MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

december 2006 - január 2007


V tomto čísle nájdete:

Rozhovor s jubilantom - Jaromír Sasák 55 r.
Poznáte? - Podpajštúnsky pas
XVI.Medzinárodný týždeň turistiky na Valašsku
Jubileum trnavských horolezcov - 60-ka horolezcov TJ SLÁVIA TRNAVA
Deň vínnych pivníc - Trnava 2006
Ako sa chlastá v Belianskych Tatrách
     
Záhorácke vína
Mula od muly pôjde...
Ďalší rovníkový turista - Vlado Stotka
Ďalšia smutná správa - Ota Juren 75 r.
Kade by sme išli, keby sme išli...
KALENDÁR - január / február 2007


Rozhovor s jubilantom

Maratónec, bežec, diaľkoplaz, turista, otužilec, milovník prírody, televízny opravár, milovník slivovičky a tak ďalej, sa dožíva v zdraví a v pohode svojej 55-ky.

Jaromír Sasák, 25.11.1951 - 2006

1. Peter Minárik:- Aké aktivity, či už turistické, športové či spoločenské si vykonával za posledných päť rokov, od nášho posledného rozhovoru?

Jarko Sasák: - Pôvodne som tento rozhovor chcel odložiť o päť rokov na svoju "guľatú" 60-ku, ale človek nikdy nevie. A keď som nahovoril Milana Hanzlúvku, ktorý má rovnaké jubileum ako ja, tak už som musel podstúpiť ten rozhovor aj ja. Vrátim sa k tým aktivitám, čo si sa pýtal. Za posledných päť rokov sa veľmi nezmenili, podľa mojich časových možností je to naďalej turistika, ďalej so starými pánmi futbal a hokej, v zime samozrejme bežky a vychádzky s manželkou na hríby. Takže takto som si pokludne žil posledné roky. A aj zato vďaka Bohu.

2. Peter M.: - Čo sa zmenilo u Teba za poslených 5 rokov?

Jarko S.: - Za posledných päť rokov sa vlastne nič mimoriadne u mňa nestalo, len namiesto 50-ky je tam už 55-ka... Pardón, vlastne jedna zmena nastala, stal som sa dedkom.

3. Peter M.: - To mi pripadá ako na spovedi, na viac hriechov sa nepamätám, ale to len tak na okraj, inak som rád, že ako dedko už aj ty spávaš s babkou. Ale zabŕdnime do ďalšej témy, jedlo, strava, vegetariánstvo?

Jarko S.: - Peter, vegetariánstvo je háklivá téma. Ja si myslím, že je to jedna alternatíva výživy pre "určitých" ľudí. Pri dnešnej strave je to jedno z možných racionálnych riešení. Vyžaduje to ale alternatívne 100% náhrady potrebných výživových látok. O tom Ti môže viac porozprávať Janko PRISTACH z Bánoviec. Takže všetko z mierou, ako hovoril voľakedy Mlsna.

4. Peter M.: - O vegetariánstve veľmi rád počúvam hovoriť. Od Beaty Mačicovej počnúc až po Narcisu končiac. Strašne pri tom vyhladnem. Poďme k ďalšej zaujímavej téme, otužovanie, viem, že si ho skúšal na sebe, pokračuješ v tom aj naďalej?

Jarko S.: - O téme otužovanie nerád hovorím a ani nechcem dávať žiadne rady. Keď niekto ho chce vykonávať, tak nech sa to deje podľa jeho predstáv, nenásilne, primerane časovým možnostiam, chuti a zdraviu. Ja osobne silne verím v účinky otužovania, je to jedna z alternatív ako predchádzať civilizačným chorobám. Ďalším krok v otužovaní je zimné plávanie, čo sa dá porovnať asi k 100 kilometrovému pochodu.

5. Peter M.: - Zimné plávanie sa mi osobne tiež veľmi páčilo, keď som bol mladší a toľko sme sa na to chystali, že zostalo len pri myšlienke. Keď som si predstavil, akého by som ho mal chudáka v päť stupňovej vode, tak som sa sám odradil. Ideme ďalej, k lepšej otázočke, Jarko čo slivovička, vraj ju dorábaš, ale nepiješ.

Jarko S.: - Fakt je to prvá lepšia otázka. Podľa mňa je to výborný liek, ako hovoril doktor Kerekeš - jedna štamprla je liek a dve už jed. S tou predpredvlaňajšou slivocicou som sa zúčastnil na "Slivovicovej súťaži" v Radimove, kde som výborne obstál, získal som za ňu ocenenie. Fakt to nekecám. Ale keď Ti mám pravdu povedať, ja mám radšej vínko a na diaľkových pochodoch pivo.

6. Peter M.: - Maratón, čo nám o tom prezradíš?

Jarko S.: - Peter, minule si ma nazval tak honosne, maratónec, ale ja som súťažne maratón nezabehol. Mirko Lietavec mi hovorí, aby som to skúsil, lebo už mi veľa času nezostáva. Súhlasil som s ním, ale doteraz som sa neodhodlal na jeho odbehnutie, ja súťažne bežím v roku "iba" môj obľúbený "Národný beh Devín - Bratislava". Inak behám kade tade, avšak hlavne pre radosť a oddych.

7.Peter M.: - "Trnavská stovka" - na nej je ťa stále pravidelne vidieť. Akých akcií sa okrem nej ešte zúčastňuješ?

Jarko S.: - Na Tvoju stovku chodí naša partia pravidelne už roky, čiže "dúhodobo". Sú to už spomínaný ďalší jubilant Milan Hanzlúvka /ktorý tento rok nebol, lebo ho prehovorila dcéra, aby nešiel prechladnúť, čo ho doteraz mrzí/, Štefan Drinka a Štefan Mihalovič. Trnavská stovka je pre nás TEST vo viacerých smeroch, kondícii, odvahe, psychike, zdraví a pod.

8.Peter M.: - Malé hory, veľké hory, naše hory...

Jarko S.: - Moja práca mi nedovoľuje chodiť často na hory a ak sa uvoľním, tak iba do "našich" slovenských hôr. Preto najčastejšie sa pohybujem v Malých Karpatoch, Bielych Karpatoch a prípadne v Považskom Inovci. Oproti iným turistom "nič" moc, ale pre mňa je to vzácna chvíľa, keď sa do nich dostanem.

9.Peter M.: - Opravil si ma, že nie si "klasický" 42 km maratónec, takže poďme k stovkám, ktorých podstatnú časť prebehneš. Ktoré sú to v priebehu roku?

Jarko S.: - Samozrejme sú to naše klasické malokarpatské, začnem Trnavskou, ktorú som prešiel 15-krát /dúfam, že Ti počet sedí/, potom Špačinská ŠPCH, ktorú som prešiel 10-krát a nakoniec Teslácka stovka /kde som voľakedy pracoval/ 7-krát. To máš cca 3200 km. Časy zväčša okolo 15 hodín. Preto je samozrejmé, že keď už nie do kopca, tak z kopca som si zabehal. Ale na to potrebujete zasa dobré kolená.

10.Peter M.: - Keby si nás náhodou raz pozval k Vám do okolia Osuského, kam by sme sa vybrali a prečo?

Jarko S.: - Ako bolo už spomenuté, bývam v malej záhorácko - kopaničiarskej dedinke Osuské, ktorá je známa aj z histórie, leží cca dva kilometre od Jablonice smerom na Brezovú. Bývam blízko lesa na rozmedzí Malých a Bielych Karpát pri rieke Morave a potoku Brezovka. Takže na vychádzky do lesa to máme coby dup. Nuž a keby som mal pozvať turistov k nám, tak isto iste by to bolo Štefánikovo Bradlo, Rozbehy, kde máme prvé 4 veterné elektráne postavené na Slovensku, na zrúcaninu hradu Branč a odtiaľ smer Bukovec, čo sú cca tri kilometre, kde je novodobé PREPADLISKO ZEME, ktoré bolo zaregistrované len v roku 2006, čiže je to novinka. Je to niečo originálne, čo sa tak často nevidí. No a teraz opačne, keď ja chcem vypadnúť, a ja veľa toho voľného času nemám, som ľuďom ako opravár k dispozícii takmer 24 hodín, tak snažíme sa s manželkou vypadnúť do "teplých krajov", chodíme veľmi radi do Podhájskej.

11.Peter M.: - To prepadlisko môžem potvrdiť, počul som o ňom a minulý rok na jednom mojom nemenovanom pochode sme išli cez Bukovec, avšak vtedy bola taká hmla, že okrem šenku sme nenašli ani cestu z dediny na Branč a nie to ešte nejakú "jamu". Čo by si chcel v nasledujúcej 5-ročnici prejsť, kam sa pozrieť, čo ešte si dokázať?

Jarko S.: - S určitosťou môžem povedať, že neplánujem nič prevratné, nechávam to plynúť tak ako doteraz, samozrejme, že nejaké tie tajné túžby, chuť na dobrodružstvo a cesty po svete mám, ale nie sú nejaké megalomanské, sú také našinské. Ak sa mi z toho niečo splní, nezabudni sa ohlásiť o päť rokov pri mojej 60-ke. Potom Ti to prezradím.

12.Peter M.: - Motto - alebo nejakú múdrosť, odkaz pre kamarátov... resp. nejaké Tvoje želanie do budúcnosti?

Jarko S.: - Nakoniec chcem pozdraviť všetkých turistov diaľkoplazov, aby sme sa aspoň raz do roka zišli na pochodoch, výstupoch či iných akciách, aby dlho chodili po našich slovenských chodníčkoch a k tomu všetkým prajem veľa, veľa zdravia. Veď to ostatné sa u zdravých dostaví samo!!! Ešte voľačo si prajem, aby som v roku 2007 prebehol po 14-krát Devín - Bratislava, po 16-krát prešiel Trnavskú stovku, po 11-krát Špačínsku ŠPCH a po 8-krát Teslácku stovku. No a potom to oslávíme pre zmenu na Marháte a nie na Záruboch.

Peter M.: - Jarko, ďakujem Ti za rozhovor a prajem tak isto veľa zdravia do ďalších rokov a ako voľakedy prial Ivan Košický, aj veľa sexuálnej sviežosti.

November 2006 Peter Minárik Trnava

 

Poznáte?

"Podpajštúnsky pas" vydalo Občianske združenie "Pre Záhorie" s finančnou podporou Phare CBC, Slovensko - Rakúsko 2003

Kraj pod hradom Pajštún - venčený Malými Karpatmi a ohraničený riekou Moravou. Pajštúnske a Stupavské panstvo - to sú názvy známe z dávnej i nedávnej minulosti. Pod Pajštúnskym hradom križovali dávne cesty, ako boli Jantárová, Česká, na tomto území sa v priebehu stáročí vystriedali Rimania, Skýti, Kelti, Dákovia, Germáni, Markomani, Kvádi, Slovania, Plavci, Sikulovia. Takže na "turistický ruch" sme my Záhoráci zvyknutí. Vás čakajú zážitky z pešej turistiky, putovania po cyklotrasách, možnosti jazdy na koni, rekreácie, športu, návšteva múzeí, galérii v prírode, návšteva rezervácií, hubárske terény, rybolov, ba možno i poľovačka a mnoho ďalších príležitostí.

Tento pas - ozdobený pečiatkami z miest, ktoré navštívite, nech Vám slúži ako pamiatka a milá spomienka, na náš Podpajštúnsky kraj.

Informácie o podujatiach v našom regióne a výhodách pre držiteľa pasu nájdete na www.prezahorie.com.

Doporučované navštívené miesta v podpajštúnskom pase :

1. Stupava - pamätník generála M. R. Štefánika
2. Záhorská Bystrica - farský kostol
3. Marianka - najstaršie pútnicke miesto na Slovensku
4. Borinka - Medené Hámre - baroková kaplnka
5. Lozorno - pozrite si tradičnú ľudovú architektúru
6. Zohor - pozrite si monumentálne dielo akad.maliara A. Brunovského "Bohyňa Záhoria"
7. Láb - Lábske jazero
8. Plavecký Štvrtok - Záhradná galéria A.Machaja
9. Záhorská Ves - Rieka Morava
10. Vysoká pri Morave - "šutrovňa" AXE
11. Jabloňové - renesančný kostol sv.Michala
12. Pernek - obec v Malých Karpatoch

A vždy na jeseň sa koná v Stupave tradičná veľká jesenná akcia "Dni zelá"

Podpajštúnsky pas nám poslal Jozef Karovič

 

XVI.Medzinárodný týždeň turistiky na Valašsku

Týždeň zaujímavých zážitkov v prekrásnych prírodných scenériach, spoznávanie histórie i súčasnosti v oblasti východnej Moravy každý rok ponúka MTTV /Medzinárodný Týždeň Turistiky na Valašsku/. Toto turistické podujatie býva pravidelne zaraďované do Medzinárodného kalendára IVV /Internacionaler Volksport Verband/ ako jedno z hlavných podujatí Klubu Českých turistov.

Tento rok sa uskutočnil 16.ročník v termíne od 15. do 22. júla 2006. Pravidelným a zároveň aj prirodzeným centrom tejto význačnej turistickej akcie je mesto Vsetín. Tu vo Vsetíne sa nachádzajú dostatočné kapacity stravovacích i napájacích zariadení, využívaných účastníkmi hlavne v popoludňajších a vo večerných hodinách.

Niekoľko slov o priebehu celého podujatia, tak ako som to videl ja.

Piatok, 14. júla 2006
Som využil spolu s niekoľkými kamarátmi na cestovanie na miesto zrazu. A hneď na úvod nás čakalo prekvapenie. Prezentácia účastníkov sa nekonala tak ako obvykle, v priestoroch sokolovne, tak ako sme boli my "starí" účastníci navyknutí, ale v priestoroch základnej školy na Trávnikoch. Približne o pol kilometra ďalej. V tejto škole bolo už ubytovaných asi 50 účastníkov vo svojich spacích pytloch /spacákoch/ na podlahe v troch telocvičniach. Ďalší účastníci mali zabezpečené ubytovanie na lôžkach v ubytovni KAMU. Už v piatok bola možnosť sa zaregistrovať a zaplatiť účastnícke a ubytovacie poplatky, prípadne si aj zakúpiť suveníry a rôzne tématické turistické záznamníky a odznaky mestských a prímestských okruhov IVV. Osobne v piatok skoro ráno navštevujem transfúznu stanicu na Kramároch a darovaním krvi si získavam na tento deň pracovné voľno /je na to paragraf/, aby som sa mohol tejto akcie zúčastniť. Po odchode z Kramárov cestujem vlakom EC do Břeclavi a potom ďalším do PŘEROVA. No a ďalej som cestoval už len osobákmi. Časovú prestávku v Hraniciach na Morave využívam na absolvovanie miestneho okruhu IVV. Po jeho absolvovaní pokračujem v ceste do Vsetína. Už v piatok sa stretávam s viacerými známymi, ktorých som už dlhšiu dobu nevidel.

Sobota, 15. júla 2006
Sobota je v rámci MTTV určená hlavne k docestovavániu účastníkov zrazu na miesto určenia, na registráciu účastníkov, ubytovanie, prípadne k individuálnemu plneniu okruhov IVV. Vo večerných hodinách sa pravidelne v Dome Kultúry uskutočňuje slávnostné zahájenie tohto podujatia. Tohto roku /2006/ kultúrny program zabezpečil folklórny súbor Jasenka. Ja osobne som plnil okruhy v Přerove a Vsetíne.

Nedeľa, 16. júla 2006
Nedeľa bola prvým dňom ozajstného poznávania Valašska. Názov podujatia bol tiež zaujímavý: "Nájdete čertův kámen???" Organizátori nám na tento deň nachystali trasy v dĺžke 31, 22, 15, 5 a 12 kilometrov. Vyberať bolo z čoho. Najdhšia trasa bola postavená takto: Jablunka, žel.st. - Pržno - U Holáňu - Háje - Lázy - Kuželov památnik - Rajnochovia - Čertův Kámen - Podolí - Pod Píškovov - Jarcova gula - Brňov. V dĺžke 31 km bolo 750 metrov prevýšenia. Počasie bolo veľmi vhodné na turistiku až na to, že bolo dosť veterno. Teplota bola okolo 26 stupňov. Ale zato z hrebeňov boli ďaleké výhľady.

Pondelok, 17. júla 2006
V pondelok bola etapa s názvom "K hraničnímu kameni č.6". Dnes sme si mohli vybrať z trás 39, 31, 24, a 11 km. Osobne som si vybral trasu 31 km. Trasa mala nasledujúce orientačné body: Velké Karlovice - Miloňov - Poľana - Vysoká - Třestík - Súkenická - U Tabulí - Oselná - hraniční kámen č.6 - sedlo pod Lemešnou - Podťaté - Velké Karlovice. Za slnečného počasia s teplotou 26 stupňov moje nohy zvládli 31 km s 1280 m prevýšenia.

Utorok, 18. júla 2006
Názov etapy "Považské výhľady". V rámci MTTV sa už stalo tradíciou, že jeden deň podujatia je venovaný aj krásam Slovenskej prírody, ktorá nie je veľmi vzdialená od miesta konania tohto zrazu. Turisti z KST Púchov nám nachystali dve etapy, z ktorých sme si mohli vybrať, s dlžkou 15 a 25 km. Autobusom nás doviezli do Považského Podhradia. A odtiaľ viedla najdlhšia trasa cez zrúcaninu Považského hradu - Lopatinu - Klapy - Udiču - Úpohlav - do Púchova. Nádherné slnečné počasie nás sprevádzalo po celý deň. Ďaleká viditeľnosť a dohľadnosť, teplota do 33 stupňov. Trasa mala 820 metrov prevýšenia. Ja som sa vrátil do Vsetína vlakom /predsa mám režinku/, ostatní autobusom.

Streda, 19. júla 2006
Názov etapy bol veľmi zvláštny "Pojdte s námi na "Nordkapr!" Na tento deň mali usporiadatelia pripravené trasy o dĺžkach 12, 24, 33 km. Trasa bola následovná: Lhotka nad Bečvou - Vysoká - Nordkapr! - Straník - Zrzavka - Jehličná - Zašova. Najdlhšia trasa 33 km mala prevýšenie 750 metrov. A bol zasa ďalší nádherný slnečný deň.

Štvrtok, 20. júla 2006
Pre tento deň bol zvolený názov etapy "Jižním Valašskem" a trasy boli pripravené v dĺžkach 13, 24, 31 a 42 km. Všetky trasy sa začínali v Broumove a najdlhšia z nich pokračovala: Broumov - Hložecká kaple - Jelenovská - Valašské Klobouky - Požár - Valašské Příkazy - Střelná - Francova Lhota - Pulčín - Lidečko. Ja som si nakoniec prešiel ponúkaný "maratón", ktorý mal prevýšenie 880 metrov. V tento deň bolo veľmi teplo a slnečno. Ešte šťastie, že jedným zo sponzorov pochodu bola firma Coca - Cola, ktorá nám ponúkala po ceste osvieženie, aj keď v cieli sa rozložila so svojím humbukom. Nafúkli tu akúsi bránu, cez ktorú sa prechádzalo a urobili si nafukovacie pulty, kde dávali akúsi samolepku miniatúrnych rozmerov a 2,5 decovú plechovku s Coca - colou. Mali ešte jednu nafúknutú upútavku, akože srdce na pilieri, ale viacero účastníkov sa vyjadrilo, že to vyzerá ako vztýčený "pánsky penis".

Piatok, 21. júla 2006
Na posledný oficiálny deň bola trasa pomenovaná "Ze Vsetína do Vsetína". Trasy 10, 23, 32 km: Vsetín - Leskovec - Horansko - Hovězí - Ústí u Vsetína - Vsetín. V počasí nič nového, pekne a teplo. V piatok po prejdenej etape už dosť účastníkov cestuje domov. Večer sa v Kultúrnom dome uskutočnila pravidelná záverečná tancovačka.

Oficiálny sumár zúčastnených:

234 turistov z Česka
24 zo Slovenska
2 z Nemecka
1 z Rakúska
celkom: 261 turistov

Sobota, 22. júla 2006
Zvyšní účastníci v priebehu soboty odchádzajú postupne domov. Ja sa ale nemám kam ponáhlať a cestou domov si prejdem ešte okruh "IVV Lipník nad Bečvou" a až potom nočným vlakom sa vraciam domov na Slovensko.

Bratislava, 8.8.2006, Jozef Karovič

 

Jubileum trnavských horolezcov
60-ka horolezcov TJ SLÁVIA TRNAVA (po novom HO SKOBA)

Hoci Trnava leží na rovine, no napriek tomu alebo možno práve preto, niektorých jej obyvateľov lákajú vysoké hory. Túžba po zdolávaní ich vrcholov bola aj dôvodom založenia horolezeckého oddielu, ktorý si v novembri 2006 pripomenul už 60.výročie svojho vzniku. Horolezecký oddiel v Trnave založilo rok po skončení 2.svetovej vojny niekoľko vtedy mladých nadšencov, na čele s Eugenom "Bubom" Nemešom. Ten ho potom viedol ako jeho predseda celých 50 rokov, až do roku 1996, kedy jeho žezlo prevzal Ján Trubač. Trnavskí horolezci aj napriek svojmu "nížinnému handicapu" dosiahli za šesťdesiat rokov nepretržitého a na lezenie bohatého trvania oddielu niekoľko pozoruhodných úspechov. Uskutočnili viacero cenných prvovýstupov vo Vysokých Tatrách, zúčastnili sa na mnohých úspešných lezeckých akciách v zahraničí, medzi ktorými nechýbali výpravy do Kaukazu, poľských Tatier, Rumunska, Dolomitov či do rakúskych Álp. Niektorí sa vďaka svojim výkonom dostali aj do horolezeckej encyklopédie, ktorá vyšla v roku 1990. V tejto jedinečnej a doteraz jedinej publikácii svojho druhu na Slovensku samozrejme nechýba ani heslo nestora Trnavského horolezectva a zdolávača viacerých prvovýstupov v Tatrách či Alpách - Eugena Nemeša, či majstra športu, publicistu a pedagóga Ivana Baju, ktorý je známy najmä svojimi úsmevnými karikatúrami z horolezeckého a turistického prostredia /pozn.redak. - mimo iné navrhol obálku MKD i diplom T-100/. Spomínaná encyklopédia uvádza aj dvoch ďalších trnavských horolezcov Prvej výkonnostnej triedy - Laca Vitteka a Cela Radványho, ktorý okrem lezenia sa starali aj o výchovu mladých adeptov horolezectva. Vďaka nim v Trnave vyrástla nová generácia výborných horolezcov ako sú Maroš Tomaškovič, Ľubo Stacho, bratia Kavuliakovci, Miro Cíferský, Stano Tomovič a iní, ktorí sa presadili aj v celoslovenskom meradle. Keď sa v roku 1989 otvorili hranice, dostali možnosť aj trnavskí horolezci rozšíriť si svoj akčný rádius o nové oblasti. Už v roku 1990 si zapísali do kalendára výstupov francúzske Alpy, Ťan Šan, Kaukaz, Krym a ďalšie. Samozrejme, že snom a vrcholom každého horolezca sú vrcholky Himalájí. Ako prvý z Trnavčanov získal pred desiatimi rokmi titul "himalájskeho tigra", vtedy ešte len 22-ročný Miroslav Cíferský. Jeho mesačný pobyt v Himalájach však postavil všetky jeho doterajšie výkony a zážitky do tieňa. Celý apríl roku 1996 strávil v Nepále, kde sa pripojil k jednej českej horolezeckej výprave. Jeho najväčším úspechom bolo, keď počas tohto pobytu sólovo a bez kyslíka vystúpil na šesťtisícovku Thorung Peak /6140 m n.m./, kde na vrchole zanechal vlajku Trnavy i vlajku svojich rodných Hrnčiaroviec.

Na základe "známostí" trnavských horolezcov v roku 1999 navštívil Trnavu známy himalájsky horský vodca Šerpa Pemba. O rok neskôr dvaja trnavskí horolezci Jozef a Martin Gabovicovci /otec a syn/ zdolali pod jeho vedením vrchol ďalšej šesťtisícky v oblasti Lhoce, Island Peak /6189 m n.m./. O vstup do pomyselného Klubu Himalájskych tigrov sa pokúsil aj jeden z najtalentovanejších trnavských horolezcov Ľubo Stacho. No hory vedia byť aj kruté a Himaláje si pred rokom vybrali svoju daň, keď v máji 2005 sa Stachovi stala osudná osemtisícka Čo Oju. Zahynul pod jej vrcholom vo veku 39 rokov. Horolezecký oddiel si v roku 1998 zmenil meno z HO TJ SLÁVIA na HO SKOBA TRNAVA. V tomto jubilejnom roku si horolezci okrem množstva akcií v Tatrách liezli aj vo Švajčiarskych Aplách. V lete si mladí horolezci Marcel Zemko, bratia Haršányovci a Peter Neštický úspešne vyskúšali svoje sily v severnom Nórsku, ďaleko za polárnym kruhom, v ťažkých lezeckých terénoch na ostrovoch Lofoty, kde vyliezli dvadsať ciest, vrátane dvoch prvovýstupov klasifikácie 6 stupňov obťažnosti. Medzičasom výzve Himalájí neodolal ani Stano Tomovič, podpredseda oddielu, ktorý už dvakrát zliezol Mount Blanc a má na svojom konte niekoľko prvovýstupov aj v Tatrách. Práve v čase, keď trnavskí horolezci slávili s jednomesačným predstihom /október 2006/ 60.výročie svojho vzniku, bol so slovenskou horolezeckou expedíciou v Nepále. Cielom 8-člennej výpravy pod vedením Mariána Šajnohu bola himalájska sedemtisícovka Tilicho Peak /7134 m n.m./. Odľahlá a zriedka navštevovaná hora, ktorú zdolalo doteraz iba 20 horolezcov, leží iba šesť kilometrov vzdušnou čiarou severne od hlavného vrcholu oveľa slávnejšej Annapurny /8091 m n.m./. Slovenskí horolezci museli najprv absolvovať namáhavý pochod do základného tábora pri rovnomennom jazere Tilicho Lake, ktoré leží v nadmorskej výške 4900 m n.m., ktorý trval osem dní a potom postupne vybudovať dva výškové tábory až do výšky 6400 m. Počasie a bohovia im žičili a 14.októbra vyrazilo prvé trojčlenné vrcholové družstvo úspešne na vrchol. Bohužiaľ, pri zostupe, asi tristo metrov pod vrcholom, sa jeden z nich, 41-ročný Ivan Prokop z Pezinka, nešťastne pošmykol a po 400 metrovom páde sa zrútil do ľadovcovej trhliny, kde zahynul. Táto tragédia ukončila nielen celú výpravu, ale zmarila aj nádeje trnavského horolezca, ktorý patril do druhého vrcholového družstva a dobytím Tilicho Peaku chcel priniesť symbolický dar k jubileu trnavských horolezcov. Možno nabudúce...

Trnava, november 2006, Peter Radványi

 

Deň vínnych pivníc - Trnava 2006

Už po štvrtýkrát zorganizovalo mesto Trnava a Trnavský spolok priateľov vína - VINCECH, podujatie s názvom Deň vínnych pivníc, ktoré naväzuje na históriu Trnavy. V malom Ríme sa však víno nikdy nevyrábalo, ale len uskladňovalo a obchodovalo sa s ním. V sobotu, 4.novembra, mohli tí, ktorí si zakúpili tzv."vínne pasy" /v cene 500 Sk/ a bolo ich 750, /limitné množstvo/ degustovať červené, biele i ružové vína od 22 vinárov v 18 historických trnavských pivniciach. Zámerom organizátorov bolo ukázať Trnavčanom podzemné priestory mesta, samozrejme spojené aj s ochutnávkou kvalitných slovenských vín.

"My sem voláme vinárov, väčšinou z "druhej strany Váhu", ktorí tu prezentujú svoje najlepšie vína, sú to malí, ale aj veľkí producenti vín. Cieľom je pozdvihnutie kráľovského vína na vyššiu úroveň, ale tiež je to aj stretnutie priateľov".- povedal nám Mgr. Edo Krištofovič, predseda spolku Vincech.

Degustácia začala už o 11. hodine na Radnici, kde primátor prijal majiteľov pivníc a vinárov. A od 12.00 do 20.00 museli účastníci stihnúť navštíviť 18 historických pivníc, z ktorých je väčšina sprístupnená verejnosti iba tento deň v roku.

Zo všetkých vín najviac zaujalo víno z levicko - tekovskej oblasti - víno z Čajkova. V tomto regióne sú viniče na južných svahoch Štiavnického pohoria, ktoré vznikli sopečnými vyvreninami, kde je tuf. Na Slovensku sú len dve také oblasti - Tokaj a Čajkov. Známa Čajkovská "Leánka" tu mala veľký úspech. Medzi pivnice, ktoré nie sú bežne otvorené, patria napríklad pivnica Spolku Sv.Vojtecha, odkiaľ sa distribuuje omšové víno pre potreby obradov rímsko-katolíckej cirkvi alebo legendárna pivnica Fortuna na Františkánskej ulici a ďalej pivnica pod Západoslovenským múzeom. Do Trnavy na deň vínnych pivníc zavítal aj francúzsky veľvyslanec na Slovensku - Jasques Faure, ktorý navštívil spolu s primátorom Trnavy p.Bošnákom niekoľko pivníc a ochutnal výberové slovenské vína.

Trnava, november 2006, Peter Minárik

 

Ako sa chlastá v Belianskych Tatrách

Belianské Tatry sú najmenej známou časťou Vysokých Tatier. To je fakt. Ale čo sa predčasom prehnala Východnými Tatrami pustošiaca víchrica a urobila z turistického raja mesačnú krajinu, a potom čo sa Belianské Tatry otvorili turistom, objavili turisti zo Slovenska, ale hlavne z Čiech, krásy i tohoto kúta Slovenska.

Jedným z tých sympatických rysov je pohostinnosť miestneho ľudu. Čo dom, to izby pre hosťov, množstvo rôznych reštaurácii a rôznych občerstvení od výmyslu sveta a domáci Vás veľmi radi "zatknú" a zoberú na kus reči, a hlavne "pol deci".

Lenže človek nesmie podľahnúť tej ilúzii zo Ždiaru a Tatranskej kotliny a musí mať na zreteli, že akokoľvek je hustá chlastacia sieť v týchto dvoch mestečkách, tak pustá je kolom dokola. Hodiny sa môžete plaziť lesom, či kamením, kamzíkov uvidíte, ale stánok s borovičkou určite nie!!!

Keď už sme u tej borovičky - na podiv - Slováci ju vlastne ani moc nepijú, nechávajú ju turistom. Aspoň takú mám skusenosť z tejto oblasti. Borovička je tu veľmi lacná, je jej množstvo značiek, ale najvýraznejšie sú dve: prešovská "Spišiacka" a košická "Špišská borovička". Majú veľmi podobnú, žltú etiketu, ale tá druhá chutí omnoho lepšie.

Ale je zaujímavé, že zohnať ju v obchode je umenie!!!

Ako som si tu všimol, miestni tu dávajú prednosť - vodke. Turisti, s ktorými sme sa stretli, sa s nami podelili s fľaškou vodky z firmy St.Nicolaus z Liptovského Mikuláša - a bola dobrá. V tejto spomínanej fabrike vyrábajú azda všetky alkoholické nápoje, čo poznám. Broskyňová vodka, nič moc, ale robia tam aj Tuzemský um, Slovenskú borovičku, Gin, Fernet, Zelenú, Griotku. Okrem toho sú obchody zavalené rôznymi bylinkovými likérmi /Demänovka, Karpatské Brandy/ a ďalej Gazdovkými slivovicami, čert aby sa v tom vyznal.

V čom je tu problém, to je whisky a hlavne whiskey. Jamesona som videl akurát v Tatranskej Javorine v takom duty - free, na miestny spôsob, a aj to bolo určené hlavne Poliakom. Inak ale v každej krčme majú poctivý fernet a becherovku.

Milým prekvapením tu bolo pivo. Bolo výborné. Myslel som si, že budem odkázaný na plzenské, ale chyba lávky! Zlatý bažant bol skvelý, Kelt je tak isto dobrý, ten sa predáva vo fľašiach s klasickým keramickým uzáverom, ako napríklad v Čechách kvasnicový Bernard. Tieto dve pochúťky spadajú pod pivársky kolos Heineken, ktorý vyrába ešte pivo Corgoň, čo je ale "desina" a už len to a ten názov ma od neho odraďuje.

Ešte jedna zaujímavosť, všade tu majú veľkopopovického kozla, bodaj by aj nie, keď sa totiž varí licenčne v pivovare vo Veľkom Šariši. Tam robia aj povestný "Šariš" a Smädného mnícha. Z českých pív je tu dostať ešte moravské "Starobrno". Ale kto by ho pil, keď je tu dostať toľko ďalších značiek - Tatran a Kamzík z Popradu, Topvar z Topolčian, Martiner z Martina, Steiger z malej dedinky Vyhne pri Žiari a ďalšie.

Skrátka a dobre, v Belianskych Tatrách sú na naše maškrtné dršky riadne pripravení.

november 2006, Fefík

 

Záhorácke vína:

Banánové - každý banoval, že ho pil.
Scenolez - po vypití deci lezeš od radosci po scene.
Francúzske - Du blít.
Hrdličkové - po jednom glgu kričíš: "Cukru, cukru!".
Záhorácky tramín - keď ho chlasceš, mosíš sa držať trámu.
Korunovační - za jednu korunu kúpiš litr vína aj s flašú.
Samozavírací - naleješ, a keď je plná fľaša, tak sa zavre, že sa hrdlo stáhne.
Stahovací - vypiješ deci a tak sa ti zadek stáhne, že bys ani strúhaný chlup doňho nepichl.
Neutrónové - chuapi padajú, šenk ostáva.
HD2D - huava duní 2 dni.

Špeciálne stupavské sorty:

Kolenačkové - ideš kolenačky popod okná suseda, aby ťa, nedajbože, nezavolal na pohárik.
Orechové - vyleješ víno k orechovému stromu, ten sa zatrasie a orechy pozbieraš.
Stolové - vynikajúce na umývanie okien a stolov.
Rýnske - ak ho vypiješ, musíš sa držať rýny.
Hosťovské - (veľmi vyhľadávané) ponúkneš ho hosťom a máš od ich návštev na dva roky pokoj.
Detské - večer si ho vypiješ a ráno sa učíš chodiť a rozprávať ako dieťa.
Ortopedické - dvakrát zlomené.
Neutrónové - všetko živé po ňom ľahne.
Šuškané - pri napití ti natiahne tak ústa, že môžeš šuškať do ucha.
Dvojchlapové - jeden z tých troch to už nevydržal a začal piť ocot, lebo ten je sladší.

 

Mula od muly pôjde...

Peruánske mestečko Cabana Combe leží nad jedným z najhlbších kaňonov sveta - COLCA. "Ako dlho trvá zísť dolu až na dno kaňona?" pýtame sa peruánskeho sprievodcu. "Dole tak maximálne hodinku a pol a hore dve a pol". Super, o jednej vyrazíme a o piatej sme naspäť, plánujeme si. "Pôjde niekto z Vás na muli?" dole a hore je to za 70 solov /cca 700 Sk/ "Ale kdeže, my sme dobrí turisti, pôjdeme po vlastných, chceme sa prejsť", odpovedáme sprievodcovi. "Nevadí, jednu mulu zoberieme so sebou, pre istotu."

Šliapeme kamenitou uzučkou kľukatou cestičkou dole do údolia a nemôžeme sa vynadívať a nabažiť tej krásy. Prevýšenie je 1400 metrov. Vtom počujeme zospodu nejaký hluk. Náš sprievodca s mulou, oblečený do brazílskeho dresu s číslom 10, huláka a ukazuje, aby sme sa "prilepili" ku skale, lebo idú muly. To sú ale chytré a milé zvieratká, nás nechajú pri skale a oni idú pri zráze. Za príšerného tepla pokračujeme dole. Muliar si ma obľúbil, stále niečo melie po španielsky, a keď ja mu odpovedám po slovensky "to vieš, že áno, Ronaldo", ide sa umlátiť smiechom.

Sme dole, "pozri sa, je to ale divné, že sú už štyri hodiny. Nemali sme tu byť už o pol tretej"? "Nemáte záujem o mulu?" chichice sa Ronaldo. Ale nás je trošku moc na jednu mulu. "Ale múl je dosť, už tu na Vás čakajú." To je ale náhoda, že??!!! Polovica výpravy chce ísť peši a tak sa rozdeľujeme. Ja volím mulu /neviem, či je to správne spisovne/. Na tomto dopravnom prostriedku som ešte v živote nešiel, resp. neviezol sa. Keď to zistí "Ronaldo", hneď poskakuje, že práve ja musím sa viezť na jeho upotenej mule. Jasné, keď si už tak spolu rozumieme. Vyrážam prvý.

To je ale šikovná mula, hovorím si, keď po prvýkrát zastaví a čaká, aby ju dobehli "svoje" kamarátky. Kamarátky nás dobehli, teda predbehli, to je ale šikovná mula, hovorím si po chvíli, teraz zasa čaká na mojich kamarátov, ktorí idú peši, aby som nešiel sám ja.

Potom sa mula zastavuje tesne nad zrázom, hrozne sa potí a funí. Ešte krok dievča a sme obidvaja mŕtvi. Zisťujem, že ja sa už potím ako kôň taktiež. Urobila polkrok, na nič nečakám a zoskakujem smerom ku skale. Pristávam na kameňoch, s odretou nohou. "Seňor, seňor!" pokrikuje Ronaldo. Tak kamaráde, na toto zvieratko si už nesadnem. Ronalda chytá infarkt a kamarátky mi tlmočia, že mu to nemôžem urobiť, pretože má doma päť detí a prišiel by o zárobok. "Zoberiem Vám batoh a hneď sa Vám pôjde jedna radosť" Batoh váži dve kilá a ja deväťdesiat. Ronaldo sa robí, že tomu nerozumie a cpe ma do sedla. Znovu vyrážame. Premýšlam, prečo tá mula ide stále tesne okolo zrázu, keď u skalnej steny je toľko miesta. Zviera drbnuté. Navyše zasa zastavuje! Ronaldo berie kameň a celou silou ho švacne po mule. Vyštartuje tak, že sa sotva udržím v sedle. Za chvíľu stojíme zas. Ostatné muly nás predbiehajú, medzi nami a skalou. Telo na telo, ustúpiť sa dá len raz, a naposledy. Ďalšia zastávka je v 180 stupňovej zátačke priamo nad zrázom. Tu sa nedá urobiť krok ani vľavo, ani vpravo. Asi sa chce zabiť a mňa so sebou. Niekde som ale čítal, že zvieratá nemajú inteligenciu na to, aby pochopili, čo je to sebevražda a aké má v tej chvíli výhody. To ma drží nad priepasťou.

Konečne sme na vrchu, konečná vystupovať! Sme pred krčmičkou a tma je ako vo vreci. Organizujeme záchrannú akciu pre pešiakov. Posielame im jednu mulu s baterkami. Je už deväť hodín. To sa nám tie štyri hodinky "kľudnej" chôdze pretiahli. Sedím v krčme a dávam si poldecáčik za každú zastávku, ktorý zalievam s pivkom. Po čase prichádzajú kamaráti, ktorí išli peši a sú úplne premrzlí. Pijeme čaj z koky a ja im rozprávam, že keby išli na mule, potili by sa veru tak, že by to do smrti smrtúcej, nezabudli...

Cabana Combe, september 2006, Ladislav

 

Ďalší rovníkový turista

Nedávno, presne 8.4.2006 na diaľkovom pochode Memoriál V. Haluzického splnil ďalší turista podmienky pre udelenie rovníkového odznaku VOPT. Je to už piaty turista a druhý Teslák. Je to diaľkoplaz, ktorý dostal pri narodení meno Stotka a pri krste Vladimír. Nie je to až tak dávno, niekedy na rozhraní storočí, povedzme radšej na rozhraní tisícročí, tak ako nám to vždy vykladal populárny Janko, čo sme zavŕšili náš "boj" proti veterným mlynom, do ktorých fúkali opačným smerom niektorí funkcionári KST (oni, aby sa nelegalizovala nadstavba VOPT a my sme zas boli za áno). Podujatie, ktoré našlo takú širokú odozvu medzi diaľkarmi – výkonnostnými turistami. Keď naše pokusy (rozumej nás rádových, ale zato výborných výkonnostných turistov) uspieť u členov vtedajšej klasifikačnej komisie KST a presvedčiť ich, že VOPT je dobrá a zaujímavá vec, len má jednu veľkú chybu, že jej vrchol končí ziskom zlatého odznaku pri 6000 km a dosť. Turisti však chodili a chceli chodiť na organizované diaľkové pochody i naďalej a chceli plniť ďalšie vyššie stupne VOPT. Pokusy o neoficiálne rozšírenie odznaku tzv. diamantový stupeň robili už v minulosti "Štartáci". Táto snaha mala krátku trvácnosť a spolu s príslušnou dokumentáciou však odišla do nenávratna. Keď sme videli ten skostnatelý, konzervatívny, či skôr zatvrdnutý postoj, síce iba niektorých funkcionárov, ale žiaľ tých, ktorí mali práve tieto veci takpovediac v náplni ich funkcionárskej práce, tak sme nadstavbové stupne VOPT začali organizačne pripravovať sami. Nenechali sme sa presvedčiť "klasifikátormi", aby sme "extrémnu" turistiku nechali tak a chodili po lese za faunou a saunou, či ako sa to volá a obdivovali kvetinky a krajinu (to aj robíme, ale trochu v rýchlejšom tempe). Ako príklad toho, že diaľklopazi sa zaujímajú a poznajú prírodu, môžeme uviesť i tú skutočnosť, že z hríbov, ktoré pri diaľkačoch dosť často zbierajú sa neotrávil ani jeden turista, na rozdiel od tých niektorých funkcionárov, ktorí už otrávili toľko turistov, že to nie je pekné. Niektorých možno bez nadsádzky pripodobniť stredovekým travičom. Vypracovali sme pravidlá nadstavbovej časti a treba povedať, že to nebola náročná záležitosť. Stačilo, keď sme vedeli písať, z počtov si osvojili základy, čo je to minimum a pod. a držali sa zásady, že mať v hlave rozum je dobrá vec, ale mať v hlave víno lepšia. S týmto našim elaborátom sme navštívili popredného, ale čo je dôležité rozumného funkcionára vtedajšieho predsedu sekcie pešej turistiku pri KST Jara Šilíka, ktorý nielen, že nás nevyhodil, ale doplnil náš návrh na rozšírenie o ďalší stupeň VOPT tzv. rovníkový, ktorého metráž, či kilometráž odpovedá obvodu rovníka. Samozrejme, že sme nenamietali, len sme sa pod fúzy usmievali, veď kto to kedy nachodí tých vyše štyridsať tisíc kilometrov. Odpoveď je už tu. Päť turistov a šiesty už zbiera posledné kilometre. Ten šiesty by mal byť Cyril Porubanec, ktorý je známy aj tým, že sa rozhodol prešliapať všetky turistické značky v republike do posledného kilometra. Ešte šťastie, že prišlo k rozdeleniu republiky, lebo aj tých slovenských vyše 12 tisíc kilometrov je veľa. Musíme sa priznať, že tá naša skepsa ohľadom rovníkového odznaku nebola opodstatnená a dnes už popri stupňoch: základný, super, elita a rovníkový sme museli urobiť ďalšie rozšírenie o stupeň, tak nenávidený klasifikátormi, o stupeň extrémny (45 tisíc, 50 tisíc, 55 tisíc). Treba povedať, že doteraz nikto nezískal len ten posledný ( 55 000 km) stupeň. Ak chce niekto vedieť, ako sa dá urobiť ten rovníkový odznak, nech ide po radu hoc aj Vladovi. Ten na prekonanie tejto hranice potreboval 830 diaľkových pochodov, ktoré absolvoval takmer za štvrťstoročie. Je to však aj zásluha jeho priateľov turistov, ktorí najmä v tomto roku, keď iní "funkcionári" a ochrancovia limitovali účasť na niektorých diaľkových pochodoch na maximálne 20 účastníkov (je zaujímavé, keď neuspeli s minimom - viď klasifikačný poriadok, prešli na maximum), sme Vladovi prepustili miesto v dvadsiatke a my sme šliapali na čierno.

A ktorí sú to tí, ktorí získali rovník dávnejšie? Čo meno, to trieda: Vilo Vida, Rudo Pado, ale predovšetkým Melichar Klokner (má už 45 tisíc) a Attila Korčok, ktorý by si do sprievodu, ak by sa ešte konávali prvomájové sprievody, dal na krk 50 tisícovú medailu (nie Sk ale km).

Zoznam ostatných držiteľov nadstavbovej VOPT aj s príslušnou dokumentáciou (vraj dobre vedenou) nájdete v Tesle Bratislava a na internetovej stránke, ktorú obsluhuje (a tiež dobre) Ing. Pavol Šoula (adresa www.elf.stuba.sk/~soula/mkd).

PS. Tolerovanie nesplnenia podmienky. V klasifikačnom poriadku, ktorý "oficiálne" platil od 1.1.2000 do 31.12.2005, je podmienka na uznanie pochodu, že diaľkový pochod musí trvať minimálne jeden deň.

Po konzultáciách na niektorých odborných a vzdelávacích inštitúciách (prvý stupeň základnej školy v Hornej Malej, Osobitnej školy so sídlom v Bratislave a i.), sme došli k záveru, že jeden deň má 24 hodín, na rozdiel od inej časovej jednotky napríklad "pol deň", ktorá podľa získaných informácii sa rovná 12 hodinám. Zároveň sa nám podarilo zistiť, že pol deň nespĺňa kritérium "minimálne jeden deň". Z tohto dôvodu pri hodnotení nadstavbovej časti VOPT napriek podmienke uvedenej v zmysluplnom a možno povedať, že i duchaplnom klasifikačnom poriadku, sa ako diaľkový pochod uznáva aj keď turista prešiel napríklad 35 km v rekordnom čase dvadsať či menej hodín.

Ivan Nižnan

 

Ďalšia smutná správa

V českom časopise Turista č.6/2OO6 je uverejnený smútočný oznam o známom českom turistovi, ktorý sa zúčastňoval diaľkových pochodov, vrátane stoviek, ale aj zimných táborení. Aktívne plnil aj rôzne druhy turistických odznakov. 20.októbra 2006 zomrel majster turistiky OTA JUREN vo veku 75 rokov. Aký bol, taký bol /o mŕtvych len dobre/. Česť jeho pamiatke.

Bratislava, 20.novembra 2006, Jozef Karovič

 

Kade by sme išli, keby sme išli...

"Kade by sme kráčali na Vianočnom pochode 2006 keby nebolo keby... Pôvodne sme mali naplánovaný zvláštný, netradičný pochod z Bojničiek, /samozrejme nápad treba priznať Viktorovi, ktorý odtiaľto pochádza/ kompou cez Váh do Šúroviec a cez Zavar do reštaurácie Paľovi Takáčovi.

Azda najzaujímavejšia časť tejto trasy by bola cesta kompou cez Váh, ktorú donedávna niekoľko rokov za sebou dobrovoľne prevádzkoval bývalý starosta obce Vinohrady nad Váhom. Tento pán je naozaj zaujímavý muž. Volá sa František Škorík, ako bývalý starosta sa rozhodol, že bude pustovníkom. Pri rieke neďaleko obce Vinohrady si postavil na drevených koloch zrub. Je dosť vysoko na to, aby ho nezobrala veľká voda. Má trstinovú strechu. Tu žije, bez rodiny a bez civilizácie. Tri volebné obdobia bol starostom. Potom sa rozhodol pre zmenu života, stal sa pustovníkom a prevozníkom. Stačí prísť hoci aj o polnoci a zabúchať na dvere. Vždy je ochotný pomôcť. Psy začnú brechať a ramenatý zavalitý muž, ktorému domáci dali meno Robinson, je hneď na nohách a je pripravený pocestného previezť na druhú stranu Váhu. To všetko za obyčajných 5 korún slovenských. No však niekedy nemá koho previezť aj niekoľko dní, všetko záleží od ročného obdobia. Samotou, ktorú si od života pustovníka sľuboval, však rozhodne netrpí. Navštevujú ho kamaráti, aj neznámi ľudia. V lete sa ich tu pri Váhu zíde aj stovka, a to už je spoločenská udalosť. Posedia, podebatujú, úplne o všetkom, od žien, cez politiku až po Boha.

Prievoz sa stal pre mnohých kultovým miestom, Fero Škorík čudákom. On si to ale nemyslí. Sú aj extrémnejší pustovníci, ja som aspoň užitočný. Kto pustovníči iba kvôli sebe a nie kvôli iným, je sebecký. Mám menej času ako kedysi, no zmenil som hodnotový rebríček. Som bohatší o poznanie, že prežiť sa dá aj skromne.Osobnosť sa nedá vybudovať na materiálnych hodnotách. Chudobu pozná - pustovníčenie je už jeho štrnáste zamestnanie.

Predtým pracoval ako baník, krčmár, skladník elektromontér či starosta obce. Roky bol na montážach v Kazachstane. Do dediny sa dostane iba na zasadanie miestneho zastupiteľstva - stále je totiž poslancom. Svoje pustovníčenie už však v lete skončil. Chvíľu pobudne doma /má vo Vinohradoch dom/ a na rok sa chystá ísť na bicykli do Omska. Na Sibír. Berie to ako tréning na plánovanú, pripravovanú cestu okolo sveta. Zážitky vraj raz dá na papier.

Zo žartu hovorí: "Dvadsať rokov som poslúchal mamu, dvadsať rokov ženu, teraz chcem byť dvadsať rokov slobodný". A my mu držíme palce, dúfame, že sa tejto knihy dožijeme a niečo zaujímavé z nej prinesieme.

Plán Vianočného pochodu na tento rok sa ale zmenil, tak možno nabudúce.

Peter Minárik

 

KALENDÁR

január - február 2007:

6.1.2007 TROJKRÁĽOVÝ POCHOD 13.ročník
(sobota) KST Holíč

Trasa: 10 km, okolie Holíča
Štart a cieľ: Holíč, Dom turistiky, štart o 8.00 h
Vedúci: Ján Hránek, D.Rapanta, 908 51 Holíč, tel.d.: 034-668 4598

6.1.2007 ZIMNÁ 35-KA 26.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

Trasa: 35 km/800 m, 20 km/500 m
Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba (20 km) - Biely Kríž - Rača
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Kurt Holm, Horná 2, 831 52 Bratislava,
tel. d.: 02-4488 2162, 0903-741 118

13.1.2007 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 32.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

Trasa: 25 km/600 m
Nová Lehota - Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.00 h
Vedúci: Ing. Miroslav Herchl, tel.: 033-7742 404,
e-mail: miroslav.herchl[zavináč]gmail.com

20.1.2007 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 24.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel. st., 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

27.1.2007 TRIGONÁLA 14.ročník
(sobota) KTC Albatros Bratislava

Trasa: pešo: 50 km/150 m
Jarovce - Kittsee - Deutsch Jahrndorf - Nickelsdorf - Hegyeshalom - Rajka - Čuňovo
Štart: Jarovce, zast. MHD č.91, 7.30 - 8.00 h
Cieľ: Čunovo - pohostinstvo do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava
tel.: 0903-957 542

27.1.2007 REGIONÁLNY ZRAZ TURISTOV, STARÁ MYJAVA 44. ročník
(sobota) RR Sobotište

Trasa: 15 km
Sobotište - Havran - Sobotište
Štart a cieľ: Sobotište-AB-JRD, 8.00 - 9.00 h
Vedúci: Ján Oravec, Sobotište 371, tel. 0907-649 935

3.2.2007 DOROTA 26.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava

Trasa: 40 km/700 m
Koliba - Kamzík - Panova lúka - Svätý vrch - Košarisko - Biely Kameň - Biely Kríž - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Koliba, konečná MHD č.203, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava

10.2.2007 ZIMNÝ PRECHOD - ČIERNOU SKALOU 22.ročník
(sobota) Trnava

Trasy: 35 km/950 m, 15 km/450 m
35 km: Lošonec - Jahodník - Polámané - Čierna skala - Monrepos - Klokoč - Sklená Huta - Zabité - Majdán - Lošonec
15 km: individuálny výstup na Čiernu skalu
Cieľ: Lošonec, reštaurácia, do 17.00 h
Vedúci: Ing. Peter Minárik, tel.: 0911-550 921

17.2.2007 ZIMNÉ VÝSTUPY NA MALOKARPATSKÉ VRCHOLY 10.ročník
(sobota) VÝSTUP NA ČERTOV KOPEC OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

Trasa: pešo, lyže - trasa ľubovoľná
Stretnutie na vrchole s udelením pamätných listov medzi 12.00 - 13.00 h.
Vedúci: RNDr. Štefan Nagy, Radničné nám. 379/18, 929 01 Dunajská Streda
tel. d.: 0908-103 425, e-mail: snagyturist[zavináč]stonline.sk


Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.