MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

*sedeli tam aj dievčatá, ale pre ne chabé rýmy nestačia, dievčatám treba za to kvietok venovať, že sa dokázali nehnevať.

Hystéria záujmu. Tak by sa dali nazvať tatranskou víchricou vyvolané vyjadrenia politikov, lesníkov a predstaviteľov samospráv. Pre väčšinu z nich boli do 19. novembra 2004 Tatry iba miestom na mape, miestom politických stretnutí a lyžovačiek, zdrojom dreva, či rovno zdrojom akéhokoľvek biznisu.

Živo si pamätám na nedávnu zimnú univerziádu. Na mesto Liptovský Mikuláš, Poprad a celú tatranskú oblasť plnú policajných hliadok, ktorých jediným záujmom a cieľom bolo zabrániť prezentácii iných názorov na využívanie Tatranského národného parku pred domácou a svetovou verejnosťou. Napriek tomu sa im to nepodarilo a vedľa skokanských mostíkov na Štrbskom plese zažiaril vlčí nápis: "Les pre život, nie pre smrť!"

Živo si pamätám na cirkus okolo kandidatúry Popradu – Tatier na zimné olympijské hry. Na demagogickú mašinériu médií, samospráv, podnikateľských subjektov, na referendum, ktoré bolo skôr plebiscitom ignorovania faktov ako skutočným referendom, na zneužívanie školskej mládeže pre heppeningové aktivity, na sny obyvateľov Tatier, že všetci budeme napokon žiť pod "dáždnikmi Marlboro a inkasovať dividendy rozvoja."

Živo si pamätám na moje vystúpenie na Mestskom zastupiteľstve v Liptovskom Mikuláši, kde mi poslanci láskavo odhlasovali 5 minút pre vysvetlenie toho “ako to napokon dopadne”.

Živo si pamätám na výsledky monitoringu 64 NPR v Národnom parku Nízke Tatry a Národnom parku Vysoké Tatry, ktorý ukázal, že neexistuje ani jedná NPR, v ktorej by neprebiehala niektorá z ľudských činností (poľovníctvo, prikrmovanie zveri, ťažba, atď.).

Živo si pamätám na odporúčanie (odporúčanie v školstve má hodnotu príkazu) pracovníka bývalého Odboru školstva, mládeže a telesnej kultúry, dnes úspešne recyklovaného v nových školských štruktúrach, školám v okrese Liptovský Mikuláš, aby neumožnili našej organizácii realizovať programy a prednášky na školách, lebo poburujeme deti. Inač povedané, hovoríme im o občianstve, alternatívach, sile jedinca a osobnej statočnosti.

Prešiel čas a prišiel 19. november 2004. Sedel som v meškajúcom vlaku pred Štrbou, pozeral na poletujúce vločky a vedel som, "že sa to stalo". V mojom zistení nebola ani štipka smútku, nebola škodoradosť, nebola zlosť či vzrušenie, bolo to ako keď vám poštár doručí balík, ktorý dlho očakávate a o ktorého obsahu viete skoro všetko. V tej chvíli som vedel, že "balíček” bol práve doručený.

Ostatné dni so záujmom sledujem vyjadrenia "kadekoho", ktoré by sa dali zhrnúť do dvoch slov: "Tatry zomreli."

Beriem tieto slová s úsmevom a pýtam sa: "Aké Tatry zomreli?" Ak zomreli Tatry partikulárnych záujmov, Tatry výnimiek zo zákonov, Tatry ako lunapark... neostáva mi nič iné, iba im zaželať: "Pokojný a ničím nerušený spánok" a dúfať, že nikoho ani vo sne nenapadne Tatry minulosti resuscitovať.

Ak sa však niekto domnieva, že zomreli Tatry ako ekosystém, tak ani netuší ako veľmi sa mýli.

Tatry žijú, aj v tejto chvíli. Vo fujavici, mraze, pod hlbokým snehom dýcha a derie sa na povrch ich nová podstata. Tak ako smrťou jedného človeka nekončí príbeh ľudstva, tak "smrťou" 200 km²lesa nekončí evolúcia Tatier.

Tatry prešli katarziou, očistili sa od nánosu neprirodzenosti, zbavili sa bremena, ktoré na ich svahy "zavesil" človek.

Stoja ako športovec v nemodernom a trochu ošúchanom drese, na štartovacej čiare a pod nánosom ich nemodernosti sa v nich skrýva obrovský energetický a evolučný potenciál. Túto skutočnosť by sme mali so sklonenou hlavou na znak úcty pred zázrakom stvorenia rešpektovať.

Pokus o akúkoľvek revitalizáciu Tatier, pokus o návrat k starým Tatrám by bol šialenstvom a dôkazom toho, že naša pýcha nám raz opäť neumožnila niečo pochopiť.

O 70 rokov, podľa väčšiny klimatických scenárov, pôjde čiara súvislého výskytu smreka stredným Švédskom. V Tatrách niet čo zachraňovať a revitalizovať. Víchor započal niečo, čo lykožrút dokončí a vytvorí sa nová, stabilná podstata. Zmyslom existencie Tatier nie je vyzerať pekne, ich jediným zmyslom je "existovať" v čo najstabilnejšej podobe, tak ako zmyslom života nie je život pretvárať, ale rešpektovať.

To čo sa stalo v Tatrách je iba začiatok. Toto storočie bude storočím pokánia ľudstva pred dôsledkami obrovských chýb, ktoré sme vytvorili a notoricky opakovali v tom minulom.

Po povodniach v ostatných rokoch, po tatranskej smršti sedlá svojho koňa na prahu storočia ďalší jazdec apokalypsy. Aké bude mať meno?

Občianske združenie TATRY (OZ TATRY) vzniklo v októbri 2000 z ľudí, ktorí pracovali v podtatranskej oblasti od decembra 1998. Cieľom OZ TATRY je ochrana životného prostredia a kultúrneho dedičstva v podtatranskej oblasti v spolupráci so štátnymi a samosprávnymi orgánmi, podnikateľskými subjektami a ďalšími mimovládnymi organizáciami.

Občianske združenie TATRY je členom Spoločnosti environmentálne – výchovných organizácií Špirála, Eko – agrofóra, pracovnej platformy environmentálnych mimovládnych organizácií Ekofórum a medzinárodnej organizácie Danube Environmental Forum (DEF).

Sme dvojnásobný držiteľ japonskej ceny za životné prostredie "The Sasakawa Environmental Award" (2000, 2002) a "Národnej ceny za kultúrne a prírodné dedičstvo 2004".Predseda OZ je držiteľom "Ceny Liptova 2000" v kategórii ochrana a tvorba životného prostredia.

Náš program je zadefinovaný v dlhodobej vízii "Programe obnovy krajiny v podtatranskom regióne", ktorá má 6 častí: Výchovno – vzdelávacie aktivity, Obnova nelesnej drevinovej vegetácie, Občiansky monitoring vodných tokov, Manažment chránených území a druhová ochrana, Propagácia bioproduktov a tradičných remesiel, Ochrana zdrojov a hospodárenie s nimi.

Veterná smršť zvalila stromy na rozlohe maximálne 13 000 hektárov a rozpútala miestami až neprimeranú odozvu spoločnosti.

Podľa signatárov tejto výzvy skutočná ekologická katastrofa na Slovensko prichádza v týchto dňoch – pokiaľ by sa realizoval program "obnovy a rozvoja Tatier" podľa predstáv predsedu vlády a ministrov pôdohospodárstva, hospodárstva a životného prostredia. Znamenalo by to definitívny zánik najmenších veľhôr Európy.

Podľa signatárov výzvy Nové Tatry je kalamita v Tatrách dôsledkom chybného hospodárenia na poškodenom území. Nielenže sa v minulosti drasticky zmenila štruktúra tatranských lesov a na veľkej časti lesní hospodári premenili prirodzené lesy na smrekové monokultúry, ale ani do posledných chvíľ nebola snaha tento stav zmeniť.

Zodpovední manažéri neustále žiadali o výnimky na ťažbu v navrhovanej A a B zóne TANAPu (v rezerváciách TANAPu bola naplánovaná riadna hospodárska ťažba viac ako 80 000 m³) namiesto toho, aby premieňali štruktúru zóny C, kde k tomu mali všetky legislatívne podmienky.

Fakt, že zo zóny A navrhovanej Správou TANAPu (25 331 ha lesa) bolo poškodených asi 490 ha (2% lesa zóny A) a absolútna väčšina poškodenia (13 000 ha) sa dotkla zóny C a časti zóny B podľa tohto návrhu (les v TANAPe má rozlohu asi 50 000 ha), dokazuje, že prirodzené procesy vytvárajú podstatne stabilnejšie lesy ako človek.

Signatári tejto výzvy opakujú, že za najväčšie nebezpečenstvo pre Tatry považujú aktivity vlády, ktoré prostredníctvom Vládneho výboru pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier chcú bez akejkoľvek celospoločenskej diskusie zmeniť charakter národného parku a dať na tomto území priestor veľkým finančným skupinám presadzujúcim investície do nových hotelov, zjazdoviek a golfových ihrísk.

Vyzývame občanov, ktorým leží na srdci osud nášho jedinečného prírodného klenotu, aby tieto aktivity nepodporovali a pripojili sa k protestu mimovládnych organizácií podpisom pod výzvu Nové Tatry.

Po stopách času
Zaniknuté MK pochody a pochody s dávnou tradíciou - 69.časť

Trasa: Bratislava, vojenská nemocnica - Železná studnička - Kačín - Marianka - Biely kríž - Kamzík - Hlavná železničná stanica
Štart: všetky ročníky organizovania, Vojenská nemocnica od 7.30 do 9.00 h
Cieľ: zväčša Slamená búda, v niektorých ročníkoch Kamzík.
Pochod sa konal na ukončenie turistickej sezóny Malokarpatských diaľkových pochodov.
V cieli bolo vyhodnotenie celoročnej turistickej súťaže - Malokarpatský diaľkoplaz a od roku 1993 aj novej súťaže "Malokarpatský skratkár".
Hlavní vedúci tohto pochodu boli Peter Nemec a Tomáš Kuchta.
Pochod sa organizoval od roku 1977 a to vždy v prvú decembrovú nedeľu. Posledný, 18.ročník pochodu "ADELA", bol uskutočnený v roku 1995 /3.12.1995/.
Okrem iného pochod bol zaujímavý aj tým, že každý rok organizátori poskytovali nový diplom a ako prví použili vlastné, čierno - biele fotografie malokarpatskej prírody a diaľkoplazov.
Pochod bol nadmieru obľúbený a máloktorý diaľkový turista zo širokého okolia sa ho nezúčastnil. Bola to vlastne už vtedy "spoločensko - športová" akcia celého Malokarpatského regiónu.
Od roku 1996 tento pochod prevzali pod svoje "krídla" Bratislavské turistické oddiely pod patronátom Krás Slovenska a PhDr.Milana Kubiša. Ešte neskoršie, až dodnes /v tomto roku je už 9.ročník/ ho organizuje KST Železničiar Bratislava.
Organizátori zmenili termín konania z nedele na sobotu, štart preložili na Hlavnú železničnú stanicu a hlavne zmenili názov pochodu na "Barboru, alias Mikulášsky pochod".

“Tá turistika nadobúda čoraz príjemnejšiu podobu”, konštatoval jeden z trnavských diaľkoplazov, ktorý si však želá zostať v anonymite nielen kvôli lepšiemu absorbovaniu zážitkov získaných počas druhého ročníka akcie Deň vínnych pivníc v Trnave. Zatiaľ čo mimo mesta pod organizačným zabezpečením Minárika a Kráľoviča v sobotu 6. novembra “zúril” Orešanský botokros, nielen on, ale niekoľko stoviek podobných mužov a žien vlastniacich vínny pas, pohybovali sa neohrozene historickým jadrom mesta Trnavy, aby v jeho podzemí, v stredovekých pivniciach, našli nové obzory. Ich poznávanie pre zmenu organizoval trnavský spolok priateľov vína, Vincech. Už po druhá raz tu šlo vlastne o príjemnú prechádzku starou časťou mesta ohraničenou hradbami a najmä nie vždy bežne dostupnými pivnicami. Najmä na Kapitulskej ulici, ktorá bola dôležitou súčasťou osady Sumbot už dávno pred udelením práv slobodného kráľovského mesta Trnave Belom IV. v roku 1238, ich bolo hneď päť a ak pridáme aj neďalekú v Západoslovenskom múzeu, tak to bol rovný poltucet. Ďalších päť ležalo na sústredných kružniciach o neveľkom polomere okolo novo zreštaurovanej mestskej veže. Aj keď vzdialenosti boli neveľké a účastníci mali k dispozícii aj mapku s očíslovanými degustačnými strediskami, tí čo sa zatúlali sa veru nachodili dosť. Pre tých zorientovaných to bolo tak 2,5 až 3 kilometre, no bez započítania prevýšenia. A to miestami bolo riadne, najmä ak vínny turista sa snažil pri degustácii neulievať so snahou získať poznatky o každej ponúkanej vzorke. O tom, koľko ich bolo, sa počty zostavené účastníkmi síce rozchádzajú, ale za organizátorov môžem povedať aj keď približné, no objektívne informácie: v 11 pivniciach vystavovalo spolu 16 vinárov. Počet nimi vystavovaných vzoriek sa pohyboval od 6 do 12 bieleho, ružového, červeného a v jednom prípade (Nitra) aj šumivého vína. Vo väčšine však počet vystavovaných vzoriek sa približoval skôr k tomu číslu dvojcifernému a tak aj keď degustačná dávka bola “iba” 0,33 dl – spočiatku sa zdalo byť málo, po absolvovaní poltucta pivníc si ale už viacerí pýtali iba polovičnú – ten, kto by sa bol pokúsil vydegustovať z každého, bol by musel absorbovať okolo 4,5 l vína vyššie uvedených farieb i matérie za jedno popoludnie. Zaujímavé bolo, že do toho horšieho štádia sa vlastne nedostal nik a tak nedeľňajšie dopoludnie na rozdiel od “prírodných” turistov nemalo žiadnych sťažovateľov. Dokonca ani pľuzgiere neboli! Ponúkané vína mali tentoraz oveľa širší diapazón, okrem malokarpatských (Dolné Orešany, Dlhá a Pezinok), malo tu zastúpenie Záhorie (Skalica, Kopčany), Morava (Horní Věstonice, Velké Pavlovice), južné i východné Slovensko (Vráble, Čajkov, Dvory nad Žitavou, Veľká Tŕňa), západné Slovensko (Nitra, Vinohrady nad Váhom, Majcichov) a špeciálne domáci (Ružindol či Trnava). Takmer na jednom mieste bolo teda zastúpené takmer celé vinárske Slovensko. Vstup Trnavy do Malokarpatskej vínnej cesty sa ukázal ako šikovný ťah Radnice, kde navyše vinárske akcie (okrem Dňa vínnych pivníc sa organizuje požehnanie vín a výstava vín Vino Tirnavia) majú podporu v osobe samotného primátora mesta Ing. Štefana Bošnáka. Ten napríklad teraz pozval všetkých vystavovateľov, majiteľov pivníc a organizátorov do mestských reprezentačných priestorov na slávnostné otvorenie podujatia a ponúkol všetkých pohárom vína, aby potom osobne zasa prešiel pivnice a nechal sa ponúknuť sám. Aj táto spoločenská zložka napomohla príjemnému koloritu tohtoročnému putovaniu trnavskými pivnicami.

Pomerne nedávno som na stránkach Malokarpatského diaľkoplaza objasnil, ako som vo vedomostnej súťaži “Pokušenie” nadobudol prostriedky potrebné na splnenie jedného z mojich snov – návštevy Grécka. Nadišiel čas realizácie tohoto sna. Tak som sa v prvý októbrový víkend roku 2004 ocitol na jednom z menších ostrovov gréckeho súostrovia Dodekanézy – na ostrove Kalymnos. Ide o kus vyprahnutej skaly trčiacej z Egejského mora. O čo je ostrov Kalymnos oproti iným gréckym ostrovom nehostinnejší, o to srdečnejší sú jeho obyvatelia. Cit zvaný v starovekom Grécku “filoxénia”, čiže láska k cudzincom, sa u nich rozvinul až do neuveriteľnej podoby. Posúďte sami:

Náš zájazd bol ubytovaný v jednom penzióne , ktorého majiteľ mal štyroch synov. Najmladší mal práve v deň nášho príchodu zásnuby. Na Kalymnose sú však rovnako dôležitá udalosť ako svadba. Majiteľ penziónu mal teda dôvod k radosti a oslave. Túto radosť však preniesol aj na svojich hostí. Tak sa stalo, že v prvý deň pobytu sme za konzumáciu v taverne penziónu nič neplatili a asi desiatich nás pozval majiteľ na hostinu spojenú so zásnubami. Tam sme boli účastní konzumácie množstva skvelých miestnych špecialít – šaláty, pečené ryby, grilovaná jahňacina, syry a mnoho ďalších. Toto sme zapíjali vynikajúcimi gréckymi vínami. Počet vypitých fliaš sme po polnoci prestali evidovať … Na zásnubnej hostine bolo prítomných asi 600 ľudí z celého ostrova, všetci príbuzní a známi oboch rodín! Rozprúdila sa pravá grécka zábava v rytme ľudových tancov, čoho sme sa zúčastnili aj my. Vydržali sme držať krok s domácimi asi do pol tretej po polnoci. Potom sme sa už len poďakovali a odobrali sa spať.

Ráno po tomto fláme sme potrebovali čerstvý vzduch. Vybral sme sa teda na menšiu túru na protiľahlý kopec, na ktorom sa belel pravoslávny kostolík. Musel som najprv obísť širokú zátoku, aby som sa dostal na chodník vedúci od mora hore ku kostolíku. Chodník nebol síce značkovaný, ale zreteľne vyšliapaný, takže zablúdiť sa nedalo. Zísť z neho by som ani nikomu neodporúčal – všade okolo bolo suché bodliaky, ostré ako ihly. Turistické príručky tejto oblasti tiež varujú pred stretnutím so zmijou rožkatou, ktorá je veľmi jedovatá a hojne sa tu vyskytuje. Chodník stúpal od mora cikcakovite hore strminou, silno mi pripomínajúcou výstup z Popradského plesa na Ostrvu. Postupne sa mi naskytol krásna výhľad na záliv a kryštáľovo modré more. Napriek horúčave (bolo 31 stupňov Celzia) som vystupoval stále vyššie. Príjemne ma ochladzoval vetrík vanúci od mora. Asi o hodinu som dorazil ku kostolíku. Zistil som, že ho vybudoval pustovník Makarios, ktorý tu najskôr žil v prírodnej jaskyni. Postupne počas života budoval z miestneho kameňa kostolík. Používal k tomu výhradne vlastné ruky. Denne musel zostúpiť do dediny a vyniesť sem potrebné množstvo vody. Úctyhodný výkon! Kostolík je už v súčasnosti opustený, ale stále vzorne udržiavaný. Chodia sem zväčša ale už iba turisti, o čom svedčia zápisy v knihe, ktorá sa tu nachádza. Začal som zostupovať dolu. Kochal som sa výhľadmi na more a okolité ostrovy. Dostal som sa až na križovatku turistických chodníkov. V ďalšom putovaní mi zabránil smäd. Musel som zostúpiť do dediny a kúpiť si chladenú minerálku. Turistika v týchto končinách je spojená s nesením potrebného množstva vody. Minie sa ti voda – skončil si túru. Okrem pešej turistiky sú na ostrove Kolymnos aj nádherné horolezecké terény. Dokonca tu v tomto období už niekoľko rokov prebiehajú medzinárodné horolezecké dni s účasťou horolezcov a skalolezcov z celého sveta.

Po návrate z tejto prechádzky som sa okúpal v mori a cez poludňajšiu horúčavu som si zdriemol. Navečer som sa ocitol v taverne penziónu. Som tu už dva dni a vďaka filoxénii domácich som minul len dve eurá na minerálku. Rozhodol som sa, že teraz tu urobím domácemu poriadnu tržbu. Pri veľkom stole sa nás zišlo asi dvadsať – Európania zo všetkých končín starého kontinentu. Ústrednou postavou bol mohutný Škót oblečený v drese Celticu Glasgow. Pil jedno pivo za druhým a neustále rozprával – o futbale, o politike, o cestovaní. Jeho družka pila zarovno sním, ale anýzový likér, ktorý poznajú Francúzi pod názvom absint a Gréci ho volajú ouzo (úzo). Vypila ich množstvo a primerane k tomu aj vyzerala. Ľutovali sme ju, “z úza musí byť opica až hrúza”, takto sme si zaveršovali. Nemci pili tiež pivo, ale umiernene. My ostatní sme dali prednosť gréckemu vínu. Podávali ho v pollitrových džbánoch, ktorým hovorili “karaffa”. Čašník sa nachodil, toľko karáff sme vyprázdnili. Všimol som si, že víno nalieval do džbánu nie z demižóna, ale z mecha. Nebol to však mech ako kedysi z kozej kože, ale z plastu. Výhodu to malo značnú – nemohol sa rozbiť, bol ľahký a v chladničke si ho mohol pichnúť tam, kam sa zmestil – zmenil tvar podľa potreby. Keď aj ďalšia noc na tomto ostrove riadna pokročila a mech od vína bol prázdny, pobrali sme sa spať. Snívalo sa mi o malokarpatských lesoch s príjemným tieňom a studničkami s chladnou vodou, kam sa po návrate z Grécka rád zasa vyberiem.

Už ma raz priatelia nazvali "slávna dopisovateľka", ale ja viem svoje, píšem až keď ma kopne spisovateľská múza, potom dám čo - to na papier a pošlem do redakcie. Potom nech už sa deje hocičo.

Tak sa aj stalo. V jednom čísle časopisu Cestovateľ 8/2004 - mi článok aj uverejnili a chcem, aby ste si to prečítali aj Vy, priatelia prírody.

Ako som už spomínala, v časopise CESTOVATEĽ som v jednej súťaži vyhrala víkendový pobyt v penzióne v Zuberci na Orave. Zaujímavé je, že cca 3 mesiace predtým mi priateľka navrhovala, aby sme sa vybrali na turistiku na Oravu, takto sa jej splnil "sen" a na Oravu išla so mnou nielen na víkend, ale na viac dní.

Tešili sme sa na Oravu, na ten kúzelný kraj, ktorý sa mení na kúzelný už hneď od Kraľovian, keď nasadnete do vláčika vinúceho sa nádhernou prírodou smerom k Dolnému Kubínu do Podbieľa. Vo vláčiku sme zaregistrovali pohľad na nás od milého asi 70 ročného deduška. Bolo to rozprávkové stvorenie.

Svojimi veselými očkami sa skontaktoval s našimi pohľadmi, pripojil milý úsmev a i krátky rozhovor bol prejavom dobrosrdečnosti pravého Oraváka. Za tých pár minút vznikol medzi nami súzvuk porozumenia. Deduško mal so sebou turistický batoh a keď z neho vytiahol mobilný telefón, tak už chýbal len fotoaparát, ktorý by zachytil neopakovateľnú atmosféru usmiateho deduška a techniku tretieho tisíročia.

No ale prejdem k jadru príbehu. Na turistických výletoch pod Západnými Tatrami sme potrebovali niekdy aj stopovať a tak sa premiestniť buď zrána k východziemu bodu, či večer po skončení trasy vrátiť sa naspäť k ubytovaniu. Oraváci sú dobrí ľudia, lebo sa nám stalo, že jeden šofér nás viezol aj dva-trikrát a už bol ako náš "starý známy", ktorý sa nás spýtal s domáckou priateľkosťou - či sme už boli v Prosieckej tiesňave alebo Kvačianskej doline alebo... a tak ďalej.

Milo nás prekvapil aj šofér v dedinke Huty, ktorá má dĺžku 4 km, lebo keď sme vystúpili z auta a poďakovali sa mu za zvezenie, ukázal nám svoju chalupu a rozlúčil sa so slovami: "a keď pôjdete niekedy okolo, zastavte sa u nás na občerstvenie, budete vítaní." Boli sme prekvapení, takéto niečo sa nestáva ani u nás na západnom Slovensku!!!

Aj o dva dni sme sa vracali po 16.hodine od Kvačianskej doliny a potrebovali sa zviesť do Zuberca. Na začiatku dlhej, predlhej dediny sme stopovali. Prešlo jedno auto, o chvíľu sme začuli druhé a ktoré sme si prizreli s myšlienkou, čo sa týka počtu cestujúcich v ňom, "No títo by nás mohli veru zobrať, veď vpredu sedí on a ona, vzadu pani s malým dievčaťom, ľahko by sme sa zmestili, dievčatko by sme si dali na kolená a v pohode by sme sa odviezli". Auto však prefrčalo a my sme kráčali ďalej. Prešli sme k blízkej zákrute a tam naraz nejaké diavčatko kýva a volá na nás: "No poďte, čakáme na vás!" Obzreli sme sa, či to nebodaj nehovorí niekomu za nami, ale tam nikoho, patrilo to len a len nám. Aj pani z auta sa už pripojila: "Však sa zmestíme všetci, kam sa to potrebujete zviesť?" V tej chvíli som onemela a nevedela, čo mám povedať. Len moja myseľ skonštatovala, že vlastne sa uskutočnil prenos mojej myšlienky, ktorú som pred pár sekundami povedala ja!!! Tú myšlienku zachytili a za zákrutou zastavili auto, počkali na nás s odviezli nás na výpadovku...

Stále som z toho "paf", lebo tento príbeh je vlastne potvrdením prenosu myšlienok, ktorý funguje len v pokojných mysliach, napr. na Orave - Oravienke, kam sa vždy s radosťou vrátime, lebo za tých pár dní sme tu stretli viacero dobrosrdečných ľudí, ktorí podstatne prispeli k príjemnému pobytu na Orave, kde sú otvorené srdcia pre všetkých.

Dovetok: Stačilo však na spiatočnej ceste nastúpiť do autobusu a pri kúpe cestovných lístkov nás chcel šofér autobusu "oblafnúť" o 100 korún. Tento šofér však určite nebol z Oravy a pripomenul nám, že sa vraciame do reality, medzi ľudí, kde vládnu "iné zákony".

Budíček o pol štvrtej, hnusný čaj a ešte slabšie raňajky. Tak takto s ešte zalepenými očami sa vydávame v ústrety cieľu, kvôli ktorému sme merali cestu zo Slovenska až sem pod BADILLE. Oči sa nám rozlepovali postupne cestou hore a podaktorí začali zisťovať, že sa im podarilo vyraziť na akciu - bez čeloviek.

Je tma a my stúpame hore /tí čo si zabudli lampáš - potme/. Po dvoch hodinách kopania do suti sa konečne dostávame pod nástup.

Rozbrieždenie a následný pohľad na stenu v "miernom záklone" naše odhodlanie, rastúce každým krokom k nástupu, nijako neposilnilo. Skôr naopak a naša skupinka sa zmenila na hŕbu výhovoriek. Horúcou výhovorkovou favoritkou bol príliš veľký počet "dvojok" v stene. Z davu za zrazu vynoril zrelý sedemdesiatnik ešte k tomu o barlách. Na klasickú cestičku ostrihaný a učesaný dôchodca so zanieteným pohľadom sa hrnul dopredu. Bol to presne ten typ dôchodcu, o ktorých zakopávate na južných plážach Francúzska.

"Strýco asi zablúdil", pomyslel som si. Ale ten "strýco" ma hneď a myslím si, že aj nás všetkých čumilov, vyviedol z omylu. Ten senior s kýptikmi namiesto nôh a visiaci na dvoch barlách vedel presne čo robí. Neviem či pre ten jeho vek a odhodlanie alebo len zo zvedavosti ako to chce zvládnuť, sme sa ani nenazdali a boli sme zakvačení v stene. Tí zábudlivejší /teda tí, čo si zabudli čelovky, pozn.autora/ si nevzali dvojičky, tak že sme boli nútení liezť na krútiacom sa 60 metrovom špagáte. Náš seniór Cousteau, tak sa že vraj volal, postupoval pomaly pred nami a keď už bol 50 metrov nad zemou, pochopili sme, že z jeho strany ide o serióznu vec a nie o nejakú stávku v miestnej dedinskej krčme. Postupoval rovnomerne hore, až sme ho stratili z dohľadu. Pri čakaní na polici, pred najťažšou dĺžkou sa nás snažili predbehnúť Angličania. Nato sme reagovali po našsky, nedali sme sa a môj kamarát na lane zareagoval so slovami "Andrej prekladaj" a Angličanov obšťastnil spŕškou "vyberaných a vybraných" slov. Prekladanie samozrejme nemalo zmysel, nielenže by sa tým vážne znehodnotil nenapodobiteľný originál, ale preklad by stratil aj tú úbohú pointu. Boli sme na 25. "štande" a s drobnými problémami sme sa vysporadúvali v celku úspešne. Len jeden problém zostal nedoriešený a to tlaky v našich brušných dutinách tela vyrážajúce dozadu. Keďže nebolo kde vykonať túto prirodzenú ľudskú potrebu a následne obšťastniť prírodu pohľadom na naše rozpolené nádhery, pokúsili sme sa zmierniť bolesti zatláčaním na špicatom kameni. Po dolezení na hrebeň sme sa ocitli v kombinovanom teréne a stanúc si na pomyselnú hraničnú čiaru sme s hlavou na "našom", no so zadkami na susednom území, nechali uľaviť naším telám. Po tejto ceste boli najviac unavené svaly našich zvieračov. Po krátkom oddychu sa začal strašidelný zostup. Jedna zostupovka a tridsať adeptov.

Slnko preletelo cez oblohu ako veľká ohnivá guľa a bola zase tma. A my sme mali za sebou len tri zlaňáky. Však už len dvadsať a sme dole. Pekná predstava hrdinov. Keď sa nám už asi po šiestykrát zaseklo lano a nevedeli sme, kde sa nachádzame, začali sme sa dohadovať s Angličanmi, že zabivakujeme na polici.

Entuziazmus klesal asi tak ako nočná teplota okolia, hlad stúpal priamo úmerne s časom a dážd padal a padal. A keď začalo hrmieť, naše pohľady túžobne pozerali na malé svetielko v ďalekej dolinke. Túto "romantiku" na horolezecký spôsob nám narušil jeden z Angličanov s návrhom, že po zhodnotení svojej situácie a asi aj po oboznámení z videnia sa s našou situáciou, pokladá jeho skupina za dobrý nápad dať sa dole zviesť helikoptérou. Samozrejme, ak by sme boli poistení, problém by v podstate žiadny nebol, ale po preratúvaní nákladov, ktoré stojí prevoz helikoptérou pre nepoistených členov, sme to rázne odmietli so slovami, že nemáme ten pocit, že by sme to tak veľmi potrebovali. Po predrkotanej noci, zase len hladní a unavení, sme sa zobudili do hmlistého rána. Nič horšie na psychiku už ani nemôže byť.

Najprv sa situácia zdala ešte horšia ako večer, pretože sme nič nevedeli a presne ani nikto z nás nevedel, kde sa vôbec nachádzame. Podotýkam, JPS sme nemali. Že sme len jednu dĺžku nad chodníkom, sme si uvedomili až vtedy, keď sa oblaky rozostúpili a ukázalo sa slniečko. Tých nádaviek by sa do ruksacku nezmestilo.

V tej chvíli som si spomenul na podobnú príhodu Ivana Baja spred tridsať rokov. Ivan to ale vykreslil šťavnatejšie. S tým, že visel celú noc na konci lana, len asi meter nad chodníkom.

Zliezli sme na chodník a všetkých do jedného, ako na povel, nás ovládla strašná chuť po pive, chuť po tom zlatavom, hrdzavom chladenom moku s bravúrne načapovanou penou na tri prsty, čapicou na vrchu pohára. Tento náš túžobný signál bol snáď vysielaný dosť presvedčivo, pretože po zvítaní sa s ďalšími členmi sa ukázalo, že jedna plechovka tohoto moku by sa predsa len v ich rukách na privítanie našla. Radosť v našich očiach bola neopísateľná a o to neopísateľnejší bol smútok, ktorý nasledoval po tom, ako plechovka hodená môjmu kamarátovi do rúk sa minula cieľa a spadla na zem. Šikovnosť neopúšťaj nás! Pokiaľ sme striekajúcu plechovku zachraňovali - a zachránili, bola prázdna. V takýchto smädných prípadoch by ste vypili aj rumunské kukuričné, vtedy sa nehľadí na marku.

Nebyť tejto príhody s pivom, hodnotím celú túto akciu ako výnimočnú. Členovia nášho vrcholového družstva boli Vlado Suchý, Andrej Haršány, Stanko Tomovič a najmladší človiečik - horolezec bol iba 14.ročný Janíčko Haršány, ktorý sa na svoj vek držal skvele.

Ďakujem nášmu sponzorovi Tatovi, ktorý hrýzol molitan na chate po tom, ako sme prišli o štrnásť hodín neskôr.

Via Cassin 5+, 6+
Piz.Badille
Bergel - august 2004 - za Trnavských horolezcov - Andrej

posielam Ti zopár informacií k "môjmu" rozhovoru k mojim narodeninám v MD X/2004

1. - Neviem s akým komentárom, či vôbec s nejakým komentárom môj (bohužiaľ musím ho tak v súčasnosti nazvať) "dobrý" kamarát Peter Minárik dodal, ale ja som mu odmietol akýkoľvek rozhovor poskytnúť a aj som mu odmietol odpovedať na otázky - ktoré mi zaslal poštou. Peter ma dokonca 2x telefonicky žiadal o rozhovor - dôrazne som mu povedal, že si žiaden rozhovor so mnou v MD neželám uverejňovať. CELÝ TEN ROZHOVOR JE PETROM MINÁRIKOM VYMYSLENÝ - FIKTÍVNY!!!

2. - Po čase som sa dozvedel, že v MD je so mnou od Petra Minárika uverejnený rozhovor k mojim narodeninám. Bol som tým veľmi prekvapený, pretože som tomuto pánovi žiaden rozhovor neposkytol. Volal som teda Petrovi Minárikovi a požiadal som ho, aby mi poslal príslušné číslo MD, že by som si ten "rozhovor, ktorý som mu poskytol", veľmi rád prečítal. BOHUŽIAĽ, DODNES MI TO ČÍSLO NEPOSLAL!

3. - Je polutovania hodné, že sa zakladateľ tohoto medzi turistami a diaľkoplazmi renomovaného časopisu musí uchyľovať k takýmto pseudočlánkom, navyše plným neprávd a vymyslenín. Rád by som k tomuto poznal Tvoje stanovisko.

týmto Tvojím mejlom som tiež dosť zaskočený, lebo naozaj ten rozhovor som dostal od P. Minárika a nemal som dôvod si overovať nezávisle od neho, či je to naozaj tak, ako sa v príspevku písalo. Veľmi ma mrzí, že sa to dostalo do takejto roviny. V najbližšom čísle, ak nemáš nič proti tomu, by som tam dal aj túto Tvoju mejlovú odpoveď a skutočné Tvoje odpovede.

prijímam týmto mailom Tvoju ponuku (a ďakujem Ti za ňu) na zverejnenie môjho 3-oj bodového stanoviska k "rozhovoru" P.Minárika so mnou k mojim narodeninám. Text máš nižšie v tomto maili. Budem rád, ak k tomu pripojíš aj svoje stanovisko. Po dlhom zvažovaní som Ti napísal na Tvoju prosbu aj odpovede na otázky MKD z X/2004, ktoré budem rád, ak tiež uverejníš, ako si navrhol.

1.MKD: - Povedz nám o Tvojich turistických aktivitách za posledných päť rokov.

Jozef Junas: - Organizované turistické podujatia som navštevoval dosť málo. Chodil som hlavne súkromné akcie s manželkou, deťmi a kamarátmi po SR, či v zahraničí. Takže po pracovnom vypätí sa relaxujem v súčasnosti čisto súkromne. Na každého príde občas životné obdobie, kedy musí robiť aj iné veci a na čas sa z turistiky "vytratiť" (viď aj organizátori zo ŠTARTu VD).

2.MKD: - A čo diaľková turistika, ktorej si začiatkom deväťdesiatych rokov bol veľký propagátor?

Jozef Junas: - Moja práca mi neumožňovala v tom období sa pravidelne zúčastňovať diaľkáčov, podarilo sa mi však jeden rok si "vyšlapať" titul Malokarpatský diaľkoplaz. Kondíciu mám stále, v roku 2005 určite na niektoré diaľkače si prídem zašlapať a taktiež RUDOHORSKÚ 100-ku si niekedy chcem absolvovať, tu som ešte nešlapal.

3.MKD: - Organizoval si podujatie Za výhľadmi Malých Karpát. Myšlienka to bola dobrá, avšak rýchlo si skončil. Koľko ročníkov si zorganizoval?

Jozef Junas: - ZA VÝHĽADMI MALÝCH KARPÁT nebol diaľkový pochod, ale 2-oj ročný seriál turistických výstupov na 12 vrcholov Malých Karpát. V jeden deň si bolo možné vybrať z dvoch v ten deň určených vrcholov Malých Karpát a na ten ľubovolnou značenou cestou vystúpiť. Za dva roky bolo takto možné absolvovať vrcholy počas 24-och termínov, t.j. 24 víkendov. Na vrchole vždy dostali príležitostné razítko. Kto mal záujem - dostal aj záznamník a po absolvovaní všetkých 12-tich vrcholov celého 2-oj ročného seriálu mohol vyhrať víkendový zájazd do Rakúskych Álp. Na jednotlivé vrcholy chodilo zhruba od 15 až po 120 - 150 turistov. Zaujímavosťou bolo, že ako prví absolvovali všetkých 12 vrcholov dvaja dôchodcovia - manželia z Trnavy. Pre finančnú mizériu v KST (preplácanie cestovného) v tomto podujatí sa už potom nepokračovalo. Pripravovali sa Hrady Malých Karpát - no zostalo to len v teoretickej prípravnej fáze.

4.MKD: - V tej dobe si bol aj funkcionárom KST za mesto Bratislavu. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Jozef Junas: - Ak sa pozriem na toto obdobie dozadu, pripravoval som Kalendáre DP pre oblasť Malých Karpát, čo každému turistovi pomohlo v "jeho" termínoch akcií. Súčasní funkcionári a vydavatelia Kalendára DP mi určite dajú za pravdu, že skoordinovať termíny DP v oblasti M.K. je niekedy sizyfovská práca. Tiež som sa spolupodieľal v pár ročníkoch POSLEDNÉHO PĽUZGIERA, po vzore českého Posledního puchýře - idea putovného ukončenia DP sezóny v SR. Možno by to stálo za reč - oživiť, že diaľkoplazi z oblasti Malých Karpát, Považia, či z oblasti Košíc by sa stretli spolu v jeden deň v niektorom regióne a takto ukončili celoslovenskú DP sezónu. Zdenko Kelemen na môj podnet začal robiť v jeho oblasti dnes veľmi obľúbené DP, za čo mu touto cestou ďakujem, že aj keď spočiatku "mu chodilo" málo diaľkoplazov, že vytrval. Boli aj pokusy založiť stavovskú diaľkoplazeckú organizáciu. Nebolo by fakt zlé o tejto myšlienke na diaľkáčoch ešte poteoterizovat, veď na základe podobných debát počas pochodov na DP a v ich cieľoch sa vyvinul súčasný nadstavbový systém udeľovania VOPT, kde bol zahrnutý vtedajším predsedom komisie PT KST - Jarom Šilíkom - aj môj návrh na "rovníkový odznak", keďže vtedy sa uvažovalo v skupine navrhovateľov okolo I. Nižnana len o plnení do 30 000 km.

5.MKD: - Ty si mal vtedy aj inú aktivitu, ktorú si "zdedil" po Klincovi. Evidoval si plniteľov Malokarpatského diaľkoplaza. A o tých údajoch dodnes, tak ako po Klincovi, nie sú žiadne stopy.

Jozef Junas: - K tomuto môžem povedať, či napísať len toľko, že som dal vyhotoviť jeden alebo dva roky snáď pekné hlinené plakety a I.Klincovi som sa snažil pomáhať, že som mu nahlásil, komu som plaketu dal. Výsledná finalizácia - zoznam - bol jeho záležitosťou. Aj okolo tohto bolo veľa debát, ako ďalej a som rád, že sa po I.Klincovi našli pokračovatelia.

6.MKD: - Časopis DIALEX bol vcelku na úrovni, či už grafickej, ale podarilo sa Ti urobiť len tri čísla veľké /formát A4/ a tuším tri malé /formát A5/. Prečo si skončil s jeho vydávaním?

Jozef Junas: - Časopis bol vydávaný v spolupráci s jedným bratislavským turistickým oddielom a pre ťažkosti s tlačiarňami, grafikou a aj s financiami bolo rozhodnuté nepokračovať v jeho vydávaní. Článkov bolo z ČR i SR, ako aj zo sveta dosť, veď aj Malokarpatský Diaľkoplaz by kľudne mohol vychádzať raz taký hrubý, keby bolo dosť financií.

7.MKD: - Okolo roku 1990, keď organizovali Trnaváci výstup na Ostrú, si paralelne organizoval aj ty podobný, tiež na Ostrú. Lenka s Broňou a Štefanovičom sa s Tebou v Martine na stanici nestretli, oni prišli na chatu o polnoci v totálnej tme a Ty na "bicykli" o dve hodiny neskoršie. Nepresedlával si už vtedy na "cyklo"?

Jozef Junas: - Neorganizoval som žiaden paralelny výstup, len sme sa chceli zúčastniť VÝSTUPU NA OSTRÚ a ako sa stáva aj mnohým iným turistom aj dnes, na stanici sme sa nestretli, až na chate. Tento výstup má dobrú myšlienku, len by snáď bolo dobré dávať do propozícií aj BUSy z Martina, či z Turčianskych Teplíc do Blatnice, keďže tam začína samotné šlapanie na Ostrú, nielen miesto ubytovania.

8.MKD: - A teraz jedna súkromná otázka. Ako sa Ti vedie, darí? Do Drevenej Dediny na pivo nechodíš, na diaľkáče teraz tiež nie.

Jozef Junas: - "Šenková kultúra" ma nikdy veľmi neoslovovala, aj keď na pivko občas zájdem. Ale keďže nefajčím, dlho tam v tom smogu nevydržím. Ak sa chce so mnou niekto skontaktovať, či už ohľadom máp, ktoré stále predávam, tak potom ma môže zavolať na mobil: 0903-425 543 a som teraz aj na internete: junas.jozef@szm.sk

Jozef Junas: - Žiadne veľké plány nemám. Hlavne aby zdravie slúžilo, ako sa vraví. No - po čase znova si prejsť poniektoré mnou obľúbené diaľkáče, prejsť si Rudohorskú 100-ku či Cestu Hrdinov SNP z Devína na Duklu.

PS: Toto sú moje skutočné odpovede, ktoré som zaslal P.Šoulovi na jeho prosbu a ďakujem mu touto cestou za ich uverejnenie.

Pochod ŠPCH bol posledný v poradí, ktorý stanovil počet absolventov najcennejšieho diaľkoplazeckého ocenenia a to "MALOKARPATSKÉHO SUPERDIAĽKOPLAZA 2004".

Celkový počet turistov, ktorí splnili MKSD - 64.
Celkový počet získaných MKSD - 158.

Hovorí sa, že Japonci, keď chcú štrajkovať, nemusia nič iné urobiť, iba presne a prísne dodržovať predpisy, pravidlá, zákony, vyhlášky a iné "riadiace a organizačné" dokumenty. Na druhej strane sme počuli, že keď v minulosti ešte do bývalého Československa prišla skupina japonských odborárov a umožnili im prehliadku jedného nemenovaného exportného podniku, tak sa tam všetko Japoncom páčilo, len nevedeli pochodiť jedno, prečo tí robotníci pri strojoch štrajkovali.

Nie že by sme chceli štrajkovať, veď na diaľkových pochodoch sme strávili v čase i nečase nespočetné množstvo hodín a nie stratených. Chceli sme si však v praxi preveriť z príležitosti piateho roku "platnosti" jedného z najdôležitejších dokumentov KST - Klasifikačného poriadku výkonnostnej turistiky, jeden z podstatných bodov dokumentu, Bod A.1.b - organizovať diaľkový pochod "materským klubom", ktorých by malo byť minimálne 25% z požadovanej kilometráže. Aby sme to dali na pravú mieru, tak sme my ako oddiel TJ TESLA Bratislava zorganizovali dňa 2.októbra 2004 "materský pochod" a to bez ohľadu, že v tom istom termíne sa konali aj iné nematerské pochody. Pochod v dĺžke 35 km sme nazvali "Z Partizánskej lúky do Tesly".

Propagáciu pochodu sme urobili aj v novinách a čakali sme, čo z toho vzíde. Vlastne sme ani nečakali, nám to bolo jasné už pred piatimi rokmi, ale na druhej strane, zákony si treba ctiť, najmä ak majú takú dlhú životnosť. Nič zvláštne sa nestalo. Štart bol v poriadku, trasa známa, v cieli nás dokonca očakávali organizátori, občerstvenie a diplom bol tiež. Organizátori si mohli v kľude odfajknúť ďaľšiu akciu, ktorú organizovali a to dokonca v súlade s "poriadkom KST". Nuž čo sme mohli ešte viac čakať? Nuž to najdôležitejšie, a to, pre ktorých sa to organizuje a robí, a to turistov. Klub s najväčším počtom členov, ktorí aktívne holdujú diaľkovým pochodom na Slovensku, je určite TJ TESLA. Na tomto našom materskom pochode sa zúčastnilo celkom 5 turistov. Nebolo to vôbec pripravené, akože piate výročie päť turistov, za každý rok platnosti - jeden. A to takýto pochod by mal byť každý štvrtý, nehovoriac o tom, že to isté platí pre pochody organizované zahraničnými partnermi /tiež minimálne 25%/. A teraz povoľme uzdu svojej fantázii. Viete si predstaviť, že by takýto pochod zorganizovali všetky kluby napríklad v oblasti Malých Karpát v jednom termíne a to aspoň 20 oddielov /a menší počet pochodov vzhľadom na počet oddielov by ani nemohol byť, lebo vážení nerozmýšľajúci klasifikátori viac termínov nie je. Je pravda, že rok má 365 dní, ale my môžeme chodiť na pochody iba cez víkendy/. Dvadsať rôznych pochodov s účasťou jeden, dvaja, v lepších prípadoch traja, štyria a v opačnom prípade aj nula turistov. To sa chcelo dosiahnuť? A to je len zlomok hlúposti, ktoré sa v klasifikačnom poriadku nachádzajú. Nakoniec v "besede" so súčasným vrchným klasifikátorom sám musel priznať, že z tohto dokumentu možno akceptovať iba dve vety /slovom aj písmom dve/ a nakoniec sa priznal, že ani "oni" to tak "prísne" neberú a nejdú podľa tohoto poriadku. Jednoducho ani nemôžu, lebo niektoré prikázania sa nedajú plniť ani teoreticky. Je zbytočne tejto veci venovať dlhší čas. Ako by bolo treba ďalej postupovať? Prihlásiť tento stále platný klasifikačný poriadok VOPT do Guinessovej knihy rekordov v dvoch kategóriach:

1.- dokument s najväčším počtom hlúpostí a nezmyslov na jednu stránku textu

KST pripravuje k termínu 1.1.2005 "Nový klasifikačný poriadok". Zatiaľ nevieme aké novinky, či perličky ducha nám tam pripravili naši zodpovední funkcionári. Dnes už je to v podstate jedno. Samotní vrcholoví funkcionári nás naučili nerešpektovať to, čo oni tiež nerešpektovali, hoci boli toho stvoriteľmi.

Plnenie VOPT - základný i nadstavbové stupne - sa aj v budúcnosti bude hodnotiť tak ako doteraz.

Nie je ani najmenší dôvod meniť to, čo je dlhodobo preverené v "praxi" a je osvedčené a dobré pre turistov. Nebudú sa uznávať žiadne odchýľky od súčasných realizovaných a "prevádzkovaných pravidiel aj keby odchýľka bola v súlade s novým klasifikačným poriadkom.

Čím nás prekvapí KST, svojím novým pripravovaným klasifikačným poriadkom VOPT, platným od 1.1.2005 ???

Podľa skúseností z doterajšieho vývoja klasifikácie VOPT za posledných 15 rokov môžem z určitosťou povedať - ničím. Tí istí ľudia, sem tam kozmeticky upravený o nejakú novú persónu, nemôžu jednoducho vyprodukovať nič rozumné a kompatibilné s ostatným turistickým svetom...

Jednu radu sme im už pred určitou dobou vnukli. Ak nevymyslíte niečo nové, tak "odkukajte" od susedov, /hociktorých/ a upravte na naše podmienky.

Alebo... ak niekto z komisie príde na hocijaký diaľkový pochod v MK a po jednom "litri" určite budú vydiskutované všetky sporné body vo veci VOPT. Zase ale? - videli ste už niekedy na diaľkovom pochode za posledných päť až desať rokov nejakého menovitého funkcionára? Posledný návrh čo ponúkame zase my, je ten najjednoduchší. Nechajte ten klasifikačný poriadok, ktorý bol navrhnutý pred cca viac rokmi a bude po "ptákoch". Spokojnosť bude určite na obidvoch stranách. Lebo nech už klasifikačné komisie vymýšľali, nič "moc" také nevymysleli.

V opačnom prípade v KST zostane aj z tých pár diaľkových turistov, čo sú tam, len nejaký ten zbytok.

Je tu ešte jedna možnosť, ako moderne upraviť klasifikáciu VOPT, uznávať turistom, ktorí ho plnia, každú akciu, hoci už aj od 20 km a do nekonečna... Tiež tým nikoho neurazíte. Ako sa poznáme, zasa by sa ale rozpútala diskusia od koľko km to má byť....15, 20 či terajších 35 km. V opačnom prípade, tak dlho sa bude okolo toho hovoriť, až nebude po čase komu...

Nuž, ale hora pôjde k Mohamedovi ??? Ale dá sa použiť aj iné slovenské príslovie "Aký pán, taký krám..."

Ak sa niečo urýchlene nespraví a nespropaguje sa nejaká zaujímavá forma VOPT, to myslím, že bude koniec organizovanej diaľkovej turistiky s rozkladom zo samého hora.

Sotvakto by vedel odôvodniť tak čisto slovensky znejúce pomenovanie dedinky ako je NAHÁČ v Trnavskom okrese, rovno pod bývalým kláštorom Katarínka.

Pôvod a pomenovanie obce, osady alebo istej lokality býva často predmetom skúmania názvov našich osád, dedín a miest. Je skutočne veľmi ťažké s určitosťou povedať - Vaša obec dostala meno podľa toho a toho /napr. hora, kopec, les, rieka, remeslo, služby a pod./. Odvodzovanie topografických lokalít vždy naráža na ťažkosti s definitívnou podobou. Totiž nik nemôže povedať /okrem písomne doložených názvov, ktoré obyčajne vznikli podľa mena fundátora, napríklad zemepána a pod., že letopočet, ktorý sa pri obci uvádza, do súvislosti s jej existenciou, je ten pôvodný. Preto aj pri určovaní dátumu vzniku sa uvádza, že tento doklad, táto písomná správa je "dosiaľ" najstaršou zistenou. Lebo sa môže ľahko stať, že časom sa predsa len nájde v archíve alebo vo farských dokumentoch ešte starší doklad.

Pri pomenovaní obce Naháč sa dosiaľ zistilo, že obec vznikla roku 1426. A pri rozložení tohto slova vznikne buď "na hádž" alebo len jediné slovo značiace niečo holé, nahé. Mohla by to byť napríklad čistina lesa, holisko, nahé miesto, kde zemepán dovolil svojim poddaným postaviť si domky, chatrče, obyčajne z dreva.

Ťažko sa dá ale predpokladať, že význam tohto slova nahý by sa mohol preniesť na pomenovanie z významu nahý človek, nakoľko v tej dobe to nebolo v "móde".

Nech už pôvod pomenovania obce Naháč je z jedného alebo dvoch slov, je určite veľkým dôkazom írečitého pomenovania niečoho čistého krásneho, holého. Naháčania si okrem svojej statočnosti, pracovistosti zachovali aj svoj írečitý slovenský charakter. Tu v tejto obci žil aj veľký syn slovenského ľudu, Juraj Fándly, prvý hospodár, bylinkár a ochranca prírody, ktorý už vtedy, pred viac ako 200 rokmi, upozorňoval na prírodu a jej krásy vo svojich knihách.

Presný čas odchodu autobusu z Trnavy: predpokladaný o 7.55 h /cez Hornú Krupú/ /avšak pokiaľ sa 13.12.2004 nezmení/, pre istotu si to treba po 13.12. ešte overiť!

Presný čas zgrupovania v Naháči pri pamätnej izbe Juraja Fándlyho: cca 9.00 h, neveriaci môžu čakať vonku.

Naháč, obec, pamätná izba J.Fándlyho - Pod hájom /268,1 m n.m./ - kóta 256,3 m n.m. - Čerence 201,5 m n.m. - Podháj - Zadné pole - Peklo - Pažitný mlyn - Štrky - Trnava /nefajčiarske pohostinstvo "Takáč a syn"/

Pozor, zmena oproti roku 2003: Tentokrát bude aj kontrola na trase a to na mieste, ktoré si vyberú organizátori v deň konania pochodu. Takže ani oni sami ešte nevedia kde to bude.

Vrele doporučujeme používať čo najmenej cestné komunikácie ale len a len náš itineár, lebo na tých vedľajších cestách sa vždy niečo deje...

S hlbokým zármutkom oznamujeme, že nás navždy opustil náš kamarát, turista a dlhoročný prispievateľ do MALOKARPATSKÉHO DIAĽKOPLAZA

MUDr. Ivan KOŠICKÝ

Česť jeho pamiatke!

redakcia Malokarpatského Diaľkoplaza

1.1.2005 NOVOROČNÉ STRETNUTIE PRIATEĽOV TURISTICKEJ ROZHĽADNE
(sobota) NA VEĽKEJ HOMOLI Modranský turistický spolok

15.1.2005 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 30.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

15.1.2005 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 22.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

15.1.2005 Zimný pochod Bezovec - Piešťany 30.ročník
(sobota) Klub mladých turistov KST TJ Bezovec Piešťany

15. - 16.1.2005 Zimný prechod Malých Karpát 35.ročník
(sobota - nedeľa) KST KLT Pezinok

29.1.2005 REGIONÁLNY ZRAZ TURISTOV NA BABE 42.ročník
(sobota) KST Studienka + RR

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.