zmenila, ceny. Obratom ruky sú dvojnásobné. Nuž ale na to sme sem neprišli. Po pracovno - cestovnom predvíkendovom dni je večerný program nad slnko jasný - oddych, oddych, oddych.

V sobotné ráno by som sa ani nedostal z postele, nebyť už hotových raňajok a najmä gýčovo modrej oblohy. Zlákala ma na preskúmanie okolia po turistických chodníkoch. Výlet začíname netradičným výstupom na Babiu horu - sedačkovou lanovkou. Ona je štartovacím bodom na Lysec, kopec vyšší o sedemsto metrov a vzdialený na dve hodiny chôdze.

Vnárame sa do lesov Veľkej Fatry, spočiatku kráčame lúkami a potom hustým lesom. V malom sedle objavujeme zemľanku po partizánoch. Hneď za ňou začína svah, do ktorého sa s vervou zahrýzame. Veríme, že je to záverečný úsek výstupu. Omyl. Za jedným vrcholom nás čaká o chvíľu ďalší o čosi miernejší "stupák". Anička by to už najradšej vzdala a vrátila sa, ale sa premáha a statočne kráča ďalej. Druhý vrchol je - opäť falošný. Lysec sa s nami pohráva. Kráčame ešte hodnú chvíľu, kým na obzore zbadáme kôl s rázcestníkom.

Konečne sme na vrchole. Opájame sa výhľadom do dolín. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy, posilňujeme sa sladkosťami, robíme dokumentačné foto....

Na zostupovú trasu si vyberáme modrú značku, ktorá vedie po bočnom hrebeni zvanom Grúň. LYSEC je však lysý iba na vrchole a iba z jednej strany. Niekoľko metrov nižšie začína totiž hustý les a prvá modrá značka, ktorú sme ako-tak našli, bola aj posledná. Chvíľu sa motáme na mieste, kým nerezignujeme: "Tadeto je cesta zarúbaná!" Či chceme alebo nie, musíme sa vrátiť naspäť na žltú značku. Cestou zazrieme ovce na paši i salaš, ale už sa pri nich nezastavujeme, lebo dole nás poháňa vidina chutnej odmeny s penou.

V doline horský chodník vystrieda hradská a v diaľke pred nami sa už vynárajú domce. Tu sme objavili - KAŠKU - hnedý zrubový domček, ktorý zvnútra pripomína tatranskú horskú chatu. Objednávame si jednoduché ale skvelé menu: hrachovú polievku, dobrý chatársky čaj a klasický rum. Pohostenie končíme, keď si k nám prisadnú dvaja tunajší "starčekovia" a zabávajú nás vtipným rozprávaním. Jeden aj s neodmysliteľnou valaštiškou. Tvrdí, že ju nosí na medvede a zlých ľudí. Na chate nás čaká osviežujúca sprcha, asi hodinové ničnerobenie, potom večera a potom pokojné posedenie s doplnením pitného režimu dvomi pivami. Ozaj veru už si ani nepamätám, kedy sme si naposledy takto poleňošili.

Ospalé nedeľné ráno v posteli naruší až vôňa dobrých raňajok. A aj po nich s radosťou siestujeme a oddychujeme v peknom prostredí. Ktovie kedy zase budeme môcť sa takto uvoľniť a relaxovať. Lúčime sa s personálom pred obedom ako znovuzrodení. Pred odchodom autobusu do Martina si ešte doprajeme obed znovu v rázovitej Kaške. Po ňom si na vyhriatej lavičke bilancujeme prežitý víkend. "Keď prídeme najbližšie, zdržíme sa dlhšie," navrhuje Anička. "Zajazdíme si na koníkoch, navštívime aj salaš a namiesto túry pôjdeme sa bicyklovať, videla som tu aj cyklistické značky..." "A nielen to, veď dá sa tu aj lyžovať na tráve," dodám ešte ja.

Skutočne, keby sme do tohto krásneho kraja chodili každý týždeň, vždy by nám pripravil nové a nové pekvapenie.

September 2003, Karol Drinka

 

Kysucká experimentální stovka

Je sobotní srpnové dopoledne, tak něco po 10-té hodině. Sluníčko už má sílu a dává tušit horký letní den. Tento slunečný víkend jsme se vydali na dosti dlouhou i náročnou trasu hřebenem Beskyd, Javorníků a Kysuc, hnáni touhou po dobrodružství poznání zajímavých krajin a zákoutí přírody. Ona touha měla být tentokrát vrchovatou měrou naplněna, snad i víc, než jsme si původně představovali. Ale abych nepředbíhala událostem.

Pohodový začátek s koupáním v čisté chladivé vodě přehrady na Horní Bečvě tomu nijak nenasvědčoval. Vždyť je léto, jak má být, teplé, slunečné, čas prázdnin a dovolených. Ještě mokré plavky měly být příjemným chlazením při stoupání na Benešky, k hřebenu Beskydských hor. Cesta stoupá přes Vysoké /1021 m n.m./ a místy skýtá příjemný lesní stín a jinde zas pěkné výhledy na okolní kopce. Procházíme přes Třeštík a zastavujeme se na turisticky atraktivní rozhledně Súkenická. Za vstupné 20 Kč se nám po vyšlapání točitých schůdků otevírá širokouhlý pohled do všech stran po okolí. Stál zato? Za tohoto počasí určitě. Ještě si kupujeme pohlednice a po absolvování této turistické atrakce jdeme dál přes "Trojačku" k rozcestí U tabulí nedaleko Makovského průsmyku. Přecházíme slovenskou hranici. Kromě hraničníku a cedulí to však nijak nepociťujeme. Cesta nás vede lesem přes Pindula a dál se dělí - vpravo směřuje k vrcholu Velký Javorník na klasický hřeben Javorníků a vlevo, kam směřujeme my, je návazný hřeben slovenských Javorníků a dále Kysuckých vrchů, nyní přeznačený z modré značky na hřebenovou červenou až do Čadce.

A že už jsme hlouběji na Slovenském území, je znát podle hustoty značení, která značně poklesla i když místy jsou, ale jen v omezených úsecích značky obnovovány. Stoupáme na vrchol Čemerka /1052 m n.m./, přecházíme silnici od Makova kolem rozcestí "U Melocíka" a dál na Čerenku, Javorník, Záblatie a Vrchrieku. Krajinu tvoří louky s dalekými výhledy, cípy lesů a mezitím roztroušené usedlosti tzv.kopanice.

Je pozdní odpoledne. Tam kde značky chybí, vytahujeme mapu. Podle staré nepřesné "stotisícovky" by to nešlo. Naštěstí kamarád sehnal nové slovenské padesátitisícovky /č.109 Javorníky - Čadca a č.101 Kysucké Beskydy - Veľká Rača/. K tomu vytahují buzolu a na mapu je spolehnutí. Stává se naším jediným vodítkem v tomto složitém terénu. Orientace podle mapy na rozdíl od značek funguje. V podvečer procházíme horní částí obce Semeteš. Chtělo by to malé občerstvení. Zjišťujeme, že nejhezčí místa k sezení a odpočinku jsou místní kapličky vysoko nad obcemi i samotami a v nich dřevěné lavice a stolky. Působí jako oázy klidu a pohody s krásnými výhledy po okolí...

Ovšem čas kvapí a my v tomto složitém terénu chceme co nejvíce využít světla pro cestu dál, protože si uvědomujeme, že za tmy to tu bude velice náročné a pomalé. Jdeme přes Kamenité a Mračkov. Značení zase nikde a tak zastavení nad mapou se stávají častější a pravidelné. Jinak by naše cesta nemusela vést k cíli, ale do neznáma. Za Jakubovským vrchem /874 m n.m./ se už šeří a cestou na Petránky se nám už setmělo. Měsíc téměř v úplňku vychází na obzor a ožaruje siluety luk a kopců. V tmavém lese nám však nepomůže.

Je čas na večeři. Vybíráme si klidné a "svaté" místo u kapličky, ohrazené plůtkem. Zavíráme za sebou závoru branky zevnitř a v tomto klidu jíme rohlíky se salámem a zapíjíme zbytkem vody. Moc jí už není, ale máme po cestě "Vojtovský minerálny prameň" a doufáme, že ho potmě najdeme. Posilněni, odpočati s vírou ve své schopnosti i kvalitu mapy jdeme dál do tmy kysuckých chotárů. Značky téměř nejsou nebo je potmě nelze nalézt a tak zdoláváme Chotárny kopec /906 m n.m./ a opatrným mapováním se snažíme určit přesnější polohu Vojtovského pramene. Jinak jsme studánku nikde nepotkali i tak na její existenci spoléháme. Ať hledáme jak hledáme, potmě se nám jí najít nedaří. Pramen jako by se do země propadl. Čas kvapí a my zanecháváme marných pokusů. Musíme doufat, že snad vodu najdeme někde jinde...

A další změna: modrá značka přes Zákysučie do Oščadnice je zrušená!!! a nové značky vedou do Čadce. Tam ale nechceme. Byla by to zacházka s návraty po hlavní silnici. Volíme tedy možnost jít podle mapy přes Zákysučie podle původního značení. Proč byla táto část značení zrušená neuvažujeme, ale to nám ukáže až naše další cesta. Ve vesnici ještě občas objevíme starou značku a pak se podle mapy napojujeme strží dolů. Po chvíli ji přetíná široká lesní cesta a my hledáme její pokračování dolů. Naše trasa připomíná detektívku s neustálým pátráním kudy dál.

Našli jsme úzkou kamenitou cestu po spádnici. Nic moc, ale vede dál naším směrem a na výběr moc není. Jdeme tedy po ní dolů. V hustém lese tma jako v pytli, měsíc, který osvětloval louky, nám tady nepomůže. Měníme batérii, je nutno svítit na cestu i pod nohy. Viklavé kameny, bláto, úvozová cesta. Její kvalita se postupně zhoršuje. Ale co to? Najednou se zastavuji, naštěstí včas u okrajesrázu uprostred cesty. Pode mnou aspoň 3 metry hluboká propast. Cesta tu z ničeho nic končí. Zřejmě podemletá vodou se utrhla i s kusem svahu. Spodem to obejít nelze. Stoupáme tedy svahem nahoru, obloukem obcházíme sesuv a vracíme se dolů k údolí potoka. Les prosvětlil. Před námi zarostlá louka a železniční trať. Pod ní vede propust pro potok. Procházíme jím železniční trať a potok vyúsťuje u řeky. Nevede však přes ní most ani pěšinka kolem řeky. Na březích jen les a strmé kamenné srázy. Co teď? Vrátíme se lesem? Ani nápad! Druhá a jediná rozumná možnost je dostat se na druhou stranu. Ale jak? Řeka Kysuca je v těchto místech dosti široká, tmavá, kamemitá, odhadujeme tak 100 až 150 metrů. Most v okolí nevidíme. Je tma, hluboká noc. Spoléháme na to, že v tomto suchém létě nemá moc vody. Nezbýva než Kysucu přebrodit...

Boty si nechceme rozmáčet, proto je vyzouváme. Nápad vzít boty do ruky já zamítám. Při první uklouznutí mohou spadnout do vody a uplavat po tmě neznámo kam. Boty i když zablácené i ponožky putují dovnitř batohu. A teď, hlavně opatrně. Namočit batoh se všemi věcmi i doklady by mělo nepříjemné důsledky.

Konečně jsme na jakési trávnaté pěšině a za ní ploty neznámých objektů a za nimi světla civilizace. Jsme celí, batohy relativně suché, uvnitř zablácené od bot.

Usedám do trávy, do níž otírám zablácené bosé nohy. Obouvám kdysi čisté ponožky a na ní zablácené boty. Mám tohoto postupu divokým terénem tak akorát. Na poznámky typu: jak se mi šlo a že jsem toužila po letním osvěžení v řece, už nejsem schopna reagovat klidně. Začínáme se hádat. S náladou na bodu mrazu se zvedám a jdeme pěšinou dál. A co to: Zhruba po 300 metrech vidíme most přes řeku Kysucu s modrou značkou od nádraží. Ve dne bychom ho snad i od té řeky uviděli, ale potmě to nebylo možné. Po chvíli přicházíme k rozcestníku z Oščadnice na chatu na Rači. Jdeme tedy správně a orientačně nejtěžší úsek je za námi. Čeká nás teď kondičně náročný, ale orientačně snazší úsek cesty. Je tak kolem půl třetí v noci. Špatná nálada mizí. Přichází eufórie, že jsme to zvládli. Podáváme si ruce, udobřujeme se a zase jsme kamarádi.

Výstup k chatě na Rači je pozvolný táhlými loukami, kde orientaci upřesňuje mapa a pak lesem, kde už je modré značení omnoho lepší. U chaty je už světlo a tak se pokoušíme hledat vodu. U vleků, chat i sedačkové lanovky tohoto lyžařského střediska Kysuc je zakresleno několik pramenů, ale přes všechnu snahu se nám žádný nedaří najít. Máme hlad i žízeň, ale bez vody to jednoducho nejde. U dobrých lidí v chatách nic chtít nemůžeme, na to je příliš časné ráno a dál dlouho civilizací zas nepotkáme. Z vrcholu Velké Rače 1236 m n.m. je kruhový rozhled na Beskydy, Velkou Fatru i polské pohoří. Můstek s kovovým rozhledovým kruhem nám usnadňuje orientaci po kopcích. Je tu krásně. Ještě vrcholový snímek a jde se dál. Úzká pěšina mezi borůvčím nás vede po polské hranici přes Velký a Malý Príslop na Maguru /1067 m n.m./ a Kykulu /1087 m n.m./. Žádná pohodová hřebenovka, ale stále ostře nahoru a zas dolů a znovu nahoru sypavými pěšinkami. Voda tu není a tak se občerstvujeme hrstí malin či borůvek, kterých je tu nepřeberné množství. Nebezpečně vypadající uklouznutí na koleno vypadá hrozivě, ale jde to. Nechci si ani domyslet, co bychom dělali, kdyby se někdo z nás v těchto liduprázdných končinách zranil a nebyl schopen jít dál.

Procházíme přes Liskovou do obce Čierne a v první civilizaci prosíme o trochu vody do láhvě. Ochotný hospodář nám naplní láhvě a my usedáme v místní autobusové čekárně a opozdeně snídáme. Slunce zas připaluje a my vcelku rychle stoupáme z obce Čierne do obce Hrčava, kde si v místním obchůdku kupujeme minerálku a dáváme si razítko. Procházíme k vrcholu Girová /840 m n.m./ a čas je pokročilý. Přejít dál hřeben těšínských Beskyd k Čantoryji a Třinci bychom nestihli. Proto volíme sestup do Jablunkova k vlaku. I když v pustých krajích jsme žádnou divou zvěř nepotkali, tu si musíme dát pozor. Na cestě pod Girovou se vyhřívá pěkná zmije, ale vidíme ji včas. Jinak pohodově scházíme do Jablunkova. V tomto vedru zbývá čas i na umytí a koupání ve splavu v řece Olši na kraji města. Přišlo nám to moc vhod.

Jdeme až k nádraží Jablunkov - návsí.

Pak svorně konstatujeme, že kondične akce nebyla tak náročná, ale jen z hlediska nároků na orientaci to byl nejtěžší z našich experimentálních pochodů. Přesto nelitujeme a na otázku, zda bychom šli znovu, s jistotou odpovídáme - samozřejmě. Z plánovaných 150 km jsme prošli celkem jen 130 km a bylo toho dost a dost...

Zděnka Tvrdá

 

Zaniknuté MK pochody a pochody s dávnou tradíciou - 65.časť
5 hradov severu

Tento pochod vyšiel z dielne turistov OT TJ ŠTART Bratislava. Prvý ročník organizovala skupina novej generácie turistov TJ Štart. "Štarťáci" v tej dobe zorganizovali celý rad zaujímavých podujatí a to nielen v okolí Bratislavy, ale i širokom okolí. Jedným z takých netradičných pochodov bol aj DP "5 hradov severu" Netradičných preto, lebo aj štart aj cieľ pochodu bol ďaleko mimo Bratislavy a pre nás Trnavákov bol nedostupný hlavne kvôli doprave z cieľa. A prosím, to bolo ešte za socializmu, kedy chodili autobusy aj tam, kde už nikto nebýval. Dnes by sa už nedal organizovať ani z "bratislavského konca". Totiž cieľ v Plaveckom Podhradí je v sobotu poobede úplne bez akéhokoľvek spojenia. Dokonca aj ten vláčik motoráčik je už len nostalgickou spomienkou.

Prvý ročník sa konal 6.marca 1982. Hlavným organizátorom za TJ Štart bol Babor Bystrík. Trasa pochodu viedla z Dobrej Vody cez Mihalinovú, Hornú Rakovú, Bukovú, Bojkovú, Lipový vrch, Rozbehy, Korlátko, Hrubý Kamenec, vodnú nádrž Buková, Brezinky, Monrepos, Amon, Plavecký hrad, do Plaveckého Podhradia.

Trasa merala 40 km. Ten kto sa rozhodol, že to má málo, mohol si ju ešte predĺžiť cez Smolenice a Jahodník a napojiť sa na Monrepose. Takto predĺžená trasa merala 54 km.

Pochod nemal veľa pokračovaní, podľa turistických kalendárov tuším tri ročníky.

Doprava z cieľa, z Plaveckého Podhradia - bolo jediné spojenie vlakom smer Zohor - Bratislava a odchody boli 17.36 a 19.18 h. Naša skupina Trnavákov, ak sa chcela pochodu zúčastniť, mohla skončiť na Jahodníku alebo sa prejsť okolo celých Malých Kaprát a tak domov by sme išli len cez Bratislavu, čo je medzi nami okolo 100 km.

Október 2003, Fero Královič

 

Geografický stred Slovenska

Slovensko, krajina malá, ale darmi prírody štedro obdarená. Krásy Slovenska si už od pradávna všimli ľudia, ktorí chodili a chodia po krajine s otvorenými očami.

Neboli to ľudia skúpi o svoje poznatky a preto vymysleli turistické značky, ktoré by previedli aj ďalších po tom-ktorom kraji, bez problémov s orientáciou a možnosti blúdenia a ponúkli viacerým tú pastvu pre oči. Mnohé z týchto značiek sa stretávajú, križujú a tým vzniká akési centrum tej-ktorej oblasti.

Aj my, Slováci, sa môžeme hrdiť so Stredoslovenským krajom, v ktorého strede sa nachádza tzv. "Geografický stred" Slovenska. Je to kraj skutočne pekný, oku lahodiaci. V okrese Banská Bystrica sa nachádza staré banícke mesto Ľubietová, nad ktorým prečnievajú rozsiahle stráne a pekný hrebeň pohoria Ľubietovského Vepra. Toto pohorie má dve veľmi znateľné skalnaté hrany a to vrch VEPOR vysoký 1277 m n.m. a severnejšie položený HRB 1255 m n.m.

A tento HRB, vlastne jeho kóta, tvorí akési centrum alebo lepšie povedané "geografický stred" Slovenska. Na jeho vrchole sa nachádza vrcholová kniha s týmto zaujímavým označením. Knihu tam inštalovali trnavskí turisti z oddielu KST Skloplast Trnava.

Prečo práve trnavskí a prečo z oddielu Skloplast?

Lebo oni mali to šťastie, že vlastníkom chaty pod Hrbom je Trnavský podnik Skloplast Trnava. Teda vlastná telovýchovná jednota, ktorá tu vykonáva svoju rozsiahlu športovú činnosť počas celého roku.

Najznámejšia klubová akcia z tohoto prostredia bola hrebeňovka Hrb - Vepor - Poľana - Kyslinky - Jasenová - Tri Vody - Hrb. Táto hrebeňovka sa robí formou otvorenej turistickej akcie pre členov TJ a ich priateľov z iných trnavských KST.

Akciu si už povšimli aj "domorodci" z Ľubietovej a tiež sa na nej začínajú zúčastňovať. Akciu poriadame každý rok v posledný augustový týždeň, pri príležitosti výročia SNP. Chata pod Hrbom je úplne vynovená a je v prevádzke po celý rok, hlavné však je to, že je prístupná celej turistickej verejnosti.

Chata má kapacitu 50 postelí. Je tu možnosť občerstvenia a aj celodennej stravy. Ceny stravy a ubytovania sú bez akýchkoľvek prirážok. Na chate je mapa pohoria Ľubietovský Vepor a Poľana, ktorá určite každému poslúži a chatár zasa poslúži vrcholovým raritným razítkom "HRB - geografický stred Slovenska".

Z vrcholu HRB je rozsiahly, takmer kruhový výhľad, ktorý určite každého turistu poteší a utvrdí v tom, že Hrb je isto-iste ten proklamovaný geografický stred Slovenska.

Michal Antal, Skloplast Trnava

 

272 rokov Trnavskej pošty
alebo historické prvenstvá trnavskej pošty

Pošta ako inštitúcia má viac ako tri tisíc rokov a jej korene siahajú do starej Perzie, Egypta a Ríma. V Európe nastal rozmach pošty a poštových služieb až na prelome 15. a 16. storočia a to s prechodom medzi feudalizmom a kapitalizmom, keď rozširovanie správneho systému štátu si vyžadovalo aj primerané spojenie medzi krajinami a jednotlivými mestami, v ktorých sídlili významné štátne a cirkevné inštitúcie, úrady a školy, manufaktúry a neskôr aj sústredený priemysel.

V Habsburskej ríši bolo ako prvé vybudované poštové spojenie medzi Budínom a Viedňou. Táto poštová linka mala 10 staníc, ale žiadna z nich neviedla územím dnešného Slovenska. Pravidelná poštová linka na Slovensku bola zriadená v r. 1531, keď uhorská koruna preložila svoje sídlo do Bratislavy a bolo treba zabezpečiť spojenie s Viedňou. Cez Trnavu alebo lepšie povedané v jej blízkosti, prechádzala až poštová linka založená v rokoch 1552 - 1553 Matejom Taxisom medzi Bratislavou a Košicami. Linka išla cez Senec - Hrnčiarovce nad Parnou - Hlohovec - Horné Štitáre - stredným Slovenskom a cez Prešov a Drieňov do Košíc. Ďalšie poštové linky v blízkosti Trnavy mali stanice napr. v Čataji, Vlčkovciach, Slovenskej Novej Vsi alebo po roku 1594 aj v Majcichove v smere na Nové Zámky a Komárno. Už z tohto výpočtu vidno, že poštové stanice viedli menšími dedinami a zastávky poslov, poštových jazdcov a povozov boli v zájazdových hostincoch, kde sa prepriahali unavené kone. Linky spravidla veľké sídla obchádzali. Obyvateľom miest takáto organizácia spôsobovala ťažkosti, lebo sa pošta musela komplikovane prevážať a mestá neraz museli žiadať o premiestnenie staníc bližšie k mestám. /Uvedomme si význam slova "pošta", ktoré je z latinského posita - poloha, miesto na prepriahanie, kde dochádzalo k výmenám koní./

Poštovo-historická literatúra uvádzala vznik pošty v Trnave rôzne. Niektoré pramene datovali zriadenie pošty na rok 1685 /Beer/ a niektorí až na rok 1747 /Preisler/. Je ale faktom, že Trnava sa uvádza už na poštovej linke "Viedeň - Presburg - Hlohovec - Krakov v roku 1747. V štátnom archíve v Trnave sa nachádza protokol z 28.marca 1731, kedy magistrát mesta Trnavy prerokúval dekrét Uhorského miestodržiteľstva o presťahovaní pošty z Hrnčiaroviec do Trnavy.

K pošte nerozlučne patrí aj poštová pečiatka. Prvá poštová pečiatka s nemeckým označením mesta Trnavy má označenie V.TYRNAU a je z roku 1752 a má už 251 rokov.

Táto pečiatka je najstaršia z celého územia Slovenska. Nepoznáme žiadnu inú skoršie používanú poštovú pečiatku a to je prvenstvo, ktoré jej už nikto nevezme. Význam tohoto faktu neznižuje ani to, že v ostatných krajinách Európy sa používali pečiatky už skôr, napríklad vo Francúzsku v roku 1611 na označenie zaplateného poplatku alebo 1661 v Anglicku na potvrdenie času podania zásielky. Aj prvé miestne pečiatky s názvom podacieho miesta sú z roku 1695 z Francúzska. Pošta v Rakúsko-Uhorsku začala teda s používaním poštových pečiatok dosť neskoro. Pre poštu v Trnave je príznačné, že jej poštmajstri vynikali v nápaditosti tvarov pečiatok a aj používaním farieb. Napr. v knihe "Monografia československých pečiatok" 1752 - 1948, ktorá bola vydaná v roku 1994 v Bratislave, sa uvádza, že za dané obdobie používali viac ako 51 druhov rôznych pečiatok Trnavy a okrem nich ešte ďalšie pre telegraf, peňažnú službu a prídavné pečiatky na doporučené zásielky.

Trnavská pošta má prvenstvo aj v použití dátumovej pečiatky s číslicovým vyjadrením mesiaca, ktoré sa objavilo v roku 1847. Dovtedy sa používalo slovné vyjadrenie mesiaca v nemčine a neskôr v maďarčine. Aj prvá pevne spojená miestna a dátumová pečiatka je známa najskôr z Trnavy a to z roku 1833 a až o tri roky neskôr z Bratislavy. Pre zaujímavosť uveďme ešte to, že aj prvé vlakové spojenie s Trnavou, veď železnica, najskôr konská, potom parná, tu fungovala medzi Bratislavou a Trnavu od roku 1846.

A bolo by zaujímavé sledovať aj ako sa pošta v Trnave sťahovala z miesta na miesto, až nakoniec "hlavná" pošta zakotvila na Trojičnom námestí, kde tróni doteraz. Všetky umiestnenia trnavskej pošty boli však postupne v okruhu niekoľko sto metrov, idúc po súčasnej Hlavnej ulici, Radlinského, Hviezdoslavovej a dnešnej Halenárskej.

Jozef Šimončič a Ján Mička

Poznámka
Tiež by to mohol byť námet na zaujímavú turistickú akciu a to po stopách prvej Trnavskej a Slovenskej pošty ?!!

 

 

KLUBOVÉ VÝROČIE AŠK SLÁVIA TRNAVA
50 rokov /1953-2003/

Keď sa v Trnave povie Slávia, vari sa nenájde nik, kto by nevedel kam tento názov priradiť. V mysli sa hneď vybaví športový areál na Rybníku, ktorý je so Sláviou nerozlučne spätý a veru sa nenájde veľa trnavských rodín, v ktorých by niekto nebol členom niektorého zo slávistických oddielov, či už teraz alebo v minulosti.

Presne 11.decembra tohto roku /2003/ tomu bude presne 50 rokov od zakladajúcej schôdze "Dobrovoľnej športovej organizácie" Slávia Trnava - predchodkyne dnešnej AŠK Slávia Trnava. Vtedy sa niekoľko nadšencov v troch zakladajúcich oddieloch pustilo do budovania telovýchovnej jednoty, z ktorej vyrástla jedna z najväčších športových organizácii na Slovensku. Za polstoročie činnosti Slávie prešli jej oddielmi tisícky predovšetkým mladých ľudí. Práve na nich sa zamerala snaha a úsilie organizácie. Viacerí z nich sa stali známymi športovcami, reprezentantmi i olympionikmi. Dosiahli vynikajúce výsledky a šírili vo svete dobré meno nielen Slávie, ale i mesta Trnavy a Slovenska.

V Slávii počas celej doby jej činnosti si našli mladí športovci uplatnenie vo viacerých športoch, ako sú atletika, basketbal, bedminton, dráhový golf, džudo, futbal, gymnastika, horolezectvo, nohejbal, tenis a turistika.

V našom krátkom pohľade sa pozrieme hlavne na dve disciplíny a to horolezectvo a turistika.

Horolezectvo

Hoci je trnavský horolezecký paradox roky veľmi dobre známy, hádam sa ho patrí znova na úvod spomenúť. V Trnave, meste ležiacom na rovine ako dlaň, existuje organizované horolezectvo v podobe samostatného oddielu už od roku 1946. Trvalo to však desať rokov, než sa horolezecký oddiel prepracoval cez viaceré športové združenia do TJ Slávia. Stalo sa to tak v roku 1956 a toto spojenie vydržalo až do dneška. S horolezeckým klubom sa spájal v minulosti prívlastok jedného z najaktívnejších z celej Československej republiky, ktorého členovia predovšetkým v minulosti odviedli dosť aj špeciálnej práce, pri budovaní športového areálu Slávie. Zakladateľská generácia trnavských horolezcov je následovná Judr.Eugen Nemeš, Ladislav Vítek, Alexander Srnka, Štefan Kranec, František Vítek, Jozef Dostál a ďalší, ku ktorým po čase ďalší nadšenci Vlasta Šaštínska, Maroš Tomaškovič, Rudo Suchý, Jožo Cagáň, Celo Radványi, Ivan Bajo, Viliam Hudec, František Malec, Ján Trubač. Horolezecký oddiel nemal nikdy problém s členskou základňou. Veľmi dobrá a vo verejnosti cenená bola propagačná činnosť klubu, jeho nástenka v meste, ako i "vlajková" akcia, čo boli každoročné jesenné zrazy na Havranici. Pre veľkú popularitu týchto zrazov a obmedzený priestor sa ich zúčastňovali naozaj iba šťastlivci. Od svojho príchodu do Slávie, oddiel mal vtedy 25 aktívnych členov, zameriavali horolezci svoju činnosť na dve oblasti. Na systematickú tréningovú prípravu na cvičných skalách a na výstupy vo veľhorách. Neboli to len Vysoké Tatry, lebo členovia sa aj keď zriedka, ale dostávali aj do zahraničia. Kaukaz, dnešné Slovinsko, Rakúsko a neskôr aj Švajčiarsko boli miesta, kde Trnavčania dokázali úspešne reprezentovať.

Od roku 1974 začal oddiel s udeľovaním vlastných ocenení a to žltých a bielych medailí za najlepšie letné a zimné výstupy. Medzi prvými ich vtedy dostal Celo Radványi, Štefan Krška, Ondrej Pochylý, Dušan Gálik. V tom samom roku vyvrcholila aj činnosť horolezeckého oddielu na poli turistiky. Dovtedy horolezci síce neraz spájali svoju športovú činnosť s turistikou, keď pomáhali pri značkovaní turistických ciest, najmä doma v Malých Karpatoch, ale teraz išlo o samostatné podujatie. A nebolo to podujatie hocijaké. Prechod hrebeňom Malých Karpát, ktorí nazvali jeho zakladatelia vedení Celom Radványim "Trnavská stovka", si aj popri svojej stokilometrovej dĺžke získal značnú popularitu. Pochod členovia HO organizavali desať ročníkov. Potom organizáciu tohoto pochodu prevzali turisti diaľkoplazi z TJ Štart Tatrachema pod vedením Ing. Petra Minárika. Celkovo bolo už 30 ročníkov tohoto pochodu.

Horolezecký klub oslavoval svoje 50. výročie založenia o niečo skôr ako materský oddiel Slávia. Nepretržitá existencia HO a to dokonca pod vedením jediného predsedu JUDr. Eugena Nemeša, ktorého päťdesiatročné šéfovanie sa stalo akoby zápisom do Gyunesovej knihy rekordov, sa stalo príležitosťou pre oživenie činnosti a zvýšenie aktivity členov klubu. S pomocou AŠK Slávia Trnava sa podarilo uskutočniť doteraz najväčšiu zahraničnú akciu klubu - zájazd do talianských Dolomitov. Zúčastnilo sa ho 21 členov reprezentujúcich všetky tri žijúce a aktívne generácie horolezcov. A čo je v HO najnovšie?

Klub už má aj vlastnú internetovú stránku, takže kto chce vedieť o Horolezeckom oddiele ešte viac, nech si klikne na "horolezectvo. sk" a má tie najnovšie informácie z pravej ruky.

Turistika

Založenie odboru turistiky v TJ Slávia Trnava v roku 1956 predznamenalo zároveň nástup zlatých rokov trnavskej turistiky. Zakladatelia, manželia Legényovci, bratia Poláčkovci, Vilam Šimko, Ferdinand Foltýny, Jozef Baláž a mnoho ďalších, sme dokázali sústrediť nielen dve stovky aktívnych členov, ale dať aj svojim podujatiam zmysluplnú náplň. Našiel sa v nich ozaj každý. Aj preto oddiel patril od začiatku medzi najagilnejšie, ale počtom členov aj k najsilnejším. V jeho radoch boli organizovaní Trnavčania od občasných a vyslovene rekreačných turistov až po vyznávačov výkonnostnej turistiky. Turistika sa pestovala vo všetkých známych formách ako pešia, vodná, vysokohorská, zimná, mládežnícka, mototuristika, cykloturistika či turistika zahraničná. Okrem toho sa pamätalo aj na značkárske činnosti.

Jeden z najznámejších turistických pochodov Slávie, ktorý pritiahol veľa nových turistov, bol "Pochod mieru", ktorý organizovali manželia Legényiovci s priateľmi. Pochod sa konal až do konca 80-tych rokov vždy začiatkom septembra...

Medzi známe akcie, ktoré turisti Slávie organizovali pre deti a mládež a prvý ročník bol už v roku 1983, bola "Cesta rozprávkovým lesom", ktorá sa nadlho stala jednou z populárnych akcií. Akcia sa poriada dodnes pod vedením Ľubice Galbovej. Tento minituristický pochod so zaujímavými zastávkami, kde Vás prekvapili rôzne postavy z rozprávok a s cieľom na nádvorí Smolenického hradu, kde Vás prijali kráľ a kráľovna, ktorí kráľovskou pečaťou potvrdzovali deťom ich turistické aktivity. Účasť detí s rodičmi bývala enormná a pohybovala sa medzi 2 až 3 tisícmi.

Ďalší pochod, ktorý vznikol zo slávistickej liahne, organizoval Janko Kyselica so svojou rodinou. Nazval ho "Malokarpatský černicový pochod" a bol už z kategórie diaľkových pochodov, meral 45 km a 35 km. Štart bol mimo Malých Karpát, v Bolerázi na žel. stanici a išiel po novej modrej značke, ktorú si sám vyznačkoval, išlo sa cez Všivavec, Orešanské vŕšky, Zabité, Obrázok, Rosničková lúka, Klokoč, Čierna skala, Jahodník, Driny až do Smoleníc na žel. stanicu. Pochod sa konal vždy začiatkom septembra. Janko Kyselica pochod organizoval cca desať rokov a po tomto čase z nedostatku financií a hlavne chuti prestal pochod organizovať.

Tretí známy pochod z kategórie DP, ktorý turisti zo Slávie organizovali, bol zase z dielne odboru ZRTV, pochod organizovali pod vedením MVDr.Egona Hartmanna a bol dlhodobo vedený aj v turistickom kalendári. Pochod sa volal "ZRTVácka 36-ka" a mal viac kratších trás /10 a 20 km/, ktoré boli odvodené z najdlhšej 36 km. Vždy sa konal v polovici apríla. Trasa bola počas celej doby nezmenená. Štart bol na žel. zastávke Buková, ďalej pokračovala po trase Hrnčeková dolina - Havranica - Záruby - Plavecký Mikuláš - Čierna skala - Jahodník a cieľ bol na železničnej stanici v Smoleniciach. Posledný 20.ročník sa konal v roku 1998, kedy MVDr.Egon Hartmann sa rozhodol ukončiť cvičiteľskú činnosť a odísť na nové pôsobenie v charitatívnej oblasti. Nemal žiadneho nástupcu a tak zanikol aj tento pochod.

Celo Radványi, z materiálov k 50.výročiu založenia Slávie

 

Vianočná huba

Tak toto poetické meno patrí peniazovke sametonohej, čiže jednoducho "peniazovke" /Flammulina velutipes Curt: Fr.Sing/. Je to huba so sametovo plstnatým driekom. Rastie behom miernych a vlhkých zím. Aby mycelium začalo plodiť, potrebuje prejsť chladovým "šokom". Často v novembri prichádzajú prvé niekdy i dosť silné mrazy a sneh. Táto mrazivá vlna však dlho netrvá a väčšinou začiatkom decembra nastane odmäk a oteplenie. Teploty vystúpia i nad 10 stupňov Celsia a to stačí, aby "sametonožka" začala rásť. Preto bola tiež pomenovaná "Vianočnou hubou" a spolu s halúzkou imela je pre skutočného hubára symbolom týchto sviatkov.

Peniazovka sametonohá je otužilá huba. Mráz jej nevadí a po oteplení znova pokračuje v raste. Celé tajomstvo je skryté v tom, že ju chrání vrstva slizu na klobúčku a tiež to, že má pružné a zhrubnuté blany buniek, ktoré sa nepoškodia. I keď celá plodnica premrzne, neutrpí jej kvalita a vždy je ako čerstvá. No a stretnúť hubára s lyžami na nohách a košom húb, to je veru hubárska latina...

Peniazovka sametonohá rastie na neodkorenených pahýloch, kmeňoch i silnejších vetvách listnatých a vzácne aj na ihličnatých drevinách. Pre nižšiu enzymatickú činnosť mycelia je to huba druhého sledu, ktorá napáda len oslabené, nemocné a rôzne poškodené alebo inými hubami už napadnuté a odumreté stromy a kríky. Svojou prítomnosťou nás upozorňuje na zlý zdravotný stav drevín. Napríklad na vlašskom orechu zničenom mrazom alebo niektorou agresívne pôsobiacou hubou sa začnú objavovať plodnice sametonožiek, často i vysoko v korune stromov. Preto hubár ku zberu tejto jedlej a veľmi chutnej huby niekedy potrebuje i rebrík. Jej zber je celkom bezpečný. Z týchto húb, ktoré rastú v trsoch na dreve a v zime, je jediná s tak slizkým klobúčikom, ktorý je žltavo až medovo okrovo hnedavý, do 10 cm veľký. Lupene sú dosť riedke, široké belavé až nažltlé. Nožička je tuhá trubkovitá, žltavo okrová, tmavšia až červenohnede sametová. K jedlu berieme len klobúčiky, ktoré nelúpeme. Len ich dobre umyjeme, aby sme ich zbavili časti slizu. Pre túto značnú slizkosť klobúčikov nie sú sametonožky vhodné na praženicu s vajcami. Zato v bielej smotanovej omáčke sú výborné. Zato až prekvapivo chutné sú, keď ich podusíme na masti a pridáme do rybacej polievky. Tento recept nás zavádza až k Vianočnému stolu, kam taktiež patrí hubový Kuba. V hrnci, najlepšie na masti speníme cibuľku, potom nasypeme krúpy, ktoré sme pred tým prepláchli studenou vodou, uhladíme do roviny zalejeme vodou, až krúpy plávajú. Pod pokrývkou v trúbe varíme do mäkka. Medzitým na tuku podusíme sametonožky. Krúpy zmiešame s trochou pomletého cesnaku, rasce, majoránky a soli. V dobre vymastenom hrnci striedame vrstvy krúp a húb, vždy tak, že začíname a končíme krúpmi. Nakoniec všetko pokvapkáme tukom a zapečieme.

Je zaujímavé, že peniazovka sametohnedá je i v Japonsku veľmi obľúbená a na rozdiel od nás je to i pestovaná tržná huba, ako je napríklad u nás šampion či hliva. Tam si ju však vážia nielen pre jej kulinárske hodnoty, ale hlavne preto, že obsahuje antibiotickú látku - flammulin, ktorý má mať cytostatické /protinádorové/ účinky. Bolo taktiež dokázané, že má priaznivé účinky pri ochorení cukrovkou. A ešte dôležité upozornenie všetkým zberateľom sametonožiek - v žiadnom prípade nesmiete pri zbere poškodiť alebo dokonca olupovať kôru. Sametonožky by prestali plodiť.

V.Havelík

 

Vianočný pochod 2003
Príhovor hlavného organizátora

A už je to tu! Presne ako pred rokom. Nestor medzi dvoma dúškami radegasta utrúsi: "Ivanko, napíš niečo o Vianočnom pochode, šak si hlavný šéf. Štart pochodu tento rok, ako dobre vieš, je v Sládkovičove".

A tak listujem v starých encyklopédiach, aby som turistom mohol dať vyčarpávajúce informácie o trase, ale nedozviem sa nič moc. Mestečko s poľnohospodárskou tradíciou. Už v roku 1868 tu bol daný do prevádzky cukrovar a k nemu o niečo neskôr pribudla konzerváreň a mlyn. Esterházyovci si tam postavili aj pekný kaštieľ. Ten bol viackrát prestavaný, naposledy v roku 1885, keď na renesančných základoch a barokovej prístavbe dobudovali kaštieľ v romantizujúcom slohu.

Z iných zdrojov som sa dozvedel, že objekty cukrovaru a konzervární po úspešnej "privatizácií" dnes pripomínajú ruiny, aké zostávali po tatárskych nájazdoch.

V mojej zbierke starých pohľadníc som tiež nehľadal zbytočne. Na pohľadnici z dvadsiatych rokov minulého storočia je mlyn v obci DIOSZEG, ako sa vtedy Sládkovičovo nazývalo. Priateľ Kelemen mi určite odpustí, keď tento maďarský názov preložím ako "ORECHOVÝ KLIN" /či klinec?/. Ozaj, nepoblúdil by veľký slovenský básnik, keby hľadal obec, dnes nesúcu jeho meno? Bol on vôbec niekedy v DIOSZEGU?

My, čo sa chystáme na Vianočný pochod, by sme tam ráno 20.decembra ale mali byť! A plný energie, s horčicákom v hrsti, veď nás čaká dlhá cesta do Trnavy. Trasu upresní neskôr Nestor a Fero Královič.

Prvá obec, ktorú určite ešte neobídeme, nesie meno prvého z patriarchov - Abraháma. Ten, keď ho oslovil hlas Boží, neváhal a bol pripravený obetovať aj svojho syna Izáka. Vieme, že to bola iba skúška a nakoniec všetko dobre dopadlo. Iste lepšie ako s kaštieľom grófa Esterházyho v Abraháme. Ten netušil, keď ho v roku 1899 dal postaviť, že jeho osud bude tak tragický. Po znárodnení r.1948 tam "komouši" zriadili politickú školu. V bielom, červenom či v poľovníckom salóniku zaznievali tvrdé slová o vedúcej úlohe KSČ pri ďalšom rozvoji našej ľudovodemokratickej vlasti. Aby na poslucháčov nepôsobili negatívne buržoázne vplyvy, strhli na kaštieli honosné fasády. Tým budova získala vzhľad pripomínajúci architektúru obdobia socialistického realizmu. Keď vyškolení zástupcovia robotníckej triedy odišli do terénu, budovu prevzal rezort zdravotníctva. V detskej ozdravovni sa postupne vystriedali pacienti s diagnózou TBC, detskou obrnou a nakoniec s metabolickými poruchami.

Po nástupe kapitalizmu v roku 1989, keď ústredným heslom novodobých bossov sa stalo: "Na nič sú není peňaze, len na to, čo potrebujeme MY!" začala sa prevádzka v ozdravovni utlmovať a už v roku 1998 z ekonomických dôvodov sa úplne skončila. Naťahovačky s odpredajom znamenajú pre kedysi honosnú budovu smutný koniec. Že by aj tadiaľto prešli turecké hordy? Alebo ide iba o turecké hospodárenie? Pállfyho kaštieľ v Smoleniciach, chata Brezinky, chata bytového podniku oproti Brezinkám, chata Tatrachemy na Jahodníku, staničný hostinec v Smoleniciach a tak ďalej ...

Prepáčte malé odbočenie do ríše spomienok. My by sme mali odbočiť na cestu vedúcu do obce Majcichov.

V Majcichove kaštiel nebol, ani nie je. Bola tam iba akási zemianska kúria, v ktorej býval v minulom, dvadsiatom storočí "obvoďák" doktor Marček. /Jeho najstarší syn je dnes uznávaný odborník na telovýchovné lekárstvo./ Kedysi dávno som tam bol ako hosť na poľovačke na bažanty. Po úspešnej poľovačke slávnostný obed, na stôl sa nosili voňavé špeciality, vyglancovaný strieborný príbor, víno sa pilo z krištáľových pohárov a tiché mliaskanie prerušovali iba decentné štrngnutia na úspešný lov.

V Majcichove na miestnom JRD bol dlhé roky predsedom môj veľmi dobrý priateľ Ing. Milan Drobný. Tento výnimočný znalec dobrého jedla a kvalitných vín pozýval svojich priateľov do Majcichova v tých jesenných dňoch, keď sa z mnohých pivníc šíri známa vôňa, ktorá okrem vínnych mušiek láka aj fajnšmekerov na kvalitný burčiak. Sedeli sme v družstevnej pivnici a čakali až vincúr zahlási: "Teraz je najlepší tento !!!" A tak sme koštovali tento, čo voňal za Iršajom a keď po hodine majster ohlásil, že už "došiel" aj ten, kde prevláda veltlín, tak sme koštovali zasa tamten a potom bol najlepší zasa henten z rizlingu, tak sme pokoštovali aj rizlingový...

A keďže Milan prichystal aj niečo pod zub, následky koštovky neboli až také očividné. Sledujem ale, že moje rozprávanie už ani nie je o trase, ale o ľudoch, ktorých som na tejto ceste stretol. A tých bolo za tie roky veľa. Veď naša cesta vedie z Majcichova do Zelenča a práve táto obec zvaná niekdy i Scelench, či jednoducho Linč, patrila v začiatkoch mojej lekárskej praxe do môjho obvodu. Hodové zábavy, zabíjačky, oberačky, opekačky... keby tak prehovoril môj žlčník a žalúdok. Nuž a kto by nepoznal zelenečského rodáka, veľkého divadelníka, herca i režiséra Béďu Bednárika? Amatérsky divadelný súbor ZET v minulosti často prezentoval naše umenie i v zahraničí a tí, čo sledujú šport, iste im niečo hovorí meno Blažek, iba nedávny reprezentant v chôdzi. Zelenčanom sa však podarilo i niečo, čo bolo na Slovensku viac-menej výnimkou. V čase vrcholnej totality /1970-1973/ si postavili nový kostol a to ešte za svoje!!! Ide o architektonicky zaujímavú stavbu. Na umeleckom doriešení sa zúčastnili také osobnosti, ako sú Vincent Hložník či A.Trizuliak.

Naša cesta pomaly speje do konečného štádia. Zo Zelenča povedie treťotriednou cestou do Hrnčiaroviec nad Parnou, ktoré sa spomínajú najmä ako miesto, kde sa v roku 1704 odohrala veľká bitka medzi vojskami Františka II. Rákociho a cisárskou armádou vedenou poľným maršálom Siegbertom Heistrom /to je ten, čo nám potom zbúral väčšinu našich hradov v Malých Karpatoch/.

Boli to krvavé Vianoce, veď bitka sa odohrala 26. decembra. Rákoci mal k dispozícii 12 tisíc jazdcov a 7800 pešiakov. Cisárske sily boli približne podobné, ibaže boli lepšie vyzbrojené a mali aj vojenskej techniky omnoho viacej. Bitka, ako je známe z histórie, skončila víťazstvom Habsburského vojska. Straty na oboch stranách sa počítali na stovky. Víťaza Siegberta Heistra určite nectí fakt, že všetkých zranených a chorých kurucov, ktorých našiel v Trnave, dal nemilosrdne povraždiť a na počesť víťazstva dal ako správny kresťan 28. decembra 1704 odslúžiť v chráme sv. Mikuláša slávnostné TE DEUM.

Taký je život...

A my z Hrnčiaroviec sa už budeme ponáhľať, aby sme aspoň za svetla prišli k prvým domčekom v trnavskej štvrti "Tulipán", medzi ktorými sa ukrýva známa občerstvovacia stanica "Takáč a syn", v objektoch ktorej sa síce nefajčí, ale dúfajme, že bude čo to ešte vypiť a zapapkať. A skonštatovať, že ďalší jubilejný desiaty ročník Vianočného pochodu je v zdraví za nami.

December 2003,Ivan Košický - riaditeľ Vianočného pochodu

Technický dodatok:

Vykopávky archeológov dokazujú, že územie obce Abrahám bolo osídlené od praveku. Prvá písomná zmienka o obci Abrahám je z 5.marca 1231, kedy bol spísaný vo vtedajšom Svätom Abraháme testament Šebešom, grófom z Pezinka a Svätého Jura, na majetok svojho syna Abraháma. Obec v 16.storočí patrila panstvu Šintava, a od roku 1817 panstvu Čeklís, ktoré tu malo majer. Obec sa rozprestiera na 1578 hektároch a žije v nej v súčasnosti vyše 1100 obyvateľov.

Upresnenie pozvánky...
"Ako na štart tohtoročného Vianočného pochodu"

Otázka vhodná Hamleta.

Po rozdelení krajov sa automaticky rozdelili aj NAD. A tak autobus, ktorý premával desaťročia medzi Trnavou a Sládkovičovom, jednoducho a jasne zrušili... Pardón, nezrušili, len ho rozdelili. Z Trnavy ide teraz iba do Hosté a zo Sládkovičova tak isto. A že nie sú časovo zladené to je u nás úplná samozrejmosť.

Vraj hranica medzi krajmi prechádza medzi Abrahámom a Hosté. Táto informácia má preto dnes cenu "zlata"....

V kalendári je štart vypísaný na 8.45 až 9.15 h SEČ.

Po zistení všetkých potrebných údajov o spojoch hlavný riaditeľ pochodu Ivan Košický rozhodol následovne:

Turisti z Trnavy budú mať možnosť cestovať na štart "vlakom" smer Galanta, ktorý odchádza z Trnavy 6,47 h. V Galante po desiatich minútach čakania na spoj (7,28 h) prestúpia na vlak smer Bratislava a hneď na prvej zastávke vystúpia a budú tam, kde chceli byť, v Sládkovičove - o 7,34 h. Kamaráti turisti z Bratislavy to majú ešte jednoduchšie, nastúpia na vlak v Bratislave Novom Meste o 6.24 h a v Sládkovičove vystúpia o 7.11 h. Z Bratislavy možno ešte cestovať osobným vlakom z hlavnej stanice o 7,37 h, ktorý je v Sládkovičove o 8,22 h. Nuž a Zdeno Kelemen si môže vybrať, či príde autom do Trnavy alebo auto nechá v Galante alebo ho niekto dovezie do Galanty a večer vyzdvihne...

Kto by chcel vedieť bližšie informácie priamo od nás usporiadateľov, volajte známe telefónne čísla.

Peter Minárik

 

KALENDÁR

január 2004:

1.1.2004 NOVOROČNÉ STRETNUTIE PRIATEĽOV TURISTICKEJ ROZHĽADNE NA VEĽKEJ HOMOLI
(štvrtok) Modranský turistický spolok

Zraz: na Veľkej Homoli o 13.00 h
Kontakt: Dušan Rigan, Trnavská 55, 900 02 Modra

3.1.2004 ZIMNÁ 35-KA 23.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: 35 km/800 m
Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Biely Kríž - Rača
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Jozef Novák, Ondrejovova 11, 821 03 Bratislava, tel. d.: 02-4329 6220

10.1.2004 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 29.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

Trasa: 25 km/600 m
Nová Lehota - Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.30 - 10.00 h
Vedúci: Ing. Miroslav Herchl, tel.: 033-7742 404, e-mail:
herchl@nextra.sk

17.1.2004 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 21.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel. st., 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

17.1.2004 Zimný pOCHOD Bezovec - Piešťany 29.ročník
(sobota) Klub mladých turistov KST TJ Bezovec Piešťany

Trasy: 30, 20, 10 km
Prezentácia: Piešťany, bufet NON-STOP, oproti žel.st., 8.30 - 9.00 h, štart z Bezovca
Doprava na štart: autobusy SAD, individuálne
Cieľ: klubovňa TJ Bezovec Piešťany, do 18.00 h
Iné: v prípade dobrých snehových podmienok možno trasy prejsť na bežkách. V cieli budú pripravené diplomy a drevené upomienkové medaily.
Vedúci: Jaroslav Mihálik, 922 21 Hubina 10, tel.: 0907-488 977

17. - 18.1.2004 Zimný prEchod Malých Karpát 34.ročník
(sobota - nedeľa) KST KLT Pezinok, RR KST Malé Karpaty

Trasy: lyže: 17.1.: 21 km/600 m, 18.1.: 13 km/400 m
17.1.: Bratislava-Rača - Biely Kríž - Pezinská Baba
18.1.: Pezinská Baba - Čermákova lúka - Zochova chata
Štart: 17.1.: Bratislava-Rača, pred Družstevným domom, 7.30 h
18.1.: Pezinská Baba, pred chatou Strojár Malacky, 10.15 h
Poznámka: Podujatie sa koná za každých poveternostných podmienok. Strava a občerstvenie z vlastných zásob.
Vedúci: František Vinohradský, Bernolákova 13, 902 01 Pezinok, tel. d.: 033-641 3341

24.1.2004 TRIGONÁLA 11.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: pešo: 50 km/150 m
Jarovce - Kittsee - Deutsch Jahrndorf - Nickelsdorf - Hegyeshalom - Rajka - Čuňovo
Štart: Jarovce, zast. MHD č.91, 8.00 - 8.30 h
Cieľ: Čunovo - pohostinstvo do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava, tel.: 0903-957 542


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.