december 2007
V tomto čísle nájdete:
3.november - deň sv.Huberta
Hlavne, že sme zdraví….
Poslední puchýř 2007
Po stopách času - Päť najvyšších kopcov Malých Karpát
Zaprášená romantika Ukrajiny alebo posledné európske safari (s batohom cez Zakarpatskú Ukrajinu)
K najvyššej hore Sibíri
Grécke hory a Olymp
Ukážka praktickej trnavčiny: "Král Dávit a Filiščínski chalani"
Polemika okolo piva
Čo sa deje u našich susedov, už teraz bez hraníc… (výber z kalendára českých turistov)
KALENDÁR - Malé Karpaty a okolie: január 2008
V tento deň si v kalendári pripomíname sv.Huberta. Takmer každý vie, že ide o patróna poľovníkov a lesníkov. No nie vždy to býval čistý a svätý človek. Tento aquitánsky princ vraj žil veľmi neviazane a okrem iných radovánok holdoval aj lovu.
Legenda však hovorí, že raz sa mu na poľovačke medzi parohami jeleňa, ktorého prenasledoval na koni, zjavil Ježiš. Opýtal sa ho, prečo neustále loví zvieratá. Povedal mu, že by mal začať hľadať Boha. Šľachtic sa naľakal, zosadol z koňa, pokľakol a povedal: "Pane Bože, už viackrát som o Tebe počul, ale aj napriek tomu som doteraz v teba neveril a neuctieval som ťa ako pravého Boha. Povedz mi čo chceš, aby som urobil, ukáž mi cestu pravdy a tvojej vôle". Ježiš mu odpovedal, že má ísť k biskupovi Lambertovi do Maastricku. Ten ho vraj bude učiť a povie mu to, čo musí urobiť, aby si zaslúžil večný život. Potom Ježiš zmizol. Hubert sa spoločne so sluhami vrátil v pokore domov.
Odvtedy si vážil prírodu a zvieratá. Prijal kresťanstvo a jeho cirkevný rast stúpal tak vysoko, že keď v roku 708 Sasi zavraždili biskupa Lamberta, stal sa jeho nástupcom a venoval sa misijnej činnosti v oblasti Ardén. Po smrti ho vyhlásili za svätca a stal sa patrónom všetkých poľovníkov a lesníkov.
Tak toľko legenda. A ešte jedna zaujímavosť z jeho pestrého života. Vraj si Hubert vždy pripíjal ľavou rukou, lebo pravú mal údajne vždy zaneprázdnenú peknou dievčinou, a tak mu neostávalo iné, len držať pohár v ľavej ruke. A po jeho vzore to vraj robia poľovníci dodnes.
Teda, nie to s tými dievčatami, ale s pripíjaním ľavou rukou.
Peter Minárik
Roky patrím do rozrastajúcej sa rodiny rekreačných bežcov. Práca vysokoškolského učiteľa ma zväčša pripútava k stoličke, a tak hodiny pracovného sedenia musím vyvažovať pohybom vo voľnom čase. Zvolil som si zdravotný, kondičný beh a nikdy som to zatiaľ neoľutoval.
Naopak, nedám na beh dopustiť. Pre duševného pracovníka je to živá voda, ktorá ho zbavuje duševného napätia a duševnej únavy, navodzuje pocit uvoľnenia, pokoja, radosti. Pravda, k tomuto blahodarnému pôsobeniu behu človek sa zväčša dostáva cez začiatočnícke chyby, keď behať bolí, beh prináša skôr trápenie ako radosť až dovtedy, kým sa nám nestane návykom, potrebou, kým nedostaneme "bežecké krídla". Kedysi by som bol hodinu behu bral ako trest. Dnes by bolo pre mňa trestom, keby som behať nesmel.
Najradšej behám v teréne, po cestách – necestách. Rád mením smery, trasy. Neraz to býva spojené so všelijakými príhodami, zážitkami, ktoré môžu byť zaujímavé, pekné, prakvapujúce, ale aj otrasné. S niektorými zážitkami sa chcem s vami trochu podeliť.
Zážitok č.1 - Kontakt.
Ktorýmkoľvek smerom z Trnavy vybehneme, ocitnete sa uprostred polí. A tak behám po poľných cestách, hrboloch a po celý rok sledujem život na poliach – rastliny, plodiny, škovránky, zajace a pravdaže ľudí. Koľko zmien, koľko pohybu, koľko života!!! Ľudí pozdravím, zakývam im a oni mi odzdravia. Iba jeden odpovedal ináč, zaťukal si na čelo. Akože mi výdatne šibe, keď tu takto pobehujem. Tieto "znamenia" sa ustavične opakovali, už som ho podľa toho poznal. Rozhodol som sa jeho postoj k môjmu behaniu zmeniť.
V jeden horúci letný deň, keď sme sa zase takto už tradične "pozdravili", pri obrátke v obci som si kúpil dve fľaše Vinei. Zakýval som na traktoristu, on si, akože ináč, zaťukal na čelo, a vtedy som položil fľaše na odstavenú vlečku, pantomimicky som ho pozval a bežal som ďalej. Cez rameno som poškuľoval, čo urobí. O chvíľu sa napájal so zaklonenou hlavou.
Na druhý deň ma už vyzeral. Pobehol k ceste a položil na ňu demižón. Poodišiel. Pribehol som k demižónu, zodvihol ho k ústam a schuti som sa napil ľahkého domáceho vína. Zakýval som mu. A on, predstavte si, po prvý raz si nezaťukal na čelo, ale mi odzdravil. No a odvtedy si vždy zakývame.
Zážitok č.2 - Psíčkovia
Na základe mnohoročných bežeckých skúseností konštatujem, že lov na rekreačných bežcov patrí k najkrajším kratochvíľam väčšiny psov. Bežiaci človek podnecuje u psa lovecký pud, stávate sa pre preň korisťou. Raz som tak bežal okolo plota a vrhli sa k nemu dvaja psíčkovia veľkosti teľaťa. S hrozivým vrčaním a vycerenými tesákmi bežali za mnou. Ešteže nás delil plot. Nebyť plota, bol by zo mňa solídny olovrant, pomyslel som si. A potom nastala chvíľa smrteľného znehybnenia. Plot na jednej strane skutočne nebol! Psiská sa s nadšením hnali k olovrantu. Neviem, ako som sa ocitol na streche prvého zaparkovaného auta. Beštie sa snažili vyliezť ku mne alebo ma stiahnuť k sebe. Tak som po streche auta tancoval, uskakoval, odkopával netvory, až pokiaľ som nezazrel neďaleko ďalšieho bežiaceho bežca za zdravím. Pud sebazáchovy mi vnukol ukázať smerom naň a skríknuť: "Tam! Aport! Chyť ho! Trhaj!" A psi na moje prekvapenie naozaj pozreli na bežca, schytili sa a poďho za ním.
To už ja som zoskakoval z auta a šprintoval som pred rozhorčeným majiteľom. Keďže neviem, ako napokon všetko dopadlo, využívam túto príležitosť, aby som sa poďakoval touto cestou kolegovi – bežcovi za nežistnú pomoc, lebo odvtedy som ho už nestretol.
Zážitok č.3. - Maniak
Občas sa stáva, že vybehnem z domu už za tmy, hlavne teraz v jeseni. Raz, neskoro večer, som klusal opustenou ulicou. Na jej konci som zazrel mohutnú postavu s dvomi taškami. A ako som sa k nej blížil, postava zrýchľovala, potom sa dala do poklusu, neskôr do behu a napokon pustila tašky a solídnym šprintom jačiac vbehla do záhrady a domu. Široká žena v stredných rokoch. Zodvihol som tašky, priniesol a položil pred bránku a bežal som ďalej. O chvíľu počujem za sebou dupot – dvaja muži ma dobiehajú. Neverili by ste, ako ťažko sa niektorým manželom a synom vysvetľuje, že nie ste maniak, že nenaháňate osamelé ženy, že si len tak beháte sám pre seba, pre zdravie, kondíciu, pre svoje potešenie. Naozaj, ťažko sa to vysvetľuje, keď Vás škrtia…
Ivan Bajo
Turistické podujatie "Za posledním puchýřem" je už dlhoročne ukončenie turistickej sezóny v Čechách a na Morave. Tento rok sa uskutočnil už 36.ročník. Z poverenia ústredia Klubu Českých Turistov ho zorganizoval KČT Kudrna Brno v okolí Blanska v termíne od 16. do 18.novembra 2007.
Každý účastník tohoto tradičného podujatia na základe zaslanej prihlášky a zaplatení poplatku dostal zaraďovací list s ďalšími podrobnosťami, od ubytovania až po trasy akcie.
Štvrtok 15.11.2007
Veľa turistov prichádza na miesto zrazu /do Blanska/ už vo štvrtok, a to z toho dôvodu, že už v piatok skoro ráno sa odchádza autobusom na poznávací zájazd.
Každý turista pri prezentácii dostal, obdržal účastnícky preukaz, propagačné materiály a obojok na nosenie debilov, čiže mobilov. Taktiež sme obdržali stravné lístky, vstupenky na koncert, kino a na zábavu. Účastníci zájazdov dostali aj špeciálny cestovný lístok, ktorý mal aj určenie sedadla v autobuse, to aby sa predišlo tlačenici a hádkam. Ubytovanie účastníkov bolo v priestoroch základných škôl. Po príchode na ubytovanie si nás služba označila papierovým náramkom, vode odolným a urobila si záznam do zoznamu.
Piatok 16.11. 2007
Ráno, po naplnení si svojich vnútorností, nastupujeme do pripravených autobusov. Organizátori pripravili niekoľko tématických autobusových zájazdov. Podľa počtu prihlásených, boli na niektoré z trás potrebné až 4 autobusy, taký bol veľký záujem o tieto zájazdy. Osobne som sa zúčastnil aj s mojimi kolegami z KST Spartaku BEZ Bratislava zájazdu č.3 – K Perštejnu. Prvý zmätok vyrobil vedúci zájazdu, ktorý z neznalosti neprišiel na ďalšie nástupisko, kde čakalo asi 10 ľudí. Až po našom upozornení sme sa pre nich vrátili. V rámci programu bola aj exkurzia do pivovaru Černá hora, bohužiaľ však nebola ochutnávka, pretože, vraj okrem vedúceho, ktorý nás sprevádzal, tam nikoho nebolo. Podniková predajňa prežila náš zájazd v poriadku, aj keď sa nakupovalo všetko možné od suvenírov, cez pivá až po pivnú režnú - 40 a 50 stupňové pálenky.
Po nákupoch sme sa presunuli do obce Lysice a tam navštívili tunajší zámok. Ďalšia zastávka sa uskutočnila v Kunštáte a následne v jaskyni Blanických rytířů. Veľmi krátku zastávku sme urobili v obci Čermír, kde našu pozornosť upútal drevený krytý most. Posledná zastávka na dnešnom výlete bola v Predklášteří, kde nám bolo umožnené navštíviť kláštorný komplex "Porta Coeli". Nečakaný zážitok nás čakal možno 10 km od Blanska. Bola tam veľká havária a my sme v autobuse trčali vyše hodiny na jednom mieste. Večer v rámci premietania bolo možné si pozrieť a zoznámiť sa so zážitkami cykloturistov z rôznych častí Európy. Počasie sme mali dnes zamračené so snehovými prehánkami.
Sobota 17.11.2007
Na sobotu organizátori pripravili sedem peších trás z východiskom z Blanska, dve trasy štartujúce ze Sloupu a šesť možných výberov variant dĺžok z Útechova. Trasy z Blanska bolo možné absolvovať aj v opačnom poradí. Dĺžkovo boli trasy 10, 13, 20, 30, 40, 42 a 50 km. Takže každý od nenáročného turistu až po diaľkoplazov si mohol vybrať podľa chuti tú svoju dĺžku na tento deň. Bolo možné ísť do oblasti Macochy, Sloupu, Rudic, Nového hradu… V cieli každý účastník dostal diplom a malú keramickú medailu, ktorá mu bude pripomínať túto akciu. Večer sa uskutočnila tancovačka a v rámci krátkej prestávočky bol slávnostný príhovor a udelenie titulu majster turistiky.
Odovzdanie pomyslného štafetového kolíka ďalšiemu organizátorovi "Puchýřa" sa urobilo trochu netradičnou formou. A to štrnganím kľúčmi, akože malý prevrat a pripomínaním si už skoro zabudnutého hesla "kráľ na hrad".
Ďalším spestrením tancovačky bola ukážka stepového tanca a predvedenie jazdy na bicykli bývalej majsterky sveta v krasojazde. Po polnoci bola ukážka afrického bubnovania.
Nedeľa 18.11.2007
Na nedeľu organizátori pripravili trasu v dĺžke 7 a 12 km, tentoraz bol smer trás orientovaný západným smerom a to: Blansko – Bukovec – Blansko. Akcie sa zúčastňovali už zväčša len tí najskalnejší z najbližšieho okolia, ostatní už postupne odchádzali domov. Po absolvovaní tohoto nedeľného pochodu som dostal ďalší, ale oveľa menší diplom.
Na budúci rok sa turisti znovu môžu stretnút na tejto akcii, ktorá sa bude konať už po 37.krát, a to v okolí Teplíc.
Turistická matematika:
Celkový počet účastníkov bol 1231 turistov z rôznych štátov, presná evidencia podľa národností nebola vyhotovená, ale boli tam okrem Čechov, Slovákov aj turisti z Poľska, Nemecka a Veľkej Británie.
Bratislava, november 2007, Jozef Karovič.
Poznámka Minárika
Na Slovensku nič také nemáme, myslím tým v celoslovenskom meradle. KST už roky nezaujíma nejaké "oficiálne" ukončenie sezóny a okrem Bratislavy a okolia ani turisti o niečom takom ani veľa nevedia, ale ani nemajú záujem.
Za "onoho času" niečo podobné skúsil zorganizovať známy "turista" podnikateľ J.J. Podaril sa mu dať dokopy jeden ročník a to v Krušoviciach pri Topoľčanoch. Avšak aj toto dianie zostalo bez odozvy. Ešte šťastie, že tu v okolí MK máme aspoň zopár organizátorov, ktorí sa podobnej činnosti už roky venujú. Symbolické ukončenie turistickej sezóny v "Malých Karpatoch a okolí" sa koná vždy v prvú sobotu v decembri na pochode "Barbora", /predtým Adela/. Oproti českému "puchýři" je to samozrejme mladšia akcia, menšia akcia, ale zato radostnejšia a spoločenskejšia. Rozdiel je tu ešte jeden, že táto naša akcia je len jednodňovka.
Po stopách času
Zaniknuté pochody
alebo DP s dlhou tradíciou..
Päť najvyšších kopcov Malých Karpát
Organizátor:
Slávia STU Bratislava
Vedúci akcie: Ing Karol Kováč
Štart 38, 50, 55 km: Smolenice, Chemolak,
aut.zast.
Cieľ: Pezinok - Rozálka
V začiatkoch Vzorný oddiel OT TJ Slávia SVŠT Bratislava organizoval aj kratšie trasy 14 a 28 km, ktoré mali štart v Kuchyni pri reštaurácii. V posledných ročníkoch tieto krátke trasy vypustili a organizovali už len najťažšiu 55 km a dve 50 km trasy, ktoré sa líšili iba prevýšením, a jednu 38 km, ktorá mala s jednou 50 km trasou spoločný cieľ v Kuchyni.
Trasa A /55 km/: Smolenice, Chemolak – Havranica – Záruby – Ostrý kameň – Brezinky – Mon Repos – Klokoč – Vápenná – Sološnická dolina – Skalka – Vysoká – Čertov kopec - Pezinská Baba – Pezinok, Rozálka
Trasa B1 /50 km/, prevýšenie 2300 m: po Čertov kopec ako trasa A, potom v sedle odbočiť doprava až nadol do Kuchyne, kde je cieľ.
Trasa B2 /50 km/, prevýšenie 2000 m: po križovatku s modrou TZC za Skalkou ako trasa A. Ďalej pokračujeme po červenej TZC až na Čertov kopec a potom ako trasa A.
Trasa C /38 km/, prevýšenie 1700 m: až na vrchol Vápennej ako trasa A, odtiaľ sa pokračovalo po modrej TZC až na námestie do Kuchyne.
Tento sa pochod sa radil medzi najťažšie päťdesiatky organizované v Malých Karpatoch. Celkovo podľa turistických kalendárov a aj podľa skutočnosti ich bolo zorganizovaných 26 ročníkov. Posledný, 26.ročník, sa konal 16.9.2000.
Nakoľko sa jednalo o ťažký pochod, počet účastníkov skoro nikdy neprevýšil 40 turistov. Bežný diaľkoplaz tento pochod prešiel za 9 až 11 hodín. Je pravda aj to, že na tomto pochode účastník naraz prešiel všetky najvyššie vrcholy Malých Karpát. Ďalšou zaujímavosťou bolo aj to, že za svojho času rodina Ferka Mikulka bola "naj" najmladší účastníci, najväčší počet z jednej rodiny a i najveselšia skupinka.
Trnava, december 2007, Peter Minárik
Zaprášená romantika Ukrajiny alebo
posledné európske safari
(s batohom cez
Zakarpatskú Ukrajinu)
Že to nebude ľahká akcia, som zistil už vo vlaku Košice – Čop, keď som sa nášho vedúceho spýtal, prečo stále ponúka cukríky členom našej výpravy. Jeho odpoveď znela: "Ja už pomaly odľahčujem. Ešte nevieš do čoho ideš". Mal pravdu, počas prvých dní pochodovania po nekonečných hrebeňoch Zakarpatskej Ukrajiny som mal sto chutí odhodiť celý 20 kg ruksak do najbliššej rokliny a vrátiť sa domov, keby sa to bolo dalo.
Táto najchudobnejšia ukrajinská oblasť totiž veľa možností na pohodlné cestovanie neponúka. Človek je tu odkázaný najmä sám na seba a na občasnú pomoc miestnych obyvateľov v riedko roztrúsených dedinkách a salašoch. Prostredie železničnej stanice v Čope však zatiaľ málo hovorilo o podmienkach, ktoré nás čakali vo vnútrozemí.
Čop – ideálne spĺňa stereotypné predstavy o krajinách bývalého Sovietskeho zväzu – neochotní úradníci, nezmyselné čakania, formuláre a procedúry, neudržiavané budovy, na ktorých chátrajú výstavné kusy umeleckých "úletov" socialistického realizmu.
Z gigantickej nástennej maľby na mňa mieri samopalom vojak Červenej armády a hrozia zaťaté päste robotníkov, zatiaľ čo mi ľahostajná colníčka kontroluje doklady. Pod nápisom "Zákaz fajčiť" zakrýva akékoľvek emócie silnou vrstvou mejkapu a dymom zo zapálenej cigarety.
Mikrobusom sa presúvame po cestách a doslova i necestách bližšie k horám, ktorých modré oblúky sa týčia smerom ďalej na východ.
Dedina, kde prvú noc prespávame, sa volá Kvasy. Leží tak na jeden deň cesty peši od Hoverly – miestnej hory opradenej legendami. Ako sme zistili neskôr, všetky ukrajinské dedinky sa navzájom podobajú ako vajce k vajcu, pričom nájsť spoločné menovatele nepredstavuje žiadny problém. Sú tu predovšetkým typické ošarpané drevenice s neodmysliteľnými satelitnými anténami na strechách. Drevenice obklopuje večné blato a prach.
Cez potok prechádzajú dievčatá s mašľami a vyobliekaní chlapci v lakovaných topánkach. Na ceste do kostola sa opatrne vyhýbajú "nášlapným mínam" od všadeprítomných kráv. Tí lepší prišli do kostola na autách. A tak popri ceste stojí autopark takmer výlučne okupovaný tromi značkami: nákladným ZIL, terénnym UAZom a konským povozom.
"Zajtra sa na jednom takomto poveziete nahor", hovorí náš vedúci, tľapkajúc nákladné auto po poprehýbanom blatníku.
Takmer všetci ľudia z dediny pracujú ako lesní robotníci alebo pastieri, preto je tu vidieť viac nákladných áut ako osobných.
Slušne zdravíme ľudí na ulici a pýtame sa na možnosti ubytovania. Dozvieme sa, že môžeme spať prakticky u kohokoľvek a preto sa rozhodujeme pre osamelú "bábušku", ktorá má v chalupe predsa len najviac miesta. Nemôže pochopiť, tak ako väčšina, prečo chceme stráviť desať dní a dobrovoľne v okolitých horách. To, čo my považujeme za dobrodružstvo, je pre miestnych každodenná realita.
Po ubytovaní si ideme vychutnať miestny kolorit do jediného "kultúrného" a spoločenského strediska - čiže do dedinskej krčmy. Kedže sme už pomerne dobre o všetkom informovaní, po zbežnej orientácii pri bare hravo odolávame cenovému šoku. Za pár hrivien si nakombinujeme ukrajinské "menu", ktoré pozostáva z tradičného boršču a šašliku. Iné jedlo nemáte šancu zohnať, čo možno zarmútilo najmä vegetariánov. Jedlo spláchneme dvomi pivami miestnej značky Oboloň a pre tie silnejšie nátury je k dispozícii "sto gram vodky". No celý tento zázrak si vychutnáte v prepočte asi za štyridsať korún.
Cigaretka po jedle? Nech sa páči, škatuľka za osemdesiat halierov iste nadchne aj lakomého fajčiara. Nuž za takú cenu nefajčili by ste?
Ale tu sa niet čomu čudovať. Priemerný plat domácich sa pohybuje okolo sto dolárov mesačne. Vynikajúcu kvalitu piva nám ozrejmil jeden štamgast, pivovary kúpili Nemci a varia v nich pivo podľa ich najmodernejších technológií. Nuž biznis dorazil už aj sem. To myslím doslova. Najviac je to cítiť v 30 km vzdialenej Koločave - rodisku zbojníka Nikolu Šuhaja, ktorého tak preslávil český spisovateľ Ivan Olbracht. Jeho meno stále priťahuje zájazdy českých turistov a žiakov, ktorých v prepchaných karosách navigujú rovno do fiktívneho skanzenu "četnícka stanice", kde ich drzo oberú za trojnásobné ceny. Je to zároveň jediné miesto, kde sa stretávame s nepriateľstvom miestnych, ktorí nás doslova vyhadzujú z podniku. Obávajú sa, že ich "obetiam" vyzradíme cenové pomery vo zvyšnej časti dediny. Zbojnícku minulosť obyvatelia Koločavy v sebe nezaprú. Bývalý riaditeľ strednej školy nám ukazuje staré matriky plné cudzokrajných mien. Do tejto pohraničnej oblasti často utekali zločinci z okolitých štátov a až neprístupné hory ich donútili usadiť sa.
Náš ukrajinský výlet však nie je o túlaní sa dedinkami, ale najmä o náročnom pochode stredom nedotknutej prírody. Bežne šlapeme denne aj štrnásť hodín, podľa potreby a plánu. Denné prevýšenie býva od 500 do 600 výškových metrov. To všetko sa deje v nadmorskej výške okolo 2000 metrov. Cenou za túto námahu sú nádherné výhľady, keďže cesty vedú takmer výlučne po holých a kamenistých hrebeňoch. Žiadna rovinka, skôr pešia "húsenková dráha".
Tunajšie Karpaty sú iné ako tie naše, ani z jednej strany nedovidíte na koniec horského masívu. Napiť sa dá z každého pramienka po ceste, celková hygiena však býva kvôli nízkej teplote dosť adrenalínový zážitok. Počas prvého trojdňového pochodu sme nestretli za celý čas živého tvora, iba zopár vychudnutých havranov. Strmé, zelené kopce s ryšavou trávou hocikedy pohltí hustá hmla alebo prevalcuje prudká búrka. Lesy vidíme iba iba z diaľky, v hlbokých údoliach. Krajina najviac pripomína "kalendárové" obrázky Nórska či Islandu. Ticho je tu všade takmer neskutočné. Vedel by som si tu živo predstaviť budhistov, ako tu hľadajú miesto pre svoje meditácie či kláštor. Naša partia býva dosť potrhaná, každý z nás si ide svojím vlastným tempom. Rozprávame málo, každý si šetrí sily a dych. Čakáme sa len po dlhších úsekoch alebo ak je znížená viditeľnosť. Každý si ide za "svoje".
Niekoľkokrát sa aj dokonca stratíme. Až vtedy zisťujeme, aké je ťažké nájsť tú vnútornú silu a vrátiť sa niekoľko kilometrov naspäť. Všetko je o psychike, nie o kondičke. U nás v Tatrách, Karpatoch či vo Fatre je pomerne ľahké to zabaliť a zísť dolu do dediny a k doprave. Tu sa to jednoducho nedá, to zisťujeme postupne všetci.
Sedieť vyčerpaný na studených kopcoch nepredstavuje žiadnu alternatívu, a tak krízu nakoniec prekonáva každý po svojom. Niekto konzumuje ovsenné vločky, iný cukor alebo nutelu. Niekomu zasa stačí v duchu si spievať do kroku.
Civvilizáciu nám pripomínajú len vlajky najrozličnejších politických strán na najvyšších kopcoch – Hoverle a Bliznici /tak to už došlo aj sem/, ktoré majú pre Ukrajincov skoro patriotický význam. Prítomnosť ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka symbolizuje robustný oceľový stĺpik s hrdým nápisom "Zdolali sme".
Hej, Juščenko tu bol pred rokom, videl som ho, ako ho sem vyviezli vrtuľníkom, objasnil nám záhadu pastier dobytka na najbližšom salaši /aj to sme u nás mali/. O meter ďalej veje rozmerná zástava jeho politickej protivníčky Júlie Timošenkovej.
Ďalšou známkou ľudskej prítomnosti sú vyjazdené pásy od nákladných áut, a to aj na tých najneprístupnejších miestach. "Kam neprejde kamzík, tam prejde ZIL" - okamžite vymýšľame porekadlo po dvoch jazdách na tomto neskutočnom vozidle. V chránenej rezervácii hravo valcuje menšie stromčeky, prekonáva neuveriteľné stúpania a vypúšťa tony emisií – benzín saje ako gigantická špongia /naši zelení by mali aspoň proti čomu bojovať!?/. "Je to starý šrot, ani som nezaradil dvojku", odbíja naše ódy na auto flegmatický šofér. Jazdí pritom v metrovom blate na krkolomnej zjazdovke, ktorá pripomína rozbitý tankodrom. Ticho krútime hlavami a kontrolujeme si škrabance po vetvách a všelijakej hávedi, čo nám pri divokej jazde na korbe popadali na hlavu. Ale sme radi, že sa vezieme.
Je neuveriteľné, ako rýchlo dokáže niekoľko intenzívnych zážitkov a desať dní v horách zmeniť v človeku základné civilizačné návyky. Posledný deň nášho pobytu na Ukrajine nám mestečko Mukačevo pripadá takmer ako New York.
Pozor si musíme dávať najmä na semafory a premávku, keďže sme navyknutí chodiť krížom krážom po strede ciest. Vo vlaku sa delíme o dojmy z posledných dní. Z výletu sme nadšení, skoro všade sme stretli milých a ochotných ľudí a panenskú prírodu.
Poslednému safari v Európe dávame životnosť maximálne 8 až 10 rokov. Potom dedinskej morálke ustúpi konkurenčný boj o turistu a dreveniciam moderné hotely, ktorých základy už kde-tu vyrastajú pri národných parkoch.
Z nostalgie nás do reality vracajú pašeráci, ktorí neuveriteľne drzo a rutinérsky premenili dvojhodinovú snahu slovenských colníkov na trápne divadlo. V Čiernej nad Tisou každý vyťahoval z najrôznejších skrýš plné igelitky cigariet, alkoholu a bohviečo ešte. Malé trhovisko by sa určite uživilo…! VITAJ Schengen.
Leto 2007, Michal Mironov
Na Sibír? Do tej zimy by ma veru nikdo nedostal! To mi hovorili moji známi, keď som sa im pochválil, kam sa zberám. A ešte k tomu do hôr…
Skoro tak sa s nami lúčili, ako keby nás už nikdy nemali vidieť. My sme však vedeli svoje. Odhodlanosť bola na mieste. Vedeli sme aj to, že každá krása je niečím vykúpená. Nádhera vysokých štítov, panenská príroda, slobodné putovanie so všetkým potrebným na chrbte, môže byť zaplatené v krajnom prípade i tým najcennejším. Záleží na pojatí, skúsenostiach, výbave a samozrejme i na šťastí.
A tak sme vyrazili na Altaj, do jeho najvyššej časti, Katuňského pohoria. Cestovali sme z Prahy do Barnaulu, mesta na Obe a východiska na Altaj, a hodinky sme si posunuli o šesť hodín dozadu. Autobusom sme sa cez noc doviezli do okresného mesta Gornoaltajska.
Tu sa už ocitáme v inom svete. Blízkosť mongolskej a čínskej hranice poznať na tvárach obyvateľov. Altajcoch, pôvodných obyvateľov stretávame po celú dobu pobytu i v horách. Sú drobnejších postáv, tmavšej pleti, s vystúpenými lícnymi kosťami. Najtypickejší rys a zároveň ich najväčšia pýcha sú ich havranie, modro sa lesknúce vlasy. V horách žijú i dnes veľmi skromne, výdobytky civilizácie sa sem dostávajú len veľmi pomaly. Poznávame to osobne, keď po dvojdennej úmornej ceste autobusom po zaprášenej ceste sa dostávame do dedinky Kučerla. Tu od jednej miestnej rodiny dostávame pozvanie ná návštevu ich domu. Altajci žili ešte donedávna v tzv. ajlochoch. Stoja ešte i dnes u nich na dvore, vedľa drevenného domca, a slúžia už iba ako letná kuchyňa. Ajloch je kuželovitá drevenná stavba, akoby ledabolo poskladaná z kameňov i slabších tyčí, preložených kôrou sibírskeho červeného smreka. Na vrchole je otvor pre odvod dymu. Pozreli sme dovnútra nízkym vchodom, a bol to pohľad do pekla. Uprostred nad otvoreným ohniskom visel začmudený kotol na varenie. Okolo ohňa stálo na udupanej zemi niekoľko nádob. V takomto "ajtali" sa voľakedy bývalo celoročne.
Začal sa výstup do hôr. Celé Altajské pohorie meria zhruba 1900 km, čo je temer toľko, ako merajú Himaláje. Ruský Altaj, v ktorom leží i najvyššia časť – Katuňské pohorie, je jednou z troch horských častí rozsiahlého Altaja. Dvíha sa prudko zo Západosibírskej nížiny, zaberá plochu 261 700 km2 na území Ruska. Zostávajúce dve časti ležia na území Mongolska. V Katuňskom pohorí je najrosiahlejšie zaľadnenie v Altaji – celkom 391 ľadovcov. O celkovej ploche 245 km2. Topiace sa altajské ľadovce sú najvýznamnejším zdrojom mohutného Oba.
Za dedinkou Kučerla prechádzame pastviny a skoro nás pohltí tajga. Prirodzené spoločenstvo horského lesa so stromami rôzneho veku, medzi nimi dominujú sibírské smreky, jedle a smreky. Prechod takýmto lesom je fantastický zážitok pre prírodovedcov, zároveň však predstavuje veľkú telesnú námahu. Cestička je len miestami viditeľná, kamenné suťoviská sa striedajú s polomami a vyhoretou tajgou, nohy sa striedavo boria po kolená do machu alebo po členky do blata. Brodenie močiarov je nahradené prudkými potokmi. Za neustáleho dažďa sa predierame nepreniknuteľnou džungľou vŕbového porastu a porastu z brezy trpasličej. Ich mokré listy zásobujú náš premočený odev stále ďalšou a ďalšou vlhosťou. Čvachtá nám v goretexoch a je nám zima. Doslova ako na Sibíri, ako sa zvykne hovoriť u nás doma.. Blúdime, nachádzame stopy medveďa, čo nám na kľude nepridá, stopy jeleňa Marala, porasty kosatca, orchideje, sklenobýlu bezlistého a znovu blúdime – to je predsa tajga, s tým musíte počítať. Úplne si získala naše srdcia, ale keď sme po štyroch dňoch vyšli nad hornú hranicu lesa vo výške asi 1800 metrov, mali sme toho akurát dosť.
Chôdza po alpínskych lúkach medzi kvitnúcimi hlaváčikmi bola balzamom. Užívame si krásneho dňa v predtuche, že zajtra už tak dobre nebude. Splnilo sa. Sotva sme vystúpali na čelnú morénu Kapčalského ľadovca, zatiahlo sa. Naraz sme v mrakoch a nevidíme ani na päť metrov. Ďalej sa takto v neznámom teréne nedá ísť. Na lepšie počasie sme čakali tri dni, ležiac v stane na ľade a kamení. Pokračovali sme po južnej strane. Tu je teplejšia klíma, menej lesov a viac alpínskych lúk. Máme deň odpočinku a tak naháňame prekrásne motýle jasone a chytáme veľké chrobáky rodu Monochamus. Priamo pri stane nás pozoruje pruhovaná zemná veverička burunduk. Nápadný, ale veľmi plachý je veľký altajský svišť Marmota baibacina. Avšak najviac nás zaujala pištucha Ochotona alpina, je to hlodavec veľkosti nášho morčaťa. Je nesmierne zvedavá a ak sa zľakne hlasito zapíska – odtiaľ je jej meno.
Opäť pochodujeme a opäť stúpame. Najvyššia hora Altaja a celej Sibíri – Bjelucha 4 506 m n.m. je ako na dlani. Výstižnejšie meno už ani dostať nemohla. V jasnom slnečnom dni žiari belobou ako čerstvo napadnutý sneh. Spolu so západnou Bjelugou, ktorá je nižšia o 50 metrov, tvoria výraznú dominantu centrálnej časti Katuňského pohoria.
V nasledujúcich dňoch prechádzame cez skalnaté a zľadovatelé sedlá Kok – Kolské, Turist a Družba. Pohybujeme sa v najvyšších partiách hôr, skoro výlučne na ľadovci. Sneh nie je ešte na ľadovci roztopený a tak nie je vidieť často až desiatky metrov hlboké trhliny. Snehový most sa pod váhou tela ľahko preborí a tak sa naväzujeme na lano. Nocujeme niekoľkokrát v krásnom svete – ticho zasnežených bielo-čiernych svahov ruší len občas rachot padajúcich lavín, dunenie praskajúcich ľadovcov a padajúce serraky v ľadopáde. Najvýraznejšie vnemy: ticho, čistá modrá farba neba, ranný mrazivý vzduch. Zdanlivo obyčajné veci, ale vo svojej najprirodzenejšej nepokazenej podobe. Možno preto sa trmácame svetom, aby sme niečo také videli a zažili.
Ľadovce skončili, definitívne si odopíname mačky z nôh a spolu s cepínom schovávame v batohu. Altaj však pre nás neskončil. Nad Akkemským jazerom asi vo výške 2300 metrov nachádzame v priebehu dňa odpočinku neobyčajné množstvo kvetín, ich presné určenie je mnohokrát i pre odborníkov obtiažne. Nás najviac zaujali druhy, ktoré sú u nás doma bežne pestované v záhradkách, ako sú červené pivoňky, bergéna srdcolistá, divoká cibuľa, ktorá veľkosťou a chuťou je úplne porovnateľná s našou domácou cibuľou, vynikajúca bola aj rebarbora.
Pri Akkemskom jazere stojí hydrometeorologická stanica a medzinárodný horolezecký tábor. Pravidelné zásobovanie zaisťuje vrtuľník. Po troch týždňoch je to naše prvé stretnutie sa s civilizáciou. Opúšťame rozsiahle močiare i krásne tundrové spoločenstvo pri Akkemskom jazere a vraciame sa dolu. A tu pre nás hory Altaja končia.
Keby vás niekdo odradzoval od cesty na Sibír, nepočúvajte ho. Sibír je Sibír a ešte stále rozhodne stojí za návštevu.
Vladimír Lamberk
Preslávený to kopec, z našich malokarpatských turistov tam boli už dvaja, ktorí na stránkach MKD už svoje pocity opísali, boli to Ivan Košický a František Dovičič aj s manželkou. Tento raz dávame slovo turistovi – teoretikovi a ešte k tomu dôchodcovi Tónkovi Chromému.
Rozšírením možnosti cestovania /od 22.12.2007 sme podľa Schengenu v Európe bez hraníc/ bude smerovať mnoho našich áut, karavanov, autobusov do Grécka. A to nielen za morom a slnkom, ale i za poznaním a turistikou v tom pravom zmysle. Oni nielenže navštevujú pamiatky, kúpu sa v nádhernom mori, opaľujú sa, ale v ich programe je najmä pobyt v horách a výstupy na vrcholy.
Vyhľadávaným vrcholom je Lyakura /2457 m n.m./ v pohorí Parnas. Leží v strednom Grécku, v staroveku bol zasvätený Appolónovi a múzam. Východiskom do pohoria je dedina Arachowa, /940 m n.m./, ktorá je vzdialená asi 7 km od známych Delf /a čože je to za vzdialenosť pre našich diaľkoplazov/. Z Arachowa vedie asfaltová horská cesta, plná prekvapení, na obrovskú horskú plošinu. Pokračuje asi 2 km, odbočuje smerom na sever až do rekrečného strediska v Kalyvii /1700 m n.m./. Stredisko disponuje lyžiarskymi terénami a lanovkami. Ďalej sa už vystupuje skalnatým terénom až na hlavný vrchol. Cesta naspäť vedie cez stredný vrchol /2385 m n.m./ na parkovisko. Využívame možnosť prehliadnuť si centrum starogréckeho kultu – veštiareň boha Apolóna v Delfách, ktorá sa rozprestiera na niekoľkých terasách nad sebou na svahoch Parnasu.
Zaujímavým, ale fyzicky namáhavejším je výstup na Olymp. Hlavný hrebeň sa skladá zo 7 vrcholov. Najvyšší je Mytikas /2917 m n.m./, nasleduje Skolio /2911 m n.m./ a Stefani /2909 m n.m./ a ďalšie.
Olymp je najvyšším pohorím Grécka na rozhraní Thessálie a Macedónska. Prístupný je z východnej strany, ktorá je zaujímavá svojou krásou a členitosťou. Východiskom je malé mestečko Litochoron. Na opačnej strane pohoria – na západe – sú východiskom na výstup na Olymp, mestečko Elasson a dedinky Olympias a Sparmos.
Najviac turistov a aj najlepší prístup si vyberajú na túru od Litochoronu. Je to mestečko, ktoré má asi 5 500 obyvateľov a leží v nadmorskej výške 300 m n.m. Mestečko je spojené železnicou a cestou s Athénami /404 km a s Thessalonike /Soluň/ 117 km. Je tam pošta, hotely, reštaurácie, nemocnica, lekáreň a banka. Zaujímavá informácia pre návštevníkov: na hlavnom námestí je sídlo Helenistického klubu /Litochoron Section of the Hellenic Alpine Club E.O.S/, ktorý je zodpovedný za údržbu horských útulní "A" a "C" a organizuje výstupy z východnej strany. Úradným sprievodcom v pohorí Olymp je Costas Zolotas, ktorý býva v Litochorone. Prístupné sú vrcholy Mytikas /alebo Pantheón/, Skolio, Stefani /alebo Throne of Zeus/, Profitis Ilias /2788 m n.m./, Agios Antonios /2815 m n.m./ a Kalogeros /2701 m n.m./.
Helenic Alpine Club má tri útulne na východnej strane pohoria:
Na juhovýchodnej strane pohoria Olymp je chata "D" takisto patriaca H.A.C. Prístup je z Elassonu, malého mestečka s asi 7500 obyvateľmi, ktoré leží vo výške 270 m n.m. a je vzdialené 375 km od Athén. Z Elassonu ideme asi 8 km po ceste Larisa – Kozané cez obce Kallithea /6 km/ a Olympias /8 km/ až do dedinky Sparmos. Odtiaľto po vojenskej ceste k chate "B" na miesto nazývané Vryssopoules /1900 m n.m./. Z Elassonu je to 50 km.
Výstup na Mytikas
Z kempu Olympus Beach pomerne dobrou cestou autobusom až po vodopád Prioni /posledná voda/. Odtiaľto už len pešo na chatu "A", čiže asi za dve hodiny. Tu prenocujeme. Skoro ráno z chaty "A" na Mytikas by sme mali vyjsť asi za 3 hodiny. Väčšina výstupu vedie chodeckým terénom, len posledný úsek je I. st. obtiažnosti horolezeckej klasifikácie. Horná časť výstupu už má vysokohorský charakter a veľká horúčava značne vyčerpáva. Ale odmenou za namáhavý výstup sú veľmi pekné pohľady na okolité vrcholy v pohorí Olympu, ako sú Skolio, Stefani a i na Diakoptys /2588 m n.m./ a samozrejme aj na modrú hladinu Egejského mora.
Bratislava, Anton Chromý
Americký autor Roark Bradford napísal pred vari osemdesiatimi rokmi milé humorné knižky na tému – biblia pre černochov. Výber z nich vyšiel aj u nás pod názvom Praotec Adam a dietky izraelské, v češtine Praotec Adam a páni Izraelité. Z jeho knižky "Old king and David the philistine boys" som do trnavčiny preložil jednu kapitolku:
"Král Dávit a Filiščínski chalani"
Ket ešče Dávit nebol Král.
Malý Dávit stríhol na holubóf. Skovaný ve vysokej tráve sa akurát chystal vystrelit, ket tu začul hlas.
-Dávit, gdze si? Čo sa prede mnú skováváš?
Dávit hnet spoznal, gdo s ním hovorí. Hospodin!
-Neskovávam sa pret tebú, - povedal s rukáma za chrbtom.
-Šak já vím, lebo já vím šecko, - otpovedal Hospodin.
-A čo to máš f tých paprčách, ket jích máš za chrbtom?
Malý Dávit kukal do země a né moc ráda ukázal fundu.
-Azapát, to je ale funda! – pochválil ho Hospodin.
-Gdze hu máš ckovanú? Nosíš hu ze sebú aj do školy? Nebojíš sa od učitela, že ci hu skonfiškuje?
- Do školy hu nenosím.
- A víš s nú dobre strílat?
- Ščeraj som zložil dvoch holubóf. Mali zme fajnovú večeru.
Hospodin sa zamyslel.
-Očúvaj, ty fršlinek, ty tu strílaš po ftákoch nebeských, kerých som stvoril pre svojé a lucké potešení, a zatát tvojí bratri aš hen na hranici mosá bojuvat procivá tej čvarge filištínskéj. Nehambíš sa, že jím nepomáhaš?
Dávit sa naozaj štandopede zahambil.
-Myslí, Hospodin, že bych jím mal ícit jako na pomoc?
-Ty tuším čítáš moje myšlénky. Utekaj domó a zajtra pójdeš na front aj s tú tvojú fundu! Mamenka nech ci na cestu zabalá masný chleba s cibulú a volajakú pepsikolku, abys tam došól v doberj kondíciji.
Dávit sa znova zamyslel, ale Hospodin pokračuval:
-Já vím, ty už beháš za kočkáma, ale ony tých pár dní pres teba vydržá. Tak čo?
Dávidovi Hospodinova dóvera robila dobře. A fakt, na druhý den ráno sa vybral za bratma na front.
Mašíruval pól dna, ket sa mu doprostrítka asfaltky postavil porádný hromotlk.
-Kam si to šviháš, škrátek zarýpaný? – začal ten hromotlk.
-Čo ca je do teho? – otpapuluval Dávit a scel ícit dálej, ale chlap neustúpil.
Ten chlap, a to Dávit už začínal tušit, bol filiščínský fórpost z úlohú postarat sa, aby Izraelčani nedostali posily.
-Pakuj sa friško naspátek, ty žabár ušatý, zakát ci to hovorím podobrotky. Nesci, abych sa ca dotkól, lebo keho sa Golijáš dotkne, ten sa vác na nohy nepostaví!
Méno Golijáš Dávit dobře poznal, hrózostrašné veci sa o nem vyprávali v izraelských chalupách. Jako boxer by ból majster sveta v najtaščej váhe.
-Pusci ma dálej, lebo obanuješ! - vyhrážal sa malý Dávit zdaleka.
-Já že obanujem, ty nímant? Já?
Dávit troška zacurigal a do fundy položil porádny šuter.
-Tak puscíš?
-Nepuscím!
-Jako chceš! – chladno povedal Dávit, natáhol fundu a namíril. Šuter z velkú rychloscú vylecel a trafil Golijáša rovno do čela.
-Máš čo si scel, - komentuval to Dávit, ket Golijáš padól na zem.
Ket je ščascí ustaté, sadne aj na vola. Také ščascí mal aj Dávit.
Akurát išli okolo redaktori ze CNN. Hnet zapali kameru a natočili ho, jak má v ruke fundu a nohu položenú na Golijášových prsách.
Ket to Hospodin večer vidzel v televíziji, spokojno si povedal:
-Veru, to bude dobrý král izraelský!
Klasiku do Trnavčiny preložil - Ladislav Szalay
Polemika okolo piva
Za alebo proti?
Za - prečo sa oplatí piť pivo?
Dobré pivko by nemalo chýbať na sviatočnom stole. Pivo je nielen nápojom dobrej chuti, ale pre svoju hodnotu v miernom množstve aj vhodným doplnkom výživy. Niet dôvodu, prečo by sme sa ho mali vzdávať.
Ani pivný pupok nie je z piva
Dokonca aj takzvaný pivný pupok, presnejšie veľké brucho vznikajúce vraj ako dôsledok nadmernej konzumácie piva, je iba mýtom. Samotný "pivný mozoľ" u mužov v strednom veku nemá s pitím piva nič spoločné. Tvrdí to Zväz rakúskych pivovarov a poukazuje pritom na to, že polliter dobrého chmeľového moku má menej kalórií ako dva poháre ovocného jogurtu. Ľudia dbajúci o svoju líniu sa preto nemusia obávať, že pitím piva priberú. Naopak, v konzumovaní piva môžu objaviť mnohé zdravotné prednosti. Jediná záludnosť je v tom, že spôsobuje lepšie trávenie a muži si radi k pivu doprajú dobré, neraz však tučné jedlo. Spolu s nedostatkom pohybu si blahobytný výzor spôsobujú sami. Predpokladom zdravého pôsobenia piva je primeraná spotreba. Mužom možno odporúčať pol litra až liter denne, ženám jednu až dve tretinky.
Stopové prvky a minerálne látky v jednom litri piva
vápnik: 50 mg (to je 7 percent dennej potreby), dôležitý pre tvorbu kostí a zubov, upravuje pohyb svalstva
fosfor: 20 mg (2 percentá dennej potreby), napomáha ukladaniu vápnika v kostiach
horčík: 105 mg (49 percent dennej potreby), podporuje nervovú a svalovú aktivitu, upravuje metabolizmus tukov
draslík: 300 mg (12 percent dennej potreby), reguluje telesné tekutiny, podiela sa na syntéze bielkovín a pri vytváraní glukózy
chloridy: 250 mg (22 percent dennej potreby), regulujú telesné tekutiny, napomáhajú v žalúdku vzniku kyseliny chlórovodíkovej, ktorá je dôležitá pri trávení
sodík: 40 mg (5 percent dennej potreby), podieľa sa na regulácii rovnováhy vody v organizme, pomáha pri kontrakcii svalov a pri nervových reakciách
vitamín B1 - thiamín: 30 mg (3 percentá dennej potreby), pomáha spracúvať sacharidy nevyhnutné pre dodávanie energie, má význam pri raste, trávení a nervovej aktivite
vitamín B2 - riboflavín: 330 mg (21 percent dennej potreby), pomáha uvoľňovať energiu zo sacharidov a tukov, spolupracuje pri metabolizme bielkovín
vitamín B3 - niacín: 6 600 mg (45 percent dennej potreby), podieľa sa na výžive buniek
vitamín B6 - pyridoxín: 400 mg (31 percent dennej potreby), reguluje funkcie tukov a sacharidov, pomáha správnej funkcii centrálneho nervového systému a červených krviniek
kyselina listová: 110 mg (52 percent dennej potreby), pomáha pri tvorbe červených krviniek, metabolizme aminokyselín a obnove buniek
prevzaté zo SME, 3.12.2004
Proti - pivo spôsobuje demenciu
Nadmerná konzumácia piva spôsobuje alkoholickú demenciu a je nebezpečnejšia ako iné druhu alkoholu, tvrdí psychiater Alojz Rakús zo Slovenskej zdravotníckej univerzity. K rôznym druhom demencie prichádza u ľudí zvyčajne až po šesťdesiatom roku života. U ľudí, ktorí pijú často pivo, sa však môže objaviť už po tridsiatke. "Mnohí ľudia pivo nepovažujú za alkohol, ale je obzvlášť nebezpečné z hľadiska alkoholickej demencie," upozornil Rakús.
Odumieranie mozgových buniek však nespôsobuje samotný alkohol, ale lupulín, ktorý je pre ne približne desaťkrát toxickejší ako barbituráty. Nachádza sa v chmeli a má sedatívne, upokojujúce účinky, čo niekedy využívajú ľudia, ktorí majú problémy s nespavosťou. Ako prezradil Rakús, poznatok potvrdil aj prieskum v Nemecku. Oveľa viac alkoholických demencií diagnostikovali v "pivných" oblastiach ako Bavorsko, než v krajinách, kde sa pije častejšie víno a tvrdý alkohol.
prevzaté zo SME,
23.11.2007
pre MKD pripravil Pavol Šoula
Čo sa deje u našich susedov, už teraz bez hraníc…
Aby sme neboli takí nevedomí, budeme v budúcom roku informovať našich turistov o tom, čo sa organizuje zaujímavé v turistike v Čechách a na Morave. Žiadne veľké množstvo informácii to však nebude, len zopár ozaj tých najzaujímavejších, najzvláštnejších alebo najstarších pochodov zo všetkých kútov, "od susedov". A tak začíname už v tomto čísle januárom, čiže lednom 2008.
Nielen Jožko Karovič bude informovaný preto, že tam pravidelne chodí, ale aj Vy budete mať takto možnosť osvety.
Január – Leden 2008:
Novoročný výstup, 1.1.2008, 60.ročník stretnutia sa na Kunětické hoře
Stretnutie o 11 h
Infor.:- Jiří Chvála, Bartoňova 943, 530 12 Pardubice
Mail: - prokos–chvala zavináč seznam.cz
Zimní výstup na Radhošť, 33.ročník
Termín: 5.1.2008
Stretnutie na chate na Radhošti od 8.00 do 14.00 h
Inf.: Jan Kubáček, 5. května 1343, 756 61 Rožnov pod Radhoštěm
Tel. 736 204 656
Trojkrálový pochod, 33.ročník
Termín: 12.1.2008
Pešia turistika v dĺžkach od 10 do 50 km
Čelákovive - sokolovna
Inf.:Ladislav Plch - tel: 723 075 121
"Do Českého ráje v zimě cesta zlá je…"
Termín: 19.1.2008
Pešia turistika od 10 do 40 km
Inf: KČT Žebrák - Miloslav Šrédl, tel.: 311 533 990
z českých turistických akcií vybral Peter Minárik
KALENDÁR - Malé Karpaty a okolie
január 2008:
1.1.2008 NOVOROČNÉ
STRETNUTIE NA VEĽKEJ HOMOLE
(utorok) Modranský turistický spolok
Zraz pod rozhladňou na Veľkej Homole o 13.00 h
Vedúci: Ing. Anna Kováčová, Bratislavská 11, 900 01 Modra,
tel.: 0908-955 467
5.1.2008 ZIMNÁ 35-KA
27.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava
Trasa: 35 km/900 m, 20 km/600 m
35 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba – Biely Kríž - Vypálenisko - - Rača
20 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba – Tri kamenné kopce - Limbach
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Ing. Kurt Holm, Horná 3, 831 52 Bratislava,
tel. d.: 02-4488 2162, 0911-741 118
e-mail: kurt.holm[zavináč]zoznam.sk
12.1.2008 ZIMNÝ PRECHOD
POVAŽSKÝM INOVCOM 33.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice
Trasa: 25 km/600 m
Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Bezovec
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.00 h
Vedúci: Ing. Miroslav Herchl, tel.: 033-7742 404,
e-mail: miroslav.herchl[zavináč]gmail.com
19.1.2008 NEDRKOTAJ ZUBAMI,
ALE PREBERAJ NOHAMI 25.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel. st., 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava
26.1.2008 TRIGONÁLA
15.ročník
(sobota) Bratislava
Trasa: pešo: 50 km/150 m
Jarovce - Kittsee - Deutsch Jahrndorf - Nickelsdorf - Hegyeshalom - Rajka - Čuňovo
Štart: Jarovce, zast. MHD č.91, 7.30 - 8.00 h
Cieľ: Čunovo - pohostinstvo do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava
tel.: 0903-957 542
26.1.2008 ZIMNÝ VÝSTUP NA
KLENOVÚ 1.ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov
Trasa: pešo, bežky
Štart z ľubovoľného miesta, stretnutie na Klenovej pri poľovníckom posede s výhľadom na Piešťany a atomku medzi 11.00 a 12.00 h.
Vedúci: Ivan Šimna, tel.: 0904-884 832, 0904-832 677
e-mail: simna[zavináč]pobox.sk
26.1.2008 REGIONÁLNY ZRAZ
TURISTOV, STARÁ MYJAVA 45. ročník
(sobota) RR Sobotište
Trasa: 15, 20 km
Sobotište - Havran - Sobotište
Štart a cieľ: Sobotište-AB-JRD, 8.00 - 9.00 h, 15.00 – 16.00 h
Vedúci: Ján Oravec, 906 05 Sobotište 371, tel. 0907-649 935
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.