MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

december 2014

Toto vydanie Malokarpatského Diaľkoplaza je venované pamiatke tragickej udalosti, ktorá postihla slovenských horolezcov pod horou Dhaulágirí.

Chlapci nerobte to

Chlapci v mužnom veku, turisti, horolezci, športovci, priatelia, súputníci, nerobte to. Dlhé roky a dlhé hodiny strávime pravidelne spolu na podujatiach, ktoré nás spájajú, na podujatiach, ktoré sme si nesmierne obľúbili. Tie naše pohybové i spoločenské aktivity sú väčšinou zamerané do prírody, prostredia našich krásnych hôr, lúk, vrchov, lesov, ktoré sú ešte stále krásne aj napriek tomu, že sú prerieďované víchricami a najmä necitlivými ľuďmi. Našimi spoločníčkami sú neraz i naše krásne ženy, dievčatá - Slovenky. (Hoci neprajníci tvrdia, že sú preto tak pekné, lebo Slováci veľa pijú a keď si vypijú, je každá žena krásna. Nie je to pravda.) Všetka táto krása, akoby vám trochu zovšednela, omrzela a vy sa vydávate obzerať cudzí svet, láka vás cudzina, túžba spoznávať iný svet, iný kraj, iné mravy, iné zvyky. To všetko by ani nevadilo, to by bolo v poriadku, ale preboha nevracajte sa domov v cínových rakvách. Ešte v živej pamäti mám chvíľu, keď jedno letné popoludnie sedíme s partiou turistov “Pod vŕbou” v areáli Tesla a v pohode po dobre vykonanej brigáde na kurtoch zaslúžene oddychujeme pri poháriku vína, či piva, možno aj borovičky. Dobrú pohodu narušilo zrazu zvonenie mobilného telefónu jedného z turistov. Pri telefonovaní sa jeho výraz tváre menil z úsmevu do niečoho nedefinovateľného, až do úžasu. Po skončení telefonovania len stroho oznámil: “Peter zomrel na Olympe”. V prvom momente sa ostatní turisti nevedeli zorientovať. Aký Peter, kde na Olympe, aké zomretie... Veľmi rýchlo sme však boli uzrozumení, že Peter Minárik, výborný turista a organizátor turistických podujatí síce nezomrel na Olympe, ale pod ním.

Podobná situácia sa zopakovala teraz na jeseň, keď mi zazvonil telefón a brat Marian mi oznamoval správu, že slovenských horolezcov zastihla v Himalájach tragická nehoda. V tom čase sa ešte iba vedelo, že sú dajakí turisti nezvestní. Marian mi povedal, že pri nedávnej Trnavskej stovke, na ktorej sa zúčastnil i Vlado Švancár, mu Vlado spomínal, že ide na horolezeckú expedíciu do Himalájí. O tom som vedel aj ja, ale prečo práve Vlada by mala takáto tragédia postihnúť. Postupne prichádzali ďalšie správy, medzi ktorými bola i správa, že nezvestnými horolezcami sú Vlado so svojím kamarátom Janom Matlákom. Vtedy som súhlasil s Marianom, že nádej zomiera posledná, ale zároveň mi bolo jasné, že realita v horolezectve hovorí, že nezvestný je viac ako pravdepodobne mŕtvy. V priebehu niekoľkých hodín som dostal viacero telefonátov od priateľov turistov o tejto udalosti. Boli od turistov nielen z Bratislavy, ale aj Osuského, Trnavy a i. Vtom som si uvedomil, ako bol Vlado známy a zrejme v našich kruhoch aj obľúbený.

Vlado, zomrel si v Himalájach, ale predčasný hrob si našiel na Slovensku. Iný horolezec, vášnivý horolezec, zaľúbený do lezenia a veľhôr, ktorého som osobne poznal, Jožo Psotka, zahynul tiež v Himalájach a tam aj našiel svoj hrob. Nebolo mu dopriate ani spočinúť v rodnej zemi.

Vlado Švancár, smútime za Tebou a ešte dlho budeme. Nebudeme však príliš dlho za Tebou smútiť, lebo by to nepomohlo Tebe ani nám. Myslím si, že ani Ty by si si to neprial. Zato však dlho, predlho budeme na Teba spomínať. Tých zážitkov, ktoré sme s Tebou prežili, je príliš veľa, na dlhé rozprávanie a preto budeme na Teba dlho, predlho spomínať.

Pocta Tebe a česť Tvojej pamiatke.

Ivan Nižnan

Posledný vrchol

Pod týmto titulom bol uverejnený v novinách článok o slovenskom horolezcovi. O horolezcovi, ktorý dosiahol svoj vrchol, ktorému sa splnil jeho sen, sen každého horolezca. Stál na najvyššom bode Zeme. Žiaľ, bol to jeho posledný vrchol...

Tento článok má už tridsať rokov a netýka sa Vlada Švancára. Vlastne týka, lebo Vladov osud má veľa spoločného s osudom vynikajúceho horolezca Jozefa Psotku. Aj Vlado na Trnavskej stovke pri rozhovore s Marianom Nižnanom spomínal, že sa chystá na horolezeckú výpravu do Himalájí. Hovoril aj o tom, že to bude jeho posledný výstup na najvyššie končiare sveta. Aj sme mu trochu uverili, že to bude jeho posledný extrémny horolezecký výkon, ale ani vo sne nám nenapadlo, že to bude jeho posledná absolvovaná stovka, že tohoročná Trenčianska stovka, teda Letecká päťdesiatka, ktorej súčasťou bola aj Letecká stovka, bude poslednou, ktorú organizoval a ktorej šéfoval on.

Nie, Vlado, takto sme sa nedohodli. Verili sme, že sa znovu objavíš aj na našej stovke, ktorú si v posledných rokoch z časových dôvodov trochu zanedbával. Podľa našich štatistík bol si na pochode 2 x 50 a dosť celkom sedemkrát. Viem, že už nedodržíš ani sľub, ktorý si mi dal pri našom nie tak dávnom telefonickom rozhovore. Týkal sa Tvojej stovky. Sľub, ktorý si mi dal, žiaľ už nesplníš. Po dlhodobej stagnácii organizovania stokilometrových pochodov vďaka nielen finančnej situácii, ale aj veľkému nepochopeniu niektorých turistických funkcionárov, ktorí nielenže brojili proti stovkám, ale v určitom čase ich aj “zakázali” (v minulom režime tiež niektorí funkcionári proti stovkám brojili, ale netrúfali si ich vyradiť z programu), sa začali k tradičnej organizátorskej päťke stoviek postupne pridávať ďalší noví organizátori. V kalendári sa znovu objavila aj Trenčianska stovka. Jednu Trenčiansku stovku, ešte v minulom storočí, som absolvoval aj ja. Bola to dobre organizovaná stovka, v peknom prostredí (na Slovensku, keby sme stovku organizovali hoc i v bani, nechcel som napísať, že zrovna v pekle, bolo by to minimálne zaujímavé prostredie). I trasa bola dobre stavaná. Večer sme štartovali v Trenčíne a po hrádzi sme celú noc prešľapali až k Piešťanom a nad ránom lesom sme sa vracali do cieľa. Skrátka klasika. Nočná časť sa vedie terénom, kde je menšie riziko poblúdenia (obdivovať v noci prírodu sa aj tak veľmi nedá) a za svetla sa absolvuje náročnejšia časť trasy. Neviem aká je trasa tejto novej Trenčianskej stovky, ale podľa niektorých turistov, ktorí sa už zúčastnili tohto pochodu, tvrdia, že pochod sa nedá zvládnuť v limite stanovenom pre stovky. A pritom čo do kilometrov je to vraj stovka, ale nezvládnuteľná náročnosť vzniká profilom trasy. Tak ako bol Vlado náročný na seba, tak náročný bol aj na účastníkov jeho stovky pri stavbe trasy. Slavo Glesk začína deliť stovky na klasické a ultra. On sám sa zaraďuje medzi stred. No keď to bude robiť ako doteraz, že každý rok upravuje trasu (skrátka Slavo zlepšovateľ) a každý rok pridáva ďalšie kilometre, takže po niekoľkých rokoch to môže dotiahnuť ďaleko. Sme toho názoru, nech si každý šľape na koľko má, ale absolvovanie tzv. stovky za 20 – 33 hodín (aj také máme hlášky) to už nie je stovka, ale niekoľkodňový výlet. Peter Minárik to v tomto smere dobre urobil už pred mnohými rokmi, keď pre tých extra turistov pripravil predĺženie Trnavskej stovky do Trenčína. V Tesle sme na základe hlasov turistov pripravili skúšobne predĺženie pochodu na 160 km. Prvý účastník už túto trasu otestoval.

Čo to teda Vlado prisľúbil? Pri tom našom telefonickom rozhovore som najskôr na Vlada zaútočil, že sme mu na našich stovkách tú jeho super rýchlosť tolerovali a že keď sa objavil na štarte našej stovky, kontroly mali poplach. Museli o dve hodiny skôr vstávať alebo sme sa dohodli na inom systéme kontroly. Skrátka, že sme mu, a treba povedať, ochotne vyšli v ústrety (Vlado bol fantastický človek po všetkých stránkach, bol to obľúbený, spoločenský, známy človek, pre všetkých organizátorov stovky v Tesle a nielen ich bol pojmom). A teraz sa on ako organizátor pochodu postavil nám “chrbtom”. Naliehal som na neho, aby urobil ústretový krok, tú svoju trasu ponechal, ale pre nás klasických stovkárov na slušnej úrovni, ktorí robia stovku za 20 h - 24 h, trochu upravil trasu, ktorá by mala okolo sto kilometrov, ale tie najnáročnejšie úseky dajako upravil. Chcel som sa na tejto stovke zúčastniť, už aj ako nostalgickú spomienku na tú moju Trenčiansku stovku absolvovanú v minulom tisícročí. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom mi Vlado zahlásil: “Ivan, máš pravdu, ja ten limit zvýšim na 30 hodín!” V podvedomí som už počul iba kričať góool, ktorý na Slovane v posledných zápasoch nemáme možnosť počuť. Nechcel som mu povedať, že ja som ochotný zotrvať 30 i viac hodín pri organizovaní T – 100 a toľko hodín (dní) pochodovať už nechcem. Vlado, Tvoj sľub o úprave limitu zostane nesplnený. Pán inžinier a ešte väčší pán horolezec a pán turista, už Ťa nikdy neuvidíme, ale zato budeme dlho spomínať aj pre takéto príhody s Tebou. Nakoniec odcitujem podstatné časti článku uverejneného v denníku Práca 19.10.1984 o horolezcovi, s ktorým ste mali dosť podobný osud.

“S napätím sme očakávali správy o horolezcoch, hoci nevedno, v ktorý deň, ktorú hodinu sa ich dozvieme. Včera prišla z ďalekého Nepálu veľmi smutná. Päťdesiatročný Jozef Psotka, ktorý vystúpil na vrchol Mont Everestu, pri zostupe zahynul. Mŕtveho horolezca našiel v skalnej rozsadline v stredu popoludní neďaleko tábora č.3., v nadmorskej výške 7 200 metrov, ďalší člen expedície Jozef Just. Telo síce identifikovali, ale nebolo možné ho vyslobodiť.

Podľa správ z Káthmandu už počas výstupu dul silný vietor a čiastočne sa mračilo. Zostup bol ešte ťažší. Každý člen vrcholového mužstva zostupoval samostatne. K večeru sa viditeľnosť zhoršila a J. Psotka, ktorý bol veľmi vyčerpaný, musel bivakovať. Od tej chvíle nebolo s ním žiadne spojenie. V ťažkých poveternostných podmienkach stratil pravdepodobne orientáciu. Po návrate Zoltána Demjána a Šerpu Ang Ritu sa začalo pátranie po chýbajúcom členovi skupiny. Vedúci výpravy, bratislavský geograf František Kele, odvolal ďalšie pokusy o výstup na najvyšší vrch sveta. V nedeľu opustí expedícia základný tábor a vracia sa do vlasti.

Od roku 1965 sa Jozef Psotka zúčastnil na takmer všetkých československých horolezeckých výpravách a na Nanga Parbate i Makalu pomáhal aj pri vrcholových útokoch. V roku 1981 vystúpil na svoju prvú osemtisícovku Káčándžongu.

“Juzek”, ako Jozefa Psotku volali priatelia, sa nie tak dávno vyznával kolegovi Vladovi Kalinovi zo svojich pocitov potom, čo spolu s Ľudovítom Záhoranským zastali na vrchole tretej najvyššej hory sveta. Spomínal na ťažkosti pri zostupe v nočných hodinách, keď zostali takmer bez tekutín. Juzek vtedy stratil navyše jednu “mačku”. Napokon sme sa však s Ľudom dostali po útrapách do tábora č. 4, kde nás čakali priatelia. Horolezci sú tvrdí chlapci. Aj takú otázku počúvame: V čom sú odlišní od ostatných ľudí? V ničom rozhodne nie. Azda iba v tom, že “bežní ľudia”, nešportovci, sa nevedia zriecť pohodlia. Ak však má človek svoj šport rád, aj najtvrdší tréning mu nie je proti vôli, sebazaprenie a odriekanie nie je rehoľou. Nie, nikto z nás nemá pocit sebaobetovania.”

Vzápätí hovorí, že potom dolu, keď človek prežíva pocit šťastia z úspechu, sa rýchlo zabúda na útrapy, omrzliny... a človek opäť túži po lezení, po výškach.

Vtedy odpovedal aj na otázku EVEREST, hoci bola položená akademicky. Bez sentimentality pripustil, že horolezecký zenit má už za sebou, ale fyzickú kondíciu si stále udržiava a lezenie, tak ako v začiatkoch, mu spôsobuje predovšetkým radosť. Nuž a keby mu takú šancu ponúkli... Kto by hodenú rukavicu – a najmä takúto – neprijal?

Splnil sa mu jeho sen, sen každého horolezca. Stál na najvyššom bode Zeme. Žiaľ, bol to jeho posledný vrchol.

Ivan Nižnan

Ján Matlák (1954 – 2014)

Ján Matlák sa narodil 3.8.1954 v drsnom, ale prekrásnom kúte Slovenska, na Orave. Detstvo prežil v Zuberci, v dedinke učupenej pod nádhernými Západnými Tatrami. Tie ovplyvnili jeho nazeranie na život a formovali jeho povahu, vôľu, aj záľuby. Od malička mal najlepšieho sprievodcu v otcovi, ktorý patril medzi zakladateľov Horskej služby v Roháčoch. Po maturite na gymnáziu v Trstenej odišiel do Liptovského Mikuláša, kde v roku 1977 ukončil štúdium na Vysokej vojenskej škole. Dôstojnícku kariéru začal v západných Čechách, najprv v Tachove, po dvoch rokoch v neďalekom Bore u Tachova. V roku 1978 sa oženil. S manželkou Annou vychovali dcéry Janku a Danku. Túžba po dôverne známych vrchoch ho ťahala naspäť na Slovensko. V roku 1984 sa presťahoval do Liptovského Mikuláša, na južnú stranu Roháčov. Ešte v tom istom roku sa stal členom Horskej služby v oblasti Západné Tatry - juh. To ho priviedlo k pravidelnému lezeniu, keď s priateľom Mirkom Dzuroškom vystúpili na viaceré končiare v Tatrách. Nasledovali ambicióznejšie lezenia v zahraničí. V roku 1988, v rámci expedície Horskej služby, vystúpil na Elbrus. O dva roky v pohorí Ťan – Šan sa tešil z úspešného výstupu na 7 010 m (iná uvádzaná výška je 6 995 m) vysoký Chan – Tengri, Kráľ duchov, ako ho volajú domorodci. V roku 1992 zorganizoval a viedol samostatnú expedíciu na Ťan – Šan a znovu stál na vrchole Chan – Tengri. V roku 1996 sa Jánovi Matlákovi splnil veľký sen – Himaláje. Zúčastnil sa na prvej slovenskej horolezecko – alpinistickej expedícii, ktorú viedol Peter Šperka.

Ing. Ján Matlák organizoval samostatné vojenské expedície, ktoré opísal v knihe HIMALÁJE – PAMÍR. Vojenské horolezecké expedície majú vo svete dlhú tradíciu. Kto iný, ak nie vojak, by mal vyskúšať extrémne podmienky, bojovať na život a na smrť s výškou, hladom, mrazom a lavínami? Už v prvej polovici 20. storočia smerovali vojaci do Himalájí v rovnošate anglickej, neskôr francúzskej, indickej, talianskej a postupne ďalších armád. V Československu a ani v prvých rokoch samostatnej Slovenskej republiky sa u nás nenašiel vojak – horolezec, ktorý by sa podujal na takýto projekt. Overiť schopnosti slovenských vojakov v nepoznaných vysokohorských podmienkach, spoznať psychológiu ich konania a reakcií v extrémnych pomeroch, vyskúšať kvalitu materiálu, a to všetko premietnuť do tvorby a výcviku jednotiek horských strelcov alebo špeciálnych útvarov na boj s terorizmom, to boli motívy, ktoré viedli plukovníka Ing. Jána Matláka zorganizovať prvé vojenské horolezecké expedície na Slovensku. Pravda, skrývali v sebe aj športovú ambíciu – vyliezť na najvyššie vrchy.

Prvá expedícia sa uskutočnila v roku 1988 a jej cieľom bola Šiša Pangma (8 046 m). Až 6 členov – polovica výpravy – stálo na vrchole. V histórii československého a samostatného slovenského horolezectva to bola dovtedy najúspešnejšia výprava v počte horolezcov, ktorí stáli na vrchole v rámci jednej expedície. Druhá expedícia mala pôvodne viesť na Broad Peak, avšak pre nepokoje v Pakistane sa zmenila na Pamír. Na jeden z jeho najvyšších vrcholov, Pik Lenina, (7 134 m), vystúpili Ján Matlák a Vlado Švancár. Boli prví, ktorým sa to v roku 2000 z viacerých zahraničných výprav podarilo. Himaláje sa v roku 2005 stali miestom pôsobenia tretej vojenskej horolezeckej expedície. Dejiskom výstupu bola Annapurna (8 091 m), desiaty najvyšší vrch na svete. Slovenských horolezcov delilo od vrcholu v severnej stene iba 40 výškových metrov. Pre náhle zhoršené a krajne nepriaznivé počasie ďalší pokus nemohli zopakovať.

Na jeseň 2014 zorganizoval do Himalájí horolezecko – skialpinistickú expedíciu, ktorej cieľom malo byť vystúpiť a následne zlyžovať z vrcholu siedmej najvyššej hory sveta, Dhailagirí (8 167 m). Tá doteraz zostávala nezlyžovaná. V prípade priaznivého vývoja expedície cieľom mal byť aj výstup na ďalšiu osemtisícovku, Annapurna I. (8 091 m), a taktiež jej následné zlyžovanie. Keďže zásada extrémneho skialpinizmu je najprv horu alebo stenu vyliezť, a potom po výstupovej trase aj zlyžovať, tak na výstup na Dhaulágirí, s prihliadnutím na snehové podmienky, bolo vybraté jej severovýchodné rebro s vrcholovou partiou orientovanou viac na sever. Annapurna I. mala byť zlezená alpským štýlom, bez budovania výškových táborov, v jej severnej stene. Táto expedícia mala byť charakteristická tým, že fixné laná a rovnako aj postupové tábory si mali členovia expedície budovať sami. Členom expedície bol aj známy filmár Rasťo Hatiar, aby mohol vzniknúť pekný a zaujímavý dokument, čo malo byť dobrou propagáciou slovenského extrémneho skialpinizmu a jeho vyznávačov. Bohužiaľ, zostalo len pri cieľoch. Táto expedícia sa mu stala osudnou. Snehová víchrica zasypala základný tábor, v ktorom zahynulo 39 osôb. Medzi nimi dvaja členovia tejto slovenskej expedície – Ján Matlák a Vlado Švancár.

Kde všade Ján Matlák bol?

• 1988 – Elbrus (5 642 m), Šiša Pangma (8 046 m)
• 1990 – Chan – Tengri (6 995 m)
• 1992 – Chan – Tengri (6 995 m)
• 1998 – Šiša Pangma (8 046 m) – zo záberov, ktoré boli počas výstupu natočené, vznikol film ”Armádne Himaláje”, ktorý mal v Slovenskej televízií viacero repríz
• 2000 – Pamír, Pik Lenina (7 134 m)
• 2005 – Annapurna (8 091 m)
• 2008 – Annapurna (8 091 m)
• 2011 – Dhaulágirí (8 167 m), Dhampus Peak (6 035 m)
• 2014 – Dhaulágirí (8 167 m)

Aká bola jeho profesionálna kariéra?

• 1973 – 1977 – poslucháč Vysokej vojenskej technickej školy Liptovský Mikuláš
• 1977 – 1978 – veliteľ spojovacej roty a spojovací náčelník motostreleckého pluku
• 1979 – 1983 – spojovací náčelník motostreleckého pluku
• 1983 – 1984 – VVTŠ Liptovský Mikuláš – asistent a odborný asistent skupiny prevádzky na spojovacích prostriedkoch katedry organizácie spojenia a prenosu informácií
• 1985 – 1991 - náčelník technického oddelenia VVTŠ a náčelník skupiny odbornej prípravy, prevádzky a zásobovania spojovacím, chemickým a ženijným materiálom technického oddelenia
• 1991 – 1993 – premiestnený k VVO s určením pre funkciu náčelníka skupiny vojenskej dopravnej polície posádky Liptovský Mikuláš a veliteľ skupiny vojenskej dopravnej polície posádky Liptovský Mikuláš
• 1993 – 1995 – starší dôstojník vojenskej dopravnej polície posádkového veliteľstva Liptovský Mikuláš
• 1995 – 1999 – náčelník oddelenia vojenskej dopravnej polície Útvaru vojenskej polície Liptovský Mikuláš Generálneho štábu Armády SR
• 1999 – 2002 – veliteľ útvaru vojenskej polície Banská Bystrica GŠ Armády SR
• 2002 – 2003 – náčelník výcvikového strediska Vojenskej polície Liptovský Mikuláš
• 2003 – 2004 – riaditeľ odboru policajných služieb VP GŠ OSSR
• 2004 – 2005 – riaditeľ odboru - zástupca náčelníka VP odboru policajných služieb Veliteľstva vojenskej polície GŠ OSSR
• dňa 27. 08. 2005. odchod zo služobného pomeru profesionálneho vojaka
• dosiahnutá hodnosť – plukovník od 01. 01. 2003

Aké vyznamenania obdržal?

• Medaila “Za službu vlasti” – prezident republiky v roku 1982,
• Medaila “Za zásluhy o obranu vlasti” – prezident republiky v roku 1987,
• Pamätná medaila MO SR I. stupňa – v roku 1998,
• Medaila “Za vernosť ČSSR” II. stupňa – v roku 1987,
• Medaila “Za službu v mierových pozorovateľských misiách” III. stupňa – v roku 2004

Čím ešte Ján Matlák bol?

• člen Horskej služby na Slovensku. Mal blízky vzťah k Ordinariátu OS a OZ SR. Zasadil sa o zriadenie duchovnej služby v Horskej záchrannej službe. Bol jedným z iniciátorov toho, aby teraz už svätý Ján Pavol II. sa stal patrónom Horskej služby
• inštruktor horolezectva od roku 1995 a inštruktor skialpinizmu od roku 2008
• je autorom filmového portrétu “Pod Roháčmi žijem” 
• v rodnom Zuberci, kde žil s manželkou a dcérami, pri rodičovskom dome si otvoril a prevádzkoval malý penziónik.

Ján Mrlina

Ing. Vladimír Švancár
Z histórie jeho činnosti v Odbore klubu slovenských turistov
TJ Letecké opravovne Trenčín
(pripravil Ján Mrlina)

Vážení priatelia turistiky,

do rúk sa Vám mala dostať útla brožúrka, vydaná k 40. výročiu založenia Odboru turistiky TJ Letecké opravovne Trenčín.

Nešťastie v Himalájach, pod horou Dhaulágirí, kde tragicky zahynul náš predseda Vlado Švancár, zmenilo mnoho.

Brožúrka mala stručným spôsobom bilancovať 40 rokov našej činnosti. Obsah, zostavený z osobných podkladov našich členov, troch pôvodných (neúplných) kroník, od roku 1998 ďalších riadne vedených kroník oddielu a zo spomienok pamätníkov na minulé roky. Nebolo naším cieľom spracovať publikáciu opisným spôsobom, je to skôr štatistika, v ktorej sa odráža úsilie mnohých dobrovoľných členov klubu, ktorým učarovala príroda a pohyb v nej sa stal ich koníčkom.

Vlado ešte pred jeho odchodom do Himalájí chcel dať našej brožúrke definitívnu podobu. Vladove myšlienky však boli už v Himalájach, každý z nás má tiež rodinu, zamestnanie a nejako sme nestíhali. Vladovi sme však dali sľub, že pri jeho návrate bude brožúra pripravená do tlačenej podoby.

My sme to, s odretými ušami, stihli. Prekliata lavína zmarila to, aby nás pochválil. Brožúra je na svete a už len naši kamaráti posúdia dielo, na ktorom sa podstatnou mierou Vlado podieľal.

Ja som použil text brožúry a poznámky z Vladovej evidencie, ktoré mi láskavo poskytla jeho manželka Danka, na spracovanie chronológie jeho turistických a horolezeckých aktivít. Text je doplnený tiež jeho stručným životopisom a hlavne spomienkami jeho blízkych a kamarátov.

Som presvedčený, že naše úsilie v ďalších rokoch činnosti bude smerovať k novým aktivitám, tak, ako si to Vlado želal. Jeho cieľom bolo, už len kvôli vnukom, vychovávať novú generáciu turistov, ktorá bude najmenej ďalších 40 rokov pokračovať v jeho stopách.

ING. VLADO ŠVANCÁR, KAMARÁT A VEĽKÝ BOREC
(v texte už len Vlado)

Narodil sa 6. októbra 1955 v Nových Zámkoch, ako prvé dieťa, mama Júlia pochádzala z Palárikova, otec Štefan pochádzal z Oščadnice. Neskôr sa narodili jeho súrodenci, mal tiež brata Jaroslava a sestru Terku. Ženil sa na svoje 24. narodeniny, to bol v danej dobe aj deň armády. S manželkou Dankou mal dve deti, syna Martina, ktorý sa narodil v roku 1981 a dcéru Soňu, narodenú v roku 1982. Okrem týchto členov rodiny si zakladal na troch vnukoch, Matejovi, Tomáškovi a Dávidkovi.

Do ZŠ chodil v Tvrdošovciach, potom na strednú priemyselnú školu strojnícku v Novom Meste nad Váhom a po maturite odišiel do Košíc na Vysokú vojenskú školu. Po úspešnom štúdiu a promócii bol pridelený na VÚ Chotusice, letisko Čáslav. Tu slúžil od júla 1978 až do októbra 1986, vtedy sa presťahoval do Trenčína. Bol zamestnancom Leteckých opravovní Trenčín. Od 1.11.1989 bol výrobným námestníkom, niekoľko mesiacov tiež vykonával zastupujúceho riaditeľa. Do výsluhového dôchodku odišiel 1.6.2003 a činnosť v LOT ukončil 31.3.2004.

Od toho momentu si užíval dôchodok a venoval sa stavbe rodinného domu, úprave okolia domčeka, záhrade a pritom sa stíhal venovať i horám.

Aktivity v turistike

Turista a horolezec, posledný predseda OKST Letecké opravovne Trenčín, dlhoročný člen SVTS Roháče, člen James, funkcionár OR, neskôr RR KST Trenčín. Organizátor turistiky pešej, vysokohorskej a cykloturistiky. Mimoriadne aktívne sa podieľal na čistení, úpravách a značení turistických chodníkov v trenčianskom regióne. Bol jedným z iniciátorov a zhotoviteľov prístrešku na Inovci, realizácii a osadení informačných tabúľ IVV v okolí Trenčína (maratónska trasa je pomenovaná po ňom, Vladov chodník). Jeho vzťah k horám bol príkladný, mnohým umožnil spoznať a sám prešiel skoro všetky pohoria na Slovensku, Česku a v Európe vrátane Kaukazu a Pamíru. V roku 1998 bol členom expedície do Himalájí a vystúpil na 8 046 m vysokú Šiša Pangmu. Absolvoval (okrem himalájskych trekov) tiež ďalšie tri himalájske expedície, na poslednej (expedícia na Dhaulágirí) tragicky zahynul.

PREHĽAD VLADOVEJ TURISTICKEJ ČINNOSTI

Rok 1987 – Začiatok Vladových turistických aktivít v Trenčíne

V tomto roku sa Vlado zúčastnil putovania po Slovenskom Rudohorí a zájazdu do Vysokých Tatier. S Jurom Marťákom sa zúčastnili tiež I. ročníka Trenčianskej stovky.

Rok 1988

Oslavy 100 rokov organizovanej turistiky prežíval na zájazde v Rožnove pod Radhošťom. Po roku opäť na výlete do Vysokých Tatier, spoznal náročnosť Slovenského raja a tiež romantiku Ľubovnianskej vrchoviny a Pienin.

Rok 1989

U Vlada pretrvával záujem o výkonnostnú turistiku, jednalo sa hlavne o diaľkové pochody. V apríli zvládol Vojenskú 50-ku za 5:15 h. Na Trenčianskej i Tatranskej 100-ke nás reprezentoval vo dvojici s Jurom Marťákom. Výrazne sa podieľal pri vzniku novej tradície pri založení “Novoročného výstupu na Ostrý vrch”.

Rok 1990

Otvorenie hraníc na západ prinieslo nové možnosti pre turistiku a v našom klube sa zvyšuje záujem o vysokohorskú turistiku. Hybnou silou je predovšetkým Vlado, zatiaľ v štádiu teórie. Stal sa členom Okresnej rady KST vo funkcii predseda revíznej komisie. Nechýbal na Trnavskej 100-ke, s Jurom Marťákom v júli nonstop absolvovali prechod hrebeňom Nízkych Tatier a o mesiac neskôr tiež Západných Tatier. V auguste stihol ešte Špačinskú 100-ku.

Rok 1991 – Vznik Leteckej 50-ky

Stúpajúci záujem o diaľkové pochody nás v tomto roku prinútil, práve vďaka Vladovi, pridať k Leteckej 30/20-ke novú 50 km trasu z Trenčína cez Beckov a Selec, na Inovec, Mníchovu Lehotu a Soblahov, cieľ bol na kyselke v Kubrej. Zároveň sa zmenil termín a “Letecká” zahajuje jarnú turistickú sezónu. V máji zvládol Trenčiansku 100-ku, vo dvojici s Jurom Marťákom, nonstop pochod Strečno - Trenčín a potom hrebeň Roháčov s výstupom na 11 štítov nad 2 000 m,.

Rok 1992

Začali sme organizovať mimoriadne populárne veľkonočné akcie v rôznych pohoriach Slovenska. Koncom augusta sme uskutočnili štvordňový zájazd do Vysokých Tatier a Poľska, na ktorom 10 členov stanovilo výstupom na Gerlach (29.8.1992) výškový oddielový rekord, Vlado samozrejme nechýbal.

Rok 1993

Letu 1993 dominuje snaha o získanie odznakov štyroch vrcholov (Jakubiná, Bystrá, Baranec a Kriváň). Nezabudli sme, ako zo dňa na deň sa zmenilo počasie z letného na zimné. Napriek tomu stihol s Janom Mrlinom a Majom Mikulovským zdolať v metrových závejoch Bystrú. Pre nepriaznivé počasie a zákaz pohybu vo vysokohorskom teréne sme už nemohli vystúpiť na Kriváň. Vlado posunul výškový rekord na novú hranicu zdolaním 3 003 m (iná uvádzaná výška je 2 995 m) vysokého Dachsteinu (Rakúsko).

Rok 1994

Rok 1994 bol svojím spôsobom prelomový. Novou akciou odboru sa stal “Trojkráľový výstup na Čiernachov” (6.1.), ktorý sa stal Vladovou srdcovou záležitosťou. V ťažkých zimných podmienkach sa cítil ako ryba vo vode. V júni sa podieľal na zorganizovaní Okresného letného zrazu turistov v Opatovskej doline. O nový výškový rekord prekonaním najvyššieho vrcholu Rakúska, Grossglockneru (3 798 m), sa postarala skupina v zložení Ľ. Maradíková, V. Švancár, J. Cabala a R. Cabala. Vo svojich zápiskoch to Vlado skomentoval: “Kam sa môže človek dostať, ak má pevnú vôľu a dobré zdravie? Možno i na kraj sveta.”

Rok 1995

Novou kapitolou sa stali turistické akcie v zahraničných pohoriach. V tomto roku naši členovia navštívili talianske Dolomity, s ich najvyšším vrcholom 3 343 m vysokou Marmoladou a ďalšími tritisícovkami. Vlado bol samozrejme pri tom.

Rok 1996

Podieľal sa na organizácii 30. Slovenského zimného zrazu v Novom Meste nad Váhom a na Veľkej Javorine. Pokračovala turistika v zahraničí, vo Walliských Alpách vo Švajčiarsku, kde sme vytvorili výškový rekord výstupom na 4 165 m vysoký Breithorn (6 členov vrátane Vlada). Nesmieme zabudnúť na osadenie vrcholovej tabule na Čiernachove.

Rok 1997

Začiatkom roka sme na Čiernachove obnovili ukradnutú vrcholovú tabuľu a pridali skrinku s vrcholovou knihou. V rámci tréningu sme absolvovali hrebeňovky Malej Fatry a Nízkych Tatier. Bola to príprava na Trnavskú 100-ku. Vlado ju vtedy absolvoval len sám.

Rok 1998 – Šiša Pangma

Vlado túžil po lezení a rôznych extrémoch. V januári sa mu splnil prvý sník a od 15.1.1998 sa stal členom JAMES-u. Od jari vytrénovaný Vlado absolvoval množstvo diaľkových pochodov, vrátane Trnavskej 100-ky s Janom Mrlinom v čase 14:09. Mimoriadne sa nám vydaril jubilejný 15. ročník Hviezdicového výstupu na Inovec so skoro 300 účastníkmi, kde najväčší rozruch spôsobila prítomnosť Vlada Švancára, ktorý sa práve vrátil z expedície Himaláje "98", v rámci ktorej zdolal dňa 25.9.1998 8 046 m vysokú Šiša Pangmu. Doteraz je to klubový výškový rekord.

Rok 1999

Akcie konané v tomto roku mali slávnostnejší nádych, nakoľko sa konali v roku osláv 25. výročia založenia OKST TJ LOT. Vlado sa výrazne pričinil na príprave a vydaní brožúry ku klubovému výročiu. V júni spolu s Janom Mrlinom nevynechali Trnavskú 100-ku.

Rok 2000 – Superdiaľkoplaz

Do tohto roku vstúpil Vlado s obrovskými cieľmi. Najskôr to bolo absolvovanie Trnavskej a Bratislavskej (pochod 2x50 a dosť) 100-ky (tá druhá v čase 12:58). V júli (7. - 28.7.) sa zúčastnil na horolezeckej expedícii “Pamír 2000”, za nepriaznivých poveternostných podmienok vystúpil na Pik Lenina (7 134 m). Koncom prázdnin absolvoval tretiu, tentoraz Špačinskú 100-ku a stal sa ďalším držiteľom titulu Malokarpatský superdiaľkoplaz.

Rok 2001

Vlado opäť pokračoval v absolvovaní jarných diaľkových pochodov, Trnavskú 100-ku “natiahol” až do Trenčína, čo vynieslo diaľkový rekord 169 km. V lete sa kondične zdokonaľoval v Poľských Tatrách a v okolí Zakopaného pochodil všetko, čo sa dalo.

Rok 2002 – Najvyšší vrchol Európy

Od tohto roka sa Vlado sústredil na prípravu na ďalší životný cieľ, zdolanie Annapurny. Vyvrcholením prípravy bol výstup na 4 810 m vysoký Mont Blanc spolu s Ľubkou a Mirom Maradíkovými z talianskej strany.

Rok 2003

Vladova príprava na Himaláje pokračovala veľkonočným zájazdom na Šumavu (ČR). Tu s priateľmi zdolal najvyšší vrch Šumavy Velký Javor, ležiaci na území Nemecka, tiež výstup na hraničný Velký Ostrý a Špičák. Vysokohorskú turistiku opäť absolvoval v Poľských Tatrách, formou zrýchleného presunu absolvoval Rysy z poľskej strany.

Rok 2004

Päť rokov ubehlo ako voda a Vlado opäť nechýbal pri príprave a vydaní brožúrky k 30. výročiu založenia OKST. Absolvovaním diaľkových pochodov a tréningom v Roháčoch pokračoval v príprave na Himaláje.

Rok 2005 - Annapurna

V júni (okrem predchádzajúcich 50 km pochodov v regióne) absolvuje hneď dve stovky. Leto trávi opäť prípravou v Poľských Tatrách a v chorvátskom pohorí Biokovo. A potom sme s napätím sledovali prvé informácie o výstupe vojenskej expedície na Annapurnu (8 096 m). Na vrchol sa nepodarilo vystúpiť útočnej skupine v zložení Matlák, Švancár, Šupica a Nemčok. Pre nepríjemne vyzerajúci pád Šupicu asi 30 m pod vrcholom sa museli venovať jeho záchrane. Ani opakovaný výstup o dva dni nepriniesol úspech (Vladova 50-ka na vrchole nebola oslávená). 4.10.2005 však s Jankom Matlákom dosiahli výšku 8 050 m, táto výška je klubovým rekordom.

Rok 2006

Novoročný výstup na Ostrý vrch pre veľké množstvo snehu bol iba výstupom k horárni nad Soblahovom a ani Vladovi sa to nepodarilo prejsť. Vynahradil si to však na diaľkových pochodoch, v máji to bola Haličská, v júni Trnavská, Rudohorská, Bratislavská a to všetko stovky. “Oddychoval” na letnom zájazde, ktorý sme uskutočnili v oblasti Českého raja s návštevou prameňa Labe, Českého Švýcarska (Pravčická brána) a rozprávkového Jičína.

Rok 2007

Začiatkom mája sa podieľal na výrobe a osadení 9 kusov orientačných tabúľ IVV, ktoré sme zakomponovali do terénu v okolí Trenčína. Chodníky boli sprístupnené vďaka našej brigádnickej činnosti. Prešiel svoje dve obľúbené stovky, Trnavskú a Bratislavskú. Pekné zážitky nám ostali z letného zájazdu OKST do Jeseníkov (Rejvíz, Zlatý Chlum, Praděd, Šerák, Keprník, Vrbno a jeho starú skláreň a Olomouc), ktorý Vlado organizoval. Predtým sa však pokúšal o výstup na Matterhorn, padajúce lavíny tento pokus “odložili”. Akciou “Šebov kufor” sme sa zúčastnili otvorenia posledného “Vladovho” IVV chodníka v Trenčianskych Tepliciach. Treku okolo Anapurny (25.7. - 19.10.) v Himalájach sa pod vedením Vlada zúčastnili i kluboví kolegovia Martina Teplanová a Peter Laco. Ich osobný výškový rekord sa posunul na hranicu 5 000 m.

Rok 2008

Okrem tradičných akcií sme rok zahájili 500. výstupom Vlada Švancára na vrchol Inovca zo Selca cez Kondrút. Na jar sme sledovali jeho opakovanú snahu doliezť vrchol Annapurny, opäť s vojenskou expedíciou pod vedením Janka Matláka. Bohužiaľ hrozné počasie im to znemožnilo. Výška 7 000 m bola maximom. Na leto nám Vlado pripravil zájazd do Dolomitov, na ktorý novici lezenia a vysokohorskej turistiky ťažko zabudnú. Ranný pohľad od chaty Auronzo na vychádzajúce slnko nad pohorím Cadini di Misurina sa vryl každému do pamäte. Aj nestori našej turistiky zostali v nemom úžase nielen z nádhernej scenérie okolitých hôr. Vystúpili sme na vrcholy Paternkofel, Monte Civetta, Cima di Mezzo, Cima Cadin. Úspechom roka nášho klubu bolo postavenie prístrešku na vrchole Inovca, v spolupráci s firmou Gala, ktorý bol slávnostne odovzdaný do užívania na Jesennom stretnutí turistov regiónu. Leví podiel na príprave projektu a realizácii mal práve Vlado.

Rok 2009

Vlado si vyskúšal i Sierra Nevada v Španielsku. V podstate sám absolvoval výstupy na Mulhacén (3 482 m) a Veletu (3 398 m). Po návrate absolvoval svoju prvú Lazovú 100-ku, hneď po nej i Trnavskú a Rudohorskú. Koncom mája má zapísaný výstup na Inovec s číslom 600. Mimoriadne zážitky nám pripravil na letnom zájazde v Rakúsku, ktorý zorganizoval ako klubový autobusový zájazd. Pohorie Dachstein a malebné okolie Hallstattu učarovali všetkým účastníkom.

Rok 2010

Začiatkom roka sme uskutočnili výročné stretnutie klubu s voľbou výboru OKST a predsedu. Novým predsedom sa stal práve Vlado Švancár. Vo februári si zapisuje výstup na Inovec s poradovým číslom 650 (20.2.2010). Nasledujú stovky v poradí Lazová, Trnavská, Krakonošova (ČR), Bratislavská. V júli (5.7.) vystupuje opäť na Mont Blanc, tentoraz v sprievode svojich detí, Soničky a Martina. Počas prázdnin nás opäť nalákal na Poľské Tatry. Ani skutočne hnusné počasie nás neodradilo od denných horských aktivít, práve vďaka jeho schopnosti ľudí presvedčiť, že hory sú to pravé orechové. Po prázdninách absolvoval ďalšie stovky, Špačinskú, Libereckú a extrémnych 5 beskydských vrcholov. A v novembri pridal 108 km v oblasti Teplicka v ČR. Vlado žil nielen turistikou. Kolkárskeho maratónu v Galante (hrá sa nepretržite 24 hodín) sa zúčastnilo družstvo nášho OKST a tiež Vlado prispel k tomu, že sme sa postarali o zápis do Guinessovej knihy rekordov.

Rok 2011

Pokračuje v tréningu na ďalšie Himaláje, už v marci absolvuje zájazd na Ukrajinu, príprava na náš letný zájazd. Na jeho návrh sme zorganizovali veľkonočný zájazd v Šluknovskom výbežku, base camp Valdek. Fantastické denné túry na dlhé vzdialenosti, v úžasnom prostredí Česko-Saského Švajčiarska, si Vlado (s Jurkom Timkom) dovolil urobiť miestnu 70-ku. Hneď po Veľkej noci sa úspešne vydáva na trek okolo Dhaulágirí. Nemá dosť a po návrate nasledujú stovky v poradí Trnavská, Krakonošova a Bratislavská. Letný klubový zájazd sme podľa Vladovho prieskumu uskutočnili na Ukrajinu, kde okrem malého problému na hranici, šofér autobusu nevlastnil cestovný pas (čo zistil až na hranici), pripravil Vlado ďalší skvelý zájazd. Úspešne sme vystúpili na najvyšší vrchol Ukrajiny, Hoverlu (2061 m). Spoznali sme pohorie Svidovca a prešli časť karpatského oblúka od rumunskej hranice po Hoverlu, obzreli sme si novo sa rozvíjajúce lyžiarske stredisko Dragobrat a na záver výletu sme sa okúpali v soľných jazerách v Solotvine. Po návrate už myslí na Dhaulágirí a v októbri absolvuje opäť 5 beskydských vrcholov na trase 120 km s prevýšením 4500 m. Akoby toho nemal málo, v decembri zvládol Pražskú 100-ku.

Myslel však tiež na klub a po viacročnej debate ohľadne výroby nových pečiatok na naše tradičné akcie, sme tento zámer uskutočnili. Podľa Vladových návrhov vznikli nasledovné pečiatky na naše tradičné akcie.

Rok 2012

Už vo februári mu pribúda číslo 793 na účte výstupov na Inovec. V spolupráci s našim kamarátom Marekom Minárechom sa mu podarilo pripraviť do užívania webovú stránku Chyba! Záložka není definována., ktorá v krátkej dobe oslovila mnohých, ktorí mali prístup k internetu. Splnil sa tiež ďalší z Vladových snov, k Leteckej 50-ke sme pridali 100 km trasu. Napriek pochybám sme ukázali, že sme v klube zrelí i na organizovanie mimoriadne náročných akcií. Účasť predčila očakávania. Letný zájazd na Vysočinu v jeho réžii, nás zaviedol aj do Punkevní jeskyně (Macocha) v Moravskom krase. Navštívili sme skalné útvary Žďárskych vrchov, hrad Veveří a plavbu po priľahlej priehrade. V lete ešte stihol lezenie na ferátach v Dolomitoch s dcérou Soňou. Turistiku a behanie doplňoval tiež bicyklovaním a v jeho hlave dozrela myšlienka uskutočniť nakoniec úspešnú cyklojazdu južným Slovenskom po vodných mlynoch a ďalších krásach tejto oblasti. Podieľal sa tiež na obnove priechodnosti trasy lesnej železnice na trase Trenčín - Selec (38 km), v oblasti Vladovho bydliska, novo vznikajúce dielo v regióne ho oslovilo. Pokračovali sme v starosti o údržbu chodníkov a tabúľ IVV, to všetko si vyžadovalo brigádnickú činnosť, Vlado bol vždy pri tom. Nezabudnime na vymenovanie diaľkových pochodov (teda stoviek) v poradí Lazová, Bánovská, Trnavská a novinky, ktorej sa zúčastnil 26.6. - 1.7. nazvanej 100 míľ krajom Malých Karpát, v auguste pridal 100 km Javorníkmi. Perličkou na záver roka bolo novembrové potápanie a turistika na Filipínach.

Rok 2013

Pokračujeme druhým ročníkom “Leteckej 100-ky”, kde mimoriadne náročné podmienky (na hrebeni Inovca miestami až meter snehu), preverili nielen účastníkov, ale tiež organizátorov. Akcia skončila všeobecnou a hlavne Vladovou spokojnosťou. Odložený letný zájazd pod Kráľovu hoľu zariadil Vlado vopred zvezením sa v historickom plošinovom vozni na Čiernohorskej železničke. Najnáročnejšia trasa akcie viedla z Vernára do Slovenského raja, kde sme absolvovali roklinu Veľký Sokol. Vlado dokázal naše deti, či vnukov presvedčiť, že 28 km putovanie roklinami je malina i pre malé deti. Podarilo sa. Potom sme si, na ďalší deň, mohli všetci na majestátnej Kráľovej holi od srdca zaspievať rovnomennú pesničku. Vladove diaľkové aktivity už boli zamerané na Himaláje a tak už v apríli trénoval v oblasti Kaprunu, pokračoval predĺženou Lazovou 106-kou, Javorníckou stovkou v čase 14:16 a Malokarpatskou stovkou.

Rok 2014

V tomto roku sme sa tešili na oslavy 40. výročia založenia klubu. Z Vladovej iniciatívy vznikla nová web stránka www.tjlot.webnode.sk s rozšírenými možnosťami informovania. Na trasu Leteckej stovky sa vydalo 79 účastníkov, čo je klubový rekord vrátane 50-ky. Vlado už tvrdo pokračoval v príprave na Himaláje, na Inovci bol ako doma (behal tam rovno z domu) a doplňoval to prípravou na diaľkových pochodoch a v Poľských Tatrách. Veľkonočné sviatky sme trávili na Pieninách. Tu si Vlado zašantil s vnukmi a dcérou Soňou, mali veľké plány. Počas letného zájazdu, Vlado bol jeho organizátor, sme navštívili južnú časť Karpatského oblúka v Rumunsku. V národnom parku Retezat s rovnomenným vrcholom Retezat Vlado vystúpil na vrch Peleaga (2 509 m) a Vf. Mare (2 463 m). Zastavili sme sa v historickom meste Sibiu a v Brašove. Navštívili sme Národný park Piatra Craiului s vrcholom La Om (2 238 m) a svetoznámy hrad Bran - Drakulov hrad.

Táto akcia bola posledným stretnutím s Vladom.

Už len pár priateľov sa s ním potom stretlo v teréne a v zápisoch zostalo číslo jeho posledného výstupu na Inovec. Krásnych 960 nás inšpirovalo, že mu to dotiahneme na tisícku.

Uzávierku našej brožúry mala tvoriť zmienka o expedícii do Himalájí, ktorá bola zameraná na výstup na Dhaulágirí (8 167 m), ktorej členom bol Vlado Švancár.

Hrozná zvesť nás nepripravených zastihla 16.10.2014, keď sa potvrdilo, že jedným z dvoch horolezcov, ktorí zahynuli po páde lavíny na základný tábor, bol práve Vlado. Do kondolenčnej knihy sme vložili tento text:

Hory sú vášeň, možnosť oddychu, spokojnosti, poznávania i únavy. Keď si ich zamiluješ, už z nich niet úniku. Tajomstvo dostupných hôr si pochopil, fyzické sily si naberal usilovným tréningom, postupne Ťa zlákali veľhory Himaláje. Začlenil si sa medzi skúsených horolezcov, zliezol “Šišu” a na “Anne Spurnej” si pri prvom výstupe dokázal odhadnúť nebezpečenstvo, pri ďalšej expedícii pod vrcholom pomôcť zranenému kamarátovi. A vidíš, jedna lavína v základnom tábore to zrazu všetko zmenila. Tebe i nám. Odišiel si, ako si to osud prial, v našich srdciach a spomienkach zostávaš ďalej.

 

PRÍSPEVKY

Posledná rozlúčka

Vlado,

šiesteho októbra sme Ti mnohí posielali blahoželania k 59. narodeninám a priali úspešné zdolanie Dhaulágirí, ktoré si s partiou kamarátov pripravoval.

Hory sú vášeň, možnosť oddychu, spokojnosti, poznávania i únavy. Keď si ich zamiluješ, už z nich niet úniku. Celých 27 rokov si bol organizátorom turistiky, značenia a úprav turistických chodníkov v trenčianskom regióne. Tajomstvo dostupných hôr si pochopil, fyzické sily si naberal usilovným tréningom až Ťa zlákali veľhory Himaláje. Aj na svoju poslednú expedíciu si sa zodpovedne pripravoval každodenným tréningom, výstupmi na milovaný Inovec.

Turista a horolezec, predseda OKST Letecké opravovne Trenčín, dlhoročný člen SVTS Roháče, funkcionár RR KST Trenčín. Tvoj vzťah k horám bol príkladný, mnohým si umožnil spoznať krásy našej vlasti i iných, vzdialenejších regiónov. Sám si prešiel skoro všetky pohoria na Slovensku, Česku a v Európe vrátane Mont Blancu a vzdialeného Pamíru.

Začlenil si sa medzi skúsených horolezcov, v r. 1998 si s kamarátmi zliezol “Šišu Pangmu” a na “Anne Spurnej” si pri prvom výstupe dokázal odhadnúť nebezpečenstvo, pri ďalšej expedícii pod vrcholom pomôcť zranenému kamarátovi.

A jedna lavína v základnom tábore pod horou Dhaulágirí, kde nikto predtým pod lavínou nezahynul, to zrazu všetko zmenila. Tebe i nám.

Hrozná zvesť nás nepripravených zastihla 16. októbra 2014, keď sa potvrdilo, že jedným z dvoch horolezcov, ktorí 14. októbra zahynuli po páde lavíny na základný tábor, si bol práve Ty Vlado.

Miloval si zmeny, zvláštne situácie a dokázal si svojím prirodzeným vodcovstvom zlákať i druhých. Že to vždy nedopadlo ideálne, sme Ti odpúšťali, pretože si nás naučil základnému postulátu turistiky: “Skratka je najdlhšia vzdialenosť medzi dvoma bodmi.”

Vladko, zhora kolmo dole je to naozaj najkratšie, hrozné však musí byť to stúpanie smerom hore. V týchto chvíľach si to uvedomujeme my, ktorí na Teba so slzami v očiach spomíname.

Janovo vyznanie

Stále sme spomínali na Rumunsko, kde sme vďaka Vladovej príprave akcie prežili nezabudnuteľné chvíle, on sa však už balil na ďalšie Himalájske dobrodružstvo. Ani pri predošlých, ani pri súčasnom odchode do extrému na ňom nebolo vidno žiadne znepokojenie. Bol vždy pripravený, to sa dá vyčítať i z predošlých riadkov. Naozajstný profesionál v činnosti, ktorú miloval a ona ho ovládla tým správnym spôsobom. Vždy bol pripravený na nebezpečenstvo, každú akciu mal vopred v hlave, pri rozhodovaní zachovával zdravý rozum, v prípade potreby bol okamžite ochotný pomôcť každému, kto by to potreboval.

S manželkou patrím medzi tých, ktorí s ním boli tesne pred odchodom. Patrí to medzi zaužívané zvyky, lúčiť sa s týmito “dobrodruhmi” pri poháriku a podarovať talizman na šťastný návrat. Takto to bolo i pred predchádzajúcimi expedíciami. Talizmany sa vždy vrátili späť.

Nie som poverčivý, som tvrdý materialista. Predsa mám však pocit narušenia kruhov šťastia. Himaláje však majú mnoho tajomstiev.

Jano Mrlina

Spomienky rodiny Maradíkovej na kolegu, priateľa, turistu Vlada Švancára

Keď sme v roku 1989 prvýkrát prišli s našimi deťmi na akciu, ktorú organizovali turisti z TJ Letecké opravovne Trenčín, ešte sme netušili, že tu stretneme ľudí, ktorých si obľúbime a stanú sa našimi priateľmi na celý život. Jedným z nich bol aj Vlado Švancár, ktorý nás zaujal svojou zanietenosťou, iniciatívou a chuťou organizovať stále nové a nové aktivity. Spoločne sme pochodili slovenské hrady a zámky, pohoria a blízke i ďaleké turistické chodníky. Ešte dnes, po rokoch, si naše deti spomínajú, ako sa vždy, keď už boli unavené pýtali: “ujo Vlado a ešte je to ďaleko?”. jeho obľúbená odpoveď bola “už len kúštik, poď, už tam budeme” alebo “už len tento kopček”. A po čase deti vedeli, že ak toto odpovie bude to ešte dobrá hodinka.

V roku 1992 po výstupoch na najvyšší vrch Slovenska Gerlachovský štít (2 655 m), poľský Giewont (1 867 m) a Svinicu (2 301 m), začal Vlado nahlas rozmýšľať nad vrcholmi okolitých krajín. Od jeho myšlienok nebolo ďaleko k činom. A tak sa hneď ďalší rok vybral s turistami zo Starej Turej do Rakúska na Dachstein (2 995 m), ktorý aj úspešne zdolal. O rok nato presvedčil aj nás, aby sme sa pridali a spoločne sme zdolali v Rakúskych Alpách našu prvú tritisícovku Kitzsteinhorn (3 203 m) a na ďalší deň Großglockner (3 798 m). Vďaka nemu sme v ďalších rokoch spoznali krásu Dolomitov s najvyšším vrchom Marmoladou (3 343 m) a ďalšími vrcholmi nad tritisíc metrov. Tu nás naučil liezť v skalných zaistených cestách – ferátach, kde vždy dbal na istenie a tri záchytné pevné body. Spoločne sme zdolali niekoľko “čiernych ferát” a začali snívať o vrchole Matternhornu (4 478 m). A tak v roku 1996 sme sa vybrali do Zermattu, kde sme si nad chatou Hornlihutte siahli na vstupný chrbát Matterhornu. Stačilo začať liezť. Avšak skala bola ľadová a zasnežená, preto Vlado rozhodol “dnes nie, nevyzerá to dobre, je to príliš nebezpečné, ale aspoň už vieme ako vyzerá nástup do steny”. Vrátili sme sa späť a na druhý deň zdolali menej náročný na lezenie prvý štvortisícový kopec Breithorn (4 165 m).

V nasledujúcom roku začal spolu s Janom Matlákom chystať expedíciu “Himaláje 1998”, potom “Pamír 2000”. Spolu s nimi sme chodili “trénovať zimu v Roháčoch”, kde sme spoznali Jana a jeho slávne výroky, napr. “Aj krajšie dni sme v krčme presedeli”. Neskôr v roku 2002 sme vo Walliských Alpách spoločne vystúpili na chatu Regina Margherita (4 554 m). Tu nás Jano naučil, že si treba sily rozložiť a nehnať sa vpred, lebo všetko čo pred sebou vidíš, nie je tak blízko ako sa zdá. A tak sme spoznali “tempo chromej vrany”, i silu priateľstva, keď nás unavených po ľadovom firne v krátkom výšvihu pred chatou potiahli na lane tak, že sme priam vyleteli hore. Ráno, za nádherného počasia sa Jano s chalanmi rozhodol pokračovať na Dufourspitze (4 634 m), avšak my traja (Vlado, Miro, Ľuba) sme nemali potrebné “zbrane” a tak sme sa kochali výhľadmi pri zostupe do kempu. Na druhý deň sme sa rozdelili. Skupina Jána Matláka išla do Zermattu a my s Vladom sme sa vybrali z talianskej strany zdolať Mont Blanc (4 810 m). Počasie nám prialo. Z údolia Val Veny sme po kamennej moréne kráčali smerom k vrcholu, cez chatu Gonella (3 071 m) a ľadovcom ďalej k nášmu bivakovému cieľu - Vallot (4 362 m). Ako slniečko zapadalo, tak sa rapídne schladzovalo. Kráčajúc z nohy na nohu s myšlienkou, že si oddýchneme v bivakovej búde, Vlado zrazu rozhodol. “Tu si spravíme bivak (na rozľahlej pláni pri mierne zvýšenej skale, cca ˝ hodinku od plánovaného bivaku). Ďalej dnes nejdeme, je jasno, noc bude neskutočne studená, musíme si uvariť čaj a rýchlo zaľahnúť do spacákov”. Nakoľko sme boli unavení, neprotestovali sme. Niečo sme zjedli. Vlado sa pokúšal variť čaj, ale zima bola tak veľká, že plameň z variča sa nám zdal studený a veľmi dlho tvalo, kým sa mu podarilo roztopiť sneh a zohriať trochu vody na čaj. Obliekli sme si všetko oblečenie, ktoré sme si so sebou doniesli a len veľmi ťažko sme si vyzuli zamrznuté mačky. Šupli sme sa do spacákov a zaľahli vedľa seba na alumíniovej fólii. Noc bola úžasná, plná hviezd, jasná, mrazivá a ráno tiež. Za jeho brieždenia sme videli ako niekoľko desiatok metrov okolo nás kráčajú ľudia s baterkami a smerujú k vrcholu. Zbalili sme spacáky, zjedli len sušené ovocie, ktoré sme mali pri sebe (ostatné jedlo bolo zmrznuté na kameň) a pridali sa k ostatným. O siedmej hodine rannej, dňa 15.8.2002, sme stáli na vrchole Mont Blancu. Vyzimení, šťastní s nádhernými pocitmi a výhľadmi okolo seba. Na vrchole sme si dali po kalíšku pálenky a Vlado vytiahol z ruksaku obľúbené pivo, ktoré nám z plechovky kryštálikmi vychádzalo von a rukami sme si ho dávali do úst. Po chvíľke oddychu sme opatrne zostupovali späť a zdalo sa, že cesta je ešte dlhšia ako hore, hlavne kamenná moréna v závere nemala konca kraja.

V nasledujúcich rokoch sa Vlado venoval zbieraniu kondície pre jeho srdcovú záležitosť – Himaláje, avšak popri tom organizoval ďalšie a ďalšie zájazdy pre nás ostatných. Vždy sme sa na neho mohli spoľahnúť, bol ochotný kedykoľvek pomôcť, poradiť, podeliť sa o svoje skúsenosti. Tešilo ho, keď videl, že my ostatní sme spokojní a unesení prírodnými krásami, za ktorými nás zobral. Vďaka nemu sme videli Adršpašsko-teplické skály, krásnu Šumavu, České Švýcarsko, nádherný Hallstatt, Dachstein, zamilovali sme si Zakopané, spoznali Šluknovský výbežok, Ukrajinu – vrch Hoverla, Žďárske vrchy, Rumunsko – národný park Retezat a snáď všetky pohoria Slovenska.

Bol to výborný človek, kolega, priateľ, turista, ujo, na ktorého nikdy nezabudneme, veď sa zaslúžil o to, aby sme mali na neho tie najkrajšie spomienky spojené s prekonávaním prekážok a poznávaním prírodných krás.

Ďakujeme.

Miro a Ľuba Maradíkovi

Vladove začiatky turistiky v Trenčíne

Ako sa najlepšie zaklimatizuje chlapec z južného Slovenska s koreňmi z Kysúc v Trenčíne? No najlepšie v turistike, a tá veru v trenčianskom regióne fungovala a funguje, mala a má vždy zelenú pre všetky vekové kategórie.

V roku 1987 bol Vlado prevelený z Čiech do Trenčína, a tak sme sa stretali v podniku, kde sme mali celkom slušný odbor turistiky s týždenným programom, so zájazdmi, čistením chodníkov, podporou odborov a dobrým kolektívom, kde boli deti, vo veku jeho vlastných detí. Našiel medzi nami partiu mladých, seberovných turistov, ktorí srdce i dušu upísali prírode, horám, priateľstvu. Keďže mal skúsenosti s prácou s ľuďmi, prihlásil sa na kurz cvičiteľov, neskôr kurz inštruktorov pešej turistiky. Venoval sa organizovaniu akcií a svoje nápady sa snažil aj zrealizovať. Náš odbor turistiky TJ Letecké opravovne Trenčín, ktorý sme založili v roku 1974, mal už zabehnuté akcie. Ponavštevovali sme okolie a temer všetky pohoria Slovenska i Čiech. Vlado sa naučil deliť svoj voľný čas rodina - turistika - funkcie. Od roku 1990 bol členom OR KST Trenčín. Pracoval pri organizovaní celoslovenského zimného i letného zrazu. Vždy sa dalo naň spoľahnúť. Mal tendenciu stmeľovať kolektív. Bola som rada, že sa naučil s ľuďmi vychádzať, nepreceňovať ani nepodceňovať situácie. Raz pri istej príležitosti mi povedal: Za to, že som sa naučil rešpektovať zákony pohybu v horách, poznať značky, spoznal ľudí, naučil poskytnúť pomoc, vždy mať na zreteli povinnosť k iným, to ma naučila Hana a za to jej ďakujem.

Toto vyznanie ma niekedy desí. Veď nebyť toho, aby som ho podporovala v začiatkoch, nebol by možno pokračoval. Možno. Ale na druhej strane, nebol by nikdy pocítil ten krásny pocit pri výstupe na vrchol. Až došiel na ten svoj vrchol, ktorý mu bol určený a dopriaty. Vladovi sa splnila jeho vôľa a duša ostala v Himalájach.

Napísala Anna Senková.

Medovníková Šiša

Koncom prázdnin roka 1998 sme sa s Vladom lúčili po prvý raz, keď odchádzal do veľhôr nazvaných Himaláje. Také hory, ktoré vo mne vzbudzujú strach, ale úctu k ľuďom, ktorí sa rozhodnú ich zdolať.

Prevládlo však nadšenie z Vladovho rozhodnutia, rozlúčili sme sa s prianím šťastného návratu. Dostal nezbytné talizmany, ktoré sľúbil priniesť domov.

Po jeho odchode dni ubiehali nejako pomalšie, správy prichádzali len sporadicky, väčšinou priaznivé. Moje myšlienky sa stále pohybovali v Himalájach, konkrétne v oblasti 8 046 m vysokej Šiša Pangmy, kde bojovala statočná partia slovenských horolezcov o jej zdolanie.

V tom čase rástli na Slovensku hríby a tak sme sa s manželom vydali na dubáky. Aby to bolo spojené i s turistikou, prešli sme z Mníchovej Lehoty po hrebeni Považského Inovca až nad Kálnicu. Manžel tam poznal miesta, kde sa dalo zbierať. Pri zostupe k Medvedej studničke, kde sme sa chceli najesť, sa mi podarilo zle stúpiť. Zranenie bolo bolestivé, boli sme však na takom mieste, že mi nezostávalo len pešo pokračovať, s pomocou bakule a manžela sme zišli až do Rakoľubov. Odtiaľ autobusom do Trenčína, kde mi v nemocnici diagnostikovali únavovú zlomeninu kostičky v chodidle. Nasledovala sadra a dlhodobé liečenie.

Doma som teda ešte viac myslela na Vlada a chlapcov v Himalájach. A tak, pri mojej smole, nakoniec prišla skvelá správa. Vlado spolu s Jankom Matlákom “Šišu” zdolali a vrátili sa šťastne do základného tábora. Skvelú správu sme po slovensky oslávili a tešili sa na ich návrat domov.

Nemohla som chodiť, tešila som sa na jeho návrat a privítať niečím výnimočným. Napadlo mi, upiecť Vladovi medovníkovú Šiša Pangmu. V tom čase som piekla a zdobila medovníky, 3D rébus mi však dal zabrať. Podarilo sa mi vymodelovať, upiecť a ozdobiť “Šišu” i s Vladom na vrchole.

Vzápätí po návrate a informácii, ako na tom som, ma s kamarátmi prišiel navštíviť. Hrdo som mu odovzdala výrobok, ktorý prekvapil a pobavil nielen jeho, ale i ostatných. Najkrajší pocit však bol, že ma tento zdolateľ himalájskej osemtisícovky navštívil. Od tej doby som mu mnohokrát ešte držala palce a on mi na “oplátku” mnohokrát pomohol v horách, kde by som bez jeho pomoci asi nevkročila.

Bohužiaľ, už to bude len o spomienkach, bez jeho podanej ruky.

Janka Mrlinová

Majster skratka

Spoznali sme sa v roku 1993 na zájazde do Súľovských vrchov. A to tak, že sme jeden druhého naháňali cestou od Rajca na Žibrid. Vtedy bola výkonnosť nás oboch taká, že ani centimetre by na vrchole nerozhodli.

Zaujal ma tento pevný človiečik, jeho postava totiž nenasvedčovala takú výkonnosť. Aký omyl. Na rozdiel odo mňa si svoju výkonnosť udržiaval až do konca života. Tragického a vo všetkých ohľadoch nešťastného. Veď v základnom tábore pod horou Dhaulágirí nikto predtým pod lavínou nezahynul.

Čo sa nedá vrátiť, to už nezmeníme, ale spomienky zostávajú:

Bežali sme dole z Kamzíka na “Trnavskej stovke”. Tuším po druhý raz. On ma nahovoril na tieto extrémy a ja som podľahol. Cestička dobrá, len okraje také "vyškohlané". Tade bežal. Skríknem na neho “Vlado, bež po ceste" a on hlási, "Jano, treba členky potrénovať.” Na Pezinskej Babe, pri bufete, ma naučil stravovaniu na stovkách. “Jano, teraz si dáme klobásu a pivo." "Nie je to skoro", pýtal som sa. A on hovorí, "v cieli mi potvrdíš, že to bolo posledné miesto na trase, kde si mäso zjedol.”

A takto to pokračovalo roky. Napriek tomu, že som starší, v horách a hlavne v extrémoch bol tým skúsenejším Vlado.

Miloval zmeny, zvláštne situácie a dokázal svojím prirodzeným vodcovstvom zlákať i druhých. Že to vždy nedopadlo ideálne, sme mu odpúšťali, pretože nás naučil základnému postulátu turistiky: “Skratka je najdlhšia vzdialenosť medzi dvoma bodmi.” Preto ten nadpis MAJSTER SKRATKA.

Vladko, zhora kolmo dole je to naozaj najkratšie, hrozné však musí byť to stúpanie smerom hore. V týchto chvíľach si to uvedomujeme my, ktorí na Teba so slzami v očiach spomíname.

Jano Mrlina

Prvá stovka

Aj ja často spomínam na Vlada Švancára. Zažili sme veľa krásnych a ťažkých túr. No a hlavne Vlado prvú stovku absolvoval so mnou. Chodieval som to sám, keď prišiel do Trenčína - do nášho turistického oddielu, dali sme sa dokopy. Najskôr sme chodili s rodinami a hlavne cez soboty a nedele sme našim deťom vypĺňali čas v prírode. Zdôveril som sa mu so svojou slabosťou k diaľkovým pochodom. Povedal, že to skúsi aj on. S jeho veľkými vôľovými vlastnosťami, s tým nemal problém. Prvú stovku sme spolu išli, ak ma pamäť neklame, v roku 1985. Trasu si pamätám dodnes. Bolo to Trenčín - Horná Súča - Slavičín - Mikulčin vrch - Trenčín. Bolo to pri príležitosti Trenčianskych diaľkových pochodov. Potom sme takýchto stoviek absolvovali ešte trinásť. Päťdesiatky nemám spočítane. V júni, keď sú najdlhšie dni, sme si spravili pár krásnych dlhých túr. Môžem spomenúť nonstop prechod Nízkych Tatier. Šumiac - Donovaly, prechod Západných Tatier, alebo Strečno – Trenčianske Teplice. No, ale každá pesnička má svoj koniec a aj tá moja. Zdravotný stav (výrastky na pätách) mi už nedovoľovali takéto krásne bláznovstvá a tak zostali len spomienky. Sem tam sme sa k nim pri spoločných stretnutiach vrátili, ale Vlado zbieral ďalšie a ďalšie a zo mňa sa stával už len poslucháč. Som rád, čo som s ním prežil a keď som ešte prekypoval energiou, tak som hovorieval, že mal do Trenčína prísť o pár rokov skôr. Ja za svoju osobu môžem povedať, Vlado bol vynikajúci kamarát a aj kamarát do dažďa.

Juro Marťák

Spomienka

V jedno zimné, mrazivé popoludnie som na Inoveckej chate spoznala Vlada. Tak, ako každú nedeľu, ani túto nevynechal, aby sa išiel “prejsť” v rámci jeho tréningov na jeho obľúbený Inovec. Keďže Inovec je i mojím obľúbeným kopcom, mala som to šťastie Vlada stretávať častejšie. To som ešte nebola členkou nášho klubu TJ Letecké opravovne Trenčín, do ktorého ma priviedli kamarátky. Od kamarátok som sa dozvedela i informáciu, že Vlado je himalájista. “Fíha, ten teda vysoko rúbe!” pomyslela som si a v duchu som zložila klobúk pred ním, pred jeho húževnatosťou. Postupne som začínala spoznávať i ostatných členov klubu a nakoľko usporadúvali parádne akcie, začala som sa zaujímať o vstup do klubu. Ľudia v klube boli tak isto “postihnutí” ako ja, láskou k prírode, neustálym hľadaním nových zákutí nielen Slovenska a využitím každej svojej voľnej chvíle v prírode. Svojím milým správaním a otvorenosťou ľudí, s ktorými som chodila na túry, som sa presvedčila, že to je dobrá partia pre mňa. A tak sa stalo, že asi po polročnom chodení s klubom som sa stala jeho členkou i ja. Uf J ! Na koľkých parádnych akciách som sa zúčastnila a koľko letných dovoleniek som s nimi absolvovala, či domácich alebo zahraničných! “Sme ako jedna rodina!” pomyslela som si. Na našich spoločných akciách som veľmi dobre spoznala i Vlada. Človeka, ktorý si vždy stál za svojím slovom. Človeka, ktorý pomohol v núdzi, keď bol so silami v koncoch, tabuľka dobrej horkej čokolády, či hroznového cukru so sušeným ovocím vždy dobre nakopla. Človeka, ktorý vedel fantasticky motivovať. Ale aj človeka, ktorý sa v živote riadil heslom: dochvíľnosť je výsada kráľov. Žiaľ, hovorieval mi to pričasto, mám sa ešte čo učiť. S neochvejnou energiou, ktorou chodil do Západných Tatier a na všetky možné tatranské štíty, ktoré zdolal niekoľkokrát, sme sa my mladí mohli od neho učiť. Po celodennej túre, keď sme vyčerpaní, ale šťastní odpočívali, Vlado nelenil a išiel si buď ešte zabehať alebo ešte niekam “skočiť” na výklus. Skutočne, klobúk dolu pred jeho húževnatosťou.

Pamätám si na jeden júlový výlet, na ktorý ma zobral spolu s jeho rodinnými známymi. Boli sme vo Švajčiarskych Alpách. Išli sme na Breithorn. To bola ale drina! A silný vietor s hmlou tomu taktiež veľmi neprispieval. Hore sa mi napriek všetkému išlo celkom dobre. Na vrchole sme spravili vrcholovú fotografiu, ako ináč. No keď sme schádzali dolu, pred koncom vysokohorskej túry som akosi začala zaostávať. Vlado si to všimol a počkal. Dal mi zopár kúskov sušeného ovocia a už bol fuč! Myslela som si, že tam hore skapem. Fakt som si prešla vlastným peklom a úvahami, či sa tam hneď hodím do snehu (potom by ale so mnou mali starosti kamaráti) alebo sa zatnem a nejako sa len doplazím k vysnívanému cieľu. Samozrejme, že som sa doplazila k vytúženému cieľu, veď som sa už nevedela dočkať tepla chaty, dobrej horúcej polievky a tekutého moku s vitamínmi typu B. Ale na moje veľké prekvapenie, kým sme prišli ku chate, tak ma Vlado milo prekvapil. V závetrí lanovky na Malom Matterhorne s čerstvo uvarenou horúcou sáčkovou polievkou, ktorá ma postavila na nohy. Tak málo stačilo na povzbudenie, a pritom tak veľa!! A s podporou milého slova kamarátky Ľuby, že sa musím naozaj najesť, aj keď mi nechutí, som zvládla moju prvú štvortisícovku J

S Vladom si človek siahol veľakrát na dno. Ja tomu hovorím na dno dnúce. No na druhej strane, všetka námaha vynaložená na dosiahnutie hocijakého štítu alebo kopca stojí za to. Nielen v odmene nádherného výhľadu. Eufória, či už z ľahšie alebo z ťažšie zdolaného vrcholu, vždy posunie ďalej. Nielen vďaka Vladovi, avšak i vlastnou skúsenosťou som si uvedomila vyššie hodnoty. Vlado bol dríč a “ťahač”, aj keď mu išlo na 60 a bol aj vynikajúci organizátor. Mal v sebe energie a dobrej nálady na rozdávanie. Vďaka jeho kladným vlastnostiam bol veľmi dobrým príkladom nielen rodine, ale aj kolegom či kamarátom turistom.

Prostredníctvom Vlada som spoznala aj druhého skvelého človeka Janka. Ešte som vtedy ani len netušila, akí sú tí dvaja dobrí a nerozluční kamaráti. A keď sme pri nejakej túre len tak medzi rečou prišli na to, že sme spoločne s Jankom slúžili na jednom “dvore”, smiechu sme sa neubránili. Janko vedel veľmi dobre odľahčiť situáciu a bol majstrom v rozprávaní príbehov. Mala som pri ňom pocit, že sa čas na chvíľu zastavil. Svojimi humornými historkami a smiechom dokázal nielen povzbudiť, ale aj naladiť na dobrú nôtu, aj keď bol človek so silami v koncoch. Popri ňom sa ľahšie kráčalo, i napriek neuveriteľnej únave.

Zrazu, z čista jasna, prišla správa z Nepálu, ktorá obletela celé Slovensko. Nechcela som jej uveriť, pokiaľ sa jej obsah nepotvrdí. Žiaľ, bola pravdivá. Ani neviem vyjadriť svoju ľútosť a smútok slovami. Je veľká škoda, že sa chlapcom niť života priskoro pretrhla, i napriek mnohým plánom, ktoré ste ešte chceli uskutočniť. Čo viac povedať? Tí, ktorí Vás poznali, si Vás uchovajú v srdciach. Verte, moji milí, že nám veľmi chýbate a chýbať budete. Česť Vašej pamiatke!

Martina Teplanová

Môjmu ujovi

Ešte keď som bol malý, mali moji rodičia veľkú záľubu v turistike. A keďže som bol malý, musel som chodiť s nimi a nemohol som zostať doma sám. Chodievali sme viacerí, celé skupiny ľudí a medzi nimi aj môj ujo, Vlado Švancár. Dlhé túry som nebol schopný prejsť sám a tak som sa často nechal ťahať a občas aj nosiť. Najmä mojím otcom, ale aj inými rodinnými známymi a priateľmi, čiže aj ujom Vladom.

Až jedného dňa prišiel veľký zlom. Mal som asi 3 a pol až 4 roky a tak ako dovtedy, keď som už nevládal, nechal som sa nosiť. Vlado ma zobral na plecia a keďže sme zaostávali vzadu, hybaj ho vpred. Predbiehali sme jedného človeka za druhým, Vlado občas aj pobehol a upevňoval si svoju kondičku. Avšak ponáhľať sa dolu kopcom, po mokrom lístí s malým “faganom” na chrbte, sa neopláca. Vlado skončil na zadku a ja ani neviem ako na zemi. Vďaka tejto osudnej chybe som sa však prestal nechať nosiť. Odvtedy som sa ešte na Vlada občas zavesil, ale už nie na chrbát, ale už iba za jeho krok a rýchle tempo. Tak, ako keď sme počas výstupu na Rysy z poľskej strany obiehali ľudí, turistov, mníšky v sandáloch... Obiehali sme ich popod reťaze, ponad nich, okolo, vždy rýchlo, ale opatrne a bezpečne. A keď sme vyšli za krásneho počasia na vrchol, tak sme sa pár sekúnd kochali výhľadom a zišli na slovenskú stranu na chatu na jeho obľúbené ozajstné pivo z Plzne. Samozrejme, že sme sa vrátili naspäť na vrchol a ešte stále čakali ostatných, ktorí len postupne prichádzali.

Uja Vlada som mal rád, vštepil mi pracovitosť, odhodlanie a bojovnosť v momentoch, keď som si myslel, že už nevládzem, ale aj lásku, porozumenie a rešpekt k prírode a horám. Okrem mojich rodičov, patril k ľuďom s najväčším vplyvom na moje životné smerovanie a napríklad aj k poznaniu a aktuálnemu štúdiu prírodných vied na Komenského univerzite.

Juraj Timko

Dhaulágirí

Práve tento kopec mal byť cieľom slovenskej horolezeckej výpravy, ktorej členmi boli aj Vlado Švancár a Ján Matlák, horolezci, priatelia, ktorí, ako jediní z desaťčlennej výpravy zahynuli. Tragédie, i smrteľné, v takýchto vysokých horách nie sú žiadnou výnimkou. Ale veľkou tragédiou je, keď horolezec zahynie pred samotným výstupom na vrchol. Ani zvyšným členom výpravy sa nepodarilo zahájiť výstup na horu, ale tí sa aspoň vrátili domov živí a zdraví. Čo je to za horu, kde postihlo našich horolezcov to najväčšie nešťastie?

Dhálagri Himal I. je 60 kilometrov dlhý a 25 kilometrov široký horský reťazec. Leží v Nepálskych Himalájach. Je o niečo viac ako 30 km vzdialený od aj u nás známej Annapurny, avšak ďaleko od Everestu. Jej názov pochádza zo sanskrtu (indoiránske jazyky) a znamená BIELA HORA. Až do roku 1949 zostávalo toto pohorie takmer neznáme. V tom čase priniesol švajčiarsky geológ prof. A. Heim fotografie tohto krásneho kusu prírody. Prví sa chytili Francúzi a zorganizovali výpravu zloženú z najlepších francúzskych horolezcov, ktorých cieľom bola Dhaulágirí. Nemali k dispozícii ani mapy, a tak skúšali dajakú vhodnú výstupovú trasu. Moc sa im nedarilo. Všade narážali na odmietavý a strmý terén. Čas na prieskum im nezostával, a tak sa vybrali aspoň na blízku Annapurnu a dvaja členovia výpravy, šéf Maurice Herzog a Louis Lachenal sa stali prvými, ktorí zdolali 8 091 m vysoký kopec. (Myslím si, že to bola prvá osemtisícovka, ktorú pokoril človek.) Herzog nebol iba významný horolezec. Bol to veľmi aktívny človek. Pôsobil ako funkcionár, poslanec, minister pre mládež a šport, funkcionár v olympijskom hnutí. Ako starosta Chamonix sa zaslúžil o rozvoj športu v tomto zimnom stredisku. Až po dvoch rokoch po tomto neúspešnom výstupe na Dhaulágirí sa začali nové pokusy o pokorenie tejto osemtisícovky. Až do roku 1960 to boli pokusy márne. Vo výške 7 600 metrov skončili Švajčiari, lebo tu nenašli miesto pre postavenie čo i len jediného stanu. V roku 1957 si veľká argentínska výprava so sebou zobrala aj dynamit pre vybudovanie plošiny pre založenie posledného postupového tábora. Vedúcim výpravy bol poručík Fr. Ibánez. Nevieme, či zlyhal dynamit, ale výprava sa na vrchol nedostala a pán poručík prestal chodiť do Himalájí a potom sa stal radšej významným andinistom, teda horolezcom, ktorý liezol v Andách. V roku 1955 sa pokúšala o zdolanie nemecko-švajčiarska osem členná skupina horolezcov. Nedostali sa nad výšku 7 600 metrov. V roku 1956 sa sem vrátili znovu Argentínci, tentoraz vedení nadporučíkom (Huerta). Odišli domov bez toho, žeby zdolali vrchol. V roku 1959 je tu rakúska výprava vedená Fritzom Moravec. Dvaja z nich dosahujú výšku 7 800 m a to je všetko. Pritom Fritz Moravec bol pán horolezec. Po niekoľkých alpských výstupoch sa venoval expedičnému horolezectvu. V období rokoch 1954 - 1966 sprevádzal ako účastník alebo vedúci 9 expedícií. Do Nepálu, na Špicbergy, Andy a i. Jeho najväčším úspechom bol prvý výstup na Gašerbrum II. (8 035 m) v roku 1956. Je autorom viacerých horolezeckých kníh.

Ako vidieť i z toho prehľadu neúspešných výstupov, métu, ktorú si stanovili naši horolezci, bola náročná. Až rok 1960 priniesol úspech švajčiarskej výprave vedenej Maxom Eiselinom. Výprava mala 12 členov a päť národností. Vrchol dňa 13.5.1960 dosiahlo šesť horolezcov vrátane šerpov Nyima Dorje a Nawang Dorje. S desaťdňovým oneskorením na vrch vystúpili ďalší dvaja horolezci tejto výpravy.

Z našich horolezcov boli na tomto vrchu úspešní: výprava vedená J. Novákom a horolezcami K. Jakešom, J. Stejskalom a J. Šimonom (1984). V roku 1988 sa na vrchol dostala zmiešaná výprava vedená opäť J. Novákom a členmi: Z. Demján, J. Mojsejev, K. Valijev.

Ivan Nižnan

Niekdajší rozhovor s Vladom

“Dávnejší” čitatelia mesačníka MKD určite si spomenú na niekdajšiu pravidelnú rubriku, ktorú viedol šéfredaktor Peter Minárik. Rubrika mala názov: Rozhovor s jubilantom. Už ako samotný názov hovorí, bola to rubrika, v ktorej Peter kládol jubilantovi otázky, na ktoré tento jubilant potom odpovedal. Boli to vážne, seriózne, pohotové, zmysluplné, zaujímavé otázky pre jubilanta, na ktoré potom jubilant vážne, seriózne, pohotovo a niekedy aj zmysluplne a zaujímavo odpovedal. Obdobie okrúhlosti jubilea Peter, tak ako boli niekedy aj naše päťročnice, stanovil na päť rokov. Päť rokov ubehlo rýchlo a ani sme sa nenazdali a už bol klient znovu na rade. A tak Peter mohol hodnotiť, ktoré z predchádzajúcich predsavzatí turista splnil alebo nesplnil. Treba povedať, že Peter mal perfektný zoznam malokarpatských turistov s ich dátami narodenia, takže sa mohol s predstihom dobre pripraviť na obeť svojho rozhovoru.

Obaja sme boli z generácie, ktorá zažila pravidelné kádrovanie, vypracovávanie posudkov, písanie rôznych záväzkov a podobne. Kádre, ktoré mali tieto veci na starosti, mali blízko k veci, ale ďaleko od “vedy” a preto dosť často ich písomné vyjadrenia nadobudli humornú formu. Ich diela sa stali predmetom zbierok v podobe “Výrokov múdrych”. Uvádzame niektoré pamiatky, ktoré sa zachovali v diele Nanebevstúpenie súdruha kádrovčíka.

• Politická predvídavosť u menovaného je, že má kladný pomer k ĽD zriadeniu (Poznámka: ĽD neznamená ľudové divadlo, ale ľudovodemokratické zriadenie).
• Je veľmi skromný, rád sa napije a potom je ešte srdečnejší.
• Pomer k nášmu zriadeniu má lojálny už z toho dôvodu, že sa u neho javila pasivita.
• Je skromný, čo je na úkor jeho revolučných buniek. Menovaný vykonáva ťažkú a nezodpovednú prácu.

V čase záväzkového hnutia k stému výročiu narodenia V.I.L. (L - znamená Lenin) som si dal, ako športovec, že vo futbalovom zápase strelím hattrick. Súdružka predsedníčka závodného výboru uverila, lebo nevedela, aký je to ten gól hattrik. Hráč som bol dobrý, ale ako strelec to som skôr strelil vlastný gól, ako strelil gól do súperovej brány. Nuž takto sme si žili.

Potom, ako Peter Minárik nedobrovoľne prestal viesť túto rubriku, nastala dlhá pauza. Nakoniec sme sa rozhodli pokračovať v tejto rubrike. Otázkou bolo ako. Dvakrát neskočíš do tej istej rieky a napodobňovať Petra, to by nebolo autentické. Jeho štýl bol príliš strohý, dokumentaristický, vážny. Písať a klásť otázky v štýle niekdajších kádrových materiálov boli by zas priveľmi humorné. Tak sme zvolili cestu medzi týmito pólmi. K takémuto štýlu však bolo potrebné nájsť náležitého, rozhľadeného partnera, ktorý by pochopil o čo ide, o čo sa jedná, ktorý by nahrávku zasmečoval. Nechceme priamo povedať, že inteligentného turistu, aby sme nikoho neurazili. Nakoniec, ktorý turista nie je inteligentný. Na pokus sme si vybrali dvoch jubilantov. Prvý bol Milan Kubiš, dlhoročný šéfredaktor Krás Slovenska, novinár s veľkým zmyslom pre humor a druhým bol Vlado Švancár. Výber jubilantov bol dokonalý. Pre Milana sme pripravili spústu otázok v podobe názvov pesničiek Joža Ráža, a ten zložil hodne tých pesničiek, takže aj otázok bola veľa, rovnako ako odpovedí, ktoré boli na úrovni. Pre Vlada Švancára sme vybrali špeciálne otázky, aj s problematikou horolezectva. Aj jeho odpovede boli excelentné. Z tohto dlhého rozhovoru si pripomenieme aspoň časť jeho odpovedí. Stoja za to.

POZNÁMKA: Keďže naša redakcia zatiaľ nemá redakčné auto, ktoré by nám umožňovalo vycestovať za jubilantom a tam uskutočniť s ním priamy rozhovor, musíme pracovať formou korešpondenčného šachu. My pošleme písomné otázky jubilantovi, on nám písomne odpovedá, my mu zašleme naše pripomienky, on nám ich vráti a takto to pokračuje až do konečného matu resp. patu. Pre nášho jubilanta sme zaslali zhruba desať otázok a keďže sme predpokladali, že odpovede budú v rozsahu dvoch troch viet a aj z tohto počtu budú mnohé holé, tak sme formulovali svoje otázky trochu rozsiahlejšie, aby náš rozhovor vyšiel aspoň na jednu aj pol strany. Náš jubilant nás však prekvapil a treba povedať, že milo a aj on formuloval svoje odpovede obšírnejšie, takže z toho vznikol krátky literárny útvar. Ba dokonca vyhovel aj nášmu prianiu, keďže rozhovor bude uverejnený v decembrovom, teda silvestrovskom čísle, aby sa na niektoré veci pozrel s nadhľadom a odľahčene. A to sa mu plne podarilo, takže vážne veci strieda s veselšími, ba dokonca svoje odpovede spestruje vtipmi. Minule sa nám podarilo uverejniť iba naše otázky bez odpovedi jubilanta, necháme teraz pre zmenu zas uverejniť náš rozhovor bez uverejnenia otázok. Každej vety, ktorú napísal jubilant, by bolo škoda vynechať, a tak dokopy vznikol rozhovor.

Vlado Švancár: Vyberte si z toho čo chcete. Keď som sa díval na tie všeobecné a aj rozšírené otázky, nevedel som, kam to mám zaradiť. Tí ľudia si asi strieľajú z človeka, veď na tie otázky sa nedá len tak jednoducho odpovedať. Potom si hovorím, asi to chcú len nadľahčiť, aby to nebolo len strohé vymenovanie faktov a to je všetko. Určite je zložité naskočiť do rozbehnutého vlaku a po Petrovi robiť túto rubriku zo znalosťou každého jednotlivého jubilanta. Tak ako sa mi zdajú obšírne otázky, tak budú obšírne aj odpovede. Takže pripájam niekoľko odpovedí na všeobecné, tak aj na niektoré osobné otázky.

Vlado Švancár: Hodnotenie turistu:

• z pohľadu manželky – už zasa niekam ideš, kedy sa vrátiš, dávaj si pozor
• z pohľadu kamarátov – kedy prídeš medzi nás a budeš vládať (môcť) aj niečo vypiť
• z pohľadu frajerky – keď prídeš, určite zas nebudeš môcť (vládať)
• z pohľadu mňa – som zasa o 5 rokov starší, “skúsenejší”, stále väčší blázon do diaľkových, minimálne 100 km pochodov alebo zarytejší šliapač kilometrov v našej krásnej prírode. Skúsenejší o ďalší zážitok z Himalájí, organizátor viacdňových zájazdov do hôr v okolitých štátoch (Česko, Poľsko, Rakúsko, Taliansko, Švajčiarsko, Francúzsko) s výstupmi na najvyššie vrcholy pohorí v týchto štátoch, ešte stále neabsolvoval výstup na Matterhorn (ako srdcová záležitosť), lenivcom, ktorý si nevie spočítať prejdené kilometre do hodnotenia VOPT aj keď si vedie celkom slušnú agendu, atď....

MKD: V bežnej tlači sa väčšinou dozvedáme iba fakty o horolezcoch. Kto kam a kedy vyliezol, kto zahynul, komu sa nepodaril uskutočniť výstup, kam sa plánuje ďalší vystúpiť a podobne. Tá atmosféra pri výstupe, pocity, vzťahy, problémiky i problémy sú nám laikom zväčša neznáme. Mohol by si nám o niektorých Tvojich výstupoch niečo zaujímavé napísať... (otázka pokračuje ešte niekoľkými riadkami.)

Vlado Švancár: Najväčšia a najhektickejšia udalosť za posledných 5 rokov bola príprava a uskutočnenie horolezeckej expedície na Annapurnu (8 091 m). Tomuto predchádzal uskutočnený trek okolo Annapurny v roku 2007, na ktorom sme pripravovali zázemie pre expedíciu na kopec dovtedy ešte nezlezený žiadnym Slovákom. V roku 2005 nám na zdolanie vrcholu chýbali len nejaké metre, cca 30 – 40 m a chceli sme to dokončiť. Na jar 2008 sme konečne po zvládnutí organizačných a finančných problémov vyrazili smer “Severná stena Annapurny”. Samotná expedícia bola neúspešná, lebo sa nám nepodarilo vystúpiť na vrchol. Zlé počasie, sústavné sneženie a padajúce lavíny nás nepustili ďalej ako do výšky cca 6 800 m, kde sme mali postavený II. VT (rozumej druhý výškový tábor). Pri príprave výstupovej trasy nám lavíny dvakrát úplne zlikvidovali I. VT. Prvýkrát v ňom boli aj traja naši horolezci a dvaja domáci šerpovia, ktorí nám pomáhali stavať I. VT. Našťastie k strate ľudských životov nedošlo, len šerpovia skončili v nemocnici s rôznymi zraneniami. Naši chalani si odniesli nejaké omrzliny a veľkú psychickú traumu. Celú noc prečkali na kopci polonahí, zabalení v kusoch plátna zo stanu, bosí, bez svetla a spojenia. Skonsolidovali sme sa a pokračovali v práci na kopci. Po dobudovaní II. VT a nájdení cesty, kadiaľ pokračovať na vrchol, nám ďalšia lavína zlikvidovala I. VT aj keď sme ho postavili na bezpečnejšie miesto (boli sme o tom presvedčení). Najhoršie na tom všetkom bolo, že sme prišli o všetok horolezecký materiál a osobné výškové oblečenie. To bol jeden z dôvodov nedobrovoľného ústupu spod kopca. Ešte sme chceli traja alpským štýlom dokončiť výstup, ale na to bolo treba pár (tri až štyri) dní dobrého počasia. Nestalo sa.

MKD: Ja keď som začínal s diaľkovými pochodmi a keď aj na tej najkratšej trase už len niekoľko kilometrov pred cieľom som bol dosť unavený, tak som sa hecoval predstavou, že musím vydržať, veď už je to len päť kilometrov do cieľa a tam ma čaká orosený pohár s pivom, a že potom onedlho, keď prídem domov, sa vymočím v teplej vode (vymočiť nie je presný výraz, to sa robí v susednej miestnosti), možno, že mi žena urobí aj teplý čaj a občas sa aj masáž nájde. A zároveň som si predstavoval, aké podstatne ťažšie to majú horolezci, ktorí v nečase, v mraze, na smrť unavení sa doslova doplazia (nie ako my tzv. diaľkoplazi) do výškového tábora a tam zalezú do stanu, ak ho vôbec nájdu a ak im ho víchor neuniesol a tam sa čaju napijú, len keď si ho sami navaria, o orosenom pohári môžu iba snívať, a predstavy o masáži sa rovnajú halucináciám spôsobenými nedostatkom kyslíka. Máte v tých stanoch vôbec dajaké hostesky, aby vám aspoň tie základne služby ponúkli? A ako je to vôbec s vykonávaním základných ľudských potrieb v tom mraze. Ak zmrzne niečo následkom mrazu, je to niečo nepredstaviteľné. Nesmejte sa, nie je to sranda. Keď Američania v začiatkoch kozmonautiky cvičili a školili budúcich kozmonautov, raz za mesiac ich zobrali do výskumného centra, aby im tam odborníci odpovedali na ich otázky. Vždy im vedeli odpovedať, nikdy ich nezaskočili, veď to boli vynikajúci odborníci. Až raz jeden kozmonaut, inšpirovaný vreckami v lietadle pre prípad nevoľnosti, sa vedcov spýtal ako to bude pri takýchto a podobných potrebách. Slávni vedci boli zaskočení a boli nútení tento problém dodatočne riešiť a okrem iného i rekonštruovať skafandre. Ako to tam hore teda býva?

Vlado Švancár: Vykonávanie základných ľudských potrieb je zákon prírody. Je to samozrejme zložité, hlavne pri nízkych teplotách a vysokom vetre. Nemôžeš si pokojne zaliezť do budoára a čakať, kedy to príde a čítať si noviny. Ideš na poslednú chvíľu, než to príde, vyšliapeš si v snehu miestečko, potom rýchlo gate dolu a... zasa rýchlo naspäť. Hygiena vo výškových táboroch pozostáva z vydrhnutia tváre a rúk snehom a hotovo. Až v základnom tábore sa pri slnečnom počasí vykonáva komplexná hygiena, vrátane prania bielizne.

MKD: To nebude otázka, skôr úloha. Chceme obnovovať našu živlom zničenú fonotéku vtipov. Môžu to byť vtipy rôznej kvality, dobré, slušné, sprosté, rôzneho druhu, kameňáky, románske (teda cigánske – menej pravdivé), vtipy o záhorákoch i pred horákoch, o policajtoch, o blondínkach, tie sa akosi vytrácali.

Vlado Švancár: (Vlado Švancar nám ponúkol nasledujúce vtipy)

- Prečo má blondínka o jedno kolečko viac ako kôň?
- Aby nechlastala z kýbla, keď umýva schody.

- Čo dostane baník po smrti?
- Tri dni voľna a šup zasa pod zem.

- Pani susedka, je mi veľmi nepríjemné, že vás ruším v takú neskorú hodinu, ale nepožičali by ste mi valček na cesto?
- Bohužiaľ nie, môj manžel sa tiež ešte nevrátil.

Biblia učí – miluj blížneho svojho. Kamasutra zasa vysvetľuje ako.

- Kto sa ožení, zistí, čo je šťastie. Ale to už je príliš neskoro.

Vojak píše domov z vojenčiny. Dostal som syfilis. Po čase mu otec odpisuje:
- Synu, hoci nevieme aká je to hodnosť, ale celá dedina je na teba hrdá.

- Prečo si myslíš, že Lojzo je opitý?
- Pred chvíľou vhodil do poštovej schránky euro, potom sa pozrel na vežové hodiny a povedal “zasa som tri kilá pribral”.

Ďalšiu časť rozhovoru vynechám, lebo je jednak veľmi odborná a je adresovaná mne. Ja som totiž prejavil záujem o dajaký horolezecký výstup a zároveň prosil i o radu ohľadom výstroja, bol som ochotný mu robiť pri výstupe aj šerpu. V odpovedi mi detailne popísal výstroj i veci okolo. Len sme si nerozumeli v otázke náročnosti výstupu. Ja som mal na mysli výstup na končiar, kde nie je taká zima a jeho výška sa neráta na kilometre, ale maximálne na stovky metrov. Príkladom môže byť taká naša Vysoká. Je Vysoká a predsa veľa nemeria.

Zhodli sme sa však v neúmernom používaní cudzích slov v našej ľúbozvučnej slovenčine. Citujem jeho výrok: Určite nie som zástancom cudzojazyčných názvov. Poriadne vysmädnutý stojíš pred “COUNTRY PUB” a nebyť toho, že z neho vychádza správne naladený spoluobčan, ani nevieš, že stojíš pred obyčajnou krčmou.

Vlado ďalej pokračuje: “Ak sa v našom rozhovore mám vrátiť na himalájske kopce, tak veľmi rád. Dá sa o tom veľa rozprávať a písať. Veselo i vážne. Aj tu miešame vážne veci s veselšími. Dúfam, že si z toho vyberieš, čo sa bude hodiť. Vidina oroseného pohára s pivom mi moc nechýba. Väčšinou na pochody sa presúvam autom (hlavne preto, aby som sa nezabudol vrátiť domov), lebo sa mi stáva, že pri poháriku dobrého vínka a debate sa dlhšie zdržím”. A Vlado dodáva vtip: “Piješ? Pokiaľ je to otázka, tak nie. Ak je to návrh, tak áno.”

Nezabudol ani na hodnotenie slovenských stoviek: T-100 je najpopulárnejšia, 2 x 50 a dosť má výhodu, že končí skoro tam, kde začína a v cieli je možnosť sa pohodlne učlovečiť, čo pre cestovateľov vlakom alebo autobusom má svoje opodstatnenie. Najnižšiu známku dostáva Haličská 100-ka. Dôvodov má viac – je tam špatné spojenie a začína v neobvyklú hodinu. Rudohorská, tým že strieda miesto štartu a trasa pochodu je príťažlivá. ŠPCH má čosi do seba, ale má veľa asfaltu, ak je horúci deň, tak sú to galeje.

Ak sa niečo z toho bude hodiť, tak to použite, ak nie tak zahoďte. Srdečne zdraví Vlado Švancár.

PS.
Z Nepálu, ale aj iných kopcov, sa dá ešte veľa popísať. Vlado nič sme nevyhodili, len žiaľbohu o tých druhých kopcoch nám už nenapíšeš.

Ivan Nižnan

Smutná správa o nešťastí našej horolezeckej výpravy do Himalájí nás všetkých zaskočila o to viac, že 16. októbra hlásateľka slovenského rozhlasu oznámila mená dvoch členov, ktorí nešťastie neprežili.

Jeden z nich bol Vladko Švancár, účastník malokarpatských 100-kilometrových pochodov (T-100, Teslácka 100, Špačinská 100).

Na tých pochodoch sme sa pravidelne stretávali. Na štart prišiel Vladko obyčajne neskorším vlakom od Trenčína spolu s Jankom Pristachom. No už na 15 - 20 km nás dobehli. Boli rýchlejší ako rýchli. Vždy si našiel chvíľku času, aby sme šli spolu, vymenili pár slov. Povedal, čo prešli, čo plánujú do budúcnosti, a už sme ich posielali, aby sa s nami nezdržovali a objednali v cieli pivo. Smial sa, že by veľmi "oteplalo", kým my prídeme. Tak sme si popriali všetko dobré a že o rok sa zase uvidíme. Aj na poslednej T-100 to bolo tak. Teraz už vieme, že naposledy.

Česť jeho pamiatke.

Záhoráci Jaro Sasák a Štefan Mihalovič.

Za Vladom Švancárom

Tohto výborného horolezca, ale aj doslova výkonnostného turistu – diaľkoplaza som predovšetkým spoznával na našej Tesláckej stovke 2 x 50 a dosť! Od počiatku organizovania tejto stovky ubehlo hodne rokov, už niekoľko desiatok rokov a ja som bol pri organizovaní všetkých ročníkov. Táto činnosť mi umožňovala spoznávať mnoho turistov, pešiakov. Občas som vypomáhal na štarte, ale cieľ, s podávaním tradičnej fazuľovice bol už tradične v mojej kompetencii. V cieli pochodu, aj keď niekedy trochu unavení, sa turisti vždy dlhšie zdržujú. Je tu možnosť trochu dlhšie sa s nimi porozprávať a lepšie ich spoznať. Najmä, keď je k dispozícii malý bufetík s celkom slušným sortimentom tekutín rôzneho kalibru. Vlado ma zaujal už pri jeho prvej účasti na našom pochode. Ináč to nebolo ani možné, keď prišiel prvý do cieľa so značným časovým náskokom. To jeho prvenstvo sa potom opakovalo pri každom jeho štarte na našej stovke. Jeho účasť na našej stovke bola bohatá, snáď necelá desiatka pochodov. Vedeli sme aj prečo chodí Vlado tak skoro do cieľa. On na takýchto pochodoch naberal kondíciu pre jeho ešte obľúbenejší šport, ako je turistika, pre jeho horolezectvo. Vedeli sme aj to, že on nie je len taký “rekreačný horolezec”, ale že on nepozná aj Himaláje len z atlasu. A vedeli sme aj o jeho expedíciách na najvyššie končiare sveta.

V cieli tohtoročnej Trnavskej stovky, kde som zas pôsobil v cieli, si mi spomínal, že znovu ideš na horolezeckú expedíciu. A že to bude Tvoja už posledná. Žiaľ skutočnosťou sa stalo, že to bol Tvoj naozaj posledný výstup. Už pri prvej správe, ktorá došla, že nezvestní sú dvaja slovenskí horolezci, som tušil a obával sa, že jedným z nich môžeš byť aj Ty. Túto smutnú správu som telefonicky oznámil bratovi, ktorý už vedel o tejto tragickej udalosti od iných turistov, ktorí mu telefonovali. V tom čase sa už vedeli aj mená, tých dvoch nezvestných. To slovo nezvestný nevzbudzovalo veľkú nádej, lebo v horolezectve slovo nezvestný je skoro to isté ako mŕtvy. Faktom je, že si už nikdy nepokecáme v cieli našej stovky.

Česť Tvojej pamiatke.

Marian Nižnan

Vlado Švancár a Teslácka stovka

Vladimír Švancár napriek tomu, že mal hodne nabitý program, nielen ako turista diaľkoplaz, ale hodne času venoval aj svojmu obľúbenému horolezectvu a popritom stihol ešte robiť aj funkcionára, organizovať vlastné diaľkové pochody a zúčastňoval sa, podľa toho, ako mu vychádzal čas, aj iných stoviek. Vlado bol ten, ktorý apeloval na to, aby sme sa dohodli s Košičanmi, organizátormi Rudohorskej stovky na termíne pochodu a aby sme si, čo sa týka termínu, navzájom nekolidovali. Dôvod bol jednoduchý. Chodil na Teslácku stovku 2 x 50 a dosť, ale aj na Rudohorskú, a ak boli pochody v jednom termíne, musel si vybrať, a tak striedavo chodil na Teslu a do Košíc, až dovtedy, kým sme sa organizátori nedohli na jednom jasnom pravidle, ako určovať termíny našich stoviek, ale aj iných významných diaľkových pochodov. Upustili sme “pravidlo” o dohode termínu spôsobom ako okolo desiateho, či začiatkom júna, dokonca aj určovanie termínov používaného našimi starými babkami á la “Nááá Mara, čo sa nepamatáš, to bolo vtedy, ket sa repa vykopávala...”. Dohodli sme sa, že určovať termíny budeme poradím víkendov v jednotlivých mesiacoch. Napriek tomu, že sa termín neurčuje presným dátumom, je termín konania pochodu jednoznačný. Napriek kolízii termínov s Rudohorskou stihol sa Vlado zúčastniť siedmich Tesláckych stoviek. Dve stovky absolvoval spolu s Janom Mrlinom, niekdajším tiež horolezcom. Samozrejme, že všetky stovky dokončil a je úplne samozrejmé, že vždy, ak nebežal s Janom Mrlinom, vždy prišiel prvý do cieľa takpovediac ešte za svetla. Ak prišiel na štart aj Jano Mrlina, tak pribehli spolu. Prvýkrát sa zúčastnil nášho pochodu ešte v minulom storočí, v roku 1999. To bola taká zahrievacia stovka, lebo o rok utvoril rekord našej stovky v čase absolvovania, ktorý je platný a neprekonaný doteraz. Druhá v cieli bola Milka Havranová, bývalá ľahká atlétka – bežkyňa s odstupom 1 a pol hodiny. Ďalší s ďalším hodinovým odstupom.

Vlado bol tak rýchly, že nám nestačil ani nič napísať do našej Kroniky pochodov. V cieli pochodu mal službu vždy Marian Nižnan a keďže po Vladovi bola vždy dlhá časová medzera, mali si čo povedať o turistike, ale aj o horolezectve. Marian na “Hovory s Vladom” bude ešte dlho spomínať. Zhodou okolnosti na tohoročnej Trnavskej stovke slúžil v cieli tentoraz v trnavskom drese aj Marian a Vlado snáď absolvoval jednu z posledných stoviek, aspoň táto T-100 bola jeho skutočne poslednou stovkou. Tu sa Marianovi zveril, že sa pripravuje na himalájsku expedíciu a že to bude jeho posledná expedícia. Žiaľ bola to posledná expedícia do veľhôr, ale že to budú aj jeho posledné diaľkové pochody, sme vôbec nepredpokladali. Trnavskú stovku absolvoval osemkrát, vždy vo výbornom čase.

Ivan Nižnan

Nesplnený sľub Vlada Švancára

Trenčianska stovka mala v minulosti svoju tradíciu. Ja sám som sa zúčastnil ešte v minulom storočí jednej z nich. Bolo to dakedy v máji v roku 1990. Začínala v piatok navečer v Trenčíne a celú noc sme sa presúvali väčšinou po hrádzi Váhu smerom k Piešťanom. Bola to na nočnú časť dobre zvolená trasa. Možnosť poblúdenia bola minimálna a aj samotná trasa – terén nebol na nočnú časť pochodu náročný. A nadránom sme prešli do lesa a v peknom, ale i výškovo náročnom teréne sme sa vracali k Trenčínu. Cieľ nebol síce v Trenčíne, ale spojenie a možnosť dopravenia sa do Trenčína nebol problémový. Štartovalo sa v piatok, v tom čase sa ešte dalo uvoľniť z práce bez toho, aby sa musela brať dovolenka. Dobre organizovaný pochod v peknom prostredí organizoval klub TTS Trenčín. Viac som sa už tejto stovky nezúčastnil. Potom nastalo obdobie, kedy sa prestali organizovať stovky, jedna za druhou sa začali rušiť a ani vtedajší turistickí funkcionári neboli stovkám naklonení. Bolo to zlé obdobie pre stovky. Kedy zanikla táto Trenčianska stovka, neviem. Bola to však veľká škoda. Až nedávno nadviazal Vlado na trenčiansku tradíciu stokilometrových pochodov svojou stovkou. Svoju dlhodobo organizovanú päťdesiatku rozšíril o možnosť absolvovať aj stokilometrový pochod. Rozšíril, ale ako? Náročnosť tejto trasy prispôsobil svojej vynikajúcej bežeckej výkonnosti a výkonnosti tzv. ultra bežcov a nie pešiakov. Stovka bola vždy tým vrcholovým pešiackym podujatím. Limit 24 hodín na tejto stovke, a to je ten krajný časový limit, majú problém splniť aj títo bežci a nieto ešte hoci dobrí klasici – chodci. Slavo Glesk začal rozdeľovať stovky do kategórií klasické, ultra a stred, do ktorej zaradil aj svoju Lazovú stovku. Slavova stovka už dávno nemá sto kilometrov, každým rokom jej dajaké kilometre pridáva, takže pri takomto postupe možno pri 20. ročníku jeho pochodu bude to prvá 200-kilometrová “stovka” na Slovensku.

Ale to je problém Slava. Zavedením Československej súťaže 10 C-S (takto sa to dajako volá), čo je vlastne “odkukané” to naše SSD, len je tam zaradených viac stoviek s ultra náročnosťou, ktorá sa zvyšuje zvyšovaním dĺžky pochodu a zväčšovaním prevýšenia, takže limit 24 hodín, ktorý je krajným časovým limitom pre stokilometrový pochod, nesplňujú ani mnohí vynikajúci bežci. Od výborných, dlhoročných stovkárov, ktorí chodia aj na stovky do Čiech, mám informácie, že “stovku” tam robia v čase za 30, 33 i viac hodín. To však podľa mňa už nie je stovka, ale niekoľkodňový turistický “výlet”.

Treba však povedať, že ani toto nie je nič nové. V Tesle sme takúto stovku – niekoľkodňový výlet zaznamenali už pred viac ako 25 rokmi. To turista pán P., veľmi dobre ho poznala Janka Obdržálková, ináč výborný muzikant, hráč Slovenskej filharmónie, začal už v neskoršom penzijnom veku chodiť na naše diaľkové pochody, keď predtým snáď žiadnu turistiku nerobil. Chodil iba na naše pochody Trikrát Turistická Tesla a silou mocou chcel ísť aj na stovku. Ale zo trikrát sme ho od tohto zámeru odhovorili, ale keď nás organizátorov podplatil a prišiel asi tri dni pred štartom za organizátormi do Tesly s fľaškou vína a lekárskym potvrdením, tak sme ho na štarte predsa zaregistrovali. Odštartoval riadne v piatok podvečer, ale asi od polovičky trate sme o ňom nemali žiadne informácie. Až pár hodín pred uzávierkou pochodu nám z Lipín pri Pezinku, kde mala Tesla rekreačné stredisko a zároveň tu bola aj kontrola pochodu, telefonicky oznámili, že tam prišiel jeden zničený pán turista. Rýchlo sme zohnali auto a hnali sa do Lipín. Keď sme tam prišli, už pána nebolo. Chatár oznamoval, že mu dal guláš a niečo vypiť, chvíľu si posedel a znovu zmizol do lesa. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa tento stratený turista v pondelok doobeda objavil u mňa v robote. Porozprával mi jeho turistickú anabázu pochodu, ktorá začala v piatok podvečer a skončila v nedeľu poobede. Keď som mu uznal stovku, prišiel s požiadavkou, aby som mu zapísal prejdených 120 kilometrov. Páni, nebol to prvý ultra pochod v našom regióne?

A práve vo veci Trenčianskej stovky a ultra stovky som tohto roku telefonoval Vladovi. Náš rozhovor sa viedol tradične vážne, ale aj so zmyslom pre humor. Ja som začal “útokom”. Spomenul som mu to jeho behanie na našej stovke. Keď sa na štarte zaregistroval turista Švancár, nastal u organizátorov pohon. Kontroly museli o dve hodiny skôr vstávať, cieľ musel byť pripravený pre Vlada podstatne skôr, kuchár musel skôr dovárať fazuľovicu a podobne. Zaujímavé je to, že nikto z organizátorov nefrfľal, naopak, ako keby sa tešili, že príde Vlado. Tešili sa ako deti na dedine, keď na hody mali prísť ringišpíl. Po tejto predohre som zaútočil na Vlada, že na tú jeho stovku by som chcel prísť i ja, ale aj ďalší turisti pešiaci, slušnej výkonnosti, ktorí zvyknú absolvovať stokilometrové pochody v čase do 20 hodín i skôr. Som mu navrhol, aby trasu ultra “stovky” zachoval, ale paralelne odštartoval klasickú stovku, ktorá by bola v tých najnáročnejších úsekoch upravená tak, aby táto trasa mala okolo 100 km a primerané prevýšenie, aby klasici, dobrí klasici, mohli prísť do cieľa aspoň v čase 22 – 24 hodín. Pre organizátorov by sa týmto nepridala žiadna práca nadčas, naopak zvýšila by sa účasť na pochode. Pripomenul som mu, že pešiacka stovka je podmienená jej absolvovaním v časovom limite do 24 hodín, lebo v opačnom prípade je to niekdajších sto jarných kilometrov alebo niekoľkodňový výlet. Vlado sa na chvíľu v telefóne odmlčal, ako by rozmýšľal a potom zahlásil: “Ivan, máš pravdu. Ja ten limit zvýšim na 30 hodín”. Teraz neviem, či sa pri tomto výroku tváril vážne alebo sa šibalsky usmieval. Keď sa tváril vážne, tak potom mal zámer upraviť len limit. Úpravou len limitu by sa pre nás nič podstatné nezmenilo, turisti pešiaci zväčša nebudú šliapať 30 hodín. Ak sa šibalský usmieval, určite by rozmýšľal ako upraviť stovku aj pre výkonnostných turistov. Nakoniec, či by to bolo tak alebo onak, nič strašné by sa nestalo. To strašné je v tom, že tento sympatický, komunikatívny pán už nepríde na T – 100 ani na 2 x 50 a dosť a dokonca ani na vlastnú Trenčiansku stovku sa nedostaví.

PS. Pred rokmi sme na stovke 2 x 50 a dosť na kontrole pri Zochovej chate nahrávali vtipy, ktoré rozprávali turisti. Vynikajúcim moderátorom bol Milan Kubiš. Tých nahrávok bol už slušný kopec. Milan bol pravý moderátor nahrávač, ale ľavý technik. Ako tieto vtipy nahral, tak ich pri svojej novinárskej činnosti aj vymazal. Zachovalo sa iba pár nahrávok, medzi nimi sa nachádza i hlas už legendárneho Ivana Košického. S Petrom Minárikom pred jeho odchodom na dovolenku na ten nešťastný Olymp sme kuli plány, že tú fonotéku obnovíme a budeme tam mať zaznamenané hlasy známych i menej známych turistov. Nestalo sa tak. Keby sme to realizovali, mohli sme si na tých našich turistických stretnutiach vypočuť aj vtipy a hlas Vlada, aby aspoň takýmto spôsobom bol prítomný na pochode. On tých vtipov vedel veľa. Sľub predĺžiť limit na Trenčianskej stovke Vlado už nesplní.

Ivan Nižnan

Nádej zomiera posledná
Čsl. výprava na Dhaulágirí -1984

Netreba ani dajako zvlášť zvýrazňovať, že najvyšší kopec sveta Everest lákal horolezcov celého sveta. O zdolanie kopca sa snažili mnohí a mnohí pri týchto pokusoch aj zahynuli. Už v roku 1921 pri britskej prieskumnej expedícii zahynul jeden člen expedície. O rok neskôr pri druhej prieskumnej expedícii Britov zahynulo v lavíne sedem šerpov, hoci expedícia dosiahla najvyššiu výšku 8 326 metrov, akú kedy človek dosiahol. Členovia expedície po prvýkrát v horolezectve použili pri výstupe kyslíkový prístroj. Potom až do začiatku druhej svetovej vojny sa o prvovýstup pokúšalo viacero expedícií, ktoré boli výlučne britské. Nakoniec aj tá úspešná expedícia bola britská, vedená J. Huntom. Na samotný vrchol sa dostali Edmund Hilary a šerpa Tenzing Norgay. Bolo to na jar v roku 1953.

Prvými Slovákmi, ktorí boli úspešní, boli Jozef Psotka, Zoltán Demján a šerpa Ang Rita – 15.10.1984. Túto výpravu viedol František Kele, ktorý nedávno zahynul v Tatrách. Ich výstup bol už v poradí 67. úspešným výstupom na Everest. Žiaľ Jozef Psotka získal i jedno smutné prvenstvo v boji o Everest. Tým, že sa stal prvou obeťou z radov Slovákov, ktorý sa dostal až na samotný vrchol, ale pri zostupe zahynul. Títo Slováci potom nezostali jedinými Slovákmi, ktorí vystúpili na vrchol Everestu a ani Psotka nezostal poslednou obeťou z radov slovenských horolezcov, ktorí sa dostali na vrchol a na zostupovej ceste zahynuli. O jednej z takýchto tragických udalostí slovenských horolezcov Večerník 10.1988 napísal pod titulom: Nádej zomiera posledná toto:

“Včera priniesla ČSTK správu, podľa, ktorej štyria naši horolezci účastníci československo - novozélandskej výpravy na najvyšší vrchol Mount Everest (8 848 m) sú nezvestní. Ide o Bratislavčanov, členov TJ James, Jozefa Justa (nar. 31.1.1955), Petra Božika (5.6.1954). Dušana Becika (6.4.1954) a Jaroslava Jaška (20.12.1961). Ako oznámilo nepálske ministerstvo turistiky v Káthmandu, všetci štyria sa vydali 17. októbra na záverečný útok na vrchol, ktorý dosiahol iba Just, pričom ďalší traja sa z výšky 8 763 m vrátili do tábora. Z tohto dňa je i posledná správa, ktorá sa dostala pomocou prenosných vysielačiek od nich do základného tábora. Dvojdňové pátracie akcie po zmiznutých horolezcoch sa skončili bezvýsledne a zvyšok 12-člennej výpravy vyprázdnil základný tábor a nastúpil na cestu späť do Káthmandu”

Práca zo dňa 27.10.1988 v článku pod názvom Kam ani helikoptéry nemôžu doplňuje informácie o našich horolezcoch: “Štvorica našich horolezcov TJ IAMES sa vydala zo základného tábora dňa 13. októbra, keď dosiahla výšku 6 400 m. Nasledujúci deň nastúpila na tzv. Boningtonovu cestu v juhozápadnej stene Everestu a postupovala plynule, 14. októbra bola vo výške 7 900 m a 15. októbra vo výške 8 300 m. Prekonala teda najťažší úsek na zvolenej ceste a v ďalší deň pretraverzovala pod Južný vrchol (8 760 m), na ktorom sa Boningtonova cesta napája na klasickú cestu. Vo výške asi 8 500 – 8 600 m strávili všetci štyria noc zo 16 na 17. októbra. Nasledujúci deň vystúpili na Južný vrchol, odkiaľ J. Just pokračoval vo výstupe na hlavný vrchol Everestu. Úspešné zavŕšenie výstupu jednou z vôbec najťažších ciest na najvyšší vrch sveta, a to od druhého tábora alpským spôsobom, ohlásil Just vysielačkou z vrcholu do základného tábora 17. októbra o 13.45 h. Podľa jeho informácie ho D. Becík čakal na Južnom vrchole, kým Božík a Jaško, ktorí sa necítili dobre, začali zostupovať. O 16.00 h v ďalšej rádiovej relácii J. Just oznámil, že sú už všetci štyria pohromade a zostupujú smerom do Južného sedla, teda po ľahšej tzv. klasickej ceste. Posledné rádiové spojenie so štvoricou bolo v ten istý deň o 17.30 h. Všetci pokračovali v zostupe, avšak pomalšie ako predpokladali, a to vzhľadom na únavu a skutočnosť, že Božíkovi a Jašíkovi sa zhoršoval zrak. Vedúci výpravy im dal pokyn, aby pokračovali v spoločnom, čo možno najrýchlejšom zostupe do Južného sedla (7 986 m), kde bol pripravený vopred postavený stan a v ňom spacie vaky, kyslíkové bomby, varič a jedlo. Navyše im lekár poradil, ktoré z liekov, čo mali so sebou, užiť. V rovnakom čase sa v Južnom sedle nachádzali aj traja členovia americkej výpravy, ktorí mali pôvodne v úmysle dosiahnuť vrchol Everestu klasickou cestou. V ten večer sa výrazne zhoršilo počasie (teploty nižšie ako 40 stupňov Celzia, vietor nad 160 km za s), čo ich zdržalo v Južnom sedle. Potvrdili, že do Južného sedla naši horolezci nezostúpili a ani ich nevideli zostupovať, hoci v nasledujúce predpoludnie na požiadanie vedenia našej výpravy a rádiový pokyn vedenia výpravy USA urobili prieskum terénu nad sedlom. Víchrica trvala 24 hodín a naši horolezci s najväčšou pravdepodobnosťou na ceste z Južného vrcholu do Južného sedla stratili orientáciu. Pátranie, do ktorého sa zapojil i zvyšok našej výpravy, bolo neúspešné. Vzhľadom na viacdňový pobyt vo výškach nad 8 000 m a extrémne počasie sa nedá predpokladať, že by niekto zo štvorice horolezcov zostal na žive. Zostávajúci členovia našej expedície opustili základný tábor 21. októbra napoludnie ako vôbec posledná výprava z tých, ktoré pod Everestom v pomonzúnovom období pôsobili”.

Československá výprava na Dhaulágirí (1984)

V roku 1984 sa vybrala do Himalájí na vrchol Dhaulágirí, teda tam, kam smerovala aj tohoročná výprava, ktorej členom bol Vlado Švancár, iná československá expedícia, ktorá pozostávala z 11 horolezcov a 30 nosičov. Bola to najväčšia výprava v tom roku, ktorá prišla do Himalájí. Členom tejto výpravy bol aj horolezec Miroslav Šmíd. Výprava nedosiahla vrchol. Postupne jednotliví horolezci zostupovali z trasy až nakoniec v sedle zostal len Šmíd, ktorý sa chcel dostať na vrchol. Nastal však zvrat počasia, začalo snežiť, fúkať silný vietor. Šmíd trikrát vyšiel zo sedla, aby sa nakoniec vždy vrátil späť. Napokon sa z kopca do základného tábora vysielačkou ozval aj on. Najskôr, ako bolo u neho zvykom talianskou pesničkou z magnetofónu a potom povedal veľmi interesantné slová: “Bol som kúsok pod vrcholom, ale vedel som, že by som sa nevrátil, a tak som sa vrátil”. Takéto triezve uvažovanie a rozhodnutie mu umožnilo nakoniec napísať knihu, ktorú by pri opačnom postupe už nikdy nenapísal, knihu “Dva kroky od vrcholu”. Takže heslo: Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí – v tomto prípade neplatilo.

Ivan Nižnan

Slovenskí horolezci

DEMJÁN Zoltán, 22.4.1955, slovenský horolezec

Popredný slovenský výškový horolezec, cvičiteľ, publicista, geológ. Člen Telovýchovnej jednoty IAMES Bratislava. Spočiatku robil hodnotné výstupy v Tatrách. Neskôr liezol i v Alpách, úspechy dosiahol na Pamíre - Korženevská, prvovýstup (1982). Výstupy v Himalájach: Dva výstupy 8 000 m počas roka 1984 Lhoce Šar 8 383 m, Mont Everest, bez kyslíkových prístrojov. Spolu so J. Psotkom (ktorý na spiatočnej ceste zahynul) a Šerpom Ang Ritom dosiahli ako prvá slovenská výprava najvšší vrch sveta.

KELE František, 21.3.1936, slovenský horolezec, geograf, funkcionár, vedecký pracovník

Slovenský horolezec, cestovateľ, geograf a publicista. Pôsobil na vedecko - horolezeckých výpravách Ahaggar (1973), Hindúkuš (1974), Kilimandžáro (1977), Patagónia (1982 - 1983), Mount Everest (1984) a ceste na Severný pól (1993). Zakladateľ Sekcie pre výskum vysokých pohorí Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV a spoluzakladateľ združenia AntArktis. Je autorom mnohých propagačných, odborných článkov a kníh. Na tatranské štíty začal vystupovať už ako 12 ročný. Na vrchole Mount Blancu stál po prvý raz v roku 1955 ako člen československého reprezentačného družstva horolezcov. Vo Vysokých Tatrách uskutočnil vyše 500 výstupov a 50 prvovýstupov. V rokoch 1951- 1954 sa stal najmladším horským vodcom s právom vodiť v oblasti celých Vysokých Tatier. Vystúpil na takmer 100 končiarov v rôznych pohoriach sveta. Z exotických vrcholov vynikajú najmä výstupy na Kilimandžáro, Aconcaguu, Popocatepetl, Tahat, Chimborazo, Mount Rinjani, Elbrus a ďalšie. Ako cestovateľ obľuboval i dlhé splavy na kajaku. Známe sú jeho prechody chrbtami a hrebeňmi Západných Karpát v lete aj v zime. Absolvoval aj tri cesty okolo sveta v rokoch 1980 - 1994. Je prvým cestovateľom zo Slovenska, ktorý pôsobil na všetkých svetadieloch, vrátane Arktídy a Oceánie.

PUŠKÁŠ Arno, 4.2.1925 Košice - 9.6.2001 Poprad, slovenský horolezec

Slovenský horolezec, grafik a publicista. Významná osobnosť povojnovej histórie športového tatranského horolezectva. Po absolvovaní gymnázia v Košiciach, pôsobil v rokoch 1946 - 1950 ako chatár na chate pod Rysmi, v rokoch 1951 -1957 ako chatár na Kežmarskej chate a potom až do roku 1967 ako profesionálny člen Horskej služby. Aktívny funkcionár, organizátor, významný propagátor Vysokých Tatier, grafik. Puškáš pracoval v mnohých horolezeckých orgánoch, ale jeho najväčší prínos je v publikačnej a propagátorskej činnosti. Je autorom významnej tatranskej sprievodcovskej horolezeckej literatúry i ďalších publikácií. Autor 18 publikácii a spoluautorom ďalších. Kniha Vysoké Tatry - horolezecký sprievodca (1957 - 1989) s vlastnou grafickou úpravou sa stala športovou knihou roka. Účastník mnohých horolezeckých expedícií v 40 štátoch na troch kontinentoch. Bol veľmi aktívny vo Vysokých Tatrách - 209 prvovýstupov. Od roku 1948 pôsobil aj v zahraničí: Alpy, Kaukaz, Egypt, Pyreneje, Pamír, Himaláje (Nanga Parbat). Technický náčelník IAMES-u. Obdržal množstvo športových vyznamenaní.

GÁLFY Ivan, 15.6.1933 Partizanská Ľupča, slovenský horolezec

Slovenský horolezec. Priekopník československého expedičného horolezectva. Popredný funkcionár a organizátor. Po absolvovaní Baťovej školy vo Svite stal sa pracovníkom Horskej služby na Slovensku. Od roku 1949 sa venoval horolezectvu a v r. 1954 sa stal členom horolezeckého reprezentačného družstva. Vo Vysokých Tatrách urobil od roku 1949 niekoľko sto výstupov a desiatky prvovýstupov v zime i v lete. Absolvoval celý rad výstupov v zahraničí v Alpách, na Kaukaze, v Južnej Amerike. Najviac úspechov získal ako vedúci himalájskych výprav (Nanga Parbat - 1969, opakovaný pokus v roku 1971 na Nanga Parbat, vrchol dosiahli členovia výpravy Fiala a Orolin, bola to prvá osemtisícovka československých horolezcov, Makalu - 1973, Makalu -1976, Kančendžonga - 1981, Lhoce - 1984, Mount Everest - 1987). Viedol aj výpravu slovenských horolezcov do juhoamerických Ánd. Na prelome 60. a 70. rokov predseda trénerskej rady a popredný funkcionár.

OROLIN Michal, 1.10.1943 Kravany, slovenský horolezec

Slovenský horolezec, cvičiteľ, tréner i letecký mechanik. Patril medzi popredných česko - slovenských horolezcov v 60. a 70. rokoch, jeden z najuniverzálnejších na svete. Študoval na vojenskej odbornej škole leteckých mechanikov v Košiciach. Štúdium ukončil v roku1962. Po skončení školy až do roku 1967 pracuje ako letecký mechanik v Olomouci. Od roku 1974 pracuje ako letecký technik v Slovaire Bratislava. Vo Vysokých Tatrách absolvoval veľa hodnotných výstupov a prvovýstupov. Výstupy v zahraničí v Alpách, Kaukaze, Patagónii (Cerro Fitz Roy), Aljaške (Mc Kinley), Pamíre. V Himalájach výstup na Nanga Parbat (8 125 m, r.1971), zúčastnil sa výprav na Makalu a na Mount Everest. Nositeľ športových vyznamenaní (zaslúžilý majster športu a i).

POCHYLÝ Pavel, 1945 - 25.2.2000 Malý Kežmarský štít, Vysoké Tatry, slovenský horolezec

Slovenský horolezec. Pravidelne robil významné výstupy na českých pieskovcoch a preniesol ducha voľného lezenia i do slovenských neveľhorských terénov (Pajštún, Plavecký hrad, Klenba Macochy a pod.). Vo Vysokých Tatrách absolvoval vyše 300 výstupov, asi 40 významných extrémnych prvovýstupov. Absolvoval prvý úplný zimný prechod tatranského masívu (Západné, Vysoké a Belianske Tatry) v roku 1970 a prvý sólo prechod toho istého masívu bez prerušenia a podpory (1979). V Alpách dosiahol dva výnimočné výkony - Grand Capucin (1969) a Eiger (1983). Ako horolezec výrazne predstihol svoju dobu, ovplyvnil nasledujúce generácie. V občianskom živote sklamal (bol i vo väzení za hospodársky delikt, bol zástupcom väzňov pri väzenských nepokojoch v Leopoldove v roku 1989). Zahynul pri nenáročnom tatranskom výstupe spolu so svojim bratom Ondrejom.

Ivan Nižnan

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

KALENDÁR

január 2015 - Malé Karpaty a okolie:

1.1.2015 NOVOROČNÉ STRETNUTIE POD ROZHĽADŇOU NA VEĽKEJ HOMOLI
(štvrtok) 11. ročník Modranský turistický spolok, RR KST Malé Karpaty

Trasa: pešo - individuálna, zo Zochovej chaty 4 km
Privítanie Nového roka pod rozhľadňou na Veľkej Homoli o 13.00 h
Informácie: Eva Solgová, Dr.Bodického 19, 900 01 Modra,
tel.: 0908-761 315, mail: modranski.turisti[zavináč]gmail.com
www.modranskyturistickyspolok.sk

3.1.2015 ZIMNÁ 35-KA 34. ročník
(sobota)

Trasa: 35 km/900 m, 20 km/600 m
35 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Biely Kríž - Vypálenisko - Rača
20 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Tri kamenné kopce - Limbach
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Jozef Novák, Ondrejevova 11, 821 03 Bratislava, tel.: 0907-473 656

6.1.2015 TROJKRÁĽOVÝ POCHOD 20. ročník
(utorok) KST Holíč

Trasa: 6 km
Štart: Dom turistiky, Kátlovská 33, Holíč o 13:00 h
Vedúci: Ján Hránek, D. Rapanta 7, Holíč, tel. 034-668 5332, 0902-816 566

10.1.2015 ZIMNÝ PRECHOD POVAŽSKÝM INOVCOM 40. ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice

Trasa: 25 km/600 m
Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Bezovec
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.00 h
Vedúci: Ing. Miroslav Herchl, tel: 0903-447 674, miroslav.herchl[zavináč]gmail.com

17.1.2015 NEDRKOTAJ ZUBAMI, ALE PREBERAJ NOHAMI 32. ročník
(sobota)

Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel. st., 7.00 h - 8.00 h
Cieľ: Bratislava-Rača, Račianska viecha pri tržnici
Iné: štartovné nevyberáme, ubytovanie neposkytujeme
Vedúci: Ing. Zuzana Javorská, Tbiliská 29, 831 06 Bratislava
Vlado Javorský, Tbiliská 29, 831 06 Bratislava

24.1.2015 REGIONÁLNY ZIMNÝ ZRAZ TURISTOV
(sobota) KST Senica

Zraz: miesto bude upresnené dodatočne
Vedúci: Ing. Jozef Vlčej, Márie Terézie 55, 908 51 Holíč, tel.: 0903-785 516, vlcej[zavináč]ehs.sk

24.1.2015 TRIGONÁLA 22. ročník
(sobota) TK Štart Bratislava

Trasa: pešo: 40 km, 30 km
40 km: Bratislava hl.st. - Slavín - Mlynská dolina - Lafranconi - Wolfsthal - Königswarte - Kittsee - Pama - Deutsch Jahrndorf - Rajka - Čunovo
30 km: Kopčany - Kittsee - Pama - Deutsch Jahrndorf - Rajka - Čunovo
Štart: 40 km: Bratislava, hl.st., pod schodami Žabotova ul., 6.30 h - 7.00 h
30 km: Petržalka, Kopčany, konečná MHD č.80, 8.30 h - 9.00 h
Cieľ: Čunovo - reštaurácia “Furmanka”, do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava, tel.: 0903-559 077,
Ottmar.Boris[zavináč]slovakrail.sk, ktstart.udt.cz

31.1.2015 ZIMNÝ VÝSTUP NA KLENOVÚ 8. ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov

Trasa: pešo, bežky
Štart z ľubovoľného miesta, stretnutie na Klenovej pri poľovníckom posede na červenej značke medzi 11.30 h a 12.30 h. Z Lopašova je vyznačená oficiálna červená značka cez Klenovú na Brezovú-Dvoly (pozri www.turistickamapa.sk).
Vedúci: Ivan Šimna, tel.: 0948-033 972
Jano Pašek, tel.: 0904-832 677
Laco Hornák, tel.: 0903-405 974
e-mail: ivan.simna[zavináč]gmail.com, internet: turista.szm.sk

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tematikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.