MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

december 2005

 

 

 

Snehová vločka

Tichúčko si klesá ku čiernej zemi
a jej hromadný výskyt farbu zeme zmení.
Tešíme sa už všetci na to,
že na bielu sa premení všadeprítomné blato.
Invázia vločiek milosrdne pozakrýva všetky naše hriechy,
bielučkou perinou pokryje cesty, chodníky i strechy.

Len v mestách si tú nádheru akosi nemáme čas vychutnať
a snažíme sa ju čo najskôr niekam odpratať.
Márne ju chytáš, chceš si ju nechať, myslíš, že už ju máš v hrsti
- otvoríš dlaň, a len kvapôčka vody skĺzne pomedzi prsty.

H.

 

Trochu oneskorený septembrový jubilant
Milan Kubiš 1940 - 2005 = 65 rokov

Trvalo mu to trochu dlhšie ako obvykle, než sa mu podarilo z rôznych príčin, odpovedať na jubilejné otázky k svojej 65-ke. Ale nakoniec sa to podarilo ...

1.MKD - Peter Minárik: - Milan, stále u Teba platí to Tvoje staré "krédo", že si milovník všetkého pekného, hlavne však pekných žien....?

Milan Kubiš: - Hneď v prvej otázke máš pravdu. V mladosti som absolvoval FFUK v Bratislave a doktorát som robil v kombinácii: filozofia - estetika. A práve estetika mi dala najviac. Obdivujem nielen prírodu a umelecké diela, ale predovšetkým pekné tmavovlasé ženy s poprsím od čísla tri - vyššie...

2.MKD: - Na začiatok nám prezraď - si už len dôchodca alebo tzv.pracujúci dôchodca, ktorému bolo pracovať do šesťdesiatky málo ???

Milan Kubiš: - Po smrti manželky som sa bezmála sedem rokov musel starať o syna Michala, ktorý v júni tohto roku úspešne ukončil štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Syn kráča v maminých šľapajách, pracuje na obvodnom súde v Dúbravke /štvrtý obvod/ a chce byť tiež sudcom.

V Krásach Slovenska som vo funkcii šéfredaktora pracoval dvanásť rokov - až do roku 2002. Dovŕšil som 62 rokov, keď som išiel do dôchodku. Žiaľ, pracovať som externe musel aj ďalej, lebo z vdoveckého a žobráckeho dôchodku /vtedy som mal 7.200 Sk/ by sme jednoducho dvaja nevyžili.

3.MKD: - Milan, hovorí sa o Tebe, a ty to potvrdzuješ, že si eroticky založený človek. Je to tak?

Milan Kubiš: - K erotike mám veľmi blízko. Už v roku 1978 som s kolegom Otom Zinzerom začal chodiť na nudapláže do Rusoviec. To tam bola za socializmu neuveriteľná krása žien. Blondýnky, čiernovlásky, hrdzule, ale aj tmavé cigánočky, ktoré si na južnom slnku opaľovali všakovaké mušličky. Na kameni č.37, to bol náš pľac, povyrástlo moje erotické cítenie.

4.MKD: - 65 rokov a erotika - môžeš to pre kamarátov turistov trochu upresniť?

Milan Kubiš: - Palička sorsánova ešte stále funguje. Kĺby bolia, kolená sa podlamujú, ale oriešky dokážu stvrdnúť a ten turistický štandard 19.5 centimetra si bez problémov udržujem. Vďaka sexu, ktorý v niektorých pracovných dňoch je 2x denne po kávovej lyžičke.

5.MKD: - Na "Tesláckych pochodoch" si bol posledné roky agitátor a organizátor honorovanej súťaže o najlepší vtip. Takže aspoň tri erotické vtipy by si mohol predniesť kamarátom, tie, ktoré mali najväčší ohlas.

Milan Kubiš: - Šéf Tesly Ivanko Nižnan ma za zbieranie vtipov nehonoruje. Ale keď ich na diktafón počas diaľkáča nazbieram málo, aj ma vyhreší. Je to asi preto, že väčšina ľudí na Slovensku má iné starosti a na rozprávanie vtipov nemá náladu. Ale tie tri vtipy, o ktoré ma požiadal pán šéfredaktor Peter Minárik, splním:

- Na hodine sexuálnej výchovy sa učiteľka pýta žiakov:
- Žiaci, ktorí si myslíte, že deti nosí bocian, postavte sa napravo.
Tí, čo si myslíte niečo iné, postavte sa naľavo.
Prihlási sa Móricko:
- Pani učiteľka, a tí, čo už máme aj praktické skúsenosti za sebou, si môžeme ísť zatiaľ na chodbu zapáliť?

- Policajti boli na družobnej návšteve u kolegov v susednom meste.
- U nás na strážnici by ste nenašli na stole ani kvapku alkoholu! Chváli sa hostiteľ.
- Ani u nás - vraví policajt zo susednej dediny. Aj my sme sa naučili nalievať tak, aby ani kvapka nevyšla nazmar....

- Prečo muži nedosahujú orgazmus súčasne so svojími manželkami?
Lebo pri tom často nebývajú doma.

6.MKD: - Milan, posúď a zhodnoť poslednú päťročnicu turistu Milana Kubiša.

Milan Kubiš: - Diaľkovým pochodom sa venujem od roku 1989. Mojím prvým DP bola Dunajská štyridsiatka v máji 1989. Bolo to posledné podujatie tohto druhu, lebo potom už Gabčíkovo napĺňali vodou. A bol to veľmi náročný pochod, aj v tieni bolo 34° C a šliapalo sa na otvorenom priestore /Gabčíkovo - Bodíky - Dobrohošť - Vojka nad Dunajom/ po štrku, piesku, prachu a na betónových paneloch. Až v krčme vo Vojke ma na nohy postavilo bezmála šesť dcl voňavého levického tramínu. No a za posledných päť rokov, ako sa pýtaš, som ročne priemerne prešiel od 800 do 900 kilometrov. Robil som takmer desať rokov atletiku, môj osobný rekord bol na 400 m - 50,4, desať rokov som robil orientačný beh a dlho som viedol /asi desať rokov/. Vtedy moja ročná tréningová kilometráž, záznamníky mám odložené, sa pohybovala ročne od 1700 do 2500 km. Keby sa toto všetko spočítalo, určite by som obehol zemeguľu.

7.MKD: - Vráťme sa ale k turistike. Patrí podľa Teba erotika k turistike? Prečo?

Milan Kubiš: - Turistika sa s erotikou snúbi. Veď koľko pekných kočiek sa najmä v lete pohybuje na lesných chodníčkoch. Odhadzujú zo seba prepotené tričká a ponechajú si na sebe priesvitnú podprsenku, aby sa pod ňou bucľaté poprsie s väčšími či menšími gombíčkami veselo pohojdávalo. Pred dvomi rokmi som na túre v Štiavnických vrchoch stretol dve "staršie" turistky. Jednu s podprsenkou a druhú bez. Veru, poriadne som sa rozbehol do Evičkinho jazera schladiť si paličku sorsánovú. A prečo patrí turistika k sexu? U žien sa mušlička nahreje, naberie príjemnú vonnú tekutinku /šand flér - píšem foneticky/. A až v podvečer rozdáva okoliu radosť. Aj u nás, juniorov a seniorov oriešky zvýšia činnosť, žaluď sa prekrví a erózia do nahriatej mušličky sa rovná Vezuvu /to je sopka/.

8.MKD: - Respektíve patrí turistika k erotike. Veď už doktor Košický onehdá hlásal, že 50 km pochod Ti tak dobre premasíruje prostatu, že potom je aj sex v našom veku hračkou...

Milan Kubiš: - S nebohým dobrým priateľom MUDr.Ivanom Košickým súhlasím na sto percent a o premasírovaní prostaty za pochodu na 1000 percent. Sex nie je vždy hračkou, ale aby sa hračkou stal, môžeme každý čosi preň urobiť. Ako píše rodinný magazín pre všetkých, TABU, sú to rôzne decentné masáže, cviky, vonné kúpele končiace jemným cmuľkaním až horúcim vystriekaním. Kde? To je už vecou milencov. Veď každá žena má tri otvory...

9.MKD: - Pred 5-timi rokmi si odišiel do dôchodku, dnes máš 65 a predstav si, že za päť rokov by si ešte len do dôchodku išiel, nie je to pre nás relatívne mladších, trochu nespravodlivé?

Milan Kubiš: - Na túto otázku je mi ťažko odpovedať. Tí, ktorí pôjdu teraz do dôchodku - moja kmotra bez vysokej školy dostala dôchodok 11000 Sk. Keď som išiel do dôchodku ja, v roku 2002, bolo to v nevhodnom čase, dostal som 6800 Sk. Tí, ktorí idú teraz do dôchodku, a opäť pred voľbami, dostanú od kadejakých expertov mastný dôchodok a na plný uväzok potom pracujú ďalej. Je to spravodlivé ?!

10.MKD: - BARBORA, "Tvoj" DP, aspoň trochu nám ho predstav. Tí z "ďalša" ho veľmi nepoznajú. Bude mať v tomto roku nejakú inováciu...?

Milan Kubiš: - BARBORA je jednoznačne "môj" diaľkový pochod. Keď som začal v Krásach Slovenska propagovať Barboru, ktorá 3.decembra oslávi už jubilejný 10.ročník, dostal som od predchádzajúceho organizátora hlúpy list, že toto podujatie časopis nemôže usporiadať ani v termíne, ani na pôvodnej trase, ani pod názvom ADELA, ktorá podľa organizátorov dospela /mala už 18.ročníkov/ a z ich pohodlnosti zrejme zanikla. Našiel som dostatok odvahy - v redakcii, ale u podaktorých funkcionárov KST som vtedy nenachádzal dostatok podpory - Barbora sa spustila a vždy mala rekordnú účasť nad 100 turistov, dokonca v jednom ročníku ich bolo 148 a tento rok oslávi jubileum. Trasa, ktorú som trochu zmenil, aby sa nepodobala Adele, zostáva stále nezmenená.

11.MKD: - Ako je to s Tvojou aktivitou na DP? Voľakedy si hlásal, že k Tvojej spokojnosti stačia tak štyri, päť diaľkových pochodov ročne. Ale, že sa v dôchodku polepšíš, polepšil si sa?

Milan Kubiš: - V dôchodkovom veku som sa v DP jednoznačne polepšil. Aj napriek vážnemu zraneniu ľavého kolena v roku 1998 som ho mal po Silvestrovskom stretnutí na Malom Slavíne, po zostupe do Mariatalu, zľadovatelý povrch, 3,6% alkoholu, skončilo koleno 1.januára 1999 v sádre, kde zostalo šesť týždňov. Diagnóza - prasknutý vnútorný meniskus. Prvý diaľkový pochod po tomto zranení som išiel až v apríli a to veľmi opatrne, bol to Vidov "Jarný šliapak ŠKP". Spravil som ho ale bez problémov a v tom roku som prešiel, odšliapal vyše 700 kilometrov. V posledných rokoch môjho dôchodcovského veku ročne našľapem cca od 800 do 900 km. Teda sa nazdávam, že som sa zlepšil.

12.MKD: - Pokračuješ si vo svojej súkromnej evidencii pochodov alebo si ju ešte rozšíril?

Milan Kubiš: - Samozrejme, že pokračujem aj naďalej. Ak by som ju odovzdal na vysokej škole - FTVŠ, nepochybne by som dostal docentúru. Každý diaľkový pochod má v 100 listovom zošite svoju dvojstranu, ktorá pozostáva z fotografie pochodu, diplomu, štartového lístka, pečiatkami kontrol, mapkou a výpočtom kilometráže i s prevýšením...

13.MKD: - Kde si bol v tomto roku na dovolenke alebo kam sa chystáš ako slovenský dôchodca? Napáliť na Malorcu, Rodos, Kalamaty, či Egypt a Bahamy?

Milan Kubiš: - Plán som mal veľmi zaujímavý, ale žiaľ, z dôchodku, ktorý mi naordinoval Kaník, som necestoval. Totiž v talianskom RIMINI sa konal "medzinárodný zraz nudistov" a z mnohých kameňov /stále mám číslo 37/ sme tam kolektívne z Rusoviec necestovali. Ako partia sme si chceli privyrobiť, aj sme z kontajnerov vyberali fľaše, ale v Tescu sme málo zarobili. Zostal som doma na Rusoveckej pláži. A ani budúci rok nevypadá lepšie. Nudisti majú zraz na Copa cabane.

14.MKD: - Nakoniec miesto pre oslávenca - kde si prijímal gatulácie k svojej 65-ke?

Milan Kubiš: - Gratulácie som zväčša príjímal doma, kde sa podávali morčacie prsíčka /číslo 2/ na ananásoch, indický Kurkumi s ryžou na bohatej zelenine, kde symbolom penisu bol zasunutý úzky, zelenkastý banán namočený v Metaxe. S priateľmi a s priateľkami som sa stretol v troch stredne náročných reštauráciách, pri obligátnych jedlách ako sú: Dolnouhorský rezeň s hranolkami a oblohou, vyprážaný syr na rumunský spôsob a údené kurča na čínsky spôsob s provensálskou oblohou a Kari ryžou. Myslím, že to stačilo a bolo vcelku slušné. Pardón ešte pitivo, pilo sa podľa ľubovôle.

Milan, ďakujem Ti za rozhovor a ako tiež eroticky založený turista prajem do ďalších rokov, veľa zdravia, mnoho našľapaných km a dostatok dobrého humoru v zálohe...

Trnava - Bratislava, november 2005, Peter Minárik

 

Fero Miklovič, známy – neznámy jubilant (55)

1.- Na začiatok sa nám trochu turisticky predstav. Ako organizátor si už známy dosť, ale ako obyčajného turistu Ťa pozná málokto.

Fero Miklovič: - Predstavil si ma celkom presne – som obyčajný turista. Navyše, pôvodom z celkom neturistického kraja. Som rodák z dediny Pobedim, ležiacej na úplnej rovine, cca 10 km od Piešťan. V časoch môjho detstva tam nebol žiadny turista a nijaké turistické zázemie. Celé detstvo som sa túžobne pozeral na jednu sveta stranu, kde som v diaľke videl Považský Inovec (od Inovca, cez Tematín až po Červenú vežu) a na druhú stranu, kde som pozoroval posledné výbežky Malých Karpát (od kopčekov nad Prašníkom, cez Plešivec až po Čachtický hrad). Celkom v diaľke sa črtala Javorina. Predstavoval som si, ako to raz, keď budem veľký, celé prejdem. Okrem nejakých krátkych školských výletov sme však žiadnu turistiku nerobili. U nás na dedine, aj v našej rodine, vtedy prevládalo všeobecné povedomie, že turistika je len pre Čechov a darebákov, ktorým sa nechce robiť v záhrade. Ku skutočnej turistike som pričuchol až počas štúdií v Bratislave a po prisťahovaní do Hlohovca v roku 1977.

2. - Si naozaj sám a jediný organizátor pochodov Jarný a Jesenný HP? Môžeš nám tieto akcie predstaviť trochu bližšie? Kto bol na začiatku, ako sa počas tých 27 rokov trvania pochodu menili organizátori, turisti, trasa a pod. Starších pochodov, ktoré ešte "žijú" v okolí Hlohovca však veľa nie je. Len taký piešťanský Marhát (34.ročník).

Fero Miklovič: - Nie, nie som sám, to by som ani sám nezvládol. Je nás sedem a sme už tak zohratí, že každý si pripravuje svoju kontrolu a zabezpečuje svoj podiel na propagácii a celkovej organizácii. Janko Bedeč na nás dozerá a zabezpečuje financie, diplomy, odznaky a ostatné organizačné náležitosti. O vzniku a histórii našich akcií máme napísaný dosť rozsiahly článoček, ktorý je vystavený na každej kontrole Pochodu HP a bol už aj publikovaný v MKD 5/1998. Takže len v krátkosti. Budem neskromný - akciu som vymyslel a založil ja. Pracoval som v hlohoveckej pobočke firmy Hutný projekt (HP) Bratislava a tam zo mňa urobili športového referenta ROH (som teda stará štruktúra). Okrem turnajov v pingpongu, volejbale a nohejbale som na jar v roku 1978 vymyslel aj turistiku. Názov bol daný menom firmy – Pochod HP. Trasa bola daná tiež automaticky, lebo v Hlohovci začínal a končil iba 1 turistický chodník – červená hrebeňovka Považského Inovca. Všetkým sa môj nápad zapáčil a ja som čakal hojnú účasť. Sranda bola až potom, keď som na jarný pochod prišiel iba ja sám. Na jesennom sa však účasť rapídne zvýšila – bolo nás 5. Pre históriu sme potom tieto dva pochody zaevidovali ako nultý ročník. Pretože vtedajší turistický oddiel TJ Lokomotíva Hlohovec žiadnu takúto akciu neporiadal, už v roku 1979 som sa dohodol s Jankom Bedečom, že to urobíme ako spoločnú akciu. To už bola účasť trocha vyššia – cca po 20 turistov. Rok 1979 tak evidujeme oficiálne ako 1. ročník. Až po tretí ročník to bola spoločná akcia Hutného projektu a Lokomotívy. Ďalšie 2 ročníky už boli iba v réžii Lokomotívy. Potom sa na 5 ročníkov pridala ako spoluorganizátor TJ ČH Leopoldov. Od 12. ročníka (1990) až doteraz je organizátorom akcie KST Hlohovec, čo je vlastne pretransformovaný turistický oddiel TJ Lokomotíva. Názov HP sa stal známy a akcii zostal, aj keď už Hutný projekt nebol organizátorom a v Hlohovci prestal existovať. Dnes si väčšina ľudí túto skratku vysvetľuje ako Hlohovec – Piešťany, čo vlastne aj zodpovedá trase pochodu. Tá sa po celý čas nemenila. Iba sa z klasickej trasy Hlohovec – Havran (25 km) rozšírila o 2 rodinné (10 a 15 km) a 1 diaľkovú (35 km). Medzi organizátormi sa za ten čas vystriedalo veľa ľudí a nebudem ich všetkých menovať, lebo by som nerád na niekoho zabudol. Môžem však povedať, že tá partia, ktorí sa dnes okolo HP motá, je pri akcii prakticky od začiatku. Aj keď niektorí s malými prestávkami. Napríklad ani ja som nebol pri všetkých ročníkoch. Preto by som rád poďakoval všetkým, ktorí za tých 27 rokov aj len na krátky čas boli pri organizovaní alebo sa zúčastnili a pomohli tak udržať túto tradíciu. Hlavná vďaka patrí Jankovi Bedečovi, ktorý bol pri všetkých ročníkoch ako organizátor, ako aktívny turista, aj ako sprievodca a vychovávateľ malých turistov z TOM.

3. - Organizuje sa v Hlohovci okrem týchto dvoch pochodov ešte niečo podobné?

Fero Miklovič: - Nie, ani náš klub, ani ďalší v Hlohovci pôsobiaci Klub turistov Zentiva podobnú akciu nerobí. Iba v neďalekej obci Tepličky agilný starosta poriada v posledných 2 rokoch vždy začiatkom apríla krátky cca 10 km pochod Fornoseg – Frašták. Názov pochádza zo starých názvov Tepličiek aj Hlohovca a trasa je vedená ako spomienka na cestu, ktorou chodili ľudia z Tepličiek kedysi do Hlohovca na jarmoky.

4. - Voľakedy bol v turistických kruhoch veľmi známy z Hlohovca "starý pán" Ďurec. Žije ešte? Kopu mojich kolegýň z Trnavy bolo v tých časoch organizovaných u neho v Hlohovci.

Fero Miklovič: - Starý pán Štefan Ďurec (medzi turistami familiárne oslovovaný Ičko) už bohužiaľ nie je medzi nami. Svoju poslednú túru ukončil 18.3.2002. Do posledných chvíľ, pokiaľ mu to zdravie dovolilo, bol činný ako predseda nášho KST. V časoch, keď ešte šéfoval turistickému oddielu Lokomotíva, bol tento jedným z najväčších oddielov v kraji. Okrem toho, že oddiel pripravoval pestrý turistický program, to malo aj celkom racionálny dôvod – ako tzv. železničiarsky oddiel mohli členovia využívať pri hromadných akciách zľavnenú dopravu.

5. - V novembri 2005 osláviš 55. životné výročie - do 60 je to ešte ďaleko, ale môžeš nám prezradiť čo všetko si už v turistike dosiahol a čo by si ešte chcel dosiahnuť? Alebo celú turistiku robíš len pre vlastné potešenie? Alebo inak formulovaná otázka: čo ti dala turistika?

Fero Miklovič: - Povedal by som to pesimisticky – do 60-ky je blízko a mladosť je už ďaleko. Ale dá sa to povedať aj optimisticky – za tri dni mám 55, ale necítim sa až taký starý. Cítim sa na 54. V turistike som nikdy nepatril k nejakej výkonnostnej špičke a nič svetoborné som nedosiahol. Turistika pre mňa vždy znamenala a dala mi v prvom rade radosť – radosť z pobytu a pohybu v prírode, radosť z voľnosti a slobody, ktorú som v horách cítil, radosť z prítomnosti v kruhu priateľov a podobne zmýšľajúcich ľudí. Ten športový výkon bol až na druhom mieste. Aj keď je pravdou, že ak som vystúpil na nejaký kopec alebo prešiel nejaké pohorie, mal som z toho aj pocit športového úspechu. Tak sa mi podarilo prejsť značnú časť slovenských pohorí, vystúpiť na veľa kopčekov, navštíviť nejednu chatu a stretnúť mnoho a mnoho turistov – priateľov.

6. - Radíš sa medzi milovníkov prírody?

Fero Miklovič: - Áno, cítim sa ako milovník a priateľ prírody a snažím sa tak aj chovať. Preto ma často vedia vytočiť vandali, ktorí sa chovajú v prírode horšie ako hoviadka – ničia turistické značky, rozhadzujú okolo seba (a najlepšie hlboko v lese) všetko, čo práve pri sebe alebo doma nepotrebujú (od konzervy a PET fľaše až po akumulátor a pneumatiku), preháňajú sa po lese na terénnych motorkách (a najnovšie už aj na autách), atď...

7. - "Úraduješ" iba v domácom Považskom Inovci? V inom pohorí je Ťa totiž vidieť iba zriedka. Myslím tým Malé a Biele Karpaty.

Fero Miklovič: - Ale nie, chodím aj do iných pohorí. Moja "neviditelnosť" však pravdepodobne vyplýva z toho, že nie som častým a pravidelným účastníkom hromadných organizovaných podujatí. Aj v Považskom Inovci chodím iba na naše HP, na Blaťák (vtedy oslavujem narodeniny) a na silvestrovský Marhát. V Malých Karpatoch sa občas tiež objavím na nejakej akcii, ale o pravidelnosti sa nedá hovoriť. Viac však chodím individuálne, resp s manželkou (deti nám odrástli, tak si užívame chvíle spoločnej samoty aj v prírode). Chodíme aj na akcie s Klubom turistov Zentiva a v posledných rokoch sme podľahli čaru cykloturistiky. Keďže manželka pochádza z Myjavy, častou trasou býva Hlohovec – Myjava. Cesty a cestičky na tejto trase od Dobrej Vody až po Javorinu patria medzi moje najobľúbenejšie. A vždy mám radosť z toho, keď už vybehnem za Dechtice alebo na kopček nad Vŕbové a čakajú ma nádherné karpatské briežky. Takže užívam si aj Karpaty. A v zime, pokiaľ nám usype trocha snehu, využívam voľné chvíle aj na bežky. Len keby toho voľného času bolo viac. Bohužiaľ pri mojej činnosti SZČO ma neraz práca prikvačí aj cez víkend, a to potom turistika zaplače.

8. - Fero Miklovič a ostatné pohoria?

Fero Miklovič: - Na to som už trochu odpovedal v otázke č.5. Koľko mi čas, peniaze a zdravie dovolili, snažil som sa pochodiť. S tou partiou, s ktorou robíme HP, sme svojho času systematicky rok za rokom putovným štýlom robili hrebeňovky slovenských pohorí – Malé Karpaty, Považský Inovec, Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Vysoké Tatry, Slovenský Raj. Časť z toho som navyše absolvoval aj s manželkou a synom.

9. - Fero Miklovič a Vysoké Tatry (súhlasíš napríklad s Rudom Padom - MKD 10/2005)?

Fero Miklovič: - Vysoké Tatry sú moje najobľúbenejšie hory. Čo som stihol, už som tam prechodil – na slovenskej aj na poľskej strane – a stále sa tam rád vraciam. Najkrajší zážitok mám však z roku 2000 – to mi manželka k 50-ke darovala výstup na Gerlach.

Rudolf Pado je múdry a vzdelaný človek a obdivuhodný ochranca prírody a turista. Úplne súhlasím s tým, čo napísal v MKD. Aj moja posledná návšteva (pred mesiacom som bol na Kriváni) ma v tom uistila. Tatry žijú a budú žiť. Nebezpečím pre V. Tatry nie je víchrica (teda vlastne príroda sama), ale nevzdelaní, chamtiví a nenásytní ľudia (politici, kvázipodnikatelia a všelijaké šedé eminencie vetriace vidinu ryžovania peňazí).

10. - Fero Miklovič a zahraničie?

Fero Miklovič: - Ak sa mi dalo, prešiel som čosi aj v zahraničí. Poľskú časť Vysokých Tatier som už spomínal. Pred pár rokmi som bol v talianskych Dolomitoch a v tomto roku v Slovinsku, v Julských Alpách. Aj na tieto pohoria mám pekné spomienky – športové aj ľudské.

Okrem toho som niečo pochodil aj na bicykli – Dunajskú cestu od Passau po Štúrovo, Južnú Moravu, časť Rakúska, Šumavu.

11. - Keby si mal tú moc a peniaze, čo by si na zlepšenie turistických aktivít podnikol?

Fero Miklovič: - Neviem, či by stačila moc a peniaze. Musia sa zmeniť ľudia – ich chovanie a úcta k prírode a k sebe navzájom.

12. - Kam by si nás, ako kamarátov, zaviedol alebo čo by si nám ukázal zaujímavé v Hlohovci a v okolí?

Fero Miklovič: - Pravdupovediac, Hlohovec nepatrí medzi nejaké superatraktívne turistické miesta, ale niečo zaujímavé by sa našlo. Tú časť, kde začíname HP a končíme Blaťák, môžeme vynechať – väčšina to pozná. Prešli by sme sa okolo Váhu, kde staré koryto vytvára pekné meandrové úseky od Sĺňavy až pod Hlohovec na úrovni Zeleníc. Od Váhu vedie chodník cez vinohradnícke údolíčko nazývané Tokajka (možno by mal nejaký kamarát otvorený hajloch a ponúkol by nás pohárom fraštackého) ku ceste medzi Hlohovcom a Bojničkami. Odtiaľ by sme zamierili na Šanec (vyhliadkový kopec nad Hlohovcom, ktorý jazykovedci premenovali na Šianec, hoci ho tak v Hlohovci "nygdo nygdy" nenazval). Potom by sme sa mohli prejsť cez lesík v Šumperskom jarku a bažantnici, ťahajúci sa až po Sasinkovo. No a už je čas na návrat dolu do mesta, kde by sme si mohli pozrieť chátrajúci zámok (kým celkom nespadne), priľahlé francúzske terasové záhrady, kostol na námestí a kostol s Františkánskym kláštorom (nie je pomenovaný po mne, hoci bývam neďaleko). A potom už len do nejakej krčmičky na pivko alebo dobré fraštacké vínko.

13. - Akú najdlhšiu trasu si v živote na DP prešiel a kde? Čo Ťa k tomu vyhecovalo?

Fero Miklovič: - Nie som špecialista na DP. Najdlhší DP som prešiel z Trnavy do Šaštína – celkovo trikrát (1972, 73, 74). Bolo to tuším asi 75 km. Nebola to žiadna organizovaná akcia, ale také individuálne bláznovstvo so spolužiakom z VŠ. Keď sme robili skúšku z pružnosti a pevnosti, ktorá bola dosť veľkým sitom, povedali sme si, že ak to urobíme, pôjdeme sa poďakovať za osvietenie rozumu k šaštínskej Panne Márii. Keď sme skúšku urobili, už sa nedalo cúvnuť, sľub bol sľub. Tak sme teda zvolili trasu zo sídla biskupa (po pravde povedané, vyštartovali sme z vtedajšieho bufetu Koruna neďaleko žel. stanice, od fazuľovej polievky) ku bazilike v Šaštíne. Trasu sme potom absolvovali aj po 2. skúške z pružnosti a po ukončení školy. Okrem toho som párkrát prešiel myjavskú päťdesiatku a pred 2 rokmi som sa pokúsil o T 100. Moja snaha skončila na Bukovej, ale mal som radosť aj z toho. Strávil som deň v dobrej spoločnosti.

14. - Máš nejaký zaujímavý zážitok z turistických akcií?

Fero Miklovič: - Toto mi pripadá ako otázka pre herca, aj tých sa pýtajú na veselú príhodu z natáčania. Ale zážitkov mám samozrejme kopu, tak ako hocikto iný, veselých aj smutnejších. Len tak námatkovo jeden z cykloturistiky. Šliapajúc do pedálov (a do kopca) na Šumave, smerom na hraničný prechod Strážný do Nemecka, oslovila ma rúča slečna, šliapajúca cestu, nasledovnými slovami: "Nechceš se pomilovat?" A razom som sa cítil ako Nemec na mercedese.

15. - Tvoje životné MOTTO?

Fero Miklovič: - Žiť a nechať žiť.

16. - Tvoje plány na nasledujúcu životnú "5-ročnicu"?

Fero Miklovič: - Nemám žiadny špeciálny plán. Rád by som bol živý a zdravý (a kto by nechcel), aby som mohol chodiť aj naďalej do prírody, pešo aj na bicykli.

P.S. Až sa hanbím, koľko som toho (ja, turistický nikajdér) nahovoril. Ale iba som poslušne odpovedal na všetky otázky.
Fero, ešte raz všetko najlepšie k Tvojim narodeninám, veľa zdravia a mnoho nachodených km.

Za MKD sa pýtal Peter Minárik.

 

Na návšteve v obci Pusté Úľany

Obec Pusté Úľany sa nachádza v Galantskom okrese. Ale od Voderád a Pavlíc, ktoré patria pod Trnavu, ju delí iba niekoľko kilometrov. Z historického hľadiska patrí do skupiny tzv. "Šľachtickýh obcí". Pečatný obraz týchto obcí poukazuje na skutočnosť, že ich obyvatelia boli šľachticmi, lebo zobrazuje najčastejšie sa vyskytujúce motívy v šľachtických erboch.

Obec Veľké a Pusté Úľany sa spomínajú už v prvej polovici 13.storočia. Ondrej II., uhorský kráľ, daroval r.1221 svojmu vernému Sazlovi tri podlužia zeme Tewel /na území Veľkých Úľan a Košútov/ patriacej k Bratislavskému hradu. Prvá hranica onej zeme začínala na východe pri rieke Dudváh a smerovala na juh k dedine Tewel, odtiaľ k dedine Apca, od nej k dedine Fudemus /Pusté Úľany/, odtiaľ na sever k dedine Seturtuc a zostupovala k prvému medzníku, k rieke Dudváh. Pusté Úľany boli teda pôvodne súčasťou širšieho územného komplexu, ktorý v prameňoch nachádzame pod názvom APCA, ktorý vznikol z latinského slova apiarius, čo v preklade znamená včelár. Z územia, ktoré obývali kráľovskí včelári, sa postupne vyčlenili menšie územné jednotky, medzi nimi aj dnešné Pusté Úľany. V listine z roku 1301 sa obec spomína len ako územie hraničiace s darovaným majetkom, teda k rozdeleniu územia na menšie celky došlo najneskôr v 14.storočí. V 15.stor. sa stretávame s pomenovaním Nemecké Úľany. Treba povedať, že sa v tejto lokalite najneskôr začiatkom 15.storočia usadili nemeckí kolonisti. K ďalšej dôležitej zmene v živote miestnych obyvateľov došlo v roku 1437, keď kráľ Žigmund Luxemburský daroval túto osadu Ondrejovi Bessenyeimu a Valentínovi Themeskozimu. V roku 1634 mala obec už vyše 30 domov a asi 150 obyvateľov. V roku 1820 už 106 domov a 982 obyvateľov /v súčasnosti je to 1555 obyvateľov/. Ku koncu roka 1849 získal gróf František Zichy od Habsburgovcov rozsiahle majetky v blízkom okolí a to Voderady, Sládkovičovo, Pusté Úľany, Slovenskú Novú Ves, Pác, Cífer, Báhoň, a ústredie mal vo Voderadoch.

V Pustých Úľanoch sa v strede obce nachádza "Evanjelický kostol", ktorý je vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Kedysi bol taký vychýrený, že sa doň chodili sobášiť mladí ľudia až z Modry. Po rekonštrukcii bol znovu vysvätený. Podobne ako kaplnka pri cintoríne má nočné osvetlenie.

Peter Minárik

 

Ochranári začali kampaň za Prírodnú rezerváciu Pramene Vydrice

Ochranári z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ) a z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK (LZ VLK) pripravujú návrh Prírodnej rezervácie Pramene Vydrice.

Dňom 14.11.2005 začínajú spoločnú kampaň za vyhlásenie územia v okolí prameňov riečky Vydrica za prírodnú rezerváciu s 5.stupňom ochrany prírody.

Návrh rezervácie zahŕňa aj obľúbené turistické ciele a miesta vyhradené na oddych, ako napríklad Panova lúka či Malý Slavín, pričom turistom známy Červený kríž a Biely kríž sa nachádzajú v tesnej blízkosti hranice rezervácie. Režim ochrany bude napĺňať motto "Slobodu ľuďom, voľnosť prírode", čo v praxi znamená, že pohyb osôb v rezervácii nebude obmedzený, a to ani napriek 5. stupňu ochrany. Podľa návrhu sa prírodná rezervácia (PR) s rozlohou 475 hektárov bude nachádzať v severovýchodnej časti Bratislavského lesného parku. Územie predstavuje iba 5,5% rozlohy Bratislavského lesoparku a 12,4% rozlohy v správe Mestských lesov Bratislava.

Predmetom ochrany v PR Pramene Vydrice budú hlavne zachované prípotočné jelšiny v okolí prirodzených meandrov Vydrice, ako aj okolité, prevažne bukové lesy. Zo živočíšnych druhov sem niekedy preniká vzácny rak riavový a podľa najnovších výskumov sa sem znova vrátila vydra. Nachádzajú sa tu aj iné vzácne druhy, napríklad fúzač alpský a roháč obyčajný (chrobáky), salamandra škvrnitá (obojživelníky) či užovka stromová a slepúch lámavý (plazy).

Rezervácia poskytne ochranu a podmienky pre prirodzený vývoj prírody. Zároveň bude rezervácia svojou blízkosťou k hlavnému mestu ideálnym miestom na časté vychádzky rekreantov, turistov, všetkých návštevníkov. Rezervácia tak bude prínosom aj pre samotné hlavné mesto, najmä v oblasti turistického ruchu.

Prírodná rezervácia Pramene Vydrice bude jedinou rezerváciou na Slovensku i jednou z mála podobných v Európe, ktorá na rozdiel od ostatných štátnych alebo súkromných rezervácií bude na pozemkoch mesta a súčasne vznikne z iniciatívy občanov mesta. Bude teda "patriť" všetkým Bratislavčanom. "Už definícia Bratislavského lesného parku určuje jeho prvoradú funkciu ako mimoprodukčnú, čiže krajinotvornú a rekreačnú. Aj keď naša spolupráca s Mestskými lesmi v Bratislave prináša zlepšenie kvality a rozmanitosti lesov, pre nerušený vývoj viacerých vzácnych druhov je potrebné vytvoriť malú oblasť s vylúčením lesného hospodárenia. To bolo jedným z hlavných podnetov na spracovanie návrhu na vytvorenie prírodnej rezervácie Pramene Vydrice," hovorí Martin Valentovič, pracovník BROZ podieľajúci sa na príprave návrhu rezervácie.

Peter Mikloš, aktivista LZ VLK, na záver dodáva: "Pri dnešnej intenzívnej výstavbe v hlavnom meste bude kúsok nedotknutej prírody v blízkosti Bratislavy vzácnym miestom. Som presvedčený, že sa stane ozajstným rajom pre všetkých bratislavských, mimobratislavských či dokonca zahraničných milovníkov prírody. Verím, že ďalšie generácie Bratislavčanov budú raz vďačné všetkým, ktorí tento návrh podporia."

Bratislavské regionálne ochranárske združenie
pre MKD pripravil Rudolf Pado

 

Korytnačky v Tôni

Životné podmienky na močarinách Žitného ostrova dali možnosť rastu vŕbam, rôznym vodným rastlinám, kríkom. Barinné oká poskytovali život početnej faune. Odlesnený kraj, treťohorné piesky a štrky s vodnými preliačinami vytvárali bahenný základ pre živočíšny a rastlinný život Žitného ostrova. Len v poslednej dobe tzv. Župný kanál akoby zobral vodu z polí, zálesí a oddelil tak vodu od zeme. Teda v minulosti, keď ešte nebolo drenážnych a odvodňovacích zariadení v poľnohospodárstve, boli zachované a akoby chránené tieto územia Žitného ostrova od zásahu ľudskej ruky a strojov všetkého druhu. Preto aj naši maliari prírody veľmi často a radi sa utiekali k týmto krajom a zvečňovali ich na svojich plátnach. Dnešná chránená oblasť Žitného ostrova, ako to stojí na informačných tabuliach pri vstupe na územie Žitného ostrova, je výstražným prstom pre ľudí: "Vážte a chránte si toto územie"!

Teda v takomto teritóriu Žitného ostrova pri teplom, ba až horúcom podnebí, žilo si živočístvo pokojne. Tak napríklad dôkazom života korytnačiek na tomto území už v dávnych dobách je aj zachovaná tradícia zaznačená v miestnej kronike. Istý rybár z Tône na týchto teplých bahenných miestach chytil obrovskú korytnačku, ktorú potom obdivovali všetci jeho spoluobčania a chodil s ňou ako s atrakciou aj po okolí. A to bolo, prosím, pred dvesto rokmi. Že na Žitnom ostrove žili korytnačky, už dávno dokazuje aj správa, ktorú podal turecký cestovateľ Evilia Čelebi v roku 1666, keď o tomto kraji napísal, že po prejdení Malého Dunaja povyše Komárna ocitol sa na Veľkom Žitnom ostrove. A že sa tu nachádzali tri druhy korytnačiek.

Pravda, Evlia Čelebi necestoval cez Žitný ostrov len tak z rozmaru, ale spolu s ním tiahlo desaťtisícové turecké vojsko hore Dunajom smerom hore ku Karpatom. A vraj tu zničili, vyrabovali mnoho dedín, postavených z blata, prútia, materiálom, ktorý v tejto oblasti bol najdostupnejším. Počas tejto anabázy zajali šesťtisíc cisárskych vojakov, ktorých potom zobrali do tureckého zajatia. Vo vyratúvaní dedín, ktoré boli vyrabované, je spomenutá aj osada Tôň, o ktorej prvé písomné správy boli až z roku 1268. Obec však bola v písomných materiálov zaznačená pod menom Tany. V tom čase bola dedina miestom, kde sa vyberalo zemepánske mýto od povozov prechádzajúcich jej chotárom.

Pre zaujímavosť, nebola to veľká dedina - mala len štyri zemepánske kúrie a šestnásť domových usadlostí.

Trnava, september 2005, Marian Malacký

 

Úspechy trnavských jaskyniarov

Určite sa za úspech môže považovať objav tatranskej jaskyne, ktorú pomenovali "Mesačný tieň".

Pre trnavského rodáka, vyštudovaného geológa Branislava Šmídu /36/, je jaskyniarstvo veľkou vášňou, ktorej sa už venuje vyše dvadsať rokov. Fascinuje ho na nej najmä to, že objavuje a nachádza miesta, kam ľudská noha či ruka doteraz nikdy nevstúpila.

"Je to silný moment, keď viete, že pod vami je malá úžina, diera, cez ktorú prelietava netopier a nikto tam ešte nebol". Práve v tom spočíva fenomén objavovania. Každého pritom na jaskyniarstve láka niečo iné. Pre niekoho je to šport, niekto v ňom hľadá nové poznatky, pre niekoho ide o oblasť umenia, prostredníctvom ktorého vníma priestor, tvary a farby. A samozrejme pre každého je to určitá dávka adrenalínu. Keď toto všetko zlúčite dokopy, je to lepšie ako internet a holé baby. Pre jeho kamaráta na výskumných akciách - Erika Kapuciana je to hlavne dobrodružstvo. Ale pre oboch tiež tímová záležitosť, pri ktorej je aj neraz veselo. Sú to síce trnavskí chlapci, chlapci z roviny, no objavili v horách už nejednu jaskyňu.

Keď sa minulý rok vybrali do Tatier spolu s jaskyniarskym kolegom Igorom Papom na expedíciu, pravdepodobne nevedeli, a ani netušili, aké prekvapenie ich čaká. Išli až do odľahlého kúta republiky pri hraniciach s Poľskom. Málokto to tam pozná, pretože väčšina ľudí zostáva na Štrbskom plese a v jeho okolí. V najväčšej tatranskej doline, ktorá sa volá Bielovodská, sa vyníma kopec. Je to obrovská hruda z vápenca - Javorinská Široká - /2200 m/ a po tomto masíve doň steká voda.

O tom, že je to plné jaskýň, sa vždy len básnilo, ale málokto mal toľko sily, aby tam dokázal kvôli skúmaniu vyliezť a ostať tam tri - štyri dni.

Bolo to presne 28.júna tohto roku (2005), keď pri povrchovom prieskume tohto masívu našli priepasť s hĺbkou asi 25 metrov. Novú jaskyňu pomenovali Mesačný tieň.

Cez sutinu a úžinu na dne fúkal prievan. To už je základ, že sa tam nachádzajú nejaké priestory. Dnes už sa nedajú objavovať jaskyne tak, že si niekam len tak vleziete a objavíte jaskyňu. Je potrebné kopať ako to robia baníci, teda riadna drina, mokro a zima. Neskôr sa k nám pridal aj Erik /tak isto trvavčan/. Po trojdňovom kopaní a odpratávaní sutiny sme sa zrazu dostali do obrovskej jaskyne. Odvtedy tam už len kráčame po chodbách, a to takým spôsobom, že ideme a nenachádzame konca. Je to fantastické a môžem povedať, že na Slovensku neopakovateľné, pretože sa to ešte v žiadnej jaskyni nepodarilo. Tatranská jaskyňa "Mesačný tieň" je ako rozprávkové bludisko. Kráčame po jej chodbách, ktoré nemajú konca kraja, a to je jedinečné. Je to ako rozprávkové bludisko, v ktorom si naozaj ťaháme nitku. Ale nie Ariadninu. Pri priestorovom mapovaní jaskyne im slúži špeciálny prístroj. Je dôležité, aby si zaznamenávali, kam idú. A to preto, aby sa tiež vedeli aj vrátiť. Jaskyňa "Mesačný tieň" však ešte nie je ani zďaleka preskúmaná. Padol prvý sneh a preto sme skončili sezónu. Jej doteraz zmapovaná hĺbka je 433 metrov a pretože je to taký obrovský nekončiaci sa labyrint, vyzerá to tak, že bude asi aj najväčšou na Slovensku.

Každá jaskyňa je niečím svojská. Jej farby sa vyvíjajú od pôdy, ktorá je na povrchu. V Malých Karpatoch je černozem alebo hnedozem, a preto sú tie naše jaskyne žlkasté, oranžové až do červena. V Tatrách, kde pôda vôbec nie je, zasa nie sú žiadne kvaple a jaskyňa tam vyzerá ako kameňolom. Sú v nich obrovské sály a priepasti. Je studená a temná, ale my, ortodoxní jaskyniari, práve takéto jaskyne obľubujeme a vyhľadávame. Niektorí z nás majú dokonca filozofiu, že tá najkrajšia je bez kvapľov. Tie nám zavadzajú v tom, aby sme mohli ďalej pokračovať chodbou. Lebo ak chodba zarastie kvapľami, je to prekážka a my sme vždy zvedaví, čo je ďalej. Tým, že je Slovensko veľmi členité, sa v každom pohorí vytvárajú iné typy jaskýň. Sú však veľmi pestré.

Možno je to zvláštne, že jaskyne objavujú práve Trnavčania, ktorí vôkol seba nemajú kopce. Nuž asi preto to robíme, zamyslel sa Braňo.

Nakoniec sme sa ho spýtali, či je možné vôbec čakať, že raz budú tieto jaskyne sprístupnené.

Podľa Erika Kapuciana je to individuálne a závisí to od toho, aké veľké sú ich chodby. My ale jaskyne nerobíme preto, aby tam chodili ľudia. Robíme to pre seba. Možno raz budú hľadať dobrodružstvo v týchto divokých jaskyniach, ale nás teší, že sme boli prví...

Sranda je, že doteraz sme nemali povolenie a neustále nás niekto prenasledoval od všeliakých ochranárov až po políciu. Tak sme na nich začali vyvíjať tlak my, že sme organizovaní jaskyniari a preto máme tam právo chodiť - ozval sa Braňo.

Argumentoval tým, že ich potrebujú nielen objavovať, ale aj chrániť. Teraz už čakáme na povolenie. Je to taký paradox, že objavíte jaskyňu a nejaká "inštitúcia" vám vydá povolenie, či ju vôbec môžete skúmať. Národ by mal byť hrdý na to, koľko jaskýň u nás na Slovensku máme. Museli sme toho veľa prehĺtať. Hlavne, ak Vám nejaký úradník, ktorý ani nevie, kde sa to pohorie nachádza, povie, ako máte jaskyňu skúmať. Je to zábava, ale život je aj o tom. Bez toho, či povolenie máte, tú jaskyňu buď objavíte alebo nie. Papier Vám nijakým spôsobom nezaručí, že niečo dosiahnete.

Trnava, november 2005, Petra Nagyová

 

Ako sa chlastá pri Balatóne...

Športový klub "Neskorý zber Kabinet" maskujúci svoj alkoholizmus cykloturistikou pohŕdol tento rok mŕtvym Kysekom a vyrazil k Balatónu.

Predstava viníc a vínnych pivníc s bodrým starčekom s koštírom, živená propagačnými materiálmi, vzala za svoje už pri príchode k Balatónu. Starček by súhlasil. Usmial sa pri prvom fotografovaní a potom povedal: "Nech si dáme tie bicykle niekam inam, tu zavadzajú". A to bola tá prvá a posledná pivnica, ktorú sme navštívili.

Zbytok zájazdu som sa už venoval len reštauráciam a predovšetkým stánkom, od ktorých sme sa v Badacsony prakticky ani nepohli, raňajkovali sme tu, obedovali i večerali.

Pivári experimentovali s pivami najrôznejších značiek. Vyzerali svetovo, ale pri bližšom obhliadnutí som zistil, že sa všetky vyrábajú v Šoproni. Chutnal mi najviac Amstel, svetlý i tmavý. Skoro som kúpil i pivo JOZEF, aby som doniesol nejaký darček domov otcovi, ale v poslednej chvíli som si všimol odstrašujúceho nápisu "alkohol free". Inak som pivovú fľašu držal v ruke len vtedy, keď zatvárali stánky a milé a kultúrne pani predavačky nám vzali sklo a prečapovávali víno do pivových fliaš. Do plastových fliaš to urobiť odmietli.

Zatiaľ čo oblasť okolo Szombáthely, kde naše kamarátky blúdili pred dvomi rokmi, je preslávená svojou modrou frankovkou, oblasť okolo Balatónu je známa sladším bielym vínom. Vinárske knihy nad touto oblasťou trochu ohŕňajú nos, ale mne polosuché a polosladké vína nevadia, skôr naopak.

Najväčšiu popularitu získal medzi cyklistami olaszrizling, po našom "vlašský rizling". Bol najsuchší....

Druhé miesto obsadilo milé Chardonnay. A potom už boli len "slaďáky" rizling szilván, teda silvánske zelené, u nás nepríliš častá odroda. A szurkebarát, šedý mních, rozumej šedý ruland. To už bol vyslovený cukríček.

Pálenky sme neskúmali, až na niekoľko dobre známych druhov, známych i z domova a ktoré sme skúšali už v dobách študenských na známych lyžiarskych kurzoch.

K tomu štipľavá paprika s kapustou a guláš z držiek - proste cyklistika nemá chybu.

Október 2005, Fefík

 

TÉMATICKÝ TURISTICKÝ ODZNAK
Pivovary Slovenska

Vážení turistickí priatelia!

V priebehu rôznych turistických aktivít či už pešieho, lyžiarského, cyklistického či vodného presunu sa turisti radi zastavujú na občerstvenie a prípadne doplnenie tekutín v rôznych občerstvovacích zariadeniach, bufet, pohostinstvo, reštaurácia, chata, prípadne len obchod s potravinami.

Väčšina turistov na doplnenie tekutín využíva blahodárne účinky piva.

Pivo na území Slovenska sa varí už niekoľko storočí. Na oboznámenie z históriou a miestami výroby piva slúžia nové záznamníky Tématických Turistických Odznakov (TTO).

Existujú tri TTO so zameraním na pivovary:

1. - Pivovary Čiech
2. - Pivovary Moravy a Slezska
3. - Pivovary Slovenska

Turista, ktorý splní podmienky všetkých troch TTO, získa ešte prémiový odznak Pivovary Československa.

Záznamník Tématického turistického odznaku "Pivovary Slovenska" vydal KST Spartak BEZ Bratislava. V záznamníku sú uvedené tzv. veľké pivovary i malé /minipivovary/, ktoré sú v súčasnosti prevádzkované, ale i tie s ukončenou činnosťou.

Pre získanie TTO "Pivovary Slovenska" je potrebné zakúpiť si záznamník v cene 60 Sk a navštíviť 15 povinných a 10 voliteľných lokalít s pivovarmi. Záznamník TTO "Pivovary Slovenska" je možno získať na adrese:

Jozef Karovič
ul.Pavla Horova č.1
841 07 Bratislava
tel: 02-6477 8800 /len vo večerných hodinách/

Bratislava, november 2005, Jozef Karovič

 

Pozvánka na Silvestra
Silvestrovské stretnutie bratislavských turistov na Malom Slavíne

Organizátor: Krajské športové centrum a TJ TESLA Bratislava
Miesto stretnutia: Malý Slavín v Malých Karpatoch (nad Račou)
Ročník: 15.
Dátum a čas: 31.12.2005, od 10,00 h
Ukončenie: Čas a trasu odchodu si volia účastníci podľa vlastného uváženia: Zvyčajne podujatie trvá do vyčerpania zásob alebo turistov.
Organizácia stretnutia: Podujatie je organizované ako hviezdicový pochod, resp. ako diaľkový pochod.
Presunové prostriedky: Peši, cyklo, lyže (organizátori nezabezpečujú sneh), kone resp. iné prostriedky okrem motorového vozidla.
Štart hviezdicového pochodu: Čas štartu ani miesto štartu nie je organizované. Výber si robia účastníci podľa vlastného uváženia, s tým, že cieľom pochodu je Malý Slavín, kde sa uskutočňuje vlastné stretnutie. Východzie body hviezdicového pochodu môžu byť:
Rača, Krasňany, Kamzík, Železná studnička, Záhorská Bystrica cez Mariánku, Borinka a pod.
Štart diaľkového pochodu: Diaľkový pochod "Silvestrovské a je to!", roč.9, s cieľom na Malom Slavíne má štart v Bratislave pri Vojenskej nemocnici, konečná zástavka trolejbusu č. 212, v čase od 8,00 do 9,00 h.
Podrobné informácie o pochode dostanete na štarte pochodu pri registrácii. Tento "diaľkový" pochod zvládnu aj menej výkonní turisti. Nebojte sa, veď je Silvester. Na Silvestra sa akosi aj kilometre strácajú. Príďte a zvíťazíte. Dôležité je zvíťaziť, potom bude jasné aj to, že ste sa zúčastnili.
Vedúci stretnutia turistov: Ing. Ivan Nižnan, Mlynarovičová 1, Bratislava, mobil 0903-620 653
Vedúci diaľkového pochodu: Marián Nižnan, Vajnorská 74, Bratislava, mobil 0904-316 903

 

Kalendár pre rok 2006

Každý rok ste už na Vianočnom pochode dostali Kalendár turistických akcií na nasledujúci rok. Aj tohto roku sa spoločným úsilím podarilo zostaviť Kalendár na rok 2006, tak že by ste ho mali na Vianočnom pochode. Podľa Zákona 543/2002 Z.z O ochrane prírody sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na verejné turistické akcie v oblasti s druhým stupňom ochrany, tj. v chránenej krajinnej oblasti. Z 93 akcií, ktoré sú zaradené do Kalendára Malé Karpaty a okolie na rok 2006, vedie trasa 41 pochodov cez Chránenú krajinnú oblasť Malé Karpaty. V prípade, že sa Kalendár vydá, akcie v ňom uverejnené sa stanú verejnými a potrebujú súhlas. KST ako vydávateľ Kalendára nechce porušovať zákon a preto sa na 41 akcií žiada súhlas. Ťažko povedať, kedy bude, určite to potrvá niekoľko mesiacov. Podľa Zákona 543/2002 O ochrane prírody a Zákona 326/2005 O lesoch má každý právo za účelom oddychu vstúpiť do lesa (okrem územia národného parku, kde je pohyb len po vyznačených trasách a vo vyhradenom čase), teda ak na akciu CHKO MK nevydá súhlas ako na verejnú, nič nebráni turistom ísť tam ako na neverejnú prechádzku v rámci svojho oddychu. Dúfam, že táto otázka sa včas vyrieši a Kalendár vyjde. Ak sa to však bude ťahať, tak nebude mať význam vydávať v polovici roka Kalendár alebo ho vydať len pre akcie mimo CHKO MK.

Vladimír Chrapčiak

PS. Neoficiálna verzia kalendára (t.j. zatiaľ neschválená konečná verzia) sa nachádza na internetových stránkach našeho mesačníka. Adresa:

www.elf.stuba.sk/~soula/mkd -> Diaľková turistika -> Kalendár na rok 2006.

Tiež bude propagovaná ako doposiaľ v závere každého čísla tohoto mesačníka.

za redakciu MKD Pavol Šoula

KALENDÁR

január 2006:

6.1.2006 TROJKRÁĽOVÝ POCHOD 12.ročník
(piatok) KST Holíč

Trasa: 10 km, okolie Holíča
Štart a cieľ: Holíč, Dom kultúry, štart o 8.00 h
Vedúci: Ján Hránek, D.Rapanta, 908 51 Holíč, tel.d.: 034-668 4598

7.1.2006 ZIMNÁ 35-KA 25.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: 35 km/800 m
Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Biely Kríž - Rača
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Jozef Novák, Ondrejovova 11, 821 03 Bratislava,
tel. d.: 02-4329 6220

14.1.2006 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 31.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

Trasa: 25 km/600 m
Nová Lehota - Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.00 h
Vedúci: Ing. Miroslav Herchl, tel.: 033-7742 404, e-mail:
herchl@nextra.sk

14.1.2006 Zimný pOCHOD Bezovec - Piešťany 31.ročník
(sobota) Klub mladých turistov KST TJ Bezovec Piešťany

Trasy: 35, 30, 20, 10 km
Prezentácia: Piešťany, bufet VRABEC, oproti žel.st., 8.30 - 9.00 h, štart z Bezovca
Doprava na štart: autobusy SAD, individuálne
Cieľ: klubovňa TJ Bezovec Piešťany, do 18.00 h
Iné: v prípade dobrých snehových podmienok možno trasy prejsť na bežkách. V cieli budú pripravené diplomy a drevené upomienkové medaily.
UPOZORNENIE: Trasy 35 a 30 km je možné absolvovať len na bežkách !
Vedúci: Jaroslav Mihálik, 922 21 Hubina 10, tel.: 0907-488 977

14. - 15.1.2006 Zimný prEchod Malých Karpát 36.ročník
(sobota - nedeľa) KST Pezinok

Trasy: lyže: 14.1.: 26 km/600 m, 15.1.: 12 km/400 m
14.1.: Bratislava-Rača - Biely Kríž - Pezinská Baba
15.1.: Pezinská Baba - Čermákova lúka - Zochova chata
Štart: 14.1.: Bratislava-Rača, pred Družstevným domom, 7.30 h
15.1.: Pezinská Baba, pred chatou Strojár Malacky, 10.15 h
Poznámka: Podujatie sa koná za každých poveternostných podmienok. Strava a občerstvenie z vlastných zásob.
Vedúci: František Vinohradský, Bernolákova 13, 902 01 Pezinok
tel. d.: 033-641 3341

21.1.2006 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 23.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel. st., 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

28.1.2006 TRIGONÁLA 13.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: pešo: 50 km/150 m
Jarovce - Kittsee - Deutsch Jahrndorf - Nickelsdorf - Hegyeshalom - Rajka - Čuňovo
Štart: Jarovce, zast. MHD č.91, 7.30 - 8.00 h
Cieľ: Čunovo - pohostinstvo do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava
tel.: 0903-957 542


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.